ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Števo, Juro, Elenka, Zuzka

VŠETCI (sedia okolo stola a jedia z jednej misky).

JURO: Hej, ale vám, dievčence moje, neúrekom chutí, ani čo by ste tri dni nejedli.

ELENKA: Podľa seba súdim teba.

ŠTEVO: Aj ja som si už myslel, že museli mať tejto noci dajaké hladné sny.

JURO: Zuzke sa muselo o mne snívať, lebo polievka je presolená.

ZUZKA: No veru, malo by sa mi o kom snívať, o peknom lapajovi!

ELENKA: Ak ti je polievka presolená, nejedz, veď hladom neumrieš.

ZUZKA: Teraz vám polievka nechutí, keď ste si u Icika kocúra do žalúdka pustili.

ELENKA: To sa vie, veď na tri kroky zacítiš z nich smrad tej besnice.

JURO: Je vám azda ľúto, že sme vás nepočastovali?

ZUZKA: Ale by som ťa hnala s takým pekelným smradom!

ŠTEVO (Jurovi): Pozor, kamarát, nech si kašu nepohubíš! Zuzka ti vypovie, ostaneš starým mládencom.

ELENKA: A ty s ním.

JURO: No, preto by som sa ja len akosi oženil.

ZUZKA: To si už dávno mohol urobiť.

JURO: Mohol — mohol, ale som ešte nenašiel takú, akú chcem, aká sa mi páči.

ZUZKA (hnevlivým smiechom): Ha-ha-ha, čuj, svete, on si chce ešte aj vyberať!

ELENKA: Kto vyberá, ten preberie.

ŠTEVO: Akúže ty chceš?

JURO: Tá, ktorú pojmem za ženu, musí byť driečna, bohatá a…

ZUZKA (podráždene vpadne mu do reči): A sprostá, bo ináč by za teba nešla.

JURO (lichotivo): Zuzička, nenadávaj si, veď to iná nebude, len ty.

ZUZKA (nahnevaná): Ja nie som driečna, ani bohatá!

JURO: Teda?

ŠTEVO (smeje sa): Teda sprostá?

ZUZKA: Ani sprostá nie, lebo za takého ledakoho nepôjdem, ako si ty. (Odloží lyžicu a odíde od stola.) Lepšie je o jednej nohe kuľhať ako o dvoch…

JURO: Keď nepôjdeš za mňa, ostaneš starou dievkou.

ŠTEVO (smeje sa): Ho-ho-hoj, beda prebeda! To je — vidíš — mrcha remeslo, lebo stará dievka sa s každým chodníkom vadí.

ZUZKA: Nech, nech sa vadí, dobre má.

ELENKA: I na staré dievky slniečko svieti. (Odloží lyžicu a odíde od stola, rozpráva sa zo Zuzkou.)

ŠTEVO: A čože? Vy ste sa už najedli?

JURO: To vieš, že kuchárky sa najedia pri varení.

ŠTEVO: Ba, ony sú ako tá babka. (Komicky.) „Babička, poďte jesť polievku!“ — „Ach, nechcem… nemôžem… nemám zubov.“ — „Teda kúsok mäsa!“ — „No, to by som už len akosi požula…!“ — Nuž aj ony by radšej kúsok mäsa ako polievku.

ZUZKA: No, múdry si ako hus v nebi.

Marienka, predošlí

MARIENKA (má čepiec, vo fertuške krajíčky chleba, vybehne z domu): Ponáhľajte sa, preboha, lebo už hrmí a o chvíľu budú hromy biť.

ZUZKA: Nuž, veď neviem čo sa už toľko hostinkujú. Najprv jedlo hania, potom div misu nezlízali. (Vezme misu a lyžice, zanesie do domu, ale hneď sa vráti.)

ŠTEVO, JURO: Pánboh zaplať! (Vstanú od stola.)

MARIENKA: Pánboh uslyš! (Podá každému krajíček chleba.) Tu máte po kúsku chleba a pôjdete vraj k senu.

VŠETCI: Ďakujeme!

MARIENKA: Pánboh vám popraj v zdraví zažiť!

ELENKA: Aj vy pôjdete, gazdinká, s nami?

MARIENKA: Nemôžem, dievka moja, musím ešte obriadiť.

VŠETCI: Škoda!

ZUZKA: Bude nám smutno bez vás.

MARIENKA: I mne bez vás. Tak rada by som si s vami pohovorila a zaspievala a svojmu srdcu uľavila, ach, ale nesmiem.

VŠETCI: Prečo?

MARIENKA: To sa vraj nepatrí na richtárovu nevestu a na gazdinú z najbohatšieho domu.

ZUZKA: Nuž a prečo?

ELENKA: Veď spev nie je nič zlého.

MARIENKA: Lepšie spievať ako kliať. (Vstúpi do domu.)

VŠETCI: To sto ráz lepšie!

Predošlí bez Marienky

ZUZKA: Úbohá žena!

ELENKA: Také dobré stvorenie ako anjel a dostala sa do takého pekla.

ŠTEVO: Do akého pekla? Veď je ženou richtárovho syna.

JURO: Prvého boháča v Podoline.

ZUZKA: No len no… už tu aj to bohatstvo akosi kuľhá. (Obzerá sa tajnostne.) Nedávno tu bol posol od súdu, doniesol starému gazdovi akési písma a povedal mu, že mu pán fiškál odkazujú, aby si to nebral naľahko, že ak to za osem dní nezaplatia, tak celý majetok príde na bubon.

VŠETCI: A on čo?

ZUZKA: Zmraštil čelo, poškrabal sa za uchom a prosil sluhu, aby gazdinej nič nehovoril, ale od tých čias bol tu až dva razy ten sluha od súdu s akýmisi písmami.

ELENKA: Mne hen tetka Hrivoňova povedali, že sa tešia, keď ich Hanku náš mladý nepojal za ženu, lebo že by ešte aj oni o svoj majetok prišli.

JURO: Keď som bol v nedeľu večer v krčme, tam spomínali, že ten notár, čo sa toť zastrelil, mal viac tisícok dlhu než vlasov na hlave, hoci mal šticu ako baran. Tie dlhy sú vraj na veksľoch, čo mu naši gazdovia podpisovali, a teraz to vraj musia oni platiť.

ZUZKA: Preto chodia naši gazdovia, akoby ich bolo omráčilo. To nie je maličkosť.

ELENKA: A čo ešte len, až sa to stará dozvie, tá bude stvárať!

ŠTEVO: To bude patália, akú máva chýrna pani richtárka z Podoliny na svoje výročité dni, keď s čertom vyjednáva a muža, syna a všetko, čo jej pod oči padne, papučou vyobšíva.

ZUZKA: Vtedy sa iste aj jej neveste, chuderke, dačo ujde.

ELENKA: Je to zlá baba, falošná ako líška. Robiť jej nedovolí, a pred svetom ju ohovára, že je leňoch, že jej robota smrdí.

ŠTEVO: Tej veru jakživ nikto nevyhovie.

JURO: A nevesta už vonkoncom nie!

ELENKA: Veru, poďme! Kým ta dôjdeme, rosa oboschne!

JURO a ŠTEVO: Poďme, keď máme ísť! Poďme! (Zájdu za dom a donesú každý vidly a hrable, hrable dajú dievčencom, nato začnú veselým tempom spievať, zvŕtajúc a točiac dievčatá podľa nôty.)

VŠETCI (spievajú):

Poluša, predošlí

POLUŠA (vybehne z domu nahnevaná): Ach, sto striel ohnivých sa vám do duše páralo! Nuž a či sú dnes hody, aby ste tancovali? Vy háveď naničhodná! Máte vy srdce, máte svedomie, že v takýto čas môžete tancovať? Ach, že vás boh neskarhá!

JURO a ŠTEVO: Veď už ideme, gazdinká! Už ideme!

POLUŠA: Už ideme — ideme. Dávno ste tam mali byť. Poriadni ľudia idú do roboty, keď svitá, a u nás si každý len čím najväčšiu službu vyjednáva a o robotu sa nestará. (Chodí nahnevano hore-dolu.) Div človeka neporazí! (Zlostne.) Berte sa už do pekla!

JURO: Nehnevajte sa, gazdinká, veď sme nič nezameškali, seno bolo dosiaľ rosné.

POLUŠA: Dosiaľ ti bolo rosné, nuž čakaj, až poprší, potom ti bude suchšie. Mračí sa zo všetkých strán. Kým bolo rosno, mohli ste močiar na Sihoti pokosiť, aj to by bolo ubudlo. Iní ľudia majú už seno doma, a nám cepy kosy dohonia. Aká to hanba na náš richtársky dom! (Dupne zlostne nohou.) Berte sa už v čerty!

JURO: Gazdinká, čert pri práci nepomáha, ale pánboh. (Odíde.)

ŠTEVO: Kto s čertom hrá, čert ho obohrá. (Ide za Jurkom.)

Poluša, neskôr Katuša

POLUŠA (za odchádzajúcimi): Čože? Vy sa opovážite ešte aj papuľovať? A to mne — richtárke z Podoliny, ktorú si pán slúžny, pán notár a ešte aj iní páni vedia uctiť a vážiť? Háveď naničhodná, darebná, nuž či som ja s vami kravy pásla?

KATUŠA (vystúpi sprava na cestu s hrabľami, počúva): Tu je zasa hrmavica.

POLUŠA: Tomu všetkému je len tá milostivá nová, gazdiná na vine. Mazná sa s nimi ako žid s budilárom, nuž oni si potom namýšľajú, že im je človek roveň. No, počkajte, však ja s vami zatočím.

KATUŠA (pre seba): Aha, už jej má dosť, až po uši. Tak jej treba, čo si vybrala, to má. Musím ju potešiť. (Poluši.) No, pani suseda, čo sa hneváš? Hnev kráse škodí.

POLUŠA: Ach, prosím ťa, kto by sa s takou čeľaďou nehneval? A ty už z poľa?

KATUŠA: Bežím vám povedať, že sa vám na Lúkach v sene akási lichva pasie, šesť kusov rožnej lichvy a štyri kozy sú tam, všetko vám zvlečú a pokynožia.

POLUŠA: Ach, prepánajána, to iste zasa ten náš kraviar zaspal a lichva mu zašla na lúku.

KATUŠA: Ach, čoby, váš kraviar sa zráža s lichvou po prúde a chytá s kamarátmi ryby a kravy mu bučia od hladu.

POLUŠA: Ach, kat ťa lámal, chlapčisko nepodarené! No — no, nie je to prevrátený svet, cudzí si naším senom lichvu vykŕmia a naše kravy bučia od hladu. Jooj, pani suseda, ja ti hovorím, že je to u nás do zbláznenia. Na gazdovstvo sa u nás nik neobzrie, ani starý, ani mladý, a ja nestačím. Domácnosť, gazdovstvo, ešte aj to richtárstvo, ja raz nestačím.

KATUŠA (bokom): Dobre ti tak, stará líška, bodaj si sa roztrhla. (Sladko Poluši.) No, veď máš pomoc, pani susedka, nevestu máš mladú, zdravú, silnú…

POLUŠA: Mám, veď mám. No, bodaj by som ju radšej nemala. Peknô stvorenia od brucha bolenia, a ešte krajšia pomoc, kde ma postavia, tam stojím.

KATUŠA (stranou): Čo si hľadala, to si našla, to si drž! (Poluši.) No, len keď sa mužovi páči.

POLUŠA: Čo len to. Stále sú spolu. Zalezú si niekam do kúta a tam sa oblizujú, hladkajú ako mačky, a robota stojí.

KATUŠA: No, i staré železo sa pri ohni rozpáli, ešte skôr ako to nové. A z jej očí šľahá oheň, pod ktorým by nejeden mohol zhorieť, keby sa nechránil.

POLUŠA: Ešte čo? Azda ten môj starý hríb by sa mal za ňou šalieť?

KATUŠA (stranou): Počkaj, podkúrim ti. — Chlapom netreba veriť.

POLUŠA: Môj starý je rád, že žije.

KATUŠA: Daj si pokoj, mužom netreba veriť. Mladí, či starí, všetci sú rovnakí.

POLUŠA. No, môj starý už nie je na nič, od istého času chodí zamračený ani mumák a studený ani mráz.

KATUŠA: Mýliš sa, pani susedka, ej, veru sa mýliš. (Tajnostne.) Ja som ho veru už aj inakšieho videla, keď môže švárnu nevestu na líčko uštipnúť, jej okrúhlu rúčku zachytiť, hlávku pohladkať, vtedy sa usmieva blažene a veselo, ako mesiac na plno. A keď jej môže zo studne vody naťahať, alebo dačím poslúžiť, ostane taký čerstvý, že sa mu mladý nevyrovná.

POLUŠA (rozrušená): Stvora božia, čo to hovoríš?!

KATUŠA: Ja len hovorím, že chlapom netreba veriť. Neraz býva ten starý horší od mladého.

POLUŠA (lapí sa za hlavu): Ó, Kristove muky, ešte niečo takého by ma malo stihnúť?! Ja, nešťastné stvorenie, čo som to vykonala, že som si takéto háďa na krky zavesila! (Zamyslí sa.)

KATUŠA (stranou): Dobre ti tak, to máš trest za svoje hriechy.

POLUŠA: Jaj-jaj-jaj, také niečo. (Zlostne.) Ale ak len dačo zbadám, ja tomu starému kocúrovi (rýchlo) oči vyškriabem, zuby vybijem, uši odtrhnem, vlasy vyšklbem a na večitý posmech ho vyvediem na výstrahu všetkým neverným mužom.

KATUŠA (pri jej reči zavše stranou): Len ho! (Poluši mierno.) Nieže tak prudko, pani suseda.

POLUŠA: Jooj-joj, ale prečo si mi to len skôr nepovedala?

KATUŠA: Akože som ti mala povedať, keď sme sa od Kvetnej nedele do nedávna hnevali, ani sme spolu nerozprávali? Teraz, keď sme sa zasa udobrili, nuž som ti to len tak šuchla, aby si uznala, že nevesta od susedov by bola lepšia ako žobráčkina princezná spod Brala.

POLUŠA: Stalo sa… Bohužiaľ, stalo sa.

KATUŠA: Čo sa stalo, už sa neodstane. Ja nechcem medzi vami pohoršenie robiť. Pánboh chráň, ale ti len toľko poviem, buď opatrná! S bubnom na zajace nechoď, ale striehni a daj pozor, lebo starý hriech novú hanbu robí. (Odchádza do domu, pri dverách ostane stáť a ticho sa smeje.)

POLUŠA: Od jedu už ani neviem, kde som a čo som. (Lapí sa za hlavu.) Jo-jo-joj, takáto hanba na náš dom, na ktorom sa už dvadsať rokov richtárska tabuľa pýši!

KATUŠA: Ale pýcha peklom dýcha. (Hlasno.) No, len si daj pozor na starého, lebo keď sa staré drevo chytí, blkom blčí, potom neuhasíš. (So smiechom vojde do domu.)

POLUŠA (hrozí): No počkajte! Ja si na vás postriehnem, ako na teba, ty usmiata trasorítka, tak aj na teba, starý sokol! Beda vám! (Ide rezko do domu.)

Magura, predošlá

MAGURA (vystupuje z domu, vo dverách vrazí do Poluše): O-ho-ho!

POLUŠA (nahnevaná): Čo si z duba spadol, či čo! Bežíš ako šuster na jarmok.

MAGURA: Nehnevaj sa nevidel som ťa.

POLUŠA: Inú by si videl, len svoju ženu nevidíš. (Odvráti sa.)

MAGURA: Ako? Nerozumiem ti.

POLUŠA (bokom): Ešte im nič nepoviem, až ich dolapím.

MAGURA: Čo hovoríš?

POLUŠA: Že ti už nebudem dlho v ceste stáť. Na moj dušu, ak to u nás tak pôjde ďalej, nuž ma čochvíľa za kostol vynesú. (Utiera si oči.)

MAGURA: Ale čo-čo-čo, toho sa tak ľahko nedočkáme. (Zbadá sa.) Či… Božechráň, aby sme sa toho mali dočkať.

POLUŠA: Isto sa dočkáte, a to dosť skoro, veď kameň je kameň a keď naň stále voda kvapká, zoderie sa, nuž ako by som sa ja ne zodrala, keď na mňa jedna robota za druhou letí.

MAGURA (stranou): Toto som už najmenej tisíc ráz počul. (Poluši.) Nuž veď máš už teraz pomoc, máš nevestu!

POLUŠA: Je mi to pomoc z pece pod lavicu. Nielen ona sama nič nerobí, ale aj iných od roboty zdržuje. Paľko nič nerobí, len s ňou laškuje. (Významne.) Ty pri nej tiež nemáš oči na spanie, chodíš za ňou ako cap za zeleným. Slúžky a paholci počúvajú jej hlúpe reči s väčšou pozornosťou ako kázeň v kostole. Učí ich pesničky, a robota stojí. No, nech sám čert vezme také gazdovstvo!

MAGURA: Ale, ale, veď je ešte mladá, časom sa naučí.

POLUŠA (sladko): Ako ju zastávaš, ani starý zaľúbenec. (Zlostne.) Čerta ma po jej mladosti, na tú ani žid nič nedá. Povedalo sa, že donesie peniaze do domu, že dostane veľké dedičstvo po akomsi strýčkovi na Horniakoch, a to všetko boli len vymyslené táraniny podlá lož, podvod ufúľaného drotára, ktorého iste ona najala, aby sa mohla votrieť do nášho majetku ako chudobná myš do zbožného vreca, bez hanby, bez svedomia, žobrácka záplata naničhodná.

Paľko, predošlí

PAĽKO (pri Polušinej reči sa zjaví v úzadí javiska, počúvajúc javí nepokoj, po reči predstúpi): Ej, mamička, zlú kašu varíte. U nás sa to zle skončí…

POLUŠA: Varím, syn môj, varím, čo mi v dome zavadzia a čo za surova stráviť nemôžem.

MAGURA: Ohováranie je ako uhoľ, keď aj nepáli, ale špiní.

PAĽKO: Viem, ja viem, kto vám vodu múti, počkaj! (Hrozí proti Hrivoňovej domu.) Však pánboh každého nájde.

MAGURA: Veru nájde, a keď nie dnes, tak zajtra. On nie je náhlivý, ale pamätlivý.

POLUŠA: Vy sa na nikoho nezastrájajte! Čo hovorím, hovorím z vlastnej skúsenosti! (Paľkovi.) Hnevaj sa ty, syn môj drahý, alebo nehnevaj, ale tvoja žena nie je žiadna gazdiná, nie je hodná nášho domu. Robiť sa jej ťaží a čo spraví, to za nič nestojí, lebo nijakej robote sa nerozumie, a keď jej človek niečo povie, stojí ako Ďunďa.

PAĽKO: Za celý ten čas, čo ste so susedou boli v hneve, nevedeli ste si Marienku dosť vynachváliť, že je ako šíp do roboty, ako ide jej všetko od ruky, ako všetkému rozumie, hoci je mladá, a samé chvály o nej. Odkedy ste sa však zlízali s hentou ošemetnicou, nemôže vám Marienka v ničom vyhovieť, už sa vám teraz nepáči.

POLUŠA: Veru nepáči, syn môj, ej veru nepáči… A počkaj len, počkaj, i ty prídeš na moje chodníčky. Tvár pekná, ale srdce vlčie. Falošnica! (Odíde do domu.)

Katuša, predošlí

KATUŠA (vykukne z obloka): Ale mu dala chrenu pod nos, má sa mu od čoho kýchať.

PAĽKO: Čo to mamka hovorili? Ja tej reči nerozumiem.

MAGURA: Čo ťa po nej, veď vidíš, že jedy kuje, že je napálená a nahnevaná, vždy v zástere hada nosí.

PAĽKO: Ja vidím, že u nás nebude dobre… (Zamysí sa.)

MAGURA: Čoby len nebolo, všetko sa to vyrovná. Je síce pravda, že kto jazyk nedusí, často pokoj ruší, no a naša mať ho má na obe strany brúsený, ale zato tvoja žena je samá dobrota, pravý anjel.

KATUŠA: Vidíš, ako ju chváli, ten starý hriešnik.

PAĽKO: To je, veru je, a predsa má zlé časy u nás. Mamička ju stále harusia, všade hania, ubližujú jej, ako môžu, a ja jej veru ubližovať nedám, to radšej odídem i so ženou z domu.

MAGURA: Ba ešteže čo. Veď ju len zlí ľudia huckajú proti nej. (Ukáže v stranu susedov.) Tá má jazyk samým jedom napúšťaný, ani osa žihadlo. Takej naničhodnej klebetnice, kartárky nenájdeš, čo by si celu krajinu pochodil.

KATUŠA: No, počkaj, ty starý drúk, však ti ja podkúrim. (Zatvorí oblok.)

Predošlí bez Katuše

PAĽKO: Ona každému mieša karty, ale do svojich nehľadí.

MAGURA: Ale zato hľadí do našich karát (smutno) a vidí, že sme to prehrali na celej čiare, že sme stratení. Dnes už zasa boli tri zmenky žalované a náš fiškál odkázal, že ak tých pätnásťtisíc dlhu do týždňa nezaplatím, príde celý náš majetok na bubon. Ach, bože, to je utrpenie, to sú muky!

PAĽKO: Ja, to je tak, kto sa ručí, ten sa mučí. Či vám bol Várnai rodina, že ste sa zaňho toľkými tisícami zaručili? A to obaja, vy a aj mamka.

MAGURA: Ona tých veksľov viac podpísala ako ja. Ja som len na jej komando podpisoval.

PAĽKO: To nie je správna výhovorka. Vy ste muž, nemali ste sa poddať komandu žemy. Vy ste mali matku poučiť, čo sú veksle a čo za následky môžu z nich povstať. Už ste dosť peňazí stratili pre tie nešťastné veksle a znova ste sa dali napáliť.

MAGURA: Jo-jo-jój! Kto by sa bol nazdal, že to takto vypáli.

PAĽKO: To ste mohli vedieť, že to vezme zlý koniec, bo kto sa zamieša medzi otruby, svine ho zožerú. Várnai sa pôvodne volal Vrana, aby dostal notársky úrad, stal sa zo Slováka maďarón Várnai. Len podliak zaprie za okruch chleba svoje rodinné meno, svojho otca, svoju mať.

MAGURA: Kto by si to bol myslel, veď hral takého pána, akoby bol mal tri panstvá.

PAĽKO: Pekný pán, vylákal, ba úradnou mocou vynútil od ľudí podpisy na svoje veksle, a keď narobil toľko dlhov, že sa v nich topil a ešte aj úradné peniaze premárnil, zastrelil sa. Za takým pánom ani pes nezabreše.

MAGURA: Čo len robiť? Kde vziať toľké peniaze? Ako sa ratovať? (Klesne na lavicu a zakryje si tvár dlaňami.) Sme stratení.

PAĽKO: Netrápte sa už toľko. Lepšie je nič nemať, ako mať majetok plný dlhov, ktoré človeka dňom-nocou umárajú.

MAGURA: Lepšie… lepšie, ale čo povie svet, že bohatý richtár a pyšná richtárka z Podoliny ostali žobrákmi? (Zúfalo.) A čo povie mater, až počuje, že nás idú dať na bubon? Čo tá bude stvárať? Toho sa nechcem dožiť… Bože! Bože! (Oprie hlavu o stôl.)

PAĽKO: Mamku to zroní, lebo človek najťažšie znáša to nešťastie, ktoré si vlastnou vinou zapríčinil.

MAGURA (kajúcne): Vlastnou vinou… len vlastnou vinou. (Položí ruky na stôl a na ne hlavu.)

(Trápna pauza.)

PAĽKO (pozerá sústrastne na otca a zhlboka zavzdychne): Ach!

MAGURA (sa schytí ako zo sna): Ešte je nádej na nejakú pomoc…

PAĽKO: Aká, tatko?

MAGURA (vstane, objíme Paľka): Paľko, syn môj, vyhľadaj Miša drotára, ten nám pomôže, ten musí pomôcť… ten musí.

PAĽKO: Ak bude chcieť a ak nebude neskoro.

MAGURA: No len choď poňho, syn môj, choď a doveď ho! Hľadaj pomoc, kým nie je neskoro!

PAĽKO (škrabe sa za uchom): Neistá to pomoc, tatko. Keď sa diera dierou zapláta, predsa len zasa cez ňu prší. Zle, joj, zle to s nami vyzerá. (Odíde váhavým krokom úzadím.)

Predošlý, Marienka, Katuša

MAGURA (sadne si na lavičku): Zle… veru zle!

MARIENKA (spieva za kulisou):

MAGURA (precitne): Ani čo by ju pánboh poslal. Práve mi prišlo na um, že ešte ona by nám mohla pomôcť, ona by nás mohla ratovať svojím dedičstvom po strýkovi, ak ho dostane. Keby sem len prišla. (Pozerá medzi kulisy.) Ide — už je tu.

MARIENKA (vystúpi z úzadia s košíkom v ruke a slabým hlasom opakuje):

MAGURA: Už si tu, Marienka? Chytro si sa vrátila.

MARIENKA: Ponáhľala som sa, keby ma mamička potrebovali.

MAGURA: Ty si dobré stvorenie. A čo tak smutno vyspevuješ?

KATUŠA (vyzrie oblokom): Aha, už sú zasa spolu. (Vyjde pred dom.)

MARIENKA: Ach, keď človek kamkoľvek ide, s kýmkoľvek sa stretne, nikde a od nikoho dobré nepočuje. (Hľadiac do zeme, prejde do popredia.)

MAGURA (prejde k nej): A čo také si počula, čo ťa zarmútilo? (Pohladká ju po hlave.)

KATUŠA (pohrozí mu päsťou a po prstoch ukradomky prejde do Magurovho domu).

MARIENKA: Samé smutné veci. Tí ľudia sú ako čierni havrani, stále zapierajú do nás a veštia nám záhubu, aby sa poprepadali!

MAGURA: Nepreklínaj ich, duša moja! (Smutno.) Tí ľudia hovoria pravdu. Stojíme pred záhubou, rútime sa do chudoby. Dnes-zajtra príde náš majetok na bubon a my staneme sa žobrákmi.

KATUŠA a POLUŠA (medzi rečou vystúpia z Magurovho domu, dávajú si posunkami najavo obdiv).

MARIENKA (preľaknutá, položí ruku na plece Magurovi): Čo to hovoríte, tatko? Preboha, že budeme žobrákmi?

MAGURA (pohladká Marienku): Neľakaj sa, dievka moja, ale hrozné nešťastie nás postihlo.

KATUŠA (upozorní na Maguru Polušu a ukradomky a s úsmevom, nepozorovaná, vojde do svojho domu).

POLUŠA (zahrozí im päsťou, oprie ruky v bok).

Predošlí bez Katuše

MAGURA: Ty vidíš, Marienka, že po krčmách nechodím, nie som korheľom, ani kartárom, nemárnim a predsa pre svoju dobrotu vyjdem na žobrotu.

MARIENKA: Počula som, že ste hŕbu veksľov podpisovali a teraz ich musíte platiť.

MAGURA: A to nás zabije.

MARIENKA: A niet nijakej pomoci, nijakého východiska?

MAGURA: Len ty by si nás mohla ratovať, dievka moja, len ty by si nám mohla pomôcť svojím dedičstvom, keď ho dostaneš.

MARIENKA: Ak ho dostanem, nuž veľmi rada vám pomôžem. (Dôverne.) Strýko Miško to išli vymáhať, dala som im splnomocnenie pre fiškála, a oni sa zaprisahali, že mi ho musia vymôcť. Ak ho vymôžu, nuž vám pomôžem.

MAGURA: Ty si dobrá duša! (Objíme ju.) Ty si anjel, naša dobrá dcéra. (Pritúli ju k sebe.) Boh ti odplatí.

POLUŠA (pri celom výstupe javila nepokoj, teraz beží nazlostená k nim): Už mám toho dosť! (Odsotí ich jedného od druhého.) Ešte aj tu na dvore a na ulici sa budete verejne tuľkať ako vrabce? Nehanblivci! Dosť, že po tajných kútoch súkate ľúbostné motúziky, požívate medové pagáčiky, už sa ani verejnosti nehanbíte? Pekelný hrom do vás! Ale tu máš, tu máš! (Dá Magurovi sprava i zľava zaucho.) Na, aj ty, (udrie po líci Marienku) aby ti ľúto nebolo. (Hrozí im päsťou.) Však ja vás chytro rozsúdim, vy zaľúbenci, cudzoložníci! Fuj!

Katuša, Anička, predošlí

MAGURA: Ale, Poluša, čo to stváraš? Vari sa blázniš? Ja som len…

KATUŠA, ANIČKA (vyzrú von oblokom a smejú sa): To je búrka — už aj udrelo!

POLUŠA: Čuš! Ani slova! Ty staré rešeto! Ty, ty potmehúd plesnivý! Nemáš ty ženu? Treba ti frajerky? Ale počkaj! (Hrozí mu.) Oči ti vyškriabem, uši ti otrhám, vlasy vyšklbem, na posmech sveta ťa uvediem na výstrahu všetkým neverným mužom.

MAGURA: No, ty si hotová výstraha pre všetkých mužov, aby si nebrali ženu jaštericu a diablom podšitú jazyčnicu, ako si ty.

POLUŠA: No, len ty nečuš, ale dostaneš, čo pes nechce. (Marienke.) A ty čo, ty žobrácka záplata, skade ruka, skade noha, nuž či som ťa na to do domu prijala, žeby si mi muža odvádzala? Nemáš dosť na Pavlovi? Ty lafrna!

Paľko, Juro, Števo, Zuzka, Elenka, ľud, predošlí

MARIENKA (odkedy ju Poluša udrela, plače): Mamička, krivdíte mi.

POLUŠA: Nepapuľuj, ty čertovo vreteno. Ja ti krivdím? Nuž, či som na vlastné oči nevidela tie vaše šiki-miki? (Hrozí jej päsťou na čelo.) Ale ak ešte raz niečo zbadám, vyhodím ťa z domu ako prašivé mača. A teraz mi kap z očú. (Sotí Marienku, ktorá by bola padla, keby ju Paľko nebol zachytil.)

PAĽKO: Čo to robíte, mamka? Ja si ženu mučiť ani biť nedovolím. My vám, keď chcete, hoci aj dnes z domu vystúpime, ale ani vy v ňom dlho nebudete.

POLUŠA: Ja? A prečo? Azda pre hentú tvoju liznu?

PAĽKO: Nie pre moju ženu, ale pre tie veksle, ktorých ste naničhodným ľuďom celú hŕbu popodpisovali a ešte aj tatka na podpis nahovorili, a teraz tie zmenky treba povyplácať, peňazí niet, nuž celý náš majetok príde na bubon.

JURO: Tam vaša pýcha.

ŠTEVO: Aj vaše richtárstvo.

POLUŠA (Magurovi): Ja že som hŕbu veksľov podpísala a teba na podpis nahovárala?

MAGURA: To je pravda, keď sa ti Várnai zaliečal, na líca poštipkával, ruky pogniavil a čo ja viem čo, nuž si mu hneď zmenku podpísala a ešte aj mňa na podpis prinútila, vraj nemôžem tomu pánovi odmietnuť, bo ruka ruku umýva. No aj nás, na moj dušu, umyl, aj poriadne opláchol, že sme na žobrotu vyšli. A tomu si len ty na vine.

POLUŠA: Ale ja?

JURO: Celý svet tak hovorí. S pánmi ste sa zahrávali a páni vás obohrali.

ŠTEVO, ZUZKA, ELENKA: Tak je. Veru tak.

ŠTEV0: Nášho starého gazdu i mladého i mladú gazdinkú každý ľutuje, ale vám, pani richtárka, to každý praje.

ZUZKA: Veru každý, pre tú vašu pýchu.

ELENKA: V ktorej sa už sami topíte.

MAGURA: Pýcha predchádza pád.

VŠETCI: To je pravda. Svätá pravda.

POLUŠA (zlosťou sa smeje): Ha-ha-ha, ale ste sa do mňa zahryzli ako osy do hnilice. Nazdávate sa, že si vaše hlúpe reči k srdcu pripúšťam? (Pyšno, sebavedome.) No, to by som nebola richtárkou z Podoliny. (So vztýčenou hlavou odchádza do domu.)

Opona