E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Magdalena

Dielo digitalizoval(i) Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov



  • I
  • II
  • Zmenšiť
 

I

Živou ulicou väčšieho vidieckeho mesta drobným krôčkom kráča staručká pani. Jej útla postava je už nahrbená; hlava napred naklonená, ale jej chôdza je rezká a rýchla. Jej bledá, jemná tvár oživená je starostlivým a milým, troška akoby smiešnym úsmevom. Sú mnohí, ktorí tvrdia, že dobrí ľudia sú často smiešni; čo je na tom pravdivého, ponecháme iným k rozjímaniu. Ale isté je, že niektorí mimoidúci usmiali sa pri pohľade na starenku, lebo mala klobúk, k tomu ešte z módy vyšlý, hodne na krivo, a zpod neho všetečne vyzeralo niekoľko pramienkov šedivých vláskov. Ale ten úsmev prechádzajúcich sa ľudí bol viac shovievavý, ako posmešný. Veď celá tá drobná, filigránska postavička podobala sa figúrke z krehkého porcelánu, lenže nie taká veselá. —

Starenkine tmavé, hlboké oči hľadia so živým záujmom na okoloidúcich. Zvlášte pozorne upierajú sa na tváre mladých žien, dievčat a detí. Akoby tým pohľadom každú tú tváričku chcela pohladiť a akoby sa pýtala: „Či by som ti nemohla dačo milého preukázať?“

Ponáhľa sa domov, do domu, v ktorom býval jej syn, kým ešte žil, a v ktorom býva synova dcéra, už vydatá. I ona, stará mať, má tam svoju izbičku. Teraz vracia sa domov z obvyklej popoludňajšej prechádzky o veľa včaššie, ako po iné dni. Bola v cintoríne, na hrobe synovom, a tu jej prišlo na um, že doma nechala vnučku Martu úplne samotnú. Martin muž je nie doma, slúžky išly prádlo manglovať a mladá žena sa nudí. Akoby jej i tie vädnúce už listy na mladej lipe šepkaly: „Prečo si ju nechala samotnú, nudí sa, smúti, ponáhľaj sa k nej.“ A tak sa zodvihla starká s hrobu, na ktorom sedela, len čo ešte raz prešla rukou po ňom, akoby pohladkať chcela toho, ktorého jej smrť tak skoro vyrvala. Teraz už nešla ako zvykla chodievať ku svojim chránencom, chudobným a „pokúšaným“, ale ponáhľa sa domov.

Tí jej „pokúšaní“, to boli ľudia, ktorí si nevedeli rady v živote a octli sa na rozcestí. Tu chodník príkry, tŕnistý, tam cesta široká, zdanlive pohodlná, obrúbená ružami lásky a kvietim blahobytu. Slabý, krehký človek ľahko pomýli, i skláti sa a volí ísť pohodlne, ako potkýnať sa na úskalí a raniť si nohy tŕnim a bodliačim. Jemným cítením a porozumením podarilo sa starenke často vynajsť takých v duševnej borbe postavených, a bez vtieravosti, so srdečnou sústrasťou zaujala sa ich. Nie hmotnými prostriedkami, lebo tými príliš nevládla, ale svojou dušou a láskou. Nežným slovom potešila, pádnym, ale šetrným príkladom upravila na cestu, na ten úzky chodník života. Už svojím zjavom a milou prostotou vplývala uspokojive na nešťastných, alebo zúfajúcich si ľudí. Podarilo sa jej takto zachrániť nejednu dušu od poškrvrny hriecha, ale, žiaľ, väčšina pustila sa predsa len na cestu nepravú…

Starenka octla sa pred bránou pekného starého domu. Rýchlou chôdzou sa zadychčala, zmiernila kroky, a pri schodišti oprela sa o zábradlie a ťažko vydychovala. „To srdce, to srdce,“ šeptala bolestne. Jej tvár zvážnela, tieň sadla na ňu a zahnala úsmev s nej. Po malej chvíli prešiel pocit slabosti a ona pomaly a namáhave stúpala schodami, stupeň za stupňom. Tak príkre tie schody ešte nikdy neboly.

Ako sa bude Marta tešiť, že sa jej stará mať tak skoro vrátila! Povie jej: „Netrpelo ma to tam von, vedela som, že si smutná a nespokojná, a že vyhýbaš spoločnosti, a preto som prišla k tebe.“ A Marta se zasmeje svojím zvonivým smiechom a povie: „Dobre, starká moja, že si mi prišla tak skoro, poď, budeme si spolu rozprávať.“ A pri tom ju bozká svojimi sviežimi ústočkami.

Takým radostným pocitom nesená kráča dlhou predsieňou. Tak, ako keď človek skutočne ide domov, kde ho čaká pokoj, radosť, oddych.

Ticho je všade. Predsieň prázdna, kuchyňa tiež. Všetko pootvárané. Starenka pokyvuje hlavou: „Hľa, mladosť, pochabosť a neopatrnosť! Ako ľahko by sem mohol prísť zlý človek a vykonať svoj špatný úmysel.“ Netušila starenka, že zlý človek je už v dome.

Svojím drobným krokom, ticho, ako tieň, kráča hrubým kobercom k dverám obývacej izby. Otvorí dvere a zarazená ostane v nich stáť. Zbadala, že je Marta nie sama, že je ktosi s ňou v izbe. Rozhľadí sa, a pozná, že pri Marte na pohovke sedí mladý človek. Ale je to nie ten, ktorému pred troma rokmi prisahala vernosť pred oltárom, je to človek cudzí, úplne cudzí, hoci prináleží k známym. A tá Marta, to zbožňované dieťa, synova jediná dcéra trpí, aby ten ľahtikár dôverne hľadel na ňu, bral jej ruku do svojej a bozkával ju. Ten záškodník! A ona, Marta, poslúcha jeho pološeptom hovorené slová, slová pálčivé a nebezpečné pre slabé srdce ženy. Ona sa odvracia, kloní rozpálenú hlávku, ale jej odpor je taký slabý!

Stará mať mala ešte dosť dobré oči. Videla v okamžení všetko a prišla k tomu poznaniu, že je to tu nie dobre, ba že je už zle. Kým ona chodila k svojim „pokúšaným“, za ten čas tu obchodil pokušiteľ a zaťahoval svoju sieť okolo tej najdrahšej bytnosti, ktorá jej ešte ostala. Ako keby sa bola dotkla chladná, vražedlná oceľ jej srdca, tak ju to tam zabolelo. Nenazdajky, zákernícky. Jej tvár zosinela, stiahla sa zdesením a veľkým zármutkom. Zavrávorala, pokročila vpred, oprela sa o stenu a zastenala.

Ale tí dvaja ju nepočuli, nevideli. Marta snaží sa vytiahnuť ruku z ruky mladíkovej, ťahá sa od neho a bráni sa i prosí: „Nechajte ma, prosím, vzdiaľte sa, odíďte!“ Ale on, pokušiteľ, musel mať zbehlosť v dobíjaní nestrežených sŕdc a vypoznajúc slabosť odporu, útočí ďalej.

Vtedy starenka spamätala sa z omráčenia. Premohla rastúcu slabosť, zatvorila dvere a pokročila niekoľko krokov do izby. Zbadali ju. Oba vinníci vyskočili nemilo prekvapení a zahanbení. Stará mať ako by bola vyrástla zo zeme, tak stála pred nimi vztýčená. Jej oči vzplanuly hnevom a oprely sa prísno, s opovržením na svoditeľa. Zodvihla ruku, ukázala na dvere a zvučným, kovovým hlasom zavolala: „Von!“

Všetko toto stalo sa tak rýchlo a prišlo neočakávane. Kto by si bol myslel o tej vetchej starenke, že môže byť ešte takou energickou! Aspoň ten pokušiteľ obzrel ju s udivením, placho, potom obzrel sa po svojom klobúku, schytil ho so stolca, letmo uklonil sa smerom k mladej žene a ponáhľal sa von dvermi. Iste si pomyslel: „Fatálna situácia, sprepadená stará baba!“

Tam dnu stály si tieto dve ženy zoči voči. Stará matka a vnučka, predstaviteľky dvoch ľudských vekov. Stará mať teraz zlomená, smutná, s výčitkou hľadí na tú, ktorú tak vrúcne milovala, vychovávala a chránila, ako zornicu oka. Na jej bledú tvár zaľahol nielen zármutok, ale i akési zdesenie, akoby nenazdajky zjavil sa bol duch, opustivší dávno zabudnutý hrob. Či mŕtvi vstávajú z hrobov svojich, či sa udalosti života opakujú?

Marta zastala na tom mieste, kde sa octla, keď vyskočila s pohovky. Bola zahanbená a rozzlostená. Najradšej by bola zaplakala. Cítila svoje previnenie, ale ako väčšina hriešnikov, i ona mala pohotove mnoho okrášľujúcich výhovoriek, ktorými hľadela utíšiť svoje vlastné svedomie. Na jej tvári zjavil sa vzdor a zápasil i v srdci s ľútosťou a zahanbením. Kosom pozrela na starú matku a zľakla sa premeny, viditeľnej na tej zduchovnelej tvári. Takú ju nikdy nevidela! Veď ten výraz v tvári dobrej starenky je nie hnev, ani tak žiaľ, ale čosi cudzieho, strašného. Ona sa chveje, ona slabne a div neklesá pod ťarchou neviditeľnou.

— Stará mama! — zvolá Marta, premáhajúc vzdor a ľútosť. Priskočí k starej matke, berie ju v náruč a vedie k pohodlnému kreslu. Starenka premáha slabosť, vydychuje zťažka a zápasí s dávnymi rozpomienkami.

— Daj mi vody, prejde to ešte, azda prejde — musí prejsť, — šeptá a dychtive chytá sa podávaného pohára a pije dúškom. Opre hlavu o kreslo a vydychuje. Už zas prechodí slabosť, musí, veď ešte má prácu. Na okamženie zatvorí oči a šepce trhano: — Akoby sa život opakoval, akoby dávne udalosti sa chcely vrátiť! Vari ma pravica božia ešte dosť netrestala? Nebolo dosť ešte všetkého toho trpkého na svete, nebolo? Aký je ten život záhadný, neúprosný, ako sa všetka vina tresce sama sebou, tu na zemi a tam — — — Marta, dieťa, prečo si mi to urobila?

— Čo, stará mama? — opytuje sa mladá žena, akoby nerozumela.

— Ja som si myslela, že mám už všetko za sebou, — pokračuje stará mať hlasnejšie, — že posledné časy svoje prežijem v pokoji, bez utrpenia, a že s očistenou dušou predstúpim pred súd Najvyššieho — a pred neho — pred neho…

— Stará mama, ty blúzniš, si chorá, pošlem po lekára.

— Nie, neposielaj, — okríkla ju stará mať a narovnala sa. — Mne je tvoj doktor nie potrebný. To, čím ja trpím, neodstráni. Toto som už nečakala, nie, nie! — Sklonila hlavu do chudých a priehľadných rúk a horko zaplakala, tak horko, že sa to vetché telo triaslo ako breza víchrom zmietaná.

Dojímavý je plač mladého stvorenia, ale plač starého človeka je nanajvýš smutný a beznádejný.

A Marta stála ustrnutá a nevedela pochopiť tento výbuch trpkého a, tak sa zdá, hlbokého žiaľu. Cítila, že zaslúžila pokarhanie, prísne slová výčitky. Bola na to pripravená, ale takýto paroxizmus u ináče tichej a pokojnej starenky je niečo nového, zároveň i úžasného.

— Stará mama, neplač, uspokoj sa, veď vlastne čože sa stalo? — dohovára Marta.

— Čo sa stalo? — opakuje starena a zdvihla žiaľom prerývanú tvár. — Ty sa ešte opytuješ? Bože môj, ona vari nevie, necíti, nad akou priepasťou stojí aj ona, ona! Nebolo dosť na jednom?

Marta bola znepokojená. Snáď nemala potuchy o tom nebezpečenstve, ktoré desí starú matku — a preto pokúša sa ju uspokojiť, uchlácholiť.

— Zaiste, stará mama, ty všetko zveličuješ. Uznám, že sa previnil, — nevyslovila jeho meno, — že sa pozabudol, a že som ja bola prislabá — ale uisťujem ťa, že je nie tak zle, ako ty myslíš.

— Ba zle je, zle! — horlila stará mať. — Ty si sa už prehrešila proti zákonom božím, zrušila si prísahu.

— Stará mama! — zvolala Marta urazená. — Ty preháňaš, držíš cele nevinnú vec za veľký prečin, a predsa je to len takrečený malý flirt.

— Daj mi pokoj s týmto novým menom, pod ktorým zakrýva sa stará neresť. Beda mi, že som to ešte raz musela prežiť!

— Vidíš, stará mama, uznaj mi, som mladá, rada žijem, rada sa bavím — a —

— Rada sa páčim, — doplnila trpko starenka a kývala šedivou hlavou. — To je, žiaľbohu, stará historia.

— Či je tedy div, keď v srdci mladého, vnímavého človeka zrodí sa láska?

— Nemenuj to láskou, čo zrodilo sa v srdci toho ľahtikára. Láska je vyvýšená nad všetku podlosť, a radšej žertvuje samú seba, akoby druhému ublížila. V srdci ale tohoto galána zrodila sa hriešna žiadosť, ktorá neohliada sa po iných, ale šliape sväté zákony a práva.

— Láska má tiež svoje právo, — nadhodila Marta so vzdorom.

— Iď mi s tvojimi heslami! Láska má právo, ale len tá čistá, pravá, ktorá hľadá blaho a šťastie iných. Takáto hriešna ale páli a nehreje a zanecháva osten v srdci po celý život.

Ale Marta nebola presvedčená. Odvrátila sa a prešla cez izbu, akoby svojmu zaslepenému srdcu hľadala oporu. Potom postavila sa pred starú mať a riekla rozmarne, len aby na iného uvalila vinu:

— Prečo som toľko samotná? Prečo ma Laco zanedbáva? I dnes odišiel s hnevom z domu. Nie div, keď mi je lichotenie a priateľstvo úprimného priateľa vítané.

— Od takého priateľstva a priateľa zachovaj, Bože, každú mladú ženu a devu, — zvolala stará mať. — To je nie „úprimný priateľ“, to je sám ten had pokušiteľ, ktorý od vekov na veky svádza slabú ženu k odboju a k hriechu.

— Hriech! — povedala Marta pohrdlive a zúmyslne vychytila to slovo. — Čo je tu vlastne hriech?

— Hriech je prestúpenie zákona v prvom rade božieho a tresce sa sám sebou, — zkríkla starenka akoby v zúfalstve. — Áno, tresce sa a má byť trestaný! Ach, Bože, aký je tvoj trest spravedlivý, zaslúžený, ale krutý, tak že slabé toto telo svíja sa pod ním, ako zašliapnutý červík.

Marta ustrnula. — Ona skutočne blúzni, — myslí si a skláňa sa nad ťažko dýchajúcu starenu.

— Nerozčuľuj sa, mamička, — prosí láskave.

— Len uznaj, dieťa moje, že i ja znám život, že nezveličujem a nezarmucujem teba i seba po daromnici.

— Veď ja uznám, ale dopusť i ty, že nepoznáš kúzla, ktoré sa zmocňuje celej bytnosti, keď zahovorí srdce…

— Dopustím, viem, poznám všetko, ale poznávam, že všetko to, čo som už pohovorila, nepriviedlo ťa k poznaniu toho zla, pred ktorým si sa octla! Zahrávaš sa s ohňom, ako dieťa, ktoré nepoznalo ešte zhubnosti požiara.

— Vidíš, stará mama, ty si iste žila v iných pomeroch. Vtedy snáď ľudia ani tak necítili, ani tak neľúbili, ako teraz. Ja viem, ty si žila ako svätica.

Stará matka zdvihla ruku, ako by chcela dačo odmietnuť od seba, a smutne zavrtela hlavou. Marta ale pokračovala horlive:

— Otecko mi vždy rozprával, ako si mladá ostala vdovou s dvoma deťmi. Tetka Milka umrela mladá…

— Chúďa, — šeptala stará mať, — umrela mladá, vďaka Pánu Bohu, kým sa jej nedotkla vina.

— A potom si ty pracovala deň i noc, aby si vychovala detičky svoje. Otecko hovoril, že sa pamätal na záhadnú smrť starého otca!

Starena si zakryla tvár a ťažko zavzdychala.

— Žila si len pre iných, na seba si nepomyslela a preto ostalo tebe všetko podobné cítenie cudzím, — pokračovala Marta, akoby sa chcela ospravedlniť.

Trpkým úsmevom usmiala sa starenka na slová Martine. Rozmýšľala chvíľku a pozerala pátrave, s čudným výrazom očí na vnučku. Vzdychla, narovnala sa, prešla rukou cez čelo, na ktorom zjavily sa kropaje potu.

— Sadni si, dieťa moje, teraz sme samé. Musím hovoriť teraz, lebo neviem, dokedy ešte mi bude dovolené. Čím skorej, tým lepšie.

Marta sadla si na nízky stolec k boku starej matky. S nežnou láskou a s úsmevom, plným bolesti, pozeraly staré oči na kvetúcu tvár vnučkinu.

— Dieťa moje drahé, milé dieťa milovaného syna môjho! Ja ťa prosím a zaklínam v mene všetkého, čo ti je sväté, odvrhni každý nečistý, nedovolený cit zo srdca svojho. Nežartuj s vecmi vážnymi a nezľahčuj zákony, ktorým sme podrobení všetci. A zle by bolo bez nich, — povedala ďalej, ako sama pre seba, — lebo zvery v hore a vtáci v povetrí nepotrebujú zákonov, ale ľudia, tí áno, pre tých sú zákony nevyhnuteľné. I tá tak rečená verejná mienka, ktorú tak radi zľahčujú mnohí vinníci, má svoje oprávnenia. Pritúľ sa opäť s dôverou a láskou k svojmu mužovi, ktorý ťa verne miluje a chráni. On je len zdanlive chladný a ľahostajný, ale on vrele cíti a tvoja láska je jeho pokladom. Len ako milujúca a milovaná manželka najdeš svoje pozemské šťastie. Všetko iné je klamné, žhavý plameň, ktorý páli, ale nehreje, po ktorom ostane v srdci smutná, beznádejná púšť — a tam, kde predtým kvitly ruže, ostávajú len tŕne a šipina.

Marta poslúchala; čosi silnejšie nad jej vzdor a zaslepenosť, nútilo ju načúvať trhaným slovám starej matky.

— Pred chvíľou si hovorila, — pokračovala stará mať, — že tvoj oslávený otec pomenoval ma sväticou. Chudák, on ma tak vrúcne miloval. Ale ani on nevedel, že som nezaslúžila toho mena, že mi pristalo najskôr meno: Magdalena!

— Ty, stará mama? — zvolala Marta s úžasom a zodvihla hlavu.

— Ja, dieťa moje. Ťažko mi padne hovoriť o tom, veď som stará a ty mladá, ja stará mať a ty moja vnučka, a hľa, ja pred tebou budem vinníčkou a ty mojím sudcom. — Zakryla si tvár chudými rukami a horko zaplakala. — Tak som sa modlila k Hospodinovi, aby všetko to, čo v hĺbke srdca niesla som ako ťažkú ranu, kleslo zároveň so mnou do hrobu. Ale vidím, že musím ešte tu na zemi složiť vyznanie, aby som od podobného nešťastia zachránila teba. A za túto cenu vďačne otvorím pred tebou tú stranu knihy života môjho, v ktorej nikto zo živých nečítal. Ó, by som mohla vziať so sebou tú istotu, že moja spoveď zachráni dušu tvoju od poškvrny hriecha, že svoje svedomie ponesieš čisté až po pozdnú starobu a srdce tvoje ostane detinsky nevinné, až dotiaľ, kým nedotkne sa ho anjel smrti. Tak vďačne predstúpim pred súd boží, pred neho, pred neho — a pred všetkých, ktorých som prežila, zvlášte pred rodičov tvojich, ktorí ťa sverili mojej opatere. Ó Pane, pomôž mi a smiluj sa nado mnou!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.