ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A odorávali nám.“

Odorávali nám všade, na každom mieste a v každom čase. Naše deti, naše imanie, naše mozole, naše sily a náš um obohacovaly iných. Naša práca dodávala ím lesku a naša chudoba majetku. Ale najviac vtedy, keď sme im my sami toto všetko dobrovoľne podávali.

*

Na priestranný dvor panského domu zbehol sa ľud z dediny a všetka čeľaď zo dvora.

Zavčas ráno, ešte v noci, dobehol posol od hlavného slúžneho do obecného domu s rozkazom, aby rychtár hneď a zaraz dal vybubnovať po dedine, že je vojna… Aby každý vojopovinný dostavil sa bezodkladne ku svojmu pluku.

Ľud zo sna zburcovaný, prestrašený, zbehúval sa na ulici; jeden druhého strkal, jeden druhého sa opytoval, čo sa robí? Pochopil len to, že je zle. Mužskí ešte sa chlapili, neukázali ani strach, ako by to boli predvídali, ale ženy nariekaly a zo spánku splašené deti im v tom pomáhaly.

Dedinka je nie veľká, ale bohatá, v úrodnom kraji na rečovom rozhraní ležiaca. Starí ľudia ešte sú Slováci, slovensky sa shovárajú, tak sa i modlia, ale mládež maďarizuje sa vlivom škôl a nátlakom úradov. Menovite odvtedy, odkedy sídli tu terajší pán Šárkeovy so svojou rodinou.

I do panského domu doletel neblahý chýr. Sám notár ponáhľal sa ho ta zaniesť. Dal zobudiť paniu, lebo vedel, že ona je zmužilá a že sa vynajde v záležitostiach, o ktoré ide. Pán je práve chorý, akosi choreje na lámku už od dlhšieho času a je šetrený domácimi starostiami.

Pani bola v okamžení oblečená a vyšla na dvor. Zvesť ju síce neprekvapila, lebo dľa novín vedeli i v tejto odľahlej dedinke, že výstrel sarajevský bude mať ozvenu na srbských poliach — ale predsa prišlo to skorej, ako sa čakalo.

I pani Šárkeovyčka, mladá ešte žena, mala už koho by vypravila na vojnu, syna svojho prvorodzeného, mladého Ďurka. A krem toho pôjde i z domácej čeľadi nejeden: kočiš Pišta, zahradník, z bírešov a mlatcov i z prespolných slovenských žatviarov nejeden. —

Zastala si pani veľkomožná, obklopená čeľaďou, na dvore a vypočúvala úrad obce, rychtára i notára, koho už títo preznačili, aby narukovali behom 24. hodín ku vojsku.

Príbuzní týchto mladých mužov, zväčša už ženatých, stáli ustrnutí; matky lomily rukami, mladé ženy na rukách s deťmi, uslzené, ale nie tak beznádejné, zarmútené, ako matky, lebo ony ešte nevedely, čo je vojna. Deti zjašené vyvaľovaly očká a nakrivovaly ústa ku plaču.

Pani Šárkeovyčka je zmužilá. Jej neveľká a plná postava je pružná, pohyby rýchle, ale ovládané. Jej ináče svieža ružová tvár je teraz bledšia, oči sivé majú tvrdý výraz. Vlasy farby tak rečeno slamenej, sú už upravené do vkusného, ale voľného účesu. Je ešte v rannom obleku, ale úplne pristrojená.

Od úradských obráti sa k zástupu žien.

„Neplačte, nenariekajte, ženy!“ volá na ne kovovým hlasom po maďarsky: „Nebedákajte! Pozrite, i ja mám syna, ktorý ešte dnes narukuje, tak ako vaši — a neplačem. Som hrdá, že pôjde do boja za vlasť a za kráľa! A nebude to dlho trvať, ani nezviete, keď vám vaši prídu domov. Ale oni ísť musia, aby potrestali srbských vrahov. Prídu vám hrdí a so slávou!“

„Jaj, čo že mi je zo všetkého toho, keď mi môj syn, môj Janík padne na vojne!“ Zažalostila jedna matka, z tých starších, po slovensky.

Pani veľkomožná stiahla nahnevane obočie a pozrela s opovržením na starkú, akoby chcela povedať: „Hlupaňa!“ Ale v tom okamihu pristúpil k nej mladý kočiš Pišta, bledý, ale vždy poslušný. „Prosím ponížene, nemal by som ísť pre mladého pána na pustatinu?“

„Nie,“ povedala pani, „pôjdem tam sama. Osedlaj mi Šáru, ale hneď!“ A obrátila sa k domu. Na schodoch zo dvora do predsieni vedúcich, zastavila ju chyžná:

„Prosím, mám doniesť kávu do jedálni?“

„Ak je hotová, dones, čo i pod gaštany na dvor. Pána Veľkomožného netreba zobudiť, ani kišasonky a Gézušku. Keď vstanú, ak by som ešte tu nebola, nech prídu na koči za mnou.“

Vošla do svojej izby, aby sa ku jazde preobliekla. Netrvalo dlho, už bola oblečená, hotová sadnúť na koňa. Na dvore čakala ju už Šára a obrátila peknú hlávku ku svojej veliteľke. Tá ju pohladila po lesklej šiji a podala jej do pysku kus cukru.

Kávu vypila pani po stojačky, potom s pomocou Pištu, ktorý držal koňa, ľahko vyšvihla sa do sedla. Sedela na koni strojne a isto, tak asi ako tie dievky, ktoré za starých časov viedly vojnu s mužmi, lenže tie jazdily bez sediel a na spôsob mužských.

Potom vzala bičík a uzdu z rúk Pištových a Šára pustila sa von dvorom do klusu. Ľud díval sa za ňou s úžasom a nemalým obdivom. Ona, matka, sama ide s ťažkým chýrom k synovi, ide mu povedať, že má ísť v ústrety smrti. Ale ona, — ako všetci jej rovní, nemyslela na smrť, — ale na slávu…

Stretajúci ju ľudia klaňajú sa úctive. Vie každý na okolí, že pánom v dome Šárkeovyho je pani.

Na pustatine boli už tiež hore, lebo desný chýr priletel i ta skorej, ako priklusala Šára. Všetci obyvatelia pustatiny i cudzí robotníci, boli už na dvore. Všetci zostrašení a smutní. Len mladý pán Ďurko, polo oblečený prechádzal sa s cigaretou v ústach, pokojne pomedzi ľud. Ako by to bolo ísť na výlet…

Jemu to už začínalo byť nudné. Pre otcovu nemoc jeho poslali sem dozerať na žencov. Žatva bola v plnom prúde, ľudí cudzích bolo hodne. On, ako nástupca otcov, mal sa tu priúčať gazdovstvu. Cez zimu i on, ako druhí mladí ľudia, zabávali sa vo veľkom meste, nech že teraz privyká k práci a otužuje svoje nervy, ktoré v zimných pohuľankách v sídelnom meste, boly ochably. On síce našiel si i tu vyrazenia: pekných dievčeniec všade dosť, i kamaráti prišli, i zavše nejaká poľovačka, no predsa prišla i nuda.

Teraz prišla táto vojna, ako nejaké vyrazenie, niečo nového, zaujímavého, vzrušujúceho. I on, ako väčšina tých pánov, čo si žiadali túto vojnu, myslel, že to bude len hračka, dobrodružný výlet. Srbov zbijú dočista, Belehrad — a s ním celé Srbsko obsadia a prídu oslávení, vavrínami ovenčení, zkúsenosťami a korisťou obohatení domov.

Matka so synom sa srdečne zvítali. „Vieš už? Vojna je,“ povedala matka. „Viem, mama, ale, čo si prišla tak zavčasu?“ „Chcela som ti to sama povedať, pripraviť ťa na to, ty si môj syn, si hotový ísť do boja.“

„Nech žije vojna!“ zvolal Ďurko idúc s matkou do pánskeho príbytku. Ďurko hovoril ďalej: „Som hotový ísť, mama! Bude to česť, už som i tak poručíkom a onedlho postúpim, budeš mať syna hrdinu, mama!“

A jeho tmavé oči jasaly. Bol veľmi podobný matke, ale bol ešte krajší. Vlasy i oči má tmavé, tvár ružovú, ako dievča, čelo biele. Bol hodne vyšší od svojej matky. Matka bola hrdá na svojho syna. Po raňajkách, ktoré doniesla gazdiná, chytili sa do balenia a v tom už priviezly sa na koči dve dcérky pani Šárkövičkyne Anna a Juliška a najmladší syn Géza.

Keď sadala pani Veľkomožná do koča, obzrela sa po shromaždenej čeľadi. Videla tam mladé, uslzené dievčatko peknej, pribledlej tváre. Uspela zachytiť nemý pohľad dievčenských očí, ktorý zaletel ku mladému pánovi.

Nemile dotknutá hodila na dievča prísny pohľad; chcela dačo riecť, ale nechala si to na budúce, keď deti tu nebudú.

Keď syna vyprevádzala, povedala mu: „Buď hrdý na to, že si Maďar. Zmužilý a odhodlaný, nešanuj nepriateľa a tým osláviš svoju maďarskú vlasť, seba i nás!…“

A táto žena narodila sa zo slovenských rodičov a do svojho jedenásteho roku, kým nešla do maďarskej školy, nevedela inakšie len po slovensky.

*

Dvadsať päť rokov pred vypuknutím svetovej vojny jedného letného dňa prechádzal sa po peróne v .......... nádraží starší pán. Bol veľmi zamyslený, ťažké starosti zaľahly na jeho dušu. Nedávno bol pri ňom priateľ pravotár, ktorý mu povedal, že na majetok Šárköovský už žiadon človek pôžičku nedá.

Čo z toho nasleduje? Bankrot, úpadok. Opustiť ten už i tak starý dom, kde prebývali otcovia a hľadať si iný. Bez majetku, bez hotovosti, bez akejkoľvek prípravy pre život.

Na nádražie prišiel vlak. Starý pán sa síce obzrel, ale vediac, že tento ide iným smerom, ako čo je jeho cesta, prechodil sa ďalej.

Z húfu cestovateľov prišiel na perón hodný, tučný starší mužský v polomestskom obleku. Jeho postava, jeho pohyby, spôsob, akým hľadel vôkol seba, prezradzovaly človeka zámožného. Bystré jeho sivé oči zbadaly starého pána a idúc vedľa neho, pozdravil ho po maďarsky prízvukom slovenským.

Pán Šárkövy sa strhol, pozrel na svojho známeho a priateľsky zvolal:

„Á servus, Bakúľ barátom! Kde chodíte?“

„Bol som v meste vykonať jedno-druhé — a nakúpiť pre dom — a pre túto tu; … dievča potrebuje čo chvíľa dajakú pletku.“ Pri tých slovách ukázal na neveľké dievčatko, v krikľavo ružových šatách oblečené.

„To je Vaša dcérka? No, hodná je, tuším, máte len tú jednu?“

„Áno, Vaša milosť, mám len túto, staršie pomrely, už tiež boly veľké. Preto je táto taká rozmaznaná,“ usmial sa a s istou hrdosťou potľapkal dievčatko po pleci. „Mariška, tento pán je pán Šárkövy, ktorý bol raz u nás pri posledných voľbách, pamätáš?“ Prihovoril sa otec. On dobre vedel, že jeho Mariška sa na to pamätá, veď vtedy bola reč o tom, že veľkí páni vyhľadávajú malých ľudí vtedy, keď ích potrebujú — a to pri voľbách. Dievčatko podalo starému pánovi ruku, pri tom spravila svoju veľmi nešikovnú poklonu. Tvárička, i tak červená ako pivoňka, začala jej blčať až po biele hrdlo. Pozrela na hodne počerného pána, zase sklopila oči a usmievala sa rozpačite. Starý pán pozoroval rozpaky šumného dievčatka a bavil sa nad nimi. Podržal jej malú ohorenú tvrdú rúčku a s krátkymi prštekami vo svojej panskej a žartoval s ňou. Bakúľ ale bol hladný. Soberúc svoje balíky, ktoré mu nosič úslužne až sem doniesol, pobral sa do jedálne, nezabudnúc zavolať i pána Šárkövyho. Ten ale ďakoval. Čiašnici, ako vkročil Bakúľ sebavedome, hneď pribehli a boli k službám hotoví. Bakúľ mnoho cestoval, i tak ako statkár (jeho otec bol ešte gazda a pradedovia sedliaci), ale aj ako obchodník a účastinár. Preto bol známy ako taký, ktorý platí sťa skutočný veľký pán.

Pán Šárkövy ostal na perone; jeho starosti na krátky čas splašené, dostavily sa zase. „Váš sluha, pán veľkomožný,“ pozdravil ho nejaký pán.

„Dobrý deň, Goldfinger, kde sa tu beriete?“

„Á, cestujem, hľadám nejaký dobrý kšeft. A milosťpán shovárali sa so starým Bakúľom? Dobrá firma, ťažký človek, má medzi bratmi najmenej na pol miliona majetku. Všetko čisté, bez dlhu a všetko v poriadku… A …“, tu sa blížil k uchu pána Šárkövyho dôverne, lebo i on bol mezi veriteľmi tohto pána — „ako ráčili vidieť — on má dcéru.“

Starý pán zvraštil obočie a nahnevane, prísne pozrel na Goldfingra.

„Čo sa opovažujete?“ zvolal pán Šárkövy s gestom bývalého veľkého pána.

„Ny, — nichts für ungut, pán veľkomožný, veď ja nič, ale,“ tu pokrčil plecami, „vedia, keď sa človek topí, i slámky sa lapá. A Bakúľ je hodná slámka — he-he-he, možno, že by i požičal, ný, človek nemôže vedieť, čo sa stane. Ostatne mňa do toho nič. Sluha ponížený.“ A už sa ztratil v daktorej čakálni.

Pán Šárkövy ale bol ešte zasmušilejší. Aká urážka! Hja, taká pijavica nezná inšie len štípať svoju obeť. A toto uštipnutie javilo svoje následky. Pozdejšie Bakúľ zase pridružil sa ku Šárkövymu. Shovárali sa o stave úrody, o ovciach a konečne o strojoch, ktoré objednal Bakúľ od Treskoňa. Starý pán pochyboval, že by boly také dobré, ako z Pešti. A na Bakuľovo pozvanie, aby si ich prišiel pozrieť, svolil. Veď taká návšteva neviaže, nikomu krem tomu ničomníkovi táto absurdná myšlienka nenapadne. A povedal: „Poradím sa so sestrou. Viete, Bakúľ, mám staršiu sestru, vdovu, ktorá od smrti mojej manželky vedie moju domácnosť. Všetci ju milujeme a ju poslúchame. Každý ju volá Juliška nénou. Požehnaná dobrá to duša, poradím sa jej.“

Bakúľovi bolo čudno, že čo sa má pre jednu takú malú návštevu na diaľku len niekoľkých kilometrov radiť? Jemu veru nenapadlo, žeby tá žabka pri jeho boku už mohla byť pohnútkou ku dákemu vážnemu podujatiu. Skorej mu blyslo hlavou podozrenie, že ho starý pán príde poprosiť, aby za neho dobre stál, alebo zmenku podpísal… ale ak to myslí, tak sa veľmi mýli. Usmial sa sebavedome a shováral sa ďalej s tým chudobným pánom svojou nedokonalou maďarčinou. A keď sa rozhovoril po slovensky, tu zase pán Šárkövy lámal slovenčinu. I v tom javil sa akýsi ústup, Bakúľ to veľmi dobre badal.

Prišiel vlak a novo-starí známi sa rozišli. Pri rozchode nezabudol pán Šárkövy pohladkať Marišku po líčku a usmiať sa na ňu celkom priateľským spôsobom.

*

Bakúľ ani z ďaleka nepomyslel na to, žeby on svoju jedinú dcéru tak skoro mal vydať. A ešte takto, za skrachovaného pánika. On si ani nespomenul, že pán Šárkövy, ináč dobrý a statočný človek, má syna, ktorý už niekoľko rokov študuje v Pešti právo a nemôže doštudovať. Bakúľ mal už svoje plány so svojím miláčkom, svojou Mariškou. Od malička bola ona tak vychovávaná, že keď narastie, vydá sa za doktora, čo bude aj fiškáľom, ale to musí byť doktor. Preto dal ju do maďarského mesta do školy, — veď slovenských škôl nebolo — a hľa minulej zimy bola i na Spiši. Vie dokonale maďarsky — a nemecky toľko, že sa nedá predať. Bola tedy päť rokov von z domu — a Bakúľovi sa zdalo, že je to dosť i pre doktorku. A ten doktor, ako budúci Mariškin muž bol už i vyhľadaný v osobe Ivana Čumiliča, mladého druhoročného medika.

Ivanov otec bol farárom a býval v susednej čisto slovenskej župe. Starého Čumiličova matka a Bakúľova matka boly sestry. I starý Čumilič bol zámožný: jeho otec, ako Bakúľ bol takisto statkárom, obchodníkom — a peňažníkom, ako Bakúľ. Ešte viac: starý Čumilič požičiaval celej doline, v ktorej bývali voštiniari, peniaze na vysoké úroky. I pani Čumiličová bola toho istého kmenu. Obe rodiny boly takrečeno mĺčky dorozumené, že Bakúľovci vychovajú Marišku pre Ivana.

Starí sa málo kedy schádzali. Čumilič býval často chorý a stenal, že ho nemoc mnoho stojí, lebo že musí chodiť do kúpeľov — a platiť lekárov — cudzích to ľudí. Preto mal byť Ivan lekárom, aby starého liečba nestála toľké tisíce.

Začiatkom leta prišiel Ivan do Bakúľov a s ním ešte jeho dvaja priatelia. Vtedy ožil veľký gazdovský dom a bolo veselo. A Mariška v tých utešených časoch krásnej jari žitia svojho — svojej šťastnej a bezstarostnej mladosti, ztratila svoje srdiečko. Ale nebol to Ivan, ktorého si zamilovala. Bol to Štefan Horák, krásny, nadaný šuhaj slovenský. Jeho čierne iskriace oči okúzlily dedinské dievčatko, že nevedelo viac inšie ani myslieť, ani cítiť, ani snívať. Ona nevedela, že si Štefan s ňou len zahráva, že zkusuje, či si i ju tak ľahko podmaní, ako si dosiaľ podmanil nejedno dievčatko, doma i v cudzine. Nevedela, že mu ona prichodí viacej smiešnou, ako zaujímavou a keď vedel o plánoch obapolných rodín, neusiloval sa získať Marišku pre seba, on len tak, zo zábavy jej dvoril a ju škádlil; ľúbilo sa mu, keď ju doviedol do rozpakov, alebo keď ju nahneval.

Stará mať, (matku Mariška už nemala), nevidela nebezpečie, v ktorom nachodí sa jej zbožňovaná vnučka.

Ona, zvlášte ona, žila v tej túžbe, že Mariška vydá sa za Ivana. Považovala Ivana už ako za svojho vnuka práve tak, ako Marišku. Veď i tak pochodili všetci z jedného rodného hniezda. Myšlienka na sňatok týchto detí naplňovala ju veľkým potešením, tak isto, ako i Bakúľa tým viac, že si uvedomili, že kým Ivan vyštuduje, budú mať Marišku doma.

Od Bakúľov odišli mladíci ešte ku Ivanovým rodičom na prázdniny a odtiaľ do Sv. Martina. A Mariška čakala, že ešte toho leta prídu, že neodídu do Viedne, kde študovali, aby neprišli i do Bakúľov. Iste, oni prídu: Ivan sa sľúbil, no, a Štefan príde, ej príde! Tak si predkladala Mariška.

Ale prišla návšteva druhá. Prišiel pán Šárkövy i so svojou sestrou, pani Oroszovou, tou, tak vrele popísanou tetou „Juliškou“. Ako starý pán povedal, tak bolo v skutočnosti: teta Juliška bola anjelom svojej rodiny.

Anjelov si obyčajne predstavujeme krásnej podoby, spanilých a mladistvých, alebo v podobe malých detičiek.

Spomenutá teta Juliška nebola ani pekná, ani mladá. Bola tuho počerná, neveľkých čiernych, šikmo ležiacich očí, vyvstávajúcich lícnych kostí a jej ústa neboly práve malé. Ale z jej očú žiarila dobrota, okolo úst pohrával vždy tichý, ale milý úsmev; jej slová boly krotké a vyberané a z celej bytosti vanul mier duše. Kam prišla, bolo ľuďom, akoby zasvietilo slniečko a rozvadení v jej prítomnosti stíchli a stali sa naklonenými ku smiereniu.

Bakúľovci nečakali hostí, ale keď prišli, boli uvítaní ako sa patrí. Samozrejme, že po obapolnom priateľskom zvítaní, vybrali sa páni obzrieť nie len otázne stroje, ale i celé obsiahle hospodárstvo. Bakúľ povodil svojho hosťa, ukázal mu stodoly, stajne a sypárne. Na kuse šla s nimi i teta Juliška, pojmúc Marišku so sebou. Shovárala sa s dievčatkom veľmi milo, použijúc i slovenskej — ako vedela, — i maďarskej reči. Ako im prišlo, lebo rozhovor oboch bol nad očakávania čulý a dôverný. Mariška ukázala pani Oroszovej svoju drôbež, ktorá s veľkým škrekom sbehla sa zo všetkých kútov dvora k malej veliteľke. Ukázala jej i koníky, ktoré sa za ňou obzeraly, ako ích hladkala a prijímaly od nej kúsky cukru, lebo na to už boly zvyknuté. Prezradila Mariška, že ona vie i jazdiť — a ukázala jednu krotkú kobylinku, ktorá je taká múdra a spoľahlivá! Na druhých koňoch jej otec nedovolí jazdiť. Otec jej vôbec mnoho dovoľuje, lebo že nemá syna a ona mu rozumie a pomáha i pri účtovaní.

Ani sama nevedela Mariška, ako sa rozhovorila. Pani Oroszová pozorovala dievča nenápadne, počúvala ju temer ako kamarátku — a čím ďalej, tým lepšie si ju obľúbila. Tento raz mala Mariška tmavomodré šaty na sebe a bielu vyšívanú zásterku. Vlasy, tie neposlušné vlasy, boly zapletené v tuhý vrkoč a pripnuté okolo hlavy. Jej tvárička bola i teraz hodne červená, ohorená, po nošteku bolo pehutín, akoby ich nasial, ale v celku bol jej zjav pôvabný, milý, lebo len nenútený. V blízkosti tejto panej, o ktorej počula, že je dobrá a láskavá, cítila sa veľmi dobre, akoby tušila, že sa táto dáma vrele zaujíma o ňu. Tak ani nevedely obe, ako priľnuly k sebe obapolnou láskou.

Kráčaly dvorom a — zanedbaným sadom ruka v ruke všade za pánmi, ale tak cele samotné; — shováraly sa o všetkom možnom hneď slovensky, hneď maďarsky.

Ale stará mať vyrušila ích v dôvernom rozhovore, lebo poslala slúžku, aby Mariška išla prikrývať na stôl. Dievča poslušne odbehlo do domu — a pani Oroszová v myšlienkach, zdalo sa, že príjemných, pomaly šla za ňou.

Stará mať neveľká, oberučná a na jej vek zdravá a svieža žena, už bola porobila poriadky ohľadom svačiny. Na pomoc si zavolala mladú súsedu, čo sluhúvala v meste u pánov a bola vychýrená kuchárka na celom okolí. Stará mama rozpovedala, čo a ako chce mať a dala zručnej Judke kľúče od komory.

I ona chcela mať dačo zo svojích hostí. Keď prišla pani Oroszová do domu, povodila ju stará mať po celej budove. Ukázala jej kasne, škríne a truhly, nabité plátnom a činovaťou, takého druhu, čo sa doma utkalo a i takého, čo tkali tkáči dakedy chýreční v Jelšave, v Revúcej, ba i na Spiši. I rumburského má už niekoľko kusov kúpené od poľských Židov, plátno veľmi dobré, lebo sa ona starká do plátna rozumie, ako málo ktorá žena. Ju ani taký poľský Žid neoklame… Ďalej ukázala už hotovú bielizeň a perín celé postele. Všetko to chystala pre vnučku, ak pán Boh dá dožiť jej svadbu. Myslela starká na Ivana a že veru prejde pár rôčkov, kým ten skončí.

Ukázala stará mať i svoju izbu v starej časti domu, kde mala kasne ešte od starých rodičov. Za tie jej už dávali istí páni z mesta veľa sto korún, ba dali by neviem čo, ale si ich ona nedá! Na čo sú jej korunky? Tie rozkotúľajú sa šiky-miky, ale pamiatky po starých predkoch sú ako živí svedkovia dávno zašlých časov: oni sa i prihovárajú i čakajú, aby sa ím človek prihovoril; to je tak, že na čo sa človek zvykne, to si obľúbi a nerád sa s ním lúči.

I do kuchyne si zašly. Kuchyňa bola už nová, ako prednia časť domu vôbec, bola priestranná, vidná s novým veľkým sporákom a pecou. Na polici bolo veľké množstvo riadu, hrncov a rajníc od najväčších, do najmenších všetko čisté, v najväčšom poriadku len sa tak ligoce.

Veľká predná izba bola na stolovú už moderne zariadená, ale vyzerala dosť neútulne a chladno. Preto i bola málo obývaná. Nebolo kníh, nebolo obrazov. Len nad divánom neveľký obraz: Líškov Kristus na hore olivetskej vo farbotlači — a zväčšené fotografie Bakúľových detí: tých nebohých Janíčka a Ilušky — a nová, hľa, Mariška. Ale radšej málo, alebo žiadnych obrazov, ako nevkusné a bezcenné. V kúte stál cymbal. Stará mať povedala, že má byť výborný, aspoň bol drahý; vyberal ho sám prímaš Rácz Gusti pre Marišku. Mariška sa učila aj klavír, ale zanedbala, — kto že jej na dedine bude hodiny dávať? A bez toho môže byť, i tak sa vydá. Doložila vo svojej mysli, že Ivan si to nebude žiadať.

Toto všetko dozvedela sa behom krátkej polhodinky pani Oroszová od zhôvorčivej starej mamy. Jej k vôli rozhovorila sa i ona slovensky tamejším nárečím, lebo stará mať po maďarsky to málo, neveľa, čo dakedy znala, už úplne zabudla.

Prišli i páni. Mariška mala už stôl prikrytý. Svačina bola veľmi skvelá, opravdová hostina. A bolo toľko, že pani Oroszová v duchu uvažovala, koľko by mohlo byť z tejto hojnosti obedov pre brata a pre ňu. Lebo kuchárku už nedržali a posledné časy boly obedy veľmi skromné a jednoduché, aké starozemianske kúrie pred tým nevidely. Lebo u Šárkövych dostavil sa nedostatok už i toho najpotrebnejšieho. Úroda bola na koreni predaná, všetko, čo sa mohlo postrádať, bolo zpeňažené. Dosiaľ ešte ako tak dalo sa vyžiť, ale ak nepríde pomoc, budú musieť predávať cenné pamiatky a umelecké diela, ktoré boly rodine také vzácne a drahé! Vtedy by mohol starý pán za príkladom istého zbankrotovaného džentríka povedať: „Teraz príde rad na Rembrandta, potom zjeme Rafaela.“

V najlepšej nálade rozišli sa noví priatelia.

Keď v pozdný večer odobrali sa hostia od domácich a starý pán napchal si fajočku opravdovým štítnickým dohánom — Bakúľ mu rozprával, ako prišiel k nemu — a pohodlne sa rozložil v starom, rozheganom koči, — keď boli už von z dediny, opýtal sa sestry:

„No Juliška néni, čo myslíš?“

„Čokoľvek — a akokoľvek rozmýšľam — a od ktorého koľvek konca začnem, vždy prichodím k tej závierke, že nás nemôže inšie zachrániť, len táto rodina.“ So vzdychom odpovedala pani Oroszová.

„To je istá vec. Potrebujeme pomoc výdatnú a rýchlu. Ide jaseň, zima; dom sa ruší, do izieb nám tečie, oblokmi vietor trasie a hviždí po chodbách. Požičať už niet kde — a Ďurko, ten darebák, nepomýšľa na to, aby čím skorej skončil, naopak, troví len ďalej, ako by sa to, čo nám hrozí, jeho ani netýkalo. On si žije v Pešti veselo ďalej,“ dudral starý pán.

„Nie tak celkom veselo,“ vyhovárala teta Juliška mladého pána. „Chyba je len tá, že ho drží v Pešti láska ku istej krásnej vydatej panej. Zaplietol sa do toho nebezpečného osídla tak, že sa nevie vymaniť z neho. K tomu je tá pani ešte i nemocná. Ale má byť neobyčajne krásna, vznešená a vzdelaná.“

„Nuž také on má nároky, ako opravdový veľký pán,“ povedal Šárkövy.

„Áno,“ vzdychla teta Juliška. „Ďurko má skutočne veľkopánske nároky a i taký vkus… a preto neviem, neviem, či by jeho veľkopánske nároky vedela uspokojiť taká malá, ináč milá Mariška Bakúľová, čo by ešte raz taká bohatá bola. Ale pri tom všetkom myslím, ba presvedčená som, že sa z toho dievčaťa dá vychovať dáma, ako z hocktorého „rodu“. Je inteligentná, má prirodzený rozum a — ambíciu. Ostatne, čo sa Bakúľovskej familie týče, je tento sedliacky rod iste nie mladší, ako na pr. náš.“ Doložila teta.

Starý pán sa usmial. „Si mi ty za aristokratka! A môžeš mať pravdu, keď sa tak vezme, že Bakúľovci iste už tu sedeli na svojom grunte, keď naši predkovia Polóci (Polovci) prišli a obsadili tieto kraje. — Ja nedbám. Potreba zákon ruší… Nie sme prví zemani, čo sa sklonia k sedliackej rodine. Tak to ty, ako domáci diplomat, navleč tak, aby sa vykonalo, čo sa vykonať má. Zavoláme Ďurka domov a ty ho pekne rúče priprav na všetko. Nech už raz príde k rozumu. Dosť bolo toho rozpustilého života. Keď neskončil učenie, nech gazduje doma.“

Koč prešiel na rovnejšiu cestu, kolesá hlučnejšie hrkotaly a urobily koniec ďalšiemu rozhovoru.

Zatým prežíval mladý Ďurko Šárkövy dni bezstarostné, plné vzrušujúcich udalostí a veľkopánskych zábav. Nebol z tých najhorších, bol len jedným z tých mnohých mladých pánov, bohatých i chudobných, ktorí nechcú zavčasu poznať vážnosť života a v mladistvej vášni a nedočkavosti užívajú radosti, ktoré sa ím vo veľkom meste tak okate podávajú.

V ten čas bol Ďurko vážne zaľúbený do krásnej panej. Táto láska ho chránila pred inými spustlejšími známostiami.

Keď dostal list od tety Julišky, zvážnel, lebo uznal, že musí s nimi byť naozaj zle, keď teta Juliška takto píše.

Zúfale chytil sa za hlavu. „Britvou mi siahajú na hrdlo,“ vyrazil so seba a v tom smysle i napísal svoju odpoveď.

Ale keď si vec rozmyslel, poľutoval starých; ten starý dom, v ktorom žili jeho predkovia a on sám svoje šťastné dni mladosti — a rozmyslel si: „Či tak, lebo tak, inšie mi nepozostáva. A či vziať bohatého bankárovu dcéru, či dcéru sedliakovu, — to je jedno. Toto je vari ešte lepšie, pri tejto budem mať viac voľnosti!“

Otec náhlil, aby Ďurko prišiel domov, aby vec prišla na čisto, lebo veritelia náhlili tiež.

Mladý pán poslúchol, nerád, lebo jeho vtedajšia láska prežívala dni ťažkej pľúcnej nemoce.

*

V septembri prišiel do Bakúľov Ivan, ale bez Štefana. Len tak, ako náhodou, povedal, že Štefan chystá sa na zkúšky a prísť nemôže. Mariška pocítila krutý žiaľ, prvé sklamanie. Ale tešila sa tým, že on nemohol prísť; mala tisíc výhovoriek pre jeho neprítomnosť — a v duchu ešte i to verila, že on neočakávane príde, že ju prekvapí.

Opýtať sa Ivana bližšie o Štefanovi nechcela, bránila jej v tom jej vrodená dievčenská hrdosť.

Keď ju Ivan chcel Štefanom poškádliť — a povedal jej, že ju Štefan nechce, nevedelo úbohé dievča, čo je pravda a čo žart. Prežívala chvíle trapnej neistoty od tušenia pravdy, až po nádej, že Ivan hovorí všetko to len zo žiarlivosti.

A myslela si: Štefan sa tak skoro oženiť nemôže — a kým bude pred ženením, môže sa všeličo stať, môže prísť — a bude dobre.

Všeličo — a stalo sa, čo nečakala.

Jeden krásny septembrový deň zavítali páni z Blatína (Šárkövyho sídlo) do Bakúľov. Tento raz prišiel i Ďurko.

Mariška bola práve vtedy nevkusne oblečená — a učesaná. Stará mať mala rada na Mariške červené šaty, červené stužky — a tá tuhá červeň zvyšovala ešte rumeň Mariškinej ohorenej tváričky. Líčka len, len horely a noštek bol samá pehutina. Vlasy mala podľa vtedajšej módy do čela zastrihnuté, zakrývajúce akoby žltými strapcami Mariškino pekné biele čelo. —

Ďurko nebol sklamaný, lebo viac neočakával, bol ľahostajný. Jedno bolo isté, že necítil proti Mariške odpor, ale ani sympatiu. Bola mu len ľahostajnou, bola mu prostriedkom ku cieľu.

Myslel si: „Dám jej svoje meno, ona mi dá svoje peniaze. Čara dobrá pre obe strany. Ona bude paňou, ja budem pánom i naďalej. A budem užívať volnosť i ďalej.“

Domáci vtedy ešte netušili, čo chcú títo hostia, len Bakúľ uvažoval, ako a kedy vykľuje sa appel na sedliakov meštek.

Hostia boli uhostení, ako sa patrí. Večer nadvrhli páni, aby ích domáci odprevadili po mladú hôrku, kde si ešte posedia a pobesedujú.

Bakúľ dal zapriahnuť a šli. Tetka Juliška vzala k sebe do koča Marišku a Ďurka, tí druhí šli na Bakúľovej novej bričke.

Ivan nezabudol do vozíka vložiť kôš s vínom, s tým najlepším, čo bolo v pivnici. Pri hôrke koče zastaly, všetci sišli dolu a vyhľadali si miesto ku posedeniu.

Ďurko nezatajil gavaliera, podal dámam ruky pri schádzaní. Mariškina malá tvrdá rúčka bez rukavice ho zarazila. Vzdychol si, lebo pomyslel si na tie štíhle biele pršteky svojej krásky, — na jej štíhlu postavu, čierne oči, celý vznešený zjav. A tá — prepadnúť má smrti! V rozpomienke na tú tam v Pešti, zosmutnel a dostal sa do tej nálady, v ktorej Maďar prechodí zo smútku do veselosti — a zase naopak…

Starí páni popíjali dobré vínko opatrne, ale mladí, Ďurko a Ivan, pili ho dúškom. Skamarátili sa, pozdejšie objímali sa, potykali si, spievali si hneď slovenské, hneď maďarské piesne a Ďurko keď i hľadel na Marišku, ale nevidel jej — videl len tú vzdialenú, tú milovanú, drahú Ilonu.

Ďurko bol blízko k plaču, bol dobrosrdečný. Ivan, ako mu udrelo víno do hlavy, začal byť škriepny a dodieval do Marišky, ktorá dosiaľ ešte nevidela „opitého pána“.

Na šťastie zbadali i starší, že je tej zábavy už dosť — a rozišli sa… Každý svojou stranou.

Bol krásny mesačný večer, keď sa viezli Bakúľovci domov. Ivana museli vziať medzi seba, lebo by bol vypadol z vozíka.

Dosiaľ ho Mariška mala rada, ako brata, teraz hnevala sa na neho, a porovnávala ho s Ďurkom. Ten snáď viacej vládal — a naučený v prítomnosti tetkinej a vôbec v prítomnosti ženských opanovať sa. Ale Ivan ukázal sa takým, akým bol v skutočnosti — a v skutočnosti nebol jemným.

A cestou potáral všeličo.

„Vieš, dievča, vydaj sa za toho pánika, — na nás nečakaj, — ja, kto vie, kedy skončím — a Štefan,“ zasmial sa, „ten už má svoju Vieročku — a — a — o teba nestojí!…“

„Čo to hovorí?“ opytuje se Bakúľ.

Mariška div, že nezaplakala, ale zvyknutá povedať otcovi všetko, čo chcel vedieť, zdôverila sa mu.

„Takí chlapčiskovia, — kto že sa vám núka, hé?!“ vyrazil zo seba urazený otec a zakrútil bičom ponad bujné kone, tak, že tieto začaly doslovne kopytami vyhadzovať.

Ivan sa trocha prebral, ale na šťastie nebolo možno už hovoriť, lebo splašené kone uháňaly dolu a zase hore stráňou do Bakúľovho dvora.

Keď schodili s vozíka, z vačka Ivanovho vypadly niekoľké listy. On sám ích nevládal posbierať, pomohla mu Mariška a tak sa dostal jeden do jej rúk. Cítila, ba bola presvedčená o tom, že ten list písal Štefan.

Nemohla odolať, — nezdržala sa, prečítala. Iste nemala to urobiť, i uvedomila si to, ale len vtedy, keď sa už stalo.

A šmahom zmizly všetky pekné sny a predstavy.

Jej prvú, mladuškú lásku spálil ľúty mráz.

Štefan bol dobrý, ba, temer ideálny šuhaj, ale vedel, že je krásny, že je neodolateľný, povýšený nad iných, mal chyby a tie práve ukázal v liste písanom Ivanovi. Vo svojej úprimnosti chyby a poklesky svoje neokrašľoval, naopak všetko ešte zveličoval.

Bol to opis nejakej zábavy, — lepšie rečeno, ľumpovačky; opis bol veľmi podrobný, zachodiaci až do podrobností. Na konci listu spomenul i na Marišku, ale tá rozpomienka ju nepotešila. Naopak, urazila ju. Tón listu bol chlapčenský, sám list ľahkomyseľne načmáraný, priamo cynický. Iste, písal ho ešte pod dojmom toho biedneho duševného (i telesného) stavu, keď po prehýrenej noci, človek nevie sa spamätať. V liste bolo plno neslušnosti — a preto, lepšie neopakovať jeho obsah.

Mariška zdesená nad obsahom listu, o akom nemala ani tušenia, v čítaní pristihnutá otcom, musela list dať otcovi. Bakúľ urobil s Ivanom krik. Ivan cítil sa byť urazený, obviňoval Marišku zo všetečnosti a na ostatok i to vrhnul jej do očú, že by to vzdelané dievča neurobilo. Ale za Marišku odpovedal rozhnevaný otec, že v tomto prípade bolo to akoby samozrejmé, Mariška považovala ho, ako za svojho brata — pri tom pomyslel si Bakúľ, že ho sám považoval, ako za svojho syna… a preto že si dovolila ten list prečítať…

Týmto výstupom zkrátil sa Ivanov pobyt u Bakúľov a Bakúľ už nedržal to za také veľké šťastie, keď by sa Mariška stala pani doktorovou — tým viac, že je to ešte tak veľmi ďaleko…

Začal rozmýšľať o budúcnosti svojho dieťaťa.

A behom jesene neostal v pochybnosti, že pán Šárkövy skutočne chce urobiť nápad na jeho tisíce, ale nie pomocou zmeniek.

Shovárali sa o tom najprv sami starí páni. A počas rozhovoru povedal starý Šárkövy:

„Som chudobný, ale statočný zeman. Neidem Vás zaslepovať. Poďte, obzrite si „môj“ majetok — a uvážte, že by sme sa mohli sblížiť s vami. Môj syn je na tento čas ľahkomyseľný, ale je nie zlý a je dobre vychovaný. Časom, pri boku dobrej ženy by sa prinavrátil k rodinnému krbu. Ale len, — ak by Mariška chcela…“

Bakúľ privolil odísť obzreť si majetok; zväčša vlastne už vedel, ako Šárkövyovci stoja; — chcel nazreť i do pozemkovej knihy… A potom uvažoval, rozmýšľal.

Nebolo to ľahké pre muža jeho názorov.

Mariška napriek svojmu žiaľu nad ztratenou láskou, zbadala, ako často otcovo oko utkvelo na nej a ako nad niečim stále rozmýšľa. A jeden raz zrovna vzal ju so sebou do Blatína, sídla rodiny Šárkövych. Vtedy Ďurko pod zámienkou, že chce aspoň jednu zkúšku složiť, — v pravde ale túžbou hnaný, ako sťahovavý vták, uletel bol do Pešti.

Teta Juliška bola Mariškinou návštevou veľmi potešená a srdečne vyobjímala dievčatko; — povodila ju po celom starom dome a čo Mariška videla, urobilo na ňu dojem trvalý a milý. Cítila, ako by bola vstúpila do iného sveta.

Izby, i tie priestrannejšie, boly nízke, obloky malé, nábytok starodávny, obrazy niektoré starobou akoby temné. Starí rodičia Ďurkoví hľadeli so svojích rámov, akoby udivene na ňu, ako na votrelkyňu, ale tetka Juliška, tá živá, hľadela na ňu cele iným okom. Okom lásky, až od toho bolo dievčatku teplo okolo srdiečka.

Cestou k domovu opýtal sa Bakúľ:

„No, dievča, ako sa ti zdalo u tých pánov?“ Mariška povedala:

„Veľmi dobre. Teta Juliška svojou dobrotou všetko zpríjemňuje, kde ona príde, akoby zasvietilo slniečko.“

„Chcela by si tam byť paňou?“

„Chceš ten majetok kúpiť, otecko?“ Tázala sa prekvapená navzájom.

„A keby som ho kúpil — pre teba?“

„A kam by sa oni podeli? Kam by išla teta Juliška a starý pán?“ opýtala sa Mariška.

„To by sa potom ukázalo, keď by si ty bola tam paňou.“ Odpovedal otec s úsmevom.

„Vtedy by som najradšej s nimi bývala, — totiž dovolila by som ím, aby so mnou bývali, mali by aj miesta dosť“ — odpovedala ona naivne.

„A mladý Ďurko?“

Marišku otázka táto doniesla do veľkých rozpakov. —

„Na to som nepomyslela,“ povedala zahanbená a akoby stiesnená.

„Ale o to hlavne ide, aby si aj Ďurka prijala do svojho domu.“

Skúmave pozrel Bakúľ na dcéru, ktorá sa zapálila prekvapením.

„Ty žartuješ, otecko, čo by on tu robil? Na to som nepomyslela,“ odpovedala znepokojená.

„Veď o to ide, dieťa moje, aby aj on tu býval, jedným slovom, oni by ťa chceli mať svojou, Ďurkovou ženou!“

„Ale otecko, čo ty hovoríš!“ Zľakla sa Mariška a pritúlila sa bližšie ku otcovi. „Ja, mladého Šárkövyho žena a on, iste na to nemyslí.“

„Ba myslí, oni na to dávno myslia.“

„Ale mňa on nemá rád,“ zaplakala Mariška. „Mňa nikto nemá rád, ešte aj ten Ivan — —“

„Nespomínaj ho,“ povedal otec — a hladkal rúčky dcérkine. „A neplač, veď to od teba závisí. Keď nechceš, nemusíš, aj ty si môžeš ženícha vybrať, inakšieho ešte ako je mladý Ďurko!“

„Otec — a čo by robili tí páni,“ rieklo dievča po chvíli, „keby som ja na to nepristala?“

„Nuž v krátkom čase, možno, že ešte budúcej zimy, položili by veritelia ruky na majetok, ktorý takmer ani nestačí na všetky dlhy — a to úžernícke; — predali by, čo sa predať dá tomu, kto dá najviac a podľa toho, kto by ho kúpil, museli by sa vysťahovať alebo platiť nájomné.“

Mariška sa zamyslela, v duchu uvažovala, ako je to zvláštne, že len od nej závisí zachrániť celú túto rodinu. Iste, to je len otcova zásluha.

A v nej zobudilo sa dosiaľ driemajúce sebavedomie. Ona, maličká, sotva šesťnásťročná, ona „dedinská húska“, drží vo svojej malej ruke osud celej — a to panskej rodiny.

Pocit svojej dôležitosti ju naplnil radosťou. Pomôcť tak Juliške — a starému pánovi, ako vďačne, ale čo s Ďurkom?

A položila otcovi zase novú, takú opravdovú ženskú otázku:

„Prečo ale je mladý Šárkövy ku mne taký — — taký chladný?“

„Hm,“ — — ozval sa tázaný otec v nemalých rozpakoch. „Ako ja to mám vedieť? — To sa vari pánske zvyky, alebo čo; ale myslím, že je ešte nie cele spriatelený s touto myšlienkou. A predsa musí vedieť, že je toto asi jediná cesta, ktorá ich môže vyviesť z kaluže. Mohol by si vziať i inú, nejakú bankárovu dcéru, ale on vie, prečo volí teba. A čo mňa najviac teší, že ťa starý pán a tetka Juliška skutočne milujú, ináče by som inakšie hľadel na celú vec. Že mladý Ďurko neukazuje k tebe lásku, keď jej nemá, je vlastne pekné od neho, lebo vidno, že je nie falošný. Pán ostane pánom, — on má svoju hrdosť, ale my máme tiež svoju. Však on ešte prehovorí. A ty si nie prvá, ktorá má svojimi peniazmi obnoviť pánsku slávu. Z našej vlasti idú húfne mladí magnáti do Ameriky za dcérkami milionárov. Každá si kúpi, — lacnejšie, alebo drahšie, — muža a korunku zemanskú. A tie svojích budúcich a ich rodiny ani nepoznajú. My ale poznáme našich vohľačov. Vypoznal som ich skorej, než by o tomto bola reč bývala a som uspokojený. Ďurko je nie zlý šuhaj, len ľahkomyseľný, náchylný ku všelijakým hlúpostiam, ako bola jeho matka náchylná k vrtochom a rozmarom, ktoré by druhého muža boly k zúfalstvu doviedly.“

„Čo robila jeho matka?“ opýtala sa Mariška.

„Nuž, keď sa jej zachcelo ísť do Pešti sa zabávať, povedala pánovi: ,Ďuri, zajtrá idem do Pešti, daj mi 5000 zl.‘“

„A čo povedal pán?“

„Hm, — zdesil sa, potom prosil, že nemá, hromžil, konečne pani zamdlela, — peniaze musely byť — a ona predsa šla. Eh, počul som, že tá vedela hrešiť, teremtetovať, ako nejaký valach…“

„Teta Juliška nehreší ani čeľaď,“ ozvala sa Mariška s vrelým záujmom.

„Tá nie, tá je výnimka, ona je skutočne strážnym anjelom svojej rodiny. Ďurko, možno, zdedil po matke náklonnosť k takým kúskom, ale múdra žena ho môže priviesť k rozumu. Mladíci v tom veku sú zväčša takí — pomysli len na Ivana — a na Štefana. Ďurkovi treba dať času, — tak ku rozumu, ako ku pravej láske… Trpelivosť a čas sú silní spojenci. Rozmýšľaj o tom, dieťa moje, ale vedz, že ťa nikto nenúti. Ja hovorím všetko toto preto, žeby som ťa mal rád vo svojej blízkosti, dobre zaopatrenú a šťastnú. Tvoja budúcnosť by bola zabezpečená, všetko by bolo tvoje a ty by si bola vo svojom dome pánom. Tak, ako si si získala sŕdc oboch starých, získaš si, ale opatrnosťou, — i srdce svojho muža. Peniaze sú moc, ale vedľa ních musí kráčať i rozum a pri vás, ženských, aj cit.“

Hrdý Bakúľ sa rozhovoril; bol rozjarený i vínom, ktoré užil, dobrou cigarou, ktorú práve fajčil, — ináče bol striedmy, — i samým predmetom svojích rečí. Bol povedomý toho, že si ho ľudia vážia ako statočného muža. Vo svojích obchodoch bol opatrný, vypočítavý, ale úžerníkom nebol.

Dcérka ho počúvala a s pozornosťou naslúchala jeho slovám. Vo svojej rúčke držala jeho ľavicu a občas ju hladkala. Všetko, čo hovoril, utkvelo jej v pamäti, lebo ona považovala si otca za svrchovanú autoritu. A keď on uzná za dobré, aby sa vydala, prečo by sa ona mala spierať tomu?

Na to ani jeden z nich nepomyslel, že oni, deti slovenského ľudu, týmto činom opovrhnú všetkým, čo ich dosiaľ viazalo ku rodnému kmenu. Nepoňali, že znevážia svoj rod a svoju materinskú reč odhodia ako bezcennú vec. Že Mariška, keď vydá sa za Maďara, na večné veky opustí svoj ľud, odštiepi sa od koreňa, s ktorým zrastená je jej rodina od pradávnych časov, — že obeťou svojou obohatí cudzý národ, cudzý a nepriateľský tomu, z ktorého vyriastla. To, čím obohatí tamtých, malo by právom náležať rodu, v ktorom sa zrodila…

Nepomysleli na to, lebo nemali ani národného povedomia, ani národnej hrdosti. Na okolí bola celá inteligencia i značnejšia časť majetných roľníkov odchovaná v duchu maďarónskom. Roľníci, statkári a obchodníci nemali smyslu pre inšie, len pre svoje majetky a pre svoj obchod. A preto radnejšie bolo pre nich — a pohodlnejšie, — plávať s prúdom. Nebolo tu vodcov, nebolo buditeľov a keď aj niektorý zodvihol svojho hlasu, ozýval sa hlas jeho ako hlas volajúceho na púšti, kým nebol docela zahriaknutý a znemožnený. Nebolo nikoho, kto by bol chránil záujmy ľudu a s nimi i záujmy celého národa. Lebo všetko, čo máme, je nie len naše vlastné, ale je súčasne i národné imanie a za to sme zodpovední svojmu národu.

Kto márni a prepíja svoj majetok, ožobračuje nie len seba a svoju rodinu, ale i svoj národ. Len ten národ môže byť silný a života schopný, ktorý má silných, neodvislých, statočných jednotlivcov a majetné rodiny. Veď je to stará pravda, že na rodine zakladá sa štát.

V tomto smysle písal Ivanov otec Bakúľovi list, náhle sa dozvedel, že Marišku vydávať majú za Šárkövyho. Ale už bolo pozde, lebo Mariška rozhodla sa, že keď bude Šárkövy uchádzať sa o ňu, ona sa mu prisľúbi.

Bakúľ odpovedal na list tiež s výčitkami. Že sa o nich dosiaľ nikto nestaral, nepoučoval, nedával rady atď. Že dievča dosiaľ ešte nebolo v slovenskej spoločnosti, ani že vôbec nepozná takej, — vyjmúc dedinskej, sedliackej; Mariška nečítala slovenských kníh, len tie, čo majú doma, náboženského obsahu. V školách učili ju milovať a uctievať len maďarskú reč — a on, otec, že nemal ani času starať sa o inšie, úfajúc sa, že keď Mariška vydá sa za toho, ktorého jej od malička sľubovali, ona bude takou, ako jej muž, tj. Slovenkou. Teraz sa pomery zmenily, čomu je čiastočne aj Ivan príčinou, však on, ako i jeho priateľ Štefan, robil si z Marišky len posmech, nazývajúc ju dedinskou husou a Ivan, čo hneď aj v podnapitom stave sám povedal: „vydaj sa dievča, za toho pánika.“ Veď Mariška od útleho detinstva bola privykaná ku tej myšlienke, že bude Ivanovou ženou, ale natískať sa Bakúľovci nebudú.

Mariška sa tedy rozhodla a zasnúbila sa s mladým zemanom.

V deň zasnúbenia Ďurko bol zdvorilý, ale veľmi málomluvný. Keď ostali sami dvaja, nemali si čo povedať. A preto obidvom bolo milšie, keď boli v spoločnosti. Snúbenec doniesol Mariške dary: kvety, knihy, vzácne cukrovinky a šperky po nebohej matke. A čo aký bol zamlklý, Mariške sa tak lepšie pozdával a umienila si, že si ho získa časom. V takom dumaní jej dosiaľ detinská duša pomaly dozierala, vyviňovala a roztvárala sa životu.

Teta Juliška a starý pán boli šťastní, lebo cítili, že starosť o budúcnosť je zažehnaná a že nemusia sa vysťahovať z rodného domu. Dobrá tá pani nosila Mariške knihy — rozumie sa, že maďarské — a keď i potom Ďurko zase odišiel do Pešti, vzala ju k sebe a naúčala ju mnohým potrebným veciam.

Stará matka bola troška sklamaná, lebo chcela Marišku chovať pre Ivana; avšak uspokojila sa, že jej tu bude blízko a že bude i tak paňou. Ona, starká, chcela dľa svojho vkusu a dľa starodávneho zvyku vystrojiť velikú výbavu. Všetko pevné, ťažké a drahé. Obchodníci a cestujúci pretekali sa so svojimi službami. Ale teta Juliška radila kupovať veci nie len trvanlivé, ale i vkusné, jemné a moderné. Bakúľ hlboko siahol do svojej pokladnice, ale činil to vďačne: vyplatil najnaliehavejšie dlhy budúcich príbuzných a uvoľnil ich živobytie.

Mohla by sa táto povesť i tu dokončiť, ale nebola by úplná, lebo oba hlavní činitelia, hoci uzavreli sňatok, boli si ešte dlho cudzími.

O svadbe sa rokovalo počas zasnúbenia. Prvý plán bol ten, že sobáš bude v sídelnom meste župy a po malom obede, že mladí aby šli cestovať. Ale Bakúľ nesúhlasil a vyžiadal si, aby sobáš bol len v súsednej dedine, kam Bakúľovci patrili. Obed, aby sa odbavil doma, a potom aby už urobili, ako sa ím páči. S druhou čiastkou návrhov nesúhlasil Ďurko: lepšie bude, keď budú doma. Iste mal k tomu svoju príčinu.

Termín sobášu bol začiatkom januára. Na svadbu prišli i dvaja mladí páni z Pešti, Ďurkovi dôverní priatelia.

Boli zvedaví na Marišku a neboli na čistom, či majú Ďurkovi blahoželať a či mu majú vysloviť svoju sústrasť, nad nerovným sňatkom. Ale sami prišli k tomu názoru, že vlastne by mali Ďurkovi blahoželať… a že keby prišlo na nich, neváhali by ani na okamih…

Oba poznali Ďurka, ako veľkého vetroplacha, ale i ako verného kamaráta v zábavách a pohuľankách. — A poznali i jeho pomer ku tej mladej panej, o ktorej hneď na začiatku zmienila sa teta Juliška pred starým pánom. Im ani nenapadlo pohoršiť sa nad tým, veď ani jeden z nich nebol pri tom zainteresovaný. Znali tú nešťastnú dámu, ako krásavicu, povestnú svojím utešeným zjavom, eleganciou, iskrivým duchom, rozmarom a vášňou. Ale táto pani bola dľa všeobecnej mienky už smrti posvätená, — jej pľúcna nemoc tak ďaleko postúpila, že ju lekári neodbytne vypravili — ku moru do Opatije.

Práve v deň sobášu, povedali mladí páni a sdelili Ďurkovi, že i sami lekári vyniesli úsudok, že pre pani Ilonu P...... je Opatija posledná stanica na tejto zemi.

Ďurko bol tymito zprávami tak nemilosrdne zasiahnutý, že vyzeral sám, ako na smrť odsúdený. Teta Juliška to s ustrnutím zbadala a pre Boha ho prosila, aby sa premáhal, keď sú už raz tak ďaleko; aby nevyvolával verejné pohoršenie a mladému nevinnému stvoreniu a jej otcovi nespôsobil pohanenie.

Tetina prosba bola veľmi potrebná. Ďurkovo vzrušenie a zlú vôľu zbadal i sám Bakúľ a zvraštiac obočie prísno hľadel na mladého zaťa. Len, len, že vo svojom spravedlivom hneve nevybuchnul a nepovedal, že ak sa má takto tváriť, aby sa radšej vrátili z kratšej cesty… Ale teraz bola to Mariška, ktorá vo svojej mladonevestinskej ozdobe pritúlila sa k otcovi, pozrela na neho svojími jasnými očami a šepkala mu: „Povedal si, otecko, že čas a trpelivosť sú mocní činitelia.“ Otcovi zvlhly oči slzami a vrúcne pobozkajúc svoje dieťa, požehnal mu.

Mariška bola teraz veľmi pekná. Tvárička jej bola čistá, biela a ružová, celý jej zjav dýchal pôvabom mladosti a sviežej, nedotknutej krásy. Jej oči svietily vnútorným pohnutím a na tvári bolo vidno odblesk inteligencie a rozvahy. Každý videl a zbadal Mariškinu krásu, ešte i tí mladí Pešťania, tí posmešníci boli zahanbení a nemohli inšie, ako obdivovať toto mladé, neprávom zaznané dievčatko. Len ten, pre koho rozkvitla sa táto krása — jej nevidel. Bol akoby nie svoj. Pri sobáši hneď bledol, hneď bol rozpálený, ako v ohni, hneď zachvel sa, ako v zimnici. Keď sa k Mariške obrátiť musel, videl len jej sklonenú hlávku, závoj, ktorý zastrel jej vážnu tvár. Cítil jej chladnú ruku vo svojej, ale vo všetkom videl a zprítomnil si len tú tam, ďaleko od neho odtrhnutú, vo všetkom protivu tejto tu, ktorá bola obrazom života, zdravia. Tamtá ale, čo iste tak umára sa za ním v náruživej túžbe, ako on za ňou, pomaly umiera…

Všetci prítomní boli neobyčajne vážni, akoby boli cítili visieť chmáry nad hlavami. Najmä srdce dobrej tety chvelo sa obavou, takže v tom okamihu, ako bol obrad skončený, vydýchla a uspokojila sa, akoby bola sprostená veľkého bremena. Ale i druhí stali sa veselšími; i tí mladí páni, ktorí chceli ponímať všetko toto, ako obveseľujúce divadlo, pozreli tázave na Ďurka a s údivom zbadali, že i ten bol spokojnejší a keď pozrel na tetu Julišku, bolo, akoby povedal:„Hľa, doniesol som vám túto obeť, môžete byť spokojní so mnou!“

V Bakúľovskom dome po sobáši bola miesto skromného obedu skvelá hostina. Nálada bola čím ďalej, tým živšia; ešte i mladý zať sa rozveselil. Jeho tvár akoby planula a oči iskrily. Žartoval s priateľmi a kde s kým, ale Marišky, až na niektoré nutné otázky, na ktoré nečakal odpovede, akoby ani nevidel.

Pozde popoludní odobrala sa Mariška od svojej starej matky, od otca, od všetkého, čo jej dosiaľ bolo milé a čo vyplňovalo jej dosavádny život a nastúpila cestu k novému domovu.

Hostia, ktorí patrili Ďurkovej rodine, i niektorí z Bakúľovských priateľov, posadali do kočov. Mariška samozrejme, mala pre seba vyhradený nový koč. Keď Ďurko pomohol svojím hosťom do kočov, napomenutý a nútený obyčajom, prisadol si ku svojej mladej panej. Bakúľ žiarlive striehol, aby sa Mariške nestala krivda. Mariška posledný raz pozrela na otca očima, v ktorých zjavily sa slzy, posledný raz bozkala mu ruku — a potom panský, teraz podperený kočiš, pohol bujné, bielymi šatkami a kvetami ozdobené kone a skoro za tým ostala útulná dedinka za ňou.

Ďurko ako nesmierne unavený, oprel sa do svojho kútika, zavrel oči a povedal:

„Pardón — — mňa bolí hlava!“ Mariška kývla hlavou — a tak isto utiahla sa tiež do svojho kútika. Tu i tu pozrela na svojho muža a keď videla jeho skutočne trpný výraz v pobledlej tvári, pocítila k nemu opravdovú ľútosť. Ale zároveň ľútosť i nad sebou. A pomyslela: „predsa len podobrala som sa na ťažkú úlohu, kedy sa mi podarí získať tohoto človeka?“ Veru začala chápať, že je život nie taký ľahký, ako si ho predstavovala — a že i teraz nachodí sa pred velikou záhadou.

Bol už večer, mrazivý, sychravý večer, keď došli do starého sídla. Pri schodoch do domu vedúcich, stálo niekoľko sluhov, čo ešte ostali, ale opodiaľ i tí, čo boli odišli, ale v nádeji, že ích zasa budú potrebovať, keď sa práce začnú a vítali pánstvo.

Teta Juliška hneď tu predstavila Marišku všetkej čeľadi so slovami:

„Deti, toto je vaša budúca pani. Žiadam a očakávam od vás, že ju budete ctiť, milovať a vážiť a že ju budete poslúchať, ako ste dosiaľ nebohú pani veľkomožnú a mňa poslúchali. Ona vám bude dobrou, spravedlivou a láskavou veliteľkou. Tak a teraz prejdite do čeľadníka, dnes ste našimi hosťami. Po večeri budete mať muziku a môžete si i zaskočiť.“

Starší jeden z mlatcov sa poklonil a klobúk v ruke, ďakoval v mene ostatných, vítal mladú paniu a vinšoval, aby pán Boh živil mladých i starých pánov.

Po bohatej hostine u Bakúľov nasledovala skromná, ale veľmi vyberaná večera v starom panskom dome. Všetko bolo v istom jemnom vkuse ozdobené a pečlive podávané. Stôl skvel sa bieluškým damaškom, starým vzácnym striebrom, jemným porcelánom, sklom a kvetami. V podstavcoch bolo jemné ovocie a rozličné drobné cukrovinky.

Po večeri, pri ktorej nevynímajúc ani starého pána popíjali si mužskí výborné staré víno, oznámil Ďurko tetke Juliške, že jeho priatelia odídu o pol jednej na stanicu, a že on dotedy chce s nimi byť, lebo o spaní že nemôže byť ani reči.

Po čaji tedy odobrali sa mladí páni od dám a od starého pána, aby neprekážali v blízkosti; sprevádzaní Ďurkom odišli do jeho mládeneckej izby na druhom boku domu. Oni ešte postačili nazreť i do čeľadníka a vykrútiť to párko nevestičiek a povedať im niekoľko veľmi lichotivých slov.

Starý pán unavený dojmami dňa a v povedomí toho, že obava, ktorá ťažila ho posledné roky, zmizla ako para, keď vyjde slniečko, odobral sa na vytúžený odpočinok. Marišku láskave a vďačnosťou nútený privinul k sebe, pohladil ju po hlávke a pobozkal na čelo, želajúc, aby bola šťastná v tomto dome a aby nikdy neoľutovala krok, ktorý urobila dnes.

Teta Juliška odviedla Marišku do izby, ktorá bola jedna z najkrajších v celom dome. Teraz bola upravená na spálňu. Všetko v nej bolo biele, nové skvelé, len veliký koberec na zemi bol pestrý. Len do tejto kúpil Bakúľ nový nábytok, ostatné izby na žiadosť samých pánov ostaly tak, ako boly dosiaľ. Veď na jar malo sa vykonať dokonalé obnovenie celého domu, poťažne prestavenie častí značne porúchaných a vtedy doplní sa i nábytok.

Bolo tu teplo, útulno a milo. I tu bolo vo vázach sviežej zeleni a kde tu jedna ruža, alebo narciska. —

Teta Juliška vyňala s veľkých kasní potrebné veci a začala Marišku vyzliekať zo šiat tesných a nepohodlných; pomohla jej pri umývaní a obliekla jej voľný, biely batistový, výšivkami bohato zdobený župan. Tešila sa pohľadom na zdravú, sviežu krásu dievčaťa; rozplietla jej sputnané vlasy, ktoré, ako keď rozpadne sa snop zlatej pšenice, rozpŕchly sa po bielych pleciach a zakryly niže pása mladú nevestu. Teta vždy rozprávajúc, hladila, kefovala vlasy a vážila v rukách, radila, ako ich má pestovať, aby sa staly poddajnejšími, lesklými a upraviac ich do voľného účesu, posadila Marišku do nízkeho kresla, vyzula ju a stokla na bosé nôžky jemné papučky, pritiahla k peci kreslo, aby sa Mariška sohriala.

Pri tom jej rozprávala, ako ona žila. Ako vydala sa za staršieho už muža. Mala dve dietky, ktoré v útlom veku umrely. Dievčatko bolo tiež Mariška a malo vlásky podobné Mariškiným. Preto ona, teta, teraz preniesla tú lásku, ktorou dosiaľ obotkávala nebohú dcérušku, na túto živú, zdravú Marišku, na svoje milé dieťa. Ďurka rovne miluje ako svojho syna, len možno, že ho vo svojej láske aj rozmaznala, mala byť prísnejšia k nemu.

Hodiny ukazovaly jedenástu. Mariška, napriek tomu, že načúvala, alebo načúvať chcela, začala driemať… Nebola zvyklá večer byť dlho hore.

Teta ju uložila ako malé dieťa, pobozkala a odišla. Mariška, len čo sa stačila ešte pomodliť, už usnula.

Vo sne zdalo sa jej, že z vonku počuje rachotiť kolesá koča na zamrznutej pôde dvora a niekoľko pritlmených hlasov. Potom akoby sa hrmot odďaľoval — nastalo ticho a ona spala ďalej.

Keď sa zobudila, bol deň. Cez záclony predieralo sa slnečné svetlo. Udivene posadila sa na posteľ, keď sa dvere otvorily a dnu nazrela ustarostená tvár Juliškina. Tvár bola bledá, výraz utrpenia zrkadlil sa z nej.

Mariška veselá a šťastná, že vidí tetu, vystrela k nej ramená a zvolala:

„Dobré ráno, drahá, dobrá teta moja, však som dlho spala?“

Teta Juliška pribehla k posteli, bozkávala, objímala Marišku v čudnom rozochvení.

„Ako si spala, dieťa moje?“ opytovala sa starostlive.

„Veľmi dobre, len v noci sa mi zdalo, že rachotí koč po dvore a počula som i hlasy, iste páni odišli.“

„Áno, odišli i Ďurko šiel ich odprevadiť.“

Mariška roztvorila oči do korán.

„Odišiel? Kam? Do Pešti?“

„Áno, ale dnes sa vráti, istotne, dnes večer príde domov.“ Nepovedala, že už aj telegrafovali za ním.

„Len to ma mrzí,“ pokračovala teta Juliška, ako čoby ju skutočne len to mrzelo, „že šiel tak, ako bol, ani zimníka nemal, tu mu visí, hľa v kasni, kde ho večer chyžná zavesila.“ Otvorila kasňu a ukázala spomínaný kabát.

Mariška sa zamyslela a potom riekla vážne:

„To je iste ten hlúpy kúsok, o ktorom otec hovoril, že ešte vykoná.“

Pri tom vstávala a shľadúvala šaty, aby sa obliekla.

Teta Juliška bezradne dívala sa na Marišku. Málokedy vo svojom na starosti bohatom živote bola v takom bezradnom stave. Spamätajúc sa a premáhajúc slzy, riekla:

„Nemusíš sa tak náhliť, dieťa moje; oteckovi sme raňajky už doniesli do jeho izby — a my budeme raňajkovať samé dve.“ Vzdychla, akoby povedať chcela: mali sme raňajkovať traja…

Mariška sa usmiala a povedala:

„Nič si z toho nerob, tetuška, len nech otec nezvie, zvedavá som, čo by na to povedal.“

„Ach, dieťa moje, ale čo ty povieš na to?“ zavzdychla zarmútená teta.

Mariška poľutovala tú dobrú tetu a ponáhľala sa ju uistiť.

„Ja ešte neviem, ale teba na nijaký spôsob neopustím.“

Ako si to tá mladá nezkúsená osôbka predstavovala, nevedno.

Objala starú dámu a bozkávala jej bledú, uvädnutú, ustarostenú tvár.

Tetka Juliška vzdychla opäť, ale ten vzdych podobal sa vzlykotu utajovaného plaču.

„Ty nevieš,“ hovorila, či chcela hovoriť, „ty nepoznáš život a ľudí,“ šeptala v rozochvení.

„To je pravda, čože, ja poznala som len prostý dedinský život. Ale ja som dobrá žiačka, pochopím, poučím sa a naučené využijem vo svoj prospech,“ žartovala Mariška, aby potešila starú paniu.

„Tak bude dobre,“ utierajúc si slzy so smutným úsmevom, povedala teta.

„Bude, ako Boh dá.“ Dotušila Mariška a keď stará pani chytila hrebene, aby ju učesala, vďačne sa tomu podvolila.

Deň prešiel veľmi ticho, nebolo veru stopy po včerajšej svadbe. Len čo bolo viac riadenia.

Kočiš večerom šiel na stanicu, ale prišiel domov sám. O Ďurkovi nedošiel žiadon chýr.

Večerom sa zamračilo, sneh padal celú noc. V neistote a v utajovanom nepokoji strávili obyvatelia panského domu noc. Len Mariška zdravá vo svojej nevedomosti spala ako dieťa. Teta viac razy nazrela ku nej a tešila sa v pohľade na ružovú sviežosť, na pekné ústočká, z ktorých ako v úsmeve prezeraly vrchnie biele zúbky.

Ani toho rána neprišiel Ďurko, ale namiesto neho doviezol sa na korbe sám Bakúľ.

„Včera som nemohol,“ vyhováral sa. „Lebo bolo neporiadku u nás vyše práva. Predvčerom, ako sa patrí — slávili sme veselie, — celá dedina sa sišla, bol i tanec, — do rána, chasa veselá, len teba spomínali, že škoda ťa,“ hovoril ešte v predizbe, kde si vyzliekol zimný kabát.

Všetci domáci boli okolo neho, ale všetci vo veľkých rozpakoch.

Mariška bola veselá, ako vždy, ba i troška strojená, zavesila sa otcovi na rameno, viedla ho do izby príjemne vykúrenej, posadila ku starému pánovi, doniesla stolík s fajčiarskymi potrebami, celkom ako by ona tu už dávno bola domácou paňou.

Otec s úľubou pozeral na ňu.

„Ale kde je Ďurko, ten švihák, vari ešte spí?“

„Ach nie, on išiel odprevadiť priateľov do Pešti,“ odpovedala Mariška, ako by sa to samo sebou rozumelo.

„On odišiel do Pešti?“ — čudoval sa Bakúľ a rezko sa naddvihol vo svojom pohodlnom stolci — „odišiel — a bez teba?!“

„Nuž áno, ja som nemala úmyseľ ísť do Pešti, vieš, že sme sa tak ushovorili, že tu ostaneme na čas a len pozdejšie pôjdeme cestovať…“ švitorila Mariška, dokiaľ starý Šárkövy sedel so svesenou hlavou a tetka Juliška nervozne krútila šatočkou v rukách. —

Bakúľ ale zvážnel a tázave pozeral z jedného na druhého.

„To je ale škandál,“ vybuchnul a zodvihol sa.

„Ale nie, otecko, neboj sa nič, však on príde, uvidíš, ešte dnes dostaneme zvesť, že príde.“

„Áno, dnes už istotne príde,“ dotušila teta Juliška. —

„Tuším, že vám vyriastol nad hlavu a že vôbec nevie, čo sa svedčí.“ Tvrdil Bakúľ a bolo vidno, že je veľmi urazený.

„Najviac, že vykonal hlúpy kúsok, otec, veď sám si o ňom povedal, že sa od neho dá očakávať, že niečo nepremysleného vykoná. Keď sa tak vezme, i my sme vinní, ty a ja tiež. A preto sme potrestaní.“

Toto hovorila Mariška už vážne; jej tvár troška zbledla, oči leskly sa kovovým leskom a jej postava zdala sa vyššou.

Všetci traja dívali sa s úžasom na Marišku. Bakúľ s nemalou hrdosťou, teta a starý pán s patrným potešením.

„Ja na tvojom mieste by som sa cítil veľmi urazeným,“ preriekol Bakúľ po chvíli, „ale kto sa vo vás ženských vyzná. Ale vedz, že ťa aj o pol noci prijmem nazpät, si moja dcéra a nedovolím, aby si bola pohanená.“ A dobromyseľný Bakúľ tváril sa hrozive.

„O tom nemôže byť ani reči,“ zamiešala sa teta Juliška a pritiahla k svojmu kreslu Marišku, objala ju nežno. Mariška pritúlila sa a pohladkala ustarané líce starej dámy.

Bakúľ hľadel temer žiarlive na túto skupinu. Mariška vystihla jeho pohnutie a zase pritiahla sa k otcovi a sadla si na jeho kolená, lichotila mu.

„Ale ty otecko, ty, čo myslíš, že som sa ja za to vydala, aby som na tretí deň domov šla? Povedz, či by sa to oddalo — taký vydaj! Veď my máme času — a vieš, zase ti musím uviesť na pamäť tvoje vlastné slová: na všetko treba času.“

Zvonku bolo počuť cvengot hrkálok a do dvora vtiahly sane — prázdne.

Teta Juliška z obloka videla, že v saniach krem kočiša nik nesedí, — div, že neomdlela. Ale uvyknutá opanovať sa, vyšla von. Všetci ostatní sedeli ako omráčení. Tedy zase neprišiel!

Po chvíli vstúpila teta Juliška s telegramom v ruke. Ale teraz sa už chvela na celom tele a s plačom čítala telegram. Telegrafovala Ďurkova domáca pani:

„Mladý pán ťažko nemocný, Váš príchod potrebný.“

„Ďurko je chorý!“ vypukla v plač teta Juliška.

„Oh, ja vedela som, že je nie bezcitný, on už bol chorý!“

„To je iné,“ riekol Bakúľ, vstal a prešiel sa po izbe. —

Starý pán svesil hlavu hlbšie, skryl tvár do dlaní a ťažko vzdychal. Fajočka mu odpadla, ale on nepozoroval.

Mariškou akoby prebehla zimnica. Nevedela, čo má povedať, koho má tešiť. Teta Juliška nariekala:

„My musíme ísť za ním — musíme, aspoň ja idem bez meškania!“

„Pôjdem i ja!“ riekol starý pán.

„A ja?“ opýtala sa Mariška, — odrazu, ako by bola vypadla z naučenej úlohy.

„Samo sebou se rozumie,“ ozval sa Bakúľ, „že pôjdeš i ty. Ďurko je tvoj zákonitý manžel a tvoja povinnosť je muža v jeho nemoci ošetrovať. Ty ho nesmieš opustiť v jeho nešťastí, tým viac, že sa zdá byť nevinným. Bezpochyby ho tí dvaja lotri sviedli a on, ako sa zdá, už chorý, nevedel, čo robí.“

V Bakúľovi ozvala sa tá mäkká shovievavá, odpúšťajúca slovenská duša — a prísny cit povinnosti.

„Bezodkladne pobalte potrebné veci,“ pokračoval — „a najbližším vlakom odcestujete. Bude to rýchlik. Peniaze, ak vám treba, dám. Tu máš i ty dve tisícky, kúp čo je potrebné, všetko. Neskrbli, kde ide o jeho život, taktiež kúp pre seba všetko, čo ti patrí, ako Ďurkovej žene. Ja vás vyprevadím na stanicu a vrátim sa, aby som ešte tu porobil poriadok.“

Bakúľova rozhodnosť všetkým dodala odvahy. Teta Juliška vybehla von, aby vydala rozkazy ohľadom obedu a ohľadom cesty. Potom zavolala Marišku a pomocou slúžok chytila sa baliť šatstvo, bielizeň a iné potrebné veci.

*

Rýchlik unášal všetkých troch zasneženými vŕškami, potom rovinami k sídelnému mestu. V ten čas to bola pomerne krátka cesta. Mariška ale necestovala nikdy ďalej, ako do župného mesta — a na Spiš a preto jej táto cesta bola veľkou udalosťou, už aj pre príčinu, ktorá ju vynútila. Všetko, čo sa behom posledných dní sbehlo, zaľahlo len teraz na jej mladú dušu a vyvolalo tiesnivý pocit, menovite, keď si uvedomila, že tetinu lásku predsa len Ďurko zaujal temer cele pre seba.

Teta Juliška bola veľmi smutná. Starý pán akoby o roky ostarel, bol skľúčený, netrpelivý a málomluvný.

Mariška po prvý krát neodvážila sa prerušiť mlčanie, len keď bola direktne tázaná, dala stručnú odpoveď. Cítila, že by mohla niečo nemiestneho povedať — a ako by ani nepatrila sem.

V oddelení I. triedy, kam sa dostali, sedela na pohodlnom mieste len jedna objemnej postavy dáma vo veku tetkinom. Driemala, potom prezrela trošku, zase driemala. Za tým jedla a za jedením zívajúc obzerala si spolucestujúcich.

Keď si ich dokonale obzrela, začala sa jej tvár k úsmevu rozťahovať, oči stiahla, tak, že okolo ních tvorily sa vrásky takrečené stračie nôžky a konečne zamiešajúc nemčinu s planou maďarčinou, zvolala:

„Juliška, duša, si to ty?“

Prirodzene, to bola Juliška, ktorú tá dobrá pani, kedysi — dávno, — poznala v ústave. Nastalo vyprávanie, vypytovanie, menovite so strany pani Winterovej, rodom zo Spiša a tam i vydatej a ovdovelej.

Teta Juliška hovorila málo a to z troch príčin: prvá, že bola zarmútená, druhá, že p. Winterová bola veľmi hluchá a tretia, že ju táto vôbec nepripustila k slovu.

Táto dobrá pani bola z tých osôb, ktoré, keď sa im nasype, melú za tri iné. A behom dvoch hodín vypovedala všetky príbehy svojho života od toho okamihu, keď opustila ústav, až po tento deň. A teraz, že ako bezdetná vdova ide do Pešti k rodine a odtiaľ do Opatie, len to jej robí starosti, že nemá spoľahlivej osoby, ktorá by s ňou cestovala a s ňou v Opatii i bývala. Ona pre záduch, každý rok chodí do Opatie.

Konečne i ona chcela vedieť osudy Juliškine, no, vlak už dochodil do Pešti a tak ostalo len pri tom, že sa v Pešti vyhľadajú, k čomu udala svoju adresu a vyžiadala si adresu Šárkövych.

Marišky si zprvu ani nevšimla, len raz obzrela si ju a opýtala sa:

„A tohoto bakfiša si kde dostala? Príbuzná, áno, alebo spoločnica, zdá sa byť dobré stvorenie.“

Teta v roztržitosti dosvedčila a pani Winterová sa s tým uspokojila.

*

Ďurko ležal vo svojej izbe vo veľkej horúčke, kašľal, stenal a balušil. Často chcel utekať, hovoril nesúvislé slová, prihováral sa a volal nežno neprítomnú osobu a bedákal, že mu ju odviezli do Opatie.

Ošetrovateľka mlčky a bez záujmov sledovala vývin nemoci. Večer sa horúčka stupňovala, obklady sa musely častejšie meniť. Nemocný konečne zaspal.

Domáca pani tiež prišla kedy-tedy a pozorovala jeho strmé dýchanie i nesúvislý šepot.

Teta Juliška, len čo sišli z koča, vybehla hore schodami prvá. Starého pána viedla Mariška pozorne, lebo nevládal.

Keď títo dvaja vkročili do Ďurkovej izby, už teta Juliška skláňala sa nad nemocným, hladkala ho a nežnými slovami snažila mu dať na vedomie, že je tu.

O chvíľu skutočne otvoril oči a udivene sa poobzeral. Zdalo sa, že pozná i tetu i otca, usmial sa, ale tak bolestne a smutno. Marišku nevidel; ona utiahla sa v divnom a bolestnom sklamaní k obloku. Teraz videla, že je prostriedkom a nie cieľom týchto ľudí.

Prečo len neposlúchla otca, keď jej povedal, že ju vezme domov? Čo ona tu hľadá?

Ale ten istý, čo ju volal domov — jej hneď za tým prísne ukázal cestu k mužovi, ktorému prisahala — a ona nevie, nevie, ako sa dostane k jeho srdcu? On si ju nežiada, … hľa, ani teraz nevolá ju, nehľadá ju očima, nepýta sa po nej. A ona tu stojí sama, unavená cestou, dojmami, so svojím žiaľom. Domáca pani ju zbadala a zavolala ju tíško so sebou.

„Vás tu teraz nepotrebujú, ste ustatá, poďte do mojej izby.“ Riekla prívetive a zaviedla do svojej príjemne vykúrenej a osvetlenej izby, kde ju usadila na pohovku a čo chvíľa doniesla jej teplý čaj a zákusky. Pozdejšie prišla i tetka Juliška a ľutovala, že v tom žiali nepostarala sa o Marišku. Starého pána odviezli do blízkeho hotelu, kde našiel pohodlie a odpočinok na túto noc.

V ten večer ešte prišiel lekár, aby si prezrel svojho ťažko nemocného pacienta. Tetka hneď pobrala sa s ním do Ďurkovej izby a spolu i s ošetrovateľkou obstaly lôžko.

Mariška vo svojej úprimnej snahe ošetrovať chorého „svojho manžela,“ šla za nimi, ale skoro zbadala, že je opäť zbytočnou. Postála ticho, kým lekár naslúchal dýchaniu a meral horúčku, potom poobzerala sa po izbe, v ktorej jej „muž“ dlhší čas býval. Všetko, čo obklopovalo ju tu v tento okamih, bolo jej dosiaľ cudzie, neznáme. Ovzdušie mládeneckého príbytku, v ktorom bolo badať na každej stope zjemnelý vkus rozmaznaného svetáka, účinkovalo na ňu čudným i príťažlivým kúzlom. Ale najviac upútal pozornosť Mariškinu obraz, ktorý si dosiaľ nevšimla, nad stolíkom, písmami, knihami a rozličnými drobnosťami pokrytom. Bola to umelecká fotografia v ozdobnom oválnom rámci. Predstavovala dámu v bielych šatoch s čiernymi očami, bujných tmavých vlasov. Jej tvár bola úzka, súmerná, nos tenký, krásne ústa boly pootvorené v záhadnom, akoby víťaznom úsmeve.

Mariškino srdce zachvelo sa neznámym dosiaľ pocitom.

Tak pre túto!? Preletelo jej hlavou.

Kto je to? Čím je ona Ďurkovi? Sestra je nie, lebo sestry nikdy nemal, príbuzná, sesternica, alebo podobné tiež nie. Ona videla podobizne celej, ináč neveľkej famílie Šárkövych, ktoré jej teta Juliška ukazovala.

A keď tíško pristúpila ku stolíku, videla tam niekoľko rozostavených rámikov a v každom ten istý obraz, ešte i v brúsenom skle ťažítka na listy. Každá snímka ale bola iného tvaru, iste i rozdielneho dátumu. Na jednej bola táto krásavica príliš štíhla, oči vpadnuté, líčka nie viac okrúhle a výraz bolestný okolo úst bol zrejmý. Fotografia bola len tak opretá — a Mariška ju vzala do ruky, obrátila — a videla na nej podpis: Tvoja Ilona. Dátum Vianoce.

Mariška položila fotografiu nazpät. Zabolelo ju dívať sa na ňu, odvrátila sa a akoby sa sama pred sebou zahanbila, že z obyčajnej všetečnosti vnikla do tajnosti mužovho srdca. Tíško vzdialila sa a sadla si k obloku.

Lekár chystal sa k odchodu. Hovoril, že treba najať byt pre Ďurka, všemožné pohodlie, alebo — radí nejakú lepšiu nemocnicu, v každom páde musí mať úplný pokoj, žiadne rozčúlenie. Pozrel skúmave na Marišku, uklonil sa úctive a sprevádzaný tetou Juliškou odišiel.

Odišla i ošetrovateľka, aby si na niekoľko hodín oddýchla, keďže predošlú noc prebdela pri chorom.

Teta Juliška sa vrátila a vidiac, že je Ďurko tichý, sadla si k Mariške. Nežno pohladila ju po tvári a poľúbila.

„Si ustatá, dieťa moje? Poď, odpočiň si. Ďurko je nie horšie, ale sa ešte nevie, čo sa vyvinie,“ šeptala stará pani.

Mariška roztržite pozrela na tetu a kývla hlavou. —

„Čo je tebe, dušička?“ prihovára sa teta láskave. Netušila, aká trpkosť zasiahla to dosiaľ ľahkoverné srdce. —

Ďurko sa pohol, akoby sa chcel obrátiť. Teta hneď bola pri ňom.

„Kto je tu?“ spýtal sa nemocný.

„Mariška,“ znela odpoveď.

Ďurko zatvoril oči a vzdychol.

„Chúďa, — malá Mariška — nech odpustí — ale,“ hovoril.

„Má prísť?“ opýtala sa teta v tej nádeji, že keď Mariška bude pri ňom, on sa uspokojí so stavom veci a bude všetko dobre.

Ale Ďurko zavrtel hlavou.

„Na čo?“ šeptal — „ale ak chce“ — a obrátil sa ku stene.

Hoci slová Ďurkove boly len šeptom prednesené, počula ich Mariška dobre. A ešte viac vycítila dušou, ako čo počula sluchom.

Vstala a idúc vedľa tety Julišky, riekla ticho, ale rozhodne:

„Nenahováraj ho, teta, nevrav mu, že som tu. Ja odídem a prídem vtedy, keď ma bude volať. Ale i vtedy si rozmyslím.“

A hodila hlávkou, ako robievala, keď sa cítila urazenou.

Teta pobrala sa za ňou.

„Čo ty hodláš, čo urobíš?“ tázala sa predesená.

„Nič nepremysleného, — teraz je chorý, na to musím mysleť — potom, keď bude zdravý, sa vyrovnáme. Dotedy ostane všetko, ako dosiaľ.“

Stálo ju to hodne premáhania, že to povedala bez výbuchu hnevu. Ona ešte vždy necítila urážku v tej miere, akoby to bola iná na jej mieste cítila. Ale keď prišla do malého salonku domácej panej, kde na úzkej pohovke bolo jej pripravené lôžko, vypukla v plač.

Teta nevedela, či s ňou zostať, či bežať ku chorému. —

Ďurko zase začal blúzniť a chvíľami i stonať, vykrikovať.

„Prečo som sa nezastrelil?“ horekoval. „Ľutoval som otca, tetu — a teraz som všetkým len na trápenie — i tej — i tej.“ Vo svojom nepokoji chcel vyskočiť a bežať ku stolíku.

„Čo chceš, syn môj?“ opýtala sa teta.

On zmätene hľadel na ňu…

„Chcel som — chcel som — tam, v stolíku na pravo, teta, daj to sem.“

Teta nič zlého netušiac, bežala ku stolíku, otvorila. Ležal tam revolver. Zľakla sa, ale i v tom zdesení spozorovala obrazy a letkom rojily sa jej myšlienky, podozrenia, Mariškino rozčúlenie. Napriek tomu teta rýchlo vzala zbraň — a ponáhľala sa k Mariške.

„Pre Boha, dieťa, vezmi toto — a skry, kde by ho nenašiel — len nezobúdzaj domácu paniu, dosť už vie. — A ty odpusť, nehnevaj sa na nešťastného, ja som nevedela, že je to tak s ním.“

Myslela na tie obrazy. Mariška vzala revolver do ruky, utrela si slzy z očú, pozrela na tetu a poľutovala ju.

„Neboj sa, teta, ja to odložím a ty sa uspokoj. On je veľmi nemocný, ja ti pomôžem, len tak, aby ma nevidel, že som tu. Je to najlepšie.“

S vďačnosťou a uspokojená teta objala Marišku a potom šla nazpät ku chorému, ktorý už stál pri stolíku, ale teraz už mal v rukách najnovšiu podobizeň Iloninu.

Chvel sa — a dal sa odviesť do postele.

Mariška odložila revolver do svojho koša na samý spodok.

„Tu ho nebude hľadať,“ pomyslela si s istou trpkosťou.

Potom utíšila sa a uvažovala. Čo robiť? Ísť k otcovi? Nie. To jej už ani hrdosť nedovolí. A niečo, čo si sama ešte neuvedomila, šeptalo jej ostať, vytrvať a opanovať svoje okolie. Ukázať, že sa zo svojho práva vyhnať nedá. Od muža odísť má i pozdejšie dosť času.

S chorým sa dotazovať nebude, tomu už jej vrodená ženská útrpnosť bráni, potom — však uvidí.

A tíško vrátila sa do Ďurkovej izby, aby úbohej tete pomohla.

Ďurko užil uspávajúci liek, pri tom v ruke pevne držiac podobizeň, zaspal… Marišky nevidel v tú noc a dlho jej ešte potom nevidel.

Keď Mariška obzrela sa po izbe, už obrazov tam nebolo. Teta ích popratala.

„Mala to skôr urobiť,“ — podumala Mariška s trpkým úsmevom.

*

Druhý deň hľadali Šárkövyovci vhodný byt pre celú rodinu.

Po príchode ošetrovateľky teta Juliška si oddýchla, a potom spolu so starým pánom a Mariškou, išli hľadať byt.

Keď našli priestranný, pohodlný, teta vzdychla, že je pridrahý — tu Mariška rozhodla, že je nie drahý, veď otec jej povedal, aby neskrblila, keď ide o nemocného…

A teraz musela Mariška svoju rúčku držať vždy v peňaženke, lebo čo starí páni hotových groší so sebou vzali, to zmizlo, ako kvapka vody na horúcom kameni. Bolo treba i Ďurkove dlžoby platiť.

Nemocného odviezli pečlive na nový byt a obklopili všemožným pohodlím. Ošetrovateľky sa zamieňaly, aby teta nebola vystavená podobnému strádaniu ako v tú prvú noc.

Lekári rozhodli, že Ďurko, akonáhle len bude možno, musí byť dopravený do Opatie. Bolo to vtedy v móde.

„Opatija, Opatija,“ — šeptal si nemocný, keď počul to meno. Vedela už Mariška, prečo si to tak milo opakuje.

Na starý byt prišla návšteva: pani Winterová a keď sa dozvedela, kde bývajú teraz jej noví priatelia, dala sa odviezť k ním.

V neprítomnosti tetkinej prijala ju Mariška, a len šťastie, že prijímacia izba bola hodne vzdialená od tej, kde ležal nemocný, lebo rozhovor s pani Winterovou bol veľmi hlučný. Ale Mariškin jasný hlások usnadnil rozhovor, lebo pani Winterová ju dobre rozumela.

„Vy sa mi ľúbite, Fräulein Marieta. Hneď na začiatku som si myslela, že aká šťastná je moja dobrá Juliška, že vás má. Keby tá dobrá duša chcela a prepustila vás na niekoľko týždňov?“

„A kam, milosťpani?“ kričala so smiechom Mariška. —

„Do Opatije — chodievam tam každý rok, ale sama nemôžem. Moja slečna vydala sa mi minulej jesene, s druhou som nebola spokojná — a tak nemám, kto by šiel so mnou.“

Mariška sa len smiala, dávno už nesmiala sa tak veselo. Už vo vlaku zbadala, že sa stalo nedorozumenie a to ju obveseľovalo.

„Ale ja neviem dobre nemecky,“ povedala ako na výhovorku.

„Nevadí; dobre by bolo, keby ste správne vedeli, ale my sa dorozumieme, len či by ste i vy pristali?“

„Prečo nie?“ odpovedala Mariška a pokračovala:

„Poviem to ,milosťpanej‘, čo si prajete, nežiadam plat, som samostatná, môžem ísť kamkoľvek — a do Opatije prídu i naši.“ — dokončila.

„Tak, to je pekne. Zajtrá mi príďte povedať a nakúpite si jarné toalety — veď v Opatiji je čosi kamsi jar.“

Keď pani Winterová odišla, rozpovedala Mariška tete, čo tá pani chcela a zasmiala sa ako od svadby ešte nie, tak že i teta sa rozveselila.

„A pováž, teta, ja som sa rozhodla, že idem s ňou. To sa vie, že ma platiť nebude, ale bude to dobre. A potom jej poviem, čo som ja tebe.“

Teta krútila hlavou.

„A Ďurko?“

„I pre neho je lepšie, keď ma nevidí. Keď bude zdravý, potom — uvidíme. Ale teraz pôjdem. Lepšie, keď idem tam, ako k otcovi. Jemu povedzte, že som šla domov.“

To i tete posvietilo a rozhodlo. Starý pán, ktorý sa od posledného rozčulenia nezotavil, privolil, keď musel…

A Mariška písala otcovi.

„Milý, drahý otec! My ideme do Opatie. Jemu je lepšie, ale otecko, pošli nám peniaze, lebo ja potrebujem veľa pekných šiat a všeličoho, veď si mi sľúbil.“

Z toho listu vyrozumel otec, že je všetko dobre a že je Mariška veľmi šťastná, že nachodí záľubu v krásnych šatoch, čo je dôkazom toho, že bude z nej opravdová veľká pani. Peniaze poslal ešte v ten deň. —

Pani Winterová vodila Marišku po obchodoch, kde prirodzene v prvom rade o svoje potreby pečovala. Mariška ale si pri tom nakúpila potrebné veci, teraz už s rozmyslom. Zbadala ona, že pani Ilona bola všade v bielych šatoch zobrazená, a keď jej v jednom obchode povedali, že jej biela farba sluší najlepšie, zaopatrila sa bielymi vzdušnými šatami, pláštikami, klobúkami, rukaviciami a pod. Skoro sa úplne zmenila: z malej dedinskej dievčičky v červených šatoch s neposlušnými vlasmi, tuho červenou tvárou stala sa elegantná dáma. Udalosťami posledných dní troška i zvážnela, nadobudla i samostatnosti, keďže si uvedomovala, že je vážnym činiteľom, že je neodvislá a svojím prirodzeným vtipom a rozumom poňala veci s praktickej stránky. Dobre poznamenala vtedy v to prvé ráno tete: „som dobrá žiačka.“ Učila sa stále, pozorovaním, rozmýšľaním a ovládaním svojích citov. Mala nemalú dávku ambície, ktorá ju stále pobádala napred.

V Opatiji sa ešte nezačala tá pravá sezona; hostí bolo ešte málo, najviac tých ťažko nemocných, ktorí boli alebo v sanatoriach, alebo v privátnych domoch ubytovaní.

Pani Winterová trpela na záduch, — ktorý jej lekár zväčšoval, hovoriac, že ľahko môže prejsť v pľúcny katarh — a poslal ju do Opatie, aby dýchala svieži soľou presýtený morský vzduch.

Preto, keď jej čas dovolil, totiž, keď nespala, keď nejedla — a keď nečítala romány (toto troje väčšinou vyplňovalo dni pani Winterovej), naučila sa prechádzať na brehu morskom.

Mariška ju sprevádzala a s rozkošou pozorovala to večne pohyblivé more, krásne pobrežie, celé okolie. Zdalo sa jej, že sa jej sníva, že to všetko je len prelud, avšak pani Winterová svojou rečou skoro uviedla jej v povedomie, že je to skutočnosť.

Pomyslela na otca — že keby tu bol, — na tetu — a na Ďurka, ktorý skoro príde… Čo potom?

Idúc pobrežím, zazrela na jednej strane na osamelej lavičke dve postavy. Jedna bola nemocná, lebo bola obložená šatkami a kobercami, druhá dľa zdania, chyžná.

Nemocná hľadela na more, do diaľky… kto zná, kam blúdil jej duch. Tak sedávajú u mora veľmi nešťastné, alebo veľmi vnímavé ženy.

Mariška by bola rada ticho prejsť vedľa nemocnej, ale na akúsi otázku pani Winterovej musela odpovedať a že hlas musela zvýšiť, vytrhla sa zadumaná zo svojho snenia a obzrela sa.

Mariška sa zachvela a zastala. Poznala pred sebou svoju sokyňu: Ilonu. Obe pozrely jedna na druhú, akoby ich čosi pútalo. Ilonu prekvapila Mariškina patrná účasť a len po chvíli obrátila svoj zrak od nej. Jej tvár sa zamračila, ústa sa stiahly v bolestnom úsmeve.

„Šťastná ona, — je zdravá — samý život,“ šeptala — a ešte raz pozrela na Marišku, vo svojej mladistvej sviežosti temer krásnu.

Mariška idúc tesne vedľa nemocnej, či vycítila, či počula šepot tejto neodvratne smrti posvätenej, pocítila, že je skutočne šťastná. Jej náleží život, budúcnosť, táto — úbohá — náleží viac už minulosti… A v tomto víťaznom povedomí, poľutovala tú, na ktorú by sa mala hnevať. Keď pozrela na ňu, bol v jej očiach svit sústrasti, ktorý nemocnú prekvapil, takže ona s otázkou pozrela za ňou, ešte i keď raz Mariška obzrela sa, kým zašla na druhú stranu…

A odvtedy keď len mohla, vyhľadávala Mariška to miesto. Keď Ilony tam nebolo, sadla si ona tam a tak ako tamtá, hľadela na more… Keď nemocná prichodila, urobila jej Mariška miesto a sadla si inde.

Dakedy prichádzal s Ilonou i veľký krásny pes a sadol si k jej nohám.

Mariška milovala zvieratá a túžila pohladiť psa, poihrať sa s ním, ale len idúcky pozrela na neho milo a oči zvieraťa múdro hľadely na ňu. O niekoľko dní psík vstal, keď išla tade, krútil chvostikom a obšmietal sa o jej šaty…

Teta jej často písala a opisovala priebeh nemoci Ďurkovej.

Písala teta Juliška i to, ako sa Ďurko pomaly zotavuje z pľúcneho katarrhu a ako — čudno — túži konečne môcť odísť do Opatije. Vtedy aby im Mariška pripravila byt a aby i ona s nimi bývala.

Mariška sa trpko usmiala. Veď ona chce im všetko opatriť, ale aby ešte raz vystavila sa Ďurkovmu odporu, to nie. Ona písala otcovi svoje listy vždy v tom smysle, akoby bolo už všetko dobre a opisovala mu more, príliv a odliv i búrku a slnečný jas, ako kedy prišlo. Vedela, že takto je otec spokojný, keby vedel, ako veci stoja, on vybral by sa do Pešti, možno, i za ňou a urobil by taký poriadok, aký si jeho dcéra predbežne nežiada. Nechcelo sa jej ísť domov, len keď bude donútená. Vžila sa už do toho pánskeho života. Ju už neťahala domov rodná láska, svojmu rodu sa cele odcudzila. Pre svoju sklamanú prvú lásku k ľahkomyseľnému mladíkovi zanevrela na celý národ. Uvedomila si to najmä pozdejšie, keď už hanbiť sa začala za svoju materinskú reč. A ako ľahko mohla byť zachovaná svojmu národu.

Počas svojho pobytu i v sprievode p. Winterovej, mala času rozmýšľať o sebe a o svojom živote, keď len mohla, zašla do tohoto osamelého nábrežia, kde na chránenom mieste sedávala Ilona. Táto slabla očividome, ani návšteva mužova ju nepotešila, veď medzi nimi už lásky nebolo. Vedela, že muž si už našiel vynáhradu a ona tiež. Túžila po svojom miláčkovi, o ktorom vedela, že je tiež chorý.

Jedného dňa Mariška našla lavičku prázdnu a sadla si na ňu, tešila sa pohľadu na tichú hladinu mora, na loďky a člnky v diaľke sa pohybujúce. Tešila sa jarnému slniečku a čerstvému vzduchu, tešila sa životu.

Z jej zadumania vyrušil ju príchod Ilonin, ktorá v sprievode ošetrovateľky kráčala namáhave ku svojmu zamilovanému kútiku. Mariška chcela odísť, ale Ilona kývala jej rukou, aby ostala. Ošetrovateľke riekla:

„Choďte sa prejsť, mnoho ste bdeli pri mne, úfam sa, že mi bude ľahšie, budem tichá, nebudem mnoho kašľať.“

Ošetrovateľka pohodlne usadila nemocnú, poukrývala ju a vďačne odišla. Obe mladé panie ostaly samotné, chvíľku mlčaly, len kedy-tedy skúmave, kradmo pohliadly jedna na druhú. Čo si myslely?

Ilona prvá prehovorila.

„Vy ste spoločnica tej starej panej, s ktorou chodíte?“ opýtala sa.

„Áno,“ odpovedala Mariška a zapálila sa až po biele čielko.

„Je nás tu ešte málo, známe sa temer všetci, vy iste tiež viete, kto som ja.“

„Áno,“ prisvedčila Mariška.

Ilona skúmave dlho pozerala na Marišku a potom zvolala vášnive:

„Vy ste zdravá, mladá, vy budete žiť a snáď žiť šťastne, žiť, žiť! Oh, žiť, len žiť!“ Vystrela chudé, biele ruky oproti večne pohyblivému moru.

„Chcem žiť, chcem, lebo som ešte mladá, som pekná, viem to — a som milovaná, a preto si žiadam žiť! Užívať radosti života a piť dúškom z čaše šťastia a lásky!“

S poľutovaním pozerala Mariška na hovoriacu a povedala vážne:

„Či je len to cieľ života, či to uspokojí vašu dušu?“

Nemocná vzrušene odpovedala:

„Čo vy viete ešte o týchto veciach, vy ste ešte veľmi mladá a zdá sa, že ste ešte púhe neviniatko, neznajúce život.“ Doložila temer pohrdlive.

„Tak ako ho vy znáte, milostivá, ja život nepoznám. Ale mám oči otvorené a pozorujem od krátkeho času, čo sa okolo mňa deje. I ja rada žijem, chcem žiť, ale iným spôsobom, nie takým búrlivým.“

Nemocná sa posmešne zasmiala. „Viem, vy, ako všetky podobné, predstavujete si čo vrchol šťastia: vydaj, dobrého zámožného muža — a mnoho detí — bŕŕ, — ďakujem, — nechcem putá, nechcem tieto ideále, nechcem deti, chcem byť voľnou a šťastnou, len žiť, žiť!“

Pri posledných slovách, rozčúlená, unavená, oprela sa a široko roztvorila oči. Mariške bolo pri nej nevoľno, bála sa, že táto úbohá, nešťastná žena jej tu umrie. Presviedčať ju, alebo tešiť držala za márne. Snáď zdôverila sa táto chorá len preto, že videla v nej niečo, viac, ako služobnú, ale nepovažovala ju za seberovnú.

Od mesta dolu vyskakujúc pribehol krásny pes a s radostným štekotom vrhol sa k nemocnej. Ale Mariška zachytila ho mocnou rukou za obojok a stiahla k sebe, aby neublížil nemocnej panej. Pes začal sa jej líškať, trhal sa, kým ho obe neskrotily a rozkázaly uľahnúť k nohám Mariškiným.

„Čí je to pes?“ opýtala sa Mariška, rada, že urobil koniec trapnému rozhovoru.

„Na tento čas nemá gazdu. Jeho pán ho nechal svojej bývalej gazdinej do dlžoby. Možno, že ten človek už aj umrel, bol chorý a tá žena ho chce predať, ale žiaľbohu, ja ho nemôžem kúpiť.“

„Ja si ho kúpim,“ rozhodla Mariška rýchlo. „Je drahý?“

„Dosť drahý,“ odpovedala Ilona a pozerala so zrejmým úžasom a skúmave na Marišku.

„Tá pani chce na ňom i zarobiť. Pýta zaň 600 korún. Ale hoden je toľko, lebo je to zvláštny druh.“

„Toľko dám za neho,“ odpovedala Mariška a začala hladkať múdre zviera.

„Je váš plat taký skvelý?“ opytuje sa nemocná.

„Oh nie, vlastne ja — ale ja mám nejaké úspory,“ vyhovára sa Mariška, lebo cítila, že vypadla z úlohy chudobnej spoločnice.

„Ale vydržiavanie takého psa je tiež nákladné,“ nadhodila Ilona a pátrave hľadela na Marišku, ktorej rozpaky riastly.

„O to sa už postarám — keď nie, pošlem ho domov, — ja milujem psov, kone a zvieratá vôbec.“

„Mali ste doma snáď i kone?“ vyzvedala sa Ilona so záujmom.

„Áno, krásne, totiž otec ich má, — niekoľko.“ Nemocnú pochytil dusivý kašeľ. Mariška vstala a podopierala úbohú i pomohla jej najsť v príručnej kabelke kvapky, ktoré jej podala. Nemocná ťažko dýchala a volala po ošetrovateľke. Keď táto prišla, s pomocou Marišky odviedla ju domov. Mariška išla po peniaze, aby vyplatila Cézara, ktorého si už cele prisvojila. Pani Winterová síce bola veľmi nemilo prekvapená, ale keď jej Mariška vysvetlila, že jej Cézar nebude robiť prekážky a že sa o neho sama starať bude, privolila. Veď si musela v duchu často blahoželať, že má spoločnicu, ktorú neplatí, nechová a tak vďačne dopriala jej samostatnosti, akú Mariška skromne využila.

Asi 10 dní zatým oznámila teta Juliška svoj príchod i príchod svojích. Ďurko že je už netrpelivý a dosť silný, aby podujal túto cestu a starý pán, že tiež teší sa moru. Prosí, aby im vyhľadala byť dosť pohodlný pre všetkých, lebo že sa úfa, — teta Juliška, že už aj Mariška bude s nimi bývať. Že na to asi pripravuje Ďurka. Mariška sa trpko usmiala; nerada by sa vystaviť zjavnému odporu Ďurkovmu, bolo by to po tretie, ale i — naposledy. Obstarala byt, neľutovala nákladu, veď jej otec posiela, čo si žiada — a v deň príchodu zaniesla kyticu klincov a ruží do bytu a položila do vázy. Potom šla s pani Winterovou na stanicu. Videla, ako teta sostupuje prvá z vozňa a hľadá niekoho — svoju Marišku očima. Ale Mariška stála opodiaľ, len pani Winterová spustila pár slov k uvítaniu — a Mariškou najatý nosič ich upravil ku koču a obstaral im batožinu.

Pani Winterová uprostred reči ešte zvolala:

„Ale kde že je Fräule Marietta? Ach, tam stojí. Čudno, že neprišla sem.“ A už jej kývala hlavou i rukou. Všetci sa obzreli, teta Juliška s radosťou pozrela v tú stranu, už ju chcela zavolať na meno, ale videla, že si Mariška nežiada shliadania s mužom na verejnom mieste. Ďurko tiež pozrel v tú stranu a na chvíľu utkvel jeho pohľad na nej udivený, prekvapený. Zľahka sa uklonil, ako pred cudzou — a už bol vedený tetkou a Winterovou k východu. —

Z ďaleka pozerala Mariška za nimi. Videla „svojho muža“, aký bol vzdor svojej bledosti — pekný a strojný. Cítila jeho pohľad, ktorý ju premeral, ale nevycítila v ňom odpor, skorej niečo cele iného. Srdiečko jej zradne zatrepotalo a vnuklo jej hrdé myšlienky. „Je môj, môj zákonitý muž a ja chcem oň bojovať, chcem si vydobyť jeho lásku a úplnú oddanosť. Ilony sa už nebojím, ona je už len stínom, tôňou, ktorá nejestvuje. Život víťazí!“

Videla Mariška s uspokojením, ako si všetci posadali do pohodlného koča a vyprevádzaní dobrými radami p. Winterovej, odviezli sa do pripraveného bytu. Mariška potom spokojne vyhľadala p. Winterovú a s ňou odišla.

Teta Juliška bola nanajvýš dojatá pečlivou láskou Mariškinou, keď vstúpila do elegantného bytu a našla na stole kvety, prijala ich ako srdečný pozdrav a uvedomila si, že sa teraz už všetko napraví a vyrovná.

Ďurko zbadal kvety a vo svojej zaslepenej ľúbosti si namyslel, že to poslala Ilona. Vzal si jeden ružový klinec a pripäl na kabát. Bol troška unavený, ale šťastný a v duši už premýšľal o tom, ako by sa mohol sísť so svojou zbožňovanou Iluškou.

Starý Šárkövy ale bol ustarostený. On nevedel o Mariškinych úmysloch, ani o tom, že je tu, lebo teta Juliška bála sa, aby vo svojej úprimnosti neprezradil Ďurkovi všetko. Teta Juliška ho len tíšila a uisťovala, že až sa vrátia domov, bude všetko dobre. Starý sa obával tej možnosti, že ak raz Bakúľ odtiahne svoju štedrú ruku od nich, čo bude s nimi? Kam sa podejú? Čo by bolo z Ďurka bývalo, ak ho v jeho nemoci neopatria, ak mu dlžoby nevyplatia, ak mu neposkytnú bezstarostný život? Kto by im už na zadĺžený majetok bol požičal toľké tisíce, ktoré od Ďurkovej svadby strovili?

Teraz, keď ho teta Juliška uspokojila, že Mariška príde sem, starík sa cítil šťastným a oddal sa radostným myšlienkam a plánom pre budúcnosť.

Teta Juliška, ako len mohla, skoro vyhľadala pani Winterovú, aby objať mohla svoju Marišku. Uvítanie bolo srdečné a dobrá teta nemohla dosť obdivovať „svoje dieťa“ ako sa ku svojmu prospechu vyvinula a okrásnela. Pozorovala, že Mariškina samostatnosť je povedomá, šľachetná a že vedie k cieľu. Videla jej lásku a v duchu si blahoželala, že sa vlani, v lete, tak zaujala toho dedinského sedliackeho dievčaťa. Hľa, v tom dievčati ona poznala vzácne dary ducha i srdca, ktorými, ako i pomocou majetku ona povznesie svoju rodinu k blahobytu a k rozkvetu. Teraz úfala sa, že už všetko bude dobre.

Mariška povedala tete, že poznala sa s Ilonou. Teta užasla, že je tá tu a že či Mariška je v stave jej odpustiť, že jej odlúdila mužovo srdce, či nehnevá sa na ňu?

Mariška odpovedala s úsmevom:

„Moja stará mať hovorieva, že hnev trvá len po hrob. A táto žena je už-už pri ňom. Ona je príliš nešťastná a vo svojej nespokojnosti nedá sa ani potešiť, — nemožno ju neľutovať.“

„To by druhá nepovedala,“ podotkla teta a bozkala Marišku. „Áno, to len dobrá mäkká slovenská duša môže!“

Ďurko túžil videť Ilonu, on predstavoval si ju vždy takou, akou bývala voľakedy… A jeho túžbe podarilo sa vynájsť ju na osamelej lavičke; sedela tak, že od ďaleka videl jej do tvári, do snivých, horúčkou planúcich očí. Ako ju zazrel, zdesil sa, jeho srdce zachvelo sa žiaľom. Nebol by ju ináče poznal, len po tých krásnych očiach, po rýchlo splanulej nachovej červeni na vychudlej tvári. Ona poznala ho hneď a vystrela k nemu ruky. Nebola sama, pri nej sedela Mariška, tak, že bola ku Ďurkovi chrbtom obrátená. Shováraly sa tíško, lebo ošetrovateľku poslaly preč.

Cézar sedel pri Mariškiných nohách a ako začul kroky, zodvihol hlavu. Mariška upozornená týmto pohybom verného psa obrátila hlavu a videla pred sebou — svojho muža. Ale on pozrel na ňu len letkom, snáď myslel si, že je Ilonina spoločnica… jeho zraky opreté boly na Ilonu a v nich zračilo sa zrejme bolestné prekvapenie — a sklamanie. Mariška vstala, odporúčala sa od Ilony a volajúc Cézara, odišla.

Ďurko sa snažil zakryť svoje smutné sklamanie. Zbadala to i nemocná a keď on vzal jej ruky do svojich a bozkával ich, zvolala:

„Však som sa zmenila, drahý? Vidím to na tvojej tvári!“

„Troška,“ — vyhováral sa Ďurko a sadol si ku Ilone. „I ja som bol taký — a hľa, prešlo to — a prejde i pri tebe,“ Ilona ale urobila záporný posunok, ťažko dýchala, srdce jej divo bilo, zápasila s plačom a vzdorovitým vzpieraním sa skutočnosti. Ako túžila po tomto shliadnutí a teraz všetko to je také trapné, smutné. Kam podela sa tá ohnivá, tá „večná“, nekonečná láska? Vyhorela, len trosky ostaly.

Ďurko sa držal statne, chcel zakryť svoje vzrušenie. Ale slová viazly mu v hrdle, len prázdne frázy draly sa zo stiesnenej duše.

Po prudkom záchvate kašľa, premáhajúc slabosť, opýtala sa Ilona viac šeptom:

„Povedz mi, drahý, ako vyzerá vlastne tvoja žena?“

„Aký nápad,“ zasmial sa tázaný núteným smiechom. —

„Chcela by som vedeť, aká je,“ odpovedala Ilona nútiac sa k úsmevu.

A Mariškin muž začal opisovať svoju ženu tak smiešne a líčil ju takú, akú videl ju prvý kráť: uhorenú, plno pieh na nošteku, v červených šatoch s vlasami žemľovej farby nevkusne do čela zastrihnutými. A — aby pobavil nemocnú, preháňal hodne, že ako neobratne sa to dievča pohybovalo, o všetko zavadilo a nevedelo povedať inšie len áno a nie.

„A kde je teraz?“ vyzvedá sa Ilona.

„Ja — vlastne neviem. Odišla, keď videla, že ju nemám rád. Nehovoríme o nej, — teta vzdychá, lebo ju miluje, otec je zasmušilý, lebo sa bojí budúcnosti.“

„Čo bude s vami, keď ona zunuje tento stav — a to príde skôr, lebo neskôr,“ šeptom hovorí Ilona.

Ďurko hodil netrpelive rukou. „Nemyslím na to — a čudujem sa, že v túto chvíľu shliadania, po ktorom som tak vrele túžil po celé mesiace — o tom hovoríš!“

„Však túžila som i ja, … a teraz, tak vidím, badám, že je všetkému koniec, koniec, Bože môj, koniec…“ kŕčovite vzdychla a zalomila rukami.

„Choď domov,“ — pokračovala — „choď, miláček, domov ku tvojej žene… Myslela som, že som ju videla, poznala… a keby to ona bola — mal by si byť šťastný.“

„Nie, nie,“ bránil sa Ďurko, „nebudem šťastný s ňou, ani s inou, moje šťastie je s tebou, je pri tebe!“ a chytiac jej ruky, chcel ju pritiahnuť k sebe. Ale ona sa bránila a keď pozrela na neho svojím prenikavým pohľadom, on sklopil svoje oči a cítil sa mizerne, lebo poznal, že nehovorí pravdu, že čo povedal je len holá, biedna fráza, len ozvena toho, čo bolo dakedy.

Ilona vzdychla a pozrela do diaľky. Od mesta videla kráčať pi. Winterovú a s ňou ešte inú starú dámu. Uhádla, že je to teta Juliška. I Ďurko sa obzrel.

„Moja teta,“ riekol nemilo prekvapený.

„A pani Winterová,“ podotkla Ilona. „Bezpochyby hľadajú Mariettu, ozaj, kam sa podela, prečo odišla?“…

Obe panie blížily sa pomaličky. Pani Winterová nemala nikdy na spech a teta Juliška už z ďaleka uhádla, koho si Ďurko našiel.

„A teraz choď, choď ku tetke Juliške, nechcem sa s nimi obznámiť, nechcem nikoho, oni sa na mňa hnevajú, teta pre tvoju ženu, — choď, zajtrá možno sa uvidíme tu, dosť, prosím ťa, choďte, nazpät — a s Bohom! S Bohom!“

Vystrela ruky k nemu, ako by ho chcela mať čím ďalej od seba.

Ďurko vstal, ešte raz bozkal Ilone ruku a pošiel ku tetke. Bol bledý, vzrušený a prosil, aby s ním šla domov.

Ilona vysilená oprela sa o opierku. Potom volala chrapľavým hlasom: „Anna. Anna.“

Ale miesto volanej — vrátila sa Mariška. V tú chvíľu obrátila sa teta od konca chodníka — a videla, ako Mariška skláňa sa nad nešťastnou paňou — a mimovoľne zašeptala: „Drahé — čudné dieťa!“

Čudné, naozaj nepochopiteľné jej bolo, že Mariška skláňa sa v nežnom smilovaní, nad svojou jedinou, ale spolu najväčšou nepriateľkou.

Na to obzrel sa i Ďurko a obraz, ktorý videl, utkvel mu navždy v pamäti. Nevidel viac svoju dakedy zbožňovanú krásku, posledný kráť nazrel do jej čarovných očí, ktoré teraz v zúfalom zápase hľadely za ním…

Lebo druhý deň, v ten istý čas - nikým nehatený, — teta už vedela všetko, — vyhľadal osamelú lavičku, v ruke nádherné biele ruže, — a videl tam sedeť samotnú domnelú slečnu Mariettu. Sedela ako živý obraz smútku so sklonenou hlavou, opretá o opierku. Pri nej sedel verný Cézar, ktorý vstal a priateľsky šuchal sa k príchodziemu. Mariška tento raz nevstala, neutiekla. Čakala. Ďurko prišiel — a zdvorile pozdraviac, chcel ísť ďalej. Vtedy Mariška prehovorila:

„Hľadáte paniu Ilonu?“

„Áno, čo je s ňou?“

„Umrela,“ … znela odpoveď.

„Kedy?“ zvolal Ďurko. Ešte len nedávno by ho bola myšlienka na smrť tejto drahej bytnosti srazila, ale teraz ku svojmu vlastnému podiveniu ostal stáť.

Mariška pokračovala:

„Naložila mi oddať vám svoj posledný pozdrav,“ hovorila so zrejmým premáhaním. V tvári bola zblednutá a vzrušená. „A … a — aby ste pamätali na to, čo vám včera nakladala…“

Ďurko počúval ako vo sne.

„Kedy umrela?“

„Včera, hneď, ako sme ju do bytu odviedly… Nemala nikoho zo svojích… len najaté osoby boly pri nej. V noci odviezli ju do Pešti.“

Vstala, premohla svoj vznikajúci plač, utrela si oči a hrdo kývnuc hlavou — odišla.

„Ešte ma nezná,“ šeptala chodníkom, „ešte vždy mu ona nevyšla z pamäti.“ Musela sa premáhať, aby nezaplakala.

Ďurko ostal stáť prekvapený. Len teraz akoby počul, čo hovorilo toto dievča… a kde ju on videl, kde počul ten hlas? Akási nepochopiteľná podobnosť ho mámi — a vábi, áno, čosi ho vábi, niečo milého, dobrého, len kto je tá slečna Marietta?

V ťažkých myšlienkach kráčal na svoj byt. Len pred rokom si myslel, že by ztratu Iloninu neprežil… a hľa, on žije a kráča, čo ňou zronený, ale nie zničený. Doma si zvädlý ružový klinec položil medzi pamiatky ako poslednú zo všetkých, čo mal od Ilony.

Mariška bola po niekoľko dní vážna a zamyslená. Dakedy sa letkom sišla s Ďurkom, ale ostalo len pri pozdrave.

Teta Juliška povedala raz:

„Dieťa moje, dosť už bolo tej komedie. Vidíš, i otec tým trpí, poď už k nám, alebo poďme všetci domov!“

„Už skoro pôjdeme,“ odpovedala Mariška, „ale ja sa mu viac neponúknem. Čakám, kým on neprehovorí!“

Jednoho rána zavolala tetu Julišku a povedala:

„Tetuška, ja idem domov. Volá ma otec, hľa, píše, že je k nášmu prijatiu všetko hotové. Dal predbežne dom len opraviť, ku novostavbe že je radno prikročiť pozdejšie. Že i tam radostne chystá sa všetko k jari… tetuška, ja idem, už mám toho dosť!“

Teta sa zľakla…

„Bez nás, dieťa moje? Čo povie otec a svet?“

„Raz by sa to musel dozvedieť. Ale vieš čo, vezmem otca so sebou. Priprav ho, povedz mu, že som prišla pre neho. Už má dosť toho dobrovoľného žalára, — ako sa im teším, tým obom otcom, akí budú šťastní, keď ma budú mať pri sebe,“ štebotala — a slzy jej hraly v očiach.

„A mňa, na mňa nepomyslíš?“ spytuje sa teta smutne a dá sa objímať a bozkávať.

„Na teba vždy myslím, ale ešte trošku poshovej… snáď podarí sa mi, na čo myslím.“

„Iste podarí sa ti, dosiaľ sa ti ešte všetko podarilo, ty moje strýdža milé.“ Láskala teta uspokojená. —

A tak jednoho rána zobudila teta svojho brata, že prišla Mariška po neho. On sa hneď nevedel spamätať, ale dal sa obliecť, odviezť na stanicu, kde ho Mariška vyobjímala a rovno do vozňa odviedla. Ďurka zobudil ruch v dome a keď počul, že starý pán odchodí, divil sa tete Juliške, ako ho môže pustiť samotného.

„Ide s pani Winterovou,“ povedala teta Juliška neistým hlasom, ponáhľajúc sa sadnúť do koča.

Pani Winterová totiž, keď počula, že ju Mariška chce opustiť, rozhodla sa, že pôjde i ona. Bude to istotne pohodlnejšie…

Ďurko nemal pomeškania. Naučený poslúchať svoje okamžité nápady, sobral sa a šiel tiež za svojími. —

Došiel na nádražie, keď už otec bol vo vozni, keď p. Winterová puchkajúc od námahy (kým sa dostala hore) krýdlila sa u obloka — a keď i Mariška stála pri starom Šárkövym a tetke posielala ešte posledné vrelé pozdravy. Mariška bola veselá, oči sa jej svietily, zúbky v ružových ústach sa belely, ako dva rady perličiek.

Už nebolo času, aby sa Ďurko od otca odobral. Len kýval hlavou, ale jeho oči nehľadely na otca, lež na jeho sprievodkyňu, skúmave, tiež s úsmevom, dlho, kým sa vlak nepohol a neodjachal.

„Prečo nešli sme i my?“ opýtal sa tetky.

„Nehovoril si o tom, že by si rád ísť domov. — A či ti lekár dovolí.“

„Teraz je tu nudno,“ povedal.

„Tak pôjdeme čoskoro i my,“ rozhodla teta Juliška so zjavnou radosťou.

Bakúľ netrpelive čakal svoju jedináčku, jej muža a jej príbuzných domov. V deň príchodu sám vybral sa na stanicu na svojej novej bričke — pre pánov — a zároveň šiel i parádny kočiš so starým Pištom pre dámy. Ale bol nemálo sklamaný, keď videl z vozňa sostupovať Marišku so starým pánom bez Ďurka. Mariška po búrlivom objatí otca a po niekoľkých slzičkách, ktoré sa jej násilne tisly do očú, oznámila mu veselo, že Ďurko musel dovŕšiť svoju liečbu a tetka, že ostala s ním.

Nepáčilo sa to starému, nebolo to po jeho vôli a hneď vetril niečo nesprávneho. Bol žiarlivý na dcérinu česť a nedopustil by, aby sa jej krivda diala. On nešetril obeti, len aby jej dobre bolo. Ale Mariškina dobrá myseľ, jej rozhodné vystupovanie ho uspokojilo. Keď prišli domov, tj. do starého blatňanského domu Šárkövych, keď starého pána občerstvili a uložili na odpočinok, Mariška musela otcovi sveriť všetko a vyprávala mu dopodrobna veci, ako sa sbehly. Bakúľ sa uspokojil, veril, že jeho milované dieťa má rozum, ktorý, ako sebe lichotil, zdedila od neho.

Cézar prišiel, ale musel pred domácimi štvornohými strážcami za čas byť chránený a bránený, lebo tí boli veľmi nepohostinní.

Starý Šárkövy tešil sa nemálo, že je konečne doma, že už je vo svojom starom hniezde, že už nebude mu kvapkať cez shnité šindle do izby, že nemusí sa báť, že mu spadne krov na hlavu, že je obklopený všetkým tým pohodlím, na ktoré bol zvyknutý od dávna.

Mariška ujala sa správy domu. Otec prichodil každý deň — a aj ona s ním chodila navštevovať svoju starú matku.

Ale, ach, ako sa ona všetkému tomu už odcudzila!

Ešte ju pojily sväzky rodinné so starou materou, s otcom, ale dom ten, v ktorom vyriastla, ktorý ešte pred rokom zdal sa jej byť veľkým, krásnym a pohodlným, dnes jej bol už, — až smiešny. Len tá starká s jej rýdzou, čistou dušou, s jej neoblomnou vierou ju ešte pútala k tomu domu. Ako sa ona tu privykne — ak Ďurko ešte raz prejaví svoju antipatiu proti nej. — Ako to bude, ak ona prinútená jeho odporom vrátiť sa bude musieť do domu otcovského?

Asi za týždeň za Mariškou prišiel telegram z Opatie, že teta a Ďurko sú na ceste domov.

V určitý deň a hodinu šiel sám Bakúľ po nich na stanicu. Ďurko bol svieži, zdravý a zdalo sa i veselý a šťastný. Bakúľ hneval sa na neho, aspoň to chcel urobiť, ale keď si ho videl, tak sa mu potešil. Ďurko pozdravil svojho tesťa veľmi srdečne, ale bolo badať, že je v rozpakoch. Teta hneď opýtala sa po Mariške.

Keď prišiel do dvora, Mariška so starým pánom a s verným Cézarom stáli na schodoch.

Mariška oblečená vkusne, ale jednoducho. Na svoj zovňajšok teraz vynaložila niečo viac pečlivosti, ale už s istým vkusom, ktorý si v poslednom čase privlastnila.

Ďurko prvý skočil z koča, aby tete Juliške pomohol z neho. Potom obrátil sa a videl — svoju ženu prvý raz od svadby. Pokročil k nej, i prekvapený i dojatý a podal jej ruku a riekol:

„Tak — ste to vy?“

Ruku jej pobozkal — ale ona už odvrátila sa, aby objala tetku. Táto jej búrlivým pozdravom dojatá, povedala:

„To malo platiť Ďurkovi!?“

„On nechce,“ odpovedala ticho Mariška…

Slniečko svietilo na ten starý, ale čisto ozdobený opravený dom, zem dýchala, prebúdzala sa k novému životu, všetko bolo tak milé, útulné, staré, len Mariškina izba bola nová, ale prázdna a chladná.

Svačina i večera odbavila sa v najlepšej nálade. Ďurko, ač nechcel to dať na javo, sledoval každý pohyb Mariškin, každé slovo, úsmev — a jej pohľad a prirovnával jej zjav k tomu, aký videl v lete a aký si ho predstavoval vo svojom predpojatí. Veď je ona ani zďaleka nie taká špatná, „ba teraz je krásna,“ tak hútal, kým sedel s otcom a Bakúľom neďaleko pece — a fajčil jemnú cigaretu…

Večer, keď Bakúľ odchodil a sedel už na svojej bričke, prišla Mariška, oblečená na cestu.

„Otecko, idem i ja s tebou.“

„Mariška,“ zvolala teta Juliška, „kam ideš?“

„Idem domov,“ odvetila Mariška a napriek jej premáhaniu hlas jej triasol sa.

Teta ju chcela zadržať, ale Mariška už bola na vozíku.

„Teta Juliška, ja som dosť dlho čakala, vieš sama, teraz je už dosť. Všetkému je koniec, otecko, poďme!“

Bakúľ zachmúrený len kýval rukou a ako na vyšší rozkaz chytil bič do ruky. Bujné kone len to čakaly, už letely von dvorom.

„Má to byť revanš?!“ — zavolal Ďurko — a šiel do dvora.

Onedlho za tým uháňal parádny koč, na kozlíku s Pištom z panského dvora.

Na planej, jarnými dažďami rozmoknutej ceste dlho sa knísal koč a bujné, silné kone celé sa vyhrialy, kým vytiahly koč na vŕšok, závodiac s koňmi Bakúľovými. Tým bolo dobre, tie ťahaly ľahký vozík — a ten už bol na vrchu. A vtedy Bakúľ zbadal, že ide koč za nimi. Už bolo videť jeho dedinu, ba i jeho statný biely dom na druhom návrší, ale on zastal… Opraty pustiť nemohol, ale sa obrátil, aby videl, kto ide za ním a zavolal. Z koča, akoby sa to samo sebou rozumelo, vyskočil Ďurko, prišiel k vozíku — ale nie ku tesťovi — lež ku Mariške, vzal jej ruky do svojích a nebolo treba ani mnoho násilia, ona išla dolu a v okamihu cítila, že ju zdvihol a odniesol — a sedela v koči, ktorý Pišta už stihol obrátiť dolu vrchom. Ani nestačila zavolať otcovi „dobrú noc“ — už bol Ďurko pri nej — a Pišta pohol kone.

Len tichá, jarná, vlahá noc a sporé hviezdičky na zamračenom nebi — boly svedkami smierenia a vyznávania. Všetko, čo bolo medzi tými dvoma, zmizlo, ako para pred víťazným svetlom dňa. Život zvíťazil, láska prekonala posledné prekážky.

Teta Juliška utrápená bdela, nespala, chodila z izby do izby, od obloka ku obloku a čakala a vzdychala na tie svojvoľné deti, ktoré jej toľko zármutku donášajú. Ten Ďurko, ten ľahkomyselník, ledva jednu chorobu prestál a už vrhá sa do nebezpečia pochytiť druhú…

Konečne vrátil sa koč a s ním šťastní ľudia, dve Juliškine deti, ktoré ju pochytily do náručia a prosily za odpustenie a sľubovaly, že už budú dobré a že ju už viac nikdy nezarmútia, že toto už posledný zármutok, ktorý jej pripravily…

*

Mariškin syn, jej prvorodený, jej miláček, Ďurko junior išiel tedy na vojnu. Chlapil sa ako jemu rovní „víťazi“ a sľuboval, že sa nedá zajať, ale veru jeho neposlali na srbský front, ale na sever — tam ho zajali Rusi.

Dlho nevedeli rodičia o ňom, len sporé zprávy dochádzaly, že nachodí sa na Sibíri. Len po prevrate — došiel od neho lístok, kde medzi iným píše:

„Drahí rodičia moji, sestričky a braček… dá Bôh, že skoro prídem, ale nie sám; so mnou príde moja žena Mášenka a synček Volodja…“

Zdesila sa Mariška… Ďurko dovedie si Rusku!

„Mama,“ povie na to staršia 22-ročná dcérka Annuša, „čo je na tom, však si ani ty nebola Maďarkou… A čo by si povedala, keby sa jedna z nás vydala za — Čecha?“

„Nuši,“ zvolala mama — Mariška.

„Nehovor v množnom počte,“ ozvala sa mladšia dcérka Juliška menovaná, „len ty o sebe povedz. Áno, mama, pán nadporučík „Stříbrný“ (jazýček sa jej potknul, kým to meno vyslovila) nápadne dvorí našej Nuši — a ona to prijíma!“

„Ale deti!“ hovorí mama.

„Hja, žijeme iné časy, deti moje,“ ozval sa Ďurko, Mariškin muž, od pece, kde si v starootcovskom foteli pohodlne sedel. „Žijeme iné časy,“ opakoval, „a musíme sa s nimi spriateliť; krivda musí sa odčiniť. Historia národov má svoje cesty, z ktorých ju nikto nepomýli. My malí, ktorých údeľom je pestovať a zveľaďovať našu pôdu, nebudeme sa protiviť. Hlavné je, že sme všetci dožili zdraví tohoto času, že nám ide domov i Ďurko, čo i s Ruskou a malým Rusíkom — a aby ste všetky boly tak šťastné, ako sme my boli — však Mariška, mama?“

Mariška — mama pritúlila sa k nemu, ako dakedy túlievala sa k otcovi a k tete Juliške — dievčatá obstaly rodičov a usmievaly sa — a pri tom Annuša šeptala Juliške, že sa už nepotrebuje báť, čo povie mama, keď sa dozvie, že okresný náčelník Vlado Šovinský je jej nie ľahostajný.

A nie je vylúčené, že onedlho za tým ozýval sa starý priestranný dom zvukami slovanských rečí, ktoré domáhaly sa domovského práva a že vedľa nich maďarský jazyk starým zvykom udržiaval sa — a že do tohoto veselého hovoru vlúdila sa istá harmónia, môže sa ďakovať len čarodejnici, láske. Láska medzi členami rodiny a láska k tej hrude, ktorá živí a ktorá sa štedre odmeňuje tým, ktorí jej ostávajú vernými vždy a v každom čase!