ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak si Milica šumná sedela
pri oblôčku v skromnej chyži,
a na blesk slnca, ako sa níži,
40
za hory žlté hľadela:
zrak jej po Sáve studenej blúdil,
jakby letiacu striehol tmu,
nad Sávou kúr sa vlaživý čmudil,
konca-kraja nevidieť mu.
Jasnota slnca na oblok stala
v ťahoch pekne maľovaných,
v citoch Milice nikdy neznaných
tvár Milice sa usmiala;
a hmla sa bližšie, bližšie prikradne,
50
zadúchne na sklá obloka,
a zrakom mladým jasného oka
zjavisko celé zapadne.
Nevidí deva žiare slnečnej,
nevidí tichej Sávy tok,
ale v tichosti píše srdečnej
na zájdený rosou oblok;
z čiarok tenučkých venčok uvije
nechtom bielym na skle čistom,
doňho krížik s pánom Kristom
60
a pod ním J veľké ryje.
Keď krížik píše: „Kríž to Srbína“ —
šeptajúc ústa hlásili:
keď J čiara: „To je môj milý,“
ten istý šepot spomína.
A keď tak všetko už je v poriadku,
na obrázok ten sa díva,
ruku si oprie na mäkkú briadku
a o tom obrázku sníva:
a ako zo sna keď kto precitne,
70
tak aj Milici ťažko sa vzdychlo,
po tom vzdychnutí všetko zas stíchlo
a mamka vo dverách svitne.
Zvržďali čepy, kľučka zaklepla,
deva sa trhla zdesená,
pokojného sa jala vretena
a v strachu „Bože“ zašepla.
— Čo, dievka moja? — pristúpiac bližšie,
starká hovorí Helena.
— Čo tam ten krížik a to J nižšie
80
a tvoja tichosť znamená?
Dávno počúvam, ticho vstupujem,
tvoj kolovrátok len čuší,
teraz sa ľakáš, do mojich uší
vzdychanie tajné počujem! —
— No, mamko moja, slnce zapadlo,
neznáte časy modlenia?
Neznáte obraz nášho spasenia,
bolestí svätých zrkadlo?
Či sväté meno „Ježiš“ neznáte?
90
Či nábožnosť nie je tichá?
Či v modlitbách vy tiež nevzdycháte?
A keď dcéra vaša vzdychá
v peknej tíšine toho večera,
divné sú mi to otázky! —
— Nuž, hodna si mojej lásky,
duša moja, moja dcéra!

Tak sa zmierila matička stará,
pohladká dcérkino líce;
tajdúc utiera čisté truhlice
100
a zase dvere otvára.
Srdce Milici tuho zdunieva:
Bože, odpusť moje viny!
Kliatba za klamom špatným chodieva,
lož je ohava dievčiny:
ale veď Jefrém tiež kríž svoj nosí
za spásu našej otčiny,
a aby zdaril Boh jeho činy,
duša moja vrelo prosí. —
Na podnož žltá črievička stúpa,
110
koliesko zvrtne odnova,
nad ním kúdeľa mizne ľanová,
hrčí hrčaním chalupa;
a vlákna tiahnu sa ako z vody
pod prstmi ruky devinej,
vretienko vrtí sa jak na hody
chlapča v ruke materinej.
Sukňa červená zemou sa ženie,
stolcom kazajka nebová,
košieľka kryje tenučká, nová
120
sneh hrdla a pŕs vlnenie:
a na tom hrdle, čo ho rozoznať
ledva od čistej košeli,
dva rady perál sa rozleteli,
za svet by ich nechcela dať:
lebo to milá ruka doniesla
z bohatého Carihradu,
vrelosť úst od úst vrelých odniesla
za ne bohatú náhradu;
z nahnutej bokom hlávky sa krúti
130
plecma vrkočov vraná pleť:
takto by asi noc mohla sedieť
na bielom perí labuti. —
Nebola ona, ako bývajú
tie, čo nútia sa krásne byť,
tie, ktorým karmín nemôže chybiť,
čo olejky všetky znajú:
na nej to stálo ako od seba,
prišla krása nehľadaná,
ona to mala akoby z neba,
140
sama sebe nepoznaná.
No, mala ona v sebe anjela,
čo ju farbil a obliekal,
a skade prúd ten vnád jej vytekal,
ani sama nevedela.

Sedela ľúba pri kolovrate,
vše oblokom von pozrela,
od rána ona už túžbou mrela
po Jefrémovom návrate:
Lebo druh jej je druh nepokojný
150
ako jej ňadier búrenie,
a túži druh jej do divej vojny
jak jej za pokoj modlenie:
ale ľúbi ho ako blesk neba,
ako pekné valy Sávy,
ako balkánskych vrchov výšavy,
ľúbi viac než sama seba. —
Na cestu hľadiac: či prísť nestrojí?
ostrá ju pichla pochyba,
a ako smrtnej suchoty ryba,
160
tak sa tej myšlienky bojí;
krv jej do tvári zbledlej zhrčala,
niť sa chlpí na vretene,
vstala, chodila, vybehla, stála
na vymazanej podstene;
stojí, díva sa v mraky večerné —
večerný dumno hučí zvon —
ona túži — oj, to je on! —
ale inšie sa tam černie.
Už vyšla noci bledá cárica,
170
hmlu ľahlú krajom prebila
a bielym svetlom pokryla
Milkine horiace líca.
Ach, nejde Jefrém! — Šiel on na cesty?
On, hádam, v chorobe leží?
On zradil vernosť svojej nevesty?
On, hádam, v tureckej veži?
On zabudol snáď? On má robotu?
On chce skúsiť vernosť moju?
Oj, milý! družku uspokoj svoju,
180
ľutuj tráplivú samotu!

Helena volá, dcérka je hluchá; —
Helena kričí: Dievka, spať! —
Tu von rada by ešte ďalej stáť!
v túžbach tonúca mladucha:
Nechajteže ma, matička moja!
ten krásny mesiac rada mám;
doprajteže mi trochu pokoja,
nech sa na blesk jeho dívam.
Volala mati, ešte volala,
190
ale sen ťahal oči jej,
ležala sladko v chyžinke tichej,
volala — a vtom zaspala.
Ale poslušnosť ťahala dieťa
za hlasom dobrej materi,
ľahučko stúpa, kroku neverí,
otvorí dvere — nesvieťa:
Spíte už, mamko? — Ticho okolo. —
Ona sa tíško utiahne,
ľahla by, keby jak predtým bolo,
200
ale teraz si neľahne:
kľučku oboma spúšťa rukama,
na prah bolestný vykročí
a hviezdne blesky mladých jej očí
v nočné letia panorama. —

Čosi zašumí; krv jej skypela
a buchlo srdce v nádeju —
Šumí čos’, kroky v blízku už znejú —
Milica v ústret letela:
padla v náručie v blahej nemote,
210
v náručie silné Jefréma
a v sladšej nad sen matkin driemote
myšlienky a hlasu nemá;
Jefrém ju s vrelým ustíska citom,
milé náručie roztrhne:
„Dobrú noc, ľúba!“ chladno jej vrhne
a zmizne v kraji nocou pokrytom. —

Smutná noc pekný mesiac zazrela,
milenca svojich divných snov,
ale za chmúrnou, hrubou mrákavou
220
tvár jeho hneď sa zastrela:
smutnej devici Jefrém sa zjavil
ukojiť túžbu srdečnú
a družku svoju samu zostavil,
zveril na noc nebezpečnú.
Stála Milica ako Mária
hľadiaca na Gabriela,
hľadiaca ešte, keď už anjela
krídlo nebom sa rozvíja;
stála sklonená, hlavou zvesenou
230
a náručím rozprestreným,
precitla a za druhom mileným
hľadela nocou jesennou:
začala plakať a hneď zatíchla,
znala ona zvyk milého,
pošla ku domku, ťažko vydýchla
a skryla sa v tôňach jeho:
sadla na posteľ umdlená, bledá,
hlavu vrelú uložila,
sna v očiach niet — polnoc bila —
240
ale spať sa ešte nedá.