ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Venovanie

Posvätnej pamiatke drahej manželky Jarmily Bodickej rod. Abaffy, ktorá za pol storočia prežívala so mnou všetky bôľne i radostné časy, spomínané v týchto rozpomienkach, ktorá ma povzbudzovala pri mojom diele a bola vďačnou poslucháčkou, keď som jej prečitoval jednotlivé odseky z neho.

Do videnia pred tvárou božou!

*

Ešte pred 20 rokmi bol som začal značiť svoje rozpomienky z mladých liet s tým úmyslom, že pôjdem postupne ďalej a ďalej, a pomenoval som to: „Štyricať rokov v službe cirkvi.“ Došiel som s tým až po dokončenie štúdií. Zčiastky uverejňoval som ich v Slovenských pohľadoch. Stretly sa s rozličnou ozvenou. Vojna, premena v redakcii Slov. pohľadov a iné veci spôsobily, že veľká časť rukopisu sa stratila a ja, preháňaný sem i ta, nemal som ani času, ani chuti chytať sa znova do práce. Myslel som si: „Mnoho sa nestratí, keď ničoho nenapíšem!“ Pravda, sám som s veľkou úľubou čítal rozpomienky Zechenterove, Francisciho, Mudroňove, Daxnerove a i., a keď moji priatelia starší i mladší predstavili mi to ako povinnosť, aby som napísal, čo som skúsil, chytil som sa do toho práve v Tatranskej Polianke, kam som sprevádzal svoju milú, už zosnulú manželku. Začal som písať 11. júla 1930 a archív, teda písomné doklady, zostaly doma, a vôbec písal som z pamäti. A tejto zásade zostal som verný už i preto, že keby som bol začal shľadávať roztratené listiny, z nich vypisovať, bol by som musel nechať celú prácu, lebo som nemal výhľadu, že by som ju mohol dokončiť. Isteže bola by tá práca cennejšia, vernejšia, lebo darmo je, nemožno sa spoľahnúť na ľudskú pamäť. Nech to skúsi každý sám pri sebe. Písal som podľa porekadla: „Ako vedel, tak povedel!“ Pripomínam to len preto, aby som vysvetlil, prečo som azda nenapísal niektoré veci celkom podľa skutočnosti. Ak by niekto našiel i niečo takého, nech ma opraví, a pritom nech vie, že som písal bona fide. Len pri niektorých, najvážnejších udalostiach mal som pred sebou i dokumenty, zápisnice a p. Že som sa o niektorých osobách i ostrejšie zmienil, to preto, že čím vyššie kto stojí pred očami ľudskými, tým pod ostrejšiu kritiku padá. Hlavná vec je, aby sa pisateľ spravoval v medziach ľudskej možnosti slovom Pavlovým: „Pravdu pravím, ale uskromním.“

Cieľ týchto rozpomienok je dvojaký: ukázať, aké sú divné, ale slávne cesty božie, a napomenúť, aby človek hneď z mladi konal si svoje povinnosti, aby potom nemusel vzdychať nad tým, čo mohol a nevykonal, čo vykonal a nemal vykonať.

Milí čitatelia a čitateľky, akí by sme boli šťastní, keby sme sa vždy držali slova svätého: „Všecko ve všech Kristus!“

Bratislava dňa 6. októbra 1932

Dr. Michal Bodický