ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Meno života tohoto je povinnosť: povinnosť je slobodná vuoľa človeka; slobodná vuoľa je na to, abi sa človek sám zavjazau k tomu čo je dobruo: zavjazať sa človek ňemuože, len ktorí má vjeru; vjera jeďiná pre človeka je kresťanská; kdo sa na dobruo ňezavjaže, ňebuďe ňikdi slobodní: slovom pravdi večnej sa človek najslobodňejšje zavjaže: volom rohi vjažeme povrazom: človeka vjažeme božím slovom: ak sa tímto ňezavjaže povinnosťi, muože biť trebas na galiach alebo na tróňe všaďe je otrok. Kdože teda biť chceš slobodní? ja, ti, on, tedi všeci. Dobre — tak treba: vješ čo máš urobiť? Zavjaž sebä samjeho k dobrjemu, ku povinnosťi života. Keď to ňeurobiš, muožeš mať zákon trebas na kamenních doskách Mojžišovích napísaní, ale ak ho ňemáš v srdci napísaní; teda to je tolko, ako bi ho na lanskej zimi ľad boli napísali. Keď luďja záväzok povinnosťi tak zo seba zhoďili, ako nošu ňejakích daromních vecí, nazdávajúc sa, že jím tak ľakšje buďe: vtedi pán Boh poslau svojho Sina, ktorjeho jedlo bolo, vuoľu božú to jest povinnosť života plňiť. Aj človek, keď dobruo zje, vtedi ho uhádňe i urobí. Ale vtedi len je človek a zažije, keď má chuť: kdo ňemá chuťi k dobrjemu, ňech ho ťisícraz vikonať museu, aňi raz ho ňevikonau. A tak na dobrej vuoľi a chuťi k dobrjemu záleží všetka povinnosť.

2) Bez povinnosťi ňežije žjaden človek tak, ako bez jedla žiť ňemuože. „Chljeb náš vezďejší daj nám dňes“ to tolko znamená jako „daj nám Paňe Bože! ňebeskí zárobok, lebo za zemskí nám platu ňikdi dosť ňebuďe!“ Po zárobku tomto musí chodiť každí človek: a keď ňje — príďe potreba jako vojak na kvartjel a — kapsa prázdna; a bjeda tu, ktorá je horšja, ako smrť! Ako je to velikuo slovo: „že vraj, čo najlepšjeho je v tomto živoťe, je práca:“ áno, lebo bez práce ňjet odpočinku: a zahálka je sama čertovská robota: preto že leňiví storaz robiť musí to, čo ochotní naraz urobí. Kdo to vje, ten je človek vzďelaní t. j. ten je s povinnosťou života sjednaní. Na závdavok dostau človečenstvo, na nájom božstvo. Prosím Vás, kdobi sťe ňechceli do takej službi stať? A veru k tomu sa hlási každí človek. Keď povjem človek, rozumjem kresťana: lebo kresťan je prujší a poslední človek. Ňekresťaňja ňech sa so svojími bohí rátajú a jednajú: keď skúsja, že ích oklamali, prídu k nám. A keď povjem človek kresťan, rozumjem aj národ: lebo každí národ je človek. Muože síce aj ňekresťanskí národ povinnosťi života konať, ba vlastňe musí: ale to robí ňevedomki, teda bez nájmu v božom hospodárstve, a tak bez odplati skutočnej, bez radosťi svojho určeňja. Ňje tak človek a národ kresťanskí, tento vje čo robiť má: a len on má lebo cnosť pre dobročin, lebo hrjech pre ňečin a zločin. Čože je tedi tá povinnosť, ktorú má každí človek a národ kresťan? Inšje ňje, len to, čo vje, čo biť má, abi v skutku robiu. Práve tedi biť kresťanom, tedi biť tím, čo je, tím biť všemožňe, to je i človeka i národu kresťanskjeho každjeho povinnosť.

3) Ňenazdaj sa, že kdo sa menuje kresťan, v samom meňe všetko má. Lebo najlepšjeho človeka prujšje meno je kresťan, a najlepšjeho kresťana meno je sin Boží alebo Božič, Bohovič. Kresťanstvo je život, pravda: rob ho, a skúsiš. Keď ňje, muožeš biť trebas v samom Jordáňe krsťení, preca zostaňeš len sin vodi, ale sinom Ducha ňebuďeš. A čo ťi je potom zo všetkjeho? ňič. Všetki žjadosťi a radosťi Tvoje sú napísanje na voďe; či sa z pisma toho o svojej večnej radosťi dočítaš?

4) Velká čjastka človečenstva, kresťanom sa menujúceho, chcela, ba ešťe i teraz chce žiť bez kresťanstva. To bi Slovák ňeveriu: trebars i v jeho dome modlári slovom práva a zákona jakjehosi velikjeho, zjavuvať sa začínajú. A preca je tak. Ale čo sa stáva tím luďom? Hrajú sa na kolembabu — lapajú — chiťja sa — a keď sňímu z očí si rúšku, každí sa sám sebä vo svojom náruči najďe: každí si musí sám sebe do očí pozerať a viďí sa lebo ako aňjela, lebo ako čerta. To jest: mimo kresťanstva živuot a šťesťja človečenstva hľadať, je tolko, ako kebi sa človek sam sebä hladau — isťe ňenajde len seba.

5) Čím lepšje ktorí národ túto povinnosť života poznáva, tím je osvjeťeňejší, čím ju lepšje koná, tím je vzďelaňejší. Práve preto že má každí národ svoju povinnosť, má i právo ku vzďelanosťi: lebo veť samuo toto právo je už povinnosť jeho. Preto sa ku pr. menuje Kráľ Jasnosť — lebo panovňícke povinnosťi a práva sú v najuťešeňejšom smislu kresťanskje: preto najvišší Páňi sa menujú Osvícení, lebo páňi majú i velikje práva, ale aj povinnosťi — ktorím keď zadosť ňerobja, sú najhrješňejší ľuďja — sú ňekoňeční daromňíci. Za oních časov, dokjal sin Boží luďom slúžiť ňeprišjeu, osveti a vzďelanosťi právo mali len ňjektorí, ostatňí museli vo sprostoťe otrokuvať. Teraz je ňje tak: lebo kresťanstvo je povinnosť osveti a vzďelanosťi pre všetkích ľudí akjehokolvek stavu a povolaňja. A kdo povje o človeku len jednom, alebo i o nároďe že je ňje povolaní ku osveťe a vzďelanosťi: ten sa Bohu rúha. A ktorí človek lebo národ ňedbá o svoju osvetu a vzďelanosť, ten tím sebä zotročuje, ten prináleží do času pred Kristom a je učiňení starí Adam, starí hrješňík.

6) Medzi kresťanmí sa v ohľadu osveti dve straní. — Jedňi hovorja „ňetreba ľuďom a národom ňič slíchať o osveťe; lebo sa len sprjevrlja, sharelja: ovocja, vraj, zo stromu veďeňja zeďenuo ích z raja spokojenosťi vižeňje.“ Iní naproťi tomu, len osvetu, len vzďelanosť, ňeprestajňe omáľajú, slubujúc, že tak luďja budú ako bohovja, znajúci dobruo i zluo; tak ako to už aj Satanáš prujším roďičom sľubovau. Oba majú ňepravdu; tí že bráňja to, čo si človek a národ sám vzjať musí; títo že naťískajú to, čo si človek a národ sám vzjať dobrovolňe chce. Oba majú pravdu, tí, jestli ňekresťanskú vzďelanosť a osvetu ňeraďja; títo jestli ju s kresťastvom jeďiním ponúkajú. Mi zase tak hovoríme: „Pán Kristus do pekla vnišjeu a predca z mrtvích vstau a do ňeba stúpiu. Kdo sa jeho pravdi vedome životňe drží, muože vňísť aj do pekla a predca ňeshorí, trebas bi sa snaď aj opáliu; muože všetko zluo poznávať, abi veďeu tím lepšje dobruo.“ Komu osveta na zluo, na roztopašnosť, bezbožnosť, bujnosť atď. slúží; ten aj z ňebeskej blaženosťi, ako Lucifer, sebevolňe sa vihoďí. Satan všetku osvetu a vzďelanosť obsjahou a predca je pekelňík: alebo ako písmo hovorí, aj ďjabol verí, ba vje a predca sa trasje. Tak je každí človek, čo pravokresťanskej osveti a vzďelanosťi ňemá.

7) Aňi rúhať sa ňesluší, hovorjac, že „načo je sprostím ľuďom, sedljakom, psotárom, robotňíkom, a všetkím tím života zemskjeho jaromňíkom a potlkeňom osveta a vzďelanosť? tím vraj len zesť; kto je chám to jest sprostí človek, bedár, tomu len, vraj, ham.“ Ňje tak: človek či bi bou vo skvelích palotách, či na smeťisku života Slávoľudskjeho — všaďe je človek, ak je kresťan, ňje len z vodi ale i z Ducha. Bjedňíci života tohoto mnohí sú v dojmech slávi a bohatstva: šťastňíci mnohí a slávňici v chalupách. Človek — hovädo ňejeden oďjeva sa oďevom zamatovím, človek — duch — aňjel ňejeden nosí surovicu. Túto pravdu do života vostĺpilo len kresťanstvo, a síce tak, že stĺp tento zo samjeho diamantu viťesaní, zakladá sa v centrum tejto prírodi a vipíná sa nado všetki ňebá, kďe sa pán Boh a jeho sin s Duchom svatím naň opjerajú. A len kresťanstvo, — lebo pred Kristom bou človek osoba, bou človek vec: po Kristu musí biť človek Božič, kdo chce biť človekom — keď ňje, slobodno mu je aj do sviňe gergezenskej vuojsť: ako pravda je aj medzi kresťanmí mnoho gergezenskích svíň.

8) Slovák má povinnosť osveti a vzďelanosťi teda tak, ako ju má každí človek a národ, má povinnosť kresťanstva. Kdo to uverí, ten osvjeťi sa, kdo ňeuverí, ten zňeluďí, zďjablí zhoväďí sa. Nuž a či je Slovák ňeosvjeťení, ňevzďelaní? Ach ba jest dosť i Slovenskích vzďelancov; dosť i pospolitích Slovenskích dobroťínov kresťanskích, z ktorích jeden vjacej plaťí pred Bohom a jeho pravdou, ako ťisíc luďí v Európe Francúzskej, Englickej a Ňemeckej visokovzďelaních, ale planích. Len že osveta a vzďelanosť pravá je ňje ešte národňja majeť a nadobudnuťina. Ona je len u ňjektorích ešťe ako puožička, doma ňezostaňe, ale druhím sa vráťiť musí a to i s úrokmí. Ona je u Slovákov každjeho stavu a radu ňje ta perla na koruňe života národňjeho, ktorú bi sme hľadali a najdúc ju, š1i a predali všetko čo máme, a ju kúpili ako to stojí u Matúša 13. kap. Lebo práve že Slovák ešťe dosjal za ňu aňi dobruo slovo ňedau, čo je predca prujšje ňječo za ňječo. To čo je u nás vzďelanosť — to je len požičaná perla s ktorou sa vzďelanosť táto honosí, len na úchitki, len na príležitosť a prípadnosť. Ba Slovák aňi o svojích skritích pokladoch ňevje: má Cirkev všetkích temer viznaňí kresťanskích — ale si ju dosjal ešťe ňevelmi vážiu, ako dobroťivú, milosťívú matku, ale len, lebo ako karhajúca macochu, alebo ako žjadosťí ľudskích a panskích sebevolí slúžku. Má velikí smisel človečenstva, lebo Slovák sa dosjal aňi národom ňechceu menuvať, on sa len človekom cíťiu; preto aňi ňeslíchau o národnosťi; preto národňja hrdoba mu je hrjech. A predca človek a národ len v národňom osobenstve muože biť naozajsním človekom! On má schopnosťi a dari k prjemiselnosťi: a predca više nutnej potrebi sa ňezremeselňiu. Má pole — a predca plno lán. Má role v úrodnej zemi — a predca úrodi málo. Má hori, zlato-, strjebro-, železo-rudnje, — a predca peňazí málo. Má skálja, drevo; a predca v chalupách bjednich bíva. Má reč, ktorá sa menuje menom za ktoruo bi slávní Rusi ňevjem čo dali, kebi sa jejích Ruština Slovenčinou menuvala — a predca (Slovák) aňi tú na svetlo života ňevivjedou. Všetko to preto, že Slováci jeden kameň mudrcov spolu ňehľadajú: každjemu je na kremeňi, lebo žabici dosť, keď si len pre sebä ohňa zakresať muože. To preto, že sa v nároďe našom na ulici ňesvjeťí: ale len kďe tu v jednom druhom dome — či ňemusí biť tma? Národ náš ešťe aňi prujším pomišleňím ňeprišjeu na plňeňja tej povinnosťi, ktorú sin Boží takto visloviu: „Tak svjeť svetlo Vaše pred ľuďmí, abi ľuďja viďeli Vaše dobrje skutki, a chválili Boha.“ Povinnosť, ktorú, keď národ celí spolu ňeplňí, teda ju aňi ľuďja sami o sebe plňiť ňebudú.

9) Dobre prosím treba na to pamätať, čo hovorím, že slovenská povinnosť je povinnosť osveti a vzďelanosťi pravokresťanskej. Lebo sa to vo sveťe ťisíc príbehamí, ťisíc vojnámi, a pokojmí preukázalo, že samá človečenská vzďelanosť, ňemuože biť inšja jako kresťanská. Ktorí národ v Európe sa proťi tejto povinnosťi sprječiu, každí s velikou škodou a bolesťou zmudrjeť museu. — Francúzi ku pr. voňehdá v revolúcii povedali, že ňechcú biť kresťaňja; ale jích Boh aj potrestau, tak ako Filištínskích ňeduhom 1 Sam. kap. V. Ňemeckí národ vikonau ohromnú prácu za kresťanstvo, tak že i život občjanskí, svoju dušu cisárstva utraťiu. Bodajbi táto práca len pre ňeho samjeho bola zdarilejšja bívala! Pre nás Slovákov, keď si národňú osvetu založíme, musí ona isťe velikí užitok prinášať. Lebo to bi ňerozum bou, to bi naňič osveta bola, jestlibi sme z cudzích národou múdrosťi ňezosožili, a z bláznovstva jejích ňezmudrjevali. Slovenskí národ rozumjem všetki jeho kmeni, teda celuo Slavjanstvo, má tú dosjal zásluhu o kresťanstvo velikú, že ho proťi Muhamedáncom, všelijakím Mongolom, Tatárom, Ťurkom a Psohlavcom obráňilo. A naš Čech vo svojich Husitách viljau do Kristovho kalicha temer ostatňú kvapku svojej krve. Ba práve i Židovstvo slúži kresťanstvu, aspon tím živím po celom temer sveťe rozňesením svedectvom, že aj oňi aj mi viďíme „v koho sú bodli.“ Že ale Slovák povinnosť osveti pravokresťanskej má, je istuo; bo ju sám na sebä vzau, buďe tomu roku 1863, kdo dožije, ťisíc rokov. Lebo roku 863 jeho kráľ Slávnej pameťi Rastislav povolau z Réckej krajini Cyrilla a Methoda, abi oňi Slovenskí národ medzi Sávou a Tatrámi pokresťaňili. To sa a pomocou božou i stalo, a Sloven tím činom je prvorodzení sin Cirkve kresťanskej, vo mnohoľuďnom Slavjanstve. Ak v tomto príbehu národ náš prst boží ňepozná a cestu osveti svojej ňenajďe — teda pri všetkom svetle europejskej vzďelanosťi na veki slepúňať buďe. Tak vislovujeme jeho povinnosť osveti a vzďelanosťi; daj Boh abi slovo dobruo v nás i v ňom ako život slavonárodní sa vťelesňilo!