Zlatý fond > Diela > Svätoplukovci


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Svätoplukovci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Tomáš Soóky, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 51 čitateľov


 

1


Kto milości nie zna, ten żyje szczęśliwy,
i noc ma spokojną i dzień nietęskliwy.
Adam M.[1]

Po smrti Svätopluka Veľkého, roku 894, nastúpili na veľkomoravský trón jeho traja synovia: Mojmír, Svätoboj a Svätopluk.[2] Hneď ako odzneli trúchlivé hlasy zvonov na brehoch Nitry, Moravy a Vltavy, čo sa žalostne rozliehali nad Svätoplukovou smrťou, už sa po Nitre rozzvučali zvuky nové; neboli to tóny smútku a žalosti, ale radosti a plesania. Ten hlboký žiaľ zatienili nové nádeje a nové radosti. Kráľoviči, mladí Svätoplukovci, nastupovali do vlády a na trón svojho slávneho otca. Na ohromnej slávnosti, akú Nitra ešte nevidela, prijímali sľub vernosti svojich národov a sami skladali prísahu, že budú bdieť a starať sa o slobodu a šťastie zdedených krajín.

Veľkoleposť a nádhera na tejto slávnosti boli nevídané a neslýchané. Na zvýšenie a povznesenie lesku použili všetko. Všetci páni a bohatieri, všetka sláva a krása ich hradov a dvorov zúčastnila sa v celej svojej nádhere na tejto prepamätnej slávnosti. Najkrajšie panie a panny žiarili po boku svojich pánov, otcov, bratov alebo príbuzných a zvyšovali radosť kráľovského dňa. Veľkomoravská ríša stála mocne ako velikánsky obor; hranice mala ohradené a chránené; vnútri aj za hranicami blýskala sa mocou a slávou, bezpečnosťou a slobodou. Nepriatelia sa desili, priaznivcov a priateľov veľmi tešila mohutnosť Slovanstva. V takomto stave zanechal kráľovstvo svojim synom Svätopluk Veľký. Prekvitali v ňom remeslá, kupectvo, obchody, umenie. Dobré mravy, náboženstvo, duchovná sila vyvíjali sa na vznešenú, radostnú, slávnu blaženosť národa.

Ale Svätoplukovým víťazom, čo zostarli pod koruhvami veľkého mocnára a zošediveli v ťažkostiach a útrapách vojnovej statočnosti, stvrdli v hluku víťazoslávy, týmto víťazom zo Svätoplukových časov sa nepáčila celá nádhera tejto slávnosti. Nebolo to podľa ich hrdinskej mysle, tušili v tom prejemnelosť a zoženštenosť nedôstojnú synov otca vyskúšaného v bojoch. Ich srdce bolo skľúčené očakávaním žalostných časov. Ich meče otupievali a hrdzaveli rozvešané a poukrývané v pošvách a nové pokolenie nechcelo počuť ich hlas…

O niekoľko týždňov po nitrianskej slávnosti sedela vo svojej sieni na velehradskom hrade Drahomíra, jediná dcéra a jediné dieťa velehradského vladyku[3] a upokojovala si dušu srdcu blízkymi spomienkami; lebo aj ona sa s otcom zúčastnila na kráľovskej slávnosti. Na celej slávnosti bola vari jediná, čo okom duševným merala túto udalosť a všetko, čo videla a pozorovala, prirovnávala k vlasti a k jej sláve. Sediac teraz pri obloku, zalietala havraním ohnivým okom do utešenej velehradskej doliny a mysľou zotrvávala na výslní blaha a šťastia svojej vlasti. Pohľad na krajinu, čo sa rozprestierala pred jej očami, na mútnu hladinu Moravy, na jej kvetnaté brehy, na lúky a polia posiate kvetmi a bujnými klasmi, na tmavé hory a lesy, na pochmúrne hrady, čnejúce hore k nebu z lona skál ako strážcovia hôr; už sám tento pohľad zmäkčoval dušu a podnecoval myseľ na vyššie myšlienky. Na Drahomírinej tvári spočíval svätý pokoj, aký spôsobuje duch, keď sa vznesie z končín každodenných starostí a pozemských vášní a splynie s myšlienkami svetov vyšších, sveta duševného života. V jej prsiach nebúrila vášeň, jej srdce sa neutápalo v zbytočne lákavých citoch. Jej gaštanové vlasy padali v prstencoch a lokniach po pleciach a alabastrovom krku. Zdalo sa, že pekná tvár predstavuje krotký boj červených ruží s belobou napadnutého snehu; jej pery boli krášliacimi rubínmi pod orlím nosom.

„Vlasť, vlasť moja najdrahšia!“ začala v duchu rozjímať, „aká si šťastná, aké sme šťastné my, tvoje dietky, že nad tebou vládol Svätopluk Veľký — mohutný, múdry, spravodlivý. Zanechal ťa v plnej celistvosti a sviežu, mocnú a schopnú užívať ovocie, ktoré on štepil. Pokoj a večná sláva duši jeho!“

Skromné slzy ako najčistejšie perly zaleskli sa v očiach spanilej Drahomíry! Jej duša pri každej spomienke na Svätopluka Veľkého pocítila bolesť a žiaľ nad jeho smrťou a zakaždým zasvätila jeho pamiatke slzu žiaľu a vďačnosti. „Ach!“ rozmýšľala ďalej Drahomíra, „smutný osud ti hrozí, vlasť moja! Toto trojenie jednej vlády ťažko prinesie niečo dobré a požehnané kmeňom slovanským. Ctím si vôľu tvoju, ó, veľký panovník veľkomoravský, mocou ktorej si obdaril svojich synov rovnakým právom na trón; ale duša moja nemôže sa zbaviť trápneho tušenia o nešťastnej budúcnosti mojej vlasti. Jediné je slnko, čo zohrieva zem, jediný je stred, okolo ktorého sa všetko krúti, jediné je srdce, ktorým sa do žíl prelieva čerstvá krv, jeden zo Svätoplukových synov mal byť kráľom. V ňom by Veľkomoravská ríša mala slnce i srdce svojho života. Ach a tá vážnosť, to správanie sa, to oko nahor hľadiace, to rameno mohutné, tá celkom kráľovská povaha Mojmíra, najstaršieho tvojho syna, ó, Svätopluk — či to všetko nie je pravý odraz teba? Ó, prečo si nezložil na jeho plecia ťažké bremeno, neľahkú vládu nad Slovanstvom! Ach, že muselo otcovské srdce premôcť hlas kráľovskej opatrnosti!“

Takto rozjímala Drahomíra o vznešenom predmete. Vlasť jej bola tým jasným svetlom, ktoré najbezpečnejšie vedie človeka po cestách života, najistejšie ho chráni pred zablúdením na nepravé rázcestie. Jedinou studnicou týchto vysokovzletných starostí a trápenia jej bola láska k vlasti. Pri tomto svetle svojej lásky pozorovala celú kráľovskú slávnosť v Nitre a za pomoci tejto duševnej pochodne prenikla do povahy dedičov veľkomoravského trónu. — Och, nie je — nie je súci na trón takého veľkého kráľovstva ani smutný a zachmúrený Svätoboj, ani náruživý a ľahkomyseľný Svätopluk! — zvolala hlasno Drahomíra a vstala od stola.

Tu zrazu nečakaný výjav odvrátil jej myseľ od týchto vecí. Na predhradí a po chodbách Velehradu strhol sa hrmot a behanie. Jej rozpačitosť však ešte vzrástla, keď velehradský hradný strážca ohlásil príchod kráľovičov. Drahomíra sama spytovala svoju dušu zachvátenú a preniknutú akousi bázňou, hoci by bola mala od radosti plesať. Mravy vznešeného veku tých čias totiž vyžadovali, aby dcéry domáceho pána pripravovali hosťom a príchodzím pohodlie, dávajúc dôkazy slovanskej pohostinnosti. Drahomíra sa triasla od rozochvenia, pretože mala teraz splniť povinnosti mravov a vďačnosti a rozmýšľala, ako by najlepšie zachovala česť velehradskej domácnosti.

Kráľoviči Mojmír a Svätopluk, teraz už naozajstní vládcovia Veľkomoravskej ríše, prišli na Velehrad. Čo bolo vlastne príčinou, že obaja Svätoplukovci prišli na Velehrad v takom nezvyčajnom čase, nevedel ani vladyka s dcérou, ani samotné kniežatá. Po tej nitrianskej slávnosti zmocnila sa najstaršieho a najmladšieho Svätoplukovho syna clivota a trudnomyseľnosť. Nikdy necítená túžba opanovala ich srdcia. Predmet ich túžby bol obidvom Svätoplukovcom neznámy, hoci ich obidvoch podvedome vábilo na Velehrad. Obraz Drahomíry, krásnej velehradskej devy, hlboko sa vryl do duší obidvom kráľovským bratom, lebo ona bola najjasnejšou hviezdou medzi všetkými, čo boli na poslednej slávnosti. Ale týmto tajomným túžbam svojich sŕdc kráľoviči neporozumeli. Zamestnávali ich iné dôležité veci, než aby mohli toto pohnutie nových citov skúmať a nazrieť do hĺbky svojho srdca. Aj času bolo málo, aby sa bližšie zoznámili s Drahomírou a bez zábran prejavili svoje city. Navzájom si navrhli zájsť do miest a na hrady v ríši, aby zapudili svoju úzkosť a trudnomyseľnosť a stali sa súcejšími na vedenie svojich prác a povinností. Aký tajomný cit ich na Velehrad doviedol, poľahky sa dá vysvetliť. Bola to trpká radosť a radostné útrapy prvej lásky, ktoré svojou čarovnou mocou premôžu mladistvú dušu junáka a devy a ťahajú ich neodolateľnou prudkosťou k milému predmetu. Šíp lásky k Drahomíre sa zapichol do sŕdc obidvom Svätoplukovcom; a ani jeden o tom nevedel. I nevzdorovali si, keď sa spoločne uberali na Velehrad. Vladyka velehradský ich prijal s nadšením a radosťou ako svojich vladárov.

— Statný a slovutný vladyka velehradský, — hovoril rozmarne Svätopluk, vstupujúc do hosťovskej siene, — nám poskytne pohostinstvo na slávnom Velehrade. Či je tak, vladyka?

— Najjasnejšie Kráľovské Milosti, ráčte vstúpiť do svojich príbytkov a moja domácnosť vám bude na služby kráľovské, — odpovedal vladyka, uvádzajúc obidvoch do siene.

Rozhovor bol sprvu len útržkovitý, hovorilo sa hneď o tom, hneď o inom. Keď sa obrátil na problémy vlastenecké, hneď nadobudol farbu a zaujímavosť. Vladyka velehradský bol skúseným mužom, kedysi videl plnokvetú slávu Veľkomoravskej ríše. Lenže ich rozhovor sa pretrhol, prv než sa väčšmi rozpriadol, keď sa zjavila Drahomíra. Otec uviedol svoju dcéru, ktorá práve vstupovala do siene, ku kráľovičom. Drahomíra vítala kráľovských hostí, prejavila pritom radosť Velehradu nad príchodom slávnych vládcov a zaželala, aby ich boh na slávu a blaho vlasti dlho zachoval.

City obidvoch Svätoplukovcov sa teraz vracali k svojmu právu. Ako blčiaci oheň hrozí rozhodiť schránku, čo ho uzaviera, tak horúčosť, roznietená v ich prsiach anjelským hlasom a bleskom Drahomírinej krásy, zmietala ich vnútrom a hrozila prelomiť hruď, v ktorej bola ukrytá taká sila. Obaja teraz mysleli len na to, ako by sa mohli priblížiť k tejto bohyni. Lebo podobala sa práve bohyni so sto plamennými mečmi obrátenými proti tomu, kto by sa odvážil k nim priblížiť. Naproti tomu ich krok bol prikutý k dlážke olovenou ťarchou, jazyk prilepený o podnebie, iba srdce viedlo svoj rozhovor prudkým a horúcim bitím. Vladyka zbadal ich ťažkosti a myslel si, že im príde vhod, keď dcéru odvedie od ich vlasteneckého rozhovoru. No medzitým, čo Drahomíra poslúchla otca a na jeho slová odchádzala, rozviazal sa jazyk vážnemu Mojmírovi a prejavil sa v nasledujúcich slovách:

— Nie tak, vladyka! Pre naše vlastenecké rozjímania neodďaľuj svoju dcéru z našej spoločnosti. Vlasť je i jej matkou a ona bezpochyby vlasť svoju miluje. Však je pravda, spanilá, že miluješ svoju vlasť?

Drahomíra sa začervenala a slnce, čo práve vyšlo spoza oblakov, ožiarilo jej tvár zanietenú plameňom krásy a sviežosti: a ona tu stála ani anjel z vyšších svetov, čo zletel, aby oblažil zem. A keď sa zmohla na odpoveď, rubínovými perami prehovorila slová, ktoré kráľovičov skrz-naskrz prenikli.

— Mať moja, — hovorila strieborným hlasom, — daj jej nebo slávu večnú, vliala tento svätý plameň lásky k vlasti do mojich pŕs a ten má rozohrievať moju dušu naveky.

— Výborne! — povedal Mojmír, obrátil sa k vladykovi a pokračoval ďalej: — Krásna duša prebýva v tvojej spanilej dcére, vladyka!

— Moja jediná potecha, — odpovedal otec, — v dňoch blížiacej sa mojej staroby; naozajstný odlesk mojej mŕtvej manželky!

Svätopluk stál ako bez seba. Všetka hĺbka jeho ukrytej lásky sa teraz zrazu premenila na divú búrku a triasla ním od základu. Oči mu blýskali hnevom, láskou a žiarlivosťou. Triasol sa od zlosti na seba samého, že tých niekoľko slov nevedel povedať Drahomíre sám. Kypel závisťou a žiarlivosťou voči bratovi, ktorý, tak sa mu zdalo, z jeho vlastného srdca vážil, z jeho jazyka bral slová, ktorými sa obrátil na Drahomíru. Medzitým sa Mojmír približoval k Drahomíre, aby s ňou znovu začal rozhovor; to však bolo pre Svätopluka smrteľným bodaním jeho srdca.

— Ustúp od anjela, diabolský brat! — rozkričal sa Svätopluk. — Velehrad sa rúti podo mnou do hlbín Moravy, keď musím pozerať na tvoju zradu.

Od tejto neočakávanej zmeny v Svätoplukovi všetci zmeraveli. Najmä však Drahomíra sa chvela od bázne a hanby a chcela ujsť zo siene. Ale nový výbuch jeho náruživosti pričaroval ju aj ostatných k miestu bázňou a začudovaním.

— Preboha! — zvolal Svätopluk plný prudkej vášne, — stoj, krásavica, a prítomnosťou svojou zadrž svet nerestí, čo sa na mňa valí, svet blažeností, rútiaci sa predo mnou do priepasti! Otec nebeskej Drahomíry, Drahomíra, jediná okrasa ríše našej! Dívaj sa na mňa, pozri, ako sa mi trasú žily a z hĺbky mojej duše sa dvíha búrka a plameň blčí v mojich prsiach. Tento divý oheň nedovolil môjmu jazyku vysloviť to, čo ľahkoreký Mojmír tomuto anjelovi nahovoril. Ja — ja milujem Drahomíru. Mojmír je falošník, oklamal aj mňa. Moja láska je nekonečná; ja neviem predkladať lichôtky ohybným jazykom. Ale milujem Drahomíru z hlbín svojej duše. Oklamali ma! Mojmír spoznal tajné hnutie môjho srdca lepšie než ja sám, on ma vyzval na Velehrad, aby som tu bol svedkom zrady nad mojou láskou. Ja som lásku k Drahomíre ukrýval ako klenot, klenot, ktorého sa nedotkol ani môj vlastný rozum v tajných skrýšach môjho srdca; ale brat môj vyzvedel o ňom a chcel mňa a spolu i sviatosť lásky tejto pred tvárou tohto anjela zhanobiť. Jeho vábila nádhera hradu a sláva sveta, mňa viedol na Velehrad iba blažený cit lásky k Drahomíre, išiel som jedine pre to, aby som v hlbokom vzdychu vyjavil Drahomíre hĺbku svojej lásky. Ó, never, Drahomíra, ó, never, vladyka velehradský, Mojmírovým slovám, ja jediný môžem Drahomíru milovať!

Odvrátený od Mojmíra a tvárou obrátený k Drahomíre celou náruživosťou svojej povahy hrmel Svätopluk tieto slová. Kropaje potu vysadili mu na čelo, zrazu stíchol, iba jeho prsia, sotva lapajúc dych, vlnili sa ako rozbúrené more.

— Preboha, Svätopluk, čo sa to s tebou robí? — pýtal sa ho začudovaný Mojmír. — Čo je príčinou tvojej podozrievavosti? Odkiaľ tá smelosť ubližovať nevinnému bratovi? Ak veríš v boha, môžeš veriť aj to, že som ťa v ničom neoklamal, ani som oklamať nechcel. Pozri sa sem do mojich nesklopených očí, do verného zrkadla mojej duše.

— Ako? — začal znova prudký Svätopluk. — Tak som sa mýlil! Odpusť, Mojmír! — I pozeral do Mojmírovej tváre a celá jeho tvár sa vyjasnila. — Ešte raz ťa prosím, odpusť, Mojmír, brat môj! Odprosujem ťa, klaňať sa ti budem za moje prenáhlenie, ale ťa prosím, aby si ma o tom uistil. Vyznaj tu pred tvárou tohto anjela, že ju nemiluješ, že tvoje srdce nehorí plameňom lásky k Drahomíre!

Z tichej blaženosti citu vytrhla Mojmíra Svätoplukova náruživosť a zdalo sa mu, že teraz má byť odrazu zbavený toho blahoslaveného kvietka svojho vnútra. Láska k Drahomíre mu ešte ani nepatrila, ešte ju sám nepoznal, a teraz požadoval od neho brat, aby ju zaprel. Jeho láska, skrytá v nepovedomých hlbinách len ako slabá iskra, touto búrkou iba roznietená, začala sa mu bližšie dotýkať jeho srdca. Preto ho zarazila bratova požiadavka, ale nechal jeho otázku bez odpovede.

Svätopluka toto mlčanie len o to väčšmi pobúrilo. Jeho žilami sa znovu preháňala horúčava a slová mu tiekli z úst ako ohnivý prúd: — Pozri teraz do mojich očí — zradca, zakuklenec, pokrytec! Teraz prenikám zrenicou tvojho oka a vidím tvoje vnútro. Ty Drahomíru miluješ! Vrav, lebo ťa rozšliapem! Vrav — ale neklam! Lebo — och, láska moja, ochraňuj ma, aby som neklesol!

Mojmíra, hoci bol mierny, takéto dobiedzanie roznietilo. Začal hovoriť dôrazne, hoci bez náruživosti:

— Svätopluk, pamätaj, že nemáš právo na moje tajomstvá, ako si ja neosobujem právo na tvoje. Áno, povinný si mi úctou ako staršiemu.

— Ha, mocnosti nebeské, pomáhajte mi! — rozbúril sa opäť Svätopluk, — zúfam si, alebo rozšliapem tohto zradcu. Joj, pekelné brány! Ja som mu povinný úctou! A ja nemám právo na jeho tajomstvá! Teda aj tajnosti — okrem toho všetkého, čo som videl, ešte i tajnosti! Tak teda hovor o tých tajnostiach!

— Si náruživý, — odpovedal Mojmír chladne, — tvoja krv horí, myseľ tvoja sa pení od vášní a náruživostí. Keď tvoje žily ochladnú a rozum tvoj bude schopný uvažovať a rozmýšľať… až potom sa budem s tebou zhovárať o týchto veciach.

— Tak teda, tak! — povedal Svätopluk. — Myslíš si, Mojmír, že by si svojimi tajnosťami ešte väčšmi rozdúchal oheň v mojich prsiach? Ó, ak treba, aj zamrznem pred tebou od chladu, keď tak chceš, ale vrav, vrav… nebudeš?

Medzitým však oznamoval velehradský hradný strážca príchod nových hostí a po chvíli vstúpil do siene Aribo, rakúsky markgróf.[4]



[1] Kto milości nie zna… — (poľ.) Verše z Dziadov od A. Mickiewicza. Prvá časť vyšla vo Vilne roku 1825.

[2] Mojmír, Svätoboj a Svätopluk — traja Svätoplukovi synovia. Po Svätoplukovej smrti r. 894 mal Mojmír II. prevziať zvrchovanú moc nad celým územím Veľkej Moravy, Svätopluk II. dostal ako údel územie Slovenska a Panónie, tretí syn Predslav (teda nie Svätoboj!), najstarší, bol pravdepodobne kňazom; zostalo po ňom iba pomenovanie Bratislavy Pressalauspruch (nem.).

[3] Drahomíra, jediná dcéra a jediné dieťa velehradského vladyku… — Velehrad nepatril medzi najdôležitejšie veľkomoravské sídla, a tak Hurban nespomína rod velehradského vladyku. Prvá Drahomíra z českých dejín bola česká kňažná, manželka českého kniežaťa Vratislava I. (10. stor.), matka Václava I. a Boleslava I.

[4] Aribo, rakúsky markgróf… — V lete 882 Svätopluk prešiel cez Dunaj a pomohol dostať sa na miesto správcu Východnej marky Aribovi, proti ktorému sa postavili synovia už spomínaných grófov Viliama a Engelšalka. Markgróf Aribo dal svojho syna pokrstiť podľa Svätopluka na Zwentibalda.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.