E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Tajna

Dielo digitalizoval(i) Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Filip Fekiač.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov


 

Tajna

„Na vaše zdravie, rytieru.“

„A na váš úžitok.“

„A na zdravie krásnej Ľubiše Silnickej.“

„Eh, dajte mi pokoj s ňou! Pomiatol jej hlavu hladkolíci Janko Krbický z Myšohostia. Počujem, že sa už o nezaveľa i svadbiť majú.“

„A vy to dopustíte? vy Jozef Ježko gróf Dohnanský? Hahaha! nedajte sa vysmiať. Kebych ja bol na vašom mieste, pred jej očami bych toho belohlávka rozštvrtil.“

„Však som mu ja priekoru už dosť narobil. Vloni som mu najkrásnejšieho koňa dal odviesť, pred polrokom dal som mu tri dediny vypáliť, a minulého týždňa pristavili ho v horách moji ľudia, idúceho z Miešna s rodinou. Bola to vraj pekná zábava, pri ktorej krom troch zbrojnošov i jeho vlastná sestra švárna Borica o život prišla.“

„Hahaha! teda mu jeho láska dosť draho prijde!“

„Draho veru! a počkajte len, čo ešte ďalej bude.“

„A nebojíte sa Tajny?“

„Hahaha! že vraj Tajny! vari na Dohne?! nech prijde sem a nech dovŕši na mne svoj výrok. A v najhoršej prípadnosti mám švagra v Uhorsku, kam výroky tajného nemeckého súdu iste nesiahajú.“

„To je síce pravda, že vaša Dohna je mocný a pevný hrad; no, prosím vás, spojené sily i proti pevným hradom mnoho vykonať môžu.“

„Nech sa pokusia. A prosím vás, rytieru, s kýmžeby takto Jano z Krbíc svoje chatrné sily spojiť mohol? Na Polabí sú už iba nemeckí rytieri mohútní, ktorí o nás pojediných vendských odrostkov veru neveľmi dbajú; ba radi sú, ešte, keď hašteríme, prenasledujeme a ničtožíme sa vzájomne. Som svojej veci istý; tu niet sa čoho báť. Na vaše zdravie, rytieru Ľudieku.“

„Spoločne i na vaše, rytieru!“ a čaše brinkly, a junáci pili.

Tento rozhovor viedli o novom roku 1402 pri strieborných čišách a kupách vína dvaja rytieri spolu obedovavší na Dohnanskom zámku. Starší z nich, asi 33 — 35ročný mohutný muž náširokej, nepeknej barnavej tvári a desného krutého, niekedy až divokého vzhľadu bol domový pán Jozef Ježko, pán Dohny, Väzeňova a Kráľovej. Mladší rytier, Ľudiek z Travny bol šuhaj asi 26 až 27 ročný, driečny, pekný a vôbec na oko obdivovateľa milo pôsobiaci zjav, jehožto tvári istý výraz, akoby premáhanej melancholie, zvláštnej zaujímavosti a príjemnosti dodával. Došiel on z Miešna — ako hovoril — a vystrojený bol na návštevu k jednomu bratrancovi svojmu, ktorý vraj ešte asi deň cesty od Dohny bývať mal.

Zámok Dohna vtedy ešte jak tak nachodil sa v kvete svojej starej slávy. Stál on na vršku, ktorý strmo vypína sa teraz už nad mestečkom toho istého, po hrade zdedeného mena, od Draždian asi na tri hodiny vzdialenom. Teraz už z mohutného niekedy zámku málo čo vidno; a na tom mieste, kde voľakedy mocné valy a nedobytné hradby jeho stály, nachodí sa teraz strelnica mestečka Dohny.

Sotva vstali rytieri od stola, bral sa Ľudiek preč.

„Ale zostaňte, rytieru! kamže pôjdete v tejto otupnej zime proti noci. Dnes k bratrancovi svojmu už i tak nedôjdete.“

„Ďakujem vám za pohostinstvo, rytieru; no, je mesačno, zima nie tak ostrá a skutočne nemožno mi pobaviť sa ďalej, bo ešte dnes mám tuná asi na tri hodiny cesty jednu súrnu záležitosť pokonať.“

„Keď ja tak, to je iná. Ale veru, by ma bolo tešilo —“

„Srdečne vám blahodarím.“

Ľudiek z Travný, odoberúc sa od hostiteľa svojho, ktorého dnes po prvý raz videl, nešiel, ako udával bol, k návšteve svojho bratranca, lež zmiznúc i so zbrojnošom svojím za Dohnou v lese, obrátil koňa a zamieril do pôvabnej, teraz pravda len sňahom a srieňom posiatej a mrazom skľúčenej doliny, ktorú rusá Myhlica preteká.

Vyše dvoch hodín išli naši jazdci únavnou cestou pomedzi horami, hore k takzvanému Fridrichovu, vcele opustenému to lovohrádku ktoréhosi nemeckého vojvody, od nehožto i meno svoje dostal.

Po dvojhodinovej púti s mrkom dňa dorazili na vršok, na ktorom osamelý lovohrádok stál. Na nižnom konci bujného, k lovohrádku vedúceho stromoradia zastali jazdci a sliezli s koní; stály tam len na pár krokov od cesty sňahom pokryté kopy sena.

„Viliame,“ slovil Ľudiek k zbrojnošovi, „tu ma dočkáš. Odhrň si sňah s daktorej kopy sena a zrob si stánok, ako budeš môcť najlepšie, bo asi za dve hodiny pobavím sa tuná,“ a s tým odišiel smerom ku lovohrádku. Na vyšnom konci stromoradia bola medzi dvoma ozrutnými dubami nízka brána; pri tejto bráne, na ktorú Ľudiek tri razy zaklopal, zostal stáť a čakal. Asi po štvrťhodinovom čakaní konečne čuť bolo strmé, na zamrznutom sňahu vrždiace kroky, blížiace sa od lovohrádku, a po chvíli octol sa pred Ľudiekom rytier so spusteným šišakom, ktorý vytasiac meč z pochvy, končiar jeho na prsia príchodzieho namieril.

„Kto si a čo žiadaš?“

„Som rytier Ľudiek z Travny, ten istý, čo tu bol pred štyrma týždňami a osvedčil sa, že stať sa chce vedomcom tajny.“

„Dobre,“ vetil člen tajného súdu, vytiahnul z kapsy ručník a pevne ním zaviazal Ľudiekovi oči, hrozívým hlasom doložiac: „Synom smrti,“ a s tým odišiel, o samote nechajúc zimou a nedočkavosťou trasúceho sa rytiera.

Po hodnej, trápnej chvíli čuje opäť kroky a hneď na to rozkazujúce slová: „Poď za mnou!“

Člen tajného súdu chopil Ľudieka za rameno a viedol ho napred smerom k lovohrádku. Toľko znal Ľudiek, že išli križom krážom všeliakými chodišťami, v ktorých čuť bolo každé homokové zrnko rozšliapnuté pod jich — dutým sklepením hrúzne ozývajúcimi sa krokami; išli hore i dolu schodmi, dlho, dlho, až konečne došli do jednej zdanlive podzemnej svetlice, vo ktorej vždy len neistým krokom napredujúceho Ľudieka teplejší vozduch ovanul.

Tuná doprevadivší ho sem zakuklenec strhol mu ručník z očú, a desný zjav rozvinul sa pred očima jeho.

Vo velikej troma kahancami slabo osvietenej sieni stál na prostriedku kamenný stôl, na stole umrlčia hlava s krucifixom. Okolo stola sedelo deväť rytierov so spustenými šišakmi, nepohnute, akoby to len špiežové sochy boly.

Za pár minút bolo hrobové ticho; Ľudieka mráz prechodil.

Konečne zdvihne sa predseda súdu a položí pravicu na krucifix. Na toto znamenie povstali ôsmi prísedníci tajny, odhodili plášte s pravého pleca a v rukách jim zablisnuly sa krvou zrosené dýky. Naraz všetci pristúpili k prišlému novákovi, a dýky svoje na prsia jeho opreli.

„Prisahaj, že pravdu vraveť budeš!“ ozval sa predseda súdu.

„Prisahám na svoju rytiersku česť, na svoje dušné spasenie.“

„Ty si Ľudiek z Travny, 27 rokov starý, slobodný; pochodíš zo zákonného loža kresťanských rodičov. Či je tak?“

„Tak je.“

„Nevedomo o tebe, žeby si dosiaľ bol dajakú nešľachetnosť spáchal, nám zdáš sa byť rytierom bezúhonným, ktorý česť a pravdu miluje. Či je tak?“

„Tak je.“

„Pred piatimi roki zaslúžil si si rytierské ostrohy pri turnaji vo Miešne. No, s porazeným tvojím protivníkom veľkodušne si nakladal, požiadajúc ho o jeho priateľstvo. Či je tak?“

„Tak je.“

„Pri tej príležitosti čestne oboznámil si sa so šľachetnou pannou Adelajdou z Riečnic. Chcel si si ju pojať i za manželku, no, ona dvoma týždňami pred sobášom k tvojmu velikému žiaľu umrela. Či je tak?“

„Tak je.“

„Predniesol si nám žiadosť, že stať sa chceš vedomcom tajny; či sú ti dokonale známe všetky povinnosti s hodnosťou tou spojené?“

„Sú mi dobre známe.“

„Či sľubuješ, že svoju česť a česť tajny, že pravdu nado všetko na svete milovať budeš a pri vestiach a zprávach tomuto súdu prinášaných nikdy žiadnymi ohľadmi, ani prosbami, ani darmi, ani hrozbami s cesty svojho presvedčenia a s cesty svätej pravdy sviesť sa nedáš; sľubuješ-li to?“

„Sľubujem.“

„A či sľubuješ, že zasedania tajny vždy pilne navštevovať chceš, a ku každému splnmesiacu, ak ti to len choroba abo dáke súrne povinnosti hatiť nebudú, vždy ochotne sa sem dostavíš? Sľubuješ-li to?“

„Sľubujem.“

„A konečne, či sľubuješ nikdy nevyzradiť sa, že si vedomcom tajny ani nikdy nikde nezminieť sa o tom, čo pojednávalo a konalo sa tuná? Sľubuješ-li to?“

„Sľubujem.“

„Keď takto vzdor svojmu mladému veku cítiš v sebe uspôsobilosť k zastávaniu najvážnejšej hodnosti na svete a sľubuješ vždy verným zostať svätým pravidlám tajny: my na tvoju, pred štyrmi týždňami prednesenú a dnes opakovanú žiadosť prijímáme ťa za vedomca nočnej tajny. Kľakni tu pred posvätný kríž Spasiteľa a prisahaj: Ja Ľudiek prisahám na živého Boha, Máriu, Matku Božiu, i všetkých jeho Svätých, že všetko, čo som tu sľuboval, po svoj celý život verne zadržím, svätú tajnu nikdy neprezradím, lež ju vždy a všade verne napomáhať budem. Nezmienim sa o nej ani pred ženou ani pred dieťaťom, ukrývať ju budem pred otcom, materou, sestrou i bratom, ohňom i vetrom, pred všetkým, čo slnce osvecuje, dážď zvlažuje, pred všetkým, čo je medzi zemou a nebom. Tak pomáha mi Pán Boh, Mária Matka Božia a všetci jeho Svätí. Ameň.“

Keď túto predriekanú mu prísahu rytier Ľudiek dokončil, priniesol mu doprevodivší ho sem rytier zvláštny oblek, aký vedomci tajny pri zasedaniach súdu nosili, a daný mu okrúhlý spiežový znak, predstavujúci chvost si hryzúceho hada, v prostriedku so znakom kríža, aby ním vzájomne poznával sa s členami tajny.

Nato vykázáno mu naraz miesto vo vedľajšej svetlici medzi vedomcami tajnej jednoty, a nato súd pokračoval v úradovaní svojom.

V drievnom veku mohutným nemeckým cisárom milšie boly Vlachy, nežli Nemecko; — zčiastky pre príjemnosť talianskeho podnebia, zčiastky aby rimanskych potomkov ľahšie udržali v nenávidenom germanskom jarme; cisária zväčša udržovali sa v Taliansku, len kedy tedy pri príležitosti zvláštnych slávností navštevujúc svoju vlasť, v ktorej veľmožní rytieri svevoľne šafárili, neveľmi všímajúc si ani vlastenských zákonov o bezpečí osoby a imania, ani kresťanských príkazov o láske k bližným svojim. Dlhou touto opustenosťou nemeckých, bez bezprostredného vladárskeho dozoru zo dňa na deň mravne upadajúcich krajín, krádeže, únosy, zderstvá, zbojstvá a vraždy natoľko rozmohly sa v Nemecku, že už nikto, ani sedliak, ani kňaz, ani pán istý nebol osoby a majetku svojho. Mohutní rytieri už na vidomoči zdierali ľud, zbíjali slabšie hrady, napadali obce a mestá, unášali device i ženy, plienili a vraždili — slovom robili, čo chceli, a žalovať nebolo kde, bo pravdy a spravedlivosti nikde nebolo. Žaloval-li dakto tu i tu, žaloval — ako vôbec hovorilo sa, u vlka na barana t. j. tí, ktorí ako verejní sudcovia spravodlivosť prisluhovať mali, boli tiež len takí nesvedomití zdercovia ľudu, naskrze nie lepší od veľkomožných zbojrytierov, s ktorými obyčajne v najlepšom porozumení boli, ba zväčša s nimi i samú korisť delili. Smutná vec to, keď človek, ktorému deje sa zrejmá krivda, darmo chodí, žaluje, ukrývá sa a nikde spravedlivosti nenachodí, ba ešte ho vysmejú abo pre smelosť ponosovania sa i pokutujú; presmutná to vec, keď smilstvo a zderstvo pod záštitou vrchnosti stojí, keď krádež a vražda pácha sa beztrestne. Šťastliví my, že žijeme v devätnástom století, vo „veku slobody a humanizmu“, kde každému bez ohľadu na rod, vieru a stav prislúži sa spravodlivosť, kde pred blažiacim svetlom pravdy zmiznúť musí všeliká krivda, kde pre každého rovné povinnosti, ale i rovné práva vymeriava svätosť nedotknuteľného zákona; no, uznajme, jak prešťastliví my, že v terajšom veku evropskej osvety a voľnosti žijeme. Za starodávna to ináč, ale cele ináč bolo; kto bol mocnejší, ten mal právo — pravda, len päsťové, no, všetko jedno, i to dobré, keď je len osožné, — kto bol slabší, ten mal krivdu — a jakú krivdu! — A takýchto slabších ľudí vtedy v Nemecku nie na stá, ale na mnohé tisíce bolo. Nie div teda, že zčiastky tíže krivdení, zčiastky i jiní, ktorým ešte nevytuchla v ňadrách posledná iskra statočnosti a pravdoľubstva, usniesli sa na to, že cieľom ostrého trestania tých nesčíslných krívd a početných zločinov založia pfeymu[1] čili tajný trestný súd, ktorý záležať má zo šľachetných, no, nikým nepoznaných ľudí a úplnú moc mať bude na životom i smrťou jednoho každého človeka. Sotva započal prvý taký súd svoje svedomitoprísné dejstvovanie, rýchle povstaly za ním i druhé, a onezaveľa celé Nemecko zaplavené bolo tajnami, ktoré bezohľadne súdily a trestaly mohutných rytierov, ba nie nečasto stávalo sa, že predvolaly pred svoj súd i vojvodov a panujúcich vladárov. A tuná nemožno mi zase si nevzdychnúť, šak šťastliví my, že v devätnástom století žijeme, kde už naskrze niet potreby pfejmy a podobných výrostkov stredovekého barbarismu; prešťastliví my, že opováží-li sa dakto teraz kohokoľvek z nás nejak ukrivdiť, ideme pred súd verejne, smele, žalujeme a istí sme toho, že skvelé zadosťučinenie dostaneme, istí sme toho, že drzí urazitelia práva rukou spravodlivosti ostro káraní, ukrivdení, ale mohutným ramenom pravdy blahodajne zaštítení budú. —

Členovia takéhoto stredovekého tajného i slobodným čili neodvislým nazývaného súdu menovali sa vedomci; z vyzkúsených vedomcov volení boli prísedníci súdu a dovršníci výrokov; predsedníkom tajny bol najšľachetnejší a najvážnejší člen jednoty, zvolený väčšinou hlasov, a menoval sa „slobodný pán“ čili Freigraf; dohľad nad všetkými tajnými súdnymi stolicami mal sám vladár krajiny. Pozdejšie nastalo ešte rozdelenie na tajny denné čili verejné a na tajny nočné čili tajomné. Tamtie „vo dne pri lúčach slnca“ pod slobodným nebom zasedaly a rozsudzovaly občianské pravoty, tieto ale súdily nad kacírstvom, čarodejstvom, násilím, krádežou, zbojstvom a vraždou. Každého vedomca svätá povinnosť bola vo svojom vidieku bedliť nad skutkami obyvateľstva a každý prečin a zločin zaraz tajnému súdu oznámiť. —

Na tretí deň po prijatí rytiera Ľudieka za vedomca tajny bol spln mesiaca; jednota slobodného súdu v známej nám sieni opusteného myhlického lovohrádku zasadla k úradným pokonávaniam. Deväť zakuklených rytierov zase sedí okolo kamenného stola, predseda súdu pozdvihne sa a dôrazným hlasom predloží otázku: „Kto má ponos, nech ho predloží, kto zná krivdy, nech žaluje.“

A vedomci jeden za druhým prichodili z vedľajšej svetlice a prednášali súdu na spôsob verejných žalobníkov krivdy a zločiny v jich vidieku spáchané.

Medzi poslednými vedomcami stál pred súdom i rytier Ľudiek z Travny.

„Jest žaloba?“ tázal sa predseda.

„Jest.“

„Čujme.“

„Jozef Ježko Dohnanský, rytier dosiaľ nepremožený a preto odvážlivý, smelý, ba i drzý, spoliehajúc sa na svoju silu a svoj pevný hrad od jednoho času nemilobohu zúri a búri; ľudia boja sa ho a preto nežalujú. Vlani Jánovi Krbickému ukradol koňa, pred polrokom mu tri dediny vypálil a minulého týždňa mu i jeho sestru Boricu, navracajúcu sa z Miešna zavraždil. Myslím, že zaslúži, aby od tajny dľa zásluhy potrestaný bol.“

„Prisaháš na pravdivosť svojich slov?“

„Prisahám!“ a zodvihol tri prsty.

Nastalo krátke ticho. Predseda súdu ohliadol sa dookola, či nikto nevytasil dýku na znak toho, že obžalovaného zastávať mieni. No, nikto ani len nehol sa z prísedníkov tajny.

„Vedomče,“ slovil predseda, „opakuj obžalobu tvoju.“

A rytier Ľudiek od slova do slova opakoval obžalobu. Zase ticho.

„Poneváč na čutie tejto obžaloby,“ hovoril po chvíli predseda súdu, „nikto nevytasil dýku, nikto nehlási sa za obrancu obžalovaného rytiera Jozefa Dohnanského: nutné je súdu ako platnú prijať.“ Nato trirazy buchol na kamenný stôl, a z bočnej izby vystúpili dvaja poslovia tajny čili takrečení krvobratia s vytasenýma mečami, očakávajúci rozkazy tajného súdu.

„Znáte rytiera Jozefa Dohnanského?“ tázal sa predseda.

„Známe,“ vetili poslovia.

„Známy vám i jeho byt?“

„Známy.“

„Nakladá sa vám menom tajny predvolať ho na dnes štyri týždne sem pred slobodný náš súd.“

„Stane sa,“ riekli poslovia, švihli mečami, položili jich na kríž a odišli.

Na tretiu noc po tomto výjave čul rytier Jozef Dohnanský na bráne svojho hradu silné klopanie, ktoré dvarazy opakovalo sa. Ráno našli na bráne pribitý pergament s troma červenými krížami a rozkazom, aby dostavil sa pán Jozef Dohnanský v ten a ten deň bez sprievodu pod velikým bukom v háji, ktorý stojí pri vtoku Myhlice do rieky Labe, aby ztadiaľ predvedený byť mohol pred neodvislý tajný súd.

*

V Dražďanoch veselo; je veliký ples, ktorý Miešňanský gróf, jednooký Viliam, tuná na staromestskej radnici každoročne dával okolitej, pod saskou záštitou postavenej šľachte. K tejto zábave zo všetkých strán hrnuli sa rytieri so svojimi ženami, sestrami a dcerami, a skvost a nádhera podávaly si vtedy v Dražďanoch ruky s krásou a veselosťou. Od časov „vznešeného“ Indricha, ktorý r. 1270 s dvorom svojím presídlil sa bol do Dražďan, nebývalo tuná tak veľkolepých slávností, ako za terajšieho miešňanského grófa. Čiernobrnení inokedy rytieri mali teraz na sebe baršúnové, zlatom a drahokamy vyšívané obojky a kazajky, a miesto ťažkých ocelových šišakov sedely jim na kaderavých hlavách čierné biarety s vlajúcemi perami. A ženštiny mali drahocenné, pevne pristávajúce sukienky s dlhokými povlekami, v ktorých si hrdo jako tie pávy vykračovaly. A keď zavznela hudba, ľavou rukou ponášaly si povleky, pravou obkľúčily bujarého tanečníka a s najlepším rozmarom požívaly radosti tancu, bo bol to čas všeobecnej veselosti, pokoja a mieru. Rytieri, ktorí v obecnom živote hašterili sa jeden s druhým, prenasledovali sa a válčili jeden proti druhému, tuná v najlepšej shode zabávali sa, bo keď hudba plesu zavznela, zatíchnuť musel šramot zbrane; tak to chcel mať drievny zvyčaj rytiersky. Nie div teda, že tuná nachodíme i známych našich, Jána Krbického s Jozefom Dohnanským pospolu, ktorí — ač vzájomne neuisťujú sa síce o svojom iskrennom priateľstve, predsa zdvorile majú sa jeden naproti druhému jak pri čašach, tak pri tanci.

Vo výklenku posledného okna skvostného teremu osamotele stojí známa nám postava — Ľudiek z Travny. Zadumeným zrakom hľadí po tmoliacej sa pred ním pestrej spoločnosti, — jeho tanec neteší; myslí na drahú Boricu svoju, ktorá stala sa obeťou krutosti Jozefa Dohnanského.

„Čo ty vždy tak zadumený, môj ľúby priateľu?“ oslovil ho pristúpivší k nemu rytier Ján Krbický.

„Bračok, nečuduj sa. Keď vás tu veseliacich sa šťastlivých vidím, tým lepšie cítim úder, ktorý zadala mi podlá ruka Ježkova.“

„Verím, bračok,“ vetil hladkolíci belohlávok, „Borica bola opravdivý anjel; to ja, ako jej brat, najlepšie znám. No, darmo je, staté neodstane sa, hľaď sa premáhať aspoň tuná na plese.“

„Ah, Janko môj, že vraj premáhať sa, tuná, keď toho lotra mám pred očami, keď pokterúc len pozrem naňho, klokotem zvrie mi krv v žilách. No, blíži sa čas pomsty; tvoja rada bola znamenitá a vcele vydarila sa.“

„Teda si vedomcom?“

„Som, a obžaloba za platnú prijatá.“

„A čo, jestli nedostaví sa?“ šeptavo tázal sa Krbický.

„Tým samým smrti prepadne.“

„Zaslúži ju, lotor. Pováži si, dobre vie, v akom pomere stojím k Ľubiši, a drzec ten predsa opovážil sa ju svojím dvorením naviť, ba, jestli som dobre začul, jej i ľúbostné osvedčenie urobiť.“

„Pozri, pozri,“ zvolal Ľudiek, „tuším práve teraz vyzýva ju k tancu.“

„Ha! podliak! to je predsa primnoho!“

„A ona ide.“

„Prosím ťa, čo má robiť!? Ha, počkaj, pokazím ti trochu tvoju radosť.“ A s tými slovy, nechajúc Ľudieka vo výklenku, išiel a sadol medzi ženské na jednu z lavíc, ktoré v celej dvorane okolo stien rozostavené stály.

Ľudiek nevedel, čo jeho žiarlivosťou rozsrdený priateľ vykonať chce, a bojac sa dákeho pohoršenia, hnul sa už, že pôjde za ním a odvedie ho do bočnej svetlice; — — no, pozde: práve keď Jozef Dohnanský tancujúc so švárnou Ľubišou, s hrdým pohľadom opovrženia na Krbického hodeným točil sa v blízkosti tohto, Krbický vystrel nohu, Ježko potkol sa na ňu a spadol — spolu s krásnou tanečnicou svojou — na zem. No, v okamihu vzchopil sa, skočil na rovné nohy a vylepiac uraziteľovi svojmu poličok, prv, než by sa tento prebral bol z omámenia svojho, zmizol z dvorany. Rozumie sa, že po tomto pre všetkých prítomných trápnom výjave rozchádzať sa počali hostia a v krátce na to bolo po zábave.

Rytier Jožko, nespokojný so zadosťučinením, ktoré si sám vzal na plese, o týždeň neskôr s početnými čatami dostavil sa pod Krbicou a útokom hnal sa na hrad, šťastlive ho dobyl a podpálil tak, že Ján Krbický ledva s holým životom ušiel z hradu, ktorý týmto činom, dľa vtedajšieho zvyku a práva, stal sa majetkom Dohnanského.

Ján Krbický utiekol sa k miešňanskému grófovi Viliamovi, který vďačne použil naskytnuvšej sa príležitosti k pokoreniu smelca Dohnanského a hotoval velikú výpravu proti nemu. Dočujúc sa o tomto rytier Ježko, za dobré uznal veci svoje aspoň s tajným súdom usporiadať a pri práve nastalom splnmesiaci vybral sa na vyznačené mu miesto, pod buk v háji, ktorý pri vtoku Myhlice stojí. S mrkom dňa dorazil do tichého hája a postavil sa pod ozrutný starý strom, netrpelive očakávajúc tuná poslov tajny. Pri podobných pútiach taký zvyk panoval, že prijímač predvolania o hlade a smäde vybrať sa musel na nepoznanú cestu, s nikým slova prehovoriť, od nikoho ani kúska chleba ani kvapky vody prijať, ba si po čas celej púti ani len sadnúť nesmel. Na vykázanom mu mieste bez zbrane, s ramenama — na znak pokory a poslušnosti — na kríž preloženýma čakať musel, kým nedostavia sa poslovia tajny, aby ho pred neodvislý súd zaviedli. Takéto dlhé a trápné čakanie zle padlo hrdému rytierovi; no, znajúc prísnosť predpisov tajného súdu, s pokorou podrobil sa nutnosti.

Konečne čuje blížiace sa kroky, a po chvíli octnú sa pred ním desní krvobratia, z nichžto jeden slova neprerečúc dotkol sa ho ocelovou rukavicou na znak, aby jich nasledoval, druhý ale vytiahnuc z kapsy ručník Ježkovi oči poviazal. Nato poslovia tajny vzali rytiera Ježka medzi seba a pomaly šli s ním k Fridrichovu.

Keď dorazili pred zasadnuvšiu k poradám tajnu, strhli poslovia Ježkovi ručník s očí a postavili ho pred súd.

„Si ty rytier Jozef Ježko, pán Dohny?“ tázal sa prísnym hlasom predseda tajny.

„Áno, ja som rytier Ježko.“

„Obžalovaný si, že si vlani Jánovi Krbickému koňa ukradol, že si mu tri dediny podpálil a nedávno i jeho sestru zavraždil. Tajný súd následkom prednesenej mu obžaloby vyšetril vec a otázna obžaloba dokázala sa byť cele pravdivou. Jestli máš čo k obrane svojej predniesť, hovor.“

„Žaloba proti mne u tajny prednesená je len zdanlive pravdivá; bo neverím, že by rytieri za skutky čatníkov svojich zodpovední boli. Uznávam, že moji ľudia ukradli Jánovi Krbickému koňa —“

„Kôň ten je ale podnes v tvojej stajni.“

„Je; no, mám úmysel vrátiť ho Krbickému,“ vyhováral sa rytier Ježko.

„Pozde. Kto vypálil dediny?“

„To stalo sa náhodou. Moji čatníci išli tými dedinami a nepozorlivosťou pri rozkladaní ohňa —“

„Podivné! v troch dedinách nepozorlivosť. Z vyšetrovania tajným súdom prevedeného zrejme vysvitá, že to z tvojho návodu podložené bolo.“

„To mi nik nedokáže.“

„Soznal to pred dvoma vedomcami tajny zbrojnoš Blažej, jemuž si za tú službu dal dve kravy, ktoré po dnes má.“

„Tie som mu dal za iné služby,“ zajakavo vyhováral sa rytier Ježko.

„Čo je so zavraždením Borice?“ tázal sa po malej prestávke predsedník.

„O tom neviem, bo som tam nebol. Moji čatníci mi len rozprávali, že stretli sa so sprievodom Borice v horách za Miešnom; že ani jedna strana v úzkom priesmyku vyhnúť nechcela, následkom čoho sa vraj bitka strhla, v ktorej, ako neskôr počuť bolo, i Borica z Krbice poranená byť mala.“

„Teda ty si nebol tam?“

„Nie.“

Na pokynutie predsedovo poslovia tajny doviedli do siene kastelána hradu Krbického.

„Bol tento rytier pri srážke, v ktorej Borica Krbická poranená bola?“ tázal sa ho predseda.

„Bol; zakuklený síce, no ja som ho poznal po jeho meči a neskôr i po hlase.“

„Prisaháš na pravdu svojich slov?“

„Prisahám!“

„Odstúp!“

Kastelán odstúpil.

„Rytieru Ježko Dohnanský,“ ozval sa nato predseda vážnym hlasom, „všetky tri obžaloby dokázaly sa byť pravdivými. Máš ešte dačo povedať?“

„Milosť prosím,“ modlikal zlomeným hlasom Ježko Dohnanský.

„Milosť je u Boha!… Nech koluje popolnica.“

Poslovia súdu doniesli popolnicu a čašu s gulkami a obe nádoby položili na stôl za krucifix. Prísedníci tajny siahali do čaše, v ktorej deväť bielych a deväť čiernych guliek bolo, a mlčky hádzali dľa ľúbosti vybrané guľky do popolnice. Keď všetkých deväť odhlasovalo, vzal predseda popolnicu, vyberal z nej guľky a čítal jich; načítal deväť — — čiernych.

„Výrok súdu je smrť!“ riekol predseda, a na slová jeho v Ježkových žilách stydla krv; mohutný rytier Dohnanský zbľadol, triasol sa jako osika.

„O štyri týždne buď pripravený… S Bohom!“ kynul poslom, a títo zaviazali mu oči a odviedli ho pod buk na pobreží Myhlice.

*

Bol 19-tý jún r. 1402. Pod Dohnou živo; početné voje jednookého Viliama, ktoré od troch dní dobýjaly hrad Dohnu, dnes chystajú sa k hlavnému útoku.

Ježko nezúfa; dôveruje v nedobytnosť mohutných hradieb Dohnanských, chodí a behá, všade prizerá a podpaľuje čatníctvo svoje k statnej obrane dedičného sídloviska. No, mnohí z čatníkov a zbrojnošov neveľmi dbajú na pokorenie pána svojho, ktorý s nimi vždy po tyransky zachodil. Kto ľudu len vtedy lichotí, keď ho potrebuje a inokedy ním pohrdá, obyčajne oklamaný býva; kto nenávidí svoj ľud, nech naň v čas nebezpečia nestavia. A Ježko naň staval a veľmi sklamal sa; jeho vlastní ľudia ho zradili, usnadniac Viliamovým čatníkom prístup k hradu.

Keď slnce zapadalo, zapadla s ním i sláva Dohny na veky. Ježko vidiac, že neudrží sa tuná ďalej, použil večerné šero a utiekol z hradu s holým životom. Ešte v ten večer vzdal sa hrad, ktorý o pár dní nato cele rozborený a so zemou rovným učinený bol.

Z Dohny utiahol sa rytier Ježko na Väzeňovo; a keď sa ani tuná udržať nemohol, na svoj tretí hrad Kráľovú. No, šťastie mu už ani tu viac neslúžilo; konečne aby aspoň život ratoval, potajomne uskočil do Uhier a stal sa — obecným zbojníkom. S hrúzou spomínali kupci a cestovatelia meno ukrutného Ježka, bo banda jeho so dňa na deň zmáhala sa a nemilobohu lúpila a zbíjala jak cestujúcich tak chrámy a kláštory. No, i tento jeho spôsob života netrval dlho; v októbri toho samého roku na takzvanom Turecku, cez ktoré voľakedysi cesta z Nového Mesta do Trenčína viedla, našli včas ráno ľudia zavraždeného rytiera, — vedľa ktorého do zeme vrazená bola dýka s troma krížikami a v kapse trupa našli pergament s nápisom: Rytier Ježko na smrť odsúdený výrokom polabskej tajny.



[1] Pfeyme, neskôr Féme a Vehme — trest (poena)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.