Zlatý fond > Diela > Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo


E-mail (povinné):

Michal Miloslav Hodža:
Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Michal Belička, Mária Kunecová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov

I. Duostoj slova

1) Na dobrom slove ľuďom velmi mnoho záleží. Preto naši Slováci, už menom svojím sú prjaťeľja dobrjeho slova. Za všetku vďaku si majú keď ím dáš dobruo slovo; za velikú odplatu si ho často pokladajú. „Čože Vám za to dáme rodáčko, že sťe nám tak dobre urobili?“ spítam sa. „Ja — čože bi sťe dali — dobruo slovo.“ — To je tolko ako: „Pán Boh Vám požehnaj, vinahraď;“ alebo: „Ďakujeme, Vi sťe hodní človek.“ Dobruo slovo je tedi aj to, keď si pravdu po prjaťelskí povjeme; lebo prjaťeľja buďme, a pravdu si povedzme. Čo sme, čo sme ňje, a čo máme, a čo muožeme biť, keď si to vislovíme — tedi si ťjež dobruo slovo dáme. To mislím chceme mi, to chceťe aj Vi. A načo nám je to? abi sa stalo skutkom dobrím; ináčej buďe prázdno slovo, z ktorjeho podľa svedectva pravdi Božej, ťažkí počet vidáme. Ale dorozumeňja, srozumeňja si nám treba — to sa ňestaňe leš dobrím slovom; sjednoťeňja, srukovaňja nám treba — to sa ňeuskutočňí, len dobrím slovom; činlivosťi, zaujatosťi treba nám — tá sa ňesprúží, ňerozožeňje, ak ňje dobrím slovom. A tak treba nám i Vám dobruo slovo; a žjadaťe si ho i Vi počuť i mi si ho žjadame povedať. — Lebo ako kolvek, medzi námi Slováki je aj na slovo ňedostatok, horší že ňedostatok živnosťi; lebo v tomto žívorime ešťe všahdi ako tak, ale v tom sme na celo mrtví. Ako je to svet na opak; o Ňemcach sa na pospol v učenom sveťe súďí, že majú mnoho slov, to jest, že majú mnozstvo kňíh a za celí svet osveti. Mnoho slov a Ňemci! tedi slovní Ňemci; ale Slováci sú vo svojích záležitosťach, vo svojej reči a veci dosjal ňemí — teda Ňemí Sloveni! Či to má tak biť? Ačpráve sa musí povedať; že Slováci dosť sa naslovja, nahovorja po domjech, po kútach, medzi sebou o vecach, o ktorích aj vrabci na streche čiribajú, to jest o vecach povšedňjeho, robotnjeho, ťelesnjeho života: ale o vecach višších, o nároďe, osveťe, naukách, vedách je medzi ňimí ešťe málo slov. Daŕmo je — to si viznať musíme. Pán Žitvák a pán Chlebo sa sídu — sú oba na verejnej úradňej postati, načúvajme o čom sa shovárajú? Ej nuž o tom chlebíčku, ktorí si po laťinskí pánem volajú. I to dobre svojím časom; ale zle keď ňje u ňičom inšom; ako kebi ňebolo už dávno vislovenuo to bozskuo: „že ňje na samom chlebe žiť má človek, ale aj na slove.“ „Jedno učiňťe, druhuo ňezaňedbajťe,“ povedau pán Kristus. Čo bi sme to aj mi sa už ňezachiťili reči a slová mješať o vecach ducha, v nároďe, v obci, v človečenstve sa zjavujúceho? Veru je čas už tomu — veru je čas a síce svrchuvaní. Zle bi bolo, jestli bi sme svoj čas ňepoznali a ho zaznali: tak bi sa nám stalo, ako tím, ktorím povedau Pán: „Zaňeháva sa Vám dom Váš pustí.“

A tak mislím, že Vám ktorí sťe prjaťeľja, milovňíci svojeho národa, svojej roďini a domovini, i Vi osvedčení, srďeční, oddaní, i Vi len takí, a takí ešťe ňarozhútaní, ňerozkňísaní, ale v srdci vašom predca len kolní a dobroťiví, že Vám dobruo slovo toto, ktoruo timto ňjekolko listom sverujem, tímto písmom dobromiselňe prednášam, vďačnuo a vítanuo buďe. Pomisliťe si, aká je to radostná doba pre luďí v živoťe, keď človek hovoriť začína; ľúbostní pozor dávame na ťje najmenšje prvoslovká. Prečo bi Vám ňeboli prjaťelskjeho pozoru hodnje slová mladích sinov národa toho, ku ňemu že aj Vi prináležíťe a ktorjeho ďeťi posjal ňemnoho slov, všeobecnjeho pre národ ten rozumu a smislu viňjesli a ešťe tím meňej skutkov prevjedli. A tak len počúvajťe — lebo keď bi sťe asnaď velmi, velmi mnohí počuť ňechceli; naozaj hovorím, že sa ku skalám Tatránskím obráťim, a tje ma počúvať budú, ako isťe vjem, že buďemli ja, alebo ten a ten, kdo je so mnou, mlčať, kameňja to buďe volať. Aspon tak to v Písme stojí. A ňebolo ňikdi horšje luďom na sveťe, ako vtedi, keď ňechcejúc počuť dobruo slovo bozskuo a ľudskuo, museli potom hlasi mravňjeho i ťelesňjeho rabstva, hlas bjedi a koňečňe hrúzohlas ohavnej smrťi počúvať, až potom na veki v zákruťe zatraceňja ohluchli.

2) A u nás medzi Slováki je to mnoho všeljakeho ňedorozumeňja. Hibkje duše nášho ľudu dajú sa zohínať i tak i ňetak: lebo ňemohli ešťe v mišleňích a spuosobach toho tak rečenjeho vzďelanstva svetskjeho zdreveňjeť. Preto ňech jeden hovorí za ňječo, druhí proťi tomu, obom dajú za pravdu, ako kedi mocňejší, vätší prúd ích zachváťi. A že k tomu národ náš má čujní smisel obďivuvaňja; zapjeri sa často do jeho misli a života vec i s osobou, a narasťje tam až do najviššej mjeri jeho pochopeňja. A čo raz sa v Slovákovi ako mišljenka zahňjezďi, to sa tam aj viljahňe, stávajúc sa ťjažňeho života Slovenskjeho ňerozlučním spoločňíctvom, bez ktorjeho bi ňemohou už aňi obstáť. To je ňje zlá — to je dobrá vlastnosť Slovenská; treba jej len veďeňja dať, abi sa v duchu sebevedomom na úmisel života ustaľila. Preto keď Vám budú hovoriť, toto alebo toto je pre Vás, toto je Vaše šťestja, takto musíťe si počínať; počúvajťe, ako sťe dosjal milo každjeho počúvali — čo hlava to rozum; ale predca zkusujťe duchov, najprú či sa z Boha a Krista, a potom či sa v skutku aj z lepšjeho Vášho človeka. Lebo do teraz kolko sťe sloviťelov počúvali, ktorí Vám všeljako slovo dávali. Jední hovorili k Vám všahdi o cudzej sláve, o cudzích národách, o cudzích, ba veru aj v cudzích rečjach: komu sťe z ňích zapchali ústa? ňikomu; vipočúvali sťe ích — dobre. Ale čibi sťe už teraz vďačňejšje ňepočúvali tích, ktorí Vám chcejú o samích Vás, o hodnosťi Vašej, o reči a národnosťi Vašej, a čo vjac, v reči z úst Vaších vzatej hovoriť? Druhí ustavičňe ňje po hrsťach ale po mecach presípali reči cudzjeho života do Vášho, ako dážďom zaljevajúc Vás povinnosťmi, ktorje skorej všetkím inším ľudom na sveťe, ako Vám prislúchali; „toto a toto musíťe sa učiť, bez tejto alebo tej reči sťe ňič, sťe hlupáci, bez tích a tích porjadkov sťe len takí ňepodarenci“ a tak ďalej rečňúvali. Ňepochibujem, že teraz, keď Vám povjeme, že trebas je to dobruo, ale že čo je lepšje, to doma, to pod nosom máťe, len ho zažívajťe a s ňím nažívajťe, tedi ochotňejšje k nám sa posluchom Vaším pritúliťe. Preto, keď sťe všetkím iním, cudzím otvorení a prístupní; mi sme už vo Vás a medzi Vámí; keď všetkím dobrím rečjam dáťe za pravdu, mi sme Vaša pravda; keď všetko prímeťe, mi sme predca a zostaňeme najoddaňejšje Vaši. Verťe slovu nášmu; ono je hlas lepšjeho človeka Vášho vo Vás a z Vás hovorjaceho. Komu sa zo srdca a do srdca ňepovje — ten sa ňepresvedčí; a mi s našími všetkími umisli, túžbamí a počinkamí, ak sme ňje vo Vašom srdci, teda ňevjem načo bi sme aj inďe boli? ak samích sebä, slovo naše i skutki zo srdca ňevinášame, teda ňevjem odkjal bi sme to mali.

3) A keď bi sa ňjekdo zo všetkjeho toho vismjevau? Na to ňedbajťe: lebo čože je vjac, či dobruo slovo, či vísmech? ropucha ťa muože pľuhavou jedovaťinou ostreknúť; ale slávik ťa ľubostním spevom uťeší: čo ťi buďe vjac? Beda luďom čo sa vísmeškí ľudskích kruto- a mrdopiskov od veci dobrej odvráťiť dajú! pre tích vjacej znamená slovo planuo, ako slovo dobruo; tích teda planstvo zpravuje a ňje dobrota; či už práve za to vismjatí biť ňezaslúža? Šťastní človek čo na posmeváčov stolicjach ňesedáva; ale šťastňejší čo na zlích ľuďí posmechi dbá tolko, ako na lanskích žjab munkaňja.

Veť dobre to vjeme, že vísmešnosť často ňje tak zo smjechotnosťi furtáckej vuole, ako zo zlosťi, závisťi a ňenávisťi pochádza. Keď ňemuože čert ňič urobiť, aspon zasmraďí; keď zlí človek dobrjemu inakšje uškoďiť ňemuože, aspon sa mu vismeje. Raz jedna svatojanská muška v letní ťichí večer, ak svjeťí tak svjeťí, že sa len tak, čo len trebas okolo ňej, jasalo. Rada bola, ňebožjatko, že ona takuo chaterňjastko, tak sa sveťjelkom svojím značnou stať muože; a v tom keď ešťe vätšmi sa rozosvetljeva, srk na ňu ropucha z blízkeho hňiljeho machu, hnusnou ju zastrekňe gebrou. „Ach! čo som ťi ja urobila, ti mongoličná bachra?“ „„Ňič, ti maličká cifruľa.““ „Nuž a čože si ma ostrekla?“ „„Len za to že svjeťíš.““ — Hla tak je to: kdo sám prázni dobrjeho, dobruo ňenáviďí, a krásu jeho mu ňežičí, keď ho ňemuože prekaziť, aspon ho pogebrí. Čibi sťe pri takom spuosobe vjacej ešťe mali dbať na slová vismechov, ako na slovo slávi a hodnosťi? Chráň Bože!

4) Dobre, dobre — všetko dobre — ale akože, keď rak ňevolnej pochibi srdce naše zjedá? mi sami trebas ako dobre chceme, ale abi z toho všetkjeho mohlo čo biť, pochibujeme. Dajme si pokoj, to ňeiďe: mi už len tak do vuole Božej, pomalički buďeme prežívať, čo nás tam do takích vecí, ako je národnosť, reč, literatúra, Slovenstvo: dosť máme š inším čiňeňja, načo bi sme si starosť množili! Zesť ho ňemuožem, abi ma nasíťilo? skovať ňje abi ma obohaťilo: ňezdoba, stradoba, daromná žaloba.“ — No to je síce ešťe najhoršje. Lebo zle sa tam darí, keď pochiba hospodári: a čo ťa ožehom budú ťisnúť, keď ňechceš, ňepuojďeš, ale ťa len socať budú. Medzi tím, akí človek taká reč. Kdo ňič ešťe ňepremuohou, ako ten muože rozpráväť proťi tím, čo každím krokom života odpor premáhajú? Takí prorok, čo len kus chleba zedou, prorokuje len z plnej misi. Čobi sťe Vi dali na takjeho proroka, trebas bi hňed vo Vašej hlave garazduvau! Naše slovo je lepšje slovo, ako jeho: ktoruo buďeťe počúvať?! Naše slovo prešlo cez oheň, cez vodu, jeho aňi cez prah ňje; ktoruo je zkúšeňejšje, ktoruo poslúchňeťe? Stalo sa ňedávno, že som jednoho zemjanskeho človeka na smrtelnej posťeli zpovedau. Po vikonanom prislúžeňí, hlboko vzdichnúc, povje mi zrazu bez všetkej zavdanej príčini: „Ach to všetko zahiňje, z toho ňič ňebuďe.“ A čo? a z čoho? pítam sa ja. „Nuž z tejto Slovenskej veci“ odpovje on. „Ach ba veru ňech ňepochibujú pán Urodzení! ale ňech nám pomoc od Boha žjadajú! „No veť ja všetko dobruo vinšujem“ dosloví on: „ale pochibujem.“ — Mislím si, márnemu sa o márnosťi, o ňičoťe sňíva; mrtví pochovávajú svojích mrtvích. Ktoruo slovo radšej buďeťe počúvať, či slovo života, či mrtvoti? Ba vera načo bi sťe živjeho medzi mrtvími hladali? človek a národ keď chcú žiť s dobrím a v dobrom a k dobrjemu, žijú s Bohom na veki — a Pán Boh náš je Pán Boh ňje mrtvích, ale živích. Pochiba o živoťe, je smrť života; dobrá vuoľa má živuot v sebe. Ňechbi archaňjel na horestaňja trúbiu: kdo ňechce stať, ňestaňe — ňech teda leží.




Michal Miloslav Hodža

— básnik, publicista, jazykovedec, organizátor slovenského národného hnutia, stúpenec a kodifikátor spisovnej slovenčiny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.