Zlatý fond > Diela > Rozbité ministerstvo


E-mail (povinné):

Anton Prídavok:
Rozbité ministerstvo

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Zuzana Šištíková, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov


 

I

Tomanova nahovárali vstúpiť do komunistickej strany. Jeho osud podobal sa osudu človeka, ktorý ozaj nemá čo stratiť, len putá, nuž nedal sa dlho prosiť.

V duši síce s tými ľuďmi nesúhlasil, navonok bolo mu všetko jedno. Mala to byť akási pomsta na ľudskej spoločnosti, ktorá svojou nedbanlivosťou a nevšímavosťou hnala ľudí rovno do pažeráka biedy.

Toman mal ženu a šestoro detí. Prežil vojnu. Počas nej núdza i z jeho domu povynášala mnoho nábytku, bielizne, šatstva a nechala len to, na čom bolo už veľa záplat a čo bolo už veľmi rozhegané. Mať ukradomky dostala kde-tu trochu múky, piekla z nej buchty a chlebíky a nosila ich do kasární. Z utržených groší spolu živorila celá rodina a spomínala na otca, trpiaceho kdesi v ruskom zajatí.

Z plienu vrátil sa Toman ešte na jar, pred prevratom. Z Karpát doniesol si pamiatku na celý život: zamrznuté nohy. Od tých čias len tak sa vlečie životom, je i dosť melancholický, raz myslel už i na samovraždu, ale myšlienka, čo bude potom, chytro odvrátila jeho pozornosť od podobného úmyslu.

Nemôžem to urobiť… Čo som i chorý, musím sa dajak starať o ženu a deti. Ja od života už ničoho nečakám, žena a deti majú právo žiadať odo mňa, aby sa o nich staral…

Pod pecou ležali ešte dve polená. Udivene hľadel na ne, hodil ich na oheň.

Prídu deti zo školy, nech sa zohrejú, kým jesto pri čom.

Potom odel roztrhnutý zimník a šiel — do mesta.

Z periférie veľkých Košiaroviec na radnicu bola cesta skoro polhodinová.

— Idem k tomu psovi, — povedal žene, a žena už vedela, že muž pôjde prosiť pána radcu Sasa, aby im dal povolenie na zbieranie zhnitého raždia v mestskom lese.

— Zájdi i o podporu sa interesovať, v dome niet už ani groša. Sviatky sú predo dvermi, čo si len počneme.

Toman pokývol hlavou a šiel.

Sociálne oddelenie na radnici bolo na prvom poschodí. Tam pracoval Sas so svojimi úradníkmi. Čakal vari na vznešenú návštevu. Už druhý raz zastal pred zrkadlom, kefou prihladil si striebornasté vlasy, nemal ich už veľa, zlosť mu ich zožrala, a prstami vykrútil vypomádené fúziky.

Sas bol človek strednej postavy, tvár jeho pripomínala zle chovaného buldoga. Často bol nervózny, vtedy obhrýzal si nechty, alebo — búchal päsťou o stôl.

Po krátkom, iste nepríjemnom telefonickom rozhovore zasekol za sebou dvere a šiel rovno k Harčárovi, vyžiadať si v úrade zopár mesiacov ponevierajúci sa spis.

V tom vošiel do kancelárie ubiedený Toman. Ešte len dvere otváral, už kričal naň:

— Vyhoďte ho, vyhoďte ho…

Pisár Harčár bál sa svojho principála ako čert svätenej vody. Chytil Tomana bojazlivo za ruku a vyviedol ho na chodbu. Takto to bolo najsprávnejšie, lebo Sas vo svojej zlosti nedbal na nič, keď počal zúriť, všetko mu bolo egál, kričal, lámal, driapal a penilo sa mu z úst. Lebo, kto bol dôstojníkom, ten myslí si, že je zvrchovaným pánom svojho okolia a každá maličkosť vie ho rozhnevať až k puknutiu žlče.

— Človeče, dnes i tak nič nevybavíte… Príďte vari zajtra. Videli ste, aký je pán radca nahnevaný, ešte sa mu dačo stane… Viem už vašu vec, dám mu ju nejak podpísať.

Takí ľudia, ktorí tiež v chalupe, pričupenej k zemi, uzreli prvý raz svetlo božie, lepšie vedia cítiť než svet pošlý z palácov a zámožných domov.

Sas zúril ďalej, so zaťatými päsťami chodil hore-dolu po kancelárii a mrmľal:

— Táto banda… nikdy mi nedajú pokoja. Mne dať moc, eh, ja by vedel, čo spraviť… Otrávil by ich ako psov… Všetko to má po desiatich deťoch, chodia sem v handrách a zavšivavení, smrdia stuchlinou, sú nečistí a — —

— Vy, vy, — obrátil sa k Harčárovi, — ak mi ešte pustíte niektorého dnu, ja vás, ja vás roz — izé, rozmrvím… roz-mr-vím.

Nato zasekol za sebou dvere a stratil sa v svojej rezidencii. Pisárom ako keby kameň spadol zo srdca, vydýchli a zadívali sa jeden na druhého. Nikto neodvážil sa povedať ani slova, len Harčár, cítiac sa byť urazeným, šepkal susedovi:

— Prečo práve mňa chce tu rozmrviť? Na moj’ hriešnu, radšej by sa videl v pekle než v tomto úrade. Poďme, chlapci naň mešťanostovi…

— Daj si pokoj, poletíš z úradu…

O chvíľku Sasa prešla zlosť a s tvárou, ako by bol práve niekomu urobil najväčšiu dobrotu, vrátil sa medzi svojich úradníkov a počal im lichotiť:

— Darmo, tu človek musí byť prísny, nemyslíte? Čo, Harčár? Čo sa vám nepáči? Keby sme ku každému boli láskaví, rozkradli by nám celé lesy. Vy musíte poznať mentalitu ľudí. Predsa predávame palivo, nech si kúpia. A kto nemá za čo žiť, nech sa obesí, nie?

A počal sa smiať, až to bolo každému odporné a on tváril sa, ako by bol objavil svetskú pravdu.

V tejto povahe dobre sa skrývalo Sasovo poslanie. Naoko bol urasteným surovcom, no vedel byť i pánom svojich citov, vo vznešenejších spoločnostiach chovaním a podlizovaním platil za znamenitého človeka. Nik v celom meste netušil, čo má tento človek za lubom. Samozrejme, nechvastal sa tým.

Aby odvrátil pozornosť od svojej minulosti, často sa exkuzoval:

— Môj otec je Slovák, nič nevie po maďarsky. A ja už celkom som sa odnárodnil. Lebo, darmo, škola je škola, stále som žil v rýdzich maďarských spoločnostiach a nemal mi kto povedať: „Slovák si ty, a nezapredávaj sa…“ Nič mi nebolo známo ani o československých légiách. Čože som ja vedel? A dnes mi je takým potešením, že som sa našiel, že som sa mohol naučiť materinskú reč a že sa môžem hlásiť za Čechoslováka… Áno, páni, musel som trhnúť s celou minulosťou, trhnúť i so známymi… Lebo mne tu nastal nový život, ja som sa akoby obrodil… Žena síce nevie slovensky, dcéru už učíme… Nuž, nemyslím, že by to bolo také zlo, — až sa naučí, nikdy nepadne u nás iné slovo, len slovenské.

Takýmto dôvodením spravil si prístup do všetkých spoločností a na najvplyvnejších činiteľoch vynútil o sebe veľmi dobrú mienku.

Ešte ho chválili, a povedali, že je charakterný človek, lebo priznáva sa k minulosti a dnes spravil pokánie.

Sas šikovne nazrel do karát verejnej mienky a prešiel cez hlavu všetkým faktorom nového štátu.

— Bolo by hlúpo vravieť o sebe, že som Slovákom a ošmietať sa v opozičných spoločnostiach. Čechoslovácka národnosť a legitimácia dobrej politickej strany je u týchto naivných ľudí viac hodná ako desať slovenských minulostí i so segedínskym väzením.

— Nemá zmyslu, aby sa ja miešal do ich vnútorných vecí. Ja zatiaľ ťažím, kým sa oni bijú. Nech sa len bijú, pre nás je to znamenité. Ešte by neškodilo priostriť boj. Slováci budú hľadieť na Prahu nepriateľsky… To stačí.

Šibalsky sa usmieval a spomínal na svoj rozhovor počas prevratu v kancelárii ministra zahraničia v Pešti.

Pýtali sa ho:

— Čo máme robiť, aby sme vyhnali Čechov z Horniakov, Rumunov zo Sedmohradska a Srbov z Banátu?

— Mám znamenitý plán.

— Môžete sa stať zaň ministrom alebo čím chcete. Vy veľmi dobre viete, Maďarsko vždy vedelo gavaliersky odmeniť zaslúžilých ľudí. Dostanete, čo len chcete, ak sa vyznamenáte nevšedným spôsobom.

Sas natešený sľubom odpovedal:

— Pôjdem ta, usadím sa hoci v Košiarovciach, skade je môj otec a budem si zahrávať na veľkého ich vlastenctva. Čert by na tom sedel, aby si nezískal najprednejšie osobnosti. Potom budem vám zbierať potrebné správy. Myslím, budem mať možnosť paralizovať ich činnosť a som presvedčený, takou metódou, ako to ja myslím, v krátkom čase bude možno vyraziť im zbraň z ruky.

— A aká je tá vaša metóda?

— Ja prosím, v úrade budem odcudzovať ľudí, a tak rozvraty robiť. My nesmieme dopustiť, aby ľud pristal na ich štát a spriatelil sa s nimi!

Takto prišiel pán radca Sas na to, že Maďari v Československu majú mnoho práv, že dobre bude trochu sa „pomstiť za minulosť“. Zase nahováral ľudí v jemnejších kreslách posadených, že by neškodilo dať Maďarom menej slobody, lebo vraj prerastú štátu cez hlavu, keď sa im bude dobre vodiť. Chcel natĺkať do ľudí šovinizmus. Niekde sa mu to podarilo a usilovne si zaznamenával všetky podobné prípady a posielal ich po Pešti, ktorá z blchy nafúkala — volov.

Vtedy Sas cestoval do Viedne, tam sa stretol s niekoľko vodcami iredenty a radili sa s nimi.

Znamenite sa rozumel svojmu poslaniu, konal ho prvotriedne a pracoval tak šikovne, že nikdy nevzbudil na seba podozrenie. Ešte mali ho i radi.

Jediný človek na radnici, jediný doktor Starín neveril Sasovi. Ale so svojou mienkou stál každým opustený. Ľudia pripustili, že protištátnu prácu koná ktokoľvek iný, no do Sasovej statočnosti nikto nechcel si dovoliť zasiahnuť.

— Čítali ste jeho články v novinách? Veď to číry nacionalizmus a nemôže sa tváriť tak dvojako. Predstavte si, doktore, Maďari pozorujú naše snahy a iste im neujde ani Sas. Myslíte azda, keby bol neprajníkom našej republiky, že by reskíroval písať o našich národných povinnostiach a úlohách? Všimnite si len, koľko šovinizmu je v jeho náradách.

Starína ani toto preináčiť nevedelo, on mal fixnú ideu, že Sas pracuje proti štátu a nikým sa nedal presvedčiť o opaku.

— Hlavu dám na toho človeka.

Síce nemal proti nemu nič konkrétneho, tak diktoval iba inštinkt.

Verejnosť hájila Sasa a on sa tešil na — sľúbené ministerské kreslo.




Anton Prídavok

— básnik, rozhlasový, divadelný a osvetový pracovník, publicista, organizátor literárneho a divadelného života Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.