E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
M. Th. M

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

M. Th. M.

Narodil som sa v Turčianskom Sv. Martine na grunte Thomka Daniela, ktorý nahor susedil s domom Pavla Mudroňa a naproti cez cestu mal evanjelický kostol. V cirkevnom dvore neboli ešte vtedy vyťaté pamätné lipy, pod ktorými písalo sa slovenské Memorandum, a ďalej za nimi bola budova zrušeného slovenského gymnázia, v ktorej nás učil slovenskej abecede pán rechtor Meličko, poťažne pán „profesor“ Sokolík.

Môj otec bol rodený Pražan, so známym menom českých pánov, matka mala v žilách zemiansku krv „de Folkusfalva“ a často mi spievala:

Ja som sa nazdala,
hej, ža sa v poli blýska,
a to si Milanko
zlatým bičom plieska.

Odkedy som sa len pamätal, býval u nás ovdovený osvietený pán Ján Francisci, básnickým menom Janko Rimavský, župan Liptova na penzii. U tohto vídaval som prvý maľovaný obraz, miniatúrne vypracovaný olej od Bohúňa, ktorý predstavoval slovenských dobrovoľníkov v tábore pri ohni. Na Jána bývalo u nás mnoho hostí, ktorým sa vždy kredencovalo s božcom pripravené pezinské víno, pečienka od Balkov a čerstvé bryndzovníky domácej výroby. Bryndza bývala od Janka Čipkaja z Brezna, dohán bol domácou úrodou a fajčilo sa z dlhých historických čibukov.

Prvý hlboký dojem, ako na chlapca, urobil na mňa Jaroslav Věšin. Keď sa ho otec opýtal o radu ohľadom mojej budúcnosti, povedal ukazujúc na čelo: „Len nech má chlapec tu a potom tu,“ pričom ukázal na srdce, „viac mu netreba k umeniu.“ Pri zápise na gymnázium v Banskej Bystrici nechcel ma direktor zapísať mojím „panslávskym“ krstným menom Milan, a dostal som bez odvolania otcovo meno Rezső (Rudolf).

Do vyšších tried prešiel som na katolícke gymnázium do Prešporka, kde profesorom latiny bol nezabudnuteľný Krajňák. V lavici sedel som s Dohnányim (hudobný skladateľ), s bratmi Fridrichovcami z Malaciek, s Ludvigom z Blumentálu, s jedným Odescalchim a s jedným Zichym.

Keď som prišiel po prvý raz do Prahy, našiel som starých rodičov v chudobinci obce pražskej a vstúpil som na maliarsku akadémiu k Maxovi Pirnerovi. Ale v jeho škole bolo veľa hrubých, úplne deklasovaných indivíduí, ktoré mi predstavu o vysokej škole umenia hneď na začiatku zničili. Len neskoršie som sa zoznámil s výborným Milošom Jiráskom, s Myslbekom mladším a Förstrom, bratom hudobného skladateľa.

Na večerných schôdzkach spolku „Mánes“ mal som príležitosť poznať všetkých vtedajších koryfejov výbojnej českej mládeže v umení i v politike a starému Alešovi musel som zakaždým spievať naše slovenské piesne. V tento čas študovalo veľa slovenskej mládeže v Prahe a v spolku „Detvan“ bolo živo. Ale ich Vinohrady neboli mi nikdy sympatické, ja som býval dolu v meste, a každá nedeľa bola mi drahá prechádzkou, ktorú som riadne venoval starej Prahe. Cez Karlov most na Malú Stranu až hore na Hradčany, blízko Černinských kasární do pohostinného domu profesora Masaryka na celé popoludnie: to je moja najvzácnejšia spomienka.

V Mníchove, kde som prišiel na akadémiu pod profesora Hackla, mali ešte ateliéry Věšín, Doubek a Ondrúšek. Tu som najviac priľnul k českému majstrovi E. Zamrazilovi, ktorý bol v povestnej škole Ažbeho niečo ako asistent. Patril do apoštolskej obce a bol veľkým vyznavačom Kristovým. Vo Florencii som bol tri zimy a pilne som tam študoval začiatky talianskej renesancie. Potom som sa stále zdržoval vo Viedni a po sarajevskej vražde vrátil som sa natrvalo domov. Tu, v Turčianskom Sv. Martine, som prežil celú vojnu a šťastne sa dočkal československej slobody.

A dnes, čo by som mal ešte povedať? Čo a ako bude so mnou, to je u boha, ale cítim, že by mi ťažko padlo, ak by som videl, že nestačím už formulovať a vyjadriť v našom umení to, čo mi s hlbokým presvedčením leží ešte na srdci.

Som síce výtvarníkom, ale literatúra ma už dávno lákala k pokusom, lebo som zbadal, aké je pero ohybné tam, kde štetec už vypovedá. Slovo je zázračný nástroj, ním sa dá všetko vyjadriť, čo v duši cítime. „Umenie je jedno,“ hovorí Carlyle, „a na tom nezáleží, aký je nástroj, ktorý majster chytí do ruky, len keď žiadúca myšlienka dostane svoje živé, materiálu zodpovedajúce stelesnenie.“

Milan Mitrovský




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.