ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deviateho novembra 1875 skladaním rúk a modlitbou vystrojili ma do služby Pánovej. Superintendent dr. Gustáv Seberíny oddal mi tlačený maďarský diplom, ktorý som až nedávno dokonale prečítal, keď som ho k vôli penzii musel preložiť do slovenskej reči a preklad dať uhodnoverniť verejnému notárovi dr. Pivkovi v Bratislave. Kto by bol pomyslel, že po 53. rokoch bude potrebné maďarský diplom kňazský prekladať do tej opovrhovanej slovenčiny, ktorá už bola odsúdená na vymretie! Buď Bohu chvála i za tú milosť!

Po ordinácii bol by som mohol odísť z Pešti, keď i tak nemal som mnoho peňazí na výživu, ale Seberíny mi radil, aby som ostal na generálnom konvente a tam sa niečomu priučil. Ostal som, aj som sa mnohému naučil, lenže v opačnom smysle, ako to Seberíny myslel. Moje skúsenosti boly podobné skúsenostiam Lutherovým v Ríme. Vedel som síce i dosiaľ, že v cirkvi ev. a. v. v Uhorsku nepanuje Slovo božie, ale politická nesnášanlivosť, no mal som príležitosť presvedčiť sa o tom na vlastné oči a počuť na vlastné uši.

Dňa 10. novembra ráno okolo 7. hodiny vyspávali sme ešte u Krekáčov, keď zaklopal ktosi na dvere. Vstúpil kostolník slovenskej cirkvi a zavolal: „Dvojctihodný pane!“ Boli sme tam Július Botto, Barbierik, Kordoš a ja. Koho volá? Až mi prišlo na um, že som od včerajška dvojctihodný, ozval som sa, a pán kostolník mi oznámil, že pán senior Bachát mi odkazuje, aby som išiel miesto neho spovedať chorého. Toto mi, reku, ešte treba! Ale nemohol som to odoprieť, už čo ako bude. Obliekol som sa a šli sme neviem do ktorej ulice. Prišli sme k vysokému domu, vstúpili do pivničného bytu. Tam som videl prvý raz obraz veľkomestskej biedy. Izba bola dosť veľká, svietilo sa do nej oblokom shora. Pri obloku na posteli sedel čisto oblečený, hladko učesaný človek. Prsty na rukách mal temer priezračné, hotový obraz suchotinára. Pri ňom stála utrápená žena. Konca postele chorého druhá posteľ, na nej ležali dvaja mladí ľudia, možno manželia, možno i nie, a zvedavo sa prizerali. Bolo to niečo, na čo nikdy nezabudnem. Neviem, ako som skončil svätý obrad, či som mal nejakú agendu a či nazpamäť, ani to neviem, či v izbe bývalo alebo nebývalo viac ľudí. Celý vnútorne pohnutý odobral som sa a odišiel som na generálny konvent. Ale o konvente neskoršie. Tam ma zasa oslovil Bachát, aby som odbavil pohreb s kázňou. Toto sa začalo dobre stlať! Popoludní šiel som na faru, kde mi kantor a kostolník povedali, že máme pochovávať mladého robotníka, ktorý žil s akousi ženskou, pravda, bez sobáša, i od tej mám sa odobrať. Sadli sme si na konskú železnicu. Potom vošli sme do akéhosi dvora. Bola tam rakev s mŕtvolou, pri nej stála opatrovnica a niekoľko ľudí. Kantor Mičinay zaspieval, ja som hovoril. Dobre, že som už vtedy bol naučený hovoriť bez prípravy. Skončili sme a odišli. Čo sa stalo s mŕtvolou, neviem, iste ju dopravili do cintorína a tam pochovali. I na druhý deň som ešte pochovával v predsieni chrámu malé dieťa. Toto boly počiatky môjho kňazského účinkovania, keď som bol za dva dni kaplánom v Pešti.

Rozumie sa, že som pilne sedel na generálnom konvente, kde najprv do úradu uviedli nového generálneho dozorcu Eduarda Zsedényiho, Spišiaka, ktorý sa pôvodne volal Pfanschmidt. Už v mladom veku stal sa dvorným radcom, ale nebol závislý na milosti a vôli panovníkovej. Roku 1859 postavil sa ostro proti cisárskemu patentu a pritiahol si tým vyšetrovanie a väzenie, ale hneď potom vyvolili ho za potiského dištriktuálneho dozorcu. Ako menil svoju mienku, ukázalo sa pri revúckom gymnáziu. Najprv mu daroval 2000 zlatých, ale onedlho, keď sa v krajinskej politike stala premena a nastal pohon proti slovenským gymnáziam, svojím vystúpením na dištriktuálnom konvente v Miškovci roku 1874 dopomohol vyniesť kruté uzavretie proti revúckemu gymnáziu. Získal si tak priazeň všetkých prepiatcov. Bol majetný a štedrý darca, nuž ho vyvolili po smrti Prónaya za generálneho dozorcu. Pred smrťou poručil 100.000-zlatovú základinu na podporovanie chudobných, usilovných a mravných učiteľov.

Inštaláciou gen. dozorcu začal sa konvent, na ktorom boli štyria superintendenti: Geduly, preddunajský; Karsay, zadunajský; Czékus, potiský, a Seberíny, banský, a traja dištriktuálni dozorcovia: barón Anton Radvánszky, banský, ktorý si ťažkal, že jeho nevyvolili za gen. dozorcu, ale vraj takého nemeckého Michla; Martin Szentiványi, preddunajský; barón Dezider Prónay, zadunajský, vtedy ešte len 28-ročný. Potiského, ako následníka Zsedényiho, len neskoršie vyvolili, myslím, Tomáša Péchyho. Hlavnými predmetmi, o ktoré sa všetci zaujímali, bola otázka martinského gymnázia a ordinácia Daniela Laučeka. Pri vlaňajšom konvente odzvonili revúckemu gymnáziu, proti martinskému poslali vyšetrovanie, ale nedočkali sa výsledku vyšetrovania. Koncom januára r. 1875 rozpustili aj martinské gymnázium a jeho žiaci museli sa rozísť v krutej zime. Čože záležalo na sto slovenských žiačikoch! O tomto sa malo rokovať na gen. konvente. Páni by si boli žiadali, aby sa o veci nehovorilo, ale tam prítomní našinci: Matúš Dula, Andrej Hodža, brezovský Schulz im to nedarovali. Ba i superintendent dr. Geduly ozval sa na obranu svojho stanoviska pri zatváraní martinského gymnázia. Nič neosožilo. Pre Slovákov, ktorí tvorili veľkú väčšinu evanjelikov v Uhorsku, nebolo práva a pravdy. Platilo pravidlo starých pohanov proti kresťanom: Non licet esse vos!

Nasledovala Laučekova ordinácia. Daniel Lauček, syn pílianskeho farára Emericha Laučeka, ktorý má i nábožné piesne v „Zpěvníku“, a to najpodarenejšie a najpravovernejšie, priateľ blahej pamäti superintendenta dr. Pavla Jozeffyho, farára tisovského, teologiu študoval v Prešove, kandidačné skúšky složil s výtečným prospechom. Ale keď išiel do Rožňavy skladať kňazskú skúšku a pritom v kostole pred niekoľkými cenzormi kázal, Czékus, superintendent potiský, dal vyniesť nad ním úsudok, že pre jeho spôsob prednášky neuznáva sa za spôsobného pre úrad kňazský. Lauček mal zlú obyčaj pri kázaní robiť trochu smiešne grimasy, ale pri koľkých ináč znamenitých kňazoch ukázaly sa ešte horšie, smiech vzbudzujúce veci! Tam treba prísne napomenúť, a vec by sa napravila, ale pri Laučekovi bola iná chyba. Bol slovenským spisovateľom, a tu stačila i najmenšia chyba nepripustiť ho ku kňazskému úradu. Lauček išiel do Rostocku na teologickú fakultu. Keď sa vrátil, povolal ho dr. Jozef Hurban za kaplána. Šiel s ním do Bratislavy k superintendentovi preddunajskému. Tam skladal Lauček pred teologickými profesormi kňazskú skúšku a kázal v malom kostole bratislavskom. Skúšku složil s výborným prospechom a o kázni Geduly povedal, že v potiskom dištrikte musia mať samých výtečných kazateľov, keď im Lauček nezodpovedá. Na základe skúšky i kázne Geduly ordinoval Laučeka. Keď sa o tom dozvedel Czékus, vydal obežník, v ktorom vyhlásil, že on Laučekovu ordináciu pre svoj potiský dištrikt neuznáva, hoci podľa učenia cirkvi našej ordinácia kňaza je platná po celom okršleku zemskom (per totum orbem). Mohli by síce žiadať od kňaza v inej krajine ordinovaného takzv. nostrifikačnú skúšku. Ak ju složí, ordinácia sa neobnovuje, ak nesloží, nevyhlási sa za neplatnú, len úrad zastávať nemôže. Vec prišla pred generálny konvent. Geduly hájil oprávnenosť ordinovania a platnosť ordinácie nie pre jeden dištrikt, ale pre celú cirkev. Czékus stál na svojom, že Laučeka do svojho dištriktu nepripustí, a dopustil sa takej nekresťanskej veci, že v prítomnosti otcovej vyhlásil, že i otec je blázon, i syn je blázon (viď evanj. Matúša 5, 22). Czékusov verný pomocník Kramárcsik, správca rožňavského gymnázia, vyslovil sa, že Duch svätý práve tak býva v Rožňave, ako v Bratislave, na čo sme niektorí vykríkli: „Nie pravda, nebýva!“ a mohli sme to povedať po reči Czékusovej a Kramárcsikovej, lebo také reči nemohly pochodiť z Ducha božieho. Hlavný zapisovateľ z duchovného stavu Ľud. Haan z Čaby apeloval na ľudský a otcovský cit Czékusov. Baltík, ktorý na minulom konvente krásnou, priamo klasickou rečou hájil revúcke gymnázium, dokázal nesprávnosť pokračovania potiského dištriktu. Teraz poukázal na platnosť ordinácie per totum orbem a ostrou satirou priamo zničil dôvody Czékusove, ktoré tento prednášal proti Laučekovi. Ani Czékus nebol nejaký skvelý rečník a niekedy zabehol mu jazyk. Na toto narážajúc, Baltík povedal o Laučekovi: „És hogy hebeg? Hiszen hebegünk mindnyájan, de ha fel van szentelve, meg van az efatája.“ (A že sa zajaká? Veď zajakáme sa všetci, ale keď je vysvätený, dosiahol svoju efatu, t. j. otvoril sa mu jazyk.) Zo svetských ozval sa Pavel Szontagh novohradský, ktorý na počiatku prízvukoval všeobecné kňazstvo, na základe ktorého mal by prehovoriť o veci, ale že je to vec kňazov z povolania, aby oni rozhodli. Ani priame vyzvanie svetského človeka nepriviedlo prítomných dvoch biskupov Karsaya a Seberínyho na to, aby sa osvedčili. Alebo si neboli s celou vecou na čistom, alebo sa neopovážili. Czékus stal sa populárnym bezohľadným pokračovaním proti revúckemu gymnáziu, a tak zvíťazilo jeho stanovisko, že ordinácia stala sa partikulárnou vecou každého dištriktu. Teda mal som príležitosť presvedčiť sa, že i učenie cirkvi stalo si do služby politiky.

Na konci konventu predložil Viliam Pauliny-Tóth návrh, aby bola vymenovaná 12-členová komisia, ktorá by na základe historickom upravila pomer medzi dištriktmi a generálnou cirkvou. Návrh neprijali, lebo vraj ten pomer je určený zásadou, že väčšina rozhoduje. Pauliny z konventu odišiel so slovami básnika Danteho: „Lasciate ogni speranza!“ (Neúfajte sa!) Mal pravdu, lebo kedykoľvek prišla na generálny konvent nejaká vec, či osobná, či zásadná, ktorá sa týkala Slováka alebo Slovákov, tam prestávala všetka nádej na priaznivé a spravedlivé riešenie. Vždy sa opakovalo pohanské: „Non licet esse vos!“ Takéto dojmy som si odniesol z generálneho konventu.

Počas generálneho konventu bol Viliam Pauliny-Tóth, ako podpredseda matičný, so Sasinkom, ako tajomníkom, na audiencii u ministra Tiszu, aby Matica bola oživotvorená. Boli sme na obede v Redute. Bol s nami aj Ivan Tombor, chorvátsky poslanec, rodom Slovák, katolícky kňaz. Prišli medzi nás i dvaja spomenutí deputáti rovno z audiencie a zvestovali, že i pri vláde: Lasciate ogni speranza! Kdeže by to bolo mohlo ináč byť, keď ministrom bol Tisza. Hurban mal pravdu.

Takéto city naplňovaly moju dušu, keď som sa konečne vystrojil z Pešti domov. Nešiel som hneď na Senné, ale na Ozdín navštíviť brata a potom s ním i so švagrinou šli sme na Senné na Ondreja. Našli sme tam rodičov, učiteľa dolno-strhárskeho Jána Benediktyho, tichého, ale statočného Slováka, ktorý sa nepoddal, a Kolomana Banšella, na ten čas farára lomianskeho, teda blízkeho suseda, ktorý vtedy mal prejsť za farára do svojho rodiska na Maškovú, čo sa však stalo až neskoršie. O tomto v mladom veku násilnou smrťou pominuvšom sa našom nešťastnom človeku musíme si povedať niekoľko slov. Narodil sa na Maškovej pri Haliči ako učiteľský syn Jána Banšella, úprimného Slováka. Bol v jednom veku s bratom (nar. 1850). Maturoval v Revúcej, ako prvý maturant s vyznamenaním, čo potom za ním vykonal jediný Dušan Lichard, syn nášho známeho spisovateľa Daniela Licharda. K. Banšell bol telesne malej postavy, ale veľkého nadania mladý človek. Po maturite šiel do Prešova študovať teologiu, kde vtedy na teologii i na právnickej akademii bol hodný počet našich študujúcich. Založili si spolok, donášali práce a onedlho Banšell s Pavlom Országhom a s inými vydali almanach „Napred“ (1871), kde básne Banšellove držia krok s Országhovými. Keď skončil teologiu v Prešove, šiel na ďalšie štúdium do Bazilei, potom za vychovávateľa k zemänovi Beliczayovi pri Čabe. Tam sa priučil panskému životu, lebo okrem celého zaopatrenia mal 1000 zlatých ročného platu, a to mu bolo na skazu. Po roku stal sa kaplánom u novohradského seniora Jána Vladára, farára šamšonházskeho, človeka mravne skazeného, čo tiež Banšellovi dobre neposlúžilo. Ako kaplána šamšonházskeho vyvolili ho za farára na Lôm, do odľahlej dedinky vrchov novohradských. Odtiaľ prešiel do svojho rodiska na Maškovú, ale ani tam nenašiel pokoja. Keby sa bol poriadne oženil a mal zriadenú domácnosť, bol by sa mohol zachrániť, ale upadúval vždy hlbšie, až sa pohol s rozumu a odviezli ho do Budína do ústavu pre choromyseľných. Prišiel k sebe, dostával i penziu, ale medzitým faru jeho obsadili iným kňazom, ktorý tam bol až do r. 1932 cirkvi na škodu. Banšell išiel bývať na najnepríhodnejšie miesto — do Lučenca. Keď som ho navštívil, našiel som ho zahrabaného v Národných novinách. Chcel nahradiť, čo zameškal. Opýtal som sa ho, čo robieva. Odpovedal mi, ukážuc na klavír: „Dudám a dumám!“ Ale robil i horšie, upadol do starých hriechov, až telesne i duševne vyčerpaný siahol si na život — zastrelil sa. Vydal bol u Škarnicla v Skalici sväzok básní pod menom „Túhy mladosti“ (1886); forma hladká, ponášajúca sa na Petőfiho, ktorý mu bol vzorom, ale obsah plytký. Škoda, večná škoda takého nadaného človeka a jeho zmareného života.

Konečne som bol na svojom mieste, na prvej stanici chlebovej postati. Dosiaľ iní sa starali o mňa, teraz musím sa sám starať o seba a onedlho o iných. V druhú nedeľu adventnú roku 1875 uviedol ma môj principál, ujček seniansky, Andrej Bodický, do úradu kaplánskeho slovami, vzatými zo Syrácha: „Synu, ak sa pripravuješ do služby Pánovej, priprav srdce svoje na pokušenie!“

Senianska cirkev, v ktorej som mal vypomáhať, leží v novohradských vrchoch a záležala z piatich malých dedín. Matka Senné, fílie Brusník, Šuľa, Príboj ležia v Strehovskej doline, Suché Brezovo na západ, oddelené Strhárskou dolinou. Po smrti Andreja Bodického odtrhlo sa (r. 1888) od Senného a pripojilo sa k Lômu, lebo ta mali lepší prístup. Chrám bol a je len na Sennom, na Šule a na Brezovom mali malé, ku škole pristavené modlitebnice, kde sa odbavovaly nešporné služby božie, a keď 2 — 3 razy do roka šiel ta seniansky farár, i riadne služby božie.

Školy boly vo všetkých piatich obciach, ale už vtedy prichádzal zdola, s maďarských strán jednodetný alebo najviac dvojdetný systém, v školách bolo málo detí. Predtým bývali riadni učitelia len v matkocirkvách, na fíliach bol obyčajne, ako sa hovorilo, z človeka rechtor, t. j. čo súcejší, často i nesúcejší, zdarebáčený remeselník stal sa učiteľom. Keď som sa stal senianskym kaplánom, učiteľom bol dosiaľ ešte žijúci Ján Molnár, ktorý mal niekoľko gymnaziálnych tried, potom sa doúčal a či priúčal učiteľstvu a najmä kantorstvu u Laciaka na Turom Poli. Ako mladík stal sa učiteľom na Točnici v tomášovskej cirkvi. Odtiaľ ho vyvolili na Suché Brezovo a po smrti senianskeho učiteľa Dedinského na Senné, kde účinkoval až do svojho penzionovania a kde ako 90-ročný starec žije dosiaľ (1932). Na Brezovo na jeho miesto vyvolili Pavla Lacku z Mládzova, ktorý ako roľnícky syn skončil svoju učiteľskú prípravoveň pri vojenčine, kde bol 6 rokov švaližerom (druh jazdcov), potom stal sa učiteľom v svojom rodisku a pod vedením svojho farára, už spomenutého Martina Šebőka, vzdelával sa čítaním kníh a časopisov. Tak prišiel na Brezovo, kde požehnane účinkoval a svoje početné dietky, troch synov a štyri dcéry, počestne vychovával. Z troch synov sú dvaja kňazi, jeden v Šíde, druhý na Myjave, tretí bol námorným kapitánom a teraz je konzulom v Galaci v Rumunsku. A vtedy nebolo štátnej podpory, ani podvyškov, pravda, ani kňazi nemali kongruy a všetci žili, čo i v chudobe. Ja som mal okrem zaopatrenia 100 zlatých.

Na Šule bol predtým učiteľom Rutkay, krajčír, ale remeslo smrdelo, nekrčil sa ako nebohý otec pri obuvníctve. Mal i on, myslím, dvoch synov, ako môj otec. Ako kaplán seniansky mal som akúsi robotu u slúžneho Hartvicha v Lučenci. Prišiel som k nemu z Ľuboreči pešo a mal som zablatené topánky. Zrazu zavolá na tam stojaceho pandúra: „Rutkay, vyčistite topánky dvojctihodnému pánovi!“ Prišiel ku mne pandúr s kefou a začne čistiť. Prizrem sa mu, a to bol učiteľský syn zo Šule, s ktorým som sa za chlapectva často hrával. Mrzelo ma to, ale ako si pomôcť? Len diškréciu neopovážil som sa mu dať. A to všetko preto, že môj otec neštítil sa práce, jeho áno. Za môjho kaplánstva bol učiteľom na Šule Prístavka; neviem, z akej bol cechy. Po jeho smrti vdova vydala sa za obyčajného sedliaka, lumpa a zlodeja, ktorý ju potom tĺkol. Môj pán principál mi pridelil úlohu, aby som ich ja sobášil, keď sa mi nepodarilo ich rozviesť.

Na Brusníku bol učiteľom kováč Kupčok, ktorý mal šťastie, že mal rozumnú, peknú ženu, ktorá, myslím, dosiaľ žije u svojho zaťa Štefana Algövera, farára na Závade. Tento jej zať venoval jej slovenský preklad Kempisovej knihy: „O nasledovaní Krista“. Iste zriedkavý prípad, zjavný dôkaz, že v peknom tele bola a je i pekná, Bohu oddaná duša.

Na Príboji bolo len 90 duší a tak i detí málo, ale Príbojania si na tom zakladali, aby mali svoju školu a svojho pána rechtora. Teraz chodí ich niekoľko detí na Šuľu. Učiteľom bol čižmár Porubský. Ešte pred niekoľkými rokmi filiálni učitelia museli prísť na exámen na Senné. Raz odbavoval sa takýto exámen a školy šly jedna za druhou. Prišiel rad na Príboj, dekan Nátan Petian zavolal: „Nasleduje Príboj!“ Predstúpil učiteľ Porubský a hlásil: „Tu som, prosím ponížene!“ „A škola kde je?“ spýtal sa dekan. Porubský zasa opakoval: „Tu som, prosím ponížene!“ Teraz už vysvitlo, že toho roku nemal ani jedného žiaka. Za môjho kaplánovania bývalo preca niekoľko žiakov. Už vtedy sme chodili i po fíliach na exámeny, ale na Príboji exámen bol slabý, čo dekan, prostoreký Szontagh strehovský, vytýkal. Na druhý rok zasa sme šli. Vtedy boly v obyčaji i privítanky pred skúškou a poďakovanky po skúške; pri privítanke bol i tento veršík: „… nebuďte jak vlani priprísni sudcovia, ale ako dobrí, láskaví otcovia.“ Szontagh, pravda, nenechal to bez poznámky. „Keď ste nevedeli nič, museli sme vám to povedať“. Tak sa mi vidí, že exámen bol lepší, že lanskoročné napomenutie osožilo. Pravda, učiteľ nemohol naučiť viac, ako sám vedel.

Chrám seniansky bol až prijednoduchý, oltár nevkusný, kazateľňa bola v oltári tak, že starý začmudený obraz, predstavujúci Pána Krista na kríži, sa otváral. Kostolník zodvihol pultík, na ktorom bol ručník, a za pultík stal si kazateľ. Lavice boly už dosť chatrné, chóry tiež nie veľmi bezpečné. Organ bol novší, ale málo osožil, lebo učiteľ a kantor Molnár, ináč usilovný a poriadku milovný človek, nemal muzikálneho nadania. Spev išiel pomaly, ťahavo, a keď pritom niektorá ženička, ako na pr. Anka Baranoje z Brusníka, hodne zaťahovala, bolo to na zutekanie. Neviem, ako to môj pán principál, ktorý bol i hudobníkom, mohol za mladších časov trpieť. Na starosť, ako to z vlastnej skúsenosti viem, privykne človek na všetko.

Pán principál bol dobrý liturg, mal pekný hlas, bol i obratný rečník, ale keď študoval, bol rozšírený vulgárny racionalizmus, a tak nič neosožil ani Berlín, kde tiež študoval. Jeho teologické známosti boly plytké, hoc ináč oplýval vtipom a mal široký obzor všeobecného vzdelania na spôsob vtedajších kňazov, ktorí obzreli sa po svete, najmä v Nemecku. Kázne pána principála boly viac moralizujúceho smeru, bez hlbšieho dogmatického podkladu, ale rád počul kázne, založené prísne na Slove božom. Bol gavalier, vedel rozdávať, a preto nemal smyslu pre gazdovanie. Za mladších časov s okolitými farármi: turopoľským Petianom, abelovským Končekom a krtýšskym Biskupom často sa navštevovali; strojily sa hostinky. Ale i neskoršie vychytená bola fara senianska, ako nejaký panský hostinec, a nebolo pána, či to bol slúžny, či podžupan, či čendbiztoš, či nejaká komisia, že by sa neboli zastavili na senianskej fare na obed alebo na nocľah, ale nikto sa neopýtal, kde to ten kňaz berie, a nehľadel sa ničím odvďačiť. Prirodzená vec, že pri takomto gazdovaní nedalo sa nič odložiť, ba často musel si požičiavať od majetnejších cirkevníkov, ak nevypomohla tetkina mliečna a maselná kasa, z ktorej si častejšie požičal, ale nikdy nevracal, lebo nemal zkade. Nevidel väčšieho groša, iba v jeseni, keď bola sosýpka. Ale čože! Bolo to treba zaviezť do Lučenca a tam temer naprosiť Židov, aby kúpili po 6,50 — 7 zl. meter, tak že mnoho ráz jedna merica (611 litra) predala sa za 2 zl. 75 kr. S obilím chodieval som ja, ale do odpredaju rozumel som sa práve tak málo, ako ujček, môj principál.

Okolo fary bola veľká záhrada, poloha príhodná na bystrické slivky, z ktorých varili znamenitý lekvár a sušili v sušiarni, dokiaľ — uznám — mojou neopatrnosťou nezhorela. Pálila sa i slivovica z červivých, na lekvár alebo na sušenie nesúcich slivák. R. 1876 viezol som do Lučenca kupcovi Karkaličovi na dvoch vozoch lekvár, sušené slivky a slivovicu a doniesol som za to temer toľko peňazí, ako za sosýpku. Za moju prácu pri trasení a sbieraní slivák, ako i pri sušení dostal som na Vianoce nové teľacie čižmy, ktoré mi ušil bratranec Ľudo, šuster, potom učiteľ nedelišťský. Takéto bolo domáce hospodárstvo a moja účasť na ňom. V záhrade farskej bolo ovocie od jari po zimu, od rybezlí po nešple. Najviac bolo, pravda, slivák bystrických, ale i štepených. Rozumie sa, boly aj hrušky, len jabloní málo, niečo čerešní, višní a p. Bolo i hrozno, ale dosť kyslé a víno z neho ešte kyslejšie. 20. mája r. 1876 prišiel taký mráz, že tráva až chrupčala pod nohami. Listy viniča zamrzly na tabak, i zemiaky už okopcované, ale ovociu neuškodil.

Farár mal vykomasovanú celú sesiu rolí pod Luhom na peknom mieste, ale na pol hodiny cesty od Senného. Tak i lúky. Všetko to obrábali cirkevníci. Dokiaľ bolo dosť ľudí a priahaného statku, šlo to, neskoršie, keď sa počet ľudí umenšil a ľudia naučili sa na pohodlnejší, panskejší život, umenšil sa i počet priahaného statku, už ťažšie bolo obrábanie, dôchodok farárov klesal.

Fara bola už za časov ujčekových stavaná, zodpovedala jeho panskému vkusu. Svojho času bola povestná ako najkrajšia fara v Novohrade, ale nezodpovedala skutočným potrebám života. Ani farár nemal svoju pracovňu, tým menej kaplán. Ja som bol celkom spokojný, že som býval osamote v záhradnom domku, kde bol i včelín. Tam som mohol čítať, písať, vôbec pracovať. Nemôžem sa pochváliť, že by som sa bol na kázne pilne pripravoval; urobil som si rozdelenie, a už som i kázal, hoci som mal kedy pracovať. Raz som skúsil, za aký čas môžem spraviť kázeň; premýšľal som síce i cez týždeň, ale bol som lenivý písať. Odkladal som až do nedele. V nedeľu ráno vstal som o 6. hodine, začal som písať, písal som s prestávkami do tretieho zvonenia, t. j. do desiatej. Tak som šiel do kostola a kázal som.

Obec Senné bola roztiahnutá, ale ľudí v domoch bolo dosť málo. Okrem krčmára Žida, nejakého pastiera katolíka a Cigánov, ktorí všade držali sa panujúceho náboženstva, boli samí evanjelici. Okrem farára, učiteľa a v neskorších časoch notára všetko samí sedliaci, pravda, vyjmúc kováča, mlynára a pastierov. Z tamojších ľudí zapamätal som si najlepšie Paľa Benku, vysokého, pekného chlapa s fúzmi a v strehovskom obleku, pilného čitateľa novín a tak trochu rozličnými novotami natresnutého. Už jeho sused, myslím, otcov brat, Tomáš, bol ozajstný sedliak, býval i cirkevným dozorcom, lebo ujček nechcel mať za dozorcu pána, ktorý by mu v cirkvi len nepríjemnosti bol robil. Tretí bol blízky sused školy a chrámu Kyseľ, menovaný Brna, iste preto, že bol počerný, kučeravý, pekný chlap, náramný skývražník-lakomec, dedinský bankár. Ale beda, kto mu padol do rúk. So zvonárom a hlásnikom Mišom Havajom mal potržku preto, že nespieva a nehlási. Hlásnik si to zapamätal, ako vyzvonil deviatu, začal spievať, ale z toho obloka veže, ktoré bolo obrátené ku Kyseľovi. Tento si myslel: „Veď prestaneš!“ — ale hlásnik začal druhú pieseň, keď si oddýchol, tretiu, a tak to šlo celú noc. Kyseľ ani oka nezažmúril. Čo mal robiť? Musel vyjednávať s hlásnikom, aby mohol pokojne spávať. Zvláštny človek bol kostolník Macák. Kone síce slabo choval, ale vždy ochotne priahal, keď bolo treba viezť pána farára, lebo to bola pre neho slávnosť. Keď sa ho opýtal pán farár: „Môj milý kostolník, či by ste nešli na Ľuboreč?“ — alebo kde inde, odpoveď znela: „Vďačne, prosím ponížene!“ Ale keď sa ho pán farár opýtal: „Vypijete skleničku páleného?“ — i tam bola odpoveď: „Vďačne, prosím ponížene!“ Bolo vyšlo nariadenie, že v každej obci musí byť dohliadač mŕtvol (maď. hallottkém). Na Sennom bol ustanovený istý Pavol Mravík, práve keď mu umrela matka, ktorú som mal v Dohviezdny deň popoludní pochovať. Keď prišli o pohreb, pán principál žiadal svedectvo o umretí, ktoré mal vystaviť syn ako dohliadač mŕtvol. Čo mal robiť? Vystavil ho nasledovne: „Svedčím, že moja matka zomrela, a ja o tom nič neviem.“ Nevedel totiž o tom, že bol ustanovený za dohliadača mŕtvol.

R. 1876 pokračoval superintendent Seberíny v novohradských vizitáciach. Bolo treba vyhotoviť vizitačnú zápisnicu; podľa staršej zápisnice a podľa návodu p. principála napísal som ju ja, pravda, slovensky, ale bolo treba zhotoviť dva maďarské preklady zápisníc: jeden pre seniorát, druhý pre dištrikt. Čo robiť? Zasadli sme traja: učitelia Molnár, Lacko a ja. Ja som prekladal a tí dvaja písali. Že to nebol nejaký slávny preklad, aj sám uznám, a keď sa večer pred vizitáciou čítal jeden z maďarských prekladov, Seberíny krútil hlavou, že aká to maďarčina! Mal pravdu, čo som sa bol v Lučenci naučil, som už aj pozabúdal v Revúcej, vo Viedni a v Nemecku. Ale Seberíny staral sa o dobrú povesť svojho priateľa, môjho principála. Čo vraj povedia na to tí, ktorí vedia, že Bodický dobre vedel maďarsky, a slúžny Hartvich šomral si pod nos: „V devätnástom storočí, a nevedieť maďarsky!“ Ohľadom 19. storočia mal pravdu, ale to nevedel, iste ani ja, že v dvaciatom storočí sa bez maďarčiny obídem, hoci som sa s ňou ešte temer za pädesiat rokov dosť natrápil. Vo vizitácionalnej zápisnici bola reč aj o jednotlivých fíliach; kde boly aké chyby, vytýkaly sa.

Vtedy v úpadku bola najväčšia obec Šuľa. Ležala v kotline medzi vysokými, strmými brehmi, tak že keď svážali obilie, museli často všetky štyri kolesá zahamovať. Pri jednej takej svážanke zahamované koleso vyrylo zo zeme celý hrnček s peniazmi, ktoré sa ani nebelely, ani nežltly, ale červenely, lebo to boly rákóczovské medenáky a na nich nápis: „Pro patria et libertate“ (za vlasť a slobodu). Z celého nálezu bolo málo radosti a menej úžitku. O Šule boly v zápisnici, čítanej v chráme slovensky, všelijaké poznámky a výčitky, tak že prítomný rychtár hneď sa ozval a protestoval, či len oni sami sú takí a či sú všetci takí, ako je tam napísané. Ani výčitka, ani rychtárova obrana nepomohly, mali sme sa o nich ináč starať.

Počas vizitácie na Sennom bavil sa Seberíny dva dni a za ten čas môj priateľ Andrej Gömöry skladal kandidačnú skúšku, na ktorú som ja ani nenakukol, lebo som sa azda viacej bál o neho, ako on o seba. Čo ako po biede, složil ju, a hneď ho za kaplána k Danielovi Maróthymu, ľuborečskému farárovi, ordinovali. Po smrti svojho principála (1878) ostal jeho nástupcom. Umrel ako farár ľuborečský niečo vyše 50-ročný na otrávenie krvi.

Mám napísať niečo o susedných farároch. Najbližším susedom bol horno-strehovský Samuel Szontagh, starý mládenec, narodený r. 1828 na Selci, pondelskej fílii. Pokladal sa za zemäna, ale bol dobrým Slovákom. Mával časté slovné potýčky s novohradskými zemänmi, najmä počas seniorálnych konventov, či v Lučenci, či v Ďarmotách. Boly to ozajstné rečové súboje medzi ním a Pavlom Szontaghom, dôverným priateľom Tiszovým, ktorý mu vykonal hodnosť tajného radcu. Titulovali sa pán brat, a keď sa farára Szontagha tajný radca Szontagh, tedy excelenciáš, opýtal, prečo ho nepríde navštíviť, farár odpovedal: „Z Horpáča (kde býval p. excelenciáš) je tak ďaleko na Hornú Strehovú, ako z Hornej Strehovej na Horpáč!“ Druhý raz domŕzal Pavel Szontagh aj s Augustom Pulszkym, poslancom a univerzitným profesorom, farára Szontagha, prečo sa neožení. Odpovedal: „Ja som chudobný farár, opatrujem matku a sestru-vdovu, nemal by som z čoho vyživiť ženu, ale keby som bol taký pán“, a ukázal na Pavla Szontagha, „vzal by som si dve ženy, a keby som bol taký turkofil, ako pán brat Pulszky, vzal by som si tri.“ Takto vedel odseknúť každému, ale aj on zniesol dobrý vtip na seba a zasmial sa na ňom. Malú svoju cirkvičku (300 duší) mal v dobrom zovnútornom poriadku, ľudia chodili pilne do chrámu, ešte aj na každodenné raňajšie služby božie. Učiteľom bol tam istý Figuly, ľahtikár, ktorý mal za ženu dcéru učiteľa Olsányho z Madačky. Na staré dni zanechal školu a prišiel bývať k dcére, kde aj umrel. Volali ma kázať. Keď som sedel v luteráku a tabličkách v kostole, tam prítomný Pavol Vitáliš, bývalý učiteľ, brat už spomenutého slúžneho a dozorcu dobročského, ako sám vyznal, myslel si: „Čo ten chlapec v tých tabličkách povie?“ Potom si moju kázeň pýtal, iste sa mu pozdala. Odpísal som mu ju a poslal, ale neviem, či mal z nej úžitku, či vedel moje písmo prečítať. K Szontaghovi som rád chodil, hoci bol povrchne vzdelaný, ale dalo sa s ním rozumne shovárať a na jeho vtipoch sa zasmiať.

Druhý najbližší sused bol lomiansky. Pravda, cesta viedla opačným smerom na severo-západ medzi roľami. Tam bol najprv farárom Banšell a po jeho odchode Ján Dérer z Turca. O Banšellovi bola už reč. Chodieval som k nemu častejšie, shovárali sme sa o rozličných cirkevno-národných veciach, ale on cez inakšie okuliare hľadel na svet, ako ja. Kto poznal Banšella ako vychovávateľa alebo čo len seniorovho kaplána, nebol by sa mu priznal. Predtým elegantný, panský, teraz spustlý. Nie div, že táto zmena urobila rozvrat v jeho duši a priviedla ho k takému smutnému koncu, ako som spomenul. Keď odišiel na Maškovú, boly celé naťahovačky o stanicu lomiansku. Aj brat by sa bol chcel ta dostať, ale mu to prekazili dobrí priatelia, verní susedia. Vyvolili Pavla Zocha, ale ten bol našim novohradským pánom priexponovaný. Preto voľbu pre nejakú formálnu chybu vyhlásili za neplatnú. Konečne, ani nevedelo sa, čím vlivom a na čie odporúčanie, prišiel na skúšku Ján Dérer z Turca, bývalý revúcky, potom martinský profesor a po zrušení martinského gymnázia kaplán seniora Andreja Hodžu v Sučanoch. Veru neviem, ako prísno-vlastenecký konsenior Július Bartholomeides mohol dopustiť takého človeka na skúšku. Pán principál šiel ako plnomocník konseniorov na Lôm a voľbu vykonal. Dérer skončil teologiu v Prešove a študoval potom v Bazilei. Doniesol si odtiaľ viac ako nešťastný jeho predchodca Banšell. Bol to vzdelaný, vážny, pobožný kňaz a ja som sa od neho mnohému podučil. Naše časté schôdzky boly pre mňa požehnaním. Chodieval ho navštíviť aj jeho mladší brat Jozef, bývalý revúcky žiak, môj dobrý priateľ, skončený jurista, koncipista u nášho geniálneho dr. Michala Mudroňa v Bratislave. Neskoršie osadil sa ako pravotár v Malackách, oženil sa a mal viac dietok. Jeho najstarší syn Ivan je teraz čsl. ministrom, mladší Jozef je správcom očnej kliniky v Košiciach. Lomiansky Dérer sa tiež oženil, vzal si Turčianku z Jasena, s ktorou mal dve deti: syna Jána, ktorý pred niekoľkými rokmi umrel ako pravotár v Bratislave, a dcéru Otíliu, vydatú za Júliusom Hečkom, farárom v Príbovciach. Chodievali sme s Dérerom na Turie Pole a na Lešť.

Na Turom Poli bol farárom už spomínaný Ján A. Molitoris, na Lešti Pavol Bertan, tichý človek. Poznal som ho už z detských časov, keď chodil ako dekan na exámen na Vereš. Jeho dcéra Matilda, vydatá za G. Štollmanom, farárom beľujským v Honte, dosiaľ žije pri synovi, tiež beľujskom farárovi. Zvláštne je, že aj jej matka bola dcérou beľujského farára, ktorého meno mi už vyšlo z pamäti.

Rozumie sa, že som často chodil hore dolinou cez Šuľu, Vereš na Horný Tisovník, kde bývali rodičia, ale úprimne vyznám, nešiel som ta rád, ako ide syn k rodičom, lebo medzi rodičmi nebolo shody. Musel som vždy tíšiť, vyrovnávať, a to je pre syna nemilá povinnosť, keď nechce uraziť ani otca, ani matku, a vidí, že oba sú na vine. Okrem toho som videl, že postavenie otcovo je veľmi neisté. Na notárov kládly sa vždy väčšie požiadavky a nahor bolo treba maďarsky úradovať. S Laciakom, ktorý by bol mohol pomáhať, sa vždy viac rozchádzali, nemal ho kto zastať. Ja by som bol musel stále na Tisovníku bývať, a to som nemohol, ale ani nechcel, lebo sa mi celé notárovanie protivilo, a pracovať v dome, kde niet pokoja, sa nesladí. Šla disciplinárka za disciplinárkou. Nie pre nejaké špinavé veci, ale pre zanedbávanie povinností, a aj tam bol na vine domáci nepokoj. Konečne prišlo, čomu ťažko vyhnúť: suspendovanie a konečné odstránenie z úradu. Matka odišla so sestrou na čas na Ozdín k bratovi, otec prišiel na Senné, kam ho ujček zavolal. Ja som stratil rodičovský dom a miesto tichej práce, vzdelávania sa nasledovala starosť: čo ďalej? Brat bol v ustavičných hmotných ťažkostiach, nemohol rodičov k sebe vziať, ja len sám že som mal výživu, a žiadať od ujca, aby okrem mňa aj celú rodinu živil, to sa nedalo. Otec, aby trochu uľavil a nemusel byť na obtiaž bez práce, šiel na Ľuboreč k Jozefovi Goldpergerovi, notárovi, tam mal dočasné zamestnanie a zaopatrenie. Ale toto nebolo tiež nič stáleho, a hoci dom Goldpergerovský bol nám veľmi priateľský, aj oni mali svoje starosti.

Goldpergerovci mali syna a štyri dorastajúce dcéry, ktoré, ako sa hovorí, nemaly šťastia. Najstaršia z nich, Ema, osobná priateľka našej dosiaľ z lásky božej žijúcej Eleny Šoltésovej, bola veľmi nadaná, horlivá Slovenka, ale postihnutá dedičnou chorobou a tak nemala výhľadu na vydaj. Ostatné sa vydaly síce, ale to bol len vydaj z potreby, veľa šťastia neokúsily. Syn akosi vyštudoval a mal hospodáriť na otcovskom majetku, ale toho bolo dosť málo. Goldpergerka bola staršia sestra druhej manželky Daniela Maróthyho. Ostatne o ľuborečských pomeroch napísala naša Šoltésová obšírnejšie a povolanejšie, ako by som to ja mohol urobiť.

Spomeniem aspoň fary vrchovské, kde boli farári Slováci. O Sennom, Lôme, Turom Poli, Lešti, Tisovníku a H. Strehovej i Ľuboreči bola reč. Na Abelovej bol farárom Pavel Rell, tichý Slovák, dobrý botanik, ktorý si dopisoval s dr. Jozefom Holubym. V rodine bol nešťastný, mal za ženu dcéru svojho predchodcu Korčeka, krásnu osobu, ale neskoršie pomiatla sa na rozume. Mal s ňou päť detí, dvoch synov a tri dcéry. Syn Paľko, dobrý šuhaj, bol hrbatý, umrel, keď složil matúru. Bol by z neho býval dobrý Slovák. Mladší Žiga bol už svetom natresnutý odrodilec. Vyštudoval teologiu a po smrti otcovej stal sa jeho nástupcom v úrade. Z troch dcér Belka umrela v mladom veku, Marína vydala sa za notára Mikulu na Uhorské, Milka za vlastného strýca Korčeka do Bratislavy.

Pri Abelovej je Polichno, chudobná obec s lichým chotárom, iste od toho má meno. Tam bol farárom Pavel Slančík, tichý Slovák, ale ani on nevychoval zo svojich dvoch synov Slovákov. Starší Pavel je dosiaľ farárom v južnom, Maďarsku ostavšom Novohrade, úplne odcudzený svojmu rodu, mladší Bohuslav, farár na Abelovej, nezodpovedá svojmu slovenskému menu, ktorým ho chcel otec označiť ako budúceho Slováka. Ťažko mu je prispôsobovať sa novým pomerom, aj jeho deti sú vychované v maďarskom smýšľaní. Z troch jeho sestár jedna vydatá je za Michalom Laciakom, seniorom novohradským; druhá za Bartolomejom Krpelcom, škôldozorcom v Bardiove; tretia Božena, nevydatá, je naša povestná spisovateľka Timrava. Ako by na nej bol ostal celý podiel šľachetného jej otca.

Ako vidno, celé novohradské vrchy, počítajúc do toho i Závadu, kde bol farárom Karol Halenay, dobrý Slovák, len svojou manželkou Bystričiankou obmedzovaný, boly obsadené farármi Slovákmi, ale neboli to rovnej kvality ľudia, preto i účinkovanie ich, či náboženské, či národné, bolo rozdielne. Z maďarónskych kňazov pripomínam dolno-strehovského Henriciho, ktorého jeho vysokovzdelaná žena zachránila pred takým úpadkom, do akého upadol Banšell; dolno-strehárskeho Kubányiho, tichej povahy človeka, brata zlopovestného redaktora „Svornosti“. Jeho žena bola zemianka, gazdovlivej, ale i výbojnej povahy, ktorá muža držala na „korde“, ale ináč pohostinná. Potranského Frenyu zamenil v úrade syn a bol viac rokov seniorom. Neviem, kam mám utriediť krtýšskeho Rafanidesa, štúrovca, ktorého i dr. Hurban spomína ako nádejného básnika, ale nádeje nesplnil. Kollár by ho bol vradil medzi tých, ktorí sú „pro nebe zlí a pro peklo dobří“. Neviem, či pri ňom nepovstala tá povedačka: sedí na fare Rafanides, ktorá, keď sa aj od druhého konca číta, dáva ten istý výsledok.

Z učiteľov spomenul som už senianskeho Molnára, ktorého mladší, dosiaľ žijúci brat Juro, bývalý revúcky žiak, bol do nedávna učiteľom na Veľkom Lôme a dosiaľ tam žije na penzii. Stredný ich brat, Pavel, bývalý robotník v sklenej hute, stal sa tiež učiteľom najprv na Šule, potom na Madačke. Veľká radosť z neho ako z učiteľa nebola. Ako Švehlovci pri kňazstve, tak ozajstnú učiteľskú dynastiu tvorila rodina Čipkayovská. Bratia Čipkayovci súčasne boli učiteľmi: na Uhorskom, odkiaľ pochádzali, aspoň tam bol učiteľom aj ich otec, na Ľuboreči a na Abelovej; ich sestra bola vydatá za učiteľom Dedinským na Sennom, druhá za Molnárom, tiež neskoršie na Sennom. Z Čipkayovskej rodiny boly: Čupkayka na Lentvove, Petrovička na Lôme, Bazovská na Závade. Temer všetky učiteľské rodiny v hornom Novohrade boly spríbuznené, vyjmúc turopoľského Bienika, roľníckeho syna z Ozdína, a dolno-strehárskeho Benediktyho, ktorý svojím národno-vychovávateľským účinkovaním prevýšil všetkých svojich kolegov, ba i kňazov. Keď som pri učiteľoch, spomeniem ešte jednu rodinu učiteľskú — Bazovskovskú. Tí však boli roztratení: jeden brat bol na Polichne v Novohrade, druhý v Sučanoch v Turci, tretí na Dlhej Lúke pri Revúcej v Gemeri. Syn polichňanského bol na Závade a mal dvoch synov: Ľudovíta, pravotára v Lučenci, ktorý — nech povie, kto chce, čo chce — má veľké zásluhy o národné prebúdzanie Novohradu; mladší Koloman stal sa učiteľom v Turanoch. Konečne za Ondrejom Bodickým, mojím ujčekom a principálom, došiel môj otec na Vereš; za bratom, ozdínskym farárom, matkin brat Pavel, ktorého syn Daniel po mnohých nahánkach bol učiteľom v Petrovci a v Mikuláši. Po prevrate stal sa školským inšpektorom v Lučenci a teraz tam žije na penzii. Jeho syn Vladimír je četníckym kapitánom v Bratislave. Ale prišli do Novohradu ešte traja Bodickovci, synovia matkinho brata a otcovej sestry, tedy dvojnásobní bratranci. Ján stal sa učiteľom na Šule, umrel pred niekoľkými rokmi ako penzionovaný; Daniel na Vereši, potom na Brezovom, umrel tamže; potom Ľudo, najprv na Príboji, potom na Nedelišti, kde i umrel. Len po Jánovi ostal syn Cyril, ktorý je tiež učiteľom na Šule. — Koho by toto vypočítanie rodov nezaujímalo, nech to nečíta, pre mňa a môj duchovný vývin mali všetci títo ľudia význam.

Ako kaplán seniansky bol som dva razy na seniorálnom konvente. Prvý raz išiel som s Dérerom do Ďarmôt. Tam nás oboch predstavili seniorátu (jeho ako lomianskeho farára, mňa ako senianskeho kaplána). Že sa nám veľmi nepotešili, to nemusím ani poznamenať. Seniorálny dozorca Pavel Veres, vážny pán, v svojej otvárajúcej reči spomínal, že sú sťažnosti na úpadok náboženského života, ale on videl hlavnú príčinu úpadku v kňazstve a doložil: „Ak budú kňazi pobožní („jámborok“), náprava príde.“ Vtedy sa mi tie slová nepozdávaly, ale od tých čias som sa presvedčil, že ten starý, zasmušilý pán mal úplnú pravdu. Zákon zahynie od kňaza, hovorí prorok boží. Ani vtedy sa to nepáčilo tým, o ktorých bola reč, ani dnes sa nepáči, keď sa povie, že hlavnou skazou kresťanstva sú úradu svojho nehodní kňazi ktoréhokoľvek vierovyznania, lebo v kňazovi každý vidí predstaviteľa cirkvi. Myslí si: aký kňaz, taká cirkev, a tí, ktorí sú v cirkvi, svoje hriechy ospravedlňujú hriechmi kňazov. Dobre vysvetlil Luther prvú prosbu modlitby Pánovej, keď na otázku: ako sa posväcuje meno božie, odpovedal: „Keď sa Slovo božie čistotne a úprimne káže a my sväte ako dietky božie podľa neho živí sme.“ Chválime sa, že sme cirkvou čistého učenia, ale to čisté učenie musí dokazovať svoje účinky na živote i kazateľov i poslucháčov.

Na ďarmotskom seniorálnom konvente nehovorilo sa, ako odpomôcť biednemu stavu cirkvi, mali tam páni väčšiu starosť s panslavizmom, t. j. ako umlčať každé slovenské slovo. Istý pán bol zvedavý, čo je to ten rozchyrovaný panslavismus a kto je pansláv. Najmä na toto posledné boli zvedaví mnohí, až priskočil August Pulszky a vysvetlil, že pansláv je každý, ktorého verejná mienka pokladá za takého. Hneď zatým vyskočil jeden z pánikov a povedal: „S takýmto vysvetlením som spokojný!“ A kdeže boli tí dvanásti slovenskí farári, že sa neozvali? Bol tam jediný Dérer, ktorý sa predstavoval seniorátu. Ostatní ostali doma, jedni pre starobu, iní pre chorobu, iní zas pre netečnosť. Boli však i takí, čo sa báli. Nebolo tam človeka, ktorý by ich bol vedel oduševniť, do práce a na sebaobranu pohnúť.

Budúceho r. 1877 bol sen. konvent v Lučenci; tam bola reč o slovenských matrikách, ktoré nezakazovala vláda, ale cirkevná vrchnosť, t. j. lanskoročný dištriktuálny konvent banský. Ale vrchovskí kňazi, aspoň čo zväčša, viedli i ďalej slovenské matriky. Páni sa radili o tom, ako donútiť týchto kňazov, aby viedli matriky maďarsky. Pavel Szontagh radil cestu disciplinárky, ozdínsky brat bránil právo viesť matriky slovensky národnostným zákonom, horno-strehovský Szontagh už nemohol hovoriť, lebo kým sa domáhal, už vypovedali uzavretie, aby každý kňaz držal sa dištriktuálneho uzavretia. Ostatní kňazi neboli tam alebo mlčali, a čo bolo najhoršie, nemohli sa odvolávať na svoje sbory, lebo ony o tom ani nevedely a nestaraly sa o to, ako by sa ich to netýkalo.

Končil sa pre mňa smutno-pamätný rok 1876. Svoje povinnosti konal som si s rozličným výsledkom. Jeden prípad ma otriasol do hlbín duše. Bola práve letná spoveď, ktorú som ja prisluhoval. Po poludňajších službách božích šiel som na dlhšiu prechádzku a vracajúc sa pred večerom domov, pri samej dedine stretol som istého spovedlníka-filiastu z Brusníka, ako sa tackal cestou. Vyhnúť sa nebolo ako a ten nešťastný opilec, ináč z lepších gazdov, zastavil sa pri mne a povedal: „Hej, pán kaplán, ako ma dobre ospovedali!“ Zarazil som sa nad touto bohaprázdnou rečou a v rozhorčení povedal som mu: „Radšej by ste boli nôž do mňa vrazili!“ Prekvapený vytrezvel trochu a len vykríkol: „Čo?“ a odišiel už priamejším krokom ďalej.

V novom roku 1877 ešte i v politike ukázal sa rozdiel. Oba predošlé roky prešly v prípravách na balkánsku, Juhoslovanov oslobodzujúcu vojnu. Bolo povstanie hercegovinské, vojna srbsko-turecká, ktorá pre Srbov sa zle skončila. Museli ustúpiť veľkej tureckej presile, keď ešte aj ich panovník Milan Obrenovič klonil sa viac k vražedlnej Viedni, ako k svojmu zmužilému ľudu. Rok 1877 ukazoval obrysy nastávajúcej rusko-tureckej vojny a my utlačení tešili sme sa, že budú oslobodení naši južní bratia z tureckého jarma; mysleli sme, že čím viac oslobodených Slovanov, tým skôr príde i naše oslobodenie. Prišlo po viacerých rokoch; že neprišlo tou cestou, ako sme si mysleli, to je omyl ľudský a povieme: „Po práve páni bývajú múdri.“ Buď Bohu chvála za to, že prišlo, odkiaľkoľvek prišlo.

Ale mám hovoriť o sebe. Koncom januára 1877 dostal som list od malohontského seniora Andreja Krnu, aby som na mäsopôstnu a či vlastne predpôstnu nedeľu šiel na skúšku na Rimavské Brezovo, kde pred niekoľkými mesiacmi umrel farár Jamriška. Toto bolo ako jasný blesk v tme. Bola príležitosť zaopatriť rodičov. Vystrojil som sa zo Senného na voze s Paľkom Sokolovie, rozumným mladým gazdom, ešte v piatok a došli sme na noc do Čerenčian ku Krnovcom ako k rodine. Títo mali troch synov: Cyrila, Miloša a Vladimíra. Boli ešte všetci v školách, najmladší doma Cyril umrel v mladom veku ako gymnaziálny žiak. Miloš stal sa pravotárom v Novom Sade a umrel pred niekoľkými rokmi následkom politického prenasledovania počas svetovej vojny; Vladimír stal sa tiež pravotárom v Pezinku, po prevrate prešiel do Bratislavy a na tento čas je starostom Bratislavy. V sobotu ráno šiel som cez Skálnik a Hrachovo. Na Skálniku bol farárom Pavel Czéner, konsenior, ktorý mal za ženu dcéru Samuela Medveckého zo Slatiny. V Hrachove bol farárom Pavel Markovič, otec našich Markovičovcov, Juliusa, lekára v Novom Meste nad Váhom, a Rudolfa, na tento čas verejného notára tiež tam, o ktorých ešte bude reč. Okolo tretej popoludní došiel som cez Rimavskú Baňu na Rimavské Brezovo. (Tu mi čosi prichodí na um. Keď prídeme niekam do nejakej obce, povieme alebo „do“ alebo „na“, na pr. prišiel som do Čerenčian, ale už na Skálnik, na Hrachovo, na Kokavu, na Kraskovo; do Skálnika, do Hrachova a p. by divne znelo. Závisí to od polohy obce? Ale ani to nie je smerodajné, lebo prečo sa potom povie na Pílu, ale už do Tisovca, ktorý leží vyše Píly?) Na Rimavskom Brezove zastal som pred cirk. dozorcom Fridrichom Malatinským, neodrodeným zemänom. Vďačne ma prijali a uhospodili. Malatinský sa oženil ako starý mládenec. Vzal si vdovu po bývalom úradníkovi v bernom úrade, rodom Poľku, ktorá mu priniesla do domu syna a dcéru. Spolu mali jednu dcéru, ktorá v mladom veku umrela.

Rimavské Brezovo bolo, ako sa povie, popánená dedina, sídlo banskej spoločnosti, takzv. koalície. Tu boli spolčení samí páni, aby vyúžitkovali železné bane, tak ako na Muránskej doline bola spoločnosť unia, kde sa spojily obce, v prvom rade mesto Revúca s Jelšavou, s Kameňanmi atď. tým istým cieľom. Založili maše, t. j. pece na rozpúšťanie železnej rudy, od trosky očistenú liatinu odvážali do hámrov, kde sa dorábalo železo alebo i oceľ. Obe spoločnosti — koalícia a unia — neskoršie sa spojily, ale nevydržaly konkurenciu, lebo nebolo tam ani groša, ani rozumu, t. j. odbornej vzdelanosti. Odpredaly to všetko i s horami, ktoré boly nadobudly, akejsi viedenskej židovskej banke. Vtedy, keď som prišiel na Rimavské Brezovo bola koalícia v sláve, jej správcovia rozkazovali ako nejakí zemskí páni celému okoliu. Najmä usilovali sa potlačiť akýkoľvek národný slovenský pohyb a vyvolenie slovenského farára na Rimavskom Brezove, kam patrila i fília Likér, usilovali sa všemožne prekaziť.

Cenzorom pri skúške bol farár kokavský Ľudovít Gáber, v srdci a kde sa dalo i navonok Slovák, ale pre svoje mravné poklesky a rodinné pomery musel lavírovať, t. j. hľadať panskú priazeň. O rok stal sa pri zlopovestnom Bertalanovi Szontaghovi, seniorálnom inšpektorovi, seniorom, ale o tri roky vypadol. Učiteľom na Rimavskom Brezove bol Farkaš, sedliacky syn z Rimavskej Bane, hodne vyrastený chlap, ktorý vedel plávať s prúdom, a farár slovenského smýšľania nebol by mu po chuti. Malatinský bol slaboch, ktorý sa bál každého vetríka a jeho poľská pani iste ho neposmeľovala, skôr srážala. V malom starobylom, freskami ozdobenom chráme so starobylou vežou odbavil som služby božie, a keby hneď bola bývala voľba, boli by ma vyvolili, ale po mne prišly nahováračky, strachy a iné prostriedky. Samostatných cirkevníkov, najmä roľníkov z Likéra, umlčali; oni vypomstili sa na pánoch tak, že nevyvolili panského kandidáta (Terraya alebo Hrka), ale Liszkaya, ktorého povaha zodpovedala jeho menu. Môj neúspech dotkol sa bolestne nie natoľko mňa, ako mojich rodičov, ktorí sa úfali, že ich zaopatrím. Ale bolo to veru múdre riadenie božie, lebo v takej cirkvi, kde šarapatili páni, bol by som mal krušné časy, lenže takéto veci človek zbadá až neskoro.

Vrátil som sa na Senné a konal som ďalej svoje povinnosti. Ujček sveroval mi čím ďalej tým viac kňazských prác, lebo jeho manželka, otcova sestra, upadla do ťažkej choroby, v ktorej i dokonala práve v Trojičnú nedeľu r. 1877. Odbavil som služby božie a prišiel som z chrámu. Podľa obyčaje prišiel do fary kurátor s filiálnymi kostolníkmi. Odišli do kuchyne. Mňa vpustil ujček do izby, zamkol dvere a viedol ma do druhej izby, kde ležala tetka už v posledných ťahoch, aby som sa pomodlil. Keď som sa modlil, ešte, ako sa zdalo, hýbala ústami, ale hneď i dokonala. Pri posteli na stolíku mala Bunyanovu knihu: „Cesta pautníků na horu Sion“, otvorenú na tej strane, kde je obrázok, ako Pán Ježiš uvádza kresťanku do kráľovstva svojho, a modlitebnú knižočku s piesňami, kde mala poznačenú pieseň: „Ježíši, drahý poklade“, ktorú sme jej i na pohrebe zaspievali. Kázal Szontagh strehovský svojím zvláštnym spôsobom; vyzdvihol, že zosnulá dcéry svoje nevychovávala podľa najnovšej módy a frizúry. Ale myslel to dobre.

Cirkevné listy dr. Jozefa Hurbana boly tu netečnosťou, tu nepriateľstvom umlčané. Aby bola aká-taká náhrada, lomiansky Ján Dérer začal vydávať svoj skromný cirkevno-vzdelávací časopis „Sion“, do ktorého som i ja prispieval. Až po zmarenom pokuse Hurbanovom obnoviť Cirkevné listy složením 5000-zlatovej kaucie, ktorú nebolo možno sohnať, Michal Boor, skalický farár pri hlavnom spolupracovníctve Jána Lešku, nitrianskeho seniora, začal vydávať „Korouhev na Sionu“. O 6 rokov i tento časopis násilne potlačili. Ale to patrí k neskorším časom.

V apríli 1877 vypovedal cár Alexander II. Turecku vojnu, lebo neplnilo svoje sľuby, dané európskym vládam, že uspokojí svojich kresťanských poddaných. Ono ich uspokojovalo, ale žalárom a hrobom. Cár rozkázal svojmu vojsku, aby prekročilo hranice ríše tureckej a tak zaujatím tých krajov v Turecku, v ktorých bývali zväčša kresťania, ako v Bulharsku, prekazilo také vraždy, ako boly pred nedávnym časom v Bataku a inde. Rozumie sa, že každý pravý kresťan, tým viac Slovan prial víťazstvo Rusom, a tak sme dychtive čakali zprávy o postupe Rusov, a ani tu sme sa nerovnali v smýšľaní s našimi maďarskými a maďarónskymi bratmi, ktorí by si boli priali, aby Turci zvíťazili. Pravda, báli sa, že po Turecku príde rad na Rakúsko-Uhorsko, ako sa to stalo po štyriciatich rokoch. Vojna sa vliekla dlhšie, ako sme mysleli. Ruská vláda si to brala naľahko, nemyslela ani na to, že európski kresťania, a to či Angličania, či Nemci zaopatria Turkov zbraňami, ba aj inženiermi, všetko za peniaze, požičané od kapitalistov-Židov. Dá sa hovoriť proti vojne, ako to robil Tolstoj. Čo on napísal, už pred 2000 rokmi povedal Syn Boží v krátkych slovách: „Milujte nepriateľov svojich!“ Europské vlády by boly mohly prekaziť vojnu prísnym vystúpením proti nekresťanským Turkom, a keby neboli poslúchli, nepomáhať im ani zbraňou, ani grošom. Páni Turci boli by museli ustúpiť i bez krviprelievania. Ale to bola tá istá bezbožná politika, akú teraz vykonávajú vlády proti bezbožnému sovietskemu Rusku. Aby kapitalisti a továrnici netratili, ale mali veľké úžitky, uzavierajú s neľudskou, násilníckou vládou ruskou smluvy. Rusi bezzištne šli oslobodiť svojich bratov po viere a krvi a tým vzbudzovali nádeje vo všetkých potlačených, že prispejú aj im na pomoc. Na základe smluvy prešli cez Rumunsko k Dunaju a nenazdajky aj cez Dunaj na takom mieste, kde ich Turci nečakali. Rýchlym pochodom prišli až k Balkánu, ale na pravom krýdle ukázala sa veľká prekážka. Zmužilý, kresťansko-europskou zbrojou vyzbrojený Osman-paša osadil a pomocou kresť. inženierov opevnil mesto Plevno, a keď v septembri chytili sa Rusi, vedení svojimi najlepšími generálmi, najmä hrdinským Skobelevom, dobýjať ho, boli odrazení, tak že museli stiahnuť svoje vojská, vedené smelým generálom Gurkom, zpoza Balkána a požiadať Rumunov, aby šli na pomoc. Rozumie sa, že veľká bola radosť medzi nepriateľmi Ruska, a tých bolo mnoho i v Rakúsko-Uhorsku i v Nemecku a inde, kde mali moc Židia.

Mňa vtedy boli zavolali na vojenské cvičenie do Lučenca, ale mal som dosť jednoročnej vojenčiny a okrem toho mal som právo na vymenovanie za vojenského kňaza, a to mi nechodilo. Aby som nemusel dva týždne manévrovať, hlásil som sa na supravizitu. Poslali ma do Miškovca, na brigádne veliteľstvo, a to práve v ten deň, keď boly bitky okolo Plevna a Turci odbíjali nápady Rusov. Viezol som sa s akýmsi židovským bankárom z Berlína, ktorý vyjavil, že v Berlíne je „alles türkisch gesinnt“. Iste myslel berlínskych Židov. Oni iste priali Turkom, a mohol mať pravdu, že i medzi Nemcami boli podobného smýšľania. Celá spoločnosť vo vozni bola uveličená, že Turci zvíťazili, a hovorilo sa o tom, že Rusi utekajú cez Dunaj. Len akýsi mladý človek tuho oponoval, a keď vo Feledíne vystúpil, ktorýsi turkofil povedal, že i to je jeden z tých, ktorých by mali obesiť. Keď som to počul, vyšiel som za ním, aby som zvedel, kto je. Bol to Ivan Daxner z Tisovca, ktorého som pred rokmi poznal v Revúcej. Dal som pozdravovať jeho pána otca, Štefana Marka Daxnera; pripomenul som mu, že darmo sa s ľuďmi dohadovať, oni budú len svoje húsť, a my počkajme, čo bude ďalej. Ako som sa do vozňa vrátil, už celá spoločnosť inším okom hľadela na mňa.

V Bánréve pribudol starý pán s jedným okom, celkom dôverne sa mi predstavil, že je pravotár Czékus z Miškovca. Poslúžil mi radou, kde mám ísť na noc, ba sám ma zaviedol do akéhosi malého hostinca, kde som večeru, nocľah a p. lacno dostal. Sľúbil mi, že príde večer pre mňa, lebo bude osvetlenie mesta na oslavu tureckého víťazstva a fakľový pochod na poctu evanjelických a. v. a h. v. biskupov, ktorí prišli do Miškovca na poradu o Baldácsovskej základine. Šli sme do osvetleného mesta, dohonili sme zástup ľudí s fakľami, počuli sme, ako mladí ľudia, najviac učnia, kričali: „Éljen a török, éljen a szabadság!“ Myslel som si: „Doprial by som vám tej tureckej slobody!“ Pred evanjelickou farou, kde bol už vtedy farárom Pavel Zelenka, neskoršie nástupca Czékusov v biskupstve, zástup sa zastavil. Jeden z Miškovčanov pozdravil biskupov, menom ktorých odpovedal kalvínsky biskup zpoza Dunaja, myslím, Antal; spomínal, že keď Maďari bývali ešte v Azii jeden ich kráľ na smrteľnej posteli zavolal k sebe troch synov, dal im sväzok prútov, aby ho zlomili, ale nemohli, potom kázal rozviazať sväzok a dal im lámať prúty po jednom, a to ľahko vykonali. Pridal k tomu napomenutie, aby aj dnešní Maďari spolu držali. Prišiel mi na um obraz, ktorý bol temer na každej slovenskej fare novohradskej, kde kráľ Svätopluk káže svojim trom synom lámať prúty, najprv v sväzku, potom po jednom. To sa mi zdalo pravdepodobnejším, lebo Svätopluk je historická osoba a jeho nesvorní synovia, bohužiaľ, tiež.

Na druhý deň ráno ponáhľal som sa do kaviarne, aby som sa presvedčil z novín, či Rusi skutočne utekajú cez Dunaj, ako som bol včera počul. A čo? Vyčítal som i z maďarských i nemeckých, že Rusi stoja pevne okolo Plevna, pravda, padlo ich niekoľko tisíc, ale Osman-paša bol rád, že Rusi prestali útočiť, a ani mu na um neprišlo, aby vyliezol zo svojich zákopov. Šiel som na brigádne veliteľstvo, kde ma prezreli a vyriekli nado mnou výrok: „Zu Truppendienste untauglich, im Falle der Mobilisierung in der Kanzlei verwendbar“ (pre zbrojnú službu nesúci, v čas mobilizácie môže sa upotrebiť na kancelársku službu). Keď som potom v Lučenci oznámil tento výsledok kapitánovi Huszárovi, rodákovi bystrickému, povedal mi, neviem, či vážne, či zo žartu, že ma zadrží v kancelárii. Celkom dôverne som mu povedal, aby to nerobil, lebo že ma pre moje špatné písmo na druhý deň pošle domov. Trochu sa uškrnul a prepustil ma. Onedlho vymenovali ma za „Militärfeldpredigera II. Classe“ a mal som s vojenčinou pokoj. Len čo som sa každodenne v Lučenci hlásil na „Hauptraporte“ a či ako sa to volalo. Ta prišli všetci rezervní dôstojníci v slávnostných uniformách, ale najviac kňazov bez uniforiem v dôstojníckych čiapkach. Pán oberst Pókay povedal nám slávnostnú nemeckú reč, v ktorej ďakoval, že sme ukázali svoju pohotovosť. Dal akési potrebné úpravy, poklonil sa nám a my jemu a prepustil nás. Keď som vyslúžil 10 rokov pri riadnom vojsku, preložili ma k honvédom (domobrane), ale miesto povýšenia ma degradovali, lebo pri riadnom vojsku bol som Militärfeldprediger a pri honvédoch segédlelkész. To by ma nebolo mýlilo, lebo to malo trvať len 2 roky, ale hneď v prvý rok citovali ma až do Jelšavy, kam som musel z Pondelka na voze, a to boly tri dni cesty sem i ta. Ale som navštívil i známych v Tisovci, v Revúcej, Daxnerovcov a Bottu. Okrem toho pán kapitán potešil nás, že je to služba za vlasť, a to nemôže byť obťažné. Ja som, pravda, nechápal, aký úžitok má vlasť z toho, že som sa 3 dni na voze drgáňal? Ale už na druhý rok mal som náhradu. Odbavil som si to v Rimavskej Sobote, kde pán poručík Černok, rodom a, ako sa mi zdalo, aj trochu srdcom Slovák, predstavil sa mne a nie ja jemu, lebo bol i vekom i hodnosťou mladší. To bola moja posledná vojenská služba, z ktorej som mal ešte pred niekoľkými rokmi úžitok, že na základe vojenskej knižky dostal som ľahko a chytro osvedčenie o štátnom občianstve, predbežne na 10 rokov.

Keď som prišiel so supravizity na Senné, práce bolo plné ruky. Bolo treba hojnú úrodu výborných senianskych bystrických slivák upotrebiť. Dosiaľ sa vedelo len sušiť, lekvár variť a slivovicu páliť. R. 1877 neurodily sa slivky v dolnom Novohrade, preto kupci so slivkami až od Vacova prišli na svojich vozíkoch, ťahaných jedným koníkom, na Senné. Začal sa do tých čias nevídaný odbyt, predávaly sa slivky na merice po 3 zl. (6 korún). Keď nebolo už bystrických, i duranzie brali, hoci im to ujček neodporúčal, lebo majú mnoho šťavy, roztečú sa.

V domácnosti odchodom tetkiným do večnosti stala sa premena. Moja matka so sestrou prišly z Ozdína na Senné, aby vypomáhaly, ale videl som na úbohej matke, ako sa sužovala v odvislom postavení, hoci ujček choval sa k nej útlocitne. Zasa ukázala sa nádej, aby sa dokázalo, aká bola múdra rada žalmistova: „Všelikou péči vložíce na něho, nebo on má péči o vás!“ Pondelská cirkev v malohontskom senioráte stratila jedno za druhým dvoch farárov tak, že oba boli súdobne úradu zbavení. Prvý (Samuel Stamec) bol viac obeťou cirkevno-politických bojov, druhý (Ladislav Kitšiny) prišiel o úrad pre svoj nemierny život. V októbri roku 1877 odsúdila ho i tretia súdna stolica a Pondelčania mali voliť farára. Radili sa tu i tam, sišli sa v Rim. Sobote i s rimavsko-brezovskými cirkevníkmi a spytovali sa ich, keďže len nedávno kňaza volili. Tí im spomenuli mladého kaplána zo Senného, ktorý sa im pozdával, ale páni boli proti nemu. Pondelčania sa o pánov nestarali, nezáviseli od nich, ako Rimabrezovania. Šli do Čerenčian k seniorovi Krnovi, tam sa dozvedeli aj meno; potom na Hrachovo k Markovičovi, ten im to, rozumie sa, tiež prichválil. Koncom novembra dostal som od seniora Krnu list, aby som v II. adventnú nedeľu šiel odbaviť služby božie na Pondelok. Nevedel som, kade ta ísť. Neviem ani, kto ma upravil na cestu, a ja zasa sobral som sa s Paľkom Sokolovie ešte v piatok cez poludnie do Lučenca na noc. Odtiaľ včas ráno cez Pincinú a Ožďany dobrou hradskou, ale z Oždian hore Suchánskou dolinou cez Hrnčiarske Zalužany, veľkú, bohatú katolícku obec, potom cez vŕštek Vápno biedne sme šli, až sme videli pred sebou dve veže, jednu katolícku suchánsku, druhú evanjelickú pondelskú. Bolo to 8. decembra v katolícky sviatok nepoškvrneného počatia Panny Márie. Zo Suchej šly celé zástupy z kostola, tu Zalužanci, tu Sušanci. Okolo pol jednej prešli sme cez Suchú na cestu, ktorá ju delí od Pondelku, tam hneď nad cestou stojí kostol, fara i škola.

Vedel som, že fara bude prázdna, hľadal som učiteľa. Našiel som starého pána, ktorý ma zaviedol záhumním ku kurátorovi Grajzingerovi. Jeho otec, myslím Dobšinčan, priženil sa bol na Pondelok ako kováč ku kováčovej dcére. Syn už bol roľníkom, len trochu spustený. Keď sme vošli, pozrel na mňa, vytiahol z truhličky zlatovku a vybehol von, ale o chvíľu pribehol so smiechom. Vraj sa nazdával, že som suplikant, preto poslal nevestu premeniť peniaze. Ale počul, že som ja ten pán kaplán, čo mal prísť odbaviť služby božie. Hneď nás zaviedol do komory, kde bol prikrytý stôl. Doniesli klobásy s kapustou a my s p. učiteľom Jurom Andrášikom prisadli sme a jedli. Kurátor Grajzinger mal dve dcéry a syna, nedávno ženatého. Staršia dcéra bola vydatá v blízkom susedstve za Pavlom Rajnákom, mladšia za Kolimárom na Poltári. Táto vnímavá duša bola chorá a liečila sa pri otcovi. Večer sme spievali adventnú pieseň „Buď pochválen Bůh věrný“. Dopytovala sa, čo znamená tretí verš zo spevníka vynechaný: „Abramuv plod, syn panny, Jákobovo spasení, Sílo a Immanuel přišel, jak přijíti měl.“ Vysvetlil som jej a ona s vďakou prijala. Ale, tak sa zdalo, okrem nej nikto sa v dome o také veci nezaujímal. Kurátor sa vytratil z izby, šiel do konice (Pondelčania volajú to chlievom) k môjmu kočišovi a dopytoval sa ho, či hrám na husle a či chodím na poľovačku. Iste z naloženia iných chcel vedieť, či nebudem ako chudák Kitšiny, znamenitý huslista a muzikant. Vedel dobre hrať smutnú pieseň Cigánov z Veľkej Idy, ktorú vraj ani jeden Cigán nechce hrať, lebo ich upomína na smutnú udalosť. Kurátor bol druhý raz ženatý, vzal si staršiu od seba vdovu po akomsi juhásovi, ináč úslužnú, pracovitú osobu, ale sotva vedela i čítať, do chrámu málo chodievala, keď s prvým mužom bývala na pustatine. Syn Pavel, o ktorom neskoršie azda bude reč, držal sa príkladu otcovho, a jeho mladá žena šla spať k svojim rodičom, lebo sa žalovala, že ju hlava bolí.

V nedeľu ráno o 9-ej bola spoveď, o 10-ej služby božie. Milo ma prekvapil plný, pekný spev, nie taký nechutný, ťahavý, ako na Sennom, preto sa i mne dobre liturgovalo a kázalo. Cítil som sa ako doma, i ľudia boli prívetiví. Ako cenzor bol oždiansky farár Lúcze, starý, tichý pán, ktorý po obede u kurátora odišiel domov. Ja som ostal odbaviť večiereň (v Nitre volajú to nešpor) a po večierni šiel som navštíviť bývalého farára Kitšinya, ktorý býval v ženinom dome. Vzal si vdovu po majetnom roľníkovi. Privítal ma slovami adventnej piesne (Věříme…): „A když jsme přišli na zkázu.“ Odpovedal som mu ďalšími slovami: „zas připustí k milosti“; myslel som na nápravu života a možnosť počestnej výživy, ale, bohužiaľ, nesplnilo sa ani jedno, ani druhé. O niekoľko rokov našli ho vo včelíne mŕtveho; hovorilo sa, že sa stal samovrahom. Večer sišli sa u kurátora prednejší občania pondelskí. Starý Pavel Caban, ktorý svoje hospodárstvo bol už odovzdal svojmu synovi Jurovi, vyučenému kováčovi, ako vôbec Cabanovci, ináč Gajdáčovci, boli kováči a z toho nadobudli i majetky. Syn Juro nebol doma, preto prišiel otec s dvoma zaťmi, Michalom a Jánom Ďurásom; Ondrej Zachar, rychtár, Pavel Rajnák, kurátorov zať, a, rozumie sa, starý pán rechtor. Zasadli sme okolo stola a začal sa rozhovor. Bola to druhá skúška. Starý Caban predkladal otázky z Písma svätého, a veru ma inak vyobracal, ako pred dvoma rokmi páni cenzori pri kandidačnej skúške; mal som na čo odpovedať, ale vopred som si ho získal tým, že som bol navštíviť Kitšinya, ktorého manželka bola vdova po jeho synovcovi. Opýtal som sa, či niečo čítajú. Michal Ďurás odpovedal s figliarskym úsmevom: „Čítame Svornosť.“ To bol na zavedenie Slovákov vydávaný, vládou podporovaný časopis. Ja som sa uškrnul a povedal: „Tak ste dobre opatrení!“ Tu sa môjmu Ďurásovi vyjasnila tvár, riekol: „Tak sa oni Slovák!“ Hneď sme sa stali bližšími. Slovenské povedomie niektorých Pondelčanov pochodilo od oboch vysúdených farárov. O Stamecovi pri všetkom jeho lakomstve vedeli cirkevníci, že je dobrý Slovák. Šiel s Markovičom ešte i do Martina na matičné shromaždenie. Kitšiny predplácal „Národnie noviny“ a dával ich čítať i cirkevníkom, najmä Mišovi Ďurásovi. Janko Ďurás hovoril, že jeho len troma rokmi predtým zomrelý otec vyhrážal sa pomaďarčeným pánom: „Počkajte len, veď vy ešte budete tajiť, že viete maďarsky!“ Pravda, i na Pondelku našli sa ľudia, pyšní na to, ak vedeli maďarsky, a maďarčina bola im potrebná, lebo ako hrnčiari chodili s hrncami na Dolnú zem a odtiaľ dovážali za hrnce pšenicu a kukuricu. O tom neskoršie.

V pondelok ráno odišiel som z Pondelka popri šťavici (medokýši), kde bola trochu schodnejšia cesta, ale blata dosť. Po ceste hovoril mi môj kočiš Paľko Sokolovie, že ma veru iste vyvolia, ale ja som sa naučil z príkladu rimavsko-brezovského, že je všeličo možné, a ešte keď som vedel, že predo mnou bol už tam Samuel Hánes, kaplán tisovský. Ale on úfal sa fare tisovskej po smrti svojho principála Štefana Liptáka, ako sa i stalo. Za mnou mali prísť ešte dvaja, Samuel Löffler, Rimasoboťan, za ktorého robili stoliční páni a koalícia na Selci a Váľkove, a môj potomný dobrý priateľ Janko Vansa, ktorý by svoju nemeckú faru v Malej Lomnici vďačne bol zamenil za slovenskú. Pondelčania, ktorí ma navštívili u kurátora, spomínali síce, že by bolo treba odpísať tým dvom pánom, aby sa neunúvali, ale ja som ich od toho odhovoril, že by to bola pre nich potupa, keď už iste pán senior ich povolal, aby prišli. S takýmito výhľadmi-nevýhľadmi šiel som na Senné cez Lučenec, kde ma čakal otec. Náročky prišiel z Ľuboreči, aby zvedel, ako som pochodil na Pondelku. Povedal som mu a on sa trochu potešil. Doma som vyrozprával všetko, ako sa mi vodilo, ale som veľké nádeje nevzbudzoval, aby nebolo zasa sklamanie. Tým viac povedal môj kočiš Paľko, lebo pokladal vyvolenie za isté.

Vianoce sme prežili v tichom očakávaní. Dal som matke prvý vianočný dar — Baltíkovu „Studnicu vody živej“ — a napísal som do nej slová ap. Pavla Fil. 4, 6: „O nic nebuďte pečliví, ale ve všech věcech skrze modlitbu a poníženou žádosť s díkůčiněním prosby vaše známy buďte Bohu.“ Nebolo vtedy telefonov a tak zprávy neskoro dochádzaly, a keby aj, nebolo ich ešte, lebo voľba bola ustanovená na 31. december, o čom som však nevedel. V ten deň, ako v posledný večer roku, sedeli sme okolo stola piati: matka so sestrou, ujček s dcérou, najmladšia Linka azda nebola doma, a ja. Večerali sme ticho, bez slova, každý myslel svoje. Pri konci večere zrazu vstal ujček od stola a zčiastky rozčuleným, zčiastky smutným hlasom povedal: „Aj, to som ešte nevidel, aby piati ľudia pri stole bez slova sedeli“, a odišiel do svojej izby. Nebol div, že sme sedeli bez slova; sám ujček, ináč shovorčivý, prežíval ťažké časy vdovstva, a k tomu mne by bol doprial, aby som dostal faru a živil rodičov, ale nechcel byť bezo mňa, lebo keď sme sa i kedy-tedy podohadovali a ja som bol oproti nemu bezohľadný, vážil som si ho a on ma miloval ako syna. Nikdy som nevedel nadpriadať reči a vtedy mi nebolo do rozhovoru. Matka cítila smutné položenie celej rodiny, preto na rozhraní roku mlčky čakala, čo prinesie budúcnosť. Takto sme všetci netrpelive čakali, a Pán sa už bol postaral o všetko. Matka mala obyčaj, že na Sylvestra skôr, ako si ľahla, vzala kancionál, otvorila ho a beztoho, aby pozrela, čo sa jej otvorilo, poznačila si to miesto a odložila knihu. I v ten večer urobila to isté, ale aj sestra poznačila, čo sa jej otvorilo. Na Nový rok ráno obe hľadaly, čo maly poznačené. Matka našla si pieseň: „I proč se tak rmoutíš?“ — sestra: „Poruč Bohu své cesty“ — znamenia božie!

Na tretí deň po Novom roku — bol, myslím, štvrtok — ráno okolo 7-ej zaklopal niekto na oblok mojej záhradnej izbičky. Keď som sa ohlásil, počul som hlas sestrin: „Vstávaj, Miško, prišli Pondelčania!“ Prvé moje slová boly k nej: „Vidíš, Marinka, poruč Bohu své cesty!“ Skoro som sa obliekol a šiel vítať vzácnych hostí, Michala Ďurása a Grajzingera. Oznámili mi, že som temer jednohlasne vyvolený a oddali mi nie síce vokátor, lebo ten nebol ešte hotový ale takrečenú špecifikáciu, t. j. soznam dôchodkov, s podpisom seniorovým a s poznámkou, že aj pred doručením vokátora môžem zaujať faru. Pondelskí poslovia rozprávali o voľbe, konanej 31. decembra. Viedol ju hrachovský farár Markovič. Prišiel síce i selčiansky feršter koalicionálny Bérczy, ktorý i tam chcel robiť nátlak na Selčanov a Váľkovčanov v prospech panského kandidáta Löfflera. Ale na oslovenie selčianskeho prvého gazdu, Michala Síkoru Brycháča, predseda voľby Markovič vykázal Bérczyho ako katolíka z konventu. Potom už voľba šla hladko. Löffler dostal 6 selčianskych hlasov, Janko Vansa 2, ja 90. Löffler stal sa profesorom v Nyiregyháze a Janko Vansa tiež prišiel na svoje. O 3 roky vyvolili ho za farára v jeho rodisku, na Pílu, kde sa zišiel ako kus chleba. Začala sa jednačka, kedy mám prísť na Pondelok. Pondelčania durili, aby som prišiel čím skôr. Dohodli sme sa, že prídem o týždeň. Z Pondelku maly prísť štyri vozy, jeden pre mňa s rodičmi, tri pre rodičovské náradie, lebo ja som nemal ničoho, ani za čo kúpiť. Pred odchodom zo Senného požičal som si prostredníctvom ujčekovým od Baranov z Brusníka 100 zl. a prvý môj podpis ako pondelského farára bol na dlžobnom úpise — smutné znamenie!