E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Punta Arenas

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Ivan Jarolín, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines, Miroslava Grichová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 66 čitateľov


 

Punta Arenas

[1]

Po dvoch mesiacoch sme teda zase doma. Nebolo nás doma od 23. decembra temer do polovice marca 1914. Ten rok sme si dobre zachovali, v ňom sa začala svetová vojna, dľa zdania znezrady, skoro ani nevedieť pre akú zádrapku; hoc sa dávno očakávala. Bola pripravovaná pečlive a vedelo sa, že musí prísť, že nedá dlho čakať na seba. Ale keď sa odrazu strhla, svet bol ako zarazený, prekvapený: nevedel napochytre pochopiť, prečo sa strhla práve vtedy, a nie prvej alebo pozdejšie. Dosť na tom, prihrmela sťa víchor, nevedieť skade a ako. Postavila národy starej, akosi už ustatej a omrzenej Európy do zbroje, vyhnala ich z tichých príbytkov hneď na válečné pole: ustatej pod veľkou ťarchou krivdy a útisku, čo sa páchala už či na jednotlivcoch, či na stavoch ba hneď na celých národoch a plemenách. Začala sa znezrady, akoby prenáhlene, bez rozvahy; bolo by sa zdalo, že tí, čo ju začali, sami sa nenazdali, čo to z nej vykvitne; zdalo sa nám divné, že sa národy hneď rozdelili na dva tábory. Druhí hneď od počiatku predpovedali, že je to vojna svetová, že sa vie, kedy sa začala, ale nikto nebude vedieť povedať, kedy prestane. A hneď pochybovali i o tom, či ju dokončia tí, čo ju začali a čí druhí miesto nich, a nadovšetko, ako ju dokončia.

Keď sme sa vracali do mesta, boli sme veľmi ďaleko od týchto úvah, nezišlo nám na um lámať hlavu nad týmito otázkami. Človek so svojím otupeným zakrpatelým pudom je nevedomejší od zvierat: tie, obdarené istým tajomným tušením, predcítia nebezpečia a pohromu, veľké otrasy v prírode, čo majú nadísť, takže stoja v tomto ohľade vysoko nad človekom. Keď bolo zemetrasenie, čo zničilo Valparaiso r. 1906 a poškodilo i Santiago,[2] stalo sa v Santiagu, že pes pred každým otrasením pribehol ku svojmu pánovi; nedal sa nijako odohnať od neho. Snáď predpokladal, že jeho pán rozkazuje živlom a môže ho zachrániť od záhuby, ak chce. Možno, že ani nepredpokladal čo takého, ale jednoducho v svojej bezpodmienečnej prítulnosti, utiekol sa k nemu, že bude s ním zdieľať záhubu, ako zdieľal v iné časy jeho radosti a pôžitky. Ani sme netušili, čo za mračná sa sťahujú nad nami a celým svetom. Blížili sme sa k mestu nepredpojate a veselo, že sme zase doma, že ideme, kde nás čakajú priatelia, známe tváre, že budeme môcť po takom osviežení pokračovať v prácach a námahách, kde sme boli pred dvoma mesiacmi prestali.

Vtiahli sme do mesta skromne, v každom vozíku po jednom koni, čo tiež klusal dosť pomaly. Bolo vidno, že vynakladá posledné sily. Nebyť nám pred nosom mesta, ktovie, či by nám i kone neboli povedali v svojej názornej reči: „Potiaľ a ani krok ďalej!“ No hoviadko, keď vidí, že sa blíži domu, čo mu značí odpočinok, pohodlie: a len aby sa ta dostalo čím skorej, priloží ešte kúsok tých síl, čo ich snáď zvýšilo; hľadí dokončiť svoju úlohu primerane a slušne, bárs za cenu obetí. I koňom sa iste predstavila Punta Arenas ako niečo dobrého, vzácneho a veľkého. Keď zazreli rady svetiel zo širokej ulice Avenida Pampa a teraz Avenida Bulnes,[3] ktoré vnikali až do srdca mesta, a iste preto i pribavili ku kroku.

Po cestách kampom, v samote poľa, kde nevídať iba ak skupiny domov a osamelé obydlia, nám tiež sa Punta Arenas predstavila v ten večer ako niečo veľkého a rozsiahleho. Nuž nemôže sa vonkoncom považovať za nepatrné patagónske hniezdo. Je to mesto veľmi značné už vonkajšími rozmermi a rozloženosťou. Poznať mu síce i na zovňajšku, že je to ešte mesto veľmi mladé a nové, veď vlastne je založené roku 1843, keď Chile zaujali toto územie, ktoré do tých čias bolo neobsadené, takže Angličania, ba i Francúzi sa mali okolo neho a boli by si ho vďačne osvojili. Malo vtedy spolu 11 obyvateľov. No i tí ho založili nedobre, na mieste nepríhodnom, čo dnes zovú prístavom Hladu a je od Punta Arenas čosi na juhozápad. Pozdejšie ho preložili sem, kde je dneska, a roku 1897 už malo 947 domov, 17 ich bolo murovaných, o desať rokov malo ich už 1844 z nich 99 murovaných, kde už bolo temer 10.000 obyvateľov. Poznať mu, že je mesto ešte nové, ale sa mu pozná i na zovňajšku akýsi dych snaženia a pachtenia za rozkvetom a veľkou budúcnosťou.

Ako všetky nové mestá, zvlášte tu v Amerikách, je i ono stavané dľa vykrojeného plánu, nie dľa náhody alebo vrtochu, ako sa mu páči. Je rozdelené na ulice, rovné a široké, každá 20 metrov šíre. No krem ulíc, calle, ako ich tu zovú, má i avenidas: ulice značne široké, ktoré by už v Prahe volali námestím, ako Václavské napríklad. Avenida má popri domoch z oboch strán chodníky pre peších, popri chodníkoch cestu. Medzi cestami ostáva široký pás slobodného priestoru, všetko spolu, cesty, chodníky a slobodný pás medzi nimi má asi 50 metrov šírky. Kto vyrábal nákresy týchto ulíc, mal iste za lubom, že na tom slobodnom priestore budú kedysi sady, možno veľkolepé aleje. No tie nie sú všade vyvedené a ktovie, minie sa hodne rokov, kým budú vyvedené a zariadené. Medzitým aspoň nemôže sa nikto žalovať, že by bolo dusno a sparno v týchto uliciach: vzduchu je nadostač, neraz i nazbyt, keď zaduje.

Vietor i tuná, ako v celej Patagónii, menovite v lete, je veľmi svedomitý nádenník. Úrady, pisárne, ba i obchody otvárajú sa o deviatej ráno: úrady sa zatvárajú o štvrtej, a najďalej o piatej večer. Obchody sa zatvárajú čosi pozdejšie, o šiestej a v zime o siedmej večer: ale vietor patagónsky je tej mienky, že to bol prikrátky deň ku robote. On, keď má pracovať, počne pracovať o ôsmej, vtedy asi, keď sa otvárajú dielne a továrne a končí ju okolo ôsmej večer. Cez obed je odpočinok od pol dvanástej do jednej: za pol druhej hodiny nikde sa nepracuje. On si nedožičí ani tohoto odpočinku. Počne zrána pomaly, ale čím diaľ, ide tuhšie, okolo poludnia, keď my, robotný svet vydychujeme si pol druhej hodiny, on práve vtedy najväčšmi sa usiluje. Mocuje sa, trhá a zúri sťa besný asi do štvrtej. Posýpa každého, kto vyjde na ulicu, práškom pampy: ani ho nepreosieva k tomu cieľu veľmi pečlive: hodí ti rovno do úst piesku i štrku čo i hrubšieho: Chybuje iba vápno, aby sa urobila dobrá malta. V také dni nosia ľudia, ba i podajedny krásavice škaredé sklá na očiach, ktoré veľmi špatia, ale sú na osoh. Dámy, aby sa nepošpatili takou nepríjemnou spravou, radšej si ovijú okolo hlavy hustý závoj. A nepristane im najhoršie; obkľúči ich akýmsi ovzduším tajomnosti, ktoré nedá rozoznávať, ale iba najviac ak tušiť, čo sa všetko pod ním skrýva. Ktovie, snáď sú si i vedomé, že im toto zakuklenie ani najmenej neškodí.

Keby sme sa chceli dať strhnúť do ríše vedeckého skúmania a hľadania, skadiaľ pochodí tento horlivý robotník, kto ho vysiela a vypráva na pampu, prišli by sme snáď na to, na čo prišli i učenci. Vynašli, že je na juhu Ameriky dvojaké podnebie. Na pampe je suché a dosť teplé: v Cordillere,[4] kde sú bujné lesy a na štítoch večné snehy, je viac mokré a studené. Suché a teplé povetrie je ľahké a riedke, mokré a studené je ťažké: Kde je menší tlak a menší odpor, ta sa rúti ťažké mokré povetrie prudko, aby sa tlak vyrovnal a nebolo v ňom rozdielu. Z týchto prudkých prúdov povetria vznikajú tu dolu na pampe také besné vetriská.

Tento nádenník sa neraz rozpajedí, že sa dá do samých krovov a začne ich rozberať. Ale to je robota už dosť ťažká tuná. Krovy nie sú šindľové, ani slamené strechy alebo pravé škridle, aby ich bolo ľahko rozhádzať, ale, ako sme i v kampe videli, zinkové, obyčajné z plôch za žliebočky, dosť dobré. Bľachár ich popribíja dôkladne, klince majú širokú hlavu zvonku, a keď prejde cez latu, môže sa mu i koniec vykovať ľahko do hlávky. Klinec o dvoch hlávkach nemal by už nikdy vypadnúť. A predsa na svete nieto nič trvácneho. Dobre vedel i ten kachliar, čo bol vystavil kachle s peknou klenbou. Keď boli vymazané, a vôbec uriadené, zložil riadiky do tanistry a pobral sa domov. Nestrhli mu z pláce, čo bol vyjednal, lebo pec bola ozaj vydarená. Ale gazda ju hádam chcel probovať lepšie, či sa bude za ňou dobre ležať: možno sadol na prípecok, alebo hádam i za pec, kde sa v zime chutne spí. Pec nebola priučená ešte na také skúšky a preborila sa. Zrútila sa predsa len priskoro; chlapec, čo mal ľahké nohy, bežal za majstrom, že ho dohonil skoro niže samej dediny a zvestoval mu: „Aby ste sa vrátili, že sa pec zrútila.“

„Ja?“ zadivil sa majster. „A načo?“

„Aby ste popravili.“

„Toť, vari si bude naveky trvať,“ zvolal majster napaprčený. Posepol tanistru na pleciach s riadkami a šiel svojou cestou ďalej.

Tie klince sa tiež pokazia časom, bárs i nie tak chytro ako tá pec. Ak vyskočí dajeden, víchor sa už podvlečie pod plochy: ak ich i neoddrapí, môže pomaly vydvihnúť krov a zložiť ho dolu, ak nesedel veľmi pevne. Bárs sa to stáva zriedka, ale už často podchytí súdok alebo tú bľachovú kisňu, v ktorej sa vykladajú smeti pred domy, kým príde podujímateľ po ne, čo sa zanáša vyvážaním toho nepotrebného článku z mesta: vyvážaním vôbec smetí a odpadkov, ktoré zavadzajú po domoch a hádžu sa medzi smeti. Ak vám tú prázdnu kisňu nešmarí do chrbta, aspoň ju bude kotúľať dolu cestou, neraz až do samého mora.

V Punta Arenas ide všetko dohora alebo nadol, berúc okolnosti všeobecne. Je mesto na brehu mora, roztiahnuté po ňom viac do dĺžky. V tom smere idúc z jedného konca na druhý, padá dosť dobre do váhy, lebo je roveň. Preto bude i to rozhodnutie priveľké. Bolo by ešte väčšie a skončilo by sa nevedieť kde, keby nebolo na jednom konci natrafilo na breh dosť strmý, ktorý mal hádam vôľu urobiť tuná predhorie; ale vyšiel z dúšku a neurobil ho, iba čo pozemky zvlnil a doniesol ich do neporiadku, že sa nedajú na nich ťahať ulice rovné, široké alebo pravé avenidy. Z druhého konca — a to je koniec severný, má mesto tiež svoje hranice a prekážky: a tie pochádzajú najviac z nízkosti brehov. Hranice medzi morom a suchou zemou sú na týchto miestach trochu neurčité. Mora sa naprelieva neraz ponad brehy do nížin, sťa voda, keď sa preleje z plného krčaha. Kde boli pred chvíľou brehy hoc nízke a pieskovité, môže byť zajtra more, neraz i dosť hlboké. Trochu ďalej od mora bolo by pozemkov vyšších a súcich na stavanie, ale ta sa akosi málokto ťahá. Je tam v blízkosti cintorín; nesladí sa nikomu založiť si pri ňom domácnosť.

Keď ho zakladali, zdalo sa im, že je ďaleko od mesta; myslelo sa vtedy, že je hádam i priďaleko. Od tých čias mesto sa roztiahlo až k nemu, sťaby bolo chcelo klopať na bránu mŕtvych, aby sa pomkli snáď ďalej, že na pampe budú mať viac miesta. No mŕtvi sa nedajú mýliť, neberú do ohľadu také požiadavky.

„My sme raz tu, a ostaneme tu. Vám je ľahšie ísť na pampu, ak vám je v meste tesno. Raz sme sa vám vystúpili, aby vám bolo miesta a aby sme mali od vás pokoja. Lebo ten je nadovšetko: vlastne ani nič iného nepýtame, od nikoho ako ten svätý pokoj.“

A skutočne tak je, že ich už raz preniesli na druhú stranu mesta.

Mestu nezbývalo ako rozšíriť sa dohora: po úbočiach kopcov, ktoré sa dvíhajú miestami pri samom brehu; jedny sa dvíhajú dosť strmo i idú hodne do výšky, iné sú dosť úložité a ostanú plochejšie. Ulice a široké cesty, čo idú do vrchu alebo, rečeno určitejšie, na severozápad, majú všetky niečo sklonu, jedna viac, druhá menej ku moru.

Všeobecne sa uznáva, že obyvateľstvo je vlastne miešanina všakových národností, temer z celého sveta: ba mohlo by sa povedať i rozličných plemien. A skutočne, sotva bude ktorý národ v Európe, aby nemal tu príslušníka. Krem toho, Ameriky, severná a južná, majú tu tiež predstaviteľov. Ázia bude ich mať tiež dakoľko hoc i menej.

Ľudí z celého sveta privábili sem výhľady na bohatstvo, alebo aspoň blahobyt, lebo územie bolo vychýrené ako veľmi bohaté a málo obydlené. Prisťahovalcov z Chíl pritiahli sem výhody, že im vláda darovala kusy pozemkov 20, 40 ba i 80 hektárov. Boli by to už pekné kusy poľa, keby ich bolo obrábať. Ale týmto chudobným ľuďom nemal kto dať poučenie, ako sa treba mať okolo zeme, takže oni svoje kusy začali využívať na pašienok. No na pašienok bolo toho primálo; mnohý majiteľ predal svoj kúsok za lacný groš druhému a dal sa na druhú výnosnejšiu prácu. Vláda čilenská dávala obyvateľom i druhých národností zeme v samom meste na stavbu domov, kusy dosť pekné, 25 metrov šíre a 50 zdĺže. Tu bolo miesta na stavbu domu, na dvor i záhradku. Škoda, že tieto kusy sa rozkúskovali, menovite v samom meste, takže sa temer napospol zastavali domami. Zo Slovanov sú tu zastúpení len južní Slovania. Majú tu mnoho svojich zástupcov; dľa čísla medzi cudzincami, čo sú tu osadení, je južných Slovanov najviac. Iných Slavianov je veľmi málo, snáď iba jednotlivci. Mnohí z nich ani nevystupujú ako takí; iní, čo sa držali za Slavianov, patria k iným plemenám. Južní Slovania sú všetko praví, írečití, zo všetkých krajov Juhoslávie. Najviac ich je z Dalmácie, snáď 5/6. Medzi týmito nevedieť, či bude viac ostrovanov a či prisťahovalcov z pevniny. Pri sčítaní ľudu, 1906 prevedenom, v tomto území bolo ich najviac medzi cudzincami. Za nimi nasledovali Británci, potom Španieli, Nemci a Taliani. Z ostatných národností len Francúzov bola väčšia skupina z Francúzska a Švajčiarska, kdežto ostatných sa nachodia už iba neveľké skupiny.

Osada Juhoslovanov je mocná, nielen počtom, ale i svojím významom v hospodárskom vývine tohto kraja. V spoločenskom ohľade neužíva vplyvu a dôležitosti, ktorý by mala mať i počtom i váhou svojho významu. Iné národnosti, bárs číselne ju neprevyšujú, dôležitosťou a váhou svojho vystupovania jej neustupujú, ak ju i nepredstihujú. Čo je tomu na príčine, nebolo by ťažko vynájsť, keď by kto skúmal bližšie tú vec.

Bolo by ich hneď napohotove, ktorí by snáď sa vytasili s tou obľúbenou, že nie sú kultúrni ako prípadníci tých druhých národností. Takýto výrok, myslím, nebolo by ľahko dokázať. Vysťahovalec je jeden druhému dosť rovný, nemá čo jeden druhému vytýkať alebo závidieť. Juhoslovania sú priemerne vzdelaní, vyučení z domu, ako i prisťahovalci druhých národností. V ostatných časoch dosť ich išlo do sveta i vzdelaných a s odbornými známosťami: ľudia cele dobre pripravení, ktorí sa vo svete dosť dobre vyznajú. Tí, čo nevynikajú vzdelanosťou a odbornými známosťami, majú prirodzeného rozumu a zručnosti toľko, že sa nestratia v cudzom svete: vedia sa ľahko vynájsť, osadiť: nájdu si postať, pracovať pracujú na nej úspešne. Ako jednotlivec každý zastupuje veľmi dobre svoju postať a nezahanbí sa pred vysťahovalcom druhej národnosti. Ale keď sa vezme do ohľadu celok ako taký, vyjde účet nie v prospech jeho, ale v prospech iných národností. To by znamenalo toľko, že vlastnosti a dary celku sú u nich vypestované lepšie než u južných Slavianov.

Tým, čo sme riekli, že celok sa nepredstavuje tak priaznive ako jednotlivec, neriekli sme nič nového. Je to skúsenosť stará, ktorá svedčí o tom, že národné povedomie ako celku u Slavianov nie je bárs vyvinuté a mocné. Jednotlivec ostáva doma, ak vyjde na verejnosť, rád ťahá svojou stranou. Je to choroba nielen južných Slavianov ale i severných a západných. Láska k svojeti, k národu a vlasti značí u iných národov iné, než u južného alebo ktoréhokoľvek iného Slaviana. Naša láska k vlasti a svojeti je ešte vždy veľmi úzkoprsá, viaže sa k dedine, snáď na vidiek, ak je nie veľmi veľký, ledva stačí na širší kraj, keď u iných navonok púta k sebe všetky vidieky a kraje bez rozdielu, siaha neraz i za hranice krajiny, čo sú vyznačené v zemepise, rozširujúc sa na všetkých, čo hovoria tú istú reč, hoc i s rozdielnym prízvukom a vyslovovaním. Iné národy majú už dávno vypestovaný široký, najširší pojem vlasti a lásky k nej; majú ho vštepený celé stoletia, že mal kedy presiaknuť do najširších vrstiev: alebo najmenej od časov Napoleona, keď sa prebudili i národy nepovedomé ešte z driemot, ako sa to stalo Nemcom, ktorí od jeho časov naučili sa ľúbiť svoj národ a rozhádzaní po štátoch a štátikoch predsa sa začali považovať ako celok. Od tých čias dodnes minulo mnoho rokov, vyrástlo dosť pokolení a v nich odchováva rodičovský dom, škola, verejný a súkromný život a všetky jeho ustanovizne a celý jeho stroj v ľude od útleho veku povedomie národné a vštepuje ho národu pečlive do srdca.

Slavianskym národom sa takejto výchovy neušlo. V školách sa nepestovalo národné povedomie. Žiaci sa ledva smeli priznať k svojej reči a národu neraz nesmeli ani spomenúť, akého sú pôvodu. Tí, čo udali, ktorá im je materinská reč, znášali ústrky a prenasledovania: tí, čo mali povedomie trochu pevnejšie a dľa neho sa chovali, boli vyháňaní zo škôl, stavaní na pranier ako zločinci. Južným Slavianom síce nebránili priznať sa k svojej reči a pôvodu, ale nesmeli mať povedomie, a ani poukazovať veľmi, kde sú im bratia. Široké vrstvy národa nesmeli tušiť a ozaj netušili, že majú bratov cele blízkych a bratrancov mnoho. V školách a živote nás učili, že sme Nitrianci, Trenčania, Oravci, Liptáci, Šarišania, v tom povedomí rástli pokolenia a pokolenia, ostareli a umierali. U Juhoslovanov Chorvát nesmel mať Srba za brata. Obyvateľ ostrovov v Dalmácii považoval za Vlacha každého, kto pochodí z pevniny a menovite ak nosí národný kroj; ten istý ľud, ibaže jeden býva na ostrovoch a druhý na pevnine a predsa v nich vypestovala škola a život istú predpojatosť, že sa nepovažujú za synov toho istého národa. Láska k vlasti je i u nich ešte tesná, ledva sa odváži za chotár obce, alebo jedného okresu. Nijako sa neodváži rozšíriť na obyvateľstvo celého kraja. Prejde mnoho rokov, snáď i pokolení, kým sa úzkoprsosť rozšíri, dá priestoru širšiemu pochopu vlasti. Spolupatričnosť, ako je u veľkých slobodných národov, nepríde sama od seba. Aby sa vyvinula a zmohutnela, vyhľadáva sa dlhá a vytrvalá práca.

Británci, Francúzi, Nemci majú svoj patriotizmus hotový, mocne vyvinutý, prešiel im do krvi, ako národom, ktoré majú svoje podania, slávnu minulosť, jasne vytknuté ciele. Ich príslušníci v cudzom svete sa tuho vinú ku vlasti, ktorá im je kdekoľvek v cudzom svete ako doma ich ozajstná matka a pestúnka. Britanec má všade svoj dom, kam sa obráti, nájde všade temer ustanovizne, ktoré sú ako doma, pútajú ho, a príslušníci Veľkej Británie držia dovedna tuho pod ochranou svojej matky; zdá sa im práca ľahšia a pohodlnejšia a ľahko im vydržať preteky, s druhými národy. Je medzi nimi vzájomnosť, pomoc a podpora, žičí jeden druhému a bráni ho. Krem toho svetový národ má všade sieť peňažných ústavov rozloženú, ústavov, ktoré pracujú skromne a bez hluku, ale obozretne a spoľahlive; ich zariadenie je dôkladné a ich pokračovanie vzbudzuje všade dôveru. Ich sila hospodárska a peňažná moc je v území Magallanes[5] značná, i to ako jednotlivcov, i ako celku. Treba im dať svedectvo, že svoje vedia hájiť a držať pevne, ale nevyvádzajú na nikoho útisk, ani nikomu neprekážajú alebo práve aby chceli druhých zničiť. Mnohí z nich sú bohatí alebo aspoň veľmi majetní, majú veľké kusy pašienkov v rukách, všetko zeme v dobrých polohách, najviac už právom vlastníctva. Majú i časť vo veľkých výnosných priemyslových podujatiach. Ich sila má korene hlboko v pôde Magallanesa; držia svorne dovedna; čo podujmú, všetko sa im vydarí, lebo nikdy nepodujímajú viac, než môžu. Prv než sa chytia do čoho, premyslia dobre, vezmú do ohľadu všetky možnosti, ale keď sa dajú do čoho, všetci sa namáhajú, aby sa vydarilo.

Ich hospodárska a peňažná sila je veľká, nikto ju neupiera a nemôže si ju nevšímať. Juhoslovanov je viac od nich, ale peňažnou váhou sa im nemôžu priblížiť. Medzi nimi nieto ozajstných boháčov, alebo ich je málo: ale je medzi nimi mnoho ľudí stredného stavu, dosť je i majetných. Môže sa povedať, že skoro všetci, ako jednotlivci, žijú pohodlne a užívajú blahobyt. Majetok je medzi nimi rozdelený dosť rovnomerne, každému sa ušlo potroche.

Táto rovnosť majetková, blahobyt rozdelený medzi všetkých a mohlo by sa povedať temer všeobecný, dodáva tejto kolónii istej sily a vážnosti a v očiach druhých obyvateľov neraz sa i preceňuje a považuje za väčšiu, než v skutočnosti je. Druhé národnosti s ich mocne vyvinutým držaním dovedna predpokladajú, že i táto osada má vyvinutý cit takej spolupatričnosti ako oni, takže prostriedky jednotlivcov sú prostriedkami celku. Považujú to ako prirodzené a nevyhnutné, že medzi nimi bude jednota a mocné vedomie národnej vzájomnosti. Držia ich nie za to, čo sú, ale za to, čo by mali byť.

Nemcov je menej než Juhoslovanov, všeobecne berúc, nemajú peňažných prostriedkov ako oni, ale národné povedomie je u nich veľmi mocné. Navonok vystupujú ako celok, keď príde príležitosť mocne a rozhodne. Ich vystupovanie pôsobí mocne, lebo je svorné a solidárne: cítiť z ich radov tuhú kázeň, ani na chvíľu nebadať, že by boli medzi nimi nedorozumenia, roztržky alebo trenice. Svoje povinnosti chápu vážne, ak je čo rozdielov alebo snáď i roztržiek medzi, ako môže byť v každej spoločnosti, tie vybavia medzi sebou, navonok s tým nikto nevystúpi. Všetky ustanovizne, čo si založili, rozvíjajú sa a prekvitajú. Nebadať u nich toho zjavu, že by sa ustanova založila s veľkým oduševnením a zimničným chvatom, aby vyvrcholila rýchle, a po mocnom rozmachu aby nastal úpadok; po opojení aby padli do vytriezvenia a razom ochabli. Sú i oni ako Británci vytrvalí, pracovití, trpezliví a neústupní. Idú pomaly a obozretne, ale neochabnú, nedajú sa znechutiť alebo sklátiť.

Vydržujú vzornú školu pre svoje deti, prispievajú na ňu riadne a vďačne, považujúc ju za svoju najcennejšiu ustanovu. Vláda im snáď dáva i peňažitú podporu alebo možno niektorý z ich mnohých spolkov tam doma; najväčšia im je podpora z domu, že im posielajú učiteľov, znamenitých, prvotriedne sily. Tak sa zdá, Nemecko udržuje sbor učiteľov, vybratých medzi najlepšími, ktorí sú na to určení, aby v cudzozemsku niesli dôstojne pochodeň nemeckej osvety a hľadeli jej získať prívržencov a ctiteľov medzi cudzími. Sú to všetko poriadni, oduševnení pracovníci, oddávajú sa svojej práci čestne, obetovane a horlive. V škole pôsobia ako vzorní učitelia, v živote spoločenskom, zvlášte medzi krajanmi budia a udržujú národné povedomie. V škole panuje poriadok a stály pokrok. Nieto obdobia veľkej zimničnej činnosti, čo by nasledovalo za obdobím hlivenia a úpadku. Je to stroj, ktorý ako sa pohol, tak ide riadne a hladko bez zadrhávania a ochabovania. Ich klub máva svoje riadne návštevy, kde sa členovia schádzajú, každý rok dá znak života; vystúpi s niečím dobrým a užitočným vo verejnosti. Pri tých príležitostiach každý, kto chce, môže obdivovať ich dobrú zriadenosť a plnú svornosť. Ich spevokol pri takých príležitostiach tiež ukáže, čo vie. Majú podporovací spolok v páde chudoby a smrti, ktorý prekvitá. Ich členstvo ho nenadužíva, utiekajúc sa k nemu i keď ho nepotrebuje, drží sa ho verne, spláca príspevky i keď ho nepotrebuje a riadne a bez šomrania. Ináče spolky tejto vzájomnej pomoci, kde členovia prispievajú, kým sú zdraví, aby im nechybovalo, keď budú chorí, majú i druhé národnosti. Portugalci mali svoj hneď, počiatkom doň popristupovali i príslušníci druhých národností. Pozdejšie, keď sa ustanovizeň osvedčila, každá skoro národnosť mala taký spolok pre seba. Južní Slaviani mali dva: rakúsky a chorvátsky podporovací spolok. Nemci sa uspokojili iba s jedným, ale doň povstupovali všetci, ba i Nemci z rakúskych zemí, bárs ako sme videli, mali i rakúsky spolok, ktorý prekvital a mal mnoho členstva. Ostatne i pri týchto spolkoch badať neraz obdobia zveľaďku a za nimi obdobia akoby ospalosti. U nich nebadať takých období, spolok sa drží pevne a ide svojou cestou riadne. Keby mali peňažný ústav, vládol by i v ňom neomylne duch poriadku, rovnomernej trpelivej práce. Takého ústavu oni nemajú, ale dodávajú tunajším druhým veľmi spoľahlivých zručných úradníkov. Nemajú veľkých kapitalistov, čo by mali mnoho účastín, zakúpených pri druhých peňažných ústavoch, predsa sa môže povedať, že majú v nich dosť vplyvu i svojich ľudí v ich správnych radách, ktorí v nich zdarne pôsobia. Južní Slovania majú v týchto ústavoch mocné vklady majú dakoľko účastinárov, bárs nie veľkých, ale nemôže sa povedať, že by mali vplyvu na beh takýchto ústavov.

Nemec má skúsenosti a podania i v otázke vysťahovaleckej a drží sa dľa nich, sťa prijatých, osvedčených pravidiel. Tie sú mu na pomoci, takže ani v cudzom svete nie je stratený. Málokedy ide do sveta naverímboha; keď sa kde vyberie, má obyčajne ustálené, kde čo má podujať, ako, kedy a čím. Najradšej sa tiahne, kde ich je už viacej. Kde je sám, necíti sa dobre a na svojom mieste, kde sa usadí, rád si zakladá, ak môže, osady. Žije v spoločnosti s krajanmi, s ktorými zachováva staré obyčaje a podania, a pestuje ich verne v osadách. Prenáša ich na deti, aby v novej vlasti neodpadli od svojej reči a národnosti. On svoju vlasť nosí sebou, kamkoľvek ide.

Keď sa sťahuje do cudzieho sveta a má sa v ňom prebíjať, odnáša nie tak kapitály, ako skôr zbehlosť už či v remesle, alebo druhom statočnom povolaní, snáď dáku vymoženosť v odbore, v ktorom pracuje. Na tom podklade hľadí sa uplatniť a vydobyť si pohodlné, dobré miesto. Ide do sveta hotový človek, s chuťou ku práci v svojom odbore, v ktorom je zbehlý a vycvičený. Ak takého odboru nemá, dá sa bez otáľania na prácu, ktorá sa mu natrafí, len ak si ju trúfa vyvádzať. Je vítaný všade ako dobrá spoľahlivá sila; spoločnosť ho vďačne príjme. I vlády sa tešia takým vysťahovalcom a vábia ich do svojej krajiny: úfajú sa, že budú pracovať na pokroku a veľaďku celku.

Vysťahovalci zo slavianskych zemí, južných alebo východných idú do sveta bez zvláštnych príprav. Ale ich tiež všade radi vidia. Majú veľkú cenu pre kraj, kde sa osadia: tá záleží v ich sile, otužilosti ku namáhavej telesnej práci, v ochotnosti a svedomitosti v robote. Takáto sila je hotový kapitál, veľké bohatstvo sama v sebe zvláštne pre krajinu, ktorá nemá dostatok takých síl. A vlastne ani jedna ich nemá zbytok; ani tá, ktorá im položila pútnickú palicu do ruky, pohodila ľahkomyseľne kus svojho prirodzeného bohatstva. Hodí sa on na robotu odhodlane; pracuje s chuťou i mimo hodín, sťaby cítil, že je to ostatná námaha, že mu ostáva málo času, aby tú prácu mohol rozdeliť niečo rovnomernejšie. Pracuje úsilne, s chuťou, do úmoru, sporí s grošom, ktorý si vyrobil. Ukladá ho babka ku babce. V celom jeho držaní badať, že má akýsi cieľ pred sebou, za ktorým sa ženie. A cieľ má skutočne jasný a určitý: zhonobiť si kapitálu, ktorý mu dá neodvislosti, aby mohol pracovať samostatne na svoju päsť. Hľadí mať svoj domec. A skutočne keď nastane čas, venuje sa inej práci, práci pre seba. Neraz telesnú prácu premení v podujatie, hľadá a nájde si nové pole ku zabezpečeniu budúcnosti.

Stane sa neraz, že čo bol robotník, premení sa v dobrého obchodníka, kupca alebo samostatného podujímateľa. V ňom driemal obchodník oddávna, ale nemal sa ako vyklovať. Teraz, keď sa nadhodila príležitosť, vydobyje si chytro zbehlosť v novom povolaní. Onedlho už kráča rovným krokom s obchodníkmi, ktorí sa na to učili, neraz ich pretečie prirodzeným umom a zvláštnymi vlohami. Premena podivná; vývin, v ktorom prídu ku platnosti dary, ktoré mal v sebe snáď zdedené od praotcov, ktorí boli tiež kupci alebo námorníci, v ňom vznikli bez prípravy a učenia a dary do tých čias tlumené a pohodené. Ledva sa cítil v slobodnom ovzduší, ktoré našiel v nových pomeroch, priviedol k platnosti vlohy, o ktorých doma nikto netušil, ktoré by tam boli v tom všeobecnom hlivení ostali zakrpatené a neupotrebené. Z takýchto jednoduchých, umných ľudí stanú sa neraz ozajstní obchodníci; vycibria sa, doplnia svoje vzdelanie všeobecné a odborné, ktorého mohli mať len zárodky. Odborné vzdelanie ide tak ďaleko, že nadzerajú neraz i sami vodia svoje knihy; neboja sa zložitých výkonov a výpočtov v svojom obore; vedú vôbec diela neraz zložité zdarne a ľahko.

V nich cudzina, vzbudila dary, ktoré v nich hliveli. Osobná sloboda, snáď i príklad druhých, snaha za popravením svojho stavu urobila z potomkov námorníkov a obchodníkov samostatných ľudí, ktorým vlasť sa nedala vyvinovať, ale ich dusila hroznými pomerami, podtínala im sily a zatvárala cestu ku blahobytu. Beda krajine, ktorá mala pracovníkov naporúdzi a nevedela využiť ich vlohy a dať poľa ich snahám a práci. Ona akoby v zaslepenosti priviazala im ruky, prinútila ich utiecť z domu, aby našli prirodzenú postať svojím schopnostiam, čo v nich driemali a hnali ich k práci. Mnohí sa vyšvihli vysoko, sebe na osoh, svojim krajanom ku chlúbe. Nejeden napomáhal krajanom, zvlášte v prvých časoch, keď prišli do sveta; alebo mu dali miesto u seba, alebo mu kliesnili cestu svojím úverom a vplyvom, alebo dobrou radou. Treba i dodať, že hľadeli byť i národu na prospech. Mnoho ráz pamätovali na národ a jeho potreby a obetovali na národné ciele štedre a ochotne.

Keby sme hľadeli vo všeobecnosti na prisťahovalcov, mohli by sme tvrdiť, že každá národnosť, čo sa tu usadila, doniesla sem čo-to, čo prispelo ku všeobecnému pokroku a blahobytu kraja. Škóti a Angličania vykorisťujú pašienky. Prisťahovalci z Británie, menovite Škóti, naučili, ako sa pestuje ovca, vynašli cenu kampov a ukázali bohatstvo, ktoré v nich ležalo. Ich umenie zovšeobecnelo, od nich sa ho naučili príslušníci druhých národností, keď vysvitlo, že je to obchod najbohatší. Zem, ktorú vypásali, vláda pozdejšie dala im do prenájmu a z nej i predala jednu čiastku okolo 1,750.000 hektárov. Roku 1906 bolo na území Magallanesa už okolo 1,900.000 oviec: tých, čo sa držia na podniku a vypásajú kampy. Mnoho ich má dnes krásne podniky, dobre zavedené a pečlive vedené, ktoré dávajú im úžitok a rozmnožujú bohatstvo kraja. Francúzi sa tiež dali na obchod, ale mnohí zas ostali v meste a dali sa na remeslá. Bolo medzi nimi dobrých kováčov a zámočníkov. Španieli tiež majú rozsiahle kampy zakúpené. Je ich pomerne málo, ale v ich rukách nachodí sa ohromné bohatstvo a veľký kapitál. Majú veľmi mnoho podnikov, všetko zavedených skvele a ich kampy patria medzi najbohatšie. Iní zas majú kvetúce obchody, alebo čo sa prisťahujú, v nich hľadajú zamestnanie. Mnohí z nich sa venujú pomorskému životu, lebo sú to schopní a súci námorníci. Kupecké lode, ktoré boli vpísané do tohoto prístavu, mnohé majú i dnes nielen posádku, ale i kapitánov spomedzi nich. Nemci sú dobrí remeselníci, pracovali v nich vytrvale. Ktorí sa zmohli, obracajú svoj kapitál najradšej ku rozšíreniu a zdokonaleniu dielne. Ostávajú najradšej pri pôvodnej práci; ak môžu, pokračujú v nej v širších rozmeroch továrničky. Oni hľadajú v remesle zlaté dno a obyčajne ho i nájdu. Majú pivovare, lejárne, záhradnícke podujatia. Sú to všetko usilovní a spoľahliví pracovníci už či v remesle alebo v obchodoch a peňažných závodoch. Ak by sa mohlo porovnávať, skoro by sa zdalo, že juhoslovanský prisťahovalec je ako posvätná lipa, ktorá sa rozrastá, keď tu zasadí do zeme tučnej, plnej šťavy. Má mohutné konáre, rozloženú korunu. Pekná okrasa kraja, dobrá záštita pred úpalom slnca, bezpečný útulok pre vtáctvo nebeské, ktoré si robí v nej hniezda. Vtáctvo prelietavé, ktoré spoza oceána priletelo a pod ňou sa ukrýva a hľadá útočište. Ona ochraňuje tých, čo vyleteli do sveta, hľadajúc novú postať. Ale je osamelá, pri sebe netrpí nablízku druhú lipu. Sama prijíma údery vetra a musí im odolávať. Jej je neraz ťažko, keď vietor jej kmása mocné vetvy, hľadí ju rozlámať, snáď vyvrátiť. Ona sa vzdor tomu drží, žije a prospieva. Prisťahovalec druhej národnosti, čo má dobrú prípravu ku premene miesta, má ustanovy ku svojej záštite a drží sa ich, je vrbina zasadená na brehoch rieky, bárs i v štrku, v pôde akejkoľvek, nie vždy najlepšej. Kde je ona raz zasadená a ak sa prijala, už ju nič nevyvráti. Mohutnie a rozrastá, pri druhých vŕbach zapúšťa korene do hĺbky a vysiela ich do šírky. Nedá si už odňať pôdu, kde raz zasadla. Korene ako sa vetvia, idúc do šírky, tak priberajú pôdu z okolia. Pred jarou ju obkliesnia z hrubých konárov neraz cele dohola, ostane iba holý peň a driek sťa nejaký kýpeť: ale ona má už korene silné, peň je zdravý, bujný, vyháňa nové mládniky, ženie mocné prúty, tie sa premenia chytro v nové mohutné vetvy. Strom naoko nepatrný, snáď i nie veľmi úhľadný, ale víchor mu neublíži. On sa prihne až k zemi, ale vyvrátiť a zlomiť sa nedá. Voda ho nepodmyje, skôr musí ustúpiť pred koreňmi, ktoré stavajú okolo seba hrádze pevné a neústupné, čo sa nedajú podmyť. Ani strela tomu stromu neuškodí. Ak ho rozčesne, zotaví sa zas z koreňa, z odštiepenca vyženie strom nový.

Je zaujímavé pozorovať, ako sa národnosti podelili v meste, kde hľadajú najradšej pozemky pod svoje domy. Prisťahovalec, čo prechodí z brehov Adrie, zaujme najradšej, ak len môže, miesto na brehu mora: bez mora on dlho nevydrží. Keby ho nevidel pred sebou, nečul jeho čľapotanie alebo i hučanie, keď sa búcha o breh a hádže naň bielu penu a morskú trávu; keby necítil jeho slanú vôňu, hneď keď sa prebudí za rána, zľakol by sa, že kde to utkvel, v akej pustatine. Prišlo by mu clivo a už by nemal stánia na takom mieste.

Toto more nie je ako jeho more. Je najviac šedasté, sivé, zriedkakedy zahrá do modra, snáď keď je tíšina a teplo, ale ani to nie je ako na Jadranskom mori, ktoré je celé leto tuhomodré, ak nie je rozbúrené. Nie je teplé, aby koho vábilo hodiť sa doň, do jeho vín, ktoré temer vždy hrajú. Nepáchne nikdy tak mocne, ako jeho more, keď naň zapečie slnce vo psích dňoch o Jakube alebo na Brtomila.[6] Nie je ani priehľadné, aby sa mu dala vidieť na dne každá trávička, alebo ježovina, čo sa černie na dne, kde je viac kamenia. Nemá, žiaľ, ani rozmanitosti rýb, čo sa lovia na Adrii, že temer každý deň prichodí na stôl iný druh, inej chuti a podoby. I tu je veľká hojnosť v rybách, ale to všetko najviac jeden druh alebo robal a pecherej, čo idú obyčajne v kŕdľoch, čo druhého len zriedkakedy. Nieto raka s ohromnými klepety, čo uvarený vyzerá temer ako dielo umelecké, že je ozdoba akéhokoľvek stola. Miesto neho je tu morský pavúk robal Eleginus maclovinus, pecherej atherinichthus nigricans, centolla lithodes antarctica, čoro spytilus, jež echinus,[7] chuti dobrej, keď je plný; ale i on oklame. Neraz pod slávnostnou škrupinou nieto ničoho, alebo len máločo, ak bol vyfúkaný. Zato treba uznať, že sa nájdu ustrice, ktorým nie je ľahko nájsť páru; aspoň tie, čo sú na Adrii, sotva sa im vyrovnajú na chuť. Parníky ich donášajú, ale iba v zime z kanálov Chiloe, predávajú sa hneď na vrecia a idú ako na ruvačky. Je to lahôdka vzácna a rozchytá sa po domoch: ale zato niet mnohých druhých rýb práve čo na brujett[8] súce: jedlo, po ktorom už nezbýva iného, ako ho zaliať opolom bolským, alebo ak ti boh poprial toho zvláštneho šťastia, opolom z Dlhej Lúky a ešte z ostrova Visa.[9]

Ale predsa je more: už či také alebo také, môže sa povedať, že je naše, iba s tým rozdielom, že je akoby z druhého chotára. Hraničí temer rovno v Adriou; je s ňou predsa vo spojení. Dosť ľahko, že tie vlny, čo tu hádžu penu na brehy, prešli hádam popri brehoch ostrovov a pevnine Dalmácie. Je predsa pekne bývať na jeho brehoch mať blízko nich dom a prijímať akoby pozdravy z tamtej strany.

Majú pri ňom svoje domy, pekne, skoro jeden pri druhom. Tak bývajú tu Pucisćaia, Supetrania, Milnarania, Slivaniania,[10] všetko obyvatelia Brača. Vystavili sa, ak dopustilo mesto jedni pri druhých, bývajú susedstvá jedno pri druhom a nažívajú medzi sebou skoro sťa rodina. V lete, keď pripečie niekedy slniečko, úbohým ženičkám sa vkradne zbožný samoklam aspoň na chvíľku, že sú azda doma na brehoch Jadranu. Vyjdú na priedomie, najradšej sadnú na prah domu a vyhrievajú sa na slnci. Chybí iba kúdeľ a vreteno na takýchto posiedkach pred domom, aby vyšiel obrázok bračský alebo dlhá vlnená pančucha. Tá sa pletie tam v rodine a nekupuje hotová, z vlny domácej, tiež pradenej doma. Bohužiaľ málo ich je tých veľmi teplých slnečných dní. Ak prihreje slnce, tu máš hneď nešťastný vietor, začne besnieť, nosiac oblak pred sebou. Ak nie vietor, teda odrazu ako hustá zástava na horách, a počne fŕkať alebo liať. Neraz v taký pekný deň počne sypať najviac ako drobné krúpy. Stávalo sa a nie práve zriedka, že i sneh začne poletovať znenazdajky, a tu od juhu už potiahne studený dych, že ti naskočí husia koža. A už je po radosti. Ženičky sa zoberú a utiahnu do domov, ak sú vonku, ruky prichodí vstrčiť pod zásterku.

Medzi tieto susedstvá našich zamiešajú sa i rodiny španielskych námorníkov a kapitánov: ich ženičky tiež banujú za slncom a nebom domova, tiež sa trasú skoro celý rok, alebo ich nadchodia zimomriavky. V týchto susedstvách bývali i domy, hoc ich nebolo mnoho, čo patrili Nemcom zo severného Nemecka. Im sa na týchto brehoch zdá temer, akoby boli doma. More je tu skoro to isté ako u nich tam. Zima sa im nevidí, že by bola tuhá, skôr sa im bude vidieť primäkká: primnoho prší, málo mrzne.

No ani nábrežie nemôže byť celé pre námornícky svet; na mnohých miestach je zabraté rozsiahlymi skladiskami, inde priemyslovými podnikmi. Tak tu uvidíte dielne veľké a pekne zariadené, kde sa poprávajú stroje, tu ich volajú zlievárne. A nielen že sa môžu popraviť stroje, ale tu sa i zlejú a vyrábajú súčiastky strojov, ak sú nesúce na poprávanie. Veľká výhoda na týchto stranách, kde by bolo čakať pridlho, kým by prišiel náhradný kus pokazeného stroja zo strojární z Európy alebo Severnej Ameriky.

Na nábreží sú rozložené sklady veľkých obchodných domov, ktoré sa zaoberajú úvozom a vývozom tovaru. Stadiaľto im je naporúdzi nakladať a vykladať svoj tovar, ktorý sa posiela alebo prijíma. Je tu veľké skladisko kamenného uhlia, ktoré sa ťaží v akosti dobrej v horách neďaleko mesta a drží tu na sklade, aby bolo naporúdzi lodiam, ktoré ho užívajú. Veľké miesto zaberajú skladiská colného úradu, ibaže by bolo vari predčasne hovoriť o skladoch, kde tovar v kisniach, napríklad, papier alebo kožušiny, bárs i v kisniach futrovaných bľachom, leží pred budovami úradu len tak pod holým nebom, čakajúc, kým ho prehliadnu a určia, koľko prichodí platiť zaň cla od úvozu.

I my tuná už máme clo, strážnikov, financov, úrady a druhé také výdobytky, o ktorých nebolo chyrovať v predošlé roky. Uznávalo sa predtým, že je tu podnebie veľmi nezdravé, ľudom bolo treba podstrčiť lákadlo a výsady, aby sa sem ťahali a privykli. Erár teda zaviedol úvoz slobodný od cla. Boli to krásne časy vtedy! Bola veľká lacnota: Šampaň, chartreuse, bénédictine, whisky, ba i rozóliše a pelinkovac zo Záhrebu, hodváby a iné výrobky, vôbec všetko sa uvážalo bez poplatku a bolo pomerne veľmi lacné. Vína dochodili zo všetkých končín sveta: až hen sladké vína zo Samosa, alebo z Málej Ázie, chýrečné vína španielske a francúzske, najlepších druhov stolové a dezertné. Dovážali sa šunky vestfálske, čo sa vyrábajú v severnej Amerike, salámy z Itálie, kyslá kapusta v sudoch z Hamburgu a cibuľa z Portugalska, vôbec lahôdky a lakoty zo všetkých krajov sveta; jablká z Kalifornie a všakové ovocie z tropických krajov.

Je na nábreží veľmi živo a panuje na ňom ruch a pohyb od rána do večera. Ale ozajstné mesto nie je na nábreží. Ulice idú alebo rovnobežne s morom od juhu na sever, alebo sa tiahnu od mora do kopcov, od východu na západ. Ulice sú dlhé. Mesto má dĺžku od jedného konca na druhý skoro tri kilometre, šírka od mora dohora asi pol druha kilometra. Je to už plocha dosť pekná, pokrytá mestom bárs i nie všade úplne, medzi domami sa nájde dosť prázdnych miest. Ulice sú najviac 20 metrov šíre, čo je šírka dosť hodná. Ale jesto ich niekoľko i širokých. Z nich sú zvlášte tri, ktoré padajú väčšmi do očí. Jedna z nich ide dĺžkou, dve druhé stoja na ňu kolmo, idúc šírkou mesta od mora nahor. Ulice užšie a širšie sú ťahané jedna od druhej v takej vzdialenosti, že medzi širokými sa tvorí skoro štvorhran; ale jednu stranu z neho tvorí breh mora. Ten, pravda, nejde všade pravidelne rovnou čiarou, ale robí väčšie menšie zákruty. Čiastka mesta, čo padá do tohto štvorhranu medzi široké ulice, považuje sa za stredisko. Polohou a útvarom je i naozaj akoby srdce mesta.

V stredisku sa nachodia väčšie obchody, banky, výstavnejšie domy a to sa vie, hlavné úrady, čo padne von strediska, je už niečo skromnejšie. Čím sa poberáš ďalej ku obvodu mesta, domy sú jednoduchejšie a redšie. Tu sa už medzi nimi nájdu i prázdne miesta, tu i tu i záhradky alebo intravilány. Ulice, čo idú nahor, sú poniektoré dosť strmé, daktoré natoľko, že povoz po nich nevyjde. V nich museli urobiť pre peších miesto obyčajných chodníkov schody. Tými je dosť obťažne vystupovať na vrch, čo je nad mestom.

Mesto má zdravú pitnú vodu, dovedenú z hôr, je v nej čosi železa, je tiež trochu žltkastá a niektorí sa jej boja, že nebude azda veľmi čistá. Ale báť sa nemajú prečo: to je voda vzdor tomu zdravá, bárs je v nej čosi toho železa, snáď i súčiastok hliny, ba i stopy látok organických. Aspoň dosiaľ neobsahuje chorobných zárodkov, nevyvoláva chorôb, ktoré inde nespoľahlivá voda zapríčiňuje. Kanalizácia je založená, prevedená je v stredných uliciach, na okrajoch mesta ešte chybuje. Môže sa povedať, že je mesto obstojne obslúžené, čo sa týče vody a odvádzania nečistoty. Má v sebe podmienky také, že by sa z neho dalo dosť ľahko vystanoviť mesto veľmi čisté a zdravé, akých sa nájde málo.

No ono tiež má svoje neresti i svojho moriaka: čo ho trápi. Je len v tom útecha, že bez svojej viny a bez svojho pričinenia: Podnebie je daždivé, trochu väčšmi než by bolo treba: menovite v jeseň, ale i v zime. Jar by bolo tiež treba považovať za obdobie dažďa, lebo prší celé dni. V zime sa najviac leje, iba zriedkakedy sa sype. Ak i napadne trochu snehu, roztopí sa skoro zaraz. Južný pól je blízko, má i on ľady, ale tie na šťastie nemôžu pokaziť cele podnebie tohto kraja, ako by kto myslel. Prečo nemajú vlády nad nami, prečo berú také ohľady na najjužnejší výbežok Amerík: kto by to vedel zodpovedať? Keď zaduje rovno od poľa, čo sa tiež stáva, menovite v zime, každý sa ťahá najradšej k peci. Termometer klesne, začne tuho stískať a ak sa zatiahne, bude padať sneh: ale ani tieto prúdy tu nevydržia dlho. Vietor sa skrúti ako nič na druhú stranu, po tuhej zime príde znezrady odmäk. Ten obyčajne doženie na úbohé mesto všetku tú vodu, čo sa cedí zo snehu, keď kopnie a tej je neraz mnoho. Je voda vdolinu, ako málokde, mohla by stiecť ľahko do mora: more jej môže prijať, koľko jej príde. Ale spád nie je všade veľmi dobrý. Na miestach zaostáva tá voda neraz prostred ulice sťa priatelia, keď sa snímeme na ulici a začneme sa zhovárať; zastaví sa rada i na chodníkoch pod samými domami. Indy to ani nie je zástavka dočasná. Mnohé také pokojné miestečko sa jej zapáči a ona sa usalaší na ňom. Na niektorých uliciach tvorí ozajstné valné hromady, búrlivé verejné zhromaždenia. Krúti sa sem-tam sťa na verejnom zhromaždení, kde sa socajú a vadia. Ale naostatok i ta akosi sa stíši, uľahne a ostane na mieste, driemajúci akoby v polosne, kým sa nevysuší potroche. Kde sa to stáva, že sa voda zbiera na tento spôsob a stáva sa to na mnohých miestach, z toho sa už vymiesi blato. Je ono dakedy husté a ťažké, ale najviac býva riedke, skoro tekuté, ktorým naše mesto oplýva v období dažďov, najmenej šesť mesiacov, od polovice apríla do polovice októbra.

Je tomu i zem trochu a nie sama slota na vine, bárs by nepatrilo ohovárať našu pečlivú mater a ešte šomrať na ňu. Ale čo ako, treba jej pripomenúť, že bola pozabudla na nás, červiaky, čo po nej chodíme a či sa skôr čliapkame, v jeseni, v zime a pred jarou. Ona vody nepije, ani jej neprepúšťa. Poukladala svoje vrstvy trochu nepredvídane, zaraz spod vrchnej kôry ornice ide vrstva niekde dosť hrubá, inde čosi tenšia hlinačky. Je ona červená, ale nie všade, na mnohých miestach hrá do sivomodra a leskne sa na slnci skoro ako slanina. Už taká alebo taká, je nepremokavá; voda ostane na nej sťa vo vahane. Táto vrstva nepremokavej látky má ešte obyčaj, že na miestach urobí priehlbiny sťaby ozajstný vahan. Z takýchto miest, kde je priehlbina, voda môže stekať pomaly, neraz ani neodtečie. Tento útvar, čo si tu dala matka zem i jej nápady pri rozlohe vrstvy hlinenej, dá dosť lámania hlavy i magistrátu mesta. Ten by bol najradšej, keby mesto vyzeralo ustavične ako zo škatuľky. Vynakladá dosť peňazí, aby odpomohol nepríjemnostiam. Ale viac než magistrát peňazí, vynakladá miestna tlač černidla, vytýkajúc, kde je bahno, akú má geografickú polohu, alebo práve mláka a lagúna: spytujúc sa, aké urobil magistrát poriadky, aby tých vecí tam nebolo. Konečne ani denníkom nedá sa zazlievať. Sú tri, dakedy až štyri a na to sú, aby už len niečo uverejnili. Ešte im ešte, kým je čiara telegrafa v poriadku: tá sa neraz pretrhne; je i dlhočizná od P. Arenas do Bs. Aires. Najviac ju pretrhujú iste vetriská, čo bičujú úbohú Patagóniu. No dakedy sú na príčine, hoc výnimočne tomu poškodeniu čiary i povodne a záplavy riek, tie po dlhých lejakoch sa neraz vylejú. Potom vari i sama dĺžka tej čiary je priveľká, ide pampou a zase pampou až do hlavného mesta susednej republiky. Má sa teda kde pretrhať a kaziť.

Z Punta Arenas do Chíl založiť čiaru územím čílskej republiky, bolo by i ťažko i nákladne. Temer by povedal, že sa to ani nedá vyviesť. Tvrdiť sa v tej veci nič nemôže, urobili sa veci, ktoré sa zdali, že sa nedajú urobiť. Taká čiara, ak by mala ísť územím republiky a nedotknúť sa územia susedovho, našla by v ceste Cordilleru, ktorá nedá priechodu na hocktorom mieste; horšie než Cordillera sú pralesy, v nich močiare, nebezpečné miesta, veľké a zúrivé rieky, čo sa z tej strany vlievajú do mora. Sú to kraje veľmi riedko obydlené, možno ani neobydlené; hádam bude v nich domorodé obyvateľstvo indiánskeho plemena, ktoré tu býva a nažíva si dľa vôle a svojho vkusu. Všetko sú ťažkosti, ktoré sa nedali dosiaľ odstrániť, takže Punta Arenas nemá bezprostredného spojenia so sídlom republiky, ale iba na Buenos Aires. Dnešného dňa je už inakšie, Punta Arenas má veľmi silnú stanicu a rádio: tá ju spája už od dakoľko rokov rovno so Santiagom. No i na tejto vzdušnej čiare sa pretrhne tu i tu spojenie. V Chiliach, keď príde búrka, je hrmavica veľmi prudká a tá nie je takým strojom na osoh. Časom bude iste i pre veľký národ roboty na tejto čiare, ktorá je v rukách vlády. Tá má vybavovať niekedy i súrne diela, takže musí zabrať čiaru pre svoju službu. Dakedy sa stáva, že sme i po desať dní odrezaní od sveta, že nevieme, čo sa robí za naším chotárom. V také dni sú páni novinári rozčúlení, vylievajú žlč nad domácimi nedostatkami, najviac na magistráte: pre vodu, že je nezdravá a nechutná, pre cesty, že sú zlé, pre blato, že ho je primnoho. V lete zas, že je prachu mnoho, čo vietor donáša alebo dvíha na uliciach a zas ukladá v zátišiach, na celé hŕby. Magistrát nevie, čo si počať s tou vodou, aby bola čistá, s mlákami a lagúnami na uliciach nie si tiež ľahko poradiť: tam sú raz a pred časom ich nikto neodprace. Vypiť sa nedajú a vypumpovať ich tiež nie ľahko. Ale ani magistrát nezaháľa, robí, čo môže. Ulice vykladá zvariakmi sťa kedysi ulice v Banskej Bystrici. Tá dlažba by preukazovala dobré služby i tu, ako ich preukazovala tam. Ale voda je potuteľná, podíde ľahko zvariakovú dlažbu, že ju pozbaví pevného podkladu, prídu ťažšie povozy, zvariačik vyskočí pod kolesom zo svojej korencie. A už sa spraví v dlažbe prvá diera. Kde sa tá zjaví, čo i malá, tá už nezarastie ani sa nezosype: je ako diera na obleku, že čím ďalej, tým väčšmi rastie. Niet sa čo diviť, že v dlažbe sa urobia v krátkom čase priehlbiny i celé jamy: tie nevyzerajú naoko pekne a vozenie po uliciach tiež nie je veľmi hladké.

Chodníky pre peších dal vyliať dobrým asfaltom. Ale ani ten nevydrží, kde je voda, oduje sa, keď ho podíde a poláme sa na malé pagáče. Ešte by vari najlepšie služby preukazoval štrk, ktorým sa tiež vysýpajú chodníky. Ten sa vbíja do blata a časom vytvorí pôdu veľmi pevnú a suchú. Ale sa zas stáva i to, že príde vietor, povymetá chodníky, piesok odnesie, neraz i sám štrk schytí a roznáša po meste, i po samých centrálnych uliciach. Ale čo si počať, každá vec dobrá má i svoje zlé stránky; náš život a všetky naše ustanovy a podujatia sú ešte ďaleko od dokonalosti. Tak ostane vari ako najlepší prostriedok ten trám, čo leží na kraji chodníka medzi ním a cestou pre povozy, iste na to, aby sa chodníky neosýpali, lebo sú obyčajne vyššie od cesty, aspoň mali by byť vyššie, keby bolo nasypané, aby sa z nich voda ociedzala na cestu. Keď sa nemáš kam podieť s nohou pre vodu a blato, môžeš chodiť po týchto trámoch dosť bezpečne. Sú i dosť široké i dobre okresané, či opílené. A využívajú sa od peších veľmi dobre. V hodiny, keď je po uliciach väčšia premávka, keď napríklad pred obedom alebo pred večerom sa zatvoria obchody, pisárne a dielne a svet sa ponálhľa domov na obed alebo k večeri, môže vidieť rady prechodiacich, ako kráčajú po týchto trámikoch jeden za druhým, držiac sa pritom neraz divne, aby nevypadli z rovnováhy na tomto tesnom chodníčku. Tieto trámy v také časy preukazujú veľmi dobrú službu, ale žiaľ, tiež iba za rok alebo dva. Pozdejšie sa im zunuje akosi tá poloha, snáď preto, že sa im šliape vždy po jednej ploche. Počnú sa po troške nachyľovať a nachyľovať ku strane, kým na mnohých miestach, miesto širšej plôšky neponúknu predchodiacemu, čo má po nich stúpať hranu dosť ostrú. Kráčať po nej vyžaduje už trochu viac zručnosti: treba vystrieť i ramená, ako tanečnica na žinke alebo sa podoprieť palicou, aby sa našla rovnováha, ktorá sa celembá sem a tam. Ale i tak prihodí sa ľahko, že noha skĺzne naklonenou plochou a začrie hlboko do blatiska.

V takých prípadnostiach niet lepšej veci čo dobré, nepremokavé čižmy. Ale i tá nepremokavosť neraz je skôr len povera a zbožný predpoklad než skutočnosť. Sú vždy premokavé, tu cez samú kožu, tu zas cez švíky okolo podošvy. Dalo by sa im vytknúť, že sú im sáry prikrátke, keď vhupneš do tej polievky, čo je pri takom trámiku, že sa ti jej dostať i za sáru.

V týchto uliciach, čo sú ďalej od mora v úbočiach kopcov, bývajú tiež susedstvá tej istej národnosti, neraz z toho istého mesta. V týchto polohách býva najviac obyvateľstvo domáce, nasťahované z rôznych krajov Chíl. Či i ono sa usádzalo dľa krajov a dedín v skupinách domov, nebolo by ľahko vynájsť. Ostatne svet sa mieša, jeden prichádza, druhý odchádza. Ten, čo prvotne staval dom a v ňom začal bývať, snáď sa preniesol na druhý koniec mesta kvôli pohodliu alebo z iných ohľadov. I domáce obyvateľstvo býva v svojich skupinách a susedstvách, nažíva pokojne a dobre sa znáša. Drží susedstvo za rodinu čiastočnú a nechová sa neprajne ani k cudzincom, čo prišli z druhých strán sveta.

V týchto polohách, vzdialenejších od mora, domy sú menšie, toľké, ako vyžaduje pohodlie jednej rodiny alebo dvoch. A v nich sa neraz obyvateľstvo stisne, z domu pre jednu rodinu stane sa dom pre viac želiarov a nájomníkov. Obyvateľstvo je tu hustejšie než v stredisku mesta, kde celé rady domov sú posvätené obchodu a obchodu. Tu na hornom konci obchodov nieto, ani skladov tovaru. Ale na rohoch ulíc sú obyčajne založené malé a väčšie obchody s miešaným tovarom pre dennú potrebu obyvateľstva: také asi ako v Prahe „hokynáři“. Niektoré z nich vyrástli z priemerných rozmerov, dosiahli značnejšieho významu. Denný odbyt im je väčší, dvere častejšie sa ozývajú zvončekom, oznamujúc kupovateľov. Sú to už obchodníci zámožní, ktorí sú majiteľmi domov a majú i na hotovom. Dávajú stránkam i na bradu, nielen svoj tovar, ale tu i tu i pôžičku v hotových peniazoch. Sú nielen obchodníci, ale i majetní ľudia. Medzi týmito malými obchodníky je mnoho Juhoslovanov. Jesto i veľkoobchodníkov v meste, čo majú v dejinách svojich počiatkov zaznačený tiež takýto rok, kde sa započala ich obchodnícka dráha, odkiaľ vyšiel vlastne ich kapitál. Títo kupci z rohu sú vo všetkom na pomoci svojim stránkam. Môže sa vcelku tvrdiť, že nie sú na škodu susedstvu. Často sa trafí, že nieto na hotovosti a na denné potreby v daktorej rodine. V takom prípade rodina sa utieka o úver na rohu ulice u svojho kupca a dostane všetko, čo jej treba, kým sa nevrátia lepšie časy a nepríde peňazí do domu. Môže prikvačiť choroba alebo smrť rodinu, nastanú mimoriadne výdavky, ktoré rodina nemôže zaokryť napochytre: v tých pádoch kupec z rohu tiež vytrhne rodinu z rozpakov. Obchodníci títo prijímajú svoj tovar z veľkých skladov, ktoré predávajú, najviac naveľko a dávajú priekupcom isté výhody; títo už berú na seba úlohu rozpredať tovar širokému obecenstvu.

Daktorí z týchto kupcov, idúc od rohu na druhý, pomaly a opatrne zhonobili si obstojný kapitál. Niektorí sa s ním utiahli; iní, čo sú podnikavejší, dali sa zas len na obchod, ale vo väčšom rozsahu; teraz sú oni, ktorí zaopatrujú tovarom týchto bývalých svojich súdruhov. Tí, ktorým je ťažko zaobísť sa bez mora, musia i túto záľubu obetovať záujmom svojho obchodu, osadiť sa na rohu na takom mieste, skadiaľ o mori ani nechyrovať.

Domy v meste, ktoré nie sú tehlové, sú stavby veľmi vzdušné, akých málo vídať na druhých stranách. Kostra domu je zložená z latiek, trámikov a rohov, na ne prídu priekom dosky, tiež nie veľmi hrubé; medzi doskami nájdu sa i špáry. Ale zvonku nepoznať, že sú steny hocako zhlobené z dosák. Zvonku sa to pokryje zinkovými plochami, jedna príde ku druhej, aby sa kryli pri okrajoch, aby neprebil cez ne a pomedzi ne vietor a dážď, keď bije zo strany do stien. Stavba stojí na stĺpikoch asi do kolena zvýše, často i nižších. Na ne sú preložené základné trámiky, základy to tejto vzdušnej stavby; do nich sú vsadené kolmé rohy, ktoré na hlavných bodoch, na uhloch stavby napríklad, na prahu dverí a oblokov, i na miestach, kde prídu steny, čo budú deliť dom na izby. Na trámikoch tých položené sú trámiky vnútorné, na ktorých budú ležať vnútorné steny. Kolmé rohy zviazané sú priečnymi latkami. Na hornom konci rohov sú zas preložené trámiky v tom poriadku ako pri základoch stavby; tie viažu celú tú kostru dovedna, zatvárajú zrub stavby odhora a treba im uznať, že jej dodávajú pevnosti. Na tento zrub príde už potom krov. Ten nezaváži, lebo má rohy a latky tiež ľahké, na ne prídu zinkové plochy dobre popribíjané, čo tvoria krov. Podlaha a povala je z dosák. Čo sú na povale, sú dosť úzke a pahované ako náš šindoľ, aby jedna do druhej lepšie zapadala. Steny doskové zdnuka zalepia sa papierom, aby lepšie vyzerali, a aby špárami menej fúkalo. Na podlahu, zhlbenú z hrubšícih dosák, sa prestrie linoleum a už sa môže nasťahovať, kto má tu bývať, kedy chce: dom je hotový.

Stavanie domu netrvá dlho: zhlobí sa to všetko veľmi ľahko za niekoľko dní. Čo je pod domom, o to sa podnikateľ stavieb veľmi neobzerá, nie je najhoršie, ak ostane len prázdnina, tá sa zahradí ľahko po samú zem doskami alebo plochami zinku: okolo zinku sa nasype a naubíja trochu zeme, aby zo strany nemohlo ťahať a bolo v tom teplejšie. Je omnoho povážlivejšie, ak ostane pod domom pozemok zle obriadený v nedobrej polohe, kde niet napríklad spádu, že voda v zime a v jar nemá ako odtiecť a utvorí pod bydliskom jazero. Kto vynašiel tento spôsob stavania, nech už bol ktokoľvek, urobil zle, že ho upotrebil a vôbec ukázal v tomto kraji. Na severe Chíl, ešte by zbavil, tam je podnebie suché, zima veľmi krátka, nie je veľmi daždivá a je dosť teplá.

Z týchto domov v tunajšom trochu drsnom podnebí a ich vzdušnosti skrslo mnoho chorôb, bez ktorých by sa bolo mesto zaobišlo, nech je stavané pečlivejšie. Najhoršie, že ženičky sa pridŕžajú obyčají, ktoré doniesli z domu, z krajov, kde je horúčava. Hneď za rána pootvárajú obloky a dvere tohoto už i tak vzdušného domu. Deti sa zhrnú do kuchyne, obyčajne malej a nízkej, kde sporák sála horúčavu a kde sa parí z hrncov. Povala v kuchyni je nízka, skoro vždy nižšia než po izbách, ťažko povedať prečo.

Kolíkom, čo sú pod domom tiež nie je najlepšie. Vo vode a vlahe ľahko nahnijú, bárs ich boli trochu opálili, začnú bútľavieť a podkľakovať. I v týchto pádoch sa nájde pomoc. Podložia sa pod stavby šrôby, podvihne sa stavba, sťa klietka. Kolíky je už potom ľahko popodkladať nové. Môže sa ti stavba zapáčiť, a mohol bys ju výhodne kúpiť, ale sa ti nepáči miesto, kde je, alebo snáď máš grunt prázdny na druhom mieste; i tu si môžeš ľahko poradiť. Stavbu zakúpiš tak, ako je, zadáš prosbu na mestskom dome, že máš stavbu preniesť. Páni pohundrú, že tak a tak, že je to neporiadok, že sa prekáža premávka, ale naostatok sa udobria. Nájdeš podujímateľa, ktorý sa vyzná v takej robote, ten ti prenesie dom so všetkým činom na tvoj pozemok, ak chceš i s náradím, čo je v ňom, ba i s mačkou. Ani k tomu netreba veľkých príprav, ani toľkých, ako ich musel urobiť mladý Čajka, keď mal podstavovať horáreň.[11] Podložia sa zas tie hevery, vydvihne sa klietka trochu; podložia sa trámy, sťa zvlačuhy, pod zvlačuhy sa podkladajú vyhladené laty namastené lojom. Na základy domu sa priviaže povraz, ktorý sa vedie cez kladky. Podujímateľ si zadováži Archimedov bod: zakope do zeme spravu na ktorej je kolmý hriadeľ. Nekrúti sa veľmi vďačne, ale predsa ho len skrúcajú dosť dobre štyria alebo ôsmi chlapi pákami, čo idú cez val. Povraz sa navíja na vreteno, pri tom navíjaní poťahuje stavbu, ktorá sa kĺže po latkách, čo chlapi podkladajú pod zvlačuhy, keď sa povraz skrátil a stavba je neďaleko vretena, podujímateľ dá ho preložiť o druhých päťdesiat metrov ďalej. Dom cestuje slimačím pochodom, ale cestuje predsa, nie síce po hrachu, ale po zamastených latách. Hriadeľ škrípe, trámovie stene, ba i klietka celej stavby pod tým poťahovaním. Ulica sa zatarasí touto divnou fúrou; no detva má zábavu. Má sa za dakoľko dní na čo prizerať. Cestovateľ, ktorý vidí túto robotu prvý raz, tiež zastane a díva sa na toto sťahovanie nemovitosti.

Veľká čiastka obyvateľstva, menovite chlapov, má robotu v kampe. Sú ale majiteľmi podnikov, alebo zamestnaní v prácach. V lete, keď sú roboty v prúde, tento svet sa hrnie do kampa, ale najviac, keď je striženie. Dobrý robotník v pomerne krátky čas zarobí nožnicami pekný groš. Títo strihači sa už potom podjeseň vracajú k svojim rodinám s čekami, ktoré tvoria základ ďalšieho života. Ženičky medzitým ostávajú doma s drobizgom, čakajúc na návrat otca. Ten sa neraz i nedostaví, keď ho rodina očakávala a kedy si bol umienil: Našiel možno inú robotu, snáď i stálu službu. Všetci, čo chodia na roboty do kampa v lete, hľadia i cez zimu tam ostať na zárobky. Tí, čo sú slobodní a nemá ich čo ťahať do mesta, hľadajú obyčajne lepšie, a nájdu skoro vždy roboty, najľahšie okolo ohrádzania. Iní si nájdu službu na podniku, za kuchára, sluhu, hádam i ovčiara. Kto ostane cez zimu v kampe, môže byť istý, že zárobček, čo zhonobil v lete, neminie sa; že sa uloží, už či v peňažnom ústave alebo v súkromných rukách, na úroky. Malá hŕbka pýta viac: zozbiera sa pomaly na obchod alebo na ktoré druhé podujatie.

Vysťahovalci, čo sa vynasnažovali a hľadeli sa vyšvihnúť, prešli temer všetci touto školou, že sa hľadeli prichytiť v kampe. Tí, čo prídu za nimi, pravdepodobne sa budú zaoberať tými istými chodníkmi. Je zárobok v kampe i bezpečný i stály. Mnohí nenazrú do mesta za dakoľko rokov; keď sa vrátia, majú usporený pekný groš a zabezpečenú neodvislosť a budúcnosť. No mnohému sa v kampe nesladí: taký môže i v meste nájsť dobrú a stálu robotu. Mnohí ostanú hneď v prístave; pracujú pri nakladaní a vykladaní tovaru z lodí a nákladných bárčisk. Táto práca je už veľmi namáhavá a ťažká a strhá chlapa i mocného a zdravého. Ale konečne každá práca je ťažká; táto sa vypláca dobre a krem toho, kto je v nej, má ju stálu od roka do roka.

Prisťahovalci z miest a dedín, čo ležia na mori, ostanú zas len najradšej pri mori. Doma boli rybári: tu pokračujú v tej istej robote. Rýb nieto veľa druhov, ale na ryby je toto more veľmi bohaté: rybárstvo sa tu nevypláca najhoršie. More je už dosť studené, často i rozbúrené, ale na rybačku sa vyberajú krajšie dni a tichšie miesta. Keď sa bárka vráti naložená rybami, hneď sa zhrnú okolo nej podomoví kupci; tí prevezmú neraz náklad v celosti a roznášajú ho po meste v košíkoch, jednajú sa húževnate na dverách príbytkov už či s domácou paňou alebo kuchárkou, aby speňažili svoj tovar čím výhodnejšie a rýchlejšie, aby sa i im niečo ušlo za prácu a ustávanie, a aby tovar nezaležal, lebo vieme že ryba má vlastne ísť do hrnca čím skorej, nevydrží dlhé prenášanie a sepkanie menovite, ak nie je cele šetrné; nedarmo sa vraví, že na tretí deň smrdí.

Rybári sami neradi mrhajú svoj čas týmto kupectvom; najradšej sa vyberú, ak môžu, zas čím skôr na novú výpravu a oddajú lov priekupcom. Títo s ich košíkom na ruke sú zjav veľmi častý na uliciach mesta. Dneska už majú i háby dľa predpisu; chodia v bielych kitliach alebo aspoň len zásterkách po meste, aby ryby boli odberateľom chutnejšie.

Siete rybárske ľahko sa kazia a trhajú pri týchto výpravách. Barba[12] Anton s bielou apoštolskou bradou, kým sa zdržoval v tomto údolí sĺz, plátal ich a vôbec donášal do poriadku na ten istý spôsob, ako sa to robievalo v Dalmácii, keď sa chodilo na veľké rybačky, na sardely, lokardy[13] alebo skuže:[14] vôbec ryby čo sa túlajú po mori v kŕdľoch. Bolo ho vidieť v lete vysedávať na brehu mora v mäkkom piesku, ak bolo slnce, nuž isteže na slnci, v zime, keď pršalo alebo bolo sychravo, uťahoval sa v daktorej pajte so svojou dlhou hrubou ihlou a navoštenými niťami: prevliekal oká, viazal ich jedno k druhému, ako u nás robia znalci napríklad, keď vyrábajú niteľnice. Krem tohoto remesla vedel tajnosť, ako sa robí tá miešanina vosku a oleja ľanového, ktorou keď natrieš už aké je koľvek plátno, budeš mať plášť veľmi spoľahlivý, ktorého sa voda nechytá. No Barba Anton už koľkosi rokov, čo pohodil ihlu a odišiel na ďalekú cestu. Rybári si poprávajú teraz svoje siete sami, ako vedia. Nuž odobralo sa ich mnoho stadiaľto, čo vstúpili do loďky strýca Charonta a previezli sa na druhú stranu[15] rieky, kde je zabudnutie všetkého, čo nás tu toľme zaujímalo.

I Hungaria, chýrny rybár, neohrožený plavec, odobral sa z týchto brehov. Zastrájal sa, že na svojej loďke plachtovej poberie sa na Brač, a že sa doštverá ta naposmech všetkým parníkom a rýchlym korábom, čo prechodia úžinou Magallanesa a odvážajú cestovateľov. Medzi duchnami on spával málo, aspoň kým bol tuná. Nocúval najradšej v bárke, čo i more trochu tancovalo. I tento chýrny plavec už preplával dávno na bárke svojho súdruha Charonta z pobrežia Magallanesa na iné brehy, kde nieto vetra a ťažkých búrok.

Keď si prišiel prvý raz do tohoto mesta, mohol si to urobiť iba po lodi, lebo železničného spojenia ešte nemáme s ostatným svetom, prvé čo si videl, keď koráb zastal v zátoke, bola loďka veliteľa prístavu, ktorý obyčajne príde na loď, len čo spustila kotvu s úradným poverenstvom, vykonať formálnosti, ktoré sa vyhľadávajú, aby loď mohla vybaviť svoje diela, pre ktoré sa zastavila v prístave: vyložiť cestovateľov a tovar, čo doviezla a iných cestujúcich a náklad ku ďalšej ceste. Sotva sa odbavili formálnosti, spojené s úradným prijatím korábu a lodi bolo dovolené počať svoju prácu, prvé čo videl, bola loďka na paru, ktorá sa ponáhľala k lodi a zďaleka odfukovala svojím „tu-tu-tu“, socajúc rúročkou paru sťa fajčiar, keď odfukuje svoj dym. Na palube a okolo zábradlia tejto loďky videl si postavy, ktoré bolo poznať na prvý pohľad, že sú pomorci. Ak si nebol istý, akej sú národnosti, ľahko si i to vyrozumel, keď si čul hlas pána Lorenza, hlboký a trochu chripľavý, ktorý sa ozýval ďaleko. Ani raz ten hlas, aby bol chválil, alebo odobroval a prisviedčal, keď sa ozval takto vo väčšej verejnosti. Mal zakaždým čo harušiť, hromžiť, ba i hrešiť. Áno, boli i kliatby, vzdor tomu, že bol pán Lorenzo ctiteľ svätého Nikolu cestovateľa.

„Ako chytáš ten povraz a či si azda okľavel, chumaj. A ty tam dolu obráť, nazad, a tutta forza,[16] či si zamuroval ušiská ako tetrov!“ To už kričí dolu do rúry, čo sa spúšťa do komory, kde tlčie a fučí strojník loďky. „Azda by si šiel rovno do jedálne parníka, nešťastná čeliadka. Nevieš, že Angličan raňajkuje obarenú slaninu s fazolom, a tobôž úhora na brudet.“[17] A to všetko išlo tým nárečím, ktoré nečuť nikde inde, ako v jedinom prístave Brača, ale premiešanom výrazmi, ktoré sa nachodia v slovníku starých plavcov, čo sa túlali po Jadrane a susedných moriach. Oni si ich sami zložili, prispôsobili svojmu remeslu: užívajú ich od prastarých časov, pestujú ich skoro zbožne, aby ich mohli odovzdať nedotknuté budúcim pokoleniam.

Nevošiel si ani do mesta, prišiel si len do zátoky a už sa cítiš temer ako doma. Prešiel si celým oceánom z jedného kraja na druhý, na jeho druhom kraji, na cele iných brehoch počuješ domáce slavianske zvuky. Vystúpia ti chlapi na palubu, zberajú batožinu, čo sluha poukladal do stohov na palube, každá hŕbočka iste druhého majiteľa; veľké ťažké kusy prehadzujú sťa loptu jeden druhému, šutrujú ich sťa hračku dolu schodmi, čo sú spustené naboku a prenášajú ich ako nič zo schodov na parníček. Ten zamĺkol, neodfukuje a netlčie, ale sa prevaľuje mŕtvo pri boku toho zaoceánskeho obra. Batožina je konečne poukladaná na palubke parníčka; schádzajú cestujúci spustenými schodmi, chytajú sa kŕčovite zábradlia. Ponáhľajú sa čím skorej, v strachu snáď, že parníček ich zbehne, alebo si mívajú, čím budú prv na ňom, tým prvej sa pohne a vysadí ich na most: že tým prvej budú nasuchu. Keď zídu na spodok schodov, kde je ako neveľký priestor, kde máš si kde postáť, merajú okom diaľku od schodov na zábradlie loďky. Nepatrná je, mizdierka tesná. Ale čo, keď v nej čľapoce more, studené more, hlboké: stúpiš mimo a padneš doň rovno pod loď. Čakajú čas, kedy prekročiť do loďky; tá sa prevaľuje, ale sa raz dvíha a padá, kýva sa a prisviedča hore-dolu v riadnych prestávkach. Skoč, keď sa dvíha, noha sa dotkne pôdy prv, než čakala, potkneš sa a padneš: keď padá a bude ti ešte horšie; skok vyjde väčší, než si ho vymeral a padneš mŕtvo ako do priepasti. Uhľaď si tú chvíľku, keď je podvihnutá na najvyššom bode prv, než sa počne padať. Ale zas nieto ako vymeriavať a naostatok najlepšie je bársaký okamih, ak ťa ten obor, čo je na zábradlí loďky, schytí za ruku. Nevieš sám, ako prejdeš z toho schoda, iba keď si na loďke.

Ten kus cesty, čo je od lode na most, nie je najlepší. Neraz je hoden viac, než cesta cez oceán. Plavba sa nezunuje a plavba vo veľkej lodi, opatrenej pohodlne, môže byť i zábavná a príjemná v každom ohľade. Tu na tejto lodičke necestuješ, tu len čakáš a čakáš, kedy už začne to „tu-tu-tu“. A to ešte nezačne, treba čakať. A ona nestojí, prevaľuje sa, akoby sa prevaľovala trieska, čo padne do vody a nemôže nájsť svoju rovnováhu. Pokloní sa tu hlboko, zas menej hlboko pred hladinou vody, ktorá sa šedie naokolo. A nie je hladká tá hladinu, hádže bielu penu na hrebeňoch vĺn. Žalúdok sa búri, hojdanie ho netíši, kormúti ho ešte väčšmi. Hľadíš úzkostlive, túžobne, ta hor na palubu veľkej lode, kedy už prídu smerodajní ľudia, ktorým nie je nikdy náhlo a dajú čakať na seba. A odzhora dolu schodami zase len batožinu, za ňou opozdení cestujúci, pani tuho zababušená. Odpusťte jej, že je nie vyriadená: bola v kabíne, možno v posteli, nebolo sa kedy doriadiť. Potočila sa, trochu ako opitá. Námorník s bradou už trochu šedivou, berie jej z náručia bábatko zababušené do mnohých ručníkov. Vzdor zababušeniu vošlo mu azda do nosa čerstvého slaného vzduchu; bábä, neprivyknuté na taký pôžitok, začne škrečať spomedzi ručníkov. Námorník nevie si dať rady v tom škreku, nadŕda bábä v náručí, pohadzuje ho, kamaráti sa smejú. Keď neosoží ani podhadzovanie, vtisne bábatku do roztvorených úst cmúlik. To je nič iného ako cecok z gumy, na ňom je koliesko z kosti a na koliesku šnúročka, aby bolo cecok za čo ťahať, ak by ho bábätko náhodou prehltlo. Riadik, ktorým sa zamieňa handrička s uzlíčkom, čo dávali kedysi matere do úst svojim krikľúňom, keď ich museli nosiť v dlhom košíku napríklad do poľa. Ibaže tento cecok je prázdny a nie ako cmúlik, v ktorom bývalo vždy čosi, snáď rozžutého chleba s cukrom, aby sa oklamal žalúdok takého malého pažravca: prázdny a pracujúci neúnavne. Zato má cecok koliesko a na ňom šnúrku, aby ho bábä neprežrelo, ak by chcelo tiež oklamať žalúdok. I tu majú bábätá žalúdok ustavične prázdny, čo pýta a pýta naliehave.

Konečne sa naložilo všetko, čo sa len mohlo. Batožina je v štósoch na palubke, naokolo hŕba ľudí utrápených. Len sa dostať čím skôr na zem; tá je aspoň pevná, stojí a nekolíše sa sem a tam. Hŕba ženských drží sa spolu. Sú bledé od tej nevýslovnej ťažoby okolo srdca a v žalúdkovej jamke. Visí tá ťažoba sťa hrozba nad úbohými cestujúcimi. Odtískajú sa čím ďalej od tej skupiny, aby im neprsklo po šatstve nadelenia, ktoré by na nich ostalo a prinútilo ich vtiahnuť do hlavného mesta Magallanesa so znakmi morskej choroby po sebe, miesto, aby oni poskytli potravy morským čajkám, ako by mali vôľu im jej udeliť, lebo beztoho obletujú a škrečia okolo loďky, sťaby pýtali, aby sa im pohodilo z toho, čo zvyšuje. Na šťastie tam odhora nekýva už nikto, ani jeden opozdený cestovateľ, aby sa chlapi mali poň zas vracať. Pán Lorenzo tríme koleso v mocných rukách a kričí rúrkou tadolu:

„Nazad, pomaličky!“ Chlapi odtískajú loďku od oceánskeho obra, zvlášte od schodov, tie by ona snáď na rozlúčku odniesla, alebo by ich chcela aspoň rafnúť. A keď sa vyvliekla, kde jej bolo tak tesno, spomedzi korába a všakových bárok, druhých bárok, čo sa nastýbali jedna pri druhej, keď sa cofla dosť hodne nazad, kde je dosť miesta na voľné hýbanie, zakričí zas do rúrky: „Napred!“ Ten dolu obráti paru vo stroji, loďka počne tĺcť iným postupom, pán Lorenzo skrúca koleso, loďka sa začne skrúcať, more ju chytá z bokov, tuho prevracia ju z boka na bok, sťaby sa prevaľoval mŕtvy robal, keď ho more vyhodí na hladinu hore bruchom. Prevaľovanie je urážka niektorým, ozývajú sa stony najviac zo skupiny dám; podajedna vyzerá, kde by bol tichý kútik, hádam by odľahlo z ťažoby, ani by nikto nevedel ako a bez škody pre susedov a spoločníkov, tohto hádzania. I chlapi sú zamyslení, ale predsa nezanedbávajú držanie, majú sa na pozore pristúpiť skupine dám: Nie je veľmi poriadne okolo srdca ani im.

Námorníci, bez všetkej starosti, lebo za nich fučí, tlčie a naťahuje sa strojček tamdolu, socia obláčky rúrkou a ozýva sa „tu-tu-tu“, idú od jedného ku druhému, vydávajú karty a vyberajú poplatok za tento prievoz. Zdá sa, nepozorujú úzkosti tých, čo sa skrčení sťa nejaké stádo, keď mu hrozí skaza. Ak čo zbadajú, iba šibnú okom posmešne v tú stranu, kde je najhoršie: podajeden i starostlive, či snáď loďka nebude priveľmi doriadená, keď sa vyhrnie táto hŕba chorých na most, či nebude prichodiť polievať palubku morskou vodou z malých latových šechtárikov.

Nad výjavom viac smutným než veselým, rozlieha sa ani trúba, ktorá kriesi mŕtvych, zas mohutný hlas pána Lorenza do rúrky: „A tutta forza!“ zabudnúc, že zabŕdol v úžine Magallanesa do taliančiny, ktorú bol doniesol z domu a zachoval v ktoromsi kúte pamäti. Strojík sa posotí, začne socať obláčky častejšie, „tu-tu-tu“ sa ozýva naliehavejšie. Loďka, ťahaná v tuhom ťahu, nemá kedy slúchať bársakú pobočnú vlnu, drží sa trochu rovnejšie. Zato sa pokloní tu i tu vlne, čo letí na ňu, odpredku, ale to očistom, lebo keď jej podíde pod nos, vyšvihne sa na ňu, kým ju nezrovná nahladko, ktorá nedá na seba vysadnúť, tú napadne bezohľadne, rozrazí ju nosom prudko, že čľapne z nej vody na palubu, polejúc úbohú skupinu, čo sa tam drží zahrčená. Biela pena, čo niesla na hrebeni, prská besne po bokoch loďky. Čajky sedia v tom vzbúrenom mori, hojdajú sa na vlnách; iné, čo sú v hŕbke, našli akýsi drobec alebo snáď odpadok. Naťahujú sa oň a bijú sťa kačice na dvore na drobcoch, čo im pohodí gazdiná z kurčaťa alebo sliepky.

Loďka naostatok sa priblížila k mostu. Pán Lorenzo kričí rúrkou, ta ku strojíku: „Pomaly!“ Loďka sa rozhojdala väčšmi. Námorník z paluby vyhodil premoknutý povraz na most, ktorý je tvrdý a meravý sťa drúk. Povraz padol na most, buchol oň tupo. Človek sa hodil naň, že ho schytí. Ale povraz sťa papek padol tak, že človek schybil a nemohol ho zdrapiť. „Chumaji, mamľasi. Námorníci ste vy? Valasi a darebáci!“ Chlapi skočili temer všetci, ťahajú povraz z mora na loďku, hádžu ho zas, aby padol, kde má padnúť. Nadávky pána Lorenza ich moria, zvlášte tá, čo sa vzťahuje na valachov. Pastier v očiach námorníka je stvorenie, z ktorého sa nijakovsky nedá vykresať námorník. Ale i pre loďku sa naľakali. Je pri samom moste, stavbe, čo stojí na stĺpoch ubitých do mora; na nich spočíva most dobre dilovaný so zábradlím dosť pevným. Loďka si pred ním tancuje, skáče, poklonkuje sa. Môže udrieť nosom do stĺpov alebo rovno do schodov, ktoré odzhora idú po samé more: môže rozraziť nos, o schody alebo prebiť bok o stĺpy. More, sťaby naschvál, skáče a čľapoce nezbedne, odráža sa od brehu a vracia sa s hukotom, búchajúc sa do loďky, sťaby sa chcelo na rozlúčku s touto škrupinou, na ktorej sa drží a čaká, čo to bude hŕbka zdeseného sveta.

Naostatok môstok je preložený; doska z jedného schodíka na loďku. Chlapi hľadia vyskakovať sami, úbohé ženy prichodí podchytávať, nejednu takrečeno preniesť na rukách.

Takéto výjavy vída často a či vlastne stvára toto rozmarné more, veľmi vrtkavé. Raz ako jahniatko, hladké sťa modrastá plachta, rozostretá, ktorá má hodvábne odblesky a zásvity. Indy sa naduje a zbesnie; v taký čas najlepšie ani sa mu neblížiť. Ak duje od juhu, vlny sa valia zvonka rovno ku brehom, rozlievajú sa po ňom naďaleko, kde je plochý a nízky. No kde je breh vysoký alebo snáď iné prekážky, murované nábrežie napríklad, ta sa ženie besným útokom a prelieva spenené vlny nad prekážkou, vracia sa znovu, dobýja sa vytrvale. Nemôže ich porúcať a odniesť, ale zato ich zabrýzga penou, hádže ponad ne vodu na nábrežie v rozrazených oblakoch. Ta sa zas vracia do hora dierami, čo nechali v tých istých múroch. Vyhadzuje všetko, čokoľvek v nej plávalo, i mŕtvoly, ktoré ostali tam vonku snáď po zátišiach. Donieslo ich sem more, čo ich vytiahlo z úkrytov a dalo ich najavo, snáď aby sa im konečne tiež dostalo pokoja ako druhým v zemi. V mori by ho beztoho nemali nikdy. Vyhádzalo by i čajky na breh, čo sa hojdajú na vlnách, nesie ich pomaly neho zarovne, temer k brehu. No tie, keď sa mu priblížia temer ku samému, dajú sa na krídla, zas podletia kus nazad do zmútených vĺn.

Lode v taký čas, ak sú na kotve v zátoke a považujú sa ako v bezpečnosti, lebo sú pevne viazané, ani tie nemôžu byť isté, znepokoja sa veľmi, hádžu sa a skáču, trhajú sa na kotvách, naťahujú lano, sťaby sa chceli, odtrhnúť. Obrátia sa všetky, sťaby sa boli zriekli proti vetru, utrčia mu čo najmenšiu plochu, aby nemal do čoho dobíjať. Loďky, člny, ťažké nákladné bárčiská, všetko sa to obráti nosom proti vetru. I statok v pampe, keď bije doň slota, obráti sa pyskom proti nej, aby šibala doň po srsti. Ťažké nákladné bárčiská, s vypučeným bruchom, aby sa doň mohlo vpratať mnoho tovaru; tie nech sa obrátia ako im ďaka, vždy len budú ukazovať širokú plochu: jesto vždy do čoho zadierať. Hádžu sa a skáču ako bez pomoci, drmajú sa s hrubým lanom, ako sa hádže a odhrýza vytučený brav, keď mäsiar v bielej zástere a s naostreným nožiskom čaká s tovarišom pred chlievom, pošlúc svojich mocných psov, aby ho vytiahli za chloptané uši pred chliev. Beda, ak sa lano roztrhne a konečne i ono musí sa kedysi roztrhnúť, hoc je hrubé a mocné: veď i ono je ustavične v robote, a drať sa derie ľahko. Bárka ostane bez uzdy na slobode i s ťažkým nákladom: začne sa premávať po zátoke, nie zo svojej, ale dľa vôle vĺn, čo ju socajú a hádžu. Tie ju ženú ku brehu, a ona musí ísť naslepo, kde ju ženú. Keď príde ku brehu, zdivie i ona, ako samo more: búcha a útočí rozháňa sa do brehu, zase sa vracia, sťaby chcela všetko dodrúzgať. Zaháňa sa a vracia sama ako vie, keď nemá nikoho, čo by ju riadil: sama sebe ubližuje najväčšmi, búcha nešťastne o dno a boky. Naostatok polapí ju mocná vlna, vyhodí trochu ďalej na breh. Tam sa vyvalí, vysype zo seba čo má, skoro ako ten cestovateľ, čo má morskú chorobu. Ešte ešte, ak je to, čo vyhodila, snáď v dobrých sudoch, alebo kisniach s bľachovou obliečkou zdnuka. Voda nepresiakne do tovaru a sud sa dá vytiahnuť na sucho. Ak sú vrecia, v nich cukor, múka, soľ, káva, múčne výrobky, nepozostáva ako ich oželieť. Škody sa urobia neraz veľké; bárs i múka, ak nie je veľmi namočená, dá sa ešte upotrebiť, ak sa spotrebuje za horúca. Cukor a soľ sa roztopí vo vode, rizkaša a rezance vezmú skazu, alebo idú na dno. Šťastie, že tieto pohromy neprikvačia vždy bárčiská, keď sú plné. Plné ich neradi nechávajú dlho v prístave a hľadia ich vyprázdniť čím skorej.

Nuž nie je veľmi pohodlné vstúpiť na loď, vystúpiť z nej v týchto prístavoch len pre to prestupovanie do lodiek, čo robia službu medzi veľkými loďami a prístavom. Je more i v tomto prístave plytké, ako skoro vo všetkých prístavoch Patagónie. Veľké lode nemôžu pristúpiť ku brehu. Na dne je mnoho piesku: preto i mesto sa volá Punta Arenas, pieskové predhorie. Angličania ho nazvali Sandy Point.[18]

Je most, z ktorého sa deje osobná premávka, iba drevený, ale je dlhý. Siaha ďaleko do mora, a je dobre držaný. Pri zábradlí má i lavice. Večerami, zvlášte v lete je tu veľmi príjemná prechádzka. Kto je priateľ čerstvého morského vzduchu, tu ho nájde nadostač. Zvlášte v lete po dennej práci prídu obyvatelia na tento most vydýchnuť si a prejsť sa, najviac večer, lebo vo dne ťažšie: Niečo pre prácu, čo viaže skoro každého ku domu, a najviac pre vietor, ktorý tu na moste šarapatí najhoršie. Večerom sa poprechodia, natiahnu údy po dlhom sedení v pisárniach, keď videli, že vietor sa pobral na odpočinok. V zime je tu pekná prechádzka, ak neťahá od juhu vetrík, ten vniká až do špiku, bárs nie je tak bláznivý ako letný. Krem tohto mostu sú ešte druhé, na iných miestach, ale sú menšie. Hneď pri ňom, asi na sto metrov je nákladný most; nie veľmi dlhý, ale k nemu môžu pristúpiť bárčiská. Tam sa na ne nakladajú plodiny, čo sa vyvážajú, vykladá sa tu tovar, čo prišiel loďami. I menšie parníky môžu pristáť k nemu a prijať z neho svoje fúry. Sú na moste dve-tri dvíhadlá na paru; nimi sa obľahčujú veľmi tieto práce vykladania a nakladania.

Druhý neveľký mostík je od tohoto tiež asi na sto metrov vzdialený; patrí kamenouhoľnej bani a upotrebuje sa na nakladanie uhlia na lode. Na nákladnom moste, po bárčiskách a po skladoch tovaru, čo sú okolo nábrežia, pracuje nejeden vysťahovalec z Dalmácie. Je tu stály a dosť dobrý zárobok pre dobrých robotníkov. Zmrznuté mäso sa nakladá na lode, hneď pri samých továrňach. I pri tejto práci sú naši ľudia veľmi obľúbení. Väčšia, na zmrznuté mäso, je hneď v Rio Seco, ostatné sú už ďalej od mesta, bližšie ku podnikom, čo im dodávajú statok. No i v samom meste sa teraz nachodí taká továreň, hoc pracuje v menších rozmeroch, má oddelenie, kde sa robia konzervy mäsové, ktoré už našli tiež odbyt vo svete.

Na nábreží sa nachodia i zariadenia na stavanie a poprávanie lodí. Je takých podujatí dakoľko. Všetkých týchto dôležitých podujatí Juhoslovania sú ak nie majiteľmi, teda aspoň hlavnými riaditeľmi alebo robotníkmi. Jeden z týchto ústavov, čo je asi najstarší, je už dosť rozsiahly. Má zariadenie tesárske, stolárske dielne, veľkú zámočnícku dielňu. Má parné stroje ku hnaniu strojov vo všetkých hlavných odsekoch. Vôbec toto podujatie už je dôležité. Môže predvídať opravy i na väčších lodiach, na 1000 — 1500 ton i na viac lodiach odrazu. Túto lodenicu, zariadenú všetkým potrebným, vedú tiež dvaja bratia z Dalmácie. Z malých počiatkov vytvorili svojou pilnosťou a zručnosťou priemysel dôležitý a v rozmeroch väčších, ktorý preukázal dobré služby tomuto kraju. Druhé podujatia v tomto obore nie sú opatrené takými strojmi a zariadením, ale pracujú zdarne, vyznačili sa krásnymi prácami, stavbou cele nových, hoc menších lodí. Tieto lode v ničom nezaostávajú za loďami, zhotovenými v cudzozemsku.

Lodiari tunajší vyvádzajú svoje práce dľa skúseností, bez väčších odborných výpočtov a znalcov. Títo stavitelia robia svoje rozvrhy len zo skúseností: a ich výpočty sú predsa dobré: z ich dielne vychodia lode veľmi dobre stavané a bezpečné.

Niže mesta na dve-tri strelenia od ostatných domov je garbiareň, továreň na výrobu koží a kožených výrobkov. Vystavená bola cudzími peňažníkmi, ale tí ju prepustili tunajším kapitalistom. Podnik tohoto druhu mal by tu prekvitať snáď lepšie než kde inde a predsa sa nemôže akosi udomácniť a dostať do pravej koľaje. Táto továreň iba živorí, druhá, čo bola založená ešte prvej, tiež zanikla. Tak sa zdá teda, že surové kože vyvážať sa budú i naďalej a uvážať vyrobený remeň a kožené výrobky: strata pre krajinu dosť veľká, ktorá má surových koží nazbyt a spotrebu remeňa dosť veľkú. Ťažko povedať, čo bolo na príčine, že prvé dva pokusy sa nevydarili. Isté je len to, že výrobky továrne, kým pracovala, nemohli závodiť s remeňom, čo sa dovážal. Dalo by sa z toho myslieť, že nebolo skúsených ľudí, obznámených so všetkými tajnosťami výroby.

Plaza[19] Muňoz Gamero, hlavné námestie, nachodí sa temer v prostriedku toho štvorhranu, čo je zatvorený zo troch strán širokými cestami a z jednej strany morom. Meno mu dali jedného miestodržiteľa, ktorý spravoval toto územie v prvých rokoch jeho počiatkov. Zahynul v Punta Arenas, keď vypuklo povstanie medzi posádkou, ktorá sa sprisahala proti poriadku. Tvorí pravidelný štvorhran po sto metroch zo všetkých strán.

Okolo námestia sú vystavené všetky najdôležitejšie budovy. Na západnej strane je palác miestodržiteľský s ústrednými úrady, ktoré sú v prízemí. Je to budova pekne a vkusne vystavená. Na poschodí sú dvorany a byt miestodržiteľa, a hostinské izby pre hosťov. Plány k budove pochodia zo Santiaga a budova bola vystavená tunajšími podujímateľmi. Palieri a murári boli tiež oni. Stolárska práca z väčšej čiastky je tiež dielo ich ruky.

Táto budova zaujíma temer celú jednu stranu námestia. Na južnom konci, čo zvyšuje pri nej z prázdneho miesta, zaujal ho štít farského chrámu, budova tiež veľmi vkusne vyvedená s vežou so zvonami pekného hlasu a dobrej harmónie. Stavba chrámu ťahá sa na západ do hĺbky s hlavným oltárom v úzadí a pobočnými oltármi po oboch stranách. V tomto chráme našli miesto i naši slavianski apoštoli sv. Cyril a Metod. Tunajšia cirkevná vrchnosť postavila sem ich sochu veľmi pekne vyvedenú na podstavci, ktorý môže sa užívať ako oltár. S uznaním treba doložiť, že sa to stalo vtedy, keď tam doma po chrámoch sa nepreukazovala úcta týmto apoštolom, aspoň nie všeobecne. I v Dalmácii svätenie Cyrila a Metoda v tie časy považovalo sa za politickú demonštráciu a cirkevné vrchnosti nehľadeli všade dobrým okom na tento sviatok. Miesto oblokov sú na stranách kruhy s farebnými sklami apoštolov. I na klenbe sú obrazy vyvedené vkusne nad hlavným oltárom. V chráme je elektrické osvetlenie. Elektrické svetielka v lustroch vyzerajú ako sviece, vynímajú sa veľmi dobre.

Za chrámom, čo zvýšilo slobodného priestoru, zaujíma ho dom otcov saleziánov s chlapčenskou školou, normálnou školou i školou obchodnou. Čiastka tohoto domu je z ľahkého materiálu, kde sú izby otcov a farský úrad. V úzadí je čiastka murovaná s vežou, na ktorej je meteorologická stanica. Tú tiež založili saleziáni, vedú v nej pozorovanie už od rokov veľmi pečlive. Vydávajú i obdobné výkazy o tomto pozorovaní a záznamy, ktoré môžu zaujímať odborníka v tejto vede. V tejto budove zariadili i múzeum, kde sa nachodia predmety, rastliny, zvieratá a produkty kraja, výrobky a zvláštnosti domorodcov, vôbec všetko, čo súvisí s bytom Indiánov. Saleziáni sa venujú výchove a výučbe detí, ich chlapčenská škola je dobre zariadená a vedená pečlive; obchodná škola užíva veľmi dobré meno, je hojne navštevovaná odrastenejšími chlapci. Chovanci týchto škôl už dávno vstúpili do života a slúžia ku pochvale školám, z ktorých vyšli, pôsobia veľmi pochvaľne svojej postati. K ich reholi patrí i paroch tejto farnosti: cirkevný miestodržiteľ, ktorého vysiela čilenská vláda, je tiež z ich rehole, má hodnosť titulárneho biskupa. Múzeum je veľmi zaujímavé, z neho sa dajú čerpať zprávy o živote a byte Indiánov, ako boli donedávna tu i na Ohňovej zemi.[20] Saleziáni dali hneď, ako sa tu osadili, na misiu medzi nimi. V tom im pomáhali mníšky rehole Mária Auxiliadora. Veľká misia na ostrove Dawson mala mnoho indiánskych rodín, deti sa vyučovali a Indiáni tu bývali v stálych domoch a boli priťahovaní k práci a životu zriadenejšiemu.

Bohužiaľ Indiáni Ohňovej zeme, Tehuelči,[21] nevydržali bližší styk s našou civilizáciou, osvojili si jej zlé stránky a výstupky, začali hynúť pod jej vlivom sťa keď, neprimeriavajúc, dúl príde na statok. Dielo saleziánov a mníšok nebolo vstave prekaziť tieto účinky, lebo sa prestieralo na malú čiastku národa, nemohlo prekaziť, aby medzi Indiánov nezasialo sa zlé semä skazenosti, ktoré u nich našlo pôdu úrodnú a ktorú medzi nich zavliekli prisťahovalci. Pálenka, nákazlivé choroby, menovite suchoty a snáď i pohlavné, boli výdobytky, čo im doniesla naša vzdelanosť a čo ich zahubili. Sú to choroby, ktoré sa vnášajú všade, kde vzdelanosť vkročí medzi prvotné obyvateľstvo zo starého sveta, čo o nich predtým neslýchalo.

Je napodiv, ako ľahko sa nakazia, zvlášte od suchôt. Kým žili slobodne v šiatroch, nie veľmi skvelých, na vzduchu, ale na daždi a snehu, alebo loďkách, o suchotách ani nechyrovali. Mokré studené podnebie im neškodilo. Tí, čo prijali naše obyčaje a menovite, keď prídu do mesta, ochorejú skoro bez výnimky a umierajú v krátkom čase od suchotín. Niekoľko nemocných, čo som videl medzi nimi, všetci mali túto chorobu. Tá má pri nich vždy ten istý priebeh; vystupuje vo formách prudkých, jej priebeh trvá dva-tri mesiace. Keď povrchne pozrieš na takého nemocného, nikdy by si netušil, že je to nemocný nevyliečiteľný, ktorého dni sú už vymerané a že je na smrteľnej posteli. Nie sú vychudnutí a oslabení, kašľa je veľmi málo, nepoznať im horúčky v tvári, ani odznakov utrpenia, ako namáhavého dýchania. Nemoc je často už veľmi pokročilá, ani vtedy nečuješ, iba ak kde-tu zakašlanie. Umierajú takrečeno, že sami nevedia ako a od čoho, bez zvláštnych výstražných znakov, aké vídať pri suchotinároch druhých plemien. Nie div, že národ neskúsený nebráni sa od choroby a jej hrozných účinkov, keď jej vlastne nevidí ani odznakov, ani počiatku a o jej príčinách a nebezpečnom ráze nemá ani tušenia.

Tak ich je už veľmi málo. Niečo ich je ešte so saleziánmi na Ohňovej zemi, iní sú roztratení ako robotníci po podnikoch a potulujú sa ešte vždy po ostrovoch a kanáloch, zaoberajúc sa poľovačkou. Dochodia učenci neraz zďaleka a namáhajú sa do Ohňovej zemi a po ostrovoch, v ktorých temer vždy prší, aby ich poznali a vnikli do ich obyčají a bytu. Snáď ešte najlepšie sú s nimi zoznámení saleziáni a Angličania. Angličania sa o nich zaujímali. Hľadeli ich obrátiť na vieru a zakladali medzi nimi misie. Dnes už, pravda, je málo pozostatkov týchto národov. Thomas Bridges sa naučil ich reč a preložil evanjelium Lukáša i vydal slovníček anglicko-yaganský. Čo prichodia zďaleka, vo vedeckých výpravách, môžu si nadobudnúť len známosti povrchné: do ich bytu hlbšie nenahliadol snáď nikto okrem misionárov anglických, spomenutý Bridges znal ich reč úplne a preložil do nej ev. sv. Lukáša, ale on medzi nimi strávil väčšiu čiastku života. Ostatne v ich spôsobe žitia nieto mnoho príťažlivého. Ich národ je na vyhynutí a už sa nachodia len pozostatky z neho. Keď vyhynie z tváre zeme úplne, nezanechajúc takrečeno ani stopy. Najviac ak ostanú po ňom nepatrné pamiatky, roztratené po múzeách.

Indián Ohňovej zeme je dosť pekného zovňajšku. Ženy majú bohaté čierne vlasy, cele rovné; vyvinujú sa veľmi chytro, postavy sú urastenej dosť pekne, náchylné trochu ku tučneniu. Chlapi sa držia veľmi nedôverčive a nedajú sa ľahko pritiahnuť ku dôvere. O ženských sa nedá mnoho povedať, ženská v rokoch málo sa vída v meste. Z tých, ktoré žijú slobodne a nestýkajú sa so svetom civilizovaným, nepríde ani jedna do mesta. Z tých, čo prijali naše obyčaje a odchovajú sa po misiách, len máloktorá ostane pri živote. Podliehajú obyčajne v 15. roku suchotám.

Národ to nebol cele tak divý, za aký sa považoval. Majú i domáci priemysel a ich výrobky svedčia o vkuse a zručnosti pri robote. Vidno košíčky vkusné, čo pletú z akejsi byliny, najskôr z koreňov bylín, veľmi peknej práce v podobe opáločiek. Naučili sa na misiách priasť vlnu, tkať teplé vlnené pokrývadlá, v ktorých sú vtkané ozdoby a kvety. Guanakové kože vedia vyrábať, zošívať z nich pokrývadlá; oni sami sa obliekajú do takých pokrývadiel. Kože zošívajú niťou, čo si vyrobia zo šľachy guanaka, rozstrapkajúc ju na tenké vlákna. Je to niť neohybná a lomivá: oni ju vedia obmäkčiť a urobiť ohybnou a súcou na šitie. V ihle sa zlomí a roztrhne, prišili na mieste, kde je v ušku a kde sa zohne a poťahuje pri šití. Oni si zhotovili ihly, čo neškodia týmto vláknam a nelámu ich a vyrábajú ich z rybích ostí, ako a čím prebijú uško do tej ihly, na to by vedel málokto odpovedať. Je to výkon dosť ťažký, keď sa vezme do povahy, že nieto na to zvláštnych nástrojov.

Je málo ľudí, ktorí sa s nimi bližšie stýkali. Zlatokopi sa im vyhýbali. Najviac ich vyhľadávali snáď kramári, čo od nich kupovali kože a druhé výrobky. Tých ľudí nezaujímal toľme byt a spôsob života Indiánov, ako ich výrobky a plodiny. Od nich sa ťažko čo dozvedieť o Indiánoch. Ak by sa boli hádam i chceli zaujímať o ich obyčaje, neboli by sa dozvedeli mnoho pre nedôverčivosť a zatvorenosť, ktorú prechovávajú k cudzincom. Treba času, namáhania a vytrvalosti, kto by si chcel vydobyť ich dôveru a mať prístupu v ich spoločenskom a domácom živote. Nuž a tí, čo k nim prichodili, nemali záujem v takých výskumoch, nelámali si hlavu nad otázkami, do ktorých im nič nebolo. Ku bližšiemu pozorovaniu a vyvádzaniu na javnosť ich obyčají nemohli mať skúsenosti a zručnosti: ich stupeň vzdelanosti nemohol prevyšovať veľmi úroveň úbohých domorodcov.

Tu čo je uvedené o tomto predmete, sú len všeobecné poznámky. Zakladajú sa na osobnej skúsenosti veľmi nepatrnej, kusej a náhodilej; z nich teda nemôžu sa ťahať naučenia ani závierky. Bolo by príhodnejšie označiť ich nie skúsenosťami, ako skôr povrchnými dojmami, ktoré si môže nadobudnúť zo zdelenia tých, čo medzi Indiánmi bývali za dlhší čas alebo z osobných dojmov pri vyšetrovaní a liečení chorých, ktorých tiež nebolo mnoho. V tejto veci sú omnoho lepšie poučení majitelia podnikov, kde bývajú pozostatky týchto praobyvateľov tejto zeme, tým viac, že sú oni potomci anglických misionárov, ktorí sa medzi Indiánmi odchovali a požívajú ich dôveru a priateľstvo.

Saleziáni majú ešte jeden ústav v meste, väčší a nákladnejší, než tento pri farskom chráme. Je to ústav Don Bosco, zovúc ho tak menom zakladateľa ich spoločnosti. Budova táto zaujíma skoro celú kvadru,[22] je rozsiahla s internátom pre chlapcov. Je tu dielňa tlačiarenská s viazaním kníh a dielňa stolárska. V nich sa chlapci cvičia v remesle: dosť ich tu priučilo týmto remeslám, že sa mohli pozdejšie zdokonaliť a zarábať na svoje zaopatrenie. Je tu i divadlo s javiskom, kde sa usporiadajú častejšie večierky, hrajú i menšie kusy divadelné, dávajú sa i biografické predstavenia. Chovanci majú zariadený i hudobný sbor, ten tiež účinkuje pri ochotníckych predstaveniach.

Prijímajú sa sem siroty najviac bezplatne, i chlapci chudobných rodičov. Majetnejší, čo sem dávajú deti na učenie, platia veľmi nízky poplatok.

Pri tomto ústave sa stavia chrám, ktorý dľa toho, ako je založený, bude väčší než farský; keď sa skončí. Dotiaľ ho je polovica skončená, ale je už v úžitku tak, ako je nedostavaný. Krem týchto dvoch kostolov je ešte kostol hore pre obyvateľstvo tých ulíc, ktoré sú rozložené na vŕškoch. I tento nový ešte kostol je vystavený z tehál. Druhý kostol, ale len z dreva a zinku, je dolu, neďaleko nábrežia, pre obyvateľstvo, ktoré býva na severnej strane mesta okolo mora.

Mníšky z rehole Maria Auxiliadora, ktorá má tie isté pravidlá a účely ako saleziáni, zaoberajú sa tiež výchovou detí, majú svoj hlavný ústav na jednej zo širokých ciest tiež v prostriedku mesta. Je tu domáca kaplica, kým sa vystaví hneď pri tomto ústave veľký kostol, ktorý je dosiaľ len zvonku dohotovený a pod krovom. V ich ústave sú elementárne školy a meštianska škola pre dievčatá, krem toho dobre zariadená škola pre ručné práce. Má dobrý internát pre dievčatá, výhoda veľká pre rodiny, čo sú osadené na kampe a majú kde dať vychovať svoje dievčatá výhodne a lacno.

Tieto isté mníšky majú ešte jeden ústav, nie ďaleko od tohoto, sirotinec pre dievčatá. Prijímajú doň siroty bezplatne, dávajú im byt, opateru, výchovu a vyučovanie. Ručné práce sa pestujú i v tomto ústave s dobrými výsledkami. Tento sirotinec je vystavený z dreva a zinku na veľmi peknom a rozsiahlom pozemku. Hlavný ústav mníšok má budovy nové, stavané z tehál, veľmi pohodlné a cieľuprimerané. Pri tomto ústave je tiež malé divadielko, v ňom dávajú žiačky koncerty a divadelné hry pri zvláštnych príležitostiach.

Keď sa hovorí o dobročinnosti, môžeme tu hneď spomenúť, že je založený v meste ešte jeden sirotinec pre chlapcov. Vydržuje ho spolok dám. Pri tomto sirotinci je útočište pre starcov, tiež založené od toho istého spolku. Druhé odvetvie tohoto spolku vedie ústav, kde sa rozdáva dobré, spoľahlivé mlieko kojencom do prvého roku, bezplatne. Dodáva nielen mlieko svojim štítencom, ale vedie nad nimi i dosť pečlivý názor. Kojenci sa donášajú každých 8 dní, prehliadajú a vážia. Čo sú chorí, tu sa im poskytuje i bezplatná lekárska rada, dávajú sa i lieky dľa lekárskych predpisov. Tento ústav nosí meno jednej vynikajúcej dámy, ktorá naň prispela väčším príspevkom a darovala celé vnútorné zariadenie ku vyšetrovaniu a váženiu detí, ku príprave mlieka a jeho deleniu dľa zdravotných predpisov a rozdávaniu v hotových fľaškách. Tento ústav vykonal už mnoho dobrého a pomohol tým kojencom, kde našiel ochotu a ozvenu v samých rodinách.

Nemocnica, vydržiavaná od tzv. výboru dobročinnosti, utvoreného i tu, ako sú vo všetkých hlavných mestách provincií. Výbor dobročinnosti tu pozostáva z členov, ktorých vymenuje vláda, doplňuje na návrh miestodržiteľa. Výbor má podporu od mesta, od vlády, krem týchto príjmov prijíma milodary. Erár mu daroval úžitok jedného ostrova neďaleko mesta, ktorý sa dáva za dobré peniaze do prenájmu za pasienok pre ovce. Dostáva väčšiu podporu od miestneho Hospodárskeho spolku, ktorý mu dáva čistý dôchodok, čo docielili pri dostihoch. Z času na čas prijíma i väčšie dary od tunajších majetnejších rodín. Výbor má síce značné výdavky každého roku, ale vzdor tomu má toľko dôchodkov, že môže zaokrývať riadne svoje výlohy.

V Chiliach sú po všetkých provinciách založené nemocnice na týchto zásadách, na podklade dobročinnosti a či dobrovoľnej dane. Nemocnice hlavného mesta sú vydržiavané všetky týmto výborom; i nemocnica pri lekárskej škole, kde sú univerzitné kliniky. Toto zariadenie sa dosiaľ osvedčovalo, lebo vystačilo. Nemocnice v provinciách, a v hlavnom meste môže sa povedať vo všeobecnosti, prekvitajú a plnia svedomite svoje poslanie. V hlavnom meste je nemocníc väčší počet a nie jedna veľká nemocnica. Tento poriadok je pohodlnejší pre obyvateľstvo, lebo každá dôležitejšia čiastka mesta má svoju nemocnicu, nie je chorým ďaleko do nich a rodinám nemocných. Nemocných nie je nikde primnoho na jednej hŕbe. Nemocný má na výber, že môže ísť do nemocnice, ktorá mu vzbudzuje viacej dôvery. Sú to všetko krásne, čisté domy, obyčajne prízemné, budova ide obyčajne naokolo zo všetkých strán, v nej sú priečne budovy, medzi nimi sú obyčajne dosť veľké dvory, premenené v krásne záhrady, plné kvietia a stromov. Budovy majú ústrešie so stĺporadím, kde chorí môžu tráviť svoj čas veľmi príjemne na čerstvom vzduchu. Tunajšia nemocnica má tiež svoj vnútorný dvorík, na ktorom je stromovie a kvietie, čo sa môže vyduriť v Magallanesi. Bárs je vystavená z dreva a zinku, je v zime dobre kúrená, má ventiláciu, iba miesto ústrešia má chodby so sklami.

Vo všeobecnom oddelení sú postele cele bezplatné. Zaopatrenie a iné výdavky tohto oddelenia zaokrýva výbor dobročinnosti zo svojich prostriedkov. On vydržuje a platí sbor ošetrovateliek a lekárov, ktorí tu konajú službu. Ošetrovateľky sú vyučené a prakticky cvičené na lekárskej škole v hlavnom meste; majú tam trojročný náukobeh, po ktorom sa musia podrobiť skúške uspôsobenosti. Sú uspôsobené, že majú zbehlosti ku ošetrovaniu chorých a môžu pomáhať veľmi dobre i pri operačných výkonoch. Prvá ošetrovateľka je poverená i riaditeľstvom ústavu, vnútorným vedením a dozorom. Výbor dobročinnosti v riadnych pomeroch nemá inej starosti, ako starať sa o hospodársku stranu ústavu; jej vedením poveruje svojho dôverníka, správcu nemocnice. Pod touto rozdelenou správou ústav môže veľmi dobre konať svoje poslanie.

Nemocní, ktorí sú v nemocnici na svoje trovy, majú zaopatrenie a lieky, ale nie lekársku pomoc. Tú platia sami, ale sa môžu dať ošetrovať od lekára, ktorého si sami vyberú.

Z tohoto zariadenia nasleduje, že obce v Chiliach nemajú sa čo starať o nemocničné trovy svojich prípadníkov nemajetných, ktoré jej zapríčinili, keď napríklad sú v cudzom svete. Naše obce neboli tak šťastné ako v Chiliach. Mávali často oštary a preháňania, musejúc ich zaokrývať v páde nemajetnosti nemocného prípadníka. Tu by sa nemohla teda vyvŕšiť nad pánom obecným starostom preto, že sa o nej vyslovil čosi nešetrne, tá príslušnica jednej takej obce, ktorá skoro každý rok, akosi v riadnych obdobiach uchyľovala sa do veľkolepej pôrodnice v Prahe, po krátkom pobyte v nej vracala sa zas do služby, kdežto úbohý pán starosta obce bol prinútený zaokrývať trovy toho pobytu a čo bolo temer ešte horšie, musel ísť skoro každý rok o Turícach, ako to už bola prastará obyčaj, s kapsou pri boku a obecnou palicou do Prahy, do nálezinca, kde mu bol odovzdaný už dosť odrastený príslušník obce, ktorého bola tá matka nechala v nálezinci, keď vystúpila z pôrodnice.

V nemocnici môže mať nemocný, ktorý sa môže liečiť ambulantne, každý druhý deň bezplatnú poradu, ktorú poskytuje mestský lekár, lieky dáva bezplatne výbor dobročinnosti. Tieto porady sú zvlášte prospešné deťom a prispievajú ku zmierneniu nemocí medzi nimi. Poradu zdarma poskytuje nemocným i lekár, poverený zdravotným dozorom nad mestom; trovy tejto služby a lieky zaokrýva mestská pokladnica. I tieto porady konajú sa každý druhý deň, obyčajne v dňoch, keď sa nedávajú v nemocnici. Obecenstvo má teda bezplatnú lekársku poradu a pomoc v ľahších neduhoch každý deň: V týchto hodinách sa i vykonávajú menšie chirurgické výkony a ošetrujú rany. Zo štatistiky vysvitá, že tieto ustanovy sa veľmi osvedčujú a preukazujú obecenstvu neoceniteľné služby.

Keď už raz hovoríme o ústavoch dobročinnosti a zdravotnej služby, musíme k nim zarátať i Červený kríž,[23] ktorý tiež svojou povahou patrí medzi ne. Bol založený koncom 1903 ako Prvá pomoc pri nehodách a úrazoch, pozdejšie r. 1905, 13. V. sa pretvoril v spolok Červeného kríža a jeho stanovy boli potvrdené od vlády. V tie časy ani jedno mesto v Chiliach nemalo takého spolku. Internacionálny výbor Červeného kríža v Ženeve uznal teda Červený kríž z Punta Arenas za ústredný výbor, ktorý by mal zastupovať Chile pred ustanovami tohoto druhu v cudzozemsku. Spolok krem toho vykonával službu v meste ako Prvá pomoc pri nehodách a úrazoch. Má dôkladné povozy, na ktorých môže prevážať nemocných a dovážať ich napríklad zvonku. Spolok tento od svojho založenia vykonal, čo mohol dobra v meste, hľadel umierniť účinky nehôd a nešťastia a byť obyvateľstvu na pomoci v potrebách. Obyvateľstvo tiež, ako mohlo, napomáhalo spolok, preukazovalo mu všade priazeň a povďačnosť. Z príspevkov členstva, ktoré sú nízke, lebo členovia tiež neboli boháči, z milodarov a dobrovoľných obetí dnes si nadobudol spolok miestnosti, kde sa opatruje materiál, miestnosti pre členstvo, kde sa môže schádzať v slobodné chvíle a dostatočné miestnosti ku obsluhe chorých a ranených v páde nehôd a úrazov. Mesto dáva i tomuto spolku štedrú podporu ročne z uznanlivosti za preukázané služby. Vláda si tiež povšimla jeho činnosti a dala dakoľko ráz prípomoc. Obecenstvo ho podporuje pri každej príležitosti veľmi hojne, takže spolok mohol si zariadiť svoj dom a zaopatriť sa dostatočným materiálom ku svojmu účinkovaniu. Členovia sú skoro všetko mladí ľudia, ktorí konajú službu dobrovoľne a bezplatne. Keď je potreba zakročiť, dá sa im znak, už či vo dne alebo v noci: a oni dľa možnosti sa dostavia čím skôr do miestnosti spolkovej. Odtiaľ potom už idú povozom alebo s nosítkami ta, kde ich volá povinnosť. Znak sa im dáva trúbou, ktorá je na krove ich domu vo spojení s mechmi a dá sa čuť skoro v celom meste. Čuť ju zatrúbiť neraz vo dne, ale zas často i v noci, sťaby volala o pomoc. Na taký znak už môžeš počuť onedlho, ako bežia dobrovoľní členovia do ich spolkovej miestnosti; o krátky čas už hrmi po tvrdej dlažbe ťažký povoz na to miesto, kde volali o pomoc. Povozy ich sú trochu ťažké na tunajšie cesty a ulice, ale sú zatvorené zo všetkých strán skoro ako vagón a veľmi pohodlné pre chorých i tých, čo ich prenášajú zvlášte keď je tuhá zima alebo keď sa leje.

Dámy tiež založili miestny odbor Červeného kríža, majú svoju osobitnú správu. Ich cieľ je napomáhať Červený kríž mravne a hmotne. Účinkovanie ich odboru nesmeruje len na podporu Červeného kríža, ale sa rozširuje na všetky dobročinné podujatia. Môže sa povedať, že tie isté dámy vydržujú i sirotinec pre chlapcov a útuleň pre starcov. Vydržujú krem toho spolok ku podporovaniu chudobných v nemoci a núdzi. Vôbec účinkujú na spoločenskom poli ku zmierneniu biedy v páde nehôd a nešťastia v rodinách chudobných. Často sa vyberú po meste zbierať príspevky a dary pre dobročinné ciele, zriaďujú zábavy a predstavenia, a to všetko horlive a skromne.

Dámy si všímajú i chudobných detí školopovinných. I v Punta Arenas, bárs vcelku vládne blahobyt a bohatstvo, v mnohých rodinách sa ukázala bieda a nedostatok, o ktorej tu nebolo chyrovať. Zlé časy a nadovšetko nedostatok komunikácie so svetom. Počalo sa poukazovať zvlášte na to, že deti chudobnejších rodín sú slabé, zle vyvinuté, zakrpatené bezpochyby následkom zlej a nedostatočnej výživy. Panie utvorili medzi sebou odbor, zaviedli po školách raňajky, ktoré hladným deťom v škole boli veľkým dobrodením. Ich odbor nielen že sa ustával zbieraním príspevkov na túto ustanovizeň, ale sám i pripravoval raňajky a obsluhoval deti po školách pri ich delení. Tu bude treba spomenúť jednu zvláštnosť, ktorá sa tu pozoruje veľmi často a o ktorej inde neslýchať. Je to ten neobyčajný úkaz, že len veľmi málo matiek sa tu nájde, ktoré koja svoje deti.[24] Keby prišlo na to, žeby sa skúmalo pečlivejšie, snáď by sa ukázalo, že vari ani polovica kojencov v tomto meste nemá to veľké dobrodenie užívať v prvých mesiacoch života prirodzenú potravu na prsiach matere. V ďalších mesiacoch života len máloktorému kojencovi sa ujde materinského mlieka. Vo všeobecnosti to vyzerá tak, že len málo detí, snáď iba výnimky, účastné sú tohto dobrodenia až do času, v ktorom inde matky začínajú odúčať svojich kojencov a začnú im dávať inú, druhú potravu.

Taký úkaz, keď je tak častý, môže sa považovať za nešťastie pre mesto a pre krajinu. Deti odchované na umelý spôsob málokedy odrastú vydarené a zdravé. Ak ostanú pri živote, môžu byť isté, že ich čaká život biedny, plný biedy a utrpenia. Dieťa, čo sa odkojilo umele, vždy si odnesie z prvého detstva neduhy, ak nie práve chyby a nedostatky vývinu, ktoré ho už doprevádzajú v celej mladosti a snáď i na celý život. Lebo kde môže byť väčšia bieda a utrpenie, ako keď človek nemá telesnej sily a spôsobnosti, aby si zaopatril chlieb každodenný, alebo práve musel nosiť po svete krivé údy, rany a choroby, ktorých sa už nemôže sprostiť až do smrti.

Tej veci sa neprikladal spočiatku veľký význam; ani si jej ľudia veľmi nevšímali. Považovali ju za škodný následok podnebia. Ono prudkými premenami, zimou a vlhkosťou pripravuje matky o mlieko, prekazí im vyplniť, ako svedčí, povinnosti materské. Až keď také deti trochu poodrástli a začali sa ukazovať na uliciach mesta, nastalo zhrozenie: čo to má byť, čo to znamená, že sú v meste toľké deti krivé, s nohami tak spotvorenými, že sa ledva môžu pohybovať. Ešte bolo horšie, keď bolo vidno mládež odrastenejšiu, keď mala byť v najkrajšom kvete, zdravá a veselá, nevyvinutú, zakrpatenú, že má ledva vzrast desaťročného dieťaťa. Zastavený vývin, spotvorené údy, menovite nohy, často i driek: to všetko je následok nedostatočnej chovy v prvých mesiacoch a rokoch života. Sú to práve tie časy, keď stavba telesná kladie prvé základy ďalšieho vývinu, keď vyžaduje opatery najpečlivejšej, aby bolo na sklade príhodných látok, z ktorých sa môže tá zázračná stavba riadne a podarene vyvádzať. Ak telesná sústava nemala v tom čase tých prepotrebných látok nadostač, alebo ak boli chybné, sťaby falšované: ona bude pokračovať vzdor tomu v stavbe, ale bude pokračovať nezdarne, narobí veľkých chýb a bude budovať nakrivo alebo zasekne v ďalšej práci pre nedostatok stavebných látok. Dostaví sa zakrpatelosť, alebo spotvorenie a vykrivenie v údoch a kostiach, ktoré nevládzu uniesť váhu tela, poneváč sú zmäknuté. Následky zlej chovy, ktoré sa už nedajú nikdy odstrániť ani napraviť.

Bolo zhrozenie a malo i byť prečo, keď tento smutný zjav predstúpil obecenstvu pred oči vo všetkých svojich podobách a následkoch. Ukázalo sa v celej veľkosti nebezpečie, ktoré ohrozuje nové generácie pokolenia; socia ich hneď o dakoľko stupňov nižšie na stupnici zdokonaľovania a vývinu a hrozí im neduhami, slabosťou a zakrpatením. Hľadali sa príčiny toho zjavu a našlo sa ich mnoho na všetky strany.

Vynašlo sa ich odrazu až primnoho, lebo hľadanie bolo tiež nerozmyslené. Medzi mnohými príčinami, čo sa vynašli, na hlavnú sa pozabudlo, alebo sa jej nevšimlo, ako by bolo bývalo treba. Tie príčiny boli: veľká drahota, nedostatok mlieka v meste a okolí, nezdravé byty, a čo je hlavné, zlé podnebie. Zaslúži prizrieť sa bližšie týmto okolnostiam. Drahota nastala skutočne v čase vojny, lebo nebolo obchodného loďstva nadostač. Styk s Európou sa pretrhol odrazu. Chile ostali odkázané na samy seba. Toto územie doma okrem mäsa a vlny nemalo článkov ani potravných a naučilo sa ich dovážať zvonku. Domáceho loďstva nebolo nadostač ku obsluhe krajiny rozloženej na brehoch mora v čiare veľmi dlhej. Dovoz tovaru zdražel nesmierne, ako i na druhých stranách zdraželi následkom toho všetky články, ktoré bolo treba zvonku dovážať. Drahota by nebola tak veľká, keby sa bolo v meste a okolí pestovalo aspoň to, čo sa pestovať mohlo.

V tie časy vyšlo najavo, že v meste vlastne nieto ani dobrého mlieka nadostač. Do tých čias sa to nebadalo toľme, lebo sa dovážalo mlieko cudzozemské, menovite zo Švajčiarska, veľmi dobré a lacné. Obyvateľstvo si naň privyklo, že o čerstvé mlieko ani nestálo veľmi. Toto mlieko zdraželo odrazu a prestalo i dochodiť. Patrne v Európe malo odbyt zabezpečený a výhodnejší, než bol vývoz do Južnej a najjužnejšej Ameriky. Druhé druhy, čo sa začali dovážať, nepáčili sa obyvateľstvu, domáce zhustené mlieko v konzervách začalo sa dovážať a malo odbyt. V okolí mesta bolo čosi mliekární, ale tie nevystačili pre toľkú spotrebu, ktorá sa prvej zaokrývala z konzervy. Kojenci sa ešte tu chovali na mlieku z konzervy, kým prichodilo zo Švajčiarska. Matky vedeli asi mieru, ktorá sa má dať do horúcej vody, takže deti dosť dlho mohli sa na ňom zaobchodiť. Pohodlie, ktoré kynulo pri tomto umelom chovaní s týmto mliekom, snáď malo tiež hodne viny, že toľké matky začali sa k nemu utiekať pri odchovávaní kojencov.

Hľadalo sa odpomoci, ako sa mohlo proti tomuto zlu: pravda, nedalo sa dohoniť odrazu, čo bolo zameškané, napraviť, kde boli chyby. Mliekárne sa rozmnožili, ale nie natoľme, koľko ich mohlo byť okolo mesta, keby sa bola zem obrábala náležite, ako by už oddávna bola zaslúžila byť obrobená, a ako sa ponúkala pod pluh a motyku.

Byty boli tiež nezdravé na mnohých miestach; byty z dreva a zinku nevyhovujú potrebe a požiadavkám tunajšieho podnebia. Sú tiež stavané kadejako na stĺpikoch, nie sú zdvihnuté nad zemou, aspoň na pol metra, podmurované, ako sú u nás naše drevené domy a nasypané odspodku štrkom a pieskom, ktorý netrpí vlahu. Neraz majú pod podlahou mláky hnilej vody alebo močiare; z nich výpary nečisté vchádzajú do bytov cez podlahu, kde sú medzi doskami nechané ako naschvál špáry.

Mesto urobilo svoju povinnosť. V tie časy začali sa dláždiť ulice i na odľahlejších miestach, vysýpať chodníky popri domoch štrkom, v strede mesta sa vylievali asfaltom. Prechodiacemu svetu bolo viac než o polovicu ľahšie i v daždivé časy, lebo blato začalo sa umenšovať. No byty boli ešte vždy na pôde mokrej, nízko pri zemi, na niektorých miestach i trochu v zemi, nižšie než prvej boli, lebo chodníky pred nimi sa vysypali a prišli vyššie natoľko, že podlaha takých domov ostala pod úrovňou zeme, sťaby zvala vodu, nech sa zbiera, kde je taká jama. Byty také sa začali podobať nezdravým mokrým pivniciam a podzemným bytom.

Podnebiu už vonkoncom nebolo odpomoci. Ono ostalo, ako bývalo vždy, vlažné, studené a vetrné a veľmi premenlivé. Ženy, ktoré sem prišli z teplejších krajov, z južnej Európy, kde pečie horúce slnce skoro trištvrte roka a modré nebo sa usmieva temer celý rok, cítia sa tu nedobre. Je nebo prismutné, zaoblačené temer ustavične, mnoho prší, a keď neprší, zas dujú vetry. Tie sú presvedčené napospol, že nemajú mlieka a ani ho nemôžu mať, lebo podnebie ich oň pripravilo a nedá sa mu tvoriť. Je pravda, že zima ochrňuje alebo aspoň umenšuje vylučovanie mlieka: ale zase nemôže to byť natoľko, ako by chceli tvrdiť tie matky. Je v mnohých pádoch predsudok, predpokladanie, že nieto mlieka, odkiaľsi ho prevzali, v ňom sa upevnili, nedajú si ho vziať a vyvrátiť. Poukazovanie na to, že vo Švédsku a Norvéžsku je tiež zima snáď väčšia než v Magallanesi, že ani tam nebývajú všetci v palácoch, ba Laponci bývajú v šiatroch, bárs je zima mnoho ráz tuhšia než tuná a ženy majú predsa mlieka pre svojich kojencov ako kde inde.

Ani to poukazovanie veľmi nepôsobí, lebo je presvedčenie prihlboko zakorenené, že tu žena nemôže mať mlieka. Je tak pevné, že sa mnohá nedá prehovoriť, aby skúsila, či by sa predsa neotvorilo žriedlo. Na všetky prehovárania odpoveď je vždy „Clima“. Pokusy sa ani nerobia, kojencovi začne sa dávať z fľaše. I dieťaťu sa páči toto pohodlné kŕmenie. Mlieko cez gumový cecok ide ľahko, premoká ho hodne, netreba ani veľmi ťahať, lebo ide temer samo. Niektoré je veľmi spokojné s týmto kŕmením, rastie pekne a tučnie; vyzerá temer ako dieťa, ktoré sa kojí na prsiach matere.

Keď nadíde obdobie zubov, stane sa obyčajne premena veľmi podivná. Dieťa nemá v sebe sily postaviť zuby a začne pochorievať. Nastane dakoľko dní obstojných a po nich zase zhoršenie. Ťažké dni pre rodičov a ešte horšie noci. Veci sa čím diaľ zapletajú tým horšie, pripoja sa druhé nemoci, ktoré začnú doprevádzať chorobu pôvodnú. Mnoho ráz sama matka im je na vine. Počuje dieťa plakať, myslí, že je hladné; či je čas alebo nie, dá mu jeho fľašu. Kojenec sa utíši na chvíľku, kým vo fľaši trvá: ale potom vysvitne, že veci ostatné sú horšie než prvé. Celá domácnosť sa vzbúri, každému v dome sa ujde roboty okolo nemocného. Behanie po izbe, čičíkanie, podhadzovanie. Celé noci strávené na nohách, otec nosí malého nemocného, matka prihrieva miešaninu a nalieva ňou dieťa. Všetko sa prevráti hore nohami, domácnosť sa premení v nemocnicu, stálu, smutnú. Práce zaseknú, otec rodiny je vyradený z koľaje, ani pri dielach nezabúda na meč, ktorý visí nad pokojom jeho domácnosti.

Opakujú sa skoro v riadnych obdobiach nemoci detské, všakové zapálenia tu priedušiek, tu pľúc alebo čriev, neraz všetkého spolu, prídu časom kŕče a nápady zrádnika. Dieťa prenesie mnoho, nešťastní rodičia ešte viac, v týchto časoch, ktoré ohrozujú kojenca temer ustavične. Zdravé, veselé ženy ostarejú predčasne od večného strachu o svoje deti, od prípadov smrti, ktorá je tak častý hosť v rodine.

Umelé kojenie je spojené veľmi často s takýmito výjavmi. Sústava dieťaťa je prispôsobená ku prijímaniu potravy. Nemôže sa ukojiť a zosilnieť mliekom požičaným od kravy alebo od kozy. Je to potrava priťažká, hrubá a nestráviteľná. Horšie je ešte mlieko mŕtve, ktoré sa požičiava z bľachových konzerv, rozrieďuje s horúcou vodou. Matka sa stane otrok veľmi neprirodzených a nevďačných povinností; deň a noc má robotu: vyvára, mieša, vymýva tú fľašu a gumu a naostatok celá tá robota a péč vyjde na posmech, lebo má výsledok veľmi biedny. Miesto zdravého dieťaťa, čo by bolo schopné k životu, odchovala lazára, ktorý nemôže stať na nohy, ak stane ledva sa môže pohybovať. Je znetvorený, má vykrivené nohy, driek hrbatý, prsia vysadené a boky vpadnuté. Keď ho ide kúpať, ak ho vôbec kúpe — zakaždým, keď ho vyzlečie, naplače sa nad ním. Vidí pred očima niečo cele iného, než si predstavovala, že bude vidieť. Postavu nesúmernú, smiešnu a spotvorenú: údy tenké, slabé, sťa dákesi zbytočné prívesky na ohromnom bruchu, ktoré sa ešte väčšmi nadúva dýchaním, a skoro nad tým veľkým bruchom veľká hlava, ktorá vpadla medzi plecia kdesi, lebo hrdlo ju nemôže držať, v tvári výraz staroby, smútku bez radosti a detinskej bezstarostnosti.

To je dieťa nešťastné, oklamané. Matka mu mala dávať životodarný mok, čo jej poskytla príroda ku vývinu dieťaťa: mala mu s ním darovať celú lásku, čo jej príroda vštepila do srdca, mala mu dať srdce a všetko, čo je v ňom dobrého a šľachetného, mala sa s ním deliť o svoje zdravie, veselosť, dobrotu, rozumnosť a všetky vlohy duše a srdca. Ona mu miesto toho všetkého miešala vodu zvarenú a ochladenú s mliekom, čo prichodí v bľachoviciach zďaleka, ktoré vzali kravám, zhustili a posielajú po svete deťom-sirotám, čo sa pomýlili prísť na svet, ktorým je súdené, že majú celý život stráviť v smútku a trápení.

Kravského mlieka nieto pre toľké obyvateľstvo, ktoré sa nestará o obrábanie zeme, nestačí ani pre deti, čo sa chovajú na fľaši: lebo tých je primnoho. Príroda je predvídavá. Čo na jednej strane sa nedarí alebo hynie, to hľadí na druhej strane nahradiť. Práve tie matky, čo nekoja deti na svojich prsiach, sú plodnejšie, než tie, čo túto povinnosť konajú svedomite a radostne. A je to i spravodlivé a slušné: im umiera mnoho detí v plienkach. Z tých mnohých, čo majú, ostáva ich málo pri živote, snáď toľko, ako tým materiam, ktoré ich svojím mliekom koja. Keby neboli tak plodné, pri toľkých úmrtiach ostali by naostatok bez detí.

Zvaľovať vinu toho, že deti nekoja, na podnebie, nie je správne. Snáď by mohlo mať zmyslu pri ženách, čo sa sem nasťahovali v dobe kojenia a nemali kedy privyknúť a prispôsobiť sa vrtochom podnebia. Ženy, čo sa už dávno udomácnili, čo sú zdravé, cítia sa dobre telesne a duševne: prečo by mali byť práve len na mlieku postihnuté od zlých účinkov podnebia?

Príčina, že nemajú mlieka, sotva bude podnebie samo. Príčiny sú i druhé; jedna medzi mnohými je zlý príklad, zlé obyčaje, neprimeraný spôsob života, nesúca potrava.

Zlý príklad lebo, že kde sa ukáže fľaša a dieťaťu sa pri nej vodí obstojne, hoc len zdanlive, fľaša sa hneď zjaví i u susedov. V takej príležitosti nájde sa i výhovorka, že je mlieko vodnaté a preto nemá moci a výživnej sily a nie je súce ku kojeniu dieťaťa. Iné sa vyhovárajú, že kojenie podkopáva im telesné sily, prv než bude zle; hľadia mu vyhnúť. Dieťa prikladajú k prsiam, keď ich prinúti samo mlieko, keď naľahne tuho a počne zavadzať. Iné koja iba v noci; lebo v noci je nepohodlne vstávať, prihrievať a vôbec pripravovať fľašu: vo dne nechcú kojiť preto, lebo mlieko keď by sa vo dne minulo, neostalo by ho na noc.

Bolo by vari lepšie povedať, ako je, že tieto matky majú zlé obyčaje a neposvätili sa svojmu poslaniu matky celou dušou, úprimne a oddane. Chcú sa jednať s prírodou, ísť s ňou na vyrovnanie a vyčachrovať od nej isté ústupky. Majú za lubom úmysel, že ju oklamú a dajú jej z toho, čo jej patrí, polovicu alebo menej. Tie, čo sa boja bez príčiny o svoje zdravie a telesnú silu, tie, ktoré nedôverujú záživnosti svojho mlieka a zvlášte tie, čo by boli nedbali byť matkami len v noci a vo dne obsluhovačkami umelých fliaš; tie, všetky klamú prírodu a svoje dieťa, a najväčšmi klamú seba. Nechcú nahliadnuť, že úd tela, ktorý sa dá na zaháľanie, nedrží sa v riadnej činnosti, zakrpatie, zaostane v raste a prestane naostatok pracovať. Prsia snadnejšie, než ktorý iný úd, keď sa neudržujú v riadnej činnosti, upadnú do hlivenia a prestanú vyrábať mlieko. Kojenec a jeho cicanie v riadnych obdobiach im je pohnútka, čo ich núti a pobáda k činnosti. Ak mlieko v nich ostane neupotrebené, ak sa nevyprázdni, ono pomaly zanikne. Vedia gazdiné veľmi dobre, ako pečlive treba podojiť kravu, do ostatnej kvapky; práve na tých ostatných kvapkách si dajú najviac záležať, aby sa mlieko vyťahovalo riadne každý deň. Ak sa nevydojí každý deň riadne, do ostatnej kvapky, krava v krátkom čase prischne.

Zlé obyčaje a prevrátené náhľady sa ujali chytro a rozšírili medzi matkami; tie v mnohých pádoch sú na príčine, že dieťa padlo do hrobu a ostatné ostali neduživé, zakrpatené s krivými údami a spotvoreným telom. Tí, čo hľadali príčinu zakrpatenosti nového pokolenia na všetky strany, hromžili na všetko, ale mlčaním lahodili zlým obyčajam žien, zameškali v svojej horlivosti poukázať, kde je koreň zla, skadiaľ môže prísť jediná náprava. Bolo sa treba obrátiť na matky dôrazne, pohýbať im svedomie, aby plnili povinnosť a svätý záväzok, ktorý vzali na seba dobrovoľne, keď sa mali stať matkami. Bolo ich treba vystríhať, karhať a vymáhať od nich, aby nezabúdali, že jednúc od nich závisí zdravie a sila budúcich pokolení. Výhovorka na podnebie nemôže sa uznať, nie ono je na vine, že matkám chybuje mlieka. Je na vine neprimeraný spôsob života a zvlášte jedenia. Zmäsitej chovy, kde sa tak nadužíva ako tuná, nemôže byť hojnosť mlieka. Chova jednostranná, čo záleží výlučne z mäsa, nemôže prajne pôsobiť na vylučovanie mlieka.

Obrábanie zeme je zanedbané v meste a okolí, málokto má kedy zaoberať sa touto prácou, a preto je málo zeleniny. A zelenina práve mala by držať výživu tela v istej rovnováhe, dodávať mu sviežosti a napomáhať výmenu látok. Zeleniny a vôbec chova rastlinná je, ktorá udržuje v činnosti vylučovanie mlieka, pri matkách dáva istého súladu výkonom ich tela: ona je, ktorá napomáha čistenie krve a urýchľuje výmenu látok. Poneváč sa zem zanedbáva, rastlinná potrava v tomto kraji je drahá, chudobné rodiny nemôžu si kupovať drahú zeleninu každý deň. Mäso je ešte najlacnejšie a preto chudobné rodiny stravujú sa skoro výlučne mäsom. Zanedbávanie zeme je škodlivé v každom ohľade. I samo mesto vyzerá preto tak smutne. Okolo chudobných domov, čo sú na vŕškoch a von zo strediny mesta, sú veľmi pekné kúsky zeme, ktoré ležia prielohom. Keby sa obrobili riadne, práve rodiny chudobné mali by na celý rok zeleniny a nemuseli by ju kupovať za drahé peniaze od záhradníkov. Na miestach sú veľké kusy medzi domami, kde rastie burina a kde sa vyháňajú kone na pašu, ktorá im ani nechutí. Vyzeralo by mesto veselšie, keby boli tie kusy obrobené, alebo aspoň vysadené stromami.

Chova mäsitá, zlé obyčaje, chybné náhľady a predsudky sú na vine, že mladé pokolenie sa odchováva bez materinského mlieka. Zlé byty, zima, vlaha a vetry, napomáhajú ešte väčšmi zlé účinky tých chýb. Najväčšie zlo je v tom, že sa zem neobrába, že sa nevystíha od nej všetko, čo by mohla poskytnúť ku výžive obyvateľstva, aby bolo zdravé, bodré, silné, dobre vyvinuté a aby prestala i tu veľká drahota, na ktorú sa všetci žalujú.

Úmrtnosť pri deťoch je v meste ozaj nápadná. Bohužiaľ nebadať, že by sa umenšovala: naopak vyzerá, že je z roka na rok väčšia, menovite medzi chudobnejším ľudom. Tie, čo nepadli v obeť smrti, ostali natresnutého zdravia. Že v majetnejších rodinách je úmrtnosť menšia, dietky nie sú toľme krivé a zarazené v kostre, vysvetľuje sa tým, že matky v lepších pomeroch majú viac času venovať sa svojim deťom. Tie sú vlastne už nie matky, ale skôr otrokyne svojich detí. Nerobia takrečeno celý deň iné, ako variť, miešať, sterilizovať, vymývať a vyvárať. Ich život je smutný, jednotvárny, bez kúzla a príťažlivosti. Vzdor pečlivosti a neprestajným námahám majú deti bledé, dengľavé, chorľavé.

Život našich matiek, bárs žili v chudobe a v robote, bol predsa veselý a svetlý. Nenosili sebou fľaší, ani sterilizačných aparátov. Sadli hockde na prah domu, na podstenu, utíšili pohodlne a chytro škrečiaceho fagana svojím mliekom zdravým a záživným. Chodili do poľa žať alebo hrabať a nosili ho sebou. Pracovali a keď bolo treba, sadli na úvrate a boli zas dobrou milujúcou matkou, bárs robota zo všetkých strán na ne volala. Keď vyplnili zbožnú povinnosť pri dieťati, uložili ho kdekoľvek: pod plachtou alebo do koša a išli za svojou robotou. Boli zas robotnice, pracovali ťažko, do úmoru, ale si často i zaspievali. Medzi sebou sa pozhovárali, bezstarostne a vesele. Neraz bolo detí mnoho, ale boli zdravé; iba ak ktoré prebilo hlavu, alebo sa napchalo halušiek, že ho v boku klali. Neboli večné otrokyne svojich detí. Zaviazali najmenšieho do batoha a odvliekli ho i na jarmok, i do poľa, keď bolo plieť ľan alebo presekávať zemiaky. Syn medzitým ležal v brázde, ak bol väčší pán, ležal pod plachtou, ktorá bola prestretá na troch tyčkách vsadených do zeme, na ktoré bola priviazaná plachtička, v ktorej sa ten veľký pán hojdal. Tu matka sedí ustavične doma, pracuje okolo tej fľaše, dozerá, aby na dieťa nefúklo zvonku; za tú veľkú prácu, za ťažké obete a odriekanie má v odmenu hrob v cintoríne, kde je jej dieťa, alebo dieťa mľandravé, krehké, na ktoré nech len fúkne a už je ohrozené.

Ak máme hovoriť bez preháňania, musíme uznať, že zakrpatelosť a skrivenie kostí nevyskytuje sa v majetných rodinách vzdor fľašiam a umelému kŕmeniu. Matky majú viacej času venovať sa deťom a iste vedia i lepšie zaobchodiť s fľašou. Nedržia sa meravo vždy tej istej miery. Dľa toho, či je dieťa zdravé alebo chorľavé, vymerajú mu jeho dávky a zvlášte dávku mlieka. Mlieko budú tiež mať spoľahlivé a čerstvé. Matky chudobné majú na hlave dom a jeho starosti, prácu v dome a okolo hŕby detí: tie nemajú kedy venovať sa tak výlučne fľaši a čo s ňou súvisí. Obyčajne počnú dieťaťu včaššie dávať, čo jedia odrastení, snáď v nádeji, že pri chove odrastených i ono bude rásť zdarnejšie a hádam i v nádeji, že budú sa môcť zaobísť bez mlieka, ktoré je i drahé i môže byť falšované. Tak sa dostaví choroba snadnejšie ako následok zlej chôvy; tá dá zase ruku druhej, až sa naostatok vyvinie znetvorenie dieťaťa a jeho údov ako sme poukázali prvej, alebo sa skončí jeho utrpenie, že ho smrť vyslobodí.

Medzi príčiny veľkých a stálych nezdarov pri kojení detí, bolo by spomenúť na prvom mieste veľkú nevedomosť, aká vládne u matier a väčšiu ešte netrpelivosť, bojazlivosť, zle pochopenú horlivosť, ktorá matky zvádza ku dávaniu predčasne jesť, ku dávaniu všakových liekov a odvarov, práškov a mastičiek a zaftov, ku premieňaniu kasičiek a vodičiek, ku skúšaniu všakových múčiek a lekvárov, čo sa odporučujú kojencom po novinách, ktoré neraz dokončia, čo ešte snáď nebolo cele stratené.

Ostatne tu nie je miesto rozvíjať a pretriasať zásady, ktoré majú platnosť pri kojení detí. Keď rozšíria trochu známosti, čo i kusé, o tomto predmete medzi matkami a vôbec medzi ľudom, bude i úmrtnosti menej medzi deťmi, snáď o celú polovicu menej.

Pekná a veľmi stará ustanova je Hasičský spolok v Punta Arenas, alebo ako by sme ho mali menovať, keby sme mu preložili doslova úradný názov: Teleso striekačkárov. Bude to iste najstarší spomedzi tunajších spolkov, najstaršia ustanova vôbec, mala na zreteli prospech blížneho. Bol založený 14. júna 1889, čo znamená pre toto mesto tak mladé a ktoré sa toľme vyvinulo a utrpelo toľko zmien, skoro už starý vek. Obyvateľstvo sa mení skoro ustavične, priemerný človek máločo dbá o to, čo sa robilo v meste pred tridsať rokmi. Každý vie iba to, čo videl a skúsil, alebo čo mu starí dávni obyvatelia z minulosti rozprávali. A tých starých, čo by vedeli vyrozprávať; čo sa tu robilo, nieto tiež veľmi mnoho.

Na každý pád, keď sa tvoril Hasičský spolok, Punta Arenas bolo malé nepatrné hniezdo. Práve v tých časiech bolo vyhorelo práve v časti strednej, kde boli úrady a miestodržiteľstvo. Táto živelná pohroma zavdala i priaznivú príležitosť, aby sa obyvatelia zišli a uzniesli založiť hasičský spolok tak prepotrebný. Obyvateľstvo medzitým vzrastalo, menovite prichádzaním cudzincov a nových ľudí, spolok sa tiež zväčšoval pomerne ku tomu vzrastu. Obyvateľstvo, ako bolo poukázané, zložené je z mnohých národností; pri ďalšom vývine spolu zdalo sa im slušné a spravodlivé dať výrázu tomuto zloženiu obyvateľstva i pri spolku. Tak sa stalo, že každej čiastke sa ponechala istá samospráva a všetky čiastky dovedna dostali spoločné velenie a vedenie. Spolok, čo sa zriadil prvotný, nazvali Prvá kompánia alebo medzinárodná. V nej boli zastúpené skoro všetky národnosti, ktoré mali pri otvorení spolku príslušníkov medzi obyvateľstvom mesta. Tak sa stalo, že keď sa Chilenia zmohli a mali svojich ľudí nadostač, založili svoju kompániu, ktorá je druhá, pod názvom „Bomba Chile“.[25] Za nimi sa zložili Nemci, ktorých kompánia je tretia. Prisťahovalci z Dalmácie a Chorv. Prímoria tiež sa zriadili dosť skoro po Nemcoch a utvorili štvrtú kompániu, austrianskú. Bolo to ešte na počiatku tohto stoletia 1902. Neminulo ani rok po jej založení, že členovia tejto kompánie premenili jej meno, iste nie bez tuhého zápasu. Nazvali ju „Dobrovoljno hrvatsko Vatrogasno Društvo“.[26] Ako vidíme, už sa počalo živo hýbať v osade nasťahovalcov z krajov juhoslavianskych národné povedomie a podmaňovať i širšie vrstvy, ako vidno z tejto podrobnosti. Starý duch, ktorým vysťahovalec nasiakol až do špiku od útleho detinstva, ustupoval z kroka na krok, uťahoval sa do kúta pred náhľadmi novými, ale vydržal až do najnovších časov. Starí sa ho držia ešte vždy húževnate, bárs nie všetci. Nové časy a nové utrpenia národa preriedili i ich rady. Dosť na tom, od tých čias počína tuhý zápas medzi oboma prúdmi v lone tej istej osady, zápas, ktorý bol na príčine, že juhoslavianska osada nevystupovala jednotne a neurobila pokrok, ktorý by bola mohla vykonať v svornosti a jednote.

Piatu kompániu založili si Francúzi.

Týchto päť spolkov dovedna tvorí Hasičský sbor v Punta Arenas, majúc na čele vrchnú spoločnú správu. Ale každý spolok zas má samosprávu a predstavenstvo pre seba. To pozostáva zo správcu, čo by bol ako predseda, stotníka, ktorý je veliteľom oddielu, pokladníka, tajomníka a dôstojníkov. Vrchná správa pozostáva zo superintendenta, čo by zodpovedalo hodnosti predsedu, jeho námestníka, z hlavného veliteľa sboru, pokladníka a tajomníka. Týchto hodnostárov vrchnej správy volí výbor, v ktorom zasedajú predstavenstvá jednotlivých spolkov. Vôbec správa Hasičského sboru tuná má to isté ústrojenstvo, ako po iných mestách republiky: tu majú jednotlivé spolky viac samosprávy, každý z nich užíva vo vnútorných dielach svoju vec i pri velení. Ináč národnosti majú to isté právo i po iných mestách republiky, kde ako také majú hasičský spolok.

Prvá kompánia, medzinárodná, nosí červenú blúzu, ku pocte pamiatky na Garibaldiho, ktorý i v Južnej Amerike je populárny a užíva úctu, ako i v svojej vlasti ako hrdina slobody. Druhá kompánia má uniformu, čo užívajú čilenské hasičské spolky. Klobúk bľachavý zvláštneho tvaru so záštitou pre oči a tylo, veľmi príhodný ku hasičským výkonom. Blúzku modrú s bielou čilenskou hviezdou na prsiach a bielymi nohavicami. Vynímajú sa krásne a veľmi dobre na slnci a v horúčave. Nemci majú svoj pevný čákov s koženou záštitou pre tylo, tmavú jednoduchú blúzu. Chorváti majú tiež čákov, ale s kovovým hrebeňom, na čele štít s odznakmi hasičskými. Majú modrastú blúzu. Ich rovnošata je tá istá, ako užívajú hasičské spolky po Chorvátsku, ktoré tiež ako čilenské tvoria jednotný zväzok medzi sebou. Francúzi majú čákov vybitý skvejúcim sa kovom pekne žltým, najskôr z medi, na ktorom je na boku kystka s francúzskymi farbami, čiernu blúzu s kovovými okrasami na pleciach. Čierne nohavice majú červený pás, ktorý pri väčších hodnostároch a dôstojníkoch spolku je širší.

Náradie sboru je dobre bohaté, vždy moderné, držiac sa pri objednávkach novejších výdobytkov, ktoré sa osvedčili. Velitelia sboru ako i jednotlivých oddielov sú všetko ľudia zbehlí v tomto obore a starajú sa o pokrok spolku.

Pri verejnom pôsobení sboru padá do očí zručnosť, zbehlosť a horlivosť. Spolky sú rozdielnej národnosti, ale tie rozdiely v dielach spolkových sa neukazujú, ostatne každá kompánia hrá svoj zvláštny zástoj pri výkonoch Sboru. Prvá sa zaoberá hasením v užšom zmysle slova. Má veľký výber ciev, ktorými môže vodiť vodu zďaleka. Ten istý zástoj hrá tiež čilenská a francúzska čiastka. Pumpy ku hádzaniu vody netreba upotrebovať. Nádržka pitnej vody je na značnej výške, takže jej cievstvo podlieha dosť silnému tlaku. Cievy sboru pripoja sa na cievy vodovodu, a už sa obdržia mohutné stĺpy vody, ktoré môžu dosiahnuť na krov najvyšších domov. Nemci sú dobrí lezci a vykonávajú záchranné práce. Majú rebríky a iné náradie, ktorými môžu sa dostať ľahko až na krovy a vyvádzať záchranné práce i vo výškach. Chorváti majú rebríky, tie sa držia bez opory, takže sa môžu postaviť i na stred ulice a dosahujú najvyššie poschodie väčších domov. Krem toho ich úloha je narábať sekerami na ten istý spôsob, ako ich u nás užívajú hasiči. Pri boku nosia sekery, mocné háky na povrazoch a nenosia ich len ako okrasu. Pri požiaroch prídu tieto sekery často do roboty: podchvíľou zložia na hŕbu ľahšie drevené stavisko.

Každý z týchto spolkov má svoje miestnosti alebo už strážnicu; tam je materiál zložený do vozov v takom stave, že môže ísť do úžitku v ktorúkoľvek chvíľu dňa alebo noci. Pri prvej kompánii je siréna, čo zvoláva hasičov, pri tretej a štvrtej je zvon, čo bije na poplach. V prvé časy prvá a štvrtá kompánia mali kone ku ťahaniu povozov. Ostatné tri mali vozy ľahké tak zariadené, že ich mohlo ťahať veľmi ľahko samo mužstvo. Dneska pravda premávanie sa robí na iný spôsob. Kone tiež vyšli z úžitku, vo všetkých strážniciach majú svoje autá veľmi dobrého a pevného zloženia: tie idú na miesto požiaru chytro i s náradím i mužstvom.

Keď sa rozľahne mestom hvizdnutie signála z prvej kompánie, temer súčasne s týmto znakom ozve sa trúba na budove Červeného kríža: svet vybúrený zo sna nedrží sa jednako. Je jeden druh ľudí, ten, ktorý myslí na seba a pečuje o seba. Nejde sa zimiť nič po nič, po noci polievať sa studenou vodou, platiť na spolky, všakový riad a kupovať ešte rovnošatu. Ten svet čaká na svojej pohodlnej teplej posteli veľmi pozorne, koľko krátkych hvizdov urobí siréna alebo i trúba na Červenom kríži. Dľa počtu, koľko ich bolo, môže rozumný človek ľahko vynájsť, na ktorom je asi mieste požiar. Ak bol iba jeden, ten krátky, spáči, čo bývajú okolo námestia, skáču; oheň by mohol byť u susedov. Nehodno čakať, kým príde na návštevu do domu. Šíri sa neraz ozaj ako oheň. Domy z dreva a zinku blčia sťa fakľa, chytajú sa ľahko vzdor obliečkam zinkovým. Druhý je druh ľudí, čo nosia rovnošatu hasičskú. Tí skáču z postele, obliekajú kožené kabáty, pripínajú svoje riady a letia na strážnicu. Prihrmia ku ohňu, ako sa zrepetili z postele, hoc i rovnošata nenie práve dľa predpisov. No ak to bolo v noci, zvlášte nad ránom, trvá vždy predsa chvíľku, kým pribehnú na miesto. Neraz neostane druhé, ako chytiť sa ozrutným zo štvrtej kompánie, presekať a pováľať parkany, alebo druhé také spojovacie útvary, aby sa oheň nešíril. Vedia, že čo sa stalo, už sa neodstane.

Môže sa tvrdiť bez preháňania, že hasičský sbor dosiaľ zachránil dosť životov a hodne majetku, čo by bol ináč musel ľahnúť popolom. Tu má zásluhy väčšie než inde, lebo sú budovy, ktoré chytajú ako slama, i to slama veľmi suchá. V domoch sú sporáky alebo i pece, tenké dosky a trámovie sa vysúša sťa ozaj slama. Požiare sú tu vždy prudké, bárs nikdy nie ako u nás, keď sa chytia napríklad humná podjeseň s plnými záčiny, alebo stohy pred gazdovskými stavisky. Tu nevidno lietať vo vzduchu uhlíky, rozžiarené tuho, ktoré, keď ti padne za golier, preberie ťa chytro z roztržitosti, že sa vzchopíš a skáčeš. Nevidieť rozžiarených snopkov vznášať sa vo vzduchu vysoko-vysoko, čo vyniesla veľká horúčava. Niesť sa potom vo vzduchu neraz do druhej obce, vystrašiť ľudí, že sa berú na krovy s vedrami a putňami. Nieto slamených striech a stohov, iba ak by sa našiel dakde sklad rohov alebo paprčiek. Z tých sa už potom šíri smrad, že diváci musia zutekať, skadiaľ prišli.

V prvej kompánii sú dobrovoľníci najstarší, z nich mnohí, čo boli tam, keď sa zakladal hasičský spolok i podpísali zakladajúcu listinu. Veteráni, čo preukazovali veľké služby Spolku a obecenstvu, majú činnosť vyše tridsaťročnú v spolku, ktorý pečuje o bezpečnosť života a majetku blížnych. Mnohí z nich v prvej kompánii, druhí vo vrchnej správe slúžili mnohé a mnohé roky ako správci a velitelia. Ich je zásluha, že Sbor sa vyšvihol na stupeň, na ktorom je dneska. Pod ich rukou rástol a zveľaďoval sa. Majú veľké zásluhy o jeho rozkvet a zveľaďok. Majú všetky kompánie členov vynikajúcich vo spoločnosti, alebo užívajúcich meno u svojich krajanov. Ale považuje sa predsa za poctu, kto môže byť členom tejto kompánie alebo práve byť hodnostárom v nej. Iné kompánie udržujú podania dobré a vlastnosti svojho národa, pestujú ich medzi svojím členstvom. Hlavný veliteľ sboru najviac pochodí z prvej kompánie, podveliteľ môže byť z bársktorej z nich, hoc i hlavný veliteľ môže byť členom ktorejkoľvek kompánie. Tým sa len ukazuje i pri samých voľbách, že i samé kompánie uznávajú dobré meno prvej a dávajú jej výraz na ten spôsob. Na prvej kompánii je siréna, dáva znať členstvu, že je požiar. Pri štvrtej kompánii, ktorá má strážnicu v budove, čo je majetok sboru, vystavená je i veža, v nej vedú schody dohora, kde sa nachodí zvon. Visí tam pod povalou veže akosi smutno. Či preto, že je samojeden, bez kamarátov, aby si s ním narážali v súhlase, alebo hádam preto, že visí len tak na slote a vetre. Ani táto veža nie je ako druhé veže, ale iba eifelovsky zviazaná z trámovia. V ňom sa poberajú schody strmo a chytro v lomenej čiare, len aby čím skôr prišli dohora. Smutný možno i preto, že mu je i činnosť okyptená. Nerozoženú ho nikdy v radostnom kolembaní pri slávnostiach alebo svadbách, aby sa obyvateľstvo zaradovalo, iba mu bijú srdcom na jednu stranu. Nehlása radostí, ktoré sú v živote človeka veselé medzníky a oázy, ale hlása iba strach a poplach rozširuje svojím hlasom naliehavým a výstražným, zdesenie, búriac neraz tichý spánok a pokoj obyvateľstva. Na jeho hlas sa nezaraduje nikdy srdce ľudu pohnutím alebo milou rozpomienkou, ako sa pohne na hlas jeho bratrancov, čo sú na veži chrámu, čo oznamujú tu i tu večerom napríklad v sobotu tu krštenie alebo sobáš. Úbohý Ramirez, čo riadi štvrtú kompániu, keď sa strhne zo sna na hlas sirény alebo krátkymi rykmi trúby na Červenom kríži, a zvoncom telefónu, skočí z teplej postele, letí, čo môže skorej hore tým roštovaním, neraz v daždi alebo vetre. Búcha na poplach z tohoto miesta, ktoré je vysoko nad krovy, ba i nad samou vežou chrámu: búcha zadychčaný, zvolávajúc spiacich hasičov ku ich povinnosti.

Prvá kompánia má strážnicu neďaleko hlavného námestia na hlavnej ulici. Je to už palác a nie jednoduchá strážiareň. Prízemie zaujíma rozsiahla miestnosť, kde sa držia riady vo vzornom poriadku, hotové každej chvíle letieť namiesto, kde pýtajú pomoc. Na prvom poschodí sú miestnosti pre členstvo: čitárne, svetlice a dvorany ku zasadnutiam a slávnostiam. Tieto salóny v páde potreby môžu sa premeniť v jednu miestnosť, netreba, len otvoriť, vlastne odtisnúť steny medzi nimi, ktoré sú pohyblivé. V nich sa schádza denne nielen členstvo hasičského sboru, ale i postranný svet na posedenie alebo i na hru už či v biliard alebo ktorú inú.

Každého roku je delenie odmien a vyznačenia za zásluhy členstvu. Tento dej sa odbavuje obyčajne v mestskom divadle, pri účasti obecenstva. Odmeny a vyznačenia sa delia členom, ktorí si ich vydobyli rokami služby a počtom preukázaných služieb pri požiaroch. Kto nevyhovuje podmienkam, nedostaví sa ku požiarom, kto by chcel byť hasičom iba dľa mena, alebo len hasiac smäd vo vlastnom gágore, darmo by sa ustával na tú slávnosť do divadla. Domovník tiež nemôže dostať vyznačenia, lebo nie je dobrovoľný hasič, bárs vlastne on rozkazuje všetkým, i pánu hlavnému veliteľovi, zvolávajúc sbor na poplach. Krem toho dáva svoje odmeny každá kompánia. Kto mnoho rokov odslúžil a plnil povinnosti riadne, má odznakov hodne na prsiach.

Na konci roku, keď je práve počasie najkrajšie, lebo je leto, vydržiava sa verejné cvičenie celého sboru. Účinkuje všetkých päť kompánií spolu a pretekajú sa, ktorá je najlepšia. Býva to cvičenie obyčajne v nedeľu, vtedy sa minie mnoho vody, že tečie po ulici riadnou riekou, sú v robote všetky cievy, koľko ich má sbor. Signály sa dávajú na pokyny hlavného veliteľa hornistom. Vrchovná správa stojí na bezpečnom mieste, kde nepadá voda, superintendent a všetci správcovia kompánií. Sú síce v rovnošate, ale sa len dívajú a pozorujú: ich nepolieva, ak ktorá z ciev bokom púšťa alebo ak jej šrôba neprilieha dobre, striekajúc na všetky strany a zvlášte hasičom po rovnošate, ktorí okolo ciev pracujú. Ostatne, to neškodí. Je teplo a čím sa kto väčšmi zmočí, tým väčšia mu sláva. Keď je všetko cvičenie skončené, ozve sa fanfára, a na niektorom príhodnom mieste nasleduje prehliadka sboru. Kompánie prejdú pred vrchovnou správou so všetkým riadom poukladaným do povozov. Keď sa riady zložili v peknom poriadku na strážniciach, rozchádza sa členstvo na obed, lebo práve bije dvanásta na veži farského chrámu.

Okrem týchto spolkov, čo sú na zásadách dobročinnosti alebo pomoci a podpory blížnemu, je založené v meste dakoľko tiež spolkov, kde môže, kto chce, stať sa členom a preukázať dobrodenie sebe. Sú to spolky, založené na podklade vzájomnej prípomoci. Kto je členom, prispieva mesačným poplatkom, nie veľkým a zato má, keď ochorie, lekára a lieky vyplatené spolkom. Ak choroba má zlý obrat, v páde smrti dostanú pozostalí príspevok na pohreb. Sú to spolky dobročinnej predvídavosti, kto v dňoch dobrých na ne prispieva, v dňoch zlých má sa o čo podoprieť: akoby pomoc našiel hotovú. Prvý zo spolkov bol portugalský, no v ňom boli členovia i druhých národností. Za príkladom Portugalcov išli druhé národnosti: Nemci, Francúzi, Taliani, Švajčiari, Španieli i Južní Slaviani. Títo mali už dva spolky: rakúsky a chorvátsky. Ináče, kto nepatrí ani do jednej z týchto národností, môže sa zapísať do spolkov tohto istého druhu, ale založeného nie pre členov národnosti, ale pre členov cechu, napríklad pre námorníkov, stolárov alebo dľa vyznania. Kto by nemohol byť ani v jednom z doterajších, môže sa prihlásiť do kozmopolitánskeho. Ostatne, tá istá osoba môže byť údom vo viacej spolkoch. Má výhody a podpory z viacej strán v prípade choroby.

Pri týchto spolkoch vzájomnej podpory sú okrem spolkárenia i druhé výhody. Vysťahovalec, ktorý nemá rodiny ani známych, nájde v nich isté zväzky mravnej povahy. Spolok v páde choroby bude sa oň zaujímať, nielen platiť jeho trovy, ale hľadieť i mravne nahradiť mu rodinu. Je v nich zavedená poriadka, tí čo sú v nej, sú zaviazaní dozerať na chorých, starať sa o ich pohodlie. Tak sa utvoria behom času priateľské vzťahy medzi ľuďmi, ktorí sa predtým ani neznali. Keď je pohreb člena, celý spolok ho vyprevádza do hrobu i so zástavou; neraz umretému dá miesta v svojej krypte, ak ju má, kde môže odpočívať so spolučlenmi, ktorí pred ním umreli.

Škôl sa nachodí dosť hodne v Punta Arenas. V tomto ohľade mesto nezaostáva. Národné školy sú rozosiate po meste v jednotlivých čiastkach aby deťom nebolo priďaleko chodiť do školy. Nie všetky by vládali chodiť s kapsičkou až hen do druhej dediny v snehu alebo daždi, ako to u nás museli robiť neraz malé, školopovinné deti. Školy sú opatrené všetko dobrými uspôsobilými silami, učiteľstvom i pomocníkmi. V školách sa vyučuje i odchovávujú deti v duchu národnom. Každé ráno pred vyučovaním sa vyvesí slávnostne na každú budovu národná zástava a po vyučovaní sa sníme pri účasti chovancov pri speve národnej hymny. Školských detí bolo 1906 2010, z nich 338 nevedeli čítať a písať. Pospolité školy sú štátne, ale i obecné. Mesto ich vydržiava hodne v samom meste, z roka na rok ich rozmnožuje, ich počet dľa potreby nielen v meste, ale i v obciach na tomto území: dnes sú už riadne školy i po kampe i na niektorých ostrovoch napríklad v Ohňovej zemi. Punta Arenas akoby cítila, že ju čaká veľká budúcnosť a neľutuje nákladkov na školstvo. Počet školopovinných detí je veľký a rastie každým rokom. Úmrtnosť je síce trochu veľká, zvlášte pri kojencoch a vôbec deťoch v prvých rokoch života, ale na šťastie i počet narodených je veľký. Nahradí straty, čo úmrtnosť zapríčiňuje a ešte i zostáva veľký zvyšok i v najnepriaznivejších rokoch. Školopovinných bolo roku 1906 napríklad 2010, z nich len 338 nevedelo čítať a písať, dnes je ich… a môže sa povedať, že všetky navštevujú školu. Povinná návšteva školy vynesená je v krajine len nedávno, ale v tomto meste bola vyhlásená prvej a plnila sa s príkladnou prísnosťou. Štát udržuje tiež školy s dobrým učiteľským sborom. Má i škôldozorcu pre mesto a okolie.

Krem národných škôl je v meste vyššia chlapčenská a dievčenská škola, čo by už zodpovedalo našej meštianskej. Sú i stredné školy, mužská a ženská, zodpovedali by nášmu gymnáziu. Mužská stredná škola nie je úplná, ale sa má doplniť v krátkom čase. Má sa otvoriť i obchodná škola, priemyselná škola. Keď vstúpi do života všetko, čo je vo výhľade a má sa vyviesť dosť skoro, Punta Arenas bude opatrená školstvom, ako máloktoré mesto v krajine.

Od dakoľko rokov pôsobí večerná škola pre odrastených, aby mohli doplniť známosti, čo v mladosti prijali a pozabudli alebo ich nemali kde upotrebovať. Je prepotrebná i tým, ktorí chcú sa vzdelávať vo všeobecných známostiach alebo i v odborných predmetoch. Táto škola má svoju budovu, novú, dobre zariadenú, ktorú vystavil a vydržiava i so školou spolok, čo sa založil tým cieľom. Prostriedkov sa mu dostáva z príspevkov mesačných od členstva a z darov a príspevkov zo strany. Školu navštevujú všetky vrstvy obyvateľstva, najviac, pravda, odrastená mládež. Dávajú sa náukobehy v rečiach, literatúre, predmetoch týkajúcich sa obchodu a priemyslu, v hudbe a speve. Remeselnícka mládež ju navštevuje dobre, ale i snaživí mladíci iného povolania hľadajú poučenie vo večerných hodinách, ktoré by ináč trávili menej užitočne. Vyučovací spolok hľadí byť na prospech mestu a obyvateľstvu, lepšej služby mu nemôže preukázať ako touto snahou šíriť osvetu a urobiť ju prístupnou v najširších vrstvách. Záslužní členovia prinášajú nielen obete peňažité ku udržiavaniu spolku, ale mnohí z nich sa venujú práci ako bezplatní učitelia večerných kurzov.

Niektoré národnosti udržujú školy pre svoje. Sú to školy len súkromné bez práva verejnosti, ale sú vzdor tomu užitočné, lebo napomáhajú osvetu a výučbu v meste. Národnosti majú pri nich nesmierny výdobytok morálny, že ich deti ostanú pútané ku reči a kultúrnym predaniam a výdobytkom svojho národa: žijú vôbec životom národným. V týchto školách sa pestujú krem toho predmety, predpísané v miestnych školách a vzbudzuje sa v deťoch láska spolu k novej vlasti, kde sa deti rodili a možno budú i pôsobiť v dospelom veku.

Nemci majú vzorne zariadenú pospolitú školu, ktorá od roku 1906 prospieva čím ďalej, tým lepšie. Či dostávajú podporu z domu, snáď od vlády, nevedieť. No majú pomoc a veľmi značnú, hoc nie v hotových peniazoch, ale v tom, čo je ešte závažnejšie, že dostávajú z domu všetko vyskúšané, osvedčené sily, ktoré slúžia ku cti a sláve nemeckému menu za hranicami. Všade, kde pôsobia, predstavujú svoju vlasť ako zem kultúrnu, ktorá má osvety doma toľko, že ju môže rozsievať v druhých čiastkach sveta. Tieto učiteľské sily sú pečlive vybraté a vyskúsené: neochabnú ani v cudzine, kde musia pôsobiť bez dozoru v spoľahlivosti a svedomitosti. Aspoň plnia povinnosti tu ďaleko od ohniska, bez dozoru odborných znalcov a predstavených, akoby ich plnili doma pri tuhom nadzeraní. Že sú učitelia a vychovávatelia mládeže z povolania a nie iba nájomníci, dokázali i tým, že sa nedali na druhé povolanie tu, ktoré by bolo snáď výnosnejšie a láskavejšie, než ťažká obetavá práca v škole.

Vyučuje sa predmetom nemecky, v predpísané hodiny i španielsky. Deti po skončení školy hovoria dosť dobre nemecky. Medzi žiactvom vidno nielen deti s bielymi hlavičkami, svetlými vlasmi a sivými očima. Nájde sa ich dosť i počerných, deti druhých národností. Medzi nimi je i pekný počet slavianskych, ktoré sa veľmi dobre učia.

Angličania tiež majú svoju školu pre mužskú mládež i pre dievčatá. Obe školy, mužská a dievčenská má zariadený veľmi dobrý internát. Ten je vždy zaplnený mládežou, pochodiacou z kampa. Táto škola sa založila už roku 1899, ale pozdejšie zanikla, kým sa zas neotvorila roku 1904, od ktorých čias pôsobí bez prestania. Je táto škola zariadená pri fare, miestny farár cirkvi presbyterskej[27] je i jej správcom. Tu sa dáva mládeži výchova dobrá, dôkladná a svedomitá, založená na zdravých zásadách. Výučba tiež nemôže byť lepšia. Navštevujú i tú nielen anglické deti, ale i deti druhých národností. Juhoslavianskych detí sa tam tiež dosť odchovalo a s výsledkom veľmi dobrým. Z nej si odniesla tá mládež veľmi dobré užitočné zásady a dôkladné vzdelanie. Mnohí z jej žiakov vstúpili už do života a pôsobia zdarne.

Keď sa hovorí o tejto škole a deťoch juhoslavianskych, čo ju vychodili, zaslúži spomenúť, že ani jedno z nich nebočí od svojeti. Ľúbia Angličanov a ich osvetu, ale neodcudzili sa svojmu národu, ľúbia ho tak, sťaby boli chodili do svojskej školy. I tu sa ukázalo, aký je to veľký šľachetný národ. Ľúbi všetko, čo je jeho, úprimne, slobodu nadovšetko, bráni ju húževnate, ale si váži i cudzie a nehľadí brať, čo mu nepatrí, ctí si nadovšetko slobodu u druhých a nenabíja ju na svoje kopyto. Drží sa zásad Kollára, „Sám slobody kdo hoden…“[28]

Krem tejto farskej pôsobí i druhá škola anglická s internátom pre deti i pre menšie. Prislúcha dáme veľmi skúsenej vychovateľke. Tento ústav už navštevujú deti i druhých národností; pre výchovu veľmi pečlivú a dobrú. Výchova i v tomto ústave je dobrá; pôsobí na dieťa mravnými prostriedkami, dá sa mu vyvinovať slobodne, ale mu hľadí vštepiť do srdca dobré, čestné zásady. Nezanedbáva sa ani telesný vývin dieťaťa, má telocvik, ba pestuje sa i tanec.

Priestor, ktorý zatvárajú štyri ulice, je štvorec o sto metroch z každej strany: plocha obnáša desaťtisíc štvorcových metrov. Taký priestor sa zovie úradným menom manzana, čo znamená jablko. Pospolitosť mu dala názov kvadra. A ten sa i užíva všeobecne. Tie jablká, čo padli okolo námestia zo štyroch strán, sú najčervenejšie a najchutnejšie. Zo západnej strany námestia je prvá kvadra, v ktorej je palác miestodržiteľa, chrám, fara a dom saleziánov. Na druhom chodníku tejto kvadry, na severnej strane je prefektúra polície, žaláre a súd. Medzi týmito dôležitými úradmi je vcviknutý verejný notariát. Kto má čo pokonávať na hlavných úradoch, nájde ich všetky zosústredené v tej istej kvadre. Prvé poschodia týchto budov zaujímajú byty spomenutých hodnostárov.

Ostatné kvadry, čo sú okolo námestia, predstavujú silu spoločenskú a peňažnú. Sú to obchody, jedna banka, ostatok domy a paláce tunajších boháčov. Tí prišli ku rozsiahlym majetkom a kapitálom dlhoročnou, vytrvalou, čestnou prácou. Ich rozumnosť a zručnosť vedela oceniť a využiť prirodzené bohatstvo kraja, ktoré prvej, než oni sem prišli, ležalo prielohom, pohodené a nepovšimnuté. Dobré roky a priaznivé okolnosti tiež im pomáhali v tom podujímaní. Sú to ľudia, ktorí sa vyšvihli do veľkého blahobytu obchodom a ešte väčšmi pašienkami, ktoré si nadobudli od eráru za peniaze, v tie časy značné, ktoré sa dnes zdajú nepatrnými. Bola na zeme riadna verejná dražba. Oni mali ostrovtipu, že vedeli oceniť to, čo prišlo na odpredaj, svoje úspory vložili do tohto obchodu, ktorý sa vtedy neukazoval, že bude tak skvelý. Ich výpočet nezlyhal, nielen že sa splnil, ale prevýšil všetko očakávanie. Tým bol položený kameň ich veľkého zdaru a blahobytu. Pracujú i v iných odboroch, všade s tým istým šťastím a zdarom. Komu sa začne dobre vodiť, všetko mu ide dobre; ide mu, sťaby mu zmok nosil do domu. Ale i pritom treba uznať, že nie je všetko slepá náhoda a šťastie. V ich konaní a podujímaní všade badať svetlo rozumnosti, dôvtipu a predvídania, ktoré im osvetľovalo cesty, ostrovtip a dobré výpočty. Dneska majú zlejárne, dielne, kovodielecké píly, dobre zariadené dielne na stavbu a poprávanie lodí. Majú obchody, ktoré vyvážajú plodiny kraja, uvážajú tovar ku spotrebe obyvateľstva. Majú obchodné loďstvo, čo sprostredkujú spojenie s Chiliami a s Argentínou, ktoré dalo šťavy a podnetu ku obchodnej rozpínavosti tohto kraja. Sú účastinármi a zakladateľmi mnohých podujatí, napríklad frigorifikov, zaujímajú miesto v správnych radách mnohých spoločností. Sú majiteľmi baní a uhoľných ložísk, hôr a pozemkov okolo mesta, mliekární a telefónovej siete. Sú v peňažných ústavoch, riaditeľmi, hlavnými účastinármi, ba temer majiteľmi. Čo sa koná v tomto kraji veľkého a potrebného, všetko ide ich rukami, čiastočne na ich podnet. Tak alebo tak, musí sa im dať, že oni vlastne to boli, čo v krátkom pomerne čase priviedli tento kraj do rozkvetu a blahobytu, v ktorom sa dnes nachodí. Prospeli sebe, ale nemôže sa im uprieť, že so svojou károu potisli hodne napred i káru pospolitosti.

Žijú tu v pohodlí, ale bez okázalosti a prepychu. Vedú život v rodine príkladný, sporiadaný; môže sa povedať jednoduchý, pracovitý a vzorný. Oni sú sami sebe prvými úradníkmi, čo najtuhšie pracujú. V obcovaní s ľuďmi sú jednoduchí, veľmi prístupní, prostí a neraz i srdeční. Pýchy v nich už vonkoncom nieto. Keď môžu, ak sa to neprotiví ich záujmom, pomôžu vďačne i druhým; kde vidieť pracovitosť a zručnosť, poskytnú i druhým prostriedkov k práci a podujímaniu. Všetko vlastnosti, ktoré sa môžu označiť temer za cnosti. Osud ich postavil vysoko. Oni zaujímajú túto postať, plnia jej povinnosti čestne a slušne. Nebolo by škodné, keby si všetci brali príklad od nich a plnili svoju postať ako oni.

Hlavné námestie vyzeralo ešte nedávno ako trochu nové, i teraz je ešte veľmi mladé. Rozdelené je na plochy zelene, a pažite, cesty a chodníky prechodia vo všetkých smeroch. Po krajoch tej plochy, jej obvodom a diagonálami vedú pekné široké cesty, tie sú vydláždené malými dlaždičkami z cementového cesta. Postranné chodníky, čo spojujú hlavné cesty, vysypané sú bielym čistým štrkom. Medzi nimi sa rozkladajú väčšie-menšie plochy pažite, obsadené stromovím a kvetinové hriadočky. Pažiť, žiaľ, v lete musí preniesť mnoho, keď ju začne lízať divý patagónec.[29] Zaraz prestane vyzerať zelená a svieža. Ale pažiť ešte-ešte. Tú iba čo suší, ale úbohé stromčeky a kriaky, tie zohýňa, drme, kriví, rafe im lístie, neraz kmása a láme konáre; robí vôbec protiveň záhradníkom, ktorí sa dosť narobia okolo námestia. V časoch, ktoré my pamätáme ešte, námestie bolo takmer holá plocha pampy, máločo odchodnejšia od tej, čo je kdekoľvek vonku. Bol pohľad na ňu dosť smutný a jednotvárny. Dva-tri zakrpatelé stromčeky, vycivená, kostrbatá trávička, po nej vždy stádo psov tiež takých kostrbatých. Bolo im po vôli túlať sa po tráve, snáď že je na nej mäkšie. Možno hľadali v nej bylinu, ktorá im bola potrebná v neduhoch. Psov vidno často chodiť po tráve a hľadať zeliny, na ktorých sa pasú. Sú to patrne liečivé byliny, ktoré užívajú, keď sa necítia dobre.

Vošiel parník do prístavu. Cestovatelia, ktorí prišli snáď z Európy a vracali sa do Santiaga alebo niektorého druhého mesta na severe krajiny, tí neraz vystúpili z lodí, ak more nebolo v prístave veľmi rozbúrené, kým ona bola zaneprázdnená nákladom, vôbec, kým obrátila diela, čo mala. Keď prišli na to hlavné námestie, nadišli ich zimomriavky a pomysleli si: „Úbohá Patagónia, biedny Magallanes, smutná Punta Arenas, nešťastní ľudia, čo v nej bývajú.“ Boli radi, keď sa dostali zase na pohodlnú loď a obrátili chrbát tejto Paflagónii. Dojem bol veľmi smutný, čo si títo ľudia odnášali stadiaľto, najviac pre hlavné námestie. V Chiliach, v Južnej Amerike vôbec každé mestečko, i nepatrné, hľadí mať hlavné námestie pekné, vysadené kvietím a stromovím, ktoré konečne nestojí toľký náklad.

A predsa sa dosť vynaložilo práce i peňazí i na toto námestie. Dláždilo sa, vysýpalo po chodníkoch. Naostatok vyložili sa hlavné cesty peknými štvorčekmi. Neúnavne sa sadilo a presádzalo po ňom, ale stromčeky sa nechceli prijímať. Ak sa ktorý prijal, bol smutný, nechcel rásť, ba zdalo sa, že je zo dňa na deň menší. Tie, čo sa držali, zakrpateli, kôra im navráskala a navrela hrčami. Bolo i stromov, čo už boli hrubé ako stehno a na výšku ani neprerástli človeka. Vyzerali skoro ako tí, čo zakrpateli v detstve, s vykrivenými nohami a hrbatým driekom. Postava im je detská, ale tvár už dospelých ľudí. Ale všetky tie stromy sťaby sa boli zriekli, boli nachýlené na severovýchod, konáre sa im ta ťahali. Zo západnej strany ani nebolo konárov a ak i boli daktoré, boli holé a ošarpané. Vietor to poodnášal, čo šibe najviac od západu. Príčina tohoto nezdaru na námestí bola, že nebolo záhradníka. Vlastne záhradníci chceli byť všetci, čo boli pri správe mesta. Dali vysádzať námestie v Punta Arenas stromami, ktoré v Santiagu alebo inom meste Chíl rastú krásne, tvoria stromoradia a bujné sady. Tie isté stromy v Punta Arenas nechceli sa ani prijať, a vyzerali veľmi smutne.

Naostatok ktosi pri mestské] správe domyslel sa prijať do služby ozajstného záhradníka, tak sa zdá schopného a zvlášte skúseného v svojom remesle. Ten vedel zo skúsenosti, čo sa v Punta Arenas môže urobiť a čo sa nedá. Vysadil námestie druhými stromkami; tie sa ľahko prijali a začali rozrastať. Obriadil pažiť, vysadil trávou, tá sa rozzelenala. Zakrpatelé stromce, čo mali vrcholce poodlamované a nemohli hnať do výšky popriväzoval o kolíky. Okolo koreňov ich obhriebol a dal im hnojiva. Keď boli vetry, polievala sa pažiť a stromčeky.

Dnes je námestie cele inakšie, než bývalo v starých časoch, môže sa povedať, predhistorických. Záhradník nasadil stromy, ktoré vídal doma snáď kdesi v severnom Nemecku: vŕby, rakyty, brezy, jelše, ba i jablônky. Nasadil i tunajších stromov ale iba tých, čo sa daria v okolí. Čo zasadil, to hneď podoprel, ochránil a zabezpečil od vetra, ako vedel. Dnes je hlavné námestie veľmi pekné a pútavé. Cestovateľ, keď sa zatára do mesta, zadiví sa, keď vidí, čo sa nedá vidieť nikde v Južnej Amerike: stromy cele nové, kvietie inakšie než inde: vôbec celú prírodu inú, novú. Domáce stromy sa pekne vynímajú, roble[30] a menovite borovice alebo ako ich tu zovú cyprusy, skoro čierne od bujnej sýtej zelene. I okyptené a zarazené stromy rozbujneli a vyhnali nové konáre, ba ženú i dohora, robiac si nové vrcholce. Kalafaty neupotrebil, ktoré by sa darili veľmi dobre a dali sa ľahko upotrebiť ako živý plot, alebo rámec pažiťovým plochám. Snáď sa obával, že by sa boli rozosiali, kde ich netreba alebo hnali z koreňa a pokazili celok.

Mnoho sa hovorilo a horekovalo nad tým, že námestie je holé a smutné: že niet na ňom stromovia a zelene. Zo všetkých strán bolo čut obvyklú odpoveď: „Clima“. Príčina, pre ktorú matky nemôžu kojiť svoje deti. Tá prekážka i tu hlavne trčala v predsudku. Zručný, skúsený záhradník odstránil ju cele ľahko. Nevystíhal od podnebia, aby kvôli sadom premenilo svoj poriadok a beh, a prispôsobilo sa jeho požiadavkám. On, ako rozumnejší, ustúpil a prispôsobil sa podnebiu; vyhľadal stromy, ktoré sa dobre šikujú.

V časoch predhistorických, o ktorých nevedia rozprávať iba najdávnejší a najstarší prisťahovalci, námestie, ako väčšia čiastka Punta Areny, bolo vlastne hora. Na miestach boli pekné roble a všade krovie kalafatov. Nebolo treba, iba hájiť horu trochu a nerúbať a dnes by bolo okolo Punta Areny veľmi pekne, medzi stromovím so zelenými poľanami medzi ním.

Skoro by to tu vyzeralo ako v kúpeľnom meste niekde. Ale žiaľ, hora sa vyrúbala a či vykolčovala. Každý radšej páli drva, keď ich má blízko, než ustávať sa za nimi po zlých cestách ďaleko. Väčšie hory, čo boli tu bližšie, sa vyrúbali a najviac vypálili. Bolo tu veľmi mnoho veľkých lesných požiarov, mnohé veľmi hrozivé a nebezpečné. Či sa prihodili nešťastím, náhodou a či naschvál: dnes by nebolo ľahko povedať?

Náhodou sa hora nechytá. Pohodí sa oheň, náhodou ohorok cigarky hodí sa kdekoľvek do suchého raždia a dakedy nebodaj naschvál. Paša je mnoho výnosnejšia než hora. Tej bolo i beztoho všade naokolo nadostač. Krem toho, boli to časy, že bolo druhých starostí, než starať sa o okrasu mesta a chládok pre obyvateľov a ich potomstvo.

Bolo ešte vtedy obyvateľstva celkom málo, okolo mesta všade hory. Patagónska pampa bola plná Tehuelčov; tí pozerali zvedavo, čo sa to robí na úžine Magallanesa. Vedeli, že prichodia noví ľudia z druhých krajov sveta, usadzujú sa, snáď i majú všakových dobrých vecí. Viac ráz sa priblížili k mestu vo väčších kŕdľoch, rozložili šiatre na čistinách v hore. Ich pohlavár prišiel i do mesta ako priateľ, urobil návštevu miestodržiteľovi; ten zas šiel do jeho tábora vrátiť návštevu. Bolo všetko v priateľstve, ale obyvatelia mesta nedôverovali mu, ako by boli mali. Preto ani nebanovali veľmi, keď sa očistili po troške husté hory okolo mesta, takže okolie ostalo čisté a výhľad sa otvoril. Aspoň mohli zvedieť zahorúca, že im prichodí návšteva; nemohla sa vkradnúť do mesta nepozorovane do samých jeho ulíc. Báli sa iste, že hostia by sa mohli nahrnúť vo veľkom počte a odniesť nasilu všetko to, čo si odnášali podobrotky v zámenu za kože a iné výrobky. Iste najväčšmi vábila voľných synov pampy „horiaca voda“, ako sa volá pálenka. Noví osadníci kupčili ňou veľmi dobre s národom pampy. Za ňu vyčachrovali od nich všetko, čokoľvek chceli. Pálenka i tým na pampe chutila hneď od počiatku a priťahovala ich mimoriadne. Po vypálení hôr okolo mesta mali noví obyvatelia odrazu to, čo hľadia mať všetky mestá, ktorým hrozí nebezpečie obľahnutia: slobodný priestor, ktorý by musel prejsť nepriateľ; priestor, otvorený strelám obrancov mesta. Nepriateľ by musel aspoň zaplatiť draho pokus prepadnutia, ak by sa ho i nepodarilo odohnať.

Bolo tiež treba vyrovnávať pôdu, aspoň z väčšieho, pod ulicami a stavbami. Patagónska hora má mláky, trasoviská, močiare; nie ich je ľahko vysušiť, ak nevykoľčuješ horu. To všetko bolo iste na príčine, že stromovie bolo treba vyrúbať, že mesto ostalo naholo. Ale predsa na daktorých miestach ostalo čosi hory, snáď kde sa osadil vysťahovalec, ktorý ľúbil stromovie. Vidno v tej záhrade i dnes mladé roble, veľmi pekné a bujné; vyzerajú za tým domom sťaby ovocný sad u nás. Je to vázička vo všeobecnej šedej holote. V jednej z odľahlejších ulíc tiež sa akosi vymklo spod sekery dakoľko bučkov: dodávajú starému ošarpanému domu, ktorý je máločo hoden, predsa čosi lepší a priateľskejší výzor. Nie tak ďaleko od hlavného námestia pod brehom dosť strmým, kde boli iste močiare a mláky, akoby v jame, a ktoré nebolo ľahko upotrebiť pod stavbu, ani pod pasienok, ostal tiež chĺpok hory, len dakoľko bučkov. Dneska sú na brehu vkusné veselé letohrádky, hora im je veľkou okrasou a dodáva im neobyčajnej ceny.

Keď sa mesto začalo stavať, menovite okolo hlavného námestia, niektorým obyvateľom iste sa zdalo, že je priholo a smutne tak bez stromovia. Mnohí z nich si nasadili okolo domov stromovia. Ale ani to neurobili všetci. Iba tí, čo si okolo domu nechali niečo prázdneho miesta. Nedali sa omámiť výhodou na zárobku z nájmu bytov, keď na malom priestore sa vystaví mnoho domov a prázdne miesta sa zahatajú stavbami. Na prázdne miesta si radšej nasadili vŕb, strom veľmi skromný v nárokoch, ktorý sa prijme kdekoľvek a rozrastá chytro: len nech má tu i tu niečo vody. Strom veľmi vďačný, nedá sa dlho prosiť a čakať, aby sa mu videl zdar: kto ho sadil a tu i tu pokropil, odmení ho tak, že hľadí narásť čím skorej, aby mal i on potechu a odmenu z námah a nie iba jeho deti, alebo práve pradeti, ako býva pri druhých stromoch, čo sa neponáhľajú v rastení a odmeňujú svojím chládkom a tôňou ďalekých pravnukov za opateru, čo mali od otcov. Nájdu sa i takí majitelia domov, čo nie sú tak vypočítaví. Vysadia okolo domov i stromovie, čo rastie pomalšie, ale je i čosi slávnostnejšieho vzhľadu než obyčajná prostá vŕba.

Hneď na pol kvadry od hlavného námestia je palác, ktorý by sa nezahanbil ani v hlavnom meste: pohodlný, priestranný, stavaný veľmi vkusne. Je čosi utiahnutý, takže necháva pred sebou dosť široký pás slobodného miesta. Tento palác je zo všetkých strán obkľúčený sadom, v ktorom začalo sa už rozrastať stromovie veľmi bujne. Na kuse, čo je na priedomí, sú i naše jedle. Mnoho rokov si tu čnela, iste ju netešilo v týchto nížinách, počalo sa ukazovať že sa azda nevydarí. Urazila sa najväčšmi, že ju šibal bezohľadný patagónec i jej zlomil samý vrcholec. Bez vrcholca jedľa si nevie rady, otáľa, sťaby čakala na niečo. No odrazu sa pohla a už poznať na nej, že má vôľu privyknúť v tejto ďalekej novej vlasti.

Tento palác je celý rok vo veľkej veselosti. Všetky vrabce, koľko ich len jest v okolí, schádzajú sa tu. Od rána do noci sa rozlieha rozčúlenie, čvirikanie. Najväčší rákoš robia do dňa, hneď na svitaní, medzi konármi stromov, najviac listnatých, čo sa tam rozkladajú.

Pred jedným druhým palácikom, ktorý sa nachodí na samom námestí, vyriadený a driečny sťa dievčina, keď sa vystrojí vo sviatok, stoja dva voňavé smreky, krásne a bujné. Tak sa rozrastajú, že chvojím zakrývajú temer celé prízemie palácika od námestia. Pri nich sú borovice, mladé ešte, ale bujné. Ich ihličie je temer čierne od sily. V tejto skupine sú zamiešané i patagónske smreky, tiež mladé ešte, ale plné sily. Ich konáre počínajú hneď od zeme. Pod týmito stromami sú hriadky kvetinové. Na nich je kaška vo včasnú jar v rôznych druhoch. Ale tá netrvá dlho. Za ňou prídu hneď fialky vo všetkých možných farbách a odtienkoch farieb. Pestrie sa to veselo tento nádherný koberec kvetov pod košatými stromami. Spoza nich sa díva palácik ako vysmiaty: sťaby ho tešilo, že vchod ku nemu vedie takým tienistým sadom, ktorý má pestrý koberec až ku schodom, ktoré vedú ku hlavnému vchodu.

Na jednu kvadru od námestia ku juhu, stojí dom triezvych obrysov s dlhými veľkými obloky na tri krídla so šalogátrami. Je bez okrás, cele jednoduchý, ale prívetivý, akoby zovňajškom lákal, že je pohodlný, dobre zariadený dnuka pre útulný domáci život, zvlášte keď sa veľké obloky zastrú šalogátrami. Je utiahnutý od verejnosti, ustupujúc od ulice. Obohnaný je dosť vysokým múrom, zo strán od ulice oddelený železnými mrežami. Má jedno krídlo, skoro tak veľké ako je on sám, ktoré tvorí s ním pravý uhol v podobe ⏋. V tom uhle až do múrov je neveľký dvorík, vyplnený zeleňou stromovia najviac listnatého. Zasadené je popri múre a mrežiach, ale i v dvoríku samom. Celok tento dáva dojem, že tu nažíva domácnosť veľmi šťastná, ktorá si uvila v pokoji útulné hniezdočko.

V tretej kvadre od námestia je veľmi rozsiahly sad, zaberá temer celú kvadru. Zo strany jednej i druhej má múry, ale na štíte, obrátenom na ulicu má múriky nevysoké, v ktorých sú zasadené šranky medzi bielymi murovanými stĺpami. Za týmito šrankami sa zas černie od bujnej sýtej zelene. Popri múroch, čo idú po stranách, je vysadená vrbina, púšťa tým viac konárov a výhonkov, čím prísnejšie ju obstrihujú. Ostatok záhrady je vysadený cyprusmi libocedrus tetragona, nothofagus antarctica, leňadura majthenus magallanicus, čosi patagónskou bučinou. Ba vidno, tuším, i pekné kriaky leňadura Majthenus magallanicus. V tomto ozajstnom patagónskom sade skrýva sa úhľadný, biely prízemný domec, alebo skôr vila s červeným krovom. So závisťou pozeráš na tento prívetivý nábytok, ktorý sa ti smeje z patagónskeho sadu. Patrí prisťahovalcovi, čo bol snáď z najprvších, čo sa tu usadili. On prežíval tu časy predhistorické i mal svoj podiel v ich dejoch. Keď sa on usadil, pozemky neboli drahé ako dnes. Na miestodržiteľstve dávali ich zdarma tým, ktorí o ne žiadali kvôli stavbe domov. Starý pán tiež dostal kus pozemku, on ho nepredal za kisňu piva: najradšej si ho ohradil, ako mohol, vtedy nemal kapitálov, čo ich má dneska. Pozemok si vysadil skromným stromovím domácim, ktoré sa mu zdalo, že je tiež hodno tej cti. To sa rozrástlo utešene, že dom ledva vidno z ulice. Majiteľ tejto najstaršej a najkrajšej záhrady v Punta Arenas je, ako vidno, veľký priateľ stromovia a iste i hory. Ona ho snáď upomína na ďaleký kraj, z ktorého pochodí, na krásne lesy, ktorými sa honosí naďaleko.

Nažívať v blahobyte a hojnosti, zvlášte keď si si ho sám nadobudol prácou, usilovnosťou, je vec pekná a príjemná. Žiť ako boháč vedel by snáď ktokoľvek bez väčších ťažkostí. Ale sotva by vedel byť každý človekom veľmi majetným a užívať svoje dôchodky primerane a slušne: lebo sa vyhľadáva vkusu a niečo i vzdelanosti, citu alebo aspoň dobrá dávka zručnosti ku tomuto divnému umeniu. Smutné je pozorovať človeka bohatého, ktorý si nedopraje pohodlia ani iného pôžitku, ustavične skuhre, ponosuje sa, od hrdla si odtŕha a stíska pri veciach potrebných a dôležitých. Zanechá, to je pravda, rodinu bohatú, zaopatrenú, synov skuhrúňov ako bol on, z ktorých nebude mať osohu pospolitosť, ani radosti: je zháňanie mamony kvôli mamone bez iného cieľa robota, v ktorej nemôže sa skrývať mnoho radosti. Je ešte smutnejší ten pohľad na ľudí, ktorým sa šťastie usmialo a vysypalo na nich svoj roh hojnosti. Oni zbierajú, čo im padlo bez namáhania, ale zas rozhadzujú do vetra, čo by mali užívať slušne a rozšafne sebe a druhým ku radosti. Nevychodí z takého bohatstva nič iného ako prázdny prepych v šatstve, ktoré nevedia ako na seba zavesiť a nosiť; prepych v dome, ktorý vzdor tomu razí sprostotou a zlým vkusom, zbytok v jedle, ktoré nesýti, ale zapríčiňuje ťažkosti a pitie liečivých prameňov; prepych v autách, v ktorých sa rozváža prázdna hrachovina; prepych vo šperkoch, ktorými ovešajú svoje osoby, aby z nich ešte väčšmi žiarila nevzdelanosť a hlúposť; prepych v cestovaní, aby i veľké mestá mohli obdivovať a oceniť tieto postavy vidieckej, dedinskej zadubenosti. Nevychodí nič iného ako to, čo špatí a robí protivnou každú osobu, ktorá sa dala okolnosťami vyhodiť zo svojho sveta a ovzdušia na postať, kde sa nevie pohybovať. Je dobrodením mať pred očima dobrý príklad starého pána, zámožného človeka alebo snáď i boháča, ktorý v svojom šťastí nestratil rovnováhu duše: užíva dôchodky rozumne a cieľuprimerane; žije pekne a pohodlne, ak chcete i s prepychom, ale v ktorom nechybujú odznaky dobrého vkusu a nadovšetko je krásne, keď na konci roku zo zvyšku, čo nemohol on upotrebiť, prepustí niečo na tie ciele, ktoré sa mu zdajú byť dobré a užitočné pre pospolitosť. V tom sa už vyráža na svetlosť nielen boháč, ale i veľký pán. Veľký pán môže byť iba ten, kto vie žiť a užívať.

Keď by sme išli dohora jednu kvadru spod tejto záhrady, prišli by sme na jednu zo širokých ciest. Za ňou je veľký dom, okolo ktorého je tiež temer celá kvadra slobodného miesta. Tu vidíme cesty vysypané pieskom, chodníky čisté, popri ktorých idú živé ploty patagónskych kvetov, nasiatych v dlhých hriadkach. Medzi cestičkami a chodníky sú veľké plochy peknej zelenej pažite, pekne pokosenej a hustej. Tu i tu v nej stromy najviac ihličnaté, borovice, ktoré sľubujú narásť vo veľké stromy. Popri ohrade železných mriežok vysadený je hustý živý plot. Nasadili doň nášho hlôhu, ktorý sa v tejto tučnej zemi hneď prijal a rozrástol bujne. Ženie tuho na strany, že plot je ako múr hustý a nepriechodný do výšky, že pokrýva až končiare štanočiek na železnej ohrade.

Idúc na juh, na samom konci mesta, a či vari za ním, keď prejdeme ulicu, kde sú domy jeden pri druhom husto nastýbané a prejdeme za potok, začína zas byť pekne. Pred domami sa ukazujú zas záhrady s pažiťou, kvietím a stromami. Sú to už domy, viac osamelé. Cesta ide popri samom brehu mora, nad cestou je ako briežok. Na ňom veľmi príhodne stoja domy všetko na väčších pozemkoch. Priestor a poloha zeme sa tu využíva ku okrase domov, ktoré sú všetko pekné, pohodlné, z dreva a zinku, ale vystavené vkusne a dôkladne. Tí, čo ich stavali, nemuseli drevo ľutovať, majú ho, koľko sa im páči z píly, ktorá je hneď za nimi. Keď záhrady zdužejú a stromy začnú hnať, budú veľmi pekné záhrady s kvietím a stromovím. Už hodne za mestom vidíme veľký dom na rovine a pred ním za cestou more sa prestiera do Ohňovej zeme výhľad na prístav. Dom má pivnice a sklady murované, na nich je stavaný veľmi pečlive bárs len z dreva a zinku. Vežami a balkónami, výhľadmi a štítmi lomenými vyzerá viac vila pod červeným krovom v niektorom kúpeli. Okolo neho je tiež temer celá kvadra, niečo obrobenej zeme, ostatok vysadený stromovím. Letné večery sú tu krásne i noci s morom obyčajne uspatým a rozliatym pokojne v zálive ani zrkadlo, aby sa doň nazerali pohodlnejšie nočné krásavice hviezdy a mesiac. Ostatne i v samom meste nájdu sa domy so stromovím, naokolo trávnikmi a kvetinovými hradami. Je viacej takých budov na obvode mesta okolo podujatí priemyselných, okolo pivovarov a železničnej čiary i na tých stranách, kde sa usadili záhradníci.

Kvietie po týchto záhradách a sadoch nie je kvietie stredných a severných Chíl, napríklad kvietie Valparaisa alebo jej susedky Viňa del Mar, kúpeľného mesta na mori pri Valparaiso. Kvietie tuná je len to, čo neopovrhuje podnebím Magallanesa. Biele klince sa i tu ponášajú viac na cíperie. Z jari najprv rozkvitnú kašky, pozdejšie nevädze i divý mak. Podjeseň nechtíky a všakové astry a veľké gule georgín. V tichých kútoch na úslní opováží sa i ruža vyhnať svoje nádlherné kvety; pri stenách domov, ale i v oblokoch vidno biele hviezdy čilenské, ktoré obsypú bohate svoje krovie. Kvitnú pekné druhy orchideí, králikov, stokrásky, kordován ba i chabzda, ktorá sa obsýpa kvietím bohate. Na námestí od včasnej jari až do pozdnej jesene sa pýšia hriadky svojím kvietím rozmanitým a sviežim. Koho zaujíma krása, môže ju nájsť i v tomto kraji a užívať ako kde inde. Pravda, nebolo by treba chcieť vidieť a pestovať tie, čo nechcú tu bývať, ale si treba vybrať a obľúbiť krásy domáce.

Bude vari už čas vrátiť sa do kruhov chudoby po tomto výlete po domoch a menovite záhradách, kde má stánok pohodlie a bohatstvo. I tu je väčšina, ako všade, menej bohatých a chudobných. I vo Viedni ľudia biedni. Ani v Patagónii nie je všetko bohatstvo a nadbytok.

Keby sme išli skúmať srdce a ľadvie starých a nových prisťahovalcov, roztvorili ho až na samé dno, prehliadli mu všetky zákutia, našli by sme v ňom ukrytú i tichú výčitku na osud, že sa zadržal nie tak, akoby sa bol mal zadržať. Snáď jedného alebo druhého sklamal, snáď ho trochu povodil za nos. Načo by bolo naostatok zatušovať, keď je pravda, že každý viac-menej utkvel tuná na ceste za zlatým rúnom. Ďalekí plavci, všetko, bárs i z rozličných strán predsa plávali tou cestou pod tou istou vlajkou. Bolo to v predhistorických časoch tohto mesta, keď boli všetko mladíci plní ohňa a podnikavosti, čo vystúpili v prístave plní nádeje a odhodlanosti a dnes sú už starí, podajedni už i veľmi starí, ba mnohí z nich i odpočívajú na pokoji, len čo vystúpili na tento breh, kúpili si lopaty, motyky a drevené misy, vzali na úver čosi potravných a druhých článkov u prvých obchodníkov miesta a skupinami sa roztratili po brehoch Magallanesa. Mnohí sa postretali so šťastím, iní so stredným úspechom, mnohí veru museli sa zaobísť i bez neho. Možno z takých skupín daktorá, dala meno Ultima Eperanza miestu, ktoré bolo veľmi ďaleko stadiaľto a za ktorým sa zdalo tým, čo ta prišli, že je svet doskami zabitý a druhej nádeje bolo by daromné hľadať, keď sa nenašlo ničoho dlhou cestou až ta. Na každý pád, kto zašiel až ta za šťastím, muselo sa mu vtedy predstaviť, že hrá ostatnú kartu.

Čo ako, čo tie časy pamätajú, vedia, že mnohí sa neustávali nadarmo. Po kratšom alebo dlhom čase vrátili sa do mesta s fľašami, v ktorých odniesli pálenku, naplnenými zlatým práškom. Krem prášku skoro všetci, čo sa im povodilo, mali krem prášku niečo i toho, čo zvali čipita[31] a pepita:[32] väčšie alebo skôr menšie zrnká a šupiny zlata. Z tých sa tu nakovalo dosť hodne retiazok hodinkových, dielo, ktoré padá tuho do očí: keď sa tí s tými retiazkami vrátili do vlasti, celý svet sa vzbúril, že pôjde do tej požehnanej zeme, ktorá rodí také vzácne semiačko.

Tí s tými fľašami, ak ich nebolo celkom málo, len čo sa vrátili do mesta z takej šťastnej výpravy, rozpomenuli sa tu, že tam doma treba pristaviť k domu kuchyňu alebo izbu; ak bolo tých fliaš viac, že ho treba presypať od základu. Inému zišlo na um, že môže kúpiť „braceru“[33] alebo dobrú sieť a pokračovať v lovení sardiel alebo lokárd. Druhému zas zišlo na um, že ostala doma žena a deti, že im je clivo za otcom a mužom. Daktorému zas sa zjavoval obraz čiernookej dievky, tej by tá retiazka z čipít pristala okolo hrdla. Kto by komu vytýkal a mal za zlé, že musí mať vždy čo-to, čo mu v srdci sedí a nedá pokoja. Vyhnala ho z domu bieda a zlé časy, nie neposednosť a všetečnosť, ani túžba za novými vidiekmi a krajmi. Z krajov on vlastne máločo videl; ak ich videl, málo si ich všímal. Mal druhé starosti, než prezerať kraje a ich zvláštnosti, ak cestoval nimi. Ostatne cestovali z Trsta rovno sem, cestovali morom a more je všade more.

Vrátilo sa ich hodne domov, skoro všetci, ktorým sa šťastie usmialo. Tí, čo našli menej toho prášku, najedovali sa neraz, že sa nakopali a nalinili vo vode: a vzali si jedu fľaše: dali sa tiež na cestovanie, ale po meste. Pravda, nie pešky. Bolo vtedy už koní v meste. Kto chcel, mohol jazdiť. Kočov a hintovov ešte nebolo, ba i karrety mali kolesá bez špíc ako vyliate z jedného kusa. Na rohoch ulíc boli už obchodíky, v nich ľudia úslužní, čo merali a nalievali. Keď hosťom počalo byť veselšie, neurobili ako mladý zať v Kanne Galilejskej, že by boli merali najlepšie víno naostatok. Na čo by bolo miešať na horšie lepšie.

Niet horšej veci, čo miešať nápoj jeden s druhým, keď nie je jednaký. Ale kto chce, môže hosťom osožiť a oslobodiť ich od veľkých výstupkov a zbytku.

Pri obsluhovaní takých hostí sa vstrčí medzi plné fľaše prázdna. Beztoho obchodník sám ich obsluhuje, nebude ich nútiť, aby si nalievali sami. Čo sa vypijú fľaše, idú na stranu do radu a medzi ne pridá i tie, čo prišli prázdne do kisne. Pri účtoch je rovnosť, čo sú v rade prázdne, sa zarátajú a platia, na to boli v rade. Že sa to nepatrí? Ale je užitočné na každý pád a opatrné. Čím je účet väčší, tým lepšie a bezpečnejšie, i hosťom i gazdovi. Fľaše s práškom majú byť tiež prázdne, ak má prísť ich majiteľom srdce na miesto. Načo tráviť čas bez roboty a v pijatike? Vyprázdniť ich tak alebo inak, za prázdne alebo za plné: len nech v nich nič neostane. Lebo ak sa obchodník neobhadzoval ako patrí, prášku vo fľaši ostalo. Hostia sa rozohnili a najedovali, že ho nemohli obriadiť a že to už trvá pridlho: pochytili drúk, porozbíjali fľaše na policiach, obloky, zrkadlá i poháre, ak bolo tých zrkadiel v miestnosti. A ty bibas Mate, čo nevieš robiť účty, rob si ich teraz: tu ti je fľaša, odváž si, koľko ti ide za útrovu a škodu nemáš čo gaudžať. Ostatok sa minie za kone pred domom, harmoniku a veselé dievky, čo tiež čakajú na takých hostí.

Vôbec z takýchto fliaš, ak ich nebolo mnoho, odrazu máločo sa nadobudlo, ako sme videli. Iba ak ostala rozpomienka na staré dobré časy, keď osada zažívala časy hrdinské a záporožské. Vtedy opatrní a predvídaví zakladali základy svojho blahobytu, ba bohatstva. Na všetkých stranách kynula dobrá príležotosť ku zárobku. Dobre prešli iba tí, čo mali svoje lampy plné oleja, ako tie opatrné panny, ktoré čakali ženícha s lampou plnou, neporozlievali svoj olej v roztopaši a bujnosti.

Zlato bolo kde zbierať. Bolo ho dosť na všetky strany. Prvé stopy zlata našli roku 1884 na brehu mora na mieste, kde bol breh vysoký. More v dňoch búrky bilo tuho doňho, rúcalo ho, drobilo, zem odnášalo a premývalo, zlatý prášok, čo je ťažší ostával na mieste. Tí, čo natrafili na toto miesto našli mnoho zlata. Držali v tajnosti svoj poklad, kým ho nevyprázdnili. Ani potom nezverili sa nikomu, koľko ho bolo. Ale vec predsa neostala v tajnosti. Rozchýrilo sa i naďalej, že v Magallanese jesú veľké ložiská zlata. Už roku 1885 prišiel z Buenos Aires svojou loďou pán Július Popper, inžinier, ako on hovoril, Rumun, s ľuďmi, čo našiel v Buenos Aires, najviac Juhoslavianmi. S touto výpravou sa vybral na Ohňovú zem a tam na brehu mora našiel bohaté ložiská zlata. Koľko ho našiel, tiež sa nevedelo. Hovorí sa, že mal svoje mince i poštové marky mal svoje. Táto výprava musela sa brániť i od Indiánov, ktorých bolo vtedy mnoho na Ohňovej zemi. Aby sa ho báli, vypchal strašiakov z trávy a priviazal ich na kone, že vyzerali ako vojsko rozostavené okolo jeho tábora.

Pán Popper vedel hľadať zlato. Našiel i inde ložiská, na druhých ostrovoch a vrátil sa do B. Aires bohatý. Jeho ľudia iste s ním nepochodili dobre. Tí tu ostali a hľadali zlato na svoju ruku. Juhoslovania, bolo ich vo spoločnosti 14 chlapov, roku 1891 od decembra do februára 1892, za 27 dní vykopali a vymyli 114 kilogramov zlata. Na inom mieste 5 chlapov za 67 dní našlo 48 kg.

To zlato i kolovalo. Všetko sa platilo v zlate. Kupci im dodávali potravné články, za cent múky dali si platiť 40 gramov, za funt kávy 10 gr, za čižmy 50 gr, a na ten spôsob z toho zlata mal osohu i druhý svet.

Keď boli fľaše prázdne, ľahko si bolo poradiť. Urobila sa výprava na zlato, alebo ostala obyčajná, zdĺhavá práca: život obyčajný bez okrasy a prekvapenia. Podajedni dali sa na more, iní na rybačku, nikomu nechybovalo práce a zárobku. Zárobček nebol veľký, skoro i ťažko povedať, koľko ho bolo, ale čo ako, nebolo najhoršie. Živobytie nebolo drahé. Mäso sa nevážilo, meralo sa v jatkách od oka: predávalo sa na štvrte, dávala sa na dovažok, kto ju chcel vziať, volova hlava. Jazyk z hoväda skoro nikto nechcel, zadná štvrť hovädziny tiež sa nebárs míňala, polievka vraj nie je z nej tak chutná ako z prednej. Mäsiar nevedel, čo si počať s vnútrosťami; dával ich do daru kupovateľom: tí ich odnášali svojim psom, čo mali vo dvore. No i psom sa zunovalo toľké mäso, hádzali sa im ohromné kusy vareného mäsa, jedla sa polievka, vareného mäsa sa málokto týkal. Prijedlo sa bolo mäso, prijedlo ako Izraelským na púšti, keď im padol oblak prepelíc. Akýsi Francúz v tie časy bol nasadil kapusty. Keď začala hlavy viazať, mesto sa veľmi zadivilo. Susedia, žiadostiví inej potravy, trhali sa o listy, čo viseli z hláv, čo naše gazdiné pohadzujú husiam. Ako by i nechutilo trochu zeleniny ku toľkému mäsu! V jarné mesiace na šťastie tuná rastie mnoho púpavy, vynašlo sa, že jej mladé lístie je dobrý šalát, a bolo vyhlásené za najlepšiu zeleninu, od tých čias slúžila a slúži ešte i dnes ako šalát. Kto chcel ísť po intravilánoch, mohol zarobiť pekný groš pri zbieraní tejto vzácnosti a roznášajúc ju v košíku po meste.

Francúzi a Švajčiari previedli prvé skúšky so zeleninou a tie vypadli dobre, lebo ukázali, že sa tu môže vydariť kapusta, zemiaky, šalát, ba i hrášok a bôb. Podajedni z juhoslovanských prisťahovalcov chytili sa tiež zas len tej motyky ba i rýľa kvôli kapuste[34] a šalátu a zemiakom, aby bolo zeleniny pre domácnosť ku mäsu i bez neho. Pozakladali sa prvé záhradky popri domoch, neveľké spočiatku, kým zas nevynašiel ktorýsi Francúz, že je obchodník nie najhorší, taká záhradôcka a že sa robota okolo nej vypláca obstojne. Začali sa zakladať vo väčšom počte, takže onedlho ich bolo na všetky strany. Dnes sa tu pestuje veľmi dobrý šalát, i chýrny splitský, kvôli ktorému pravdepodobne sa odriekol trónu Dioklecián, bárs on tvrdil, že to urobil kvôli kapuste, ktorá tiež je chýrna. Uhorky, ba ani tekvice nevydržia, fazuľa môže dotiahnuť do kvetu, ale na struky nevystačí. Zato na daktorých miestach, kde je hodne slnca, vydaria sa artičoky. Cesnak je veľmi dobrý, ale cibuľa sa nepestuje, lebo vraj nenarastie.

Dnes už vidno vysťahovalcov z južných slavianskych krajov, niekedy i ženičky, chodiť s košíkom na ruke, v ňom poukladané pekne v poriadku a v radoch zeleninové snopky, vyčistené a vyumývané, práve vyňaté zo zeme. Roznáša sa repa, mrkev, zeler, petržlen a redkvička. Snopčeky nie sú veľmi veľké. A keby sme išli robiť účet dôkladne, neviem z čoho by vyšiel väčší osoh: či z ohromných tabúľ, čo tam doma zaberajú vinice, ktoré treba sadiť, kopať, polievať, zase kopať, podpierať, okopávať, plieť a zas len polievať, a či tu z tej záhradôčky, ktorá nie je ani toľká a vyjde z nej tých košíkov a košíkov hodne. Naši Juhoslovania osvojili si celkom umenie záhradnícke a majú z neho zárobok a výhody. Naučili sa od zbehlejších v záhradníctve a nadobúdajú si dobré semená. Ale ešte nevedia všetky ich tajnosti. Napríklad nevedia, ako sa kapustná hlava vyvráti, ale aby ostala na koreni, a ako sa pokryje zemou, pod ktorou môže vydržať cez zimu, že nezmrzne ani nezhnije ako hlava zrelá, ak je odseknutá.

Dnes prichodia na stôl jedlá rozmanitejšie. Mäso sa nemeria tiež od buka do buka. Veľa ho ide do ľadových komôr a zmrznuté sa vyváža do Európy. Psy sú nie toľme omrzené, keď im pohodíš kúsok čiernej pečene, prehltnú ju s chuťou, ba i keď je zaprataná v ňom guľôčka strichnínová. No takéto klamy na psoch nemôže vyvádzať hocikto, na to má právo polície, i to len z času na čas, keď noviny začnú priveľmi hromžiť, že sa po meste túla primnoho rozblúdených psov.

Ale sotva ich začala pohadzovať, že dve-tri otrávené obete ostali na ulici, musí zas guľôčky schovať, lebo noviny začnú hromžiť, že je to pohľad škaredý, nehodný vzdelaného mesta, taký zdochnutý pes na ulici.

Je ich mnoho spomedzi Juhoslovanov, čo sa dali na voziarstvo. Kto mal v staré časy pred dvadsať rokmi káru a pár koni, mal svoj zárobček istý a nie najhorší. Je tu obyčaj, že keď ideš do obchodu, vyberieš si, čo ti ďaka a ideš svojou cestou. Platiť netreba, tu sa obyčajne zapisuje, odniesť domov kúpený tovar tobôž, obchodník ho pošle do domu: treba zdôrazniť z uznanlivosti, že ho pošle, keď je polievka na stole alebo práve keď si ju dochlípal. To má gazdiná ešte radšej, menovite ak má v rúre omletku, čo je už súca prísť na stôl. Tá, ako vieme, ak sa oneskorí trochu, stratí zo svojej postavy trochu napuchnutej, pretože sa uľahne, keď jej sila vytuchne.

Je pravda, že títo karreteri alebo už furmani majú dosť roboty, veď len previezť tovar z nákladného mostu do skladov je už pekná robota. A čo keď ho prichodí rozvážať zo skladov po meste, už či vo väčších čiastkach do menších obchodov a či v malých balíčkoch po domoch samých objednávateľov. Bolo treba na toľkú robotu hodne povozov, preto ich bývali celé pátriky o dvoch kolesách, čakajúc na robotu, že ich kto zavolá. Treba uznať, že tento cech pracoval veľmi tuho, mal na hlave nielen prevoz, ale i nakladanie a skladanie tovaru, čo prevážal. Práca veľmi ťažká, ktorá veľmi strhá chlapa, lebo nie je stála, riadna a rozdelená rozumne, ale obdobná a viazaná k náhodilostiam. Jeden deň jej môže byť vyše práva, druhý deň zas primálo alebo nič. Vykonávaná je vonku na vetre a daždi, neraz i na zime. Tu už treba uznať, že slovo „clima“, ktorá vám hučí v ušiach celý deň, nie je prázdny zvuk, ale má veľmi mocný význam. Sotva kto by ho vedel lepšie vysvetliť, čo obsahuje v celom svojom význame, ako práve oni. Majú síce nepremokavé čižmy, plášte nepremokavé, nohavice tiež také, ba i klobúky kloptavé, čo vodu odvádzajú dolu chrbtom, no voda Magallanesa sa smeje z takých poriadkov a opatrení: vnikne ona všade, kde ju nevolajú.

V ich behu života mohli by sa vydeliť tri obdobia. Začiatočné, kde nový člen cechu nastúpil svoju dráhu. Vidíte ho sedieť na káre najviac na oji, iba zriedkakedy dnu, niekde v samej káre. Ak sedíš v nej a náhodou nad osou trasie tak tuho, že zuby hrkotajú a nevydržia. To je ako učňovstvo, trvá dlhšie alebo kratšie dľa zručnosti, ktorú nový voziar mal v sebe. Po učňovstve už ide obdobie vyučenosti, temer ako dokonalosti: voziar sa v remesle vycibril, dostal sily a pevnosti a nadovšetko má články zákona v rovnováhe osvojené. Nesedí na oji alebo práve niekde v káre sťa prívesok, ale stojí v svojom povoze na vlastných nohách sťa furmani cetinskí. Rozkročí sa, koľko je potrebné, aby ťažisko malo kde ostať a nevypadlo z káry a už letí s hurtom, aký mu prislúcha po mestskej dlažbe. Po zvariakoch je vozba, vlastne trasenie ustavičné, väčšie alebo menšie. Ostatne, keby len dláždenie, nebolo by tak zle. Vozba ulicami, čo idú dovrchu alebo dolu nimi, spúšťajúc sa k moru, je ľahká a jednoduchá i ak by boli snáď ulice trochu hrboľaté. Skúšku by prestál na nich i začiatočník. Vozba tými, čo sú vodorovné temer, idú z jedného konca na druhý, majú smer trochu rovnobežný moru, je tá vozba, na ktorej už poznať majstra. Na každých sto metrov sa sunula s tou ulicou jej kamarátka, čo sa spúšťa do mora. Tieto ulice, čo idú nadol, majú poverenie od správy mesta doviesť do mora vodu čím najkratšou cestou, čo sa na ňu zlieva. Aby tá robota šla ľahšie, správa mesta ku každej ceste dala urobiť ako jarok z jednej a druhej strany, čo by u nás volali garádom, ako čo idú popri hradskej. Tie jarky idú medzi cestou a chodníkom, sú tiež vydláždené, ale zvariačekmi, menšími než prostriedok cesty. Cesta je vždy vyvedená trochu do skladu, má akoby hrebeň, ktorý ide prostriedkom, ale veľmi zaokrúhlený, aby sa ho ľahko nepoznalo. Ten skladovitý tvar obľahčuje, aby voda stekala do garádu po dvoch naklonených plochách, čo idú skoro ako krov a zlievajú vodu doň.

Keď sa cesta táto sníme s tou, ktorú má preseknúť voda, čo má v garádoch, po strane rozlievala by sa neporiadne na cestu vodorovnú, keby nemala odtoku. Zato popri nej na jednom i druhom boku nechajú tie jarčeky, ktoré ju cez tú vodorovnú doprevádzajú. Z toho zariadenia na krížnych uliciach, aby sa voda zlievala, idú priekom cez vodorovnú dva jarky, dosť hlboké, aby mala kade voda odtekať, ale v brehoch plytkých a úložitých, aby vozbe neboli na obtiaž. No voda v nich stojí dlhšie než inde, posteľ zvariačkov presiakne vždy väčšmi v nich než inde. Povozy, keď im kolesá seknú do nich, povtískajú ich hlbšie do tej mäkkej postele. Keď sa cesta lepšie vychodí, tie jarky sa neraz prehĺbia dosť dobre.

V zime, keď začne mrznúť, je vari ešte horšie. Voda sa cez noc pokryje kôrou ľadovou, ktorú cez deň povozy poprebárajú. Ľad, čo je na brehoch, je hrubší, neraz odolá i povozom a ostane prilepený o dlažbu. Ak mráz trvá dakoľko dní a chlapi neprídu presekať ľad, taký jarok bude dosť hlboký, že povoz hodne sekne, keď mu prídu kolesá doň.

Keď ide povoz tou rovnou ulicou, má na každej kvadre prejsť tie dva jarky. Do jarku vletia kolesá bez ťažkosti, iba čo povoz sepne, ale keď z neho vyjdú, povoz podskočí dosť tuho a pohodí majiteľa, čo je na ňom rozkročený. O dvadsať metrov príde jarok, zas tuhé sepnutie a podhodenie prudké.

Ale on ostane na svojom mieste, ak je vyskúsený: neodkvapne na dlažbu, vďaka najskôr liacam, ktoré má v rukách, snáď vďaka rovnováhe, ktorej má všetky tajnosti v malom prste. Dosť na tom, pekne sa vynímajú, títo majitelia povozov, stojac rovno a pevne, ako stáli v starom veku pohoničia, keď sa držali v starom Ríme chýrečné dostihy v cirkusoch tiež na takýchto kárach o dvoch kolesách.

No behom času zdravá rumeň líca začne hrať čosi do modra, postava sa stane trochu ťažkopádnejšia. Robota, ak je ťažšia, vyhľadáva tuná chovu záživnejšiu; pot, ktorý sa neraz leje a musí sa nahrádzať, aby stratené šťavy nechybobovali. Nahrádza sa vodou, niečo vínom, a čosi i pivom. Náš mocný, hrdý pohonič povozu začne sa sťažovať najviac na špenie a trnutie v nohách. Následok toho trasenia a sepkania. O dakoľko rokov už nestojí v káre rozkročený, zas len sedí na tom oji sťa vrana, keď sadne podjeseň na konár bez lístia v smutný pošmúrny deň a banuje za teplým letom. Ba neraz sadne na dosku, čo si preloží po drabinkách. Ak len môže, presadne na druhú káru: vyberie si druhú robotu, premení povolanie, vezme na ruku snáď košík so zeleninou alebo rybami.

Tento cech v namáhavej usilovnej práci máva tiež svoje dni radosti a úľavy. Nie všetko je trasenie a sepkanie. Dakedy sa ide i hladko a pohodlne.

V sobotu popoludní, alebo ak je sviatok, teda pred sviatkom popoludní, obyčajne sa vyprázdni priestranstvo pred mostom, na ktorom sa vykladá tovar z lodí a nákladných bárčisk. Káry sa rozídu po dvoroch domu včaššie než v obyčajné dni. Koňom sa pohodí čosi dobrého sena, čo sa dováža zo severu Chíl, z Talcahuana, alebo už ktorého druhého prístavu; alebo i domáceho, ktoré je vlastne iba slama, ale nie najhoršia, lebo je ovsená. Je i pokosená čosi včaššie, aby bola záživnejšia a chutnejšia: ale i tak nájde sa v nej i ovsíka, bárs mu nedali dozrieť úplne. Je to krm znamenitý; statok je naň úlipný snáď najväčšmi pre ten. Ogabe ich, aby vyzerali onakvejšie, vyhladí, ba i očeše. I on sa preoblečie, ba i oholí: čaká naň inšia, snáď trochu vďačnejšia činnosť.

Nejeden, pravda, bude mať premenu; i náš priateľ Dargaš, ktorého ideme doprevádzať, má ju tiež. Ťažké, trochu ustaté kone odviedol do potrera: nech sa zotavia od tuhej roboty; zlapá kone, čo sú ľahšie, nie tak mocné do ťahania, ale za to majú v sebe ešte čosi ohňa. Očesal ich, vyhladil, skrátil chvost a do hrivy naplietol stužtičiek. Pred samým skoro večerom vytiahol so svojou viktóriou alebo už kočiarom druhého mena na calle o ’Higgins, na tú čiastku, kde ju prechodí calle Roca.[35] Bod výhodný, je tam najviac prechodiacich, čo by ľahko mohli potrebovať kočiar po skončenej robote v sobotu. Každú chvíľu čuť temné dudnenie po dlažbe, druhé a druhé povozy, čo sa poberajú zaujať miesto na to isté miesto, pripojiť sa k radu druhých. Svet odbavil robotu, pozatváral obchody a pisárne, bude sa rozvážať po návštevách alebo kratochvíľach. Podajedni zas vozia sa po uliciach len tak, možno kvôli tomu traseniu.

O siedmej večer neraz dlhý rad týchto povozov zastane pred niektorým domom na kraji, zriedkakedy v samom centre mesta. Taďalej od centra je zábavnejšie i krajšie. To sú všetko priatelia, viac seberovní. Netreba mať toľko ohľadov a obradnosti ako tu vprostriedku mesta. V jednom z domov, čo nie je veľmi veľký, ale ani zas najmenší, odbavuje sa obrad civilný. Obrad cele krátky: vlastne ani nie obrad: podpíšu sa len písma a lajstrá, ako nakladá zákon v tých prípadnostiach. Zápäť za tým obradom, keď sa začne obracať na pol ôsmu, začnú sa sypať z domu hostia. Popredku nevesta, zastretá bielym závojom, čo sa spúšťa okolo nej z venčeka z bielych kvetov, čo sú na vrchhlave. Žiaľ, tie sú tiež nie prirodzené, nenarástli na pomarančovom strome, ale boli vyrobené v ktorejsi dielni. Pod bielym závojom je skryté tajomstvo jej bytu a budúcnosti; z očiek sa lejú slzy, srdce možno sa raduje; sotva sa drží našej piesne, ktorá tvrdí, že sa oči smejú a od srdca že sa lejú slzy. Družina sa rozdelí, ako vie, po vozoch. Do jedného sa uteperí iste i ten s harmonikou, ta začne dudať cestou v divnej harmónii s hurtom povozov, ako sa hýbu po dlažbe. Táto výprava sa zastaví pred bočnými dverami kostola. Nestačí oddýchnuť a už sa rozľahne krik zo všetkých strán: „Čauča padrino!“ čo znamená „Šesták, starejší!“ Nuž pouličná mládež vymáha si, čo si osobuje. U nás starejší nosia, keď sa ide na sobáš, uzle výsluh, koláčov a kúskov napečených, aby bolo čo rozdávať diváctvu. Tuná starejší naberú si plnú kešeňu šestákov, rozhadzujú ich potom už, ak je svadba onakvejšia, hrsťami. Ale abys nehodil čauče, kadiaľ ide svadobný sprievod. Tá čeliadka sa hodí za nimi na zem, bude ich habať, rujúc sa v kĺbku sťa kŕdeľ vrabcov v tôni, že by nikto neprešiel a tobôž nevesta so svojou vlečkou, ktorá potrebuje predsa priestoru a v bielych črievičkách, v ktorých je chôdza trochu obťažná na ulici.

A už kostolník zazvoní tiež akosi nabok, ibaže živšie a veselšie, než keď sa bije na požiar. Svadba vchádza do chrámu. Mladucha popredku so svojím otcom: ak ho nemá, so starejším. Kľakne na pripravené kľačanie, pokryté kobercom. Ak sa vchodilo na hlavné dvere, čo sú na štíte chrámu, to vypadne omnoho slávnostnejšie. Celým kostolom koberec, až po hlavný oltár, svetlá zažaté všetky, oltár pláva v svetle voskovíc a lampiek, čo vyzerajú sťa malé voskovice. Organ zadudnenie slávnostný obvod. Kňazstvo vtiahne zo sakristie a rozosadne sa z oboch strán oltára. Od organa akoby z výšin ohlási sa: „Ave Maria“ od Gounoda,[36] dotklive, bárs nikdy nie tak, ako keď ju zaspievala Melba do fonogramu, doprovádzanú na husliach Kubelíkom. Ale je Ave Maria predsa a po nej obrad. Po obrade pozvaní hostia a čo prišli postranní, pristupujú ku páru novomanželov a odbavia, čo im mali povedať. A vec je odbavená. Mladý zať už vedie pod ruku to, čo našiel. Je to zastreté ešte vždy závojom tajnosti, sťa tvárička mladuchy: nevedieť, čo z toho vykvitne. Môže byť niečo veľmi dobrého a súceho a tiež, bratku, ťažadlo, ktoré nie ľahko vláčiť. Kým sa to všetko prace a delí do tých povozov pred chrámom, naokolo zo všetkých strán krik na ohlušenie: „Čauča, padrino!“ Starejší predsa musí gazdovať so zásobou za druhé razy a na druhé miesta: nepohadzuje toľko, ako si osobujú tí, čo kričia: tlupa sa najeduje a reve zúfale: „Čauča, padrino pelado.“ Prídavok „pelado“ by znamenal oškubaný, alebo opršaný. Mohlo by sa v tom výklade ísť ďalej, prísť snáď na trhana a podobné výrazy, keby sme chceli dať vysvetlenie cele úplné.

Na šťastie harmonika zadudá, koče zahrmia, kričiaca tlupa ostane pomaly na chvoste, kde vždy beží za kočmi.

Pomaly si náš priateľ porozvážal účastníkov svadby po ich príbytkoch. Keď sa poberal k svojmu domu s prázdnym kočiarom vzdor veľkému hrmotu, čo ho odprevádzal, čul kikiríkanie kohútov. Najprv sa ozval tu i tu kohút. No tak sa zdá, spev daktorých jednotlivcov, čo sa snáď prebudili od kočiarov, prebudil i ostatných. Nad celou Punta Arenou sa rozšírilo vykrikovanie. Hlasy miešané, hrubé, veľmi mohutné, ale i ostré, škrekľavé. V túto hodinu pred svitaním, môže sa povedať, prislúchalo mesto cechu kohútov. Ale on už nedbal o tie hlasy, naučený bol na ne v túto hodinu. Vypriahol kone, pohodil im sena, nech sa i ony občerstvia. Skoro sa už rozvídňalo, ale slnce ešte nebolo vyskočilo spoza vrchov, keď i on zaspal ťažkým snom, bárs kohúti ešte vždy vyspevujú po okolitých dvoroch.

Náš priateľ chrápal dosť dlho, padajúc čím ďalej, tým hlbšie do sieti jeho moci, ktorá mu práve počala a už sa ohlásil zvon, ale malý, kdesi ďaleko na ktoromsi kostole, čo bude kdesi na obvode mesta. Snáď na kostole sv. Michala, hore na vŕšku, alebo na drevenom kostolíku pri nábreží. Ostatne mohlo by byť i na ústave Don Bosco. Dosť na tom ozval sa a volá veriacich na rannú omšu. Tá je prvá. Bohvie, ktorý pobožný Otec prebúdza sa tak zavčasu, slúži svoju omšu temer na svitaní. Bude mať málo poslucháčov. Ale vzdor tomu nebude azda hlasom volajúceho na púšti. Nájde sa robotník, čo má službu zavčasu niekde v prístave a pred robotou sa ohlási v kostole a možno i daktorý veriaci, ktorý sa prebúdza zavčasu a keď sa raz prebudí, nemôže už zaspať. Obyčajní hriešni ľudia, ak i čujú tento zvon, obrátia sa na druhý bok i v robotný deň, lebo im deň ešte nepočína: tobôž dnes, v nedeľu, v deň odpočinku od roboty.

Minie dosť hodne času, ba veľmi mnoho času, že je zas tichosť všade, hlboká ani v noci. Zas ju preruší malý zvon, ale už zvoní nie kdesi zďaleka. Znie z veže farského chrámu cele krátko, lebo hneď zamĺkne, akoby zarazený. No hneď za ním, sťaby sa boli prebudili zo sna, ozvú sa všetky tri zvony z farskej veže. Tie sú už ťažké, hlas majú mocný a zvučný a hrajú ich hlasy v slávnostnom súzvuku. Pekná je to hudba zavčas rána. Mnohý bude ľutovať, že ten, čo ich ťahá, nezvoní trochu dlhšie. Na každý pád, kto sa prebudí pod tým zvukom, bude mať prebudenie príjemné.

Výletníci sa vyberajú kamsi: i oni vstali dnes zavčas rána: idú iste dakam do poľa. Tuhé výbuchy, nešetrné prskanie a hrmenie. Motocykleta, ktorá sa nemôže, alebo nechce hnúť z miesta; rapčí a vybuchuje kdesi na ulici.

Zatrúbil roh na Červenom kríži: dlhý, tiahly dúšok, za ním prestávka na dve minúty, práve ako to predpisuje domáci poriadok Spolku. O dve minúty ten istý dlhý, tiahly znak. Volá činných členov, aby sa ponáhľali, že treba ísť niekam, kde ich potrebujú a ich pomoc. Nuž trochu nepríležitá chvíľa. O siedmej ráno v nedeľu je privčas: mnohý by si vďačne poprial postele aspoň do desiatej. Obetovať spanie, keď je práve najchutnejšie, bežať, kde volajú, na každý pád, kde je nešťastie, keď ani netušíš koho sa vlastne dotklo a aké je. Áno je trochu ťažko a obťažno. A možno ani tak zle nebude, ktovie, či nie je mnoho kriku pre hocakú pletku. Môže byť ľahko, že bude všetko dobre, keď prihrmí pomoc. Mnoho hurtu nič po nič i to sa stáva často. Námaha, ktorá sa vynaloží na vec smiešnu, bez potreby a vypáli ako naprázdno. Unúvať sa, keď sa spí tak chutne. Áno i pohodlie sa ozve, i sebectvo sa odhrýza neraz a nechce slúchať. A tak má i byť, keby sa neodhrýzalo pohodlie i sebectvo, dobré dielo nestálo by obetí, išlo by ľahko bez premáhania prekážok: nebolo by tým, čím má vlastne byť v skutočnosti: bojom za vyššie ciele a odriekanie. A hľa, neslúchali všetci nahlas pohodlia a sebectva. Vyskočili z teplej postele, oblečení len tak z väčšieho, odbehli do spolkových miestností, zapriahli, čo mohli chytrejšie, do ťažkého povozu, kde majú všetko naporúdzi, čo by mohli potrebovať v pádoch nešťastia a úrazu. Zatrúbi trúbočka, čo je na povoze z tej strany, kde je pohonič a ťažký povoz vyjde s hrmotom na ulicu a už hrmí v tú stranu, kde ho volali. Trúbka sa ohláša pri každej priečnej ulici, aby sa vedelo, že sa treba mať na pozore, lebo kone vedia, že sa treba posošiť a uháňajú vo výcval.

A zase tíšina v meste.

Pred jedenástou ozve sa banda bataliónu veselým pochodom, že sa rozlieha po celom centre. Doprevádza čestnú stráž, ktorá ide pod velením podporučíka pred palác miestodržiteľa na hlavnom námestí, vzdať česť zástave, ktorá sa vyvesí, ako každú nedeľu, na stožiar paláca. Je zas ticho, ale po krátkej prestávke začnú sa rozliehať slávnostné zvuky, ktoré prejdú do chorálu, zvuky národnej hymny, ktorá sa hrá pri tomto deji, kým oddiel vojska vzdáva česť zástave a hymne, vlastne predstave vlasti, ktorú vyvoláva zástava i hymna. Sotva odzneli ostatné prudké zvuky piesne, hudba zas vpadne do pochodu, ktorý sa veselo nesie, nútiac do kroku za domami, ako sa oddiel vzďaľuje do kasárne po vykonanej povinnosti.

Na námestí je i beztoho živo v tejto hodine. V chráme sa slúži veľká omša. Čo sa oneskorilo, ešte prechodia, náhliac sa do chrámu. Nevšímajú si bárs ruchu naokolo, sťaby im bolo pred očima dostať sa čím skôr do chrámu a splynúť s množstvom, čo sa v ňom zhromaždili. Na podstenách a chodníkoch, menovite strany, kde sa slnce opiera, stoja skupiny chlapov. Prišli sa sem pozhovárať a iste i pozerať na tých, čo idú do kostola, snáď na ženy, vlastne na panny. Najviac, pravda, mládenci: ich zaujíma najväčšmi tento ruch; pre nich môže mať veľký význam a dôležitú dohru. Iní sa prechádzajú po chodníkoch a cestičkách námestia po dvoch alebo i v skupinách, hádžu snáď pohľad na ženské, čo musia tadiaľ prejsť, ale idú najviac so sklopenými očima a akýmsi prísnym výrazom v tvári. Snáď sa tak hľadia obrátiť, aby snáď tak ich nevyrušil ten priechod po námestí z pobožnej nálady, ktorú vzali sebou a hľadia ju doniesť celú a nerozdrobenú do chrámu. Tam zdnuka sa vysotí časom vlna mohutných zvukov organu a spevu z chóru, keď sa otvoria dvere a zas sa pritlumí, keď sa privrú za vchádzajúcimi.

Keď odbije na veži dvanásta, svet sa počne sypať z kostola, najprv skupinami, nakoniec sa vyhrnie odrazu celým mocným prúdom sťa rieka, ktorá nemá dobrý stok. Zrazí sa pred kostolom do hŕby, krúži chvíľku a už sa drobí a rozlieva po chodníkoch, po cestičkách námestia; delí sa na menšie prúdy a potôčky, vnikajúc do susedných ulíc. Chlapi tiež, ako vysvitlo, stratili záujem vystávať: nieto čo prehliadať a pozorovať. Keď sa ženský svet premlel, zdá sa im, že je tu pohľad veľmi holý a šedý a každý sa poberá svojou cestou. Zvony oznamujú poludnie, krátkym pulzom, ale všetky tri dovedna. Námestie sa vyprázdnilo a ostalo smutné, sťa dom, z ktorého sa svadba vymlela. Teraz je každému milšie doma. Tam čaká už obľúbená vôňa rezancov, pripravených na obsažnej a mocnej omáčke z hovädzej pečienky z paradajok s prídavkom korenia a sušených hríbov. Mesto zapadne v tichosť a mier, sťaby bolo zaspalo. Tak sa i svedčí dneska, keď je obyvateľstvo za sviatočným stolom a po stole nemá inej starosti, ako oddať sa pohodliu a tráveniu dobrého obeda.

Okolo druhej už počnú hrmieť povozy po dlažbe, poberajúc sa všetky tým istým smerom. Náš priateľ Dargaš, vyspatý po nočných námahách, občerstvený dobrým obedom, poberá sa tiež na svojej viktórii, čo ťahajú vyčesané a ogabané kone. Sú sýte a vypočinuté, ľahko im preberať nohami cifrovane a pohadzovať hlavou, na ktorej sa pestrejú stužtičky.

I jeho sused vyšiel s kočiarom pekne vylešteným, až sa ligoce na slnci. Kone majú chvosty nakrátko; vyzerajú ako kystky alebo skôr ako chvosty na tých koníkoch drevených, čo vyrezávajú hračkári deťom, strčiac miesto chvosta šutý kolček, vyrezaný zvonovite. V hrivách sú im tiež stužtičky zapletené. Pri lampách, ktoré tu i tu blesnú, keď na ne padne slnce sťa oko mačky vo tme, trasú sa chvojky zelene, ktoré sú tam zabodnuté, aby mal snáď čím striasať vetrík, čo povoz dvíha pri hýbaní. Stal si k ostatným povozom, postaveným v rade v blízkosti hostinca. Čakajú, kedy príde ten, čo mihne okom, alebo kývne hlavou, aby dal znať, že ho nadišla vôľa previezť sa trochu. Zastal si ostatný v rade, ako mu ide poriadka. Každý má ostať tam, kde sa mu ujde, keď príde na miesto.

Ledva že sa postavil, už naň zakývkali. Pekným oblúkom sa vytiahol z radu a odhrmel. Cesta bola neveľká. Ten, čo ho prišiel volať zviezol sa s ním ta, kde potrebovali jeho príležitosť. Len čo zastal pred domom, vyhrnul sa kŕdeľ sveta na ulicu: ako vidno, celá domácnosť i s deťmi. Potisli sa do povozu, čo mohli lepšie a už sa berú dlhou ulicou, čo ide k juhu. Prešli riečku, čo tu hneď vteká dolu do mora.

Za riečkou skoro prestáva, iba čo sa nachodia skupiny domov, niektoré sú na samom nábreží. Bolo prejsť popri dôležitých dielňach na poprávanie lodí. I teraz sú vytiahnuté na breh tri-štyri lode; jedna z nich dosť veľká. Dneska panuje okolo nich tichosť sviatočná; nečuje sa, ako v robotné dni, večné klepanie, natĺkanie a škrabanie. A už nevidieť iba brehy viac-menej strmé, pod nimi cesta, po samom nábreží. Na briežkoch je kamp ako na schodíku a dvíha sa pomaly až ku vrchom, čo zatvárajú obzor od západu. Kde-tu domky a kúsky obrobenej zeme. Naľavo more, dnes cele čisté, ba až modrasté, trochu sťa more v Dalmácii.

Je dnes veľmi teplo a krásne; ako vždy v lete, keď nieto vetra a dažďa, čo je v niektoré leto veľká zriedkavosť, koč sa zastavil dosť skoro pred drôtenou ohradou. Rodina sa vysypala z koča, prevliekla sa cez ohradu, kto ponad ňu, kto sa pretíska pomedzi dvoma drôtmi a našla sa na trávniku. Pravda, ani ten trávnik nie je veľmi rovný. Na miestach je premiešaný kriakmi. Ale miesto je zelené, čo ako. Deti sa hneď rozpŕchli s radostnými pokrikmi. I starí sú radi, že sú zase v prírode. Vyšli na malý kopec, za ním v plytkom údolí, akoby malej kotline, ukázal sa im stĺp dymu; dvíhal sa skoro rovno do neba. Okolo ohňa je väčšia spoločnosť, desať-dvadsať osôb. Príchodiaci, menovite deti, sa radostne primiešali k tým, čo už tam boli. Nuž zábava v rodinnom kruhu; na ňu sú pozvaní kmotrovci. Nedeľa je, je krásny čas, teplo ako málokedy. Prečo nevyužitkovať príležitosť, nestráviť popoludnie v božej prírode?

Deťom nebolo by ľahko pripraviť krajšiu zábavu. Len čo sa vidia v slobode, vlastne v hôrke, bárs je vyťatá a tiež vyhorená a príroda cele každodenná, im je to už sviatok a veselosť. Oči ožijú, líca sa začervenajú, prsia sa nadmú. Do údov vrazí nový život a sila. Nadíde potreba behať a naháňať sa, šantovať: to ináč znamená oddať sa dušou a telom vrodenému pudu, ktorý nás ženie prírode do náručia. On nakladá, aby sa vôľa prebudila, mladé údy sa vzpružili a dali sa do pohybu, nadbytok sily aby sa využil, ak má prísť ustatosť, bez ktorej nemôže byť ozajstného odpočinku. Deti mestské sú zakrpatené stvorenia: nezažijú ani polovicu toho, čo dieťa má zažiť, ak sa má vyvinúť v zdravého, práceschopného, podujímavého občana.

Výletné miesta sú tu dosť blízko. Trochu trávy, kde nieto práve močiarov, kalafatové kriaky, kde-tu chlp starej hory, ktorá nevyhorela alebo nebola vykolčovaná. I táto vatra je pod starými bukami, boj o život ich hodne nahrbil, ošarpal ich skoro o všetku okrasu zelene. Ale nič to. Čo i chudobná a biedna, je predsa len príroda. Zalieča sa srdcu nielen detí, ale i odrastených, kliesni si cestu a nájde ju rovno k nemu. Je vždy pekne, že ľud, ktorý je prinútený bývať v meste, rád sa ešte túli k prírode, v ktorej bol vlastne vyrástol, z náručia ktorej bol možno vysúdený iba nešťastnou náhodou. Považuje sa síce za mešťana, na spoločenskom rebríku zdá sa mu, že vystúpil o stupeň vyššie, honosí sa, že sa vyšvihol: ale v rozhodný okamih zase len pocíti, že je vlastne ľud zeme, že prináleží jej dušou a telom. Cit patričnosti k zemi sa mu priškrel a prisušil, nedá sa nijako zotrieť, prechodí pod starými bukmi, boj o život ich hodne nahrbil, ošarpal, učupil, iba je isté, že sa i v nich hlási k životu, keď nadíde chvíľa. Prechodí z pokolenia na pokolenie, a vtíska im svoju pečať. Schytia teda vďačne príležitosť, keď sa im nadhodí, aby sa mohli priblížiť prírode, pohovieť si v nej. V lete sa vyberajú celé rodiny: naložia ohník, upečú na ňom svoju pečienku, pozhovárajú sa medzi sebou, zahrajú sa s deťmi, zabavia sa do večera, večerom sa vracajú zas do obyčajnej vychodenej brázdy. Intravilány, čo sú za mestom od juhu a severu, sú príhodné na také výlety. Kto radšej ide taďalej, ten môže ísť do Chabunka. Tam je až príroda čosi bohatšia a rozmanitejšia. Kto hľadá, ľahko si nájde svoje miesta. Úbohé ženičky a matky, zatvorené celé týždne v domoch a dvorcoch i s deťmi, tiež rady schytia príležitosť, ak môžu ísť do prírody. Majú zámienku, že idú na kalafaty, na huby. Zbieranie púpavy je tiež dobrá príležitosť ísť do poľa a po trávnikoch zabudnúť na chvíľku na denné trampoty.

Medzitým náš priateľ doviezol ešte druhých hostí, všetko svet, čo je pozvaný na tento výlet. Keď už nemal viac po koho ísť, odobral sa, a vrátil na svoju stanicu na rohu dvoch ulíc. Najlepšie i nám ta bude, keď sa i my vrátime zas s ním do mesta. Tu sa medzitým dopečie pečienka, čo nebude dlho treba čakať, lebo je už okolo pahreby a my len toť čo sme obedovali: nevedeli by sme, čo tam hľadať, a ako sa vyhovoriť, aby sa neurazili, keď by sme sa nemohli pridružiť ich hostine a deliť s nimi baránka. Krem toho by sme snáď i zavadzali v ich spoločnosti ako piate koleso na voze. Účastníci sú všetko rodina medzi sebou, alebo aspoň krajania, možno z tej istej dediny alebo mestečka. Majú medzi sebou spoločné záujmy, spoločné radosti a rozpomienky: tie prídu zaraz do reči. Staré časy budú sa spomínať, akoby znovu prežívať. Nám by sa mohli zdať ich veľká (?) nepatrné, snáď i smiešne, bárs pre nich majú nesmiernu cenu a kúzlo: oni ich prežili a precítili, snáď i pretrpeli spoločne. I utrpenia z minulosti sa ukazujú ožiarené rozpomienkami ako niečo pekného a veselého. Načo im teda prekážať? Pripojíme sa im s radosťou, keď sa ich miestne záujmy premenia v širšie, keď vytvoria rozpomienky, ktoré nebudú zaujímať len obyvateľov jednej dediny, jedného okolia, alebo jedného ostrova, ale keď sa rozšíria na národ, na celok. Keď si vytvoria povedomie a budú ho pestovať všeobecnejšie, aby malo širší rozsah, siahalo ďalej od chotára obce, za hranice provincie, aby malo vzťahy s celým národom, ktorý je výtvor mnohých takýchto rodín.

Keď sme sa vrátili do mesta, na uliciach sme našli hodne ruchu. Mnoho sveta ide, po jednom a v skupinách kdesi, všetko sa poberá jedným smerom. Na stanici rad povozov už nie je úplný, mnoho kočov odišlo kamsi. Majiteľ povozu, Španiel dľa národnosti, je veselý a oživený. Je vrušený snáď od teploty a slnca. Možno sa mu vidí, že je dakde v nádhernom Madride, alebo veselej Seville, vidiac takýto ruch po uliciach, ten mu hádam pripomína hoc len zďaleka dni, strávené tam doma, keď sa tiež takto v nedeľu národ hrnie zástupmi pešky na jedno miesto. Bohatý a elegantný svet v kočiaroch, kde sa má vydržiavať „corrida“,[37] zápasy s býkmi: zábava, ktorú vie oceniť a úplne pochopiť iba syn tej zeme. Priblížili sa ku jeho povozu jeho krajania, mladí ľudia, pekne vystrojení; veje z nich čistotou a vzrušením. V ich ústach naše „castellano“,[38] trochu tvrdia drsné, znie plnšie a sladšie, než v ústach nás cudzincov, ktorí už nikdy neprídeme do hĺbky jeho krás. Vošli do povozu svojho krajana a pobrali sa svojou cestou.

Náš priateľ sotva zaujal svoje miesto, ako svedčí, na konci radu, zase sa musel hýbať: prišli ho zvať do jedného domu. Zamľaskal jazykom na záprah a povoz jeho zahrmel dlažbou. Prišiel pred pekný dom, vlastne skôr vilu, ktorá je trochu utiahnutá do ulice, pred ňou múrik so železnými tyčkami, za nimi živý plot z vrbiny prerastá výšku parkanu. Steny, natreté živou farbou ligotajú sa na slnci vo väčších-menších plochách, nakreslených latkami, čo sú popribíjané po stene ako na ozdobu a natreté tmavohnedou farbou.

Postál len málo a už vyšiel pán a pani zo dveriec, čo sú pri parkane, na chodník vyliaty asfaltom. Dnes je akosi mäkký; nohy doň zapadajú, skoro ako do cesta. Pán mu čosi riekol a náš priateľ kývol hlavou a podvihol ruku s bičom. Povoz sa pohol a ide živo, rachotiac tuho po dlažbe. Prišiel na hlavnú cestu; je to vlastne ulica ako druhé, ibaže vychodí na cestu, čo vedie do kampa zo severnej strany mesta. Za jednou zo širokých ulíc prešiel mestom cez rieku, vlastne v lete nepatrný potok; volá sa Rio de la Mina, potok banský, iste preto, že prechodí dolinou, kde sú bane na uhlie. Most je veľmi upotrebovaný, lebo všetko, čo sa vracia z kampa, alebo čo ide doň, prechodí z väčšej čiastky cezeň. Je zo severnej strany potoka rozložená menšia čiastka mesta. Väčšia polovica musí prejsť cezeň, ak má ísť von z mesta na tú stranu, kde je vlastne kamp patagónsky.

I teraz prechodia povozy cezeň jeden za druhým. Ak sa ktorý vracia do mesta, čaká, kým premelú tie, čo idú v protivnú stranu. Most je úzky, neprešli by dva povozy jeden pri druhom, ak by sa na ňom stretli. Nebolo by ani rozumné robiť také skúšky. Ktovie či by most vydržal takú ťarchu. Keď prešiel asi tri kvadry od mosta, mal na pravej strane nemocnicu, ktorá tu zaujíma celú kvadru štvoročnú. Je utiahnutá trochu od chodníka za parkanom a tento je vysoký zo zinkových plôch. Tak vysoký iste preto, aby ruch z ulice nedoliehal k nemocným, čo hľadajú tu tichosti a pokoja v neduhoch a nemociach, snáď i odpočinku po ťažkých namáhavých prácach. Za budovou nemocnice cesta sa rozšíri temer o päťdesiat metrov. Rad domov, čo nasledujú za nemocnicou pomkli hodne do úzadia, sťaby im tiež prekážal priveľký ruch tejto ulice. Budova nemocnice s jej vysokým parkanom tvorí tu akoby výčnelok; aspoň ten uhol, čo trčí na hlavnú ulicu.

Za nemocnicou začne sa i akosi štiepať. Rozdeľuje sa na viacej ciest, takže ich vlastne ide viacej, jedna popri druhej, temer rovnobežne a kde-tu sa i križujú. Povozy si vyberajú tú, ktorá sa im väčšmi páči; idú obyčajne jednou a vracajú sa druhou, aby sa na cestách rozdelila premávka a každej sa ušlo z nej potroche. V lete si ľahko poradiť, môžeš sa pustiť ktoroukoľvek, všetky sú dobré a súce. V zime tá strana, čo nemá dlažby, je pokrytá blatom dobre rozmieseným; miestami sú hlboké mláky, ktoré už vyzerajú skoro ako lagúny. V tie časy berie na seba všetku premávku ten neširoký kus, čo je vyložený dlažbou. Tá tiež nemôže vydržať toľkej premávky, uhýňa sa hrbatie; tvorí jamy a hrboly, sťaby chcela dať znať, že je to primnoho, čo po nej prejde. Kde sa počína táto ulica šíriť, tam na ľavej strane sa ukážu budovy ústavu Don Bosco. Zaujímajú i ony temer celú kvadru: iba jeden uhol, čo je na hlavnej ceste a pri ňom neširoké pásy pozemku z jednej a druhej strany uhla, sú zaujaté druhými domami. Od ulice zo stavby vidno len horné poschodie, lebo z tej strany je vysoký parkan, čo zatvára dvor od nej. Hlavná stavba zaujíma zadnú stranu kvadry a chodník od bolnice.[39] Na zadnej strane kvadry v budove, sú umiestené dielne a byty pre chovancov a ich vychovávateľov. Z jedného boku budovy, tvoriac jej akoby krídlo, je kostol. Štít mu je nevyhotovený, iba zadná čiastka lode s oltárom a veža. Od ulice strana kostola je dočasne zatvorená plochami zinku a doskami, kým sa stavba dokončí. Od ulice pred chrámom je iba múr, vyhnatý do istej výšky, ktorý snáď bude tvoriť pozdejšie, keď sa skončí štít tej stavby. Hlavná budova má v prvom poschodí malé obloky, v prízemí ich má vysoké klenuté. Od ulice má hlavný vchod a vo dvore je pred budovou stĺporadie, ktoré hľadí na dvor a záhradu. Budova sa zvonku zavrela a vo dvore sa odohráva život, čo sa v nej javí. Je ako staré hrady, ktoré mali vnútorné dvory a zvonku držali vchod dobre zabezpečený, aby doň nevstúpil ľahko nepriateľ.

Celá táto kvadra, s rozsiahlou budovou a vežou na kostole, vyčnieva vysoko nad okolitými domcami, sťaby nad nimi strážila.

Za nedlhým riadkom utiahnutých domov je cintorín, ohradený drevenými šrankami na stranách z hlavnej cesty. Medzi riadkom domov a jeho bočnou ohradou je hlboká priekopa, zarastená kriakmi kalafatovými, sťaby chcela zvestovať, že je tu hranica medzi mestom živých a mŕtvych.

Cintorín má dĺžku na jedno štyri kvadry. Kde prestanú jeho šranky, tu i tu sa ukážu len osamelé domce, ale okolo nich viac prázdneho miesta. Na tejto ceste ešte i pred cintorínom je dnes veľký ruch. Kočiare, vozíky sulky pre jednu, ak sa stisnú, teda pre dve osoby hemžia sa sem a tam, vystupujúc sa jeden druhému po cestách, ktorých je tu hodne. Rachot a hrmot je veľký na tejto ceste; je na to dosť široká, aby zniesla takýto i väčší ešte ruch bez zrážky a neporiadku. Peší sa hrnú temer v nepretržitom rade alebo v skupinách po krajíčku cesty, popri domoch a ohrade cintorína; všetci sa poberajú tým istým smerom a ako nebodaj tým istým cieľom. Cesty im už neostáva mnoho: tu je budova dosť vysoká zo strany južnej, má miesto murovanej, stenu zo skla, iste na záštitu od studeného vetra, ak by obrátil od juhu.

Sklenené tably sa tuho ligocú pod krovom natretým na červeno. Stavba obracia na cestu holý múr bez okrasy a obloka: iba čo v prízemí sú dvere, vlastne dverce dosť tesné a nízke a pri nich okienko. Na oboch stranách budovy sa počína ohrada vysoká, nie je síce múr, ale je skoro ako múr, lebo je zo zinkových plôch, ktoré sú veľmi vysoké. Nikde nieto medzi nimi otvoru, takže zvonku sa nedá pozerať cez ohradu, čo sa dnu robí. I v tomto ohradení nádvoria sú dvere a brány, teraz poroztvárané dokorán.

Vchádza týmito vchodami celé to množstvo, čo sa poberalo cestou, už či pešky, či v povozoch. Tu dochodia ešte vždy jeden za druhým, počkajú toľko, kým sa svet vysype, čo sa v nich doviezol, hneď sa zvrtnú a zas vracajú. Na budove veje zástava. Keď ju vetrík vystrie, na nej sa ukážu pásy, biely a červený. V hornom rohu bieleho pásu, teda pri stožiari, je štvorec modrej farby, a v ňom biela hviezda o piatich rožkoch. Zástava čilenská živá i veselá, ktorú ľúbi každý syn tejto zeme, už či je domáci a či je cudzinec a zdržuje sa tuná snáď len náhodou, viazaný záujmami.

I náš priateľ zložil rodinu pred bránou budovy, obrátil hneď koč do mesta. Zakeroval na druhú stranu, aby sa nestretal s povozmi, čo sem idú, a nemusel sa im vyhýbať. Idú temer v nepretržitom rade. Divíš sa, kde sa berie toľký svet, skadiaľ vyrastá toľký ruch, v meste, ktoré predsa nenie veľmesto. Kočiare sa ponáhľajú jeden za druhým, neraz sa i pretečú, sťaby sa báli, že neprídu načas. I peší idú rezkým krokom, tiež sa boja, aby sa azda neopozdili. Keď náš priateľ prešiel most, ktorým sa valí celá tá premávka, ktorý, zdá sa, že podkľakuje pod ťarchou toľkých povozov a peších, a bol neďaleko hlavného námestia, bol zrazu zastavený od dvoch pánov, čo stáli na rohu námestia, proti miestodržiteľovi sťaby niečo čakali. Oba sú oblečení sviatočne, vyšší a štíhlejší až vyberane. Mal vestu svetlej farby s červenkastými muškami a bielymi skvelými gombíky. Krížom cez ňu zlatá, nie hrubá retiazka od jedného vačku ku druhému, v jej prostriedku visí na krátkom prívesku neveľký medailón. Má fúziky krátko strižené, bradu oholenú. Od ucha temer od pol líca úzka zajačia labka. V ruke zvŕta tenkú paličku so strieborným gombíkom, čo predstavuje hlavu, snáď buldoga. Na hlave mu sedí svetlý klobúk s trochu tmavšou stužkou. Výraz mu je veselý, bezstarostný, oči tmavé hľadia radostne na tento svet. Jeho druh je menší, územčistý, čosi hrubší v páse. Oblečený je veľmi dobre, ale nie vyberane ako druhý. Tvár okrúhla sa mu ligoce čerstvo oholená a fúzy sa šíria dľa svojej vôle. Paličku má čosi hrubšiu. Bárs jeho nohy nepotrebujú ešte podpory, predsa on ju už užíva ku ich pomoci: nie ako jeho druh iba na znak, že ju má, ale ju nepotrebuje.

Vošli do povozu a zasadli na zadnom sedisku, menší napravo od vyššieho. Koč sa obrátil, vracia sa odkiaľ prišiel, privesiac sa ku radu druhých tam, kde sa mu dostalo miesta. Na tvárach všetkých, čo idú v povozoch, je veselosť, radosť, oživenie. Všetci vystupujú pred budovou, jedni idú rovno do brán otvorených dokorán, iní zastanú pri okienku, čo je pri dverách, kupujú si vstupenky. Náš priateľ i po tejto robote obrátil sa bez meškania. Pošvihal trochu nad koňmi, lebo sa mu zdá, že by sa mohli lepšie ponáhľať, pretiecť druhých, aby neostal na chvoste. Môže ešte uloviť do povozu dakoho z tých, čo sa opozdili. Tak vykoristí príležitosť a zarobí, čo sa dalo zarobiť.

Budova, od nej vysoký plot, čo ide na obe strany, ohrádza veľké priestranstvo, na ktorom je ruch a živo sťa na jarmoku. Spoza plota i na samú cestu dolieha hučanie sťa z kláta včiel, keď sa prášia na slnci. Na ceste sú len povozy, čo prichodia a odchádzajú, čosi i jazdcov, ktorí ostali na ceste a tak sa zdá, nemajú vôle vojsť dnuka. Majú na koni dobrý výhľad. Ponad ohradu vidia tak dobre, akoby boli kúpili vstupné. Budova pod zástavou a s oživeným diváctvom má pred sebou závodisko, na ktorom sa idú odbavovať dostihy. Uhádnuť je ľahko, čo je to: nielen pre nápis Sociedad rural,[40] ktorý zdobí prázdnu plochu steny, šíriac sa po nej temer celou dĺžkou, ale i pre tento neobyčajný ruch, ktorý je predsa priveľký na malé mesto. Kto si trochu všimol tunajších obyčají, vie, že všetky väčšie mestá a mestečká majú také priestranstvo, „hipodromo“,[41] ako ho tu volajú. Odpoludnie v nedeľu je venované všade temer tomuto šľachetnému športu.

Páni, čo náš priateľ doviezol semka, nezastavili sa pri okienku: oni majú právo vstúpiť do ohradeného priestoru i bez vstupenky. Možno sú členovia Hospodárskeho spolku, alebo si zaopatrili stále vstupenky na celé leto. Vošli jednou z brán do ohradeného priestoru, ktorý sa už hemžil obecenstvom. Budova, ktorej iba zadná stena sa vidí zvonku a zo strany, má sklá, je cele otvorená na strane, čo je obrátená na slobodné priestranstvo. Vyzerá temer ako cieňa pod krovom s hodným ústreším, štítená zo troch strán. Popri bočných sklenených stenách a prostriedkom je schodište, tým sa ľahko dostať nahor, až skoro pod samý krov. Ale ísť až dohora, bolo by zbytočné ustávanie. Sedadiel sa nájde všade i nižšie, jeden rad nad druhým, po celej dĺžke budovy: z ktoréhokoľvek miesta, zadného ako z prvého, je dobrý výhľad na priestranstvo, vlastne na lúčinu zelenú, zarastenú trávou. Prístup na ňu je zahradený šrankami a ta ďalej priečnymi žŕdkami. Tento plot ide naokolo, ale nikde netvorí uhol, ide do elipsy, sťaby ju boli vytiahli. Popri plote ide cesta dosť široká, hladká; ako sa ukazuje, veľmi dobre vychodená. Ide tiež naokolo, nemá konca: vracia sa odkiaľ vyšla. Od tribúny na stranu je vežička, pod zástavou na nej stojí výbor, ktorý riadi túto hru a udržuje poriadok.

Bolo by sa oplatilo povšimnúť si obecenstva; jeho množstvo pod červeným krovom, ale i na trávniku pod ním. Z dám väčšina ostala na tribúne, takže zakvitla klobúkmi a svetlými elegantnými toaletami sťa makové pole.

Naostatok prišli, čo majú vystupovať pri tomto výkone, kone. Nie všetky sú domácej srsti, vo väčšine sú už premiešané krvou anglickou. Obecenstva pribúda ešte vždy, priteká sťa rieka. Tribúna sa dobre zaplnila, lúčina, čo je pred ňou, až po ohrady a vežičku, hemží sa obecenstvom. Naľavo sa rozprestiera, veľký trávnik a tiež tribúna ešte dlhšia než táto: tam sa tiež hrnú diváci, čo si vzali menšie vstupenky. Ich cena je menšia, ale príjmom mali by vyvážiť miesto, kde prvá tribúna. Už obďaleč napravo je priestor pre povozy. Tých je tiež dakoľko rozostavených; majitelia majú z nich pohodlný pohľad po celú rozsiahlosť cesty, kde sa idú konať preteky.

Nazbieralo sa dosť hodne i divákov a ešte ich vždy pribúda, čo vstupného neplatili. Vidia skoro tak, ako keby boli medzi divákmi, iba natoľko je rozdiel, že sú trochu obďaleč. Zaujali miesta na medziach, plotoch ba i na krovoch stavísk, čo sú okolo závodiska. Sponad parkana, čo je od hradskej, vidno tiež hlavy podajedny pod širokým slameným klobúkom. Hýbajú sem a tam zo strany na stranu sťa jablká na konci konárov, keď sa húpajú na vetríku. Hlavy jazdcov, čo prišli z mesta na koňoch, ba i z okolitých osád snáď i vzdialenejších podnikov a samôt, robotníci, ktorí si nemohli nájsť miesta doma, aby sa neprizreli, čo sa bude robiť na tejto zábave, na ktorú je každý gauč toľme upriamený.

Behanie sa deje dľa pravidiel, ustálených od Sociedad rural, ktorá dozerá, aby sa všetko dialo v poriadku. Ledva sa postavia kone na miesto, skadiaľ majú vyraziť, všetko sa premení odrazu. Obecenstvo začne sledovať hneď od počiatku podrobnosti deja s náruživou napnutosťou, sťaby od nich záviselo šťastie a budúcnosť každého diváka. Kone, poháňané jazdcom, letia natiahnuté a ako predĺžené: vkladajú do tejto roboty všetku svoju silu a schopnosť. Letia napred bezžistne, pre svoju česť a meno, čo si vydobyli pre spokojnosť jazdca viac než pre jeho bič. Koňom je dosť vidieť kamaráta bežať, aby sa nakazil jeho príkladom a dal sa do behu. Nielen aby neostal na chvoste, ale aby ho prebehol.

Je to chvíľa napnutosti, v nej je zaujímavé stopovať nie tak beh koni, tie už tak alebo tak prídu na miesto: jeden prvej, druhý pozdejšie. Je zaujímavé pozorovať divákov. Jedni pozerajú so záujmom, bezžistní priatelia športu; vykríknu, zadivia sa, rozhorčia sa a zakľajú, keď na to príde. Ide im o vec samu, ktorá by chceli, aby vypadla, ako svedčí. Ostatní diváci tiež sú v napnutosti, ale na druhý spôsob. Mohlo by sa povedať, im nebežia opreteky kone, ale záujmy, čo sa týču každého osobne a citlive. Vzrušujú sa nie preto, že ten alebo ten kôň prebehol o hlavu toho alebo iného, ale že záujem, čo je zavesený na hlavu koňa, prebehol o jednu hlavu záujem suseda, ktorý sa pomýlil a zavesil ho na hlavu toho, čo zaostáva o pol hlavy. Sociedad rural urobila, čo bolo v jej moci, aby napomohla šport, šľachtenie konskej krvi, ale obecenstvo nemá pred očima taký nezištný cieľ a nechce ho oceniť. Používa ho ako žriedlo pohodlného zárobku, treba vedieť vynájsť a oceniť výdatnosť a silu koňa, vytrvalosť jeho údov, aby si za tú vedomosť mohol vstrčiť odmenu do vrecka. Majiteľ má odmenu, keď ich kôň prebehol druhých, zasluhuje ju za starosť okolo svojich koní. Inú odmenu, možno väčšiu, majú i takí, čo nemajú ani koňa. Sama hra ich ani nezaujíma, ale ich zaujíma, či ich záujem ostane navrchu. Stadiaľ vychodí i to rozčúlenie, napnutosť, výskanie, výkriky, nadávky, kliatby, urážky, posmeľovanie: všetko to, čo robí diváctvo behom toho výkonu. Nuž dostihy, vlastne preteky: obraz života, ako sa vykonávajú neprestajne na všetkých poliach ľudskej činnosti. Bez nich by nebolo pokroku, ostalo by hlivenie a lenivosť.

Videli sme im čiastku, môžeme si predstaviť, aký je priebeh a pokračovanie. Naše záujmy tu nejdú opreteky; lepšie, keď sa vzdialime. Na hradskej pred parkanom zas nám padnú do očí ohorení od slnca, vyšľahaní patagónskym vetrom gauči. Sledujú spoza parkana, sediac na koni, podrobnosti tohto deja. Ich zaujíma sama hra, menovite kôň, stopujú mu výkony s pohnutím. Ak sa náhodou dobre vodí koníku domáceho pôvodu, to im je dosť, to im je odmena a radosť. Oni ľúbia úprimne všetko svoje domáce, čo videli vzniknúť a vzrastať pred svojimi očima, hoc i to nevyzerá pekne i ak sa nemôže dať napreteky s cudzím. Cenia cudzie, neznižujú mu cenu, ani nepodceňujú ho, ale nadovšetko ľúbia svoje.

Oni sledujú vec kvôli nej. Mali by mať miesto nie za parkanom, ale tam niekde pred tribúnou, aby sa mohli pohodlne venovať svojej záľube. Pri nich by mali byť tí, čo sem prišli kvôli športu a majú jeho ciele pred očima.

Najväčšiu pochvalu zasluhujú kone. Bez bočných ohľadov sa rútia napred, napriahajú sily, aby obstáli, vydobyli víťazstvo. Ich celá práca a vystupovanie je čestné a šľachetné.

A vonku kočiare ustavične hrmia, dovážajúc tých, čo sa opozdili, ale môžu ešte zastihnúť mnoho čísel, použiť príležitosť ku hre na toho alebo iného behúňa. I povozy idú ako na dostihoch, pretekajú sa, aby čím viac ráz molhli obrátiť a tým viac zárobku dosiahnuť. Preteky presadené do života a naozajstné.

Keď sa vrátime, po ruchu na závodisku, mesto zdá sa nám tiché, skoro mŕtve. I nie bez príčiny, ostalo temer prázdne. Obyvateľstvo je na výletoch a na závodisku, mestu sa akoby bol život vyčapoval, sťa chorému, ktorý sa stočil z krvi a leží polozamretý. Ulice sú prázdne a zamĺkle. Domy zatvorené, nemé, so spustenými záclonami. Visí nad mestom nálada, ktorú ľahko pozná a vycíti pracujúci človek a vďačne ju považuje za nedeľný odpočinok, lebo cez týždeň ustal v práci a trmácaní životom, ktorým treba prebŕdať, kde je práve najťažší a najprotivnejší. Týmto ustatým nedeľná nálada kľudu, alebo ako ju zbežne označujú, nudy, lahodí. Svet a kľukaté cesty, ktorými treba ísť za výdobytkami a prospechom, zabudnú sa aspoň v túto chvíľu; nastáva akoby oddych v pretekoch všedného života, zloží sa ťarcha a zbierajú sa nové sily vziať ju zajtra na plecia a vláčiť znovu. Keď sa beží opreteky.

Je tichosť naokolo, iba čo sa čuje snáď i to zďaleka, akoby z druhého sveta, hrmenie koča, zas škrekot dieťaťa, ktoré mama predsa musela nechať doma, lebo ho nemohla odniesť na dostihy alebo na návštevu. Sú vôbec po mestách tie popoludnia všade akosi jednaké, ale iba v lete, keď sa obyvateľstvo vymelie do okolia.

No o šiestej večer sa už vracajú z dostihov. Koče zas závodia medzi sebou; ktorý urobí viac ráz cestu na závodisko: Hrmia po uliciach, vysýpajú tých, čo doviezli na námestí alebo rovno pred ich bytmi a domami. Vracajú sa zaraz na závodisko, po druhých, čo sa snáď ešte opozdili. Na vysokej žrdi je stiahnutá zástava, návštevníci sa vysypali na cestu, spomínajúc príhody a podrobnosti dostihov. Vidno tváre spokojné, oživené a usmiate, ak stávky vypadli dobre, ale zas i nakysnuté a čo sa usmievajú nasilu, koho uhryzlo, myslí, že sa mu stala krivda. Nechcú povážiť, že je hra taká, že po nej býva i tých, čo vyhrali a nechybuje ani takých, čo prehrali. Keby nebolo výhry a prehry, dostihy by boli meranie a posudzovanie sily a rýchlosti koní: ale ktovie, či by bol na takých dostihoch, vlastne pretekoch, ten stisk a záujem toľký ako dneska.

Mesto akoby ožilo, život sa doň zas vrátil. Matky, čo si dovolili utiecť z domáceho žalára trochu na slobodu a užiť pekného počasia, vracajú sa so strachom, prezerajú naponáhle dom, či nie je obrátený čím hore, tým dolu, prezerajú deti, či sa im nestalo niečo v ich neprítomnosti. Všímajú si zvlášte kojencov, či im fľaša tá, čo pripravila druhá osoba, nezaškodila; či nenastydli. V neprítomnosti matky, ľahko že ich vyniesli na dvor, počasie bolo lákavé a deti sa pýtajú von. Možno budú mať i zapálenie pľúc! Ak sa neprihodilo nič nového, je veselosť veľká. Ale sa stáva, že býva i plač, keď sa matka vráti takto z výletu. Dieťa nájde premenené, nepokojné alebo práve v plači. Tu hneď starosti každodenné rozoženú sviatočnú náladu; chvíľka veselosti minula a miesto nej sa robia sľuby, že nikdy-nikdy už nenechajú svoje deti v cudzích rukách, nedajú sa vyvábiť na prechádzky a kratochvíle.

Ale život vo všeobecnosti tečie svojím riadnym tokom vzdor týmto nehodám. Mládež, čo prišla z dostihov, ostane vonku; prechádza po chodníkoch námestia, poslúchajúc hudbu bandy. Tá vyhráva v túto hodinu v kiosku na námestí. Počasie je príjemné ako málokedy, mládež využíva, čo môže, čerstvý vzduch a peknú hudbu. Jej čiastka, viac elegantná, spustila sa do hlavnej ulice; mužskí stoja na nárožiach, kochajúc sa pohľadom na osoby, čo sa prechádzajú chodníkom. Zídu na um dostihy, ibaže na týchto nehrá sa iba o peňažné výhry, ale i o druhé záujmy, také napríklad, čo dávajú životu kúzlo a pravý zmysel. Táto obyčaj vystávať na nárožiach pochodí vlastne z hlavných miest, kde sa tiež známi takto snímajú a trávia čas, určený k prechádzke, rozhovorom a pozorovaním. Pravda, naše mesto nie je tak veľké, aby toto postávanie mohlo byť tak príťažlivé a zaujímavé ako vo veľmestách.

Keď skončí muzika, dámy sa utiahnu z ulice a námestia; páni idú do svojich klubov užiť, ako obyčajne pred večerou, svoj aperital.[42] Pretriasajú sa zas príhody dňa, menovite, ak sa čo neobyčajného stalo na dostihoch; hádžu sa kocky, komu prichodí znášať útrovy počastovania, čo vyvádza ten v bielej kitli hosťom okolo stola. Mieša občerstvenia a nápoje znalecky, rozostavuje poháre a poháriky dľa vkusu a vôle každému z hosťov. Tu sa vybavia neraz mimochodom obchodné a iné záležitosti. Vôbec, kto má záujem plávať s prúdom, byť medzi rozhodujúcimi, stopovať zblízka prúdy spoločenského života, dozvedieť sa najnovšie novinky, vôbec kto chce sa držať napovrchu, urobí dobre, keď nezmešká tieto dostihy a závody. Pred týmto dlhým stolom stojac lebo práve sediac na vysokom stolci, užívajúc občerstvenia po skončenej práci a na skoku do domu ku rodinným radostiam a pôžitkom, ľudia sú snáď mäkší a prístupnejší než za písacím stolom vo svojich pisárňach.

Je síce niekomu proti srsti liať pred obedom zbytočnú tekutinu do úbohého žalúdka. Ten neraz pýta hádam i netrpezlive vystíha niečo súcejšieho, než čo sa tu meria; ale človek je spoločenské stvorenie, jeho povinnosť je podrobiť sa obyčajam raz prijatým a uznaným, klamať žalúdok, dajúc mu miesto niečoho záživného tekutiny.

Po večeri, kto nerád ostane doma alebo nerád ide spať so sliepkami, môže ešte zájsť na most cestujúcich. V nedeľu, ale i v stred týždňa, ak je počasie ako dnes, rado vyjde naň obyvateľstvo Punta Arenas dýchať morský vzduch. V zime a vo dňoch vetra nikomu by nezišlo na um prísť sa zimiť, ak je vietor, a ten sa cíti dvojnásobne. No dnes ho nebolo celý deň; i on mal svoj nedeľný odpočinok, zimy necítiť: dýše sa veľmi príjemne na tomto mieste, kde vzduch razí parami mora. Ale s tými parami ani v lete, bárs je i trochu teplejšie, nieto tej veľkej presýtenosti ako v krajoch horúcich. Je na moste kde-tu lavica pri zábradlí. Kto chce, môže si odpočinúť, môže sa i utiahnuť. Ak má čo komu povedať alebo sa čím zveriť, môže i to urobiť veľmi pekne pod hviezdami južného neba. Tie sú tu práve tak mlčanlivé ako i hviezdy severnej oblohy.

Veľmi chvália znalci tunajšie letné noci, ba i zimné. Tie majú tú veľkú výhodu, že sú dlhé. Tma trvá temer od tretej odpoludnia, skoro do pol deviatej ráno. V lete sú zas skrivodlive krátke; z noci temer neostane iba súmrak, ktorý sa roztiahne až do svitania. V lete nieto veľkej príležitosti kochať sa nocou a jej krásami. Na Nový rok, vlastne na Silvestra, nieto takrečeno kedy vypáliť ohňostroje, bez ktorých sa akosi nesladí vstúpiť do roku nového. Ohňostroj, ako vieme, ak má účinkovať ako svedčí, vyhľadáva noc, i to noc tmavú. No už akokoľvek v lete alebo podjeseň, ba i v zime, noci sú krásne; na každý pád krajšie než deň. Pre ten vietor, čo vo dne kazí radosť, ale na šťastie ide s kurami spať a po noci dá pokoj svetu. Po takom dni, kde vietor besnel, večer sa predstaví ešte krajšie. Nebo a more je plné taju a poézie; východ slnca je úchvatnou hrou farieb. Zdalo by sa preháňaním, keby sme ju takú znázornili štetcom.

Iste pre tieto noci má Punta Arenas tiež svojich nočných obyvateľov, snáď viac, než ktoré druhé mesto. Tí, pravda, nejdú obdivovať východy a západy slnca, ale na každý pád berú noc za deň a deň ti pretvoria v noc; veď naostatok i spať načim. Ale sa nedá tajiť ani to, že sa nájde dosť milovníkov prírody, ktorí robia opačne. Vstávajú zavčasu, menovite v lete a hneď zrána vyjdú do prírody, obyčajne na breh mora; prvej než sa prebudí patagónec. Nuž vyčerpal sa i denný poriadok nedele, už by nebolo čo iného robiť, veď naostatok sme sa prešli i tichým večerným vzduchom nad morom, ktoré pod nami čľapotalo tichučko, sťaby nám šepkalo, že je ozaj pekná a milá táto prechádzka, ale že naostatok i program treba zatvoriť a ísť na odpočinok. Tento kraj je bohatý na statok; nemohol by stroviť mäso, ktoré každoročne po kampoch pribúda. Toho nadbytku zbavujú kraj frigorifiky: vyvážajú ho na miesta, kde ho je primálo. Krem tých, čo sú v robote vonku, nachodí sa v Punta Arenas, založený tiež na účastiny, kde sa obriadi hodný počet statku. Pri ňom je zariadená továreň na mäsové konzervy a druhé články, ktoré sa dajú vyrábať z odpadkov mäsa a kostí. Je to podnik dôležitý, príhodne zariadený a dobre vedený. Tu sa neodhadzuje ničoho, nestratia sa ani nepatrné odpadky, ktoré sa hádam prvej zdali veličinou, ktorá sa nebrala do ohľadu. Toto podujatie dáva pekný čistý osoh svojím účastinárom. Z jeho ľadových skladov i mesto sa zaopatruje tu i tu mäsom: ibaže sa na toto mäso všeobecne šomre: že nie je tak chutné ako mäso čerstvé. Iní sú mienky, že toto mäso je práve tak dobré a chutné ako mäso čerstvé: mohlo by sa mu snáď vytknúť, že nedáva tak dobrej polievky, tak chutnej a mocnej totiž, ako čerstvé. Mäso z týchto skladov prichodí v zime na jatku, keď sú cesty pokazené po dažďoch a statok sa nedá ľahko doháňať z kampa. Držať ho nablízku nieto kde, mesto nemá toľkých pašienkov, aby sa do nich spratal všetok statok na zimu, čo by mohol vystačiť na dennú spotrebu. Pozemky, čo sú okolo mesta, už sú dávno v súkromných rukách a čiastočne využívané s väčším úžitkom, než by mohol dať pašienok. Mohlo by sa ešte najľahšie odpomôcť tomu nedostatku pilným obrábaním poľa tu na okolí, aby dávalo viac krmu a lepšieho, než môžu dať cele obyčajné pašienky.

Majiteľ podniku v zime nejde predávať statok v malých čiastkach. Drží ho v nižných kampoch na pokoji, lebo preháňanie vždy a zvlášte v zime mu škodí. Statok sám v sebe oslabený v preháňaní, priveľmi ustane a môže ochorieť, tým viac, že ovce sú kotné, potrebujú pokoj. Keby ho išli vylučovať, statok sa zbíja do hŕby a nakazí sa prašinou, ak sa nájde dakoľko kusov medzi ním nečistých, ako sa môže ľahko nájsť. Prašina, keď sa v zime začne šíriť, je choroba medzi ovcami veľmi povážlivá. Bola by škoda kvôli mäsu na jatky vnášať do podnikov toľké nebezpečia a škody, keď beztoho sa môže nájsť pohodlný prostriedok. A prostriedok istý je frigorifik.

Mäso z frigorifiku je dobré, vzdor opačnému tvrdeniu. Statok prišiel naň v jeseni, keď bol najlepšie vytučený a mal mäso najchutnejšie. Je ono hneď na pohľad veľmi pekné, tak zmrznuté. Každý kus je zastrčený do vrecka z bieleho čistého tylu, vidno mu zďaleka, aká bola čistota pri celom zaobchodení s ním. Pred varením netreba mu dať iba pomaly rozmrznúť, a pečienka z neho je veľmi chutná, chutnejšia než z mäsa čerstvého.

Továreň tá je neďaleko mesta, kde má i niečo pozemkov. Je pri továrni oddiel na vytápanie loja. Loj sa málokedy vytápa v týchto časoch, a z väčšej čiastky zanikli podujatia, čo ho prvej topili, vlastne nepracujú; dnes nikomu by sa nevyplatilo kupovať statok kvôli loju a pre loj pohodiť mäso.

V starých časoch, keď mäso nemalo odbytu, čo má dnes, bolo ináč: zmrznuté sa nevyvážalo vtedy ešte vôbec. Majitelia podnikov si nevedeli rady so statkom, lebo sa riadne množil a neubýval, ako vyžaduje dobré hospodárstvo.

Mäsiar kúpil niečo, ale toho mohlo byť málo, skoro nič v porovnaní s ohromným nadbytkom. Majiteľ podniku bol rád, že sa mohol sprostiť starých oviec a dostať za ne čo-to. Vtedy to bolo, keď sa mäso predávalo odpoly darmo. Statok, čo nebol na držanie, išiel do dielní na vytápanie loja. Loj mal vždy odbyt dosť dobrý. Mäsová kaša, čo ostala v kotli, dávala sa ošípaným, ktorých sa chovalo v tie časy viac ako teraz; keď sa vytučili ako-tak, tiež išli na jatky. Tieto časy pominuli chytro. Roku 1906 už sa predávala hovädzina 35 centavov, baranina 20 cent., vôl stál 65 pečí, krava 60, jahňa 6, ovca 8. Od tých čias cena mäsa stúpala ustavične a cena statku tiež. Vôl sa môže kúpiť v Patagónii za tie peniaze dneska, ako kde inde, lebo vývozom statku, vlastne mäsa, ceny začali byť vo váhe s cenami inde. Rýchlejšia a ľahšia premávka vo svete, je riaditeľ cenám: povýši ich, kde boli prinízke a poníži, kde sa podvihli privysoko, uvádzajúc poriadok a rovnováhu vo veľkom a veľmi zložitom hospodárstve sveta. Ale ani premávka sama v sebe nebola by mohla tak chytro vyrovnať ceny, keby nie ľudský vynález, ktorý umožnil, že v ľadovej komore môže sa odrazu odviesť na tisíce statku vo stôsoch, práve tak, ako vrecia pšenice alebo kávy.

Za mäsom, ktoré bolo za nič, banuje chudoba, ale tiež nemá k tomu príčiny. Povýšením cien statku, podvihlo sa bohatstvo kraja a svet nestratil ničoho, lebo má väčšie zárobky, z ktorých zas môže si kúpiť i mäsa, bárs je nie drahšie.

Tak dnes už nieto tých podujatí na dochovávanie ošípaných ako kedysi, ktoré pracujú ešte, nepracujú v takých rozmeroch ako vtedy. Ošípané sa nekŕmia mäsom, aspoň nie ovčím. Ovčiarstvo zaviedlo si iné poriadky, staré ovce bez zubov sa nedržia po podnikoch; bolo by ich vinovatosť držať, keď môžu byť miesto nich mladé, ktoré prezimujú istejšie, majú jahňa lepšie a vlny omnoho viac a lepšej akosti. Ovca sa dnes môže predať výhodne i na mäso, ak sa nečaká, kým ostarie a bude bez zubov.

Vo fabrikách na loj bývalo predtým roboty skoro cez celú zimu. Loj sa nalieval do foriem sťa švajčiarsky syr, v takých brúsoch predával sa do priemyslových závodov, najviac na mydlo a čosi sa ho predávalo do niektorých krajov i na jedenie. Mnoho sa z neho spracovalo iste i v dielňach na umelé maslo. Lojáreň mala okrem loja kožu, na nej ostalo neraz i vlny, že sa mohla predať na stranu. Naostatok sa vykŕmilo i ošípaných, z tých tiež čosi ostalo osohu. Z odpadkov pri vytápaní loja sa tvoril výtečný hnoj, ktorý sa upotreboval v záhradách tých podnikov, ktoré obyčajne pestujú i zeleniny vo veľkom. Dneska, pravda, úbohé ošípané miesto polievky z varenej baraniny musia sa uspokojiť mäsom starých kobýl. To nie je tak chutné ako varená baranina a ani kobylieho mäsa nieto tak často a ostanú im len droby a pľúca z bijárne. Ostatne im teraz dávajú krmu rastlinného viac než predtým, čo sa im toľme nepáči, bárs burgyňa nie je najhoršia. Ináče premena v kŕmení ošípaných je na osoh. Prasacina z takého kusa, čo sa vytučil na mäse, nemá chuť ako mäso z kusov, čo mali rastlinnú potravu. Tieto podujatia chovajú ošípané domáce, ale ich miešajú s berkshire alebo yorkshirom.[43]

Pri týchto podujatiach vídať väčšie kusy obrobenej zeme, tie ukazujú, aké je ona bohatstvo. Sadí sa burgyňa, niečo i zemiakov, seje sa ovos alebo i polovina, a dáva sa ošípaným ako zelina a tráva; kosí sa najviac, kým je zelená a zrno nezazrelo. Majitelia týchto podujatí musia dovážať plevy a otruby z druhých strán pre svojich chovancov: články, za ktoré sa platia veľké peniaze. Chovanie ošípaných nenie tak výnosné dneska, ako bývalo kedysi, kým sa pestovalo ako mimochodom ku využitkovaniu odpadkov v lojárňach. A ak musia dovážať zvonku za drahé peniaze, čo ošípaným treba, taký obchod vypadne nevýhodne. Keby snáď urobili vážnejší pokus, mohli by mať doma, čo musia kupovať inde. Ovos sa darí veľmi dobre, dozrel by úplne, keby ho nekosili zavčasu. Dozrel by snáď i jačmeň, menovite, keby sa siali rané druhy. Ďatelinu tu nesejú, bárs ďatelina je omnoho výnosnejšia a záživnejšia než ovsená slama, zvlášte keď sa z nej reže sečka.

Roľníctvo je vôbec nevyvinuté, zaoberá sa ním málokto, i to povrchne. Ani sa nemá kto ním zanášať, jesto primnoho iných zdrojov výživy a zárobkov, ktoré sa hádam zdajú byť ľahšie, výnosnejšie a menej namáhavé než práca roľníka. Tí, ktorí roľníčia, nemajú od nikoho poučenia, ako by si prácu obľahčili; urobili ju výnosnejšou a zvlášte, akoby mohli využívať výdatnejšie svoje zeme.

Na sever od mesta je vystavená mestská bijáreň, dosť primerane a výstavne. Cez ňu musí prejsť mäso, čo sa seká po jatkách v meste. Je už od rokov pod dozorom dobrých veterinárov; tí dozerajú na statok, ktorý sa bije. Mesto má povereníkov i vo frigorifikoch, čo dozerajú na mäso. Táto služba ide po frigorifikoch hladko, v meste sa seká mäso dobré a zdravé. Aspoň dosiaľ sa od mäsa neukázal ani jeden prípad nemoci.

V najbližšom okolí mesta, ale zas i ďalej od neho, nachodia sa i mliekárne. Mliekáreň je podujatie dosť jednoduché: kus poľa, kde sa môžu pásť kravy v zime-lete. V záujme je majiteľa, aby mal krmu na zimu, ak by ho prikvačila tuhá. Stohy krmu a šopy nie sú veľmi značné; sena a či slamy nenájde sa na stučnenie, ale obyčajne sa nájde toľko, aby bolo, ak by bieda pritisla. Zimy sú nie tak zlé, ako sa predpokladá na túto zemepisnú polohu, krava nájde i v zime čo odhryznúť. Vieme, že vie vyhriebsť spod snehu pašu; nuž majitelia sa spoliehajú i na kravu, že sa bude hľadieť zachrániť. Poniektorí majitelia mliekární vedia veľmi dobre, že čo nasypeš do mlyna, to melie. Nahliadli, že treba sa o kravy lepšie postarať a majú riadne stajne, držia kravy na nej aspoň cez zimu, i kŕmia ich riadne. Držia už kravy jemnejších druhov, dojky dobré a ich statok vyzerá čisto a dobre.

Väčšina drží kravy domáce, medzi ktorými natrafiť neraz na dojky výtečné, a nechávajú ich na slobode, ako iný rožný statok sa drží hockde v kampe. Kravičky sa zaobídu, ako vedia, i na mraze i v slote. Držia sa tiež zásady, ktorú i starý Lichard[44] prízvukoval, že je krava mlyn. Čo nasypeš, to i melie. Mliekári, čo nasýpajú primálo a neraz i nič, nemajú čo posielať svojmu odberateľovi, keď nastanú najhoršie časy: dažde, alebo práve snehy. Mlieko je článok, ktorý sa nedá napodobniť ani múkou, ani druhými látkami. Naliať mu vody, aby ho bolo hodne, bolo by ľahko. Prijíma ju v akomkoľvek pomere, ale sa pozná zaraz, že je krstené. Také mlieko nerobí smotany a je veľmi riedke. Ak mu namiešaš súčiastok, čo doň nepatria, tie padajú na dno, usadia sa tuho a neraz priškrejú o nádobu, že ich ťažko z nej oškriabať.

Dosť na tom, krava nemôže plniť svoju povinnosť v zime, ako by si majiteľ mliekárne prial: má ona druhú starosť, než dodávať mlieko gazdovi. Trápi sa a obhadzuje, aby našla čo-to, čím zaokryť potreby svoje, ktoré sú ozaj naliehavé. Dlhé dažde, s nimi premiešané mrazy, šibú a sušia úbohú kravu, zberajú z nej loj i mäso, ak nemá teplého prístrešia a dobrého záživného krmu. Krava, len čo sa ukážu dva-tri dni núdze a hladu, prvé, čo urobí, je, že zastaví odrazu vyrábanie mlieka. Vie, že je v ňom záživy a nerada by ju rozmrhať nemilobohu. Tak sa stáva, že v zime dáva najmenej mlieka, práve keď by sa ho minulo najviac, veď je v zime mnoho chorých a dengľavých, čo by mali byť na mliečnej chôve, aby sa mohli postaviť na nohy. Tí si musia vypomáhať v také časy zhusteným mliekom, čo sa predáva v puškách po obchodoch.

Ale toto mlieko nemá tej chuti, čo mlieko živé a príde pridraho. Krem dopravy musí platiť clo z úvozu, čo je konečne slušné. V krajine sa nachodia tiež podujatia na vyrábanie takého mlieka. Štát má trochu povinnosť štítiť domáci priemysel pred cudzozemskými výrobkami, lebo je v ňom domáci kapitál a zárobok ľudu. Obecenstvu zas, čo potrebuje mlieko, tá daň zavadzia, noviny hromžia na ňu, jej privlastňujú drahotu a nedostatok mlieka. Podujatia zas, ktoré držia svoje kravy na stajni, majú síce i v zlých časoch mlieka, ale majú i väčšie trovy: hľadia ich teda zaokryť práve v tých zlých časoch, keď je o mlieko najväčšia núdza. A tak sa zdá, zaokrývajú ich, že sa nemajú prečo žalovať. Majú práve v zime najlepšie zárobky, keď iní mliekári vypriahnu a k tomu povďačnosť rodín, že im dodávali mlieko v najhoršie časy. Ani jedno z týchto podujatí nestačí vyrábať maslo, syr a druhé takéto články a nebude ich vyrábať tak skoro. Má odbyt na čerstvé mlieko na zimu, i leto, keby ho bolo snáď ešte raz toľko.

Núdza o mlieko a jeho vysoká cena je otázka veľmi páľčivá a taká, ktorú obyvateľstvo znáša najťažšie. V tomto ohľade mohlo by sa snáď uviesť, že sa mesto snáď prenáhlilo, postaviac sa privčas do radu veľkých miest sebe na škodu a nevýhodu svojho obyvateľstva. Háji to miesto trochu primerave a bezohľadne. V strednej čiastke mesta je zakázané držať stajne. Ani kone sa nesmú držať na stajni, o kravách a ošípaných ani nehovoriac. Stajňa v meste naostatok nebola by tak nebezpečná, keby bola dobre stavaná, aby sa mohla držať čisto: keby mohla stekať hnojovka a mohla sa umývať a čistiť. Vo Viedni boli stajne v samom Burgu[45] a Viedeň nebola mesto nečisté. Punta Arenas mohla dovoliť ešte za dakoľko rokov držať kravy i v samom meste. Deti by mali mlieko živé, nemuseli by piť nebezpečné mlieko mŕtve. Po dedinách sú stajne v blízkosti samých domov a nákaz sa tam málo vída vzdor tomu, že kanalizácie nieto a mnoho ráz chybuje i vody ku vymývaniu takých miest; V Santiagu na Alamedu,[46] kde je hlavná prechádzka, prichádzajú každé ráno kravy; obyvateľstvo prichodí na také miesta, pije teplé mlieko, čo ženičky nadoja pred očima obecenstva: a Santiago zato je ešte vždy mesto veľmi značné a nie práve nečisté. Keď nie kravy, bolo by sa mohlo dovoliť aspoň kozy držať. Koza je zviera veľmi čistotné, skromné, temer neoceniteľné pre rodinu, zvlášte chudobnú. Uspokojí sa čímkoľvek, privykne i na mäso, vydrží biedu, má veľmi zdravé, chutné mlieko. Krem toho koza neroznáša chorobné zárodky: nieto sa od nej čo obávať. Pes je v tej veci nebezpečnejší alebo mačka a predsa sa mu dovolí bývať v dome. Na uliciach sú ich celé kŕdle a deti sa s nimi hrajú celé dni. Chudobný človek nesmie držať užitočné zviera v svojom dvore, ak chce bývať bližšie k svojej pisárni alebo obchodu, kde mu je každodenné zamestnanie. Nepatrní, chudobní hostinskí vylievajú pomyje a odpadky z kuchyne a jedálne do kanálov, miesto, aby mohli chovať na nich brava, ktorého by v zime mohli zaklať a svojich hosťov aspoň kedy-tedy potešiť prasacinou, dochovanou pri dome. Je ľúto pozerať na chudobných starých ľudí, ktorí dochodia z obvodu mesta do panskej jeho čiastky zbierať pomyje po hostincoch a odnášať ich na veľké diaľky svojim ošípaným.

Punta Arenas počala sa vzmáhať a vzrastať odrazu a neočakávane. Bolo sa o nej rozchýrilo veľmi chytro, že sa v jej okolí vynašli ložiská zlata. Začali sa hrnúť ľudia, ktorí majú chuti skúsiť šťastie zo všetkých strán. Bohatstvo priťahuje zďaleka a menovite zlato, ktorého farba a lesk je pravý predstaviteľ bohatstva. Medzi tými, čo na ten chýr prišli, boli i Juhoslaviani. Menovite s pánom Popperom prišla ich odrazu celá výprava z Buenos Aires. Vodca tej výpravy nepochodil zle. Čo s ním boli, či sa tiež obohatili, o tom nikto nič nehovorí a dneska nie je ľahko zisťovať veci, čo sa tak dávno stali. Isté je, že jedna čiastka z nich zaviazla tuná. Tí iste nemohli nakopať zlata toľko, aby im vystalo na spiatočnú cestu a odmenilo ich námahy, ako si predkladali. No tí si našli iste pozdejšie druhú úspešnú robotu a tiež neobanovali, že tu ostali. Našli zlato, ale nie na ceste, na ktorej ho hľadali.

No zlata bolo dosť, môže sa smelo povedať, že by sa ho našlo i teraz. Najhoršie je, že bude takých miest málo, ako tu v úžine Magallanesa alebo na Ohňovej zemi v zátoke San Sebastian, kde sa ho odrazu našlo veľké ložisko. Je viac roztratené na mnohých miestach a po troche. Je mnoho hľadania a ešte viac kopania a istota malá, či sa robota vyplatí. Nie je ľahko hneď natrafiť na ozajstné miesto, kde sedí zmok, čo ho nosí. Niektorí, čo také miesto našli, v krátkom čase zbohatli. Podajedni ostali tuná a mali základ ku ďalším podujatiam. Tí svoje zlato dobre vynaložili a vedeli s ním šafáriť. Iní sa s ním zobrali a odišli domov. So zlatom sa vynášalo bohatstvo z tohoto kraja. Nebolo to slušné ani v poriadku: zlato by bolo malo ostať tu dopomáhať ku rozkvetu a zveľaďku kraja. Nakoľko sa dá vyrozumieť, zlato, čo sa našlo, bolo uložené v nánesoch, kam ho voda doniesla spolu so štrkom a pieskom. Je v takom nánese naspodku, dakedy vo veľkej hĺbke na dakoľko metrov zamiešané medzi štrkom a pieskom, takže ho načim hľadať a vycúdiť. To je robota dosť babrivá, asi taká, ako keby sme mali v stohu slamy hľadať stratenú ihlu. Na prvý pohľad by pochyboval, či ho nájdeš v toľkej hŕbe a vycúdiš, ale kto má v tom zbehlosť, jemu to nie je nič nemožného ani tak ťažkého. Nebolo by treba len spáliť ten stoh, popol povymývať, nech by ho voda odniesla: ihla by sa našla kdesi na dne.

Skoro práve tak sa cúdi i to zlato. Štrk alebo už piesok hádže na žľab, kde voda tečie dosť tuho a odnesie, čo môže uniesť, kamenie a piesok jej je ľahko poodnášať dolu žlebom, ale zlato je už priťažké; ono padá na dno, ak je dno trochu rapavé, ostane na ňom, naukladá sa, odkiaľ ho už netreba iba zobrať. Ale nie je ľahko naňuchať, ktorý nánes môže byť zlatonosný a ktorý nie. Na to sa vyhľadáva oko a skúsenosť a vari najväčšmi šťastie. Kopať až na dno a neraz tak hlboko a nenájsť ničoho, len piesok a štrk je sklamanie veľké. A často potká zlatokopa. Nie každý nánes máva zlaté dno.

Ak si mu ho nenašiel zlaté, príde sa postarať, aby bolo vody, čo zlato vymyje z piesku a štrku. Ak jej nieto, musíš ju naraziť odkiaľsi, alebo piesok zlatonosný prenášať ku vode. Tieto podrobnosti rozhodne zlatokop sám na mieste, dľa rozumu a dobrej skúsenosti. Vtedy si pováži a vyráta, či nebudú stáť viacej zlatých zrniek, než to nájdené zlato, čo sa kamenia dá nazbierať v tom kamení a piesku. Kto nevedel vyviesť ako svedčí tieto účty a oklamal sa v nich, narobil sa, nahľadal a našiel, ale iba toľko a možno i menej, než ho robota stála. Čo sa prerátali, zlata sa im neušlo, ale lámavica ich neminula a tá im i ostala. Pracovať v zlom podnebí, v dažďoch a mokrine je práve dobrá príležitosť zadovážiť si lámku. Na zlých miestach sa robí v lete táto robota, ale sa zas stáva, že nejeden jarok v lete nechce pracovať, nenosí ani vody: na tých miestach neostáva ako pracovať v zime, vlastne v odmäk, keď je mnoho v jarkoch vody. A práve odmäk je najhorší, lebo v odmäk sa najľahšie nadobudnú choroby.

Ale i zlatokopi sú ľudia, čo sa vycibria a nadobudnú skúsenosti. Zlatu sa nedajú vodiť za nos, vynájdu zvraty a fortiele, ktoré im ho pomôžu vybrať z piesku a kamenia. Majú kamaráta, čo sa vkradne a kdekoľvek ak nájde zlata najmenšiu stopu, prisvojí si ho a odnesie. Zlatokopovi neostane už potom druhá starosť, ako nepustiť z očí kamaráta, čo zobral zlato, aby sa mu nepodel s ním niekde a nestratil ako gáfor. Ten pomocník je živé striebro, ktoré, keď vyleješ kamkoľvek, kde je zlata, na piesok napríklad, vnikne všade a poneváč je ťažké, ide na dno. Je na zlato veľmi upriamené, kde ho napopácka v tej ceste, pojme ho sebou a či skôr ho zhltne, v takom množstve, koľko ho nájde. Zlatokopovi už potom netreba, ako lakomca prejedného dostať do moci, prisiliť ho, aby vrátil, čo zobral. Znajú fortiele, ako vytiahnuť živému striebru zlato, čo je v ňom i živé striebro zas dostať do moci, aby bolo na druhý raz na ich službu. Fortiele, ktoré by bolo prinudné tu vysvetľovať, iba treba podotknúť, že i živé striebro sa vyvŕši, kto sa mu chce dávať priveľmi do známosti. Kto s ním nevie zaobchodiť dobre a nepozná mu chodníky, ono sa vkradne i doň, dá sa mu do zubov, že sa vykývajú a vypadajú sťa zuby starých hrablí.

Za zlatom sa vláčili najviac ľudia chudobní; nejeden opustil dom, ženu a deti a dal sa zvábiť od jeho pekného lesku. Ostatne sa mu klania celý svet, slúži mu, hoc ani sa neukazuje v podobe teľaťa, ako si ho zlial kedysi Izrael na púšti. Klania sa mu všetko: tí, čo ho majú veľa, i tí, čo ho nemajú. Tí čo ho majú hodne, dozvedeli sa, že okolo Punta Areny kdesi ho je hodne a prišli tiež, alebo len poslali svojich ľudí, aby ho išli pohľadať. Boli to ľudia, čo celý život sa len zapodievajú hľadaním zlata, banskí inžinieri, ktorí i v druhých krajinách ho hľadali a kopali. Niektorý mal meno známe ako skúsený baník zlata a na ich slovo sa dalo mnoho a verilo sa im, že čo rečú, je pravda. Títo znalci našli ho i tu na mnohých miestach, lebo kto hľadá, nájde. Na tie zeme, kde bolo, zapísali sa, aby tam nik nesmel kopať, iba komu oni dovolia. Za ten zápis zaplatili štátu predpísaný poplatok podľa rozsiahlosti v hektároch. Lebo zlato by malo patriť naostatok štátu, zeme sú jeho, alebo národa so všetkým činom, čo je v nich a na nich. Ale prečo by nemohol dať štát do árendy svoje zeme za dobré peniažky? Prenajímateľ nech skúsi šťastie, či nájde v nich zlaté zrnká, ale predsa nech zaplatí, čo prislúcha.

Tí, čo prenajali takýchto zemí so zlatým bohatstvom dakoľko kusov odrazu, neišli ich sami prekopávať. Dali znať svetu, že by bolo neslušne a snáď i neskromne, keby toľké zlato malo ostať v jedných rukách. Že je slušnejšie i užitočnejšie, keď sa oň podelia s druhými za nepatrný poplatok, ba skoro za pletku. Čo ti je zaplatiť dva loty zlata, keď môžeš zaň dostať o dakoľko mesiacov dva-tri funty, alebo čo len pol funta zlata? Dali svoje dobré právo na diele; diel zapísali na pekný papier, bol i väčší i onakvejší od tej bankovky, čo prišlo ju zaň dať. Razilo z nich naďaleko, že sa prilepí na ne mnoho zlata. A podiely na tých papieroch sa predávali a kupovali po krajoch ďalekých a ľuďom, čo nikdy neslýchali o Punta Arene.

Je i tvrdohlavých, čo držia pančuchu tuho zaviazanú, práve tú, v ktorej držia svoje turáčky. Sú to tí, čo hovoria: „Kto by bol blázon, aby išiel kadekomu predať hneď funt alebo dva zlata za dva loty? Keby taký článok bol za tie peniaze na predaj, sami by ho oni kúpili a nešli po svete núkať. Nuž neveria, iba tomu, čo majú v tej pančuche; na sľuby nedajú mnoho a povedia ti doprosta: lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrastí: inými slovami, že majú radšej tie dva loty v pančuche, než všetko zlato, čo je rozosiate kdekade v zemi, keď nevedieť kde a ako ho z nej vypoďkať. Ešte ti povedia rovno do očí: „Bratku, keby to tak bolo, ako hovoríš, a mal zlata toľkú hŕbu, bol by si ty blázon volať nás do dielu!“ Prenajímatelia zlatých prielohov a záhonov vedia si dať rady i s tými, lebo čo oči nevidia, srdce neuverí: Zohnali najhorších neveriacich, ešte im platia diurná, hostia ich po ceste, ľudí, ktorí uveria, čo vidia na svoje oči. Po dobrej trakte ich doviedli k tomu zlatu, vykopali zeme toľko funtov, preosiali ju na mise, čo je ako vahan, či bude čo na ňom na dne alebo nie, keď sa vymyje. A čo oči vidia, srdce uverí. Našlo sa zlata v deviatich funtoch toľko miligramov: kto vie rátať, ľahko vyráta, koľko ho bude v toľkých kubických metroch. Kope sa na druhých miestach, skúša, všade sa ho čosi nájde; kde viac, kde menej. Potom už ľahko vyrátať, koľko ho bude na celom takom prielohu.

Vyšlo na kilá, a veru i na centy. Videli, presvedčili sa na vlastné oči, rozviazali i tú pančuchu. A predsa sa len stalo, že šupáky, čo išli na tie papiere a lúčili sa ťažko s pančuchou, tie sa nikdy viac nevrátili a nestretli s ňou. Zo zlatých kíl a centov nevyšlo ani grama zlata. Vyplnilo sa na nich staré porekadlo o vrabci a zajaci. A škoda, bolo čierno na bielom, a svedkovia boli, i neveriaci Tomáši: ľudia, čo zasluhujú dôvery.

Príčiny tých mnohých nepodarených pokusov, skúšok a nezdarov pri vymývaní zlata vyratovať a rozberať do podrobností po nečase neviedlo už ku navráteniu groší, čo sa dali vyvábiť z pančúch, ale predsa sa môže spomenúť, že sa nestalo bosoráctvo: zlato sa neprepadlo do zeme, čo sa ukázalo vo vahanoch, keď zem prehrabali. Robotníci, čo narábali s vahanmi, fajčili a vedeli, čo fajčili a kde padá popol zo zlatonosných cigariek.

Ale ľad sa prelomil, nevera mala zubadlo a musela mlčať. Spoločnosti na podiely sa množili s krásnymi účastinami, rástli ako huby po daždi. Účastiny sa predávali na burzách alebo sa aspoň značili: to všetko prvej, než otvorili roboty okolo zlatej zeme. Treba uznať, že pri pokusoch nefajčilo sa všade. Zlato, čo sa našlo vo vahane, pochádzalo zo zeme. Tie spoločnosti i ďalej pokročili, začali kopať a vymývať. Ale ani pri nich nikdy nevyšlo, ako by bolo malo dľa výpočtu. Vždy ho len vychodilo menej. Pekné účastiny začali klesať, sťa keď sa uľahne našuchorená kopa sena, alebo keď sa rozpúšťa na slnci pekný zámok zo snehu. Mali pekný zovňajšok, ale kvôli nemu nik ich nešiel kupovať. Dneska už stratili cenu úplne. Slúžia kde-tu ako rozpomienka na tie časy, keď bolo v tomto meste účastinárov a milionárov skoro toľko, koľko obyvateľov.

Boli to časy ozaj zlaté v Punta Arenas. Tí, čo ich zažívali a hrali snáď i zástoj v ich behu, keď na ne pomyslia, nie sú istí, či to nebol iba sen. Nežilo sa v šedej skutočnosti, ale vo svete vybájenom, umele vytvorenom, ktorého ovzduším miesto prachu a piesku ako dneska, keď duje vietor, poletoval zlatý prach a padal po ľuďoch a pomeroch. Peniaze poukrývané po útulných kútoch a truhlách vychodili na svetlo božie, prisúšali sa, išli do obehu, kolovali medzi ľuďmi sťa jarky, ba rieky a prúdy. Neboli pripútané na jedno miesto: prechodili z ruky do ruky: pomáhali vyrábať nových boháčov, starých osvedčených zas socať medzi veľké stádo nemajetných a chudobných. Kupčenie s podielmi išlo neprestajne. V Punta Arenas bola i burza: bolo ich, čo v nej bývali pečení-varení, kupovali a predávali. Za dlhým stolom, kde boli kalíšky a poháriky, odbavovali sa dôležité diela. Lietali tisíce z ruky do ruky a v tomto kolovaní bohatstva odkvaplo i tým, čo stáli na strane. Noví boháči boli žičlivejší než starí, dávali oročky a trakty. Šampanské tieklo a rozlievalo sa. Bolo mnoho zárobku a každá služba sa platila štedro. Robili sa výpravy po kampoch, hľadalo sa, kutalo a kopalo na všetky strany. Tvorili sa nové a nové spoločnosti. Všade sa nachodilo zlata a bohatstva. Sprostredkovatelia a priekupci zaberali účastiny na hŕby a niesli ich do veľmiest v Južnej Amerike na odpredaj. Nachodili kupovateľov, odpredali za výhodné ceny miestnym kupcom a priekupcom a vracali sa do bohatého mesta s pekným zárobčekom. Podnikali sa i ďaleké výpravy na lodiach a loďkách, po ostrovoch a ostrovčekoch a kanáloch, ktorých je celá sieť na západ od Ohňovej zeme a okolo nej. Majitelia takých lodiek a ich námorníci zarábali pekné peniaze, dostávali neraz podiel z podujatia, ak vypadlo dobrej, ako zvláštnu odmenu. Nežilo sa skutočným triezvym životom pod jarmom tvrdej skutočnosti, ale vo snách a predstavách, výparoch zlata a bohatstva, ktoré zo všetkých strán kynulo.

Po horúčke nasetalo vytriezvenie. Účastiny mnohých veľkých spoločností ostali bez ceny, prestali sa značiť na burzách vo veľmestách. Miestna burza zavrela a spustla, vyhasol oheň, nebolo v nej ruchu a vandrovania veľkých peňazí z ruky do ruky. Vytriezvenie nadišlo, keď začali práce okolo zlata niektorých veľkých spoločností. Vysvitlo, že sa neukazoval výsledok, aký sa očakával. Po príčinách sa veľmi nepátralo. Sklamanie bolo priveľké, proti vedeniu sa šomralo. Presakovali chýry, čo podujatiam neosožili a podkosili dôveru obecenstva, bárs boli nedokázané a často vymyslené. Že vraj, keď sa robili skúšky so zemou, koľko je v nej zlatého obsahu, stali sa veľké nedopatrenia. Zlata že bolo v zemi, čo sa podrobila skúške, ale že nevedieť, skadiaľ ta prišlo. I o tých cigarkách sa povrávalo. Jemný hercegovský dohán, čo sa vtedy fajčil, padal do podozrenia, že je zlatonosný. Vcelku sa môže povedať, že mnoho Spoločností založilo sa na dobrom podklade. Nebolo všetko vybájené a zámky v povetrí. Bolo zlata, miestami ho bolo hodne. Spoločnosť sa utvorila čestne, účastiny sa vydali v úmysle začať s prácou bezodkladne a tuho, aby sa dostalo účastinárom pekného podielu a aby sa podvihla cena účastiny.

Ale čo by sa ušlo z čistého osohu na jednu účastinu, keď ich je toľko, keby sa začalo pracovať vahanmi, motykou a lopatou, na zdĺhavý starosvetský spôsob? Rozvážili si lepšie veľkí účastinári a správcovia tých spoločností a uzniesli sa pracovať rozumne, ale na veľko a intenzívne s pomôckami vedy a novej skúsenosti: nie na starosvetský ťažkopádny spôsob. Nech kopú a prehadzujú zem stroje: tie môžu pracovať i výdatne i usporiť ľudských síl. Keď sa zeme prehádže sto ráz toľko, sto ráz toľko zlatého prachu sa vydobyje a rozdelí medzi účastiny.

Doštverali stroje ohromné, ponášajú sa na tie, ktorými sa čistí dno v niektorých prístavoch, zanesených gliaňom, aby sa mohli lode priblížiť ku brehu. Tieto stroje bolo načim vliecť na ďaleké pusté miesta, kde ani cesty nebolo na desať, snáď i dvadsať párov volov. Keď boli na mieste, bolo ich treba čistiť, obriadiť a postaviť na miesto. Majitelia záprahov, karreteri, mali zárobku, nie najhoršieho: z bohatstva sa ušlo niečo i chudobe, nie všetko samým účastinárom. Stroje sa pohli konečne, začali zem prehŕňať a dvíhať, hádzať do žleba, vymývať. A navymývalo sa dosť i prášku. Spozorovalo sa ako zvláštnosti pri týchto strojoch, že čipít nebolo medzi práškom. No ani prášok nie je bez ceny: keď ho je váha. Stroje sa osvedčili, pracovali dobre, urobili dosť roboty i zarábali. Ale i dosť hodne trovili. Ich robota bola ohromená: dvíhali zem vo vedrách, vysýpali ju do žlebov a prehŕňali, krem toho niesli na pleciach všetkých, čo im boli na obsluhu; čo dozerali, poprávali, čistili, čo ich viedli, aby nezlyhali. Stroje niesli Správu účastinárskeho spolku, ktorá z podujatia žila i s rodinou: správcov, riaditeľov, dozorcov, strojvedúcich a stroj obsluhujúcich. Keď páni účastinári mu riekli: „Teraz môžeš trochu povoziť i nás, na to sme ťa kúpili,“ stroj zasekol a povedal: „Nemôžem, verte mi, nemôžem. Čo moc to moc.“

A skutočne zastal naostatok, nemohol uniesť tú zložitú sústavu, čo naň zaľahla. Osobníctvo bolo načim počať prepúšťať, vymývanie zlata zaseklo. Zas len vysvitlo, že najistejší zárobok, čo zarobíš svojimi rukami: že sa pomaly ďalej ujde. Spoločnosť mala zeme na sebe a poneváč sa ich netýkala, neraz tieto isté zeme vzali do prenájmu robotníci, začali ich prehrebať a vymývať po starosvetsky, motykami, lopatami bez dozorcov, správcov a riaditeľov, bez strojov a strojvedúcich: zas bolo po troche i prachu, ba i čipita sa neraz ukázala. Na fľaše prachu sa vycúdilo z tých zemí a donášalo do mesta na odpredaj. Účastinárske spolky sa zrútili, účastinári prišli o svoj kapitál, účastiny pekné a úhľadné neboli už súce iba na pamiatku: hľadanie zlata umelým spôsobom novými pomôckami zlyhalo. Ale sa darilo dosť dobre i po zrútení toho priemyslu, keď sa ho chytil primitívnym spôsobom. Tu nikto nehaní nové pomôcky a výdobytky, ale sa ukázalo, že úradnícke ústrojenstvo, čo sa prilepilo na ne a hľadelo z nich žiť, ohlušilo ich dobré strany a výhody a nedalo sa im osvedčiť. Práca okolo zlata je plodná, keď je práca ozajstná, a nie výtvor sústav a obyčají prenesených z oblasti verejnej správy. Taký zložitý výtvor dusí prácu, cicia jej šťavy.

Chudobný človek, keď má zárobček, čo mu dostačí k vyžitiu a zaokryje jeho potreby, uspokojí sa s ním vďačne, zvlášte nech mu zvýši ešte niečo ako odmena, že bola práca namáhavá. Výdavky spoločnosti, ktorá robí sama a na svoju päsť, nie sú tak veľké. Kúpi najpotrebnejších potravných článkov, ako múky, strovy, cukru, kávy, ostatok sa zaopatrí na mieste. Nájde sa kdekoľvek guanako. Jeho mäso nie je práve mäkké, ani veľmi šťavnaté, ale robotný človek má dobré zuby a zdravý žalúdok: jemu ujde, keď nieto nič lepšieho. I konské mäso zbaví v núdzi.

Mnoho ľudí v kampe ho jedlo ako každodenný chlieb, kým neboli kampy plné oviec a lichvy a neťažkali si preto. Zapíja sa tá chova jednoduchá čajom alebo mate; čaju a mate ide málo na deň, netroví sa zaň toľko ako za dobré víno, koňak alebo šampaň. Čo sa vyrobí prášku, ten príde všetko skoro ako čistý zárobok. Narobili sa síce dosť, netraktovali sa grófsky, ale zarobili pekný groš. Jedno s druhým vyšla im slušná denná pláca a im je to dosť. Nie sú ani inžinieri, ani strojvedúci ba ani dozorcovia podujatia, aby museli mať veľké platy v zlatých funtoch šterlingov.

Čo zarobili, zarobili sami pre seba. Mali ešte výhodu, že boli v práci sami sebe pánmi a nemali koho slúchať, ako seba.

Táto robota teraz, predtým v móde a výnosná, leží temer úhorom. Vyšla z módy, vyžila sa akosi. Po tuhej horúčke nastala ochablosť a hlivenie. Účastinárske spoločnosti sa rozsypali ako umelé útvary bez zmyslu a podkladu, ich zlatonosné zeme prešli na jednotlivcov. Za tie, kde bolo ozaj zlata, platia tí jednotlivci eráru ročný poplatok v očakávaní lepších časov. Oni nevyužívajú svoje zeme, ale ich držia a nedajú ich využívať druhým bez dobrého poplatku. Chudobní robotníci, ktorí by vďačne kopali na svoju päsť, mali by im platiť poplatok, ktorý sa zdá robotnému človeku priveľký a nespravodlivý, lebo by pohltil veľkú čiastku jeho zárobku. Majiteľ si myslí: „Nevyužívam ho ja, ale ho nebudeš využívať ani ty.“ A robotník si myslí vari: „Dočkaj času ako hus klasu. A ktovie komu sa zunuje prvej: tebe platiť, alebo mne čakať.“ Erár sa smeje a myslí si: „Vy sa naťahujete, ale mne ostane poplatok i zlato.“ Zlatá hrivna leží v zemi, nevyužitá. A zišla by sa, keby bola zliata do kusov alebo práve do mincí. Je toho zlata všade veľmi málo akosi.

Práca zlatokopa, ak má pracovať ako robotník, nie je veľmi ľahká. Lepšie, keď sa dá na ňu človek mladý, zdravý, otužený a privyknutý robote. Len taký môže preniesť ťažkosti a námahy toho života. Starí, osvedčení zlatokopi sa tej roboty spustili a zriekli sa jej výhod a kúzla, lebo ako každá robota má stranu, ktorá vábi a okúzľuje, bude ju mať i kopanie zlata, menovite keď sa darí. Nedovoľuje im starosť a jej neduhy ísť zasa narábať čakanom a lopatou, obuť si nepremokavé čižmy o sárach do pol stehna a kožúšky, ibaže nepremokavé a bez vlny. Našli si medzitým pohodlnejšie zamestnanie, mnohému je i terajšie výnosné, možno výnosnejšie než zlato, ktoré je nestále a vrtkavé. Čo dochádzajú noví, tí sa nedávajú veľmi na tieto roboty: nájde sa pre nich práce pohodlnejšej a istejšej na druhej postati. Ale tu i tu sa utvorí i dnes spoločnosť medzi chlapy, čo náhodou nemajú druhej výnosnejšej roboty, idú kopať a vymývať na pozemky, kde musia zaplatiť prenajímateľovi poplatok. Bárs ich i poplatok niekedy zabolí, predsa i v tejto robote im vždy vyjde dobrá denná pláca. Im je to výhoda veľká, lebo pracovali okolo zlata v taký čas, keď nebolo inej roboty a keď by boli museli zaháľať. Z toho by sa dalo zatvárať, že zlato sa ešte nevyčerpalo, že ho ešte zostalo na podložku.

A za toľké roky muselo sa ho hodne vykopať. Keď sa pracovalo strojmi, vyrábalo sa zlata kedy viac, kedy menej. Jeden z nich, čo bol na rieke zlatonosnej v Ohňovej zemi, vyrábal ho za týždeň 1130 gramov, ale boli týždne, keď ho bolo 3445 gramov. Podľa povrchných výpočtov za tri roky, roky šťastné a bohaté, vydobylo sa zlata okolo 600 kíl. Je ťažké a zaberá veľmi málo miesta: ale 6 metrických centov je predsa hodne zlata i na objem.

Bolo by užitočné udať, skadiaľ pochodí zlato, čo sa nachodí v nánesoch, obyčajne riek alebo na brehu mora. Muselo sa ta dostať odkiaľsi, lebo pravdepodobne voda ho ta doniesla. Kto by mal na tú otázku určitú odpoveď, sotva by ju dal na verejnosť, ale najprv by zapísal zeme na svoje meno, v ktorých je taký drahocenný poklad a začal by ho kopať a vymývať. Mal by iste prácu výnosnú, tá by sa vyplatila lepšie než zlatokopom, čo dosiaľ našli ložiská. V ich nálezoch, iste, čo bolo zlata, bolo len ako na ukážku: akoby predvoj toho, čo je kdesi schované a z ktorého čo-to odšutrovala voda a vliekla so sebou, kým jej stačil dúšok.

Vyzerá, že v tomto kraji sa kedysi stali veľké prevraty a pohromy. Čo nemalo pevnej súvislosti, sa porúčalo. Brehy sa rozpadli a popadali na hŕbu sťa naše zámky, boli porúcané, keď na ne udrel nepriateľ, takže neostalo z nich iba hŕba kamenia. Tie prevraty iste vyvolalo zemetrasenie, ktoré zrútilo staré útvary a povrchu zeme dalo inú tvárnosť. Znalci tvrdia, že celá pampa v časoch prvotných bola pod morom. Podzemné sily podvihli vraj dno mora o päťdesiat stôp, takže sa more muselo vyliať a tou cestou zašutrovalo nánesom na dakoľko stôp vysokým holé dno mora, nánesom, čo pochodí z rozrúcaných brál a vrchov. Že bolo more na pampe, na to poukazuje sklad mušlí, ktoré vidno na mnohých miestach a tvrdí sa, že ich je všade. My sme našli na Argentínskom plese ohromné bralo, ktoré je vystavené temer celé z mušlí.

Nasledovalo by z toho, že my tu chodíme na ohromných zrúcaninách prastarých útvarov, ktoré sa obrátili v štrk a piesok a dávno pokryli zemou a zarástli trávou. Spod tých zrúcanín zlatokopi vyťahujú zlato ako naši vykonávači, prekopávajú zrúcaniny starých hradov a hľadajú pod nimi staré predmety, čo sa pod ne zapotrošili a ostali pod zemou celé stoletia, aby sme z nich mohli si utvoriť obraz toho, čo bolo vtedy, keď zámky boli nedotknuté a obydlené.

Následkom veľkých prevratov a tak rozsiahleho spustošenia prvobytných vrchov, zlato, čo sa v nich nachodilo, dostalo sa do nánesov a je pod nimi zakopané. Na ktorých miestach? Na tú otázku nemá nikto určitej odpovedi. Iba zlatokopi si zadovážili isté skúsenosti a držia sa ich pri robotách. Čakajú napríklad veľké búrky na mori, keď je vlnobitie veľmi tuhé. More premieša piesok, čo je pri brehu, zrúca bralá a rozdrobí ich na kusy, podmýva brehy alebo i nábrežia, ak sú vŕškovité, keď do nich mocne bije a útočí. Po takých veľkých búrkach nájde sa na takých miestach vždy čosi zlata, viac alebo menej. Z toho by nasledovalo, že zlato by bolo v tých bralách, čo sa drobia a možno v samom mori skadiaľ ho voda vyhadzuje na breh, keď sa more prudko rozmieša. Skúsení znalci i baníci hľadali po Ohňovej zemi zlato, že mu nájdu snáď žilu, ale ani jeden nenašiel nikde stopy žily. Ostatne hľadať žilu zlata po tunajších vrchoch nie je robota vďačná a ľahká. Pravrchy v tomto kraji, čo idú pevninou až po jej južné výbežky a pokračujú po ostrovoch, ktorých je ako hrachu rozosiate tu, kde sa končí pevnina Ameriky, tie ani na pevnine, ani na ostrovoch nie sú práve prístupné, aby vábili k sebe pozorovateľov. Môžeme prejsť popri nich na miestach, kde sú prístupnejšie alebo preplávať popri ostrovoch alebo úskaliach a predsa nebudeme mať pochopu, z akého druhu kameňa sú tie vrchy vyvedené. Je príroda v tomto najjužnejšom kraji pečlivá a kryje svoje taje. Vrchy a bralá ani na pevnine, ani po ostrovoch netrčia holé. Hanblivé sa pokrývajú tu trávou, alebo najviac hustou horou a chrastinou. Hore bližšie ku vrcholcom, kde hora nestačí, pokryjú sa hrubou kôrou snehu alebo ľadu. Na takej pôde ani znalec útvarov zemských, ani baník nemôže robiť ľahko výskumy a hľadať také jemné podrobnosti, ako je hľadanie zlatej žily.

V okolí mesta našlo sa zlato v koryte potoka, čo sa spúšťa z blízkych vrchov. Ako sa to zlato v potoku našlo, nemôže sa ľahko povedať.

Je to potok nepatrný, v odmäky alebo v tuhé dažde je dosť veľký a prudký a dá mnoho roboty mestskej správe, aby mu mohla prekaziť výčiny, ktoré robí v také časy. No i tento potok bol v dobách prastarých ozrutný a mocný. Odkiaľ vychodí, vo vrchoch, otvoril si cestu, ohromnú rozsadlinu, ktorou sa vyčapoval do mora. V tie časy, odkiaľ prišiel, dovliekol to kamenie, štrk a piesok, v ktorom sa nachodí zlatý prášok. Zlato musí byť teda vo vrchoch kdesi, odkiaľ ho voda doniesla, keď potok bol ohromne prudká rieka, čo mala sily, hnala všetko pred sebou až sem dolu. Či je tam uložené kdesi snáď v starých nánesoch, či snáď tvorí súčiastku hôr idúc nimi v žilách, dnes sa nedá povedať. Ale môže sa stať, že sa mu raz vynájde hniezdo, skadiaľ ho voda vyniesla a uložila pod vrstvu štrku a piesku. Ľudí nalakomilo, čo pod ňou našli, kvôli nemu prehadzujú hrubé vrstvy, vymývajú a prenášajú ich na druhú stranu, len aby sa z nej vybral drahocenný kov. Vábi ich mocne, priťahuje silou neodolateľnou; ale nedá toho uspokojenia, ako keď smädný zahasí svoj smäd dlhým dúškom chladnej čerstvej vody: nemôže uspokojiť, lebo je ho málo, nikdy nie toľko, koľko by ho bolo treba, koľko by ho chcel mať človek v rukách.

Keď sa mu nájde hlavné hniezdo, z ktorého sa toto semiačko rozosialo všade, ale po troche, bude zlatého kovu zas hojne, nový príboj a zas sa v ľuďoch chytí horúčka. Pravdepodobne tie časy zlaté my sotva dožijeme, snáď ich nedožijú ani tie ohromné kopadlá, ktoré ostali pohodené, kde zhrdzavejú na daždi a vo vetre, čakajú sťa dáke kostry ohromných predpotopných potvor, ktoré sem strojníctvo zanieslo, že nám budú na pomoci, a ktorým nezbýva, ako sťažovať sa, že bola ich robota jalová, lebo neboli na svojom mieste. Budúce pokolenia snáď si budú hlavu lámať, ak ich tam nájdu, kieho beťaha porábajú tieto podivné riadiky.

Hneď pri Punta Arenas vynašlo sa vari väčšie bohatstvo než samo Jeho Veličenstvo zlato; kamenné uhlie, čierne diamanty. Nie je síce čierne, ale je predsa uhlie. Ložisko jeho sa rozkladá práve v tých vrchoch, z ktorých vyviera a medzi ktorými tečie potok, ktorého riečište malo i zlatonosný piesok. Sú to vrchy strmé, lesnaté. V nich je vlaha i stred leta. Sú to doliny dosť hlboké a na hĺbku snáď pritesné. Slnce nemá prístupu, aby ich mohlo prehriať a presušiť. Ale v lete ešte len, ešte: no v zime ho iste málo vídať v tomto kúte, najviac ak sa dotkne bokov i to len hore vyššie v poludných hodinách.

V baniach sa pracuje už niekoľko rokov a ťaží uhlie pre dennú potrebu. Čím kopanie ide hlbšie, uhlie sa popráva v akosti a je tým čistejšie. Z mesta je vystavená železnica do týchto baní, iba úzkokoľajná síce, ale tá vyhovuje na tento čas potrebám. Dováža každý deň toľko uhlia do mesta, koľko sa ho môže spotrebovať. Bez neho neviem, ako by si obyvateľstvo dalo rady. V zime je viac mokro než zima, v pľušti treba kúriť, ináč by sa všetkého chytila plieseň. Voda presakuje zo všetkých strán do domov, od spodku zeme, ktorá je ako kaša, cez krovy, ba i cez steny. Vkráda sa cez obloky a dvere, ak je v nich špára. To sú dni, že sa cíti každý nepohodlne a rád sa ťahá k teplej peci, aby mu vyťahala vlahu zo šatstva. Dva by na to už nevystačili, sú z roka na rok drahšie; nie je ďaleko, že ich vôbec nebude, ani na predaj, ak sa bude s nimi zaobchodiť ako dosiaľ.

Niet temer leta, aby nevyhorel hodný diel hory: ako a prečo sú tieto ohne každý rok, kto by vedel povedať. Vyhorí hora na koreni, ale neraz zhoria i drevá, prihotovené na odpredaj, čo sa v stôsoch sušia a čakajú, kým sa budú môcť odviezť. V taký čas chudobní ľudia utratili svoje peniaze, čo vstrčili do tohto obchodu. Strhne sa znezrady oheň v hore, nevedieť prečo a ako, lebo nieto horárov, ktorí by nad horami dozerali a mali vedieť, čo sa kde robí. Rozšíri sa ozaj ako oheň: živé stromy alebo drvá prihotovené na predaj ľahnú v krátkom čase popolom. Chudobný človek za niekoľko hodín stratil všetko, čo si zhonobil a môže ísť zas nádenníčiť. Ísť hasiť taký oheň, ak už dosiahol rozmerov, sa vlastne ani nedá. Niet na takú robotu sveta a neraz i voda chybí. Vyťať široký výhon okolo hory, čo sa chytila, je spôsob veľmi spoľahlivý: ale odkiaľ vziať sveta, vyviesť takú robotu v krátkom čase, a nemal by kto platiť náklady na takú ohromnú prácu. Nie je ľahko vyťať dakoľko sto jutár hory na takých neprístupných miestach a za krátky čas. A prichodilo by horu nielen vyrúbať, ale i drvá vyťahať, aby nemalo čo horieť, keď ku výseku príde oheň. V takýchto ťažkostiach sa obyčajne nepreloží krížom slamy. Čaká sa hltajúc ťažký štipľavý dym, ktorý sa chvíľami spustí do samého mesta v nekonečné letné dni, zastrúc i slnce, ak je nie skryté za oblakmi, zaľahne v uliciach a tisne sa do domov. To sú dni obyčajne tiché, kde nieto vetra, teda najkrajšie letné dni, na ktoré čaká každý, že okreje a zohreje sa na teplom slnci. Oheň práve tieto dni premení obyvateľstvu na ozajstné utrpenie. Je v tom vzduchu ťažké nielen dýchanie, ale ani hlava sa necíti dobre. Na ľudí príde rozčúlenosť, nepokojné vyčkávanie, kedy sa už strhne vietor, aby očistil trochu povetrie. Alebo snáď či obráti a nezačne hnať oheň na druhú stranu, kde je hora pretrhnutá, v ktorom páde oheň by sám od seba vyhasol. Nie je v týchto okolnostiach šťastie malé pre mesto, že má v blízkosti rozsiahle ložisko uhlia, z ktorého sa môže zaopatriť okurom a ohrevom, ak by bolo treba i bez hôr.

Železnička, čo ide do baní, hoc veľmi krátka, dodáva mestu života a veselosti. Je dobrodejka. Dováža mu každý deň teplotu a svetlosť, práve to, čo nám slnce dodáva trochu nedbale a najhoršie v mesiace, keď by sa malo o nás najväčšmi starať. V zime ešte ani nebrieždi, keď zavíta prvý vlak z bane, zvoniac celým mestom. V Chiliach je zavedené na železniciach, že na rušni pri hlavnom komíne je zvon. Keď sa vlak blíži k dedine alebo mestu, keď vchodí a vychodí z nádražia, čo sú pri stroji, začnú zvoniť; sám strojvodca je neraz zvonárom a najčastejšie topič. Zvonenie potrvá, kým vlak nevyjde z obydlených miest. Dáva sa tým zvonom výstraha ľuďom a snáď i statku, že vlak je v blízkosti. Na cestách, kde prechodia koľajnice, nieto brán a ochranných trámov, čo sa spustia, keď má vlak tadiaľ prejsť. Nevidno na tratiach mnoho tých strážnikov, čo stoja pred domcom so znakom, či je čiara slobodná alebo nie. Sám vlak dáva výstrahu obecenstvu, nech sa má na pozore, kto prechodí, aby sa mu čo nestalo.

Kto cestuje prvý raz tými krajmi a čuje to zvonenie, nevie, čo to znamená. Ja som sa nazdával, že to zvonia v dedine, že bude snáď nejaký miestny sviatok. Keď sa to isté opakovalo na každej stanici, prišiel som na to, že sa zvoní na vlaku a nebude znamenať cirkevný sviatok. To isté zvonenie prebúdza cestovateľa i v mestách, ak je hostinec pri nádraží. Trvá dosť dlho, kým cudzinec privykne držať ho vo spojení s výkony železnice a nie s cirkevnými obradmi. Naša železnička hneď za rána, často pred svitaním, sa ozve, prebúdza obyvateľstvo tým zvonom, sťaby ho tešila, že sa oň stará a nedá mu ostať bez článku, ktorý mu dáva teplotu a svetlo.

Vôbec v celom kraji má byť mnoho kamenného uhlia. Ložiská sa rozprestierajú, tak sa zdá, horami, okrajmi Cordiellery po pevnine, ale i po ostrovoch, ktoré sú tu rozosiate tam, kde pevnina prestáva. Znalci, čo lepšie prezreli útvar a vrstvy zeme na týchto stranách, myslia, že kdesi tvorili jeden kus zeme i s pevninou. Že vrchy, či na ostrovoch, či na pevnine nemajú veľkej odchodnosti v útvare a zložení, dosvedčuje práve tento nález uhlia v ich výbežkoch už ako na pevnine, tak na podajedných ostrovoch. Okolie mesta má na mnohých miestach znaky uhlia. V okolí Ultima Esperanza nájdené sú stopy na mnohých miestach. Vidno mu stopy na plese Argentínskom, teda už na druhej strane vrchov. Dosť ľahko, že je to väčšie ložisko, čo prechodí hraničnými vrchmi z Chíl, snáď súvisí s rozsiahlym ložiskom okolo Ultima Esperanza. Snáď keď sa preskúma pôda ešte lepšie, nájdu sa stopy i medzi ložiskom tunajším a tými, čo sa našli okolo Ultima Esperanza. Mnohé miesta sú už zapísané na mená jednotlivcov, čo ležia na pevnine a ostrovoch, kde sa našli stopy uhlia a objavitelia ich zapísali na seba, aby mali zabezpečené právo na vykorisťovanie.

Na niektorých takých miestach sú už otvorené jamy, z nich sa už dobýva uhlie pre domácu potrebu a vyváža sa na predaj. V kampe niektoré podniky nekúria už drevom, ale dobrým uhlím, ktoré majú na svojom pozemku. Boli i vystavené niektoré ukážky uhlia z okolia Ultima Esperanza: už uhlie veľmi dobré, ktoré sa ligoce tuho na lomných plochách a vyvinuje teplotu značného stupňa, dľa pokusov, čo sa s ním previedli.

Nachodí sa v zemi ukryté ohromné bohatstvo, ktoré sa kedysi bude tiež využívať. Kedy sa to stane? Bola v projekte i železnica z mesta do Ultima Esperanza. Bárs je odobrená od vlády, nevie sa ešte, kedy bude vystavená. Krajina sa s ňou neponáhľa, lebo uhlie jej nechybí na tento čas. Má ho inde najmenej tak dobrého, ako to, čo sa našlo na týchto stranách. Uhlie z ložísk okolo Loty je dobrej akosti, užívajú ho priemyselné podniky, železnice v krajine i veľké lode zaoceánske, čo držia čiaru do Južnej Ameriky z Liverpoolu.[47] Tieto ložiská sú nateraz neupotrebené a tak sa zdá, ostanú nadlho len k zaokrývaniu miestnej spotreby. Tá je v meste už dosť značná, ale v kampe a odľahlej Ultima Esperanza je nepatrná. Ich vplyv mohol by byť veľký na priemyslový vývin tohoto kraja a mohol by mu dať veľkého rozmachu: ale dnes ešte nieto znakov, že by sa mal vôľu pohnúť. Podmienky k nemu sú naporúdzi, ale kraj nie je taký obydlený, aby hustota obyvateľstva potískala ľudí ku podnikavosti, hľadaniu novej cesty na zabezpečenie blahobytu svojich obyvateľov.

Nie je prenáhlenosť vždy na úžitok pri priemyslových podujatiach. Nezdary a sklamania zastrašia ľudí a vezmú im chuť ku podujatiam na dlhý čas: také naučenia majú sa dlho na pamäti a nezabúda sa na ne ľahko. A nezdar sa prihodí ľahko, už či nešťastnou náhodou alebo snáď prerátaním, ktoré má korene v chybnom preskúmaní a posúdení okolností, ktoré treba vziať do ohľadu, prv než sa začnú vkladať peniaze do podujatia. A sklamanie bolo i tuná.

Spoločnosti na kopanie zlata, videli sme, že všetky pochodili zle, rozpadli sa a stratili kapitál, čo vynaložili na práce. Ale nielen pri zlate sa stalo nešťastie: nešťastie potkalo i jednu spoločnosť, ktorá mala za cieľ dobývanie medi a na predpráce vynaložila veľké peniaze.

Boli neurčité chýry, že na niektorých miestach má byť medi: ale roku 1904 námorníci, náhodou Juhoslaviani, našli kameň, ktorý mal veľmi tuhý lesk a bol žltý. Kto ho našiel, nazdal sa, že našiel zlatú rudu. Pri skúmaní vysvitlo, že je to ruda veľmi bohatá na meď. To bolo v časy horúčky zlatovej, kde ľudia boli ulakomení na také podujatia. Od nálezcu zakúpili jeho tajomstvo za dakoľko tisíc pečí, prehliadli pôdu a našli na miestach hodne medenej rudy. Pozemok zapísali na seba a založili spoločnosť Cutter Cove[48] na podiely, ktoré sa hneď odpredali. Začali kopať a prišli na žilu dosť rozsiahlu, z ktorej poslali viac ráz ukážky na preskúmanie vo väčších rozmeroch a pokusy s rudou vypadli všetko ku spokojnosti účastinárov. V takých okolnostiach Spoločnosť povýšila kapitál vypustením nových účastín, objednali sa stupy na mletie rudy, postavili sa pece, malá trať na dovážanie rudy a domy pre robotníkov a úradníctvo veľmi pekne stavané. Táto spoločnosť pracovala iba rok. Sotva započala riadne ťažiť, žila sa stratila a neostalo, ako prestať pracovať a oželieť všetky náklady, čo sa urobili na tak rozsiahle stavby a zariadenia. Na tieto trovy a predpláce vyšiel celý kapitál spoločnosti, takže účastinári utratili svoje peniaze.

Keď sa bolo pozabudlo trochu na tento nezdar, do ktorého boli vtiahnuté i osoby, čo nebývali v meste, zas napadla obyvateľstvo horúčka a začalo sa lepšie hýbať.

Bolo presvedčenie, že sú tu kdesi sklady takého oleja, odborní znalci, čo prezerali a skúmali útvar zemskej kôry, tiež boli náchylní predpokladať, že taký nález nebol by nemožný. Behom času predpoklady začali sa temer považovať za istotu. Bolo mnoho ľudí, čo cítili zápach oleja vo vzduchu, hľadali a nachodili mnoho miest, v ktorých razilo týmto zápachom.

Veľké plochy pozemkov boli zapísané na mená jednotlivcov, ktorí ich vzali od eráru, do prenájmu na vykorisťovanie. Utvorili sa zas veľké Spoločnosti a začali vŕtať na mnohých miestach, ktoré boli najpodozrivejšie. Zápach petroleja nie je síce príjemný, vzdor tomu očakával sa netrpelive, či na daktorom mieste nevybúši veľkou silou a nerozšíri sa po celom okolí; a obyvateľstvo bolo by ho vdychovalo iste s rozkošou. Vŕtanie na mnohých miestach vniklo do väčších hĺbok, už-už sa zdalo, že na jednom mieste natrafili na žilu, ale žiaľ toto očakávanie sa nesplnilo. Toto sklamanie vzalo chuť spoločnosti vynakladať peniaze na drahé vŕtanie a spoločnosti sa radšej rozpustili, než aby pokračovali v diele, ktoré neukazovalo úspechu. Strovilo sa na pokusy hodne peňazí, ale zato nikto nedával vinu nikomu. Bola to práca veľmi čestne a správne vedená, úmysel bol šľachetný: nik nebol na vine, že sa nádeje nesplnili. A naostatok ani tie peniaze na to vŕtanie nevynaložili sa bez osohu. Tí, čo mali podozrenie, že sa kdesi skrýva olej, konečne sa uspokojili a nahliadli, že je daromná vec chodiť za zápachom: na ložisko petroleja nie je ľahko natrafiť. V týchto hľadaniach sme my všetci ešte nevidomí. Matka-zem vie dokonale skryť svoje poklady, taje. Iba kde-tu, ako náhodou, vyzradí z nich niečo. Olej je práve taký článok, že keď ho začneš usilovne hľadať a vŕtať po zemi, málokedy sa dá nájsť. Zdá sa, že je osožnejšie ísť hľadať vodu, aby si natrafil na olej. Tak sa stalo v Comodore Rivadaria,[49] kde sú dnes toľké žriedla, že hľadali vodu a našli petrolej. Comodoro Rivadaria, predtým nepatrné hniezdo, je dnes najbohatšie mesto Argentínskej Patagónie.

Hovoriac o kutaní po pokladoch, ukrytých v zemi, ani vlastne nám nezíde na um, že my sme ako dedičia, čo spoliehajú na dedičstvo po otcoch a chcejú si z neho budovať stánky blahobytu a bohatstva. Hľadáme zlato a drahé kovy, ktoré sa rozosiali v zemskej kôre, keď ona bola premiešaná a rozrúcaná ohromnými otrasmi a všeobecnou pohromou, kde vyšli navnivoč celé čiastky sveta, rozsiahle kusy pevniny, pochované boli odrazu ohromné priestranstvá lesov, akých už dneska nikde nevídať. My z týchto zrúcanín vyťahujeme dnes drahé kovy a kamene, uhlie a oleje a obohacujeme sa tým, čo bolo v pradávnych časoch záhubou tých, čo boli pred nami. Keby sa neboli stali prevraty a pohromy, ohromné lesy boli by sa popálili alebo pohnili behom vekov, a my nemali by sme dnes veľkých ložísk kamenného uhlia.

My, bárs sme nepatrní a sebeckí, že sme celú zem zabrali pre seba a svoju potechu tiež ani nevediac, ako staráme sa o tých, čo prídu po nás, aby im niečo tiež po nás ostalo. Museli sme nechať veľké plochy pôdy, lebo nie je súca na obrábanie. Je na nich mokro, že siatina by poprela, ale predsa na nich rastie husté rastlinstvo bárs zakrpatelé. Každý rok ženie nová úroda a čo bola predošlého roku, tá ostane pod ňou zamretá. Pod tým rastlinstvom ostala kôra na miestach hrubá, inde tenšia z úrod a rokov predošlých, poukladaných jedna na druhej, a trochu nahnilých. Behom dlhých vekov, ak prídu tieto miesta pod zem, môže sa stať, že prejde na našich potomkov tento dar z našej doby, už nie tak bohatý a skvelý ako naše bane na uhlie, ale predsa užitočný, lebo ho budú môcť tiež upotrebovať na okur a na ohrev. Ostatne môže sa i to stať, že my i tieto začiatky ložísk využijeme. I teraz ich sekajú na štvorhranné kusy ako tehly a keď sa vysušia, horia ich.

Na druhej strane kanála, čo nás delí od Ohňovej zeme, je malé mestečko Porvenir, ktoré leží skoro v rovnej čiare proti Punta Arenas. Je obydlené z veľkej čiastky Juhoslovanmi, oni tvoria skoro väčšinu obyvateľstva. Medzi nimi je čosi ostrovanov, ale dosť málo; ostatní pochodia najviac z pevniny dalmatskej; prisťahovali sa z väčšej čiastky už dávnejšie a v Porvenire sa osadili. Nepochodia z prímorských miest a dedín, ako skôr zo Záhoria,[50] dedín, ktoré padnú už vzdialenejšie od mora na pevnej zemi, za horami, čo sú vrchy, ktoré sa spúšťajú celou Dalmáciou od severu na juh, deliac ju na pás Prímoria a druhú širšiu oblasť Záhoria. Ľud veľmi zachovalý, čestný, pracovitý a varovčivý. Uspokojí sa s málom, neľaká sa námahy, vydrží zlé časy, zimu a vodu. Vôbec sa vynájde i tam, kde druhým zdá sa, že sa nedá vydržať. Málo ich bude medzi nimi, zvlášte staršími, čo neprešli ťažkú školu kopania zlata a máloktorý, ak kopal, kopal nadarmo. Ak vyrobil dačo, nešiel to prehajdákať. Tak každý má skromný groš ku menším podujatiam. Z mladších zas, ktorí prišli, keď zlatová horúčka minula, máloktorý ak nepracoval po veľkých podnikoch Ohňovej zeme, čo ich má Sociedad Explotadora[51] vzorne zariadené. Oni sú robotníci hľadaní a vážení pre silu, vytrvalosť a spoľahlivosť v práci. I starší, keď sa odhodili od zlata, dali sa na robotu okolo statku. Niektorí, ale nie mnohí, zaoberali sa i obchodom: i pritom sa im dobre darilo.

Čílska vláda uznala za dobré urobiť pokus s osádzaním osadníkov. Dala vykrojiť kus kampa, čo je v okolí Porvenira, ktorého jedna čiastka bola do tých čias v prenájme spoločnosti Explotadory, podelila ho na neveľké parcely, 1 — 2 tisíc hektárov, že ich dá predbežne do prenájmu, na verejnej dražbe, kto dá najviacej. Pritom poskytla isté výhody obyvateľstvu Porvenira. Boli to kusy primalé ku založeniu podnikov, ako sú kde inde v kampe. Vláda mala pred očima urobiť vážny pokus prinútiť prenajímateľov ku práci v malom, aby tak ľahšie vznikla osada. Vedelo sa hneď od počiatku, že vláda bude mať nezdar. Pravdepodobne, že nenájde prenajímateľov na také malé kusy. Tým samým mal utrpieť porážku i mocný ruch, ktorý bol práve vtedy vznikol a dosiahol veľkých rozmerov a ktorý šiel za tým, aby Ohňová zem čilenská bola rozdelená na kusy, odňatá veľkým spoločnostiam a daná do prenájmu v kusoch menších, aby sa zeme využívali lepšie a osoh z nich rozdelil sa medzi mnoho statkárov, čím by vznikla na juhu republiky mocná trieda majetných neodvislých občanov, ktorí by mohli dať väčšieho zveľadku územiu než Spoločnosť, ktorej účastinári bývajú z väčšej čiastky mimo územia a zo svojich veľkých zárobkov máločím môžu prispieť ku pokroku územia. Vcelku námaha veľmi pekná a užitočná pospolitosti.

Keď nastal deň dražby, dostavili sa na ňu zvlášte naši krajania z Porvenira a ich bližší priatelia, osadení tu v meste. Vtedy mala vlna a mäso ceny veľmi dobré. Každý hľadel dostať sa ku kusu zeme a dať sa na podujatie tak výnosné. Zeme, bárs v malých kusoch, prenajali sa za ceny vysoké, o akých do tých čias sa neslýchalo. Mnoho kusov sa prenajalo za väčší poplatok na rok, než bola pri predošlých odpredajoch kúpna cena zeme. Mnohý pochyboval, či prenajímatelia ich budú môcť platiť a neutratia svoje peniaze a svoju prácu.

Keď bola dražba odbavená, noví majitelia začali sa spriahať jeden s druhým do spolku, aby im vo spoločnosti vyšiel ľahšie kus kampa na zimovanie a letovisko i aby mohli mať spoločné stavby a kúpele pre statok a nemusel každý osebe znášať tieto značné výdavky na zariadenie podnikov. Pozakladali si na malých kúskoch podniky na 500, 1000, 2000 oviec. Na taký troškársky spôsob tu sa ešte nepracovalo. Využívala sa zem vo veľkých kusoch s väčším počtom oviec, 10 — 20.000. Skúsení ľudia vedeli, keď sa pracuje na málo, tento obchod sa nevypláca pre veľké trovy, s ktorým je spojený.

Keď minul rok-dva, bolo každému divné, že títo malí majitelia nielen že nevypriahli, ale skôr, že sa počali vzmáhať.

Statok im bol pekný, ovce tučné, že dávali vlny sťa v najlepších podnikoch. Pri konečných účtoch vysvitlo, že malému majiteľovi jeho málo oviec dalo snáď toľko dôchodku, ako veľkým majiteľom ich značné čriedy. Mali na každú skoro ovcu po dvoje jahniat, tučných a veľkých, ktoré mäsiari vďačne kupovali hneď spod cecka a dobre platili. Vlna bola čistá, ťažká a odpredávala sa ako najlepšia vlna z územia.

Druhé prekvapenie bolo, že z Porvenira začalo sa do mesta dovážať seno, pravda, z ovsenej slamy. Bolo dobrej akosti a kosilo sa ho mnoho, že ho ostalo na predaj i na domácu potrebu. Seno sa prvej dovážalo z Chĺl, dovoz bol vtedy loďami veľmi drahý, takže seno v cene veľmi poskočilo. V časy takej drahoty prišlo na tunajší trh seno z Porvenira a bolo na poľahodu, lebo doprava z Chíl bola veľmi nepohodlná nedostatkom obchodného ľodstva, ktorý sa cítil tu ako inde v čase svetovej vojny snáď väčšmi než inde, kde bolo tak ohromné pobrežie a domáceho loďstva nebolo nadostač, aby všetky kraje mohlo obslúžiť, dovážaním sena z Porvenira. Na obchodných lodiach ostalo viac slobodného miesta pre iné články, na ktoré tiež sa počal cítiť nedostatok. Hneď akosi vtedy so senom začali sem dovážať i zemiaky, ktoré prvej dochodili z Chiloe a platili sa draho pre dražobu dopravných prostriedkov.

Pokus vlády v Porvenire vypadol veľmi poučne. Pracovití osadníci dokázali, že zem tunajšia má vysokú cenu a môže platiť i väčší prenájom, keď sa niečo pilnejšie obrába. Noví osadníci svoje zeme rozdelili; lepšie kusy dali pod pluh, horšie nechali na pašu; na zeme siali ovos a sadili zemiaky, repu, burgyňu a kapustu. Osadníci mali svoju výživu zabezpečenú na celý rok zo zeme, čo na nej mohli dochovať. Ovce, ktorých držali pomerne málo, začali opatrovať trochu pečlivejšie. V zime im pohadzovať sena, v tie časy, keď inde ovce a rožný statok musí hladovať. Preto ich ovce narástli väčšie, lebo v zime, keď im je krm najpotrebnejší, dostávali ho nadostač, takže nevychudli a neoslabli. Za to sa dočkali jari tučné a mocné, mohli dať pekné jahňatá, ktoré bolo ľahko odpredať na jatky za veľmi dobrý groš. Majú vlnu dobrú a značne ťažšiu než inde. Ovca tučnejšia dľa skúsenosti má vlnu hustú, dlhú a mastnú, navidomoči jemnejšiu než ovca, čo v zime znáša dlhý pôst. Nemá po kožuchu tých záplat vypĺznutých, ktoré sa ukazujú na ovciach ubiedených. Taká vlna má i cenu lepšiu, i je majiteľovi na ruku váhou i akosťou.

Pochybovači nad zdarom tohoto podujatia, ktorým sa prenájom videl, že je pridrahý, ako i bol pridrahý, presvedčili sa, že sa noví osadníci neprenáhlili. Obrátili sa ku zemi o pomoc, začali ju obrábať a tá sa im odmenila za trochu tej roboty a námahy, že prenájomné ceny im nevypadli veľké a ťažké, skoro vyzeralo, že zodpovedajú dôchodku zeme.

Treba vziať do ohľadu pri posudzovaní týchto pomerov, že títo ľudia boli doma roľníci, narodili sa a odrástli po poľných prácach v borbe so zemou nie tak štedrou ako tu, ale vždy dobrou, lebo žičí tým, čo sa okolo nej znoja a odpláca, nakoľko môže ich mozole. Privykli prizerať sa každej jari na div vzkriesenia božej prírody a každého leta na väčší div ešte ako zem sa oblieka vo sviatočné rúcho, ozdobila sa kvietím a nesie v náručí rôzne dary štedré a bohaté tým, čo na ne čakajú a ktorí by bez nich zhynuli. V Amerike sa zaoberali druhými prácami, ale zato neopovrhovali pluhom a motykou. Ale keď sa im dostalo kúsok vlastnej zeme, vďačne sa vrátili k nemu, ku vznešenému odznaku plodnej, užitočnej práce. Začali obrábať svoje zeme sami, svoj statok riadiť.

Dokázali, že statočná práca oplodňuje zem, dáva jej novú tvárnosť; premeňuje pomery, lebo z púšte vykúzľuje bohatú úrodu a pripravuje veselú žatvu. Vysvitlo ich prácou, že podelenie zeme na malé kusy je veľmi dobrý obchod pre erár a podmienka ku bohatstvu kraja. Ktovie, či tento pokus nepohne vládu vykrojiť druhý kus zeme a dať ho v menších kusoch do prenájmu.

Na Ohňovej zemi nekope sa už zem a neprehŕňa, aby sa vyberalo zlato v malých zrnkách z jej útrob. Zlato už netreba ísť hľadať po pustých miestach, kde ho ľahko nájsť kdekoľvek s istotou a bez obavy, že sa budeš trápiť a namáhať nadarmo. Obrábanie zeme je najistejšia a najkratšia cesta ku hľadaniu zlata. Potvrdí sa to najzrejmejšie v časoch, keď obchod zasekne, dielne prestanú pracovať, úver na peňažnom trhu sa skráti, zárobky prestanú alebo sa zmenšia: nastane hlivenie a zamretie vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti, keď nadíde neistota, pochybnosť a úzkosť od vecí, čo prísť majú, lebo sústava spoločnosti sa skazila, stroj jej ruchu a pohybu zadrhuje a nechce sa hýbať. V tej všeobecnej tiesni a neistote jediný roľník si stojí pevne a so sebadôverou hľadí v ústrety budúcnosti. On si je povedomý, že všeobecná kríza nad ním nemá moci. Budúcnosť jeho rodiny je zabezpečená: zem ju zachráni od hladu: jeho plodiny sú také, že nájdu ľahko odbytu i vtedy, keď priemyslové výrobky plesnejú po skladoch pohodené, lebo bez potravných článkov nikto sa nezaobíde. V takých časoch vysvitne, pravda, že obrábanie zeme je najistejší spôsob nadobývania zlata. A stav roľnícky, dobre založený a vedený, je základ spoločenskej sústavy a hlavné bohatstvo a bezpečnosť krajiny.

V slobodných hodinách neraz sa robia plány, stavajú sa i zámky vo vzduchu, predpovedá sa, že sa stane to a to vtedy a vtedy: tá a tá premena, ktorá bude mať tie alebo tie príčiny a následky. Neraz si tvoríme i predstavy, čo za nové pomery a poriadky uvedú vo svete. Blúdenie po nivách na krídlach obrazotvornosti je neraz prázdna kratochvíľa, mravné zabíjanie času pri lenivých, čo si nevedia dať rady v prítomnosti; ale je neraz i útecha, keď začne na nás priťažko doliehať tieseň a úzkosť. V týchto blúdeniach dosť nezriadených po lúčinách budúcnosti príde ti odrazu pred oči Punta Arenas, nová, iná od dnešnej, v rámci budúcnosti.

Nie je nik Libuša, aby obsiahol rozumom veky a stoletia, roztrhla hustý závoj, ktorým je skrytá budúcnosť. Obrazotvornosť, akú máme, ak by chcela preskočiť hrádze a predbehnúť jeho tichý rovnomerný tok, musela by sa prvej napiť na žriedlach nielen poézie, ktorá predvádza beh a pomery v ruchu ozdobnom a sviatočnom, ale predovšetkým nazrieť hlboko do dielne, v ktorej pracujú veľkí duchovia vedy bez prestania, vystihujú tajomstvá prírody, zaberajú jej sily a energie ku prospechu a ku pohodliu ľudstva. Na také nazretie nezbýva obyčajnému človeku času, aby vycvičil svoje oči. No vzdor tomu, nakoľko môže čerpať priemerný človek zo svojej skúsenosti bez zvláštnych pomôcok, môže sa stať prorokom aspoň v tom, čo má nadísť v blízkej budúcnosti.

V týchto časoch teda, ktoré nie sú veľmi ďaleko, od ktorých nás nedelia stoletia, Punta Arenas bude dosť veľké, veľmi dôležité bohaté mesto. Rozšíri sa za vŕšky, kde sú dnes ešte len pasienky, trochu močaristé, menovite v jari, keď sa snehy rozpúšťajú. Močiarov toho času nebude ani v meste samom, ale ani v jeho blízkom okolí. Veľká továreň na hlinený riad, ktorá bude pracovať kdesi za mestom, bude vyrábať medzi iným riadom drenážové rúry, ktorými bude môcť stekať voda pohodlne, čo dnes zavadzia po dvoroch, po uliciach ba i pod samými domami, ktorá v poli, kde nemá odtoku, hatí daromne rastlinstvo v jeho vzraste. Nebudú sa stavať domce krehké z lát a doštičiek, oblečené do zinkových plôch: stavby, klietky položené na drevených stĺpikoch, zasadených hore koncom v močaristej zemi sťa ten zámok, čo sa krúti na stračej labke. Kolíky ľahko nahnijú, podkľaknú sa pod domom a zradia ho, že ostane vo vzduchu a visia, nevedieť na čom. Sami obyvatelia nie sú si istí, či je to ozaj dom alebo len klietka, položená kamsi podivne, v ktorej obyvateľstvo sedí, čakajúc deň a hodinu, kedy mu bude vyletieť z nej a ísť hľadať nové lepšie kraje. Mnohé kolíky stratia pod sebou a okolo seba pôdu, lebo sa zem ľahko podomelie pod nimi. Stoja potom už pod domom, odokryté odpoly a rozkývané sťa tie zuby, čo sa vytisnú z ďasna a ledva čakajú, aby vypadli. Dom, čo je na nich, oprie sa o zem, ktorá je predsa istejšia od kolíkov. Domy sa budú stavať napospol z tehál na zemi suchej a budú odpočívať na pevných základoch. Byty budú nad pivnicami, lebo každý dom bude mať pod sebou pivnicu, aby bolo kde držať zásoby na zimu. Obyvateľstvu tiež sa zunuje žiť naverímboha zo dňa na deň, aby bolo z ruky na vidličku: nevediac iste, či zajtra bude čo položiť na tú vidličku a doniesť do úst, ak obchodník na nároží zatvorí napríklad svoj obchod a nedodá, čo treba do kuchyne.

Každá rodina bude mať svoj dom pre seba. O grunty nebude núdze, chvalabohu, tých je nadostač na území Magallanesa; zem sa môže priberať zo všetkých štyroch strán sveta. Nie sme v New Yorku, azda aby sme sa museli štverať do samých nebies, už či po schodoch a či pomocou strojov a zvláštnych dvíhadiel, sťaby železnicou, ktorá ani nejde po zemi, ale kolmo do oblakov. Severným Amerikánom pristane šíriť sa a vyrastať dovysoka. Nám je pohodlnejšie, keď už chceš rásť, rozrastať sa do šírky. Je vec dobrá a užitočná, žiť v spoločnosti s druhmi, ale je prirodzenejšie nažívať si jeden pri druhom a nie jeden nad druhým, že môžeš nazrieť tým, čo sú pod tebou do hrncov a rajníc, čo to varia a smažia. I galiba môže sa strhnúť, menovite medzi gazdinami, že horná nazerá tej dolnej do domácnosti a zato musí prijímať a hltať vôňu, keď priškrie pečienka alebo ukypí mlieko tým dolu. Priateľstvo je vždy trvalejšie, čím ťažšie sa im schádzať. Lepšie sa im zísť, keď to sami vyhľadávajú než nevdojak, pri ktorejkoľvek príležitosti.

Úrad staviteľský na mestskom dome vraj neodobrí nákres domu a nedovolí ho počať stavať, ak niet pri ňom dvora a čo-to záhradôčky. Presvedčil sa, že dom, keď nemá dvora a záhradôčky, je smutný a otupný; vyzerá sťa tulák, ktorého vysotili odpoly nahého na verejnú hradskú. Dom okyptený a neúplný nemôže si ani muž obľúbiť, radšej sa bude hľadieť vykrádať z neho a hľadať širší priestor po kluboch, po uliciach Punta Areny, kde sa prechádzajú večerom i dámy. Ešte by mohol na daktorej zabudnúť oči, vrátiť sa domov zamyslený a roztržitý a mať v hlave myšlienky, ktoré nepristanú do domu a rodinného kruhu: na druhý deň by hľadel ísť ešte včaššie hľadať tie širšie rozhľady. Ešte horšie by bolo, keď by sa vrátil z klubu a mal plnú hlavu, ako mu karty chodili a motali sa po nej miesto užitočných myšlienok všakové kombinácie pockera alebo makao.

Nie je dobre, keď je myseľ muža rozptýlená po poliach tamvonku, kde nemá čo hľadať; lepšie, keď mu nedlie mimo domu, ale bude prirastená oň a tých, čo v ňom bývajú. Nech si každý bedlí okolo svojho domu, kde mu je ohnisko, na ktorom sa zohrieva, a jeho domácnosť, ktorá mu má plniť dušu a srdce. Keď vybaví denné práce, nech sa vráti do svojho domu, k žene a deťom a nech sa cíti pri nich ako doma. Po dlhom vysedávaní v pisárni, po námahách a nepríjemnostiach dňa, nech ide do záhrady polievať kapustu a repu, plieť burinu škodlivú, bárs i húsenice oberať, prekopávať a okopávať zemiaky a burgyňu alebo i cviklu ako veľký cesar Dioklecián. Veľký nie preto, že podmanil mnohé národy Rímu, ale že sa vedel zaobísť a dobre cítiť bez moci a slávy a po trampotách panovania vedel ešte obdivovať prírodu a jej dielňu, v ktorej ona vyvádza každý deň veci podivné a nové. Nech pritiahne k týmto užitočným a dôležitým robotám i svoje deti, jednou cestou nech im vštepuje užitočné naučenia do duše, dobré zásady a cnosti, ktoré on v svojom svedomí považuje za dobré a čestné. Treba povážiť, že dobrá škola, opatrená znamenitými silami a potrebnými pomôckami, vyučuje, rozmnožuje vedomosti, vštepuje i isté zásady tvojmu synovi do srdca: ale sú zásady viac všeobecného rázu a významu. Otcu a materi ostáva vždy úloha vychovávať svoje deti, upevniť dobré zásady a podoprieť prostriedkami dennej skúsenosti a vštepiť im zásady svojej rodiny, ktoré nesú tvoj odznak a prifarbenie. Na tebe — otcovi je nadovšetko ukázať cestu synovi príkladom, poučením, ako sa vedomosti a zásady presadzujú do života, aké majú v ňom zaujímať miesto a ako sa vynímať, keď sú na ňom. Ostali by mŕtvou literou, keby si sa nesnažil dať im miesta i v skutočnom živote.

Ak sa trochu pečlivejšie posvätíš svojej domácnosti, menovite deťom, vykvitne ti mnohý úžitok. Budeš najprv spokojnejší, lebo vieš, kde sú tvoje deti, čo robia, čím trávia svoj čas. Nebudeš sa vracať nočnou hodinou znepokojený do domu, či nenájdeš daktoré so zlomenou nohou, čo zlomilo na moste, pri strkaní vagónčekov, do ktorých sa nakladá tovar z bárčisk, či neochorelo od záškrtu alebo zapálenia pľúc, kým si ty hral v klube pocker alebo preferans. Nebudeš sa vkrádať do bytu so strachom, či ťa nečaká domáca búrka, keď ustarostená žena vyčkávala do svitania, kedy už prídeš, lebo nemôže zaspať, kým sa všetko v dome neutíši. Čaká a sužuje sa, kde si, čo robíš, v akých dobrodružstvách tráviš večery a noci, kým sa ona doma zhrýza a vädí pri kŕdli detí rozpustilých a neposlušných.

Môžeš byť istý, keď si bedlíš deti a domácnosť, že vyplníš veľmi dôležitý bod občianskych povinností. Vlasť ti bude povďačná, že si jej odchoval súcich občanov, povďačnejšia, než by bola za najkrajšie reči, čo rozsýpaš v kruhoch kamarátov, ktoré znejú ako prázdny zvon, ak si ich nezdolel uviesť do života, dať im výrazu aspoň v svojej vlastnej rodine. Podobal by si sa tým mlynom, čo hurtujú naprázdno, keď im zrno vyšlo a hanbia sa prestať mlieť, aby svet nepovedal, že im chybí mlyva. Tak radšej melú nasucho, omamujúc susedov čmudom zahoreniny. Podobal by si sa trochu snáď i tým zametačom, čo radi zametajú pred cudzím domom a v svojom majú smeti a nečistoty na fúry.

Dom je hrad rodiny, v ňom je jej pevnosť a bezpečnosť. Nech je teda zariadený tak, aby muž odchodil z neho každé ráno s ľútosťou a vracal sa doň radostne večerom. Nech nájde v ňom, čo mu treba, aby sa nemusel vykrádať z neho, hľadajúc inde, čo mu doma chybí, zábavu a zabudnutie denných starostí. Republika spočíva na rodine. Rodina musí byť pevná a vydarená, ak má poskytnúť pevné základy vlasti.

Domy sa budú stavať z dobrých tehál, čo pália v tunajších tehliarňach. Sú to tehly dobrej akosti: nie kavaly zeme, zlepenej dovedna kadejako, že ledva držia dovedna; tehly, čo zvonia sťaby bronzové, keď ich poklepeš. Podobajú sa tým tehlám, čo sa pálili v starom Ríme a zachovali sa dodnes, sťaby boli včera vyšli z pece. Prečo by dnes nemohla byť tehla ako pred dvoma tisícmi rokov: látky, z ktorých sa vyrába, ostali predsa tie isté. My sme tiež pokročili čosi, naše skúsenosti a známosti sú o dvetisíc rokov staršie, mali by sme teda i tento výrobok vystaviť aspoň tak poriadne ako tí prastarí tehliari v Ríme a ešte starší v Babylone a Izrael v Egypte. Aby sa užíval cement ku malte pri takých skromných stavách, je trochu pridrahé. Tehla s vápnom, maltou tvorí tiež múr pevný a trvalý. Vápno vypáliť je ľahšie, než drahocenný cement, na ktorý treba najprv masu umiesiť, a vypáliť ju dokonale a potom rozomlieť na jemnú múčku. Na Muráni trčia celé kamene z múra, držia sa múra iba kúskom malty a predsa ho nevyvážiš z miesta, kde ju majster prilepil na múr, pravda, dokonalou maltou. Veľké paláce, čo sa stavajú v strede mesta, stavané sú s prepychom z cementu. Majú mramorové stĺpy, veľkolepé schody, všetko z mramoru v rozličných farbách: odráža sa účinnejšie jeho bohatosť farieb, keď sú na dlažbe ako z mozaiky. Mramor dodávajú ohromné mramorové dielne, rozložené za mestom. Založila ich veľká účastinárska spoločnosť na využívanie rozsiahlych mramorových lomov na ostrove Cambridge. Stadiaľ sa dováža mramor vo veľkých kusoch a na mieste je tesaný a hladený na stavby a umelecké ciele. Vápenec, z ktorého sa páli výtečné vápno, pochádza tiež z toho bohatého ostrova.

Mesto sa veľmi roztiahlo do dĺžky i do šírky a má rozlohu veľmi rozsiahlu, najviac preto, že každá rodina chce mať svoj dom osebe, ba pri ňom ešte záhradku. Čo boli predtým oddelené osady alebo výletné miesta, dneska už temer súvisia s mestom, tvoriac mu ako predmestia. Prejsť z jedného konca na druhý bolo by už trochu zdĺhavé a namáhavé. Ale tomu ľahko odpomáha tramvaj; ide dĺžkou celého mesta, ale má odbočku dohora až po ostatné domy. Kto nerád chodí pešky tak ďaleko, môže sa odviesť za nepatrný poplatok z jedného miesta na druhé. Keby mal v tom rozhodovať, ja by vo vozňoch elektrickej tramvaje, čo bude v Punta Arenas, nedal napraviť sedadlá na krove. Majú síce výhodu, že sú za pol ceny; chudobný svet môže v nich veľmi lacno cestovať. Nedal by ich ta položiť, lebo by bolo toho vzduchu primoc a bol by iste tuhší ešte pri rýchlom vezení. Tu by muselo prísť do povahy to slovo, tak často spomínané, „clima“. Ale i keby nebolo podnebia, čo sa stavia proti nim, mnohému sa nebudú páčiť sedadlá za pol ceny. Na tramvaji najlepšie nech platia všetci pol ceny, ale nech sa vozia jednako. Komu sa ťaží voziť s inými, nech ide autom.

Tramvaj je hnaná elektrickou silou. Ústredná stanica elektrickej sily je pri uhoľných baniach, sila sa rozvádza podzemnými vodidly. Mesto prišlo o ozdobu tých stĺpov, čo stoja dnes po uliciach s vypnutými drôtami, že tvoria nad ulicami celú sieť; ale aby sa vyhlo oštare, ktorú teraz máme pre drôty elektrického osvetlenia a zas i telefonickej siete, že keď sú verejné pochody so zástavami, tí čo ich nosia, musia ich skláňať, keď prechodia popod sieť. Keď sú pritom alegorické vozy a sú trochu privysoké, tu treba tiež dávať pozor, aby sa čo nezadrhlo o drôty. Vyhlo by sa i nešťastiu, že sa môžu pretrhnúť drôty, keď napadne náhodou trochu viac snehu, než môžu drôty uniesť. Taký pretrhnutý drôt premení sa ľahko v oko, ktoré môže sa zakosídliť okolo hrdla, kto sa nepozorne vezie v aute, ako sa stiahne kosílka na hrdle kvíčaly alebo poľného zajaca.

Z mohutnej centrály rozvádza sa sila po meste na osvetľovanie a vykurovanie mesta. V domoch už majú sporáky na elektrinu. Pečienka na ražni bola by už zriedkavosťou a robila by sa len pri zvláštnych príležitostiach, pri výletoch a slávnostiach. Kúrenie sa deje v peciach a kaminoch[52] vkusne a neraz umelecky vyvedených. Materiál týchto pecí a črepov, z ktorých sú zložené ako i kusy kaminy a ohniská a kozuby, pochodí z továrne na hlinený tovar, ktorá by mala vždy mnoho roboty. Ohňovzdorné tehly, ktoré sú potrebné pri týchto zariadeniach na kúrenie a varenie, pália sa tiež na mieste z výtečného a súceho kameňa. Tehliarne a továreň na hlinený tovar sa uchýlili ku bani na kamenné uhlie. Majú i palivo naporúdzi, tam sú i ložiská najlepšej hliny a výtečná škridla na ohňovzdorné tehly.

Úzkokoľajná železnica, ktorá dnes obveseľuje život mestu zvonením a pískaním, patrila by skoro do múzea. Ľudia by sa zastavili a smiali, keď by čuli rušeň fučať, syčať, vôbec robiť toľký hurt nič po nič. Ku baniam a továrňam ide podchvíľou tramvaj, vagóny sú pohodlné a krásne. Na poludnie a večer sa nastýba mnoho vozňov, jeden k druhému, aby vystačili veľkému ruchu na tejto čiare ku priemyslovým závodom. Tou tramvajou sa premelie skoro každý deň i hodne zaháľačov. Hory, čo sú okolo baní, priťahujú tento svet. Sú vysušené, močiare sčapované; niektoré húšťavy, čo kazili dojem, sú prekliesnené. Tu vám je pred očima veľkolepá a milá patagónska hora, čo pozostáva temer zo samých bučkov. Správa mesta dala vysadiť tieto drahocenné hory, aby sa mal kde uchýliť priateľ prírody, alebo človek oslabený chorobou a skľúčený vekom alebo ťažkou namáhavou robotou, už či telesnou alebo duševnou. Tá istá správa dala zozbierať všetky mastné papiere a noviny, prázdne bľachové pušky, v ktorých si výletníci v starých časoch nosievali merindu: v papieroch syr, chlieb, pečienky, salámy a šunky a v puškách nakladané ryby a ovocie. Keď sa tieto historické pamiatky zobrali a spálili, neostalo by už ničoho, čo by upomínalo cestovateľa na patriarchálne staré časy, keď nás podnik železničky dal vyvážať v nedeľu ráno vo vagónoch s lavicami, v ktorých sme sa poberali radostne do hory, kde sme pri vatrách jedli našu pečienku, upečenú na drúku, otvárali tie bľachovice s konzervami najviac ovocnými, alebo rýb, ale tiež naplnenými kašou z čiernej pečienky šťopaných husí; keď sme sa večerom vracali osviežení horou, hoc na druhý deň mali podajedni niečo i lámavice v krížoch ba i medzi plecami. Nuž následky vysedávania po zemi, ktorá, darmo je, bývala vždy mokrá a bola veľká a prvá dodávateľka lámavice.

Teraz sú tu cestičky a chodníky prerobené, čo vedú na všetky strany. Môžeš sa prechádzať v tienistej hore a vdychovať jej vôňu. I patagónska hora má svoju zvláštnu vôňu a nie nepríjemnú, má svoju hru farieb, svetla a tône, odtieňov a odbleskov, hlboký dych smútku i úsmev milý. Môžeš cez ňu ísť ku krásnym žriedlam, z ktorých Punta Arenas pije svoju vodu čerstvú, naozaj čistú. Voda je vyťahovaná pumpami rovno zo zeme, panenskej, odvádzaná cievami do mesta, bez filtrov a druhých umelých pomôcok. Obyvateľstva je mnoho; jeho počet veľmi vzrástol a jednostaj vzrastá najviac prirodzeným prírastkom a niečo i príchodom ľudí z iných strán. Prítok ľudu vždy ešte trvá, najviac následkom blahobytu v meste a veľkého priemyslového ruchu.

Vzdor takému vzrastu obyvateľstva vody je všade nadostač, netreba s ňou gazdovať a správa pitnej vody nepretrhne ani na chvíľu jej prítok po vodovodoch. Prestalo mesto vyberať poplatok za vodu, ktorá sa merala kedysi na metre a platilo sa dľa toho, koľko jej kto spotreboval. Poplatok ten mestská správa zrušila, lebo sa jej zdalo, že je nič iného, ako pokuta za čistotu už či osoby a či domu. Dnes môže obyvateľ mesta spotrebovať vody, koľko sa mu páči, mesto mu za to nič nepovie. Veľkolepé žriedla vynahrádzajú ľahko všetku spotrebu a obyvateľ nemusí gazdovať na vode.

Od počiatku novembra do konca februára je v týchto horách ruch veľmi živý. Prichodí do mesta cudzincov z roka na rok viac, stráviť letné mesiace v najjužnejšom meste Americkej pevniny, v krásnej a ozdobenej Punta Arene. Najviac ľudí z veľkomiest Južnej Ameriky: z Buenos Aires, Santiaga, ba i samého Montevidea,[53] bárs má svetochýrnu sezónu práve v lete na svojich krásnych pobrežiach. Títo bohatí rozmaznaní hostia, čo sa vyznajú v Paríži ako i Nizze a majú svoje nároky, bárs platia dobre za pohostenie, sú rozdelení po nádherných hostincoch, rozložených napospol na nábreží, menovite v romantickej čiastke, ktorá vedie do Leňa Dura. Tieto vŕšky hneď pri mori otvárajú pohľad na more, až do ostrova Ohňovej zeme, ktoré je rozbúrené často, že sa melie na dohľad oka penou, sťaby bolo pod snehom, ale často sa i uľahne, zaleje sa čistou modrinou a hrá sa, čľapotajúc o brehy čistým pieskom. Viac k juhu otvárajú pohľad na divú reťaz Cordillery, ktorá beží naším polostrovom, na ktorom je Punta Arenas a neraz i v lete sa pokryje bielym plášťom. Pohľad z mora je veľkolepý na túto čiastku mesta. Vŕšky sú vysadené cyprusom, krásnym to borom patagónskej krajiny. Medzi jeho sýtou, skoro tmavou zeleňou, sú rozosiate svetlejšie odtiene vrbiny, rakyty a pri nich svieža zeleň jelše a brezových hájikov. V záhyboch tých tienistých vŕškov sú ukryté hostince, v ktorých sa celé leto hemžia cudzinci. Cesta do Punta Arenas, ktorá vedie z tejto strany samým nábrežím, poskytuje zvláštny pohľad so svojím bujným stromoradím až do samého mesta. Sú i tu mohutné borovice a bujné vŕby, obstrihané a husté.

Druhé miesto, kde sú krásne domy a medzi nimi i dakoľko hostincov, je nad veľkou, dosť širokou a hlbokou úžľabinou, čo je na južnej strane mesta. Tou hlbokou trhlinou, kde by mohlo sa zmestiť dvadsať Váhov, tečie potôčik, ktorý je v lete veľmi nepatrný jarok. Úboče z jednej a druhej strany sú vysadené horou. Zhora vyzerá, sťaby bol prestretý koberec, zložený z rôznych odtienkov zelene, rozsiatej v ostrovčekoch a radoch. Medzi horou sa nachodia plochy zelenej bujnej pažite a v nich sťa pestré klystky, okrúhle hriadky kvietia. Kto hľadí na ten milý obraz, neuveril by, že táto úžľabina bola kedysi pustá. Z úbočí na miestach vymokala zelenkastá voda, sťa keď sa cedia z odreniny nezdravé, nečisté šťavy. Kde-tu kde bol suchší fliačik, pásli sa kravy, ale ešte najviac kozy. Nedali odužieť kroviu kalafatov, ktoré sem osud zavial, že tu živorili smutne, poobhrýzané od kôz.

Tres Puentes, Rio Seco,[54] Chabunco poskytujú obraz iný než v staré časy. Holé miesta sa vysadili znovu horou a stromovím. Na lepších miestach, kde je zem súca, obrába sa na všetky strany. Tu sú už stavy majetných roľníkov s veľkými záhradami. Majú tu všetko pohodlie ako i obyvatelia mesta. Mesto sa temer roztiahlo po Chabunko, takže skoro nikde nebadať pretrhnutia. Majú vodovody, kanalizáciu i elektrické osvetlenie. Okolo Chabunka sú tiež pekné hostince pre cudzích hostí a mešťanov. Tí sem robievali i za starodávna svoje výlety v nedeľu a sviatok a privykli tu hľadať občerstvenia. Teraz radi posielajú svoju rodinu stráviť tu letné týždne.

Ulice v Punta Arene vyzerajú inakšie než za bývalých časov. Nasýpanie štrkom, dobrá kanalizácia, ktorá vrstvy zeme spremiešala, vodu, čo sa stanôvala pod vrchnou jej kôrou, odviedla do mora, veľká premávka, čo sa predsa melie ulicami už či po chodníkoch pre peších a či po ceste pre povozy, to všetko spolu dodalo pôde pevnosti a väčšej hutnosti, ulice sú tvrdé a spoľahlivé: ich zem sa aspoň už neulieha pod ťažším povozom, ulice stvrdli. V najväčšie dažde podjeseň alebo pred jarou nevídať tých ohromných mlák ba skoro lagún stojatej vody po nich. Zmizli diery a jamy, do ktorých sa nevyplácalo stúpiť ani náhodou, lebo sa ti blata nalialo za sáru. Cesty sú vyliate ulicami a hladké ako stôl; neozýva sa po nich ohlušujúci hrmot kočov a povozov, ako vtedy, keď sa drgľovalo po zvariačikoch. Nevídať sa pohybovať tých podivných stavieb, čo sa volali kedysi karreta, ktoré mávali po dva páry i po viac párov volov, zapriahnutých, ak boli naložené niečím, čo zavážilo, ktoré sa vliekli pomaly akoby slávnostným pochodom, nestarajúc, čo si počnú druhé povozy, čo by sa chceli pohybovať rýchlejšie. Čo by mali tu hľadať karrety a ťažkopádne voly? Tú službu môžu vykonávať rýchle a pohodlné nákladné autá, ktoré tiež vídať prechodiť ulicami. Kĺžu sa po hladkej ceste, že ich ledva i počuť. Ak sa prevážaš mestom a čo ako dlho by si sedel v aute, trávenie ti nebude mať z toho pohybu, poľahody ako kedysi, keď ťa poriadne sepkalo a neraz prehadzovalo z boka na bok. Kde sa dve ulice križujú, na vodorovnej už nieto tých dvoch jarkov, do ktorých voda stekala zo strmých ulíc, do ktorých, ak hupnul ford na obe kolesá odrazu, následkom roztržitosti toho, kto mu bol na kormidle, vyskočil, že ti hrkli zuby, a mohli ti i jazyk odseknúť, ak si ho nedržal, kde ho vlastne patrí držať, za zubami na najlepšom jeho mieste. Pre tie jarky tí, čo bývali na kormidle takých povozov a dávali si pozor, aby na každej kvadre nerobili také nebezpečné skoky, vymysleli dosť dobrý fortieľ: hľadeli pri opatrnej vozbe vnísť do nich kosom, najprv jedným kolesom a potom druhým. Tých, čo dnu sedeli, neseplo ani nepodhodilo tak tuho, ale zase bolo trochu nepohodlné tebe, čo si šiel po chodníku. Nikdy si sa nenazdával, kam sa ide obrátiť ten povoz: či sa dá rovným smerom a či skrúti pod uhlom 90° a pôjde priečnou ulicou, v ktorom páde ti nebolo prejsť cez ulicu z jedného chodníka na druhý: alebo či nevyjde na chodník, kde prechádzajú úbohí peší. Lampy auta ako oči dákej potvory obracali svoju svetlosť tu jedným, tu druhým smerom, a ty na chodníku stál si nerozhodne, hľadajúc, kam sa vystúpiť povozu, čo mení smer tu na jednu, tu na druhú stranu. Bývalo ti neraz ako tomu učňovi škuľavého mäsiara, ktorý na bijárni keď mal dať volovi kyjakom po hlave, tým škuľavým okom hľadel na úbohého učňa. A ten, netušiac, čo majster má za lubom, spýtal sa ho so strachom: „Pán majster, kde idú búšiť: ta, kde hľadia a či ta, kde cieľajú?“ A majster, ktorý tiež zabudol, čo má za chybu, odpovedal: „Nuž pravdaže, blázon, kde pozerám!“ Naľakaný učeň nečakal, kam kianica padne, ale vzal nohy na plecia a hybaj domov.

Pre peších na oboch stranách ulice sú chodníky hladké a príjemné, popri nich idú rady tienistých stromov, najviac, pravda, vŕb. Vŕba sa nebojí patagónca. Keď besnie, ona sa mu smeje a uhne sa, pomysliac si: „Múdrejší ustúpi!“ Keď prestane besnieť, ona sa zase vyrovná, ako bola.

Stromoradie popri chodníkoch vysádzali z väčšej čiastky školské deti, keď je slávnosť stromu, pekný sviatok, ktorý sa svätí po školách. Sviatok sa zapáčil i obyvateľstvu mesta, takže i ono sa ho zúčastňovalo, zvlášte keď sa sadilo toto stromoradie. Dar detí si začalo držať vo vzácti, nedalo útle stromky lámať a kynožiť surovcom, ktorých sa konečne nájde všade a ktorým pekná vec oči kole. Keď sa vymývajú ulice, mesto hľadí dať i týmto stromom dostatočnej vlahy, takže v krátkom čase narástli a zduželi a z vďačnosti za opateru a lásku začali dávať chodníkom tôňu a pekný zelený rámec. Ulice na obvode mesta, bárs nemajú veľkých výstavných domov, vyzerajú prívetivo v tejto zeleni, domy čo zachovali starosvetský kroj a neboli prestavené, majú tiež čosi veľmi milého.

Tri široké cesty, čo obkľučujú prostriedok mesta, sťaby mu to bolo srdce, z ktorého vychádza životná šťava a rozlieva sa ulicami až na samý obvod, tvoria akoby rámec okolo neho, pravda, iba zo troch strán, lebo na štvrtej strane je more, tie vyzerajú skvele, keď pozeráš tak z mora, skadiaľ sa dajú prehliadnuť až dohora na kopce. Nie je to už suchopár, holota, šedasté, všedné rúcho. Popri domoch idú chodníky so stromoradím, pri ňom cesta pre povozy, z jednej a druhej strany prázdny pás, čo ostane medzi oboma cestami, je vysadený hustou horou. Černejú sa bujné smreky, medzi nimi žltkastá zeleň vŕb, zas temnejšia farba jelše, brezy alebo osiky na miestach rady, na iných, kde sú stromy v skupinách, väčšie fľaky. Tieto sady tiež povysádzali behom času školské deti. Keď odrástli a boli už odrastení občania, radi spomínajú pekné slávnosti vysádzania stromov, na ktorých bralo podiel občianstvo a úrady. Občania nepodceňovali pred deťmi význam stromovia, skôr im dodávali chuti, aby ho sadili, pestovali s láskou. Sú miesta na jednej z týchto širokých ciest, kde je pomník záslužného muža a čosi pod ním kondor na vysokom podstavci s reťazou roztrhnutou, vystavený na tomto mieste ako odznak slobody a neodvislosti národa: tie miesta okolo pomníka vysadili stromovím, ale ponechali pažiť okolo nich. V tablách pažite sú vkusné hriadky kvietia všetko tunajšieho. Z jari kvitnú druhy kašky vo farbách rozdielnych, pozdejšie králiky, cíperie, klince, zvonky, fialky, astry, nechtíky, ba i nevädza a divý mak.

Široká cesta, čo vedie do baní a tá, čo ide popri Závodisku na pampu, má tiež v prostriedku hustý a tienistý pás hory.

Keď sa morom plavíš a blížiš k mestu, prostriedok jeho sa ti predstaví v sviežom zelenom ráme. Fľaky a zas rady stromov a krovia v rôznych odtienkoch zelene vyzerajú z diaľky sta cifry a zúbky na vyšívaní, kvetinové hrady sťa kytice, priložené ku tomu rámu. V tom nádhernom ráme domy a paláce majú vysoko; hlavné námestie medzi skupinami domov vyníma sa ani zelená oáza. Na jeho prostriedku, kde sa obe diagonály snímajú, stojí na vkusnom podstavci veľkolepý pomník Hernanda Magallanesa.[55] Jeho mohutná postava stojí nad stromami s čiapkou v ruke, pozdravujúc okolie a nebo a hlásajúc, že sa stali dve dôležité udalosti v tomto kraji. Prvá roku 1520, keď neohrožený plavec vynašiel úžinu a preplával ňou z jedného oceánu do druhého a druhá r. 1920, keď prešiel tadiaľto veľký umelec, ktorý zasadil vynálezcovi Magallaneskej úžiny tento pomník, najväčšiu okrasu a pýchu tohto mesta.

Idúc morom k mestu, vidíš úžľabinu, ktorou tečie z baní potôčik Rio de la Mina; tu, čím bližšie k moru je plytkejšia. Na strane od mesta začína z nej vyrastať briežok, čím diaľ, tým väčšmi sa dvíha a šíri do územia ku vrchom. Na jeho najvyššom bode je budova, pod ktorou je nádržka pitnej vody, čo v prvé časy sa rozvádzala mestom po filtrovaní. Ale ako mesto zrástlo, táto voda už nestačila, urobili sa vodovody rovno zo žriedel a tým sa už rozváža čerstvá čistá voda po meste a predmestiach. Je vždy jednaká i čistá. V dažde a odmäky sa nezamúti ako kedysi voda, čo dochodila z plesa.

Pri nádržke je kríž nie veľmi veľký, na murovanom podstavci. Zasadili ho sem, tak sa zdá, prví obyvatelia. Tento kopec, na ktorom je kríž, akoby bdel nad mestom a jeho obyvateľmi, volá sa Vrch Kríža, Cerro Santa Cruz.

Po hrebeni tohto kopca idú na juh, prídeš ku druhej úžľabine, čo sa tiež berie k mestu a ňou nepatrný jarček, ktorý v lete neraz i vyschne. Tieto dve trhliny, ktoré idú do hôr a v horách samých robia trhlinu, majú medzi sebou vŕšky, na ktorých sú horné čiastky neba. Pohľad na tieto dve úžľabiny z mora bol smutný, boli holé a v úbočiach mali akoby odreniny. Vŕšky šedé a holé, na nich tiež rozosiate šedé domce, medzi nimi prázdne ulice a holé intravilány alebo nezastavané pozemky: to všetko dávalo mestu výraz smútku. Veľká prázdna plocha na vrchu okolo kríža, hoc bolo na nej čosi trávy, zďaleka sa nevynímala veselo. Keď si vyšiel na ňu, mohol si prezerať mesto, rozdelené na štvorce, štvorce šedasté; medzi nimi stuhy ulíc a ciest trochu belšie. Hľadiac na domy zvysoka, videl si im najviac jednotvárne krovy zo žliebkovaného zinku. Bárs ich natierajú už kvôli trvácnosti, lebo kov na daždi ľahko hrdzavie, zink je zanovitý a vracia sa o krátky čas na pôvodnú šedosť. V tej jednotvárnej všeobecnej šedi štvorcov vynikli iba dve skupiny. Jedna okolo chrámu s ústavom Saleziánov, meteorologickou šutou vežou, palácom miestodržiteľa a súdobným dvorom, väzením a vôbec verejnými budovami a palácmi jednotlivcov; druhá skupina, nie tak rozsiahla, bol ústav Don Bosco na druhej strane potoka de la Mina so stavbou skoro podkovovitej podoby, ktorej jeden roh tvorí vysoký nedokončený ešte chrám. Táto masa nebola rozsiahla, ale bola vysoká a medzi šeďou malých okolitých domcov vyzerala ako veľmi značná budova.

Nuž vcelku, kto pozeral, či od mora na mesto, či z vŕšku nadol, mal pred sebou pohľad trochu jednotvárny, šedý a holý na všetky strany. Oko nemalo na čom okriať, ani sa zastaviť. Ak bol kde chĺpok zelene, zakryla ho skupina susedných domov. Mali trochu pravdu tí, čo sa sťažovali, že im je tu smutno. Ľudia, ktorých osud sem zaniesol zo Santiaga alebo Valparaisa na tieto kraje, cítili sa ozaj ako v cudzine. Chybovalo slnce, chybovalo teplo, veselé okolie, zeleň stromov a bohatstvo farieb, keď sa dostaneš von z mesta, alebo ak len zájdeš dakoľko kvader a prídeš na daktoré väčšie námestie. Chybovalo im všetko, privyknutým od malička na veselé výhľady a vábne obzory s kvetinami, priestranstvami a záhradami. Nie div, že hľadeli čím skorej pokonať svoje diela a vrátiť sa zas, kde je veselšie. Kto bol viazaný stálejšími zväzky na toto okolie, mal snáď väčšie záujmy alebo snáď povinnosti, ktoré nebolo zanedbať: ten sa konečne uspokojil, hľadel sa vžiť do nových pomerov a privyknúť im: no vzdor najlepšej vôli nemohol utíšiť túžbu za druhými krajmi, na ktoré privykol od mala.

Láska ku prírode, zmysel za okrasu domu a jeho okolia, dal mestu druhú tvárnosť. Medzi domami prázdne pozemky zmizli; utvorili sa z nich pridomové záhrady. Prázdne, holé miesta, ako čo bolo okolo kríža, sú vysadené stromovím a zelenajú sa naďaleko, kynúc cestovateľovi na more, keď je ešte ďaleko. Do nich vbehujú rady stromov, čo idú popri chodníkoch, sťaby sa na takých miestach naschvál schodili a utvorili valnú hromadu. Spomedzi zelene zdajú sa biele steny domov, že sa smejú pod červenými krovy zo škridiel.

Bolo by spomenúť priemyslové podujatia, ktoré skrsli medzi tým časom: ale viedlo by priďaleko opisovať rozvoj priemyslový vo všetkých jeho odvetviach. Niektoré, čo i teraz pôsobia, sme spomenuli už. Továreň na kože, čo nemala veľkého úspechu na počiatku, pretvorila sa v ozajstnú továreň, opatrenú novým zariadením, ako sú továrne v Sev. Amerike. Jej výrobky si vydobyli zaraz dobrý chýr v krajine i za hranicou, lebo kože Magallanesa sú veľmi dobrej akosti, keď sú dobre opatrené. Pri nej sú dielne na obuv, ako to bolo dávno v úmysle, tie vyrábajú obuv tiež nepremokavú, podobnú temer ruskej juchte. Drahý decht brezový je nahrádzaný tukovými látkami, ktoré sa vo frigorifikoch môžu skúpiť lacnejšie. Prišla i tá obuv po nečase, temer ako naposmech, sťaby mala za blázna obecenstvo. Kým bolo vody a bahna viac ako patrí, obuv sa nosila premokavá: teraz, keď je sucho, blata skoro nevídať, začala sa vyrábať v samom meste dobrá nepremokavá obuv. No tá sa vždy zíde, ľuďom zamestnaným v kampe a i v meste, čo sa musejú vláčiť po daždi. Druhé veľké podujatie je účastinársky spolok na vymývanie, česanie, pradenie vlny, veľká súkennícka dielňa. Bola v projekte dávno i táto továreň, ale i tak je zavčasu, lepšie pozde ako nikdy. O vlnu nebude mať núdze nikdy.

Za mestom sú rozsiahle dielne na spracovanie mramoru. Píli, kreše, hladí, políruje sa dľa objednávok. Dováža sa v kusoch z ostrova Cambridge, ako ho tam lámu a vyberajú z ložiska. Nachodí sa tam mramor rozličných farieb, takže si ho môže objednať, kto ho potrebuje, ako sa mu páči.

Denníky puntarenské tlačia sa na domácom papieri, ktorý sa dorába na území z dreva, ktorého je nadostač. Táto výroba ide na pohon vodný: nech i voda prispeje svojou hrivnou ku pokroku kraja. Teraz majú na čom šomrať i noviny; čo by naostatok robili, keby nemali na čo šomrať alebo len vytýkať. Ešte ich mrzí najväčšmi divý patagónec, ktorý ešte vždy duje, bárs nemôže nosiť toľké oblaky prachu, ako za našich časov a vnuci ho neprežrú ani polovicu, čo poprežierali otcovia a dedovia. Keď duje tuhý vietor, hneď sa pozná na článkoch, lebo sú hneď ostrejšie a zadieravejšie. Ináče ich postavenie sa tiež pozmenilo. Majú odberateľov toľko, že si môžu dovoliť častejšie výlety do Viňa del Mar, menovite v zime, aby pookriali na slnci toho krásneho mesta a nadobudli novej sily do skrehnutých údov.

Mesto, môže sa povedať, zvíťazilo vôbec v každom ohľade. Vzrástlo zázračne, okrášlilo sa a odelo sa do nového rúcha; pláva v blahobyte, ktorý sa rozlial sťa more do šírky, našiel cestu i do hĺbky medzi samé vrstvy ľudu. Blahobyt vyrovnal temer rozdiely stavu a majetku, čo prvej delili ľudí, a niektorým snáď i strpčovali život. Blahobyt tiež vyhládza protivy, keď je všeobecný, skoro ako nešťastie, keď prikvačí na všetkých jednako. Ako mesto rástlo, zaberalo do šírky a do dĺžky, všetko, čo bolo nedobré, nesúce a zastaralé, cúvalo pred jeho víťazným rozmachom a stratilo sa kdesi v diaľke. Zamkli i bývalé majere, mliekárske podniky totiž, čo boli v samom susedstve mesta. Zeme na pašienky už nieto; tie sa obrábajú pilne a výdatne. Miesta, čo sa neobrábajú, premenené sú v parky, pažiťové plochy. Kde boli mliekárne, tam skoro všade sú krásne hostince.

I sama pampa bola prinútená cúvnuť pred týmto víťazným pochodom. Bývalé podniky ovčiarske premenili sa behom času v majetné osady, ba celé mestečká. Sami majitelia veľkých podnikov, čo boli bližšie k mestu, dali sa na novoty. Hospodáriť na starý spôsob sa im nevyplácalo. Zem prichodilo využívať dôkladnejšie a odovzdať ju pod pluh roľníka. Obyvateľstvo sa rozmnožilo, potrebovalo prácu a výživu. Zem mu dala prácu a výživu, ona vzala celú tu pätoru na chovu: a nikto nemusel mrieť hlady. Na bývalej pampe vylihujú a žviakajú stáda kráv a teliec. Ovce sa dochovávajú ako predtým, ale v zime sa kŕmia senom, keď príde núdza. Medzi Punta Arenas a Ultima Esperanza idú denne vlaky; na nich je premávka veľmi živá. Bane na uhlie, čo sa otvorili i v Ultima Esperanza, priemyslové podniky, čo sa tam založili, privábili do toho kraja mnoho sveta. Je tam obyvateľstva skoro viacej než v samej Punta Arenas. Zemiaky sa nedovážajú z Chiloe, vrece zemiakov sa nepredáva po dvadsaťpäť alebo tridsať pečí. Na všetky strany sa ich sadí toľko, že ich je dosť pre obyvateľstvo, pre ošípané, ba i pre rožný statok. Založili sa i pálenice na lieh a továreň na škrob, na zemiakovej kaši sa tučia tu voly, ktoré prichodia na bijáreň v Punta Arenas. Ich mäso je veľmi chutné ale i drahé. Vzdor tej drahote nikto nehromží a nehundre na mäsiarov a statkárov. Mäso môže byť i veľmi drahé; tí, čo ho jedia, nemajú sa čo žalovať, keď majú zárobky také, že si môžu dovoliť i drahého mäsa i druhých dobrých vecí.

Denníkom puntarenským bolo najmrkotnejšie, keď museli prestať vyhúdať a šomrať na vládu, že nezrušila úvozný poplatok a či clo na cudzozemské zhustnuté mlieko. Bolo im ťažko zaobísť sa bez šomrania, ale museli sa ho predsa zriecť, keď nemalo zmyslu. Cudzozemského mlieka už od rokov neprišla do mesta ani jedna kisňa. Nikto nepojedol pochabé huby, aby šiel vodu nosiť v riečici a vlievať do mora. Zhustnuté mlieko v puškách sa teraz riadne vyváža do cudzozemska, čo sa v tomto kraji dorába. V Morro Chico je továreň na zhusťovanie mlieka. Účastinári sú napospol okolití statkári, oni dodávajú mlieko zo svojich podnikov do tejto továrne, krem toho na iných miestach sú založené syrárne a masliarne. Ich výrobky sa nemôžu spotrebovať v tomto kraji a musia si hľadať odbyt v druhých provinciách republiky a v cudzozemsku. Vídať po kampe čriedy bravov, vypasených na srvátke, na buriakoch, ako prichodí nazvať zemiaky prosté a ťažké, čo sa sadia na krm pre statok a pre pálenice. Burgyne sa sadí veľmi mnoho, lebo sa darí a od nej tučnie i rožný statok, zvlášte kravy i ošípané. Šunky a klobásy sa už vyvážajú na všetky strany, i do cudzozemska, lebo tu sa nemôžu spotrebovať.

Po uliciach Puntareny nevídať už tých známych talíg o dvoch kolesách, ani vozíkov o štyroch kolesách, v ktorých sa kedysi rozvážalo mlieko po meste. Taliga sa zastavila, pohonič zodvihol ohromnú medenicu, na ktorú prišiel rad, aby sa z nej delilo, podstavil pod ňu pravé koleno miesto druhého podstavca a stojac takto v divnej rovnováhe na jednej nohe a na druhej akosi podtiahnutej, prelieval mlieko z veľkej medenice do malej, ktorá je prijatá a uznaná ako merťuk. Keď navylieval tých merťukov toľko, koľko prichodilo do medenice, zišiel z povoza a zazvonil na dverách, dva alebo tri razy; toľko ráz, koľko mal zazvoniť na gazdinú dľa dohovoru. To aby vedela zaraz, kto zvoní a mohla odniesť ku domovým dverám kastról alebo hrniec na mlieko a nemusela sa zas vracať po nádobu, dva razy konať tú istú cestu. Ešte bolo ešte, ak nebolo dažďa, alebo vetra. Ak ho bolo hodne, mliekár iste doniesol na domové dvere v mlieku i čosi dažďa alebo piesku, čo vietor nesie neraz oblúkom a rozsieva, kde môže. Miesto týchto obchodníkov, čo pracovali v podrobnosti, rozvážajú čerstvé mlieko druhé medzítka a na druhý spôsob. Z ulice a jej premávky zmizli postavy tých obchodníkov s mliekom, a či ich pristane menovať priemyselníkmi a trochu i podujímateľmi, a vo všeobecnosti bolo by ich azda označiť tyranmi, neraz bezohľadnými a ukrutnými. Dľa tej stupnice ako sa krátili dni, zvestujúc, že sa blíži zima, začal byť akosi menej zdielny a prívetivý, stal sa akosi zarytejší a zanovitý, daktoré dni sa ukazoval až záhadný, kým po takej príprave, akoby nemom ale dosť zrozumiteľnom úvodnom slove, neprikročil k veci a nedal jedno ráno domácej panej alebo kuchárke na známosť, že sa kravy začínajú prisúšať, že mlieka ubúda, takže od toho a toho dňa sa prestane dodávať do domu ako dosiaľ. „Doneste teda aspoň polovicu,“ prosila znepokojená domáca pani. „Ani polovice nebude odkiaľ, mnoho kráv prischlo, nie na polovicu, ale nadobre.“

Bolo sa domácej panej darmo prosiť a naliehať. Neostávalo jej, ako objednať v obchode kisňu, v ktorej sú pušky zhustnutého mlieka, hotové, aby v takých pádoch prišli na pomoc a zapchali citlivú medzeru, ktorú vyboril v domácom poriadku ukrutný dodávateľ čerstvého mlieka.

Ich miesto zaujal dodávateľ veľký z jedného veľkostatku, čo leží na čiare Punta Arenas — Ultima Esperanza; dodávateľ mlieka ozaj čerstvého, čo sa nadojilo zavčas rána a bolo v ten istý deň dopravené do mesta.

Tento majiteľ má kŕdeľ pekných dojných kráv, o akom malý podujímateľ nemohol ani snívať, ktoré sa opatrujú pečlive a zaopatrujú naše mesto mliekom spoľahlive v zime, v lete. Majú sa ku tej službe z poriadky, takže sa môžu zamieňať, kedy ktorá má vstúpiť do služby. Je napred určené, kedy odučí svoje teľa, aby potom, keď vyplnila túto hlavnú úlohu, poneváč materstvo je prvá povinnosť a má všade prednosť, mohla ustúpiť medzi kamarátky, čo svoje mlieko prepúšťajú podniku na riadne dodávky do mesta. Nejedna krava, aby ostalo mlieka na zimu, musí sa prispôsobiť a obetovať: dať sa na materstvo v taký čas, keď sa na to v obyčajných okolnostiach ani nepomýšľa medzi kravami. Ak sa dakedy i stávalo, že ju materstvo prikvačilo, v taký čas, stalo sa iba ako riedka náhoda, zvláštna hra okolností. No pečlivý podujímateľ také výnimky uvádza dneska do úžitku zúmyselne, dľa výpočtu, ktorý si vypracoval a ustálil šafár veľkostatku. Má podrobné zoznamy a zápisy, v nich je zaznačené, ako ide poriadka, kedy ktorá krava vstúpi do služby a kedy vypadne z nej, aby mohla mať akýsi odpočinok, v ktorom sa môže pripraviť, ako sa patrí, ku starostiam materským, ktoré jej nastanú, keď jej nadíde čas venovať sa výlučne odchovaniu svojho potomstva. Ak ju materstvo zastihlo v čase neobvyklom, mimo obyčajnej sezóny, z toho nebude mať ani ona, ani jej teliatko nijakej škody; šafár veľkostatku napraví a vynahradí dvojnásobnou starostlivosťou, čo by snáď nepriaznivé počasie chcelo pokaziť. Vychodí kravám skoro najedno, kedy príde rad na ne, vybavovať svoje povinnosti: či v období priaznivom či nepriaznivom.

Na tento spôsob sa môže ľahko urobiť, že veľkostatok so svojím veľkým kŕdľom kráv, všetko chýrnych dojok osvedčenej nizozemskej srsti môže v zime-lete dodávať mlieko mestu v potrebnom množstve. Taký mliekársky podnik naostatok nie je jeden, ale ich je viac: nedá sa skoro myslieť, že by mesto mohlo ostať bez mlieka. Roznáša sa v medeniciach zatvorených, každá veľkosti, ako potrebuje domácnosť, opatrená je zápinkou na vrchnáku a na nej zámočka. Jeden kľúčik z nej má šafár podniku, druhý domáca pani. Roznášateľ nepotrebuje stáť na jednej nohe, skôr musí vystrieť obe nohy, skočiť a oddať plnú medenicu vo dverách patričného domu; prevziať medenicu prázdnu od včerajška, ktorá sa má vrátiť na veľkostatok. Tam ju pečlive vymyjú, kefami vydrhnú, aby v nej nič neostalo prilepeného, vyčistia ju prehriatou parou, prv než sa do nej vleje mlieko vydojené a prevarené. Čisté a bez zárodkov chorobných musí sa dostať domácej panej do ruky.

Ostatne tento spôsob nenie nič nového. Je dávno prijatý a uvedený do života na mnohých stranách, lebo sa osvedčil.

Mlieko je tekutina, bez ktorej sa nemôže obísť riadna domácnosť. Je podmienkou spokojnosti a verejného zdravia. Musí mať zabezpečený svoj vlastný obeh ako krv v telesnej sústave má mať zabezpečený svoj vlastný spôsob, ako sa má ľahšie dodávať a neraz dopravovať i zďaleka na miesto určenia čisté a nezmenené v zaručenej akosti, aby ho mala každá domácnosť bez ťažkostí i najskromnejšia.

Ba čím je skromnejšia, potrebuje, aby bolo tým lacnejšie a lepšie. Prestali zlaté časy roznášateľa, hoc nehodno zle hovoriť o blížnom, keď otváral medenice a zatváral dľa vôle a dľa osobnej náklonnosti; lebo neraz ju otvoril, kde hádam nepatrilo a držal jej vrcheň prikrytý, keď by ho bolo bývalo naddvihnúť. V tých pádoch nebral do ohľadu okolnosti, naliehavú potrebu, napríklad oslabenie alebo nemoc, kde pýtali mlieko od neho, ale skôr osobnú náklonnosť alebo, kde mu ponúkli odmenu. Hovorilo sa, že cestou vykonával na nich obrady, ktoré ináč vykonávajú len pred krstiteľnicou v prítomnosti kmotrovcov, a to práve v tie časy, keď o mlieko bývala najväčšia núdza. Pritom nehľadel, aby voda bola najčistejšia, ale skôr, aby sa to robilo na takom mieste, kde nebolo svedkov.

Prestali i zlaté časy, keď sa dalo odovzdať i mlieko odstáte, ktorému sa sňalo, čo malo navrchu, a spodky sa zmiešali so zajtrajším mliekom a rozposlali po domoch. Bolo podivenia, že také mlieko nemá smotany ani kože. Ale mliekári to ľahko odôvodnili, že mlieko pochodí z novej paše, alebo že je od nových kráv; indy sa vyhovárali, že je zima a mlieko sa dojí tenšie, podnebie že vyjedá nielen ľuďom tučnotu, ale i hovädám a sníma i z mlieka smotanu a necháva vodu.

Ako sa mohli kravy nizozemské privyknúť na suchopárnej pampe, ktoré sa pasú vo svojej vlasti na bujných šťavnatých lúkách? Ten div urobila voda, ktorú narazili na polievanie pampy. Pampa sa dosť skoro premenila na nižných polohách v zelenú lúčinu s kvetnatou bujnou pašou. Zaplavovanie pampy sa mohlo vykonávať v riadnych obdobiach veľmi pohodine, iba bolo treba vyviesť druhé stavby na navážanie a rozvážanie vody. Tieto sa vyviedli domácim kapitálom, ktorého sa našlo na mieste. Silu na dvíhanie a čerpanie vody poskytovala zas najviac voda sama. Veľké rieky, ktoré padajú z Cordillery mali jej veľký nadbytok, rozhádzavali ho ohromnou silou a rýchlosťou, kým sa rútili dolu krkolomnými stenami a strminami na rovinu, na úpätie vrchov. Technici, inžinieri vodných stavieb vedeli ich dostať do ruky, sputnať a zapriahnuť roľníkom a veľkým majiteľom pozemkov ku osohu. Pašienky sa ich porastu pretvorili chytro v krásne a úrodné polia, na ktorých sa môže sadiť, siať, kopať, na ktorých sa kosí ohromné množstvo trávy a zberá veľké množstvo ani už nie na noše, ale na vozne zemiakov a iných kŕmnych plodín.

Mladé pokolenie sa hodne popravilo. Nevidno toľko úbohých detí s krivými nohami, ba takrečeno bez nôh chodiť po uliciach mesta. Blahobyt nielen vzrástol, ale sa i rozlial do šírky, navštívil i domácnosti pomerne nemajetných. Život bol pohodlný, zabezpečený nielen bohatým triedam, ale i nemajetným. Rodiny bývali v dobrých domoch, zdravých a suchých, ktoré sa v zime dali dobre vyhrievať. Deti neboli odsúdené tráviť celé mesiace v zime tu v prehriatej kuchyni pri sporáku vo výparoch jedál a prádla, tu zas v noci v studených mokrých spálňach, preplnených, kde sa celá rodina držala dovedna, aby jej bolo teplejšie a zgazdovalo sa na ohreve. Krem toho každá rodina mala hodný kus výživy zabezpečenej popredku a pre všetky prípadnosti. Záhradôčka, bárs malá, bola veľkou oporou domácnosti. Matky neboli preháňané biedou a starosťami po obchodoch pýtať na úver, čo malo ísť do hrnca. Nemuseli chodiť po dielňach na roboty, ako už podajedny museli prvej chodiť; robota to dosť neužitočná: lebo nie je tak výnosná, aby mohla rodinu vyživiť a ani výdatná pre podujatie. Žena, ktorej myseľ blúdi ta, kde sú deti, a nebedlí na to, kde sa pracuje, nemôže svojou robotou mnoho prospechu preukázať dielni, kde pracuje. Nemuseli tiež odbehávať od domu a detí po všakových dobročinných odboroch a ustanovách hľadajúc mimoriadnu prípomoc v tiesni pre svoje deti. Mohli sa venovať opatere detí telom i dušou bez rozptýlenia mysle. Matky vyšších tried nahliadli konečne, že materinské mlieko nedá sa nahradiť kravským mliekom alebo práve mŕtvym z konzervy. Začali kojiť svoje deti na svojich prsiach, dávať im nielen potravu, ale obetovať i svoju silu, svoje zdravie, mladosť i krásu, oddávať im svoje srdce, dušu svoju a cnosti svoje s láskou a oddanosťou. Stali sa ozajstnými matkami a nie pestúnkami a macochami. Ich pekný príklad strhol i matky z ľudu, takže bola len výnimka, vidieť matku siahať ku fľaši. Kde nastala táto smutná nutnosť, tu bolo naporúdzi dobré mlieko kravské zabezpečenej akosti. Umelé chovanie nebolo tak nebezpečné, ako bývalo v časoch predošlých, kým nebolo dobrého mlieka.

Po obede i v zime, keď slnce vyskočí a zahreje, môžeš vidieť deti v záhradkách pri dome i na uliciach v ich vozíkoch, ako sa prevážajú a radujú na čerstvom vzduchu alebo i spia. V lete, ak práve neprší, sú tiež celé dni vonku. Besný patagónec im škodiť nemôže. Stromovie, čo je okolo domov a po uliciach, krotí ho výdatne: na čistých uliciach nieto prachu a piesku, aby sa vo vetre prenášal v oblakoch z miesta na miesto.

V zdravých bytoch a následkom toho, že sa mesto osušilo, ozdraveli a zosilneli i matky, takže sa mohli ľahko venovať svojim povinnostiam. Mlieko sa im vrátilo, a ony ho rady dávajú svojim deťom, lebo sa neboja, že by im mohlo škodiť, ako sa bávali prvej. Na cintoríne nevidno, ako kedysi, nekonečné rady čerstvých malých hrobčekov.

Punta Arenas i v tomto ohľade sa preporodila.



[1] Koncept neuverejnenej práce.

[2] Santiago — Valparaiso, je veľký prístav a veľké obchodné stredisko v Južnej Amerike pri Tichom oceáne; Santiago de Chile je hlavné mesto Chile pri rieke Mayocho, s univerzitou a rôznymi kultúrnymi i obchodnými ustanovizňami

[3] avenida (špan.) — trieda, bulvár

[4] Cordillera — Kordillery, vysoké a obrovské horstvo, ktoré sa tiahne pozdĺž celého západného pobrežia Ameriky v niekoľkých rovnobežných pásmach

[5] Magallanes — Magallanesova úžina, prieplav na južnom okraji Južnej Ameriky, medzi pevninou a Ohňovou zemou

[6] o Jakube alebo na Brtomila — t. j. v lete; Jakuba je 25. júla a Bartolomeja 24. augusta

[7] robal Eleginus meclovinus, pecherej atherinichthus nigricans, centolla lithodes antarctica, coro spytilus, jež echinus — druh treskovitých rýb… druh pustovníckeho raka… morský jež

[8] brujett (z tal.) — rybia omáčka

[9] opol bolský… z Dlhej Lúky… a ostrova Visa — opolo je v Dalmácii názov pre málo kvasené bledočervené víno z tmavého hrozna. Bol je obchodné centrum v Dalmácii na ostrove Brač; Vis je juhoslovanský ostrov v Jadranskom mori, oddelený Viským prieplavom od Hvaru a Korčuly. Všetko sú to vinárske centrá.

[10] Pučisćania, Supetrania, Milnarania, Slivaniania — obyvatelia dalmatínskych obcí na Brači (Pučišće, Supetar, Milna a Perković — Slivno)

[11] netreba veľkých príprav, ani toľkých, ako ich musel urobiť mladý Čajka, keď mal podstavovať svoju horáreň — narážka na postavu Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy

[12] barba (z tal.) — fúz, brada; v prenesenom význame starec, starký

[13] lokarda (tal.) — druh makrely (scomber colias)

[14] skuž (chorv.) — makrela obyčajná (scomber)

[15] vstúpili do loďky strýca Charonta a previezli sa na druhú stranu — narážka na Charonta, postavu z gréckej mytológie, ktorá prevážala duše zomrelých do podsvetia

[16] a tutta forza! (tal.) — zo všetkých síl

[17] brudet (z tal.) — rybacia omáčka

[18] Sandy Point (angl.) — Pieskový štít

[19] Plaza (špan.) — námestie

[20] Ohňová zem — súostrovie pri južnom výbežku Južnej Ameriky. Pestovali sa tam ovce a dobývalo zlato. Pôvodní obyvatelia boli Indiáni. Žilo tam veľa chorvátskych vysťahovalcov.

[21] Tehuelči — Patagónci, domorodí Indiáni v Patagónii v južnej Argentíne

[22] kvadra (zo špan.) — kvadru Kukučín vysvetľuje ako ľudový názov manzany (doslovne jablko) t. j. štvorcového priestoru o sto metroch z každej strany, ktorý je uzavretý štyrmi ulicami

[23] Červený kríž… Bol založený koncom 1903 ako Prvá pomoc proti nehodám a úrazom, pozdejšie r. 1905 13. V. sa pretvoril v spolok Červeného kríža — dr. Matej Bencúr — Martin Kukučín za svojho pobytu v Južnej Amerike sám pôsobil v Juhoslovanskom Červenom kríži, v Juhoslovanskom dobročinnom spolku, v Družstve juhoslovanských hasičov, v ženskom krúžku Katarina Zrinska, v Juhoslovanskej národnej obrane v Južnej Amerike a v mnohých iných spolkoch. O jeho verejnej činnosti v Južnej Amerike sa píše viac v stati Milostislava Bartulicu (Niekoľko slov o práci dr. Mateja Bencúra v Punta Arenas) a Luku Bonačića-Dorića (Dr. Matej Bencúr, jeho život a dielo v Magallanes) v sborníku Martin Kukučín v kritike a spomienkach, SVKL, Bratislava 1957, 740 — 748.

[24] len veľmi málo matiek sa tu nájde, ktoré koja svoje deti — o tomto probléme Kukučín uverejnil podrobnú stať v Živene (XII, 1922, 205 — 208 a 224 — 227), pod názvom Úryvok z jednej práce, ktorú uverejníme spolu s ostatnými Kukučínovými článkami v 20. zväzku.

[25] Bomba Chile (špan.) — čílska striekačka; v hasičskom spolku sa tak volali jednotlivé sekcie hasičov

[26] Dobrovoljno hrvatsko Vatrogasno Društvo (chorv.) — Dobrovoľné chorvátske hasičské družstvo

[27] farár cirkve presbyterskej — reformovanej cirkvi, rozšírenej v Anglicku a Amerike, v ktorej presbyteri vykonávajú biskupskú funkciu

[28] Zásad Kollára „Sám svobody kdo hoden“ — citát z predspevu Kollárovej Slávy dcery

[29] patagónec — drsný vietor v Patagónii

[30] roble (špan.) — dub

[31] čipita (zo špan.) — kožená sieť, užívaná ako torba

[32] pepita (špan.) — zrno zlata

[33] bracera (tal.) — menšia nákladná plachetnica

[34] sa odriekol trónu Dioklecián… kvôli kapuste — C. M. Aurelius Valerius Diocletianus, rímsky cisár v r. 284 — 305 (239 alebo 245 — 313) vzdal sa r. 305 vlády a odišiel na odpočinok do Salony, kde si dal vystaviť krásny palác, záhradu a oboru

[35] calle Roca (špan.) — Skalná ulica

[36] Guonod — Charles Guonod (1818 — 1893), francúzsky skladateľ, tvorca viacerých opier

[37] corrida (špan.) — preteky

[38] „castellano“ (špan.) — španielsky názov pre spisovnú španielčinu. Kastília tvorí stred a jadro Pyrenejského polostrova. Je v nej hlavné mesto Španielska Madrid.

[39] bolnica (chorv.) — nemocnica

[40] Sociedad rural (špan.) — Vidiecka poľnohospodárska spoločnosť

[41] hipodromo (špan.) — jazdiareň, dostihová dráha

[42] aperital (zo špan.) — aperitív

[43] berkshir… yorkshir — berkshir je druh ošípaných vychovaných v anglickom Berkshire krížením domácich ošípaných lincolnshvisých i essexských a farebným prasaťom čínskym, románskym a predovšetkým neapolským; yorkshirské prasa, rozšírené po celej Európe a Amerike, vzniklo z domáceho prasaťa krížením s plemenom románskym a čínskym. Je bielej farby, chytro rastie, má kvalitné mäso

[44] Lichard — Daniel (1812 — 1882), národný buditeľ, popularizátor vedy a hospodársky pracovník. Vydával rôzne časopisy a publikácie pre ľud

[45] Burg (nem.) — hrad

[46] Alameda (špan.) — alej

[47] Liverpool — veľký námorný pristav v Anglicku s rozvinutým priemyslom

[48] Cutter Cove (angl.) — cutter — rúbať; cove — kút, klenba

[49] Comodoro Rivadaria (špan.) — veliteľ floty Rivadaria

[50] Záhorie — Zagorje, hornatá krajina v Dalmácii a v Chorvátsku na sever od Záhrebu

[51] Sociedad Explotadora (špan.) — Prevádzková spoločnosť

[52] kamin (chorv.) — komín, kozub

[53] Montevideo — hlavné mesto juhoamerickej republiky Uruguay, prístav pri ústí rieky La Plata. Patrilo k najkrajším juhoamerickým mestám.

[54] Tres Puentes, Rio Seco (špan.) — Tri mostíky, Suchý potok

[55] Hernand Magallanes — Fernao de Magallanes (asi 1480 — 1521), portugalský plavec, ktorý prvý oboplával zemeguľu a objavil ostrovy Marianny a Filipíny




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.