ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ostrov Čepel, obývaný bujarým srbským plemenom, bol už za starodávna imanie kráľovské. Tuná mali už prví kráľovia uhorskí pekný letohrádok vtedy Kovinom zvaný, okolo nehož časom osada — teraz pod menom Rác-Keve známa, vznikla; a skoro každý kráľ uhorský tuná, keď započaly sa poľovky, pár týždňov každoročne strávil.

Aj zábavobažný Karol Robert rád bavieval sa tuná a to tým radšej, že srbské krásavice hlavne upomínaly ho na devy rodného mu talianskeho podnebia.

Roku 1315 činily sa v Kovíne veľké prípravy k pohodlnému a skvelému ubytovaniu kráľa na dedičnom letohrádku. Vladislav^[5] Ivánka z Obeníc, dvoranín kráľovský a vyznačený miláčok Karola Roberta štyrmi týždňami vopred prišiel na ostrov, aby prípravy tie spravoval.

Jednoho večera, jazdiac poľami popri tichom Dunaji, v jehož stonavo duniacich vlnách odrážaly sa posledné lúče zapadajúceho slnka, videl nad strmým brehom rieky sedieť ženskú osobu, ktorá vo velikom žiali a v hlbokých myšlienkach zdala sa byť pohrúžená, ako by dumala, či skočiť do tej studenej hĺbky dunajskej, či vrátiť sa od rieky domov a trpeť ďalej, čo nadelil jej osud krutý. Mladý Vladislav Oponický od troch rokov, čo bol vo dvore Karolovom, navyknúc na rozličné dobrodružstvá, jaknáhle zbadal zadumenú ženštinu, tíško skočil s koňa, priviazal ho ku vŕbe a sám potichu bral sa k neznámej osobe. Približujúc sa k nej, počul ju usedavo plakať.

„Čo plačeš?“ osloví ju junák prívetivým hlasom.

Ženština zľakaná skočí hor a s výrazom zdesenia pozre na nečakaného príchodzieho.

Zvláštny pohľad jej hlboko vnikol do duše Vladislava Oponického, tak že ohromený, nemo sťa socha stáť ostal; no, ohromený nie ľakom, lež neobyčajnou, nikdy nevidenou krásou mladej srbskej dievčiny. Ako ziskrilo sa bolo ľakom a hnevom v prvom okamihu čierne oko krásavice, tak rýchle sklopilo sa ono studom panenským spatriac pred sebou driečneho muža postavy šľachtickej, a červánky zapadujúceho slnka zdaly sa utkvieť na krásnej tvári štíhlej mladuchy.

„Čo plačeš?“ opakuje pán Oponický otázku po dlhej milotrápnej prestávke.

„Ach, akože neplakať?“ vetí deva, a dve perly bôľných sĺz vypadly jej z očú, „akože neplakať, otec mi zomrel, macocha ma z domu vyháňa, a ja nemám kam isť, neviem, kam obrátiť sa, kde svoju utrápenú hlavu skloniť.“

„Ale snáď to nebude tak zle s tebou, ako si to ty myslíš.“

„Horký nie! Oh, my ženské, keď sa nám zle vedie, sme o veľa nešťastlivejšie nežli mužskí, bo sme obyčajne opustené a nevieme si čo počať.“

„Nuž, a čo bys robila, kebys bola mužským?“

„Čo bych robila? Stala bych do pluku čatníkov a bila bych Nemcov.“

„Haha!“ usmial sa junák, „teda ty taká nepriatelkyňa Nemcov? a prečo to?“

„Aj môj otec bol vojakom, Nemci ho pokaličili.“

„A kdeže bývaš?“

„A tu len v lesíku. Môj nebohý otec Dimiter, keď zahojily sa mu rany, ďalej vojovať nemôžuc, dostal tuná malú službičku; bol kráľovským hájnym a rybárom a pred piatimi týždňami neborák zomrel.“

„A prečo ťa macocha vyháňa?“

„Že vraj sama nemá čo jesť.“

„A čo ju nežaluješ?“

„A komu?“

„O tri týždne príde sem kráľ —“

„Oh, ten nezapodieva sa s takými pletkami.“

„Kto vie?“

„A či vy znáte kráľa?“

„Znám; patrím ku dvoru. Som jeho osobný priateľ.“

„Oh, prosím vás, teda prehovorte za mňa slovo u neho.“

„Vďačne. Či chceš slúžiť?“

„Slúžiť?“ po malej prestávke, akoby čosi prehltla bola, s dôrazom dodala: „nie!… Dimitrova dcéra nevie slúžiť.“

Odveta sedliackej devy divne účinkovala na veľmožného šľachtica. Akýsi zvláštny cit úcty a obdivovania vlúdil sa mu do pŕs. Neznal, čo má na to odpovedať. Po malej prestávke pýtal sa jej: „A čo si tuná robila?“

„Čo som robila? utrápená plakala som; div, že som už od žiaľu do tej vody neskočila. Akože by aj nie, keď vraj domov viac prísť nesmiem.“

„No, neboj sa, dcéra moja! poď so mnou, ja zavediem ťa nazpät k macoche.“ Slová „dcéra moja“ z úst asi 30-ročného junáka k 17 — 18-ročnej deve veľmi divne vypadaly. Pán Oponický nevzťahoval jich tuná naskrze na vek, lež iba na rod a riekol ich hlavne preto, aby neznáma opustená, ktorú zastať a jej dľa možnosti pomoci si bol zaumienil, viac dôvery nabyla k nemu.

„Oh, ja domov nepôjdem!“ zvolala mladucha, „mati by ma bila.“

„Neboj sa, nič nestane sa ti, len ty poď so mnou. Keď jej ja v mene kráľovom rozkážem, aby s tebou pekne zachodila, istotne to urobí. Poď len —“ a s tým za ruku pojal zľahka protiviacu sa devu a viedol ju k lesíku, medzi jehož húštim belela sa nízka rybárska chyžka.

*

Pokým mladý veľmož výš uvedený rozhovor viedol so švárnou dcérou nebohého rybára, v spomenutej chyžke nebožtíka dialy sa divné veci.

Malý, na neveľkom kopci stojaci domčok mal troje oddelení. Dvermi vnišlo sa do pitvora, jehož tmavý záhum dvom koziam za stajeň slúžil. V ľavo bola malá komôrka, v pravo o voľačo väčšia izbietka. Dvere, nimiž vchádzalo sa zo dvora do pitvora, boly teraz z vnútra zatvorené; v pitvore bolo tma ako v rohu, iba tam na kozom ležisku blyšťalo sa dvoje veľkých iskier, — boly to strážne oči bieleho psiska Bundáša.

Na pravo v izbietke bolo malé okno ženskými hábami husto zastreté, a v kúte na stolíku horel prskajúci kahanec. Na prostred izby na zemi bol prestrený špinavý starý koberec, a na ňom na trojnohej stolici sedela čierna starena, držiac čarodejné korienky v pravici, nimiž všelijaké kráže a kríže robila po tvári a prsiach pred ňou kľačiacej, málo čo mladšej vdovy po nebohom rybárovi.

Túlavá stará čarodejnica náhodou zatárala sa do rybárovej chyže, a v starej Eve vznikla túžba nazrieť do budúcnosti, dať si poveštiť, jaké neresti a jaké radosti nastávajú jej ešte na sklonku života.

Čarodejnica rýchle porobila svoje prípravy, zastrela okno, zapálila veštecký kahan, prestrela čarodejnícky koberec, sadla na trojnohu, poobzerala Evine ruky, oči, zuby, vlasy, pomastila si ruky vonným egyptským olejčekom, vzala čarodejné korienky, robila s nimi kolá a kráže a vystrájala všelijaké kumšty a fígle. Stará Eva kľakla pred ňu so skrúšeným napnutím ducha, ako pred dajakou vyššou bytnosťou. Keď ju veštica korienkami tri razy prekrižovala, počala temným hlasom vraveť:

„Si dieťa chudobných rodičov —“

„Tak je,“ vzdychla Eva.

„Dosiaľ zažila si málo radostí. Je ti ktosi na ťarchu.“

„Či dlho budem žiť?“

„Ak len ešte štvrť veku tvojho dosiahneš, budeš veľmi stará.“

„Či v biede zomriem?“

„Kto v biede žil, v dostatku zomiera.“

„Chvala Bohu! teda ja v dostatku zomriem. A čo bude s mojou pastorkyňou?“

„Pekná —“

„Ako anjel.“

„Tvoja pastorkyňa stať sa môže žriedlom bohatstva tvojho.“

„Ah, ah! — ako to?!“

„Dobre zachádzaj s ňou, aby ťa ľúbila; ona bude kráľova žena a —“

Vtom ozvaly sa na dvore kroky. Bundáš zaštekal, začujúc ale hlas švárnej Eleny, radostne skučať počal.

Stará veštica vstala s trojnohy, odostrela okno, zhasila kahanec, schovala koberec a trojnohu a sadla si pod pec staväjúc sa, akoby driemala. Nenadalým príchodom Eleny nemilo prekvapená Eva odomknúť išla príchodzím a vzdor rade veštkyninej, aby s Elenou dobre zachádzala, už plnú hubu mala všelijakých nadávok, ktorými pastorkyňu svoju privítať hodlala; shliadnuc však u boku jej bohato oblečeného sprievodčího, ostala ako soľný stĺp a nevdojak zišla jej hneď na um vešťba starej čarodejnice.

„Dobrý večer, starena! Čože zamykáš sa tak veľmi? vari bojíš sa hosťa?“ pýtal sa na dvore stojaci Vladko Oponický.

„Ach, prosím pekne, keď som taká samotná, nuž, bojím sa zlých ľudí.“

„Tu som ti nazpak doviedol tvoju pastorkyňu. Žalovala sa mi, že ju biješ, že s ňou zle zachodíš; od žiaľu už do vody skočiť chcela!“

„Ah, prosím ponížene —“

„No, nevyhováraj sa; ona mi istotne neluhala. Počuj! v mene kráľovom nakladám ti, aby si s ňou ako so svojím vlastným deckom zachodila, bo ak nie, — beda ti bude.“ A nato obrátiac sa ku nemo stojacej mladuche, prísné ťahy tvári jeho v okamihu k milostnému úsmevu splanuly, a podajúc jej ruku, z hlbín duše vinúce sa mu: „s Bohom, Elenka!“ zašeptal. Deva stydlive sklopila oči a podala mu svoju trasúcu sa ruku. Nato zvrtol sa veľmož a rýchle tašiel k netrpelive čakajúcemu ho vrankovi svojmu. Vyšvihol sa naň a cválal ku kráľovskému letohrádku. Milý obraz krásnej Eleny ustavične vznášal sa pred dušou jeho.

Stará Eva bedlivým okom sprevádzala každý výraz tvári, každý pohyb vysokého hosťa a zaraz vyznala sa vo veci. Od tej chvíle nebolo lepšej macochy na svete ako ona. Slová veštice, prísné, menom kráľa jej dané rozkazy a hlavne to jeho prenikavé „s Bohom, Elenka!“ hlboko vryly sa jej do pamäti. Ešte v ten večer ona sama spravila chutné múčné jedlo a, jako najlepšie mohla, uhostila pastorkyňu svoju. Včas ráno vstala, ešte kým Elena asnáď o švárnom Vladislavovi snila, a všetko, čo ináče pastorkyňa konať musela, sama porobila. K raňajkám dala Elenke za hrnčok dobrého mlieka a k nemu kus bieleho koláča, čo nestalo sa predtým nikdy. Ba čo viac, otvorila svoju starú skriňu, vyňala z nej pár lepších hábov, ktoré si ešte za mladi nadobudla, a prinútila Elenu, aby si jich obliekla.

Švárna dievčina túto veľkú zmenu v chovaní sa macochinom naproti nej zprvu jedine strachu Evinmu pred hrozbou veľmožovou pripisovala; medzitým drkotavá starena nebola v stave svoje tajomstvo dlho u seba zadržať a už na poludnie vyrozprávala všetko Elene, čo jej zatúlavšia sa ku nej čarodejnica veštila.

V tých časoch takéto veštkyne nie len u obecného ľudu, ale aj u vysokej šľachty ešte vo velikej vážnosti stály, ba i tí najvzdelanejší toho času, trebárs i slepo neverili slovám veštcov, obyčajne predsa mnoho na ne dali a dobrej veštbe tešili a zlej obávali sa. Nie div teda, že odhalenie veštby tej i na Elenu podivne účinkovalo, a čím diaľ o nej a mladom veľmožovi rozmýšľala, tým lepšie spriateľovala sa duša jej s tou myšlienkou, že je na svete všetko možné.

*

Mladý pán z Oponíc, ačpráve dostatočne zaneprázdnený bol prípravami ku skvelému prijatiu kráľa, predsa nezabudol popri mnohých prácach svojich na sirotu v ochranu svoju vzatú.

„Presvedčiť sa musím — hovoril na tretí deň sám ku sebe, — či tá stará bosorka šetrí rozkazy moje.“ A s tým vybral sa do lesa k Dunaju.

Elenku našiel v malej záhradke pri rybárni opatrujúcu pestré kvety, rukou jej sadené. Nemálo potešil sa Vladislav, keď videl a presvedčil sa, akú zmenu zapríčinil zakročením svojím v lose švárnej devy. Zdala sa mu teraz, keď blahá spokojnosť žiarila jej z očú, ešte storáz peknejšou a pôvabnejšou.

Sadol na lavičku pod košatým orechom a vyzval Elenku, aby sadla si k nemu. Ona stydlivo zdráhala sa sadnúť vedľa driečneho veľmoža.

„Či bojíš sa ma asnáď, Elenko?“

„Ah, čo bych sa vás bála, veľmožný pane; však ste až priveľmi dobrotivý naproti mne.“

„Nuž, prečo teda nechceš sadnúť vedľa mňa?“

„Nesvedčno chudobnej dievčine sedieť vedľa bohatého veľmoža.“

„Pletky. Poď len sem a sadni.“ A chopiac ju za ruku, usadil ju vedľa seba.

„Povedz mi, Elenka moja,“ počal Oponický po chvíli, „či máš už milého?“

„Ah, koho bych ja biedna sirota mala! Toť nedávno pýtal ma rybár Ďuro od macochy; ale ja som zaň ísť nechcela, a preto ma vtedy velice nabila.“

„Teda si ešte nikdy nikoho neľúbila?“

„Nikdy.“

„A mňa či by si vedela ľúbiť?“

„Ktožeby vás neľúbil,“ vetilo dievča s úsmevom nevinnosti — takého dobrého, veľkého pána.

„Ale či by si ma vedela i vtedy ľúbiť, kebych nebol velikým pánom, ale len chudobným rybárom?“

„Ja neviem,“ odpovedalo dievča a chutne rozosmialo sa.

Zápalistý Vladislav, zahorevší ku dievčaťu opravdivou láskou, zľahka privinul ju k sebe, a ona nezbraňovala tomu.

O pár dní celkom zmenily sa okolností starej Evy a švárnej Elenky. Dostatok a hojnosť vtiahly do nízkej chyžky rybárskej. Starý odev svoj obe zameniť musely na dotieranie Vladkovo s novými, mladým veľmožom prinesenými hábami, a k posluhe jejich najal p. Oponický služku, ktorá celú domácnosť opatrila. Aj v chyžke to teraz už celkom ináč vyzeralo. Služka ju pekne vybielila a podonášala z letohrádku rozličné náradie, aké ani Eva ani Elena predtým nikdy nevidely.

A čo naša Elenka ku všetkému tomu?

Tešila sa. — Neraz, keď obliekala si svoj nový červený driečnik, peknú sukňu, na ktorej modré nezábudky, červené hrebíčky a biele gombalie hodvábom povyšívané boly, a na seba vzala hodvábny, zlatom obrúbený svrchník, krk okrášlila zlatou reťazou a dvoma radmi koralových perál a na hlavu položila tmavočervenú particu: s nemalou úľubou obzerala sa v darovanom jej kroz Vladka väčšom zrkadle a zdalo sa jej, že veru hodna je i lásky bohatého veľmoža. A skutočne, mladý pán Oponický úprimne miloval ju a doby v spoločnosti jej zažité za najblaženejšie dni života svojho pociťoval.

Tri týždne rýchle uprchly, — bo dni blaha letia a dni biedy slimačím krokom napredujú — a priblížil sa čas príchodu kráľovho. Oponický, znajúc povahu kráľovského priateľa svojho, nemálo strachovať sa počal o Elenku milú. „Ten ju vysnorí,“ myslel si, „a keď ju raz nájde, veta je po nej. Ani kláštorné múry ju neratujú.“ Nevedel, čo počať má, ako ratovať milý kvietočok svoj pred mrazom nákazy alebo aby neutrhol mu ho iný prsty drzými. „Tu niet inej pomoci,“ zvolal konečne, „ako pojať Elenku za ženu a síce čo najskoršie. Lež čo svet na to povie, keď si bohatý Vladislav Oponický za ženu pojme rybárovu dcéru? Eh, čo ma po svete! ja ožením sa pre seba a nie pre iných; ja ju ľúbim a s tým dosť. Elena bude mojou ženou, bo iste že hodna je toho. Ja ju vrúcne milujem a budem s ňou šťastný. Hej, pojmem si ju.“

Úmysel tento rýchle dozral v zápalistom mladíkovi, keď ho však nemohol tak rýchle, a hlavne bez celkovitého vedomia staršieho brata svojho, Mikuláša z Ghýmešu, previesť, na tom ustálil sa, že Elenu i s macochou na svoj hrad Oponice vypraví a tam ju skryje. Po ustálení sa v predsavzatí svojom rýchle poriadky porobil k odjazdu ženštín a s hlbokým žiaľom, avšak nádejou skorého shľadania rozlúčil sa s milovanou Elenkou svojou, ktorá viacej čatníkami p. Oponického sprevádzaná i s macochou šťastne dorazila na Oponice, kde už ako budúca manželka pána Vladislava uvítaná bola.