ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Myslel som, že je vec už dávno zabudnutá, a hľa, znova to začína mátať.

Tido hodil za hrsť vonného dreva do hasnúcej Vatry a ona vzbĺkla novým ohňom.

Škoda! Nič tak ďaleko neleží od slovenskej psychy ako podobné šarlatánske produkty. Mňa by to len natoľko mohlo zaujímať, že sa nezmysel, ináč v takej prostej otázke, len hromadí a neubúda, či sa niekto nenájde, kto by na to náležite posvietil a gordonský ten uzol preťal, aby si úbohé mystifikované obecenstvo už raz spokojne mohlo vydýchnuť.

Mne samému sa do toho nechce a len to ma trápi, že keď poniektorá reverenda konzervatívnosť, najkrajšiu to cnosť katolíckosti, i odhodila a pod rúškom modernosti ochutnávala a propaguje lascívnosť a infámny cynizmus proti dôstojnosti na obraz boží stvoreného človeka, prečo sa náš najmilší učedník a comilitátor dal tak nešeredne zaslepiť a nepoznal pakfón a prevrátenosť takýchto umeleckých programov.

Keď biblický kazateľ už v tých dávnych primitívnych dobách takto musel si vzdychnúť, ako by zjajkol, keď z mŕtvych by vstal a zočil terajšiu papierovú fabrikáciu!

Prvotne vraj sám Pán písal zákony na kamenné dosky, ktoré potom horkokrvný Mojžiš, dolu schodiac z hory, tak nerozmyslene rozmlátil. Potom vieme, že Gréci na voskované doštičky zaznamenávali svoje myšlienky a že súry Mohamedove boli vyškrabané na lopatkovité kosti kôz. Rimania epigončili na egyptskom papyruse a stredovek značil ľudské slovo na pergamen.

Dnes mašiny chrlia celé lavíny potlačeného dreveného papieru a je šťastím pre ľudstvo, že medzi fabrikáciou tlačeného slova a medzi jeho prečítaním zostane večný nepomer — „slovo sa tlačí a chlieb sa je“.

U nás keď sa svedomitý človek len trochu zamyslí nad ozajstnou žízňou svojho národa, príde na celkom opačný výsledok, než si to myslí ľudomilný priemer.

Nedá sa odškriepiť, že Slovensko nevyžije z pekných veršíkov a že dnes musíme vyhľadávať medzi naším dorastom celkom opačné nadanie, pestovať ho, nabádať. „Hľaďte zbohatnúť,“ radil nám starý Rieger, „a len potom píšte verše,“ dalo by sa k tomu pripojiť.

Teoretické výklady felibra Petra Juliusa o našom nešťastní a nepriateľských fantómoch, ktoré nás dusia: o slobodomurárstve, semitizme, materializme a pokrokárstve, sú síce plné dôvtipu a počúvajú sa príjemne, ale neexistujú — aspoň nie ako proti nám rovno namierený nepriateľský front.

Naozaj nebezpečný fakt pre nás je jedine prevaha „chochmesu“ u našich neprajníkov! Tak ako za minulé veky poroby, i dnes by sme si najradšej ďaleko od skutočného toku života prespevovali a tancovali okolo truhličky zmluvy — u nás okolo „papierového zdrapu“, a leda že by sme si tu i tu o nesplnených túžbach a sľuboch v nejakej elégii zažialili. Necháme bratov Čechov pre nás vyberať gaštany z ohňa a nevieme si dostatočne uvedomiť, že k tej našej slobode netreba už teraz nič viacej a nič menej, len hodný kus práve spomenutého praktického „chochmesu“ a reálneho činu.

Zabúdame, že predovšetkým treba nám talentovaných a školených diplomatov, politikov, peňažníkov, inžinierov, učencov a národohospodárstva a zdravotníctva, zabúdame sa modliť a volať po slovenskom Bismarckovi, po slovenskom Moltkeovi, po slovenskom Széchényim, a keď sa národ pričinením takýchto géniov zmôže, udrží, uchráni, rozkvitne a dosiahne svojho zenitu, potom si dovolíme luxus vyšších duševných pôžitkov, potom príde zlatá doba poézie a veľkého umenia!

A hoci je to i na ujmu celého nášho cechu, nedovolí mi svedomie netešiť sa z toho, že Matica, odhodiac všetku sentimentálnosť, pochopila tieto najpálčivejšie potreby národa a že spolu s Červeným krížom sanovať ide telo i dušu ľudu. Aký veľký čin bude napríklad len odalkoholizovanie Slovenska! Koľko ozajstného dobra urobí sa porovnaním, vydávaním a propagovaním odborných spisov o zlepšení úrodnosti pôdy, o poľahčení a zjednodušení mozoľnatej práce, o mravnom živote a hygiene, o výnosnom hospodárení zaostalého ľudu.

Vás však, mladé kapacity, ktorí pre absint Montmartru a pre černošky z Tahity nemáte zmyslu pre tepnu svojeti a štepíte k nám cudzie city vo formách požičaných z cudzích smetísk, vás by najlepšie bolo vyložiť na Tajgetos, kým nenarobíte národu ešte horších galíb a žiaľu.

Čože, milí priatelia, píšete, že sa stmieva? Že ideály miznú?? Že vás už svet i život začína omŕzať?

Tak skoro? Som prekvapený, hoci sa dalo predvídať, že to tak príde, nuž, ale jednako…

Dosť ste sa, štence drahé, nalízali mydla, kým ste sa presvedčili, že je to strava nie pre Vás. No, ničevo, skúsenosť je nadovšetko! A teraz poradím vám niečo nové, čo bude pre Vás bundášov s veľkými dlapami tou pravou stravou a na čom sa vypľagáte, podľa božej vôle, v ozruty. Hovorím vám, je to niečo, za čo bude hodné žiť. Všetko, všetko zmizne, čo vás toľké časy hnieti, celá tá olovená tiaž spadne z vašej mysle, keď si pretriete oči a keď zbadáte na horizonte znova sa rozžíhajúcu hviezdu, hviezdu veľkej slovanskej vzájomnosti.

Verte, prosím, drahí priatelia, nieto ničoho, čo by bolo také krásne pre vás, čo by bolo také hodné grandiózneho činu, ako bude v najbližšej budúcnosti zápas o formu zjednotenia celého slovanského sveta.

Skúste to, bratia, v pálčivej žízni vašej. Prikročte k tomuto novému magnetu, nech sa pričapí vaše srdce a vaša myseľ k tejto ligotavej idei: razom pocítite, že sa začína brieždiť, že ožívate. Duša vaša pocíti neodolateľnú túhu skúpať sa v tomto novom nevídanom jase a každá vaša životná bunka vzpruží sa i napne sa na novú intenzívnu energiu.

Váš obraz, vaša pieseň i celá vaša tvorba naplní sa vznešeným zlatom, len sa dajte sfanatizovať ideou slovanskosti.

Nuž, hore sa, drahí felibrovia, sedlajte, slovenskí rytieri, lebo cez kúrňavu a cez hmliská badať už tú novú veľkú métu vašich budúcich túžob.

M. Th. M.