E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Rozjímania

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Peter Plavec, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov

Sväté rozjímanie

1


Kde milujeme, tam sme doma. Tak sa prijme hosť. Aj v biede.
Syn Boží dal nám svoj život, i v Betleheme, i na Golgote.
Všetkých pojal do neba, celý náš pobyt na zemi.
Do posledného dychu nás zachraňuje.
Aj pre jeden na dvoje rozťatý plášť. A tak darovaný.
Aj pre ruže Alžbety, premenené na koláčiky.
Aj pre svätých biskupov, čo darovali posteľ nemocným.
Aj pre hlt vody. Nie pre majetky.
Tak bol u nás Boh v dome, keď klopal bedár. A vyklopal lásku.
Kristus išiel ku všetkým. Aj od farizeja k farizejovi.
Trochu chleba pýtal. Nedostal.
Dala mu ho tam Mária Magdaléna. Tí s plačom ho našli.
Aj taký ho našiel, čo už nevedel chodiť na vlastných nohách.
Dostal sa k nemu cez otvorenú povalu.
Kristus bol doma. Farizej nebol.
Naše veže tak zvonia. Je čas lásky.
Sadneš si do jednej lavice, boháč s chudobným.
Či sú obidvaja doma? To by sme mali vidieť aj vonku z kostola.
A predsa nepoznáme jeden druhého.
Kristus ani na kríži nepovedal, že je u cudzích ľudí.
Veď im ruže rastú pred domom. Nech si ich dávajú.
Ruže sú zo zeme. Ruky sú z neba.

2


Naše stretnutie s Bohom je také, aké bolo v Betleheme.
Nie pastieri prišli k Ježiškovi. Ježiško prišiel k nim.
Prv tam znela pieseň: Sláva Bohu na výsostiach. Do duše im vošla.
Uverili zázračne. Nás až zahanbia.
Veď Dieťatko v maštali! A že Boh. Celému svetu viditeľný.
Takú pieseň sme už mohli počuť. Sirota si spievala: Každý sa ma bojí.
V tvojom oku v tej chvíli sa modlil Kristus.
Povedal: naplňte svadbu vínom, nie vodou.
Matka prišla za ním, s Otčenášom na perách.
Almužníci boli pri dverách. Niesli kvety.
Keď ich rozdali, priniesli nové. Noc nestretla Krista v Káne Galilejskej.
Bolo dosť nádob. On videl do nich.
To je tak, ako keď nám hriechy odpúšťa.
Do duše príde. Vánok nevidíš. A šľahá.
Žalmy vieme skoro spamäti. A vždy sú pomodlené.
Ruža rozpráva o kráse. A nevieme vziať jej hlások.
A žije pri nás. Sme tu nadchnutí Božou vôňou.
Kôrka na stole sa tak poláme, aby bola chlebom.
To sa deje na zemi.
Tu objavíme, že sme stretli Boha.

3


Pred stvorením sveta Boh sa ani neozval. Nevieme nič o tom.
Treba potichy prísť na rozhovor s nebom.
Človek svoj vesmír unesie aj bez slova.
Naše mlčanie nemá tieňov.
Ideme k Bohu, ktorý stvoril jazyky.
Nestúpime nikomu na kroky. A nohy nám dal.
Nič cestou nezbierame.
S balíkmi by sme blúdiť mohli. Pre koho sú?
Nesieme len svoje meno. A to je z piesne Roráty, aby rosa padala.
Bude záhrada s ovocím. Bez sklamania.
Raj stvorí Boh inak. My sme už po odpykanej vine.
Láskou sa dal nazvať Syn Boží, keď prešiel údolím hriechu.
Keď jeden druhého uderíme, povie sa nám: nastav aj druhé líce.
Diablovi to nepovieme. Človeku áno.
Musíme uznať, že ľudská tvár je na podobu Božiu.
Veď Syn Boží nám ju ukázal, keď ho hanebne bičovali.
Kto krásne onemel, to len preto, že neskríkol na nikoho: obeste ho!
Boh to ani raz nepovedal.
Od stvorenia sveta.
A vedel, akí budeme.

4


Kto hľadá slávu Boha, nájde ju.
Netreba sa len modliť: Pane, Pane. A nič nekonať.
Pri tej kratučkej modlitbe ani sme nemali kedy krok urobiť.
My myslíme, že to hovoríme sebe, nie Pánu Bohu.
Preto sa ani dobre nepoznáme. A neveríme ani vlastným slovám.
A čo máme povedať o dlhých modlitbách?
Či takú polhodinovú omšu vieme celú uniesť?
Pustá hluš nahrnie sa k našim nohám do neba.
Človek nie je všetok v kostole. Boh je vždy celý.
My sme tu so všelijakým krížom. A Kristus, keď nám povie:
Pane, Pane, pýta sa nás, či panujeme.
Vidíte, teraz nám to on povedal. A panuje.
Prítomná bolesť je pre našu veľkosť. Je naším hlasom.
Veľkí svätí veľa trpeli.
A neboli to rozochvené byľky. Nie citlivuškárske.
Slzy nenosili na šatách. Len v srdci.
Oberali ich ako ovocné struky.
Tak hľadáme slávu Božiu. A nájdeme ju.
Aj spadnutí na zem, sme v nej.
Na tvrdej pôde bývame.
Dom Boží je naším domom.
Dávame z bohatstva srdca. Nie z bohatstva zeme.

5


Keď v šírom svete nemáme kde prenocovať, dobrá je aj ruka pod hlavou.
A Božiu ruku máme všade. Nemá tieňa. Netlačí. Ľahunkí sme jej.
Spíme si ako hviezdy na druhom svete. Tie sa neboja o svoj spánok.
Keď sú meteormi, padajú, ako sa im chce.
Kde ich Pán Boh pošle, tam sa skryjú.
A nebo je nad nimi. Ako je nad nami.
Myslíte si, že sú smutné? Prečo? Veď nás tu našli na ruke Božej pod hlavou.
To sú výšky našich svetov. Tie musíme zachovať.
Máme ich mať aj zobudení. Ráno a navždy.
Nie sme na smetisku, keby sme aj na ňom boli, je to smetisko nebeské.
Boh mal v rukách našu tvár.
Stvoriteľ si pri nás oddýchol.
Tak si oddýchol na šiesty deň, keď prvý raz človek otvoril oči.
Tak je život ľudský v rukách Pána neba i zeme. Aj naše časy.
Preto sa začína rok jarou a končí sa zimou.
A medzitým prídu búrky, aj šable súbojov. Pre jabĺčko, i pre nič.
Srdce sa môže vyblázniť, ako chce.
Adam a Eva pre hlúpoty sa skryli do lístia. A šaty im dal Boh.
Do raja už nešli a nepovedali: svete, zbohom buď.
Ostalo im to, čo nám. Ruka Božia pod hlavou.

6


Kristus povedal, že je tichý a pokorný srdcom.
Nereptal proti Golgote.
Ani sa nerúhal proti nebu, keď sa zatmelo.
Nepovedal, že to nevydrží.
Treba byť dobrovoľne na kríži. Aj nám.
Takou krvou pokropení ideme cez brány Božie.
Náš život je z lásky. Sme s Kristom.
Sme z vlastnej ťarchy. A nie sme ťarchou Bohu.
Ktosi sa ma pýtal: čo ti chýba? Mne nič. Rozjímam o výškach.
Som hladný pri nich.
Rozjímanie je preto sväté, lebo je pre svätých pokrmom, živnosťou.
Nikto ma neodsúdi. Ani pre málo svätosti.
Tu neprestanem. Keby som aj 77 ráz prestal, toľko ráz začnem.
Vrátim sa z vybočenia. Bude mi lepšie nevybočenému.
Keď ma otec vzal na ruky ako decko, bolo mi príjemne. A rozumel som tomu.
Viete si predstaviť miesto, kde nás Otec nebeský oblapí? Všetko sa zabelie.
Taký je náš vrch premenenia, náš vrch Tábor.
Dobre nám je tu. Už viac nepotrebujeme.
Urob si pre seba stánok. Aby sme nepadli tvárou na zem.
Ó, áno, urobíš. Uvidíme ťa na kríži.

7


Nedám vždy nápoj omamujúci. Hovorí Pán Boh.
Pite môj pohár vody. Za kráľovstvo nebeské. Je z lásky.
Z domu do domu. Ten pohár je na ceste. Vysoko.
Škovran spieva, kým sa zhora nevráti na zem.
Svätí po smrti vždy sa dostanú na zem. Majú prácu.
Veď preto sa k nim modlíme. Stačia pre všetky svetadiely.
A taká smrť sa tu oslavuje ako ich narodenie.
Aj teraz z oblohy majú pitnú vodu.
A zaujímavé: tu nemali nič, okrem holej ruky.
Žili ako vtáčence, každý to vedel.
Láska nás robí veľkými. Aj na holých kameňoch.
Nám sa zdali byť neúrodné. A neboli.
Veď prečo i na skaly pošle Boh slnko a dážď? Pre ten pohár, čo nás čaká.
Vody majú dosť len ryby.
I tie malé, i tie veľké.
A neutopia sa nikdy. Vyšli tak z rúk Božích.
Ešte sme nepočuli, aby sa ti utopila ruka s vodou.
Keď plávaš k dobrým brehom.
Tam ťa čaká Boh.
Povie ti: poznáš svoj chodník.
Z domu do domu. S pohárikom nestrateným.

8


Človek sa skryje radšej do seba, aby nič nestratil.
Prepelice milujú lúky. Lúka sa nestratí.
Vtáčky stromy. Ani tie sa nestratia.
A človeku vypadne z vačku kľúč od domu.
Ktosi ho nájde. A nevieme, či ten kľúč uvädne mu v ruke, či nie.
Keby odišiel, kde pôjde s našimi priateľmi?
Kde sa podejú, keď nebudú mať k nám príchod?
Koho vinou? Našou.
Sme pred kúskom úst. Chceli by sme im povedať: zobkajte.
Vtáčky nestratia zobáčik.
Do domu sme vošli cez oblok. Ľudí tak nevoláme.
Zdnuka pekne otvoríme, i zo svojho vnútra. A vojdú.
Prví sú chudobní. Vyžijú aj na ríbezli. Dáme ju. Je priamo z kriačka.
To je na stole kvietok. Má vôňu. Našu.
Netreba nám biť na bubon, že tu sme.
Vieme vojsť do neba.
Skrytí, aj neskrytí.
Keď sme pod strechou.
A neschováme, čo máme v srdci.

9


Dáš pocestnému kúsok chleba. To je veľký tvoj deň.
Taký sviatok sa do kalendára ľahko zmestí.
Zdvihneš človeka. Veď to je váha.
Aj druhý raz, aj tretí raz. Hľa, toľké váhy.
Asi nezaťažený, nenahrbený, nezotročený.
Nie je jarmo jarmom na šiji vzpriamenej.
Tak si sa dostal na pohodu Božiu.
Povieš mi: slnko milujem, že ho vždy vidím.
Buď teda slnkom. Nech sa krúti zem s tebou. Či to pochopíš?
Buď tu kvietkom. Kvietok, keď rastie, ani nepovie, ako to robí.
Od stvorenia taký bol, aký je dnes. A Stvoriteľ s ním, i s nami doma.
Privedieme si ho, keby neprišiel. Pocestným je Pán Boh.
Dom otvoríme chlebom.
Kristus povedal: čo ste urobili, mne ste urobili.
Ticho príde jeho kráľovstvo.
Aj očami na oblok.
Aj rukami dnu. Vždy s jedným zo svojich maličkých.
Pozdravujeme všetkých v ríši Božej.
Nik sa nezodral pri dávaní chleba.
Je náš sviatok v kalendári.

10


Keď ti Boh dal bohatú úrodu, dostal si ju zadarmo.
No ľudská pýcha je škriepna. Povieš: veď moje ruky orali.
A ja sa pýtam: kde oralo tých päťtisíc nenasýtených mužov na púšti?
Tak sa človek vysmieva zo seba, že on orie.
A roľa je myšlienka Božia, nie ľudská.
Povedal Stvoriteľ: obrábať ju budeš. Ty, i slnko, i dážď.
História má silu. A slabé kolená nekľaknú pred oraním.
Hľa, Božia láska nám posiela k dverám biedu ľudskú. Tá vie sa prežehnať.
Tak naši blížni obetujú za nás ruky Bohu.
Z tých nasýtených na púšti kto oral, kto nie? A bieda pred Bohom je biedou.
Svetlá ticho horia len nad hrobom.
Ešte raz plakať nemusíš, keď si sa vyplakal za odpočinutie večné.
Modlitba sa díva na nás. Ideme s ňou ďalej.
Predjarné čerešne hľadeli na nás. Ešte nebola jar.
Niesli nám lásku. Ani nevedeli, kto z nás ich bude trhať.
O našej dlani nemlčali. Mali sme ju plnú.
Nejedli sme ich sami. Rozdávali sme aj malú obetu Božiu.
Na chudobnú vdovu sme nezabudli.
Kristus nebol nikdy studený.
Tam oral.
Dvere chrámu otvoril.
Pre dva haliere.

11


Buďte dokonalí, povedal Kristus. A za príklad nám dáva svojho Otca nebeského.
To je naše poludnie. A poludnie je bez závoja. Tu niet skrytosti.
Sú svätí. A svätí sú z nás.
Učme sa trpieť, odpúšťať, milovať. Je v tom dokonalosť.
Máme príklad v utečených do Egypta, i v neutečených.
A máme ho v tých na kríži, i v tých nízko k zemi. V malomocných.
A vyhnanstvo je prítomnosť Božia.
Nám nechýba dom Boží. V nedeľu sa nám povedalo: poďte za mnou.
A spevavé priestory poslúchli. Idú.
Nie je málo, čo vie Boh dať. Až kráľovstvo dáva. Domysleli ste si to dakedy?
Trón svoj dáva. Všetkých objíma.
Nestratí sa ani z našich nikto.
Naplnil Boh svoj hárok. Prežehnal nás. Vlastnoručne.
Nemá miesta na papieri, ktoré by nepodpísal.
Otvoríme tvár Božiu. Tam sme.
A zatvoríme svet, ktorý nás bolel. Tak ideme k výšinám.
Pre rany sa narodí človek už hore.
Vtáčik na okne.
Tak je Otec nebeský v nebi doma.
Tak je v ľudstve.
Aj u nás.

12


Kto sa vie zo svojich sĺz narodiť, je hrdina.
Láska nesie výšky. Na seba ťarchu nemá.
Iba vtedy, keby sa dostala pod nepravý blankyt.
Falošné nebo je až nakoniec falošné.
Také je blato a také sú dni nečisté.
Nastav aj druhú slzu na líci, tak, aby sa dala utrieť. A veď som ju už utrel.
No nie je sama. Príde tam, kde ju donesieš. Len tam.
Najprv na tvár. Ale prv ešte je v našom vnútri.
A kto ju vie zotrieť, keď je v srdci?
Svätý Augustín neutrel slzy svojej matky.
Svätú kajúcnicu Margarétu z Kortony videlo plakať celé mesto.
Nik ju nepotešil.
Všetci videli predtým jej hriechy.
Nebo zhliadlo na Máriu Magdalénu. Kristove slzy ronila.
Peter apoštol plakal. Vtedy bol tento pápež prvý raz neomylný.
Svätý František stratil zrak od plaču pokánia.
Videl Krista, keď mu dal rany. Až do oslepnutia možno milovať Pána Boha.
Svätý Anton Paduánsky sa ihral s Ježiškom,
ktorý kedysi mal slzy na očiach v Betleheme.
Od zimy. A dieťatko ho zohrievalo.
Svätá Rita plakala nad dvoma synmi,
ktorí chceli byť vrahmi vraha svojho otca.
A zomreli prv. Svätí boli takí bohatieri Boží.
Slávili celý život narodeniny každej slzy.

13


Videli sme Stvoriteľa, ako povedal: vládnite nad zemou. Bol modlitbou.
Tak sme sa pridali.
Prijal našu slobodu. Pretože sám je slobodný.
Tu sme poslušné deti.
Jednota s Bohom i neposlušnosť napraví.
Nejde s drúkom na nás. S láskou.
Milovať znamená aj pre nás byť tichými. Keby sa nás pýtal, kde sme.
Nevedel nikto pri stvorení, ako sa pôjde ďalej.
Boh vedel. A nepoddal sa pri našom potknutí. Aj padnúť vieme.
I vtedy náš zrak svieti do výšin.
Pohľadom sa neuderíme v nebi.
To by bola výčitka proti Bohu.
Veď nám dal dobrú roľu.
Tak to išlo s Ježišom v Jasličkách, i na kríži. Otec nebeský mu dal dobrú zem.
Gazdovi neoťažie pluh na roli.
Kde ťa bijú osudy, také máš nebo.
Nie je napísané o Ježišovi, že zbieral maliny na grúni.
Aby boli jeho ruky bez práce.
Ale oral ťažkým pluhom na Golgote.
My sme ta prišli. Pridali sme sa. Povedal nám: vládnite nad zemou.

14


Nešliapte naše rany na roli.
Zbožie má oči priateľov i nepriateľov.
Žneme ho tam, kde hľadí. Plodí nás.
Žito je malé v zrnkách a je v nich srdce. V každom.
Majú nás na tvári.
A nie sme smutní. Naši blížni nás vidia. Hlavne, keď sa bijú.
I ľudia, i národy sa bijú.
Raz sa zobudíme. A môže byť po vojne.
Budeme doma. Už s modlitbou. V hĺbke seba samých.
Mali sme kde prezimovať.
Kôrka chleba omladne. Nik nepovie, že je proti nej.
Za stôl sa posadí aj pohár vody.
Nastane slnko. Dlho nebolo u nás.
Opravíme porúchané dvere. Ktosi chodil cez ne. Nemal tam čo hľadať.
Pôjdeme na roľu. Nebude prázdna.
Nájdeme, čo pre vtáčkov ostalo.
Len zobrať dnešok. Zajtrajšok už zvážať.
Tu čas neuteká, len kráča. My všetci, čo milujeme.
Život nebol omylom, ani ťarchou.
Vtáčence švitoria.

15


Kto je bez viny? Nikto. Padáme.
I proti Bohu hrešíme, i proti blížnym. A chceme udobriť sa.
Odpúšťame a odpustí nám Boh.
Tento vznešený akt je hĺbka, keď náš strom života visí nad priepasťou.
A lístie odtiaľ padá dolu do potoka.
Hľa, sme pod nebom, ktoré nás odnáša.
Boh bojuje za nás, aby sme ostali na hladine vody.
Tak bojuje za nás okno s oblohou, keď sa dívame na ňu. A zložíme ruky.
Tak hľadíme s modlitbou i na otčinu.
Lebo sú v nej ľudia, čo sa nemodlia.
Hľadíme s ľútosťou na tých bratov.
Odpúšťať je naša prosba k Bohu za nich.
Ak nám vyjdú slzy, utierame ich takými kvietkami.
To sú sväté chvíle.
Pre tie chvíle sú všetky brehy svetov.
Odpustíme každému, kto nás bije.
Lístie na rieke už nevie, čo je bolesť.
Ak nám to bolo krížom, už nie je ťažkým.
Žil na strome našom.
A na strome Božom.

16


Treba sa modliť. Zavolať Boha.
Otvoriť nebesia. Nie sú skončené. Začnú sa nové.
Nie celkom sme svojím nápojom. Pije náš každý kút sveta.
Kde je ten kríž, čo sa nevolá krížom?
Kde je to ráno, čo sa volá rámom, obrázkom?
Možnože je rosou. Ale Boh nám i to dáva.
Vtáčence priletia a dosť je stromov.
Začnú pieseň včera nedokončenú.
Nik nepovie, že sa mu nepáči, čo spievajú, keď dni a dni to isté.
Tak si zas a zas pri modlitbe, či s tmou na pleci, či s tichým slnkom.
Keď nás len troška pritúli Boh, i v tej troške sme.
Ak nás niekto len máličko poranil, i tak príde ako ránhojič.
Vidíš, nebesia sú stvorené, ale neskončené.
Každý kút čaká na tvoj obraz Boží.
Pre svoje rozhodovanie, čo robiť, nie my, ale Boh má ruky.
Z čias evanjelia vieme, že chorí sa neuzdravovali sami. Poddali sa Ježišovi.
To znamená, že pre biedneho človeka nádejou je Boh.
Samaritánka pila z Božej studne. Tú vodu prosila.
Tak voláme k Bohu.
Sme pred neskončeným nebom.

17


V našom živote mnohé udalosti pre nás sú ťažké.
Boh nám nevyhlási búrku.
Príde síce s jeho vedomím, ale je pripravený na nás.
Aj chmáry pošle. Až tak, že kozolky váľajú.
Neutekajme, keď sme dokvitli. Boh má vejačku. Z kvetov ostanú semená.
Aj slzy chcú prísť k nám. A v rukách Božích sa rozlejú.
Boh ti nepovie: čo plačeš? Sám prestaneš.
Svet je hrozné strašidlo. No straší len nás, nie nebo.
A búrka ide k Božej lodi, s 12 učeníkmi.
Aj Judáš Iškariotský bol s nimi. Predstavte si, neutopil sa.
Bremeno zeme volá sa bremenom výšin.
Aj krátky oddych je odtiaľ. Všade, kde sa trpí.
Boh môže prísť za nami i do očistca. On to miesto stvoril.
Túli sa k nášmu obloku holub s ratolesťou.
To nie sú naši blížni.
Sú v potope sveta.
To je vojna?
Nie. Už je po vojne.
Už je po búrke.
Len v nebi ju môžeme preťať.
Božím mečom.

18


Vetry s nami zametajú. To sú naše ďaleké obzory.
Pre mnohých sme len smetím. Ľudia sú nám blízki. Majú metly.
Ponosujeme sa, že svet je bez Boha.
Máme krivé poznanie seba. Nie z obrazu Božieho.
Hľa, Boh nechá rásť byľku, i keď po nich chodíme.
Každá zdvihne hlavičku. A mala ju zohnutú až po zem.
Sú siroty na svete. Vieme o nich, že sú naše.
A nie sú to deti nikoho.
Vetry ich nezametajú. Ľudia.
Také decko ide k Bohu na vlastné ústa. Modlí sa.
Zametie pred sebou zem.
Povie zo svojho kríža: Otče, odpusť im.
Vziať meno Božie do úst nie je námaha. Veď je to nebo. Chceme ho vidieť.
Utrieme handričkou okno. Duch ide.
Novú krajinu chceme. A je u nás v izbe.
Tu vietor ľudský nepocvála po nás.
Boh to nechce tam, kde raz vdýchol dušu.
Tichý krok sem prinesie každého.
Ako do svätyne pre odpustenie.
Tak už nestúpi na obraz Boží.

19


Kvapkami vody sme pokrstení. Nie je to namáhavé ani Bohu, ani nám.
Tak sme v kráľovstve Božom, v ríši ducha. Čo Boh chce, stane sa.
Nebolo to nič krkolomného, čím by sme budili obdiv: Boli sme ticho.
Krstní rodičia nás niesli, už bez dedičného hriechu.
Výšky sa stali našou slobodou.
Vidíte, ľahko prišiel k nám Stvoriteľ, aby sme neboli pohanmi.
Je to nezmazateľné. Nikde nezostaneš, aby si tam nebol.
Keby ťa stihla slabosť ľudská s hriechom, pokrstenému sa dá rozhrešenie.
Taký je vzdych Boží na zemi. Boh ťa má zas. Zdravého.
Choroby prídu a odídu. Uzdrav sa a nehreš viac.
Otčenáše a Zdravasy nie sú tresty pri spovedi.
Boh ľúbi aj malý dobrý skutok.
A vidí aj tvoje ťažké roky, že sa ti dobre vedie.
Odev treba vždy látať. Tie šaty deravé.
Búrky dohonia ti srdce. Dotkol sa ťa kríž.
Dotkol sa ťa Boh.
Vidí ťa.
Tak sa nás dotkla svätená voda pri krste.
Boh ju vidí i dnes.
Nebolia ho oči pri tom. Hľadí ďalej.

20


Neznášanlivosť jestvuje. Hľadajte jej korene.
Sú to mnoho ráz i bezvýznamné maličkosti.
Sused sa so susedom vadí, keď na ich spoločnom plote spieva vtáčik;
komu spieva?
Veď odletí ponad hory a doly. Komu spieva?
Sme ohníkom na horách, vatrou. Zastavte sa pri nás.
Pri nás spievajte. Veď blúdite v húšti.
Láskou sme. S očami Boha spolu.
Tak vieme, koho sú tie vtáčky.
A koho miluje Boh.
Koho?
Všetkých.
To pochopíte, keď nás kameňmi zahádžete. A nie sme tam.
A sme tichí, keď sa palice ženu na nás.
Tie palice Boh má. Vtedy nie si pod hrčatým úderom.
A vtáčky prídu.
Strom je zdravý. Konáre nemá opuchnuté chorobami.
Vzduch je spevom. Niet v ňom zlého slova.
Veď ani na plote dvoch susedov nepovedali nič zlého.
A pri našej vatre by to urobili?
Tu nemáme plota.
Hľa, sme všetci doma.

21


Boh nás k skromnosti postavil na zem.
Povedal: tu ste a máte všetko. Pokorte sa pred svojím darom. Ste bohatí.
Zem je moja a vaša. Celá.
Počúvajte len mňa. Robte, čo vám poviem.
Poslušnosť bola baštou. Múry raja chránila.
Tak sa do záhrady Božej prach nedostal.
Ale tým prachom bol človek. Prepadol priestor Boha.
A zvalil sa múr.
Opakuje sa to. Sme už padnutými.
Sme v ríši smrteľníkov.
Tu je všetko v pote tváre a s mozoľmi na rukách.
V tŕni a v hloží.
Pri kríži a pri smrti.
Pri Bohu a Golgote.
A cesty prekonávame s poslušnosťou, i s neposlušnosťou.
Tak sme pri odpúšťaní vín, neodohnaní od dverí neba.
Len sa obzeráme, kde sme.
Pred Bohom vždy. Pred udobreným. V pokajaní.
Ten prášok zas zobudený.
A hrsť s ním premenená na modlitbu.

22


Všetci máme blížnych. Slabých ako my.
No nepovieme o nikom, že on je menej pred Bohom.
Hľadíme na každého. Dobrý pohľad je príchod, nie odchod.
Náš svet je veľký. Boh dal domov u nás tým slabým.
Kvitneme. Je dážď Boží.
Tak povedal na kríži Matke svojej o každom z nás: hľa, syn tvoj.
Potom mu otvorili bok.
A sme v chráme.
Sme blížni. Slabí k slabým.
Rozdáme si ruky všetci. Pomodlíme sa.
Tvárou k tvári Božej. V otčine. V nebi.
To sú výšky. Žijú vtáčence.
S piesňou všade.
Spievajú. Nie sú ďaleko. Nie sú inde.
Ich obdobie nie je na slabých krídlach.
Jeden ako druhy letí pod nebo. Maličký, že by si ho sfúkol.
A nedočiahneš ho. Boh ide k našim rukám.
My slabí sme v takých diaľkach.
V dejepise Božom.
Na prvej strane.

23


Keď milujeme, máme nedeľu na úrodnej roli.
Prišla po šiestich dňoch rúk Božích, pracovných.
Žijeme neprestajne stvoriteľskými očami.
A svätým domovom.
Na mapu neba kľakne si každý oblok.
Vidieť, že na nás orie.
Najprv sme zrnko. A prídeme na stôl.
Jedno, či v robotný deň, či v nedeľu.
Všetko z lásky. Všetko na zázraku Božom.
Človek by nežil, keby ho taký div neohrieval.
Tak neplače dieťa, keď ho matka túli.
Rozvoj srdca nevie stíchnuť.
Na oblohe našej môžu byť chmáry.
Slnko neodháňa. Objíme, aby ich nebolo.
Príďte k nám, keď vás život bolí. Nás nebolí.
Vieme vziať do náručia i vaše dieťa, i svoje. To je to isté dieťa.
Nie ste zďaleka.
Buďte tu.
Žijeme. A podelíme sa spolu.
Božími očami.

24


Poznáte krížovú cestu? Ja sa ju modlievam. S tebou, Kriste.
Je mojou. Tak ti je sladko pri mne.
Je i tvojou. Si úsmevom, kde ju hlásam svetu.
Ježišu, dal si nám milosť poznať ťa, milovať ťa, rozdať ťa.
Do neba je krížik. Každý má byť blízko.
Po našej lúke ponevierať sa môže vietor.
Ste kvety. Nesiem si vás v ruke. Nezablúďte.
Búrku nesie i Boh. Ale svoju.
Taká je Golgota. Nie z ľudského strachu.
Svätí mučeníci prišli na svoj pokrm. Našli aj svoje miesto.
Videli hore.
Amfiteáter nemá strechu. Chrám pre svätých.
Bol pohľad nadol. Zrkadlo Božie.
Ty si to videl. Ty, Všemohúci.
Mal si sväté väzenie. Nie svet nikoho.
Nebolo sirôt. Tie už boli vo dverách pre mreže.
Mali ruženec v ruke. Ten náš, so sladkými tajomstvami umučenia.
Ako my dnes.
Slobodní v Kristovi.
Svätí.
Láskou.

25


Čas je veľký div sveta. Preháňa nás. A nepreženie.
Sme na obraz Boží. Nie napospas vekov.
My sme farby.
Boh je paleta. Sme na nej.
Či sa vidíme? Dobre sa poznáme?
Farby miluj.
Vieš, kde sú hranice. Niet ich. U Boha.
Dýchaj seba na každého človeka. Dávaš lásku.
Ale kto sa hodí do víru času, do toho veľkého divu sveta,
jeho obraz nie je v Bohu a nie je pri nás.
Kormidlo má Pán Boh. Berie štetec do rúk.
Vieme, čo príde: odpustenie viny.
Z diaľav. Až z neba.
A čas sa zastavil? Nie. Povedal Vladár bedárom: ste u mňa.
A choďte na zem. Poplačte si dolu.
Biť sa treba za nebo.
Sme milovaní. Až po pazuchu Božiu.
Kotvy Pána.
Spusťte ich tu, kde sme, aj ďaleké dni. Aj Božie maliarske umenie.
Náš sprievod.
Pre čas, pre ten veľký div sveta, máme farby.

26


Bože, vidím tvoju krásu. Tvojich svätých.
Sú v tvojom nebi. Ľudia od nás.
Päť múdrych panien žije v tvojej kráse. Tvoje odrobinky.
Tak sú na zemi, keď motýľ sa sýti kvietkami.
Tak rosa nebeská nájde si byľku. Keď aj za chvíľu krásou zomrie.
Bože, všetko je z krásy tvojho poriadku.
Keď príroda to vie, ľudia to majú viac vedieť.
Pán Boh nás nemá za bezvýznamných. Keď velí svetu, velí aj ľuďom.
Ktože z nás nechce večnosť? Tú baštu Božiu?
Tomu, kto pasie nebo, nie je ťažko prísť k ovečkám.
Na našom obloku utrie prach. Pozrie do domu.
Trubadúr je. A my sme za záclonami jeho piesne.
Nečakajú ho nemúdre panny.
Ak ideme cez púšť, oáza je na mape.
Nebo je všade. Na piesku suchom, i na morskom.
A odrobinky neodišli od múdrych panien.
Z neba nie.
V Apokalypse čítame, koľké tisícky sú ich. Sú nespočítateľné.
Sme v obrazárni svätých.

27


Ak ma niečo bolí, liečim sa. Mám dvoje zložených rúk.
Sú dejiny bolesti. Ako v nebi, tak i na zemi.
Nie iba slzy. Máme aj narodenie. Niet mu konca.
Nebo je z lásky Boha. Dal nám kolísku.
Kľakol si, keď nás prišiel bozkať.
Dal objatie. Dieťaťu sa chce byť dieťaťom.
A dal požehnanie.
Dotkli sa nás všetky deti.
Rozprávka volá k sebe rozprávku.
Nebo máme z Božích pliec.
Je od počiatku modlitby.
Sme pod strechou Božou. Aj keď nás bolesť nepoháňa. Sme v chalupe Pána.
A ktože ju nechce, keď treba žiť kdesi?
Pastieri od jasličiek už mali domov. Žili v ňom.
Tak ho našli, ako sa modlil pri nich spev: Sláva Bohu na výsostiach.
Nebo nás i vtedy zarosí, keď si myslíme, že sme slabí uniesť rosu.
A spieva sa i nám: Roste, nebesia. Vieme sa narodiť.
Tu na zemi.
My sa modlíme.
Na nej.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.