Zlatý fond > Diela > Rozpomienky a pamäti II


E-mail (povinné):

Michal Bodický:
Rozpomienky a pamäti II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Andrea Kvasnicová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Katarína Tínesová, Ľubica Pšenková, Daniela Zubcekova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 71 čitateľov

I. Z Malohontu do Nitry

Ťažko sa priberám písať ďalšie rozpomienky, najmä o odchode z Pondelku a príchode do Krajného. Darmo je: na Pondelku strávil som svoju mladosť, ktorá i vtedy, keď je trpká a plná smutných rozpomienok, ľahšie sa prenáša, ako neskorší prísny život v dospelom veku. A potom v Malohonte poznal som len dvojakých ľudí: priateľov a nepriateľov, alebo inak zásadných priateľov a nepriateľov; nepravých, závistlivých priateľov poznal som v Nitre, kde boli samí priatelia podľa zásad, ale rozhodovaly osobné ohľady, mne do tých čias neznámy pochop. V Malohonte bolo nás Slovákov málo a osobné záujmy sa nekrižovaly, hľadeli sme na vec, nie na osoby. V Nitre bolo viac ľudí a málo tuleňov; ja som síce za tuleňmi veľmi nepachtil, ale vohnali ma do toho a často viedli, kam som sám nechcel.

Až do r. 1889 bola pre mňa Nitra terra incognita, neznáma zem. Neviem, ako, prečo, dohovorili sme sa s Jurkom Janoškom, vtedy ešte jasenovským farárom, že pôjdeme do Trenčína a Nitry; ani to neviem, kde sme sa sišli, či som išiel až do Jasenovej a či sme sa sišli na Vrútkach, ale našli sme sa odrazu v Žiline a odtiaľ v Púchove, kde sme vysadli. Neviem, či vtedy už bol nejaký most cez Váh; terajší železný ešte nebol. Možno, že sme sa previezli na kompe. Obdivovali sme ešte zo železnice dva chrámy, katolícky starý, s neforemnou hrubou vežou, a pekný, nový evanjelický, stavaný v gotickom štýle, pomník obetivosti púchovských evanjelikov a neúnavnej horlivosti púchovského vtedajšieho farára L. Žambokrétyho, ktorý vedel nasbierať značné sumy peňažných darov v Nemecku už i preto, že ešte len pred polstoročním evanjelikov Púchovskej doliny kruto prenasledovali, ako by nebolo bývalo tolerančného patentu a zákona z r. 1790/91. Stred oboch chrámov stála židovská modlitebnica; pre mňa neobvyklý pohľad, lebo som do tých čias okrem lučenskej a ďarmotskej nič podobného nevidel. Táto modlitebnica a modlitebnica v Lúkách, ktorú nám na druhý deň ukázal priateľ Pavel Zoch, ukazovaly nám, že sme prišli do kraja, kde je moc v rukách židovských, čo mi bolo divné.

V Púchove šli sme, rozumie sa, na faru a Žambokréty, ako dobrý gazda, ktorý mal svoje kone, dal nás zaviezť do Záriečia k Pavlovi Zochovi. I tam bolo čo pozerať a obdivovať, najmä nevídaný kroj, pôvodný slovenský, keď v Malohonte sa už všetko panštilo. Boli by sme mali ísť i do tretej cirkvi v Púchovskej doline, na Lazy, kde bol farárom Martinčan Švehla, ale nebolo času, lebo sme mali ísť na seniorálny konvent do Trenčína, pravda, len ako hostia. Ja som mal seniorálnych konventov až po krky. Práve na poslednom, malohontskom v Rimavskej Sobote, boly ostré osobničkárske škriepky, bola reč o Hnúšti a mali sme aj iné otázky. Ale zato vďačne som išiel do Trenčína peknou považskou dolinou.

Na samom konvente prekvapily ma dve veci. Všetko tam šlo slovensky, ešte i taký tuhý Maďar, ako Décsy, hovoril slovensky a tým si získal priazeň konventu tak, že ho vyslali na dištr. konvent; zle sa však odmenil svojim vysielateľom, lebo tam nadal slovenskej väčšine do panslávov, za čo mu Matúš Dula zavolal: „Visszavonni vagy ki!“ (Odvolať alebo von!) Chudák Geduly mal čo tíšiť a vyrovnávať. Druhá vec bola, že tam všetky veci v tichosti sa vybavily. Ako by aj nie! Seniorom bol Holuby a sen. dozorcom Dohnány, obidvaja tichí, chladnokrvní ľudia. Na označenie toho, v akom duchu sa v Trenčíne rokovalo, nech slúži toto: Neviem, či sa to stalo pred a či po tom konvente r. 1889, bol v jeden deň konvent trenčianskeho seniorátu v Trenčíne a nitrianskeho v Novom Meste, teda v susedstve. Nitranci ešte rokovali a senior trenčiansky Holuby došiel s hotového svojho konventu medzi nich. Opýtal sa ho ktorýsi z nitrianskych bratov: „Ako je to, že ste vy tak skoro skončili konvent?“ A Holuby svojím žartovným spôsobom odpovedal: „My všetci naraz hovoríme.“ To bola malá upomienka na často siahodlhé otvárajúce reči a ešte dlhšie zprávy, ktoré sa i tak v zprávach jednotlivých referentov opakujú, tak že ani na krátku výmenu myšlienok niet času. Najmä na sen. konventoch vyslanci cirkevných sborov málokedy vedia, o čo ide, a len čakajú, ako pri dlhej kázni, kedy sa povie Amen.

Na trenčianskom sen. konvente bola reč o vydaní Holubyho dejín seniorátu trenčianskeho. Vyslali výbor na ich prezretie. Ja som sa toho hneď zľakol, lebo keď sa na posúdenie nejakého diela úradne vymenúva výbor, obyčajne sa celá vec odkladá ad acta alebo ad calendas graecas. Od tých čias prešlo 40 rokov, pôvodca rukopisu i všetci členovia výboru odpočívajú v Pánu a sám rukopis je, ak sa nemýlim, v Tranovského knižnici. Čo tam vyleží? Škoda, že náš Holuby nemal keď nie syna, aspoň zaťa kníhtlačiara, ako Lad. Paulíny Bežu, ktorý sa nebál vydať „Dejiny superintendencie nitrianskej“, a náš Janko Slávik tiež sa nebál vydať obšírne dejiny zvolenského seniorátu. Kdeže sú ostatné senioráty? Novohrad, Gemer, Malohont, Liptov a i.? A kto opíše novšie časy? Na nás starých sa mladí darmo odvolávajú; naša práca bola iná a ich je iná. Nech sa nám naši bratia Česi neposmievajú, že nevládzeme spracovať vlastné dejiny, že nám musia pomáhať oni; bohužial, v tom posmešku je mnoho pravdy.

Z Trenčína poberali sme sa do Nitry a tu prvá zastávka bola v Novom Meste nad Váhom. Tam nás mal čakať z poverenia priateľa Jula Markoviča dr. Pavlík, ale nemohol, lebo začal sa bol obzerať na pánov. Prišiel druhý dobrý priateľ, Štefan Hrušovský, advokát, bývalý žiak revúcky, zať Viliama Paulínyho Tótha. Jeho vdova dosiaľ (1932) žije pri svojej dcére Oľge Šoltésovej v Bratislave. Zo synov žijú dvaja: Igor, poslanec, a Ján, spisovateľ. Tento náš sprievodca zaviedol nás cez zástupy novomestských Židov do Bziniec k priateľovi Karlovi Borsukovi, farárovi, rodákovi zo Skalice. Tak sme už boli v slávnej, pamätnej Nitrianskej. Prenocovali sme u Borsuka a poobzerali sme si pekné Horné a Dolné Bzince. Tam začínajú sa už kopanice (vo Zvolene lazy, v hornej Trenčianskej foľvarky, v Čechách samoty). Bzince sú pôsobište Jána Lešku a rodisko spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej, dcéry tamojšieho učiteľa K. Riznera.

Na bzinskom voze previezli sme sa cez Lubinu, rodisko Holubovcov, ale veru neviem, či sme sa tam zastavili, lebo sme sa ponáhľali cez Starú Turú na Myjavu. Je toto podjavorinský kraj, lebo nad ním sa vznáša ani nie tak príliš vysoká (968 m) ako význačná Javorina. Na Starej Turej mali sme dvoch Revúčanov, farára Čulíka, ktorý bol v Revúcej i žiakom i profesorom, a učiteľa Gustáva Schmida, ktorý bol tam viac rokov výpomocným profesorom, ale o tom už bola reč.

Predchodcom Čulíkovým bol August Roy, otec Royoviek, troch dcér: Kristíny, Maríny, Boženy. Štvrtá, Ľudmila, vydala sa za Čulíka. Tri prvé začaly na Turej rozširovať pohyb nazvaný „Modrý kríž“, namerený najmä proti opilstvu, potom — nechcem súdiť, čou vinou — obrátil sa i proti kňazom a proti úradnej cirkvi, bohužiaľ, často nie bez príčiny. Ako to však obyčajne býva pri podobných pohyboch, so zlým zavrhuje sa i dobré. Kristíne Royovej treba uznať najmä dobrý spisovateľský talent. Jej poviedky, v ktorých nenasleduje proticirkevnú tendenciu, ako na pr. „Bez Boha na svete“, zaslúžia, aby boly v státisícich exemplároch rozširované, najmä medzi mládežou. Táto poviedka preložená je do 14 rečí a v Nemecku vyšla v 14. vydaniach. Potom obdivovať prichodí jej silnú vieru, ktorá plodí ovocie lásky. Čo sa v našej cirkvi nahovorí, nauzaviera o vnútornej misii, diakonu: Kristínka Royová nesvoláva porady, poradí sa v modlitbe so svojím Pánom a koná. Kto chce vidieť, čo koná, nech ide na Starú Turú a presvedčí sa. Tretie, čo z tohoto pohybu vyplýva, je, že všetci, ktorí sa k nemu pripojili a sú rozosiati po celom Slovensku, sú kontrolou náboženského života v cirkvi a najmä života kňazov, čo ja oboje pokladám za dobrú vec v takej cirkvi, ako je naša, kde sa na cirkevnú kázeň veľmi málo dbá.

Zo Starej Turej šli sme dobrou, ale vŕškovatou hradskou na Myjavu; bolo sa na čo dívať. Na sever Javorina a pod ňou rozosiate kopanice turanské a myjavské, na juh Bradlo, ktoré sa stalo povestným mohylou nášho hrdinu dr. Milana Štefánika. Pravda, keď sme my tade šli, bol Milan malým chlapcom na fare košarišskej. I tu naplnily sa slová nášho A. H. Škultétyho: „Aj svet často netuší, čo z mladých zkvitne duší!“ Na Myjave nenašli sme nášho hostiteľa Jula Markoviča doma; pripravil nám milé prekvapenie, lebo vystrojil vychádzku do blízkej hôrky. Shromaždil tam priateľov myjavských i z okolia. Náš sprievodca, p. Kyselý, zaviedol nás do milej spoločnosti pri vatre, na ktorej sa piekla zbojnícka pečienka. Boli tam: Viest, Klempa, Jurenka z Myjavy, Štefánik z Košarísk a Boor z Krajného. Možno, že boli tam viacerí z Myjavy, možno, že i Janko Valášek a Cádra, ale iste bol tam židovský lekár Kohn, ktorý sa neskoršie dal pokrstiť, aby si mohol vziať za ženu vdovu po sudcovi Prónaym. Ten si tam vyspevoval: „Ej, kone, kone, kone vrané, zajali vás Gajarané!“ Pravda, vyslovoval tvrdo, myjavsky.

Z Myjavy urobili sme si s Julom Markovičom vychádzku do Senice cez Turú Lúku, kde sme našli faru prázdnu. Peknou dolinou popod zrúcaniny povestného zámku Branča, pre zveľatok i nivočenie našej cirkvi takého pamätného, popri Hurbanovej studničke došli sme do Sobotišťa, povestného habánmi, a ďalej otvorenejším krajom cez Sotinú do Senice k dr. Ľudovítovi Šimkovi, v ten čas mladému lekárovi, dnes, pravda, už starcovi a dištriktuálnemu dozorcovi. Tam sme sa ohlásili. Ale ako by sme boli mohli obísť povestného sberateľa našich knižných pamiatok, Jána Mocku v Čáčove? Šli sme ta vidieť ho a poshovárať sa s ním. Dostať sa k nemu bolo ľahko, ale dostať sa od neho, keď sa vždy nadpriadaly nové a nové reči, bolo ťažšie. A tu skrsla temer škriepka medzi ním a priateľom dr. Šimkom, ktorý si nás reklamoval pre seba. Konečne zvíťazila mladá sila. Rozlúčili sme sa s Mockom tak, že na druhý deň ráno príde do Senice, aby sme šli spolu do Prietrže.

Neviem, prečo sme nenavštívili národného obhájcu Štefana Fajnora; iste nebol doma, lebo v lete naši nitrianski národovci chodievali do Luhačovíc pookriať na duchu, nadýchať sa voľnejšieho vzduchu. V Prietrži boli sme, pravda, u nášho cirkevného historika, Hurbanovho osobného priateľa, Ladislava Paulínyho, obdivovali sme pamätný, hoci neúhľadný artikulárny chrám a pod ním kryptu, v ktorej sa mŕtvoly dlhé roky udržaly v dobrom stave. Keď starý chrám zrúcali a postavili nový, kryptu zahádzali.

Museli sme z Prietrže ďalej, lebo sme mali pred sebou dlhú cestu, na Brezovú, kde sme seniora Jána Lešku nenašli doma. Bol tiež v Luhačoviciach. Kaplán Quotidian, neskorší farár skalický, odprevadil nás na Košariská, k Pavlovi Štefánikovi, ktorému už vtedy pri hojnom požehnaní detskom fara bola pritesná a na dôchodok malá. Ale jednako z biednej fary, bez kongruy, vychoval 5 synov a 4 dcéry. Z čoho? Na to niet odpovedi, iba ak z tajného fondu nepochopiteľnej milosti božej.

Neskoro v noci prišli sme na Myjavu. Bola sobota, ráno. Pravda, v nedeľu šli sme do chrámu, ktorý nás oboch prekvapil svojou jednoduchou veľkosťou a množstvom ľudu. Kňaz Ladislav Vannay, u ktorého bol kaplánom neskorší farár a senior Paľko Sekerka, bol dobrý administrátor, i dobrý rečník, ale chcel všetkým vyhovieť, i ľudu i pánom, myslím, maďarským úradom, a to sa nedalo. Ako sa neskoršie sám sťažoval, páni ho nadužívali a sebe tým neosožil.

V pondelok pobrali sme sa do Krajného k Ľud. Boorovi. Pravda, nevedel som, že o šesť rokov bude Krajné moje bydlisko za celých 25 rokov; veď Boor bol mladší odo mňa a na to nikto nemyslel, že by odišiel zo svojho rodiska, lebo i jeho otec bol tam farárom. Boorovská rodina pochodí z vrbovských kopaníc od Boorov alebo, ako ich tiež volali, Borákov. Boorovci boli nadaní ľudia, ale život brali naľahko; takýto bol i Lajko Boor, človek vtipný, rečník znamenitý, liturg výborný, ale bez hlbšieho základu. Nechcem ďalej hovoriť o ňom, stojí už pred božím súdom, lebo umrel už ako farár v Naďlaku pred niekoľkými rokmi. Do Krajného došiel i Štefánik z Košarísk; dobre poznal cestu, veď sa v Krajnom narodil. Práve vtedy dostavili novú faru, podľa Leškovho plánu, lebo Leška dal postaviť a či prestaviť faru v Bzinciach a podľa toho modelu staval i Boor v Krajnom. Pravda, okolie fary bolo zapustené, to prišlo do terajšieho poriadku až za môjho pobytu v Krajnom. Obzreli sme si na vŕšku postavený artikulárny chrám, a tak sa mi zdá, že som tam i akési dieťa pokrstil. V utorok ráno odviezol nás Boor na svojich koňoch cez Vrbové, kde bol vtedy farárom Košacký, do Piešťan na železnicu, odkiaľ sme potom išli všetci do Bratislavy na dištr. konvent: Janoška a Boor ako poslanci svojich seniorátov, ja ako hosť. Bol to posledný konvent biskupa Gedulyho, lebo nasledujúceho roku umrel (1890).

Pomery v dištrikte preddunajskom boly také, že väčšina slovenských piatich seniorátov (Nitra, Trenčín, Turiec, Orava, Liptov) stála proti trom maďarsko-nemeckým (bratislavský mestský, bratislavský stoličný [miešaný, trojrečový] a mošonský). Ale už o päť rokov peštianska synoda (r. 1891 — 1894) „upomernila“ dištrikty tak, že z prirodzenej väčšiny urobila menšinu, a naopak, lebo pri preddunajskom dištrikte ponechala len Nitru a Trenčín, Turiec pripojila k banskému, Liptov a Oravu k potiskému dištriktu, kam prislúchal i novonadobudnutý, od sedmohradských Sasov vzatý brašovský seniorát, tak že potiský dištrikt siahal od oravskej Magury až po sedmohradské Karpaty, alebo podľa miest od Kubína po Brašov. To sa volalo „upomernenie“ (arányosítás). K preddunajskému dištriktu miesto takto oddelených seniorátov pripojili neurčitý Tekov, slovenský Hont a slovenský Novohrad, pravda, zaisteno maďarsko-vlastenecké, a aby bola vlasť celkom spokojná, zo zadunajského dištriktu vzali a k preddunajskému pripojili bielo-komárňanský seniorát s násilne pomaďarčeným Velegom a smutnej pamäti Oroslánom. Nezabudnime štyri mená: Moštenan, Cablk, Bartoš, Novomestský. Ale roku 1889 preddunajský dištrikt bol ešte v starej podobe, ukazovaly sa však už isté znaky klátivosti, ktorú zapríčinil poľutovaniahodný Baltík. Večer pred konventom bola v hoteli Royal porada slovenskej väčšiny pod predsedníctvom Dohnányho a Baltíka, kde sa o hlavnejších predmetoch dohovorili: z Nitry Leška a Boor, z Trenčína okrem Dohnányho Holuby a Porubský, z Turca Mudroň, Horváth a Dula, z Oravy Janoška; iných som si nezapamätal. Na druhý deň na konvente hlavným predmetom bola Mudroňova cesta do Moskvy. R. 1885 slávili Rusi 1000 ročnú pamiatku svojho pokresťanenia. Boli pri tom zástupcovia všetkých slavianských kmeňov; zo Slovákov šiel ta Pavel Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty. Možno, že bol tam i niekto i z našich turčianskych šefraníkov, ktorým do Ruska bolo ísť ako do susedov. Štátne úrady sa nepozastavily nad tým, vydaly pasy, ale tým viac rozhorčili sa vlasteneckí koryfei evanjelickí. Gen. konvent nariadil, aby preddunajský dištrikt proti Mudroňovi, ako sen. dozorcovi turčianskemu, disciplinárne zakročil. O tomto uzavretí gen. konventu bola reč na preddunajskom dištrikt. konvente. Slovenská väčšina bola tej mienky, že takýmito vecmi cirkevné shromaždenia nemajú sa zaoberať, lebo je to čisto politická vec. Maďarsko-nemecká menšina chcela disciplinárku, vraj je to i tak len kanape-proces, ako sa jeden pán z Liptova (Plathy) vyslovil. Prišlo na hlasovanie. Oba bratislavské senioráty i s mošonským hlasovaly za disciplinárku, Nitra, Turiec, Orava a Trenčín, kde sa pán Décsy po lekcii, ktorú dostal od Dulu, utiahol, proti disciplinárke. Prišiel poriadok na Liptov, odkiaľ boli poslanci z kňazov: Baltík, Kmety a Čobrda, zo svetských Plathy a ešte niekto z vlasteneckých zemanov. Títo, pravda, hlasovali za disciplinárku, Kmety, Čobrda proti. Rozhodnúť mal Baltík. Vstal a povedal, že nechce, aby do Liptova vnesený bol svár, preto nehlasuje, a tak liptovský hlas odpadol. To síce na výsledku hlasovania nemenilo, ale ukázala sa budúca perspektíva. O dva roky za biskupstva Baltíkovho Liptov hlasoval za synodu a tým sa umožnilo konanie synody i s formálnej strany. Nebolo v preddunajskom dištrikte väčšiny, ktorá by bola mohla právoplatne protestovať proti synode. Preto bolo pochopiteľné rozhorčenie našich proti Baltíkovi, a keďže sa predvídalo, že Geduly nebude dlho, lebo sa zaoberal myšlienkou, že zaďakuje, a len ho naprosili, aby na tomto konvente (1889) nezaďakoval, bola vo výhľade blízka voľba biskupská. Naši v rozhorčení shovorili sa, že na Baltíka, hoci uznávali jeho súcosť, nebudú hlasovať. Okrem Baltíka s našej strany boli možní ešte dvaja kandidáti: Leška a Holuby. O Leškovi sa viac po kútoch ako verejne všeličo povrávalo, o Holubym sa vedelo, že by sa od biskupstva všemožne odhŕňal. Toto spomínam na osvetlenie situácie, v akej sa nachodili Slováci preddunajského dištriktu. Geduly v čas dištr. konventu povolával seniorov na obed, tak bolo i teraz. Stalo sa, že ostali tam naostatok: Baltík, Leška a Trsztyénszky. Geduly povedal: „Vo vás troch vidím svojho nástupcu v biskupstve.“ Baltík sa začal vyhovárať, že akoby, čoby! Leška sa diplomaticky uškrnul a Trsztyénszky spravil nediplomatickú grimasu.

Toto bol môj prvý konvent v preddunajskom dištrikte; myslel som, že bude i posledný, ale nebol. Neminulo ani desať rokov a prišiel som do Bratislavy ako poslanec nitrianskeho seniorátu na dištriktuálny konvent zasa. Pravda, pomery sa už boly dôkladne premenily.

Cesta Mudroňova do Moskvy prišla do reči i na najbližšom generálnom konvente, kde chceli z toho ukovať priestupok proti vlasti a cirkvi. Mudroň bránil sa skvelou rečou; medziiným spomenul, čo by sa bolo stalo, keby taký veľký národ, ako sú Rusi, boli sa stali mohamedánmi, čo bolo možné, lebo knieža Vladimír vyberal si z troch náboženství: kresťanského, židovského a mohamedánskeho. My ako kresťania máme byť vďační Bohu, že sa Rusi stali kresťanmi. Zadunajský dištr. dozorca Radó, iste pod vlivom obrannej reči Mudroňovej, narádzal, aby sa celá vec sňala s denného poriadku, a väčšina konventu pripojila sa k jeho návrhu. Gen. dozorca barón Prónay voľky-nevoľky vyslovil to ako uzavretie, ale rozhnevaný vykríkol: „Quousque tandem abuteres!“ — čo na strane prítomných Slovákov vyvolalo veľkú búrku a Matúš Dula proti takým výrazom energicky protestoval.

Vrátil som sa z Nitry, Trenčína, Bratislavy domov, videl som kus pre mňa nového sveta. Doma čakaly nové boje. Seniorálne predstavenstvo Czéner-Ruthényi sa vyžilo. Czéner bol ťažko chorý (epileptik), stál pod vlivom svojho kaplána Hozneka; Ruthényi dal sa komandovať sobotským alebo vôbec gemerským pánom, jeho našepkávačom stal sa gemerský senior Terray, tak že malohontský seniorát stal sa filiálkou gemerského. Pri voľbe seniorálneho predstavenstva r. 1890 vypadli obidvaja z voľby; za sen. dozorcu vyvolili jednohlasne Aladára Kubínyiho, kráľovského fiškusa, neskoršie predsedu sedrie. Hlasovali sme na neho i my Slováci, lebo sa ukazoval ako človek, ktorý má cit pre právo a pravdu. Za seniora sme volili my Slováci Markoviča, protivná strana sobotského Glaufa, ktorý všelijakými fígľami dostal jednohlasovú väčšinu. Ja som, pravda, v senioráte najviac zavadzal, chceli sa ma striasť, začali proti mne pohon pre brošúru: „Čo sa robí v cirkvi ev. a. v. v Uhorsku?“ Ale brošúra vyšla anonymne a či pseudonymne a bola vlastne len súhrnom toho, čo bolo uverejnené v Cirkevných listoch, v Nár. novinách a inde. Nikto nežaloval, ako proti celej brošúre nikto nezačal tlačovú pravotu a tak nikoho nestíhali a nepoškoďovali. Nevidel som príčiny, prečo by som sa mal vydať do rúk zúrivým nepriateľom. Keď toto zlyhalo, našla sa druhá príčina vykonať na mne svoju vôľu: klenovská voľba, o ktorej už bola reč. Hoci okrem niektorých, od koalicionálnych i stoličných pánov odvislých, podkupných občanov celá cirkev bola za mňa, pod zámienkou, že sa za mňa kortešovalo, vytvorili ma z kandidácie, čo som ťažko niesol, lebo takého pohanenia som si nezaslúžil. Senior Glauf i v Trsztyénszkeho „Egyházi Lape“ i verejne na seniorálnom konvente osvedčil síce, že na mne niet viny, ale mojím vytvorením boli potrestaní takí moji straníci, ktorí sa dopustili protizákonných skutkov, že kortešovali, hoci nikoho neťahali na zodpovednosť a nikomu sa nič nedokázalo. Temer ľutujem, že som spálil všetky listiny, ktoré sa týkaly Klenovca, najmä môj protest proti vytvoreniu z kandidácie. Boly by to poučné a výstražné veci pre dnešné i budúce pokolenie. Ostatne o Klenovci dosť sa popísalo v Janoškových „Cirkevných listoch“ z týchto rokov (1887 — 1891).

Keď je reč o obnovených Cirkevných listoch, spomeniem, že keď r. 1883 prestala vychodiť „Korouhev na Sionu“, vydávaná Michalom Boorom a Jánom Leškom, pre veľký nátlak so strany nitrianskej stoličnej vrchnosti, ostali sme bez cirkevného časopisu. Ako dávny priateľ Janoškov často som sa shováral s ním i písal mu o potrebe časopisu, až konečne na základe vzájomného dohovoru napísal som do Nár. novín otvorený list, v ktorom som ho vyzval, aby sa chytil práce. Šiel do Martina, vyjednával s martinskými národovcami, ktorí garantovali zaokryť nahodilý schodok, a práca sa začala. Ja som podľa možnosti posielal svoje príspevky; pravda, vtedy nebolo honorárov, všetko sa konalo z cirkevno-národnej horlivosti.

Tu sa musím zmieniť o osobnom pomere k Janoškovi. Boli sme dobrí priatelia, ale sme sa častejšie i podožúvali, a to tak, že niekedy mal pravdu on, niekedy ja, a niekedy, ako to medzi ľuďmi často býva, ani jeden. Žili sme tak, ako bol sám označil svoj pomer k Jánovi Šimkovicovi pri istom spore, ktorý mali medzi sebou: v spore jednom, v stých pokojoch! (Sládkovič.)

Moja cesta do Nitry poskytla mi príležitosť porovnávať cirkevno-národný život v Malohonte a Nitre. Malohont som poznal dobre, ľud i jeho vodcov. Ľud sa síce dal oduševniť, ako sa to ukázalo pri Píle, Hnúšti, Klenovci, ale oduševňoval sa len za osoby a nie za ideály. Vodcovia sa tratili po jednom, a čo ostávali, nevládali úspešne bojovať s bezohľadným nepriateľom. V Nitre videl som všetko v skvelom, jasnom, ideálnom svetle, temné stránky zbadal som až pozdejšie; tam horlil ešte len nedávno úmrevší Hurban, tam účinkoval vysokonadaný Ján Leška, neúnavne pilný Ján Mocko, starnúci, ale vždy v práci horlivý Lad. Paulíny, ohnivý Štefánik, dávny známy Viest, Schmid, Čulík, Beblavý, Borsuk a nadovšetko do Nitry sa sťahoval Malohont. Tam bol dr. Julo Markovič, syn hrachovského Pavla Markoviča, ako lekár na Myjave, ktorý po čase presťahoval sa do Nového Mesta a pritiahol i svojho brata Rudolfa za sebou. On či pri osobnom stretnutí, či listovne volal ma do Nitry, hoci sám nevedel kam, lebo nebolo uprázdnenej stanice. Ale uprázdnila sa, ani sme nevedeli ako.

Peštianska synoda r. 1891 — 1894, ktorá miesto troch dní žilinskej synody (1610) trvala s prestávkami tri roky, upomernila (!) štyri dištrikty, ako som už spomenul, tak že päť seniorátov preddunajského dištriktu porozhadzovala do troch dištriktov; pri preddunajskom ostala Nitra a Trenčín, Turiec dali do banského, Oravu a Liptov do potiského. Liptov však ostal prišitý na biskupskom plášti, ako to označil vtipný Leška, t. j. do tých čias, dokiaľ biskup Baltík bol farárom liptovsko-sv.-mikulášskym, ostal pri preddunajskom dištrikte, ale ako uprázdnila sa v Novohrade fara v Balašovských Ďarmotách, vykonali páni vyvolenie Baltíkovo za farára do Ďarmôt. Mikulášania iste neľutovali, že Baltík odišiel, lebo mali onedlho náhradu v novovyvolenom farárovi Jurovi Janoškovi, ale Liptov, ako seniorát, pripojený bol k potiskému dištriktu.

V auguste 1895 bol posledný dištriktuálny konvent v Turčianskom Sv. Martine podľa doterajšieho rozdelenia; bol som tam ako hosť. Večer pred konventom prišiel biskup Baltík, sprevádzaný seniorom Jozefom Horváthom, do Národného domu na slovenské divadlo, čo niektorí prijali s potleskom, váčšina s piskotom, ale už na druhý deň išiel na obed do stoličného domu, kde ho, pravda, oslavovali ako vlasteneckého biskupa. Ako epizodku z tohoto obeda pripomínam, že keď istý starý zemän turčiansky protestoval proti tomu, aby Turiec bol v slovenskej krajine, ako niekto z hostí tvrdil, odsekol starému pánovi prostoreký Trsztyénszky: „Bizony, bátyám uram, tótország ez!“ (Veru, pán brat, je toto slovenská krajina!) Keby sa boli stavili, bol by vyhral Trsztyénszky, ale ani jeden z nich nedožil toho, že Turiec, pravda, i Bratislava, staly sa slovenskou krajinou. My verní Slováci obedovali sme v Dome, medzi nami bol i terajší prelát Zavoral, ktorý vyniesol nadšený prípitok na Slovákov; škoda, že teraz oddal sa viac Rumunom ako nám, nechodí k nám, a veru by sa nám zišiel popri Kolískovi; bohužiaľ, musím povedať po Kolískovi.

Dištriktuálny konvent bol veľmi navštívený. Bola to rozlúčka bratov i nebratov. Dištr. dozorca Martin Szentiványi neprišiel; možno bol chorý, veď onedlho umrel, možno bál sa, že sa mu dostane niečo na rozlúčku, ako pred niekoľkými rokmi v Bratislave od Hurbana, ktorý ostrými slovami karhal vytvorenie slovenských študentov, medzi inými i jeho syna Bohuslava i Baltíkovho Pavla, a dokazoval potrebu slovenských škôl, na čo Szentiványi odpovedal: „Ale, pán farár, my sme tiež nechodili do slovenských škôl a obidvaja dobre vieme slovensky!“ Hurban replikoval: „Áno, ale ja som si lásku k slovenčine zachoval, a vy ste si svoju zapredali za judášsky groš!“ Nuž nedošiel a Baltík slovensky i maďarsky konštatoval, že najstarším sen. dozorcom je Dohnány a toho požiadal za spolupredsedu. Doterajšia väčšina dištriktu chcela dať na javo svoju nespokojnosť nad tým, čo sa stalo na synode, a keď bola reč o pozvaní na gen. konvent, jej menom Ľudovít Boor narádzal, aby dištrikt neposlal nikoho, a vypočítal všetky krivdy a urážky, ktoré gen. konvent spáchal na Slovákoch. Biskup Baltík dokazoval, že dištrikt je povinný oboslať gen. konvent, čo vyvracal Janoška, že dištrikt môže, ale nemusí oboslať. Strhla sa viac hodín trvajúca debata za oboslanie a proti; z našich Miloš Štefanovič hovoril ostro proti, za oboslanie hovoril barón Láng, možno, i Trsztyénszky. Debatu odročili na druhý deň; darmo šiel Baltík k Dulovi osobne vyjednávať, takrečeno prosiť, aby väčšina upustila od svojho návrhu; na druhý deň, keď návrh nebol odvolaný, Baltík s osvedčením, že on na gen. konvent pôjde ako úradný zástupca dištriktu, rozpustil dištr. konvent a preddunajský dištrikt v doterajšom sostavení sa viac nesišiel. Nevybavené predmety vybavil nový dištriktuálny konvent v Bratislave v decembri 1895, lebo medzitým panovník potvrdil synodálne zákony a tak nové rozdelenie dištriktov bolo právoplatné. Čo mohli čakať Slováci od nového rozdelenia dištriktov, ukázalo sa na prvom konvente, kde liptovský zemän, ktorý mal za ženu bohatú Rusku, ale býval v novohradských Ďarmotách, Juro Pongrácz, narádzal, aby rokovacia a zápisničná reč dištriktu bola výlučne maďarská, čo sa, pravda, jednomyseľne prijalo, lebo Nitra a Trenčín na konvent neprišly a biskup Baltík len toľko si vyprosil od konventu, aby cirkvám slovenským smel sa prihovoriť v slovenskej reči, čo mu veľkodušne povolili. Ale na Boora sa veľmi nahnevali, keď im na pozvánku za maďarského zapisovateľa dištriktuálneho konventu napísal, že do takého poslátaného (összetákolt) dištr. konventu nepôjde. Pravda, ani by nebol mohol, lebo už vtedy bol v Naďlaku ako jednomyseľne vyvolený farár.

Ešte v Martine v čas konventu vyjednával so mnou Julo Markovič, či prijmem krajniansku faru, lebo že Boora iste vyvolia do Naďlaku, namiesto umrevšieho A. Szeberényiho; ale tam prvú voľbu zrušili, lebo Naďlačania vyvolili Boora za prvého staršieho farára, čo sa stalo z nedorozumenia. Pri novej voľbe vyvolili za prvého farára dosavádneho druhého farára Hrdličku a potom namiesto Hrdličkovo Boora, ktorý až v októbri odišiel do Naďlaku a krajnianska cirkev až potom mohla voliť. Takzvaná úradná strana bola by chcela, aby volili učiteľovho syna Michala Zatkalíka, farára z novohradskej Bánky, ale cirkevníci o tom nechceli ani počuť, lebo jeho matka bola sestra notára Erdélszkeho. Báli sa, že by obecný dom, notár, farár a škola boli spolu proti nim: kdeže, vraj, nájde záštitu chudobný človek, keď všetci „páni“ budú rodina? Nechceli ani neženatého, lebo sa báli, že by si vzal ešte slobodnú notárovu dcéru. Blízky sused, krajniansky rodák, Pavel Štefánik z Košarísk, bol by vďačne prešiel do svojho rodiska, ale práve vtedy ťažko ochorel na žalúdok. Lekári mysleli, že je to žalúdkový rak a že Štefánik onedlho umre. A hľa, ukázalo sa, že to bol žalúdkový vred a Štefánik ešte 18 rokov žil (umrel v apríli 1913). Ináč medzi nitrianskymi kňazmi nebolo vtedy človeka, ktorý by bol mal vôľu dať sa kandidovať. Jozef Nedobrý z Častkova prišiel síce, vyslaný seniorom, odbaviť služby božie, ale bez úspechu. Koncom októbra 1895 dostal som od nitrianskeho seniora Jána Lešku list, aby som prišiel v XVII. nedeľu po sv. Trojici (v ten rok prvú novembrovú) odbaviť do Krajného služby božie. Katolícky kňaz, keby mal ísť i do Austrálie, vie, ako má odbaviť omšu a všetko, čo k tomu patrí, neopytuje sa nikoho. U nás už v susednej cirkvi musí sa kňaz opytovať, akým poriadkom odbavujú sa služby božie, aby do niečoho nezavadil. Mne ochotný starý pán učiteľ Michal Zatkalík povedal všetko, celkom opatrne dal mi prečítať niekoľko ohlášok, aby som vraj nevykonal tak, ako akýsi kaplán, ktorý miesto Konečník ohlasoval Koníček. Jeho syn, už vyvolený učiteľ na miesto otcovo, dával mi ešte po ceste do chrámu naučenie, aby som v kázni nepolitizoval, lebo v chráme budú ľudia, ktorí budú dávať pozor na každé slovo. Iste myslel na svojho ujca, matkinho brata, notára Žigmonda Erdélszkeho, ktorý bol v chráme. Ako vidno, starý i mladý pán učiteľ ukázali dobrú vôlu, a jednako mi všetko nepovedali, lebo im ani na um neprišlo. Po oltárnej službe, ako som sa pretisol do sakrestie, vošiel za mnou pekne urastený, remeselnícky oblečený človek, predstavil sa, že je Štefan Kadlečík z Podkylavy, a hovoril mi, aby som po danom požehnaní zpred oltára neodchádzal, pokým všetci ľudia z chrámu nevyjdú, a ak budú spovedlníci, aby som hneď prisluhoval Večeru Pánovu. I to bol znak dobrej vôle. Po skončení služieb božích, ako som začal prisluhovať Večeru Pánovu po rozdaní chleba pristúpivším, vzal som do ruky kalich, ako som bol naučený, ale tam v blízkosti sediaci cenzor, priateľ Karol Borsuk, povie polohlasne: „Nur weiter“, a keď som sa hneď nezbadal, i maďarsky: „Csak tovább.“ Tu prizrel som sa kľačiacim, videl som, že sú to iní ľudia, ako boli predtým. Položil som kalich na oltár, vzal patenu, prisluhoval som až do konca chlieb a potom znova pristupujúcim kalich. Keby ma Borsuk nebol upozornil, aký zmätok by bol povstal a bol by som prišiel do posmechu nielen ja, ale i sám svätý výkon. I tu sa ukázala naša nezriadenosť.

Po skončení všetkého ledva som sa dostal von z chrámu, hrnuli sa cirkevníci do ohláseného konventu. Na ceste zastavil ma ktosi a spýtal sa ma, či prijmem, ak ma jednohlasne povolajú. Odpovedal som: „Povolali ste ma, prišiel som, a ostatné je vec vaša a božia.“ Veľmi ma prekvapilo, že som našiel v cirkvi „Zpěvník“. Keby som to bol vedel, bol by som si rozmyslel, či sa mám vôbec hýbať z domu, lebo Zpěvník pokladal som vždy a pokladám dosiaľ za knihu, ktorá sa nesrovnáva s učením našej cirkvi, protiví sa hlavným zásadám kresťanským, najmä v antropologii a soterologii (v učení o človeku a o spasení). V učení o človeku je temer pelagiánsky a v učení o osobe Pánovej viac než ariánsky. Zpomedzi 840 piesní Zpěvníka je len asi 300 prevzatých z Kancionála Tranovského a z tých je asi 100 tak popremieňaných, že by sa pôvodcovia k nim iste nepriznali; postieraný je s nich pel pravovery, i z ostatných 200 piesní poodtrhávalo sa, čo bolo príliš pravoverné, len niekoľko ich bolo takých šťastných, že ušly takej pohrome. Z tých vyše 500 pôvodných alebo preložených piesní v Zpěvníku, ktoré nie sú z Kancionála, sotva by sa našla desiata čiastka, ktorá by bez dôkladnej opravy mohla byť pokladaná za pravovernú. Keby naši výborní mužovia Kuzmány, Hodža a iní boli opravovali piesne Kancionála s formálnej stránky a pravoverného obsahu sa nedotýkali, keby boli povynechávali alebo skrátili niektoré nepríhodné, pridlhé piesne, popridávali, čo bolo času primerané, boli by si získali veľké zásluhy o náš vnútorný život náboženský, takto viac škodili ako osožili. Úfal som sa, že v Krajnom sa mi podarí zpät uviesť Kancionál, a začalo sa i dariť, ale čo postavila poslušná viera, to zrútila svevoľa.

Chrám krajniansky je ukážkou chrámov tolerančných, vysotený z dediny na briežku, bez veže, dvojaké okná, vrchné menšie, spodné väčšie, vnútri priestor stiesnený, samé pavlače, aspoň tretina ľudí nevidí kňaza pred oltárom, alebo na kazateľni, ktorá je nad oltárom, organ starý, dlážka zo surového kameňa, rámy okien drevené, sčrvotočené, hnilé, v niektorom okne i dvacať sklených tabuliek. Vôbec celý chrám nebol a dosiaľ nie je vábny a pútavý; čo ho robilo pekným, bol shromaždený ľud, najmä v peknom kroji oblečené ženské, bielo prikryté hlavy, tak že som nerozoznal nevydaté panny od vydatých žien. Všade všetko biele. Až neskoršie ma upozornili, že panny majú ináč uviazané ručníky (škrobky) na hlavách, ženy nosia širokou čipkou obšité čepce; čo hrdšia nevesta, to širšia čipka na čepci. Biele boly i poskladané sukne (kasanice), lajblíky a zástery. Mladšie maly belasé zástery, staršie čierne, len pozdejšie som zbadal, že farba smútku bola biela. Chlapi mali zväčša biele nohavice a kabanice zo súkna, na ktoré sa vlna doma priadla; priadli i chlapi. Súkno a plátno netkaly ženy doma, ako v Novohrade a Gemeri, ale tkáči. Keď sme prišli do Krajného a doniesli sme si aj krosná, dar to našej priateľky Julinky Kováčovej z Lukovíšť, obdivovaly ich krajnianske ženy, ale ešte viac, keď sa na ne navilo, sestra sadla za ne a tkala. Pravda, len kým bola mladšia. Sestra s mojou manželkou i priadly na kolovratoch, lebo konope sme dostávali. Sberali ich mendíci po celej cirkvi. Neskoršie dávali sme priasť chudobným ženičkám a priadzu potkali domáci tkáči, alebo i vzdialenejší, ktorí lepšie rozumeli svojmu remeslu. Teraz je už málo domácich tkáčov, lebo ľudia sa panštia, ženy už nechcú nosiť kasanice, tým menej rukávce z domáceho plátna, práve tak i mladí chlapi zvykajú na tenké košele. Prestávajú siať konope a priasť sa vraj nevyplatí. Všetko sa vyplatí, čo si človek sám spraví.

Z Pondelku hnala ma i veľká nádhera v šatstve a opičenie sa podľa toho, čo „vynišlo“, ale som si veľa nepomohol. Musel som sa i v Krajnom dívať na to, čo „vynišlo“. Tu to robila naprv Amerika a potom vojna.

Už som priďaleko zabehol od voľby. V kandidačnom konvente vyhlásili ma za jediného kandidáta a pozdejší sused, malý, ale rezký Bórik, ináč Plesník, pribehol z konventu na faru, kde som písal rodné listy, a prihovoril sa mi: „Už sú oni, pán tatíčku, náš!“ Pravda, nebola to ešte voľba podľa paragrafov zákona, ale ľudia to už tak pokladali. Popoludní odišiel som s priateľom Štefanovičom, ktorý ako cirkevný dozorca doviezol sa so mnou z Nového Mesta od Jula Markoviča, a došli sme zasa do Nového Mesta. Štefanovič na stanicu a do Bratislavy, ja k Markovičovi, kde som prenocoval a ráno cestoval domov v tej nádeji, že onedlho presťahujem sa na tieto strany, čo sa o mesiac stalo.




Michal Bodický

— spisovateľ, publicista, autor krátkych próz, prekladov z nemčiny, autobiografických článkov, kázní a úvah Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.