ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým Peter Ladonický-Marušin (toto meno pridal si vtedy, keď ako spisovateľ po prvý raz vystúpil do verejnosti) žil život činný a, nakoľko možno pri jeho povolaní, utiahnutý. Okresu, v ktorom začal prax, neopustil dosiaľ, ba po smrti matkinej prejal dom, v ktorom bývali rodičia, a spravoval, podľa výslovnej žiadosti matky, Martin majetok.

Ako lekár bol hľadaný veľmi. Najmä chudobní z blízka i z ďaleka vyhľadali ho a nesťažovali si konať i celodňovú cestu ku nemu, lebo u neho úfali nájsť pomoc i úlevu. A často zasa čakali ho tam celé hodiny, kým on chodil inde, u tažko chorých. Mnohému chorému, hľadavšiemu jeho radu, bolo mu treba povedať, že pre neho niet pomoci, a povedal mu to úprimne, aby nehľadal liekov tu na svete, že je to márna vec, lež pripravil sa na cestu do večnosti. Zdá sa to byť ukrutným, také slovo od lekára, ale náš človek počuje to rovnodušne, ba vopred už pripravujú ho na to domáci. Veď dosť sú mladí ešte ľudia a v ťažkej chorobe ešte celkom pri pamäti, a už kladú ich na zem „medzi hrady“ a umývajú majoránom, aby skorej dokonali. Trpké je, zaiste, vedieť, že určeno nám žiť len toľko a toľko týždňov, „kým ruže kvitnú“ alebo „list s hory opadne“, hrozné je povedomie, že prestaneme žiť a ideme v ústrety neznámej chvíli, radosť k životu vzplanie ešte raz, ako zbĺkne plamenček vyhárajúcej lampy: no náš ľud nedesí sa smrti, ako mnohí bohatí ľudia, jemu prichádza ona ako anjel-vysvoboditeľ, jemu večný život je rad blahoslavených dní, on verí, ufá a vzýva v hodinke úzkosti pomoc svojho Vykupiteľa.

Peter bol svedomitý lekár a — kresťan. Nikdy, čo aká smutná bola diagnoza jeho, neodišiel chorý od neho nepotešený, zronený. Každému dal so sebou aspoň slovo potechy. Ľud cítil mimovoľne, že je tento lekár i jeho priateľom. Preto ho vzýval, preto utiekal sa k nemu v biedach svojich.

Pritom Peter nenashromaždil veľkého majetku. Rodičovské imanie spravoval pre sestru, sám zriekol sa toho dobrovoľne. Zato dostal priezvisko: podivín. To mu zostalo i naďalej, najmä keď uchádzal rok za rokom a on nekonal príprav ku ženbe. Nejeden šetrný pokyn dostal sa mu od rodičov dcér na vydaj súcich, ale on všade tiež šetrne dal na vedomie, že ženiť sa ešte nebude.

Martin list našiel ho tiež v taký deň, kde mal mnoho chorých u seba. Poznal písmo jej ruky — videl, že lístok je objemnejší, než predošlé, ale mysliac si, že predsa obsahuje zasa len stereotypné slová: „pošli nám peniaze“, so vzdychom položil ho na bok.

Len pozde večer, keď už stará Johana, bývalá práčka u Ladonických a teraz gazdiná i kuchárka u „pána doktora“, zakrývala na stôl a doniesla večeru, sadnul i on za stôl a otvoril sestrin list. Prekvapený bol obsahom jeho. Nečakal toho, čo mu oznamovala; myslel si, že je šťastná, že jej pohyblivý temperament hodí sa do života, aký vedú oni. Nepoznal dosť svojej sestry, aby vedel, čo cíti jej duša, po čom túži, čo ju bolí. Od jej vydaja, ešte viac od smrti matkinej stal sa jej cudzím a myslel si, že ona toho necíti, nechybuje jej srdečnosť v pomere rodinnom. Mýlne nazdával sa, že dni, vyplnené zábavou a premenami, sú jej príjemné, že nežiada si nič iného, len aby to vždy tak bolo, a k tomu potrebný bol natoľko i Peter, lebo on dával peniaze.

Sohnutý nad listom sestriným, Peter nevidel a nepočul, ako chodí von a dnu jeho slúžka, ako hľadí ho všemožne upozorniť na seba. Len keď osmelila sa opýtať sa, či azda od „pani veľkomožnej“ dostal list, strhnul sa a zodvihnul hlavu. Oko jeho bolo zarosené slzou — smútok ukazoval sa v mužnej tvári.

„Áno, milosťpani je chorá, veľmi chorá,“ odpovedal Peter. Hlas jeho triasol sa od žiaľu.

Johanka, lebo i ona milovala Martu, zvolala:

„A prečo neliečite ich vy, pán doktor? Vlastnú svoju sestru! Veď nemajú nikoho na svete už krem vás!“

Peter cítil v slovách prostorekej ženy výčitku, vstal a začal chodiť po izbe.

„Pravdu máš, Johana, nemá nikoho krem mňa, a ani mňa nemá!“

„Keď ich nechcete. Keď je to pánu doktorovi jedno! Koľko už tomu, čo ste ich nevideli!“

„Áno, dávno bolo, keď som ju videl posledný raz. Ale ty tomu nerozumieš, Johana. Choď povedať Matejovi, aby sa chystal; o jednej po polnoci pôjde so mnou na stanicu.“

„Predsa už raz!“ povedala Johana a vyšla, aby v kuchyni podala ďalej, čo počula.

V kuchyni sedela Marka, sirota, bývalá „husiarka“ a „pani“, lebo tak prezývali ešte jej starú mať, a ona toto meno dostala po nej ako jediné dedictvo — a priadla. Nemala už nikoho na svete, len jednu ujčinú, ale tá, bohatá, nepoznala biednej príbuznej. Po smrti starej materi (rodičia jej dávno pomreli) ostala samotinká, i vzal ju pán doktor na prosby umierajúcej a na radu Johany do svojho domu.

Ale Marka necítila sa nijak nešťastnou. Nevedela, čo je šťastie, nepoznala toho veľkého rozdielu medzi blahobytom a biedou, v ktorej vyrástla, i myslela si, že to musí tak byť. A vedela, že je zdravá, šumná, že ju preto ešte ľudia radi majú, nežiadala si mnoho, a preto bola vždy spokojná s tým, čo mala.

Bola dosť šumná, aby upozornila na seba. Tváričku mala bielu, belšiu, než akú vídavame u krások dedinských. Oči jej boly belasé, vždy usmievavé, jasné a hlas plný, zvučný. Vlasy, pravda, nosila neporiadne — česať sa bola jej veľmi príkra povinnosť; ale tie vlásky boly mäkké, ako hodváb, a tej zriedkavej farby, ktorá z bledožltej prechádza do popolavej. Preto nevidela sa ona dedinským ženám a hovorily o nej, že je priamo nepekná; posmešne pridaly jej ešte meno: „somhla“.^[1] No ona zasmiala sa im do očú, odsekla pohyblivým jazýčkom pádnu odpoveď a išla svojou cestou.

Ako Johanka vkročila do kuchyne, Marka zbadala zmenenú jej tvár a spýtala sa jej:

„Čo vám je, tetka, vari plačete?“

„Akože by som neplakala, pani veľkomožná, naša Marta, sú chorí, a kto vie, či už i neumreli dosiaľ!“

„Vari preto idete plakať; veď vám to nie dievka, ani rodina,“ hovorila Marka.

„Veď by si ty neplakala, to je svätá vec; ani za starou materou si neplakala.“

„A čože? Veď je tým dobre tam, kde sú — lepšie, ako im tu bolo.“

„Ale je tebe nie dobre, keď si sirota.“

„Veď som,“ dosvedčilo dievča trochu tichšie, ale hneď zasmialo sa: „prečo by mi bolo zle? Nestarám sa o nič, cudzím obrúskom si utieram ústa, nie som hladná, mám si čo obliecť.“

Keby Johanka nebola zaujatá myšlienkou o chorej Marte, iste by bola prehodila: „Daj ti mi Bože, tých pár handár, čo ti po materi ostalo!“ ale ona, upratujúc riad po kuchyni, nedbala valne na reči dievčaťa; hovorila: „Ach, moja milá, mladá pani! A majú brata doktora, on pomáha druhým, a svoje nechá trpieť! Ja neviem, aká je to láska medzi tými pánmi, ako by sa nikdy nepoznali, nevideli, tak bočia jedno od druhého. A ono, tá Marta, stvorenie ako kus chleba; mne, kedykoľvek som prala u nich, vždy naliala ukradky hriatej do pohárika. Ale som ju i rada videla.“

„Azda len pre tú pálenku, tetka?“

„Čožeby len pre pálenku, ale pre to dobré srdce.“ Potom sa spamätala, že treba povedať Matejovi, aby chystal sa na stanicu v noci, a vezmúc si lampáš i veľkú šatku, odišla z kuchyne.

Za chvíľku bola i Marka ticho. Potom prebleskla jej chytrá myšlienka hlavou. „Počkaj, čo vám ja vykonám! Naiste majú zasa pod hlavou sklenku s pálenkou.“ Pri tých slovách vstala, vzala praslicu i s vretenom do ľavej ruky a, prikročiac k posteli, pravou rukou zodvihla hlavnicu. „Tu je nič, ale musí byť tuto, vykutať ho musím, čo kde.“ A, nahnúc sa, zodvihla i slamník. Niečo zacvendžalo, Marka vytiahla s víťazným pohľadom fľašku a hneď i malú skleničku. „Ako by som ja nevedela, vy stará kmetica! Ale vám ja to skryjem, trápte sa, veď vám pán doktor dosť zakazajú piť pálenku, a vy nič, iba ako by hrachom sypal.“ Takto sama sebe hovoriac, položila fľašku i so sklenkou do kúta za kasňou.

Ledva sadla si pod praslicu, už vrátila sa Johanka. Bola uzimená.

„Ten spachtoš! Už sa bol povyzúval a ležal na peci. V izbe plno priadok a jemu dobre počúvať s pece, čo si ženy rozprávajú. Nechce sa mu veľmi na cestu, ale on vie, že rozkaz pána plniť musí.“ Johanka pri tých rečiach prišla ku posteli a poskladala s hlavy šatku, položila pod hlavnicu, začala kutiť — Marka usmiala sa potuteľne a po nečase spýtala sa nevinne:

„Čo hľadáte, tetka?“

„Nič!“ odsekla jej a premetávala hlavnice ďalej. Chvíľku boly obe ticho. Bolo počuť vretienko Markino, ako tancuje po zemi, keď, zasukujúc nitku, pustila ho dolu, a bolo počuť tiež, ako šuchoce slama pod rukami Johankinými.

„Mara!“

„Čo, tetka?“

„Ty dievčisko, prekryla si mi…“

„Čo, tetka?“

„Čo, nuž mala som, hľa, na osoh vo fľaštičke trošku špiritusu, a ty si mi ho prekryla. Priznaj sa len, ty dievka!“

„Ah, tetka, čože by vám ja prekrývala; vari som ja taká? Dakde ste si vypili váš osoh, a mňa potvárate.“

„Zabož sa, že si mi ho neprekryla.“

„Ej, čože by sa ja za to božila; bol by ten ,osoh‘ hoden toho!“

„Vidíš, ty! že si mi ho prekryla. Daj mi ho, lebo ma v nohách trúpe.“

„Ej, veď vás trúpe, ale nie v nohách; veď ja viem, od čoho tak spíte, že by ste sa nezobudili, ani čo by trúby trúbily nad vami.“

„Nejazyč už toľko. Tvoj jazyk je dlhý až po Debrecín.“

„A váš, tetka, ešte míľu za Debrecínom.“

„Ale ho čušíš! Hneď ti zavolám pána doktora, a ten ti napraví strapatú hlavu.“

Marka tento raz nepovedala nič. Johanka chytila sa do inej práce, ale pokoja nemala ešte.

„Potvora kadeaká, ešte zo mňa, starej ženy, posmech vystrája. Hneď mi povieš, kde si položila tú sklenku.“

„Tam vám je za almáriou, ten váš osoh. Daj vám len Pán Boh na dobrý úžitok,“ vyjavila napokon všetečnica a hodila hlavou smerom ku kasni.

Johana zohla sa po sklenku a nahla si z nej — veď je to na osoh. Tak potúžená upratúvala ďalej, hoc i nemala čo upratúvať. Napokon pomyslela si, že bude čas na spanie.

„Tetka, a či nejdete sa opýtať pána doktora, či nepotrebujú niečo na cestu?“ starala sa Marka.

„Ej, čože by potrebovali, veď si oni kúpia, keď im bude treba.“ No sotva to povedala, zavznel zvonec z izby.

„Hľa, tetka, nepovedala som, že vás budú ešte volať? Len sa skoro; vezmite nohy na plecia, veď vás už môžu netrúpať.“

Johanka nepovšimla si tento raz rečí Markiných. Už bola na chodbe.

Peter nepokojne chodil po izbe. Ľúto mu bolo, že tak veľmi odcudzil sa od sestry. Jej vrelé slová, vyznanie lásky dotklo sa živo struny jednej, dávno nedotknutej, a ona ozvala sa mocne. Bože môj, veď kedysi Marta bola celým svetom jeho, a teraz ako mohlo sa stať, že opustil ju, že ona vzdialila sa tak ďaleko od neho. On pomáha iným, lieči cudzích ľudí, a ju necháva v chladnej cudzine hynúť; jeho vinou — áno, i jeho vinou — ponáhľa sa mladušká žena priamo do náručia smrti. „Musím ísť ku nej, musím! Čo potom, neviem sám, ale nesmiem jej nechať takto, nemohol by som to zodpovedať pred sebou — a pred matkou…“

Zavolal Johanku. Pomohla mu poukladať šaty do cestovného vaku. Potom jej prikázal, aby do odchodu bdela, že vyprevadí ho i pozatvára dom. Johana kývla hlavou. Chránila sa prehovoriť, lebo cítila, že ušiel by jej jazyk a pán doktor zbadal by, že pila pálenku. Mlčky tedy prichystala všetko a potom vyšla z izby.

„Budeme noc merať, Mara,“ povedala, prijdúc do kuchyne.

„Dobre, tetka, ja do polnoci, vy od polnoci.“

„Veď keby tak, ale pán bude akiste piť ešte čaj a ja musím byť hore, a už ledva na nohách stojím.“

„Chudina! Akoby i nie,“ posmievala sa Marka.

„No, len no, posmievaj sa ty starým ľuďom, i ty budeš raz stará.“

„Vari ja, tetka! Azda by i ja mala také vrásky po čele, ako vy, a ruky samá merná žila.“

„Azda sa nazdáš, že som ja naveky bola stará?“

„Ja sa nazdám, že ste vy nikdy mladými neboli, tetka.“

„Horkýže nebola; mala si ma vidieť, mňa, keď som bola dievkou, po celej doline mi išiel chýr.“

„Veď čože, keď ste si ho nevedeli zachovať.“

„I, všetečnica, čo teba do toho! Ani ty si ešte nepreskočila.“

„Ej, tetka, ale ja naveky ostanem poctivou.“

„Čože by si ty ešte vedela, ty drž jazyk za zubami a buď rada, že máš kde hlavu skloniť.“

Marka chvíľočku zasa ostala ticho. Johana vzala si tiež praslicu, priložila si stolec ku posteli a zívajúc začala priasť.

„Vyhrň ešte to uhlie, Mara, a polož so dve íverá naň, aby nám oheň nepotuchol.“

Dievča ochotne vykonalo, čo sa jej kázalo. Rozduchujúc žeravé uhlíky, začala zasa:

„Tetka, či vám niečo nešepce okolo ušú?“

„A čože by mi malo šeptať?“ hovorila starká a lenivo hýbala krivými už prsty vretienkom.

„Nuž len tak, tetka. Mne vám naveky niečo šepce, a to je tak čudne, vždy nové a nové veci, a to či robím niečo, alebo nie, jednostaj mi vám v hlave tak ako by šeptalo.“

„Iď, ty sprosták, veď to myslíš, to sú myšlienky.“

„Veď myšlienky, ale načo sú tie myšlienky? Či to i druhí ľudia myslia, tak ako ja, či to i druhým tak šepoce, ako mne?“

„A či ja viem? Čoby sa ja starala, čo myslia druhí ľudia?“

„A či, tetka — veďže nedriemte, pichnete si do prsta — či je to i vám tak dobre okolo srdca, ako mne, keď vidím zelenú horu a počujem vtáčkov spievať a keď stojím v báni, plnom malín a jahôd, a som zdravá, spievam z plného hrdla a nazdám sa, že celý ten svet, čo ho vidím s hory, je môj: — vtedy vám mi je tak dobre okolo srdca. Či to i druhým tak? Alebo keď som pásla husi a babuľky moje štebotaly okolo mňa a starú som z ruky chovala a ona mi až do náručia prišla a ja som ju bozkávala, vtedy mi bolo tiež tak dobre, tak veľmi dobre tu,“ pritom ukázala na prsia, a odblesk tej „dobroty“ bolo jej vidno na oživenej tvári; „ach,“ vydýchla z hlboka, „ach, tetka, či to i vám tak, keď sa radujete?“

„Mhmm,“ dotušila Johana a hlava jej klesla na prsia.

„Veď tí už spia! tetka, aspoň si už ľahnite, vy spachta, keď nevládzete hlavu hore držať. A že vraj noc merať! Ver’ by ste vy boli súci medzi dievčatá na ,dlhú noc‘; veď by vám mládež vykázala fígeľ!“ Marka odložila praslicu a pomohla starej žene na posteľ.

„Postav ešte do toho nového hrnca — vody — na — čaj — pre — pána — a choď Matejovi — posvietiť — okolo voza —“

„Už sú božia, tá stvora!“ povedala Marka a vzala ten nový hrniec z police. „Bože môj, či to i ja taká budem? Akí sme to ľudia, ako ten kvet na úboči: dnes kvitne a zajtra ho už niet. Ako čudne je to na tom svete: jedným je dobre a druhí sa trápia od malička.“

Postavila hrnok na sporák, naliala do neho vody a priložila i na oheň. Na jej tvári poihral si odblesk plameňa, zrkadlil sa v jej umných očiach.

„Tá moja stará mať, Pán Boh im daj slávu večnú, aká to boli žena. Nikomu neublížili, nikoho neposúdili, ničoho nemali, preto že rozdali všetko, a jednako vysmievali ich a povedali na nich, že sú pani. A prečo? Mňa tiež tak prezývajú, ale ja im dám, reku: mne nikto v močidle konope nezapáli, ani —“

Zvonec pretrhnul Markino mudrovanie. Strhla sa a bežala opýtať sa, čo pán doktor rozkážu.

„A Johana?“ opýtal sa Peter.

„Oj, tí spia, ako by ich zarezal; ani by ich už viac nikto nezobudil.“

„Nebuď jej, ale dones mi vriacej vody na čaj, a zapáľ si lampáš, a choď pozrieť, či Matej už chystá sa na cestu. Skoro môže už priahať.“

Dievča donieslo vody a postavilo na stôl. Peter sám narobil si čaju a, sadnúc si k nemu, vzal do rúk najnovšie noviny. No nečítal dlho, ani nevedel, čo číta vlastne, a chodil po izbe. Zapálil si i cigaru, ale mu nehorela dobre, odhodil ju na veľkú radosť Mateja, ktorému dostávaly sa ohorky a spodok z fajky pánovej.

Marka vyšla na dvor. Tma bola a chladný vietor dul od holí.

„Ja mu poviem, aby už priahal, lebo kým sa ten posbiera, prejde i hodina.“ Prešla cez dvor až ku dverám stajne. Cez úzku škulinu svietilo sa slabo.

Zabúchala na dvere.

„Báťa, otvorte!“

„Hó, ktože si, že taký hurt robíš?“

„Ja som, báťa; chcela som vidieť, či ešte žijete, či neumreli ste ešte?“

„Ej, čo by ja umrel, nehovor mne ty o smrti.“

„A, báťa, aby ste už priahali.“

„Ale je ešte nie jedna; teraz som len pozeral na hviezdy.“

„Darmo vy na hviezdy pozeráte, báťa; nemáte ani jednej na nebi.“

„A kde by sa boly podely?“

„A už len priahajte. Posvietim vám. Aleže sa rezko, báťa, nie tak s nohy na nohu.“

„Eh, vieš ty, ako treba okolo koní obchodiť. Len komu to zas prišlo na um! Na kýho čerta že ten pán idú zas do tej Pešti?“

„Nuž idú si sestru navštíviť; veď ich poznáte.“

„Čože by som nepoznal; vari našu Martu? Dosť som sa jej naprevážal hore-dolu. A načože idú k nej?“

„Sú veľmi chorí, idú ich liečiť.“

„Ako by v Pešti nebolo doktorov dosť.“

„Veďže sa skoro, starý; nesháňajte sa za toľký čas.“

Vyviedli kone, Matej prácne priviedol svojho až ku oju a pokrikujúc priahal ich do voza.

„Mara!“

„Čo, báťa môj?“

„Daj ho sem, toho koňa.“

„Veď vám je tu, báťa. Vari ste už i vy slepí?“

„Curukni ho, a posvieť, tak, a teraz bež mi po gubu a koberce. Dones mi i bič. Ale aby si skôr tu bola, ako tam.“

„Vám aby letel,“ odpovedela letkom Marka. Ona nenechala inému ostatné slovo za nič. Hneď bola nazpäť, vlečúc gubu i koberec, a položila ich na kozlík.

Bujné kone zarehtaly.

„No, báťa, ešte zamrznem pri vás, kým sa vyštveráte na ten voz.“

„A, Mara — nedoniesla si mi?“ ukázal pritom, ako vytriasajú fajku.

„Pfi, vari vy to ľúbite! Ja by takého muža nechcela.“

„Len by ťa on chcel, ty striga.“

„A ver’ ja nie; ani by ho nebozkala. Ale, báťa, aha, pán už hľadia zo dvier na vás; taže sa už!“

Ale Matejovi ešte ako by chybovalo niečo, i zastrkoval krivé palce svoje do vrecák kabáta.

„Čože hľadáte ešte?“

„I, ešte mi je fajka tam vo válove, bež mi po ňu, dievča.“

Marka bola mihom tu s fajkou.

„Báťa!“

„Čože zasa, ty striga!“ vyštverajúc sa konečne na voz, obrátil sa k Marke.

„Vás by bolo poslať iba pre smrť. Minulo by sto rokov, kým by ste sa vrátili s ňou.“

„Ha — ty jazyčnica, tebe tiež baby nezabudly jazyk podrezať.“

„Aby ste vedeli, že nie; no pohniteže už raz.“

„Pŕŕŕ — né!“

A kone, už netrpelivé, pohly sa.

Predo dvermi vo tme už čakal Peter.

„No, Matej, ale je čas už svrchovaný; a ty, Mara, pozamykaj všetko, a dajte pozor na dom.“

„A žriebä aby si mi opatrila, to ti povedám,“ nakladal Matej, naťahujúc rukáv guby. Peter tiež zakrútil sa do bundy.

Mrazivá bola ešte noc. Kalendár už v ten deň kládol začiatok jari, ale zima veru ešte držala sa.

Keď Matej už raz sedel na kozlíku a kone cítily jeho ruku, počuly jeho hlas, tu letely, a vždy rovno, bez trhania, až Matej len tak rástol od pýchy. Vyletely i teraz z panského dvora — zľava i zprava ostávaly nízke domky s tmavými už okienkami. Len kde-tu bolo vidno ešte hlavienku tlieť na kozúbku.

V úzadí čnie do výšky zasnežené temeno hole, od nej tiahne ostro, mrazivo severák. Noc je tmavá, bez hviezd, bez mesiaca. Oblaky preháňajú sa po oblohe.

Nad ránom vozík šiel úzkym priesmykom; v šere rána belely sa vápencové steny vrchov mesta N. Blížil sa vozík ku stanici — bolo počuť cengať prvý raz.