ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Tatrín je jedon spolok Slovenskí pre osvetu a vzďelanosť národu slovenskjeho. Hovorím jedon. A či vjacej ích ňjet? hej ňjet v celom živom nároďe ňjet. A keď si to pomislím že ňjet, teda ma mráz prechoďí. Ťisíc bi ich malo biť medzi Slovákmi jednjeho a toho cjeľa spolkov; ňech bi sa tam ako chceli menuvali. Tatrín je tedi spolok Slovenskí, roku 1844ho dňa 27ho Augusta v Liptovskom Svatom Mikuláši pod samou vlastňou Tatrou založení, a preto sa aj menuje Tatrín, t. j. Tatri sin: lebo Tatri sa menujú obecním menom hori a vrchi, kďe Slováci od ňepameťi bívali a bívajú. Hovorja mnohí, že sa aj inakšje mohou menuvať; ach áno, aj mi to hovoríme; lebo mjen mnoho jest na sveťe všeljakích. Ale že Slováci roďiskovi, otčinní viznam tento spolku tomutu dať mjeňili: kdo sa o tom domislí, ten len s pochvalou toto meno príme. Lebo zem je vraj matka; a Slovák ňeurobí kroka, ňepohňe rukou k práci a živnosťi svojej, ňeiďe aňi do cudzjeho sveta, abi na lono svojej matki sa zabúdau. Veť on je krem toho radocitní roďinkár a mamkár. Meno teda Tatrína je zo srdca Slovenskjeho tak vzatuo, ako sa najlepšje vzjať mohlo. K tomu ono má i ten víznam, že samo v sebe znamená vlastňe spolok a spolku tohoto bidlisko, k pr. slovo Buďín znamená tolko ako vjacej búd alebo domov; slovo Ďevín znamená dom, zámok ďevi alebo ďevojnej; Ďeťín znamená chižu, kďe ďeťi bívajú atď. A koňečňe meno Tatrina ukazuje aj na to, že tento spolok má biť ako jeden človek, ktorí sám v sebe je živá konajúcich údov jednota. Lebo slovenská misel je tak sporjadaná, že jej na skutočnom osobenstve vjacej záleží, ako na všetkích domíslách: keď ju chceme za ňječo získať, teda jej i rozum i ducha i všetko zosobňiť musíme, abi to pre ňu malo hlavu, ruki i nohi; lebo viďjeť a veďjeť, sú slovenskje slová jednomiselnje jednorodnje.

2) Teraz je už otázka, čo chce tento spolok? čože má za cjel? Abi sme na túto otázku dobre Vám odpovedali, spítame sa Vás: či Vi chceťe ňječo pre národ slovenskí dobrjeho? Keď nám povjeťe, že áno, ako sa ufáme; teda sami už vjeťe čo je jeho cjel a jeho chťeňja. Lebo tuším, že v tom najvjacej zakladáťe abi Váš národ bou múdri a cnostní a tak šťastní: pravdali? mislím že tak i Vám s ňím lepšje buďe; preto že s ňehodními ľudmí aňi v ňebi si biť ňežjadame. Abi sa ale takím stau národ náš, musí národňú osvetu a vzďelanosť si nadobívať. Ak z predešlích naších reči pamätáťe čo mi osvetou a vzďelanosťou menujeme; teda nám prisvedčiť musíťe. Osveta a vzďelanosť táto je bez slova ňemožná; lebo slovo je svjeca života, tak ako je oko svjeca ťela. Rozumjem slovo všetkej pravdi božskej a ľuďskej, ktorá sa musí životom stávať, ak má biť dobre na sveťe. Slovák už vo svojom meňe národňom má záväzok a určeňja osveti a vzďelanosťi skrze slovo. Slovo pravdi toto má biť všetko vo všetkom; ono má právo a moc nad celím človekom v každom stave, raďe, obchoďe a povolaňí; lebo len tak zo slova bivá božská i ľudská sláva, a to síce časná i večná.

3) Ako že toto slovo bližšje do života slovenskjeho vstúpi, a v ňom bívať buďe? to je dúležitá otázka. Mi síce ňemislíme to, žebi Slovák dosjal bez pravdi slova bou ostávau, lebo jeho náboženskí hlbokí cit zavždi bou slovu pravďi v kázňi cirkevňej otvorení. Slováci kresťaňja všetkích viznaňí, svatoslovnú prísluhu pravdi i života mali aj majú dosjal, tak ako jeďinú svojho ducha živnosť. A to síce na velikí svoj osoh a velikuo šťesťja: lebo že národ slovenskí v tak ťažkích okolnosťach koňečňe ako ňjejakí ňezgabní a ňesúci národ ňespodleu; to je, čo Bohoslovenstvu a Náboženstvu jeho ďakuvať máme. Slovák v istom ohleďe si je roďení Bohoslovec. Jeho ducha žjadna sláva svetská ňenapňe, iba sláva zjaveňja božjeho, a všetkej ňebeskej roďini a obce večňe dobruo a šťastnuo slavenstvo. Jemu je iba v ňebi dobre, a len tam buďe mu dobre ako si sám hovorí. On prejďe celí vzďelaní svet europejskí, od Parízu až do Astrachánu; poobzerá sa po všetkej sláve svetskej; ale obraz večnej slávi ňebeskej v misli a vjere jeho aňi na okamžeňja sa ňezatuoňi. On preňesje všetku hanu a haňbu sveta tohoto, ňech len oko jeho vjeri, studom ňezachoďí. Preto buďeme rozumjeť, čo je za príčina, že si Slovák dosjal mimo náboženskích kňíh žjadnu ňevážiu a velmi málo čítau. Ba napospol za hrjech má, mimo slova náboženskjeho ňječo svetskjeho povšedňjeho spisovať a božú reč na darmo brať. Príčina je ňje inšja jako tá, že žjadneho slova právo a potrebu dosjal ňeuznávau, ako slova náboženskjeho. Z taďjal si ťjež to visvetlíme, prečo ľud slovenskí, kďe sa mu prestalo v moci živej zosobňenej vjeri kázať, tak snadno do ťelesních vístupkov upadou a vo šťastních ňjekedi obcach a ďeďinách na vňivoč zišjeu. Toho príčina žjadna inšja je ňje, len tá, že mu lebo vitknutje rozumi jeho vudcov ňebo jeho vzali, lebo zlje príkladi svetlo jeho zatuoňili. Slovom, do terajška je Slovák tu na sveťe ešťe vždi len polovičatňík, ktorjeho lepšja polovica je doma v ňebi a druhá polovica, zlatou ňiťou vjeri tam k tej privjazaná, všahdi ešťe cudzíncuje tu na zemi. Čože sa na to Slovákom povje? Bohdaj bi sme slovo pravdi živej na to viňjesli. Ale máme ňje len slovo ale aj skutok božskí; lebo slovo a skutok u Boha je jedno. A síce toto: Sin boží z ňeba na zem stúpiu, abi zem oňebiu: či Slovák lepším svojím duchom za vudcom a dokonavaťelom svojej vjeri ňemá sám do všetkích svetskích povinnosti vstúpiť, abi aj tuto na zemi bou ako doma v ňebi? Potom, veť je to dobre, že si Slovák na svatoslovenstve náboženskom dosjal jeďiňe a všetko zakladau: ale práve to je príprava k velikej službe národňej a človečenskej, ktorú vikonať má. Dobre, dobre že tak bolo dosjal v tom jednom; ale buďe lepšje, keď buďe skrze to jedno, dobre vo všetkom. Jemu plaťí to slovo u Lukáša 12. v. 37. „Dobre je sluhom tím, ktorích keď príďe Pán, najďe kušať: Amen vravím Vám, že sa opáše, posaďí jích za stuol a choďjac buďe jím slúžiť.“ Z toho nasleduje, že keď sa Slovák tak mocňe vje držať Svätoslovenstva náboženskjeho cirkevňjeho, že je hoden práve preto Svetoslovenstva národňjeho a ľudskjeho, t. j. Slovák je práve na to, abi sa mu zo slova božjeho viňjeslo slovo opravdovej osveti a vzďelanosťi svetskej. Čas mu je tedi a povinnosť i svetskje kňihi a spisi pre svoju osvetu čítať; čas mu je svojho života svatocit i zosveťiť; lebo Pán Boh a jeho vuoľa tak má biť na zemi ako i na ňebi; a slovenskí svet, trebas ako sa buďe híbať, pokračovať, vzďelávať, osvecovať, posvecovať, ťešiť, zabávať, trebas ako buďe kumštovať, kupčiť, umeňíkovať, vedomcuvať, prjemiselňíčiť, obchodňíčiť, remeselňíčiť, rolňíčiť, hospodáriť, slúžiť, panovať, robíť, odpočívať, spolňíčiť, samotáriť, občanuvať, domáriť, žiť, mrjeť, ňemuože odstúpiť od svätosťi, lebo už svätí a svet je slovo slovenskuo, jednomiselnuo, jednorodnuo.

4) V terajšom sveťe vzďelanom je dvojnásobní spuosob hlavňí, slovo pravdi prisluhovať; alebo rečou živou alebo napísanou. Oba spuosobi majú pri mnohej svojej ňedostači, velikje osohi. Ale slovo napísanuo zlášťe ten osoh má, že zostáva. Dar písma, je dar Boží. Kdo ho ňechce prijať lebo užívať, aňi slova je ňje hoďen. Tím dobročinním spuosobom krátkočasí človek si ťisíce rokov sprítomňuje a do úzkich medzí svojho prjestoru, celje krajini a sveti i s obívaťelmi jejích umjesťuje. Tento dar písma je prepoďivňe zveľaďení nálezkom viborním kňíhtlačeňja, ktoruo teraz medzi ľuďmí takej moci došlo, že všetki kraje života ľudskjeho prejíma. Ono je teraz bežňím spuosobom rozširovaňja osveti a vzďelanosťi. Aňi mi Slováci tohoto spuosobu minúť ňemuožeme, ak vo sveťe pravej osveti nažívať mjeňíme. Preto spolku Tatrínskeho prujšja misel je tá, abi sa na útrati jeho dobrje kňihi, jak pre pospolituo vzďelaňja, tak i pre viššje vjeďeňja spísanje, tlačiť dávali. Kdožebi na tento dobrí úmisel ňepovedau, „ameň staň sa;“ ba ktorí Slovák bi sa pri virozumeňí tomto hňeď ochotňe vrecka ňelapau a čo to pre cjel spolku tohoto Slovenskjeho vďačňe zúbožiť ňechceu? Lebo veť Vám preukjažeme akí je to spuosob. Najprú to si musíme dobre povážiť, že nám o dobrje slovenskje spisi žjadna učená společnosť, žjadna Akadémia, žjadon ústav ňestojí, ňepracuje; potom to, že mi ňemáme aňi sme mať ňemohli žjadních kňíhkupcov, ktoríbi na svoje útrati a na svoj zisk kňihi Slovenskje tlačiť dávali a svojím obchodom ích rozširuvali. Teda trebas akí víborní užitoční spis, ňemuože snadno alebo práve na prosto ňje na svetlo vínsť. To je veliká škoda a újma pre náš národ, ktorí bars tu i tam bi rád čítau a hľa! takto ňemá čo. A zasa kebi aj tak bolo, žebi sa na slovenskje spisí nakladaťelja a obchodňíci našli; teda preto že každí obchodňík chce len ňje na škodu ale na zisk peňjažki svoje vinaložiť, kňihi bi drahje boli. A Slováci na pospol na drahje kňižki ňestačja: lebo u ňích iďe porekadlo, že „chudoba cťi ňetraťí, ale aňi peňjaze.“ Akože sa tu tedi spomuože? spolkom. Srečje sa nás 100 lebo 500 lebo 1000; čo vjac to lepšje; malá hŕba píta vjac; každí z nás dá ročiťe istú summu, z čoho sa drahná summa zosbjera; za ktorú sa potom dobrje spisi tlačiť dajú a za lacní peňjaz predávať budú. Lebo tu potom ňepuojde o zisk peňažití, ale o mravňí, na ktorom predca nám všetkím záležať má; pri čom je i to dobruo, že žjaden spis sa ňevidá, len ten, ktorí je svetla hoďen, a tak slovo čistej pravdi, žjadnou zišťivosťou ľudskou sa ňepoškvrňí.

5) Spuosob ktorím je táto vec v Ústave Tatrínskej zarjaďená, je tento: každí Slovák akjehokolvek stavu a radu, ktorí každoročňe do spolku Tatrínskeho dá 5 zl. strjeborních, alebo vjacej — čím vjac to lepšje — je údom tohoto spolku a menuje sa Stálec prujšjeho radu; dostáva každú kňihu, ktorá na útrati Tatrína vínďe darmo, má vo schuodzke všeobecnej tohoto spolku právo hlasuvaňja, či sa sám osobňe, či kroz druhjeho predstaví. Kdo každoročňe dá 3 zl. str. je ťjež údom tohoto spolku, Stálec druhjeho radu, má tje istje práva, kremo že každú kňižku dostáva za pou ceni; kdo na spoloční kapitál tohoto spolku složí za dva roki 80 zl. str. abi z interessov summi tej jeho účasť sa brala, ten je údom tohoto spolku, menuje sa zakladaťel a má práva tje, ktorje stálec prujšjeho radu. Pritom ale každí stálec je zavjazaní, abi vo svojom mesťečku, okolí, ďeďiňe a kďekolvek je medzi svojimí jednak na to, abi sa stálcí Tatrína stali, povolávau a ponúkau; jednak, jestliže je to ňemožno, k akej takej peňažitej obeti jich primávau. Lebo tu na to ňikdi ňetreba zabudnúť, čo som hore víššje povedau, že z vjacej grajcjarou bívajú Zlatje. Každá i tá najmenšja obeť chváli svojho darca. A toto je cjel tohoto spolku slovenskjeho Tatrína jeden. Kdobi z Vás ňebou zaň? Ba, kdobi len pomišleňím mohou biť proťi ňemu? i jedno i druhuo bi bou hrjech: lebo keď ňjeto lepšjeho, teda dobrjeho sa ňedržať ju ňehodňícka ňedbanlivošť, ktorá sama sebä o lepšje pripravuje; preto že lepšje ňemuože biť, ak najprú čo to dobre ňebuďe.

6) Ale cjel Tatrína je aj druhí s onním tuho spojení tento: napomáhať schopnú mláďež slovenskú, ktorá sa do života, či pre umeňja a víššje nauki či pre obchod a višší prjemisel na školách pripravuje. Živej potrebe námeri tejto porozumjeme, keď povážime, že v našom nároďe velikje spuosobnosťi a schopnosťi duševnje sú skovanje a pre svetlo života peknjeho straťeňje, preto, že ho ňedostatok a chudoba skliňuje a pritláča. Kolko prevíborních mužov bolo bi zo slovenskjeho rodu vistalo, kebi akej takej podpori u svojích boli našli; ale že tej ňebolo, zaraťili sa na smeťisku ako perli, ktorje mali a mohli korunu života národňjeho krásiť. Už doteraz ktoríkolvek boli a sú vzďelanci slovenskjeho národu, sú napospol prísňe vichovanje ďeťi matki chudobi a to síce či kňazskjeho či zemjanskeho či aj injeho stavu luďja, lebo vraj na chudobe svet stojí ale z chuďobi aj povstáva. Ďivu je naozaj, že doteraz v takích okolnosťjach, predca medzi Slovákmi bolo aj je mužov, ktorí sa hňeď, tam Maďarskjemu, tam Ňemeckjemu, tam Českjemu národu, tu i nášmu k ozdobe a k úžitku. Ale čibi to ňemalo biť lepšje? ba ovšem že. Pomislime si len čo na mnohích školách tje tak rečenje stipendia dobrjeho urobili; povážme všetko to, a presvedčíme sa, že cjel Tatrína v ohledu tomto je znameňití. Lebo práve on to chce, abi za ňjektorích mladích, náďejeplních luďí, mnohí pomocou svojou stáli. Predstavme že si, že kebi slovenskí spolok zo svojej pokladňice len ďesjaťich každoročňe mohou napomuocť, žebi to stálo vjac, ako čobi tích najvíborňejších ďesať kňíh na útrati svoje tlačiť dau. Lebo dobrí súci človek je predca len na sveťe najhodňejšja živá kňiha; jednak preto, že keď luďí ňebuďe, ňebude aňi kníh, jednak i preto, že jeden človek na to vzďelaní, sám vjacej kňíh spísať muože. A k tomu aňi na to ňetreba zabudnúť, čo je velmi dúležituo, že tím činom spolok Tatrínski, svojím napomožencom, ňje len pomoc bi dávau, ale bi jím aj milosť velikjeho závazku národňjeho prisluhovau. Veť to vjeme, že doteraz ňejedon schopní Slovák tak národu svojmu urobiu ako sa Slováci strnádkam ponášajú spjevajúc: „zle zle zle zle bez ďeťí, keď vichováš uleťí.“ Áno; lebo ňevďačňíkov v loňe slovenskjeho rodáctva vichovaních slúži, teraz druhjemu národu, ktorí ňič meňej ňechce, leš abi sme mi aňi len národom ňeboli. To je ňeresť, ňeslíchaná ňeresť! Ale spomuože sa tomu tak, ked si tímto národňím dobročinstvom, ktoruo Tatrín zamíšľa a porúča, duše víbornje mláďeže našej slovenskej navždi zavjažeme. Lebo tam sa dobročin len takím preukjaže o ktorích dostatočňe presvedčená je vec, že sú ňje žjadne planje odrodki, odcudki a odhodki. Hej veru dau bi pán Boh abi sme stá ťisíce mali na to; isťe bi sme jích najlepšje vinaložili: stáťisíce? áno, mohli bi sme mať, len bi sme chceli.

Pri tom ale sa stať muože, že aj takí spis sa vidá, ktorí ňje tak obsahu pospolitjeho, prostosrozumnjeho, ale toho tak rečeňe umeňíckeho, vedobnjeho buďe. Na tom ňech sa ňikdo ňezastaví, aňi preto, že ho čítať a rozumjeť ňemuože, na spolok ňezňechuťí. Lebo aj takje a práve takje spisi nám sa potrebnje, preto že ak ích ňebuďe, aňi prostosrozumnje sa spisovať ňebudú muocť, aspon ňje tak ako treba. Nám Slovákom to dosjal velmi na újmu bolo, že naši Visokoučení rodáci napospol všetko v cudzích rečjach víššje nauki a vedi spisuvali, aj tam kďe toho potreba práve ňevihľadávala. A čo s tím urobili? Do Dunaja vodu, do hori drevo vláčili. Víhovorka tá, že pospolitá národňja reč je ňje na takje veci písať spuosobná, ňestojí ňič. Aj ňemecká bola ňjekedi len taká: o ňej si ťjež Ňemci hovorili, že je pre viššje nauki ňje súca. A teraz hľa, ňjeto reči, v ktorej bi sa viššje nauki a vedbi šťastňejšje vzďelávali. Ňikdi bi ale sa tou ňebola stala, kebi sa ňemeckí učenci k ňej so všetkou chuťou a láskou ňeboli pričiňili. O žjadnej europejskej reči sa ňesmje povedať, že je na to lebo na to ňje súca; najmeňej o slavjanskej, ktorá je i vedľa sveďectva inonárodňích mudrcov, reč od koreňa najúplňejšjeho, najvivinuťejšjeho zrastu, reč hodná všetkej umeňíckej snahi a pestovi, reč, ktorej len odroďení ňedbalci slovenskí sú ňehodní. Kdo viďeu z mramoru lebo z injeho kameňa peknje sochi? No, a čibi ňehovoriu blázňive, poveďjac na prírodzení ňevirobení mramor, že je ňesúci na sochi? Ale tuto je vjacej ako mramor, t. j. reč je ňje asnaď ňjejaká prirodzená ploďina: ona je sama živí človek. A reč Slavjanskú ale zlášťe Slovenskú ja menujem samou skutočnou osobou. Nech že je tomuto tak, teda pri tom predca nám Slovákom vec všahdi na krátko vínďe a na újmu a škodu velikú národňú buďe; jestliže mi ňebuďeme podporuvať a napomáhať naších Visokoučeních ľuďí, abi mohli učenje kňihi jednak i velikou, často mnohoročnou prácou spísanje vidávať. — Dajú sa nám zasa tu do laťinčini, tu do ňemčini, tu práve do maďarčini. A nám čo buďe z toho? Ňič — leda posmech, že z nás ňič lepšjeho národňe vistať ňemuože; leda škoda, jakú ten má, čo seje, ale ňežňe. Čože tu lepšej pomoci, ako tá, keď spolkí sa na to položíme, abi aj takjeto spisi na svetlo vichádzať mohli, na útrati toho lebo druhjeho spolku sa tlačiť dávali? Pri čom aňi na to zabudnúť nám ňetreba, že mi Slováci ňemáme žjadních národňích višších škuol; a že naša mláďež v cudzích rečach sa vedám učjac, musí tú dvojnásobnú paromovskú robotu konať, že pri veci musí sa učiť prú aj reči, t. j. musí kopať poriskom, dokím si motiku zo zeme ňejako ňevikope, musí rúbať drevo drevom, abi sekeru dostala, alebo najvjacej musí otvárať klincom, abi si tje najsilňejšje záskoki na dverách k umeňú a vedám odťisla. Áno áno — tak je to s namí. Roďenjemu Maďarovi, preto, že podľa zákona krajinskjeho na višších školách všetko v maďarčiňe sa učiť musí, dá už mamka jeho klúč do ruki, motiku a sekeru, hotoví nástroj. A Slovák — čo že si počňe? Akože sa mu spomuože? Práve tak najlepšje, keď buďe mať vedomja o veci, skorej príďe k ňej i v cudzej reči. To takto rozumjem k. pr. keď sa učenje spisi aj po slovenskí budú vidavať, teda mladí Slovák do višších škuol sa chistajúci, dostanúc do rúk takí spis, obznámi sa s vecmí, ktorje na budúce maďarskí sa učiť má. Keď ale maďarskí na tolko ňevje, abi sa vo školách maďarskích hňeď do toho dať mohou, aspon buďe mať známosť veci z učenjeho slovenskjeho spisu nadobudnutú a tak potom i v cudzej reči v ktorejkolvek mu snadňejšje sa učiť príďe: lebo tak rečeňe na veci známe, len reči ňeznámej slová sa mu, sami od sebä priljepäť budú. Ba ja mislím tak, že ak chceme ňječo mať z našej mláďeže, ktorú do škuol chistáme, po predku v našich ňižších národňích školách hňeď aj viššje cudzorečnje čo len z cjastki odbaviť musíme. Veť Slovák na to má i schopnosťi i vuoľe dosť. Puojďe to. Ale toto sa inakšje ňepodarí, len tak, jestliže v reči slovenskej i spisi a kňihi školskje ňižšej a viššej učenosťi, na spoločnje útrati tlačiť a vidávať dáme. Rozumejme tedi víbornjemu tomuto úmislu a cjelu Tatrína — a napomáhajme ho všemožňe, ochotňe. Jisťe tím činom len sami svoj úžitok a svoje vlastňje ďeťi vo všetkom dobrom napomuožeme.