E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Slovanstvo

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Peter Kotúček, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Matúš Tatarko, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Daniela Zubcekova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 119 čitateľov

Cesta po Považí

[1] [2]

Uberajúc sa z Bratislavy k domovu pod Tatry, zastavil som sa na prelete v Trnave, kráľovskom slobodnom meste, vzdialenom šesť míľ od Bratislavy, v dejinách uhorských pamätnom a pre veľký počet kostolov „malý Rím“ nazvanom, aby som aspoň na krátky čas navštívil tamojších priateľov. Nikdy mi, pravda, neprišlo na um, čo ma tam očakáva. Hneď po radostnom privítaní vytasili sa totiž moji priatelia listinou kráľa Mateja, nazvaného Korvín,[3][4] česky písanou z roku 1483 na radu mesta Trnavy. Oslovenie znie: „Opatrnim Richtarzi a Radie Miesta našeho Trnawy wiernym našym milym.“ Listina nie je síce pre dejiny dôležitá, ale vážna ako prvá slovanská listina nájdená v Uhorsku a tiež pre naše terajšie vzťahy k vlasteneckým našim susedom Maďarom. Veď ona dokazuje, že aj uhorskí králi vo verejných záležitostiach hovorievali ku svojim slovanským poddaným po slovansky, ako aj to dosvedčuje, že český jazyk na dvore uhorských kráľov bol známy a v obľube. Používanie českého jazyka na dvore uhorských kráľov bolo prirodzeným následkom vzdelávania češtiny v samých Čechách, pretože ním česká reč nadobúdala vplyv a vážnosť aj na vidieku, a ďalej vojenského vtrhnutia bojovných husitských plukov pod vedením udatného Jiskru do Uhorska, ktorý, osadiac sa pevne na Trenčianskom hrade a poraziac proti nemu vyslané mnohonásobné uhorské pluky, mocne panoval nad severozápadnou časťou Uhorska — Tatranskom. Známe je tiež, že Matej Korvín bol po dlhý čas vychovávaný na dvore kráľa Poděbrada a po prepustení si vzal za manželku jeho dcéru Kunhutu, milostnú Češku. Ostatne husiti, oplývajúci českými knihami, najmä svätého obsahu, ich rozšírením po Slovensku češtinu sprístupnili a do obehu uviedli v Uhorsku a nadovšetko vo veciach cirkevných. — Listina je vybraná z mestského trnavského archívu a verne odpísaná rukou môjho a Slovenska priateľa. Len čo sa mi naskytne príležitosť, oznámim ju tlačou na potešenie — ako sa nazdávam — všetkých mojich krajanov v Tatrách a na Dunaji, i samých bratov povltavských.

Opustiac Trnavu, ponáhľal som sa do Považia, ktoré sa ešte v diaľke rozprestieralo predo mnou so svojimi vrchmi. Bolo krásne jesenné počasie. Zanechával som voľky-nevoľky mestečká a dediny okolo hradskej, z ktorých mnohé mi prívetivo kývali obydlím priateľov, ale nemajúc čas uhýbať z priamej cesty, ponáhľal som sa ďalej. Tunajšie cesty po tom, ako som videl české a nemecké, neveľmi sa mi páčili, hoci hlboko v Tatrách, v Orave, v Turci bezpečne sa môžu pretekať s tamtými. V Novom Meste nad Váhom došiel som do Považia. Na rozprestrenom pohorí po oboch brehoch Váhu vypínajúce sa spustnuté hrady a mračnami zahalené vrcholy Tatier hlboko dojali dušu moju, človeka prichádzajúceho z ďalekej cudziny. Namiesto radosti zarmútil som sa a zamyslel;[5] šumenie vedľa hradskej tečúceho Váhu žalostne zaznievalo do dumy mojej. O pár hodín ocitol som sa v Trenčíne, ktorého na strmom štíte vybudovaný veľký a povestný, teraz spustnutý hrad už zďaleka ukazoval sa mi sťa zostarnutý obor. Nejedna myšlienka preletela dušou mojou. Tento hrad je prepamätný v dejinách, najmä pre Slovákov, ale málo sa o tom ešte vie.

V Trenčíne, navštíviac príbuzných a priateľov,[6] pobral som sa k tunajšiemu mešťanostovi pánu Pavlovi Vaďonovi,[7] chcejúc si u neho dohodnúť prístup do mestského archívu, kde som sa domnieval nájsť mnoho dôležitého pre nás. Pretože však prístup do archívu sa povoľuje iba so zvolením celého mestského úradu a pre ten účel sa musí o to žiadosť podať, majúc naponáhlo, nemohol som to urobiť a odložil som prezretie archívu na budúce leto. Pán Vaďon mi sľúbil všemožne pomáhať. Na veľké potešenie som však počul z jeho úst, že on sám na dejinách mesta Trenčína už veľa rokov pracuje, pre ktorú príčinu celý mestský archív prezrel a čo bolo dôležité, zozbieral a upotrebil. Dejiny už doviedol do XVII. storočia. Na moju otázku, v akej reči sú napísané, dostal som odpoveď: v slovenskej; nad čím som nemálo zaplesal. Od tohoto diela, po toľko rokov s námahou zbieraného, môžeme si veľa sľubovať. Nato mi pán Vaďon rozprával o niektorých dôležitých veciach z trenčianskych dejín a pripomenul tiež, že kedysi bývali v slovenskom jazyku vedené mestské knihy, ktorých prezretie mi prisľúbil. Hľa, naša národnosť v Uhorsku mávala teda kedysi väčšie práva a uznalosť než v našich časoch!

Odporučiac sa mu s prosbou o skoré vydanie jeho diela, vystúpil som ešte na Trenčiansky hrad a zvlášť aj na jeho najvyšší vrchol, povestnú Matúšovu vežu,[8] v ktorej sa u ľudu doposiaľ uchovala pamiatka neobyčajného slovanského muža. Vypytoval som sa ešte na povesti o Matúšovi u tunajších mešťanov, ale už nič také nepoznajú. Jedna z najutešenejších vyhliadok, aké som kedy zažil, je z Matúšovej veže na ďaleko sa tiahnúce Považie, na vrchy vypínajúce sa v rozličných vzdialenostiach na sever, západ a východ. Severné Tatry, ktoré najvyššie vznášajú svoje temená, boli už snehom pokryté, no Považská dolina a údolia vrchov skoro ešte celkom zelené. So zapadnutým slnkom nad vrchmi susednej bratskej Moravy zostúpil som z hradu, ponorený v myšlienkach nad stavom naším, a zaletel som v nich aj na Moravu, ktorej pohorie v diaľke sa vypínalo, a do vašich milých Čiech.[9] Prenocujúc v Trenčíne, meste asi tak veľkom ako Hradec Králové a podľa staroslovanského spôsobu, práve ako ten, s oblúkom po celej jednej strane vybudovanom, náhlil som sa s krásnym jesenným ránom konečne k rodisku. Zasnežené Tatry sa príjemne leskli na slnku a poskytovali očiam milú zábavu.

Na spiatočnej ceste do Bratislavy navštívil som slovutného nášho pevca na Považí pána Jána Hollého,[10] nesúc mu knihy do daru od pána Vinařického a „Poslání z Čech“.[11] Práve pred niekoľkými dňami bol dostal od pána Vinařického list s mnohými výtlačkami „Poslání“ a inými knihami, za čo bol veľmi povďačný. Ako vždy, aj teraz ma veľmi dojala obrovská a pritom nádherná postava jeho, na ktorej všetko prezrádza muža neobyčajného. Belasé a veľké oči jeho upreté na človeka prenikajú dušu ohnivými bleskami, ukazujúc bystrosť ducha a živú obrazotvornosť. Milá tvár a šedivé vlasy dodávajú päťdesiatšesťročnému starcovi zvláštny pôvab, ktorým okúzľuje dívajúceho sa naň. Pamäť jeho je veľká, obrazotvornosť, ako som už povedal, veľmi živá a nezdá sa, že by vekom vyhasínala. Rozpráva o najrozličnejších veciach s veľkou obratnosťou, pri svojom mládenectve sa rád bavieva a miesta, ktoré kedysi navštevoval, opisuje s najmenšími podrobnosťami. Hovor jeho je meňavý, prebiehajúci unáhlene z veci na vec, často bez akéhokoľvek súvisu, takže človek musí dávať dobrý pozor, aby ho verne sledoval. V rozpravách o živote slovenskom, z akéhokoľvek hľadiska, má najväčšiu záľubu. Nikdy predtým som ho nebol našiel takého ochotného na rozhovor ako teraz; príčina však bola aj tá, že teraz je úplne zdravý a predtým chorľavel.[12] Nad terajším rozkvetom českej literatúry a príčinlivosťou Čechov sa veľmi tešil; vypytoval sa usilovne na pánov Šafárika, Palackého, Vinařického, Pešinu,[13] Hanku, Čelakovského[14] a všetkých ich dal vrúcne pozdraviť. Príduc v hovore na terajší stav Slovákov a odrodilstvo mnohých, vždy si velebný starec hlboko zavzdychne, a tento bôľ, prejavený na tvári a očiach, prenikne celú dušu.

Jeho básne vyplynuli z najúprimnejšieho srdca, nuž nie div, že tak čarovne účinkujú na Slovensku. Ale už zanechal svetské básnenie, obrátiac sa k nábožnému.[15] „Zavesil som už lutnu moju na dub a teraz len vetry do nej naprázdno hučia,“ boli jeho vlastné, s akousi bolesťou prednesené slová; a keď som ho v mene všetkých úprimných Slovákov snažne žiadal, aby ju znova z duba sňal a ešte od srdca k srdcu nám z Považia na svojom čarovnom varyte zaspieval: on na môj žiaľ vonkoncom sa vzpieral, že by sa ešte kedy mal v svetských básňach ozvať. Ale uľavil môjmu žiaľu, vytiahnuc zo svojej truhlice vypracované nábožné spevy, z ktorých už sedemdesiat bolo hotových, čítal som z nich asi polovicu a presvedčil som sa, že ten istý duch ich utvoril, ktorý stvoril Svätopluka, Sláva, Selanky a Žalospevy;[16] on je aj tu majstrom. Piesne sú rozličného obsahu, ich väčší počet je zložený na počesť svätých zo slovenského, českého, poľského a chorvátskeho rodu, čím pôvodca aj tu chcel svoju slovanskosť osvedčiť. Písané sú v nárečí slovenskom a budú vydané, ešte hojne rozmnožené, s jeho inými dielami, ktorých súborným vydaním sa teraz náš vysoko zaslúžilý pán Hamuljak[17] zapodieva. Pre ten účel prezerá už aj pevec náš svoje spisy. Konečne žartoval, že by teraz už pustovníkom mal byť a keď som ja na to poznamenal, že on už aj tak je pustovníkom na zádumčivom Považí, pustil sa do chválenia svojho pokoja v Maduniciach a v jemu milom háji.[18] Dávali mu oveľa výnosnejšie fary než je madunická, ale on ich neprijal, ako povedal, pre milovanie pokoja. Na jednu by vraj bol prešiel, ale pretože tamojší kaplán bol maďaroman, zanechal aj tú, súc zanovitým nepriateľom všetkého odrodilstva. Ostatne nemá už nádej na dlhý život; čas, aký svojmu životu vymeral, je hodne krátky. Moje potešovanie nebolo schopné vzbudiť v ňom inú domnienku. Vidiac ma svojimi slovami zroneného po svojom boku stáť, naplnil čaše znamenitým uhorským a podajúc mi jednu, na zdravie Slovákov a nás pripíjal. Uchopiac podanú čašu, ohnivo som štrngol o jeho pohár s najúprimnejším želaním, aby sa jeho slová splnili. Strávil som s ním jednu noc v rozmanitých rozhovoroch a hneď s úsvitom, keďže mi bolo naponáhlo, rozlúčil som sa bolestne s milovaným pevcom. — Pánu Vinařickému za „Poslání z Čech“ odkazuje úprimné vďaky.



[1] Cesta po Považí

Túto Štúrovu cestopisnú črtu uverejnili pražské Květy VII, 1840, str. 412 — 14 pod záhlavím Ze Slovenska. Názov vo výbere dávame teda sami. V Květoch vyšla črta bez označenia autora. Na jej Štúrovo autorstvo sme upozornili v Štúrovej korešpondencii (Listy Ľ. Štúra I, str. 498) a na tomto základe bola črta odtlačená po prvý raz v českom výbere zo Štúrovho diela (Ľ. Štúr, K přátelům, k bratrům, str. 88 — 93). Ináč z Květov prebrala túto črtu v ilýrskom preklade aj záhrebská Danica ilirska VII, 1841, str. 79 — 80 a 82 — 84. — Črtu sme z uvedenej českej pôvodiny prepísali do slovenčiny.

[2] Cesta po Považí — Štúr urobil túto cestu pri návrate zo štúdií v Halle na jeseň 1840. Vracal sa cez Prahu, Hradec Králové a Bratislavu na Trnavu a Trenčín do rodného Uhrovca, kde zostal v októbri nejaký čas u svojich rodičov. Už v liste zo 6. novembra poslal túto cestopisnú črtu do Prahy Pospíšilovi na uverejnenie v Květoch.

[3] Listina kráľa Mateja Korvína z roku 1483 je dosiaľ uložená v archíve mesta Trnavy (Ar. I, Lad. 14, No 143). Matej Korvín dáva na vedomie predstavenstvu mesta, že zabavuje dom utečenca Gašpara, ktorý zabil jeho sluhu. O tomto liste písal Štúr aj vo Fejérpatakyho Slovenskom pozorníku I, 1842, str. 21 — 3. Štúra upozornil na list trnavský mešťan Martin Ďurgala.

[4] Matej Korvín bol u českého kráľa Jiřího z Poděbrad (1458 — 1471) vlastne ako väzeň, pretože so svojím bratom Ladislavom zavraždili strýca kráľa Ladislava Pohrobka, grófa Celjského, za čo brat Ladislav bol sťatý a Matej uväznený a poslaný k Jiřímu Poděbradskému pod dozor (1457). Neskôr (1460) vzal si Matej za manželku dcéru Jiřího Poděbradského Kunku Katarínu (nie Kunhutu). Jiří nakladal s Matejom veľmi zhovievavo, ale Matej sa neskôr obrátil predsa proti Poděbradovi.

[5] Namiesto radosti zarmútil som sa a zamyslel — totiž nad minulosťou Slovákov, ktorú Štúrovi často oživoval v pamäti pohľad na zrúcaniny Trenčianskeho hradu.

[6] V Trenčíne sa narodila Štúrova matka Anna Michalcová, tam žili jej príbuzní, ktorých Štúr navštevoval, a taktiež iní známi, s ktorými aj neskôr nadväzoval osobné a písomné styky.

[7] Pavol Vaďon (Vagyon) bol richtárom v Trenčíne v rokoch 1821 — 1843. Spomínaný rukopis jeho dejín mesta Trenčína nie je známy. (Potvrdené písomnou zprávou archívu MNV v Trenčíne.)

[8] Pavol Vaďon (Vagyon) bol richtárom v Trenčíne v rokoch 1821 — 1843. Spomínaný rukopis jeho dejín mesta Trenčína nie je známy. (Potvrdené písomnou zprávou archívu MNV v Trenčíne.)

[9] … a do vašich milých Čiech — Štúr uverejnil túto cestopisnú črtu v českom časopise Květy. Príznačné je aj Štúrovo porovnanie Trenčína s Hradcom Králové, kde sa nedávno bol zoznámil s Máriou Pospíšilovou, ku ktorej zahorel prudkou láskou, ale tá sa čoskoro rozplynula.

[10] Jána Hollého (1785 — 1849) navštívil Štúr viackrát na fare v Maduniciach (neďaleko Piešťan) a aj neskôr na Dobrej Vode. V Maduniciach účinkoval básnik Ján Hollý ako farár v rokoch 1814 — 1843 a potom odišiel na odpočinok na Dobrú Vodu ku svojmu spolužiakovi dekanovi-farárovi Martinovi Lackovičovi.

[11] … nesúc mu knihy do daru od pána Vinařického a „Poslání z Čech“ — Štúr sa nevyjadruje jasne, či on sám doniesol Hollému knihy a „Poslání z Čech“ od Vinařického a či toto všetko Vinařický Hollému poslal. Český básnik Karel Alois Vinařický (1803 — 1869), kat. vlastenecký kňaz v Kovani, bol autorom štvorstranovej tlače, ktorá vyšla na veľkom fóliovom formáte v osobitnom slávnostnom vydaní s názvom: Janu Holému, slavnému básníku slovenskému, Poslání z Čech. V měsíci srpnu 1840. V Praze. Tiskem Jana Host. Pospíšila. Autor nie je síce na tejto tlači podpísaný, ale je uvedený pri odtlačení tejto básne v časopise Květy VII, č. 35 z 27. augusta 1840 (v obsahu). V Poslání z Čech básnik symbolicky vysiela z Čiech holubicu, aby letela „od Polabia“ cez Moravu „k dolinám vábneho Považia“ do Maduníc a tam tlmočila pozdravy „bratov na Vltave“ slovenskému básnikovi, ktorý ospieval Svätopluka a vierozvestov Cyrila a Metoda. Po ríši Svätoplukovej zostali pre pýchu a samoľúbosť potomstva len rumoviská. Liekom na tieto rany je iba jednota vôle a jasný pohľad do budúcnosti; na tomto základe sa dá znova vystavať mocná ríša spríbuznených bratov, ktorú žiaden nepriateľ nepremôže. Báseň sa končí výzvou na Hollého, aby znova naladil svoje struny a oslávil hrdinov spoločnej vlasti. Českí vlastenci venovali túto pozdravnú adresu Jánovi Hollému pri príležitosti vydávania Hollého súborného diela na Slovensku, ako to vysvitá aj z osobitného listu — spomína ho aj Štúr — ktorý poslal Vinařický Hollému s dátumom 6. augusta 1840 (originál listu je v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine a bol odtlačený aj v Slovenských pohľadoch 1908 a vo štvrtom zväzku Vinařického korešpondencie). Vinařický v liste píše, že v Čechách sa dozvedajú o vydávaní Hollého spisov a nesmierne sa z toho tešia. Sám autor pred šiestimi rokmi prekladal Hollého Svätopluka do češtiny („v nářečí naše obecné“), ale v Čechách by sa všetci milovníci literatúry veľmi radovali, keby Hollý sám preložil túto svoju báseň do češtiny. Vinařický pripája Hollému svoj preklad I. — IV. a VI. spevu s tým, že by azda Hollý použil tento preklad pre vlastné prepracovanie Svätopluka do češtiny. Pritom mu navrhuje, či by vari nemohol do svojej básne vsunúť niečo o českom Bořivojovi, ktorý sa dal na dvore Svätoplukovom pokrstiť a zaiste sa zúčastnil s ním aj v bojoch. Okrem „Poslání z Čech“ Vinařický posiela Hollému svoj preklad Pyrkera Perly posvátné, preklad Vergiliových Eklóg a výber zo spisov Bohuslava z Lobkovic. Ku koncu prikladá aj Josef Václav Staněk exemplár svojej anatómie s krátkym prípisom na Vinařického liste.

[12] … a predtým chorľavel — Hollý chorľavel vlastne ešte od čias svojho kaplánovania v Pobedíme, odkiaľ musel na koni chodievať na filiálku a pri takejto ceste sa často premočil v zaliatych pašienkach, takže dostal hostec, ktorý ho potom trápieval.

[13] Václav Michal Pešina z Čechorodu (1782 — 1859) — kanonik pri chráme sv. Víta v Prahe a redaktor Časopisu pro katolické duchovenstvo, ktorý čítali a odoberali aj katolícki kňazi na Slovensku.

[14] František Ladislav Čelakovský (1799 — 1852) — český básnik, tvorca básnických ohlasov českej a ruskej národnej piesne, zberateľ ľudových tradícií, univerzitný profesor a prekladateľ diela sv. Augustína (O meste božom).

[15] Ale už zanechal svetské básnenie, obrátiac sa k nábožnému — Ján Hollý skutočne v tomto čase prestal písať svetské básne a venoval sa skladaniu piesní pre Katolíckí Spevňík, ktorý vyšiel roku 1842 a 1846.

[16] Svätopluk, Sláv, Selanky a Žalospevy — všetko diela Jána Hollého

[17] Martin Hamuljak (1789 — 1859) — úradník v Budíne, zakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý vydával almanach Zoru a Básňe Jana Hollého v štyroch zväzkoch (1841 — 42)

[18] … v jemu milom háji — v tzv. Mlieči pri Maduniciach, kde Hollý napísal väčšinu svojich básnických diel





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.