E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Lipka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 30 čitateľov


 

Lipka

Po prevrate ako symbol novej slobody sadili lipky a všade sme mali plno čerstvých pníkov tohto posvätného dreva slovanského.

Náš mladý richtár, novým názvom starosta, dal tiež doviezť týchto stromkov celý vagón a vysadiac v prvom rade novoupravené chodníky nášho cintorína, počal nimi ulice — z nich však predovšetkým tie, ktoré boli najneúhľadnejšie — krášliť.

A tak i naša Priehrada, v ktorej som severnou stenou svojho kvartieľa vtedy i ja býval, dostala peknú lipkovú aleju, z oboch strán cesty po rade.

Priehrada bola pôvodne perifériou mestečka, ktorou sa už len von chodilo, k mlynom a do hory, bola rajónom humien a hofierní.

Bola to bezodná marasť, kde husi gágali, svine sa váľali a kadiaľ furmani kliali, tlčúc kone do úmoru. A to každodenné cingi-lingi, keď kravy, ovce na pašu a z paše chodili: hotová loretánska muzika, prerušovaná pokrikovaním a práskaním pastierovho biča.

Ale nová doba zasiahla skoro i do tohto odľahlého kúta dôkladnejšie, lebo — tak sa pamätám — lipky nestáli v tomto povestnom blate ani rok, keď národ určil práve do týchto nížin postaviť novú budovu svojej Matice. Humná z väčšej čiastky zmizli, mláky začali sa zasypať, župa si tam tiež kúpila pozemok pre úradnícke domy, stavebné družstvo začalo tam stavať, a z celej malebnej tvárnosti Priehrady ostalo len niekoľko nízkych chalúp-hofierní s kŕdľomi detí na každom priedomí.

Toto bol teda môj výhľad zo zadného obloka do Priehrady a malé jej lipky najnovšou senzáciou.

Nuž ale pekné úmysly po prvom zaburácaní nadšenia skoro ochabli. Lipky boli síce vysadené s muzikou, i rečnilo sa pri tom slávne, ale keď už boli na mieste a keď každá radom dostala i po silnom kole za oporu, nestaral sa o ne viacej nikto.

Hneď v tú jar, keď ich vysádzali, bola veľká suchota, pre samú politiku nový magistrát nestačil myslieť na polievanie a polovica z lipiek sa neprijala. Zatiaľ v zime dobrí susedia pokradli všetky koly od nich, niečo z nich zdruzgli ťažké fúry, niektoré vykývali kravy a nezbedné deti ostatným olúpali kôru, takže nádejné stromoradie famóznej Priehrady v treťom roku slobody zmizlo načisto.

Len jedna lipka z toľkých, a to práve v susedstve môjho obloka, ostala na pamiatku a zachovala sa tam dodnes akoby zázrakom.

Jej veľkými šťastím bola hneď od začiatku spomenutá zaostalosť tejto ulice: chodník v Priehrade bol len jeden, po pravej strane cesty. Po ľavej strane, podľa steny môjho príbytku, nebolo donedávna chodníka, rástol tam len lopúch a pŕhľava, málokto sa tou stranou motal, tam mala lipka pokojnejšie miesto a stála tak trochu obďaleč od premávky.

Toto útle vis a vis môjho obloka, táto úbohá lipka, odkedy takto osirela, stala sa mi nevýslovne drahou. Kukala a kývala mi neprestajne rovno do izby, a moja starosť o jej žitie každé ráno, keď som odstieral záclonu, bola prvá: presvedčiť sa, či zdravá tam ešte stojí lipka.

Raz podujímavému starostovi podarilo sa niekde výhodne kúpiť žulu na dláždenie mesta, a aby materiál všade bol poruke, keď nadíde čas k dielu, dal kameň na rozličné body miesta rozvoziť hneď, a tak naváľali i pod môj oblok do pŕhľavy týchto kvádrov celú kopu. Suroví chlapi nešetrili lipku, ale ja som nešťastie skoro zbadal, nalomený pníček vyrovnal a zaviazal, koreň uvoľnil a z ťažkej žuly postavil ohrádku: tak bola už dobre chránená proti všetkému do tých čias, kým tam žulu ležať nechajú. A veru šťastie, túto kopu brali až naposledy — prešlo dobrého pol druha roka — a keď lipka po tejto ťažkej nehode na jar celá sa znovu zazelenala, mal som z toho takú radosť, ako keby sa mi najmilšia bytosť znova k životu vrátila.

*

Ale Priehrada v tých časoch budila moju pozornosť i z inej stránky. Hofierne, na ktoré som mal výhľad, podržali svoj predprevratový výzor podľa pesničky: „Roztrhaná chalupa, slnce do nej svieti“ i naďalej, ale ľudkovia, ktorí v nich bývali, po prevrate náramne sa zmenili. Želiar za vojny a po tom, čo sa dialo vo svete, chytro vycítil svoju zvrchovanosť… Mladí paholci len gánili a vôbec prestali pozdravovať riadnych občanov, starší postávali v hlúčkoch celý deň bez roboty na rohu a brali plat nezamestnanosti; babám si sa musel veľmi prosiť, kým sa naráčili prísť do prania, alebo prekopať záhradu, a keď niektorá z nich zľahla, tu bláznivá frajla Filantropia išla si v chalupách samou úslužnosťou nohy z kĺbov vytočiť. Mliekom a piškótami, pletenými pančuškami a čokoládou čičíkali nového krikľúňa, kým ošumelý inteligent, znehodnotený až do prachu zeme, mlčky musel na to hľadieť… Slovom, na prahu novej doby táto Priehrada bola pre mňa zrkadielkom nových cností, ktoré vtedy vládli svetom.

Prešiel zasa jeden rok a lipka dužela na svojom mieste i vtedy, keď kamene na dláždenie od nej odvláčili. Moje napäté strachovanie sa o jej život trochu povolilo, a vlani, keď v čase kvetu i jej korunka už bohato zakvitla, naplnilo ma to radosťou a pýchou.

Ale ako som budúceho rána zmeravel zúfalou zlosťou, keď som vyhliadol oknom a vidím takého odroňa zo susedstva na prevrátenom kalfase pod lipkou stáť, ako si prvú zlatú okrasu mojej lipky pokojne oberá do košíka.

Tu máš proletkult! Chová kŕdeľ husí, z čoho? Dve ošípané krochkajú mu v chlieve, kde berie pre toľké hovädá kukuricu, otruby? Kŕdeľ kôz vyháňa denne na pašu. Ale paše nemá — a keď ho četníci usvedčia z krádeže, sedria ho pošle pekne domov, lebo — vraj — nemá ho v trestnici čím chovať. Ako dokázať tomuto favoritovi nových poriadkov, že kvet z takej mladuškej lipy nesluší sa trhať? Koly od lipiek iste všetky len on pokradol, dnes-zajtra vysekne i túto poslednú obeť na oheň, ale prvej ešte zhanobí jej krásu!

Nech tak do čerta mám na takéto holomka potrebnú silu v ramenách, zrazím ho tam bez slova, tak som bol v prvej chvíli roztrpčený.

*

Po tejto oberačke, vari z nepríjemného pocitu bezvlády, že som nemohol hneď zabrániť jej pohane, lipka stala sa mi trochu cudzejšou, vyhýbal som jej očami. Jeden konárik, ktorý jej ten páchateľ svätokrádeže z neopatrnosti nalomil, už som sa nestaral napraviť: uschnutý visí v korunke lipky ešte i dnes, a keď prišla jeseň, odcestoval som.

Vrátil som sa domov iba keď už žlté lístie šuchotalo a studený vietor ho zmetával pozdĺž plotov. I lipka pred mojím oblokom bola už holá, kresliac proti oblohe len arabesku tenkých konárikov. Ale čo to? Nejaký tmavý chumáč je ešte na nej blízko pníčka — podívajme sa, veď na lipke bolo toho roku už i hniezdo!

Je to možné? Hm. Ja som sa toľko obával o život tejto lipky, a vtáčence nerozpakovali sa vyhliadnuť si ju za rodisko svojich mláďat!?

Zakiaľ som ja preč chodil, nebeskí speváčkovia dávno sa už zaperili a rozlietali, a ja ostávam tu zadumaný: koľkou zbytočnou láskou a žiaľom chorie človek, kým pravé zázraky dejú sa mimo jeho vôle a mimo jeho pričinenia.

Lipka, boľavá sirota, susedka môjho výhľadu a mojich myšlienok: to, o čom som nevedel, bolo v našom priateľstve najkrajšie.

Lipka! Pieseň sa v tebe zrodila! Toto ostane najväčšou slávou tvojho neistého života.

*

Nedávno som sa zo starého bytu vysťahoval do iných končín mesta a Priehrady s osirelou lipkou nevídavam viacej. Citlivý človek vie si všade takýchto maličkostí toľko na hrb navešať, že dohromady vydá to centy, pod ktorými potom musí stonať. Azda nový obyvateľ mojej izbietky tiež si všimne lipky pred oblokom, bude lepší chlapík a rieši jej záchranu bez veľkého rozmýšľania.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.