E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Cyntia

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ivana Černecká, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 35 čitateľov


 

Cyntia

(Úryvok)

Onedlho po tanci dominu Hostiu, keď sa všetci s Cyntiou srdečne pozhovárali, spoločne s ňou niečo zjedli a sa rozlúčili, odniesli otroci v nosidlách domáceho pána na jej byt; hovorilo a upíjalo sa ešte tak dlho, až počalo svitať, priatelia sa potom rozlúčili.

*

Propertiovi tento večer ostal pamätným naveky: tu sa začala jeho literárna sláva a tu sa začali i radosti a strasti veľkej jeho lásky ku najkrajšej hetére vtedajšieho Ríma.

Pýtate sa, prečo tak mnoho píšem o príhodách lásky,
alebo prečo tak nežne plynie mi pieseň z úst?
Neučili ma tomu ani Calliope, ani Apollo,
len moje dievča bolo, čo vzbudilo mi ducha.
Keď lýru trímala s prstami bolesti slonovej kosti,
žasol som, s akým umením kládla rúčku ohybnú.
Videl som voľný jej vlas bohatý, jak kol čela splýval,
tu tešiac sa sláve vlasov, hneď pyšnejšie kráčal jej krok.
Alebo jak nádherne sa vznášala v purpure z Kois,
o tomto rúchu samom knihu by zbásniť mohol.
Tiež tak keď ukonané ku spánku zatvárala očká,
storakú látku mám pre novú poéziu.
A keď som roztrhol šat jej v milostnom zápase krásnej,
veľkú, jak Homérov spev, napíšem Iliadu.
Čokoľvek robievala, čokoľvek vravievala mne,
i z najmenšieho sa snuje verš nekonečný.

Táto Hostia z Tiburu (teraz Tivoli) bola Cyntiou, ktorú ospevoval, a keď i skutočný pomer k nej trval len krátkych pár rokov, ona mu ostala hlavnou látkou jeho básní na celý život.

Bola to láska plná sladkých senzácií, ale i zúfalých priepastí plná, bola to náruživosť, v ktorej sa celý, bez rezervy a bez vytriezvenia spaľoval. A keď kohosi zločinnou rukou otrávená Cyntia na večnosť musela klesnúť do podsvetia, vtedy napísal s úžasným realizmom tú elégiu o jej posmrtnej návšteve, čo sa potom Goethe pokúsil v známej balade, v „Neveste z Korintu“, napodobniť.

Kto tie dve básne pozná, ľahko nahliadne, ako ďaleko zaostáva novodobý autor za grandióznosťou antiky. Pravda, prepisujeme všetky tieto ukážky len v polopróze.

Cyntia sa mi zjavila a oprela sa o peľasť lôžka môjho!
A predsa ďaleko, kde hlučná vedie hradská, zanechal som čerstvý jej hrob.

Ten istý, hľa, účes vlasov, ako keď ju z domu niesli,
oči tie isté, len ústa nápojom Léty trochu spálené.
Jej to šaty, i prsteň s berylom, ktorý obyčajne nosila.
Zreteľne dych i živé slovo z pier jej plynie — no prsty,
visiace na bezmäsej kosti ruky, klepocú.

— Neverný! Od teba, hľa, dievča nadarmo dobrotu čaká!
Či môže ťa tak skoro hlboký spánok zajať?
Mne, keď som umierala, nemal kto zatlačiť viečka.
Keby si bol volal, aspoň deň života bol by mi ešte popriaty.
Kto videl skľúčeného v sprievode ťa pohrebu môjho?
Kto videl smútočný šat tvoj slzou pokropený?
I to ti bolo veľa hyacinty kúpiť na hrob môj
a nápoj v naštrbenom hrnci na mohylu dať.

— Ale nechcem ďalej žalovať. A jestli úprimne smútiš,
nakladám ti: nenechaj Parteniu, moju kojnú
— trasie sa starobou — hladovať. Moc ťa veru dosiaľ nestála.
A malá Latris, najmilšia z mojich devečiek,
nechže nemusí novej panej zrkadlo držať.
Všetky verše, ktoré si mne na slávu napísal,
spáľ. Moju chválu nech viac nespieva pieseň tvoja.
Očíšťaj hrob môj z buriny a daj na stĺp mi napísať:

„Cyntia, zlaté dieťa Tiburu, spočíva tu
na väčšiu poctu tečúcim vlnkám Annia.“

— A môže odteraz iná ťa ľúbiť, zakrátko
budeš úplne môj! A potom poležíš pri mne
a ja tesne — hnát pri hnáte — primknem sa k tebe na večnosť.

… Táto skromná evokácia antického sveta nech pripamätuje našim mladým básnikom, keď sa túlavajú krásnym Talianskom, že sladká Umbria bola tiež rodiskom jedného z veľkých majstrov spevu, a keď sa zastavia ďalej v Tivoli a pôjdu prechádzkou pozdĺž potoka za cestou, pomedzi zapadnuté hroby, nechže si vzdychnú:

— Afrodita, najmocnejšia vládkyňa sveta tohto, popraj i nám takého zlatého decka, ktoré také krásne spevy inšpirovalo, popraj nám tiež takú černookú Cyntiu, ktorej pamiatku dnes darmo hľadáme v týchto končinách.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.