E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Matky

Dielo digitalizoval(i) Daniela Kubíková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 57 čitateľov


 

Matky

Noc bola chladná a tmavá. Zime už vypršal čas, ale jar sa opozdievala. Nocou ešte podúval mrazivý severák a naháňal ťažké čierne mraky. Miesty vzrástol na víchor, lomcoval korunami starých, šedivých smrekov a zohýňal mladé, štíhle jedlice na úpäti hôr. —

Tichou, hluchou nocou uháňal osobný vlak dolinami, popod vysoké prahory, ponad rieky a bystriny, vedľa starých, pamätných miest a spiacich dedín. Svetlá a svetielka strážnych domčekov a lampáše strážnikov mihly sa len tak, ako žmurkanie ospalých očiek unaveného dieťaťa.

Vo vozni II. triedy sedela mladá žena v smútočných šatách. Bola unavená, slabá a chorá, ale spať nemohla. Už i pre ustavičný ruch na staniciach a pre živú premávku vo vozňoch. Často zachvela sa rozčulením, nočným chladom a zármutkom.

Cestovala samotná. Jej muž vypravil ju na cestu a odprevadil ju na obďalečnú železničnú stanicu. Doprial jej vyrazenia, aby medzi pribuznými aspoň na čas pozabudla na žiaľ a aby sa zotavila.

Doma nechala muža samotného a na stráni nad dedinou, ešte zasneženou, svieži hrobček a v ňom svojho jedináčka.

Od poludnia predošlého dňa sedí samotná a nesdieľna — a načúva hrmotu kolies, pískaniu osiek, a z tých zvukov zdá sa jej zavznievať smutná, beznádejná melodia: ozvena jej vlastného srdca. V nedočkavosti číta stanice, ktoré delia ju od domova. Vlastne domov je to už nie, lebo to miesto, kde ona vyrástla, už obývajú iní — ona je tam už sama cudzinkou. Ale predsa ide k svojim: k matke ovdovelej a k bratovi i jeho milej rodinke.

Na východe jasný pásik na oblohe zvestuje nový deň. Tma redne i uniká kamsi do pustých hôr. Púť blíži sa ku koncu. Vlak hrmotne beží mostom ponad milú známu rieku a niekoľko minút ostré písknutie rušňa oznamuje, že dochodí na stanicu. O chvíľu zastáva.

Cestovateľka chvatne naťahuje ošúchané rukavice na chudé, priehľadné prsty, i shľadúva svoje veci a malú batožinu. Nemá toho veľa, niet kufrov a škatúľ, veď klobúk má len jeden, čo nosí, a šiat len málo.

Konduktor otvára dvere, ona berie a nesie svoje veci sama von. Nedočkave obzerá sa, či nevidí niekoho zo svojich, lebo im písala, že príde, a vie, že brat drží i kone i koč. Ale stanica bola pustá, peron prázdny, len akýsi tučný pán v remennom kabáte vysadol do vlaku. Na dvore stanice nevidno koča, len chatrný vozík stojí tam a na ňom sedliacky paholček drží opraty koníkov, akoby ospalých. Čeľadník díva sa za odchádzajúcim vlakom a potom rozmýšľa, či sa má už vrátiť. On doviezol svojho pána, dedinského krčmára, na stanicu, a počkal, že azda trafí sa mu zárobček.

Nečakal darmo, lebo mladá pocestná, sklamaná vo svojej nádeji, pristúpila k nemu a opýtala sa ho, či by ju neodviezol do mesta. Stanica je ďaleko od neho, a v noci ako pustí sa sama?

Mladý pohonič odpovedal, že ju zavezie za 30 krajciarov; ona pristala na to a vysadla do vozíka.

Čeľadník pohol kone, ktoré pustily sa rezko do behu, len tak vyhadzoval sa vozík po planej ceste. Keď prišli do mesta, pocestná udala ulicu — a skoro zatým zastal vozík v novej ulici pred veľkým, osamote stojacim domom.

Mladá žena sišla, složila svoju batožinu na zem a vyplatila kočiša, ktorý s poďakovaním obrátil vozík a hurtom uháňal nazpät.

Príchodzia podišla k ťažkej bráne a chcela ju otvoriť. Ale brána bola zamknutá. Z dvora ozval sa hrubý hlas strážneho psa. Preľakla sa: pes pobudí všetkých domácich a oni budú sa mrzieť, že ide nočnou hodinou rušiť ich odpočinok. Iste nevedia, že ide — čo teraz?

Rozmýšľa, orientuje sa. Len raz bola v tomto dome a pamätá sa, že kuchyňa je na druhom konci. Pôjde ta a zaklope na oblok, niektorá zo slúžok sa zobudí a príde jej otvoriť. A vtedy prichodí jej i to na pamäť, že jej mamička písala, že vedľa kuchyne je izbička — a v nej že býva ona.

Obišla tedy dom ticho a pozorne, aby ani jej krokov nebolo počuť. I našla domnelý kuchynský oblok a zaklopala.

Zvnútra ozval sa hlas, hlas milý a drahý:

— Kto je to?

— Ja som to, mamička, tvoja Adela; prosím ťa, poď mi otvoriť. Som zimou skrehnutá a slabá.

Tak prosila, ako kedysi florentínska Ginevra, keď z krypty, do ktorej ju zdanlive mŕtvu uložili, privliekla sa k matkiným dverám.

— Ty, dieťa moje? Pre Pána Boha, čo sa stalo, že takto neočakávane a nočnou hodinou?! — zvolala matka zdesená.

— Ja som vám písala — a nestalo sa viac, len to, čo už vieš, že sme pochovali…

— Už idem, idem. Prejdi ku bráne, len ticho, aby sa naši nepobudili!

Adela opustila oblok a vrátila sa k bráne. Štekot psa ešte vždy sa ozýval, ale nie tak hrozive. A onedlho počula Adela, ako tíši psa dobre známy hlas:

— Čuš, Nero, veď je to nie zlý človek, to je milý hosť!

Drahá, dobrá mamička!

Tiché kroky priblížily sa ku bráne, kľúč zaškrípal, závora spadla a brána sa otvorila.

— Mamička moja! — zvolala Adela a, hodiac svoju batožinu na zem, objala matku. Jej chcelo sa plakať a vyžalovať sa, i uložiť všetok zármutok do srdca matkinho.

Matka ju privinula k sebe, pobozkala i pohladkala, ale hneď i starala sa zatvoriť bránu, aby Nerovi neprišlo na um urobiť vychádzku do mesta, čo on veľmi rád podujímal. Pečlive teda zatvorila bránu, zahnala psa do dvora, lebo začal veľmi priateľsky okolo Adely a neraz by ju bol i strčil od samého priateľstva. Matka a dcéra kráčaly do domu.

Cestou mamička pošepla: — Musíme sa ticho dnu dostať, aby sa nepobudili. Anička to nemá rada a Palík, ten len nedávno šiel spať. I tejto noci pracoval do jednej. — Pri tých slovách vzdychla si dobrá matka zhlboka.

Adelu zarazilo, prečo matička vzdychla a prečo Palík toľko pracuje. Ale nespytovala sa, lebo už dochodily do domu. A vedela, že je mamička niekedy nesdieľna a zväčša prísna, zvlášte proti nej. A nerada vidí, keď je niekto zvedavý. Nadto ešte bola taká unavená, že túžila po odpočinku. Triasla sa ako v zimnici, bola jej zima, toľme zima!

Matka viedla ju do bočného krýdla budovy tmavým pitvorom do malej izbičky. Rozožala sviečku, a Adela octla sa v izbietke neveľkej, zapratanej náradím známym, nemými svedkami mladosti a nevinných hier detských. Zaplakala.

— Mamička moja, ja už nemám môjho Janíka!

Nemohla na inšie pomyslieť, ani o inšom hovoriť. Ale matka ju tíšila:

— Neplač, neoddávaj sa prílišne svojmu žiaľu. Chlapček bol i tak slabý a Pán Boh vedel, prečo si ho vzal. —

Adela si sadla a znovu plakala. Ale jej matka, silná duchom a vôľou, nedovolila jej „opúšťať sa“ a oddať sa smútku. Ona žiadala, aby i jej dcéra premáhala silou vôle telesné i duševné útrapy.

Preto ju napomenula, aby sa rýchlo sobliekla a ľahla si do teplej postele. Mladá žena bola i hladná, lebo od minulého poludnia nepožila ničoho teplého. Na staniciach je všetko také drahé a ona chcela sporiť, lebo peňazí nazbyt nemala.

Ako by bola porozumela, matka povedala:

— Si hladná? Ale pretrp do rána; nemám tu ničoho, a keď by som šla niečo sháňať, pobudila by som domácich. —

Adela vzala pohár s vodou, ktorý stál na kasničke, a doslovne zapila svoje slzy. Potom mlčky skladala so seba hábky, aby si konečne ľahla. Ale nemohla sa premôcť a pozrela s úžasom po izbičke, i ukázala posunkom, že tam čosi nepríjemne zapácha. I akési temné kopanie bolo počuť — Čo je to? — opýtala sa.

— Ale, nespytuj sa — tam za stenou sú maštale, to kone; ľahni si už, veď už svitá! —

Adela poslúchla, uznala, že nielen jej, ale i mamičke zíde sa ešte odpočinku. Ľahla si do postele, ktorú jej mamička pred chvíľou bola opustila, a zaborila hlavu do mäkkých podušiek.

Matka zahasila sviečku a ľahla si tiež. Obe zatíchly: Adela, lebo zaspala spánkom mladosti, matka, lebo nechcela väčšmi rozčuľovať dcéru. Keby bola dcéra videla, že výraz matkinej tvári je taký bolestný, že do jej očú derú sa slzy a že zvädlé pery šepcú skrúšenú modlitbu! Ale Adela to už nevedela; mladosť zvíťazila, sen priletel na unavené oči a priniesol zabudnutie.

Ráno zobudila ju maminka, ako zvykla niekedy doma. — Vstaň, už je biely deň. —

Adela otvorila oči. Nebola ešte vyspatá, ale poslúchla. Mamička upratúvala po izbe.

— Ponáhľaj sa, je sedem hodín, — hovorila. — Potom pôjdeš k Aničke; ja som jej už bola oznámiť, že si tu. —

Adela sa pomodlila a potom spešno sa umyla i učesala bujné vlasy na jednoduchý účes. Obliekla si svoje chatrné smútočné šaty, ktoré len visely na jej vychudnutej postave, ako by boly zdedené po staršej sestre.

Aby predišla otázke o raňajkách, mamička podotkla:

— U nás raňajkuje sa o ôsmej. Potom príde i Palík, lebo ten je od šiestej už pri práci. —

— Ale tak by sa mu zišlo, i tebe, skorej raňajkovať, — prehodila Adela.

— On nechce — a pre mňa — nie, nie! — pre mňa sa nebude rušiť domáci poriadok. Len sa chytro, aby potom za nami nečakali.

Naučená poslúchať, Adela neodporovala, ale dokončila svoju toaletu a nasledovala matku. Išly do dvier hlavnej budovy. Hneď, ako vkročily do predsiene, mladá žena cítila, že sa octla v panskom dome; všetko, čo tam bolo, bolo na svojom mieste, čisté, lesklé, cieľuprimerané a pohodlné. Vzduch bol presýtený akousi lahodiacou vôňou, do ktorej miešala sa i vôňa čerstvo uvarenej, jemnej kávy. Vôňa kávy išla z kuchyne otvorenými dverami, v ktorých zastala si mladá švárna kuchárka v čistej bielej zástere a s moderne učesanou hlavou. Kritickým okom pozerala táto dobre urastená kuchynská víla na Adelu. Z jej pohľadu dalo sa vyčítať, že si myslí: — No, toto je nie nejaký vzácny hosť! To je akási chudobná pani, od tej veľa očakávať sa nedá! — Oj, ony, tie kuchynské nymfy, skoro vypoznajú hostí svojich pánov a vedia ich „šacovať“ podľa vystúpenia a zovňajšku, ktorý do ktorej kategorie patrí.

Temer blahosklonne pozdravila kuchárka Marka Adelu a temer pokorne poďakovala sa Adela.

Matka s dcérou vošly do prvej izby; to bola jedáleň. Stôl bol prikrytý, všetko náčinie bolo už pokladené, i košíček s rožkami, ale izba bola prázdna. Obloky ešte otvorené a bola tu zima.

Tým teplejšie a útulnejšie bolo v izbe druhej, do ktorej voviedla matka Adelu. Izba bola priestranná, veľmi vkusne ako spálňa zariadená. Steny krásne novomaľované, vzorka maľby jasná a veselá, až lahodila oku a budila akýsi milý dojem. Na lesklej podlahe poprestierané boly mäkké koberce i pred pohovkou a posteľami.

Na jednom obloku boly už drevené, bielo lakované okenice otvorené. Oblokom prúdilo svetlo jarného rána a osvecovalo krásny obrázok, obrázok dokonalého rodinného šťastia.

Neďaleko obloka stála posteľ a na nej ležala mladá, krásna žena. Nebola chorá, ale ležala ešte, veď nepotrebovala vstať. Jej tvár žiarila zdravím, jej oči svietily radosťou a šťastím. Ústa smialy sa v milostnom laškovaní. V náručí držala chlapčeka asi dvaročného, zdravého a krásneho, ako anjelika. Keď Adela vkročila do izby, obzrel sa chlapček a na chvíľu prestal sa usmievať. Ale hneď odvrátil sa od príchodzích a hodil sa ku svojej mame, začal ju objímať, stískať, drhnúť a štekliť, že sa mala čo brániť. Pritom smial sa z plného hrdla a prehadzoval sa hneď na jeden, hneď na druhý kraj postele, tak že zavše už len-len že spadne, ale mamine ruky ho vždy znovu zachytily, a vtedy zas ona pritisla ho k sebe a bozkávala, kde zachytila. Pritom sa oba smiali a láskali, slovami, posunkami a bozkami dávajúc výraz svojej radosti a šťastia.

A neďaleko stála malá železná postieľka, ktorej zelená sieťka bola už spustená. Na kraji postieľky sedelo dievčatko asi 6-ročné, malo nôžky dolu spustené, ale ešte bosé. Pri dievčatku kľačala varovkyňa a usilovala sa zachytiť „vyzváňajúce“ nôžky a natiahnuť na ne dlhé punčošky. Dievčatko bolo tiež ideálne krásné — a podobne, ako chlapček, s úžasom pozeralo na príšernú postavu, sprevádzanú starou matkou.

Adela zadúšala sa pocitom svojej vlastnej ztraty a pustoty okolo srdca, keď videla tento obraz materinského blaha. I pristúpila k posteli, aby pozdravila švagrinú, ktorú milovala. Táto so smiechom — lebo ju malý nezbedník práve popod bradu pošteklil — podala ruku Adele a povedala:

— Prišla si? Ani sme nevedeli, — a chcela sa zodvihnúť, že bozká Adelu, ale i to prekazil jej malý nezbedník, lebo hodil sa na ňu tak silno, že sa musela brániť — a hra a laškovanie začalo sa znovu. Šťastná mama neodolala svojmu miláčkovi. V jej tvári zračila sa celá materinská hrdosť a láska, a keď i chcela odbyť nápady malého synčeka, nemohla vykonať svojej vôle, vždy zvíťazil on. Dobre jemu bolo, on si už vypil svoje mliečko.

Adela stála, stála a nemo dívala sa na túto milostnú hru matky so svojím dieťaťom. Pre každého na svete bol by to pohľad rozkošný, hoden zvečnenia štetcom nadšeného maliara-umelca, len nie pre matku, ktorá práve teraz utratila svoj jediný poklad, len pre ňu nie, lebo ten obraz ukazuje jej ukrutný rozdiel medzi ňou a touto šťastnou tu… Ona už nemá svojho miláčka, ktorý ju tiež takto objímal, tak sa vedel líškať, túliť, usmievať a prosiť! Adelino srdce zmieralo žiaľom a trápilo sa ešte i výčitkami, že ak niečím zameškala ona, že nebránila si svoj poklad lepšie, že nezápasila silnejšie so smrťou o drahú korisť. Ale smrť i silnejších premohla, nie ju, takú slabú, ako trstina vo vetre.

Ona v tomto okamžení pocítila, ako môže byť žobrákovi zimou a hladom sa trasúcemu, keď nahliadne do pyšných siení boháčov, kde je všetkého hojnosť, kde stoly obťažené sú striebrom a kryštálom a kde pokrmy i nápoje od výmyslu sveta zvú k hodovaniu. Keď taký mrzáčik vidí, ako je všetkým prichystaná radosť a veselie, len jemu je smutno a chladno, len on trpí a stráda. Kým nevidel veľkého kontrastu, nepocítil svojej vlastnej biedy tak hlboko, ale keď nazrel do šťastia iných ľudí, zalomcovala ním bolesť — a závisť.

Adela premáhala svoju ľútosť, ale nepodarilo sa jej. Jej bledá tvár zbledla ešte o odtieň a skrivila sa k plaču.

Malé dievčatko skúmave hľadelo na ňu — a keď mu pestúnka čosi pošepkala, ono odpovedala s úprimnosťou dieťaťa nahlas:

— Čo ma je po takej smutnej tete! —

Adela napriek svojmu smútku usmiala sa na dieťa, ale už i cítila, že ju matka chytila za ruku a volá preč. Bol svrchovaný čas.

— Poď, — riekla matka. — Anička sa bude obliekať! — Tamvon, keď Adela začala plakať, pokračovala prísne: — Čo, už sa nevieš opanovať? Veru, uznaj, že je to smutný zjav takáto rozmaznaná žena. Myslíš, že stalo sa to len tebe na svete? Alebo že s tebou Pán Boh urobí výnimku? Taká mladá žena, a tak nepremôže svoje city! Veď ja som inšie prenášala, a premáhala som všetko do vôle Božej, nikto nevidel ma zúfalú. I ty si zachovaj: čo nemôžeš premeniť, to trpelive znášaj. —

Toto bola tresť filozofie matkinej. Pravda je, ona bola pokorná trpiteľka a nikdy sa neponosovala. Jej sestra, tetka Karolína, ju vždy vychvaľovala a za príklad staväla, keď citovala mladším: — Paciencia je bylina hojiteľná. — A Adele prišlo na um, že i tetka Karolína v nejednej domácej patálii rozpomenula sa na tú bylinku, ku ktorej pridané jej bolo ešte od prírody korenie humoru — a toto dvoje neopustilo ju cez celý život.

Maminka odviedla Adelu do záhrady.

— Poďme pozrieť, či sú teplé hrady poodkrývané, — prehovorila nežnejšie, ako by bola oľutovala predošlé neľútostivé svoje slová.

Záhrada bola veľká, pečlive usporiadaná. Adela si vydýchla a upokojila sa. So záujmom pozerala na hrady čerstvo skopané, na teplé hrady, v ktorých vzchádzala priesadka a kvety.

— Chyť tento oblok, pozreme, ako je to tu, — hovorila mamička, a obe ženy, zohnuté nad kyprou, čiernou, zapáchajúcou zemou, nezbadaly, že ich niekto hľadá.

Odo dvora chodníkom blížil sa mladý, pekný muž a zamieril k teplým hradám. Jeho modré oči maly výraz lásky a dobroty, jeho tvár sa usmievala.

— Dobré ráno, mamička; vitaj, sestrička! — volal už zďaleka.

— Palík! — zvolala mamička radostne. Narovnala sa rezko, ako mladica, usmiala sa mu a so šťastným pohľadom, pohľadom plným lásky, pozerala na príchodzieho. Chytro utrela si ruky do zástery, potom spešno pokročila a volala:

— Poď chytro, Adela, aby za nami nečakali! —





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.