E-mail (povinné):

Juraj Fándly:
Kázne

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Daniel Winter, Ivana Hodošiová, Zuzana Šištíková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

Concio historico-panegyrica de sanctis slavorum apostolis Cyrillo et Methodio

Laudemus viros gloriosos et parentes nostros in generatione sua. Eccl. 44. v. I

Vichvalujme mužov chvaľitebních a predkov naších v pokoľeňú svém

Tak[1] jest ťažko kazatelovi kázeň kázať o takéj veci, která jest všeobecňe známá, jak o téj, která je skoro celkom ňeznámá a málokterím povedomá. Pri téjto ňemajú aňi poslucháči aňi kazatel dosťi potrebnéj vedomosťi a tam pri téj, to jest pri známéj veci, nadstává mu nová, ťažká práca, abi on tu známu a uš na kazatelňici mnoho rázi vikládanu vec tak jadrňe svojím poslucháčom viložil, že bi jím ona tak hluboko do srdca vstúpila, jako bi ju ľen tedi po prvé počuvaľi. Tak sa stává v takéjto príhodi kazatelovi jako historikom; tímto bívajú skorej maľé, pretože ňeznámé okoľičnosťi uverené, nežľi hodnoverné, ba spravedľivé, známé príhodi. Mi to skusujeme, že bár sa v kázňi vikládajú slávné a svaté skutki božích svatích, predca, že všeteční sveta miláčkové maju o ňích asnad volajaku ľen pobočnu známosť, ňebívá jím taká kázeň vzácná, jestľi ju ľen kazateľ podla kunštu svého s krásu svéj vimluvnosťi ňeozdobí a tak jejích vťip ňeosvíťí, jejích vólu k svému predsevzaťú ňenakloňí. Tak sa stává svatéj, z ust kazatelovích pochádzajícéj pravdi jako starému, bár uš predtím zašúchanému zlatu a stríbru. Bár ono pre svojú starobilosť na svéj ceni ňišt ňetratí, však predca tím méňej nebo vícej bívá šacované, čím ho zlatník do škaredšéj nebo do krajšéj figuri preľél, keď ho s téj špini očiščil. Bár táto mojá dňešná kázeň ňebuďe ozdobená s krásu vimluvnosťi, nazdávám sa predca, že vám buďe vzácná preto, že jest o novém, vám ešče ňeznámém predsevzaťú pripravená.

Bár jest to jedna z najhlavňejších dokonalosťí božích, která jest v jeho všechmohucnosťi podstatná, že sa Boh aňi žádnému podkládať, aňi ve svích ďivních skutkoch žádného pomoci žádať ňemusí, aľe predca, abi nám on svojú velku dobrotu ešče vícej preukázal, k viplňeňú svojéj bozskéj vóľi povoláva téš aj pobožních luďí na pomoc, obzláštňe tedi, keď zatvrdľí hríšňík ňechce svojé srdco otvoriť, abi ho svetlo bozskej milosti osvíťilo, abi on z darom Ducha sv. napomoženi spasitelné skutki vikonával. S téjto príčini rozeslal náš Spasitel, Kristus Jéžiš, svojích apoštolov do širokého sveta, abi všecki národi viučovaľi v jeho spasitelnéj víre. S téjto príčini posílá aj ve včilajšém časi, horľivosťú aj duchom apoštolskím naplňeních mužov medzi rozľičné pohanské, kacírské národi, abi títo skrze tích, na víru katolícku obráťení, Bohu verňe slúžiľi a spasaní boľi. Aňi ňeprestaňe ňebeskí pastír posílať svojích duchovních námestňíkov medzi hríšné a bludné ovce, dokád ňebuďe jeho jeden ovčiňec a on nad ním jeden pastír. To chcel virozumeť, keď u s. Jána 10. kap. povedal: „Mám ešče aj inšé ovce, které sú ňeni s tehoto ovčinca, aj tí musím doňho privésťiť. S počtu apoštolskích námestňíkov, kterí po mnohích krajnách sveta tehoto, v bludu pohanskému rozprchnuté a potraťené duše, z velkím unováňím, v potu tvári svéj vihľedávaľi a častokrátním učeňím katoľíckéj víri do ovčínca Kristového privádzaľi, sú aj títo dva dňešní apoštolskí, chvaľitební mužové, svatí Ciril, svatí Method, na kterích česť a chválu vi sťe sa včil semkaj pobožno zešľi, abi sťe jim svátečnu slávnosť preukázaľi, abi sťe Boha aj jích z vašíma modľitbámi vichvalovaľi jakožto duchovních predkov a v pokoľeňú svém najvatších apoštolov. Maľi síce naší starodávní pohanskí Slováci aj pred tímito dvoma volakterích apoštolskích mužov, katoľíckích učitelov, aľe tíchto na krátko trvajíce učeňí bolo ľen toľko jako na málo trvajícé zori, po kterích teprv skrze delšé a vatšé svatého Cirilla aj s. Methoda učeňí svitol naším starodávním pohanskím Slovákom dluhí, aš dovčilka trvající jasní ďeň našéj spasitelnéj katoľíckéj viri, na kterú jich títo dva svatí učiteľi obráťiľi.[2]

Blahoslavená si bola od Boha! starodávná, veľká slovenská, veľká moravská krajina, z Bulgárie od potoka Morava aš po Hron a od tehoto budúcňe aš do včilajšéj Moravi, aš do Čech víťazľive rozšírená.[3] Blahoslavené boľi pre ťeba tí časi, v kterích ťebe Boh tíchto svatích učitelov zaopatril a poslal, abi tvojé pohanské duše jako bludné ovce pílno vihľedávaľi, skrze své horľivé učeňí do Kristového ovčinca privádzaľi. Blahoslavení sťe vi, naší svatí apoštoľi, že sťe v našém slovenském národu vašé apoštolské práce tak sčastľive konaľi na príklad najviššího ňebeského pastíra; vi sťe chvaľitební duchovní predkové naší, sebe poručenému slovenskému pokoľeňú do ňeba cestu ukazující. Jedno ňeščasťí na vás aj na tíchto mojích prítomních poslucháčov, vaších pobožních cťiťelov, nachádzám, totížto: že sem já pri téjto dnešnéj slavnosťi na túto kazatelňicu vistúpil, kterého silu a vimluvnosťi mojéj krásu vašé svaté apoštolské práce, vašá chvála, ľen veľmi veľice previšuje a že mňe téš téjto uloženéj hoďini krátki čas ňedopusčá, abich mohol vašé chváľitebné a svaté zásluhi ľen na krátko spomenúť nebo dostatečňe vichvalovať. Poňeváč aľe, ňeprehľídajíce títo vímluvi, já predca mluviť musím, prosím najmilejší poslucháči, ňech vám jest vďačná moja prosba aj táto dňešná reč, já s ňú a vi s túto vašú pobožnosťú tak jednomiselňe spolu vichvalujme tíchto svatích mužov, chvaľitebních a duchovních predkov naších v pokoľeňú našém. Máme príčinu téjto chváľi v téj veľikéj pobožnosťi, kterú jím ňebohá najjasňejšá (ščastľive panujícá) královna naša po títo pominuté roki preukazovala a spolu z dovoľeňím svatéj rimskéj stoľici na tento dňešní ďeň, s takúto pobožnosťú, z bozskími službámi zachovávať porúčila, o čem abi sťe ma ľepší virozumeľi, merkujťe na toto téjto dňešnéj mojéj reči predsevzaťí.[4]

Ss. Ciril aj Method hodní sú téjto slavnosťi aj téjto chvaľitebnéj kázňi za jejích veľké apoštolské práce pre spaseňí našého slovenského národu vikonávané. Preto oňi sú v našém slovenském pokoleňú mužové chválitební a duchovní predkové naší, že boľi naší najvatší duchovní pastíri, najvatší slovenskí apoštoľi.

Abi vám téjto mojéj reči dluhokosť ňebola unovalá, pamatajťe, že ju počúvať buďeťe na česť a chválu tích naších veľkích ss. patronov, kterím sme mi Slováci po Bohu najvatšé poďakováňí dlužní, že náš slavní národ mnoho sto rokov svatu jeďiňe spasitedelnu katoľícku víru silno verí, silno zachovává. Blahoslavené oči naších prvňích katolíckích Slovákov, kterí tíchto naších najvatších a prvních biskupov viďeľi; blahoslavené uši, které jích počúvaľi. Abi sťe aj vi, najmiľejší poslucháči, blahoslavení boľi, toto dnešné aj budúcné slovo bozské v srdcách vaších zachovávajťe, aľe prv mna o nom pobožno počúvajťe.

Predsevzaťa preukázaňí

Jednéhokaždého človeka, obzláštňe aľe v duchovném stave postaveného, jest tá najvatšá povinnosť, abi ve všeckích svojích prácách ňe tak svoj vlastní osoh, jako kam dál vatšú česť a chválu bozskú vihľedával a rozmnožoval. Táto bola umisel všetckích veci všechmohúcího Stvoritela, keď naplňil ňebesá s anďelmi a zem s ludmi, abi totišto mal jak na ňebi tak na zemi svéj slávi rozmnožitelov, jako o tem aj sám skrz Izaiáša (4. 37.) mluvil: Každého, kterí vzívá méno moje, na mojú chválu stvoril sem ho. Túto bozsku umiseľ ňikdo tak verňe neplní, jako ten, kterí mnohími jaziki Boha vichvaluje, to jest, kterí ňelen sám Boha chváľi, aľe na tem pilno pracuje, abi bolo méno bozské aj od mnohích ínších chváľené, zveľebené. K temuto cílu a koncu ustanovil Boh v starém zákone patriarchov aj prorokov a v novém svojích apoštolov, jako čitáme u svatého Jána v 15. k. 16, menoviťe aľe o sv. Pavlovi (Act. 9. 15.): Tento jest mňe vivoľená prístroja, abi nosil (ohlašoval) mojé méno pred národi a kráľi aj pred sini izraelskími. Ňeňi tehda vatšého a preto aj chvaľitebňejšého uradu v cirkvi svatéj jako urad a hodnosť apoštolská, kteréj aj sám Boh v Písme svatém predné místo dává (I. Cor. 12. 28.). Položil Boh v cirkvi najprv apoštolov aj hodňe, nebo oňi aj sami aj skrze ňích inší ve spravedľivéj víri uznávajú, vzívajú a zveľebujú Boha Otca aj kterého on poslal, Krista Jéžiša.

Abi aľe volakterí s vás prítomních ňepomisľel, že sem já túto chváloreč prichistal ľen na chválu naších dňešních slovenskích apoštolov, asnad ľen Slovákom a Čechom na poťešení a ňe téš aj inším, preto spomeňem hňeď od časov apoštolskích mnohích aj inších krajín aj inších národov jejích svatích apoštolov. Celému svetu za najvatšého apoštola poslal Boh Otec ňebeskí svého jednoroďeného sina, abi ho od prvoroďeného hríchu osloboďil, abi mu spravodľivú víru oznámil a skrzeva tú do ňeba cestu pripravil, čo aj všecko Sin Boží dokonal. Abi po jeho s tehoto sveta na ňebe stúpeňú a tak draho vivoľeních oveček žádná ňezahinula, rozeslal po širokém svete od seba viučeních apoštolov a jednému každému inšú krajinu, inší národ k vinaučováňú poručil. Tak svatí Peter apoštol podla vnuknuťá božího viučoval najprv Kristovu víru medzi Žiďi, odtad prešol do Rímu, kďe aj zemrel pre víru. S. Ondrej bol apoštol v krajiňe ménom Scithia aj v Tartárie a potom v Acháje jest ukrižovaní. S. Ján bol apoštol v menšéj Azie a potom v ostrove Patmos zemrel. S. Jakub Španihelov na víru obracal, potom bol v Jeruzaľeme od Herodesa zeťatí. A tak inší apoštolové rozešľi sa po inších krajinách sveta, jedenkaždí oznamoval inšému národu jedného Boha, jeden krst, jednu spasitedelnú víru. Po časov apoštolskích ešče sa vícej Boh zmiloval nad hríšňím pokoľeňím, že ňeľen každéj stránki sveta dal apoštola, aľe koľko ve sveťe krajín, ano čo vícej, koľko jest v každéj krajini národov, toľko ustanovil apoštolov. Aspon volakterích krajin takích svatích spomeňem. Vlaskéj krajini bol apoštol svatí Ambruž, španihelskéj svatí Leander, francúzskéj svatí Remigius, sakskéj svatí Ludgerus, báborskéj svatí Rupertus. Rakúšané držá sebe za svojích apoštolov svatého Severína aj sv. Bonifáciusa. V Moldávie, ve Valachie a inďe pri konci Dunaja prebívajících starodávních Slovákov obráťiľi na katolícku víru sv. Nicétas aj Theotimus. [5] Chorvátskú krajinu vinaučil v katoľíckej víri náš dnešní sv. Methodius. Téjto uherskéj krajini za prvného apoštola a kresťanského krála dal Boh ňebeskí sv. Štefana. Polskú krajinu obráťil na katoľícku víru sv. Adalbert, ten prazskí českí biskup, kterí krsťil sv. Šťefana v Ostrihome, ten, kterému prvňí katoľícki Uhre sú veľké poďakováňí dlužní, že ich ve spasitedelnéj víri posilňil, že jím dobrích katoľíckych učitelov zaopatril. [6] Tedi, keď ešťe sv. Adalbertus bol u otca sv. Štefana, prišľi volakterí z Čech sem do Uher a síce aš k Ostrihomu a poňeváč tam viďíce svého krajana, sv. Adalberta poznaľi, takto naňho ukazujíci Uhrom, mluviľi: — To jest náš táta, to jest náš veľebnéj táta. — Od tehoto českého slova táta starodávní tatánskí klášter rehoľe benediktínov menoval sa Táta. Keď bi tento klášter ze svojím opatstvím tak stál jako volakedi za času grofa Theodata, kterí bol krstní otec svatého Štefana, jeho správi potvrďiľi bi pravdu mojéj reči. Dosť na tem, že aj včil v uherskéj krajini pozostáva české méno víše Ostrihoma, mestečko Táta. [7]

Naší starodávní Slováci z jakíma svojíma chvaľitebníma apoštoľi vichvalovaľi sa v svém pokoľeňú? S tímato, kterím mi na česť a chválu túto dňešnu slávnosť odbavujeme. Sv. Ciril aj sv. Method v téjto, v kteréj včil prebíváme, volakedi slováckéj krajine aj v inších mnohích okoľičních, Slovákom boľi najvatší apoštoľi, oňi jím bránu do ňeba otvoriľi. Jako sa oňi volakedi pílno staraľi o naše spaseňí, tak sa mi máme včil starať o jejích ucťivosť, veľebnosť, o takúto jejích chválu. Jestľi sa sv. Pavel móže za apoštolské méno chváľiť, jako sa aj ve svém písme vichvaluje Pavel služebňík Jéžiša Krista (Rom. II.) povolaní apoštol, já téš to možem na chválu tíchto naších dvoch slováckích apoštolov povedať. Sv. Ciril aj sv. Method, služebňíci Ježiša Krista, sú povolaní za slovenskích apoštolov. Aľe kdo jích povolal? Kdo povolaních poslal, anebo kedi sú poslaní? Povolal a poslal jích všetkích pohanov spaseňí žádající Boh laskaví, keď sa po Kristovém narodeňú minulo deváte sto rokov. Sv. Ciril aj Method z jedného pokoleňá greckého, z jednéj krvi zroďení, téš jednéj pobožnosťi jednakí dvá bratri z víchodních krajín prišľi s povoláňá a z vnuknuťá božího do Rímu za času rímského pápeža Mikuláša I. a donésľi sebu z ostrova Cherzonézusa svaté ťelo sv. Klemensa III., zabaviľi sa v Ríme aš do času rimského pápeža Hadriána II. Tento viďíce, že sú svatého života, že sú apoštolskú horľivosťú naplňení, dal jím slobodu, abi krem inších gréckích národov vinaučovaľi aj bulgárskích aj inších Slovákov, Moravcov a Čechov, obzláštňe aľe, abi sa najprv ustanoviľi na královsku žádosť u pobožného slováckého krála Svatopluga.

Aš do tehoto krála královského dvora zazňel apoštolskí hlas tíchto naších apoštolov, preto si jích on k sebe žádal. To bol ten, od mnohích ščastľivích vojén ve sveťe vichírení a chvaľitební král, ten pre veľku bojovnú a zbrojnú silu mnohím národom strašľiví, ten, pre mnohé, nad veľkíma ňepráteľi obdržané víťazstvá slávní slovenskí král Svatoplug,[8] kterého samá nátura ďivním spósobom mnohími čnosťami ozdobila, v jeho srdci ešče v jeho pohanském ďeťinstvú róstla s ňím vojánská sila aj smelosť a spolu pobožná žádosť k našéj spravedľivéj víri. Jest toto málo vídaní, a preto vzáctní príklad, abi veľkí boháči, na spósob pohanov rozpusťení, tak svato a miľerád ostrú pravdu svatéj evanďéľie žádaľi a prijaľi, v kterích ušoch ona často len na plno zuní. Aľe Svatopluga uši, srdce aj duša viložená bozská pravda katoľíckej víri s takú horľivú žádosťu zapáľila, že sa táto ňemohla ináč uhasiť ľen z vodú svatého krstú. Keď on bol od sv. Cirila vinaučení a pokrsťení v našém katoľíckém náboženstvu[9] z Duchom svatím a horľivosťú apoštolskú naplňení,[10] faľešních bohov pohanské modľi skazil, na jejích místa vistavil našému spravedlivému Bohu katoľícké kosteľi, ustanovil do ňích horľivích kňazov, dal stavať pre mláďež škoľi, do kterích dovédol dostatečních učiteľov, tímto aj tam tím uďeľil hojné dóchodki, abi aj ve školách učeňí aj v kosteloch spravedľivá pobožnosť kam dál vícej sa rozmnožovala. S téj príčini veľehradské biskupství zbudoval. O jeho pobožnosťi, o jeho veľkéj apoštolskéj horľivosťi dňešné predsevzaťí ňedopustí mňe dáľej mluviť. Uvolávám sa na spisebné svedectví, které pred svatu rímsku stoľicu složiľi o pobožném Svatoplugovi báborskí biskupové, keď k Jánovi, rímskému pápežovi, aj o rozmnoženéj medzi Slováci katoľíckéj víri písaľi. Ňech sa radšéj navrácí, odkuď odstúpila mojá reč.

Tvého, slavní kráľi Svatopluge, na daľeko rozšíreného královstvá bola zem, do kteréj pre tvojé aj pre našé spaseňí opaternosť bozská poslala tíchto dvoch sv. apoštolov slovenskích. Tvojá veľká krajina bola jako ňejaká pustaťina od náboženstvá opusťená, v kteréj tvoji poddaní bez známosťi Boha, bez víri, bez prikázaňá, jako bludné ovce bez pastíra, bez duchovnéj paši bluďiľi. O, jak žalostním srdcom, jakú boľestnú tváru prehľídaľi títo dva apoštoľi túto pohanského bludu pustaťinu. Doverujem, že prvné jejích na ňu pohľédnuťí bolo tak boľestné, slzavé a plačľivé, z jakím Spasitel Kristus Jéžiš pohľédol na mesto Jeruzalem, keď nad ňím zaplakal. Viďeľi oni veľikú slovácku krajinu jako ňejakú zaslubenú zem, kteréj ňechíbá aňi zdravé povetri aňi žádná uroda zemská, našľi v néj čnostľiví slovácki národ, kterí prebíval v ňéj ešče pred naroďením vťeľeného Spasiteľa, národ, na kterého tvári jako na černéj rudi zlaté žiľi bolo vídať prátelskú privetivosť, ostrí vťip, umeľí rozum, k veľkím predsevzaťám veľku smelosť, veľkého ducha,[11] ľen to jeďiné bolo na ňem boľestné, že bez svetla spasitedelnéj víri blúďil ve tmách pohanského bludu, bol v ňem hluboko ukrití, zaslepení jako sľepé krčice v zemi. K osvíťeňú, k vinaučeňú jeho najpilňejšéj pracovaľi títo dnešní sv. apoštolové, oňi pilno choďiľi po osadách, po mestách a všaďe víru katoľícku ohlašovaťi. Aj tí tmavé hori, veľké doľini, visoké vrchi ňemohľi prekášku urobiť jejích apoštolskej horľivosťi. Jejích hlas, jako svatí hlas volajícího na púšči, zňel na každích místách a poňeváč tento hlas bol ozdobení z jejích vimluvnosťi krásu, bol osvícení a posilňení svatého učeňá milosťú bozskú, každí poslucháč miľerád nakloňil k ňemu své uši, pridal téš svoju víru a tak pohanskí Slováci ve svatéj poňíženosťi svatéj katoľíckéj víri privoľeňí a poklonu urobiľi. Ščastľivé jest toto znameňí, které Spasitel Kristus dobrím ovcám privlastňuje, že oňi hlas svého pastíra znajú, počúvajú aj nasľedujú (Joan. c. 10).

Na králov príklad sporaduje sa krajina, královská pobožnosť pobožních čiňí krajanov aj královskích dvoranov. Ve dvore uš katoľíckého krála Svatopluga zabavovalo sa české ešče pohanské kňíža ménom Borživoj; aj toto kňíža svatí Ciril svojím svatím naučeňím na katoľícku víru obrátil aj okrsťil.[12] Tak aj starodávná, veľká moravskoslovácká aj česká krajina v jedném časi vzala počátek našéj svatéj víri od našeho apoštola, od svatého Cirila. Jestľí za čo, hodeň jest on za toto veľkéj chváľi, že viplňil príkaz od Boha daní duchovním pastírom, abi verňe a múdro slovo božé kázaľi, abi svátosťi svato posluhovaľi, cirkevné práce pobožno vikonávaľi, abi jakožto pilní, verní hospodári dobrú míru dobréj pšenice, to jest pokrm slova božího, podla spósobu svojím poslucháčom rozdávaľi, abi to predrahé zrno svatích svátosťí svému ludu uďelovaľi, abi ho s ňím pobožno krmiľi, abi ovečki svojé ňé pľevámi, aľe spravedľivú trávu napásaľi. Hoďen jest téjto svátečnéj slávnosťi aj chváľi náš svatí Ciril apoštol, nebo ľen ve dvoch srdcách, krála Svatopluga a českého kňížata Borživoja, zasál svatú pšeňicu a uš potom za krátki čas skoro ve dvoch ceľích rolách, ve dvech krajinách, ve veľkéj slováckéj aj v českéj našá katoľícká víra s čerstvého koreňa čerstvá virostla, virostnutá ščastľive sa rozšírila.

Odešol potom Borživoj, české kňíža, od Svatopluga z jeho veľkej moravskoslováckéj krajini zas do Čech, do svéj vlasťi, ešče tedi pohanskéj a svatí Ciril ešče dálej a vícej Slovákom našu sv. víru ohlašoval. Keď Borživoj prišol domov, viprával svojéj manželki, ménom Ludmilla, abi ho ona jakožto katoľíckého kresťana privítala a rozpoveďel jej, čo sa s ňím v slováckéj krajiňe u Svatopluga stalo. Ona uznájíce podla vnuknuťá božího, že toto jest tá spravedľivá a spasitedelná víra, kterú jej on spomíná, veľmi si to lútala, že ona téš tam s ňím ňebola, že sa téš pokrsťiť ňedala od takého svatého biskupa. Medzitím, keď sa Borživoj, uš katoľícki kresťan, za volajakí čas doma usádľil, jeho českéj krajini hlavní uraďe a krajinskí riďiteľi, ešče pohaňi, pohnuľi proťi ňemu roztržitosť a domajšú rozbroj, že sú ňeňi s ňím spokojní jakošto s katoľíckím kresťanom. Borživoj opustíce manželku aj ďítki, zas sa navráťil do moravskoslováckéj krajini, v kteréj bol u Svatopluga okrsťení, kďe pred tímto králom aj pred svatím Cirillom zaslubil, že buďe stáľi ve víri katoľíckej a jestľi Boh jeho zbúreních českích poddaních ukroťí, že potom vistaví kostel na česť a chválu Panni Márie na ňebe vzatéj. Dokáď Borživoj ňebol doma, jeho lud českí bol veľmi v pohanstvu zatvrdľí a ve svéj ňedovernosťi opusťení, žil roztopašno jako rozpusťené stádo bes pastíra, ňebál sa ňikoho, každí robil, čo sa mu lúbilo, jeden druhému veľké škodi a lúpeže dokazovaľi. Tak skazení naposľedi uznaľi aj vrchní uraďe a riďiteľi, že všecko zlé odtáď pocházá, keď ňemajú u seba svého vladára, svého katoľíckého kňižaťa. Jednomiselňe poraďiľi sa a zas samí z slováckéj krajini svojé kňíža domov zavolaľi. Navráťil sa potom domov, do Čech Borživoj, aľe ňé sám. Vzal ze sebu od Slovákov našého svatého apoštola, sv. Cirila, v temto mal úfáňí českého pokoja a keď prišol domov, jeho manželka Ludmilla z dvoma sini od tehoto svatého Cirilla jest v našéj víri viučená aj okrsťená.

Ňeňi k vipoveďeňú z jakú veľikú dichťivosťú, z jak horľivú chitrosťú tehoto kňížatského domu tento svatí príklad z okoľičních strán mnohí Češi nasľedovaľi. Jako sa kurátka pod krídla sľepice skovávajú, tak sa potom Borživojoví poddaní ke krsťitedelnéj studňi pod milosť svatého krstu zbíhaľi. Hľe, jako poddaních pobožné príkladi pobožních vrchnosťí k pobožnosťám, k svátosťám priťahujú, jako mnohí Slováci príklad svého krála Svatopluga, tak mnohí Češi ve víri a v krstu katoľíckém príklad svého českého kňížaťa Borživoja nasľedovaľi. Ľen jest to pravda, keď sú pobožní páňi, sú aj pobožní poddaní, tíchto pravidlá a zrkadla sú tam tí. Zemskí a gruntovní páňi sú jako mestské hoďini na meskéj veži vistavené, podla kterích všecci meščaňe svojé práce sporadujú, tak poddaní podla panskéj čnosťi a pobožnosťi svojé mravi a čnosťi ríďá. Jako na meské hoďini vícej ňež na inšé ľuďé vihľídajú, tak pánské príkladi vícej ňež inšé k dobrím skutkom pohibujú, k pobožnosťám vícej pohľídačov aj nasľedovníkov priťahujú. Tak sa stalo, že svatí Ciril ze svojím naučeňím a pobožní Borživoj ze svojím príkladom a pomocu kam dál vícej pohanstvo utláčaľi, rušiľi. Tak česká krajina dostala novú tvár, tak v rúchu svatého krstu obľečená vihľídala jako nová, okrásňená duchovná ňevesta, ňebeskému žeňíchovi Kristu Pánovi prichistaná, tak svatí Ciril apoštol svoje duchovné stádo kam dál vícej rozmnožoval. Tedi sa viplňilo, čo za dávna skrz Izaiáša prorokováno bolo: — Zástup, kterí choďil ve tmách, viďel svetlo veľké, prebívajícím v stínu smrťi zasvitlo svetlo. (Isai. 9. 2.). Abi tímto svatím svetlom víri katoľíckej Češi osvítení tím ľepší Bohu slúžiľi, Borživoj pamatajíce na své slubi u Svatopluga učiňené, dal vistaviť slávní kostel ke cťi a chváľe Panni Marie na nebe vzatéj, a to na tem mísťe, které sa včil menuje Tejnem. Ten istí kostel potom za volakterí čas posvácal sám svatí Ciril na svátek P. Márie na ňebe vzatéj. Toto bol v Čechách a v Prahe najsamoprvnejší katoľíckí kostel.

Uš zretedelňe poznať možeme, jako bol tedi Bohu miľí slováckí a českí národ, v jakéj on bol u Boha ve veľkéj opatrnosťi, nebo od času Borživoja, od času sv. Cirila z božú pomocú rozmnožili sa medzi Češi škoľi, naplňiľi sa ze žáci a potom ustanovení a posvácaní sú kňazi, potom sa stavaľi mnohé kosteľi, mnohé kaplnki a štácie pre všeckích našého jazika národov, abi sa medzi ňíma katoľícká víra kam dál vícej rozmnožila. S tích mnohích Borživojovích kosteľíčkov ešče stojí v Čechách medzi Prahu a medzi Višehradem kaplnka ke cťi a chváľe sv. apoštolov Petra a Pavla vistavená. Aj druha na Višehradu sv. Klementa. Sú ešče aj inďe v inších krajinách starodávné kosteľi od starodávních katoľíckích Slovákov vistavené starodávnéj slováckéj pobožnosťi isté správi a znameňá, čo nám isťí verní historikové vipisujú.[13]

Po pazúrov poznať leva, po peru ptáka, po rúchu a po reči krajana. Slováci, mojí miľí krajani! Pobožnosť k Bohu, priveťivosť k bľížňému sú vašé čnosťi, sú čnostľivé znameňá, po kterích vi sa medzi inšíma poznáváťe. Láska k Bohu a k bľížňému, která už ve volakterích národov ostidla, ve vašich srdcách ešče horí, vernosť, která v ňekterích krajinách z jejích starodávními predki asnad uš dávno v hrobe zhinula, jest vašá.[14] Spravedľivosť, která u ínších asnad ňeskorím, na barlách zavesením krokom kráčá, u vás vždicki čerstvá, spravedľivím čerstvím krokom vistupuje, čerstvo kvitne. Komu sa zdá biť tuto mnoho poveďené, ten jest zaisto aj pri poľednajšém najjasňejšém slunku z vlču tmu zasľepení, ten jest málo v kroňikách prebehľí, ten viďitedelnú pravdu ňeviďí.[15] K predstaveňú chvaľitebních slováckích čnosťí uvolávám sa na kňížaťa, na králov aj na císarov s pokoľeňá slovenského, kterích hlavi jako veľké čnosťi tak uherská apoštolská koruna korunovala.[16] K predstaveňú slováckéj pobožnosťi uvolávám sa na mnohích z našého pokoľeňá dustojních, najveľebňejších opatov, prelátov, na veľkomožních, osvíťeních biskupov.[17] Visoce učeních, ostrovťipních, slovenskích učiteľov a svetu známich mudrcov z našého národu tu spomínať nebo počtovať takú bi mi dalo ťažku prácu, jako všeckí hvezdi na ňebi prečítať.[18] Pre títo mnohé, tu ode mňa ľen nakrátko spomenuté čnosťi slovácké, istí chvaľitební a visoceučení historik hodné osmeľil sa našému, na daľeko v čnosťách rozšírenému slovenskému národu privlastniť to bozské požehnáňí, které Boh uďeľil v starém zákone patriarkovi Abrahámovi. (Genesis Cap. 12.) Že keď sa slovenskí národ rozmnoží, rozšíri až do daľekích krajín, které mu Boh prichistal, že mu všechmohúcí Stvoriteľ dá veľkí zrosť, uďeľí mu své hojné požehnáňí, vivíší jeho čnostľivé a chvaľitebné méno nad ínšé národi.[19] Jest to všeobecne povedomo, že takéto prednosťi, takéto do včilka vichváľené čnosťi nachádzajú sa často v stave visoceuroďeném a v jeho, jemu od náturi priroďeních vlastnosťách, šikovnosťách, aľe aj to ňeňi zatajitedelná vec, že jako mnohích veci nátura skrz kunšt a fortíl bívá k dokonalosťi priveďená, tak téš aj tito vichváľené čnosťi z bozskú pomocú, z bozskím požehnáňím a spolu s pobožním usilováňím vistúpiľi (vistupujú aj včil) na tak veľkí stupeň slovenskéj takéjto chváľi. Jako mrtvé ťelo bes duši ňehíbe sa, k ňičemu ňeňí súcé, tak človek, bár má od náturi sebe danú šikovnosť k čnostľivému životu, keď ľen sám ňemá k ňemu vóľi, jeho šikovnosť ňeňi čnostľivá, ňeňi záslužná a preto aňi chválitebná. Viďím já medzi vami, moji miľí poslucháči, čnostľivích, chváľitebních, pobožních Slovákov, kterích samá nátura čnostľivú náchilnosťú, ba z veľkíma čnosťami ozdobila na toľko, že našého národu čnostľivá chvála pred svetom a k pobožnému životu svatá horľivosť po šlapajách naších starodávních, čnostľivích aj svatích Slovákov kam dál vícej sa rozmnožuje. Jako sa móžeme pochváľiť, že z naších slováckích krajanov uš mnohích cirkev svatá za svatích uznala, vihlásila, kterí ve víťazľivéj cirkvi ňebeskích meščanov počet znameňiťe rozmnožili,[20] tak sa možeme aj v tem ťešiť, čo aj inší národové víďá aj svečá, že má našá katoľícká cirkev, ešče tu na sveťe bojujúcá, mnohé učené, pobožné, svatého života osobi duchovné, v duchovních hodnosťách vivíšené, které ju ozdobujú a jako svíce na jej svítňikoch vistavené jasno osvíťujú.[21]

K temuto svatému životu zasaďil koren svatí Ciril, medzi Slováci, medzi Češi slovo božé rozhlasující. Zabavil sa on u ňích dostí dluho a keď uš viďel v tíchto krajinách po mnohích místách katoľícku víru ščastľive kvitnúcu, keď bi uš bol na místo seba slováckích aj českích kňazov ustanovil, potom v královském kosteľe pred Tejnem ostatnu kázeň kázal svojému ludu, rozlúčil sa s kňížatom, všeckému českému národu za všecko sebe dobre učiňené poďekoval, pekňe sa odprosil, poňížene odpitoval, jestľi bi bol kedi volakterého ve volačom obrazil. Kresťaňi! toto jest ten do včilka viložení chváľitební život apoštolskí. Zaslúžil chválu sv. Pavel za to, že sa volakedi s pobožnosťú od miľetánskích obivateľov odebíral, keď sa s ňími rozlúčal, takú chválu zaslúžil sv. Ciril za svojé od Čechov, potom od Slovákov posľedné ľúčení. Zaslúžil chválu sv. Pavel apoštol, že sa z veľikú poňíženosťú pri posľedku svojím poslucháčom odprosil, takéj chváľi hoden jest náš sv. Ciril téš za také svojé posľedné, poňížené odproseňí. Chvaľitebné jest Sina Božého rozlúčeňí od svojích apoštolov. Prv ňež sa od ňích Sin Boží odebral, prv ňež na ňebesa stúpil, pozdvihol nad ňími své svaté ruki a požehnal jím bozskím požehnáňím. Tak urobil aj sv. Ciril, od Čechov, od Slovákov odchádzající, uďeľil jím bozské požehnáňí, všecko dobré jím od Boha vinšoval. Ňeľen v tíchto vecách podobní bol Ciril svatému Pavlovi anebo Sinu Božímu, aľe chvaľitebné podobenství v tem záľeží, že jakokoľvek Sin Boží ustanovil po sebe apoštolov, tak sv. Ciril ustanovil po sebe českému národovi českích a slováckému slováckích kňazov posvácaních. Ňedopuščá mi tento krátki čas dáľej vichvalovať svatí život našého národu svatého apoštola Cirila, jeďiňe to dodám, že ten jest hoden najvatšéj chváľi, kdo má najvatšu lásku k bľížnému svému; ten ju má, kto jest hotoví život a dušu svojú položit za spaseňí svého blížného. Položil sv. Ciril život, vek i dušu svojú v tíchto veľkích apoštolskích prácách a v mnohích ňebezpečenstvách za svojích bľížňích, sebe poručeních Slovákov, preto jest hoden najvatšéj chváľi aj téjto dňešnej slávnosťi. S takúto veľikú chválu, s takímito veľkíma zásluhami ozdobení sv. Ciril, rozlúčíce sa s Češi aj ze Slováci, navrátil sa do Rímu.

Kďe zostal dovčilka jeho brater sv. Method? Dokát svatí Ciril naších Slovákov, Moravcov a Čechov na kresťanskú katoľícku víru obracal, zatád jeho brater sv. Method v bulgárskéj a v chorvátskéj krajini Bulgarov a Chorvátov vinaučoval. Keď prišol od Slovákov do Rímu Ciril, tedi sa tam téš od Chorvátov navráťil Method. Ciril potom svého starého veku ostatní čas v Ríme dokonal a v kosteľe svatého Kľementa jest pochovaní, kďe ho aj včil pre mnohé zázraki cirkev našá uznává, tak jako mi v našém národu za svatého slovenského apoštola zveľebujeme. Methodius ešče potom, z veľikú žádosťú dušného spaseňá našého národu pohnutí, zas sa navráťil do bulgárskéj krajini, ano, višol až do našej téjto, tedi slováckéj zemi, potom aj do Moravi a odtád prešol až do Čech k temu istému českému kňižatu Borživojovi, u kterého Ciril, jeho brater, pred ňím prebíval. Jako prvňí náš apoštol, tak aj tento druhí Method v mnohích místách za mnohé časi, kďe našol Slovákov, Moravcov, Čechov ešče v bludu pohanskéj víri bluďících, tích istích vinaučoval, krsťil a posilňoval a abi v srdcách tíchto novovericích katoľíkov vatšu povážnosť a stálosť našéj svatéj víri zakoreňil, predložil svatéj rímskéj stoľici ménom jejích prosbu poňiženú, abi mohol slobodňe novím slovenskím katoľíkom slovenskú a českú reču svatú mšu slúžiť. Bár téjto prosbi svatá rímská stoľica odporovala, predsa jú potom, zázračním spósobom duchom svatím osvíťená, dovoľila.[22] Jako magnét pritahuje k sebe zeľezo, tak svatá mša a inšé službi bozské slovenskú reču vikonávané pritahovaľi ke katoľíckéj víri blúdních Slovákov a Čechov, všaďe sv. Methoda aj jeho svaté naučeňí s pobožnosťú, z jednakú horľivú umislu vďačňe prijímaľi, tak sa k nemu húfňe jako hladné ribi k dobréj potrovi zbíhaľi. Kedikoľvek sv. Method našéj víri článki vikládal, jeho jazik, jeho srdco tak bolo apoštolsku horľivosťú zapálené jako vrch Sinai plamenom, keď na ňem Boh dával svojé prikázaňí Mojžišovi; to tedi tam strašľivé hrmeňí a bľískáňí obnovovalo sa skrze Methodov kazatelskí hlas, na kterí modľi a všeľijakích pohanskích bohov obraze trásľi, padaľi, rozdrobené rúcaľi sa.

Potom[23] sv. Method, jakožto po mnohích cestách a prácách ukonaní, tak svato odpočíval v Ríme ve svém ostaraném veku, jako včíl odpočívá po smrťi podla bratra sveho svatého Cirila. V kosteľe sv. Kľementa obidva spolu pochovaní ľežá a od téj dobi aš dovčilka z veľkími zázraki sú osvíťené jejích ťelá a jejích duše na ďeň súdní budu jasno svíťiť jako hvezdi na ňebi. Takíto dovčilka poukázaní chvaľitební život naších slovenskích apoštolov svatú chválu zaslúžil, jakú jím aj po jejích smrťi v 78 roku preukázal Borživojov mladší sin, Vraťislav, otec svatého Václava, keď ke cťi a chváľe tíchto naších dvoch apoštolov vistavil víchirní kostel v tem mesťe, kterému od svého mladšího sina dal méno Boľeslav a odtád sa volá aš dovčilka Stará Boľeslav. Na tento pekní príklad prvních pobožních kňížať českích aj ňebohá najjasňejšá královná uherská Mária Terézia preukázala svojú pobožnosť k tímto naším svatím apoštolom, preukázala svojú materinskú náchilnosť a lásku k našému slováckému národu, keď roku 1777 vipítala od svatéj rímskéj stoľici pre nás toto duchovné a svaté poťešeňí, abi sa po všeckích jejích krajinách, ve všeckích kosteloch, svaté mše slúžiľi o tíchto dvoch svatích, abi sa zjavné pobožnosťi odbavovaľi na ďeň 14. mesíca brezna, a to najprv Bohu, potom jím na vatšú česť a chválu, téš k našému duchovnému užitku a prospechu. O, zaisťe radostní a blahoslavení tehoto mesíca dňešní štrnástí ďeň pre všeckích nás Slovákov! Hoďen jest, abi sme ho mi, naší potomci z najvatšu svátečnú slavnosťu odbavovaľi, nebo nám skrz dňešních svatích predstavuje milosťiví Boh, jak veľiké milosrdenství, jak preveľiké dobroti učiňil on našému slováckému pokoľeňú, keď k ňemu tíchto dvoch svatích apoštolov poslal. O tem dňi, v kterém zástup izraelskí ponajprv obetoval k večere mu beránka veľkonočného, aj o téj noci, v kteréj sa visloboďil z vazeňá egiptského, prikázal sám Boh takto: — Buďeťe mať tento ďeň na památku, buďeťe ho slávňe svaťiť ve vaších pokoľeňách z večitú úcťivosťú (Exod. 12.). Túto noc, v kteréj Boh vivédol vás ze zemi Egiptu, musá všecci sinové izraelskí ve svích pokoľeňách v pobožnéj památki zachovávať. — Títo slová bozské možem já povedať o dňešném dňi a jeho svátečnéj slávnosťi všeckím našého národu pokoľeňám, jak Slovákom, tak Moravcom, tak aj Čechom. Hodno jest, abi sme dnešného dňa slávnosť z jakú móžeme najvatšú slávnosťú odbavovaľi každoročňe na památku, že dnešní sv. slovenskí apoštoľi, sv. Ciril aj Method, náš národ ze tmi pohanského bludu, z vazeňá pekelného vivédľi a jemu cestu do zemi zaslúbenej, do slávi ňebeskéj ukázaľi. Dal by to Boh milosťiví! abi tá prvňá pobožnosť, od ňích zakoreňená, ve všeckích slovenskích srdcách vikvitla, abi sme to učiňiľi, k čemu nám aj uherská aj rakúská aj každá inšá krajina na deň svojích svatích patronov príklad dáva, totižto: abi sme jednomiselňe, jako jeden duchovňí ovčinec, jednu víru zachovávaľi, jedného Boha jednako vzívaľi, chváľiľi, jemu podla príkladu jeho svatích svato slúžiľi.



[1] Kázňe II, 447 — 478

[2] Že mal slovenský národ pred sv. Cyrilom a Metodom i iných vierozvetcov, učí Compendiata historia gentis Slavae Juraja Papánka. Na začiatku kap. X, potom ma str. 102 O úpadku katolíckej viery po zániku kráľovstva Slovákov, str. 108.

[3] A tak jeho kráľovstvo (Svätoplukovo) rozprestieralo sa najprv mimo týchto zemí (mimo dnešnej Moravy a Čiech), t. j. v Jazigii, v Dácii, Mézii a v Panónii, čo ostatne potvrdzujeme dokladmi súčasných svedkov. Slovom, skôr ako by bol Svätopluk rozšíril svoje krajiny za Hron k brehom Nitry a dnešnej Moravy, všetky tieto zeme označovali súčasní spisovatelia ako Čechy (Bohemia) a nikdy nie Morava. Práve toto meno priniesol im víťazný Svätopluk a z toho vyplýva, že tento názov vznikol inde, a síce v Mézii (v Bulharsku). A že skutočne jestvovala v Mézii rieka, ktorú Gréci nazývali Moraba, my Morava, je zrejmejšie ako to, čo mnohí tvrdia. — A tak vodstvá, hrady, mestá, ktoré si vypožičaly pomenovanie od Moravanov, ak by aj chýbaly iné doklady, až príliš jasne hovoria, že panstvo Moravanov prekvitalo medzi dolnou Panóniou a medzi Méziou a ani kolísku mena Moravanov nemožno klásť inde ako sem. Títo totiž Moravania vyžiadali si apoštolov Cyrila a Metoda, aby som už všetko shrnul; týchto Moravanov vierozvestcovia skôr ako Bulharov zasvätili Kristovi. Tak píše učený Juraj Sklenár vo svojom diele Vetustissimus Magnae Moraviae situs, kniha I, kap. IV, str. 119, 220. Pozri Compend. hist. gent. Slavae, 95, poznámka: Vetustissimus (Najstaršie).

[4] Táto téma je prevzatá z nasledujúcej historickej štúdie: Sv. Cyril a Metod si zaslúžia nazývať sa učiteľmi a apoštolmi Slovákov, pretože im priniesli svetlo viery. Compendiata hist. gentis Slavae, 102.

[5] Tamže, 217, 218.

[6] Tamže, 109, 199.

[7] Compendium Hungariae geographicum Mateja Bela, časť II, stolica komárňanská, Compend. hist gentis Slavae, 200.

[8] Compend hist. gent. Slavae, 149

[9] Tamže, 91

[10] Tamže, 103, 106

[11] Slovania, ktorých povaha nie je ani zla, ani lstivá. Tamže, 81.

[12] Niektorí pokrstenie Bořivoja a jeho manželky Ľudmily pripisujú Metodovi, Tamže, 92.

[13] Staré chrámy, kedysi vystavené Slovanmi, sú neodškriepiteľnými dokladmi ich nabožnosti. Tamže, 216.

[14] Nedodržať dané slovo považoval Slovák za nečestné. Tamže, 192.

[15] Tamže, 243

[16] Uhorsko malo králov slovanského pôvodu. Tamže, 233.

[17] Tamže, 234

[18] Tamže, 238

[19] Tamže, v Papankovom Úvode: § ak ktorého národa…

[20] Tamže, 215, 216

[21] Tamže, 238

[22] Tamže, 94, 271, 274

[23] Kázňe II, 481 — 464




Juraj Fándly

– jeden z najaktívnejších členov prvej generácie bernolákovského hnutia, zakladajúci a popredný funkcionár Slovenského učeného tovarišstva, autor početných osvetových a ľudovýchovných prác, popularizátor poľnohospodárskych poznatkov, zdravovedy, národných dejín, básnik a stúpenec osvietenského jozefinizmu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.