ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci Svätopluk prišiel s Aribom do Rezna, ich nádeje sa aj tu zmenšili. Arnulf odišiel do Vlach, aby si tam svoje panovanie utvrdil, Lamberta, svojho odporcu, pokoril a očistom uzavrel svoje priateľstvo s Berangerom. Ale keď sa potom vrátil, jeho telo bolo poznačené nespútanými rozkošami, čoskoro skončil svoj život otrávený bujnosťami.

Ale Arnulfova politika, ktorou chcel zničiť Ríšu veľkomoravskú, našla vždy v Nemecku horlivých nasledovníkov. Tak sa Svätoplukovi cez Aribu podarilo aj Ľudovíta IV. nakloniť na výpravu proti Mojmírovi.^[31] Maďari číhajú už oddávna na jeho kráľovstvo, o ktoré sa ich sila už toľkokrát zničila, teraz veľmi ochotne požičali svoje vražedné ruky na toto dielo.

A tak roku 907 obliehali Bratislavu nad Dunajom, ako najvýznamnejšie miesto po Nitre, z troch strán. Od východu ležali maďarské čárdy rozložené v dlhých táboroch, západnú stranu obľahli Ľudovítove pluky a od severnej strany ležala na kopcoch zradná zberba moravského a slovenského ľudu, ktorú riadil a spravoval Svätopluk a Aribo.

Povesť o hroznom obliehaní Bratislavy došla až do Nitry. Mojmírovi bojovníci potrebovali iba signál. Všetko bolo na nohách. Vojenská trúba sa rozliehala po horách a po dolinách a čoskoro Nitru obkolesili hrdinské vojská, ktoré už nedočkavo čakali na posledný rozkaz na pochod.

Mojmír sedel už hodinu s Drahomírou v tichej komnate. Vrúcne sa zhovárali o blahu národa, o budúcnosti, ktorá čaká ich aj Veľkú Moravu. Hovorili veľa, ale na oboch tvárach bolo badať, že si majú ešte dačo povedať, ale obidvaja sa báli vysloviť tajnosť, čo im zvierala srdcia. Mojmírov osedlaný kôň už hrabal kopytom pod oblokom a vojsko hučalo: „Do boja, do boja!“ Mojmír sa nahol k Drahomíre a pošepkal jej tajomstvo ukryté vo svojom srdci a uľavilo sa mu, Drahomíra pošepkala Mojmírovi svoje tajomstvo — a vzdychla k nebesám vrúcnu modlitbu. So sľubmi, čo predtým dali bohu, sa navzájom zdôverili, sľubmi, ktoré sa báli vysloviť, a keď ich vyslovili, nadobudli silu — a rozlúčili sa. Mojmír vyskočil na bujného koňa a na čele svojej výpravy cválal nitrianskymi ulicami.

Bratislava však už bola dejiskom vojny. Práve keď sa od západnej strany statočne bránili proti Nemcom, a Vedricu nijakým spôsobom nemohli dobyť, od východu prerazili do mesta Maďari. Títo sa ale domnievali, že kráľovstvo je už ich, závideli Nemcom podiel, preto keď zaplavili Bratislavu, hnali sa na Nemcov. V krátkom boji sa im aj takmer podarilo Nemcov rozdrviť: sám Ľudovít VI. len čo si zachránil holý život.

Ale vo víťaznom hurhaji prepadla aj Maďarov nešťastná hodina. Práve keď sa hnali na Nemcov, prepadli ich Mojmírove vojská. Ich šiatre padli za obeť ohňu a zmätok, ktorý prenikol do ich čárd, pomáhal Slovákom. Za niekoľko hodín Bratislavu očistili od Maďarov.

No až teraz prišla rozhodujúca bitka. Maďari sa pozbierali do radov a Mojmír zorganizoval slovenské pluky. Malo dôjsť k poslednej skúške národov. Strašný boj sa začal na bratislavských poliach roku 907^[32] v mesiaci auguste. Obe strany bojovali tri dni preukrutne a obe strany sa pokladajú za víťazov. Na jeden deň a noc boj prerušili a piateho augusta sa začala nová bitka. Mojmír posilňuje vojská do nového boja.

Ale tu sa Maďarom prihrnula nečakaná pomoc. Aribo so Svätoplukom udierajú zozadu na Mojmírovo vojsko. Ale aj Mojmírovi prichádza pomoc z Nitry a tá sa ženie do útoku na Maďarov. Medzi poverčivými čárdami vzniká povesť, že na strane Slovákov bojuje bohyňa. Bola to Drahomíra so Svätobojom. Sedela na bielom koni, parádna prilbica s perím chránila jej hlavu, biely závoj prehodený cez plecia povieval vo vetre, ligotavý meč sa jej blýskal nad hlavou a celý jej zjav zvestoval nadzemskú bytosť. Jej vojsko sa hnalo s víťaznými výkrikmi za svojou vojvodkyňou. Pustovník Svätoboj znovu mal meč v ruke a po boku Drahomíry dral sa na pomoc Mojmírovi. Šťastlivo sa k nemu presekali, a keď mu urobili miesto, dali mu aj s jeho bojovníkmi cúvnuť a potom ho zastúpili. A tak sa začal nový boj. Svätoplukovi a Svätobojovi vojaci zúfalo bojovali proti sebe. Drahomíra sa prerážala k Aribovi a Svätoplukovi.

— Zradcovia! — volala, keď sa k nim celkom priblížila, — ak máte odvahu na boj, poďte zápasiť so slabou devou! Nech týmto mečom zrazím vaše zradné hlavy!

Svätopluk až teraz videl, proti akému mocnému anjelovi bojuje a cítil peklo vo svojom srdci, ktoré v ňom podnietil Aribo: — Diabol! zúfalo skríkol na Ariba, — čo si ma vyzval do boja proti tomuto anjelovi? Ale teraz mi pomáhaj, ty pekelná moc!

A tu sa rozohnal svojím mečom proti Aribovi, ktorého hlava sa mu odrazu skotúľala a aj ostatné telo spadlo z koňa za ňou.

— Teraz som sa oslobodil od diabla, anjel, prisahám ti lásku, — odhodiac krvavý meč, s roztvorenou náručou hnal sa k Drahomíre. Ale Drahomíra sa ukryla za meč a povedala

— Ustúp, zradca vlasti, ak nechceš, aby tvoja hlava padla pod týmto mečom. Ustúp, nehodný syn veľkého Svätopluka, nehodný brat vznešeného Mojmíra.

— Vznešeného Mojmíra! — zopakoval jej slová Svätopluk a všetka krv sa mu nahrnula do tváre. — Ten vznešený Mojmír ma teda priviedol na túto cestu? Och, ja lotor a vrah, teda predsa bol Aribo mojím priateľom… a ja som ho zavraždil! Ten vedel, čím je Mojmír. Drahomíra, vravíš, že Mojmír je vznešený? Ale vznešený Mojmír, kde je tvoja prísaha? Hrom a peklo… nesmieš ju mať!

A zrazu schytil svoju kušu, vystrelil otrávenú strelu do Drahomíry. Strela sa jej zabodla do boka…

Svätoboj, ktorý odišiel za utekajúcou zberbou, vracal sa k smrteľnému výjavu. Mojmír, ktorý ostal do poslednej chvíle na bojisku, kde jeho dobodaní bojovníci s rozlámanými mečmi a oštepmi našli svoje hroby, teraz sa s krvácajúcimi ranami ponáhľa, aby sa na konci svojho života a Veľkomoravskej ríše ešte rozlúčil s Drahomírou.

— Posledná chvíľa, a my sa ešte stretávame, vznešený, ale posledný kráľ veľkomoravský! — hovorila mu Drahomíra. — Pozri na túto strelu v mojom boku, nevytrhnem ju prv, kým svojmu a tvojmu vrahovi, aj vrahovi celej ríše nevrazím do svedomia bodavý osteň, ktorý mu tu pripraví pekelné skonanie a večné zatratenie na súde večnosti. — Potom sa obrátila k rozzúrenému Svätoplukovi a povedala už slabým hlasom: — Vedz, náruživý človek, že vznešený Mojmír nezrušil prísahu, ktorú ti dal. Tu tento krížik a základy kláštora v Nitre, nech sú ti svedectvom, že zasvätiac sa vlasti, nechcela som upadnúť do podozrenia, že som tak konala z márnych náruživostí, a preto som zložila sľub bohu, že ak prežijem tieto búrky, posledné dni života dokonám v kláštore. O tomto mojom sľube dozvedel sa pred svojím odchodom iba Mojmír, potom som sa ja dozvedela od neho, aká mu je svätá prísaha, ktorú ti dal. Život môj vyhasína, ale ešte teraz spasením svojím, ktoré očakávam, som ti ochotná, Svätopluk, potvrdiť pravdivosť.

Odvrátila od neho tvár, ľútostivo pozrela na Mojmíra; keď zbadala, že aj on klesá od množstva rán, obrátila svoj hlas k nemu:

— Aj ty teda, vznešený kráľ veľkomoravský, zanechávaš tento svet? Och, zachovaj sa… nie… poď, poď do toho kráľovstva nesvornosťami nerozvráteného, kde jeden duch vládne naveky! Dobrú… dobrú noc. Svätoboj… ty zostávaš a modli sa za nešťastnú vlasť… — a keď vytrhla z poslednej sily jedovatú strelu zo svojho boku, skonala.

Ako Mojmír strácal krv, jeho oči vyhasínali.

— Svätoboj, dobre sa maj, aj moja hodina odbila. Ujdi aspoň ty, prv než sa zasa vzchopia naši nepriatelia, a zostaň živým svedkom pádu veľkej slovanskej ríše. Och, ľud môj slovenský, opustený, čaká ťa temná a strašná budúcnosť! — Ako vyslovil Mojmír tieto slová, skonal vo Svätobojovom náručí.

Svätopluk bol toho všetkého svedkom a smrť týchto vznešených kričala naňho. Ako tak stál v hrôze nad ľudskými mŕtvolami a rozvalinami ríše svojho otca, nenašiel iný spôsob, ktorým by mohol zvrhnúť bremeno, čo ho tlačilo, ako spáchať samovraždu. Ale ani na to nemal síl. Pomiatol sa a kričal strašným hlasom. Zdalo sa, že bratova krv naňho strieka, videl tisíce postáv vstávať z mŕtvych a behať za sebou, počul veľkomoravské kráľovstvo, ako nad ním vyslovuje kliatbu, utekal pred Drahomírou, lebo sa mu zdalo, že ho prenasleduje s horiacim mečom, stretával sa s Aribom, čím väčšmi sa mu vyhýbal. Hrozná a strašná bola jeho smrť.

Po bitke na bratislavských poliach roku 907 rozpŕchli sa zvyšky Slovákov do tatranských hôr a vrchov ako stádo bez pastiera. Svätoboj prečkal veľký pád Ríše veľkomoravskej a odobral sa na Zobor, kde strávil posledné dni svojho života.