Zlatý fond > Diela > Posudky a recenzie


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Posudky a recenzie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Peter Kotúček, Daniel Winter, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Obrenovići

[1] [2]

Jako z náslovu[3] spisu vidno, sú toto životopisy Obrenovićovcov i s podobizňami ich, ktoré práve teraz vo Viedni na svetlo vyšli.

Životopisy mužov v dejinách značných sú pre dejepis dôležité a vzácne, lebo mužovia takíto, schytiac žiadosti a túžby, úmysly a pohyby národov za časov svojich, stávajú sa vyplňovateľmi hlavnými všetkého tohoto a sú jakoby odtisk túžob, úmyslov i skutkov svojich časov. Nieto v dejinách podujatia, pohybu a skutkov znamenitých, ktorým by nebol stál na čele muž dajaký značný, okolo ktorého sa všetko tamto hýbanie ako nitka okolo klbka ovije, a preto aj keď chceš ktoréhokoľvek pohyby a skutky dejinné jakoby v jadre poznať, nazri sa do životopisu mužov im na čele stávšich a uvidíš ich ako v zrkadle. Prečo aj nie je myšlienka lichá a bezzákladná predstaviť dejiny celé v životopisoch všetkých značne v dejinách pôsobivších mužov. Grécku, hovorí sa, dal zákony Lykurg[4] a Solon,[5] taktiež že ho ochránili pred návalom a jarmom perzským Miltiades,[6] Pausanias[7] a Themistokles;[8] Rím zase že zachoval pred pomstou púnskou Fabius[9] Cunctator a Kartágo že vyvrátil Scipio Africanus[10] atď. atď. Všade tam boli namáhali sa a účinkovali aj iní a bez národa by nikomu z tamtých nebolo možné bývalo niečo zviesť, ale v reči krátkej je všetko toto pod spomenutými menami zahrnuté.

Najnovšie dejiny národa srbského sú podobným spôsobom zvité okolo mužov značných dvoch, Čierneho Ďorďa[11] a Miloša Obrenovića,[12] z ktorých tamten započal dielo oslobodenia národa svojho z ohavného tureckého štvorstoletého jarma a tento ho vyviedol a dokonal. Dvaja títo osloboditelia sú preto aj najznamenitejší srbskí mužovia z časov novších, Miloš Obrenović ešte len tým od tamtoho väčší a mohutnejší, že po mnohom nešťastí v boji zúfajúcemu už a v zúfaní svojom zas naspäť do starého, teraz ešte hroznejšieho jarma klesajúcemu národu srbskému, ktorý už aj jeho prvý vodca a povzbuditeľ k boju za slobodu Čierny Ďorde v zúfalstve opustil a zanechal, dal sa na čelo a znovu ho vyzval do boja, a jednak neohrozeným hrdinstvom, jednak ale aj bezpríkladnou rozmyseľnosťou, opatrnosťou a vytrvalosťou konečne mu k úplnému oslobodeniu pomohol a dielo zavŕšil. Hlboká úcta prejde človeka pri pozorovaní deja srbského Milošom Obrenovićom vedeného a jako pri mnohých iných podobných dejoch, zdá sa, že podobné dielo len sám Miloš viesť a tak slávne zavŕšiť mohol. Deje si, pravda, nájdu a vyvolia vždy muža svojho a tento vyvolený v Srbsku bol Miloš Obrenović.

Pre nás Slovákov je dej oslobodenia Srbska veľmi pamätný a všetkej našej pozornosti a úvahy hodný, a to síce jednak zato, že vidieť z neho, čo môže ráznosť mysle, odhodlanosť a vytrvalosť, jednak ale aj zato, že sa dej tento týka jedného z najznamenitejších kmeňov slovanských, ktorý v živote domácom, spoločenskom i verejnom to, čo je rýdzeho slovanského, najviac zo všetkých západných i južných kmeňov našich zachoval. A konečne po všetkom tomto i to do váhy padá, že kmeň srbský v časoch a pohyboch najnovších najsrdečnejším a najbratskejším sa dokázal ku svojim, od seba oveľa nedostatočnejším bratom Slovákom.[13]

Deje v stručnosti poznať sa môžu, ako sme už spomenuli, zo životopisov mužov, im na čele stávšich, a tak pripomenutý spis, podávajúci nám životopisy Obrenovićovcov, je príspevok značný k poznaniu deja oslobodenia Srbska od tureckého jarma a za ním nasledujúceho rozvitku srbskej krajiny. Pán pôvodca, podpísavší sa D. K. P., podáva nám v ňom životopisov šesť, začínajúc so samým osloboditeľom Srbska kniežaťom Milošom Obrenovićom a pokračujúc za ním so životopismi: kňažnej Ľubice Obrenovićovej, manželky Miloša, kniežaťa Milana Obrenovića, kniežaťa Michala Miloša Obrenovića, synov Milošových, a konečne so životopismi Jána Teodoroviča Obrenovića a Jefrema Teodorovića Obrenovića,[14] Milošových bratov, uisťujúc nás pritom v predmluve, že keby bol mal šťastie poznať rodinu Čierneho Ďorďa tak, ako mal príležitosť poznať Obrenovićovcov, i tamtých životopisy pre ich značnosť v novších dejinách srbských by nám bol podobne jako týchto vypísal. Ostatne udáva, že životopisy podané sú vlastne preklad z veľkého, teraz v Paríži vychádzajúceho diela pod názvom Les archives historiques. Souverains et personnages distingués de toutes les nations,[15] v ktorom sa vladári, najznamenitejší mužovia cirkevní, državní i učení, jako aj umelci najvýbornejší všetkých národov z novších časov vypisujú, my ale sa nie bez základu domýšľame, že s predmetom svojím, ako sa vidí, dokonale oboznámený pôvodca spomenuté životopisy v mnohom potrebnom doplnil a nám úplnejší a živý obraz údov rodiny navedenej nalíčil.

Najznačnejšie životopisy z predstavených v spise prítomnom sú bez odporu samého kniežaťa Miloša, kniežaťa Michala[16] a kňažnej Ľubice,[17] na oslobodenie a rozvitok Srbska najzávažnejšie účinkovavších, bo Milan,[18] nástupca prestolu srbského po otcovi Milošovi, včasne umrel a bratia Milošovi, trebárs nie nepodstatne i v boji i pri ďalšom rozvitku Srbska pôsobili, nestáli predsa nikdy na výšinách dejín Srbska rozhodných. Nebude teda od veci, keď z príčin už hore vyššie oznámených uvedieme niečo v stručnosti zo životopisov najznačnejších údov rodiny Obrenovićovskej.

Zaraz po povstaní a vyzvaní národa od Čierneho Ďorďa k boju za slobodu bol Miloš medzi prvými, ktorí siahli po zbroj i a postavili sa na hlas Ďorďov neohrozený v radoch bojovníkov. Už v bojoch týchto vyznačoval sa Miloš svojou odvahou a v ničom neustupoval chýrečným už v ten čas bojovníkom srbským, Hajdukovi Veljkovi[19] a Čupićovi,[20] takže už po tieto časy oči národa po sebe obrátil. R. 1807, hnavší útokom na delostreľbu tureckú pri Užici,[21] bol nebezpečne ranený a málom by bol o život prišiel. Keď ale Miloš bol v národe dosiaľ len značným, r. 1813 stal sa on najznačnejším, bo tohoto roku stalo sa, že po mnohých nešťastiach a porážkach doterajší hlavný vodca Čierny Ďorde so všetkými skoro značnými vojvodami v zúfaní nad prospechom veci svojej zanechal a opustil nešťastím privalenú svoju vlasť, prejdúc do Rakúska na bezpečnosť, našiel sa ale jeden z vojvodcov, ktorý v nešťastí nezúfal, vlasť svoju skľúčenú osudu jej nezanechal a nikde prítuľku bezpečnosti nehľadal a tento jeden bol Miloš Obrenović! Vidiac nemožnosť každého ďalšieho boja, poddal sa Turkom, sám osobne príduc k nim a zložiac pred nimi i vlastnú zbroj svoju, ktorú mu ale Turci okrem meča navrátili, jeho ale samého zahubiť, aby národ zúfajúci nerozdráždili, za dobré nedržali, uspokojac sa so vzatím Miloša do zálohu ako záručníka pokoja v národe. Teraz nanovo sa začalo hrozné panovanie Turkov v Srbsku nešťastnom, ktoré súc neznosným, rozdráždilo obyvateľov srbských v daktorých krajoch k novému, pravda, beznádejnému povstaniu, čo Miloš spozorujúc a vediac dobre, že sa tým národu nič nespomôže, ba len ešte väčšie ukrutnosti turecké naň uvalia, sám proti kvapným povstancom do poľa vytiahol a Turkom povstanie skrotiť pomáhal. Keď ale Turci proti danému slovu náčelníkov povstania s neslýchanou ukrutnosťou zhubili, jedným len doprosta hlavy postínajúc, druhých ale nabijúc na koly, na ktorých mnohí z týchto nešťastných v prebolestných mukách viacej dní trvali, a na tento spôsob vyše troch sto samých značnejších ľudí zmárnili, Milošove i tak len poodložené úmysly ponáhľali sa ku skoršiemu vyvedeniu, bo hynúť tak i tak súdené bolo, a hynúť v toľkých mukách bolo ešte nekonečne trápnejšie ako v boji. V akom ale položení bol Miloš stried [22]Turkov v takýchto okolnostiach, každý sa ľahko domyslí, a nič inšie nezachovalo ho ako jeho najpremyslenejšie tvárenie sa a v nebezpečných okamženiach chladnosť nevýslovná, ukazujúca podivuhodnú prítomnosť ducha. Z viacej podobných prípadností len jednu uvedieme. Podozriví[23] Turci dali pod týmto časom zavraždiť jedného z najznačnejších bojovníkov srbských Stanoja Glavaša,[24] drahého priateľa Milošovho, ktorého hlava keď do Belehradu donesená bola, jeden z vražedníkov Glavašových, obrátiac sa k prítomnému v ten čas medzi Turkami Milošovi, riekol mu: „Knez,[25] či si videl hlavu Glavašovu? Teraz je už poriadok na tvojej.“ Na čo Miloš odvetí chladne: „Na moju vieru, ja už dávno nosím moju vo vreci.“[26] V takomto položení vytrval Miloš pol druha roka, vidiac ale konečne, že pod hovädskou ukrutnosťou Turkov rozhorčenosť národa na najvyšší stupeň vystúpila a že dlhšie tíšiť sa nedá, súc tiež sám každý deň v nepretrhnutom nebezpečenstve života a predkladajúc smrť slávnu rabstvu ohavnému, nabral konečne úmyslov k novému povstaniu, ťažká ale bola vec vyšmyknúť sa Turkom z drapov. Lež i tu mu pomohla opatrnosť jeho neobyčajná. Znajúc dobre lakomstvo Turkov po peniazoch, upotrebil toto k svojmu oslobodeniu. V paláci tureckého bašu Sulejmana[27] slúžilo za rabov asi šesťdesiat jeho krajanov Srbov, ktorí že pri prvej povesti o novom výbuchu srbskom na kôl nabití budú, dobre znal, umienil si ich teda oslobodiť. Sľúbil za nich Turkovi sumu peňazí značnú, ktorú ale že on zložiť nemohol, obecal lakomému Turkovi zobrať ju v národe a doniesť, k tomu ale že je nevyhnutne potrebná jeho prítomnosť medzi ľudom. Dlho váhal Turek a nechcel vzácneho zajatého pustiť z hrsti, až konečne privolil lakomý, slobodný ale Miloš odrazu bol v Šumadiji,[28] nie vari aby zbieral peniaze na lakomosť Turkom, ale ľudí a zbroj k jeho vyhnaniu zo zeme. Na Kvetnú nedeľu[29] r. 1815 zjaví sa odrazu vychádzajúcemu ľudu z kostola takovského pred kostolom, ktorý keď zbadá Miloša v striedku svojom, kričí zo všetkých úst na vojnu, na vojnu! Nato potom oblečený do rúcha vojvodského, ktoré nosil za Čierneho Ďorďa, a so zástavou v ruke predstúpi pred národ v Černuči[30] a zavolá: „Tu, hľa, som a tu, hľa, vojna s Turkami,“ a ľud kde ktorý hrčí sa okolo neho a ide za vojvodom svojím do boja. Od tohoto času neprestal Miloš, až skončil dielo svoje. Hneď nato vypukla vojna a šťastie sa obrátilo po strane srbskej. V bitkách pri Čačku,[31] Paleži,[32] Valjeve,[33] Rtaroch,[34] Kragujevci, Požarevci,[35] Karanovci[36] a pri Dublji[37] dobyl Miloš víťazstvá slávne a za dakoľko mesiacov očistil celú zem od nepriateľov okrem pevností. Nielen ale že sa Miloš vyznačoval v bojoch odvahou a smelosťou, lež aj všetkými tými vlastnosťami, ktoré mávajú mužovia vyšší, veľké veci vedúci. V podujatiach mal Miloš opatrnosť a rozvahu, chytrý prehľad, rozmyseľnú náhlosť vo vykonaní, tam, kde bolo treba, býval trpezlivým a miernym, kde inde zase neústupným a prísnym. A pri všetkom tomto bola mu vlastná i tá spružnosť ducha, ktorou omdlievajúce už a pod bremenom klesajúce množstvo nanovo zapáliť a k činom novým pohnúť znal. Po víťazstvách spomenutých Miloš opatrným svojím vedením rozdelil dve vojská turecké, na pokorenie srbského povstania vyslané, uzavrúc s jedným prímerie a druhé tým zmútiac a oslabiac, čím konečne cestu prekliesnil k nakonaniu s Turkami. Takto sa začalo s nimi jednanie, ktoré k uznaniu vnútornej samostatnosti krajiny srbskej zo strany tureckej a k uznaniu Miloša za vladára zeme naposledy doviedlo. Od národa bol Miloš po prvý raz za vrchného vladára zeme priznaný r. 1817, čo sa ešte s náležitou slávnosťou r. 1826 a r. 1829 opakovalo a potvrdilo, od tureckej ale vlády uznaný a potvrdený bol Miloš v dôstojenstve tomto r. 1821 a r. 1830, v ktorom, čo zvláštnu pozornosť zasluhuje, i rodine jeho následníctvo v hodnosti vladárskej nad zemou srbskou od Porty[38] dané a poistené bolo.

Ale vysoké vystúpenie Miloša nebolo všetkým uznaním jeho vo vrchnej hodnosti zachránené od nepriateľských útokov. Tí, ktorí s ním bojovávali alebo aspoň časom značnejších hodností v zemi dosiahli, zlým okom sa dívali na veľkú moc Milošovu, protivnú okrem toho utvoreniu sa v národe srbskom všetkého mnohovladárstva a veľmožstva čili zemianstva. Zato nespokojenci vymohli u tureckej vlády r. 1839 hatišerif[39] alebo sultánsky rozkaz, ktorým sa Milošova moc náramne ohraničila a vládu do rúk mnohovladárov v rade državnej zasadajúcich preniesla, ktorý rozkaz tým ľahšie bolo vymôcť u vlády sultánskej, že túto za roveň vládobažným Srbom rastúca moc Milošova veľmi omínať začala. Miloš až na samu tôňu vladárstva obmedzený a od priateľov len moci privržených opustený, poslúchnuc nevčasnú radu jeho oddancov, poďakoval sa toho samého roku z hodnosti vladárskej a odobral sa von z krajiny.

Nielen za čas bojovania, ale aj za vladárenia svojho vykonal Miloš otčine a zemi svojej služby znamenité, z ktorých dajedny i my tu podľa oznámeného spisu uvádzame. Po oslobodení otčiny svojej ustrojil Miloš v zemi srbskej vládu vrchnú a chránil ju patriarchálne, pokoril a odstránil vládochtivých a v zemi nesvornosť rozfukujúcich sokov, udusil vo vzniku utvorenie sa v zemi veľmožstva a zemianstva a zavaroval tým národ od duchovnej i telesnej služobnosti, ustrojil v zemi správu i súdy, sporiadal duchovenstvo národné i nadaril ho, založil a zbudoval v zemi kostoly, kláštory, školy, nemocnice, kasárne, prachárne, mosty a mnohé druhé verejné stavby, v poriadok uviedol dediny, vymýtil husté hory a prerazil cesty, ustrojil karantény[40] a mor do zeme donesený zastavil, položil základ pravidelnému vojsku i nadobudol delá, vzbudil a napomáhal priemysel každého druhu, povolal do zeme ľudí učených a priemyselníkov rozličných a odmeňoval ich práce, hajductvo už nepotrebné utlačil a bezpečnosť bezpríkladnú v zemi uviedol, pritom sporením seba obohatil[41] a predsa v národnej pokladnici milióny zanechal a meno srbské nielen doma a v Turecku, ale po celej Európe zas znovu vzkriesil a oslávil atď. Zaiste pri uvážení tohoto a dejov od Miloša vedených zrovnávame sa s pánom pôvodcom, hovoriacim, že ten, kto na Miloša ledabolo špince, špiní tým sám národ srbský, ktorý by nebol len najpovolanejšiemu najvyššie dôstojenstvo stried seba zaujať dopustil a od takého, za akého ho jeho nenávistníci vydávajú, sa celých štyriadvadsať rokov spravovať nedal. Nedarmo, prikladáme my k tomu: piesne srbské meno Milošovo nad Dunajom rozspievali![42]

Postava Milošova je vedľa pôvodcu stredná, svalistá, tvár výrazu silného a múdreho, zraku ostrého, on sám hovorí viac chytrejšie ako premyslene, je veľmi činný, v jedení a nápoji mierny, ostatne prudký, ale je uňho skoro po hneve a jako v hneve, tak i v priazni nestály. Pamäť jeho je výborná, rozsudok chytrý a zvedochtivosť pri ňom veľká. V živote svojom reči, peniaze a často i ľudí užíval jako nástroje k účelom, po ktorých išiel. Vystaviac pôvodca Miloša z týchto strán, neopominul ani jeho chyby a vady a vyložil ich úprimne, ktoré podľa udania padajú hlavne do kruhu domáceho a spoločenského života.

Narodil sa Miloš r. 1780 v Dobrinji[43] v župe Užickej z otca Teodora Michailoviča[44] a matky Višny. Mater jeho bola už predtým vydatá za Obrenom, s ktorým mala i deti, po tohoto ale smrti išla za spomenutého Teodora Michailoviča. I prvý i druhý jej muž boli ľudia chudobní a následkom toho i Miloš strávil svoje mladé roky vo veľkej chudobe a nedostatkoch. Aby sa preživil, hnávaval Miloš ako pastier kupcom rožného dobytku lichvu na trhy do Zary v Dalmatsku, keď ale pozdejšie jeho polobrat Milan,[45] t. j. jeho brat po matke a syn predošlého jej muža, k značnejšiemu imaniu prišiel, začalo sa i Milošovi viesť lepšie. Krotký a ľudský Milan preukazoval polobratovi svojmu dobrodenie a žil s ním v opravdivej láske bratskej, zato aj Miloš, vďačnosťou a láskou k nemu hnutý, prijal i jeho meno rodné a tak sa stalo, že celá pozdejšia vladárska rodina v Srbsku nosila a nosí meno Obrenovićovcov. Po odstúpení Miloša najstarší jeho živý syn Milan nastúpil hodnosť vladársku v zemi, umrúc ale o krátky čas, ostavil ju mladšiemu bratovi svojmu Michalovi, ktorého aj mnohovladári zeme, už vtedy nedobrým duchom podšití, za knieža zemské vyvolili, ako čo by voľby po uznaní následnosti v rode Obrenovićovskom v hodnosti vladárskej i zo strany národa i zo strany tureckej Porty bolo bývalo treba. Dlho sa vzpieral Miloš prepustiť syna svojho k zaujatiu patriaceho mu dôstojenstva, vidiac úskoky mnohovladárov, istiacich, že so smrťou Milanovou následnosť kniežatská je stratená; naposledok ale prepustil ho predsa a Michal,[46] zaujavší prestol otcov, vystrojil sa s mnohopočetným sprievodom, v ktorom bola i mať jeho drahá, zaraz do Carihradu pre potvrdenie v nastúpenej hodnosti. Slávne prijali Michala v Carihrade, vyznačili mnohonásobne i potvrdili a v nastalej jari r. 1840 naspäť v sprievode zvláštneho tureckého komisára do zeme vystrojili. Ale duch úkladný, podťavší nohy otcovi, zastrájal sa hneď spočiatku i na syna, ktorým vedení vládochtivci vymohli ešte na zdržovanie sa Michala v Carihrade bez jeho vedomosti, aby mu boli k boku postavení dvaja nezvrhnuteľní radcovia,[47] čo smerovalo i proti plnomocnosti vladárskej i proti ústavu[48] zemskému. Neskoro sa o tomto dozvedel knieža a jako jemu, tak i mnohým v zemi a menovite i v rade državnej bola vec táto odporná, čím trenice a rôznice v zemi vzrastali, podpaľované od vládochtivcov ešte prostriedkom jedného výboru, ktorý pod zásterou[49] vysvetľovania nového ústavu zemského boli po celej zemi vystrojili. V rastúcom zmätku obrátili sa vládochtivci k Porte, aby pomáhala, a táto povďačná z rôznic srbských a otvoreného jej tým miešania sa do zemských záležitostí vyslala r. 1840 zvláštneho komisára[50] do zeme s tým naložením, aby vymohol prijatie a uznanie dvoch radcov horespomenutých, čo ale keď ešte väčšmi duchov pobúrilo, prišlo v zemi, proti rastúcemu vplyvu tureckému už rozdráždenej, konečne k tomu, že i komisár turecký i vládochtivci s ich prívrženstvom zem opustiť prisilení boli. Vypovedaní uchopili sa prostriedku, akého sa nespokojenci v podobných okolnostiach chápajú, t. j. dali sa vykričať po novinách za „ustavobraniteljov“[51] a citliví i ľahkoverní uverili im, trebárs vlastne oni sa proti rečiam i výslovnému zmyslu ústavy za zradcov vtisknúť chceli a ústave samej žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Po oddialení nespokojencov zo zeme nastal za čas pokoj, ktorého aj vláda kniežatská ku pokrokom krajiny v každom ohľade užila, uvedúc v súdoch a vo správe državnej pravidelné postúpanie, polepšiac stav duchovenstva, dajúc zem popísať štatisticky, rozhojniac školy, založiac učenú spoločnosť i právnu fakultu v Belehrade, zoberúc pokladinu (fond) školskú, nastavajúc viacej a okrášlenejších verejných budov, popraviac karantény a pozvúc z Rakúska učených i priemyselných ľudí každého druhu atď. Mnoho sa za tento krátky čas do života uviedlo, viac ale sa ešte strojilo a zamýšľalo.

K tomuto všetkému bolo treba peňazí, že ale doterajšia daň z piatich toliarov od každého usadlého hospodára záležiaca nestačila, s privolením rady državnej i národa zvýšila sa na šesť; toto nespokojenci užili k cieľom svojim a darilo sa im u národa, obecné dobré krajiny ešte slabo chápajúceho. Medzitým Porta neprestajne na dovolenie návratku vypovedancom do zeme naliehala, čo sa sprvoti len nepatrnejším,[52] naposledok ale aj na mnohé naliehanie i najpatrnejším po ich záväzku, že sa pokojne držať budú, dovolilo; sotva ale že sa videli v zemi, začali zaraz nespokojnosť všetkými možnými prostriedkami a na všetky strany rozduchovať a zvýšená daň z veľkej strany urobila, že im po národe po vôli šlo. Vidiac čas prístojnejší, urobili sprisahanie a o príležitosť k vypuknutiu verejného rozbroja nebolo veľmi ťažko; túžiac sami po najvyšších hodnostiach a nežiadajúc o ne výslovne, rozhlásili, že kniežatskí ministri mladé knieža na všetky predrečené novosti zvádzajú, títo teda ako zlí radcovia že sa majú odstrániť. Netrúfajúc si ale sami očite vystúpiť, ukryli sa za Turkov a tak Turci, akoby už páni v krajine, žiadali zvrhnutie predrečených ministrov. Knieža, opierajúc sa na svoje právo, na právo krajiny, vnútornú samostatnosť zákonne majúcej, odbil s nevôľou dotierania tieto, čo bolo heslom k výbuchu. Nespokojenci, popodkupujúc už zavčasu vojsko a hlavne jeho náčelníkov, medzi ktorými i náčelníka delostreľby so všetkými delami,[53] majúc okrem toho nespokojenstvo pre daň po svojej strane, povstali v zjavnej vzbure. Knieža neváhal proti nim s malým ostatkom verného vojska a s čiastkou nakvap ozbrojeného ľudu do poľa vytiahnuť, ale nemajúc ani jedného dela, boj podujal nerovný. Spredku síce sa mu dariť začalo, hneď ale potom pri Kragujevci a pri Žabaroch sile ustúpiť musel tým skoršie, že i daktorí vodcovia kniežatského vojska boli s nespokojencami v porozumení, daktorí podozriví a najviacej z nich nechutní[54] a že i ostali verní boli zmätení tým, že sa krikom nespokojencov zaviesť dali, akoby tu nešlo o knieža, ale len o jeho ministrov. Vidiac knieža, že takto vec jeho je stratená, ponáhľal sa do Topčideru[55] a odtiaľ prešiel 27. srpna (augusta) 1842 do Zemlína[56] na rakúsku stranu, nechtiac vedľa rady daktorých konzulov ísť do belehradského zámku pod ochranu tureckú. Hneď nato potom držali nespokojenci snem národa po svojej vôli, zvrhli z prestola Michala, vypovedali Obrenovićovcov zo zeme naveky a ich prívržencov úradov pozbavovali, pozatvárali a inakšie prenasledovali. Čo ale s touto vzburou a premenou vyhralo Srbsko? Stratilo následnosť vladársku, len v rodine Obrenovićovskej uznanú, národ sa porozpádal na strany, z ktorých vždy nové rôznice hrozia, straníctvu a sebeckej cti a vládobažnosti sa vráta dokorán otvorili, závislosť od Turecka vzrástla, národ búrením a podkupovaním v mravnosti upadol, priemysel za dlhší čas zaostal atď. Veru pri pohľade na omrzlé deje tieto musíme i my zvolať: ejhľa, pekné príklady otcov našich! I tí vladárov svojich vyháňali a kde ktorému z väčších nebola uspokojená žiadosť jeho, zaraz sa rýpali prestoly, búrili a trhali obce a krajiny!

Po vyhnanstve svojom usadil sa Michal v Rakúsku, odkiaľ v rozličných rokoch celú Európu preputoval[57] a so vzdelaním seba sa zaoberal. R. 1843 študoval na všeučilisku berlínskom náuky prísnejšie a zaoberal sa nimi po cestách svojich i v súkromnosti. Na cestách svojich navštívil r. 1847 — 8 i Rusko[58] a bol tam od cisárskeho dvora i veľmožov ruských s vyznačením prijatý. Srbom v najnovšom boji proti Maďarom pomáhal i radou i skutkom.

Je on podľa výpisu postavy vysokej, štíhlej, oka veľmi krásneho, ostrého a pritom krotkého, hovor jeho je viac rozmyslený ako chytrý. Trebárs veľmi bohatý, nestojí predsa o nádheru, spev a cvik tela mu je milou zábavou. Zná a hovorí mnohé reči, zo slovanských srbsky a rusky a z cudzích skoro všetky vzdelané západné okrem anglickej. I na tureckú reč sa zná. Pohnutý nespravodlivým osočovaním otca svojho napísal k jeho ospravedlneniu vo francúzskej reči proti Cyprienovi Robertovi[59] a vydal aj v Paríži r. 1850 spis pod názvom Miloch Obrénovitsch ou coup d’oeil sur l’histoire de la Serbie de 1813 a 1839, pour servir de réponse a M. Cyprien Robert par le prince Michel Miloch Obrénovitsch, Paris 1850, čo mu ako synovi, ktorý ostatne sám chyby otca svojho uznáva, veľmi krásne pristojí. Je pravdymilovný, spravodlivý, dobročinný a v slove stály, nepriateľom svojim i najhorším hotový je odpustiť, ak oni len národu dobre prajú i skutkom mu dobre robia. Nikdy vec neprenáhli, v ničom je nie prehnaný a na prvý pohľad nezaujíma za seba ľudí, kto ho ale dlhšie pozná, oddá sa mu s dôverou neobmedzenou. Národ i vlasť svoju miluje nadovšetko, je skrúšeno nábožný a cirkvi svojej nezvratne oddaný a verný, pritom ale často sa čuje od neho „brat je mio, ma koje vere bio“ — brat je milý ktorejkoľvek viery.

Je najprv Srbom, potom Juhoslovanom a nato Slovanom v obšírnom zmysle. Mnohým putovaním, učením a skúsenosťou známosti jeho sa veľmi rozšírili a prenasledovaním osudu zmužnel duch jeho. Netrpí žiadne úskoky a úklady, a to tak ďaleko, že v mnohopočetných pokusoch za návrat jeho do otčiny a na prestol od r. 1842 sa zbehnuvších on ani bezprostredne ani prostredne žiadnej ani najmenšej účasti nemal, ačkoľvek na pozyvoch, nutkaniach, prostriedkoch a dobrý výpadok sľubujúcich osnovách nechýbalo. Zná nadovšetko trpieť a čakať s heslom svojím „vreme a moje pravo“ — čas a moje právo — s jasným pohľadom hľadí budúcnosti v ústrety.

Narodil sa Michal v Kragujevci r. 1823 a je najmladším rodencom kniežaťa Miloša a Ľubice. Detinstvo strávil v Požarevci a sčiastky v Kragujevci pod dozorstvom matky svojej. Najprv sa učil doma od rozličných vychovávateľov, potom v gymnáziu kragujevskom a neskôr v Temešvári. Pôvodca k tomuto dodáva, že opravdivé vychovanie dala mu jeho rázna a milostná matka, takže čo sa srdca, povahy a náklonnosti týka, on jej viac povďačný byť musí ako všetkým učiteľom spolu.

Kňažná Ľubica Obrenovićová, manželka Milošova, narodila sa r. 1788 v Srezojevciach v župe Rudnickej a pochádzala z rodu Vukomanovićov.[60] R. 1805 vydala sa za Miloša a stala sa matkou štvoro detí: Petrije,[61] Savky,[62] Milana[63] i Michala.[64] Prvých jedenásť rokov svojho vydaju strávila v Brusnici[65] a na druhých miestach, potom v čas búrok žila v Kragujevci a po vydobudnutí samostatnosti srbskej zdržovala sa i s deťmi v Požarevci. Ako starostlivá matka sprevádzala r. 1838 svojich dvoch synov na náuku do Temešváru i strávila s nimi zimu, nato sa vrátila do Belehradu, kde i po príchode svojho muža pri posteli ťažko nezdravého syna Milana zostala. R. 1839 sprevádzala Michala do Carihradu a vrátiac sa do Srbska, ostala tam s ním až do jeho vyhnanstva, kam s ním, svojím miláčkom, sa vybrala a r. 1843 v Novom Sade v kvetni, viac od žalosti nad nešťastím rodiny ako od choroby telesnej, život zemský skončila. Milý jej syn Michal dal ostatky jej slávne pochovať v kláštore krušedolskom.[66]

Bola Ľubica strednej postavy, krásna, činná, veľmi rozumná, dobrá, sporiteľná, pobožná i prostodušná. Keď chcela, znala ukázať, čo je, ale znala si i láskavosťou srdcia nakloniť. Mala riedky dar hovoriť pekne, dobre, krátko a s mocou presvedčujúcou. Manželovi svojmu bola verná a usilovala sa jeho poklesky popraviť, zacloniť a odstrániť.

Na deti svoje bola jako matka láskavá a prísna, ktoré ju hlboko ctili, ale sa jej i báli; jako domáca pani viedla dom rázne a hľadela na poriadok a spornosť; jako kňažná podporovala a opatrovala úbohých, chorých, ranených bez rozdielu stavu i rodu; jako Srbkyňa ľúbila svoj národ a vlasť a túžila po jej oslobodení, podpaľujúc v čas búrny odvahu klesajúcich; jako kresťanka bola tvrdej viery, zachovávala prísne obrady a príkazy cirkvi svojej a znášala nešťastia pokorným a trpezlivým duchom.

Reč v životopisoch týchto je jadrná a krátka, zrazená a pritom obsažná, nemajúca nič z roztečenosti rečí teraz módnych a u iných národov teraz bežných, ale rovnajúca sa viac plastike rečí starých. My reč a spôsob prednášania vecí jak u jednotlivých ľudí, tak u národov berieme za voľačo podstatného, bo sa nám vidí a tuším nie bez základu, že s rečou stručnou, jadrnou spojená je i usadlosť ducha, zjavujúca sa i v slovách i v skutkoch, kde naproti tomu s rečou rozťahanou obyčajne spojená býva i rozbehanosť v myšlienkach i v živote. A kde mnoho rečí, tam obyčajne málo skutkov, ako to už i obecné príslovie povedá. Mnohorečnosť, a to neslýchaná, slovami i spismi, prišla v nových časoch na západe Európy vonkoncom do behu, koľko ale a jaké skutky z tých prehojných rečí pošli, svet vidí a ešte pozdejšie dokonalejšie vidieť bude. Radi sme teda veľmi jadrnosti a krátkosti reči, kde ju stretáme, a v prítomnom spise nachádzame ju najmä v predmluve, pôvodcovi celkom vlastnej, k nemalej úteche našej. S dovolením veľacteného obecenstva vypisujeme z predmluvy tejto za heslo ono známe latinské „victrix causa Diis placuit, sed victa Catoni“,[67] majúcej na ukážku niektoré miesta. Hneď spočiatku takto reč zavádza pôvodca: „Obyčno je, ako i slabo pochvale dostojno, da ljudi one rado spominju, chvale i uzvyšavaju, i onima se klanjaju, koi su ili na putu k velikoj vlasti, ili već takovu u punjoj meri imadu; naprotiv pak one, koi su s vysokog stepena gradjanske znatnosti svojevoljno ili primorani sišli, ne samo sto nemarljivo ostave, lakoumno zaborave i plašljivo ich se klone, nego ich jošt podlim i zlobnim načinom ruže, sramote i gone.“[68] Koľko myšlienok tu v jak málo sadách[69] a výpovede tieto jak sú závažné! Alebo: „Bylo je vreme, gde by u Srbii čoveka opasnim proglasili byli, da je o Obrennovićima što dobro progovorio, kamoli da je što napisao; kao da nije moguće o jednome dobro reći, da se drugi ne kudi, ili kao da ovaj postaje boljii, što se onaj ruži.“[70] Alebo na konci: „Samo o tome jednom neka bude uveren čitatelj, da sam pisao, kao što govorim, da govorim, kao što mislim, a da mislim: da o mrtvim ljudma valja istinu reći, a za žive onako misliti, kao da su već umreli.“[71]

Ale chtiac jadrnosť a stručnosť reči pôvodcovej jasne predstaviť, museli by sme celú tú krásnu a závažných právd plnú predmluvu sem prepísať. Stručnosť takáto reči je bez odporu výsledok mnohej rozmyseľnosti, usadlosti i náuky a znázorniť i osvojovať si ju nieto lepšej pomoci od učenia sa starých klasických rečí a zaoberania sa ich spisovateľmi. Tí mysleli, len čo bolo treba a potom vyslovili to stručne, čo mysleli. I u našich predkov nachádzame reč stručnejšiu od časov novších. Ale prostopašný a krikľúnsky maďarizmus, vtrepavší sa do škôl našich, vyhnal stadiaľ vznešený svet starý a miesto ušľachtilosti a ráznosti tohoto vpravil do nich svoje krikľúnstvo, s ním spojenú prázdnotu a kadejakú rozpustilosť a peleš mravov!

I tá šľachetnomyseľnosť, vystavujúca vady i na milom svojom predmete a nezatajujúca, ale úprimne uznávajúca zásluhy a znamenitosť i odporníkov tohoto, je u pôvodcu všetkého uznania a cti hodná. Keby sme sa my Slovania tejto zásady držali, nepovstávalo by u nás toľko nešvár a toľko roztržitostí pohoršlivých. Ale keď sa už kto u nás do koho zadrapí, nezostane on len pri prvej príčine k tomu mu príležitosť zavdavšej, nepozoruje viac na dobré, vari vznešené iné strany svojho odporcu, ale baží len už celého, ako je, zvliecť do blata. Preto podujatia naše ustavične sa kyvocú, nemôžu prísť k silnejšiemu rozvitku a často sa vo vzniku svojom rozpadávajú. Čas je ale veru už a čas zvrchovaný, aby sme každú nízko — a podlomyseľnosť vyháňali i z nášho domáceho i spoločenského i verejného života, bo neprídeme k dejom dotiaľ a nezasadneme k slávnosti ich, kým nebudeme na mysli i duši oblečení v rúcho prístojné!

Pôvodca, úprimne vyznávajúci aj vady a poklesky muža, od neho v toľkej sláve vystaveného: jeho násilenstvá, ktoré si tu i tu dovolil, počúvané časom podšoptávania podlizačov a iné vady života domáceho, pokračuje i v tomto vedľa mienky našej v zmysle slovanskom. U nás zaiste musí byť a bude vo dňoch života nášho budúcich život verejný a domáci jeden celok, a jakým je kto neúhonným v jednom, takým má byť aj v druhom. Preto aj, Slovan, kto si na púti verejného života a poklesnuls’, pokaj sa v duši svojej a preveď životom kajanie svoje; často u duší neobecných, jak u Themistokla dakedy i u samého sv. Pavla slúžia poklesky lepšiemu a vyššiemu a platí i tu vznešené to Kristovo: „Milší je jeden zblúdilý ako deväťdesiat zachovalých.“ Potom ale zas len poklesky mužov, zmýšľaním i činmi svojimi nad obecnosť sa vyvýšivších, len v ústach omáľať, týmito všetky ich vyššie strany ako blatom zahádzať chcieť, to patrí len dušiam nízkym a obecným, tamtým sotva do šľapaje vstúpiť hodným, a za týmito podliakom najmizernejším!

Z úmyslov, aké sme u pôvodcu prítomného spisu našli, radi by sme videli vytvorené a perom takým, ako je pôvodcovo, nakreslené keď nie celé, aspoň nové predôležité dejiny Srbska. Len potom, keď sa mužovia takíto do dejín našich zaberú, predstavia sa tieto očiam našim v jasnosti a v celku dokonale spojitom.

So zvláštnou ešte potechou v spise prítomnom videli sme, že pôvodca, opustiac príklad daktorých novších Srbov v pravopise, užíva jer i jery[72] a tak pristupuje k nevyrovnanej ústrojnosti a dôkladnosti cyrilice naozaj pravoslávnej. Bez jer a jery tratí ona svoju dôkladnosť a hlbokosť.

Čo by sme spisu prítomnému predvrhnúť mali, záležalo by asi v tom, že vedľa mienky našej životopisy značných, v dejinách účinkovavších mužov nemajú sa začínať s časom ich nedejinným, t. j. s časom narodenia, detinstva a chlapčenstva, ale zaraz s počiatkom ich dejov, lebo tamten nedejinný čas týmto len dajakej ceny nabýva a tak je celku podriadený. Zato aj čas ten na mieste podriadenom nech sa rozpovie. — A pritom nezdajú sa nám tiež i sebamenšie podrobnosti v životopisoch i najznamenitejších mužov byť na svojom mieste.



[1] Obrenovići

Táto Štúrova recenzia vyšla v Hurbanových Slovenských pohľadoch (SP) III, 1852, č. 14 — 16 zo 7., 14. a 21. apríla 1852, str. 112 — 14, 120 — 22 a 128 — 9 s nadpisom Obrenovići, kratko načertanie žitia članovah ove kniažeske porodice, sa šest litografiranych obrazah. U Beču 1852. (Obrenovići, krátky náčrt života členov tejto kniežackej rodiny, so šiestimi litografiami. Vo Viedni 1852.). Na začiatku je Štúrova menná skratka: L. Š. — Vo výbere sme pôvodné texty, osnované v tzv. hattalovsko-hodžovskej pravopisnej norme, upravili do dnešného úzu. Skrátili sme tiež titul.

[2] Obrenovići — presný názov spisu: Obrenovići. Kratko načertanje žitija članova ove knjažeske porodice. Sa šest litografirany obraza. U Beču 1852. Na konci knihy je uvedená tlačiareň: U Beču u štamparii Ermenskoga monastyra 1852. (Štúr uvádza — viď v Bibliografických poznámkach — nesprávne výraz monastyra a rok 1851.) Dielo je vytlačené cyrilikou. Pripojené celostránkové litografie členov Obrenovićovskej rodiny sú dielom srbského maliara Anastasa Jovanovića (1817 — 1899), ktorý portrétoval aj Ľudovíta Štúra (jeho portrét je na prebaloch nášho výberu zo Štúra); v tom čase žil s Obrenovićovcami vo Viedni. Autor dielka je podpísaný na konci predhovoru (str. VIII) skratkou D. K. P., ktorá v rozpise znamená dr. Karol Pacek, ako to rozriešil dr. Miraš Kićović, pracovník Národnej bibliotéky v Belehrade (za upozornenie ďakujeme priateľovi prof. Michalovi Filipovi v Starej Pazove). Dielko má VIII + 38 strán. Dr. Karol Pacek (1807 — 1876), pôvodom Slovák, bol osobným lekárom a finančným správcom u Miloša Obrenovića a úprimným priateľom Obrenovićovskej rodiny.

[3] náslov — názov

[4] Lykurgos — spartský zákonodarca, o ktorom sa nezachovali priame písomné zprávy, ale už starí verili, že dal vlasti zákony (884 pr. n. l.), a keď na ne občanov sprisahal, navždy sa stratil

[5] Solon (639 — 559 pr. n. l.) — jeden zo siedmich gréckych mudrcov, ktorý dal zákony Aténam

[6] Miltiades — slávny aténsky vojvodca, ktorý porazil Peržanov v maratónskej bitke roku 490 pr. n. l.

[7] Pausanias — spartský kráľ, víťaz nad Peržanmi roku 479 pr. n. l. pri Platajach

[8] Themistokles — aténsky štátnik a vojvodca za perzských vojen

[9] Quintus Fabius Maximus — rímsky vojvodca, ktorý pre svoju váhavosť v druhej punskej vojne (vojna Ríma proti Kartágu) dostal prímeno Cunctator (= Váhavec), ale v dobrom zmysle, pretože odďaľovaním boja unavoval a zaskakoval vodcu Kartágincov Hanibala.

[10] Publius Cornelius Scipio Africanus porazil v tretej punskej vojne úplne Punov a ich mesto Kartágo zrovnal so zemou (146 pr. n. l.).

[11] Čierny Ďorď — Karadjordje Petrović (1752 — 1817), vodca srbského boja za slobodu. Meno Karadjordje dostal až neskôr podľa čiernej farby tváre (po turecky kara znamená čierny). Bol synom sedliaka a za tureckej vojny 1788 — 90 slúžil v rakúskom vojsku. Neskôr zas žil ako kupec s dobytkom. Od roku 1804 viedol srbské povstanie, vyhnal Turkov z krajiny a mierom v Bukurešti roku 1812 dosiahol uznanie vnútornej samostatnosti Srbska. Keď sa mu podarilo zlomiť silu ostatných vojvodov, stal sa prvým kniežaťom Srbska. Po porážke Turkami utiahol sa roku 1813 na rakúske územie a tým stratil predošlé sympatie v národe. Za povstania, vedeného Milošom Obrenovićom (1815), tajne sa vrátil do Srbska, ale Miloš ho dal zavraždiť.

[12] Miloš Obrenović (1780 — 1860) — narodený v Dobrinji, bol tiež jednoduchý sedliak. Po svojom otčimovi Obrenovi prijal meno Obrenović, založil rod tohto mena a roku 1817 sa stal srbským kniežaťom. Ale roku 1839 musel zaďakovať a vrátil sa do vlasti až roku 1858. Medzitým žil zväčša vo Viedni.

[13] … kmeň srbský v časoch a pohyboch najnovších najsrdečnejším a najbratskejším sa dokázal ku svojim, od seba oveľa nedostatočnejším bratom Slovákom — Obrenovićovci podporili slovenské povstanie finančne v sume 10.000 dukátov.

[14] Jejrem Teodorović — Jevrem Teodorović Obrenović (1790 — 1856), najmladší brat Milošov, zastával vedúce funkcie za vlády Milošovej a po odchode Miloša do cudziny bol kniežacím námestníkom. Získal si zásluhy o vzdelanosť, poriadok a reformy v krajine a stál v protive s Milošovým násilníctvom.

[15] Les archives historiques. Souverains… — historické archívy. Panovníci a význačné osobnosti všetkých národov. (Toto dielo bližšie nepoznáme; autor na str. VII uvádza, že ono teraz vychádza v Paríži.)

[16] Mihailo Obrenović (Michal Miloš; 1823 — 1868) — mladší syn Milošov, odišiel sprvu s otcom do cudziny, ale po smrti brata Milana ho zavolali do vlasti. No roku 1842 ho vypovedali zo Srbska a Michal žil zväčša vo Viedni, odkiaľ sa mohol vrátiť do Srbska až roku 1858. Po otcovej smrti zaujal roku 1860 znova srbský trón a vybudoval moderné vojsko.

[17] Ljubica Obrenović (1788 — 1843) — manželka Milošova, veľmi svojvoľná žena, miešajúca sa do politiky svojho muža i syna. Umrela za Milošovho pobytu v cudzine v Novom Sade. Pochovaná je v krušedolskom kláštore.

[18] Milan Miloš Obrenović (1819 — 1839) — chudorľavý najstarší syn Milošov, ktorého otec v júni 1839 určil za svojho nástupcu. Ale Milan o mesiac umrel a po ňom nastúpil na srbský trón jeho mladší brat Michal.

[19] Hajduk Veljko Petrović (okolo 1780 — 1813) patrí medzi najpopulárnejších srbských junákov z čaty Stanoja Glavaša. Vyznamenal sa v bojoch proti Turkom.

[20] Stojan Dobrilović Čupić — ďalší chrabrý junák, ktorý sa po mnohých bojoch s Turkami dostal napokon do tureckého zajatia a tam ho Turci roku 1815 zabili.

[21] Užice — mesto s pevnosťou v Srbsku vo vrchovatej krajine, ktorá bola v tom čase hlavným bojiskom srbského odporu proti Turkom.

[22] stried — uprostred

[23] podozriví — v zmysle podozrievaví

[24] Stanoje Glavaš (u Štúra Glavač-Stanoe) — slávny srbský národný hrdina, ktorý patril k najsmelším junákom. Turci ho zabili roku 1815.

[25] knez — knieža

[26] „Glavu u torbi nositi“, po slovensky „hlavu vo vreci nosiť“, je príslovie srbské, vyznamenávajúce, že hlavu svoju považuje dakto ako vec, ktorá sa vo vreci nosí, že ju už nedrží za svoju.

[27] Sulejman paša — belehradský vezír (najvyšší správny úradník)

[28] Šumadija (Štúr píše Sumadia) — krajina v Srbsku, rozprestierajúca sa na juh od Belehradu, s hlavným mestom Kragujevcom

[29] Na Kvetnú nedeľu r. 1815 — t. j. 11. apríla 1815 pri starom drevenom kostole takovskom (Takovo, dedina na juhu Šumadije, severozápadne od Kragujevca) rozhodol sa knieža Miloš s vojvodami, že sa zdvihne povstanie proti Turkom.

[30] Černuč — terajšia obec Gornje Crnuće v takovskom kraji. Tam v starej drevenici skrýval sa Miloš v zime 1814/15 pred vypuknutím povstania proti Turkom.

[31] Čačak — mesto v južnom Srbsku. Tu bola v máji 1815 veľká bitka srbských povstalcov na čele s Milošom proti Turkom, v ktorej padli tureckí velitelia Imšir paša a Kara Mustafa. Srbskí povstalci zvíťazili nad presilou Turkov, zahnali ich na bezhlavý útek a získali veľkú korisť.

[32] Palež — neskoršie mestečko Obrenovac, juhozápadne od Belehradu, vo Valjevskom okrese

[33] Valjevo — mesto juhozápadne od Belehradu

[34] Rtare (u Štúra Chrtáre) — obec v tejto oblasti

[35] Požarevac — mesto v Srbsku

[36] Karanovac — mestečko Kraljevo, juhozápadne od Kragujevca

[37] Dublje — dedina severozápadne od Valjeva, kde bol veľký boj v júli 1815, v ktorom Miloš zajal Ibrahima pašu a jeho vojská skoro úplne zničil.

[38] Porta — názov pre tureckú vládu podľa toho, že na Východe sa ľudové zhromaždenia a súdy konali pred bránami (portami) a kráľovskými palácmi. Hatišerifom (sultánom podpísaný neodvolateľný rozkaz) z roku 1830 priznala Porta vnútornú samosprávu Srbsku a Milošovi následnosť kniežacej hodnosti.

[39] hatišerif z roku 1839 — správne z roku 1838, podľa ktorého Porta nanútila Srbsku novú ústavu, na základe ktorej pri kniežati bola ustanovená rada a jej členovia nesmeli byť pozbavení svojho miesta, kým by sa Porte nedokázalo, že sa previnili proti zákonom. Miloš sa pokúsil bez úspechu o odmietnutie tejto ústavy a nato sa 1. júna 1839 vzdal trónu v prospech svojho syna Milana a odišiel do cudziny. Miloš si vyvolal opozíciu proti sebe aj svojím despotizmom.

[40] karantény — miestnosti pre zadržiavanie nákazlivo chorých, aby sa nákaza nešírila. V Srbsku mali karantény veľký význam najmä pri šírení sa moru.

[41] sporením seba obohatil… Miloš sa stal za svojho vladárenia jedným z najbohatších ľudí na Balkáne. Mal veľké majetky aj v Rumunsku (Valašsku).

[42] Piesne srbské meno Milošovo nad Dunajom rozspievali! Vôkol Milošovej postavy sa vytvoril celý cyklus národných povestí a piesní podobne ako okolo Kraljevića Marka. Piesne ho ospevujú ako múdreho a vynachádzavého človeka.

[43] Dobrinja — Srednja Dobrna v Užickom okrese

[44] Ján Teodorović — Jovan Teodorović Obrenović (1787 — 1850), mladší brat Milošov. Ich matka bola Višnja, vydaná po druhý raz za roľníka Tešu čiže Teodora.

[45] Milan Obrenović — brat Milošov po matke, bol synom Obrena a Višnje, kým Milošovými rodičmi boli Višnja a Teodor Mihajlović. Milan sa narodil v Brusnici a obchodoval s dobytkom. Zúčastnil sa v srbskom povstaní proti Turkom roku 1801 a umrel okolo roku 1810.

[46] Michal Obrenović — žijúci s otcom v cudzine, bol po náhlej Milanovej smrti vyvolený na srbský trón a pozvaný do vlasti. Keď otec Miloš po nejakom váhaní privolil na synov návrat, Michal, slávnostne vyznamenaný sultánom v Carihrade, došiel v marci 1840 z Carihradu do Belehradu a zaujal trón za veľkých verejných ceremónií. Ale v krajine bol pripravený odpor proti Michalovi, vedený najmä Avramom Petronjevićom a Fomom Vučićom Perišićom, členmi kniežacej rady a prívržencami karadjordjevićovskej rodiny. Matka Ljubica a brat Jevrem zorganizovali proti nim hnutie a donútili ich vzdialiť sa z krajiny. Ale Porta vyvíjala tlak na Michala, aby zmenil vládu a prijal do nej aj svojich odporcov. Keď Michal váhal to urobiť, Vučić v dohode s Turkami osnoval z Kragujevca povstanie, v bitkách pri Kragujevci a Žabaroch (1841) porazil Michala a donútil ho k úteku. Michal prešiel do Topčidera a odtiaľ do Zemuna na rakúsku stranu. Zo Zemuna žiadal síce Portu o ochranu proti povstalcom, ale Porta mu ju odmietla pod zámienkou, že nehľadal ochranu u tureckého pašu v Belehrade, ale utiekol na cudzie územie.

[47] Dvaja nezvrhnuteľní radcovia — totiž Petronjević a Vučić

[48] ústav — ústava. Štúr používa v texte formu mužského tvaru podľa srbčiny.

[49] pod zásterou — pod zámienkou

[50] zvláštneho komisára — t. j. Musu efendiho

[51] ustavobraniteljov — ochrancov ústavy

[52] nepatrnejším — menej zjavným odporcom Michalovým; najpatrnejším — čiže hlavne Petronjevićovi a Vučićovi

[53] … náčelníka delostreľby so všetkými delami… — v Kragujevci bolo stredisko delostrelectva

[54] nechutní — znechutení

[55] Topčider — predmestie Belehradu, kde v prvej polovici 19. storočia postavili zámok, v ktorom sa rád zdržiaval Miloš Obrenović.

[56] Zemlín (po nemecky Semlin), po srbsky Zemun — mesto pri Belehrade

[57] … odkiaľ v rozličných rokoch celú Európu preputoval… — autor dielka o Obrenovićovcoch uvádza (str. 27), že Michal v novembri 1843 odišiel do Berlína na štúdium a roku 1844/45 cestoval po Nemecku, Holandsku, Belgicku, Švajčiarsku, Taliansku, na Malte a v Grécku. Roku 1846/47 bol na svojich majetkoch vo Valašsku a v českých kúpeľoch a precestoval Sasko, Durínsko a Bavorsko. V zime 1847/48 bol vo Varšave, Petrohrade a Moskve.

[58] Na cestách svojich navštívil r. 1847 — 8 i Rusko… — v Petrohrade chcel Michal Obrenović vyskúmať stanovisko ruskej vlády vo veci dosadenia svojho otca Miloša na čelo uhorských Srbov, ktorých prostredníctvom sa má zmocniť srbského trónu.

[59] Cyprien Robert (1807 — 1857) — francúzsky slavista, profesor slovanských jazykov a literatúr v Paríži (1844 — 57), vydal knihu Les Slaves de Turquie, Serbes, Monténégrins, Bosniaques, Albanais et Bulgares (1844), na ktorú reagoval Michal Obrenović brožúrou Miloš Obrenović, alebo pohľad na dejiny Srbska od 1813 do 1839, ako odpoveď pánu Cypriánovi Robertovi od kniežaťa Michala Miloša Obrenovića, Paríž 1850.

[60] Vukomanovićov (u Štúra zrejmá tlačová chyba: Vukomanićov) — ktorých rodina pochádzala z obce Srezojevci v Rudnickom okrese (juhovýchodne od Belehradu)

[61] Petrija Obrenović (1808 — ?) sa vydala roku 1825 za Teodora Baića v Banáte. (Obrenovići, str. 31.)

[62] Savka Obrenović (1814—1848) sa vydala roku 1831 za Jovana Nikolića a umrela vo Viedni, zanechajúc po sebe štyri deti.

[63] Milan — Milan Miloš Obrenović

[64] Michal — Mihailo Obrenović

[65] Brusnica — obec v užickom kraji, odkiaľ pochádzal prvý muž Višnjin Obren

[66] Krušedolský kláštor v sriemskej obci Krušedol, kde je mužský i ženský kláštor. Tam sú okrem iných pochovaní Ljubica Obrenovićová i knieža Milan Obrenović.

[67] Victrix causa diis… — citát z rímskeho básnika M. A. Lucana: Vec víťazov sa ľúbila bohom, ale vec porazených Catonovi. (Cato bol známy svojimi mravnými naučeniami.) Tento citát je umiestený ako motto na začiatku dielka o Obrenovićovcoch a pod ním je prispôsobený srbský preklad: Jednému je milé víťazstvo, druhému porazený. (Pobjeda je njekom draga, drugome pobjedjen.)

[68] Obyčno je… — preklad: Obyčajou je, aj keď nie zasluhujúcou pochvalu, že ľudia si radi tých uchovávajú v spomienke, tých chvália a vynášajú a tým sa klaňajú, ktorí sú alebo na ceste k veľkej moci alebo ju už v plnej miere majú; no naproti tomu tých, ktorí z vysokého stupňa občianskeho vyznačenia dobrovoľne alebo násilne zostúpili, nielenže bez záujmu opúšťajú, ľahkomyseľne zabúdajú a ustrašene sa im vyhýbajú, lež ich ešte podlým a zlostným spôsobom potupujú, znevažujú a prenasledujú. (Tento citát je zo začiatku predhovoru knihy.)

[69] v sadách — vo vetách

[70] Bylo je vreme… — preklad: Bol čas, že v Srbsku by boli človeka za nebezpečného vyhlásili, keby bol o Obrenovićovcoch niečo dobrého povedal, nie to ešte niečo napísal; akoby sa nedalo o jednom dobre povedať, aby sa druhý nepohanil, alebo akoby sa tento stal lepší, keď sa tamten zneváži. (Aj tento citát je z predhovoru knihy, str. IV.)

[71] Samo o tome jednom… — preklad: Len o tom jednom nech je čitateľ ubezpečený, že som písal, ako hovorím, že hovorím, ako myslím, ale že myslím, že o mŕtvych ľuďoch treba pravdu povedať a o živých tak súdiť, akoby už umreli. (Tento citát zakončuje predhovor knihy o Obrenovićovcoch, str. VIII.)

[72] Jery zo srbského pravopisu odstránil Vuk Stefanović Karadžić už reformou z roku 1818, ale v Srbsku bolo úradne zakázané používať modernejší Vukov pravopis. Až od roku 1860 sa mohli aj štátne vydania tlačiť Vukovým pravopisom, hoci v knihách pre školy aj potom ešte zostali jery. — Ako vidno, Štúr sa zastával staršieho pravopisného systému, ktorý sa v ďalšom literárnom vývine neudržal.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.