ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opíšem svoj život v senioráte nitrianskom a svoj pomer k nemu. Prišiel som práve do najväčšieho rozvratu; preddunajský dištrikt bol rozhádzaný a najväčší seniorát do budúcnosti úplne bezradný. Malo to svoje vonkajšie i vnútorné príčiny. Ani v seniorátoch bývalej väčšiny dištriktu nebolo jednomyseľnosti v tom, ako vystupovať proti novoutvorenému dištriktu a vôbec či roztrhanie preddunajského dištriktu, rozhádzanie seniorátov až do troch dištriktov z čisto politických príčin mohlo sa pokladať za dostatočnú príčinu vylúčiť sa zo sväzku ev. a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorá mala na svojej strane všetku politickú moc, počnúc od obecných vrchností až po krajinskú vládu a panovníka. Potom v samých seniorátoch bol veľký rozdiel; ani o jednom nemožno povedať, že by celý seniorát, všetky cirkevné sbory, všetci kňazi, o jednotlivých cirkevníkoch ani nehovoriac, boli bývali odhodlaní ísť až „do těch hrdel“, ako to stojí v zápisnici seniorátu nitrianskeho, alebo do najkrajnejších konzekvencií (viď zápisnicu sen. nitr. zo dňa 8. mája 1894). Toto nepripomínam preto, aby som hanil alebo kritizoval, ale ako skutočnosť. Na ústupe v nitrianskom senioráte, ktorý vyslovil, že neuznáva nový dištrikt alebo že pretrhuje všetky sväzky s biskupom Baltíkom, ničoho nezmenily pekné klasické prímluvy seniora Lešku, ktorými otváral konventy; roku 1894 boly až štyri, a to jeden riadny a tri mimoriadne. Sám senior Leška musel uznať na sen. konvente (viď záp. sen. konventu z r. 1896, str. 5), že museli sme ustúpiť i my. Ustupovalo sa s kroka na krok, lebo nebolo odvahy, azda ani dostatočnej príčiny ísť až do krajnosti. Veď nikto nebral vieru, slovo božie sa v chrámoch kázalo, sviatosti sa prisluhovaly a cirkevníkom nezáležalo na tom, či nitriansky alebo iný seniorát patrí k tomu alebo inému dištriktu, či sa na dištriktuálnom konvente hovorí len maďarsky; v miestnych a seniorálnycb konventoch hovorilo sa i potom slovensky. Bola to zlá výchova ľudu, že nestaral sa o veci cirkvi mimo chrámu a školy; sami slovenskí kňazi — nevynímam ani seba — neradi videli jednotlivcov, ktorí sa príliš starali do všetkého, v sbore i v senioráte. Pomstilo sa to, lebo keď bolo treba povedať v sbore rozhodné slovo, v konvente všetci čakali na kňaza, čo povie, a kňaz vedel, že všetka zodpovednosť padne na neho. Preto, keď sa na sen. konvente už či hlasite alebo mlčky pripojil k nejakému radikálnemu uzavretiu, nemohol sa zbaviť pocitu, že nehovorí alebo neprisvedčuje menom celého svojho sboru. To bola hlavná príčina nerozhodnosti v Nitre i kdekoľvek inde. Preto odpor tíchol a prestal.

Roku 1896 malo sa svätiť milenium, t. j. tisícročná pamiatka príchodu Maďarov do Uhorska. Bolo i vrchnostenské nariadenie, aby sa svätilo v chrámoch a okrem toho aby sa sadily pamätné stromy. Senior Leška pozval dôvernú poradu na Turú Lúku; bola to prvá, na ktorej som bol i ja. Na otázku, či a ako máme plniť nariadenie, niektorí radili odložiť ho ad acta a ani nespomenúť. Nikomu neprišlo na um svolať sborové konventy a tam rozhodnúť. Videl som, že niektorí bratia, ktorí úradujú v sídelných mestách okresných, ako senický, myjavský, novomestský, budú v zlom položení, ak by nariadenie vôbec do ohľadu nebrali, preto som narádzal, aby sme sa ich opýtali, čo mienia vykonať, a my ostatní sa im prispôsobíme. Na to odpovedal brat senický, že on strojí sa odbaviť to v rámci nedeľných služieb božích, že spomenie to až na konci kázne. I tak modlíme sa za vlasť a kráľa, povie obyčajnú modlitbu. Ostalo na tom a vopred strojené pokuty vystaly, lebo každý vykonal túto nevďačnú prácu okolnostiam primerane. V Krajnom prišiel do kostola notár a celý úrad. Ešte predtým prišiel predstavený obce s odkazom, kam by som dovolil zasadiť milenárne stromky. Vedel som, že je to nástraha, preto som kázal, aby vysadili lipkami cestu do cintorína. Pravda, netušil som, že o 22 roky bude sa pochovávať staré Uhorsko. Stromky zasadili, ale do rána nebolo tam ani jedného. Iste postaral sa o ne mladý sused, ktorý pozdejšie pri Markovičovej voľbe spieval: Nebojme sa, bratia, Maďari sa stratia, Slováci ožijú! Musel som ho zahriaknuť, lebo by z toho bola bývala inkvizícia a možno i žalár. Bol to ten istý, ktorý v čas povodne povynášal malé Cigánčatá na cestu. Škoda, že sa z vojny nevrátil, padol v Haliči. Opletačku pre milenium mal sused Galáš, ktorý nechcel dovoliť vyvesiť zástavu na vežu. Odobrali mu za to honorár za vyučovanie náboženstva na štátnych školách. Jeho švagor Pavel Kulišek, učiteľ myjavský, v čas sadenia milenárnej lipky pred školou nepovedal školským deťom, prečo sa tá lipka sadí, nespomenul milenium. Za to ho slúžnovci preháňali, ale napokon nestalo sa mu nič. V Krajnom úrad rozhodol, že na pamiatku milenia zasadia 1000 dubcov. Z opatrnosti, ak by sa niektoré neprijaly, zasadili 1400, k čomu som im blahoželal, lebo ako maďarskí historikovia uznávajú, Slováci bývajú v Hornom Uhorsku 1400 rokov, oslávili teda príchod Slovákov. Pravdaže, stromky bolo treba zaliať, aby sa prijaly, preto slávny úrad ich celý deň zalieval tak výdatne, že večer idúcky domov popod faru spievali: „Hej, Slováci“ a „Všetci sme Slovania“. Deti a opilí hovoria pravdu.

Prvý seniorálny konvent, na ktorom som bol ako krajniansky farár, bol 16. septembra 1896. Senior Leška podal — podľa zápisnice — takúto zprávu: Od minuloročného nášho konventu mnoho sa sbehlo a stalo v náš neprospech, na zármutok náš, na naše rozptýlenie a znásilnenie. Dnes Liptov v potiskom dištrikte, srdečne prijatý, slávi kar na svojom vlastnom pohrebe; v Turci uzurpátori moci pracujú bez odporu; Trenčín, zbavený hlavy, šáma a maká za stebielkom, ktorého by sa chytil pred utopením; oravský seniorát dusia, ničia, vytierajú z počtu seniorátov; my stojíme pred súdom, stojíme pred hrdlom otvoreným pohltiť nás, a že nie sme pohltení, môžeme ďakovať nie ich chuti, ale azda len veľkému a ťažkému sústu, s ktorým by sa dlho boriť museli. Boj, ktorý sme viedli — že vraj solidárne — keď naše šíky rozrazené a rozptýlené boly, zahnal nás na pole pojedinej obrany, obmedzenej na jednotlivé senioráty, áno, až na jednotlivé sbory, osoby. Smutné položenie na smutné nám slúži úvahy a čím neodvratnejší útok a úder je učinený na nás, tým viac rozhľadu, a obozretného sbierania síl treba, aby sme nepadli konečne. Ústup musel nastať aj u nás, a to najmä v tom, že minuloročné uzavretie, podľa ktorého malo byť spojenie s biskupom pretrhnuté, zachované nebolo. Cirkevný život v jeho organickej složitosti a spojitosti bez obcovania s vrchnosťami je nemožný. Seniorálna správa prejde iste už do iných rúk, naše budú zvonku sputnané, azda už i pre terajší vývin života slabé a nedostatočné. Sviežimi silami začne sa i rezkejší život. Konzervativizmus starých ľudí je sám sebou stagnáciou, navonok azda prekážkou na rozvinutie sily duchov snaživejších, bystrejších, a nahor sme už dávno nepohodlní.

Takýmto trúchlivým, elegickým tónom nesie sa celá táto posledná seniorská zpráva Leškova; odpoveď so strany seniorátu vyznievala mdlo, ako by ani nebola reč o takých vážnych otázkach. S podivením čítam zvyčajné uzavretie: „Sen. konvent dôkladne vypracovanú, zaujímavú, o otcovskej starostlivosti p. seniora o náš seniorát svedectvo vydávajúcu zprávu s napnutou pozornosťou vypočul, s úľubou a pochvalou prijal a v zápisnici doslovne uverejniť uzavrel.“ Prednášajúci, so seniorátom sa lúčiaci Leška mohol si celkom oprávnene vzdychnúť: Oleum et operam perdidi! (Darmo som pracoval.) Akási apatia zavládla seniorátom, slabší duchovia sa už pouťahovali alebo potajomne i verejne uzavierali pokoj s držiteľmi moci, u ostatných plamienky nadšenia vyhasínaly, tak že keď v svojej prímluve k seniorátu spomenul som Hurbana, počul som len jediný hlas, ktorý vyznel v slovách: večná mu pamäť! Bol to hlas staručkého Lad. Paulínyho, ostatní sa zamlčali, nie že by neboli s tým súhlasili, ale iste si pomysleli, že hurbanovské časy sa pominuly. Až temer na konci konventu (bod XX.) hovorilo sa o prípise dištriktuálneho predsedníctva, ktorým pozýva sa seniorát na dištrikt. konvent. Lubinský farár Gustáv Holuby mal toľko úprimnej smelosti, že radil oboslať dištr. konvent, pravda, neprerazil. Seniorálne uzavretie bolo takéto: Nad prípisom dištr. predsedníctva, svolávajúcim dištr. konvent do Prešporku, sen. konvent prechádza k dennému poriadku. Ale na konci kyjak! Najlepšie bude citovať celý posledný bod sen. zápisnice: XXII. Po vyčerpaní predmetov denného poriadku p. dr. Julius Markovič predostiera dôkladný, zo života cirkevného dokonale a obšírne podopretý návrh takéhoto obsahu: Nech seniorát uzavre, že pokladá za potrebné, ba za svoju najsvätejšiu povinnosť proti v dôvodoch pripomenutej, proticirkevnej, neevanjelickej, cirkev našu do záhuby ženúcej snahe čeliť a za príkladom synody žilinskej z r. 1610 vysloviť potrebu zriadenia cirkevno-administratívneho ev. a. v. cirkví v Uhorsku na základe materinskej, teda bohoslužobnej reči veriacich, a súčasne nech i vysloví, že pokladá sa za seniorát ev. a. v. slovenský a ako taký proklamuje za svoj rád popravený cirkevný rád starého dištriktu preddunajského a vyzýva bratské senioráty a všetky slovenské ev. a. v. cirkve v Uhorsku, aby sa k tomuto rozhodnutiu pripojily a s naším seniorátom v prvý slovenský dištrikt ev. a. v. v Uhorsku ustrojily. — Pán dr. Miloš Štefanovič, sen. poddozorca, s dôvodom, že pokladá návrh za privážny a významný, aby sa o ňom zaraz pojednávať a uzavierať mohlo, a práve preto, aby sa tak vážneho niečo prenáhlene neuzavieralo, navrhuje, aby sen. konvent návrh ten uvážiť na cirkve odkázal. — Pán Štefan Fajnor, sen. dozorca, s poukázaním na to, že návrh má za cieľ odtrhnutie sa a vystúpenie zo sväzku generálnej ev. a. v. cirkvi v Uhorsku, a vyzdvihnutím toho, že tento vážny a ďalekosiahajúci návrh v konferencii predbežne odbývanej ani spomenutý nebol, prosí navrhovateľa, aby svoj návrh odvolal a nenútil predsedníctvo, aby mocou predsedníckeho práva a povinnosti ďalšie pojednávanie návrhu toho zamedzilo.

Keď pán navrhovateľ nijakej ochoty na odvolanie návrhu svojho neukazoval a keď i po vyslovení svetského predsedu, že o návrhu tom pojednávať nedovoľuje, posudzujúc pokračovanie predsedovo, ozvali sa niektorí údovia konventu za ten návrh, veľk. p. Štefan Fajnor, s vyjadrením, že keď ináč nemôže zamedziť, aby sa pod jeho predsedníctvom o návrhu nepojednávalo, predsednícky stolec opúšťa, úrad sen. dozorcu skladá. — Dr. Miloš Štefanovič s osvedčením, že on nemôže a nechce byť údom takej korporácie, ktorej svetský predseda násilníckym spôsobom o predmetoch rokovať zakazuje, z úradu sen. poddozorcu sa poďakoval.

Po tomto sen. konvent bez ohľadu na to, aby sa bol vo veci návrhu vyslovil, a bez ohľadu na to, aby poďakovanie sa z úradu tak p. dozorcu, ako i p. poddozorcu v známosť vzal, súc vyzvaný vznešeným p. seniorom k tichému, z hlbín duše k Bohu vznášať sa majúcemu vzdychnutiu, sa rozišiel.

Tento zápisničný bod dokazuje úplnú bezradnosť vedúcich mužov seniorátu vtedy, keď by bolo bývalo potrebné, aby stáli všetci za jedného a jeden za všetkých. V samej zápisnici bude iste mýlka, že by dr. Miloš Štefanovič bol narádzal, aby sa o návrhu dr. Jula Markoviča prenáhlene neuzavieralo a aby sa návrh dával na uváženie cirkvám. Návrh bol som podal ja a sen. dozorca Fajnor by sa bol k nemu pripojil, ako sa i po zaďakovaní osvedčil, veď by z toho ani pre seniorát, ani predsedníctvo nebolo nič nebezpečného vyšlo, a o utvorení slov. dištriktu sa i súkromne a, tak sa mi zdá, i v časopisoch hovorilo a písalo. Pravda, ako dnes na vec hľadím, otázka, či by sa i v Nitre bola našla väčšina sborov za ten návrh, a keby aj, menšina by bola silne protestovala, bolo by prišlo v senioráte na „itio in partes“, na roztržku a rozdelenie, a sbory, ktoré by sa boly osvedčily za slov. dištrikt a pri tom i vytrvaly, boly by obstály horšie, ako bývalé patentálne cirkve, lebo ony mohly sa kryť za nariadenie panovníka, kým tieto boly by sa musely postaviť proti cirkevnej i svetskej moci a boly by v krátkom čase podľahly. Bol by to býval boj bez výhľadu na víťazstvo, a veď vlastne ani navrhovateľ a či navrhovatelia, lebo pôvodcom návrhu bol dr. Štefanovič, nemysleli to celkom vážne, vedeli, aspoň mohli vedieť, že čo navrhujú, môže byť len akási demonštrácia bez uskutočnenia.

Čo sa na Brezovej pokazilo, t. j. že seniorát ostal bez dozorcov, mal napraviť mimoriadny sen. konvent, svolaný na Turú Lúku na deň 19. novembra 1896. Prišiel ta i Fajnor, ako prietržský dozorca, a požiadaný spolupredsedal na konvente. Keď senior Leška svojou zvyčajnou výrečnosťou predstavil smutný stav seniorátu, zväčšený poďakovaním osvedčených vodcov, prijal sa návrh požiadať oboch, aby v záujme seniorátu svoje poďakovanie odvolali. Tejto jednomyseľnej žiadosti prítomný Štefan Fajnor vyhovel a poďakovanie odvolal. Neprítomného Štefanoviča požiadali, aby to isté urobil; neviem, či odvolal listovne, myslím, že áno, ale viac na sen. konvent neprišiel. Ani na turo-lúckom, ani na ktoromkoľvek budúcom sen. konvente návrh o utvorení slov. dištriktu sa nepojednával, na to bolo by treba vychovávať sbory i jednotlivcov, aby boli ochotní za to i trpieť. Turo-lúckym mimoriadnym sen. konventom zakončily sa práce v senioráte na r. 1896 a doterajší predstavení čakali, kedy zahrmí na nich shora. Vedeli sme, že stane sa to isté, čo sa stalo v Trenčíne a Turci, t. j. že seniorálnych predstavených budú súdiť a odsúdia ich. V Trenčíne Pavla Zocha a Ľud. Dohnányho, v Turci Jozefa Horvátha a Pavla Mudroňa nahradili, v Trenčíne Rieszom a grófom Zayom, v Turci Klimom a Beniczkým. Novovyvolený dištr. dozorca preddunajský Julius Laszkáry chodil po Nitre a hľadal ľudí, ktorí by prijali samozvané úrady, ale na seniorstvo nechcel sa dať ani jeden nitriansky kňaz.

Myslím, počiatkom r. 1897 Lešku a Fajnora ako predstavených vzdorujúceho seniorátu nitrianskeho posúdili na stratu úradov a, rozumie sa, na zaplatenie pravotných trov, ktoré — ako sa pamätám — zaplatili, ale prinavrátily sa im dobrovoľnou sbierkou. Bola to opatrnosť biskupa Baltíka, že obsadenie úradu seniorského a sen. dozorcu šlo prirodzenou, zákonitou cestou; námestným seniorom stal sa Ján Mocko, farár čáčovský, pochvalne známy cirkevný spisovatel, námestným dozorcom dr. Miloš Šimko, sen. notár svetského stavu, keď sen. poddozorca dr. Miloš Štefanovič bol na brezovskom konvente zaďakoval a zaďakovanie svoje tak ako Fajnor neodvolal. Správa seniorátu bola v dobrých rukách, ostala len otázka, či touto premenou premení sa i pomer seniorátu k dištriktu, či pasívna rezistencia dá sa i naďalej udržať. Čím ďalej, tým lepšie poznával som pomery v senioráte, v jednotlivých sboroch i medzi ľuďmi. Presvedčoval som sa o pravdivosti slov Leškových, ktorými otváral pamätný brezovský konvent, že cirkevný život v jeho organickej složitosti a spojitosti bez obcovania s vrchnosťami je nemožný. Týkalo sa to najmä hmotných vecí, rozličných podpôr, ktoré dostávali kňazi i sbory. Na pr. zo štátnej podpory dostali nitrianski 15. kňazi r. 1897-ho 1250 zl. (2500 korún). Bola to celkom dobrá politika od biskupa Baltíka, že sa držal slova: prosiacemu daj! Boli takí kňazi, ktorí dostali z rozličných prameňov (Baldácsiánum, podporoveň atď.) po 300 — 400 zl., vtedy veľké sumy. Nechcem zahanbiť takých, čo podporu potrebovali a žiadali o ňu, ale takých, čo neboli utisnutí, a jednako pýtali. Najmä ak bola vážna vec pretrhnúť sväzky s utlačovateľmi, bolo sa postarať, aby chudobní nemuseli ich prosiť o pomoc. Možno povedať, že nedávali zo svojho, ale oni boli štátom uznaná legálna vrchnosť a podpory šly cez ich ruky.

Prvé, neúradné sblíženie stalo sa v máji 1807 pri odhalení pomníka Márii Terezii v Bratislave, kam prišiel i panovník Franc Jozef I. Došlo povolanie od dištriktuálneho predstavenstva i do Nitry; bol to tvrdý oriešok: ísť — nejsť? Nejsť bolo by mohlo znamenať neuctiť si panovníka, ísť znamenalo prvý krok uznať dištriktuálnu vrchnosť, ktorú sme i tak v skutočnosti uznávali, lebo len cez ňu bolo možné stýkať sa s krajinskou vrchnosťou, čo bolo nevyhnutné najmä pri školách. Mocko ako námestný senior s námestným dozorcom strojili sa ísť, volali i mňa. K vôli Mockovi, ktorého som si vždy vážil, išiel som. Šiel i sused Galáš, jeho švagor Miloslav Kulišek, advokát a dozorca novomestský. Boli sme piati. Prišli sme do mesta a, už neviem prečo, umiestili nás v lyceálnej budove. Ja som i tak prvú noc spal u známeho teologa, teraz svojho blízkeho príbuzného, Jána Palica. Ráno sme sa sobrali, celá cirkevná deputácia, dolu mestom až k Dunaju na Korunovačné námestie, ktoré od tých čias menilo mená. Teraz sa volá Námestím 28. októbra. Tam nás rozostavili podľa grúp. Okrem Baltíka a Schmidta poznal som novohradského Holleša a zadivil som sa, keď som videl známu červenobradú tvár, ale som sa jej ťažko priznával, lebo bol oblečený v čiernom „magyardísze“. Bol to veru môj starý známy Hörk József, teol. profesor. Pomaly začaly sa schodiť panstvá, pravda, na skvostných záprahoch, ktorí na dvoch, ktorí na štyroch, a konečne sám cisár a kráľ Franc Jozef na šiestich koňoch. Môj dobrý priateľ a sused Galáš obdivoval najviac pekné kone. Prisvedčil som mu, že veru je toto najkrajšie, čo sa tam dalo vidieť. Vtedy som videl prvý i posledný raz Alberta Apponyiho a predsedu snemovne Dezidera Szilágyiho, vtedy poslanca bratislavského. Bratislavskí bürgeri ostrili si na ňom svoj vtip. Má sa vraj prečo usmievať, lebo iste zjedol na raňajky pol druhej šunky. Povedali to nemecky a dosť neúctive: nie gegessen, ale gefressen. Akýsi spevácky sbor zaspieval Szózat. Potom odhaľovali pomník. Pôvodca pomníka Fadrusz, bratislavský rodák, viedol panovníka okolo pomníka, spevácky sbor zaspieval „Hymnusz“ a bolo po slávnosti. Sám pomník so svojím „Vitam et sanguinem“ bol pekný; škoda, že po prevrate naši legionári, vyprovokovaní nerozmysleným príchodom posledného Habsburga Karla, zrúcali ho, aby v Bratislave neostala pamiatka po nešťastných Habsburgoch, ktorí starali sa len o seba a svoje telesné rozkoše.

Po ťažko vydobytom obede v malom hostinčeku na rohu Uhorskej a Poštovej ulice, kde teraz stojí nádherný palác, šli sme na audenciu do Fridrichovho, pôvodne Grassalkovichovho paláca, kde je teraz vojenské veliteľstvo. Tam sa ešte pred naším príchodom dialy zvláštne veci. Bola reč o poradí, v akom majú ísť deputácie. Pravdu mal dobre zažitý Szilágyi, keď tvrdil, že napred má ísť deputácia poslancov a magnátov. Ale na dvore Fraňa Jozefa panovala prísna španielska etiketa, preto mala prednosť rodina a cirkev. Vojenskú deputáciu viedol arciknieža Fridrich, musela byť prvá; katolícku viedol arcibiskup, kardináli a rytieri zlatého rúna, pokladali ich za rovnocenných s arcikniežatmi, a tak šla druhá. Szilágyi ako tvrdý kalvín nepopustil a keď nemohol byť prvý, vôbec nešiel a deputácia krajinských zástupcov vystala. Nasledovala ev. cirkev, hoci kalvínov bolo v krajine viac a vtedy i ministerský predseda barón Bánffy bol kalvín. Zákon z r. 1525 „lutherani comburantur“ (luteráni nech sú spálení) nebol iným zákonom doslovne zrušený, jednako luteráni mali v Uhorsku prednosť pred kalvínmi. Azda preto, že po verejnom prečítaní augšb. vierovyznania (1530) Habsburgovia, naimä Ferdinand I., iným okom hľadeli na kacírskych luteránov ako predtým a kalvínov ako sacramentárov (potupníkov sviatostí) trpeli popri luteránoch ako socios augustanae confessionis (spoločníkov augušp. vyznania). Ako bolo, tak bolo, mali sme ísť hneď po katolíkoch. Sišli sme sa vo veľkej sieni na prízemí. Bolo nás hodne, lebo páni Prešporáci chceli použiť príležitosť môcť vidieť zblízka kráľa a možno i kráľ ich. Prišli vyobliekaní v magnátskej uniforme a môj sused sa divil, či sú vraj všetci magnáti. Kde sme ich toľko nabrali? Ale čoby, hovorím, to sú nejakí advokáti, kupci a p., a bolo tak. My Nitranci sme sa držali v ústraní a veľmi sme sa našim pánom predstaveným nenatískali; Baltík nás i tak poznal, Laszkáry hľadel sa nám priblížiť, a keď sa dozvedel, kto sme, čo sme, prišiel ku mne, predstavili sme sa. Opýtal sa, či sme prišli ako príslušníci preddunajského dištriktu. Odpovedal som, že sme my dávni príslušníci preddunajského dištriktu a i v nových pomeroch pokladali sme si za povinnosť pokloniť sa panovníkovi. Odišiel s poznámkou, že jednako sme len z preddunajského dištriktu. Volali nás do audienčnej siene na prvom poschodí. Šli sme asi osemdesiati, až sa rozliční dvormajstri divili, že nás je toľko. Otvorily sa dvere a vstúpil rezkým krokom v husárskom obleku odetý Franc Jozef. Môjmu susedovi sa najlepšie páčily čižmy, a mal pravdu. Pred panovníka predstúpil biskup Baltík a povedal reč, ktorú, pravda, vopred oznámili a do kabinetnej kancelárie odovzdali, a kto vie, či ju i necenzurovali, plnú výrazov „svätá osoba veličenstva“ a podobných vecí. Zatým panovník založil si okuliare, vytiahol z vrecka ministrami osnovanú odpoveď a prečítal ju. Prítomní páni ministri, ministerský predseda barón Bánffy a minister kultu a školstva, Trefort azda už nie a Apponyi ešte nie, sedeli pri dverách a dávali pozor, aby ani pozdravujúci ani pozdravený neprehrešili sa proti ústavnému poriadku. Po rečiach prišlo predstavovanie jednotlivcov, alebo, ako sa to menuje, „cerkl“. Panovník hneď pri príchode pozastavil sa nad veľkým počtom došlých a spýtal sa: „Oly sokan vannak?“ (Tak mnoho vás je?); Baltík odpovedal, že dištrikt je veľký, pravda, odbudly tri a pribudly štyri senioráty. Panovník sa iste zľakol, že ak sa má každému prihovoriť, každého sa niečo spýtať, skoro sa vyčerpá skromná zásoba vopred naučených otázok, ale nemusel sa báť. Stáli sme v troch alebo štyroch radoch a ako sa prvý skončil, kde boli väčší páni, už bolo po audiencii, otázkach a podávaní rúk. Z nás sa toho šťastia dostalo len dr. Milošovi Šimkovi, ktorý sa vedel dotisnúť do prvého radu. Ostatní sme sa podľa slovenského spôsobu utiahli do zadných radov a tak sme prišli i o kráľovské oslovenie i o podanie ruky. Neľutovali sme. Ako pri príchode, tak pri odchode zavolali vlastenci: „Éljen a király!“ a rozišli sme sa. Vtedy som videl prvý raz dr. Maszníka, správcu prešporskej teologie; dopytoval sa ma, či som to ja vydal kázne. Hoci nevedel slovensky, zvedel to azda od Trsztényszkeho alebo Hörka. Zaujímalo ho to. Nebol by som myslel, že o štvrťstoročia budem jeho nástupcom v správe teologickej školy, pravda, už nie maďarskej, ale slovenskej. Keď sme začali chodiť na dištriktuálne konventy, viac ráz som sa s ním podohadoval, lebo bol veľký rabulista, hoci v súkromnom rozhovore bol slušný človek a pri konci slušne nakladal i so slovenskými teologmi, ba ešte ich zastával proti nápadom streštencov, už či profesorov, či spolužiakov.

Prišli sme domov s veľkej slávnosti, na ktorej sme hrali malú rolu. Bolo treba premýšľať, čo ďalej so seniorátom. Ťažko sa bolo vžívať do smutnej skutočnosti, že je boj dobojovaný, a priznať sa k porážke, spriateliť sa s novým stavom vecí. Pravdu mal dr. Miloš Štefanovič, s ktorým som si o týchto veciach dopisoval (bol dozorcom krajnianskym), že si musíme voliť z dvojeho: alebo viesť boj do posledných konzekvencií, alebo — ak nemožno — poddať sa tvrdej nevyhnutnosti. My v Nitre boli sme v tom šťastnom položení, že sme mali nanútených za správcov takých mužov, akých by sme boli aj sami volili; jednako i nanútení správcovia i pod nanútenú správu postavení cítili sa nepríjemne; bola to chuť blenu. Zotrvať v odpore a či vypovedať poslušnosť nebolo možné z príčin už povedaných, musela sa hľadať cesta, ako čestne vyjsť z tohoto nemilého položenia a nečakať, až by prišlo niečo horšie. Konsenior Mocko svolal seniorálnu poradu na Myjavu, a keďže sme si často dopisovali, tak sa mi zdá, že ma vyzval, aby som prichystal určité návrhy, čo by sa malo ďalej robiť. Bol to tvrdý oriešok, ale hoci som ešte len nedávno do Nitry prišiel, poznal som už i ľudí i pomery a videl som, že musíme ustúpiť. Sostavil som niekoľko bodov, ktoré by sa maly predostrieť dištriktu, a od ich prijatia alebo neprijatia urobiť odvislým, či naši vyslanci na dištr. konvente majú ostať alebo z neho odísť. Prvý bod týkal sa rečovej otázky. Žiadali sme, aby uzavretie dištr. konventu zo dňa 13. decembra 1895 zrušili. Vtedy vyhlásili maďarskú reč za úradnú reč dištriktu a biskupovi na jeho výslovnú žiadosť povolili, aby smel jednotlivým cirkvám obežníky a úradné prípisy posielať v ich bohoslužobnej reči. Druhý bod týkal sa čistoty učenia, aby dištrikt nedovolil utváranie cirkevných sborov na základe unie s kalvínmi, ako sa to bolo začalo v Nových Zámkoch. Tretí bod týkal sa cirkevnej kázne, aby takí údovia cirkvi, ktorí vydali pri sobáši reverz na škodu našej cirkvi, nemohli byť v cirkevnom úrade. Štvrtý bod, aby dištrikt bol spravedlivejší oproti slovenským sborom pri výchove kňazov a učiteľov a aby uzavrel, že slovenská reč má sa učiť na gymnáziach; aby nedovolil prenasledovať a trápiť tých, ktorí sa i súkromne chcú učiť slovenskej reči. Tieto štyri body myjavská porada schválila; piaty bod, aby odsúdenie našich sen. predstavených zrušili, prijali s odôvodnením, že súdobný výrok môže zmeniť len nový súdobný výrok a naši sen. predstavení (Leška, Fajnor) zriekli sa apeláty. Najbližší staro-turanský sen. konvent prijal všetky štyri body bez premeny. Na dištrikt. konvent, ktorý mal byť v Bratislave 9. a 10. septembra 1897, šli okrem Jána Mocku, konseniora, a dr. Miloša Šimku, nám. sen. dozorcu, ako z predsedníctva z kňazov Ľudovít Čulík, Pavel Sekerka, Michal Bodický, zo svetských Miloslav Kulišek, dr. Ján Krno a dr. Ján Slabej, s úpravou, ak dištrikt. konvent naše návrhy neprijme, aby z neho odišli.

Došli sme všetci ôsmi 8. septembra do Bratislavy. Mali sme poradu, na ktorej ma poverili, aby som na dištrikt. predporade v teologickej veľkej sieni predniesol naše žiadosti. Vykonal som to po krátkom úvode, v ktorom som zdôraznil, že prichodíme s úprimnou snahou spolupracovať na zveľaďovaní cirkvi božej, ak nám dištrikt uľahčí túto spoločnú prácu odstránením prekážok, ktoré nám spoločnú prácu obťažujú. Potom prečítal som naše štyri body, ktoré v tichosti vypočuli. Odovzdal som ich predsedníctvu a na návrh Pavla Sekerku, podporovaný novohradským Pavlom Szontaghom, predporada sa usniesla, že naše body budú sa hneď po prečítaní biskupskej zprávy pojednávať. Bola pri konventoch obyčaj, že takéto senzácie pojednávaly sa na počiatku, pri úplnom počte konventuálov.

Dištriktuálny dozorca Julius Laszkáry, rodák novohradský z Romháňa, po smrti Martina Szentiványiho za dištrikt. dozorcu vyvolený, otvoril dištrikt. konvent v starej konventuálnej sieni bývalého lycea. V svojej reči vyslovil veľkú radosť, že je novoutvorený dištrikt už nie okyptený (csonka), ale i tí, ktorí dosiaľ nechceli chodiť na dištriktuálne porady, prišli, lebo uznali, že sa my uhorskí evanjelici len tak udržíme proti rozličným nepriateľským prúdom, keď spoločne pracovať budeme na budovaní milej cirkvi našej a keď každý vykoná svoju povinnosť a nebude sa vyhýbať spoločnej práci. Ubezpečoval trenčianskych a nitrianskych bratov, že v dištrikte bude sa rovnako merať každému seniorátu a každému zákonnému sboru. Blahoželal biskupovi Baltíkovi k čestnému doktorátu, ktorý dostal z univerzity roztockej, napokon pripomenul slávnosť odhalenia pomníka Márii Terezii a odparentoval Jána Breznyíka, bývalého správcu štiavnického gymnázia.

Po prečítaní biskupskej zprávy pojednávaly sa naše štyri nitrianske body. Referoval o nich dôverný priateľ Baltíkov, senior tekovský, farár kremnický, Karol Raab, ako bolo vopred ustálené v dôvernej porade pred konventom. Predkladám celé usnesenie v slovenskom preklade:

„O prvom bode uzaviera konvent, že usnesenie zriaďujúceho konventu zo dňa 19. a 20. decembra 1894 (azda 1895), viď záp. bod 25. a 26., že rokovacia a spravujúca reč dištrikt. konventu je výlučne maďarská a že p. biskup môže primerane preložiť všetky aktá, ktoré chce poslať cirkevným sborom, do ich bohoslužobnej reči na trovy dištriktuálnej pokladnice — v úplnom znení podržuje.

Cez druhý návrh (aby dištrikt nedovolil zriaďovať sbory na základe unionistickom), ako bezpredmetný, prechádza k dennému poriadku (t. j. nechce o ňom hovoriť).

Na tretí bod (aby takí údovia cirkvi, ktorí vydali pri sobáši reverz, nemohli byť v cirkevnom úrade) vyslovuje, že rozhodnúť o tejto otázke a o spôsobe jej vykonania oprávnená je len synoda, preto i ponad tento návrh prechádza k dennému poriadku.

V štvrtom bode obsažená prosba, aby „slovenská reč už aj v gymnáziach sa učila“, rozrieši pri 36. bode denného poriadku.“

Pozrime hneď i 36. bod, aby sme videli, ako spravedlivo meralo sa každému seniorátu a každému sboru, ako to vyhlásil dištrikt. dozorca v svojej zahajovacej reči.

„36. Čítaný bol 85. bod záp. min. r. gen. konventu, v ktorom upozorňuje sa konvent, že počet slovensky a nemecky vediacich kňazov sa povážlive umenšuje, preto treba vynakladať väčšiu starosť na vyučovanie týchto rečí.

V spojení s týmto uzaviera sa, že náš dištrikt, oceňujúc horespomenutú zarmucujúcu skúsenosť, obracia sa s podobnou prosbou na gen. konvent, súriac na našich teologických a učiteľských ústavoch zdarnejšie vyučovanie slovenskej a nemeckej reči.“

Okrem tejto „straky na kole“, tak môžem pokladať toto pokrytské uzavretie, ktoré ani zďaleka nebolo odpoveďou na náš 4. bod, ostatné body ľahko odbavili. Druhý a tretí aspoň zdanlive podľa práva a spravedlivosti, pri prvom bolo jasné, čo nás čaká v bratskom objatí nového dištriktu. Prvý hlásil sa s našej strany Ľ. Čulík. Chcel hovoriť slovensky, ale sotva oslovil konvent, už sa strhol krik a umlčali ho. Začal nemecky, ani tak nedovolili. Iný sa k slovu nehlásil, hoci nás Laszkáry vyzýval, aby sme hovorili. Videli sme, že je to zbytočné. S ich strany hovorili viacerí, najostrejšie Maszník, ktorý nám chcel odtajiť, že sme kresťania, keď nechceme uniu s kalvínmi, a posháňal aj iné veci; Karol Hollerung, modranský nemecký farár a senior prešporského stoličného seniorátu, prihováral sa za to, aby nám povolili hovoriť slovensky, ak dáme garanciu, že to nebudeme zneužívať; Szontagh zadrapil sa do Kuliškovho mena Miloslav, pri čom stratil trpelivosť i chladnokrvný Kulišek a zavolal mu, aby sa opýtal maďarskej akademie, ona mu vysvetlí, aké je to meno. Ale Baltík bol hotový s vysvetlením, že je to Emilius. Hovorilo sa sem i tam, až som vstal a podvracal nepravé domnienky a ospravedlňoval naše body ako základ pokojného spoločného nažívania. Nič neosožilo, vyslovili také uzavretie, ako som ho podal, a chceli prejsť k ďalšiemu bodu. Hlásil som sa k slovu. Dištr. dozorca odbíjal ma, že sa vo veci už rozhodlo; bránil som sa, že mám podať osvedčenie. Keď mi dovolili, vyslovil som poľutovanie, že naše spravedlivé požiadavky sa takto obišly, ale my, vyslanci seniorátu nitrianskeho, viazaní sme úpravou sen. konventu nitrianskeho, aby sme, — keby naše požiadavky boly odvrhnuté, — odišli z dištrikt. konventu; keď, ako z vysloveného uzavretia je zrejmé, naše požiadavky boly odvrhnuté, podľa danej nám úpravy odchádzame. Vstali sme všetci ôsmi a odišli. S nami odišiel i trenčiansky vyslanec Žiga Križan; naoktrojovaní predsedníci Riesz a gróf Zay ostali. Keď sme idúcky s obedu, vystrojení na odcestovanie, stretli konventuálov, senior Hollenrung veľmi nás prehováral, aby sme neodchodili, že on nás pokladá za ozajstný, vzácny cirkevný element, že sa i v novom dištrikte mnoho dobrého dá vykonať za cirkev a mnohému zlému prekážať. Ale Slováci mali s Nemcami toľko smutných skúseností, keď bola reč o vymáhaní práv materinskej alebo, ako to Baltík pomenoval, bohoslužobnej reči, že sme sa nepoddali a šli svojou cestou.

Takto sa skončil náš prvý osobný styk s dištriktom, a škoda, že sme neostali pri tom; nech by si či nanútení, či vyvolení predstavení boli v spojení s dištriktuálnymi, ostatní mohli ostať v pasívnej rezistencii; veď i tak za tých vyše 20 rokov, čo sme chodili na dištrikt. konventy, v ničom sa nám neuľavilo, ani s najmenším návrhom sme neprerazili, ba i to sme skúsili, že dobré, všeobecnému dobru slúžiace návrhy, keď i pochodily od ich ľudí, neprijaly sa, ak sme sa my za ne osvedčili. Prečo sme teda neostali v pasívnej rezistencii? Ťažko mi prichodí odpovedať na túto otázku, lebo odpoveď je zahanbujúca. Hrala tam veľkú úlohu osobná ambícia chcieť vyniknúť, alebo, aby som použil výraz brata Juliusa Bodnára, na tento čas nitrianskeho seniora, chcieť sa uplatniť; pritom bolo zahanbujúce, že nitriansky seniorát bol pod nútenou správou, hoci by sa za to boli mali hanbiť tí, ktorí po odsúdení doterajších správcov vymenovaním nových zaťali samosprávnu cestu, aby si seniorát bol vyvolil správcov. Podivnou vecou a svedectvom bezradnosti bolo i to, že najbližší sen. konvent nenariadil voľbu, ale čakal, až by sa pánom od dištriktu zachcelo povoliť, aby seniorát použil svojho práva. Takáto bola situácia koncom roku 1897.

Nepíšem dejiny nitrianskeho seniorátu na základe listov, listín, zápisníc, ako pokračovanie Ladislava Paulínyho: „Dejín superintendencie nitrianskej“. Nemám na to ani času, ani chuti, ani schopností; píšem osobné rozpomienky, bez ohľadu na to, či sa to komu bude pozdávať alebo nie. Až tieto moje riadky uzrú svetlo božie, bude málo živých svedkov toho, čo opisujem. Mohol by som, ako býva zvykom, trochu prifarbiť, skresliť, ale vidí Boh, pred ktorého súdom budem onedlho stáť a vydávať počet z každého márneho slova, že píšem pravdu.

Z konventu sme odišli s hrdinským gestom, ale vopred opytoval sa nás pokojamilovný Mocko, či i on, úradný zástupca seniorátu, má odísť. Ťažko niesol, keď sme mu povedali, že áno. Ťažko preto, že mu niektorí bratia naložili, aby vymáhal podpory z rozličných fondov pre farárov, pre vdovy a siroty kňazské a učiteľské. Odišiel s nami, ale predvídal, že je to neudržateľný stav. Doma v senioráte náš odchod z dištrikt. konventu všelijako posudzovali; jedni chválili, druhí sa uškŕňali, tretí sa posmievali, niektorí závideli nám našu „slávu“ a našli sa i takí, čo ho zatracovali. Slovom, nebolo jednomyseľnosti, veľmi potrebnej v takých kritických časoch. Nechcem zahanbiť priateľa Pavla Sekerku, ale na označenie našej neorientovanosti pripomínam, že pred samým zasedaním dištrikt. konventu, z ktorého sme onedlho odišli, opýtal sa ma, koho budeme navrhovať za slovenského dištrikt. zapisovateľa. Myslel, že dištrikt. konvent prijme naše požiadavky. Usmial som sa a povedal som mu, že iste po to neprídeme. Vyznám, i ja som dúfal, že aspoň ohľadom rokovacej reči spraví sa akási výnimka, ale od vyrovnania s patentalistmi, kde i najväčší maďarskí prepiatci sľubovali, že oproti Slovákom budú spravedliví, minulo tricať rokov, a už o 7 rokov temer tí istí ľudia zničili revúcke a o rok zatým martinské gymnázium, lebo boly slovenské, a čo ďalej, tým viac rástla maďarská nenávisť a naša bezradnosť.

Nie na ukojenie osobnej ctižiadosti (veď pre seba nemal som čo očakávať, podpory peňažnej som nevyhľadával, za úradmi som netúžil, veď, dokiaľ som nemal kaplána, nebol by som ani mohol prijať nejaký úrad, či konseniora, tým menej seniora), jednako mal som jednu ctižiadosť: aby seniorát vyšiel z toho neistého položenia, — vykonal som vec, ktorú mi radikálnejší priatelia vytýkali ako slabosť, ba temer ako zradu. Koncom júna 1898 išiel som so svojou dcérou Annou a ešte dvoma žiakmi, Gömörym a Takáčom, do Ban. Bystrice skladať skúšky. Na zpiatočnej ceste šiel som navštíviť brata na Senné a odtiaľ cez Balážske Ďarmoty, vtedajšie sídlo biskupa Baltíka, domov. Prichodilo mi nocovať v Ďarmotách a včas ráno poberať sa ďalej, mne do tých čias neznámou cestou. Po príchode do Ďarmôt mal som času poprezerať a dcére ukázať mesto. Šli sme i do cintorína, a keď som bol blízko fary, šiel som navštíviť biskupa Baltíka. Hoci sme v cirkevnej politike stáli na protivných póloch, ctil som si ho ako pracovitého človeka a kňaza príkladného života, obdivoval som jeho um a obratnosť, železnú vytrvalosť a v istom ohľade ľutoval som ho, že sa dostal do takého príkreho a jeho povahe nezodpovedajúceho položenia. Musím vydať svedectvo, že nebol zlomyseľný, pomstyžiadostivý, a i keď ho noví jeho priatelia(?) prinútili k nejakému pre nás nepriaznivému kroku, vždy hľadal cesty zlé nejako vyrovnať, vynahradiť. I to som videl, že noví priatelia mu nedôverovali, obtočili ho vyzvedačmi, slovom, jeho cesta, počnúc od r. 1895, keď sa presťahoval a či presťahovali ho do Ďarmôt, bola plná tŕnia a bodľačia. Rozumie sa, shovárali sme sa i o pomeroch nitrianskeho seniorátu, hľadali sme cestu sblíženia, pravda, bez zaviazanosti; dohovorili sme sa, že ak seniorát obošle dištriktuálny konvent, dištrikt. predsedníctvo najde alebo bude hľadať príležitosť so splnomocníkmi seniorátu dohovoriť sa a najsť „modus vivendi“. Že zo všetkého nebolo nič, tomu som nebol ja na vine, ale ani Baltík, ktorému sa iste priečilo byť v opozícii proti vlastným. Môj rozhovor s Baltíkom trval asi pol druhej hodiny, moja dcéra sedela pri tom a pečlive opatrovala malý katechizmus, ktorý jej daroval biskup. Keď nás Baltík so svojou mladšou, vtedy nevydatou ešte dcérou vyprevadil do nášho hostinčeka, kde sme prenocovali, a odobral sa od nás, dcéra Anna opýtala sa ma: „Ako ste sa to s pánom biskupom shovárali? Hovorili ste slovensky a ja som z toho ani slova nerozumela!“ „To je — reku — dieťa moje, preto, že si ešte na to príliš mladá, aby si tomu mohla rozumieť. Slová počuješ, ale veci nechápeš.“

Pripomeniem niečo o nešťastnej domácnosti Baltíkovej. Mal syna a dve dcéry. Syn študoval teologiu. Vyhodili ho spolu s Hurbanovým synom Bohušom pre slovenčinu, ale ako otcovho syna prijali ho na milosť. Stal sa farárom v Bátovciach (v Honte), neďaleko otcovho rodiska (Bohuníc), ale dostal sa do zlej spoločnosti, čo účinkovalo zhubne na ducha i telo, tak že stal sa práce neschopným, z milosti ho penzionovali a vypomáhal doma otcovi-biskupovi pri kancelárskych prácach. Ešte do nedávna žil, ktovie, či dosiaľ žije, odcudzený svojeti. Staršia dcéra vydala sa za sarvašského farára Scholcza, ale zavčasu ovdovela a prišla tiež k otcovi do Ďarmôt, kde bol kúpil dva domy a či domky. A zišly sa oba, lebo i mladšia dcéra, vydatá za Krmanom, farárom čerenčianskym v Malohonte, zavčasu ovdovela a prišla do Ďarmôt. Kto vie, či ktorá z nich alebo ich deti tam žijú. Baltík mohol len so žiaľom hovoriť o svojej rodine.

Dve otázky zamestnávaly nitriansky seniorát: voľba seniorálneho predstavenstva a práve v ten čas vynesený krajinský zákon o kňazskej kongrue, t. j. doplnení kňazských platov po výšku 800 zl. (1600 korún) zo štátnej pokladnice. Zpočiatku temer všetci nitrianski kňazi mysleli, že prijatím štátnej podpory stanú sa odvislými od štátu a či vlastne od rozličných štátnych úradníkov, čo znamenalo mnoho ráz zriecť sa akejkoľvek účasti na národnej práci, pri voľbách, na literárnej práci, rozširovaní slovenských časopisov a p. Ale prevládla mienka, že sa každý musí starať o svojich, o rodinu, o deti, pričom bolo najzaujímavejšie, že najväčšmi nebezpečnú pomoc pýtali takí, čo ju najmenej potrebovali. Alebo nemali detí alebo keď i mali, mali ich z čoho zaopatriť. Dosť na tom, na ktoromsi konvente alebo porade uzavrelo sa nežiadať kongruu, t. j. neposlať popisy platov, na druhom popísať platy a žiadať doplnky. Nevlíval som ani na prvé, ani na druhé usnesenie, aby mi bratia nepovedali, že sýty hladnému neverí, lebo krajniansku faru pokladali za akési prepoštstvo, v čom sa mnohí prepočítali. Pripomínam to preto, že prijatím kongruy boly ruky poviazané a na odpor proti „zákonitým“ vrchnostiam nedalo sa ani myslieť, lebo prosby o kongruu šly cez cirkevnú vrchnosť, ktorej sme sa mali stavať na odpor. Také vojsko, ktoré dostáva svoje zásoby od nepriateľa, nie je súce do boja.

Už veru neviem ako, chystali sme sa voliť seniorálnych predstavených namiesto vysúdených. Možno, prišlo povolenie od dištrikt. predstavenstva, lebo sami od seba sotva by sme sa boli na to odvážili. Svolali poradu na Myjavu. Mal byť i seniorálny konvent, kde sa malo rozhodovať o prijatí kongruy. Na schôdzku prišiel i priateľ Janoška z Mikuláša, ako redaktor Cirkevných listov, lebo i Liptáci boli zvedaví, ako sa zachová v tejto šteklivej veci slávna Nitra. Prišiel som neskoro na predporadu; brat Borsuk práve navrhoval, aby sa neprítomného Lešku a Fajnora telegraficky opýtali, či prijmú kandidáciu, Leška na seniorstvo, Fajnor na úrad seniorálneho dozorcu. Návrh sa prijal, telegramy poslaly. Bola to neúprimnosť, lebo veľká väčšina kňazov i svetských nežiadala si Lešku za seniora. O príčinách nechcem písať. Fajnor vždy čestne zastával svoj úrad, ale nezabudol sa mu omyl na seniorálnom konvente na Brezovej, kde pre už spomenutý návrh dr. Juliusa Markoviča zaďakoval z úradu sen. dozorcu a konvent sa bez zvyčajného zakľúčenia rozišiel, teda Fajnor ho nerozpustil. Ktosi poslal zprávu do humoristického martinského časopisu — neviem, či sa volal vtedy Rarášek, či Černokňažník — a to v podobe telegramu, v ktorom pozdravuje Fajnor biskupa Baltíka ako kolegu, lebo Baltík rozpustil r. 1895 dištr. konvent v Martine a Fajnor sen. konvent na Brezovej. Bol to chlapčenský a pravde nezodpovedajúci kúsok, na ktorom sa Fajnor plným právom pohoršil a žiadal v Martine zadosťučinenie, ktoré — neviem prečo — nedostal. Rozhorčený napísal Matúšovi Dulovi dopisnicu, plnú výrazov nezvyčajných medzi vážnymi, vzdelanými ľuďmi. Dula dal dopisnicu rozmnožiť a poslal ju všetkým kňazom, možno i svetským do Nitry. Preto sme ináč čestného, horlivého nášho človeka nechceli voliť. Lenže vtedy nebolo sa treba opytovať. A ešte na jedno sa zabudlo. Fajnora a Lešku neodsúdili na stratu úradov pre ich viny, ale preto, že konali podľa usnesenia seniorátu, a tak ich odsúdenie bolo vlastne odsúdením seniorátu; seniorát bol povinný sám sebe odsúdených znova voliť bez ohľadu na akékoľvek osobné veci. To by bola bývala vec znovuvyvolených, či by boli voľbu prijali, alebo zaďakovali. Bohužiaľ, nikomu neprišlo na um postaviť sa na toto stanovisko. — O niekoľko hodín došla odpoveď; Leška odpovedal leškovsky, t. j. vtipne, diplomaticky: „Kandidáciu prijmem, ale po voľbe zaďakujem.“ Fajnor kolegiálne: „Ak Leška prijme, prijmem i ja.“ Týmto by bola mala byť vec vybavená. Mali sme ich voliť. Ale nestalo sa tak. Veľká väčšina porady pokladala odpoveď Leškovu za odmietnutie a popri tom i Fajnorovu, a tak ustanovili sme voliť za seniora Mocku a za sen. dozorcu, obídením Štefanoviča, dr. Ľudovíta Šimku, s odôvodnením, že potrebujeme dozorcu domáceho, ktorý by povinnosti dozorcu skutočne konal a ktorý by mal smysel pre cirkevno-náboženský život. Pre toto ma ostro napadol v jednej brošúre môj ináč vždy dobrý priateľ dr. Julius Markovič. Vytýkal mi, ako to už býva, pravé i nepravé veci, ešte i moju cestu do Ďarmôt a p. Odpovedal som v kratšej brošúrke, ktorá vyšla r. 1899 u Salvu v Ružomberku. Isté je, že v Šimkovi dostali sme takého dozorcu, akým by Štefanovič nikdy nebol mohol bývať, lebo bol politikom bez najmenšieho záujmu pre náboženské veci. Seniorálne voľby sa vykonaly, pravda, bez žiadúcej jednomyseľnosti; asi tretina cirkví hlasovala na Lešku a Fajnora, dve tretiny na Mocku a Šimku. Ja som ešte dávnejšie pred voľbou odhováral Mocku, aby sa nedal voliť za seniora, lebo na seniorstvo medzi 25 kňazmi vždy sa najde človek, ale spisovateľa Mocku nenahradí ani jeden. Bál som sa, že Mocko ako senior nebude mať času na literárne práce, a mal som úplnú pravdu. Ale stalo sa, o čom som nemohol vedieť. Mocko, zdanlive chladnokrvný človek, bol prudký a pri seniorstve je to nebezpečná vec. Seniorstvo stalo sa mu osudným, lebo o niekoľko rokov ho od rozčulenia porazilo. Musel nechať seniorstvo a z fary vystúpiť. Šiel do rodného mesta Senice, kde r. 1911 umrel. Za manželku mal staršiu dcéru Andreja Braxatorisa (Sládkoviča), Oľgu, ktorá umrela o niekoľko rokov po ňom. Dietok nemali. Bolo by potrebné napísať životopis tohoto pilného pracovníka.

Rozumie sa, náš pomer k dištriktu i pri slabšom odpore ostal nezmenený. Nitrianski vyslanci na dištrikt. konvente cítili sa ako vyjednávači o pokoj v nepriateľskom tábore. Temer s roka na rok našly sa príčiny na sťažnosti, ktorým sa nikdy neodpomohlo. Vypracoval sa dištrikt. štatút o farárskej voľbe s právom pre biskupa a či dištrikt. predstavenstvo môcť vytvoriť z kandidácie koho chce. Proti tomuto ozvala sa i Nitra, i Novohrad a na dištrikt. konvente r. 1899 poprehadzovali sme jednotlivé časti štatútu tak, že chudák Baltík až ruky nad tým zalamoval. Ale páni si pomohli. Štatút musel prísť na potvrdenie na gen. konvent a tam ho nechceli potvrdiť len preto, že vynechali sa všetky body, ktorými obmedzovalo sa právo sboru pri kňazskej voľbe a dávala sa moc dištrikt. predstavenstvu riadiť voľbu podľa svojej vôle. Na nasledujúcom konvente v B. Ďarmotách oznámilo dištrikt. predstavenstvo, že gen. konvent nepotvrdil štatút, aby sa štatút znova pojednával a tak sostavil, aby ho gen. konvent mohol potvrdiť. Vstal Ludvik Láng, hlavná opora panského systému, ináč dobrý rečník, otvorená hlava, ktorý sa veľmi ponášal na vtedajšieho anglického kráľa Eduarda, otca terajšieho kráľa. Chcel, aby sme prijali zmeny, ktoré si žiada gen. konvent, lebo ak nepovolíme, budeme za viac rokov bez štatútu. Čakal som, že sa ozve niekto z novohradských hrdinov, ktorí lanského roku tak tuho oponovali, ale ticho na všetkých stranách. Veď kto by sa opovážil hovoriť proti Lángovi a opreť sa vôli gen. konventu? Iste ich vopred obrobili a presvedčili, aby mlčali, lebo štatút má byť len proti nitrianskym panslávom. Keď sa nikto neozval, vstal som a žiadal som pánov, aby ponechali jednotlivým sborom aspoň právo môcť si slobodne voliť kňazov. Naši cirkevníci nie veľmi starajú sa o to, kto je biskupom alebo seniorom, ale kňaza chcú si voliť slobodne zpomedzi tých, ktorí majú na to spôsobilosť. Vecou cirkevnej vrchnosti je starať sa o to, aby cirkevné sbory maly koho voliť. Lanskoroční spojenci už neprisviedčali, sklopili oči a hlasovali za návrh Lángov. Starý Szontagh Pál, excelenciáš, v súkromnom rozhovore obdivoval moju smelosť, že som sa opovážil vystúpiť proti Lángovi, tiež excelenciášovi. To bolo vlastne odsúdenie zbabelosti kňazov, ktorí korili sa každému pánikovi. Na tom istom konvente, keď dr. Maszník, správca teol. akademie, podával o nej zprávu, vytýkal som, že sa slovenská reč málo učí, aby sme nečakali, že k vôli našej nedbalosti opakovať sa bude svätodušný div. Maszník síce vykrúcal, že ako ja to viem, keď som nebol ani na jednej skúške. Biskup mlčal, ale v duchu mi iste prisviedčal. Učiteľom slovenskej a či biblickej reči bol Hörk József, ktorý na hodinách tvrdil, že v celom Uhorsku sú len traja ktorí dokonale rozumejú bibličtinu: biskup Baltík, Leška a tretieho menovať bráni mu skromnosť; myslel seba. Poslucháči mu posmešne zaéljenovali, naši slovenskí teologovia sa usmievali. V takýchto rukách bolo a ostalo vyučovanie slovenskej reči, proti ktorému som sa ozval, pravda, bez úspechu. Neskôr vyučovať slovenčinu poverili dr. L. Vagnera, penz. profesora na reálke, statočného, ale veľmi bojazlivého Slováka. Učil najviac porekadlá, ale i to bolo lepšie, ako Hörkove učenosti. Umrel len nedávno, vyše 80-ročný. Poručil na oltár do chrámu ev. slov. cirkvi 10.000 Kčs.

V B. Ďarmotách bolo dosť všelijakých príhod. Konvent bol vo veľkej sieni na župnom dome. Nielen my Slováci, i mne známi Novohradčania, ináč dobrí vlastenci, shovárali sme sa slovensky. Vzbudilo to veľký rozruch v celom župnom dome, najmä medzi župným úradníctvom, a hovorilo sa, neviem či vážne, či zo žartu, že budú musieť sieň vykadiť, lebo sa tam nikdy slovensky nehovorilo. Hoci Novohradská župa bola a je väčšinou slovenská, zpomedzi 18 ev. cirkevných sborov, ktoré ostaly v Maďarsku, je len jedna, sečianska, čisto maďarská, 3 — 4 sú miešané, ostatné slovenské a v Hornom Novohrade, okrem pomaďarčeného Lučenca, sú čisto slovenské cirkvi. Pri spoločnom obede župní úradníci pohoršovali sa na nás, že sme sa slovensky shovárali, ale našli sa i medzi nimi, ktorí rozumeli, ba i vedeli slovensky a dali sa s nami do reči. Pri druhej príležitosti dolno-strehovský farár Henríczy, keď sa dozvedel, že senior Mocko je rodák zo Senice, pochválil sa, že on pred rokmi bol maďarským učiteľom v Senici. Zažartoval som si s ním, ako so starým známym, že Seničania sú preto podnes Slováci: „Však, škoda je Pána Boha korigovať.“ Prisvedčil. Pravda, tým viac gánili na nás farári čistoslovenských cirkví v Novohrade, ktorí by tiež boli chceli Pána Boha korigovať. Bol to prvý a do prevratu i posledný dištriktuálny konvent v Ďarmotách. Chceli nás zastrašiť, a keď sa to nepodarilo, prestali. Iste sa báli, že im Ďarmoty poslovenčíme, hoci ďarmotskí cirkevníci boli zväčša Slováci. — Keď bol umrel farár Šimko a na jeho miesto prišiel Baltík, na uprázdnenú stanicu chodili okolití kňazi odbavovať služby božie. Z Vaňarca prišiel Emil Maróthy, syn brata Daniela Maróthyho, a odbavil služby božie maďarsky. Potom ho prítomní prosili, aby im odbavil i slovensky. Nechcel, až niektorí mladší zavolali: „Keď nám nechcú slovensky kázať, poďme k Weissovi tancovať“ a išli miesto do chrámu do krčmy, miesto služby Bohu slúžili diablu. A kto to mal na svedomí? Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza.

Na ďarmotskom konvente pripomenul biskup Baltík, že sa má obnoviť veľko-gereždská smluva, ale nepovedal, aká, tak že z konventuálov máloktorí vedeli, o čo ide, alebo sa o ňu nestarali. Nebola ani medzi predmetmi dištrikt. konventu, preto sa to len tak prepočulo. Na nasledujúcom gen. konvente už sa podal, pojednával a prijal návrh, ktorý sa týkal pomeru medzi našou a kalvínskou cirkvou. Bola to smluva, podľa ktorej mali ev. kňazi tam, kde kalvíni nemali svojho sboru, i kalvínom prislúžiť Večeru Pánovu kalvínskym spôsobom, t. j. dať im kvasený chlieb, a kalvínskych konfirmandov vyučovať kalvínskym spôsobom, t. j. podľa heidelberského katechizmu. Nitriansky seniorát na najbližšom konvente protestoval proti tejto smluve. Rozhodol sa v šiestich bodoch protestovať na dištrikt. konvente. Na ďarmotskom konvente protestoval som svojím menom. Na námietku Baltíkovu, že je to rozhodnutie gen. konventu a tak právoplatné a zaväzujúce, vyhlásil som, že čo je proti svedomiu, proti tomu sa vždy môže a má protestovať, a tak ja gereždskú smluvu neuznávam a ak budem mať príležitosť, prestúpim ju. Ani by som nebol pomyslel, že by príležitosť prišla. O niekoľko mesiacov odkázal mi akýsi zememerač, ktorý sa bavil za dlhší čas na Podkylave, aby som mu prislúžil kalvínsku Večeru Pánovu. Odoprel som, že som luteránsky kňaz a tak prisluhujem len luteránom. Do chrámu môže prísť alebo, ak verí o Večeri Pánovej ako my, môže pristúpiť s inými. Neprišiel a viac sa nehlásil. Na konvente moje osvedčenie vzbudilo istý rozruch, ale nikto nepodobral sa vystúpiť proti mne ako neposlušnému buričovi, a bratislavský farár dr. Schmidt v svojom časopise — myslím, menoval sa „Glaubensbote“ — pripomenul, že ja jediný ohradil som sa proti gereždskej smluve. Z prítomných kňazov nikto nemal smelosti, ba senior Trsztyénszky, ktorý myslel o sebe, že je pravoverný, odôvodňoval smluvu kresťanskou láskou. Kto by vraj mohol bližnému svojmu odoprieť náboženskú útechu. Aký zmätok pochopov!

Peštianska synoda z r. 1891 — 1894 ustanovila, že sa zakazuje menovať cirkevný sbor podľa bohoslužobnej reči. Písal som už o tom na strane 39 — 40. Viktorov Vládarov starší brat Maximilian, novohradský senior, po zasadnutí len to namietal proti žiadosti modranskej, aby sa mohla pomenovať podľa človeka, že to preca nemôže byť. A reku keď v Talye (pri Tokaji) pomenovali svoj chrám „Kossuth Lajos templom“, to môže byť? Odpovedal: „Ani to nemá byť.“ Boli to ľudia, o ktorých by Kollár povedal: pre nebo zlí a pre peklo dobrí. Od tých čias skutočne premenili meno Kerepešskej ulice v Pešti nie síce na Hatvani Deutsch Bernátovu, ale na Rákócyho ulicu. Ako sa ozaj menuje dnes hynúci slovenský sbor peštiansky?

Keď vyhodili z Prešova našich slovenských teologov, že sa dali fotografovať a na fotografiu popodpisovali sa slovensky, a prijali ich do Bratislavy, nechcem ubližovať, ale sa nemýlim, keď poviem, že najmä Maszníkovi hlavnou vecou bolo dať frčku rivalizujúcemu Prešovu; nitriansky seniorát vyslovil Prešovu zazlenie a Bratislave pochvalu. Ja som s posledným nesúhlasil, preto som sa na dištrikt. konvente pri tejto veci neozval, a ukázalo sa, že som mal pravdu, lebo Maszník s pohoršením odvrhol nitriansku pochvalu. Pravda, išlo mu o vlasteneckú povesť. Z našich hovoril Ján Pelikán, farár záriečský z Trenčianskej, Pavel Sekerka z Hlbokého a Julius Markovič. Tu sa dokázalo, aký strach majú naši páni pred Štefanovičom, ktorý bol tiež vyslaný z Nitry, ale na konvent neprišiel; ako čítali v sozname meno Štefanoviča, hneď telegrafovali Lángovi, ktorý tiež nemienil prísť na konvent, aby prišiel. Prišiel a pustil sa do debaty. Zamiešanie sa do výroku prešovského nazval neslušnosťou (illetlenség), proti čomu sme, pravda, ostro protestovali; Szontagh Pál nanosil sa do Sekerku, že preto tak hovorí, lebo je hlbockým farárom, kde bol farárom Hurban, Láng proti návrhu nitrianskemu, aby sa prof. sboru teologickému v Bratislave vyslovila vďaka, že vyhodených teologov z Prešova prijal, navrhoval, aby sa prešovským vyslovila vďaka, ale na vyzvanie Laszkáryho návrh odvolal. Uzavrelo sa, ako to obyčajne bývalo, preisť ponad návrh nitrianskeho seniorátu k dennému poriadku. Niekedy i Láng mal, ako sa povie, lucidum intervallum alebo, slovensky povediac, dobrú vôľu. Raz po ostrej hádke prišiel ku mne a povedal: „Nech je svätý pokoj medzi nami!“ Ja som odpovedal: „Takto nebude nikdy.“ Myslel som, ak budú nakladať s nami tak, ako dosiaľ. Keď sa stal ministrom obchodu, na dištriktuálnom konvente, pravda, všetko, sa mu korilo; pod bránou starého lycea našiel som celý dvor okolo neho. Šiel som k nemu a blahoželal som mu k ministerstvu. Prijal a láskave mi podal ruku. Ale hneď som doložil, že mal by som pokornú prosbu; blahosklonne odpovedal, že je na to privyknutý, a čakal. Prosil som ho, aby u svojho kolegu ministra financií vykonal, aby dal raziť čím najmenej polkrajciarov. Pozrel na mňa, tvár sa mu predĺžila, úsmev prestal. Opýtal sa, prečo. „Lebo my dedinskí farári a učitelia máme svoj plat z krajciarových ofier, a keď je mnoho polkrajciarov, dajú nám polkrajciare, a tak sme oškodení.“ Nevedel, či sa má smiať, či hnevať, len toľko povedal, že to patrí do jeho rezortu, ak tedy hrešíme, aby sme na neho hrešili, a odišiel. Mne stálo za to vidieť zarazené tváre jeho dvoranov, ktorí pochopili, že to bol posmešok na nich, lebo každý mal svoju prosbu, keď nie za seba, teda za syna, brata a p. Niektorí chceli sa aspoň trochu poopekať v teplej blízkosti ministrovej, a ja som im to takto pokazil. Ale či je dnes lepšie?

Vráťme sa k veciam seniorálnym. Mocku ako seniora, dr. Šimku ako sen. dozorcu uviedol na sen. konvente v Senici do úradov Paľko Sekerka, ako sen. notár. Ja som kázal. Veci šly dobrým poriadkom. Mocko bol dobrým administrátorom, dokiaľ bola hladina hladká. Pravda, rozmrzenosť ostala, najmä Leška nezabudol, že ho obišli, a vedel i o príčine. Plnil, kde mohol, svoje príslovie: Pomsta je sladká, hoci to nebolo kresťansky. Ale sme ľudia. Brezovania postavili vežu. Na posviacku pozval Leška všetkých kňazov, ale posviacal sám, nepožiadal o to Mocku, ako by sa bolo patrilo, ani neviem, či ho volal, či vôbec tam bol. Kázal holičský Boor. — Biskup Baltík, mysliac, že je Nitra už celkom pacifikovaná, oznámil kanonickú vizitáciu, ale ako by na skusy šiel do považských cirkví, kde nebola taká horúca pôda. Mocko ako senior musel ho sprevádzať, za čo sa mu dostalo dosť útržiek a na sen. konvente ho i interpelovali, ale to prešlo. Keď sa prvý vjazd podaril, odvážil sa i na západ, a veru neviem, či to naraz odbavil, myslím, vyjmúc šiestich, všetky západné cirkve od Skalice po Vrbové, počítajúc do toho i Myjavu a Brezovú, kde podľa počutia, lebo som ani na jednej vizitácii nebol, Leška vítal svojho soka slovami, ktoré podľa Ev. Jána 21, 18 riekol Pán Ježiš Petrovi: „Když jsi byl mladší, opasovals se sám a chodívals, kams chtěl, ale když se sstaráš, vztáhneš ruce své a jiný tě opáše a povede, kamž bys ty nechtěl.“ Baltík iste porozumel, ale návratu nebolo. Otázka, ako by si bol počínal Leška, keby bol prišiel na miesto Baltíkovo. Škoda o tom hovoriť. Vizitácia prešla, ako to obyčajne býva, neškodila, ale ani neosožila. Ostalo šesť cirkevných sborov nevizitovaných: Nové Mesto, Bzince, Lubiná, Stará Turá, Kostolné, Krajné. Až o niekoľko rokov smyslel si biskup Baltík a opytoval sa Čulíka, nástupcu Mockovho v seniorstve, či by mal prísť vizitovať. Ale Čulík bol v takých veciach prostorekejší a okrem toho nechcelo sa mu robiť vizitačné zápisnice svojej cirkvi, mal i ako senior písačky dosť, preto odpovedal: „Novomestský Erdélsky je dotlievajúci starec, bzinský Borsuk je na smrteľnej posteli, lubinský Holuby ledva sa hýbe, ja neviem, kde mi od seniorských prác hlava stojí, kostolanský Trokan zlomil si nohu, leží a krajniansky Bodický neviem ako vysoko skáče.“ Takto odobral Baltíkovi vôľu od návštevy, ktorá by nikde nebola milá, a nás zbavil daromnej práce a zbytočných trov.

Predstavenstvo seniorátu malo najviac práce s najväčšou cirkvou seniorátu, myjavskou. Spomenul som už, že po smrti Vannaya (1901) Myjavci chceli povolať za farára mňa, ale ja som im vopred dal vedieť, že z Krajného nemôžem odísť. Potom nevedeli si rady; mali síce kaplána, svojho rodáka, ktorý dlhší čas bol pri boku Vannaya, ale i tu sa plnilo slovo Pánovo, že prorok nie je vzácny v svojej vlasti, a azda ho nepokladali za schopného spravovať taký veľký sbor. Dosť na tom, usniesli sa voliť dvoch farárov. I stalo sa tak. Vyvolili Samuela Valáška, doterajšieho kaplána, a Igora Štefánika syna košarišského Pavla Štefánika. Bol to kompromis, ale ani jedna stránka nebola spokojná. To sa ukázalo na mimoriadnom sen. konvente v Senici (počiatkom jan. 1902), kde sa maly potvrdiť sborom ustálené vokátory pre oboch farárov a či pre obe farárske stanice. Na konvent prišlo veľa Myjavcov. Vokátory s istými premenami sa potvrdily, ale prítomní Myjavci žiadali, aby sen. konvent zrušil uzavretia kandidačného konventu, kde miesto kandidácie uzavrela sa vocatia (Valášek, Štefánik), lebo oni nie sú s tým spokojní. Strojila sa celá búrka. Utíšil som ju, keď som sa ich opýtal: „Bol konvent riadne svolaný?“ Keď prisvedčili: „Na konvente každý mohol slobodne povedať svoju mienku? Uzavretie bolo riadne vynesené a vyhlásené?“ Keď i na to prisvedčili, vypovedal som, že nikto, ani seniorát, ani dištrikt, ani gen. cirkev nemá práva zrušiť zákonité usnesenie cirkevného sboru, ak tento neprekročil medze svojho práva. Búrka bola zažehnaná a Mocko mi medzi štyrmi očami ďakoval; netušil, že je to len počiatok ťažkostí a že koniec bude pre neho veľmi smutný. Iste ešte v januári bola farárska voľba na Myjave; mala byť len formálna, veď rozhodlo sa o osobách na kandidačnom konvente, ale ľudia neboli spokojní, ani jeden z kandidovaných nebol po vôli všetkým. Senior Mocko s dozorcom dr. Šimkom mysleli, že prišli na hotové, že konvent bude tichý, pokojný, ale sklamali sa. Miesto tichosti nastala búrka a sviezla sa na nevinných sen. predstavených. Keď vyhlásili volebný výsledok, dostalo sa im aj osobných urážok, čo oboch rozčulilo, Mocku ako staršieho viac. Onedlho, počiatkom februára, bol účtový konvent v Čáčove; muselo tam byť niečo rozčuľujúceho, lebo zrazu Mocko sa skĺzol, porazilo ho a od tých čias sa nezotavil natoľko, aby mohol či kňazský, či seniorský úrad zastávať. Musel mať kaplána (Dušana Fajnora). Správu seniorátu prevzal konsenior Čulík. Takto smutno ukončilo sa účinkovanie vzácneho pracovníka. Žil ešte niekoľko rokov ako neschopný penzista v Senici. Bola veľká škoda, že usilovný, nadaný pracovník strávil sa na ohni každodenného života. Čakali sme od neho, že spracuje svoju s veľkou námahou a obeťami nahromadenú knižnicu, ako bol začal menšími životopismi (Eliáš Lányi, Joachim Kalinka, D. Stranský) a väčším dielom „Historiou posvätnej piesne“. Treba si len prečítať predmluvu k Salvovmu vydaniu Tranovského kancionála (1895), tam sa ukazuje Mocko v celej svojej veľkosti a dôkladnosti. Jeho knižnica starých ev. cirkevno-náboženských pamiatok umiestená je v Lipt. Sv. Mikuláši. Pri stavbe novej fary najde azda lepšie umiestenie. Odporúčam mladým bratom, ktorí sa zaoberajú ev. cirkevno-náb. minulosťou, aby si všímali tejto sbierky kníh a stavali na starom pevnom základe i budúcnosť ev. cirkvi.

Konseniora Čulíka, keď Mocko pre chorobu zaďakoval, vyvolili za seniora, hoci sa toho obával. Najmä na nahováranie Leškovo dal sa voliť a vyvoliť. Skoro sa vpravil do celej administrácie a uspokojil i nadol, i nahor. Najviac oštary mal s maďarským dopisovaním, ale verne mu vypomáhala manželka, diplomovaná učiteľka, a šlo to. Za konseniora vyvolili mňa väčšinou jedného hlasu. Keď som však videl, že niektoré cirkve hlasovaly na mňa proti vôli svojich kňazov a že keby boli volili kňazi, sotva by som bol dostal 5 — 6 hlasov, nechcel som zavadzať. I tak mal som i vo vlastnom cirkevnom sbore dosť práce, len by som bol vládal. Na sen. konvente v Novom Meste, kde ma mali sprisahať a inštalovať, zaďakoval som. Keď som ráno pred konventom oznámil Čulíkovi, čo mienim spraviť, s udaním príčiny, že som bratom-kňazom nie milou osobou, povedal mi celkom úprimne, že som si sám na vine, lebo pri pojednávaní vážnejších vecí robím takú tvár, ako by som ja všetko vedel a ostatní nič. Odpovedal som mu, že sa neviem pretvarovať a za to nemôžem, keď niektorí bratia nezaujímajú sa o verejné veci. Možno, že dávam častejšie na javo svoju nevoľu. Uznal, že sú i takí kňazi, čo neprečítajú ani sen. zápisnice, nie že by sa starali aj o ostatné veci. Na konvente jediný Leška prehovoril, aby som zaďakovanie odvolal. Upotrebil podobenstvo, že diamant sa diamantom brúsi. Markovičovcom som vopred povedal, že neodvolateľne zaďakujem, nuž mlčali, mlčali i ostatní, lebo poznali, že sa nedám nahovoriť. A tak poďakovanie prijali, novú voľbu vypísali a ja som sa zbavil v senioráte postupu k seniorstvu. Čulík nevydržal pri seniorstve do konca. Videl, že pri svojich chorobách vo veľkej staro-turanskej cirkvi ani s kaplánom nemôže spravovať veľký seniorát. Zasa prišla do toho Myjava, ktorá chcela po odchode Štefánikovom voliť za farára dištriktuálnym i seniorálnym predstaveným, ako i nitrianskym kňazom nepohodlného Hlaváča. Čulík, aby vyhol všetkým nepríjemnostiam a trpkým skúsenostiam, aké mal pri voľbe v Zeleniciach, na sen. konvente myjavskom zaďakoval. Vypísali novú voľbu a správou seniorátu poverili konseniora Pavla Sekerku. Mne sa o seniorstve ani nesnívalo, lebo práve mal odísť odo mňa kaplán Hlaváč, tak že by som nebol mohol úradovať. Ani príčina, pre ktorú som zaďakoval z konseniorstva, neprestávala, ale sa zväčšovala, možno i mojou vinou. Ale čo som si nežiadal ja, chceli a žiadali si iní, najmä moji osobní priatelia Markovičovci, hlavne Julius. Mňa sa ani neopýtali. Trinásť cirkevných sborov hlasovalo na Sekerku, dvanásť na mňa, ale Myjava s dvoma farárskymi stanicami mala dva hlasy, a tak i ja som mal 13 hlasov. Ale pri sčitovaní hlasov mal som len 12, lebo brezovský nedošiel na čas. Tak som bol od seniorstva oslobodený, lebo keby brezovský hlas bol prišiel na čas, bol by som mal väčšinu, keby bol rozhodol počet duší. Nechcem sa o tom obšírnejšie rozpisovať, aby sa niekto nenazdal, že ma mrzelo seniorstvo. I tak by som bol musel požiadať Sekerku, aby viedol správu seniorátu, najmä zastupoval ma, keby bolo treba niekam ísť, lebo po odchode Hlaváčovom do Mošoviec bol som pripútaný ku Krajnému. Bol síce prišiel teolog Palkovič, aby sa u mňa pripravoval na kandidačné skúšky, ale mal dosť starostí sám so sebou. Nebolo mi ľúto seniorstva, ale že zaobchodili so mnou ako s najväčším nepriateľom. Bol som iste nepohodlný, alebo, ako sa Leška o tom vyslovil, nie sympatický, bol by som mal s bratmi dosť nepríjemností a oni so mnou, lebo bolo mnoho starého kvasu, ktorý by bolo treba vyčistiť, a takáto práca zle sa odmeňuje. Ale mohol som povedať to isté, čo povedal Jozef svojim bratom: „Vy ste skladali proti mne zlé, ale Boh to obrátil v dobré.“ Zachránil som sa od únavnej práce a veľkého pokušenia. Za niekoľko rokov vyhýbal som bratom, nechodil som na konventy, a tak som i s dištriktom mal svätý pokoj. Ale keď sa staly v senioráte veľké premeny odumretím niektorých bratov, prišiel som a pomáhal, kde bolo treba a kde sa dalo. Okrem toho otvorilo sa iné pole, kde bolo treba pracovať bez závisti a ambície: všeobecné pastorálne konferencie.