ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miloš, Malvína, deti.

MILOŠ (ostrihaný, oholený, len fúzy pestuje; v sokolskej košeli, čižmách, poloustrojený, raňajkuje pri stole kávu a chlieb, pritom vozí Zorku, nôti si pieseň „Hej pod Kriváňom…“ a cvičí prostné).

FEĎA, ĽUDKA, MILKO (vyobliekané z kuchyne hrnú sa do izby).

MILOŠ (vážne, veliteľsky): Po — zor! Zastaviť — stáť!

FEĎA (smelo): Mama nás poslala.

MALVÍNA (vo dverách, za deťmi, ustarostená, zatrpklá, popudlivá): Aby sa mi kuchyňa vyprázdnila.

MILOŠ (omluvne): Ale si Zorku zobudila, mama moja.

MALVÍNA: Už ju vezmem, len čo Oľa uprace. Nemusíš hneď letieť.

MILOŠ (pozrel na Malvínu, potom radostne): Tak, deti moje, vzorne po ulici k starej mame, — dobré ráno povedať a ruku bozkať. „Máš veľa roboty a starostí.“

ĽUDKA: To ja poviem.

MILOŠ: K tete Boženke vážne sa chovať, múdre odpovedať a zarečniť jej…

MILKO: Ja jej Valibuka!

FEĎA: Ja jej Jánošíka! „Horí ohník, horí, na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli!“

MALVÍNA: Keď vás tam zunujú, choďte k tete Ruženke.

ĽUDKA: Dá nám čokolády!

MALVÍNA: Aby ste sa neopovážili pýtať.

MILOŠ (vážne, súhlasne): Ujkovi Jankovi rozprávajte o počtoch. A neveľa; nech reční on. Pochodom — po — chod!

FEĎA, ĽUDKA, MILKO: Nazdar, oťko! nazdar, mama! (Bežia von.)

MILOŠ: Moje deti radostné! — Mama moja, ja som najšťastlivejší otec na svete! Mať teba a šesť sokolíčat, — to je raj na zemi. (Miloš vedome hrá komédiu utlačeného muža, aby Malvínu a podozrievavé okolie vychoval a získal.)

MALVÍNA (vyhŕkne, popudená): Mne sa ty nezaliečaj, čo som sa ti aj sľúbila večer na ples. Ešte som nie tam!

MILOŠ (začal chytro voziť Zorku. Zľakol sa. Mäkkým, sladkým hlasom): Mama moja, aspoň ukázať sa, a že sympatizuješ. — Zorke je do plaču.

MALVÍNA: Len by aj tebe nebolo, ale tebe nikdy. (Žiaľom.) Mne, mne…

MILOŠ (chce utlumiť): Moje zlato. Moje očká nebeské. Celá mamička, ty moja. Zasmej sa mi.

MALVÍNA: Nezahováraj! Spýtaj sa ma, prečo mi musí byť do plaču?

MILOŠ (ešte mäkšie, sladšie. Hlasno cmuká, lupká prstami): Poď, mamička, poď, a vezmi si dcérušku najmilejšiu a daj jej papať. Od večera ďaleko.

MALVÍNA (odchýli od kuchyne dvere, hoci jej Miloš kýva, mrká, aby zavrela): Voda teplá, Olinka?

OĽA: Opáčim. (Ukáže sa.) Teplá, mama.

MALVÍNA: A ty, Ivčo, najdlhšie sa fintíš.

IVAN (ukáže sa vo dverách): Sedem párov obuvi čistiť… Bol som ani šusterský učeň.

MALVÍNA (bozká dieťa a vezme ho aj s vozíkom do kuchyne): Od večera papala aj tri razy. Čože ty vieš, keď nebývaš do polnoci doma. Ja som večer vodu vláčila, šesť detí okúpala…

MILOŠ: Teraz chceš okúpať ešte aj mňa.

MALVÍNA (kukne na dvere, sipľavo): Ja teba okúpem, oj okúpem, len čo deti vyšlem.

MILOŠ (šepmo): Teda dočkaj, mama moja, a ma neopar! (V rozpakoch zapaľuje si cigaretu, ktorú hľadal a našiel v niektorom vrecku.) A ja si zodpoviem pred tebou, pred kýmkoľvek na svete, ba aj pred tvojou mamou. (Už je sám.)

MALVÍNA (z kuchyne): A fajč tam, aby si mi do kuchyne nešiel smradiť.

MILOŠ: Fajčím egyptku… (Rozháňa dym po izbe.)

MALVÍNA (pribehne): A kdeže si ty vzal štyri koruny na egyptky? Prečože by tebe neboli aj zorky dobré, keď si taký slaboch a nevieš sa zriecť močkárstva?

MILOŠ: Ponúkli ma bratia.

MALVÍNA (pochybne): Mali ťa aj čím. (Vojde do kuchyne.)

MILOŠ (fajčí a oblieka sa): Nič, mama moja, čo mi nedovolíš. (Prihne hlavu, usmeje sa, že teraz jej podvalil, bude azda ticho.) Ivan, už si?

IVAN (vojde oblečený): Rozkáž, oťko.

MILOŠ: Zabehneš do stoličného domu a donesieš ten mažiarik. Je na chodbe. (Volá.) Olinka!

OĽA: Oťko.

MILOŠ : Pôjdeš, dcéra moja, s Ivanom a pomôžeš mu rúry doniesť.

IVAN, OĽA: Hej, donesieme.

MALVÍNA (vošla): A to už nestačíš v týždni…? V nedeľu budeš pec stavať?

MILOŠ: Nestačím, dobre vieš. A je to hneď. Mažiarik postaviť, aby nešla z kuchyne para. V zdravom byte zdravý duch.

IVAN, OĽA (vychodia kuchyňou).

MALVÍNA: Aby ste si šaty nezašpinili. — Vymýšľaš iba!

Miloš, Malvína so Zorkou.

MILOŠ: No už, mama moja, uvidíš, že to dobre bude. Pozhovárame sa. (Pozri, či už deti vyšli.)

MALVÍNA: Čože nazeráš? Vyšli.

MILOŠ: Vážnosť a úctu otcovskú mi neošklbávaj.

MALVÍNA: Ba ti obstrihám krídelká sokolie, aby si vedel. Už dosť bolo lietania od prevratu! Teraz, ak nezanecháš krivých chodníčkov, odhalím ťa aj pred mamou mojou. Tá ťa skrotí.

MILOŠ: Také slovo, mama moja. A som ja divá zver, že ma krotiť treba?

MALVÍNA: Zver si nie, ale stáva sa z teba nočný tulák a… (váha, ale dopovie) a… pijan. Chodíš domov po polnoci a víno z teba páchne, močkou smrdíš (s plačom) a mňa viac nebozkávaj. (Vydýchne.) Miesto, aby si sa staral o väčšie príjmy a lepší byt, vymýšľaš z jednej izby dve robiť… Teraz piecka…

MILOŠ: Za dvadsať korún aj s rúrami mi to dal starý. (Hrdne.) Je mi naklonený, že ho zastúpim pri politických schôdzkach socialistov. Lebo on, vieš, sa bojí. Starší, tučný človek, nediv. Tí veru nevyberajú ani ľudí, ani slová.

MALVÍNA: Nerečni. Je to „náklonnosť“, vyhodiť z kancelárie do starého železa, alebo tebe predať. Teraz maľovka…

MILOŠ: To nie; zamaľujem sám. Veď sama si pripomínala, že ako v kuchyni sme sa toľkí údiť nemohli, a maličkej často treba preprať, nádobku držať, a keď k nám teraz všelijaké, aj vzácne návštevy prídu…

MALVÍNA (zlostne): Za tebou!

MILOŠ: Že sa pričiňujem vo verejnosti. To nie, ako pred prevratom, že k slúžnovskému pisárovi väčší hodnostár nekukol ani do roka. (S dôrazom.) Dnes hlavný slúžny má dôveru a posiela ma organizovať hasičov po dedinách okresu…

MALVÍNA: Nech ide sám za dedinskými nevestami.

MILOŠ: To ma urážaš.

MALVÍNA: Lebo nemali, nemali sme sa dať preložiť.

MILOŠ: A štátny záujem? Žiadali ma — moja vlastenecká povinnosť. Tu som! Ty si sa tiež žiadala k mame.

MALVÍNA: Ja viem prečo. A zvieš aj ty! A ja len kým sa Zorka mala narodiť.

MILOŠ: K Zorke sa preloženie opozdilo, ale si zabezpečená do budúcnosti. (Blíži sa nežne k Malvíne, k objatiu ruky vystiera.)

MALVÍNA: Ani sa mi nenablíž. (Uhne.)

HLAS: Otvorte!

Miloš, Malvína, Ivan, Oľa.

MILOŠ (skočí, otvára).

IVAN (s mažiarikom).

OĽA (s rúrami).

MILOŠ (pomáha): Tu je piecka! (Radosť.) Postavíme hneď!

IVAN: Dosť ťažká, čo i malá.

OĽA: A ja som ako kominár. Fúkol vietor…

MILOŠ: Hľa, už stojí, ani uliata a kolečká až tri.

IVAN (berie od Ole rúry a stavia).

OĽA (ide do kuchyne).

MILOŠ (založí rúry. Malvíne, ktorá vychodila, prichodila, čo to už len bude): Budú hriať i rúry, mama moja. Ešte ušetríme na uhlí a dreve. A budeš tu môcť deťom mliečko prevárať. Deti moje zlaté, ja vás mám rád, rád aj s vašou mamičkou. (Bez objatia bozká Malvínu.) Moje sokolíčatá!

MALVÍNA (chce ho žartom pľasnúť, ale uskočil): Choďže mi, ty blázon starý.

IVAN (skočí do kuchyne po triesky a po dve-tri polienka).

MILOŠ (zapáli papier, naložia): Deti, skočte po celú rodinu, aby prišli pozrieť, čo my máme!

IVAN: Ja idem po uja a tetu. (Preč.)

OĽA: Ja po starú mamu a tetu Boženku. (Preč.)

MILOŠ: Aby hneď prišli, lebo že dnes máme dva výbory, dve zhromaždenia a prípravy na ples večer.

MALVÍNA (prísne): To, Milko môj, nebude tak bývať, to už nie! My sme si ticho žili, svet o nás nevedel, a teraz, od prevratu, akoby si náš nebol… Iba najesť sa prichodíš a kradneš si z nocí, aj nám, mne.

MILOŠ (nežne): Máš teraz Zorku.

MALVÍNA (pľasne ho po ústach): Na! Ja Zorku a ty čertvie koho. Ty mňa klamať nebudeš, lebo poviem mojej mame. Vyberieš si jedny dvere, ktorými budeš v noci prichodiť. Kľúče necháš doma, ja ti budem otvárať.

MILOŠ: Deti pobudíme.

MALVÍNA: Pospia. — (So žiaľom.) Ja ťa, Miloš, ešte neupodozrievam, ale chráň sa mužských hriechov; chráň sa krčiem, kaviarní a menovite ženskej obsluhy. Lebo ak sa dozviem, že aj ty chodíš do toho akéhosi baru — ja neviem, len ako počúvam, čo je to za panský pelech — tak, tak… (Hrozí.)

MILOŠ: Mama moja, nepochybuj. Čo sokol — to statočný muž a otec. Ale pováž to slovo: „Prevrat“. Pováž ten náš národ ubitý. Nič nesmel pred prevratom. Ani čítať, ani spievať, ani sa otužovať. (Pohyby sokolské spraví.) Našou svätou povinnosťou je teraz dvíhať ho, aby sme dohonili bratov Čechov a vzdelané národy vôbec. A čo by sme sa my, vodcovia, pritom nie do polnoci, do rána, do úmoru mali vyčerpávať. Veď kto s ľudom dnes dobre zmýšľa, dobre mu chce na duši i na majetku, musí byť ako bomba vo vojne, nabitý nadšením a chuťou do práce a pomoci. A taký som ja! Ja, Miloš Zorko, pisár slúžnovského úradu v Martinove, sokolský vzdelávateľ a novinár. Tristo šesťdesiat čísel novín rozdávam a roznášam bratom, a sestrám, dorastencom a žiakom. Ale ty nekukneš do nich. Nie, akože by v tebe nebola duša sokolská, ale od zlosti pre kdesi-čosi nevieš byť hrdá na svojho muža, na svoje sokolíčatá… Naša Jednota sokolská, Osvetový sväz, Odbor Matice, Slovenskej ligy, Ochotnícke družstvo, naša „Pomocnica“, hasičský sbor, Červený kríž, tuberkulózna, letecká liga…

MALVÍNA: Aby si sa neopovážil sadnúť na toho šarkana!

MILOŠ: Lietadlo? Už som sedel.

MALVÍNA: Bože! No, či sa nezabije!? (Plače.) Čo si počnem? (Zopne ruky.) Prosím ťa, otec, drobné deti máš a rozvahy nič, len blčíš, blčíš…

MILOŠ: Vyzvali letci v Bratislave, nikto nesadal, „bola by mi hanba“, a už som sa vznášal; ale, Pane Bože, myslel som na teba, na vás. (Nežne ju tuľká po licí.) Naše miestne spolky nesmú sa dať zahanbiť iným mestečkám, a nie, kým som ja a ty v nich. Ty v Živene a v ostatných aspoň tým, že ma uvoľňuješ, nebrániš mi do tej práce.

MALVÍNA: Na zemi už cvič a rečni koľko ohceš, len na lietadlo nesadaj. Sľúb, prisahaj mi…

MILOŠ: Sokol neprisahá, len slovo, a čo slovo — to muž. Len nežiarli, mama moja, na prácu moju národnú. Máš slovo, že nebudem lietať.

MALVÍNA (dojatá plače a objíma, bozkáva Miloša): Keby len ženských nebolo všade napchané, a všade samé mladé, a pekné, štebotné, zvodné, sukienky vyše kolien…

MILOŠ: Praktická móda. Málo je ešte látky v Republike. Ale pre mňa všetko len „sestry v národe“. Vojna vybila mužov, musia sa samy živiť, keď sa vydať nemajú za koho. (Kukne na hodinky a chytro oblečie kajdu sokolskú, schytí aktovku, ide von.) Poštebotali sme si, mama moja, vyrovnali, čo krivého bolo v tvojich očiach… (Bozkáva ju.) Teraz z výboru do výboru, zo schôdzky do schôdzky. Bezo mňa sa nehnú. Dobre, že už nepribehli.

MALVÍNA: Veď prídu naši…

MILOŠ: Pochváliš ma sama pred tvojou mamou. (Vybehne.) Nazdar!

MALVÍNA: Keby som ti mohla veriť… (Výhražne.) Počkaj, ja ťa dnes večer dochytím!

Malvína, Oľa, Ivan.

MALVÍNA: Stretli ste otca.

IVAN, OĽA (s košíkom): Hej.

IVAN: Má zábavný výbor…

MALVÍNA: Štyri výbory má…!

IVAN: No, mama, ty sa hneváš, a otec má nie štyri, ale dvanásť výborov. On je všade!

MALVÍNA: Len doma nie. (Oli.) Dieťa moje, zakúr, postav obed.

OĽA (ide): Dozrieš, mama, aj navarím. (Ide do kuchyne.)

MALVÍNA (prosebným hlasom): Ivko, syn môj, dieťa moje, a ma slúchneš?

IVAN: Mama, vždy.

MALVÍNA: Nie ako sokol, ale ako syn môj milý…!

IVAN: Na to ti odpovedám: „cti otce svého i matku svú…“

MALVÍNA (opatrne): Stretli ste otca…

IVAN: Áno. Šiel do starej sokolovne. (Nadšene.) O rok-dva, mama, bude už nová, naša! Pozemok darovalo nám mesto. Už ho parkírujeme. Na Tehelnom poli stotisíc tehál sme už spravili. Kameň sa láme, štrk, piesok vozí. Postavíme sami: bratia, sestry. Otec náš bude palierom.

MALVÍNA: Tak nám nebude vôbec domov chodiť.

IVAN (nadšene): Nedávno sme rozoberali v škole znelku: „Co z nás Slávů bude o sto roků?“ a ja som myslel: aj koľko nás sokolov bude o sto rokov!

MALVÍNA: A bude tam aj hostinec?

IVAN: Dvadsať izieb! Hostinec, kaviareň, sokolovňa, kino, javisko.

MALVÍNA: A pod zemou?

IVAN (naivne): Pod zemou? Neviem, či aj pod zemou niečo, ale načo pod zem, keď môžeme ísť do výšky, do výšky!

MALVÍNA: A ktože bude hostinským?

IVAN: Ktože by, brat sokol!

MALVÍNA: Len tých potvor ostrihaných neberte.

IVAN: Dievčatá? Ja nie! To je slabé, svalov nič, na bradlách, kruhoch raz sa vytiahnuť — už im oči lezú.

MALVÍNA: Tak syn môj, tak, len vy, mladí, hlasujte a postavte sa proti tým ženským potvorám.

IVAN: My, dorast, všetci. Sú to „sestry“, ale nám neimponujú. Ony by len prostné a rytmické tance rady a nič vážneho.

MALVÍNA: Tak ma slúchneš, synku…?

IVAN: Vždy, mama.

MALVÍNA: Iď, synku, za otcom…

IVAN: Načo? Ja mám hodinu. (Berie husle s futrálom.) Čo chceš, mama, s otcom?

MALVÍNA (so žiaľom): Aký si ty bol dobrý chlapec, a teraz, od prevratu, čím viac vyrastáš, tým menej ma ľúbiš a poslúchaš.

IVAN: Mama, čo ti mám kvôli urobiť? V škole som medzi prvými; triesok ti naštiepam… Tak čo žiadaš?

MALVÍNA: Cestou na hodinu kukni opatrne, či je otec vo výbore, a či…

IVAN: a či…?

MALVÍNA: … a či pri poháriku, keď je sokolovňa v hostinci.

IVAN: Môj otec, keď je vo výbore, nie je v hostinci, a čo by hneď aj tam bol. Po výbore, nepoviem, posedí, pobeseduje o ďalších plánoch, vypije pohárik piva…

MALVÍNA: I veľký! Klameš. Zastávaš.

IVAN: Nie. Otec len z malého pije, lebo mu je vždy náhlo. Čo ty vieš, mama, čo je náš otec! Len v Sokole je vzdelávateľom, poriadateľom, novinárom, herecký inventár, šaty, kulisy má na starosti, klavír prekladá: (dramaticky) vypadla noha — skoro ho klavír zmiesil — ale otec, sokol, nepopustil a klavír preniesli.

MALVÍNA: Ešte sa dorazí. Iď, kukni.

IVAN: Odpusť, mne sokolská česť nedovoľuje staršieho brata špehovať. Mama, ty sa musíš so sokolom, ako je môj otec, priamo zhovárať. On ti bude bratsky úprimný. (Preč s husľami.)

MALVÍNA: Keby mal pätnásť rokov ako ty. — Olinka!

OĽA (z kuchyne príde): Čo rozkážeš, mama?

MALVÍNA: Poď sem, (pritúli Oľu) a povedzže ty mne: s kým chodieva, ale radšej s kým sedáva, s kým sa zabáva a s kým popíja náš otec?

OĽA: Či ja viem, mama. Ale v Sokole ho vídavám s bratmi a sestrami…

MALVÍNA (posmešne): „Sestra, sestra…“ a ono čertvie, či len sestra… (Zmierni.) Tiež len so staršími, však Olinka?

OĽA: Len. S nami, dorastom, je sestra náčelníčka alebo cvičiteľka…

MALVÍNA: Nerozumieš ma.

OĽA: Ba, mama. V kaviarni som ho cez oblok videla…

MALVÍNA: Videla…

OĽA: S pánom účtovníkom Turčekom.

MALVÍNA: A čože on má s Turčekom vysedávať? Ani sokol, ani roveň otcovi. Kaviareň a bar. Lump! Ďalej.

OĽA: Na osvetovej prednáške pána profesora Novotného sedel oťko… (myslí) vedľa (rýchlo) vedľa pána Turčeka a pani Dobríkovej.

MALVÍNA: To-to-to! Vdova. Turčeka žení, či vášho otca vábi?

OĽA: Na matičnej prednáške… On ti, mama, prisadne, ako poriadateľ, ku každému. Na hasičskej zábave tancoval…

MALVÍNA: Viem. On tancuje a ja sa zvŕtam okolo sporáka a detí. (Plače.)

OĽA: Mohla si ísť, ako dnes ideš na maškarný ples.

MALVÍNA: Ešte nejdem!

OĽA: To by bolo, keď už máš masku. Ako ti náš oťko vie rečniť, mama. Také prípitky ti vystruhne, že si všetci bratia, aj profesori bežia s ním štrngnúť. Aj pán mešťanosta, aj pán hlavný slúžny. Už je so všetkými na „ty“.

MALVÍNA: Ale aj každý chlapec si s ním „tyká“. (Posmešne.) Nazdar, brat Miloš, nazdar, brat Zorko.

OĽA: Keď je to brat sokol… A tancovať ako otec vie! I moderné už chytá a starosvetské polky a valčíky — ani tanečný učiteľ… Besedu so slečnou Milkou…

MALVÍNA: Jaj, dievka moja, už mi ani nevrav. (Chytá sa za hlavu.) Hlava sa mi pukne, keď toto počúvam. Daj mi obkladok, Olinka. A večer mám ísť za maškaru…

OĽA (namáča uterák v kuchyni, donesie, otočí Malvíne na hlavu a zaviaže nejakou farbistou šatkou. Opravuje mať.): Choď mama, keď ťa oťko uprosil a si sa sľúbila. Ale to mu nerob, mama, čo si onehdy…

MALVÍNA: Čože som „onehdy“?

OĽA: Poslala si večer deti hľadať ho po krčmách, a oťko sedel v nádražnej reštaurácii, vyprevádzal na vlak prednášateľa z Prahy.

MALVÍNA: Hej, tiež taký prednášateľ. — Som sa ja to dozvedela. Miesto o jedenástej, šiel ráno o tretej do Prahy.

OĽA: Iste si mali čo povedať.

MALVÍNA: Ba čo vypiť — ty moje dieťa nevinné.

OĽA: Aké to meno robíš oťkovi. Ivan má pravdu.

MALVÍNA (zalomí ruky): Vlastným deťom sa už nemôžem zdôveriť… (So žiaľom.) Ani tebe Olinka?

OĽA: Môžeš; a my, Ivan a ja, oťka vždy nájdeme, keď nás nepošleš ho hľadať, kam on nechodí.

MALVÍNA: Čože ty ešte vieš, dcéra moja…

OĽA: Viem, že náš oťko je sokol. A to by ti, mama, malo stačiť.

MALVÍNA: Keď sa dakedy vydáš, povieš mi. Ak sa do tých čias neutrápim…

Malvína, Jaminová, Oľa.

OĽA (proti Jaminovej, idúc do kuchyne): Ruky bozkávam, stará mama.

JAMINOVÁ: Zorka spinká, anjelik zlatý. Dobré ráno Olinka moja.

MALVÍNA (so sileným plačom): Len poď, mama, poď, ide sa mi hlava puknúť… Čo ti ten vyčíňa, to, ani v Turecku sa už nerobí…

JAMINOVÁ (sedemdesiatročná, na hlave čierny čipkový šál, tmavé dlhé šaty, zimník podšitý kožušinou, muf na rukách. Je v sile, plná v tele, ale často pózuje únavu, plačlivý tón a veľkú starostlivosť, hoci sama vidí, že nie je vôkol všetko tragické): Keď vy mňa unúvate, deti moje, a viete, že varím pre dvanásť krkov… (Radostne.) Deti vaše budú u nás obedovať. (Zlomene.) … Starú, chorú osobu, a Bože (dôverne), stvora božia, (slabikovane) k ničomu, k ničomu… Ešte to slúžťa, ba tá kraviarka je spoľahlivejšia. Ani zápražôčku zveriť na ňu. Ona „sa má učiť“, a len knižky a knižky. Ale, hrom v tvojej košeli, — veď sa aj uč, ale aj domácnosti si všímaj; veď ťa ja chcem naučiť ako statočná mať svoje dieťa.

MALVÍNA: Čo to len bude z nej, mama naša, a ak sa jej to učiteľstvo nevydarí…? Kdeže je to: aspoň tri roky ešte a už má dvadsať.

JAMINOVÁ: Tak, dievčička, tak… A teda čože sa stalo? Čože ste ma dali volať?

MALVÍNA: Ja nie, mama. To ťa volal ten — „národná práca“, „brat sokol“. (Vykríkne.) To mňa zožiera, mama. Už v Lediciach nebýval celé dni a noci doma. Nástojila som na preložení sem, k vám, k tebe, že mi ho budete pomáhať dozerať, doma držať, a tu je ešte viac samý spolok, samý sokol, hasič, herec…

JAMINOVÁ: Nuž, to by som mu ešte prehliadla, že je taký národovec, ako môj a váš otec býval…

MALVÍNA: Mama, on ale je aj samá „sestra“, krčma, kaviareň a… (výrazne) bar.

JAMINOVÁ: A to že je ký čert, dievka moja?

MALVÍNA: Peleš lotrovská u Komárika, bodaj sa bol v tej Amerike prepadol. Samá ženská obsluha.

JAMINOVÁ: A Miloš ta chodí?

MALVÍNA (s krikom): A kdeže by bol do polnoci i ďalej?

JAMINOVÁ: A ty nevládzeš, ja mu mám cestu zahájiť?

MALVÍNA: Ty! Lebo ty si mať, keď na ženu prisahanú nepodbá.

JAMINOVÁ: Nuž, ale mne Olinka, že akýsi „mažiarik“… (Obzerá sa.)

MALVÍNA (ukáže): Ale, toto. Sprostá pec!

JAMINOVÁ: A čože si ty mne… Malvínka moja, toto skorej nepovedala?

MALVÍNA: Chcela som si sama s ním poradiť.

JAMINOVÁ: Keď tak, (zvážnie a vážne chce chápať úlohu) to mu ja cestu zavalím.

MALVÍNA: Tebe sa lichotí, aký je gazda, výmyselník… (Ukazuje na stenu, piecku.)

JAMINOVÁ: Dobre to bude. Máte kuchyňku aj izbu.

MALVÍNA: Aj dvoje dvier! A on kľúče od oboch. (Vykríkne.) Ja som ťa, mama naša, nechcela dosiaľ znepokojovať, ale ja počínam byť nešťastná. (Plač.) Mama, veď ti ma on, hádam už aj klame.

JAMINOVÁ: Akože ťa klame, keď už máš šesť detí…

MALVÍNA: A ešte chce revolučné mená: Tomáša, Milana, Eduarda…

JAMINOVÁ: To už nie! To už nedovolím. Nech dá hoci po dve mená tým, čo máte. (Zmení, teší.) Ale konečne, čo jedno, to krajšie, a všetky na teba, dcéra moja. Teda idete na večer…?

MALVÍNA: A či ja z lásky idem? (So šeptom.) Striehnuť ho idem. S kým sa bude v tanci vybíjať. — Dvere vrzli. Tu si ho máš…

Jaminová, Malvína, Miloš, Ivan, Oľa.

MILOŠ, IVAN (od kuchyne nesú zarámované obrazy: Tyrša, Masaryka, Štefánika a Wilsona. Skladajú a vešajú obrazy na stenu v úzadí).

OĽA (vošla za nimi).

MILOŠ: Ruky ti bozkávam, mama naša. Vitaj a odpusť, že som ťa nečakal… (Bozká Jaminovej ruku, tým ju získal.)

JAMINOVÁ: Čože to nesiete, deti? Ktože sú to? Pán prezident. (Pozerá cez lornet, ktorý vytiahla z kapsičky.) Ako živý. Ja som ho videla ešte pred vojnou. Natrápil sa za nás a ženu, deti doma nechal tým vlkodlakom. A ten chudáčik… Ach, Bože, z toho chlapca že taký generál bude, či by si to bola jeho mať pomyslela… A jednak na svoj zármutok.

MILOŠ, IVAN (medzitým vešali obrazy).

OĽA: Ale národ sa raduje.

MALVÍNA: Ty ešte čuš, dcéra moja; ešte si nie taká múdra, aby si starú mamu mohla poučovať.

JAMINOVÁ: A to že je kto?

MILOŠ (vešia obraz): Tyrš, mama naša, Tyrš, zakladateľ Sokola.

JAMINOVÁ: A toto?

MILOŠ: Prezident Wilson. Americký. Ten povedal konečné slovo, aby sme my Čechoslováci boli slobodní.

MALVÍNA: A to že máš zase odkiaľ?

MILOŠ: Spoločne sme si objednali, „bratské“ rodiny, mama moja. (Zapaľuje si cigaretu.)

JAMINOVÁ: A čo to stálo syn môj?

MILOŠ: S dvadsaťpäťpercentnou zľavou…

MALVÍNA: Už šľamotíš…

JAMINOVÁ: Mne sa to páči, Malvínka. Nemôžete mať steny holé. Ja rada hľadím ulicou, keď vidím našich vojakov alebo sokolov pochodovať. Len už na tých čertov keby ste sa neliepali…

IVAN: Hrazdy, bradlá…?

JAMINOVÁ (hodí rukou, že ju vyrušuje): To už ako Olinka cvičí, to hej, to je pekné.

IVAN: To je, aj! Tanec.

MILOŠ: Ivčo, čuš, neznevažuj. Nože, ukáž, Olinka moja, čo ste sa naučili nového.

OĽA: Čo, oťko?

MILOŠ: Ukáž, moja, „motýľa“…

MALVÍNA: Ty si motýľ nočný, ty.

OĽA (tancuje „motýľa“).

JAMINOVÁ: Sukničky ti široko lietajú, Olinka. Nože si ich chyť, podchyť.

MILOŠ: To je prirodzené, mama naša.

MALVÍNA: No len ho počuj: čo je mu prirodzené. (Tichšie Jaminovej.) Povedz mu, mama, povedz.

JAMINOVÁ (ticho): Akože, teraz?

MALVÍNA (zopne ruky): Povedz, dosvedčím.

MILOŠ, IVAN (narovnávali obrazy).

OĽA (skončila).

MILOŠ (radosťou tlieska): Dobre! Krásne!

JAMINOVÁ: Výmyselník si ty, Miloš. Ja vám už driapem handričky na pokrovce. Budete mať izbu, kuchyňu ani kvet.

MILOŠ (nadšený): A ešte zafarbíme s Ivčom steny: poval biela, modrý girland, steny na ružovo…

JAMINOVÁ: Veď ale tuto mi, Malvínka, že ty nezbedy vyčíňaš… (Ivanovi, Oli.) Nože vy choďte, deti, von, alebo aspoň do kuchyne.

IVAN, OĽA (vyjdú).

JAMINOVÁ (pokračuje): Miloš, aby som ja teba nevyctila. Boj sa môjho jazyka.

MILOŠ: Mama naša, nebojím sa.

JAMINOVÁ: Starý si; otec takých krásnych detí…

MALVÍNA (nutká Jaminovú, aby hlbšie zasiahla): Tak, tak, mama.

MILOŠ: Sokol nestárne. Roky mu idú, ale on nestárne. Náš starosta má sedemdesiat…

MALVÍNA: Tak ty ešte chceš aj potom…?

MILOŠ: Chcem! Do najvyššieho svojho veku. (Mäkko, ide tuľkať Malvínu.) A Malvínka zúčastní sa tiež. (Nadšene.) Dnes večer…! (Jaminovej.) A, mama naša, aby si vedela — mám pre Božku pytača.

JAMINOVÁ (zalomí rukami): Syn môj, takého galgana, ako si ty?

MILOŠ: Nie takého; ten sokolom ešte nie je, ale má úrad.

JAMINOVÁ: Len ty mne nikoho nevoď; lebo to boli takí ľahtikári ako ty, čo sa s tebou dosiaľ ukázali.

MILOŠ: Ja sám Božku za hocikoho nedám. A keď sa ti jeden nepáči, dovediem aj troch. Také dievča krásne si môže preberať.

MALVÍNA: Aj ja som si mohla a zahľadela som sa na teba a teraz koho mám? — Sokola. — Nech je učiteľkou a (plačom) nemusí sa ani vydať, ani pozrieť na muža…

JAMINOVÁ: Ale ja som mať, a ja chcem dievča vydať, nie sa mu dať roztúľať.

Jaminová, Malvína, Miloš, Ivan, Oľa, Tepný.

MILOŠ: Vitaj, švagre! Pozri a pochváľ. (Podajú si ruky.) Tak krízu riešiť a si byt usporiadať! Kuchyňa, izba, mažiarik, portréty…

TEPNÝ: Veď mi už daj povedať „dobrý deň“.

MILOŠ: Len zafarbiť.

TEPNÝ: Zabieliť a dosť. Načo drahé farby? (Otvorí a zavrie dvere do kuchyne.) A vykurovať z kuchyne. Vôňa z kuchyne iba príjemne šteklí nos a môžeš zavoňať, či čo prismudlo, či kypí a žena dá lepší pozor.

JAMINOVÁ: Ty grobian.

MILOŠ: Švagre…

TEPNÝ: Vypočuj, piecku by ja veru nebol kupoval. Ja vo vojne tresol som o zem ostatnú fajku, a po prevrate aj pec som vyhodil z obchodu. Hospodárska kríza, nesmierna drahota, a ja si mám dovoliť taký luxus? Nie. Nech vedia i pomocník, i učeň, čo je kríza.

MILOŠ: Švagre…

TEPNÝ: Zavolal si ma, teda počuj…

JAMINOVÁ: Tvoje perorácie…

TEPNÝ: Treba šetriť na halieri. Predsa sa len spáli dreva, uhlia, čo je aj malá. Ľudia von a dnu, oblaky vykurovať nebudem. Treba v obchode pracovať, nepostávať, nuž sa zohreješ.

MALVÍNA (urazená): A vy máte dve izby…

TEPNÝ: Ale nekúrime ani v jednej a lepšie sa i dýcha, i spí.

JAMINOVÁ: Nože už nemeľ. Čože meľeš toľko? Ty, ty… Želieš groša, nuž radšej dáš žene, deťom a celému domu mrznúť.

TEPNÝ: Dala si nám periny ako kopy…

JAMINOVÁ: Tak som dcére mala dať prázdne sovky…? Ty blázon bláznivý. Veď tu je malé dieťa. A Miloš múdro vymyslel…

TEPNÝ (hádže rukou, zľahčujúc).

Predošlí, Ružena.

RUŽENA (v zimnom kabáte): Ľudia mi dvorom chodia do obchodu: neviem či obsluhovať, či variť.

TEPNÝ: Je po desiatej, vystrč každého.

RUŽENA: Roboty mi navaliť, ináč o mňa sa neozrieš. Celé fašiangy nikam…

TEPNÝ: Je kríza. Obchodnícka beseda tohto roku nefašanguje. A do čitárne ženy sa nevodia.

MILOŠ: Sú aj druhé spolky, švagre, a Sokolská jednota.

TEPNÝ: Iných spolkov a zábav nepotrebujem.

MALVÍNA: Nezáviď mi, Ruženka. Janko si je dôsledný i pre seba. Náš otec sa sám zabáva, a že ma dnes na ten ples vyvábil, to len piesok do očí.

RUŽENA: Miloš sa aspoň sám zabáva…

MALVÍNA: A čože ty vieš, či sám? Ty sa môjho muža nezastávaj.

RUŽENA: Môj muž… Zobúdzať ma ráno o piatej, to je jeho zábava. Pätnásť rokov som sa pri ňom nevyspala…

TEPNÝ: Ale máme dom, máme obchod.

JAMINOVÁ: Aj peniaze máte. Cez vojnu žali ste dobre.

TEPNÝ: Tie sú v obchode.

JAMINOVÁ: Aj v sporiteľni. Mne netaj. Ja si od teba pýtať neprídem. Ale v tom aj Ruženka moja mala účasť. Aby si ty nedal písať len na seba a na ženu nič.

RUŽENA (s plačom): Sedí na nich ako drak a ja piatu zimu jeden kabát nosím…

TEPNÝ: Ja ho nosím siedmu. A miesto zajaca máš už líšku na golieri.

RUŽENA: A tá ti je v očiach?

JAMINOVÁ: Nespytuj sa ho, dcéra moja, kúp si, ale máš pekný kabát. Mohli by ste s Malvínkou dnes ísť… Ako by to pekne bolo.

TEPNÝ: A veď ak chce, ale ja netancujem.

MILOŠ: Ja ťa, Ruženka, vykrútim.

RUŽENA: Ty si svoju ženu. A každý by si mal svoju…

TEPNÝ: Ja ti tanečníka nájdem.

RUŽENA: Ďakujem. Ja by si aj sama.

TEPNÝ: Tak môžeš ísť. (Hnevom prestupuje, nervóznie.)

JAMINOVÁ: Deti moje, nože sa vy nebláznite a mňa starú osobu a mať svoju, neneste o rozum.

TEPNÝ: A čože ja…?

JAMINOVÁ: Ženu si nešanuješ… Slúžku jej nedržíš a má deti, dom, kuchyňu.

TEPNÝ: Každý vie, ako mu v hrnci vrie.

JAMINOVÁ: No, ty skupáň, či sa Pána Boha nebojíš?

TEPNÝ: Ja to nemusím počúvať… (Schytí sa, že ide preč.)

RUŽENA: Lebo je pravda, čo ti mama…

JAMINOVÁ: Ty grobian grobiansky. Či to tak s materou? Čo som sa natrápila, kým som ju vychovala a ešte si sa mi nepoďakoval, ruky nebozkal…

TEPNÝ (zlostne): Tých sa nabozkávam v obchode.

JAMINOVÁ: … a dala som ti dcéru… Úcty nemáš ku mne.

TEPNÝ: Už ti moje deti ruky bozkávajú…

JAMINOVÁ: Aspoň tie že sú nie na teba. Ale tie ty nevychováš…

TEPNÝ: Ej, musím ja toto počúvať? (Vybehol, Ružena za ním.)

JAMINOVÁ: Ja ti ešte vyspievam! (Milošovi, ale mierne.) Aj ty sa netúlaj vo dne v noci.

MILOŠ: Ruky ti bozkávam, mama naša, ja len do Sokola a čo s tým súvisí… (Chcel by ísť, ale zaváha.)

MALVÍNA (ho trhla za rukáv, zostal): Povedzže mi ty, mama moja, načo je to sokolstvo starším ľuďom, otcom, ako je aj môj muž?

MILOŠ: Aby boli večne mladými! (Jaminovej.) Predbieham ťa, dovoľ, mama naša…

JAMINOVÁ (vzdychne): „Večne mladými“… No, vidíš ho, ľahtikára, ako to pekne povedal.

MALVÍNA: Nie, Miloško! (Vykríkne.) Aby ženy a deti prišli o mužov, otcov.

MILOŠ: Nie, mama moja. Aby sme sa vracali k rodinám a do práce otužení a bohatší na duchu; vyrovnaní, s jasným pohľadom na život a svet.

JAMINOVÁ (Malvíne): Hovorí, ani keby z knihy čítal. — Idem od vás. Už si nekaz vôľu, keď si prekonala prvý krok a sľúbila sa mu. Iste ťa dnes na plese srdečne privítajú. Zabavíte sa…

MILOŠ: Ako nikdy, mama naša!

Predošlí, Katka.

KATKA (vrúti): Ruky bozkávam. (Jaminovej.) Pani urodzená, aby ste sa ponáhľali…

JAMINOVÁ: Ako ma trhlo. Ty, papek; priletí, ako šarkan.

KATKA: Lebo ja obedu nedovarím, a slečna Boženka…

JAMINOVÁ: V hrncoch vrie?

KATKA: Aj kypí!

JAMINOVÁ: A nevieš odtiahnuť?

KATKA: Aj odťahujem, aj prikladám.

JAMINOVÁ: A cesto na dolky vykyslo?

KATKA: Vy —! Už je v pivnici. Slečna Boženka, keď som si nevedela rady, kázali mi ho zniesť do pivnice…

JAMINOVÁ (tleskne rukami): A čože robí? (Plačom.) Keď sa ja v ničom nemôžem spoľahnúť na to dievča… Čo robí?

KATKA: Čo robia? (Myslí.) Čo robia…? Ak sa ešte s pánom Turčekom v izbe nezhovárajú, tak sa učia, alebo tiež sem idú.

JAMINOVÁ: Tak čože ona neprišla? Čože si sa ty vychytila? Ak tým pokypí…? Bež, a v hrncoch aby ticho vrelo. Ak bude smrad, dostaneš. A Zuza? A Janek?

KATKA: Ruky bozkávam. (Beží von.) Tí sa holia.

MALVÍNA: Olinka, varíš?

OĽA (z kuchyne): Áno, mama. Len rajčiakovej šťavy do omáčky koľko naliať?

MALVÍNA: Z liter.

JAMINOVÁ (sadne, chváli Oľu): Aké šikovné dievča! A tá? Ja tej vyspievam Turčeka!

MILOŠ (ako na tŕní, chcel by preč, ale zdvorilosť bráni. Prestupuje, fajčí): Mama naša, ublížila by si mu. To je môj kandidát pre Božku.

JAMINOVÁ: Ani mi netáraj! Blízko seba si ho našiel.

MILOŠ (chce von): Mama, neurazíš sa… Ja musím…

MALVÍNA: Nie! Naobedujeme sa a potom sa už blázni.

JAMINOVÁ: Choď, syn môj, choď, keď máš povinnosť.

MILOŠ (Malvíne, posmelený): Nevyvolávaj výstupy. Dosiaľ toto všetko bolo zbytočné.

MALVÍNA: Keď si ty samý sokol, samý hasič, samý herec, budem i ja.

MILOŠ (nadšene): Srdečne ťa vítam!

MALVÍNA (pokračuje): Mne tiež bude príjemnejšie v kaviarni, v hostinci a hoci (so žiaľom) a hoci — v bare!

MILOŠ: Tam by si sa pohoršila.

MALVÍNA: Nedbám, čo sa aj celkom skazím.

MILOŠ: A kto ťa ta uvedie? Tam len po polnoci…

MALVÍNA: Ty! Ty znáš chodníčky.

JAMINOVÁ: Po polnoci…? Povážlive veľa vieš, Miloško môj…

MILOŠ: Mama naša, ak som kukol, tak len na program, že je tam tiež telocvik…

Predošlí, Boženka, Turček.

BOŽENKA (naivná, s knižkou v ruke): Mama, kedy my obed navaríme?

JAMINOVÁ (vyskočí): Jaj, ako som sa zavravela, deti moje. Čože ma už nepošlete?

TURČEK (oblečený bohémsky): Ruky bozkávam! Nazdar! (ide bozkať ruku Jaminovej i Malvíne, ktorá si nedá. S Milošom podajú si ruky.) Ja som chcel pomáhať dolky piecť, ale slečna Božka chcela filozofovať, nuž…

JAMINOVÁ (do reči): … ste filozofovali. A o čom že, ak sa smiem pýtať, pán Turček?

TURČEK (vzdychne): O živote, o živote, krásnom a radostnom už v našom pokolení.

JAMINOVÁ: Aj ste ho vymysleli? Z tých knižiek, čo nosíte Božke? Ja, že si vy ani nebudete trúfať pomyslieť na moju dcéru, kým ste nie aspoň poddirektorom… a vy už život radostný ste premysleli…

BOŽKA: Mama, veď to v sociálnom zmysle…

TURČEK: Krásny život harmonický, vo večnom mieri a pri sociálnej rovnoprávnosti. Život plný otázok, ale na každú hotová odpoveď.

JAMINOVÁ: Ale teraz vám ja dám otázku. Zoči-voči. Ja viem, čo vy chcete. Miloš mi všetko zjavil a vidím vám na očiach.

TURČEK (radostne): A neotvoríte mi dvere?…

JAMINOVÁ: Keby to bolo u nás, otvoríte si ich sám.

MILOŠ: Mama naša, ja stojím za Turčeka.

JAMINOVÁ: Ty si mi kavent! (Božke.) A ty čo čušíš ako zmok?

BOŽKA: Ja na to, čo vy, nemyslím.

JAMINOVÁ: Ale ja myslím. Lenže… Viete vy, že Božka, krome v knižkách sedieť, nič nevie? Videli ste, cesto na dolky nespiekla…

TURČEK: Predsa — dovoľte mi dnes večer, milostivá pani, s vašou vzácnou rodinou spoločne sa zabaviť.

JAMINOVÁ: To vám môžem dovoliť. Ale žiadne vyznávanie…

BOŽKA: Mama…

JAMINOVÁ: „Mama, mama…“ Ja som tiež chodila na plesy… (Turčekovi.) To už nie! Tuto Malvínka vás dozrie, a potom koniec. (Hrdo.) Porúčam sa.

TURČEK (v rozpakoch otáča sa. Smutne): Ruky bozkávam. (Beží Jaminovej ruku bozkať a tým ju obmäkčí.)

JAMINOVÁ (iným tónom, mäkším): Počkajte, viem, že sa vám moje reči nepáčia. Nech sa vám ľúbi dnes k nám na skromnú večeru. Zabíjali sme. Na obede presvedčili by ste sa hneď, že mám pravdu, keď vás odvádzam od vlastnej dcéry. (Vychodí.)

TURČEK (ukláňa sa): Istotne prídem.

MILOŠ: Ja ti podám rameno, mama naša.

JAMINOVÁ: No poď, ty milovník starý. (Zastane, srdečne.) Malvínka, dieťa moje, prídeš sa k nám obliecť.

MALVÍNA (neveselo): Áno, mama moja.

TURČEK (schytil zdráhajúcu sa Božku, za rameno, teší sa, že pôjdu za prvým párom — Jaminovou a Zorkom.)

JAMINOVÁ (to vidí a rozkáže): A vy Božku pusťte, hneď! Ešte nie ste na plese. Hľaďže ti ho, aký praktikant!

BOŽKA, TURČEK (pustia sa).

(Opona.)