Zlatý fond > Diela > Rozsobášení


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Rozsobášení

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov



  • I
  • II
  • Zmenšiť
 

I

— Nie, nie, ta nepôjdeme! — zvolal on rozhodne.

— Ale keď ma tak veľmi volali a s istotou počítajú na moju prítomnosť! Pováž, je to moja sesternica, ktorá slávi dnes večer svoje zasnúbenie! — odpovedala mladá žena.

— Ale ja mám príčiny, ja som sa už inde sľúbil na večer! — Odpovedal muž podráždene.

— Tak dovolíš, aby som šla sama, — začala prosiť Margita.

— Nie, samú ťa nepustím! — povedal Margitin muž a prudko prešiel izbou.

— Nuž tak vezmi ma so sebou, — nadhodila mladá žena.

— So mnou? Si vari nie malé dieťa, aby si sa bála sama doma? Ak ti je dlhá chvíľa, tu je moja matka — a tam, kde ja idem, sú samí páni. —

— Bude tam i pani mešťanostová — a pani doktorová tiež, tak som počula.

— Možno, — ale čo by si ty pri tých starých klebetniciach robila? Nie, pre dnes ostaneš pekne doma. Bez tak ma vysmievajú, že som pod papučou…

— Ty?! — zasmiala sa mladá žena a v jej smiechu bolo hodne ostrosti a žiaľu. — Naopak, hovoria, že si malý tyran!

— Tak? Tým lepšie; ja ale mám to povedomie, že sme dosiaľ boli šťastní — a že si ešte nepocítila moje tyranstvo, čo, žena moja?

Ing. Štefan Marčin pozrel nežno na svoju ženu. Ľúto mu bolo, že pred chvíľou jej zapríčinil žiaľ, ale neustúpil.

Margita stála odvrátená od neho. Keby bola na neho pozrela, bola by sa aj ona udobrila, ale oprela si hlavu o ruku a ruku o rám obloka a pozerala von do sychravého odpoludnia. Na jej tvári bojoval žiaľ so vzdorom a obrvy sa stiahly, akoby už nikdy viac nemaly povoliť. — Nie, — pomyslela si Margita, — už mu nič viac neodpovie, nech len ide, kam chce a ani nepovedala, keď sa on po chvíli obliekol, vzal klobúk a paličku a chcel sa od nej odobrať. Prišiel k nej, ako čo by sa nič nebolo stalo, chcel ju k sebe pritiahnuť a pobozkať, ale ona sa mu vytrhla, odvrátila tvár od neho a zatisla ústa, aby sa neprezradila. Štefan uhol plecom, povedal čosi o „rozmaznaných ženách“ a odišiel. Od dvier sa ešte obrátil a hľadel na mladú ženu — akoby sa chcel vrátiť. Ale i v ňom ozval sa vzdor; nie, on neurobí väčší ústupok, ako už urobil.

Margita len potom zaplakala.

— Ó ten ukrutník! Nikam ma nechce pustiť, stráži moje kroky a keď nie on, tak jeho matka, ktorá ustavične sliedi za mnou a špehuje, čo robím.

Plačúca sadla si k obloku a vzdychajúc hľadela si v tichom monologu uľahčiť.

— I nedávno, — bola akási slávnosť, — pozerala som von oblokom; ulicou šli páni, pozdravili ma, — a vtedy, ten môj žiarlivec, prišiel ku mne a strmo ma odtrhol od obloka, hľa i jednu tablu vybil, tak že sa sklo rozpŕchlo i na ulicu — oh, ani troška voľnosti mi nedopraje. —

Keď človek začína sám seba ľutovať, obyčajne zväčšuje svoje utrpenie.

Konečne sa utíšila; poutierala slzy, zahladila strapaté vlásky nad čelom, vzala knihu, ktorú jej muž nedávno daroval, utúlila sa do fotela a začala čítať. Pri čítaní tej vzácnej knihy by sa bola dosť skoro pomerila so svojím osudom, keby nebolo prišlo pokušenie.

Tichosť, ktorá zavládla útulnou, krásnym náradím opatrenou izbou, prerušily zvuky ľahkých krôčkov, ktoré sa blížily schodami a chodbou. Mladá žena sa strhla a so zrejmým očakávaním hľadela na dvere. Dvere sa roztvorily a dnu viac vletelo, ako vbehlo pekné dievčatko v ľahkých tanečných šatoch.

— Margita, — zvolala príchodzia, — ty si ešte potme?

Margita vstala, pravda, že zabudla na to, že sa v izbe rozkladalo šero. Ona v myšlienkach už ani nečítala, ale o čítanom rozmýšľala. Vstala a zapálila lampu.

— A kde je tvoj muž? — opýtalo sa dievča.

— Ach, ani mi ho nespomínaj, ukrutníka! Majú u mešťanostu akúsi poradu.

— Hej, idú stavať akúsi fabriku…

— … potom bude večera — a taroková partia, doložila Margita.

— A teba nechal samotnú? —

— Ako vidíš, — odpovedala mladá žena.

— Ale zato prídeš k nám? — opytuje sa dievča lichotive.

— Ach nie, — vzdychla Margita, — ja nesmiem!

— Nesmieš? — Zasmialo sa dievčatko. — Ty že nesmieš?

— To jest, — on si to nežiada, — napravila sa Margita.

— A ty ho vari poslúchneš?

— Áno, čo inšie mám urobiť?

— Ach, ten tyran, ten žiarlivý ukrutník. Tebe zakazovať, aby si nešla do tretích súsedov — a to ešte k sesternici, — nuž čo si myslí o našom dome? Veď je to zrejmá urážka, — durdila sa Margitina sesternica.

— Nie, to nie, — bránila Margita svojho muža, — on to tak nemyslel, on len nechce, aby som ja išla do spoločnosti — bez neho.

— Ale ty nám nesmieš chybeť, na teba sme počítali. Bude to súčasne prvý večierok tejto jeseni.

— Prosím ťa, Nelinka, nepokúšaj ma, dosť mi ťažko padne ostať doma, keď viem, že u vás je hudba a tanec, — ale lepšie bude, keď ostanem doma.

— Ale prečo vlastne ťa nechce pustiť k nám? — opytuje sa Nelka.

— Nuž preto, — hovorí Margita a jej líčka pokryly sa ružovým nádychom, — že u vás budú mladí ľudia, ktorí radi tančia — a on, Štefan — netančí.

— Ten sebec! Len niekoľko mesiacov uplynulo od vašej svadby — a už ťa takto trápi. Čo by povedal na to tvoj otec?

— Ten to vôbec nesmie ani tušiť — a ty tiež nehovor nikomu o tom, veď vlastne sme my takí šťastní, máme sa tak šialene radi! — vyznávala Margita tichým, ale vrúcnym hlasom, a so šťastným úsmevom.

— Tomu nerozumiem, preto musíš ísť so mnou. Obleč sa, poď čo len na hodinku, len aby si sa ukázala medzi svojimi dávnymi ctiteľmi a priateľkami. Nesmieš sa hneď na počiatku tak poddávať, ináče si muža ako náleží rozmazneš.

Margita vstala, ale váhala. — Nie, nie, mohlo by ho to rozhnevať!

— Len nepleť! Skoro, hudba už čaká, mládež sa schodí, len na nás čakajú! Počkaj, pomôžem ti, — dones si šaty, vieš, tie ružové kvietkavé, veď je to hneď, a tie biele ruže do vlasov, si sama ako ruža, ale teraz taká biela, nežná ružička! — Tak švitoril malý pokušiteľ — a bozkal Margitu na líčko.

Margita, ako nesvoja, dovolila, aby ju Nelka pristrojila; od rozčulenia temer ani nedýchala. Konečne sa prebrala a zaúpela:

— Ale Štefan, čo povie môj muž?

— Eh, nemysli už na neho. Za jedno, nemusí vedieť o tom, lebo on sa isto iste zabaví, dlho do noci, u mešťanostov. A za druhé, keď by sa i pozlostil, však sa zas udobrí.

A už ťahala Margitu von dvermi.

S nemalým nepokojom vstúpila Margita do slávnostne ozdobených izieb toho domu, v ktorom sa ako dievča tak často bavila. Tu vždy cítila sa ako doma, i teraz ovialo ju tu starým kúzlom prežitých zábav — a predsa v srdci svojom cítila sa byť vinníčkou, ktorá kráča k svojmu prvému previneniu. Ale nemala času k tomu, aby sa spamätala, ani výhovorku nevedela najsť pre svoju vlastnú nespokojnú dušu — lebo už obklopili ju všetci s veľkým jasotom; na čísi povel cigáň spustil akýsi tuš — a dievčatá vinuly sa k nej, mladí páni klaňali sa jej ako zriedkavému už zjavu na podobných zábavách.

Čosi-kamsi začal sa tanec a Margita medzi prvými octla sa v kole. Tančila náružive, bola výtečná tanečnice a jej graciózna postava vznášala sa v tom veselom víre, akoby nikdy nebola prerušila podobných pohulaniek. Veď takúto ju bol ešte nedávno videl muž a takú si ju zamiloval, ale ako sa stala ženou, nechcel dovoliť, aby tančila s inými — a on sám netančil.

Vôbec Margita okúzlila svojho muža všetkým, čo bolo s ňou v spojení. Bola nielen pekná, ale aj pôvabná a dobre vychovaná. Jej otec, statkár z blízkej osady, mal len ju jedinú — a preto ju dal pečlive vychovať, aby ju pozdejšie vydal za bohatého a — vplyvného pána, ktorý by jej pripravil skvelý veľkopanský život. Ale Margita sa zaľúbila do jednoduchého inženiera a tento raz otec nebol vstave zlomiť dcérinu vôľu. On musel kapitulovať a privoliť k svadbe, akej si pre dcéru nežiadal.

Práve dotančila Margita valčík, keď padly jej zraky cez otvorené dvere izby do osvetlenej predsieni; tam zbadala svoju chyžnú. Zbledla, nevýslovná úzkostlivosť zmocnila sa jej srdca; iste, Štefan prišiel skorej domov a nenajdúc ju doma, poslal po ňu!

Aké to pokorenie, ale ani si to neuvedomila dobre, vytrhla sa z kruhu známych a bežala von. V predizbe bol jej veľký ručník, zahodila ho na seba a už sa ponáhľala dolu schodami.

Betka za ňou.

— Však ťa pán poslal? — opýtala sa Margita.

— Áno, prosím, — odpovedalo dievča.

Keď vykročily von z brány, ovial ju ostrý vietor a hodil jej celý prúd ľadového dažďa do tvári, tak že musela oči zažmúriť. Huj, aká je to noc! Ach, ako by bolo dobre teraz s pokojným a šťastným srdcom doma v teplej, útulnej izbe!

Ale Margita sa cítila ako hriešnica, ktorá prestúpila prikázania — hoci len nepatrné. A bola by kto zná čo dala za to, keby sa to nebolo stalo,… ale už neskoro bolo ľutovať.

Keď vkročila do izby, jej muž chodil prudkým krokom po izbe.

— Tak predsa, bez môjho dovolenia, bez môjho súhlasu, za mojej neprítomnosti!

— Odpusť mi, Štefanko, — prosila pokorne.

— To je vaše obyčajné slovo, keď do hĺbky duše urazíte muža…

— Štefan, počuj ma, neišla som na dlho, pováž, veď nebola som u cudzích.

— Nie na dlho! A predsa si holdovala tomu a dala si sa unášať cudzími mužskými… nevernica!

Margita sa narovnala.

— Neurážaj, lebo nemáš príčiny. Ten tam bol slušný a slušná je i spoločnosť, v ktorej som bola.

— Mlč! To ty tak súdiš; ty zoprela si sa mojej žiadosti, môjmu zákazu!

Margita sa chcela zas zoprieť, ale jej láska bola väčšia, ako urazená pýcha.

— Muž môj, upokoj sa, ja to už viac neurobím, sľubujem ti to.

— Sľubuješ, ah, a pri najbližšej príležitosti dáš sa zvábiť zas a od malého prečinu k veľkému je len krok!

Ako bez seba klesol na stoličku.

— Oh, ako som ju miloval, temer zbožňoval, ako anjela… a teraz tuším v nej démona, ktorý smeje sa mojej veľkej, mojej svätej láske.

O chvíľu zas vyskočil a behal po izbe. S nesmiernym úžasom pozerala Margita na neho a sledovala každý jeho pohyb. Pokora, s ktorou sa mu hneď na začiatku priblížila, začala ustupovať. Zdalo sa jej, že jej vina predsa nie je tak veľká a nezaslúžila tento výbuch hnevu a istého opovrženia. Jej zdedená hrdosť sa začala hlásiť, i vzdor chcel dvíhať hlavu, ale zas, keď videla, že ten muž, ktorý ju dosiaľ tak nežne miloval, ktorého srdce je plné dobroty a šľachetnosti, je urazený, mocne ozvala sa v nej láska a k tomu, že cítila sa skutočne príčinou jeho hnevu, chcela ho svojou oddanosťou premôcť; použila toho okamženia, keď sa zas hodil na pohovku a nežne sa naklonila k nemu; chytila ho za ruku a chcela ju bozkať, — ale v ňom ešte raz vzkypela zúrivosť, vytrhol jej svoju ruku a odhodil ju od seba.

— Preč! — zavolal.

Margita zavrávorala a padla na kraj stola. Udrela sa a bolestne zaúpela…

Nastalo ticho. Štefan sa zľakol, srdce jeho volalo náružive, aby ju vzal do svojho náručia, poceloval miesto, kde sa udrela, ale ešte vždy mu jeho mužská tvrdosť nedovolila, aby sa ukázal tak skoro povoľným. Margita sa zodvihla, vzdychla, — spamätala sa. Jej tvár bola bledá, ako tvár mŕtvoly — a práve taká chladná. Na nej nebolo stopy po nežnej prosbe. Len raz pozrela na muža, ktorý naschvál mal tvár odvrátenú, pozrela naň pohľadom plným žiaľu a sklamania a opustila izbu. Ani nevedela, ako dostala sa von — dolu schodami, do tmavej noci. V prízemí sa otvorily dvere, ktoré viedly do príbytku Štefanovej matky. Vo dverách zjavila sa stará pani v bielom nočnom čepci. Margita prešla vedľa nej, ani ju nevidela. Starká iste myslela, že Margita ide k príbuzným, preto povedala si tlmene:

— Choď len, choď, veď ty skrotneš, — a utiahla sa do svojej izby.

A ona šla — ale nie do spoločnosti veselých ľudí, ale ďalej, ďalej.

V tých ľahkých bledomodrých šatočkách a v ľahkých topánočkách, bez teplého plášťa, bez ochranného ručníka, v tmavej, novembrovej noci! Ostrý severák jej šľahal do tvári, pral jej sneh a dážď do očú, tak, že si musela oči chrániť rukou, ale nedbala, veď jej sa zdalo, že tento zápas s vetrom je nič oproti tomu, čo utrpela tam hore od muža. Zastala. Čo teraz? Ísť nazpät? Ponížiť sa, uznať svoj priestupok a dovoliť, aby i na ďalej takto s ňou zaobchodil? Jej urazená hrdosť sa tomu zoprela. Nie. Ešte ju má kto zastať. Má otca.

Nepomyslela, že v tom okamžení, ako vyhľadá otca, ztratí muža, vo svojom domnelom nešťastí túžila po tom, aby ju niekto poľutoval, privinul k sebe a obránil. A to urobí otec, iste, lebo to bude pre neho veľké zadosťučinenie.

Ale panský dom, v ktorom býval jej otec, nebol tak blízko, ako si v prvom paroxizme žiaľu myslela. Nikdy tou cestou nechodila peší, vždy na koči, ktorý ťahaly bujné panské kone. Na tých bola cesta z jej domova do mesta krátka, ale teraz, ako ťažko sa jej kráča tou blatnivou hrbolatou cestou. A ešte tak pozde večer. Nemyslela ona, že ešte bude takto blúdiť cestou, taká samotná, opustená. Viac rázy zastala s úmyslom, že sa vráti, ale jej pýcha nedopustila triezve rozvažovanie. Ako rozmaznané decko vo svojom vzdore, silou mocou chce vykonať svoj úmyseľ, tak aj ona umienila si ísť k otcovi — a tak šla.

Len málo ľudí stretala, lebo v taký čas málokto sa zdržuje na otvorenom poli, na ceste, kde vietor ženie sa bez prekážky od hory k hore a strháva, čo mu prichodí do cesty.

Margite tá krátka cesta zdala sa nekonečnou. Ľahké topánky sa rozodraly, každá skalka na ceste bodala jej útle nohy. Vietor sa jej zachytával do šiat a hatil ju v chôdzi, únava, i všetko, čo prežila v tom krátkom čase, riastlo. A ona, ona ešte k tomu obzerala sa, postávala, lebo jej čosi šepkalo, že on, jej Štefan, poponáhla sa za ňou. Zakaždým, keď videla, že za ňou nejde nikto, utvrdila sa v úmysle, že ide k otcovi — a že sa viac nevráti.

Z jednej zákruty shliadla temné staviská; vydýchla si, jej rodičovský dom je už pred ňou a čaká, že ju príjme do svojích útulných priestorov, ako keď tam riastla v bezstarostnom detstve. Len čo povie otec?

Ale otec, vyburcovaný z prvého sna, ju prijal s otvoreným náručím a s mnohými nadávkami na muža, o ktorom — tak hovoril — vedel, že je všetkého schopný…

Margitu, ktorá únavou a vysilením omdlievala, zaviedol do jej útulnej izby, ktorá bola pre ňu vždy pripravená — a Margita cítila čarovné kúzlo, ktoré vialo z každého priestoru a ju akoby vítalo. Premožená nezvyklými útrapami, klesla do podúšok, ktoré jej na skoro upravila jej dobrá stará Dorotka.

Na druhý deň bleskurýchle rozniesla sa zvesť po meste a po okolí, že inženierova pani nočnou hodinou opustila muža a odišla k otcovi — a že dnes už leží na úmor chorá.

A Štefan? Keď vo svojom strašnom nepokoji počul o chorobe Margitinej, prevládala v ňom láska k nej a on chcel k nej, chcel sa ponížiť, prosiť, chcel ju ošetrovať.

Veď on sám nie menej trpel, ako ona. I výčitky si robil — nemal ju pustiť, mal ísť za ňou. Zprvu ani nemyslel, žeby ona bola vstave ísť domov, i matka ho ubezpečila, že sa vráti. Jeho nesmyselná zúrivosť bránila každej rozumnej úvahe, len pozde v noci prišiel k poznaniu, že oba sa zachovali ako nerozumné, rozmaznané deti.

V podobných prípadoch je to obyčajne matka, alebo aspoň by mala byť, ktorá také nerozumné deti uvedie na cestu. Ale Štefanova matka nemilovala Margitu a synove nešťastie cítila desaťnásobne — a tak ho i pred ním zveličovala. Keď videla, že sa poberá von z domu, zastavila ho.

Kam ideš? — opýtala sa ho, s tou určitou prevahou, akú si mnohé matky zachovajú oproti deťom aj vtedy, keď už tieto dávno vyriastly zpod ich dozoru.

— K svojej žene. — odpovedal Štefan rázne, ale nie spurne, lebo k matke choval vždy istú úctu a šetrnosť.

— Ako ty tam môžeš ísť, keď starý odkázal, že ak sa ukážeš vo dvore, dá ťa psami von vyhnať a sluhami vyšľahať na cestu?

— Kto to povedal? — otázal sa Štefan.

— Kočiš, ktorý prišiel po doktora.

Štefan ostal stáť za chvíľu ako omráčený. Vedel, že je starý Sedmihradský vstave to urobiť — a zas, zas povedomie, že jeho žena, jeho drahá Margita je chorá, ho mučilo a vyháňalo k nej, biť sa o ňu, nie len so sluhmi, ale i s diabli.

Vrátil sa do izby — potom išiel do úradu, ale za ženou nešiel… Veril, že ona príde, kedy, vtedy, ale že príde, alebo že ho zavolá.

A Margita, ktorá ležala v horúčke, túžila po tom drahom mužovi, čakala, že príde, že si jeden druhému odpustia, ba, že ani spomínať nebudú, ale že všetko zabudnú, len nech ľúbiť nezabudnú. Vedela, verila, že on príde za ňou… príde, príde, tešila svoje pokojné srdce a čakala…

A ako zas noc nastala, Štefan skutočne nemohol odolať túžbe vidieť milovanú ženu, byť aspoň v jej blízkosti a vybral sa za tmy, vo vetre a v daždi… vedel, že ho dnu nepustia — a predsa ostal stáť pod oblokom izby, v ktorej vedel, že ju ona obývala a čakal, že sa na tiché klopanie oblok otvorí a milá hlávka vykloní sa k nemu. Ale to sa nestalo; oblok ostal pevne zatvorený a tá drahá hlávka ležala bezvládne na bielych poduškách, bezvládne, bez jasného povedomia. Chvíľkami ústa volaly jeho meno, ale on ho nepočul. Len díval sa na hustú záclonu a videl len silhuety starej ženy, čo chorú opatrovala — a otca.

Svitalo, keď prišiel domov. Čo spraví jedna noc utrpenia z mladého silného človeka! Klesol na stoličku a rozmýšľal. Jeho pýcha sa scvrkla na biednu bublinu, ktorá sa postavila na odpor toho veľkého citu, ktorý ním i teraz zaburácal. Pod vlivom túžby začal písať. Nežné slová lásky a vrúcej oddanosti to boly, čo z jeho pera plynuly, a isté je, že keďby Margita bola dostala ten list, bola by zaplápolala i u nej tá mohutná žiara, ktorá ich spojila. Ale Margita ten list vtedy nedostala, hoci ako túžobne ho čakala. Netrpelivo čakal Štefan odpoveď, ale tá neprišla. Znovu sa premohol a písal, tento raz napísal list na tesťa, ale list prišiel neotvorený nazpät. To ho veľmi urazilo, ale ešte raz sa pokoril a išiel vo dne na koči, aby osobne s tesťom prehovoril a ak možno, ženu doviedol domov.

Ale aj vtedy zle pochodil, ťesť ho neprijal a slúžka mu oznámila, že je mladá pani veľmi chorá a nikto nemá k nej prístupu, mimo lekára, Dorotky a pána.

Vtedy sa dozvedel, že starý pán poveril svojho advokáta, aby konal nové kroky k riadnemu rozsobášu. Štefan to nedržal za možné, neveril tomu, ale skutočnosť, že počas jeho neprítomnosti boly na rozkaz starého Sedmihradského Margitine veci odvezené, presvedčila ho o plánoch starého pána. V prvom okamžení cítil tento čin ako strašný úder na svoje milujúce srdce; musel si ale uvedomiť, že od tesťa sa nedalo inšie očakávať. Jeho hrdosť síce zas začala riasť, pritom si ale vždy ešte myslel, že keď sa síde s Margitou, dospeje k smiereniu a potom začnú žiť život nový, tichý, plný lásky a dôvery.

Ach, keby bol vede], ako tá jeho mladá žena čakala na neho, ako už i stará Dorotka bola hotová dopomôcť obom k dorozumeniu, ako čakala, kedy príde z jeho strany pokus o odstránenie neblahého nedorozumenia, keby bol o tom mal vedomia, bol by napriek hrozbám a nepriazni starého pána išiel a nie so sluhami, ale i s drakmi by bol zápasil… A ešte vždy úfal a čakal.

Míňaly sa dni a týždne, termín prvej schôdzky bol určený. Boly to strastiplné týždne, ktoré v ten čas prežíval Štefan, smutné a beznádejné pre Margitu. Teraz ona už musela si uvedomiť, že ju Štefan nemiluje, lebo nevedela, čo sa stalo, kým ona bola chorá. Všetkým domácim bolo prísne zakázané hovoriť o márnych pokusoch Štefanových.

Čo sa stalo s ňou, s tou sviežou krásavicou, za ten čas? Kam sa podela čerstvosť jej tvári, lesk jej čarovných očú? Z tej spanilej Margity ostala teraz len smutná tôňa.

Len po čase, keď jej starý lekár, domáci priateľ, oznámil, že je matkou, zachvelo sa jej srdce sladkou radosťou. Veď teraz je toto nová príčina k návratu k mužovi; verila, že by Štefan s radosťou prijal ženu, matku svojho dieťata. Ale vždy znovu musela doznávať, že medzi ňou a Štefanom stojí jej neúprosný otec… a, ako si aj ona namyslela, i Štefanova matka.

Zhrozila sa, keď počula, že otec v jej mene zadal žiadosť o rozsobáš. Prosila ho, aby pravotu zastavil, sama sa obviňovala z prílišnej pýchy a z nerozumného chvíľkového rozmaru, osvedčila sa, že ona i teraz miluje svojho muža a hotová je ísť k nemu, ale otec to pripustiť nechcel, hrešil ju, že nemá ani najmenšej hrdosti v sebe — a konečne na radu lekára odvezená bola Margita do Opatíc. Na prvé pojednávanie sa nedostavila ona — na druhé Štefan, lebo presťahoval sa na vzdialené miesto budúceho úradu svojho.

Len advokáti vyjednávali a starý Sedmihradský vykonal svoj úmysel.

Štefan a Margita boli zákonite rozsobášení…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.