Zlatý fond > Diela > Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Tomáš Soóky, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov


 

I

Odchod — Spoločnosť cestujúcich — Viedenčan — Parný voz — Štefanský dóm — Viedeň — Erpetle

Bolo to dňa 2. júla 1839, keď som sa s niekoľkými svojimi priateľmi ľahkým krokom poberal bratislavskými ulicami do hostinca K zlatému slnku.[1] Všetko bolo ešte ponorené v tuhom spánku. Ráno bolo pošmúrne. V našom vnútri sa usádzala akási zádumčivosť, lebo sme išli pospolu, aby sme sa o krátku chvíľu rozlúčili. Práve bol koniec školského roku a my sme boli už skoro sami v Bratislave. Veľká je to sila, ktorá navzájom spútava mladíkov; v zápale vrúcnych myšlienok zabúdajú na prekážky, ktoré sa im na ceste hromadia a navršujú. A preto tým bôľnejšie je ich rozlúčenie; aj naše srdcia boli preplnené bôľom. V ostatných dňoch sme sa boli rozišli s mnohými vrúcnymi priateľmi a teraz aj nám nastávala hodina rozchodu. Preto zaujala clivosť moju myseľ i srdce a myseľ i srdce mojich priateľov. Došli sme k hostincu K zlatému slnku. Medzi rozličnou batožinou, batohmi, balíkmi atď., videl som aj svoj batôžtek, ktorý som si bol naplnený cestovnými potrebami predošlého dňa sem dopravil. Dostavníky (Stellwägen) stáli; hrnulo sa množstvo cestujúcich, z ktorých si každý zaujímal miesto, a o malú chvíľu bol dlhý rad dostavníkov preplnený cestujúcimi obojeho pohlavia. Už plieskali prední voziari (fiakristi) svojimi bičmi, už sa začal hýbať aj voz, na ktorom som ja sedel.

„Šťastne putuj, pozdrav západných Slovanov, píš nám,“ toto boli slová mojich priateľov, letiace za naším hrkotajúcim vozom. Urobil som klobúkom niekoľko poklôn a na dlhší čas som zmizol z očí mladým horlivým Slovákom. Náš voz bežal dlažbami Bratislavy, ktorá sa zobúdzala zo sna. Ale mňa čosi tak silne priťahovalo k tomuto milovanému mestu, že som začal vrúcne žialiť; boli to hlboké, zo všetkých spomienok vyvierajúce city. Veď k Bratislave (Prešporku) ma viažu tie najsvätejšie spomienky. V nej sa rozžala svieca, rozplápolala pochodeň môjho života.[2] Tu som uzrel hviezdy, ktoré ma povedú na búrlivom mori môjho života, tu som v zápale a nadšení mladých rokov pocítil blaženosť, ktorá mi bude osladzovať trpký kalich, čakajúci — tuším — na mňa a na všetkých, ktorí obraňujeme sväté dedičstvá národné.

Bratislava už zmizla mojim očiam, vŕšky sa pomaly strácali, zatiaľ čo som si skoro ani neuvedomil, že nie som sám vo voze. Ale čoskoro ma z môjho zadumania vytrhla zhovorčivosť jedného nášho spolucestujúceho. Bol z Viedne a patril medzi tých veselých bratov, ktorých žarty ustavične lietajú, ale nie sú vždy v súlade s vkusom a vzdelaným tónom. Usiloval sa zabaviť nás svojou výrečnosťou. K našej spoločnosti cestujúcich patrili dve slečinky, jedna pani a konečne mlčaním vynikajúci Nemec, ktorý na všetko, či bolo biele alebo čierne, prisviedčal hlavou.

Viedenčan nás bavil vyprávaním svojich dobrodružstiev a zo všetkého sa ukazovala jeho skúsenosť. Na svoju smelosť a nebojácnosť nám uviedol veľa príkladov a o ich pravdepodobnosti nás ubezpečil skutkom.

Keď sme totiž prišli na rakúske hranice, naskytla sa mu v Novej Vsi[3] príležitosť dokázať skutkom, čo nosil vo svojich zásadách. Úradníci na hraniciach bývajú niekedy pri plnení svojich povinností až grobianski. Zato však, keď — ako sa hovorí — natrafia na svojho, dostanú neraz nepríjemné frčky. Aj od nášho dobrodruha sa dopočuli niečo také, čo by od neskúseného cestujúceho neboli počuli. Stalo sa totiž, že jeho preukaz boli omylom poslali do Břeclavi (Lundenburg), preto mu kázali počkať. Preukaz mu mal ako viedenskému obyvateľovi slúžiť namiesto pasu, preto ak nechcel mať mrzutosti s viedenskou strážou, musel naň čakať, až sa vráti. Ale tu ukázal, čoho je schopný jeho jazyk. Úradníci stáli pokope a množstvo cestujúcich, ktorí zostúpili zo svojich vozov, tvorilo veľký zástup divákov; a ten, ktorý teraz mal hovoriť, hovoril. Svoju reč sprevádzal výrazmi i nevkusnými i smiešnymi, ale vždy čo najtrpkejšími. Nadával, hrešil, zlostil sa a vyhrážal bez prestania a bez ustania. Vinní úradníci to museli preglgnúť. A urazený Viedenčan si sadol na voz a neobávajúc sa ničoho išiel s nami ďalej na Viedeň.

Jeho čelo triumfovalo. Cestou sme dlho rozprávali o tom, aký ostražitý, smelý, prísny, ale aj zbehlý vo svojich právach musí byť človek, cestujúci po svete. „Nikde nepožiadať cudzie, ale vždy a všade brániť svoje,“ to bola zásada nášho spolucestujúceho.

„Veru, veru,“ prisviedčal som na to, dodávajúc v mysli svojej, povýšenej od osobnosti k všeobecnosti: Keby sme my Slováci neustupovali od svojej slovenskej reči, neboli by sme potupení a opustení, lebo národ, ktorý sám seba neopúšťa, nebýva opustený![4]

Nebo sa zaťahovalo a čiernosmutné oblaky hustli nad nami, až sa napokon celé nebo rozplakalo. A moje srdce plakalo úpenlivo, lebo myseľ sa mi zapodievala akýmsi tušením, že aj tam, kam sa uberám, kvíli môj národ. Onedlho sme už zbadali parný voz, ktorý bol pripravený nás prijať. Každý si sadol do svojej komôrky a čakali sme túžobne, najmä ja, ktorému to bolo čerstvou novinkou, na odlet obrovského, dlhočizného velikána. Naša spoločnosť sa však roztrhala, lebo panie a slečinky, hoci útlučké, predsa museli ísť do otvorených vozov na dážď a vietor. Čo robiť? Človek z núdze všeličo rád urobí. Ja som im nemohol pomôcť.

Ale tu som už nepotreboval nikoho na rozveselenie, lebo skvele ma zabávala moja myseľ, tvoriac si nové obrazy, myšlienky, idey. Parný voz sa začal hýbať a odrazu sa rozletel a hrmivým rachotom sa sťa strela rútil rozkošnými rovinami. O niekoľko chvíľ sme ušli aj živlom, lebo dažďom obťažené oblaky pozerali za nami rozbehnutými. Krajiny, mestá a dediny utekali a strácali sa, sťaby ich bol ktosi čarovnou mocou na iné premieňal. Áno, naozaj poznávam — myslel som si sám v sebe — že rozum nás vedie priamo k bohu, vynáša k nebeským výšinám.[5] Tu takú ohromnú ťarchu, taký dlhý rad vozov, také nesčíselné množstvo ľudí, také nesmierne veľké bremeno strhuje so sebou a schvacuje rýchlosťou vetra — biedna para. Hľa, tu máme rozumom uskutočnené tie staré rozprávky a povesti nášho slovenského ľudu o veľkej rýchlosti Šemíkov,[6] tátošov, čarodejníc atď. Božská idea rýchlosti zverená ľudskému rozumu je tu rozumom stelesnená.

Ako rozum lieta cez šírošíre priestranstvá priemyslu,[7] umení a vied a ustavične tvorí nové a nové svety vynálezov, tak parostroj, jeho plod a vynález, letel s nami rakúskym poľom a v mojej mysli budil nádejné myšlienky o mojom národe a človečenstve. Rýchle a s hrmotom sme preleteli Dunaj po dlhom moste, rozloženom nad ním, zastanúc pri samej Viedni.

A teraz som sa mal poberať do toho slávneho, aj pre nás Slovákov všakovak pamätného mesta Viedne. Boli tu na kope rozličné hlúčky ľudí, nádenníci, voziari, nosiči, uličníci, tuláci, diváci atď. Nosiči by ma boli bezmála umorili svojím ochotným vysluhovaním, vynukujúc sa mi až do omrzenia.

Ja som si však myslel: človek chce byť slobodný, a preto nech sa učí byť nezávislým všade. Kto si ani svoj cestovný batôžtek nevie odniesť na vlastnom pleci, ten je závislý aj od potulného nosiča. A tak teda podľa toho som si aj ja prehodil svoj batôžtek cez žiacke plece, silnejšie zatisol na hlavu biely klobúk, zavrtel po chlapsky dáždnikom — a uberal som sa viedenskými predmestiami do mesta, o ktorom moji krajania hovoria: Aj vo Viedni ľudia biedni! To je tu mundus in parvo[8] čiže malý svet! A ako sa človek vo svete ľahko pomýli, udrie, nenájde, čo hľadá, do všelikoho a všeličoho narazí, tak aj tu: ak človek nevie a nepozná isté cesty a priechody, veľmi ľahko zablúdi.

Ja som síce nezablúdil, ale svojich priateľov som nenašiel. I zašiel som do hostinca U capa, aby som aj viedenské jedlá ochutnal, keď už viedenské povetrie dýcham. Národa bolo všade plno, a tichosť ako v hrobe. Jeden sa díval do svojho pohára, iný na tanier, tretí fajčil a v kotúčoch dymu akoby na márnosť sveta zabúdal, štvrtý pozeral, piaty sa čosi s hostinským potajomky zhováral a tak ďalej. Hneď mi to padlo do očí. Toľko národa — myslel som si — a tak málo hovoru; zdá sa, akoby tí ľudia neboli spoločenské tvory.

Popoludní som si vyšiel trochu poobzerať sa po meste. Moja prvá cesta bola k dómu sv. Štefana. Správal som sa podľa veže, ktorá akoby mi odvšadiaľ dávala znamenie, až som sa ocitol pod ňou. Vstúpil som do veľkého nádherného kostola a moje vnútro naplnil svätý, vážny pocit. Obrovské pošmúrne klenby, do výšky velebne sa vypínajúce stĺpy, dlhé krížne i rovné chodby, rady umeleckou rukou vytvorených svätých, čisté a vkusné maľby so zábleskami novšieho vkusu v starej pošmúrnosti, všetko v podlhovastom tvare, gotický ráz, a napokon ten pokoj usadený so svätým tajomným nadšením — toto všetko sa odrazu zjaví pozorovateľovi a jeho duchu vtlačí bázeň a útechu. Najmä duch mladíka, navyknutý uvažovať o svojich najsvätejších nádejach v človečenstvo, často sa ľaká pred ťažkosťou a obťažnosťou, spojenou s ich uskutočnením, hoci zas preniknutý ich dôležitosťou, zapálený ich posvätnosťou, uchvátený ich nebeskou čistotou a spanilosťou — nadobúda sily a vytrvalosti. A keď potom na vlastné oči vidí takéto stopy tvorivej sily ľudského ducha, tým silnejšie sa utvrdí vo svojej viere a svätou radosťou zaplesá nad neporušeným imaním a dedičstvom človečenstva, lebo vidí, ako ľudský duch do mŕtvych múrov, bezcitného mramora, do chladného kovu život vdýchol. Tu z týchto mŕtvych stánkov žiarili na mňa živé lúče krásy a nevädnúcej sviežosti. A zle, ach, zle by to muselo vyzerať s človečenstvom, keby ono nevedelo živšie vtláčať večné božstvo ako tieto mŕtve veci! Tam — ako vravím — sa krásou a dôstojnosťou ukolísal duch môj v bázni a oslnil v úteche. Nie však v otrockej bázni, ale v bázni, ktorá vyviera z citov vzbudených nevídaným výjavom krásy, krásy, ktorej rozmanité tvary a čiastky, spojené do jedného celku, duch nevládze pojať odrazu. A útecha zas, vynášajúca môjho ducha von, von z týchto obmedzených obzorov, nebola útecha zmyslová, ale bola to útecha, aká sa vlieva do srdca z čistého uvedomenia duchovných predností vlastných a predností človečenstva. Tu v týchto stánkoch umenia a krásy človek vidí a presvedčuje sa, čoho je a môže byť schopný ľudský cit a rozum; lebo vidí, že ak vie a dokáže už do mŕtvych vecí vtlačiť znaky a ráz nesmrteľnosti, do časných vecí znaky a ráz večnosti a do pominuteľných nepominuteľnosti, tým trvácnejšie, tým dôstojnejšie dielo bude vedieť vytvoriť a vystavať z tej masy a látky, ktorú mu poskytuje človečenstvo. Tá láska je plná životnej sily a má schopnosť majstrovského vtláčania; jej sila a jej schopnosť žije s časom a prelieva sa z národa na národ, z pokolenia na pokolenie. A prídu, prídu v priebehu priaznivejších storočí umelci, ktorí do tej látky vtlačia podoby a postavy, majúce budúcim storočiam duchovne svietiť!

Svojím umením dokazuješ, človeče, že si povolaný k večnému životu! Ale nemysli si, ty plemeno sebecké, že máš podiel na tomto večnom dedičstve, „lebo kto rozsieva svojmu telu,[9] z tela bude žať porušenie! A len ten, kto rozsieva duchu, z ducha bude žať život večný“.

Tento obsah mala moja vrúcna modlitba, ktorú som vo svojej mysli a otvorenom srdci vysielal k nebesiam, keď som po prvý raz bol vo viedenskom dóme svätého Štefana.

Keď som sa vrátil a vyhľadal svojich priateľov,[10] strávil som krásne hodiny v milom uvažovaní a rozhovoroch o našich národných veciach a záležitostiach. Priateľstvo je anjelom života pre mladého človeka; toto priateľstvo však musí byť posvätené zápalom a nadšením za záujmy povýšené nad osobnosť. Kto nie si spriatelený so statočnými duchmi a s vrúcnymi srdcami tým istým cítením, živou vierou v silu človečenstva, vrelým a činným horlením za všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne — nevieš, čo znamená priateľstvo! A ty, ktorý prežívaš dni mladosti bez takéhoto priateľstva, zavčasu zvetráš v povrchnosti a mĺkvote nečinného sveta.

Nasledujúce dni, totiž tretieho, štvrtého, piateho a šiesteho, som použil na prezeranie viedenských pamätností, sôch, záhrad, budov, kostolov, rozličných zbierok, samého mesta atď. Dôkladné opisy tohto všetkého sú poruke, a preto sa tým nebudem zapodievať a obmedzím sa len na niektoré poznámky.

Keď som chodil po meste a po viedenských predmestiach jednak sám, a jednak so známymi, všímal som si podlhovasté tváre, dlhé nosy a vycivené a vyblednuté postavy. A nemohol som si na to navyknúť, najmä nie na dlhé nosy, keďže som bol naučený pozerať do okrúhlych slovenských tvárí.[11] Po uliciach sa hmýri mnoho národa. Priznám sa, že medzi krásnou pleťou som nevidel a nenachádzal veľa krásy, okrem niekoľkých zriedkavých výnimiek — obyčajne pri cudzinkách. Aby som otvorene povedal, všetko mi pripadalo akési rozjedené a rozkošnícke, a veru som sa nemýlil! Presvedčil som sa a poznal, že tu je sídlo zmyselných rozkoší.

Hostince sú vždy preplnené, poriadok sa zachováva všade. Pre toho, kto bol vo Viedni, nie je síce toto nič nové, ale nejeden náš Slovák sa tomu začuduje, lebo v Uhorsku sú krčmy opravdivé kričmy![12]

Kto sa neučil rátať alebo je ostýchavý, toho chytráci rakúski čašníci (kelneri) ľahko ošmeknú a oplejú. Oni vedia totiž rátať obrátene, pokladajúc mnoho za málo. Krčmári a hostinskí milujú svoju národnú reč, lebo inou nerozprávajú, a o svojej vlasti hovoria, keď sa uhorského vína napijú a kuraciny najedia: Oesterreich is a Himmelreich.[13] Od našich hostinských a kaviarnikov sa teda líšia, lebo naši hosťom strúhajú komplimenty — hoc by to ako spotvorene a nemotorne vyzeralo — radšej v neprirodzenej im reči zle, než vo vlastnej slovenskej reči dobre a bez chýb. Preto počúvame výrazy, až sa musíme začervenať, ako môže človek na seba samého takú pohanu kydať. Veru, veru, milí hostinskí, múdrejšie spravíte, keď poviete len dve slová dobre po slovensky než tisíc hnusných poklonkov jachtavo a chybne po nemecky. Chvalabohu, že sa aspoň maďarčina tak nelepí na ústa našich hostinských, lebo potom by u nás bol už úplný bábel.[14] No nepochybujem, že naši celkom noví pomaďarčovatelia, zapodievajúc sa svetobornými, spasiteľnými, historicko-univerzálnymi ideami (lebo podľa akéhosi pliešovského maďarofüleša je maďarománia „eine universale Idee“),[15] prechovávajú aj tú nádej vo svojom vypasenom srdci, že o tri roky budú aj pastieri po maďarsky trúbiť, aj všetci uhorskí Slováci „jónapovať“.

Vo Viedni býva vyše 80.000, slovom osemdesiattisíc Slovanov,[16] z čoho je najviac Čechov. Slávia rozšírila svoje plemeno aj tu v tomto významnom európskom a svetovom meste. Viedeň, súc na hraniciach rozličných krajín, najmä slovanských, nemá pevný ráz; ako vplývajú do nej charaktery rôznorodých plemien a krajín, tak sa aj jej povaha podobá chaosu. Okolo centra milostivej rakúskej vlády sa tmolí množstvo a pestrá zmiešanina národností mnohorakých tvárí.

V tom nepevnom charaktere Viedne je veľká škvrna, ktorá sa nedá nijako zakryť, a to: veľké množstvo paškvilov na Čechov, ktoré tu vychádzajú na svetlo. Tie po nemecky písané knižočky sú dôkazom, ako tá takzvaná osvietenosť a vzdelanosť nemeckého ľudu vyhynula v tomto meste, zanechajúc po sebe iba smutné stopy národnej nenávisti. Ako ďaleko zasahuje táto streštenosť, dokazuje nasledujúca udalosť: Jedna z najchýrečnejších herečiek v istom viedenskom divadle sa nehanbila vystúpiť pred vzdelaným publikom s nemiestnym a iba zberbe odpustiteľným sarkazmom. Je všeobecne známe, že nádenníci a vôbec českomoravský chudobný ľud, ktorého je tu hojný počet, používa nemecké slovíčko Erdäppfeln (zemiaky, krumple, brambory, švábka) a mení ho na Erpetle. Spomínaná herečka sa teda hrala a žartovala s týmto pokazeným slovom pred verejnosťou — ako sa nazdávala — na potupenie Čechov. To je veru slabé umenie, a umelkyňa, ktorá svoju slávu hľadá v sprostom, len zberbe lichotiacom vtipkovaní a žartoch, ohromne sa mýli, lebo pľujúc na svätý chrám pravého umenia, sama špiní svoju nalíčenú tvár. Vzbudila, pravda, aj smiech, ale i potupný hvizdot a pískanie.

Čože by sme my mali hovoriť nie na nádenníkov a jednoduchý ľud, ale na nemeckých profesorov, novinárov, spisovateľov, slávnych historikov, ktorí nevedia svetoznáme, historické, literárne mená našich slovanských spisovateľov ani len napísať, nieto ešte vysloviť? Preto oni môžu písať: Kwutz namiesto Květy,[17] Cicka namiesto Žižka, Dombrowsky[18] (poľský hrdina) namiesto slovutného Dobrovského,[19] Palatzka[20] (čo znamená fľašku) namiesto Palacký;[21] oni smú v konverzačných slovníkoch[22] také chyby robiť, ako je tá, že slávny Kollár je zo Sedmohradska a pochádza zo slovanských predkov atď., že české a slovenské nárečie je v takom pomere ako spisovná nemčina k dánčine atď. atď. Oni to smú, tí učení, aj pri svojej sláve hovoriť, a náš biedny nádenník sa verejne na divadle vysmieva, že namiesto Erdäpfle povie erpetle!

Nuž nechcem to posúdiť, lebo by z toho zlý záver vyšiel; nech si to posúdi každý človek.

Konečne — Viedeň je v lete veľmi vyprázdnená, lebo skoro všetky panské rodiny trávievajú leto na vidieku. Preto je v lete Viedenčanov všade dosť, mávame ich aj v našich trenčianskych a piešťanských tepliciach[23] i v mnohých iných.



[1] … K zlatému slnku — prvotriedny hostinec v Bratislave (po nemecky Zur Goldenen Sonne), ktorý stál na dnešnej Nálepkovej ulici (č. 30 — 32). Tam sa obyčajne zastavovali hostia z Viedne.

[2] V nej sa rozžala svieca, rozplápolala pochodeň môjho života. Hurban sa národne prebudil až po príchode do Bratislavy (1835), a to priamo zásluhou Ľudovíta Štúra, ktorý Hurbana získal pre prácu v slovenskej študentskej Spoločnosti, a tým vlastne pre neskoršie národné úsilia.

[3] v Novej Vsi, v Devínskej Novej Vsi — V tom čase sa cestujúci z Bratislavy dopravovali dostavníkmi cez Devínsku Novú Ves do Nemeckého Wagramu a tam nasadli na železnicu.

[4] … národ, ktorý sám seba neopúšťa, nebýva opustený! — Autorom tohto hesla je Martin Hamuljak (1789 — 1859), ktorý ním ozdoboval ako mottom štyri ročníky almanachu Zora, vydávaného v rokoch 1835 — 1840 v Budíne Spolkom milovníkov reči a literatúry slovenskej (niekedy sa autorstvo tohto hesla omylom pripisuje básnikovi Jánovi Hollému).

[5] … rozum nás vedie priamo k bohu, vynáša k nebeským výšinám — Hurban v tomto čase vysoko hodnotil nové technické objavy, priam ich zbožňoval, ako to vidno aj neskôr najmä pri návšteve priemyselne rozvinutého Brna.

[6] Šemík — rýchly divotvorný kôň z českých národných povestí

[7] priemysel — Hurban miestami používa tento termín pre dnešný pojem techniky.

[8] Mundus in parvo (lat.) — svet v malom, alebo ako Hurban hovorí: malý svet

[9] … lebo kto rozsieva svojmu telu… — citát z Nového zákona (Pavol ku Gal. 5, 7 — 8)

[10] Keď som sa vrátil a vyhľadal svojich priateľov… — vo Viedni žilo už aj v tom čase mnoho Slovanov a na tamojších vysokých školách študovalo hodne slovenských študentov všetkých národností. Títo slovanskí študenti vo Viedni sa združovali v úradne neschválených spoločnostiach. Preto je pochopiteľné, že Hurban v cestopise po mene nespomína svojich priateľov, lebo práve v čase, keď vychádzal tlačou Hurbanov cestopis, bolo rozvinuté policajné vyšetrenie rozsiahlej podzemnej činnosti slovanských študentov vo Viedni. Okrem toho stretol sa Hurban aj s Meglickým, Zachom a inými, ako o tom hovorí v Dôvernej správe o ceste.

[11] … všímal som si podlhovasté tváre… A nemohol som si na to navyknúť… keďže som bol naučený pozerať do okrúhlych slovenských tvárí — je to ohlas Kollárovej Slávy dcery, a to zneliek 51 („co nám odňal Němec dlouhotvárný“) a 21 („Mnoho jsme si hlavu na tom trudil, proč jsou slavské tváře okrouhlé, a ne tenké, hrotné tříúhlé jako jiných…“).

[12] krčmy-kričmy — slovná hračka: miestnosti, kde sa kričí

[13] Oesterreich is a Himmelreich (nem. viedenský dialekt) — Rakúsko je nebeskou ríšou

[14] Bábel — babylonské mesto, v ktorom sa podľa biblických histórií pomiatli ľudské jazyky. Bábel = zmiešanina jazykov.

[15] … podľa akéhosi pliešovského maďarofüleša… — Maďarofüleš (maď.-slov. zmiešanina), maďarón, maďarofil. — Pliešovský maďarofüleš, iste anonymný autor článku v Pesther Tagblatte, medziiným tvrdil, že v Pliešovciach (obec pri Zvolene) sa dvesto detí za tri mesiace naučilo po maďarsky dobre čítať, písať, ba aj hovoriť. Na tento článok reagoval Hurban vo svojom liste z Bratislavy koncom januára 1840, uverejnenom v Květoch (1840, str. 87).

[16] Vo Viedni býva vyše 80 000… Slovanov… — Počet obyvateľstva vo Viedni veľmi rýchle vzrastal. Kým roku 1800 mala Viedeň 231 050 obyvateľov, roku 1834 počet vzrástol na 345 253 a roku 1857 na 553 970, pričom sa počítalo, že asi štvrtinu z celkového obyvateľstva tvorili Slovania, a najmä Česi.

[17] Květy — český časopis, ktorý vychádzal nákladom J. H. Pospíšila v Prahe od roku 1834

[18] Dombrowsky — správne Jan Henryk Dabrowski (1755 — 1818), poľský generál, ktorý s poľskými jednotkami bojoval po boku Napoleona

[19] Josef Dobrovský (1753 — 1829) — slavista, zakladateľ slovenskej porovnávacej jazykovedy a českého literárneho dejepisu

[20] Palatzka — správne: palaczk, „uherské slovo, jest pozkaželé slovanské plosk, čili ploská sklenice“, ako vykladá Jiří Palkovič v Tatranke (I, 1837, 4, str. 115).

[21] František Palacký (1798 — 1876) — známy historiograf českého národa, autor Dějín národu českého a iných historických diel

[22] … oni smú v konverzačných slovníkoch — konkrétne v Konversations-Lexikon der Gegenwart in vier Bänden, Leipzig, F. A. Brockhaus 1840 (Konverzačný slovník prítomnosti v štyroch zväzkoch, Lipsko, F. A. Brockhaus 1840), kde sa doslova píše (zväzok III, str. 83 — 4), že Kollár, „jeden z najznamenitejších českých básnikov, narodil sa roku 1793 v mestečku Mošovce v Turčianskej stolici v Sedmohradsku. Jeho rodičia patrili k slovanskej vetve Slovákov“. Domnievame sa, že Hurban myslí práve na tento slovník.

[23] … v našich trenčianskych a piešťanských tepliciach… — teplice tu znamenajú kúpele všeobecne





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.