Zlatý fond > Diela > Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov

Maiestas artis

V posledné časy badáme, že poniektorí páni zápasníci „na politickom hrišti“ nerozmyslene sa chytajú každej príležitosti ku kriku a vybíjajú po novinách článok za článkom — pravda, všetko proti vláde.

Sme síce všetci v opozícii a vieme, že mnohé, čo sa robí, zle sa robí, no spôsob, akým sa z času na čas za každú cenu za novou ponosou loví, zdá sa nám dosť nevkusným a dôstojného boja nehodným.

Najnovšie povstal hurt a vláde sa ostro vyčituje, že vraj páše na umení injurie, že ho nefedruje, že nekupuje, neobjednáva, že nestavia pre umelcov klubové, koncertné a výstavné paláce atď. Nuž, hľa! Nové šteklivé heslo: vláda zanedbáva umenie, aký necit, aký barbarizmus! „Hanba takejto vláde,“ každý bude volať, opýtaj sa však toho, alebo onoho: či je s myšlienkou, pre ktorú volá vláde pereat, i skutočne oboznámený, hneď uvidíš, že kričí len aby kričal a že máloktorý z nich sa namáhal vynorivšej sa otázke prísť hlbšie pod kožu.

Umenie! Tento nevysvetliteľný zázrak v ľudskom dejstvovaní bol doteraz vždy a všade konečným kvetom vo vývine patričného národa. U nás, kde ešte ani len to zasiate semä nového slobodného života nestačilo vzklíčiť, už volá za kvitnutím! A vôbec, myslieť, že umenie všelijakým pomášťaním a špikovaním bude nám „zhora uštedrené“, je viac naivnosťou. Chcieť však umením napochytre vyforsírovať na obdiv sveta rešpekt, že sme už niečo, keď sme ešte nie, je klam a infámna neúcta k umeniu samému.

Anglická kapacita, John Ruskin hovorí nasledovne: „Pred nami stojí veľký fakt — totižto zjavná spojitosť veľkého úspechu v umení, a hneď za ním nasledujúcim úpadkom národným. Vidíme predovšetkým, že národy, ktoré mali vytríbené umenie, boli zakaždým podmanené národmi, ktoré nemali svoje umenie, ale i tak, ak nijaký útok zvonku neurýchlil pohromu štátu, moment, v ktorom národ dosahuje najväčšej sily v umení, býva práve tou hodinkou, v ktorej sa zdá, že podpisuje i rozsudok svojej vlastnej skazy, a že od tej chvíle, ako sa vo Florencii objaví dokonalá socha, v Benátkach dokonalý obraz, alebo v Ríme dokonalá freska, národ ochromuje a začína sa šikmou plochou dolu hýbať.“

Zo stanoviska nášho mladého štátu (a proti večnosti, ktorú — všakhej — chcem žiť, dnes sa ešte len rodíme) bol by to teda dobrý omen, keď by otázka umenia nebola ešte na dennom poriadku, alebo, pravdu povediac, keby umenia u nás ešte nebolo. A keď naši pohlavári nie ani tak z múdreho dôvtipu, ako skorej z ignorácie, z inštinktu barbarskej zdravoty alebo jednoducho zo skúposti umeniu nevenujú toľkej pozornosti, dialo by sa to celkom blahodárne. Či nie?

Nenáhlime sa! Štát náš musí sa stať predovšetkým opravdovým štátom medzi svojimi susedmi a jeho úsilie musí na prvom mieste — horribile dictu — smerovať za cieľmi umeniu protichodnými. Vtedy, keď národ náš bude všetkým, čo môže pôdu a fundament umeniu poskytnúť, saturovaný, príde i luxus, príde rad i na vyšší pôžitok a príde rad na čarovné zrkadlo, v ktorom sa rod, dosiahnuc zenitu, s úľubou bude pozerať. Národ, aby sa ubránil a aby prosperoval, musí vo všetkom reálnom na úroveň svojich susedov sa snažiť. Nie rovnocenné umenie, ale rovnocenná výbojnosť, rovnocenný obchod, priemysel, kšeftárenie, export a líščia politika zaistí republike miesto v medzinárodnom koncerte a udrží ju pri živote. Aby nás cudzí svet nepohltil, musia byť naše pušky, pumy a delá rovnako tak rýchlopalné a podľa najnovšieho systému zostrojené; ak za hranicami prestanú sa po koľajniciach voziť a začnú komunikáciu v povetrí, i my si musíme kovových netopierov narobiť. Ak reálne vedy za hranicou stoja vysoko, hľaďme v špekulácii ešte ďalej atď. A, panebože, daj predovšetkým, aby slovenský ľud bol zdravý a bohabojný, aby nebiedil a aby mal čo deň misu makových halušiek, v nedeľu však kus klobásy na stole — ale umenie??

Umenie! Tento meteor, o ktorom nevieme, odkiaľ letí a či dopadne na naše polia, nemôže patriť do programu nijakého mladého štátu.

Príde doba a umenie nás prekvapí samé, a samé nás oslávi svojím príchodom, lebo nijaká umelecká výchova, nijaké popularizovanie umenia, nijaké štátne podpory, nijaké štipendiá, nijaké umelé tučenie jeho mágov, nijaké forsírované pľaganie jeho elévov neurýchli jeho príchod a nezamedzí jeho odchod. Ak má štát zbytočný groš, nech ho venuje predovšetkým na súrne reálne veci, lebo almužníctvo v umení má dnes len zlé následky a hodinka umenia u nás i tak ešte neodbila.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.