E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
1916 — 1920

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Andrea Kvasnicová, Karol Šefranko, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 92 čitateľov

V jesennú polnoc


V jesennú polnoc naraz zvuk
poplašnej zobudil ma trúby.
Zas požiar? diela ľudských rúk
on, živel — šarkan s iskrozuby,
keď mlsne oblízal ich prv
klanými plamojazykami[1]
večite lačnej, chtivej tlamy,
akoby cical pot z nich, krv —
ten požiera ich, trávi, hubí?
Hja, čas, kde v tôni nočných bŕv
vše závisť ničomníka pohne
vo hrobkách stodôl kriesiť ohne…
A kde, kde?… Azda zďaleka
len sa mu hrebeň začervenie
prez nebo čierno priodené —
Však jedno; mrcha bezpeka
vždy: preds’ to brata-človeka
kdekoľvek — ťažké navštívenie!
Sám bez škody, máš ľútosť s ním,
dotknutý jeho nešťastím;
i strácaš, čo je viac než hmota,
hoc bez prípočtu ku zisku:
sna sladkosť, radosť zo života…
A či var’ horí nablízku?
sa úzkostlive pýtam ľudí
v prebehu popod obloky.
„Ľaď,“ pokážu, „stĺp dymu rudý
hen! ako jedľa vysoký —
Sťa krútňava sa valí, čmudí!…“
Vraj, istia — v mojom rodisku.
Až skrahám; v ume blyskne v chvíli:
ak, Bože, rodičovský dom!?
môj kedys’ azyl teplý, milý…
mi: tiež že — ľahnul popolom.
Tak?…
Ach! i toho musel som sa dožiť?
Nie dosť — i tento ešte bôľ a žiaľ
bol nezbytný, mi bôle-žiale zmnožiť,
čo som ich odstonal už, preplakal,
ich zavŕšiť i obživiť ich pritom,
dľa ktorých s krvavým vše citom
som všetku z neho — lebo vždy nie dosť? —
rodinku musel radom pouložiť
do schránok-rakiev? že som zahriebsť dal
do tmavej zeme — ešte málo na tom? —
pre svoje srdce toľký srdca skvost…?
I tento úder ešte v hneve kliatom
smel dosadiť mi osud svojím mlatom!?
Ó, siré srdce, srdce choré!
bied, trpkostí ty primusený hosť,
toť! jediné ti svetlo na obzore…
… Však nechže strávený
zahynul v plameni!
Čo odťažitého v ňom utkvelo,
v ňom zobsažnelo zápalného
náplňou vo cti márne nad telo,
ak s časom nevytuchlo z neho:
nálada lásky, vzduch-duch vonných krás,
nad vrstvy všedný povznesený prediel;
vždy čarodejný vzájomnosti pás,
že protivy tak v súzvuk zmieriť vedel;
miloty jasno, pokoj hostinný,
sťa zlaté vlákna vzťahy rodiny;
ozvena spevná za velebných nedieľ…
nech všetko vzblčalo, nech vzletelo
si iskernate veselo
tým smerom slobodnými za dušami,
vzletlými z neho — hore, hore
kams’ nad oblaky — polnoc — nebies trámy,
zveľadiť čo deň pásmom zore;
nech radšej!… ako keby bol
bez péče, vekom upadol,
zhnil… Ajhľa! slzavej bár pri pokore
zmier vteká v povedomie mi:
Pod zemou čeľaď stlelá na popol,
a z hniezda popol — na zemi…

12. decembra 1916

*

Len krov mu — klobúk — sňalo v požiari.
Zrub trčí čadným čelom. Vo tvári
pod upálených obŕv šiarom, ich
to strieškou raz, pár očí hlbokých
sa pleští v svet; zrak plný žaloby
hneď na príchodcu uprú, akoby
ho vyzývajúc: zhroz a zadiv sa!…
bo sťaby očné jamy kostlivca,
tým podobné — až tebou zdrgá mráz.
Pozoru zmyslíš ujsť; však vidíš zas
čo? Za uhol bár zájdeš, márne preds’:
pred tebou stojí znova — kostlivec
odretých bedier; rebrá spočítať,
lopatky civé, otlčený hnát…
bo šatný rubáš sprel mu, košeľa
ni lub, ňouž, pečlivá vždy, umelá
ho priodela v dobe poslednej,
pred smrťou čajsi, ruka gazdinej.
I dvere rozchľapené miesto úst
ťa upomenú jeho na čeľusť,
bezzubé sánky, s klbom na líci…
jak ostatky ich vídať v kostnici.
Máš odvahu k nim vyliezť podstenou?
Sa rozviezla, hoc bola kamennou;
sklad gazdu… Spred nich, ha! kde gánoček?
Tam dlieval chlapec — ó, ten zlatý vek! —
na prstoch stával s hlavou dumavou,
sa meral s hrdou Choča výšavou:
vraj, výpustok ten podnož na šťastie,
raz veľký, na ňom i Choč prerastie…
trôfalec, bláznivec!… I pavláčka
tam! tá, čo, Choč jak pruh vše obláčka,
stav otáčala riasnym vencovím.
Po nej si dupkal chlapec zakaždým
najradšej, odkázaný strážiť dom. —
Z nej obdivúval známy ,rodostrom‘,
jak ponad dvor svoj smelo rozpäl kôš,
kam čížky zlietali sa na rozkoš
ho troma konármi, sťa oblúky
chrám, podpierajúc v silách záruky,
vznášajúc ľahučko i bezpečne;
a cez kôš cedil zlato slnečné,
že na pleš pršalo i na trávnik,
dvor zdal sa mu byť čudom mozaík,
vajčitou mrežou, číry listvy rub
striebristý-tônistý… Vtom hruška, cup!
v jasninke žlťou strnie s gúľačky:
a chlapec, hybaj, hupkom z pavláčky,
z gánočku na dvor schodky strmými…
Tu vše, jak brnkal hor’ či dol’ nimi,
mu na um zišiel rebrík Jakubov…
V poruchu stupne tiež; a s obrubou
čo? — pohorela a vtom opadla?…
Nuž, chceš dnu? Tak poď — Ach, dosť divadla
mi! — zdnu či zvonku viac nech nevidím;
len namrzím sa i sa zastydím —
Späť na preddom! preč…
A zas z tvári v tvár
mu skameniem. Tých prázdnych očí pár
zas pára vo mne, jak nôž dvojbritký —
Nie! nezaslúžim vašej výčitky,
že darmo vystíhate záslužnú
po toľkej službe — striešky almužnu,
žobrete — kvokáte tak drahný čas;
ja zrazu musel z očí spustiť vás,
vás cudzincovi vrhnúť do mania,
s krvácajúcim, verte, srdcom; ja
nemohol ináč — Boh mi svedok! nie…

… A pohorelec sto ráz namokne
i zaschne sto ráz, trhan úbohý,
od hlavy holej nahej do nohy;
hneď znoj mu, že ho závrat schytá z nôh,
hneď zima, až mu praští po uhloch…
tak trpí, než tu roku obrátka.
Však načo trpí?
Nie si pamiatka,
vedz! — trvať nutná, povinná čo štít
tu čeliť zmaru… ani z pyramíd,
ani akropol[2] si ktorá; z dreva len
kolíska, rakva z dreva zároveň…
Nuž, zvaľ sa, och! zvaľ, hoc hneď, na hŕbu,
vyhasnutého dávno kol krbu:
keď oheň nezmrhal ťa docela,
v ňom nenašiel si na smrť priateľa;
keď, ako vidíš, rok ti zuteká,
a neštíti ťa dlaň bár človeka.
Nebadáš: svet že už-už rúca sa?
pod borbou obrov zem sa zatriasa?
že nebo horí žiarou krvavou,
tou z požiarov či — krvi záplavou…?
Zves tedy lysý leb, mdlý podlom bok!
a čiernou vlnou vteč v ten žaratok;
v ňom roztavený fľuskneš nad obzor,
keď vlastný vznet ťa nevysoptil skôr…

… Však vyhaslého dávno kol krbu,
oj! rozsype sa skoro na hŕbu.
Hľa, páter zohýba, väz schyľuje;
za opateru, kľaknúc, ďakuje…
Môž’, zajtra ssuje sa, môž’, túto noc;
len čaká, pritrieli až na pomoc
mu — človek var’? nie, ten viac neráta;
lež rázna víchrica, hej! ona, tá
z milosrdenstva k nemu mrchavá…
Prichádza, čujem… Už sa strháva! —

1917

*

Čo? Stojíš ešte hore koncom, há,
že lazár si, síl čerpúc z vedomia…?
Nuž, lejak neraz, neškodí ti dážď,
hoc ani lichý nedopriali plášť
ti, lachetku kús’, veteš haleny
na plátvy pliec,[3] ten chrbát zhrbený?
Sneh nezdlávil ťa, ťarcha pre hory?
hoc drúčka nedostal si podpory,
pokrývky z hrnka na vrš plešivú?…
Ni víchor nehnul tebou?… K podivu!
Ver’ pevne založil ťa staviteľ,
že trváš, trebárs on už dávno stlel,
a pred ním ešte družka snaživá,
čo včelími ti povlak z tkaniva —
maziva zhnietla prsty: plást ni kment[4]
Ten vypĺzol; no drží fundament,
pohromy ohryz na ňom — budova:
raz pre hrdlíc rod klietka doslova…
Ó, hniezdo drahé! —
Ani nadchnutie,
čo rozžal vzblkot tvoj, sťa perute
plamenné rozšíril, ťa z koľaje
nevymklo? keď i súcit sila je,
čo stŕha… i to prestáls’ vzpriamene?
Nu, čo dúl prešlo;[5] znak, že slamené…
Ó, zlaté hniezdo! —
Ale neželiem
viac; márnosť všetko, kamdiaľ lepšie viem.
Kde hrad čnel prv, dnes hrobľa rozvalín.
I kráľov splavie purpur, hermelín
ošumie sudbou všedných oblekov.
Sa zdrobí granát, hrdza zožrie kov.
Pych leta vposled babia ruslina,
z čalúna lúčin dríšteľ jediná…
Toť! v búrke sveta treštia hranice,
tie staré obruče sťa tkanice,
že ráfu úlomok až zafuní;
sa rozpadajú ríše — koruny
z hláv kývajú si trápne oproti —
trón stolčekom, čo decko prekotí…
Pod samou polárkou, kde prestola
tvrdz večná… čo to? vlajka plápolá
či blúza ako krv?… Čajs červánky
večerné, či čo vzplanú zaránky?
Až zhasnú, svitne deň? či zhustne tma,
jejž neprezrie ni nebo očima
hviezd?… Potom vstúpi svetla vojvoda
z nej na zemský zrub — slnce? — sloboda,
s ňou rovnosť, bratstvo? Pravdy kráľovstvo
s blankytom krásy, lásku za slnko,
vždy v zenite?… Tá chaotická šeď
ten zrodí svet?
Hoc v páde, odpoveď
daj, chalúpko! ty tajná príšera,
sťa prorokyňa, ktorá umiera…

1918

*

Hniezdo ty, ktoré si krome mňa vymrelo,
v osudnú jednu noc dopoly zhorelo,
nač ešte drnčíš tu? mútiš a moríš
veselím, zdravím až kypiace okolie?
Prečo sa nepoboríš
hoďas už zo samej nevôle?

Srdce bych vyrval si, z hrude tej vyhodil,
keby šlo. Dosť ma už trápilo do tých chvíľ;
na každom, čo ich má, od vlákna k vláknu,
bôľ ihral, ihral žiaľ štipľavý, kúsavý —
Ako? keď doň raz vsiaknu,
lieku niet, ktorý ho uzdraví?

Z toho som hniezda ja stárež i mládež, ach,
vybral… Že rozpust ma viedol, jak chlapca v hrách?
Ba! — mužom kázeň hla osudu temná;
vybraté musel som klásť smrti do lona…
I keď je prázdne — krem mňa —
mrzák len, prečo tiež neskoná?

— Ľahni, och! na máry; nečakaj koniec môj:
nie z teba, zinaď mňa odnesú na pokoj.
Tvoj vývrat prajú si dedičia, veru!
jakbys’ bol fľakom či strupom[6] im na tele.
Iste ťa nepreberú;
na kare zadržia veselie.

Nepreberú ťa, nie; rozberú — kde to hen
ten zastal, pokročia: dajú ťa na oheň…
Za noci cudzí tiež vezmú si, krom nich,
polienok ohňa sklásť… kozúbka u svitu
spomenú neprítomných,
zomrelých — môž’, i mňa tu i tu…

Rozberú… spália ťa! A už ťa viacej niet,
ani ťa nebolo… Sused či nesused
zabudne miesto aj… Z dŕv tvojich sinou
dušou čo vzlietne dym, závoj jak pokory
povlaje nad dedinou —
s vetrom, huš! stratí sa za hory…

Tak sa strať!… pomníkom nie si ty ničoho,
nikoho!… Takých hniezd, rodín z nich premnoho…
Zrodený nový svet nové chce sídlo!
Ty vyslúžilec si, bez strechy — bez cieľa…
Nik ťa viac za strašidlo
u cesty vídať si neželá! —

1919

*

Sám nechcem vidieť; ale uverím,
čo čítam: si, vraj, porástol už trávou…
Plášť prírody! — ti v posmech? Oj, nie! — slávou;
čo najdrahšieho mala, tým
sťa kvočka prikrýva ťa — páperím:
i slávou to i láskou dojímavou…

Príroda nerada ver’ zaháľa,
zrie priestor trebárs na piaď bez úžitku.
Videla: prázdna povala,
s popola vrstvou, prachu, hnilej prsti;
semiačok priniesla hneď plné hrsti
a po nej rozsiala:
z nich vyvábila popri kytke kytku
liskavých, tučných tráv,
po púčku stoknúc na stebelnú nitku…
A na povale skvitne — zlatoklas;
len skropiť ho vše rosou, slnkom ohriať…

A za pažiťou, môž’, sa zjaví chrasť —
Že dopichať ťa ostrím šípov?
Preč i tu s ohňostrojom planých vtipov!…
i chrasť ti bude pocty časť;
ker nielen list, i kvet ti vyženie,
hoc poľné ruže červené…
A visiaci, hľa, vznášaš slávny ohrad!
len rosou skrápať ho a slnkom zohriať —
Kde taký zázrak inde nájsť!?

I nač by malo po príprave zdôb
sa zháňať ešte — umenie?
Veď hrob si, hrob tiež!
I jak hrob,
venčený býlím-kvietím nepoškvrnným,
korunovaný šípím, lôhom, tŕním,
sa uľahne a — zrovna so zemou:
tak i ty, rove, zrob,
bezradný, nemožný, nevládny:
pokľakni — uľahni — zapadni…
Toť, rozlúštenie všetkých problémov! —

1920



[1] klanými plamojazykami — kálanými (rozštiepenými) plamennými jazykmi (ako majú hady)

[2] akropol — akropola, vysoký hrad; Akropolis — hrad v starovekých Aténach

[3] na plátvy pliec — na trámy pliec, na trámy, ktoré na dome držia krov

[4] kment — jemné plátno

[5] čo dúl prešlo — koľko pohrôm prešlo

[6] strup — chrasty





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.