Zlatý fond > Diela > Králova žena


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Králova žena

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

I

Dňa 15. júna 1312 rozrumila sa u Rozhanoviec posledná bašta slobody slovenskej. Trenčiansky Matúš žil síce potom ešte asi 8 rokov; avšak panstvo jeho, ktoré kedysi od Holiča k Vyšehradu a až po Košice siahalo, po bitve Rozhanovskej obmedzené bolo už len na Považie po Hlohovec a belohorské Záhorie; dolu nižšie vládol teraz už iba Komárnom a Vyšehradom. Frankovia kam diaľ tým viac množili sa v krajine, usádzaní súc do najlepších úradov a obdarúvaní marnotratným Karolom Robertom najpeknejšími panstvami. Vôkol prestolu kráľovho hromadili sa — s ním do krajiny všantročivší sa — dobrodružní cudzinci, ktorí použijúc ľahkomyseľnosť Karolovu kráľovský dvor pravdy a práva zmenili na krívd a nepravostí peleš, v nejžto pravá nábožnosť ustúpila miesto pokrytstvu, hrdinská udatnosť zženštilým zábavám a cnosť — hriechu.

Karol Robert, pravda, prvý základ položil ku svetskej sláve koruny uhorskej, ktorú táto za panovania jeho syna Ľudovíta a i potom neskôr dosiahla, bo pod ním prevahu dostávať počal nad živly slovanskými živel maďarstva, jehož charakterističná známka je tá, že len pod železným žezlom vladárskej ľubovôle k značnejšiemu rozvoju národnej sily prichádza; no, Karol Robert tiež prvý vladár bol, ktorý v mravnom ohľade kvasom hriechu nakazil bujarý strom Ugrie, následkom nehož táto potom o dvesto rokov pozdejšie tým hlbšie upadla. Kým Matúš panoval na Slovensku, ešte i v tábore Karolovom, keď nie iná, aspoň rytierska cnosť pestovaná bola, bo všetky snahy mladistvého kráľa jedine k pokoreniu mohutného veľmoža slovenského, — pána Váhu a Tatier — smerovaly; po páde Matúšovom ale, cítiac sa už dosť upevneným a bezpečným byť na trône: pustil sa do samopašného vladárenia, do žitia bezstarostného.

Mladá kráľovna Katarína Mária, dcéra poľského Kazimíra, pľúcnym neduhom zmorená ležala v starom kráľovskom paláci v Ostrihome, kde ju zbožnými slovy tešieval Tomáš[1] arcibiskup ostrihomský, pokým jej manžel neohliadnuc sa na ňu menil sídlovisko svoje dľa toho, aká kde ho zábava pútala k dlhšiemu abo kratšiemu pobaveniu sa. Turnaje, poľovky, radovánky, hostiny, tance, milostné dobrodružstvá a pletichy striedaly sa u dvora, ony boly kráľovo stále zaneprázdnenie a zdaly sa byť jediným života jeho cieľom. Že pri takýchto obstojateľstvách pravá cnosť a ušľachtilosť mravov skorý výhosť dostať musela a síce nie len z palácov šľachty, ale tu i tu už aj z chyžiek nižšieho obyvateľstva: je celkom prirodzené. Ad exemplum regis totus componitur orbis, vraví staré latinské poriekadlo, a tak to vtedy bolo aj v Uhorsku. Kráľ zabával sa a spolu s ním i každý zámok, každé mesto, každá župa, každý vidiek, ktorý Karol Robert prítomnosťou svojou obradoval.

Bolo to v prvom týždni mesiaca júna 1315, keď Karol Robert s dlhšieho výletu zase navrátil sa bol do Budína, kde ho nové hlučné zábavy očakávaly. Prvé predpoludnie po príchode svojom medzitým predsa ako tak i vladárskym pokonávkam venoval.

Lenivo vrhnúc sa do baršúnového kresla, znudený preňho málo zanímavým rozhovorom prítomných dvoranov, sedel v menšom tereme budínskej paloty a prijímal rozličné, v čas neprítomnosti jeho zo všetkých končín krajiny došlé zprávy, ktoré mu nádvorník Dominik Chosnický[2] prednášal. Dajedny záležitosti zaraz i vybavené boly, a kancelár Ladislav pilne a svedomite značil si rozkazy kráľove, s ktorými prítomní dvorania, medzi nimi aj arcibiskup Tomáš, vždy slepo usrozumení boli, bo nik nechcel milosť kráľovu utratiť, ale každý hľadel udržať sa v nej a tak previesť osobné ciele svoje.

Keď zamĺknul nádvorník, prejal slovo arcibiskup Tomáš. Všetko dvoranstvo vopred znalo, keď chopil sa Tomáš slova, čo hovoriť bude. Boly to večné žaloby na Matúša, ako plieni, rabuje, lúpi a vraždí. Reč Tomášova i teraz len okolo tohoto predmetu točila sa; menovite ale spomenul statky benediktínskeho opátstva „de Gron“, ktoré prívrženci Matúšoví opanovali a užívali, v ktorej záležitosti vraj Tomáš už i Sv. Otcovi do Ríma zvláštny list písať prinútený bol.

Karol, trochu nemilo dotknutý zprávou, že arcibiskup v Ríme hľadal pomoc, uisťoval Tomáša, že čo možné bude, vykoná, aby statky tie benediktínom prinavrátené boly, len aby vraj mal krátke poshovenie, kým stane sa mu Matúš celkom nepotrebným.

Touto potechou ako tak uspokojený Tomáš upomeul kráľa na nedávno učinený mu sľub straniva mesta Komárna, ktoré Matúšovi odňať a arcibiskupovi ostrihomskému darovať prisľúbil. I túto prosbu Karol odporúčaním krátkeho poshovenia odbavil.

„Mám ešte jednu poníženú prosbu,“ slovil nato Tomáš. „Naša drahá kráľovná chradne so dňa na deň. Vyber sa, milostivý kráľu, do Ostrihoma, navštív ju, to istotne poteší jej dušu telesnými bolesťami skľúčenú.“

„Žiada si to asnáď?“ pýtal sa Karol.

„Ona, pravda, slova neriekla; no, ja myslím —“

„Pletky!… keď nežiada si ma vidieť, načo pokoj jej búriť? Trebárs bych i ta šiel, pomôcť jej nie som v stave; a pomodliť sa môžem i tuná za ňu. No, či nie?“

Všetci dvoranovia prisvedčujúc pokývli hlavami.

Vtom vstúpil dverník gróf Hektor[3] do teremu, oznamujúc, že už od týždňa na príchod kráľov v Budíne čakavšie vyslanstvo mesta Benátok predpustené byť žiada, — aby s Karolom straniva vzájomného obchodu a kupectva vyjednávalo. „Zajtra, páni, zajtra!“ zvolal Karol vstávajúc s kresla; „dnes sme toho už nazbyt mali.“ A zase všetci dvorania prisvedčujúc uklonili sa.

„Je tu ešte i posol Matúšov,“ doložil gróf Hektor, „ako vraví, s veľmi súrnymi odkazy pána svojho.“

„No, nech vstúpi teda,“ nevrlo velel Karol Robert.

Hektor odišiel a po chvíli vstúpil do teremu muž asi 40-ročný, driečny, hodný — vo skvelom rytierskom odeve — dôverník Matúšov Felicián Sáh.

„Milostivý kráľu!“ počal Sáh po hlbokej poklone, „prichádzam ako dôverník Matúša Trenčianskeho. Vo sviežej pamäti všetkých tu prítomných vysokoctených pánov to ešte byť musí, že keď rakúsky Fridrik s tebou, milostivý kráľu, proti bavorskému Ludvikovi vstupoval vo smluvu, ktorá korune uhorskej dopomohla k stolici a hradu požunskému, vyslaný bol z Budína dôverník tvoj Tomáš zo Sečian, syn Vukov, k Matúšovi na Trenčín s tajnými odkazmi tvojimi. Ty, milostivý kráľu, totižto sľuboval si Matúšovi — možno že nabídnutím Fridrikovým — celkovité pustenie, zabudnutie všetkých stavších sa vecí, pokoj a mier na potom nezrušiteľný a úplné podržanie všetkých zemí a zámkov na Považí od Komárna až po Holič a ku stokom Váhu: jestli pán môj Matúš bavorskému Ludvikovi oddaného českého kráľa Jána na Morave znepokojovať bude. Matúš hotový bol ku všetkému a jediné, čo od dôverníka tvojho, kráľu, žiadal, bolo písomné poistenie toho sľubu kráľovského. Tomáš zo Sečian ale odvolával sa na svoju česť, svoje plnomocenstvo a tvoje kráľovské slovo a všemožne prehováral Matúša, aby len nečakal, bo je to vraj vec veľmi súrna, svätosväte sľubujúc, že žiadané Matúšom písmo o týždeň istotne za ním pošle na Moravu. Pán môj Matúš na sľuby takéto a dané slovo kráľa štyri razy korunovaného, vtrhol na Moravu, a dobyjúc viacej hradov, z tvojho rozkazu, kráľu, všetko až po Znojm a Brno plienil. Avšak Ján český tiež nemeškal pleny naše kárať mocnou rukou. Pri Holiči hlavne obrátilo sa šťastie na stranu českých, statným Jindrichom z Lipy vedených plukov. Matúš ponáhľal sa síce pomocou prispeť obleženému nepriateľmi Holiču, avšak nečetné jeho — len z najbližších zámkov privedené voje proti početným plukom českým dosiaľ statne síce, ale bez značnejšieho výsledku bojujú. Ty, milostivý kráľu, máš početnú posádku v Prešporku;

prichádzam teda a prosím ťa v mene Matúša Trenčianskeho, aby si mu čo skorej prispel pomocou, bo jest čo obávať sa, že nie len Holič, lež i celé Záhorie cestou výboja českému Jánovi do rúk padne. Výprava pána môjho na Moravu stala sa i tak len, kráľu, na tvoje vyzvanie, a preto Matúš pevne verí, že mu teraz žiadanú pomoc neodoprieš a zaraz mu i to, Tomášom zo Sečan sľubované písmo skrze mňa odošleš.“

Sáh dohovoril, poklonil sa a s napnutím čakal odpoveď kráľovu.

Po Karlovej tvári prebehol ľahký úsmev škodoradosti, za chvíľu čakal, usporadujúc si myšlienky svoje a po malej prestávke ujal sa slova: „Pravda, že vyslal som verného môjho Tomáša zo Sečian k Trenčianskemu Matúšovi, no, nie s odkazom takým, aby Matúš Moravu až po Znojm a Brno plienil, lež jedine aby hranice uhorské strážil proti vpádom českých dobrodruhov. Za túto službu, pravda, sľúbil som mu celkovité odpustenie. Že ďalej išiel, ako mu mnou naloženo bolo, tým samým nehodným stal sa odpustenia môjho. On na svoju ruku plienil Moravu, nech bráni sa teraz na svoju ruku. Ja mu žiadanú pomoc dať nemôžem už i preto, že som s českým kráľom písomný mier uzavrel a nasledovne kráľovi dané slovo neomylne zadržať musím, kdežto — čo bych snáď Matúšovi bol i skutočne dačo sľúbil — k zadržaniu odbojníkom daného slova nikoho nič viazať nemôže. To odveta moja. Nech hľadí pán tvoj, ako dostane sa z klepca.“

„Ale, milostivý kráľu, ráč povážiť —“

„Všetko som povážil! Matúš je nevďačník. Koľko razy som mu všetko odpustil, a on voždy nehodným stal sa odpustenia môjho. A jako nevďačný je proti mne, tak nevďačný je i proti krajine. Dedo jeho Jakub, jenž s Margitou do Uhier prišiel, tuná osadil sa, v úradoch vysokých zbohatol; ujcovia jeho Štefan a Dimiter najvyššie úrady zastávali; rovne otec jeho Petor, jenž z kráľovskej milosti stal sa skoro najbohatším uhorským veľmožom; a, hľa, Matúš posledný konár voždy vernej kráľom rodiny v ustavičnom odboji žije, 15 rokov pracujúc na odtrhnutí horných strán od koruny Svätého Štefana. Nuž, či to vďačnosť, Sáhu? Či by ten starec[4] nemal radšej už na modlitby myslieť, ako na večné úklady a pletichy proti kráľovi svojmu pomazanému?… Nie, nedám mu pomoci. Nech celkom padne; nech zahynie. A ty, Sáhu, hľaď, abys s ním rovno nepochodil. Čas tu ešte; naprav chyby svoje, kým pozde nebude. S Bohom.“

A s tým obrátil sa ku dverám svetlice svojej. Pri ostrihomskom arcibiskupovi zastavil sa ešte na chvíľku a šuškal mu do uší: „Otče, blahoželám ti k majetku Komárna.“



[1] Tomáš bol arcibiskupom ostrihomským od 1305; † 1321

[2] Dominik Veľký z Chosníc bol nádvorníkom 1313 až 1321

[3] Hector prišiel s Karolom zo Sicilie; pri Vespríme dostal statky a prädikát „de Hathalom“

[4] Matúš narodil sa r. 1243, nasledovne bol r. 1315 už 72 rokov starý. V 26-tom roku života svojho, t. j. r. 1269 bol Matúš Čák už sedmohradským vojvodom, r. 1295 magister agazonum, r. 1297 županom prešporským, r. 1302 nádvorníkom uhorským, roku 1309 „tútorom krajiny“.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.