ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred rokmi, keď sme v úzkom krúžku Literárneho odboru Matice slovenskej v Košiciach rokovali o využití výťažku z Almanachu, vydaného za spolupráce východoslovenských literátov, nadhodila sa i otázka vydávania literárneho časopisu. No keď sme videli, že úpadok spisovnej reči vzbudzuje obavy nielen odborníkov, ale aj všetkých, čo majú radi peknú a dobrú slovenčinu, pozmenili sme pôvodný plán a rozhodli sme sa založiť filologický mesačník pre praktické potreby, ktorý by upozorňoval na dobrý spisovný úzus a hájil záujmy nášho jazyka vo verejnom živote. Do realizovania sme sa však nechceli pustiť bez predbežnej porady s baťkom Škultétym, preto z poverenia odboru som ho vyhľadal v správcovskej kancelárii Matice slovenskej a rozpovedal som mu naše plány. Baťko Škultéty pozorne ma vypočul, zavše pokývol hlavou, potom sa naklonil ku mne, veľmi vrelo povedal iba, že je to prepotrebná vec. Mal som dojem, že teší sa ani nie tak časopisu samotnému ako tomu, že s myšlienkou časopisu prichádzame z východu! Vyspovedal ma. Chcel vedieť, ako tam žijeme, čo robíme, koľkí sme, ako rastieme, ako sa vzmáhame, ako sa prebúdzajú naše dediny a bol veľmi rád, že som mu o našich veciach rozprával s nadšeným oduševnením.

Svoj filologický záujem Škultéty o slovenský východ začal prejavovať už v Slovenských pohľadoch. Tam registroval svoje náhľady na stanovisko ukrajinských učencov, ktorí, vychádzajúc z uniátstva, privlastňovali si mnohé slovenské gréckokatolícke dediny a so zadosťučinením kvitoval mienku znateľa ruských dialektov Sobolovského, ktorý vo Viestniku slovanských starožitností napísal, že „eti ,Rusiny‘ čistye Slovaki umenjuščie sobie ,Russkini‘ tolko po tomu, čto oni uniaty“.

Ešte väčšmi vydráždil Škultétyho Samo Czambel. Podujal sa zozbierať materiál k dejinám jazyka slovenského. Roku 1906 vydal I. zväzok diela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských národov. V prvom — a, bohužiaľ, v jedinom! — zväzku spracoval nárečia východoslovenské. Jeho stanovisko bolo odlišné od mienky ostatných filológov, v mnohom azda i mylné, ale rozhodne nie také, aby oprávňovalo redaktora Našej zástavy napísať, že „tota kniha, v nej spisane historične dokazi, a rečove sbirki, možu še nazvac najvažnejšim dokumentom šarišsko-slovanskej reči — šarišska reč prave tak odbija od liptovskej, trenčanskej, jak odbija slovenska od českej, a ani s jednu nema žadnej společnosci…“ Škultéty naznášal množstvo dokladov, podľa ktorých východoslovenské nárečia organicky súvisia so suverénnym priestorom slovenčiny a že ich nemožno pokladať ani za dialekty poľské, ruské alebo ukrajinské. A čím viac sa zaujímal Škultéty o východ, tým hlbšie videl i do jeho minulosti a tým lepšie poznával, že východné strany majú v duchovnom vývoji slovenskej národnej pospolitosti takú vysokú účasť, že bez nich vôbec nemôžeme si ústrojne vysvetliť etnický vzrast a ideologické mohutnenie Slovákov v celej dejinnej šírke ich vekovitého života.

K Zemplínu, k Čertižnému, pútalo Škultétyho priateľstvo s Adolfom Dobrianskym. Na Prešov rozpomínal sa ešte v súvislosti s národným zábavníkom Napred, ktorý tu redigoval Hviezdoslav s Banšellom a do ktorého i on, Škultéty, prispel rozprávkou.

V rokoch tisícosemstoosemdesiatych, keď sa v Turčianskom Svätom Martine staval Národný dom, niektorí národovci sami od seba skladali daň národnú, iných bolo treba nahovárať a spracovať, aby obetovali. Andrej Halaša upozornil na starušského farára Ehna v Bardejove, o ktorom sa vedelo, že je dobrým národovcom a okrem toho — že v martinskej sporiteľni má uložené peniaze. Písomná výzva asi neosožila, preto Halaša nahovoril Škultétyho, aby sa vybral na cestu a pokúsil sa osobným príhovorom získať od Ehna peniaze. A tak sa teda Škultéty vybral na východ. Cestou zastavil sa v Prešove a s bôľom sa prizeral na smutné tunajšie pomery. V Bardejove nepochodil. Pán farár vypočul martinského prosebníka a keď mu ten naznačoval, že réžia domu má sa uhrádzať z príjmov koncesie, rozčúlený odvrátil sa od neho, odmietol pomôcť, ba poponáhľal sa ešte i vklad svoj vybrať z martinskej sporiteľne, aby nebodaj nepovolaní ľudia nesiahli na jeho peniaze a bez jeho vedomia nepoužili ich na — vybudovanie krčmy! Lebo so zmýšľaním skromného, puritánskeho národovca sa nemohlo zlúčiť — aby svätyňa národa — Národný dom — mala pod jednou strechou i miestnosť, v ktorej sa ľudia môžu rozptyľovať pri pohári vína. Povedal: Ja som celý život bojoval proti alkoholizmu a vy chcete mať v Dome — hostinec! Ale vytrvalý Andrej Halaša nedal Škultétymu pokoj, vypravil ho do Bardejova ešte raz a zdá sa, že sa mu podarilo obmäkčiť pána Ehna; priniesol od neho — sto zlatých.

Roku 1903 mal sa Škultéty zísť v Čertižnom so zaťom Dobrianskeho s Budilovičom. Prišiel ta s Vajanským krátko po smrti Dobrianskeho. Slovenských hostí vítala stará pani, tiež Slovenka, rodená Milviusová, zo Žarnovickej Huty, a keď pozorovala, ako si všímajú martinskí návštevníci ruských rozhovorov, povedala: „Okolo mňa všetko po rusky, a ja už len po slovensky…“

Pravda, Škultéty so svojím priateľom i v tomto prostredí musel sa cítiť dobre a ruský hovor mu asi neprekážal, lebo i sám hovoril slušne po rusky. Ako vieme, Dobriansky sa celý život vrelo zaujímal o potreby Slovákov. Bol v jednom čase tlmočníkom slovenských želaní na peštianskom sneme, lebo Slováci tam nemali svojho zástupcu. Aktívne sa zúčastňoval i na kultúrnom živote slovenskom, bol členom výboru Matice slovenskej. Na gréckokatolíckych farách podnes by sa našlo veľa slovenských kníh, ako zasa po slovenských domácnostiach ruských autorov najradšej čítali v origináli… Z tejto vzájomnosti vyviera vrelý záujem Škultétyho o borbu Karpatských Rusov. My Slováci mali sme dva pamätné procesy: černovský a kovačický. V Černovej tiekla krv pre vysviacku kostola, v Kovačici znesvätený bol boží chrám pre slovenský spev… Karpatskí Rusi na prelome rokov 1913 — 1914 stáli pred sédriou v Marmorošskej Sihoti pre podobné prehrešenie a tu v zastúpení Národných novín na proces prišiel i baťko Škultéty, aby informoval slovenskú verejnosť o utrpení pokrvných bratov.

Na slovenský východ chcel slovenskú verejnosť upozorňovať Škultéty v Slovenských pohľadoch i vtedy, keď z rukopisnej pozostalosti uverejňoval práce a životopisné črty Jonáša Záborského. Záborský väčšinu života strávil na východe, pôsobil v Pozdišovciach, Rankovciach, Košiciach a v Župčanoch. Prežil tu veľkú kalváriu a trpko poznával nežičlivé pomery, v ktorých mu prichodilo boriť sa s predsudkami. Škultéty vďačil sa pamiatke veľkého bojovníka, keď publikoval práve tie jeho práce, z ktorých sa dal poznávať tunajší kraj.

O niektorých cestách Škultétyho na východ a najmä o jeho stykoch s tunajšími dejateľmi vieme veľmi málo. Najželateľnejšie by bolo, keby sa baťko Škultéty sám porozpomínal na dávnejšie udalosti, lebo od tých starých — čože možno čakať? Sám baťko nazýva tak ľudí, ktorí sú vekom síce i o 20 — 30 rokov mladší od neho, ale duchom už zaostávajú — nuž ozaj, čo čakať od starých?

Rozpomíname sa na návštevu baťka Škultétyho v Prešove pred štyrmi rokmi. Prišiel vtedy s matičnými funkcionármi na valné zhromaždenie Matice a zúčastnil sa nielen schôdzok odborov a pléna, ale vytrval i na spoločenskom posedení, a ako dobrý spoločník sústredil okolo seba celú spoločnosť. A aj pri tejto príležitosti vrelo sa zaujímal o všetko, čo súvisí s napredovaním národa. Prešov bol priam uveličený vzácnym hosťom a dlho bude na neho s láskou spomínať.