ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ba, nemáte svedomie, pán redaktor: len keď už treba sádzať, odkážete po redakčnej Zuzke, aby som tým našim felibrom zas niečo napísal!

Ste to čudné pokolenie, vy mladí, všetko ide u Vás akoby parou, ste samá praktika — no, veď uvidíme, či to ďalej dotiahnete ako my starí…

My potrebujeme ku všetkému viac rozvahy a času, no a napríklad ja tým viac, odkedy som čítal ten okružný list našich biskupov, v ktorom napomínajú slovenských žurnalistov Svätým písmom: „Všetko je dovolené, ale nie všetko užitočné, a nie všetko povznáša,“ — stal som sa ešte škrupulóznejším, a nič viac nepustím z ruky, na čo som sa náležite nevyspal.

Nuž ale čo robiť v tejto chvíli? Treba drobčiť za Vami, mládenci — ale, prosím, ruku na srdce a úprimne mi povedzte, či existuje v Bratislave ešte nejaký ten slovenský feliber?? Som zvedavý, keď nás má prísť z pravlasti trubadúrov ten mladý Mistral navštíviť, kto ho tam v Bratislave bude vodiť a ako „plná moc slovenská“ ho tam uvíta?

Čert vie! Akoby sa tam všetok ten chýrny slovenský virtus bol zošúveril: všetko sa to dalo pozapriahať do rozličných škrípajúcich kár práce, monotónne robotujúc, bez sviatku a piatku, bez radosti a bez feliberského elánu.

Ej, kdeže sa nám podelo to skvostné slovenské „hovenie si“ v priateľskom kruhu, tak, ako nám to Sládkovič voľakedy predspieval:

Či sa nám už nikdy nemajú vrátiť zlaté časy družnej voľnej bezstarostnosti, z ktorej jedine sa potom robievajú zázračné nábehy k činom veľkého kalibru?

A odkedy hodili spoza hraníc medzi nás heslo: „práci česť“ a „drobná práca“, stali sme sa všetci razom pokrytcami, darebákmi práce!

Veru tak! Bohvie, k čomu to zasa povedie, keď celá republika bude ako jeden mravčí kopec… „K veľkým činom treba sa oduševňovať!“ Tak to aspoň stálo skoro v každom čísle neb. Slovenského národa. A pán šéfredaktor Koza dobre vedel, kadiaľ treba udrieť klinec po hlávke, keď vám toto motto Saint Simona znovu a znovu dával v každom čísle svojich novín vytlačiť.

„Národ“ zanikol, nemá vám to kto viacej pripomínať, nože si to teraz jedenkaždý napíšte nad dvere vašich študovní.

Ak mi pán redaktor dopraje miesta, ja napíšem ešte nejakú výstižnú filipiku o veľkom význame „Svätej záhaľky“ v živote ľudskom, teraz ma však viacej omína to, že nevidím v Bratislave „krúžiť kŕdeľ Sokolov“ a že sa to tam nepodobá vlnobitiu mora! Bujará slovenskosť — mysleli sme — bude mestom prúdiť a striekať na všetky strany, tak ako keď ide mestský kropáč ulicami: všetko neslovenské bude sa musieť do bočných uličiek uhýbať a za brány sa skrývať — ak nechce byť až na kožu zmáčané…

Ale, vrátiac sa k tomu žurnalistickému napomenutiu našich pánov biskupov, musíme sa otvorene priznať, že v celej neutešenej žurnalistickej kampani minulého štvrťroku pre inteligentného čitateľa najstatočnejší článok bol od pána prepošta z Bojníc — teda od nežurnalistu!

Čujte záver z neho:

… prepúšťať mandáty a hodnosti slovenského ľudu mužom, ktorých náš štátny prevrat našiel medzi protivníkmi slovenčiny, mužom, ktorí si ešte dodnes nepopálili všetky mosty za svojou minulosťou, je veľká a žalostná národná apostáza, ktorú si my Slováci ešte veľmi draho zaplatíme.“

To je už potom slovo, ktoré tiež trafilo klinec po hlavičke! Pamätajte, že naša slovenská politika celkom prirodzenou cestou spraví circulus vitiosus! Statoční Slováci budú prinútení konečne vyhľadať statočných Čechov a v poslednej minútke, už raz v bratskom a úprimnom združení ratovať v tejto národnostnej republike to, čo sa ešte ratovať dá!…

Možno sa tu miešam do veci neoprávnene, no pripomeniem inú maličkosť, v ktorej sa ja trochu viac vyznám. Prednedávnom totižto slovenské žurnály kolportovali túto zvesť:

„Z príležitosti jeho striebornej svadby čs. vláda obdarila a vyznačila nestora slovenského umenia, pána umelca Angyala staršieho z mesta Kremnice etc.“

???

— Bodaj by ťa hus pečená kopla, — myslím si, keď sa mi to pred oči dostalo. Teda umenie — slovenskosť — štedrá vláda — plesanie v redakciách slovenských —?

Nakoľko sa pamätám na tamojších tőžďökerešov, nechápem, prečo potom zutekal pred slovenskou Kremnicou napríklad dr. Šebe? Načo sa trmácal až hen do Argentíny, pekne mohol čušať, služobné roky boli by sa mu zarátali, bol by dostal na kriskindla peknú okrúhlu sumičku a metamorfóza bola by bývala úplnou: dnes mohol byť tiež slovenského felčiarstva nestorom!

Ba či sa tak kedy dozvieme zo slovenských novín, čo a ako čs. vláda dala nášmu všeobecne známemu nestorovi, nášmu Jozefovi Hanulovi? Kedyže príde do prístavu skutočný majster svojho remesla, majster, ktorý vie, na akom strome rastie to slovenské umenie, a ktorý je prapravým synom slovenskej matere?

Ale: Salem-alejkum — pozdravujem vás váš

M. Th. M.