ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Itália! Večná túžba skrehnutých duší severu, v ktoromže konci načrieť do minulosti, kde začínať, aby som tepložiarny tón tvojho obrazu pekne vmaľoval do našich oblôčkov, ľadom pokrytých…

Veľké, samospasiteľné umenie! Stupentným obsahom nabitý život! Vy beloskvúce dve krídla túžob mojich, koľko ráz som vás takto rozpínal a rozletel sa s vami do nedohľadných končín krajších oblastí?…

Druhovia moji sedia dnes už viac-menej v teple a na prekonanú dráhu žmurkajú s podivuhodnou spokojnosťou. Ale ja neviem, prečo ľutovať a slávu ich v sirupe sladkej lieni prečo im závidieť? Naopak, nezávidím a neostýcham sa byť úprimnými so známymi slovami Fausta:

„Už som, ach, filozofiu, jus i medicínu, a — žiaľ — i teológiu vonkoncom preštudoval s vrúcnou námahou: tu stojím dnes, úbohý ja blázon, a nie som múdrejší ako na začiatku…“

Nuž ale mladosť má neobmedzený úver vo svete, mladosť trúfa si všetko.

*

Keď som ako mladý šuhaj po prvý raz putoval do Talianska, mal som pritom neobyčajné šťastie, lebo do Florencie, kde mi bolo z domu umožnené dlhšie pobudnúť na štúdiách, neprišiel som ako bezradný cudzinec do úplne neznámeho kraja, ale čakali ma tam už a prijali hneď do priateľskej spoločnosti.

Môj, vtedy podivuhodný nie učiteľ, skôr vychovávateľ v Mníchove, milý majster Z., presídlil sa natrvalo do Talianska; predovšetkým za ním ma hnala moja túžba ta dolu. A teraz, keď po dlhšej rozluke zasa som sa dostal do jeho blízkosti a zasa pod jeho vedením v učení mohol som pokračovať, bol som prešťastný.

Bolo pekné septembrové popoludnie roku 1899, keď ma rímsky rýchlik po prvý raz vysadil v povestnom meste Danteho.

Na stanicu prišiel mi sám majster oproti a mal z nášho zvítania sa radosť. Byt, stravu, pre štúdium potrebné legitimácie — všetko mi už vopred vyjednal a obstaral a hneď v ten večer môjho príchodu predstavil ma i v kruhu svojich známych.

Čakala ma slušná izba na priestrannej ulici, podľa nejakého národného sviatku Via 27. Aprila zvanej. Mala kozub, skutočný otvorený kozub, v ktorom horievali veľké polená; mala drevené, na zeleno natreté žalúzie v obloku, železnú, sťa pre obrov kovanú posteľ, veľké, v Taliansku všade zvyčajné zrkadlo.

Výhľad nebol hluchý, otváral sa do veľkej patricijskej záhrady, hustými stromovím tajomne zarastenej a obohnanej vysokým múrom. Rovno pod oblokom zbadal som neskoršie malú vinárničku, fiaschetteriu, kde bývalo večerom zavše živo.

Mládenci, už zďaleka brnkajúc na mandolínach, prichádzali ta na pohár vína, a keď si posedeli, pobesedovali a zaspievali, zase tak, hudúc si cestou, pomaly sa vzďaľovali. V smutných večeroch samoty neraz potom dychtivo som lapal približovanie alebo strácanie sa ich pritlmených nástrojov.

Keď som sa náležite zorientoval a sa rozhľadel v svojom novom byte, majster už klopal.

— Ste už v poriadku? No čo, bude vám toto hniezdo dobré? Prišiel som trochu včaššie, treba večerať, lebo pôjdeme potom s ostatnými na koncert; je to už uzhovorené.

— Majster, ako sa vám odslúžim za vašu starostlivosť? Nebude to trochu zavčasu pre mňa?

— No, až ste ustatý z cesty, už len pretrpte, ja som včera sľúbil priviesť vás; bude to tak najlepšie, keď sa hneď spoznáte s našimi.

Zišli sme teda neďaleko na tejže ulici do malého hostinca, ktorý sa honosil významným nápisom: Ristorante Montenegro.

Táto krčmička hrala nemalú úlohu v našom živote; za celý ten čas vždy dobre naložený starý padrone v bielej zástere poctivo varil a smažil pre nás, a keď prišli niekedy i horšie časy, kredit náš bol u neho nevyčerpateľný. Bože, veď vtedy žilo sa v Taliansku neuveriteľne lacno, a vo Florencii nadovšetko. Len po vojne s Tripolisom zdražel tam život; do tých čias naše cechy nemohli byť nikdy také veľké, že by sa, keď z domu prišli peniaze, neboli dali hladko vyrovnať.

Tu sa potom, keď niečo v našej spoločnosti vrelo, neraz dlhšie po obede alebo po večeri sedávalo a slávne červené víno toskánske dodávalo ducha, ale nepodrážalo nikdy nohy…

Mnohí už večerali, keď sme s majstrom prišli. Boli to väčšinou výtvarní umelci; Poliaci z kráľovstva a z Krakova, dvaja-traja Nemci z ríše, majster bol Čech, ja Slovák: dosť veľká rodina v talianskom prostredí; popredstavovali sme sa. Mimo hodín práce bývali sme potom obyčajne vždy spolu, a domáce obyvateľstvo na Via 27. Aprile, medzi Piazza Cavour a S. Marco, znalo nás už ako spolupatriacich a rozoznávalo nás od obyčajných Inglesi spoločnými názvom i forestieri Rusi.

Ale klasický ideál umenia sotva by bol toľký rákoš maskulínov trvale v jednom korábe udržal, keby nebolo v ňom bývalo imkarnované niečo živšie…

Magnetom alebo kompasom tohto turgenevovského korábu bola asi dvadsaťjedenročná dáma, pani Helène, barónka z Ö., rozídená s mužom, ktorý bol akýmsi vysokopostaveným hodnostárom v Kyjeve.

Predpokladám: keď poviem Poľka, každý hneď vie, čo to značí, ale keď pridám k tomu ešte i to, že bola krásavica, plná rasovosti a mala temperamentného ducha i zlaté srdce, tu iste každý, ako v Eneide — intentaque ora tenebant — so záujmom vypočuje tento variant večne sa opakujúcej tragédie lásky.

Daromná je, priatelia, všetka mravouka, život náš je už raz taký: zlatá hrivna pošetilosti lásky nedá sa nijakou múdrosťou rozumu vyvážiť a naša dvojitá kniha života, v ktorej nie je sprava-zľava označené záhlavie „múdrosť — bláznovstvo“, je hovädzina, s ktorou trúfajú si kalkulovať len veľmi prefíkaní hlupáci.

Tu som však hodný kus predbehol a musím sa vrátiť k stolu v Ristorante Montenegro.

Ja som milému čitateľovi pani Helène v tej chvíli predstavil, v ktorej mi môj majster, sadajúc za stôl, stačil ešte len pošepnúť:

— Ideme potom ohlásiť jednu dámu, i ona pôjde s nami na koncert.

— Taák?

— Vie, že ste prišli, predstavím vás. Ako budete jesť: na masle, či na oleji?

— Ale ja neviem; ráčte mi rozkázať to isté, čo sebe.

— Teda koštujte na oleji a navykajte hneď na domáce jedlo.

Ostatní už končili večeru, a keď sme sa i my s majstrom poponáhľali, všetci sme sa odobrali cez ulicu naproti do domu, kde vtedy pani barónka bývala.

Mala tam najaté celé priestranné vrchné poschodie s terasou krásneho výhľadu na mesto. Intímny umelecký neporiadok vo všetkých izbách. Obrazy pozdĺž stien na zemi alebo na stojanoch, kopy kníh po pohovkách a foteloch: hodvábne róby, závoje, bundy a črievičky v susedstve starých pluviálov a ornátov. Bronzy, nádoby s kvetinami, samovary na čaj, na kávu, všetko porozkladané v malebnom neporiadku.

Tu sme našli i ostatných priateľov, medzi ktorými najdomáckejšie sa tvárili dvaja: mladučký gymnazista Koľa z Kyjeva a zrelší pán, dosť hrmotný zjav, menom pán Z-ski, sochár z Krakova.

Uvítanie a predstavovanie bolo na poľský spôsob veľmi živé, plné manuetových zdvorilostí. Poľská reč šíkala a šveholila, ale čert vie, na jej zvuk a na afekt, ktorý mi ona ustavične vyjadrovala, nikdy som nemohol navyknúť — a bolo by veru neskôr neraz potrebné bývalo, aby som jej bol lepšie rozumel…

Už je to tak: Slovania v zahraničí dorozumievajú sa obyčajne cudzou rečou, a my vtedy vo Florencii pomáhali sme si zavše nemčinou, už i preto, že sme mali i Nemcov medzi sebou.

Zjav pani Helène prekvapil ma nad všetko očakávanie: tmavogaštanové bohaté vlasy, štíhla ako úhor postava, nervózna, trochu exaltovaná povaha, nonšalantná kamarátskosť, ku každému jednaká, to všetko bolo niečo, čo ma muselo zaujať hneď na prvé stretnutie.

Jej tvár?

Nebola to larva na slovo vzatej ženskej krásy, ktorou povedomá nositeľka sťa nejakou monštranciou v prach velí padať mužskému — nie, jej hlava mala niečo prerafaelistického s detailami síce vo všetkých čiarach pekne, pravidelne kreslenými — ale oči! Oči jasnosivé, mihalnicami a obrvami tmavo vrúbené, boli plné snivosti a zvrchovanej inteligencie; ony magnetizovali a pútali na seba všetku pozornosť.

Jej charakter?

Možno, že mnohí z našej spoločnosti, ktorí boli oproti mne starší, skúsenejší, skeptickejší, hľadeli na ňu celkom iným okom… Ja ju dnes kreslím tak, ako som ju vtedy svojou rojčivou, ešte nenačatou dušou videl, a myslím, že to tak bude najlepšie…

Pohli sme sa teda k bráne Porta S. Gallo, pod jej arkádami bola kaviareň, kde sme mali počúvať hudbu.

Mne to od pani Helène náramne lahodilo, že sa mi ako novoprišlému viac venovala než ostatnými, všetko dospelejším pánom; cestou do kaviarne a naspäť musel som ísť po jej boku a so žavými záujmom snažila sa v našom rozhovore porozumieť môjmiu nadšeniu pre klasické umenie, vtedy ešte dosť primitívnemu. Navrhla mi, aby sme sa budúci týždeň spoločne dali zapísať v akadémii na akt, že jej treba tiež trochu kresliť, a že to bude milé, keď nebude musieť sama ta chodiť.

V kaviarni jej veselosť prešla na všetkých; bola roztomilá a prezidovala medzi nami sťa opravdová kráľovná. Vrcholom celého večera bol však jeden z bodov programu, keď orchester po prvý raz zahral kus, ktorý spomenutý sochár, pán Z-ski, skomponoval. Aplauz celej kaviarne, ktorý platil autorovi, on galantne uhádol preniesť na našu dámu ako hold, a tými bol jej triumf tohto večera dovŕšený.

A tak, keď som pozde v noci po prvý raz v samote svojej izby usínal, bol som so svojím príchodom spokojný. Florencia, mesto slávnej minulosti, všade medicijské erby. Ulice, paláce, zámky a kostoly, mosty, námestia a záhrady, všetko skutočné scenérie Boccacciových rozprávok, Danteho hnevu, Savonarolových kázní. Mesto kvetov, kde Michelangelo tesal svoju Notte, kde Lionardo experimentoval, Angelico na kolenách maľoval svoje Madony v zlatožiare. Aké skvelé pramene učenia sa mi razom tu otvárajú pod mentorstvom milovaného majstra, v strede bratskej slovanskej spoločnosti, a nad tým všetkými vznáša sa jemný parfum tejto nevšednej ženy! Čo si bolo tu ešte želať?

I rozbehol som sa druhého rána mestom a s novým zápalmi začala sa honba za krásou. Pri turniketoch múzeí býval som vždy prvý a po zvonení večer posledný som odchádzal. Strážcovia zbierok dávno nevideli takého horlivého navštevovateľa; liezol som im do všetkých kútov, kde sa len čo vidieť dalo. Večer potom spoločné prechádzky za mesto: Cascini, S. Miniato, Fiesole, Bellesguardo, všetko nezabudnuteľné momenty krásnych zážitkov.

A keď čas nebol pre vychádzky priaznivý, tu potom v Centrálnej kaviarni na Piazza Vittorio Emanuele mali sme opravdovú internacionálnu revue. Všetky významné kapacity sveta a všetky vznešené inkognitá, ktoré sa v meste zdržovali alebo tadiaľto precestovali, v tejto kaviarni museli sa vždy obrátiť.

Tu kulminoval elitný život mesta, lokál bol vzorne po európsky spravovaný; šéfom bol švajčiarsky Nemec. Ale dnes už táto kaviareň neexistuje.

Toto prvotné úslnie nášho krásneho nažívania trvalo niekoľko týždňov a harmónia dní nebola ničím rušená. Aspoň ja vo svojej mladistvej dôverčivosti dlho som nič rušivého nezbadal. Každý večer vracal som sa s bohatou žatvou samých krásnych skúseností domov, rekapituloval, uvažoval a značil usilovne všetko.

Dlho to trvalo, kým tento opar šťastia začal okolo mňa rednúť a prvý falošný zvuk v lone našej spoločnosti povstal tým, že molodec Koľa akosi ťažko sa vracal do školy. Mal už vstúpiť na univerzitu, prázdniny sa už dávno minuli a pri jedle hovorilo sa medzi staršími o tom častejšie, najmä pán Z-ski veľmi sa rozčuľoval preto medzi svojimi krajanmi.

Ale môj majster práve v ten čas začínal maľovať v paláci Pitti Giorgioneho Concerto. Je to jedno z najpozoruhodnejších diel celej zbierky a majstrovo počínanie a ďalší postup tejto práce držal ma vo veľkej zvedavosti. Zároveň som sa i ja púšťal do jedného Tiziana, takže až neskoršie, keď sa vec už tíšila, začal som si tohto prípadu v našej spoločnosti lepšie všímať.

Čo som z času ma čas z tej poľskej vravy zachytil, vyrozumel som, že mladé chlápä má akési vrtochy, že sa od pani Helène nechce pohnúť, že nosí stále revolver pri sebe a že sa hrozivo stavia hlavne proti pánu Z-skému.

Mne to všetko bolo veľmi čudné, lebo som si dosiaľ ani tak veľmi nevšímal tichého, vyziabnutého žiačika. Myslel som si, že je z rodiny a že ho pani barónka cez prázdniny vzala so sebou na cesty; prečo sa však takto pätí, nevedel som si vtedy ešte domyslieť.

Interes pána Z-ského k tejto dáme vysvetľoval som si zas ako celkom bežnú dvornosť, potenciovanú poľskou rojčivosťou. On bol najstarší z nás, praktikus, vo Florencii dávno usadený, znal miestne pomery, domácu reč dokonale, bolo teda prirodzené, že tisícoraké potreby tejto dámy on obstarával a že bol v službách okolo jej osoby najčastejšie…

Ale, ako som už spomenul, bol som v ten čas tak zaujatý, že priebeh a konečné rozuzlenie tejto revolverovej histórie nestačil som zblízka sledovať. Poľskí priatelia pravdepodobne našli napokon spôsob, ako mladého bohatiera uchlácholiť, a on odcestoval v poriadku. Od týchto čias začal som uvažovať a všetko ostrejšie pozorovať okolo seba.

Medzitým pani Helène, ktorá mala nevšedný talent pre maľbu, dokončila veľký obraz panorámy mesta zo svojej terasy. Máloktorý z nás vtedy mohol sa jej rovnať v pohotovosti, a ešte neskoršie, keď som chodil po Krakove, profesor Falat na akadémii ukazoval mi krásne práce od nej, ktoré s pietou u seba opatroval.

Potom najala celkom na prízemí, o ulicu ďalej, priestranný ateliér s bočnými miestnosťami; tu sme potom riadne všetci podvečer chodievali, a bolo tam toľko miesta, že mohol, komu sa páčilo, tam i pracovať, leňošiť, čítať, hrať, alebo dišputovať celkom voľne.

Toto bolo pôvodne najväčšou radosťou pani Helène, keď mohla v mene umenia zhromažďovať ľudí okolo seba. Chcela, aby sme sa pekne okolo nej grupovali, aby sme sa spoločne vzdelávali, podporujúc a pobádajúc sa navzájom, a neznala nijakých obetí, nijakej námahy toľkú obec originálov pohromade udržať a k svojmu ateliéru upútať.

Pani Helène nebola vlastne osoba šťastná, v prítmí jej minulosti muselo byť niekde niečo, čo pálilo a čo stále bolo treba ohlušovať.

Nemyslím, že by niekoho z našej spoločnosti skutočne bola milovala — jej talent hnal ju síce do víru sveta, ale srdce ženy — ono sotva bolo úplne medzi nami.

Či tou láskou jej srdca bol jej muž v Kyjeve, alebo či práve toto manželstvo rozrumilo jej šťastie, to som vtedy ešte posúdiť nemohol. Stála tu slobodná, no v srdci osirelá a odtrhnutá od akejsi drahej minulosti naveky.

Toto bolo to pravé, nikým netušené jadro osudu tejto ženy; a neskoršie som sa presvedčil, že som dobre hádal.

Ale ktože sa staral o minulosť, keď prítomnosť tak fascinovala a budila neskrotiteľné vášne v srdci každého. Len som nevedel, či práve ten tajený smútok, starostlivo ukrývaná bolesť minulosti, alebo či pevného bodu pozbavená šialenosť ženy bola olejom na požiar lásky, ktorý zachvátil spoločnosť týchto ľudí.

Dnes viem určite, že duša pani Helène bola preplnená umením, že umenie jej bolo svätyňou, do ktorej sa utiekala, náruživosťou, ktorá všetko iné cítenie vylučovala temer úplne, ale v prostodušnosti svojej ženskej duše netušila, aké nebezpečenstvo ide vzápätí tej miloty, ktorú v úprimnom nadšení hojne uštedrovala každému. Každého, kto prišiel z nás za veľkým umením do Talianska, ona svojím rýdzim talentom a apoštolovaním, plným zápalu, očarila a pripútala k svojmu kruhu, ale u mužských toto rýdze umelecké opojenie netrvalo dlho: každý skoro zamenil v nej vestálku umenia za bohyňu lásky a každý napokon hľadal v nej len ženskú…

Netajím sa, i moje srdce bolo by mohlo mocnejšie biť a pozbaviť ma všetkej rozvahy, lebo jej ženský pôvab, ktorý sa po neblahom rozbresku doma práve teraz vo Florencii v plnej miere rozvinul, bol strhujúci ako povodeň, ktorá všetko berie so sebou, čo sa jej v ceste naďabí. Ale môj pomer k pani Helène bol celkom inak determinovaný.

Prvý raz v živote stretol som v nej dámu z veľkého sveta a moja mladistvá úcta k takej vznešenej panej vylučovala akúkoľvek smelšiu myšlienku.

A potom: prišiel som do cudziny takrečeno od mamičky a pred voľnosťami bohémskeho života bol som zasa chránený prítomnosťou majstrovou.

Majster Z. bol morálny a nábožensky založený človek; ja som mu bol vtedy telom-dušou oddaným obdivovateľom, akože by som bol mohol s nedovolenými pocitmi v srdci predstúpiť pred neho? Napokon, dvadsaťročný človek nechodí už len tak vospust svetom, má už kdesi niečo — taký božský uzlík, na ktorý s túhou spomína a za ktorým lietajú usilovne písané pohľadnice…

Na takýto spôsob moje chovanie k pani Helène bolo bez akejkoľvek dotieravosti, ona si to skoro uvedomila a vážila si toho. Jej dôvera rástla očividne, a keď sa úplne presvedčila, že z celej spoločnosti som ja jediný, ktorý na ňu onakvejšie hľadí, jej náklonnosť ku mne premenila sa v priateľstvo temer sesterské.

V tie dni v týždni, keď sa kreslil akt v akadémii, riadne som chodil pani Helène ráno na byt ohlásiť. No načas sme sa zriedkakedy dostavili do školy, lebo pani barónka nebola navyknutá včas vstávať. Potom vždy kázala komornej do ateliéru všelijaké lakoty mi poznášať, len aby som čakal a aby som bol zaneprázdnený, kým ona vstane a oblečie sa.

Mne — úprimne rečeno — meškanie nebolo milé, lebo žiaci, keď sme neskoro chodili, zazerali a neradi nám miesto robili; niekedy sme prišli až po profesorovej korektúre. No nedalo sa nič robiť, ohlásiť som ju musel, keď som nechcel byť nezdvorilý, a že bez môjho sprievodu tam nejde, to neraz opakovala pred ostatnými.

— Vicenzína! — volá v jedno takéto ráno zo spálne na komornú, ale tá niekam odbehla a neohlasovala sa.

— Podajte mi, prosím vás, — vraví teda mne, — tam z komody čerstvý uterák; stojím tu celá mokrá, neprichystala mi. Musíme sa náhliť. Akýže model pózuje dnes?

— Ženský akt je na rade, — odpovedám, — azda zasa tá blondínka, — a nájduc uterák, nesmelo som stúpal do spálne.

Tu však pri vchode dvere veľkej zrkadľovej kasne boli tak nešťastne odchýlené, že nechtiac uzrel som hneď v zrkadle celú jej krásnu nahotu.

Ona šípila, stojac stranou, tento môj pohľad, oči sa nám stretli v zrkadle — ja som sa chytro odvrátil a spakruky položiac ručník, vykĺzol som do ateliéru celý zmätený.

Keď neskoršie vyšla za mnou už oblečená, mlčky vypila čaj bez zákuska; cestou do akadémie povedali sme si len niekoľko bežných slov, bola vážna, zamyslená, akoby trochu urazená.

Ale druhého rána už pred ôsmou bolo počuť jej džavot na schodoch môjho príbytku; prišla ma sama ohlásiť a hneď bez pozdravu žiadala, aby som jej kompozíciu Lady Godivy, ktorú som nedávno pred ňou spomínal, ukázal.

— Viete vy čo, mladý človeče, — hovorí potom, stojac ďalej v otvorených dverách, — to bude pekné, ale touto Godivou budem ja! Boh vás uchovaj, aby ste si iný model brali k nej, ja vám budem k tomuto obrazu sedieť — rozumiete?

A bola by mi pózovala, to je isté, keby naše priateľstvo nebolo bývalo tak ukrutne prervané. No dosiaľ je mi táto epizódka záhadou: či scéna so zrkadlom bola ozaj len náhoda, alebo či jej rozmar, byť mi modelom pre túto cudnú postavu, vznikol až potom, keď som sa s jej nezahalenou nádherou tak nenazdajky v zrkadle stretol?

A koľko ráz sa stalo v spoločnosti, keď jej už zo všeobecného dvorenia začalo byť dusno, že pod nejakou zámienkou zmizla a o chvíľku tajne ma dala vyvolať. Sedela už obyčajne na ulici v drožke, ja som musel chytro prisadnúť, a hybaj preč. Vozili sme sa potom pri svite mesiaca po Lungarne až von do košatých alejí v Cascinách, alebo prešli sme po Ponte Vecchio cez Arno na druhú stranu mesta hore krásnou serpentínou na Piazza Michelangelo a zas dolu, do tých čias, kým ju planá vôľa neprešla a nervy sa jej neutíšili.

Pri takomto nočnom prevážaní musel som jej hodne o sebe, o svojom rodisku, o všetkom, čo mi bolo ľudsky blízke, rozprávať. Vypytovala sa ma na našu slobodu vo Vengrii, či sú u nás pekné dievčence, napokon, kto je a ako sa volá „ona“.

Pani Helène bola figliarka a vedela si človeka tak naladiť, ako sa jej páčilo, a keď vylákala zo mňa ešte i túto moju srdcovú tajnosť (vtedy bola ňou Vieročka D.), rozprával som a rozplýval sa donekonečna. Možno ku koncu ani nepočúvala a že sa zahrúžila do vlastných rozpomienok, no moje povedačky a klopkanie koníkovej podkovy raz po dláždení, raz zase po mäkkej hradskej museli byť pre ňu dobrým liekom, lebo vždy mi srdečne ďakovala a prosila o prepáčenie, že ma o lepšiu zábavu v spoločnosti „okrádala“.

Je prirodzené, že tí, ktorí ju obletovali, začali sa pre takéto vyznačovanie a dôvernosť na mňa trochu škarediť, ale skoro sa presvedčili, že sa za tým všetkým nič zvláštne neskrýva, a na moje pážacie služby a výhody pri pani barónke nežiarlili viacej.

Blížili sa vianočné sviatky a medzi nami zjavil sa nový hosť: pán W-ski, umelec-sochár z Varšavy.

Bol vysoký, chudý, distingvovaný človek, so škripcom na nose. Akiste hral v poľskom umeleckom svete istú rolu, lebo práve dostal od štátu poverenie na veľkú sochársku prácu, ktorú prišiel teraz do Florencie vykonať. Nebol tak afektovane založený ako ostatní bratia Poliaci, bol v reči i v nárokoch skromnejší, a to sa mne na ňom hneď pozdalo. Mal azda trochu spleenu v sebe, na veľké naše umelecké debaty sa len zhovievavo usmieval a málokedy zasiahol do toho nejakou poznámkou.

Oproti pani Helène bol vyberane úctivý a keď raz medziiným spomenul, že by sa cez sviatky rád ešte do Ríma podíval, pani barónka dostala chuť tiež cestovať.

— Prenájom pracovne, — hovorí pán W-ski, — bol mi i tak sľúbený až po Novom roku, chcel by som sa teda do tých čias rozhľadieť po antickej plastike v Ríme.

Hneď i ponúkol svoje služby pani Helène, úprimne sa tešiac, že nepocestuje sám.

— A k tomu, — hovorí, — ešte s takou krásnou dámou objaviť sa na rímskom Corse bude pre mňa hotový triumf.

— No, no, — smeje sa pani barónka, — na rímskom Corse súťažiť nebude tak ľahko a potom antiku nenájdeme na ulici, budeme musieť z múzea do múzea, ak chcete za tých pár dní našej vychádzky niečo tam vidieť.

— Prosím paniu, — hovorí rozladene pán Z-ski, — či by ste nás mohli takto zrazu opustiť? Máme sviatkovať bez vás? A potom neviem, či budete mať teraz z toho osoh. Múzeá budú v tieto dni iste zatvorené a veľké mestá vo sviatky nie sú pre cudzincov ani také vábne.

— Ale prečo? Pamätáte sa na kňažnú T. v lete? Stretli sme sa nenazdajky v Centrále s ňou. Ako mi prikazovala, aby som ju čím skorej v Ríme vyhľadala. Sme dobré priateľky ešte z penzionátu, vrátim jej návštevu, a je isté, že sa budem musieť u nej ubytovať. A vás, pán W-ski, vás jej potom tiež predstavím. Vierin manžel je dobrý znateľ antiky, nebudeme sa musieť nikde dobíjať, on nás všade povodí… A potom, — zasmiala sa, — buďte, páni, radi, že sa vám na pár dní z očú stratím. Vicenzina ostane tu, je obratná, obstará v ateliéri všetko na Dohviezdny večer pre vás; pán Z-ski prinesie sľúbený stromec, obvešiate si ho sami, a čo i darčeky rozdám len potom, keď sa vrátim, bude vám to tým vzácnejšie, lebo nakúpim ich v Ríme.

— Celkom v poriadku, páni, — hovorí jeden z Nemcov, — nedajte sa, pani barónka, nami mýliť. My vám tu pripijeme na zdravie, spomínajte na nás v ten večer.

— Ach, na Rím sa už teším, — švitorí ďalej pani Helène rozradostená. — Potom mi všetko porozprávate, ako ste tu gazdovali a my s pánom W-skim rozpovieme vám zasa, čo sme tam pekného videli — a do Sixtínskej, pán Z-ski! Nože telegrafujte svojmu monsignorovi do Vatikánu, aby nám vstup zavčasu zaistil; na prvý sviatok chcem vidieť pápežovu omšu; azda vás to, pán W-ski, tiež bude zaujímať… Ale preto, Vicenzína, budem si musieť i čierne šaty so sebou vziať; vyber ich tam v kasni, tie vysoko zapnuté a ukáž ich, či sú v poriadku…

A tak budúceho dňa naozaj sme osireli a zrejmé je, že po odchode pani Helène ostala nálada dosť clivá. Ulice boli bezútešné, začali sa už zimné pŕšky, všetko bolo mokré, bez slnca. Najlepšie bolo utiahnuť sa v samotu svojej izby, polená prikladať do kozuba a oddať sa trochu kontemplácii. Mne odchod pani barónky nebol by spočiatku ani takú zlú vôľu narobil. Chýbala, pravda, po večeroch, lebo u nej bývalo tak teplo, tak útulno, milo. Jeden z Nemcov riadne hrával Chopina, dalo sa pritom báječne sniť… Viac ma však mrzel odchod majstrov.

Mal — vraj — akúsi vec osobne si vybaviť v Mníchove a vrátiť sa mal stadiaľ len koncom februára. Toto mi narobilo ešte viac žiaľu a keď som ho na druhý deň po odchode barónkinom odprevadil k vlaku, vracal som sa ulicami celý zmalátnený, tušiac, akoby nebolo dobre, že práve teraz odchodí a že ostávam tu bez neho…

Sám medzi priateľmi Poliakmi cítil som sa nevoľne a neujasnené myšlienky, že toto všeobecné obletovanie pani Helène nie je v poriadku, začali ma znepokojovať. Koľko ráz chcel som sa s tým na majstra už obrátiť, no nenašiel som nikdy vhodnej formy, ako takúto chúlostivú vec spomenúť pred ním. Všetko bolo tu spočiatku také krásne, áno, i ja som musel milovať a zbožňovať svojím spôsobom, lebo Florencia a pani Helène stopili sa mi v jeden pochop, a keď jej tu nebolo, celé mesto i so svojím umením stratilo na prvotnom lesku, myšlienky bez živého sústredenia začali sa túlať: zošedivel celý svet.

V držaní a na tvári pána Z-ského bolo však najviac badať rozladenie, a neviem, či sa v poslednej chvíli medzi ním a pani barónkou neprihodila nejaká roztržka.

Cez sviatky boli sme len na Štedrý večer ešte všetci spolu, potom každý akoby bol niekam v týchto smutných dňoch zaliezol a pri obede a večeri bývali sme s pánom Z-skim pri stole skoro sami.

Pán Z-ski bol mužský v zrelej sile, okolo päťdesiatky, a mal — ako to už u sochárov býva — niečo silácke v sústave tela. Jeho oči boli bystré, ale vlasy jeho boli už hodne preriedené, s malou plešinou, reč mu drnčala v hrdle a bola taká nepekne kaprálska. Talent mal pre všetko. Čo chytil do roboty, to uhádol hneď i speňažiť; iniciátor, agitátor, dobrodruh, ktorý už celý svet krížom-krážom pochodil.

Jemu sa priečilo vlastne s mladším človekom byť dôverným, no keď je na duši ťažko, málokto vie odolať, a tak v jeden večer i on začal o tom rozprávať, čo ho najviac mátalo. Stával sa sentimentálnym a líčil mi zradnú povahu ženy všeobecne. Zrazu bez prechodu povie:

— I teraz, hľa, nepýtala sa mnoho a odišla s tamtým na cestu.

„Ach, už sme doma,“ myslím si, „starého trápi žiarlivosť.“

— Ale, — odvrávam, — pani barónka robí, čo sama chce; ja nevidím v tom nič zlé, keď použila dobrú príležitosť a šla si trochu vyraziť; myslím, že premena okolia bola jej už prepotrebná!

— Myslíte? — usmial sa zlomyseľne. — A prečo nešla sama? A minulý týždeň pán L. či sa mi nepriznal, že bol s pani Helène v divadle? Mne hovorila v ten deň, že ostane doma. On je celý zjašený, posiela každý deň ráno vzácne kytky na jej byt. A iní? Vy viete málo, pán M., čo sa robí, ale ja sa dozviem všetko, všetko… Chcete pani barónku zastávať, rozumiem, to je pekné od vás, ale otvorte už raz oči: ona podvádza svojou láskou nie jedného, ale všetkých!

Celý zosinel a oči mu sršali zlovestným ohňom.

Zamilované pletky lásky mu už v mojich očiach neslušali, a keď som si ho predstavil pri boku pani Helène, robil na mňa vždy trochu komický dojem.

— No, dovoľte, — skáčem mu do reči, — tomu ja nijako nerozumiem. Veď pani barónka v posledné časy nemohla už ani nohou vykročiť, aby za každým uhlom nestriehol na ňu niektorý z vás! — a dofajčenú cigaretu hodil som pritom za seba.

— Kto? Koketa, pane, a basta!

Tresol na stôl a zaklial škaredo.

— Vicenzína pohovorila doma pred svojou matkou všeličo a tento Sandro, ktorý nás tu pri jedle obsluhuje, je jej bratanec. Dnes ho učastujem, však mi on poslúži všetkým. Keď sa mu jazyk náležite rozviaže, dozviem sa ja o pastierskych hodinkách každého, len počkajte…

A na dúšok prevrátiac plný pohár vína, pokračoval:

— A akúže sme mali robotu s Koľom, či neviete? Veď ma chcel zastreliť!

— Zastreliť, prečo?

— Nuž, chlapčisko bol za pani barónkou celý divý, ospevoval ju a písal verše na ňu a bez nej nechcel naspäť domov. Myslel si, že som ja príčina a začal proti mne zúriť. Napokon, na žiadosť jeho matky, ruský konzul ho kapacitoval a expedoval naspäť do Kyjeva.

— Teda, prosím, či mohla pani barónka za to, že chlapec nebol normálny, prečo hneď takú nezdvorilosť na ňu aplikovať?

— No, odpusťte, mladý človeče, tu prestáva všetko, vy ste padli iste z mesiaca… Sandro, platím!

A už vstával, ale vo dverách mi ešte zavolal:

— Nuž či nevidíte, flirtuje s každým, kto príde do jej blízkosti? Pobláznila mňa, chlapca, vás, každého…

— Pardon, mňa…?

Ale už i začapil dvere a ja som nemohol dopovedať.

„No, veru pekne!“ myslím si, keď som sám ostal pri stole, „takéto ostré slová nepadli ešte medzi nami.“

Teda koketa, flirt, nevera?

„Beda mi!“ spomenul som si na klasickú Helenu v druhom diele Fausta. „Aký ukrutný osud stíha mňa, že srdcia mužov všade mámiť musím…“

Každý ju chce mať pre seba, každý s väčšou-menšou istotou robí si nárok na jej lásku — veru nášmu turgenevovskému korábu hrozí prekotenie. Šťastní plavci zmenili sa v pirátov, a „tá, ktorú každý z nás miloval“, magnet-kompas našej „loďky blaženosti“, stáva sa korisťou, za ktorou sa naťahujú všetky ruky.

V ten večer a celý druhý deň som sa z domu ani nepohol, a keby bol majster tu býval, bol by som už iste našiel spôsob, ako mu dať otázku. Ba či to on dávno nevidel, a preto neodišiel radšej do Mníchova, aby mal odstup od toho, čo sa mu iste nepáčilo? Ale ako by mi bol mohol nepravdivú príčinu svojej cesty povedať? On? To sa mi tiež nezrovnávalo.

Tretieho dňa však otvorili sa moje dvere a pán Z-ski rozhodným krokom vstúpil ku mne.

Pokladá — vraj — za svoju povinnosť oznámiť mi výsledok včerajšieho dohovoru, a zapáliac si cigaretu, bez otáľania hodil sa do kresla k horiacemu kozubu, napolo chrbtom do izby a raportoval úsečne:

— Sandro bol u mňa. Viem všetko. Potom večer pozval som každého do zadnej miestnosti Caffé Centrale, kde, keď som pánom vyložil situáciu a pádne každého z jeho tajných chodníčkov usvedčil, boli všetci ako ohromení. Jeden chcel na mňa vyskočiť, iný chcel všetko bagatelizovať, ale ja som ich umlčal príkladom vlastného nešťastia. Sme do jedného oklamaní klamári, — vravím im, — ona podvádzala každého s každým… Potom som im navrhol, ako sa vyvarovať smiešnosti pred svetom a ako sa zachovať, keď sa ona s tamtým z Ríma naspäť vráti. Uzniesli sme sa teda, že barónke po jej návrate budeme sa vyhýbať, jej ateliér prestaneme navštevovať a prirodzene dúfame, že budete s nami solidárny i vy a nebudete ju tiež za istý čas vyhľadávať…

— No, dovoľte, pane…

— Pomaly, mladý človeče, vy ste ešte veľmi neskúsený; nebude vám to nijako škodiť, keď sa všeobecnej vôli trochu podrobíte. Napokon expresný list už šiel do Mníchova; pokladal som za potrebné pána Z. informovať. Čakajte túto našu žiadosť majstrom vaším zopakovanú.

*

Týždeň po Epifanii pani barónka vrátila sa z Ríma.

Pán W-ski, ako som sa pozdejšie dozvedel, sprevádzal ju i naspäť, no odbočil pred Florenciou ešte do Carrary, kde musel dozrieť pri lámaní mramoru pre svoje dielo.

Pani barónke nebolo treba vyhýbať, lebo vôbec nevychádzala z bytu. Musela byť o udalosti hneď z príchodu náležite informovaná, pán Z-ski sa už o to iste dobre postaral. Vicenzína mala prísny rozkaz neprijímať nikoho.

Mne ani na um neprišlo počúvnuť a nejsť k pani Helène ani vtedy, keď skutočne ma o to i majster z Mníchova listovne bol prosil. Ale čakal som, že príde komorná po mňa tak ako inokedy, ak by si ma pani barónka skutočne žiadala vidieť.

Ako som sa pozdejšie dozvedel, Vincenzína ma síce hneď po príchode po dva razy na byte hľadala, ale pán Z-ski, s ktorým bývali sme na jednej chodbe, ju vždy stačil zachytiť a povedať jej, že nie som doma.

Táto indignácia nešťastných zaľúbencov, toto neslýchané správanie sa pánov priateľov oproti vlastnej dáme nebolo ničím iným ako detinskou žiarlivosťou všetkých na prekliatu vychádzku pani barónkinu s namyslene novým ich súperom. No všeobecnosť tohto podivného štrajku imponovala mojej vtedajšej neprezieravosti jednako len trošku, ale čakaný efekt verdiktu sa akosi oneskoroval.

Pani barónka nereagovala vôbec, Florencia sa preto nezrumila a každodennosť prešla hlucho ponad všetko: nestalo sa vlastne nič.

Do hláv a sŕdc začala sa pomaly vkrádať chladná rozvaha: videli, že sa dali trochu ďaleko strhnúť a že vec sa mohla aj iným krajším spôsobom vybaviť. Pretrhnuté túhy a nádeje začali v srdciach ožívať, elegičnosť zavládla v dušiach a poniektorí začali sa opatrne, potichučky vyzvedať u Sandra a Vicenzíny, čo sa robí v ateliéri barónkinom, ale tentoraz nevyšlo odtiaľ mnoho nového. Pani barónka — vraj — pracuje, všetko, čo potrebuje, nosia jej do domu, je vždy samotná, prístup do bytu nemá nikto.

Jedného večera, keď sa hostia pri stole trochu preriedili, pán Z-ski medzi hovorom spomenul barónku:

— Je divné, že od návratu z Ríma pani barónku ešte nikto na ulici nevidel.

— Patrilo by sa ísť ju pozrieť, nemyslíte? Či nepotrebuje niečo? Vincenzína vraví, že pani málo spáva, že trpí celé noci na bolenie hlavy, že je poblednutá… Z nás nikto nemôže tam ísť, musíme byť dôslední, ale vari najlepšie by bolo, keby ste vy raz večerom k nej kukli, to by neznamenalo nič, a mohli by ste nám potom povedať, čo je vlastne s ňou…

— Myslím, — hovorím ja, — že mne by sa bolo patrilo hneď tam ísť; teraz neviem, ako ma prijme a dozaista predpokladá, že i ja som proti nej v komplote… Ostatne, keby si ma bola pani barónka žiadala, iste by bola po mňa poslala tak ako inokedy predtým…

— No, no, o to sa nebojte, ona vás už iste prijme — a veď ona už posielala pre vás neraz, — preriekol sa.

— Tak? Teda predsa posielala, vy ste to vedeli a hovoríte mi to len teraz? No, pán Z-ski, už mám tejto kabaly vašich lások naozaj dosť! Ja idem teraz skutočne k nej, ale zo svojej vôle, vám nebudem robiť vyzvedača!

A teraz začapil som zasa ja dvere na Ristorante Montenegro, a o chvíľu som už zvonil na ateliérových dverách pani barónky.

Dlho mi neotvárali, bolo počuť kroky i hovor, ale napokon vrzli druhé dvere pod bránou a stadiaľ vykukla Vicenzína. Keď ma poznala, hneď sa vkĺzla naspäť a len potom prišla mi zdnuká otvoriť ateliérové dvere a uviedla ma k panej.

Pani Helène ležala v bočnej izbe v pritlmenom svetle medzi knihami na šezlóne a neodpovedala hneď na môj pozdrav, len mi nemo pokynula na nízky taburet pri nej.

Nespúšťala zo mňa očí, tých zvláštnych veľkých očí, v ktorých zrkadlila sa nedôvera a ktoré len pomaly mäkli a ožívali prívetivým výrazom.

Iba keď som už sedel a v rozpakoch nevedel ako začínať, vtedy skoro tichými hlasom zašepkala:

— Neverník!

— Nikdy, pani, — vyhŕklo zo mňa temer so slzami v očiach. — Ja som sa ledva dočkal vášho návratu. Ale v týchto trápnych dňoch netrúfal som si — nevedel som, či vám bude moja návšteva príhodná a čakal som, že ak sa vám bude páčiť, odkážete. No len pred chvíľou som sa dozvedel, že ma dievča hľadalo. Odpusťte, nestalo sa mojou vinou, že prichádzam k vám len dnes.

— Tak, Slováčik, — a pritom spustila dlaň na moje koleno, — vaše šťastie, lebo zajtra — zajtra o takomto čase neboli by ste ma už tu našli, odchádzam z Florencie.

— Ako? — zvolal som celý zdesený. — Vy z Florencie? Prečo, pani barónka? — a tušiac príčinu, začal som sa zajakať. — Nie, neodchádzajte, prosím, všetko bude dobre. Ale, bože, veď ja neviem, čo sa to tu vlastne robí! Či všetko to krásne naše nažívanie má takto razom pominúť?… Počkajte, pani, aspoň pokým sa majster nevráti. — Chcela ma pretrhnúť, ale nebolo ma možno zastaviť. — On vie vždy tak pekne o Kristovi hovoriť: Hoďte po nej kameňom, kto z vás sa cíti bez viny… Nie, nie, ostaňte, ostaneme tu všetci, navždy; pozrite, budeme tak krásne spolu maľovať!

— Maľovať? Ach, áno, áno, maľovať, pekné diela tvoriť, ale nie viac spolu…

Vstala.

— Poďte pozrieť a pochváľte ma, že som nezaháľala?

Kráčala s úsmevom do ateliéru, kde na stojane stálo čerstvé podlhovasté veľké plátno.

— Toto som si len tak úchytkom naskicovala v Ríme, von na Via Apii a teraz som to tu vo veľkom spravila.

Obraz pôsobil neskonalou melanchóliou. Znázorňoval večerný kraj, pusté močiare s nízkym horizontom nad ktorým plával bledý mesiac.

— Hľa, — rozveseľoval som sa, — pani barónka, čo vás je po celom svete, keď sa vám práca tak krásne darí?! A váš portrét, čo začal majster a čo bude s mojou úbohou Godivou?… A veď i páni už ľutujú, pán Z-ski ma vlastne sem poslal a prikázal mi…

— Mlčte! — temer zvýskla pani Helène. — Dosť! A obrátiac sa prudko späť, hodila sa znova na pohovku a schúlila sa do klbka.

— Nehovorte, prosím vás, ušetrite ma. Tých pár hodín, čo som ešte tu, chcem mať pokoj, nechcem viac myslieť na to.

Celá sa chvela a po chvíli roztrpčene pokračovala:

— Nevďačníci, chcela som čo najlepšie. Zradia, zhanobia ženu, potom od slúžky sa prezvedajú na efekt ich krásnej odplaty, a keď sa nedozvedia mnoho, chcú použiť na to vás!… Choďte, prosím vás, a vyslovte im moje opovrhnutie. Nechcem vidieť ani jedného z nich. Zbohom!

Mlčky urobil som pohyb na odchod.

— Nie, neodchádzajte ešte. Teraz musím vám už rozpovedať všetko. Vypijete trochu čaju so mnou, áno?… Vicenzína! Podajže čaj. A môžeš si potom ľahnúť, sama vyprevadím pána.

Bola v tvári celá rozpálená, a jednako ju prechodila triaška, ale keď užila niekoľko glgov teplého čaju, tichým hlasom pokračovala:

— Vidíte, pán M., i ja som bola raz šťastná; bolo to, žiaľbohu, len krátko a dávno. Jeho poslali na Sibír a mňa prinútili vydať sa… Kalvária utrpenia pri boku plytkého svetáka-aristokrata… V treťom týždni jednej noci utiekla som z domu: chcela som razom všetko skončiť. Rodina sa naľakala, všetci boli bezradní, a povoľujúc, pustili ma na cesty. Dúfali, že ma to prejde, a že sa po čase sama vrátim domov. Začiatkom minulého leta prišla som do Florencie; dali mi z príbuzenstva mužovho synovca, aby ma sem odprevadil, ale ja som bola hneď pevne rozhodnutá, že sa už nikdy viacej nevrátim do starého života — zajtra sa pohnem ďalej svetom.

Jej telo v pestrom kimone ležalo teraz bezvládne, rovno vystreté, ako na márach. Lakte vysoko pod hlavou, oči upreté do prázdna; hovorila ďalej, akoby sto ráz premietané myšlienky znova odriekala pre seba:

— Vidím, že všetci mužskí sú si v jednom bode podobní a že moja povaha je nešťastím pre mňa a pre všetkých… Ach, mladý priateľu, strežte sa — pohlavie je hrozné nešťastie, je surovým pudom, ktoré bezohľadná príroda vklinila do života ľudí. A čím väčšia intelektualita, tým väčšie absurdum… My — menšie percento žien — ktoré sme sa nenarodili len pre plnenie slepého príkazu prírody, my ťažko nesieme, keď mužskí naše lepšie poslanie v nás hrubo prezerajú. Nie sme hlúpe pre samotný život, naše schopnosti pre všetko veľké a krásne dané sú nám v nevšednej miere. A jednako sme si úplne povedomé svojej slabosti, svojej podriadenosti pri vašom boku; s úctou a obdivom hľadíme vždy na silné pohlavie, na myšlienku a na dielo mužovo. My adorujeme toto pôvodnejšie, toto mohutnejšie v mužovi a našou túžbou a rozkošou je môcť sa pridružiť, môcť pomáhať, pobádať, celkom sa oddať službe jeho ideí, jeho veľkých úmyslov. Ale čo?…

Privrela umdlene oči a zamlčala sa.

— Áno, pani, — hovorím, — a ja si vás trúfam rozumieť úplne, je to naozaj vznešené, ba viacej. Z našej strany nehľadíme na priateľstvo vaše ako na službu, nie. Neslúžite, naopak: kraľujete! — A nakloniac sa k nej, rýchlo som pridal vrúcnym hlasom: — Pani barónka! Čo sa stalo, bolo iste nepekné, ale zabudnite, musí sa napraviť všetko! Neráčte pri všetkom zabúdať, že ste nám tu múzou — nám všetkým — prečo nás chcete tak kruto razom opustiť?

— Ha-ha-ha! — rozosmiala sa trpko a ťažko spustila ruku na moje plece; pritom zaštrkotali prívesky jej náramnice. — Áno! To by bola bývala moja opravdivá hodnosť medzi vami, ktorú som si verne chcela u vás vyslúžiť — ale aké desné, aké ošklivé rozčarovanie!…

Vzala založenú knižku a začala prekladať listy, akoby hľadala pokračovanie prerušeného čítania.

— Moje šťastie je už dávno pochované. Úbohý Stano! Mal už vtedy zimnicu, keď ho brali a zahynul včaššie, ako došiel na miesto svojho vyhnanstva. Radi sme sa mali od útleho detstva. Veľmi, veľmi sa mu podobáte, pán M. Keď ste sa po prvý raz zjavili, až som ustrnula. Chcela som zutekať, aspoň hrob jeho vidieť — vrátili ma. Muž v Kyjeve? Úžas! Florencia? Všade tá istá beštialita… Nuž či som zlopovestná Kirké, ktorá každého, kto sa jej zbližoval, zmenila na hovädo? Zdriapala by som najradšej všetku ladnosť zo seba, chcela by som byť ohyzdnou — ale bola by som iste šťastnejšia… Florencia mi dodala. Od toho decka počnúc až po starého nehaneblivca, všetci sa radom zošaleli. Spočiatku som len žasla, nechcela som veriť, že dravec v ruskom veľmožovi a v precióznom nadšencovi umenia ostáva všade ten istý… Chcela som skúmať, nájsť protijed, povoľovala a hrala som sa naoko s touto ich dravosťou, no všade zbadala som zavčasu tú istú demenciu. I odhodila som každého prv, ako by ma bol stihol pokoriť — a to bolo príčinou vášho morálneho gesta, hrdinovia!…

Vyhodila sa prudko z pohovky a akoby striasala zo seba všetko, čo ju dosiaľ mučilo, vypäla hruď a postavila sa tesne predo mňa.

— Ani váš majster so svojou bibliou nebol lepší! A popasúc sa trochu nad mojím zdesením, dodala: A či pán W-ski v Ríme, v poslednej chvíli, nekľakol razom predo mnou v prítmí katakomb a nepokazil mi radosť našej spoločnej vychádzky?… A vy čo tu stojíte? — dýchla mi rovno do tvári; jej oči spola hrozili, spola divo sa smiali. — Bežte, kým je čas a kým čary Kirké nezačnú i na vás účinkovať. Choďte a príďte mi zajtra na stanicu povedať posledné zbohom…

Rýchlo schytila moje líca do dlaní, primkla sa hruďou ku mne, vtisla mi podobne blesku horúcou perou bozk na čelo a už ma i pratala von, a ja som viac vypadol, ako vyšiel na ulicu. Zámka mi cvakla dva razy za chrbtom.

Von bola číra tma, hmla sadala a pouličné svetlá len kde-tu ešte blikali. Postál som, hlava sa mi krútila a bol som viac mŕtvy ako živý. Čo sa to len porobilo so mnou? Cítil som ešte pálčivú blízkosť — bozk pani Helène…

Ale majster? Neuveriteľné! Teda i on podľahol pokušeniu, taký svätý muž. A veď prečo ma on v posledné časy, keď sa zavše všetci poberali do ateliéru k pani barónke, prestal pozývať so sebou, alebo keď som ja ta šiel s ostatnými, prečo on mával vždy výhovorku nejakej vykonávky inam? Bál sa o svoj nimbus v mojich očiach, a či o prísne morálne stanovisko, ktoré do mňa vštepoval?

A teraz? Tak ako ostatní, i on musel zle pochodiť s čarovnou Kirké, preto jeho nečakaný odchod z Florencie…

Z vtipov a narážok pána Z-ského mohol som už dávno vyrozumieť jemnú iróniu na majstrovu ukrývanú srdcovú otázku a na moju slepú dôveru v neho.

— Keď som, — smial sa raz pri stole pán Z-ski, — modeloval bustu pani Helène, načrtol som ju vo vkuse rokoka ako Dianu, hodne dekoltovanú. Váš majster, sotvaže zbadal môj úmysel, bránil a dôvodil proti odhaľovaniu, a keď som ja len pokračoval, nechcel napokon ani len pozrieť na moju prácu. A vidíte, predsa raz v nestreženej chvíli prichytil som ho v ateliéri pri tom, ako mokré handry z hliny odstránil a ako si s úľubou prezerá krásne modelované poprsie. Ó, tí svätí, to sú vám, pán M., najhorší…

Takto a podobne pán Z-ski často vtipkoval, ale že by na tom mohlo byť i kus pravdy, to mi pri majstrovi nikdy na um neprišlo.

Nočný chlad začal ma prechodiť a ja pohol som sa ako stroj od barónkiných dvier, krátiac si cestu krížom cez stromoradie Piazza Cavour. Tu razom z krajnej lavice zdvihla sa postava a stúpila mi do cesty. Zastal som, a hľa, pán Z-ski.

— Boli ste tam akosi dlho, mal som čo čakať na vás! Nuž akože sa vám viedlo u nej, dobre, čo?

V tej chvíli bol by som sa radšej so skutočným čertom stretol ako práve s pánom Z-skim. Teda išiel za mnou, striehol na mňa a teraz je to tak, akoby i mňa bol pri niečom prichytil… Len sám, len sám byť za každú cenu! No treba mu zreferovať hneď, čo ako krátko a utajiť pred ním rozrušenie, ktoré vo mne buráca.

— Nuž, — vravím so strojeným zívnutím, — pani barónka nemá sa tak zle. Ale musím vám povedať, že nemá veľmi lichotivú mienku o vás. Darmo by ste chceli naprávať, nenávidí vás všetkých. Zajtra večer odchádza z Florencie.

— Teda tak? A zajtra že odchádza? Vicenzína spomínala síce odchod, ale nevedela kedy. Teda zajtra, teda zajtra, — opakoval si zamyslene a umĺkol.

Boli sme doma, ja som sa poponáhľal bránu odomknúť a na chodbe som sa porúčal, že je pozde, že som unavený a že však zajtra mu ešte podrobnejšie porozprávam.

— Dobrú noc, pán Z-ski.

Zavrel som sa do izby a vrhol som sa tak, ako som bol oblečený, na posteľ. V hlave mi vírilo, privrel som oči a ležal nepohnute, celý zmorený. Ale nemal som pokoja, pochodil som po izbe a znova ľahol na posteľ. I spal i nespal som; zdalo sa mi, že som ešte vždy v ateliéri, že pani Helène plače a že jej nemôžem vidieť akosi do tvári. Ale veď Vicenzína volá ma k panej. Kde? Nuž dolu, pod mojím oblokom. Vstávaj! Vyskočím, rozsotím žalúzie obloka a nakláňam sa do tmavej noci, ale dolu nevidieť nikoho, je ticho, to sa mi všetko len zdalo.

Vraciam sa na posteľ a zatváram nanovo oči. No, jednako mi niekto klope na dvere; teraz je to určité.

— Kto to?

— Nespíte ešte? — volá hlas pána Z-ského pri dverách. — Prepáčte, chcem sa vás len spýtať ešte, kam vlastne chce pani barónka cestovať?

— Povedala, že do Paríža.

— Tak dobre, ďakujem; rýchlik na Miláno, podvečer pozriem odchod a poviem vám ešte o koľkej sa bude pohýnať.

— Prosím.

— Deväť tridsať, — hovorí o chvíľku pri dverách, — teda určite o pol desiatej odchodí rýchlik odtiaľto… Ozaj, azda neviete, pán W-ski vrátil sa včera z Carrary; je zasa ubytovaný v Hoteli Nazionale. Bude akiste prekvapený, keď pani barónku nenájde viacej vo Florencii, čo? Teda dobrú noc?

Ale nepočul som ho vrátiť sa do jeho izby, išiel dolu schodmi, otváral a zamykal bránu, teda išiel zasa preč. „Podivné,“ myslím si, „akiste nemôže usnúť.“

Zažal som a pozrel na hodinky; bolo už na pol piatu.

Spomienka na pána W-ského ma rozobrala. „No,“ myslím si ďalej, „dnes už nebudem spať, umyjem sa radšej, preoblečiem a zídem i ja dolu.“

Ťahalo ma za pánom W-skim, bol mi vždy sympatický, vyhľadám ho hneď ráno, pohovorím si s ním; on ma pochopí a možno, že podnikne niečo, aby pani barónku odvrátil od jej úmyslu; na neho nemohla tak veľmi zanevrieť. I začal som sa chytro riadiť.

Keď som už hotový chytal kľučku a chcel odomknúť, počujem na schodoch znova vravu: pán Z-ski vracia sa hore schodmi, a to ešte s niekým. Zašli do izby a keď bolo zasa ticho, vyšiel som i ja bez hluku na ulicu. Koho to len priviedol so sebou?

Už sa rozodnievalo, ale do hotela za pánom W-skim bolo ešte zavčasu, a tak pobral som sa najprv k dómu, kde práve začali zvoniť na ranné modlitby.

Kedykoľvek som v niektorej metropole, jej katedrála hrá vždy istý zástoj v dňoch môjho tamojšieho pobytu. Ja mám totižto obyčaj, že koľko ráz prechodím za nejakou prácou mestom, nikdy neobídem hlavný chrám; pokladajúc ho za veľkolepú pasáž, vstúpim doň postrannými vchodom a po chvíli opačným vchodom zas vychodím a pokračujem v ceste. Tichosť veľchrámu je mohutná protiva víru a chamtania ulíc, dnu kraľuje večnosť, stabilita, ktorá dnešnému človeku tak bolestne chýba. Florentský dóm, Santa Maria del Fiori, bol jedným z takýchto mojich útočíšť, kde pod klenbou majestátnej kupoly každé skrúšené srdce si musí vzdychnúť: Čo sú, ó, bože, všetky naše drobné aféry pred tvárou tvojej veleby?

Vošiel som tam i v toto ráno a postál som tam cez celú omšu, opierajúc sa mimovoľne na tom istom mieste, o mramorové zábradlie chóru, kde sme posledne s pani Helène už raz stáli v jedno predpoludnie pri veľkej omši arcibiskupa-kardinála. O siedmej som išiel do hotela a zaklopal na dvere pána W-ského. Bol už hore a keď mi otváral dvere, vítal ma ako nejaké spasenie.

— Mladý človeče, som rád, že vás vidím prvého! Ja som vám v Ríme spáchal ohromnú hlúposť. Ale sadnite si, prepáčte tento neporiadok. Už ste raňajkovali? Nie? No, to je dobre; zajeme si hneď šunky, mám výbornú, a dáme si priniesť — čo by sa vám ľúbilo? Čaj? Dobre, i ja tak.

Zazvonil a otvoril okno dokorán.

— Ja si trúfam už uhádnuť, pán W-ski, čo mi chcete povedať, — hovoril som bez okolkovania hneď k veci. — Vy ste v Ríme vyznali lásku pani Helène a to sa vám, s prepáčením, náramne čudujem, najmä vám.

— No, prosím, povedzte len smelo, pán M. Či ste kedy videli také hoviadko? Ale vy to viete odkiaľ?

— Od samej pani Helène. Ponosovala sa mi, všetci ju zle chápete a vravela, že ešte i vy ste nakoniec celkom pokazili spoločnú peknú vychádzku.

— Teda ona takto s vami hovorí? No, počujte, vy ste šťastný dôverník, to vám trochu závidím.

— Úprimne povedané, pán W-ski, čudovať sa vám vlastne nečudujem, je na nej niečo, čo pomúti každého na prvé stretnutie, ale ona je nevšedná, treba ju lepšie chápať, a čo v nej stratíme všetci, to len teraz uvidíme, keď nám odíde.

— Odíde?

— No áno.

A začal som mu podrobne o všetkom rozprávať, čo sa vo Florencii prihodilo za ten čas, kým bol v Ríme. Živo som mu vylíčil pravý charakter tejto ženy, verne mu podajúc celý svoj rozhovor z minulej noci.

— Škoda, — dodal som na koniec, — že ste žiarlivosť ostatných pánov na vás svojou nerozvažitosťou len utvrdili.

— A veď som sa ja hneď spamätal a prosil som ju o odpustenie, ale neboli sme už potom osamote. Kňažná T. bola stále s nami v poslednej chvíli; potom sme cestovali naspäť a ja som vec nechcel ďalej rozťahovať, mysliac si, že príde vhodnejší čas, keď ju budem môcť celkom udobriť. Presadol som na križovatke do iného vlaku. Ale dnes musím ešte pred odchodom s ňou hovoriť. Po tom všetkom, čo som tu počul od vás, hrozne ma mrzí tá vec. No, sme pekná chasa! Všetci, tak ako sme, a majster Z. tiež, ale toho si už vonkoncom neviem predstaviť ako obyčajného hriešnika…

Hovorili a rozoberali sme zvláštnu povahu našej dámy ešte dlho.

— Nie je možné, — vysvetľoval pán W-ski, — že by bola pani Helène nejako abnormálna, žiari z nej pravý ženský magnetizmus — to nie je koketéria — v takej nevšednej miere, že vidíte, ešte i taký človek ako ja — a skúsil som už všeličo — zhlúpol odrazu… Vernosť k vzdialenému hrobu nemôže ostať večnou príčinou jej averzie, skôr to väzí v nejakom momente, ktorý zažila v manželstve… Ten, ktorý by si teraz jej náklonnosť chcel vydobyť, musel by ju obetavo milovať a musel by čakať, dlho čakať, až by nadišla šťastná chvíľa, v ktorej by jej srdce prehovorilo a ona z vlastnej vôle by sa mu vrhla v náruč.

Medzitým sa doobliekal a vyšli sme obzrieť si ateliér, v ktorom teraz mal pracovať. Vracajúc sa odtiaľ okolo obeda, zahli sme z Via Calsaioli popod Or’San Michele ku Caffé Centrale, a tam našli sme sa zrazu zoči-voči s pánom Z-skim. A pri jeho boku kto tam? Študent Koľa!

Zastal som sťa prikovaný. „Ako je možné?“ blyslo mi hlavou. „Koľa, s ktorým bolo len nedávno toľko roboty, zasa vo Florencii? A práve v spoločnosti pána Z-ského? Ako sa ten z Ruska dostal a čo tu zasa hľadá?“

Zastali sme práve pod Donatellovou sochou sv. Juraja a práve pod jeho výklenkom zastal Koľa, takže počas hovoru i na neho i na sochu pozeral som odrazu. Bol som od tých čias ešte zo tri razy vo Florencii, ale kedykoľvek sa približujem k tejto soche, vždy mám živú halucináciu tohto ominózneho stretnutia. Stranou vidím ironickú grimasu satana Z-ského a pod nohami sochy vidím Koľu. Tá istá hlboká brázda na mladom čele, tá istá zaťatosť pohľadu a mlčanlivo zovreté pery. Ten istý bojovný rozkrok a to isté držanie rúk ako na soche, len Juraj drží v rukách pavézu a mladík držal malú cestovnú tašku pred sebou.

Pán Z-ski predstavil chlapca pánu W-skému.

— Z rodiny pani barónkinej, — hovorí. — Bol už tu minulého leta, teraz cez štvrťročné prázdniny prišiel nás pozrieť. Pravda, hľadal pani barónku ešte na starom byte; na šťastie stretol som sa s ním, oddýchol si u mňa a teraz ideme sa zložiť do hotela.

— Teší ma, — hovorí pán W-ski. — To idete tadiaľto iste do Nazionale, áno? Budeme teda pod jednou strechou. Do videnia!

„Teda toto bola tá nočná návšteva u pána Z-ského,“ myslím si. „Len tá náhoda stretnutia musela byť vymyslená.“

Neskoršie som sa skutočne dozvedel, že Z-ski sa listovne nanovo vtrel do dôvery chlapcovej, že ďalej roznecoval rafinovaným spôsobomi jeho náruživosť lásky k pani barónke a že Koľa viac-menej s jeho vedomím zjavil sa medzi nami.

V kaviarni som sa rýchlo porúčal pánu W-skému.

— Pani barónka odchádza o pol desiatej, — vravím. — Nemyslím, že by ste mali prístup do ateliéru, ale pokúste sa o to. Ak by vás komorná vonkoncom nevpustila, neráčte sa opozdiť k vlaku. Ach, keby sa vám podarilo ju ešte v poslednej chvíli udobriť oproti nám všetkým — to by bol hotový zázrak. Ja pôjdem na stanicu, ale teraz nevládzem už na nohách stáť, musím si doma oddýchnuť. Do videnia!

Vyskočil som do tramvaje a doma som prikázal sluhovi, nášmu facchinovi, aby ma pred deviatou zobudil. Nestačil som sa uložiť, už som i tvrdo zaspal.

Keď ma potom facchino s veľkou námahou prebudil, bola už noc. Vstal som a napochytro sa umyjúc, pohádzal som šaty na seba a už som i bežal na stanicu, na ktorú som nemal ďaleko.

Na námestí pred stanicou narazil som na hotelový dostavník, v ktorom na moje veľké začudovanie sedela v cestovnom úbore pani barónka i s Vicenzínou a čakala na odchod. Ale kde? Bežím k vozu a medzitým zbadám na opačnom chodníku poniektorých z našej spoločnosti nerozhodne postávať. Čo to všetko znamená, prečo nejdú dnu, na perón?

Zaklopem na sklo, pani Helène sa obráti; na tvári zračí sa jej vzrušenie a hnev. Vybehne na nástup a rozčúleným hlasom mi hovorí:

— Povážte, pán M., opozdila som pre Vicenzínu rýchlik, miesto o pol deviatej priviezla ma sem na pol desiatu; vlak mi pred nosom ušiel! Ateliér dala som dnes i so všetkým do prenájmu tej plavej Američanke, ktorú ste u mňa vídavali, kľúče sú už odovzdané. Najbližší vlak ide až ráno, musím ešte tu prenocovať; idem naspäť do hotela Nazionale.

I o tom som sa potom dozvedel, že toto meškanie vlaku tiež bolo len výčinom pána Z-ského. Veď i mne povedal o celú hodinu neskoršie a iste tak i hlúpu Vicenzínu oklamal. Ale prečo? Aby pani Helène ešte niekoľko hodín tu zdržal? Načo?

Hotelový sluha prišiel sa pokloniť a prosil o vstúpenie.

— Je čas, — hovorí pani Helène, — musím sa zasa čím skorej zavrieť, lebo vaši páni ma tu akosi obliehajú. Vidíte ich tam?… Pán W-ski nech odpustí, že som ho viacej nemohla prijať; na jeho riadky mu odkazujem, že odpúšťam úplne a na znak toho prijímam kyticu, ktorú mi poslal… Lascia vedere, Vicenzína, — vraví komornej.

A naozaj videl som v rukách dievčaťa krásne biele ruže, ktoré v tom čase i v Taliansku museli byť vzácnosťou.

— Povážte ešte: i Koľa sa zjavil dnes vo Florencii a dobíjal sa mi do ateliéru. Keby nebola bývala práve miss Smithen so svojím bratom u mňa, neviem, či by sme si boli mohli dať rady s ním. Je strašný.

— No neviem, pani, či ho ešte nestretnete, veď i on je ubytovaný v hoteli Nazionale.

— Už je darmo, — usmiala sa, — už tu sedím, uvidíme… A teraz, milý Slováčik, — pokračovala pokojnejším hlasom a uprela svoj známy sladký pohľad na mňa, — rozlúčme sa. Ďakujem vám za všetko, priateľu, boli ste dobrým chlapcom.

Vicenzína podala jej neveľký balíček.

— A hľa, toto berte na pamiatku, je to váš vianočný darček, ktorý som vám z rímskej cesty obecala. Možno, že sa ešte stretneme niekde, áno?

A mesmerizujúc ma stále svojím zvláštnym ľúbostne upätým pohľadom spod obočia, začala rozpínať rukavičku a pomaly dvíhať k mojim ústam.

Chvejúcou rukou podňal som poloobnaženú rúčku a vpil sa do vonného zápästia vrúcim, plným úcty poľúbením.

— Pani Helène… — chcel som potom hovoriť, ale ona len kývla, pružne vyskočila, sluha zachlopil dvere za ňou a voz sa rozbehol do tône bočnej ulice.

Viacej som jej živej nevidel, lebo krátko po tom, čo sme sa rozlúčili, bola mŕtva.

Čo a ako sa prihodilo toto hrozné nešťastie, o tom mi je ťažko rozprávať, a keď obraz tento, ktorý ma ešte i dnes po toľkých rokoch desí, nedomaľujem, mnohí iste mi to budú môcť odpustiť. Náruživosť lásky a vraždiaca zbraň je všednosťou, ktorá sa na tomto svete opakuje čo deň…

Keď dostavník s pani Helène zmizol za uhlom a ja som sa podíval v tú stranu, kde do posledku sa mi zdalo rozoznávať hlúčok našich známych, ku ktorým som sa teraz chcel pripojiť, nebolo ich už tam. Vstúpil som teda na stanicu pozrieť si odchod vlakov, lebo keď som sa už i rozlúčil, predsa som chcel byť pri konečnom odchode pani barónkinom, čo i bez stretnutia.

„Vezmem si zavčasu vstupenku na perón,“ tak som hútal, „a tam už nájdem nejaký kútik, z ktorého ju ešte raz budem môcť vidieť.“

Išiel som potom ulicami vláčnym krokom, s rozrušenými myšlienkami. V Ristorante Montenegro, kde som sa automaticky našiel, tiež nebolo viacej nikoho z našej spoločnosti. A hoci ma niečo nutkalo ísť ich hneď pohľadať, alebo zájsť rovno do Hotela Nazionale, hoci za pánom W-skim, jednako som si len sadol. Samota, skoro prázdny lokál bol mi po vôli. Kázal som si podať víno. Chutilo mi v tejto chvíli nezvyčajne; vypil som pohár a nalial si hneď druhý. Potom som rozbalil darček so zvedavosťou a hľa, vkusná fotografia pani Helène od Alinariho, vpravená do pekne vyrezávaného alabastrového rámika. Postavil som si podobizeň pred seba na stôl. Jesť sa mi nechcelo, upíjal som ďalej blahorodé víno Chianti s dychtivým smädom, nemiešajúc ho s vodou, ako sme to vždy robievali podľa talianskeho zvyku.

Sandro, zvedavý na obrázok, priplichtil sa k stolu, a keď poznal pani Helène, živo zvolal:

— Eh! La baronessa! É bella signora, ma, povera, sta sera e partita via!

— Si, si, — odpovedám mu, nechcejúc sa púšťať s ním teraz do veľkých hovorov, a keď som videl, že hostinec je už úplne prázdny, dopil som a zaplatil mu. Ísť či nejsť za ostatnými? Azda nájdem niekoho v Caffé Centrale? Von bolo nepríjemne, prizimilo sa, a keď som bol pri svojej bráne, išiel som hore: však dosť času ešte rozhodnúť sa na niečo.

Podobizeň postavil som si do svetla na kozub, priložil na pahrebu nové polená a sadol som si so zvláštnou nerozhodnosťou v srdci k ohňu. Akoby som mal jednako len niekam ešte ísť, alebo akoby som čakal, že niekto ešte po mňa príde. Bol som ukonaný, a jednako som nemal spánku, niečo sa vo mne neprestajne zachvievalo a akoby všetko, izba, chodba, celý dom, v tom tichu bolo nejakým zvukom, nejakým pohybom naplnené.

„O štvrtej ide rýchlik,“ myslím, „ona pocestuje. Teraz je jedna preč, no to sa už chytro minie, pôjdem včaššie a uvidím ju ešte…“

Tu zaprašťalo v kozube, ako keby niekto prihodil zrazu suchej čečiny na oheň; skočil som na rovné nohy a vytreštil oči v smere podobizne.

— Aké to ľakanie, — šomrem polohlasom, — nervy? Mnoho vína som popil bez zajedenia, to bude to. Mal by som sa jednak len pohnúť. No na stanicu je ešte privčas a do mesta sa mi už viacej nechce ísť…

Vzal som teda zo stola rozčítanú novú knihu od D’Annunzia. On bol vtedy v zenite slávy a bol tiež vo Florencii; bol som zvedavý, proboval som sa teda rozptýliť.

Išlo to, čítal som dlho. Dočitoval som práve kapitolu, v ktorej Chiméra tichým hlasom opakuje:

„Počuj ma, mládenec, počuj ma. Chceš milovať ako nejaký boh?“

„Milovať?“ odpovedá hrdina románu. „Koho? Ženu? Ktorú? Posledná zdá sa mi byť vzdialená, stratila sa, umrela. A ostatné? Zdajú sa mi byť ešte ďalšími, navždy mŕtvymi…“

Vtedy počujem zdola rýchle kroky hore schodmi, chodbou. Dvere sa bez klopania rozletia a v nich sa zjaví náš facchino, vrátivší sa z nočnej vychádzky, a rozrušene volá:

— La signora Polaccha e assassinata!…

— Assassinata?

— E morta!

Klesol som s výkrikom.