ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[102] [103]}

Gróf Ján Mailáth, slávne známy učenému svetu svojimi historickými dielami, uverejnil začiatkom tohoto roku v Národných novinách (Nemzeti Ujság) článok s nadpisom Vlastenectvo a národnosť, v ktorom s nezaujatosťou a nestrannosťou, nemajúcou páru v maďarských časopisoch, rozvíja jazykové pomery Uhorska, odkazuje Maďarstvo do patričných medzí a končí výzvou na všetkých nemaďarských obyvateľov krajiny, aby čo najpodrobnejšie zverejnili skutočnosti, ktorými sa cítia poškodení.

Pokladali sme za svoju povinnosť vyhovieť tejto výzve, týkajúcej sa predovšetkým nás Slovanov, tým viac, lebo ona sa jasne zakladá na šľachetnom úmysle: verejne zoznámiť s našimi ponosami, aby sa im na nastávajúcom sneme, ak sa ukážu opodstatnené, odpomohlo, aby sa odstránilo akékoľvek bezprávie a vyhlo sa budúcim príkoriam. Šľachetný gróf patrí do počtu tých vlastencov, ktorí — povznesení nad malichernú národnú márnomyseľnosť a nezaslepení národnými predsudkami — pozdvihujú svoje hlasy za posvätné právo a bojujú proti bezpráviu, nech je ono na ktorejkoľvek strane. Jemu teda a rovnako zmýšľajúcim adresujeme predovšetkým svoje slová v tomto článku, ktorého úlohou je predstaviť, že sa cítime a čím sa cítime my Slovania v Uhorsku urazení a poškodení vo svojich posvätných a neodcudziteľných právach.

Každý národ je v najvrúcnejšom spojení so svojím jazykom. V ňom ako prvom produkte teoretického ducha odráža sa národ; jazyk je teda najistejším znakom podstaty a samobytnosti každého národa. Národ práve tak ako jednotlivec prejavuje jazykom svoje najhlbšie vnútro, v jazyku takrečeno stelesňuje svojho ducha; táto vonkajšia podoba presne zodpovedá vnútru národa na všetkých stupňoch jeho vývinu, v jazyku a s jazykom sa vyvíja duch národa ako v najzodpovedajúcejšej mu forme: oba sú navzájom závislé a jeden bez druhého nemôžu teda jestvovať.

Pretože teda vnútro národa je zahrnuté v tejto vonkajšej forme a ona mu vyhovuje, samo sebou sa rozumie, že každý sa môže vrúcne modliť iba vo svojom materinskom jazyku, každý len v ňom prejaví nadšenie svojej hrude v speve, lebo piesne v cudzom jazyku, aj keď sú mu zrozumiteľné, predsa nemôžu verne vyjadriť hnutia jeho mysle a stavy duše. Aký dojemný je materinský jazyk, myslím, cíti a vie každý; na dôkaz toho uspokojíme sa s príkladom, ktorý uvedieme z oblasti nám už vzdialeného klasického sveta.

Bolo to na výprave k Tróji, keď Gréci zraneného hrdinu Filokteta,^[104] pretože nevedeli už vydržať jeho bedákanie a okrem toho pokladali ranu za nebezpečnú i obávali sa o svoje zdravie, vysadili na ostrov Lemnos, vtedy ešte pustý. Deväť rokov — tak rozprávajú starí — strávil na tomto pustom ostrove šľachetný opustený hrdina a až desiaty rok poslal mu do pošmúrnych dní radostný lúč. Gréci totiž, umdlievajúc pri obliehaní Tróje a ešte stále nevidiac nijaké šťastné východisko, rozpamätali sa teraz na svojho hrdinu a priateľa, zanechaného na pustom ostrove, a zároveň aj na Herkulove^[105] šípy, ktoré mal u seba a bez ktorých — ako vyhlásilo orákulum^[106] — nebolo možné dobyť Tróju. Vybral sa teda na cestu k nemu Neoptolemos, syn Achillov, s jeho voľakedajším nepriateľom, božským Odyseom. Opustený hrdina už zďaleka zbadal loď a keď po zakotvení videl lodníkov vystupovať na breh v gréckom odeve, ponáhľal sa im naproti, hoci len krivkajúc, lebo rana mu ešte nebola zahojená. „Vidím vás v gréckom odeve, drahí pocestní — volal — ste vy naozaj Gréci?“ A keď počul Neoptolema odpovedať po grécky, zvolal od radosti: „Ó, vy milé hlasy Grécka! Ako rozkošne, ako sladko znova zniete mojim ušiam!“ A dávno nepocítená radosť mu vylúdila slzy z unaveného oka. Vskutku krásna, nádherná scéna!

Z tohoto tesného spojenia vnútra národa s jazykom ako jeho vonkajškom možno si ďalej vysvetliť, že sa duch a génius nikdy neoddialili od svojho národa, lebo by v cudzom jazyku nemohli dokonale vyjadriť svoje vnútro. Tak Thukydides^[107] a Euripides^[108] atď. mohli byť tým, čím boli, len v gréčtine, Corneille,^[109] Racine,^[110] Thiers^[111] len vo francúzštine a Schiller,^[112] Goethe^[113] len v nemčine. Ak voľakto odpadol od svojho národa, národ tým nič neutrpel, pretože v ňom nestratil ani múdru hlavu, ani veľký talent.

Tak si možno tiež ľahko vysvetliť, že ten, čo bol bez určitého materinského jazyka a vo svojom detstve sa naraz učil viaceré jazyky, nikdy nevynikne a nemá pevný charakter, lež je nestály a vrtkavý, pretože ani jeden jazyk nezaúčinkoval hlboko na jeho rozum a jeho srdce. Nevie sa dokonale vyjadriť ani v jednom jazyku; tento nedostatok znamená, že rozum sa náležite nerozvinul a pre nedostatočnú zásobu slov sa ani nemohol, veď bez pomoci slov nie je možné myslieť. Čo však platí o jednotlivcovi, to možno vztiahnuť aj na celý národ. Vnútro národa sa prejavuje prostredníctvom jeho jazyka a ten je bohatý najmä na také pojmy, z takej duchovnej a životnej oblasti, ktoré zodpovedajú jeho vnútru, čo treba tak rozumieť, že pri inakšej podstate národa by aj jeho jazyk bol inakší, a naopak, z inakšieho ustrojenia jazyka by sa dalo uzavierať na inakšiu podstatu národa a jeho duchovná činnosť by bola v presnom spojení s ním. Zaviedlo by nás príliš ďaleko, keby sme chceli vyčerpať tento predmet, na čo by bola potrebná osobitná dlhá rozprava, a preto sa tu obmedzíme iba na uvedenie príkladov z nemčiny a francúzštiny. Je známe, že francúzsky národ má obzvláštnu príchylnosť k spoločenskosti, pre tento sklon k spoločenskosti je aj jeho jazyk zvlášť bohatý na pojmy a zodpovedajúce výrazy pre rozličné spoločenské vzťahy a viac alebo menej prešla táto časť jeho jazyka aj do jazykov väčšiny európskych národov, dôkaz to, že spoločenský život nedosiahol ešte u nich taký vysoký stupeň ako u Francúzov. Zosústredením a vyvrcholením spoločenského života je štát (l’état) — s týmto pojmom sa v maďarčine nekryje ani birodalom,^[114] ani ország.^[115] Preto francúzština oplýva takými slovami, ktoré označujú štátne vzťahy a medzi nimi je mnoho takých, ktoré sú jedine vo francúzštine. Na dokázanie postačí niekoľko príkladov. Tak do prvej skupiny patria: salle,^[116] salon,^[117] compagnon,^[118] compagnie,^[119] communauté,^[120] négoce,^[121] trafic,^[122] intrigue,^[123] comptoir,^[124] marque,^[125] accorder,^[126] raconter,^[127] récit,^[128] pourparler,^[129] raisonner,^[130] plaidoyer,^[131] haranguer^[132] atď., do druhej: l’état, souveraineté,^[133] suzeraineté,^[134] ambassadeur,^[135] légat,^[136] agent,^[137] négociant,^[138] délégué,^[139] ministre résident,^[140] attaché,^[141] ministere,^[142] parti^[143] atď. Produktom spoločenského života je rečnícke umenie, ktoré je v rozkvete najmä tam, kde ho jazyk napomáha. A veru aj sú vo francúzskom parlamente chýrni rečníci, ktorí výrečnosťou prevyšujú všetkých rečníkov európskych národov, napr. Berryer,^[144] Thiers, Lamartine,^[145] Guizot,^[146] Odilon Barrot^[147] atď. V Nemecku sú tiež parlamenty,^[148] a predsa nepoznáme ani jediného význačného rečníka, hoci parlamentov je dosť. Ja sám som mal šťastie počúvať nemeckých rečníkov^[149] v chrámoch a na univerzitách, no úprimne musím vyznať, že moju pozornosť nikdy nezaujal sám prednes, ale jedine prednášaný námet, dôkladne vystihnutý a hlboko premyslený. Hĺbkou myslenia je nemecký národ pred všetkými ostatnými, a preto aj najväčšmi spôsobilý pochopiť vývin ducha a podstatu vecí. Toto vnútro národa sa odráža aj v jeho jazyku; o tom sa najlepšie presvedčíme, ak si všimneme výrazy, ktoré tento jazyk používa na označovanie týchto vnútorných vzťahov, ako: die Sache ergründen,^[150] erfassen, erörtern, sich in die Sache vertiefen,^[151] versenken, auf die Sache einzugehen^[152] atď. Nemčina presne rozlišuje rozličné momenty ducha, ako Geist,^[153] Seele,^[154] a jej patria slová: Bewusstsein,^[155] Selbstbewusstsein,^[156] Gewissen,^[157] ktoré pojmy sú medzi sebou úplne rozdielne. Ináč je to vo francúzštine, kde sa pri výraze Bewusstsein a Gewissen používa jedno a to isté slovo conscience,^[158] čo je veľký nedostatok. Mohol by síce niekto namietať, že podobné výrazy by sa našli aj v iných jazykoch, napr. v maďarčine; isteže, odpovedáme mu, ale sú to preklady z nemčiny. Výraz Gemüth^[159] je teda majetkom nemčiny, a ani Angličan — ktorého mind^[160] a soul^[161] to neoznačuje — ani Francúz ani žiaden iný európsky národ nie je schopný to vyjadriť, pretože všetkým týmto národom chýba určitý duchovný stav, z ktorého sa rodí Gemüth. Pojem Gemüth však čo najužšie súvisí s tichým spôsobom uvažovania, a u Nemcov ani nevidíme, ako ani v celých ich dejinách, to nenazdajné vzplanutie, ako ho pozorujeme u iných národov. Ani jeden európsky národ v prítomnosti nemá jazyk, ktorý by sa tak hodil pre štúdium filozofie ako nemčina, a Nemci môžu byť na to právom hrdí. Abstraktná filozofia^[162] je ozdobou a najskvostnejším klenotom nemeckého ducha a jemu zodpovedajúci jazyk akoby výplodom tohoto smeru ducha. Rímsky národ nemal filozofiu v tomto zmysle, veď ani jeho jazyk nebol na to uspôsobený, o čom sa presvedčíme pri bližšom skúmaní scholastickej filozofie.^[163] Scholastici, na ktorých naskrze nesmieme pozerať opovržlivo po spôsobe poniektorých nevedomcov, kuli — aby len akosi mohli vyjadriť svoje myšlienky — nové latinské slová, ktoré nazývame barbarskými, akými aj sú, ale svedčia o duchovnom snažení a zároveň sú dôkazom, že latinčina sa pre tento duchovný vývin nehodí. Len čo sa reformáciou nemecký duch mocne zobudil a zapálil, latinčina sa odstránila, lebo už nevyhovovala náročnej duchovnej činnosti, a filozofia sa tiež preniesla z úzkych hraníc latinčiny na šíre pole nemčiny, čo znamenalo jej rozkvet. — V takom úzkom spojení je jazyk s vnútrom národa a každého človeka.

Jazyk je ďalej zvláštnym druhom nazerania na svet každého národa a čím je národ dokonalejší, duchovne bohatší, tým je dokonalejší aj jeho svetonáhľad, vyjadrený jazykom. Nemôžeme sa púšťať do vyčerpania tohoto bohatého námetu, lebo keby sme sa chceli dotknúť čo i len niektorých častí, potrebovali by sme na to obsiahlu rozpravu, a preto spomenieme iba, že dokonalejší a bohatší jazyk poukazuje na dokonalejšieho a silnejšieho národného ducha. Tie národy, ktorých jazyk prevyšuje v tomto ohľade iné národy, vyznamenali sa v dejinách dosiaľ nielen svojou silou, ale aj tým, že boli určovateľmi ľudskosti a držiteľmi hegemónie nad svetom. Sú to takzvané indoeurópske národy, ku ktorým patria v Ázii: Indovia, Afgánci, Médi, Peržania, a v Európe: Gréci, Rimania, Galovia, Nemci a Slovania. Jazyky všetkých týchto národov pochádzajú zo spoločného prameňa; niet tu miesta dokazovať to, veď medzi učencami bola táto otázka už dávno vyriešená a medzi nimi niet o tom najmenšej pochybnosti. A či to neboli Indovia, Médi a Peržania, ktorí boli mimoriadne silní v Ázii? Či to neboli Gréci, Rimania, Galovia a Nemci, ktorí vládli v Európe a prostredníctvom Európy nad svetom? Tieto národy boli dosiaľ takrečeno slnkom našej zeme, ktorého svetlo osvecovalo aj ostatné národy, čo krúžili vôkol neho a zhrievali sa na jeho dobrotivých lúčoch. Ony sú opravdivými aristokratmi ľudstva v ušľachtilom zmysle! Kto teda berie jeden jazyk ako druhý, kto sa mylne domnieva, že sú všetky rovnaké a nedbá o to, aký jazyk národ používa, ten je v tejto veci nevzdelanec, keby si ostatne čokoľvek namýšľal o svojom vzdelaní. Čím je národ duchovne chudobnejší, tým bude chudobnejší aj jeho jazyk, ako aj naopak: chudoba jazyka je dôkazom duchovnej chudoby národa. Jazykoveda vykonala v našom storočí také obrovské pokroky, že kto neprešiel jej dráhou a neprelistoval veľmi usilovne slávne diela Grimma,^[164] Boppa,^[165] Potta,^[166] Bindseila,^[167] Humboldta,^[168] Silvestra de Sacy^[169] a Wilsona,^[170] počínal by si naozaj múdro, keby si odpustil mudrovania o jazyku, lebo v tomto prípade nerobí nič iné, než znova mláti dávno vymlátenú slamu a vypráva do vetra.

Ďalej je jazyk znakom osobnosti, to znamená, národ hovorí svojím jazykom, že patrí sám sebe, že poslúcha svoj vlastný rozum a v duchovnej oblasti je samostatný, to znamená, že jazyk ako vonkajší výraz jeho ducha stačí mu pre rozvoj jeho ľudskosti. Národ obstojí ako národ len spolu s jazykom, bez neho by ním nebol; ak má teda osobitný jazyk, uzná sa za národ a ako takému patrí mu právo udržať si isté postavenie vo svete. Národ, ktorý stratí svoj jazyk a splynie s cudzím národom, doznáva skutkom, že nie je schopný svojím osobitným spôsobom sa rozvíjať, že jeho duch nie je nadostač silný pre takýto rozvoj a tak je prinútený rozplynúť sa v duchu iného národa a v jeho atribúte, jeho jazyku; ten národ však, ktorý inému národu svoj jazyk natíska, hovorí: nebol vraj schopný samostatne sa rozvíjať v ľudskosti. Takto vyhynuli mnohé americké národy, keď Európania dorazili aj do tohoto svetadielu, a pripadá nám to, ako keby ich bol mocný dych Európanov zničil. Podobne vymizli viaceré fínske národy, ako Méri a Vézi^[171] v Rusku, a nevedeli by sme ani ich mená, keby ich nebol starý ruský dejepisec Nestor spomenul vo svojej kronike. No ak niektorý národ opováži sa nútiť k odrieknutiu sa vlastného materinského jazyka taký národ, ktorý sa môže duchovne vyvíjať vo svojom jazyku, je to preň najsurovejšia urážka, lebo tým sa mu upiera právo vlastnej schopnosti v jeho duchovnej podstate, ďalej ľudskosť i právo na jeho samostatnosť medzi jeho blížnymi. Lebo národ, kým si udrží svoju samostatnosť, je údom ľudstva, ale ak sa zleje dovedna s iným národom, stáva sa len žilkou, a preto každý šľachetný národ, ak je to v jeho moci, zvolí si veru istotne len to prvé.

Zo všetkého, čo sme dosiaľ uviedli, vysvitá, že národ, ktorý iný národ núti, aby sa odriekol vlastného materinského jazyka, vnucuje mu taký vonkajšok, ktorý nezodpovedá jeho vnútru, natíska mu svetonáhľad, v ktorom sa úplne cudzo cíti, a snaží sa olúpiť ho o práva jeho osobnosti, keďže mu upiera duchovný vývin vo vlastnom duchu. Ale všetko toto je duchovným vlastníctvom, preto veru právom vzbĺkne v každom národe plameň hnevu, ak sa nejaká cudzia moc snaží olúpiť ho o jeho duchovné statky, lebo imanie ducha je sväté, pretože duch je základom človečenstva. A toto všetko sa pácha na nás Slovanoch, keď verejne počúvame hovoriť, že sa musíme pomaďarčiť. Ale my, súc si dobre vedomí svojej sily a svojej schopnosti pre ľudský vývin, staviame sa proti tomuto zámeru a postavíme sa proti nemu, opretí o svoje spravodlivé právo, a v obrane svojich duchovných statkov radšej všetko vytrpíme, pamätliví toho, že ten, kto si svojho ducha ako obsah človečenstva dovolí šliapať, je bedár a robí sa nehodným samostatnosti v národnej rodine ľudstva. Nech tu však nik neuvádza dôvody, ktoré vyhlasujú naše pomaďarčenie za nevyhnutné; veď duch si je sám sebe cieľom, čiže bolo by strašným hriechom použiť ho za prostriedok, a duchovné statky sú vznešenejšie a svätejšie než všetky hmotné. Tvrdením, že nás treba pomaďarčiť, je jasne vypovedané, že sa tým zamýšľa zničiť naše vnútro prostredníctvom naskrze nezodpovedajúceho mu vonkajšku, nanútiť nášmu duchu taký spôsob myslenia, ktorý mu je naprosto cudzí; a úsilím maďarizovať nás sa nám nahovára, že nie sme schopní pestovať svojho ducha a vzhľadom na svoju národnosť nie sme hodní zaujať miesto medzi ostatnými kmeňmi krajiny. A toto, blahorodý pán gróf, je naša prvá a najdôležitejšia žaloba, že totiž zásada o nevyhnutnom našom pomaďarčení bola už tak často verejne vyslovená a uznaná; toto je základný náš útlak, pretože sa ako zásada aplikuje na všetko ostatné. Z nej vyplývajúce urážky, ohovárky a očierňovania treba pokladať za jeho dôsledky a ak teda chceme s nimi skoncovať, musíme vysušiť prameň, z ktorého vyvierajú, to jest, musí sa verejne a slávnostne vypovedať, že pomaďarčenie Slovanov nie je nevyhnutné. Ale nepostačí ešte ani toto vyhlásenie, lež musí sa aj úradne na tom pracovať, aby z toho ani najmenšia stopa nezostala, slovom: maďarský národ musí celkom a neodvolateľne na večné časy upustiť od pomaďarčovania Slovanov. Kým sa toto nestane, a to v najostrejšej forme, budú ďalej trvať aj všetky ponosy, dôvera sa nebude zosilňovať a vytúžený anjel pokoja sa nevráti medzi nás. Je teda predovšetkým potrebné, aby budúci snem aj v tomto ohľade niečo rozhodol, zásadu pomaďarčovania ako bezprávnu, podlú a nespravodlivú odsúdil a najmä na to naliehal, aby sa nikdy nemohla obnoviť; až potom môže svornosť zavládnuť medzi nami. Čo sa nás týka, my sa tešíme z duchovného prebúdzania maďarského národa ako zo svojich blížnych a spoluobčanov, s ktorými sme sa dosiaľ podieľali na radostiach i bôľoch, s ktorými sme spoločne neraz svojou krvou napájali otcovskú zem vo vojnách proti lúpeživým barbarským hordám, a blahoželáme im k nastúpenej ceste a rovnako tiež uznávame, že je potrebné, aby sa vzdelanejší nášho národa učili a poznali maďarský jazyk — nakoľko si to styk s našimi spoluobčanmi vyžaduje alebo iné okolnosti so sebou prinášajú — ale naskrze ho nechceme upotrebovať v našom duchovnom živote, lebo v ňom nemôžeme uskutočniť svoj duchovný vývin, a pri svojom duchovnom rozvoji chceme používať len svoju materčinu ako po svojich otcoch zdedenú posvätnú relikviu a nikdy sa jej nezriekneme v tom pevnom presvedčení, že národ náš nezahynie a zahynúť nemôže, lež že aj on po mnohých búrlivých dňoch v nádhernom rozkvete vystúpi na divadlo ľudstva a zaujme čestné miesto v našej vlasti. K tomu neodopri nám, ó, veľký bože, pomoc svoju!

A ktože by sa aj chcel zriecť svojho materinského jazyka, v ktorom sa dávno zosnulí otcovia prihovárajú svojmu neskoršiemu potomstvu, ktorý prechádzal z pokolenia na pokolenie sťa posvätné dedičstvo, v ktorom si každý národ ospevuje a vypráva svoj život a svoje činy a odkazuje ich svojim potomkom? Ktože by sa aj chcel odriecť toho jazyka, v ktorom sa každý k bohu povznáša, v ktorom najdokonalejšieho ducha zvelebuje, v ktorom sa zo svojho bytia teší? Ó, nie, toho sa nezriekneme a v našom srdci žije tíšivá nádej, že maďarský národ uzná svätosť našich snažení, načo odbije hodina zmierenia. Veď už čujeme hlas zmierenia z úst grófa Štefana Széchenyiho^[172] a z vašich úst, šľachetný pán gróf.