ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O tom, že českoslovanská reč bola vítaná a uctievaná na dvore kniežaťa Gejzu v Ostrihome v tom čase, keď sa mu narodil syn Štefan, svedčí to, že medzi inými cudzincami, u Gejzu bývajúcimi a jemu vzácnymi, boli aj Čechoslovania, ako bol sv. Vojtech, ktorý pokrstil Štefana, brat sv. Vojtecha, Gauldentius, mních sv. Izák, spoločník divotvorného Vojtecha v Uhorsku. Theodat, české knieža, ktorý ako skutočný krstný otec držal Štefana pri krste, určil po odchode sv. Vojtecha za Štefanovho vychovávateľa českého kňaza Poopata. Kto ešte poprie, že v prítomnosti týchto a mnohých iných nebolo v obľube u Gejzu a neskoršie u sv. Štefana kráľa používanie slovanského jazyka? Alebo či Štefana neučil jeho vychovávateľ alebo jeho krstný otec aspoň niečo slovansky, ako aj dnes učia cudzí vychovávatelia grófskych synov? Ba ani Astrikovi, inakšie Talianovi, nemožno uprieť znalosť českoslovanského jazyka; veď bol istý čas opátom břevnovského kláštora, potom, touto hodnosťou ozdobený, bol predstaveným českoslovanským benediktínskym mníchom na Panónskom vrchu. Bol najväčším priateľom kráľa sv. Štefana. Jeho poslal Štefan do Ríma pre potvrdenie nových uhorských biskupstiev. Nemožno tvrdiť, že títo ovládali maďarskú reč alebo vždy hovorili len latinsky. Že slovanský jazyk bol na dvore sv. Štefana kráľa zaužívaný, o tom prináša nasledujúci dôkaz Samuel Timon v Chronologickom výklade uhorských dejín: Sv. kráľ Štefan menoval svojho krstného otca, Čecha Theodota, apuškom. Túto zdrobnelinu si odvodil z pôvodného maďarského slova keresztelő apám, apuskám, apulkám, z toho je apulus. Sv. Štefan menoval Theodata tiež slovansky táta, totiž ako svojho duchovného rodiča pri krste. Na pamiatku tohto slovanského slova (táta) založil Theodot obec Tata a benediktínske opátstvo sv. Petra a Pavla.

Odvažujem sa tvrdiť, že sv. Štefan, uhorský kráľ, rozumel vo svojej inštrukcii svojmu synovi Imrichovi (Corpus iuris Ungarici, kn. I, hl. 6 jeho Dekrétov), že treba prijímať tak na kráľovský dvor, ako aj do tohto kráľovstva vôbec a na ten čas (keď chýbali synovia vlasti) postaviť aj na vyššie miesta a hodnosti cudzích Slovanov. Hľa, znenie Štefanovej úpravy: „V hosťoch a v príchodzích je toľký úžitok, že ho možno ľahko považovať za šieste miesto kráľovskej hodnosti. Prečo predovšetkým vzrástlo rímske impérium, prečo boli vznešení a slávni rímski králi? Iba preto, že mnohí vznešení a mudrci sa sem schádzali z rôznych krajín. Rím by bol až dodnes slúžkou, keby ho nebol Eneas oslobodil. Keď totiž prichádzajú cudzinci z rôznych krajín, prinášajú so sebou rôzne jazyky, zvyky, listiny a výsady. Toto všetko ozdobuje a zveľaďuje kráľovský dvor a tým sa zastrašuje namyslenosť cudzincov. Lebo kráľovstvo jedného jazyka a mravu je biedne a slabé. Preto ti, syn môj, rozkazujem, aby si ich dobrou mysľou choval a ctil si ich, aby radšej s tebou boli, ako by inde bývali. Ak by si sa ty usiloval rúcať, čo ja som staval, a rozhadzovať, čo ja som shromažďoval — bezpochyby utrpí tvoje kráľovstvo najväčšiu škodu. Aby sa to nestalo, zväčšuj denne svoje kráľovstvo, aby všetci uctievali tvoju korunu.“ Keď vtedy sa mala preukazovať taká úcta cudzincom, kto ju dnes odoprie Slovákom, už vtedy domorodým obyvateľom, užívajúcim uhorské práva a privilégiá? Otec kráľ Štefan v 10. kapitole, odporúčajúc synovi Imrichovi zbožnosť a milosrdenstvo, takto medziiným hovorí: „Preto teda, môj najmilovanejší synu, sladkosť môjho srdca, nádej budúceho potomstva, prosím, rozkazujem, aby si všade a vo všetkom, opierajúc sa o hodnosť, bol láskavý nielen voči rodine a známym, kniežatám, vodcom, bohatým, susedom a usadlíkom, ale aj voči cudzincom a všetkým, čo prídu k tebe.“

Dá sa uzatvárať zo slovanských slov, že nielen v časoch sv. Štefana kráľa, ale za jeho nasledovníkov, kráľov uhorských, užívala sa slovančina na kráľovskom dvore. Maďari si tieto slová postupne ponechali aj v latinčine. V Corpus iuris Hungarici sú to napr. banus zo slovenského pán, panus, akó z okov, haido z hajdúch, uzbeg, waivoda, udvorník. Nielen v latinčine, ale aj v ľudovej maďarčine starí Maďari používali slovanské slová, ktoré prevzali zo slovančiny. Pretože v spomínaných latinských Dekrétoch králi a ich kráľovskí poradcovia užívali polatinčené alebo pomaďarčené slovanské slová, odvolávajúc sa tak na ich bežné užívanie (iste to nerobili pre cudzincov, ale pre domácich, čiastočne Slovanov a zčiastky Maďarov, pre ktorých sa Dekréty vydávali). Spájali ich pridaním takýchto sloviek: ľudove, inak, ktorý sa volá, alebo doložili latinské vysvetlenie a pripojili k takýmto slovám: to jest,^[47] napr. uzbeg, t. j. profugus, waivoda, t. j. belli dux. Dve slová — libertinus alebo aulicus — v dekréte kráľa sv. Štefana a sv. Ladislava sa vysvetľujú: ktorého voláme udvorník splynutím dvoch slov u dvora — služobník.

Každý rozumný čitateľ si môže z predchádzajúceho vyvodiť nasledujúce uzávery, i keď ja budem mlčať:

I. Keby Maďari nemali za prvých svojich kráľov v ľudovej reči popri svojej bežnej maďarčine aj slovenčinu (vo vznešenejšej reči sa totiž užívala latinčina),

II. Keby Slovania už v tom čase neboli takými občanmi uhorského kráľovstva ako Maďari,

III. Keby Slovania, veľa sa zaslúživší o kráľa a kráľovstvo, nemali uhorské práva a slobody, takí múdri pisári Dekrétov pri ich sostavovaní zaiste

I. Neboli by užívali slov a výrazov cudzieho a im nezvyklého jazyka. Neboli by sa uchýlili k bežnému užívaniu toho jazyka, ktorý u nich nebol živý.

II. Neboli by vysvetľovali ustanovenia tomu národu, ktorý nemal občianskeho práva, pre ktorý ony neboly písané. Boli by vysvetľovali tieto ustanovenia z latinčiny iba maďarsky. Pretože užívali obidva predchádzajúce spôsoby, môžeme povedať, že už v prvom období uhorskej vlády (aj v neskorších) užívala sa na kráľovských dvoroch, v kráľovských palácoch, ako i na dvoroch magnátov a v iných maďarských domoch nielen maďarčina, ale aj slovanský jazyk.

Najrozšírenejšou rečou a pred všetkými už užívanou na uhorskom kráľovskom dvore, u kráľa a jeho poradcov bol slovanský jazyk za uhorských kráľov Václava Českého, Vlastislava I., Vladislava II., Ferdinanda III. Ako kvitla táto reč, bola drahá a ctená na dvore Leopolda II. a jeho kráľovských predchodcov, jasnejšie porozumieš z konca nasledujúceho druhého Dodatku.^[48] Čo možno viac uviesť na ohodnotenie a odporúčanie slovanskej reči v uhorskom kráľovstve, ako veľmi rozumnú mienku a uzáver prelátov, barónov, magnátov a šľachticov, ako aj ostatných stavov a radov uhorského kráľovstva, ktorí sa shromaždili r. 1791 na sneme. Zhodnotiac nielen starodávnosť a užitočnosť slovanskej reči, ale aj jej najvyššiu potrebu v tomto kráľovstve pre verejné dobro, dôrazne nariadili v LXVII. artikuli kultúrnej deputácii vypracovať Plán na postupné vytvorenie Akadémie vied v Uhorskom kráľovstve, ktorá by pestovala tak reč vlasti, ako aj iné reči potrebné pre vzdelanie národa. Keby sa pýtali páni z kultúrnej deputácie a vznešených stavov a radov shromaždených na sneme, pre ktoré iné reči (okrem maďarskej), potrebné pre vzdelanie národa, treba vypracovať plán, iste by dostali takúto odpoveď (čo bolo jasné z mienky všetkých tam prítomných): pre tie reči, ktoré v tomto apoštolskom a mariánskom kráľovstve kvitnú odpradávna v stálom užívaní, ako je slovenčina Matka až doteraz veľmi vypestovane zachovaná.

Ako od času tohto uhorského snemu z r. 1791 dostala na vyšších verejných školách maďarská reč profesora, tak žiada slávny národ slovenský v tomto kráľovstve verejného lektora svojej reči, ako je to aj v iných kráľovstvách a univerzitách; bude to žiadať aj na budúcich krajinských snemoch, trvajúc na spomínanom snemovom artikule, pretože reč tohto národa svojím veľmi starým a veľmi rozšíreným užívaním, dokonalejšími, vypestovanejšími a spôsobilejšími základmi literatúry značne predčí tie ostatné, pre vzdelanie národa potrebné jazyky.

Kráľovská vôľa jasne vysvitá z prípisu, ktorý menom jeho cisársko-kráľovského veličenstva bol napísaný a predložený vznešeným stavom a radom shromaždeným na sneme 10. novembra 1790. Totiž: „Pre zveľaďovanie prospechu nám drahého Uhorského kráľovstva aj pripojených častí neslobodno uzatvárať prístup nezemanom k dikasteriálnym súdom, k provinciálnym, ba ani k úradu sektára, k správe colných tridsiatkov a iných poplatkov, z iných prameňov podliehajúcich kráľovskému zdaneniu a bez rozdielu k všetkým úradom. Cisársko-kráľovské veličenstvo bude mať vždy prednostný ohľad pri udeľovaní tým nezemanom, ktorí preukážu verné a užitočné služby v cisársko-kráľovskom vojsku a v spomenutých úradoch.“ Z predchádzajúceho je jasné, ako si želajú cisársko-kráľovské veličenstvo a vznešené stavy a rády, aby sa vzdelávali aj nešľachtici vo vedách, vzdelaní aby boli povýšení na verejné úrady. Bolo by teda potrebné, aby správcovia žiackych učilíšť a profesori počiatočných gramatických škôl pri vyučovaní slovenským chlapcom slovensky (maďarským zas maďarsky) diktovali a vysvetľovali cvičenia, majúce sa složiť v latinčine, aby tak nezahynuli chlapci od narodenia nepomaďarčení ani neponemčení, prejavujúci už v detstve veľké nadanie. Ako hovorí Cicero v reči za Caelia: „Ich štúdiá v minulosti ako by v steble naznačujú, aká bude vyspelosť ctnosti a aké plody usilovnosti.“ Aby teda nadaní Slováčkovia neznámymi rečami neboli nútení padnúť do posledných priekop pri klasifikovaní ako slepí vedení farbami, aby nemuseli ísť nedobrovoľne k pluhu alebo na neslobodné remeslo, v našej dobe (aj v budúcej) je žiadúce, keď tak mnohí idú na vojnu z plebejskej, remeselníckej a študujúcej mládeže.

I. Sledujúc vytýčený cieľ, ako v citovanom kráľovskom reskripte, nech je tento povinný prostriedok upravený podľa školského systému. Pretože veľký talent, hoci pochádza z nízkeho rodu, štúdiami bez značných nákladov ľahšie dosiahne postavenie, v ktorom môže dôstojne žiť a slúžiť verejnosti, ako by ho mohol dosiahnuť pre zhubné cechové predpisy učňovstvom, tovarišstvom a majstrovstvom.

II. Je ďalej žiadúce, aby sa znova obnovil a vážne zachovával článok X. snemu 1729 O odstránení výstredností remeselníkov, ktorý zneje: „Veľmi vážne výstrednosti kontubernií, ľudove cechov, vidno v tom, že si rovnaké cechy ustanovujú (na oklamanie verejnosti) tie isté stanovy, veľké taxy z príležitosti prijatia do svojho stredu a tak zabraňujú, aby sa nemnožili tovariši a zachovávajú určitý daný počet. Neprijímajú príslušníkov iných národností a týmto spôsobom zneužívajú podľa ľubovôle celý cech. Preto na ponížený návrh stavov a radov rozhodlo milostivo cisársko-kráľovské veličenstvo majestát, že tam, kde sa zistia tieto a iné podobné výstrelky remeselníckych cechov, zrušia sa zvláštnym kráľovským rozhodnutím a oznámia jeho kráľovskému majestátu, alebo odoberú sa privilégiá, alebo sa potrescú iným spôsobom, podľa potreby aj podľa článku 74/1723.“

Keby sa tieto dve spomenuté požiadavky staly skutkom, malo by kráľovstvo uhorské aj viacerých vzdelaných vynikajúcich Slovákov vo verejných úradoch, ale aj viacerých, v prospech kráľovstva pracujúcich literátov, vedcov, znalcov nielen slobodných umení, ale aj remesiel, nadaných slovenských majstrov. I keby títo majstrov viedenských, parížskych, londýnskych nepredčili, zaiste by sa im vyrovnali svojím nadaním i svojimi dielňami, sostrojenými hodinami aj inými strojmi a výrobkami.

*

Priateľu, čitateľu slávneho maďarského národa, pokiaľ budeš v budúcnosti spomínať na túto knižku, vždy pamätaj na tento môj záver, v ktorom aj tebe, nášmu spoluobčanovi, ukazujem priateľské a dôstojné city, keď hovorím s Jozefom Fláviom (Proti Apionovi, kn. II): „Keď som písal toto dielko, vždy som sa usiloval, aby som ani netupil práva iných (t. j. Maďarov), ani naše nevychvaľoval. Lež usiloval som sa, aby som usvedčil tých, ktorí o nás nespravodlivo písali a proti samej pravde najnehanebnejšie bojovali.“ Nie tak slovami ako historickými dokladmi.