Zlatý fond > Diela > Ekvádorský zápisník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Ekvádorský zápisník ako e-knihu

iPadiTunes

Milan Rastislav Štefánik:
Ekvádorský zápisník

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

Úvod

[1]

Predkladám našej verejnosti dosiaľ neznámy a iste veľmi cenný dokument vzácneho ducha nášho nebohého národného bohatiera dr. Milana Rastislava Štefánika, spolutvorcu našej štátnej samostatnosti po Masarykovom a Benešovom boku, prvého ministra vojenstva, učenca svetového mena, človeka vznešených zásad a ideálov.

Dovoľujem si nazvať tento cenný a obsažný dokument prostým spojením Ekvádorský zápisník, hoci obsahuje poznámky aj z iných miest, zväčša sú to však poznámky v súvislosti s pobytom v Ekvádore.

Zápisník je obyčajný malý poznámkový notes formátu 143 mm × 103 mm, v bezchybne zachovaných čiernych mäkkých plátenných doskách s jednoduchou hnedou predsádkou. Celkove obsahuje 116 strán štvorčekového papiera dobrej kvality. Poznámkový papier je v troch zošitoch, prvý obsahuje 40 strán, druhý 36 strán a tretí opäť 40 strán. Z druhého zošita boli pravdepodobne vytrhnuté dva listy, t. j. štyri stránky. Do Zápisníka bol vložený malý pijavý papier červenej farby.

Na prvej strane predsádky je v úhľadnej úprave označená firma:

Correá & Ra Pozo
Arhogos Para Escriptorio
Livros commerciaes

*

Papelaria e Typographia
Telephone 953
Endereco telegraphico „Qzo Par“
210, Rua do Quro, 214 — Lisboa

Okrem lisabonskej firmy je uvedená aj obchodná značka výrobku 5-60-R a obchodná značka predajnej ceny tl/uz —.

Zápisník si Štefánik kúpil pravdepodobne v Lisabone počas zastávky na ceste cez Dakar v africkom Senegale do Ria de Janeiro, ktorú ako šéf francúzskej vedeckej výpravy uskutočnil v lete 1912. Cieľom cesty bolo pozorovanie zatmenia slnka v Brazílii.

Štefánikove zápisky sú zaujímavé nielen po stránke formálnej, ale najmä vecnej, svojím bohatým obsahom.

Uvediem niekoľko poznámok k formálnej stránke zápisníka.

Nepatrná časť poznámok je písaná ceruzou, ostatné poznámky sú písané perom.

Na prvých stránkach sú značne zastúpené francúzske výrazy, nepatrne je použitá angličtina (uvedený je nadpis akéhosi vedeckého diela, ktoré pravdepodobne vypracovala vedecká výprava Kolumbijskej univerzity na Galapágoch, ďalej niekoľko poznámok a názvov označujúcich plavbu, prípadne názvy plavebných spoločností). Anglických výrazov je teda v Zápisníku poskromne, viac je výrazov francúzskych, najmä v období od 30. augusta 1913 do 26. septembra 1913, zaznamenaných na prvých stranách (17 — 21). Vysvetľujem si to tým, že Štefánik bol v rozhovoroch a rokovaniach stále odkázaný na francúzštinu, tento fakt sa preniesol aj do poznámok. Keď bol znova sám a žil pre seba a svoju dôvernosť, cítil a myslel rodným duchom slovenským, preto aj zápisky písal po slovensky. Francúzštinu Štefánik používal bežne v súvislosti s textom v slovenskom jazyku, v ktorom poznámky zapisuje.

Slovenské poznámky si iste viedol aj z iných vážnych dôvodov, aby ich obsah nebol tak ľahko prístupný cudziemu okoliu. A poznámky mali veľmi dôležitú dokumentárnu hodnotu pre jeho neskorší referát v Paríži.

V poznámkach sú použité aj dve latinské príslovia, jedno je zaznamenané 17. novembra 1913, druhé 26. decembra 1913.

Štefánikova slovenčina nesie badateľné stopy rodného kraja, rodných Košarísk. Poznávame z nej vôňu osobitej rečovej svojráznosti. Štefánikov pravopis má niekoľko zvláštností, často neoznačuje infinitívne (neurčitkové) tvary mäkčeňom: poznat, prenajat, trvat, smet, chcet, napísat, hovorit, dávat, podujat, pracovat atď., nepoužíva mäkčeň ani pri mnohých podstatných menách rodu ženského: čast, nemravnost, žiadost, hrdost, spoločnost, prepastou, rychlostou, alebo v iných výrazoch, štastny, nadra, dalej, den, penazí, vítazí a podobne. V uvedených tvaroch možno badať tvrdú výslovnosť rodného Štefánikovho kraja, podobne aj v ďalších výrazoch penazí, vítazí, vyrídí, vyrídil, pamatný, retazi, snah, zbranami, ako aj tvar s Esmeraldu,[2] vyjadrujúci 7. pád jednotného čísla dostatočne dokumentujú Milanov vzťah k domácemu dialektu. Zložitejším problémom bolo používanie i a y niektoré chybné tvary si Štefánik opravil sám, v iných bol nedôsledný. Nie je hádam účelom vydania Zápiskov rozoberať len pravopisnú stránku, pokladám ju za druhoradú, lebo viac si cením hodnoty ich obsahu. Preto tiež pravopisné nedôslednosti sú opravené.

Štefánikova slovenčina obsahuje aj veľa českých výrazov, na ktoré si privykol počas štúdií v Prahe aj častou živou korešpondenciou s českými priateľmi. Uvádzam iba niektoré výrazy: obtíže, prokouknul, sklep, blechy, poledne atď.

Niektoré výrazy si Štefánik tvoril sám z francúzskych, prípadne latinských slov. Pre laika by boli niektoré výrazy nejasné bez vysvetliviek, tie sú uvedené na konci diela.

Načrtol som charakteristiku ohľadne jazykovej stránky, treba však ešte niečo veľmi dôležité poznamenať k Štefánikovmu písmu. Poznámky nesú stopy náhlivosti aj pokoja, zdravia aj ťažkých kríz. Niekde sa prejavuje jeho známe, typické, vyrovnané písmo silných ťahov, na mnohých stránkach badať ozaj len najväčší chvat a rozrušenosť, ktoré na niektorých miestach dodávajú písmu nečitateľnosť a nejasnosť. Štefánikov rukopis možno vcelku prečítať bez problémov, až na niekoľko záhadných výrazov, ale tie sú jedinečné. Nepodarilo sa mi vôbec rozlúštiť asi desať výrazov, no zmyslu a podstate celku to vôbec neuškodí.

Štefánikove šifrované telegramy, pochopiteľne, uvádzam bez pokusu o výklad, prípadne rozbor. Kde je text telegramov vo francúzštine, ten je náležite preložený. Táto poznámka síce patrí do ďalšieho výkladu, ale uvádzam ju teraz, aby bolo jasné, že šifrované telegramy nerátam do počtu nerozlúštených výrazov Štefánikovho rukopisu.

*

Obsahu Zápisníka treba venovať takisto niekoľko poznámok. Popri informatívnych poznámkach o hoteloch sú bohaté a ozaj bystré charakteristické obrázky z pozorovania krajín, miest, ľudí, kultúry (dojmy sú pôsobivé a cenné), ďalej vedecké pozorovania na mori z oblasti astronómie aj fyzikálneho zemepisu meteorológie. Bohato je zaznamenaná stránka spoločenského styku s priateľmi a známymi, oficiálnymi osobnosťami aj dámskou spoločnosťou, pozorovanie života a kultúry v Ekvádore. Presne opísal postup pri organizovaní vedeckej práce v spolupráci s riaditeľom hvezdárne Tufiňom, Ing. Cruzom, Alvarezom, ministrom výučby Intriagom a jeho tajomníkom Morenom. Fotograficky verne je zachytený celý postup diplomatického rokovania s oficiálnymi osobnosťami Ekvádora: prezidentom Plazom, ministrami Intriagom, Dillonom, Peňaherrerom, riaditeľom pošty Destrougeom, policajným prefektom atď. v spolupráci s dr. Reinbourgom a francúzskym ministrom (vyslancom) Francastelom.

K uvedeným bohatým podrobným poznámkam treba zaradiť aj Štefánikove charakteristické intímne poznámky, jeho úprimný vzťah k rodine, otcovej pamiatke, mamulienke, sestre Olinečke, bratom aj druhým sestrám, rodnému kraju, Slovensku, ľudstvu, dobrým priateľom v Paríži, najmä slečne Janssenovej, k dr. Dušanovi Makovickému[3] v Rusku atď.

Štefánik nikdy nezabúdal, že je synom porobenej slovenskej krajiny. Aj v ďalekej cudzine bol verný Slovensku, myslel naň a chcel mu byť užitočnejší v cudzích službách. A nesklamal sa!

Nezabúdal ani sám na seba, jemnými črtami zaznamenal vlastné duševné rozpoloženie, bôle aj strasti, je to ozaj spoveď ušľachtilej duše.

Podľa stručného výpočtu obsahu Zápisníka možno oprávnene hovoriť o jeho bohatstve a hodnote. Máme síce od Štefánika pekne vykreslený jeho prvý výstup a pobyt na Mont Blancu, ale tieto zápisky prinášajú vôňu tropickej bujnej vegetácie z krajov večnej rovnodennosti, o ktorých sme dosiaľ v našej spisbe mali veľmi málo pôvodného materiálu. Preto plným právom môžeme nazvať jeho Zápisník aj vzácnym a hodnotným obohatením našej pôvodnej literárnej tvorby z cestovateľskej oblasti. Som presvedčený, že keby Štefánik dnes žil, Zápisník by dôkladne využil na mnohé účely, nielen vedecké, ale aj umelecké. Podnetov, postrehov, charakteristických čŕt, obrázkov a materiálu poskytuje veľké bohatstvo.

Preto dnes s výrazom piety s láskavým dovolením našej milovanej babulienky, Milankovej mamičky, uverejňujem jeho Zápisník, aby naša verejnosť mala možnosť oboznámiť sa s jeho životným dielom a úlohami, ktorými bol poverený takmer v predvečer prvej svetovej vojny v Ekvádore.

*

Zaznamenané obdobie je iba pomerne malý diel zo Štefánikovho života, ale predsa platne a hodnotne prispieva k poznaniu jeho osobnosti a práce.

Ako som už poznamenal, Štefánik si zápisník kúpil v Lisabone pred cestou do Brazílie, ktorú uskutočnil v druhej polovici augusta 1912. A niečo z tejto cesty aj zapísal, a to prvé tri septembrové dni. Sú to stručné poznámky, týkajú sa pobytu v senegalskom Dakare, v západnej Afrike

Odtiaľ pokračoval v ceste ďalej — do Ria de Janeiro, kde ho slávnostne privítali vládni činitelia. Keďže z týchto čias máme v Zápisníku iba stručné poznámky, objasní nám viac rodinná korešpondencia, lístok zaslaný pred odchodom do Brazílie z Lisabonu rodičom 27. augusta 1912 do Košarísk a švagrovi Eugenovi Hajtšovi, učiteľovi do Spišských Vlách:

Mr.[4] Ma Štefánik
Košariská, p. Berezó, Nyitra v. Hongrie
Lisabon 27. VIII. 1912

Drahí rodičovia, štastlivo sme sa dostali do Lisabonu, odpoludňa ideme ďalej, o týždeň budeme v Senegalsku — v Dakaru. Súčasne Vám posielam list — Váš milujúci Vás syn Milan.

Všetkých našich bozkávam — [5]

(Pohľadnica má značku a nadpis No 87. M. T. Lisboa — Vista da Graça.)

Spomínaný list bol pravdepodobne zničený počas vojny, keď Štefánikova mamička bývala v Palánke u syna Igora, tam často pocítila veľký záujem zo strany maďarskej žandarmérie. Preto aj Milanova korešpondencia bola čiastočne zničená. Škoda, veľká škoda cenných dokladov! Nebolo však pomoci!

Lístok odoslaný švagrovi Eugenovi, ktorý mal za manželku jeho sestru Oľgu, nesie stopy bôľov a starostí.

Eugen Hajtš
Szepes Olaszi Hongrie
Lisboa (Lisabon) (bez dátumu)

Drahý Eugenko, milovaná Olinka a detičky, tak som utrápený, ubolený! Vyrozprávam Vám to na jaseň (koncom novembra), až sa navrátim. Teraz cestujem do Brazílie, kde budem pozorovať zátmenie slnka. Menovaný som šefom tejto vedeckej výpravy. Napíšte mi „Štefánik, Observatorio Rio de Janeiro, Brazil.“

Rád bych Vás videl a Vás vyobjímal Váš milujúci Vás Milan.

(W. 7 M. F. Lisboa — Vista da Graça)

Ako vidieť, Štefánik podnikal cestu do Brazílie za veľmi ťažkých okolností, najmä po stránke zdravotnej. Aj vnútorného pokoja mal málo, preto túžil po oddychu. Dôvernejší bol k sestričke, rodičom nechcel iste spôsobiť zbytočné starosti.

Cestu cez Dakar a Atlantický oceán expedícia šťastne zvládla. Lístok zaslaný rodičom v deň pristátia v Riu de Janeiro 10. septembra 1912 oznamoval:

Mr et Mme Pavel Štefánik
Košariská, p. Berezó, Nyitra v. Hongrie, Europe
Rio de Janeiro 10. IX. 1912

Drahí rodičovia, práve sme zastali v krásnom prístavu Rio de Janeiro. Mám veľkú prácu a starosť s mojimi bedňami, ktoré vážia mnoho tisíc kg. Vítajú ma tu officiálne. Odpíšem Vám ešte dnes. Bozkáva Vás Váš syn Milan.

(Sľúbený list sa takisto nezachoval.)

(Na pohľadnici je zobrazený prístav Rio de Janeiro, pohľad z pevniny cez utešenú partiu výstavnej štvrti pod homolovitými kopcami na drobné ostrovy pred prístavom Rio de Janeiro, Vista tirado do cume do Corcorado.)

Máme tak aspoň stručne zdokumentované, ako sa Štefánik dostal do prístavu. Tento milý lístok svedčí o mnohom, ale z rodinnej korešpondencie sa nezachovali podrobnejšie správy o jeho ďalších osudoch, práci, vedeckom pozorovaní atď., k dispozícii je iba stručný lístok adresovaný švagrovi Eugenovi Hajtšovi. Je bez dátumu, ale hovorí jasne:

Moji drahí, vraciam sa do Európy, naskore Vás navštívim. Som dosť zdravý. Bozkám Vás, vrúcne Váš Milan.

(6 Avenie du Central — Rio de Janeiro)

Ďalšie správy z rodinnej korešpondencie z tohto obdobia chýbajú.

Milan v decembri 1912 trávil čas skutočne doma, boli to jeho posledné šťastné Vianoce. Vtedy ešte žil jeho milovaný apenko. V apríli 1913 zomrel a s ním odišlo mnoho. Návšteva chorého otca a účasť na jeho pohrebe boli Štefánikove posledné návštevy v rodných Košariskách a rodiny vôbec. Odobral sa od všetkých — naveky.

*

Podľa uvedeného je z roku 1912 zaznamenaná iba nepatrná časť jeho ciest. Bohatšie a pravidelnejšie sú záznamy z roku 1913. Začínajú sa 30. augustom — vyplávaním z Le Havru a končia sa až 1. januára 1914. Nie sú však zapísané všetky dni, niekedy vypadol deň-dva, prípadne aj viac. Po 30. auguste je zaznamenaný až 5. september, vynechané sú dni 6. — 10. september, ďalej 12., 20., 21., 22. september a od 27. septembra do 16. októbra 1913. Od 17. októbra sú vynechané dni až do konca mesiaca. A z novembra sú zaznamenané 1., 5., 8., 13., 15., 16., 17., ostatné dni sú vynechané až do 25. novembra.

Od 26. novembra zápisky pokračujú pravidelne a nie je už vynechaný ani jediný deň. Zaznamenané sú postupne všetky dátumy, niekedy je pripísaný aj konkrétny deň v týždni (pondelok, utorok atď.) Niektorý deň si Štefánik zaznamenal stručne, inokedy veľmi podrobne, záviselo to od bohatstva dojmov, práce, pozorovaní, rokovaní, a najmä od jeho zdravotného stavu. Dni od 26. novembra sú zaznamenané starostlivo a podrobne v hodinách aj v minútach. Bolo to iste potrebné v záujme dôležitosti Štefánikovho poslania v Ekvádore.

Kraje, ktoré v roku 1913 Štefánik prešiel, cesty, ktoré absolvoval, sú ozaj jedinečné. Iba na ilustráciu:

30. augusta. Le Havre (Francúzsko) — New York (USA) — Buffalo, odtiaľ navštívil Niagarské vodopády, Chicago, Los Angeles v Kalifornii, San Francisco, Tahiti[6] (Papeete), odtiaľ sa 17. októbra vybral do San Francisca, ďalej cez New Orleans do Colonu, Panamy (Balboa),[8] Buenaventury (v Kolumbii), Guayaquilu a Quita (v Ekvádore). Začiatkom januára 1914 sa cez Guayaquil a Colon vrátil späť do Európy, aby sa vraj o 3-4 mesiace znova vrátil do Ekvádora. K tomu však nedošlo, lebo na jar 1914 veľmi vážne ochorel a podrobil sa nebezpečnej operácii v Angerse. Odtiaľ sú aj posledné správy z jeho rodinnej predvojnovej korešpondencie.

Stručné záznamy objasňujú a doplňujú dva zachované lístky v rodinnej korešpondencii, zaslané švagrovi E. Hajtšovi:

Los Angelos 14. IX. 1913
Mr Mme E. Hajtš
Szepes Olaszi Hongrie, E.

Moji drahí, už som v Kalifornii a o dva dni odplávam do Tahiti. Píšte mi po obdržaní tejto karôtky „Palace Hôtel, San Francisco, Call“, kam sa navrátim počiatkom novembra. Potom pôjdem do Mexika, Panamy, Ekvádoru… opäť budem v Európe vo februári. —

Vrúcne Vás i detičky bozkáva Váš milujúci Vás Milan.

(Obrázok: San Gabriel Mission, near Los Angelos, Cal.)

Druhý lístok zasiela svojim drahým z Panamského prieplavu. Písal ho pravdepodobne v Balboi, lebo to by korešpondovalo s obsahom zápiskov.

Mr Mme Hajtš
Spišské Vlachy (!) Hongrie — Europe

Moji drahí, prešiel som Panamskou úžinou a sadám na loď, ktorá ma preplaví do Guayaquilu. Je to nová vedecká cesta, ktorú konám. Avšak nemám zdravia. No dúfam, že to prekonám. Vrúcne Vás bozkávam i detičky a som Váš Milan.

Píšte: Quito, République Equador (aux bons soins du Monsieur le Minister de France), Amerique du Sud.

(Pohľadnica: Looking into Gatum Lake from lock Gates)

Keď sa pozorne pozrieme na mapu Ameriky a priľahlej Oceánie,[9] Štefánikove výkony obdivujeme ako ozaj jedinečné! Muž s podlomeným zdravím sa takmer stále pohybuje na mori, strieda oblasti večnej tropickej páľavy s krajom miernym, Európu za Ameriku a Oceániu, roviny a moria s vysokými polohami — Quito (2850 m) atď. Ohromné duševné a fyzické vyčerpávanie však nezdoláva slabú konštrukciu jeho tela. Vzdorovala všetkému a prekonala aj veľmi vážne krízy… Obdivuhodný muž oceľových nervov, pevnej vôle a vznešených zásad bol vždy víťazom. Akoby vlastná životná úloha — a obeť najvyššia — čakala na splnenie… na pôde milovanej — oslobodenej…

Zo všetkých oblastí, ktoré Štefánik navštívil, najpodrobnejšie opísal Panamský prieplav a priľahlé mestá Colon a Panamu, ďalej hlavné mesto Ekvádora Quito.

Panamský prieplav Štefánika, naturalizovaného Francúza, zaujímal aj ako učenca. Veď tam bola tiež stopa usilovnosti francúzskych podnikateľov aj projektantov, veda aj finančná sila francúzskeho kapitálu tam zanechala nielen tragické, ale aj čestné dedičstvo… Štefánik navštívil „Canal“ vtedy, keď práce spojené s dokončením boli takmer skončené. Únia vtedy slávila veľké víťazstvo nad hmotou a neprekonateľnými prekážkami. 10. októbra 1913 počas veľkých ceremoniálnych slávností prezident Wilson elektrickou iskrou zapálil podkop pri Gamboi[10] — poslednú prekážku v ceste… A 17. novembra, keď sa Štefánik ocitol opäť na šírom Tichom oceáne, prešla dômyselne vybudovaným prieplavom prvá loď — francúzska, pozostatok prvých prác francúzskej spoločnosti Companie Universelle du Canal Interoceánique de Panama.

Štefánikove poznámky z týchto miest sú ozaj zaujímavé a bystrého úsudku. Netreba upozorňovať na Štefánikovu lásku k Únii, ľahko ju pochopíme z jeho vlastných slov. Svetová vojna však opravila jeho pôvodný názor.

*

Najbohatšou časťou zápiskov je Štefánikov pobyt v Quite, hlavnom meste Ekvádora, kde pracoval na veľmi dôležitom vedeckom aj diplomatickom poslaní. Časovo je najobsiahlejší a najpodrobnejší, materiálom najbohatší a podaním najpresnejší.

17. novembra v pondelok na šírom Tichom oceáne Štefánik začína poznámky o tejto ceste. Retrospektívne sa myšlienkami vracia do minulých dní, spomína na cestu z Tahiti do San Francisca, New Orleansu, Colonu a Panamy a veľmi výstižne, hoci letmo, zachytáva výlet do Culebry, uvažuje o prieplave, o jeho budúcnosti, všíma si život nielen v Colone, ale aj v Paname. Sú to spolu štyri dni — od 13. do 16. novembra. Potom opäť pokračoval v ceste loďou Chili do Guayaquilu.

Z tejto cesty je zaznamenaný iba jeden deň. Pre Štefánika azda nebola nijako pôvabná, preto sa venoval zachyteniu a opisu bohatstva dojmov z dní minulých. Vzdušná línia Panama — Guayaquil je asi 1250 km. Chili sa na ceste zastavila aj v prístave Buenaventure (Kolumbia), kde sa pravdepodobne tiež nejaký čas zdržala a pokračovala v ceste ďalej; tak to aspoň zo Štefánikových poznámok badať, lebo na strane 88 spomína a zaznamenáva istý dojem z tohto prístavu. Možno aj v iných prístavoch loď kotvila, najmä ak loď bola poštovná. Preto pochopíme, že cesta bola trocha zdĺhavá v porovnaní s cestou zo San Francisca do Papeete (Tahiti), takmer 3660 míľ (6770 km), v dňoch 17. — 28. septembra.

Do Guayaquilu došiel Štefánik pravdepodobne 24. augusta, kde zrejme aj nocoval a na druhý deň nastúpil na cestu železnicou do hlavného mesta Quita, sídelného mesta vlády, prezidenta a najvyšších úradov. Vzdialenosť po železnici medzi Guayaquilom a Quitom je asi 400 km; absolvoval ju zrejme cez deň 25. septembra a ubytoval sa iba predbežne. Nasledujúci deň sa riadne ubytoval v hoteli Troment s potrebným spoločenským zariadením. Spočiatku obýval dve miestnosti: spálňu a salónik s balkónikom, neskoršie počas opráv hotela sa presťahoval do inej izby, ale len nakrátko, lebo odcestoval do Francúzska.

Republika Ekvádor (República del Ecuador) sa stala predmetom mimoriadnej pozornosti francúzskych politických aj obchodných kruhov, najmä od otvorenia Panamského prieplavu. Aby Francúzsko nemuselo byť nijako závislé od Únie v otázke zásobovania lodí uhlím v prieplave, hľadalo určité vzťahy s Ekvádorom. Oporný bod, čiže základňu, malo Francúzsko v Atlantickom oceáne, ale v oblasti Tichého oceánu — až v Oceánii (vzdialené Tahiti). Bolo nevyhnutné hľadať bližšie pevné základy zásobovania v oblasti prieplavu. Výsledkom štúdia tohto problému bolo uznanie dôležitosti získať Ekvádor na stranu Francúzska, aby za hospodársku pomoc poskytol záruky v dôležitej otázke úplnej nezávislosti od Únie pri ceste Panamským prieplavom. Vtedy francúzske politické a obchodné kruhy takisto zdôrazňovali mimoriadny význam ekvádorských Galapág (Korytnačích ostrovov), vzdialených asi 1300 km západne od pobrežia Ekvádora. Celkovo je to desať ostrovov s rozlohou asi 7640 km, nepatrne obývaných.

Do dôležitého rokovania zasiahla osobnosť Štefánika ako ozaj najpovolanejšia. Sám sa dlhší čas zaoberal organizovaním meteorologickej služby v Oceánii, ako aj uskutočnením plánu veľkolepej siete T. S. F. nielen na Tahiti, ale v celej Oceánii. Ako muža znalého sveta, svetoznámeho učenca a obratného vyjednávača v mnohých dôležitých záležitostiach ho podsekretár ministerstva obchodného námorníctva Anatol de Monzie získal, aby podnikol vedeckú cestu do Ekvádora, prípadne aj na Galapágy, a prispel Francúzsku uskutočnením svojich veľkých snov: organizáciou meteorologickej služby, astronomického štúdia aj T. S. F. a diplomatickým poslaním.

Štefánik rád a ochotne prijal významné poslanie v službe vede aj diplomacii. Cesta sa uskutočnila vďaka obetavosti významných činiteľov aj vlády.

Treba si však dobre všimnúť, ako Štefánik cestoval do Ekvádora. Necestoval priamo, ale najprv cez New York do Los Angeles a zo San Francisca do Papeete, kde pobudol asi tri týždne, potom späť do San Francisca a cez New Orleans, Colon a Panamu do Quita. Vzdialenému pozorovateľovi sa toto riešenie vidí hádam zbytočné, no Štefánik iste vedel, prečo cestoval takouto cestou a smerom. Nesmela sa vzbudiť pozornosť nielen európskej verejnosti, ale takisto americká verejnosť nemala ani v najmenšom tušiť vlastné ciele Štefánikovho poslania, lebo Únia sama sa veľmi zaujímala o ostrovy. A cesta z Papeete do Quita cez San Francisco a Panamu bola iste menej nápadná, ako by bola bývala cesta priamo z Paríža do Ekvádora.

V Ekvádore sa Štefánik ocitol vo víre revolúcie, ktorá mu podstatne nenarobila nepríjemnosti vo vyjednávaní a plánoch, tu a tam si zaznamenáva situáciu vlády a jej pomer k revolucionárom. Sám ale vyjadruje veľmi charakteristický úsudok o revolúcii už v prvých dňoch pobytu v Quite zástupcovi časopisu Commercio. Aj dnes majú jeho slová platnosť. „Národ musí dôverovať sebe a budúcnosti, potom nájde i ušľachtilých priateľov a pomoc. Viac sedliačiny, priemyslu a menej revolúcie. Revolúcia stala sa nezdravým športom a egoistickým prostriedkom.“

Politické aj kultúrne pomery Štefánik chápal veľmi dobre, veď bol iste primerane informovaný obsiahlou literatúrou o Ekvádore pred nastúpením cesty. Preto tiež veľmi taktne a vhodne prenikal do vlastného jadra vedeckého poslania diplomaticky získať ekvádorské politické kruhy na zblíženie s Francúzskom.

Záujmy Francúzska v Ekvádore v čase Štefánikovej návštevy hájil minister Francastel, päťdesiatročný inteligentný muž, básnik a usilovný prekladateľ z anglickej literatúry, niekedy ale precitlivený zo straty jedinej dcérušky, ktorá zomrela ako šesťročná. V diplomatickej službe bol síce dobrosrdečnejší, možno málo agilný, ako sa o ňom vyjadril aj Štefánik. Ten sa s ním zoznámil 26. novembra na francúzskej legácii pri prvej návšteve. Stretnutie bolo veľmi srdečné a ihneď siahalo ku koreňom Štefánikovho poslania.

Štefánik ako skúsený diplomat veľmi plasticky a presvedčivo vysvetľuje situáciu ohľadne ostrovov Galapágy, postoj Anglicka aj Spojených štátov, intrigy politické atď. (s. 31). Jasne tak spoznávame jeho diplomatický rozhľad, čo dokumentujú aj jeho ďalšie záznamy a úvahy.

Štefánik si osobne ministra Francastela veľmi vážil, podobne aj jeho manželku, rád bol v ich milej francúzskej spoločnosti, pozývali ho na čaj, obedy aj večeru, vôbec možno označiť jeho vzťah k nim ako veľmi srdečný, až rodinný. Medzi Francastelom a Štefánikom sa vyvinulo dôverné priateľstvo aj v najosobnejších záležitostiach.

Vo Francastelovej rodine sa Štefánik zoznámil s rodinnými príslušníkmi aj s osobnosťami z diplomatickej spoločnosti. Minister Francastel predstavil Štefánika prezidentovi Plazovi, ministrovi zahraničných záležitostí, výučby a ďalším predstaviteľom, vôbec oddane prejavoval priateľstvo a zdvorilosť milému a vzácnemu hosťovi.

Kancelista francúzskej legácie bol tiež veľmi milý spoločník, ako aj jeho príjemná manželka, Francúzka, rodená Madridčanka. Bohaté skúsenosti mladého páru, ktorý prišiel do Quita z Konštantínopola (Carihradu), iste prispievali družnému rozhovoru.

Veľmi živé styky mal Štefánik s dr. Reinbourgom, lekárom, ktorý bol osobný „dôverný“ francúzsky konzul a spočiatku vnímal Štefánikovo poslanie s veľkou závisťou. Rozvaha, bystrý úsudok a znamenitá Štefánikova vlastnosť — poznávať ľudí — čoskoro odhalili najosobnejšie sklony egoistického dr. Reinbourga. Informácie o jeho nedobrom charaktere podal sám minister Francastel, ktorý dr. Reinbourga veľmi nenávidel, ďalej riaditeľ hvezdárne Tufiňo, ako aj iní. Celkový obraz o jeho charaktere si Štefánik urobil sám. A predsa pri rokovaniach často potreboval jeho služby, za vykreslenie pomerov a priblíženie slabých stránok významných osobností vďačil práve dr. Reinbourgovi. Intrigánsky a úskočný, egoistický a bezohľadný dr. Reinbourg však čoskoro pocítil Štefánikovu mravnú prevahu a bol ním úplne ovládaný a podmanený. Štefánik oslávil víťazstvo nad človekom, ktorý bol schopný aj najhorších činov. Osobné vlastnosti dr. Reinbourga sú jasne vykreslené v Štefánikových rozhovoroch s Francastelom, Tufiňom a inými. Veľmi charakteristickou pre Reinbourga bola záležitosť okolo postavenia pomníka francúzskej geodetickej spoločnosti. Prispela k zvýšeniu jeho dôležitosti a vážnosti vo francúzskej zahraničnej službe, ale cena bola pochybná. Dr. Reinbourg bol vraj spolužiakom Anatola de Monzie, poznal azda aj francúzskeho učenca a astronóma Vallota,[11] čo možno usudzovať z rozhovoru so Štefánikom ohľadne Mont Blancu atď. Štefánik veľmi vhodne využil jeho známosti a osobný vplyv najmä v prezidentovom okolí a u ministrov. Reinbourgove informácie boli vždy zaujímavé a pozoruhodné. Veľmi drasticky pôsobí na nás jeho výrok o mravnej cene vedúcich politikov v Ekvádore: „Minister Dillon mi oznamuje všetko, čo len chcem. Všetci tunajší štátnici sú na predaj, i prezident, ak ide o skutočnú sumu.“ (s. 61)

Vzťah dr. Reinbourga k ministrovi Francastelovi bol veľmi nepriaznivý, no predsa otrocky a nesamostatne podliehal vplyvnejšiemu ministrovmu postaveniu. Osobná ministrova zaujatosť proti dr. Reinbourgovi, podobne aj iných, vrhala nemilý tieň na celú reťaz Štefánikových rokovaní. Sám si aj v poznámkach ťažká na neutešené pomery.

Dr. Reinbourga nemal v úcte a vážnosti ani mladý Francúz Marcel Jourjou, ktorý v Ekvádore takisto hľadal pevné životné zabezpečenie. Štefánik ho charakterizuje pomerne opatrne, obával sa, aby živým temperamentom neškodil francúzskym záujmom. Pri jeho charakteristike si poznamenáva snaživý a podľa Francastelovho úsudku dopĺňa spoľahlivý. Jeho výbušnosť a prudkosť, ktoré ho vtiahli k nepredloženej kritike ekvádorských pomerov, však úplne vážne v Štefánikovi vzbudili obavy, aby francúzskym veciam neuškodili. Jourjouovým cieľom a želaním bolo získať stanicu na ostrovoch, aby tam mohol študovať elektrotechniku, o ktorú mal mimoriadny záujem. Jourjou sa takisto veľmi vážne uchádzal o Francastelovu švagrinú.

Ing. Cruz bol ďalší Francúz v Quite, s ktorým sa Štefánik bližšie zoznámil. Bol to schopný a podnikavý muž, ktorý sa usiloval získať významnú koncesiu na quitskú centrálnu elektráreň a elektrizovanú trať… Poznal aj jeho manželku, rodenú Belgičanku.

Zo Štefánikových veľmi významných a bohatých spoločenských a vedeckých stykov treba zdôrazniť jeho vzťah k Tufiňovi, riaditeľovi hvezdárne v Quite. Už pri prvom rozhovore s ním (28. novembra dopoludnia) si Štefánik vytvoril pevný základ k vedeckým plánom. Tufiňo, pracovitý, vzdelaný astronóm, študoval v Paríži, kde osobne spoznal Poincarého. Ekvádorská vláda nemala pre vedu ozajstné pochopenie, preto zanedbávala jeho snahy. Štefánikova návšteva bola pre Tufiňa osviežením, preto sa z nej usiloval získať čo najviac. Štefánikovo meno poznal z pobytu v Paríži, aj jeho výskumné cesty mu boli dostatočne známe. Preto nečudo, že si obaja astronómovia okamžite harmonicky porozumeli. Štefánik si bol vedomý prevahy, no nedával to najavo, ako ani cieľ a zámer vedeckého poslania. Práci v hvezdárni, ako aj organizácii meteorologickej služby, konštrukcii nových prístrojov atď. sa Štefánik venoval rád a s nadšením. O dôležitosti Tufiňových oddaných sympatií k Francúzsku si Štefánik zaznamenáva: nutne mu umožniť cestu do Európy a náležite zdôrazniť význam jeho vedeckej činnosti na príslušných miestach v Paríži.

Vo vedeckej práci však nepoľavuje. Tufiňo je veľmi zhovorčivý aj v otázkach osobných a rodinných. Rozpráva o životných radostiach aj strastiach, o sobáši, deťoch atď. Pri nešťastnom páde sa mu zabil trinásťročný synček a zostala mu len jedna radosť: šesťročný milý chlapček. Vôbec, z celej duše mu žiari rodinné šťastie.

Z dôverných okamihov treba vyzdvihnúť najmä Tufiňovo rozprávanie s Poincarém, keď ho k sebe pozval, o pani Ch. atď. Spoločným úsilím zveľaďovali program astronomického bádania a vedeckej služby vôbec, pracovali na stanovách hvezdárne, komisie, na pamätných spisoch pre ministrov aj prezidenta atď. Práce bolo stále veľa; Štefánik takmer denne chodieval do hvezdárne a pracoval do úmoru. A niekedy sa cítil veľmi zle. (Štefánikovmu zdravotnému stavu sa budeme venovať neskôr.)

Nedostatok organizačnej pohotovosti a Tufiňove štylistické slabosti v osnovách memoránd a stanov Štefánik často naprával, pripadne úplne prepracovával. Vzťah oboch mužov — takmer rovnakého veku — bol veľmi srdečný, pričom Tufiňo uznával Štefánikovu vedeckú prevahu. Preto tiež chápeme dobrácky tón Štefánikovej výčitky v niektorých veciach ohľadne uverejnenia nevhodných časopiseckých správ.

Štefánik svojím vplyvom u prezidenta Plazu docielil zmeny názoru na Tufiňovu prácu, rehabilitoval ho úplne, pokiaľ ide o ohováračky. Ani v tomto nemôžeme podceňovať úspech Štefánikovej práce: Sám tomuto úspechu pripisuje značný význam, a to právom.

V Tufiňovej rodine bol Štefánik iba dvakrát: Prvý raz po vydarenom výlete do okolia ku kaňonu rieky 21. decembra — vtedy však ešte nepoznal jeho mladistvú manželku, druhý raz 24. decembra — na Štedrý deň — poobede a vtedy osobne spoznal Tufiňovu manželku. Pri jej hodnotení je stručný: „Milá, distingvovaná Ekvádorčanka. Zdá sa veľmi rozumná a sympatická.“

Z hvezdárne poznal aj tajomníka Sevaillosa. Z ďalších Štefánikových dôverných priateľov treba spomenúť sympatickú osobnosť literárneho sveta Ekvádora Crua Alvareza, talentovaného básnika lyrického ladenia, naivne dobráckeho, programovo rozptýleného, no aj povrchného „darebáka a záletníka“, citujúc Štefánikove slová. Denne spolu trávili čas, debatovali o literárnych i umeleckých veciach, niekedy sa dotkli aj politických problémov. Štefánik s ním veľmi rád debatoval o literatúre, opravoval mu dramatické práce, dával podnety atď. Alvarez poznal Orient Ekvádora a vedel živo rozprávať o krajoch, ktoré poznal, a v Štefánikovi vzbudil túžbu spoznať oblasti tropickej Južnej Ameriky (La Regioni Oriental).

Alvarez uviedol Štefánika do svojej početnej spoločnosti. Dámy si obľúbili milého cudzinca, ktorý vedel príjemne rozprúdiť zábavu, dať jej živosť a srdečný tón. Z dámskeho sveta treba spomenúť najmä Zoilu Alvarezovú, v príjemnom a bohatom dome rada vítala Štefánika a veľmi vďačne prispievala k jeho práci, ďalej jej dcéru Mariu Louise, ktorá v Štefánikových blankytných očiach videla vytúžený ideál, žiaľbohu, nedosiahnuteľný. V salóne pani Zoily Alvarezovej sa schádzala vyberaná spoločnosť, Cruzovci, minister Peňaherrera, dámy aj páni… Štefánik sa typicky zmieňuje o mladistvých dievčatách: Clementina — backfisch a Rachel — roztomilá.

Slečna Maria Louise prejavovala živý záujem o založenie Société astronomique. Inšpiroval ju Štefánik, ktorý ju plne zaujal.

Ďalšia významná dáma, s ktorou sa Štefánik zoznámil vďaka Alvarezovcom, bola pani Dolores Alvarezová, vydatá Proaňová, ďalej „krásna a príjemná“ slečna Tereza. Pani Dolores Alvarezová vážne ochorela a 15. decembra ju aj operovali. Štefánik ako pozorný džentlmen nezabudol jej zaželať skoré uzdravenie.

Záhadnou postavou je slečna Isabella. Zo zápiskov nie je jasné, z ktorej rodiny pochádzala, poznámky zaznamenané o nej v dňoch 16., 18., 23. a 31. decembra neuvádzajú nič konkrétne. Zo Štelánikovej úcty a taktnosti možno usudzovať, že išlo o dámu z váženej rodiny.

Akýsi nádych romantickosti a žoviálnosti nechýba osobnosti nemenovaného katolíckeho farára z Michiganu, ktorý vyhľadáva Štefánika v hoteli a rozpráva mu rôzne chýry o španielskych mníchoch. Veľmi citlivo ho Štefánik charakterizuje slovami „veselý kompan“.

Roztomilou figúrkou sa javí aj bystrý Indiánik, ktorého Tufiňo priviedol k Štefánikovi 3. decembra, aby mu denne nosieval čerstvé mlieko. Milá je epizóda s Indiánikom z 11. decembra. Ozaj krásna a verná detská duša.

Štefánik, milovník šachu, rád si zahral s ministrom Francastelom, dvakrát si poznačil partiu s akýmsi Watkinsom, ktorú hrali v hoteli. O tejto osobe však nič bližšie nenachádzame. Nevieme, kto bol, čo bol a odkiaľ pochádzal. Záhada…

Štefánikovo poslanie v Ekvádore bolo veľmi dôležité. Bolo nutné vhodne a opatrne získať aj tlač, prípadne odviesť jej pozornosť od skutočných cieľov Štefánikových zámerov. Preto Štefánik aj informuje miestne významné časopisy La Commercio, El Dio a zaiste aj ďalšie o účele svojej vedeckej cesty (ich názvy si, určite nie zbytočne, zaznamenal). Pozorne sledoval, čo sa v časopisoch píše o jeho osobe a práci. Bol ozaj všestranne pozorný. Zaujímavý je podnet adresovaný Alvarezovi, ako získať dôveru prezidenta a vlády, napísať článok proti revolúcii a chváliť panujúci režim! Iste taktické, aby zaujatosť proti Alvarezovi vymizla.

V záležitosti vedeckého aj diplomatického poslania Štefánika prijali významní členovia ekvádorskej vlády, ako aj prezident Plaza. V tomto smere využil služieb ministra Francastela, ako aj dr Reinbourga, ktorý mal, ako sme už uviedli, veľmi dôverné styky s vládnymi činiteľmi.

Už v prvých dňoch príchodu do hlavného mesta, 28. novembra, Štefánika srdečne prijal prezident Plaza. Aj ďalšie stretnutia s prezidentom boli veľmi úspešné a prospešné. Prezident ochotne a s nadšením prijímal Štefánikove vedecké aj diplomatické návrhy. Štefánik si získal prezidentovu dôveru a už pri tretej návšteve s ním mohol o určitých záležitostiach rokovať bez akéhokoľvek ostychu. Dobre odhalil prezidentovu slabú stránku i politickú pozíciu. Prezident síce po francúzsky nevedel, Štefánik zas nehovoril dokonale po španielsky, no dobre im tlmočil dr. Reinbourg, až prezident s obdivom a nadšením vyhlásil, že sa sám cíti — Francúzom!

Pomerne jednoduché bolo rokovanie s významnými ministrami, ktorí rozhodovali o schválení Štefánikových vedeckých návrhov. Presvedčivá sila jeho hodnotných návrhov si podmaňovala všetkých, nielenže ich ochotne prijímali, ale sa o nich vyjadrovali s obdivom. Rokovania s ministrom výučby Intriagom neboli také časté ako s ministrom vnútorných záležitostí Peňaherrerom. Intriagov tajomník Moreno bol k Štefánikovi veľmi vľúdny a voči nemu ochotný, podobne ako minister Dillon. Všetci sa s obdivom a uznaním vyslovovali o Štefánikových znamenitých úspechoch o to väčšmi, že o dôležité veci v otázkach vedy sa pokúšali aj Nemci, ktorí si boli úspešným výsledkom rokovaní takmer istí. A Štefánik ich o ovocie dlhého dohodovania pripravil v poslednej chvíli. Menej Štefánik rokoval s Gamem, ktorý bol zrejme ministrom financií.

Významnou osobou v celom rokovaní bol riaditeľ telegrafu Destrouge (Štefánik píše niekedy aj Destruge), ktorého ekvádorská vláda poverila dohodovať sa s Nemcami — a to so spoločnosťou Telefunken. A práve v najvážnejšej chvíli prišiel Štefánik. Taktickými dôvodmi aj úspešnou výrečnosťou dosiahol znamenitý úspech v záležitosti T. S. F. Riaditeľ Destrouge prijal všetky jeho návrhy. Ale vec nebola tak ľahko ukončená. Štefánik dobre pochopil Destrougeovu neúprimnú povahu, právom ho nazval lišiakom, veď definitívne zloženie dôležitej komisie T. S. F. a jej zvolanie Destrouge vedome odkladal. Komisia konečne po prvý raz zasadala 31. decembra 1913, krátko pred Štefánikovým odchodom. Pokiaľ išlo o Destrougeovu korektnosť, Štefánikove obavy boli oprávnené. Spoločensky bol k Štefánikovi veľmi milý; raz v divadle ho pozval do lóže a predstavil manželke aj dcére.

Policajný prefekt Ollilo (Gill) bol veľmi nesvedomitý vydierač a egoista. Bol majiteľom koncesie na jednom z desiatich ostrovov, a to Albermale;[12] mal tam hvezdáreň a chcel využiť pripravovanú Štefánikovu cestu na Galapágy na vlastné obohatenie, požadujúc prehnanú sumu za prenájom malej plachetnice. Štefánikovo morálne odsúdenie Ollilovho konania je veľmi výstižné… Tento vysoký ekvádorský úradník bol pramálo spoľahlivý pre vlastný štát: intrigánsky spolupracoval s agentmi cudzích mocností. Podobne sa správali takmer všetci zodpovední ekvádorskí štátnici a politici (ako ich charakterizoval dr. Reinbourg).

Štefánik sa zoznámil aj s diplomatickými zástupcami iných štátov: s ministrom Kolumbie, človekom uhladeného správania, s ministrom Chile, anglickým ministrom Geriandom, dobrosrdečným v zaobchádzaní s ľuďmi a znalým pomerov v Ekvádore a na Galapágoch. Spoznal aj príjemného chargé d’affaires[13] Kuby, ktorý dvoril dcéruške kancelistu francúzskej legácie.

Pri všetkej vyčerpávajúcej organizačnej, vedeckej a diplomatickej práci, ako aj spoločenských povinnostiach si Štefánik vždy našiel čas, aby si všímal aj život v hlavnom meste. Hotel Troment so správcom Gerantom mu poskytoval akýsi uspokojivý oddych, ale málo osvieženia; pokiaľ mu zdravie dovoľovalo, rád sa prechádzal po meste vo večerných hodinách.

*

Hlavné mesto Quito s asi 100 000 obyvateľmi sa nachádza v značnej výške — 2850 m nad morom, v kraji tesne pri rovníku. Panuje tam takmer stála rovnodennosť, tmavý večer nastáva tesne po západe slnka, deň sa začína s východom slnka, večerných súmrakov, ako aj ranného šera a svitania, niet. Preto aj Štefánikove poznámky musíme pozorne čítať s ohľadom na čas, aby sme pochopili rozdelenie jeho práce a vžili sa do tamojších pomerov. Značná nadmorská výška má za následok menší tlak vzduchu a zmierňuje príjemne tropické podnebie.

Čistotou však mesto mimoriadne nevyniká, ani vonkajším vzhľadom. Stručná Štefánikova charakteristika mnohých detailov mesta tomu nasvedčuje v Zápisníku. Domorodci — Indiáni — nie sú milovníci čistoty ani hygieny. Dôkazom ich nekultúrnosti je neporiadok na verejných miestach, uliciach aj námestiach, pri kostole či divadle. A mestská polícia to všetko blahovoľne trpela. Podobné javy Štefánika veľmi znepokojovali, preto o nich rozhorčene píše.

Jediný park Olzmedo(?) Štefánika uspokojil.

Štefánikov živý záujem o kultúrny a sociálny život v Quite sa prejavuje ozaj častými poznámkami. Raz si všíma život v domácnostiach a neuniká mu ani hľadanie vší, inokedy pozoruje indiánske ženy-matky, deti, mužov, život lenivý aj odporný.

Štefánika milo prekvapilo republikánske vojsko; 30. novembra bol svedkom vyvesenia zástavy aj jej stiahnutia večer. Prekvapila ho nedisciplinovanosť aj vedenie vojska, spôsob verbovania, povolávania záloh atď., pozorne si všímal morálku vojska, jeho vzhľad aj výzbroj.

Bystrému pozorovaniu neušlo ani vodenie detí v sprievode do kostola, tiesnivá nálada obyvateľov mesta v čase vážnej situácie, keď revolucionári dobyli malý prístav Esmeraldu, a iné správy a udalosti o politickom aj spoločenskom živote.

Večerné vychádzky Štefánik absolvoval niekedy s Alvarezom, denné inokedy s Tufiňom. Často aj sám načerpával osvieženie v tichých mestských uličkách. A o dobrodružstvá nebolo núdze. Štefánika tri razy obťažoval tajomný čierny „fantóm“ a ponúkal mu svoje služby. A po tretí raz dokonca tomuto „fantómovi“ prišla na pomoc aj tajomná dáma v koči! Vážny a veľmi prísny Štefánik však hľadal záchranu — v úteku.

Veľký smútok doľahol mu na dušu 24. decembra, keď v pustom prostredí spomínal na čarovnú vianočnú poéziu v rodnom kraji…

Niekedy, keď bol sám doma, študoval, písal a spomínal. Inokedy ho tešila Alvarezova spoločnosť, prípadne unavovala osobnosť dr. Reinbourga s večnými diplomatickými intrigami.

Veľmi príjemne sa cítil 10. decembra, keď ekvádorská vláda prijala jeho návrhy, čím svitla nádej na utešený rozvoj astronomických vied… Spokojný sa cítil aj na dlhšom výlete, ktorý 21. decembra absolvoval s Tufiňom na koči do okolia mesta. Vtedy zažil mnoho krásnych dojmov a cítil sa ozaj šťastný.

Druhý väčší výlet podnikol 25. decembra, opäť s Tufiňom. O ňom si málo zaznamenal. Najväčší výlet uskutočnil 1. januára 1914 s komisiou v zložení: Destrouge, Tufiňo, Ing. Cruz, dr. X… k Sv. Magdaléne, aby určili stanicu T. S. F. Vtedy sa ale nepoddával silným dojmom prírodných krás. Bol už úplne vyčerpaný večnými intrigami a Destrougeovou neúprimnosťou.

*

Čítajúc jeho Zápisník, často nachádzame zmienku o zdravotnom stave. Už 17. novembra Štefánik poznamenáva „Zdravie stratené…“ a v ďalších riadkoch sa dozvedáme o podstate jeho choroby. Mal bolesti žalúdka, ľadvín, pečene a tie ho trápili čoraz väčšmi. Niekedy ani spokojne nespal, bolesti ho prebúdzali, zmierňoval ich vhodnými prostriedkami: mliekom, sódou, prípadne predpísaným liekom. Často ho bolesti prekvapili aj pri vedeckej práci vo hvezdárni, na návšteve a podobne. Dní, keď sa Štefánik cítil dobre, bolo veľmi málo.

Netušený a vážny zdravotný stav si vyžiadal aj prísnu mliečnu diétu. Mlieko tvorilo podstatnú časť všetkej stravy, inokedy konzumoval vajcia a ľahké múčne jedlá. Na návštevách jedol veľmi opatrne a s mierou.

Kritické dni sa u Štefánika prejavili 30. novembra a v decembri 3., 4., 8., 13., ďalej 21. a 31. Veľmi trpel, ale statočne všetko prekonával, obdivujeme jeho nadľudský fyzický aj duševný výkon, keď telesne úplne vyčerpaný pokračoval v rokovaniach, pracoval na dôležitých programoch, pamätných spisoch a vo hvezdárni. Duch vznešený a veľký, silný a víťazný!

*

Štefánikovo poslanie v Ekvádore malo v podstate dve zložky: vedeckú organizáciu a nadviazanie dôverných stykov s poprednými vládnymi činiteľmi v diplomatických otázkach týkajúcich sa hospodárskej pomoci nezávislému republikánskemu Ekvádoru.

Vedecká činnosť sa týkala predovšetkým meteorologického štúdia v súvislosti so Štefánikovým plánom, chcel ju prehlbovať a uviesť do praxe v Oceánii. A v tejto oblasti bolo treba upevniť sieť základní na súostroví Galapágy, kam sa Štefánik za podpory ekvádorskej vlády zberal v decembri. Jeho návrh ohľadne organizácie meteorologickej služby vláda prijala bez námietok a v osobnosti riaditeľa hvezdárne Tutiňa mal oddaného realizátora. S meteorologickým štúdiom súviselo aj štúdium magnetickej i gravitačnej konštanty, topografia, ako aj iné zložky vedeckého štúdia. Bol to plán, ktorý Štefánik predložil Tutiňovi v deň prvej návštevy.

Ďalšou zložkou Štefánikovej vedeckej misie bolo získať od vlády koncesiu pre T. S. F. (bezdrôtovú telegrafiu), o ktorú sa v tom čase uchádzala nemecká spoločnosť Telefunken. Rozhodujúcim činiteľom v tejto veci, okrem ministrov, bol spomínaný riaditeľ telegrafu Destrouge, ktorý už ozaj rokoval so spoločnosťou Telefunken, ale po určitom zdráhaní súhlasil so Štefánikovými návrhmi. Vec bola veľmi dôležitá a Štefánikov úspech úmerný obetám a práci.

Vládne povolenie, ako aj Štefánikovi udelené poverenie na zakúpenie vedeckých prístrojov v značnej sume 21 000 dolárov sú presvedčivým dôkazom o znamenitom úspechu Štefánikovho rokovania.

Štefánik výrazne zasiahol v otázke komunikačných podnikov, železničných tratí, elektrifikačných podnikov atď. Štefánikove návrhy v tomto smere boli veľmi prospešné a viedli k ozdraveniu vzájomných vzťahov medzi Ekvádorom a Francúzskom. Francúzska spoločnosť, poverená vybudovaním trate Bahia — Quito, bola veľmi nespoľahlivá a neschopná, preto ju Štefánik navrhol zrušiť a vytvoriť novú spoločnosť so širším programom a zameraním, ktorá by bola schopná získať pre francúzsku vládu väčšie a úspešné záruky: vplyv na Galapágy, ako aj na samotný prístav Bahiu, ktorý by veľmi zblížil hlavné mesto Quito s Panamou a zároveň umožnil priame spojenie Tahiti s Panamou cez Galapágy.

Touto cestou rokovania sa Štefánik dostal k realizácii vlastného diplomatického poslania v Ekvádore: získať Ekvádor za dobrého priateľa Francúzska, ktoré malo veľký záujem, aby sa Ekvádor nedostal pod vplyv Spojených štátov, ale aby bol úplne nezávislý, slobodný a zároveň frankofónny. Aby bolo zrejmé, aký úspech v tomto smere Štefánik dosiahol, stačí uviesť rokovanie pri predposlednej audiencii 26. decembra, ako aj rozhovory s ministrom Dillonom a Peňaherrerom a celkovú situáciu pred jeho odchodom do Paríža. Cudzie mocnosti ani netušili, aké dôležité poslanie v Ekvádore plní astronóm svetového mena, ktorý slabo vedel po španielsky a takmer na každom kroku potreboval dobrého tlmočníka. Anglicko, strážca svojich „starých“ koloniálnych práv, ani vševediaca Amerika nemali o jeho poslaní ani len tušenie!

Postavenie francúzskeho ministra Francastela tým nebolo nijako oslabené, naopak, mal pripravenú pôdu na ďalšie dohodovanie, veľmi dôležité a prospešné pre Francúzsko. Významným Štefánikovým pomocníkom v tomto poslaní bol skrotený dr. Reinbourg, ďalej obetavý Alvarez aj Ing. Cruz. Svojimi znalosťami i známosťami mu výdatne pomáhal Tufiňo.

Žiaľ, vo Francúzsku dochádzalo k podstatným zmenám pomerov od čias, keď ho Štefánik opustil — 30. augusta. Vláda prežívala krízu, až Barthouovo[14] ministerstvo podalo v decembri demisiu. Bolo to práve v čase, keď sa Štefánikove rokovania veľmi úspešne vyvíjali a z Paríža nevyhnutne potreboval kladnú odpoveď na dôležité telegramy, ktoré svedomito zasielal vláde (12., 15., 17. a 20. decembra a zvláštny telegram Anatolovi de Monzie).

V Paríži však mali iné starosti a nové programy. A dočasné ignorovanie pomerov v Ekvádore sa Francúzsku neskôr vypomstilo.

Štefánik, bez finančnej pomoci a bez morálnej podpory, príliš sa namáhal a vyčerpával, hoci si dobre uvedomoval opustenosť a márnosť všetkého úsilia. Až vtedy pochopíme onen bolestný charakter spomienok 31. decembra 1913! Hnusil sa mu život plný egoizmu a nepoctivosti, veď jeho tvrdosť spoznával takmer na každom kroku. Preto ten bolestný výkrik duše po dňoch úplného telesného i duševného vyčerpania, po dňoch ohromnej obety v cudzí prospech…

*

Pri všetkej zodpovednej práci sa veľmi živo zaujímal o národopisné štúdium, rád počúval o kultúre domorodcov. Priatelia mu ochotne ukazovali svoje zbierky a podľa možností mu aj venovali vhodné a cenné dary. Keď pozorne sledujeme Štefánikove poznámky, badáme, že si z Ekvádora odnášal slušné množstvo zbierok, získaných darom od Tufiňa a jeho manželky, Alvareza, Reinbourga, Jourjoua či zakúpených u starožitníkov, prípadne od iných. Nesplneným sľubom zostalo slovo bývalého Alvarezovho tajomníka na cestách v Oriente, ktorý Štefánikovi sľúbil zbierky z oblasti Ambata, ležiacej južne od Quita vzdušnou čiarou približne 120 km. O tom, ako Štefánik miloval zbierky, svedčí aj okolnosť, že na cestu na Galapágy od Reinbourga vďačne prijal za sprievodcov Carlosa Ollala a jeho syna, ktorí vedeli utvárať zbierky. Z Ekvádora si Štefánik odvážal vtáky, hrnce kultúry Inkov, vázy, ornamenty, vzácny exemplár Dona Quijota z roku 1608, palicu z Orientu, kamennú sekierku a cenné výšivky od Tufiňovej manželky a mnohé iné veci.

Počas pobytu v Quite Štefánik dvakrát navštívil aj divadlo; vtedy tam hrala Fabregova spoločnosť, vraj najlepšia v celej Južnej Amerike. Z divadla si odniesol aj nové spoločenské poznatky (parter pre pánov, lóže pre dámy, nedostatok zmyslu pre spoločenský vkus a takt atď.).

Literárny pracovník Alvarez mu predložil aj rukopis vlastných dramatických prác, ktorým dáva úplne nové prepracovanie a charakter. Prejavuje sa tu nevšedná a dosiaľ nedocenená Štefánikova umelecká vyspelosť a živý záujem o dramatické umenie. Presviedča nás o tom jasná Štefánikova poznámka. Iste by bolo veľmi záslužné sledovať jeho vzťah k dramatickému umeniu, najmä počas jeho pobytu v Paríži. Starostlivé štúdium v tejto otázke by azda prinieslo nový objav. A priznajme, že hlavné slovo tu patrí Štefánikovým priateľom v Paríži pred vojnou, nielen Francúzom, ale aj Čechom a Slovákom, pokiaľ s ním boli v živom styku. Skromne upozorňujem na tento moment, pretože aj Štefánikove zbierky v Pamätníku odboja by sa mali už konečne preštudovať, aby poskytli všestranný obraz o Štefánikovej osobnosti, jeho dielach a umeleckých hodnotách. Isto by sa objavili veľmi zaujímavé doklady.

*

Pomerne skromná je vtedajšia Štefánikova korešpondencia. Máme správy iba o liste od mamulienky, napr. z 23. decembra, ktorý ho dojal k slzám. Druhý list od nej dostal 31. decembra, krátko pred odchodom z Ekvádora. Od milovanej sestry Olinečky dostal list 17. decembra. Spomenula si naňho aj ušľachtilá duša slečna Janssenová z Paríža, dr. Makovický (Dušan) z Ruska sa naňho obrátil s vážnou otázkou týkajúcou sa jeho návštevy u Tolstého v Jasnej Poľane[15] roku 1907, písali mu známy Ocskay István, dr. Ivan Fajnor, bratanec, lekár v Balaž. Ďarmotách, a akýsi Gotz prostredníctvom francúzskeho vicekonzula Higgiusa v Guayaquile.

Mamičke domov napísal vtedy iba raz — 13. decembra, k vianočným sviatkom a Novému roku blahoželal telegraficky veľmi stručne, posielajúc bozky.

Ďalšia korešpondencia mala výlučne diplomatický charakter: Anatolovi de Monzie, ministerskému predsedovi Barthouovi, okrem lístkov slečne Janssenovej a — „domovnici“, ktorú žiadal, aby mu korešpondenciu neposielala do Quita, lebo nemal dôveru v tamojšie úrady. Hádam zaslal aj niekoľko pozdravov známym, ale o tom nie je nič zaznamenané. Štefánik totiž rád posielal pohľadnicové pozdravy.

Štefánikov vzťah k vlastnej rodine bol veľmi milý a dôverný. Nech bol kdekoľvek, na Mont Blancu, v Španielsku, na Tahiti alebo v Brazílii, v Turkménsku či Alžírsku, vždy často spomínal na milých doma. Rok 1913 je časom hlbokého smútku v Štefánikovej duši: v apríli mu zomrel milovaný otec a táto strata naňho doľahla veľmi kruto. Hlbokú spomienku a nežnú lásku k nemu zaznamenáva 17. novembra, keď na mori spomína… A na mamičku myslí tiež, najmä v posledných dňoch pobytu v Ekvádore. Spomienka na úbohú mať je spätá aj so spomienkou na ostatných súrodencov, ktorým chcel vždy pomáhať, ako o tom svedčia slová životného programu z 31. decembra 1913: „A musím diaľ: mám úbohú matku a pomoci potrebných bratov a sestry.“

Rodina a rodný kraj sú pojmy veľmi blízke Štefánikovej duši; mysliac na rodinu cítil povinnosť aj k Slovensku. A to je veľmi cenný doklad o Štefánikovej ušľachtilosti. Pochopil povinnosť pracovať pre Slovensko už v predvojnovom období, objasňoval slovenský problém vo vplyvných politických a diplomatických kruhoch nielen vo Francúzsku, nezabúda naň ani v Ekvádore. Už v prvých dňoch pobytu v Ekvádore vysvetľuje postavenie Slovákov, najmä ministrovi Francastelovi ich hospodársku schopnosť, a zdôrazňuje problém Rakúsko-Uhorska a význam francúzskej pomoci v slovenských obchodných podnikoch (28. novembra 1913). K rozhovoru mohlo dôjsť jedine na základe zistenia faktu, že Štefánik je rodený Slovák z Rakúsko-Uhorska. Otázka Habsburgovcov a Rakúsko-Uhorska dosť zaujímala francúzsku verejnosť, ale chýbalo jej správne a vecné poučenie o veľmi vážnych problémoch národnostných aj politických a ich náležité pochopenie. A Štefánik zaiste vždy vyjavil pravdu potlačeného národa.

Keď človek číta zápisky z 31. decembra 1913, musel by mať srdce z kameňa, aby mu neprehovorili do duše:

„Už nemám viac domoviny. Tlčem sa svetom, pracujem ve prospech svojich ideálov, len indirektne. Ach veľmi — veľmi indirektne… Tiež možno byť užitočnejším v cudzine pre moje Slovensko. Ubolená mi je duša a telo vysilené. Daj boh lepšieho roku.“

Vnímate ten hlboký Štefánikov bôľ nad stratou rodných Košarísk? Ten, kto vie, ako Štefánik miloval Košariská, ich dobrý ľud a utešený romantický kraj, ako rád sa tam vracal po ďalekých cestách, aby v ňom pookrial, kto vie, ako rád chodieval do Úboče a na Bradlo, precíti jeho bolesť v úprimnej sústrasti.

Z uvedených slov vanie osobná bolesť, že nedosiahol vytýčené životné ideály, z ktorých iste podstatou bola práca pre rodný kraj — Slovensko, ako sám zaznamenáva… A prostučké želanie vychádzajúce z hlbín duše „Daj boh lepšieho roku“ akoby bolo modlitbou veľkého ducha! A lepší rok prišiel; v ňom Štefánikova láska k pravde a práci, národu a jeho slobode vyústila do najkrajšieho vyjadrenia obetou najdrahšou: vedeckou slávou a životom! Pobyt v cudzine mu skutočne umožnil, že mohol byť v pravde užitočnejší milovanému Slovensku.

*

Chcem ešte upozorniť na Štefánikovu úvahu o vlastnej osobe a jej hodnote, ako zaznamenal 17. novembra na šírom Tichom oceáne na ceste z Balboy do Guayaquilu:

„Opäť sa blížim k Tahiti, bez toho, že by som ostrov dosiahol. Zdá sa mi to ako symbol mojej existencie.

Namáham sa, borím, riskujem, kombinujem i kadečo docielim, ale len dočasne. Tými najrôznejšími a najfantastickejšími cestami sa pretĺkam — do prístavu však nemôžem.

Zdravie stratené, finančne vyčerpaný, duševne chvíľami podlomený a roky tiež utekajú! Komplikovaný je môj život, no žijem; snáď nie je zbytočné moje úsilie, snáď som prispel a ešte prispejem k výstavbe velechrámu človečenstva a pokroku.

Video melliora, proboque, tamen deterriora sequor.“

Je to ozaj spoveď vlastnej duše, vedomie slabých aj dobrých stránok. Prejavuje však jadro ušľachtilosti a vyšší životný cieľ. Je to výpoveď muža, ktorého práca mala cieľ: prospieť ľudstvu a všeobecnému dobru v zmysle stáleho pokroku!

Vyšší životný cieľ sa usiloval zaštepiť do ušľachtilých duší s ním harmonicky naladených, najmä túžiacich po hodnote života. 16. decembra si o probléme ženskej otázky v Ekvádore zaznamenáva:

„Treba preporodiť ženu v Ekvádore. Dať jej cieľ, orientovať výchovu. Neviem, či sa mi to podarí.“ (Rozhovor s Máriou Louise Alvarezovou pri príležitosti informácií založenia Société astronomique.)

*

Bolo by azda treba ešte uviesť niektoré podrobnosti zo Štefánikovho života: o strate tobolky, kupovaní panamských klobúkov, o krádežiach v zmenárňach a bankách, o sporoch, ktoré taktne vedel mierniť a odstraňovať, ako pomáhal Tufiňovi aj Alvarezovi u prezidenta a iné vážne aj malicherné epizódy. Čitateľ si iste sám s náležitou pozornosťou všetko všimne.

*

Štefánikov odchod z Ekvádora bol nevyhnutný v záujme vážnosti poslania a jeho splnenia. Rozhodnutie urobil po náležitej úvahe a takisto na odporúčanie ministra Francastela. Odchod však nepokladal za trvalý, sám predpokladal 3-4 mesiace, potrebné na vybavenie neodkladných záležitostí a na prípadný oddych v rodnom kraji.

Pred odchodom sa postaral o zabezpečenie cennej batožiny s prístrojmi v Guayaquile; vláda mu zaistila bezplatnú úschovu a ošetrenie.

S rodinami a spoločnosťou sa rozlúčil až v posledných decembrových dňoch. Od prezidenta odchádzal s nádejným: „Do videnia!“ Tufiňovi, Alvarezovi, ako aj Proaňovým dcéram venoval na pamiatku perly.

Poslednou návštevou u Štefánika v hoteli bola Jourjouova a ministra Francastela, ktorý prevzal jeho osobnú batožinu a poslal diplomatickou cestou. 1. januára 1914 o 17.30 s poznámkou „všetko je zabalené“ Štefánik končí svoje poznámky.

Nemožno presne označiť, kedy Štefánik odcestoval z Quita do Guayaquilu, v zápisníku sa to nespomína. Iba z rodinnej korešpondencie vieme, kedy odcestoval z Guayaquilu do Európy. Zachoval sa nám lístok z 8. 1. 1914, poslaný z Guayaquilu švagrovi Eugenovi Hajtšovi:

Mr Mme Hajtš
Szepes Olaszi Hongrie

Moji drahí, vraciam sa z cesty po republike Ekvádor. Som vysilený, musím si trochu odpočinúť. Vedecký výsledok je veľmi uspokojivý. Tvoj list, Olinečka, som čítal s dušou dojatou. Píš mi častejšie do Paríža. Rád bych prišiel v lete podívať sa na Vás a na tú moju budúcu. Ale musí mať aspoň tisícu časť toho srdiečka ako ty, drahá sestrička moja. Bozkávam Vás oboch a detičky. Pozdravte priateľov — Váš Milan.

Do Európy sa vracal v nádeji, že uvidí aj Slovensko — márne. Neuvidel ani sľubovanú „budúcu“, o ktorej mu žartom písala sestra. Ani jej milované detičky — nikoho viac.

Choroba Štefánika po návrate do Paríža kruto trápila. Často vyhľadával lekársku pomoc, až bol nútený podrobiť sa operácii. Odkladal vec veľmi vážnu, dúfajúc, že chorobu prekoná. Veľká práca naňho čakala v záležitosti Ekvádora a Galapág. Bohužiaľ, výsledky Štefánikovho úsilia francúzska vláda vtedy vhodne nezúžitkovala, preto jeho návrat do Ekvádora s nesplneným programom bol zbytočný. Štefánikovi bolo ťažko pri srdci, pomery nemohol zmeniť násilím, a jeho zdravie bolo vážne ohrozené.

V polovici marca 1914 sa odhodlal na operáciu v meste Angers, ležiacom juhozápadne od Paríža, neďaleko rieky Loiry. Z tohto obdobia sú z rodinnej korešpondencie zachované dva listy a dve pohľadnice 21. marca, 2., 12. a 21. apríla 1914. Sú adresované sestre Oľge Hajtšovej v Spišských Vlachoch. Vyberáme z nich niekoľko riadkov.

„Operácia bola ukrutná, zdalo sa mi, že budem pomätený, vlasy mi hodne zbelely — ale prekonal som to už a teraz už s určitosťou sa doktor vyjadril, že môj život je zachránený…“ (21. marca 1914)

„Cítim sa lepšie, len stravovanie ide mi veľmi ťažko.“ (2. apríla 1914)

„… nikto by nebol myslel, že ja vyváznem. Teraz bych len potreboval dobrý vzduch, jednoduchú čistú stravu a kus lásky a pokoja. Avšak jakmile opustím Angers, znovu musím do Paríža, kde ma čaká ťažký život. No snáď to ,vydužíme‘… Tvoje listy sú mi jako vysileným kvietkam čerstvá rosa. Zachovaj si vždy, Olinečka, sviežosť a krásu Tvojej duše a nebudeš sa cítiť nikdy nešťastnou, zvlášte v krúžku Tvojích detureniec a zmyslíš-li, že z diaľky mnohí Ťa vzpomínajú, s láskou a obdivom, menovite Tvoj úprimný brat Milan. Bozkávam Eužena a detičky. Pozdravuj priateľov, aj tú moju ,budúcu‘, ktorú si mi sľúbila. Ale už by ma ani nechcela, som starý.“ (12 apríla 1914)

„Ja som ešte slabý ako pavučina, ale už opustím kliniku koncom týždňa. Adresuj do Paríža (la rue Leclere). Vzpomínam neustále na Vás a tak rád bych prišiel k Vám, keďby mi to bolo možné!“ (21 apríla 1914)

Z uvedených stručných úryvkov zisťujeme, že operácia bola veľmi vážna, hádam už beznádejná, týkala sa žalúdka a bol ozaj zázrak, že ju Štefánik prekonal. Preto tiež cítime spolu s ním radostné vzrušenie, keď oznamuje sestre, že je zachránený.

Z listu z 12. apríla dýcha Štefánikova túžba po láske a pokoji, keďže mu životný údel doteraz nadelil iba ťažkosti a tvrdosti. Pri tom všetkom však nestráca jemnosť duše, je nežný a milujúci brat, ktorý vie oceniť a pochopiť čistú a sesterskú lásku a vďačne ju splácať prejavom bratskej lásky a oddanosti. A v bôľoch nezabúda ani žartovať, opäť mu na myseľ prichádza jeho „budúca“ a pri všetkom trápení vie veci dať aj radostný humor.

Za daných okolností — zdravie veľmi slabé, politické pomery zmenené atď. — nebola nádej na skorý návrat do Ekvádora.

Je viac ako pravdepodobné, že Štefánik udržiaval úzke kontakty so známymi osobnosťami v Ekvádore aj po odchode, aspoň práca Anatola de Monzie[16] svedčí o tom, že v roku 1914, vo víre vojnových udalostí, keď už bol Štefánik opäť zdravý a vykonával dobrovoľne vojenskú službu, dopisoval si s riaditeľom hvezdárne Tufiňom a nabádal ho, aby vplýval na domáce pomery v otázke dôvery vo Francúzsko, Anglicko, ako aj Spojené štáty, aby sa Ekvádorčania stránili Nemcov a povzbudzovali ducha v nádeji na šťastnú budúcnosť (list Tufiňovi z 13. septembra 1914).

Významná Štefánikova práca v Ekvádore našla síce po návrate do Paríža plné formálne uznanie (poctili ho rytierskym Radom čestnej légie), ale prakticky ju využili až v prúde vojnových operácií. Vtedy Nemecko, snáď s vedomím vlády alebo s tichým súhlasom niektorého významného politika či ekvádorského činiteľa, zriadilo stanicu bezdrôtovej telegrafie na Galapágoch. Prirodzene, neutralita zaručená Ekvádorom bola pred zástupcami dohodových štátov očividne narušená a tí plným právom predložili ekvádorskej vláde memorandum, v ktorom poukazovali na zabezpečenie neutrality, ako aj na úspešné Štefánikove rokovania v roku 1913 v mene francúzskej vlády a na vlastné návrhy ekvádorskej vlády tlmočené Francúzsku v otázkach vedeckej organizácie, najmä T. S. F., meteorologického štúdia atď. Intervencia Dohody pomohla!

Aj neskoršie došlo k uskutočneniu stanice T. S. F. v zmysle, ako Ekvádor pristúpil na Štefánikove návrhy v decembri 1913. Francúzsky priemysel si v tejto významnej otázke zabezpečil vplyv. Teraz sa celé Štefánikovo rokovanie a poslanie vidí akési veľmi vzdialené. A predsa znovu sa k nám približuje najmä v čase svetovej vojny, a to v liste z 28. septembra 1918 adresovanom predsedovi Národnej rady československej prof. dr. T. G. Masarykovi z paluby lode Korea Maru a odoslanom z Honolulu na Havajských ostrovoch, ktorý sa, bohužiaľ, Masarykovi do rúk nedostal. Zachoval sa v odpise amerického Čecha A. W. Juliša. V liste Štefánik píše o vydaní proklamácie Národnej rady československej, o ktorej by rád informoval aj Ekvádor z nasledujúceho dôvodu: „Mně osobně by bylo milé, kdyby ste mi přenechal Equador, s nímž jsem v živých stycích.“

Ani len s podobným poslaním sa však Štefánik do Ekvádora nedostal. Už nikdy ho neuvidel…

*

Pozoruhodný je francúzsky text telegramu na strane 109. Je to onen telegram, na ktorom sa Štefánik dohodol s Francastelom, ktorý tam chcel ešte vložiť opatrný výraz „jusqu’ a présent“, no Štefánik mu to vyhovoril. Označenie mesiaca je pomýlené.

Posledné stránky zápisníka sú zaplnené adresami súkromných osôb aj ekvádorských ministrov. Neznáme sú mená: Rojelio Alvarado, Achil Rigail, Antonio Duran z Guayaquilu, o nich nemáme žiadne informácie.

Neviem si vysvetliť súvislosť nasledujúcich mien: Andrassy a dr. Ondrášik; prvé je uvedené na s. 5. v súvislosti so zoznamom hotelov v San Franciscu, Chicagu a New Yorku a vzťahuje sa k mestu Los Angeles, druhé je zaznačené na s. 16 bez akejkoľvek súvislosti s ostatnými poznámkami. Čísla sú úplne zhodné: 535 East. (E) 5 str. Stretol sa tam vari Štefánik s Andrássym — významným maďarským grófom a politikom? Koho myslel slovenským výrazom? Nebola to azda jedna a tá istá osoba? Ako si máme vysvetliť súvislosť? Objasnenie by hádam mohol podať len sám Štefánik…

Niektorým budú známe aj mená slovenských rodín: Korbel v Chicagu a Kršák v San Franciscu, najmä našim americkým bratom alebo tým, ktorí poznajú pomery našich bratov v Amerike. Pán zem. inšpektor Ferd. Písecký, bývalý Štefánikov pobočník, mi poznamenal, že sa dobre pamätá najmä na rodinu Kršákovcov zo San Francisca, keď so Štefánikom na jeseň 1918 cestoval cez Ameriku a Japonsko do Vladivostoku. Vtedy aj Štefánik býval u tejto rodiny. Snáď bližšie vysvetlenie mohli poskytnúť samy spomínané rodiny, ak ich v roku 1913 Štefánik navštívil. K objasneniu by tiež mohli prispieť, ak sú zachované zápisky alebo pamäti o Štefánikovej účasti na slovenskom večierku 9. septembra 1913 v Chicagu. Kto večierok usporadúval? Zúčastnil sa na ňom Štefánik oficiálne, alebo len ako súkromná osoba v spoločnosti známych atď.? Podrobnosti by boli iste zaujímavé.

Na záver uvádzam označenie hodín v Zápisníku. Niekedy Štefánik hodiny zapisoval podľa francúzskeho odpočítavania: 13, 14, 15 atď., inokedy ešte po starom: 2, 3, 4 (odpol.) atď. Pozorný čitateľ správne pochopí čas, o ktorom Štefánik píše. V tomto ohľade bol veľmi presný, zaznamenával aj minúty.

Iné poznámky týkajúce sa obsahu hádam netreba uvádzať. Prehľadnú tabuľku o ceste zo San Francisca do Papeete v dňoch 17. až 28. septembra každý pochopí, keď si všimne vysvetlivky. V nej sa Štefánik dvakrát pomýlil: v predposlednom stĺpci v číslach 1959 a 2279 prehliadol chybu a napísal 1951 a 2249. A že ide skutočne o omyl, dokazuje skúška: 1641 + 318 = 1959 a 1959 + 320 = 2279, čo predstavuje vzdialenosť od San Francisca dňa 23. a 24. septembra. Označil som preto správne vzdialenosť a nedopatrenie napravil.

Niektoré vysvetlivky skratiek som uviedol na príslušných stránkach, iné na konci diela. Verím, že podajú primeraný a vhodný výklad.

*

Úprimnú vďaku zároveň vyslovujem za láskavú pomoc slečne profesorke Fr. Vlčkovej z Banskej Bystrice pri prekladoch francúzskych telegramov, podobne aj pánu riaditeľovi Vlad. Hrubešovi z Lučenca a pánu riaditeľovi E. Skopalovi z Banskej Bystrice za cenné rady.

Našu verejnosť prosím o láskavé prijatie diela.

Vladimír Polívka

vydavateľ Zápisníka z roku 1928



[1] Pozn. ZF: autorom úvodu je Vladimír Polívka (* 26. máj 1893, Zdice — † 3. apríl 1938, Spišská Belá-Strážky) — bol verejný činiteľ, pedagóg, publicista. Študoval na reálke v Příbrami, 1912 maturoval na učiteľskom ústave, získal spôsobilosť pre meštianske, 1920 v Prahe pre stredné školy. Učil v Čechách, po roku 1919 v Lučenci a v Banskej Bystrici. Člen Mestského zastupiteľstva v Lučenci, stúpenec T. G. Masaryka a čechoslovakizmu, funkcionár Čs. národnosocialistickej strany na Slovensku. Jednateľ a starosta Sokola v Lučenci. Vydal korešpodenciu M. R. Štefánika a jeho Ekvádorský zápisník. Prispieval do novín a časopisov. R. 1929 — 1938 poslanec NZ. (Zdroj: Wikipédia)

[2] Esmeraldas (Esmeralda) — prístav v Ekvádore pri ústí rieky Quallabambo; vzdušná línia Quito — Esmeralda asi 180 km s. z.

[3] Makovický Dušan, MUDr. — osobný lekár L. N. Tolstého; po návrate do vlasti v r. 1920 náhle zomrel

[4] Mr (franc. skratka Monsieur) — pán

[5] Písanie v texte kurzívou je zachované.

[6] Tahiti — najväčší ostrov sopočeného pôvodu v Ostrovoch Spoločnosti v skupine Náveterných ostrovov; rozloha 1042 km2, patrí do Fr. Polynézie, hlavné mesto Papeete,[6] nazývajú ho aj Ostrov večnej jari a krásy

[66] Papeete — hlavné mesto ostrova Tahiti, tam mal Štefánik hvezdáreň od r. 1910, naposledy tam pôsobil na jeseň 1913, vtedy malo mesto asi 3500 obyvateľov

[8] Balboa — osada, prístav v Paname, neskôr splynula s mestom Panama

[9] Oceánia — názov ostrovnej oblasti v Tichom oceáne

[10] Gamboa — úsek v Panamskom prieplave, prekonaný ako posledná prekážka

[11] Vallot (Joseph) — franc. astronóm; na Mont Blancu vo výške 4362 m pred Janssenom vybudoval hvezdáreň

[12] Albermale — jeden z desiatich Galapágskych (Korytnačích) ostrovov

[13] chargé d’affaires (franc.) — diplomat, splnomocnenec, poverenec

[14] Barthou — franc. ministerský predseda a min. školstva v r. 1913; jeho kabinet podal demisiu v decembri 1913; Štefánikov priateľ

[15] Jasná Poľana — Tolstého pôsobisko

[16] Destin hors série, Paris




Milan Rastislav Štefánik

— slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.