ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 895 panoval už Mojmír Svätoplukovec nad veľkomoravským kráľovstvom. Celý národ bol za to vďačný, že kráľovskí bratia vložili vládu do rúk jedného. Nad týmto skutkom tak plesalo srdce ľudu, že vystrojili národné slávnosti na počesť svorných kráľovičov. Veselé plesy, spevy a iné zábavy si podávali ruky. Zdalo sa, akoby na večné časy bolo zabezpečené blaho Slovákov.

O Svätobojovi sa šírili medzi ľudom tie najkrajšie povesti, lebo zložil svetský šat a odobral sa s nábožnou mysľou na zoborskú púšť, aby tam v chudobe a vo vrúcnych modlitbách za vlasť trávil dni tohto života. A tento skutok si nábožný slovenský ľud veľmi vážil, najmä keď sa množili povesti o jeho pobožnom živote a cnostiach, ktorými na tejto púšti vynikal.

Pod Nitrianskym hradom bola vtedy krčma, ktorú celé okolie poznalo pod menom krčma Pod hradom. Čím bola pre Bratislavu krčma U jazdca, tým bola pre Nitru krčma Pod hradom. Pravdaže, táto druhá bola hlučnejšia, lebo Nitra, vtedy sídlo kráľov a celej vyššej správy, oveľa predstihla Bratislavu.

Istého dňa sa v najväčšej hosťovskej izbe zhromaždila veselá spoločnosť najrozmanitejších hostí. Spočiatku sa celá vrava podobala hučaniu v úli, lebo rozhovory splývali v nezrozumiteľnú zmes. Neskoršie však zábava a rozhovor pri jednom stole tak vynikali nad ostatné, že sa o chvíľu pozornosť ostatných sústredila iba na nich.

— Veru, — vravel mladý muž, — nemohlo sa spraviť nič užitočnejšie, ako sa spravilo. Že celá vláda je v jedných rukách, a najmä že je v rukách Mojmíra, to je sláva a šťastie nášho kráľovstva. Mojmír je jediný, ktorý bude schopný pokračovať v šľapajach Svätopluka Veľkého, a ja zaňho hockedy vycedím poslednú kvapku krvi. A kto je hotový so mnou za nášho kráľa aj umrieť, nech so mnou pije na jeho slávu!

Potom zdvihol čašu a povstal všeobecný hluk na Mojmírovu slávu. Keď sa utíšil radostný krik, znovu vstal ten istý mladý muž a začal hovoriť: — Ale hrdinovia a nitrianski víťazi, spomeňme si aj na duchovného otca, ktorý zostúpil z výšav slávy a kráľovskej dôstojnosti, odel sa do ľanového rúcha, opásal sa povrazom, žije na púšti, slúži bohu a nabáda ľudí milovať nášho kráľa.

Ešte nedohovoril a už zahrmelo zo všetkých strán: Sláva Svätobojovi! A hneď sa začali ozývať pochvalné reči o tomto duchovnom otcovi, chvály a oslavovanie Svätoboja ustavične rástli.

Na konci dlhej siene, blízo dverí, stál osamote malý stolík, pri ktorom sedeli dvaja vojaci. Zúčastňovali sa na radosti a plesaní ostatných, avšak svoj hlas nezamiešali do hluku a dávali dosť viditeľne najavo, že nie sú Nitrania, ale iba zďaleka prichádzajúci pocestní. Navzájom sa veľmi odlišovali, lebo jeden bol asi šesťdesiatročný nahrbený starec s vráskavou tvárou a so šedivými vlasmi a jeho druh bol útly mladík v najkrajšom kvete, výrazného vzhľadu, ohnivých očí a veľmi pôvabnej tváre. Pokiaľ ide o ostatných, tí si ich veľmi nevšímali.

— Čo je asi na príčine, že najmladšieho Svätoplukovca vôbec nespomenú! — čudoval sa a ticho vravel starý rytier junákovi a posilňoval sa dúškom z vyprázdneného a zasa naplneného plecháča. Junák, ktorého nádoba stála nedotknutá, odpovedal zvučným, jasným hlasom:

— Najmladší nemusí byť hoden, aby naňho ľud spomínal. Ale, priateľ môj dobrý, už si si odpočinul, vyprázdni aj túto moju čašu a pôjdeme… noc je hneď tu. Starý vojak ho počúvol, vyprázdnil čašu a pobral sa na odchod. Keď zaplatili krčmárovi, opustili krčmu. Vo večernom súmraku šli hlavnou ulicou pozdĺž hradu k hornej bráne.

*

Za Nitrou, na pol hodiny cesty od mesta, blízko bratislavskej cesty, oddávna stál biedny domec. O jeho obyvateľoch kolovali medzi ľudom všelijaké chýry. Chodila sa sem zabávať samopašná chasa; slušný človek tam nezostal na nocľah.

Blížil sa večer a jeho panovník, mesiac v splne, vystupoval na obzor z lona temných hôr, aby osvietil zem zbavenú slnka. V takomto čase sedeli v izbe spomínaného domca dvaja muži. Obaja usilovne hľadeli von oblôčikmi. Jeden oblôčik bol obrátený k Nitre, druhý na bratislavskú cestu. Okolo stien stáli dubové lavice.

— Prekliati bielopláštnici, kde len môžu byť? Alebo nám, do čertovej matere, načisto ušli ako duchovia z oblokov. — Takto si dudral do strapatej brady ten, čo hľadel na cestu.

— Nič to zato, — odpovedal druhý, čo sledoval nitriansku stranu, — veď kmotor Chrasta je v meste, a ten ich veru vyňuchá, keby boli aj duchmi. A tento môj kamarát… — zrazu vytiahol z pošvy svoj nablýskaný nôž a začal ho utierať do plášťa, — musí sa dnes okúpať pod rebrom jedného z nich. Aha, vidíš ho! Kmotor Chrasta sem trieli, akoby ho sto čertov naháňalo. No, Hnevsa, vystri hnáty, príde sa nám ponáhľať.

Vtom vtrhol cez prah do izby chudý a vycivený muž. Vyzeral horšie než tí dvaja. Vychudnutá, bledá tvár, červené fúziská a pichľavé velikánske oči mu dodávali strašný výzor. Bol to Chrasta. Vstúpil udychčaný a prehovoril:

— Zle je, zdúchli, boli pod hradom, a vraj práve keď som vošiel do krčmy, oni vyšli von. Teraz, Hnevsa, ber rozum do hrsti a poraď, čo budeme robiť. Veď aj tak máš vždy v sebe diabla, čo ti diktuje. Teraz poraď.

— Neboj sa, Chrasta, — hovoril Hnevsa, kládol si pritom na hlavu klobúk a zasúval do záhrenia nôž, — dostaneme ich, len múdro na nich. Preto natiahnite uši a dobre si zachovajte, čo vám poviem. Ja budem po meste vykrikovať, že sú v meste dvaja bielopláštnici a nesú vražednú oceľ na kráľa. Začneme ich zháňať, však ich ľahko spoznáme — biele plášte, krásny junák so šedivým starcom, to sú dobré znaky. A keď ich zbadáme, budeme predstierať, akoby sme sa ich chceli zmocniť, a v zápase ich zavraždíme. Pánovi je jedno. Ak ich vraj nebudete môcť dostať živých, doneste ich mŕtvych. No, kmotrovia, rozumeli ste?

A už boli všetci na nohách. Dvere za nimi zatvárala stará žena. Medzitým sa už celkom zvečerilo. Noční lotri leteli ako strely do krčmy pod hrad a búrili ľud proti vražedným bielopláštnikom. Touto zvádzajúcou lesťou im bolo veru ľahko pobúriť kráľamilovný ľud a strhnúť so sebou hľadať nevinných cudzincov. Prozreteľný Hnevsa letel k hradnej strážnici, aby sa dozvedel, či nie sú už hľadaní muži na hrade; lebo vrahom šlo iba o to, aby im prekazili cestu na hrad. A keď sa dozvedel, že dnes na hrade neprenocuje nijaký hosť, utekal za búriacim sa davom. Jeho krv penila sa od žiadostivosti po koristi, na ktorú mal dnes zacielené. Po nitrianskych uliciach sa rozliehal hluk a behali ľudia.