Zlatý fond > Diela > Z našej dediny


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Z našej dediny

Dielo digitalizoval(i) Daniela Kubíková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov

I. Pod starým dubom

V sobotný deň, popoludní, šiel chudobný rubár z hory domov. Vo vačku mal niekoľko tých ťažko zarobených groší, čo dostal na výplate, nesie ich domov žene a deťom na poživeň. Bol ukonaný, lebo rúbanisko bolo až hen v treťom chotári. Keď prišiel na pokraj hory, kde chodník vychodí na cestu, padol mu zrak na široko rozvetvený dub. Pod ním bola skala machom obrastená, akoby naschvál ta položená, aby si pocestný mohol pri ňom ohníka naklásť a fajočku zapiecť. Aj tak boly tam znaky, studený popol a niekoľko uhlíkov, iste podobný chudobný človek oddychoval tu.

Pomyslel si chudobný rubár: „Tu si oddýchneš a zapečieš fajočku.“

I odhrnul suché listie, aby nestalo sa nešťastie a hora sa nezapálila — napravil kameň, slúžiaci za opierku drevu, a nakládol ohňa. Nezadlho vyšľahol prvý plamienok, a práskajúci veselo poskakoval po suchej raždine a chytal sa do nej.

Oheň, ruzumne upotrebovaný, je priateľom človeka. Bez ohňa, bez tepla i svetla ktoré on dáva, biedny by bol človek na zemi. Ale keď vidíš taký veselý plamienok i žiaru, tu zohreje sa telo, okraje ti duša a ty smieriš sa na čas s osudom často dosť krutým. Chudobnému dedinčanovi je nezbytným spoločníkom; v hore on skorej znesie hlad — ale nemať zápalky u seba, bolo by hotové nešťastie.

Aj náš rubár potešil sa nad veselo horiacim ohníkom. V myšlienkach hľadiac do plameňa, vytiahol zapekačku, dohán, napchal si, a odhrnúc hlavne položil ju na žeravé uhlie.

V tom zašuchotalo niečo vedľa neho. Zjavil sa starý, šedivý človek. Vidno zo všetkého, že je ešte chudobnejší od nášho rubára. Nielen že je biedny, ale musí byť aj chorý. Telo jeho i ruky, držiace palicu, trasú sa. Má zhusta poplátanú kabanicu a na nohách kapce. Starý človek stojí, stojí a díva sa do vatry a na človeka pri nej sediaceho.

„Bože daj šťastia,“ pokloní sa starý.

„Bože daj,“ ďakuje rubár a ťahá zapekačku z ohňa. „Odkiaľže idete, báťa, odkiaľ?“

„Zďaleka synak, zďaleka,“ hovorí príchodzí a, sadajúc k mladému, hľadí vôkol seba, akoby v rozpomienkach. Korene starého stromu rozostlaly sa po zemi a oplietly aj tú skalu, na ktorej skromný mach našiel chudobnú výživu svoju.

„No, tak, sadnite si, sadnite, báťa, zohrejte sa. Ak chcete, môžeme potom spolu isť ďalej.“

„Sadnem si i zohrejem sa. Čožeby nie — veď som ja tu dosť ráz sedával a hrial sa i opekal.“

„Vari naozaj?“ čuduje sa rubár. „Čo nepoviete! Vy chodili ste tadeto?“

„Ej, chodil, synak, chodil; ale vtedy si ty nebodaj ešte nebol na svete. A vtedy bolo inak medzi ľuďmi, lepšie sa žilo na svete.“

„Azda pravdu hovoríte, starý. Ale vieme, že starí ľudia staré veci chvália, a ono poctivý človek ta vyžije aj dnes.“

„No, no, vyžiť vyžije, čože by nevyžil. Akože ty žiješ?“

„Nuž tak, so dňa na deň s Božou pomocou. Kým som zdravý ja, žena i moje deti, nepotrebujeme sa báť hladu. A potom bude, ako Boh dá.“

„Tak — tak, syn môj, ako Boh dá,“ riekol starec a zakašľal. Potom hľadel chvíľku mlčky do ohňa, pokyvujúc hlavou, ako by myslel na celkom iné veci. Rubár priložil raždiny na vatru a znova prihovára sa:

„Nekúrite, báťa?“

„Nekúrim; beztak ma kašeľ dobre nezadusí.“

No rubár predsa by len chcel starého pouctiť. I vytiahne z kapsy chlebík — čierny, ale chutný, i nožík, a, podávajúc ho, rečie:

„Nate, odkrojte si aspoň kus chleba!“

Starík nedá sa núkať, ďakuje, odkrojí a ujedá si chlebíka. Odkrojil si aj rubár a zajedol si tiež. A týmto činom akosi stali sa bližšími. No starec mlčí zasa chvíľku a obzerá sa znova vôkol seba.

„Hej,“ začal po chvíľke, „bývaly to časy — boli sme mladí i mocní i my — neznali sme pánov nad sebou. Pravda, páni boli, ej, boli — ale nám nerozkázal ani jeden. Chodili sme — nuž chodili sme, znáš synak, ako sa hovorí: po stranách. Ej, ale ty nevieš, čo je to. Svet je už nie ten, čo býval.“

„Tak? I vy ste chodili poza bučky, i vy?“

„Ej, chodil, nechodil; chodilo nás viacej. Kamaráti moji — už všetci tam na Božom súde, len ja ešte tu na blude. Eh, poznal som ja v tomto chotári každú liesku v hore a každú dušu v dedine. Neraz mne nebodaj aj tvoj starý otec dal prístrešia v dome.“

„A to je možná vec, báťa. Oni nám často o tých „postranných chlapoch“ rozprávali; o Rochovcovi najradšej, že bol najsmelší.“

„A či ozaj? Rozprával o Rochovcovi? No, synak, aby si vedel, že som to ja ten Rochovec!“ hrdo rečie starý.

„Vy? Vy? Kto by to povedal! Nuž veď vami matere deti strašievaly: počkaj vraj, len sa zdúvaj, naraz príde Rochovec! A teraz — ej, ver’ by sa vás ani jedno z našich detí nebálo viac.“

Usmial sa starý, smutne, neveselo.

„Aj hadov ste vraj nosievali za košeľou a potom strašili mladé ženy: dobre nepopadaly od ľaku.“

„Haha, tak tie vískaly, len sa tak stráne ozývaly. Ale čože? — minulo sa i to. Tu nám nebolo ďaka ostávať, išli sme ďalej. Roky uletely, s nimi mladosť i sila, prišla choroba, zápäť za ňou bieda, a ja tam ďaleko na Dolnej zemi, kde nepoteší sa oko na tomto dubci. Ej, reku, ešte raz, len raz ešte dostať sa sem a posedieť si pod mojím starým známym.“

Tak hovoril starík a hľadel vždy znova dookola. Iste tešil sa, že zasa, po mnohej púti, prišiel sem. Ruky jeho netrpelive hmataly po koreňoch starého stromu.

„Čo vám je, báťa?“ spytuje sa rubár, lebo veru už nazdal sa, že — nedaj Bože — starec nemá dobrého rozumu.

„Čo mi je? Radujem sa, starý hriešnik, a ďakujem Bohu, že som našiel všetko tak, ako som nechal. Ej, hniezdo je tu, hniezdo, a gongoľčatá ešte nepovyletúvaly. No — aj ty, synak, ďakuj Pánu Bohu, v šťastnú hodinu si sa tu natrafil — ďakuj, i tvoje deti a detné deti ďakovať budú.“

„Báťa, vám sa dačo ukazuje,“ hovorí rubár a vstáva s miesta svojho. Nepokojí ho čudná reč Rochovcova. Beztak sa večerí, treba ísť domov.

„To, to, synak, vstaň. Ej, čiže som dávno čakal na túto minútu.“ Znova nachýlil sa, odhŕňal mach so skaly, i korene a listie. „Nože, no, synak, pochlap sa: odchýľ máličko tú skalu. Ale, synak, vo meno Božie — lebo i toto je od Boha; ináč si večne zatratený, i tvoje deti a detné deti.“

Rubár poslúchol, dobre priprel sa, a že vopred prežehnal skalu, ako sa svedčí v taký čas, a vzdychol k Bohu, skala prevalila sa skoro — a hľa, pod ňou pekná, suchá diera vydlabaná popod dub a v diere hrniec, naplnený zlatom a striebrom.

Zľakol sa chudobný človek, lebo hneď vedel, koľko bilo a aké sú to groše — nazbíjané.

„No nič, synak, vezmi, to je tvoje. Na tých peniazoch nieto sĺz chudoby, ani kliatby nešťastných. Vezmi si a užívaj v bázni Božej. Mne dáš, čo je dosť na staré dni — i kňazovi za pohreb. Ty si statočný, preto som rád, že si sa tu zastavil — veru rád.“

Napokon aj rubár sa nedal dlho núkať, ale pobral, čo mu dal starý.

A boly to vraj požehnané groše, lebo rubár vzal starého Rochovca k sebe a doopatroval do smrti. Naposledy umrel starý Rochovec ako kajúci kresťan a pohreb mal pekný. Poručil obetovať na chrám Pána i chudobným z toho, čo za mladi vzal tomu, kto mal veľa… Veď vraj nadbytok boháčov je potreba chudoby.

Od tých čias veru mnoho rokov minulo, ale ešte i dnes ukazujú v dedine dom murovaný, ktorý postavil si rubár na mieste, kde stála drevená chalupa. Žije ešte i jeho potomstvo, a starí rozprávajú mladým o Rochovcovi a o zašlých časoch.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.