Zlatý fond > Diela > Dva hráči. Pravdivá událosť


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Dva hráči. Pravdivá událosť

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Daniela Kubíková, Peter Plavec, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

I

Trenčianske Teplice len ešte pred štvrťstoletím celkom ináč vyzeraly ako teraz. Nebolo toľko nádherných stavaní, toľko hostincov, tak utešených zahrád a prechádzok; no, bolo tým viac hosťov z blízka i z ďaleka, a menovite z Poľska a z Dolnej zeme, ktorí sem húfne dochadzávali obyčajne teprv po žatve, i nasledovne s naplnenými vreckami. Kúpeľného komisára vtedy nebolo, voľne a slobodne politizovalo sa, a keď nasýtili sa páni politikou, zasadli k zeleným stolom a pijúc hrali a hrajúc pili obyčajne až do svitu. Nejeden, ktorý ta dnes prišiel na utešenej štvorke, s plnou torbou, ozdobené majúc prsty svoje briliantmi, prsia zlatou reťazou, na ktorej drahocenné hodinky visely; na druhý deň ráno, keď náhodne Jakub N., žid a bankár panský tam nebol, ponáhľal sa na sedliackom vozíčku domov abo do Trenčína s prázdnymi vreckami a holými prstami a prsiami — pre peniaze, vynahradiť majúce mu novým bojom veliké ztráty minulej noci. — Z týchto starých časov rozprávať ti budem, drahý čitateľu môj, udalosti, ktoré vtedy mnoho povyku zapríčinily, dnes ale už málo kto rozpomína sa na ne, bo ony inej odmeny, ako zapomenutia, veru ani nezasluhujú; ja jich idem pospomínať jedným pre ukrátenie času, iným pre výstrahu. —

V Tepliciach smutno. Tri dni ustavične prší; hostia z väčšej časti utúlení sedia v bydlách svojich, — ženštiny aspoň ani jednej nevidno na ulici. Mužskí si len predsa ako tak pomôžu: obujú polovné čižmy, nohavice strčia poza sáry, zahodia na seba žltastý kepeň so siedmimi kráglami a tájdu, kam jim srdce zažiada.

A kam jim tak veľmi to jich srdce žiada? — Do kaviarne.

Vtedy, keď dialy sa prvé výjavy rozprávky našej, bola v Tepliciach iba jedna kaviareň; tá bola neďaleko kostola a mala na ulici priestranný krytý výklenok, ktorý zvlášte v čas veľkého sparna a v čas dážďu preplnený býval hosťami. I dnes prší, jest v ňom teda nazbyt hostí. Jedni pijú kávu, druhí obľúbený vtedy „bavaroise“, iní zas jedia sladoľad, a všetci temer kúria dobrý uhorský dohán a korenia si besedovanie všelijakými, lepšími i horšími vtipami.

Pán služný P. je obzvlášte dobrej vôle; vtipkuje ako o závod, bo tuná by každý rád dač takého povedal, čomu by sa všetci zasmiali.

„Ľaľa! tu starý Jakub ide,“ zvolal pán Csadányi, územčistý barnavý šuhaj z Dolnej zeme, ukážuc pípkou na starého židáčka, cváchajúceho sa blatom ulicou popri kavirni.

„He! Jakob!“ zvolal pán služný P., „poď sem!“

Jakub smekol čapicu, hlboko poklonil sa a pokorne sa pýtal, čo pán veľkomožný rozkáže.

„Jakube!“ velel úradník stolice, „ľahni si tu na zem!“

Žid bol celý zarazený, počal prosiť a bojazlive obezrať sa, či na porúdzí nestojí dakde najdúch s palicou. Ale nevidel nič nebezpečného, iba pán služný, nedbalo vrhnutý na stolici a o stôl opretý, flegmatične pohrával sa s hodným dvojchvostým kocarom.

„No, bude to dnes?“ skríkol pán P.

„Prosím ponížene, pán veľkomožný, nič som neprevinil —“

„Všetko jedno! ľahni! lebo ináč… pozri sem,“ a s tým zapleskol kocarom židovi ponad hlavou. Žid trhol sebou, hostia rozosmiali sa. „No, Jakub, líhaj; neboj sa, nič sa ti nestane,“ doložil služný tichším hlasom.

„Oni sú dobrý pán, pán veľkomožný; ja som starý človek, mám sedmoro detí, nebudú ma trápiť —“

„No, už si len ľahni.“

Čo bolo robiť. — Jakub musel ľahnúť na zem, pri čom ale vždy bojazlive obzeral sa, čo sa robí s kocarom.

„Plávaj!“ skríkol služný.

„Plávaj,“ opakoval Jakub polohlasne, „ale či tu na zemi?“

„Tu na zemi plávaj.“

„Prosím ponížene, pán veľkomožný, ja som ešte nikdy neplával.“

„Všetko jedno; plávaj teraz.“

„Ale však tu neni vody.“

„Ak tu nebudeš plávať, zaraz pôjdeme k Váhu.“

„Au, vaj! to radšej budem tuná plávať!“ zvolal Jakub a začal na zemi divo rozhadzovať nohama rukama pri nesmiernom chachote hosťov a sbiehajúcich sa divákov.

„Plávaj dnu, do kaviarne!“ velel pán služný, a Jakub, poslušný rozkazom predstaveného svojho, hrabal sa do kaviarne.

Páni sa od smiechu až za bruchá chytali.

„Plávaj pod biliard!“ znel znovu rozkaz, a žid vteperil sa pod gulečnicu.

„Plávaj sem nazpät!“ a žid plával zas z izby von na výklenok.

„No, dost, Jakube,“ riekol blahosklonne služný, „teraz vstaň a môžeš odísť.“

Žid vstal a pobozkajúc pánu služnému ruku riekol: „Ponižene ďakujem, pán veľkomožný, za preukázanú mi velikú milosť —“

„Za akú milosť?“

„Pán veľkomožný,“ slovil žid s potúteľným úsmevom, „ako bych sa nepoďakoval, že mi len plávať rozkázali; čo bych bol robil, keby mi tak boli rozkázali, abych sa zahrúžil?“

Všeobecný smiech zahlušil odpoveď, poznamenaním židovým trochu v rozpaky privedeného prisluhovateľa spravodlivosti. Jakub medzitým nečakal na odpoveď a rýchle pobral sa preč.

„To je pravda!“ poznamenal pán Csadányi, „že náš P. má znamenité nápady!“

„Ale teraz bračok,“ doložil s úsmevom p. Z., „aspoň tri týdne neposielaj k nemu pre peniaze.“

„Čo? nadíval bych sa mu, keby sa opovážil odoprieť mi pôžičku!“

„No, už, amice,“ poznamenal pán O., „s Jakubom si si to dnes trochu pokazil.“

Pán služný miesto odpovedi zacengal, posluha priskočil, ktorému rozkázal, aby jeho hajdúcha zavolal. O pár minút bol tu hajdúch.

„Janči!“ velel pán služný, „teraz tu okolo išiel Jakub, zaskoč za ním, a povedz mu, aby mi na 8 dní požičal 200 zlatých.“

Janči odišiel a už o malú chvíľu doniesol svojmu pánovi žiadaných 200 zl. Víťazoslavne obzrel sa p. služný okolo, vstal a tašiel do kaviarne.

V kaviarni je veselo.

Okolo gulečnice stojí viacej pánov, každý s tyčkou v ruke; hrajú „a la guerre“. Ta ďalej položená je na stole takzvaná „karolinka“, hra vtedy zvlášte u bieleho pohlavia obľúbená, malá to, dolu hranatá, hore zaokrúhlená kolkáreň. V jednom kúte hrá pár pánov domino, v druhom tartlujú sa dvaja starci; živosť, rezkosť všade; ale tie výkriky rozličné a ustavičný hlahol, k tomu veľký tabakový kúr a akýsi potuchlý vzduch svetlice nebárs milo účinkujú na čuvy človeka.

Docela ináč to vyzerá vo vodľajšej chyži, tak zvanej herni, do nejžto uťahujú sa už len tí opravdiví zasvätenci kartárskych rozkoší.

Čo hovorím, kartárskych rozkoší?

Tak je.

Ako láska má svoje rozkoše sladkobôľnej túžby, svoje radosti shľadania a videnia sa: tak i kartárstvo má podobné rozkoše a požitky svoje, s tým jediným, no, nesmiernym rozdielom, že bez lásky, jejžto nebeská iskra kúzelným svetlom ožiaruje temnotu duše našej, sťa krásny meteor azúrovú oblohu, bol by človek najbiednejším stvorením sveta — bez kartárstva, ale by sa tisíce rodín neboly staly obeťami zúfania; s tým jediným, no, velikým rozdielom, že láska zošľachťuje dušu človeka a nadchýna ho k činom cnosti a duševnej velikosti, — príchylnosť ku kartárstvu ale otupuje v ňom každý šľachetný cit a ťahá dušu vášnivca do priepasti zabudnutia sa, hriechu a telesnej i duševnej zkazy, — bo tamtej zárodkom sú ideále duše ľudskej, tejto iba hrubý materializmus, baženie po ohyzdnom zisku, po rýchlom zbohatnutí — bez práce.

Rozprávaj šantalistovi o krásach prírody, o glgotavom šume potôčka, o oživujúcom oko dušu človeka zelenu tichého dubového hája: darmo vravíš; preňho niet vábivejšieho šumu nad dušu jeho okuzlujúci šum karát, preňho niet krásnejšieho zelena nad zelenú, niet milšej duboviny nad žaludnú desinu. Keď tie dve desiny dostane: je u vytrženia; necíti nič, nečuje nič, nevidí nič: iba tie dva čierne krížiky na svojich desinách.

Beseduj lutristovi o kráse devy, o čarovnom ohni jej čierneho oka, o žiariacej z rumeného líca nevinnosti, o sladkosti jahodových rtikov: darmo rozprávaš; preňho niet krásnejšieho oka nad oká vytiahnutých číslic, niet milšej rumenosti nad červené počty extráta, amba a terna. O tejto snije vo dne i v noci a tých 90 číslic ustavične tancuje a mní sa mu pred očima vo vábivých skupeninách, v nichžto všetka radosť a veškeré duševné zaneprázdnenie jeho.

Hovor makaovistovi o láske k národu, o sláve predkov, o radostiach prebúdzajúceho sa života spojených s nepočetnými neresťami vnukov, ktorých neprestáva ubíjať bezľútostná ruka neprajného osudu: darmo horlíš; preňho niet väčšej slávy ako naraz zadržať a pochvátiť banku, niet väčšej radosti nad gustírovanie šestky za trojkou, a keď ubitie národa spomenieš, iste i vtedy myslí len na veľký a malý „biják“ (šláger). O tomto dumá celé hodiny, kalkuluje, ako by treba bolo miešať, abo — či po dvoch, či po jednej rozdávať karty, koľko karát „odpáliť“ (brennen), aby sadzačov porazil. To jediná radosť jeho. Zdravie, česť, viera, rodina, vlasť, národ: to sú preňho iba povedľajšie veci.

A koľko je takýchto spôsobov ku zhyzdeniu duše ľudskej! Výmyslivosť človeka veliké množstvo všelijakých ihier nasnovala ku vlastnej záhube. Kôstky, faro, biriby, naševaše, ferbl, vingtun, vrtielka atď. všetko to roztomilé zábavy pre ľahkomyselníkov každej triedy, bo tuná poskytuje sa jim jediná možnosť k zahanbeniu toho starosvetského: že bez práce niet koláčov. A potom pre novomódneho liberalistu čo to za pôžitok tuná pri zelenom stolíku bez námahy uskutočnenú vidieť ideu politicko-individuálnej rovnoprávnosti človeka, ktorá pomimo kaviarne vzdor všetkým obetiam a krveprelievaniam nijako prebiť sa nemôž’ do života. Tuná všetka jedno, či gróf či sedliak, jestli nešťastie má vo hre, musí daň svoju zaplatiť kráľovnej Šťastene, a jestli usmeje sa mu táto, bez rozdielu rodu, stavu a náboženstva hrnie sa mu do vrecka bohatstvo mamonu. Vstúpme do herne, len za pár okamihov pobavme sa v nej a presvedčíme sa, že tu ozajst amerikánska rovnosť stavov panuje.

Pri okrúhlom stolíku hrajú sa páni makao. Bankárom je žid Weisz, ktorý tú výhodu má, že keď aj nie „omine“, aspoň „nomine“ nikdy stať sa nemôže „Schwarz“-om. Karty berú gróf Šebeš a pán Bujný, syn zbohatnutého drevokupca. Okolo týchto sedí hŕba takrečených kôrkárov, čili Brodsitzerov, ktorí obyčajne len vtedy dač vsadia, keď brateľ karty, vulgo blattista, dva-trirazy jedno za druhým prehral, a prehral-li aj štvrtý-raz, ešte sádzku svoju zdvoj- a ztrojnásobňujú. Jest medzi nimi vojak, kňaz, statkár, lekár, krajčír, služný, kasnár, ba ešte i dvaja žiaci, a nikto nepýta sa tu jeden druhého, odkiaľ je, čo je, ako smýšľa, čo verí, či má dáky diplom abo armáles: to všetko tuná nikomu netreba, nech len má peniaze, bo tuná „peniaze všetko vyrovnajú“.

Aha, pozor! dvaja noví hostia.

Za grófom Šebešom zastal si muž asi 33letý, štíhly, bľadý, belohlavý; má pekné fúzky, kučeravú belavú bradu, veľké modré oči, tenký nákončitý nos, vysoké čelo a veľmi úhľadný oblek. Okolo krku mu visí ťažká zlatá retiazka s hodinkami, na prstoch skvejú sa mu brilianty. Pre ženské sveta milý, zaujímavý to zjav.

Oproti nemu, za pánom Bujným zastal si si nám známy, už asi tridsaťročný, nízký, územčistý šuhaj, vyjmúc obleku v každom ohľade protiva tamtoho, bo bol zdravej, rumenej, tmavobarvej tvári, mal kučeravé ako havran čierné vlasy, fúzy a bradu, a zpod hrubého obočia iskrilo sa mu pár očí, ako by sa na dne trenčianskej zámockej studni blýskalo.

Tamten bol Poliak — Osiecky, tento Maďar — Csadányi. Oba znali sa teprv asi od dvoch týždňov a boli už dobrí priatelia. Csadányi prišiel do Teplíc sám, Osiecky so starou matkou a sedemnásťročnou sestrou Adelou, krásavicou, ktorej ďaleko široko páru nebolo, a preto nie div, že i zápalistý Csadányi náležite buchnutý bol do nej, — a to bola hlavná príčina dôvernejšieho priateľského sblíženia sa Maďarovho k Poliakovi. Okrem toho boli oba vášniví karbanníci, a tak staly sa karty kitom mladého jich priateľstva. Aby ale vlnivým rozmarom Šťasteny lepšie vzdorovať, možnú neprajnosť osudu ľahšie preniesť a nestálu blahosklonnosť jeho i v krátkej dobe lepšie a vydatnejšie vykoristiť mohli: umluvili sa, že spoločnými silami dejstvovať, čili — ako hovorí sa — „moitié“ hrať budú.

S týmto úmyslom priblížili sa i teraz k stolíku pána Weisza.

Oba sádzali, vyhrávali i prehrávali, ako prišlo. Osiecky mal v ruke za hrsť banknôt, z ktorých vždy väčšie menšie chumáče sádzal na kartu grófa Šebeša, veľa zaneprázdňujúc sa pri tom i svojou cigarou, ktorá mu dnes akosi veľmi zle horela.

Raz gróf Šebeš prehral, bez toho, že by Osiecky bol stihol na jeho kartu vsadiť. Weisz, ktorému naraz veľmi usmievať sa počala Šťastena — bo tri razy jedno za druhým mal bijáka — shrnul výhru, akosi tázave oprúc radosťou jasajúce oko na Poliaka, žmoliaceho svoje bonknoty, ako by sa ho tuším pýtal, či teraz nič nevsadil. Poliak, ktorému sa práve vtedy zakädilo bolo z cigarky do očú, skrčiac tenký svoj nos vytiahol z ľavej hrsti päť stovák a hodil ich do banky.

„Čo to?“ tázal se prekvapený bankár.

„Ja myslel,“ vetil Poliak.

„Aha; nestačil pán vsadiť a myslel, že 500 zl. vsadil. To v skutku mimoriadna statočnosť.“

Kôrkári, medzi ktorými nachodil sa teraz už i pán služný P. — žasli na statočnosťou Poliakovou.

Weisz meral kopu peňazí v banke, myslel už tuším na úťah, avšak rozhodnul sa, že rozdá ešte karty, ktoré v hrsti má.

Rozdal, mal sedem.

„Dávam,“ ozval sa monotónny hlas bankára.

„Beriem,“ šomral g. Šebeš a kúpil na trojku sedminu, Bujný kúpil päťku na pätku.

Weisz vyhral. „Aha — pomyslel si — to istý znak hroznej smoly, keď človek kupuje a dokúpi čistú. Dám ešte ďalej.“

I dal ďalej. Chúťkoval, vychúťkoval zase sedminu. Šebeš osvietil veľkého bijáka, podobne aj Bujný. Poliak, ktorý zase šuchmal sa bol s banknotami a s cigarou, bez toho, že by bol vsadil, flegmatične siahol za bankou.

„Čo je?“ skríkol Weisz.

„Ja myslel,“ pokojne vetil Poliak.

„Ah, ale pán nevsadil.“

„Ja myslel. Ani pred chvíľou som nevsadil 500 zl. a vyplatil som ich pánovi, bo som myslel.“

„Tak je,“ prisviedčali kôrkári.

„Ale, páni, to neide! — bránil sa žid úzkostlivým hlasom. — Hab ich recht, Herr Graf?“

„Nein!“ odrezal mu Šebeš.

„Ale prosím ponížene, pán veľkomožný…“ obrátil sa Weisz prosivým hlasom ku služnému.

„Hja, mein lieber Weisz,“ vetil tento, „keď ste na myslenie shrnuli 500 zl., veru teraz musíte na myslenie i banku tadať.“

„Tak je!“ skríkol p. Csadányi, „ja som v tejto veci celkom nestranný, pane Weisz, a hovorím že ten pán pravdu má.“

„Pravdu má, tak je!“ prisviedčalo mnoho hlasov barnavemu šuhajovi. Čo bolo robiť, Weisz musel tadať banku, ktorú Osiecky s najväčším pokojom shrnul do vrecák svojich.

„Derék gyerek!“ mrmlal Csadányi a bral sa von za Poliakom, deliť výdatnú korisť, ktorá asi 7000 zl. obnášala.

Pán Weisz dnes, tuším, po prvý raz bol schwarz-om.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.