E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Hojže Bože!

Dielo digitalizoval(i) Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines, Bernadeta Kubová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov



  • I
  • II
  • III
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

I

Štyri vlhké sivé steny, stôl, posteľ s chudobným prikryvadlom, stojan na knihy, truhlička študentská a niekoľko slabých stoličiek: to bola izba teologa Pavla Lopatu.

Priestor to tesný a jednako obsahoval on celý svet tu schodiacej sa mládeže. Koľko by mohly rozprávať tie steny, koľko sľubov, skvelých plánov a ružových nádejí oživovalo tu denne! A zasa koľko smutných hodín trápnej samoty, koľko strádania, múk mladého srdca!

Ako často boly steny tie svedkom trudu a zápasu ducha so slabosťou tela. Ako často klesal bezvládne mladý obyvateľ tejto priestory na lôžko svoje, blúzniac, ako vo snách ťažkých — vysilený od hladu. Veď krem toho obedu v alumnii nemal niekedy ničoho cez deň, až pozdejšie, keď dostal priváta, len dobrými kamarátmi ponúknutá fajočka zaháňala hlad zasa na niekoľko hodín. Kus tej trafiky bolo jediné, čo prijal od svojich druhov.

Ale zato bola to radosť vidieť týchto šuhajcov: ,ako by ich bola mala jedna mater!‘ keď sišli sa u Pavla. Nebolo ich mnoho, ale boli dosiaľ všetci rýdzi, všetci svoji. Všetci nadaní, pilní poslucháči vysokých škôl. Nateraz boli tu len siedmi: dvaja teologovia, traja právnici, jeden medik a jeden filolog.

Krýdlili sa mladí sokoli!

Posledný večer sišli sa u Pavla. On bol medzi nimi najstarší a že mal dobrosrdečnú gazdinú, ktorá dovolila im spievať, rečniť, zabaviť sa, ba i sama často poslúchala spev oduševnených šuhajcov, preto radi schodili sa tu.

Meno ich krúžku — dajme tomu — bolo ,Naprej‘.

Na stole stály v rozmanitom neporiadku sklenice, poháre a zbytky oštiepka, chleba a salámy. Okolo stola na truhlici i na posteli rozložili sa šuhajci, besedovali, kúrili a upíjali to ,požehnanô‘, ktoré Branko na bradu dostal od ,pána‘ Zborayho.

„Braňo!“ zvolal jeden z nich, „začni nám ,Mor ho‘ ešte raz!“

Oslovený šuhaj krásnej postavy, ušľachtilých čŕt tvári a jasných očú, vstal. Bol to právnik Vojtech Perac. Preto, že rečnil všetky spevy Chalupkove, nazvali ho Brankom.

On bol najšviháckejší, temer elegantne oblečený. Trovil mnoho a robil dlžoby, ktoré rodičia voľky-nevoľky museli poplatiť. Pre jeho vtip, veselú povahu a dobrosrdečnosť bol všeobecne obľúbený. Chvále bol veľmi prístupný a prechovával v duši svojej ctižiadostivé plány do budúcnosti. Keď vstával, stolička praskala, i vystrel a postavil sa pred druhov a začal:

,Sleteli orli s Tatry, tiahnu na podolia!‘

A šuhajci — znova a znova oduševňovali sa na pádnych veršoch básne, jedinej tohoto druhu.

„Mor ho!“ skríkli potom odrazu a zdvihli sa, štrngali pohármi: „Mor ho, oj detvo môjho rodu!“ — Branko nemohol ďalej rečniť od hluku. Keď sa utíšili, zvolal Pavel: „Zaspievajme si, bračekovci!“

„Spievajme!“ I začali: ,Hojže Bože!‘

Pri dokončení prvej sloky vstal Pavel a začal hovoriť: „Bračekovci!“ Šuhajci stíchli. Úcta a láska zračila sa v ich zohriatych tvárach.

„Bračekovci! Bratia! Hodina lúčenia nastáva! Rozlietajú sa sokoli, hoj, bratia, nezhavraňme sa!“

„Nezhavraňme sa!“ skríkli všetci ako z jedného hrdla.

„Ostaňme sokolmi vzletných ideálov, nedajme sa stiahnuť hmote do všednej kaluže!“

„Idealista!“ skríknul počerný mladík, trocha ostrých čŕt a malých, čiernych fúzikov. To bol Daniel Netkal s prímením ,prorok‘.

„Čujme, čujme — ticho lžeprorok!“ volali rozličné hlasy.

„Bračekovci!“ začal zasa Pavel, oprúc sa pravou rukou o stôl, ľavú položil na prsia za vestu. To bola jeho najmilejšia póza, keď rečnil alebo odpovedal. Nemohol ďalej — lebo dvere otvorily sa a v nich zastal človek asi tridsaťročný.

„Pán profesor!“ zvolal najmladší zo šuhajcov, zodvihol sa, a vstanúc zo stolca, šťuchnul pri sebe sediaceho Daniela.

Všetci povstávali — i vítali profesora svojho, Štefana Prelockého.

„Prišiel som ešte raz rozlúčiť sa s vami, bračekovci,“ oslovil Štefan Prelocký mladých žiakov svojich.

„Živio Prelocký!“ zvolal prvý Branko a za ním všetci ostatní. Tým bolo kúzlo prelomené, ostýchavosť zahnatá. Profesor neštítil sa s času na čas pobaviť sa so svojimi poslucháčmi, tu i tu zaspievať si, okriať medzi nimi, pobesedovať si o nových plodoch na poli literatúry slovenskej. On bol muž bezúhonný a neoblomného charakteru. Preto nachodil všade protivníkov, lebo podlosť vyberá si vznešenosť za terč svojich pletích.

Zovňajšok jeho bol príjemný a sympatický. Postava jeho bola strednej výšky, tvár trochu bledá, čelo vysoké, rusými, vlnistými vlasmi ovenčené. V belasých očiach jeho teraz zračila sa láska, ale črty jeho prezradzovaly smútok a tieseň. No z belasých očú jeho niekedy i prísnosť hľadievala a vtedy báli sa ho tí, na ktorých Štefan rozhneval sa.

Najmladší z nich, hodný, telnatý šuhaj, prvoročný jurista, Víťazoslav Rapka, vybehol z izby. Skoro vrátil sa i s gazdinou, nesúcou čistý pohárik a novú zásobu vína. Uklonkujúc sa, postavila gazdiná pohár na stôl.

„Zo zduseného vzduchu môjho bytu“, pokračoval profesor, „od chorých mojich, zažiadalo sa mi pobesedovať si s vami; z blízkosti smrti bezprostredne hupnúť k bujarému životu. Slovač moja!“ Mladý profesor vstal, za ním všetci ostatní.

„Slovač moja, bujarí sokoli! Život je pred vami a žiada od vás činy! Prijmite slovo lásky, slovo úprimnej lásky na cestu života! Takto nevidíme sa viac. Neostanem viac tu, siahol som často do osieho hniezda. Ťažké dni, bratia, nastávajú nám. Celé kŕdle lačných havranov obletujú nivy naše. Nastáva nám borba, ťažká borba! Azda neprekvapí vás neprichystaných. Čo škola zameškala, hľadel som nahradzovať ja, ale ak sami ešte nepriložíte rúk na zavŕšenie diela, na zdokonalenie seba, moje dielo nedostačí. Bratia moji! Slovač moja! otužujte sa v zápale svätom za vec našu! Tvoj zápal, Branko náš, buď vytrvalý a dôsledný! Nedaj sa zachvátiť ctižiadosti, sláva sveta nesveď ťa s pravej cesty k cieľu. Dokáž nášmu Daňovi, ktorému ste pre jeho vešťby dali meno ,proroka‘, že zle veští o tebe, keď pochybuje o tvojej stálosti! ,Mor ho‘ nech zazvučí v duši tvojej vtedy, keď lákavé výhody verejného žitia pred tebou povstávať budú. ,Mor ho, detvo môjho rodu‘ zvolaj aj vtedy, keď borba bude tuhá!“

Štefan urobil malú prestávku, šuhaji použijúc jej, zvolali:

„Živio! Sláva Prelockému! Živio Branko náš!“

„A ty Pavel môj, buď stúpencom pravdy a hlásateľom náuk Kristových. Buď apoštolom medzi svojimi. V krušných okolnostiach vyvinovala sa duša tvoja, ty zavčasu naučil si sa zápasiť s biedou, so spojencom to krutým našich nepriateľov. Núdza bolí, ale uzretý duch v takýchto pomeroch je tým vytrvalejší. Tebe nastáva čas činu a práce, požehnaj ti ju Boh a korunuj ju zdarom.“

„Živili!“ skríkli zasa študenti a shlukli sa okolo milého profesora.

„Ľudovít môj! brat môj! Tebe dal Boh silného ducha v pomerne slabom tele! Ty, obdarený všetkými darmi ducha, buď zastancom ľudu zúboženého, v právach jeho často ukráteného. Nedaj sa sviesť sľubom vysokopostavených, zpytuj svedomie svoje vypestované pod dozorom nežnej matky. Znám tvoju rodinu, žes’ nežný syn a brat, znám tvoju matku — spytuj sa vždy jej — ona vždy dobre poradí ti, ona k zrade svojho domu svolenia nedá, i obrátila by sa v hrobe, keď by počula, že odrodil si sa!“

„Nikdy!“ zvolal Ľudovít tichým, ale pevným hlasom.

„Neodrodíme sa! Nikdy! Nebudeme zradcami!“ volali mladíci so zápalom v očiach i na zohriatych tvárach.

Štefan Prelocký s úľubou hľadel na týchto následníkov ideí svojich.

„A tak na zdar, bračekovci!“

„Na zdar,“ volali šuhajci.

„Ešte ty, Daniel môj, ty, Kliment, náš mudrlant a filozof, ty, Janko Lós, a ty najmladší, ale silák nášho kruhu, Víťazoslav Rapka, s prímením Bombura, prijmite na rozlúčku tieto slová úprimnej lásky rodného brata.“

„Ty, Daňo náš, nastúpil si tiež cestu služobníka božieho. Neprestávaj nikdy byť ním. Si horlivý, ale prudký. Si ako Peter, ktorému Pán povedal: ,Schovaj meč svoj do pošvy, lebo kto s mečom bojuje, od meča zahynie.‘ Pravdu zastávať, áno, to povinnosť naša, ale čelom preraziť múr nemožno. Tvoja pravdomluvnosť nestaň sa sverepou, úprimnosť nebuď hrubianstvom, lebo tým neposlúžiš dobrej veci našej. Buď opatrnejším, lebo často pre neopatrnosť bol si tŕňom v oku!“

„Opatrnosť,“ riekol Daniel, „je podľa mojej mienky bojazlivosť, je zbabelosť. Presvedčený o dobrej veci, zbabelým nebudem nikdy!“

„Niet reči o zbabelosti,“ hovoril ďalej Prelocký s vážnosťou neobyčajnou, „neradím ti k tomu; — avšak — život ťa naučí a zbrúsi hrany ostré. Nebojím sa, že sa odrodíš, ale že trpieť budeš, to viem!“

„A keď prijde utrpenie, vtedy najde ma na mieste,“ hrdo povedal Daniel.

Prelocký uprel na neho svoj prenikavý pohľad. Potom obrátil sa ku Klimentovi.

„Kliment, náš mudrlant a skúmateľ rečí, ty sleduješ miernu politiku, ty si pravá protiva Danielova, buď mierny a ústupný, ale brat môj, nie všade! Prijdú zvraty v živote, kde ustúpiť, čo len na šírku vlasa, je zradou. ,Slovan cudzie nežiada‘ reční náš Branko — a ,oni čelom nebijú, do nôh nepadajú‘… a ,voľ nebyť, ako byť otrokom‘. To platí, Kliment môj, tebe. Nie sú to prázdne slová, ale verná rada brata srdečného.“

Kliment poslúchal a pozrúc priamo do očú profesorovi milému, povedal:

„Budem pevný, verte tomu, neodrodím sa!“

Ale Daniel zvolal:

„Ty možno nie, ale žena tvoja alebo deti tvoje, neodoláš im, ak nedostaneš ženy Slovenky.“

„Prorok, prorok,“ skríkol Víťazoslav Rapka.

„Už zasa, Daňo náš!“ karhal prísne profesor, „pochybuješ o iných a ty si tiež tak podrobený zmene. — Avšak pripozdieva sa — ešte niekoľko slov k tebe, Janko Lós, pilný, vytrvalý medik náš. Ľúbim ťa, brat môj, avšak jedno pri tebe sa mi nepáči: si neznaboh! Avšak kto chce pokoja dôjsť so svetom a sám so sebou, ten musí mať základ zo základu toho, ktorý je Kristus. Ver, že ani národ, ani jednotlivec neobstojí, keď srúca oltáre svoje, alebo postaví na ne sochy rozumu. Viera, brat môj, viera nás spasí. Nemôže slepý slepého viesť, ani vodca národa nesmie byť bezbožný, neveriaci. Pravda Bohom vydaná buď i tebe heslom.“

„A ty, Bombura nášho malého krúžku, využi silu svoju v prospech dobra pre slávu božiu a národa svojho. Nepostav jej do služby nízkych náruživostí, neoddávaj sa náklonnostiam telesným, ale ži duchu a pravde. Hlas tvoj mohutný, ako dunenie hromu, nech ozve sa za práva ľudu ujarmeného. Pokračuj vo vedách, si hlava dobrá, ale vytrvalosť ti chybuje.“

„A buďte vždy na stráži. Chráňte sa zrady, čokoľvek, či zlé, či dobré potká vás, zradcami nebuďte! Zrada je to najhnusnejšie na svete. Nemôže byť požehnaný ten, kto zaprie mať svoju, ani kto nadužije dôveru priateľa!“

„Kliatba zradcom!“ zvolali mladíci oduševnene.

„Nebojím sa o vás o nikoho tak, ako o teba, Branko,“ začal zasa Daniel.

Brankova tvár vzplanula hnevom a chcel ostro odpovedať, ale druhovia vpadli do toho:

„Stará pieseň, Daňo, stará pieseň, ty všade čuješ zradu, veštíš zlo, ako kuvik!“

„Nehorši sa, Branko,“ tíši Ľudovít, „ale životom svojím dokáž, že čo veštil, zle veštil“.

„Bračekovci,“ začal zasa Daňo, „Branko náš hnevá sa azda na mňa, keď hovorím, že nebude stály. Ľúto mi je, lebo ho mám rád, druha môjho milého — i modliť sa budem za neho, — ale bojím sa, že okolnosti urobia z Vojtecha to, čo budú chcieť. Pre slávu a chlúbu vysokých, zabudne na nás — a na všetko.“

„To sa nestane,“ bránil sa zasa Vojtech a ostatní zvolali: „to sa stať nesmie!“

Ale Štefan Prelocký a Pavel vymenili pohľad vážny a nepovedali slova.

„Nože, ty prorok náš,“ ozval sa Bombura posmešne, „povedz nám, čo bude ešte s nami ostatnými? Tu vezmi si Ľudovíta na mušku!“

„Ľudovít je rýdzi charakter. Duša zbožná, duch pilný, vytrvalý. S Ľudovítom je Boh!“

„A Pavel?“

„Pavel bude verný až do smrti, lenže“ — — zamĺkol — lebo hlboko vpadlé, dumné oči Pavlove vnorily sa v jeho prenikavé zraky s otázkou a očakávaním. Chcel povedať: „lenže — žiaľ — smrť jeho je nie ďaleká.“ — Priateľstvo, súcit zavrely mu ústa, aby nepovedal tej krutej „pravdy“ tak neobalene.

„Lenže?“ tázal sa Pavel.

„A o mne čo povieš,“ kričal Víťazoslav-Bombura a prekričal Pavla i všetkých, čo by sa boli hlásili k slovu.

„Ty si daj pozor, aby si nezabŕdol do lumpáctva.“

„Oho!“ zahriakol ho zasa mladý silák „a už to je pravda, že si veľmi prostoreký!“

„A Lós?“ spytovali sa ešte, na polo smejúc sa, na polo v nedôvere.

„Lós bude takzvaným normálnym človekom, nezastaví behu sveta, ani nevyšinie ho z koľajníc.“

„Ešte o sebe, ty veštec, povedz, ale pravdu!“ kričal Bombura, ktorému víno udrelo už do hlavy.

„Poviem!“ odpovedal chladne Daniel.

„Pre moju prostorekosť nebudem mať mnoho priateľov, tým menej priaznivcov medzi vyššími, tak kto zná, či neskloním hlavu svoju v cudzine“.

„Vari v Amerike!“ smiali sa mladí šuhajci.

„Možno i tam,“ zavŕšil Pavel.

„Bračekovci! Kdekoľvek a čokoľvek budete, slúžte Bohu a pravde! Národ a česť! Nech vás dar nesvedie, hrozba neskloní.“

Šuhajci poskákali ku stolu a berúc pohárky do rúk, začali spievať:

„Kto za pravdu horí!“

Vyspievali ju s oduševnením a zápalom. Potom objímali sa, aj Branko zabudol na pochybnosti Daňove — srdcia mladé prekypovaly citom.

Pavel utrel si zvlhnuté oči, i tým druhým sperlily sa slzy v jasných očiach, a Branko znova začal rečniť: „Mor ho.“

„Mor ho, mor ho, hoj, detvo môjho rodu!“ ozvalo sa zo siedmych hrdiel odrazu.

„Bračekovci, ja už musím odísť. Mňa čaká chorá žena a dieťa. S Bohom! mladí sokoli, rozletíte sa každý svojou stranou, no s Bohom, s Bohom!“

Profesor a študenti pobozkali sa,

„Odprevadíme vás,“ navrhoval Ľudovít.

„Poďte, ale potom, bračekovci, domov!“

„Domov, domov, kdeže by, je i tak pozde,“ prízvukovali študenti radom.

Odišli, Pavel ostal sám. Svesil hlavu, založil ruky nazad a chodil po izbe.

Prišla gazdiná upratať, Pavel poslal ju preč, aby išla spať.

Vzduch izbičky bol presýtený dymom a zápachom vína. Pavel otvoril oblok. Dnu prúdil sa čerstvý vzduch, lampa zblkotala. Pavel postavil ju do kúta a nahnúc sa oblokom von, dychtive vdychoval nočný vzduch do seba. Potom ľahol si a bdiac ležal dlho, dlho.

Medzitým študenti odprevadili Prelockého až po bránu domu, kde býval. Tam rozlúčili sa: Štefan vošiel dnu, junáci pobrali sa nazpäť.

Na rohu ulice zastane Víťazoslav Bombura a rečie:

„Chlapci, poviem vám voľačo, ja som smädný! Poďme ku pánu Zboraymu!“

„Hovoríš čosi,“ povie Branko — Vojtech Perac.

„Zabudli ste už, čo ste sľúbili Prelockému?“ tázal sa s výčitkou Daniel.

„Zabudli-nezabudli, ale keď som, na môj’ dušu smädný. Poďme!“

„Nepôjdeme,“ zoprel sa Ľudo.

„No, veď ty, panenka, kdeže by si ty šiel — maminej zástery sa držať,“ vysmieval Víťazoslav — Bombura.

„Ej, chlapci, svedčí sa odobrať sa aj od pána Zborayho,“ začal zasa Branko.

„A od Jožka primáša a jeho bandy,“ narážal Lós.

„Ako vidím, už sme podali čertovi palec, a hneď budeme jeho,“ dovŕšil Daniel.

„Ja ešte mám tu so pár ,hákov‘,“ zamiešal sa aj Kliment.

„No tak poďme, ktože by teraz spal, vyspať môžeme sa aj doma…“ mudroval Rapka a zamieril ulicou ku známej krčme.

A oni šli za ním.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.