ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dievčatá boly sbierať borovnice (čučoriedky); nasbieraly plné hrnčeky, i „doberáčiky“ boly do poly — i posadily sa ku kríčku a oddychovaly. Ktorá mala kúsok chleba, vytiahla, ujedala si. Jedna z nich, dievčatko umné, dnes je už stará mati, — pochytila akýsi papeček a hrabkala prhkú zem zpopod kríčka. (Len tak v myšlienkach a zo smiechu.) Ako tak hrabká, len z hračky, tu príde palička na niečo tvrdého, dievčatko zarazí sa, hrabe ďalej, — niečo sa zabelie, i vyhrabe hlavu ľudskú, umrlčiu. Deti poľakané poskáču s miest svojich a berú sa na útek. No neujdú ďaleko: zvedavosť ťahá ich nazpäť, i hrabú ďalej v úžase a očakávaní, i najdú tam kosti celého, zrejme veľkého človeka. Rozpŕchnu sa detí ľaknutím a strachom hnané, aby doma rozprávaly o tomto strašnom náleze.

U Máňov na peci sedí starý Poten, i Pangrátom menovaný. Už je starý, staričký. Pri ňom jeho sestrička, ešte staršia. Ona bola vydaná tam dolu pri ceste a odvtedy prezývajú ju menom, ktoré bez prepýtania nemožno vysloviť. Aj v matrike je tak zapísaná. S ňou i toto meno pošlo, len staré babky ešte vedia o ňom. Oba, braček a sestrička, sú už zasa deti. Dcéra Potenova, Marika, necháva im v hrnku jesť, keď sama musí isť s inými do poľa, a ono ti tá starká vždy oklame toho svojho starčeka: zobudí sa skôr ako on a pojie mu všetko. On potom plače, a keď príde dcéra domov, žaluje sa jej: „Nenahaj mi viac, Marika, diťa mojo, s ňou, ale mne polož tuto na polien, kde ona nedočiahne, a jej na kozúbok.“ — „No veď tak vám urobím, len už neplačte,“ teší dcéra, tiež už stará. Starci už len ako deti, hneď sa bijú, hneď hladkajú, hneď s čriepkami sa ihrajú.

Starý Poten bol krajcom v dedine. Hovoril, že bol rodom z Liptova. Mal vraj zámožných príbuzných, ale oni nestarali sa oň a on o nich. Prišiel na Pílu, i priženil sa do Paľov a potom meno to i jemu prischlo, ako stáva sa to i teraz u nás, keď niekto sa prižení. Bol chudobný, všakovak bolo i vtedy medzi ľuďmi, bola bieda, a tak len pri chudobe sa živili. Keď horko-ťažko zmohol sa na jednu kravičku, tu našla sa zlá osoba, čo mu ju závidela, porobila jej — a skoro bolo po kravičke.

Detí pribúdalo, ale chleba nie. No, poručeno Pánu Bohu, žil si Poten aj naďalej len tak bohabojne, a keď nemal šitia, chodil po poli a štepil stromy ovocné; hľa, aj teraz ešte stojí v Miškovie sade strom, jabloň veľká, „potenom“ nazvaná.

Jedného dňa prišiel k Potenovi chlap veľký a mocný ako jedľa. „Bože daj šťastia!“ poklonil sa. „Bože daj,“ zaďakuje krajec a núka príchodzieho sadnúť si. Ale ten ostane opretý o valašku na izbe stáť a spytuje sa: „Či ste vy krajec?“ — „Ej, veru som,“ odpovedal Poten. — „No, keď ste, či mi ušijete nohavice, také po mojej vôli?“ — „Čože by som neušil, keď je to moje remeslo. Či ste si doniesli na ne?“ — „Doniesol, tu je všetko: postav, haras a pracky. Aleže, krajče, nech budú cifrované, také, ako sa mne patria.“ — „Vari sa chcete frajerke zapáčiť?“ Príchodzí zasmial sa a pokývol hlavou. „A kedyže budú?“

Krajec udal termín. „No, dobre; aleže sa usilujte, nebude vám so škodou.“ Keď termín prišiel, ustanovil sa aj ten istý chlap do chyžky Potenovej. Chyžka je malá a chlapisko ozruta, plná izba ho bola. Poten, ako privítal hosťa, vstal od stola a sňal s drúka nohavice už hotové, tam prevesené. I postavil ich na stôl. Stály vám tie nohavice samy na stole, ako by už v nich bol chlap oblečený. Bolo to majstrovské dielo. Sám neznámy — istotne taký „dobrý chlapec“, alebo „postranný“ chlap, zasmial sa im a riekol: „Dobre, krajče, ste ušili tie nohavky, páčia sa mi; ej, veru páčia. A teraz, čože bude za pláca?“ Poten vedel, že tento človek aj má peniaze, aj dobre zaplatí; ale on nechcel zapýtať veľa, aby ho neurazil. I okolkuje: „Mám veľa drobných detí a nemám kravičky — rád by ju kúpiť, ale niet zkade.“ — „No, keď je tak, tu máte na tú kravu.“ I vysypal na stôl za priehrštie strieborných peňazí. Kúpil si potom Poten kravičku a požehnával neznámeho dobrodincu, a keď dievčatá išly do hory, kázal im spievať:

To sa tým „postranným“ veľmi páčilo a nejedna vraj dievčina prišla obdarovaná domov.

A Poten bol i múdry človek. Čítaval v starých kronikách a kancionáloch, a čo mohol dostať do rúk; i na fare radi ho videli, i Mariku, najmladšie dievčatko, na fare mu vychovávali. A on rozprával, čo vyčítal z kníh a čo počul od starých, potom deťom, i detným deťom — tak aj o tých Tatároch, psohlavcoch. Ako ukrývali sa naši predkovia tu po vrchoch i jamách, a sami si kopali diery a jaskyne, kde ukrývali sa pred Tatármi. Hľa, ešte i dnes za „Holubencom“ jesto so šesť dier, v ktorých nachodily sa pozostatky ľudské.

Keď dievčatká s borovnicami domov prišly, rozprávala Betuška, aj Eržikou zvaná, svojmu starému tatkovi o tých kostiach, nájdených pod Trstím. A starý otec zamyslel sa a potom poviedal: „Hm, hm — to sú, dievka moja, kosti kresťanské; to ukryl sa sedliak pred psohlavcom, a kto vie, ako tam biedne zahynul.“

V izbe už sišli sa súsedia a súsedky — bola nedeľa a popoludnie — i rozprávali si o tom, čo Eržika hovorila. Jedna stará ženička počúvala, a vzdychla: „Ach, Pane Bože, a tie kosti zato nemajú pokoja, že sú nie po kresťansky pochránené.“

Nič viac nepovedala, ale vyšla von a cez dvor domov, lebo tak oblok do obloka bývala z Máňovci; doma vzala motyku i košiar a šla sadmi hor’ na Trstie, cestou, ktorú Eržika opísala.

I našla to miesto — kosti rozmetané. Sbiera ona tie kosti do toho košiarika všetky do jednej a myslí pritom, aké marné stvorenie je človek. A aká pomíjajúca je sláva i radosť, i bohatstvo a všetko zemské zbožie. Potom položila košiarik na bok, vzala motyku, i vykopala hrob. A sadla si k nemu, zaspievala „Žádné okamžení“, prežehnala hrobček, prežehnala kosti, ktoré dnu vložila i s košiarikom a pochránila vo meno Božie všetko pekne. „Tu spočívajte. Ach, áno, áno, ,prach si a v prach se obrátíš‘, hovorí Písmo sväté, a my sme len také červíčky na zemi.“

Keď bol hrobček hotový, obložila ho trávičkou a zapichla dva papečky na znak kríža. Potom sadla si ku hrobu a dívala sa dolu do doliny. Nebo „batožkavelo“ sa, slnce zašlo, v doline ťahaly sa hmly. Po stranách ovce do košiarov sháňali malí honelníci a zvončeky, liatovčeky, zahlaholily. Ako by na ohlas ozval sa z dediny hlas zvona, velebne, vážne, ako na pohreb.

„Ach, Bože môj!“ vzdychla starena, „to ti na pohreb,“ doložila, ruky nežne položiac na miesto, kde kosti zahrabala. „Nech Boh je milostivý dušičke tvojej a tvojim kostiam dá tiché spočinutie…“