ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď idete hore Trapiarom, nemožno, aby vám nepadol do očú domec tamten s malým dvorom a peknou záhradkou. V nej nájdete všetko, čo vám len srdce zažiada: šalát i tekvicu, repu i rozmarín, tulipán i ľaliu. Hja, nie darmo to volá pánom Ondreja Štetinu, panského hájnika. Panský hájnik! Nuž veru hájnik, a to ešte aký! Dostačí ho len vidieť, a človek, bez toho, žeby sa v niečom cítil, už sa strasie od strachu. Len ho pozrime, ako si tam pod stenou stojí: dosť vysoký, chudorľavý, asi štyridsaťročný muž s ohromnou baranicou, že by bola i za ličienku; nezloží ju z hlavy ani v lete ani v zime, akoby sa bol v nej narodil, k tomu zelený kabát, belásky a črievice remencami pritiahnuté, a — to je už všetko. Ale horký všetko, to je ešte nič, ani len začiatok, len teraz ide, čo má ísť: velikánske fúzy Ondrejove. Hľa, obracia sa do domu, obrat i krok jeho odmeraný ani na komando; keď kráča, ľavá ruka mu dolu visí ako mŕtva, len pravá sa mu kolembá, i to len dľa istých pravidiel. Nuž z toho vidno, že Ondrej Štetina bol kedysi vojakom. Z toho, vraj, vidno, len z toho? Kto len trošičku sveta skúsil, ten veru to mohol hneď uhádnuť: veď ktože iný mohol by v Trapiari nosiť fúzy, ak len nie dáky obšitoš? Stará stryná Hrudovie sa zostarala (akurát na Vstúpenie bude mať deväťdesiat rokov), ale i teraz sa vám zaverá, a to nie raz, ale i sto ráz, že v Trapiari niet pamätníka, aby kto bol fúzy nosil. Hľa, len tento Ondrej je jediný, ktorý sa spreneveril starým zvykom, bezbožník (veď ono preto nemôže k ničomu prísť), on jediný, ktorý na poctivú obec Trapiar túto neslýchanú hanbu uvalil. No ale aj musel čosi vystáť, kým sa ako-tak udržať mohol.

Keď prišiel domov z vojny, vlastná vlastnučká sestra ho sotva mohla poznať; len rukami zalomila, vidiac ho s toľkými fúzmi. Prvé jej slovo bolo:

„Ondráš, ale si rozum potratil, čože si to zmyslel, nešťastné dieťa! Hneď a hneď dolu tie fúziská, lebo ak ťa ľudia takto vidia, nik nesníme z teba potupu, ešte i detné deti sa budú mať pre teba.“

Ondrej, švihký šuhaj, usmial sa a vykrútil si krásne fúzy až po samé uši.

„Ty, Katruša, čuš! Vieš ty, čo je pekné? Rozumieš sa do toho ako hus do piva. Ja veru viem, čo sa patrí; idem rovno z Talianskej, a tam dievčatá len tak hľadeli za mnou!“

A Ondrej si podskočil naprostred izby.

„Veru, mali to za čím hľadieť; poznať, že nemali ani len za náprstok rozumu.“

Katruša odbehla do susedov po britvu, aby sa Ondrej čím skôr oholil, len prosila boha, aby už nebolo pozde, lebo ak sa dakto nadarí a uvidí ho takto: bože môj, to bude posmechu po dedine!

Ondrej sa britve zaradoval:

„Ej, Katruša, pravdu máš, akurát som sa chcel už oholiť,“ a začal prípravy robiť na prácu.

Katre odľahlo, akoby sa jej cent bol odvalil zo srdca; hneď bežala do kuchyne, aby niečo uvarila. Ondrej znal Katru, aká je dobrá sestra, preto rovno k nej vošiel; nuž a keď mala všetkého dosť, takže jej len vtáčie mlieko chýbalo, akože by neprichystala bratovi niečo dobrého, keď sa vrátil z vojny, a to po štyroch rokoch! Ach, koľko ráz ho už oplakala, že tam dakde zložil kosti! Nuž čože iného má mu navariť, ak nie halušiek? Hja, dobré je to jedlo, a ešte keď sú také biele a tenké a tak obsypané bryndzou a masťou obliate! Verte mi, tie by sa nielen zabiedenému vojakovi, ale aj bárskomu inému dolu hrdlom šmýkali.

Keď prišla už s miskou, Ondrej práve bol skončil holenie. Katrena pozrela naň, no miska div že jej z ruky nevypadla.

„Nuž, ty potvora, ale si sa nezholil? Ja, že sa celkom oholíš! Ale takto, no, óvi, óvi! Myslíš, že tu dakto bude na teba hľadieť? Akože sa prejdeš po dedine takýto na posmech obrátený? Keď vyjdeš na cestu, všetky deti sa zbehnú a budú za tebou vykrikovať: židák, židák!“

„Veď im ja povykrikujem!“

„A ty myslíš, že bude s tebou kto z jednej misy jesť? Ja prvá nebudem, a čo mi hneď na hrdlo stúpiš.“

„Horký nebude; veď je var nie každý taký blázon ako ty.“

„Ondráš, preboha ťa prosím, nerob nám túto hanbu: otec by sa neborák v hrobe obrátil, keby ťa takto videl! A Žofa Ledákovie? No, čože tá povie?“

„Čože by mala povedať? Povie, čo povedala takto štyri roky — napíšu sa ohlášky, a bude.“

„Čakaj si len, čakaj, veru si počkáš! Čis’ nevedel? Iba ak bláznivé huby pojedla. A jej otec? Myslíš, že ťa ten takto pripustí do svojho domu? Vyhodí ťa ako žabu z vršky.“^[1]

„Keby tak z Trapiara nebol vyšiel ani za humná ako ty! Ale ten sa už dosť nachodil po svete, bol až hen za Miškovcom po voly, nuž a tam len azda videl fúzatých ľudí.“

„No, veď uvidíš!“ A sestra vyšla z izby a neborká začala nariekať: „Veď ja viem, že sa oholí, ale čože nám bude z toho, keď to už potom bude neskoro: ľudia ho začnú prezývať, potom nikdy nebude mať poctivosti v dedine.“

Katra všetku vôľu stratila, jej radosť bola celkom skazená. Bola by skoro radšej, keby jej brat ani nebol prišiel domov, ako jej má teraz takúto hanbu urobiť s fúzmi. Ondrej zas bral všetko naľahko, zasmial sa a pomyslel si, že to všetko ináč bude, keď raz ľudia privyknú na neho. Šiel do Ledákov. Žofku i jej rodičov našiel doma. Dievča, keď ho videlo, rozbehlo sa, no nie do jeho náručia, ale, kričiac, rovno do kuchyne, lebo čo ju za malička jeden kominár postrašil, od tých čias sa bála fúzatých ľudí. Starý Ledák ho zas ponúkol britvou, aby sa poriadne oholil, a viac sa v izbe ani neukázal. Stará ho zas nahovárala, prosila, hromžila, ale všetko darmo, akoby hrach na stenu sypal, lebo Ondrej sa sprvu len smial, potom celkom vážne povedal, že to neurobí.

S akými citmi sa blížil teraz k rodičovskému domu, ťažko uhádnuť. Už od roka sa tešil tomuto okamihu, ako privinie matku i milú svoju k širokým prsiam a ako im bude rozprávať štyriročné skúsenosti, ako okrášli svoju rozprávku a ako ho tie budú počúvať. A hľa, aká tu premena! Matka už od pol roka v zemi, od Ledákov ho skoro vyhnali, a sestra mu ani len pekného slova nedala, a to prečo? Pre fúzy, pre nič inšie, len pre tie nešťastné fúzy!

„No, aspoň si doma odpočiniem, tu sa nemá kto so mnou priečiť. Sadnem si do izbičky, a potom — nech sa robí, čo chce!“

V Ondrejovom dome v jednej izbe býval hofier, kraviar. Jeho deti zabávali sa vo dvore na pažiti, k nim prišlo aj viac iných z dediny, takže tam bola hodná kopa detí. Keď videli takého fúzatého chlapa vchodiť do dvora, pustili sa do kriku, ani čo by ich bol na nože bral. Ondrejovi v ušiach len tak zaliehalo. Kraviarka vybehne z kuchyne pozrieť, čo sa to robí, v náhlosti nestačila ani habarku zložiť. Vidí Ondreja a jeho fúzy, i bola by vykríkla, keby jej nebolo na um zišlo, že je doma. Miesto toho sa nahnevala:

„Tu je nie krčma, ani muža nemám doma: čo chcete?“

Myslela, že to dáky tulák, súdiac po obšúchanom kepeni.

„Hm, čo chcem? Viem ja veľmi dobre, že je tu nie krčma, ale ani škola. Čo tu robia tie deti?“

„No, či to kto kedy počul? Že čo tu robia tie deti!“ A kraviarka si naprávala čepiec, ako to mala obyčaj v každej domácej šarvátke. „Nuž a čo vás do toho? Choďte svojou cestou, o deti vy nemajte žiadnej starosti.“

„Nuž dobre, idem svojou cestou, izba mi je prázdna?“

„Veru to ešte, v izbe mi vás treba! Vraj izba; čo za izba?“

„No, a nekázali vám izbičku vyriadiť? Nevyriadili ste ju?“

Do kraviarky akoby bol hrom udrel.

„Prepánajána! Oh, oh — kto by to bol kedy povedal; ale ste to vy, vy ste to, Ondráš? Pravda, pravda, iba teraz vás poznávam. Ach, kde som mala oči, že som vás hneď nepoznala! Ale čert by vás poznal, takýto zázrak. Zázrak, nikdy som to nevidela!“

Ondrej nechal kraviarku kraviarkou a vošiel do izbičky, ktorá sa čistotou jagala. Sadol na lavicu a oprel sa o stôl, ako keď človek po dlhej ceste ustane. No nebolo to tak ustatie, skôr mocná ozvena nemilých dojmov, ktoré za tak krátky čas v Trapiari zažil.

Deti vybehli na ulicu a kričali:

„Zázrak, zázrak! Prišiel zázrak!“

Hore dedinou šla jedna nevesta a opýtala sa ich:

„Kto prišiel?“

„Taký chlap,“ vravel jeden chlapec, „a volá sa Zázrak. Joj, stryná, keby ste ho videli!“

„A čo?“

„Nuž ten zázrak!“

Ženička sa trápila, čo to môže byť: „Zázrak, zázrak; čo za zázrak? Ach, deti ako deti!“ A s tým odišla.

Kraviarkin chlapec bol zo všetkých najsmelší, už sa opovážil i na zvonicu vyjsť a vládal i stredný zvon ťahať. Vošiel nielen do dvora, ale aj do pitvora a nachýlil sa do zadnej izbičky, na ktorej boli dvere otvorené, ale hneď ako strela skočil medzi kamarátov. Deti ho obstali a opytovali sa:

„Čo robí zázrak?“

„Sedí za stolom.“

„Sedí za stolom! A bude u vás bývať? Haha, u vás je zázrak!“

„To je nie zázrak,“ vysvetľoval im chlapec, „to je taký chlap, ten by vedel i tatarcom puknúť ako náš otec.“

„Ale ho tvoja mať tak volala, že zázrak.“

„Ba je to nie zázrak.“

„Nuž a čo je to zázrak?“ opytovali sa ho deti ako najmúdrejšieho.

Chlapec im nevedel na tú otázku odpovedať. Vkradol sa do pitvora a popred otvorenú izbičku šmyk do kuchyne, k materi.

„Mamo, čo je to zázrak?“ šepkal jej do ucha.

„Zázrak? Nuž keď je dačo veľké, veľmi veľké, to voláme zázrak.“

„Kubíkovie krava je tiež veľká, i to je zázrak?“

„Pravdaže!“ prisvedčila mu matka, nedbajúc veľmi, čo vraví, len aby sa chlapca striasla.

Ten zas vyskočil medzi deti a pyšno im oznámil:

„Ja už viem, čo je zázrak.“

„A čo?“

Deti čakali odpoveď ako nejaký sudcovský výrok.

„Zuza Kubíkovie,“ hovoril chlapec, „vieš ty, čo je zázrak?“

„A čo?“

„Vaša krava je zázrak.“

„Naša krava je zázrak, a kto to povedal?“ Dievča zbledlo od strachu ako stena.

„Naša mať.“

„A prečo je zázrak?“

„Keď je veľká!“

„A naša nie je zázrak?“ opýtalo sa iné dievča.

„Nie, veď je vaša nie veľká.“

„Chvalabohu, keď len nemáme zázrak, a u Kubíkov majú!“

„U Kubíkov majú zázrak,“ šepkali deti, niektoré už i hlasne hovorili.

„Máte zázrak, hahaha, Zuza! Zázrak!“

Dievča sa zahanbilo, začalo plakať a medzi smiechom ostatných detí odišlo preč. Deti kričali:

„Zázrak, zázrak!“

„Počkaj, veď ja poviem materi,“ a Zuzka, nebožiatko, odišla plačúc domov.

Deti nečakali Kubíčky, cítili, že by to nebolo bárs na osoh, rozutekali sa po dedine.

Večer už v celej dedine sa rozprávalo, že zázrak prišiel do kraviarov, a že aj Kubíkovie krava je zázrak. Kubíčka to nemohla na sebe nechať. Prišla ku kraviarke a kričala:

„Pozri si len na svoju kravu, tá je veru nie velká. Ty chýrnica, mala by si takú ako ja, ale by sa nik neobstál pred tebou. Ty ozembuch, tĺk, ty budeš ešte moju kravu ohovárať?“

„A čože tu chceš, ty jazyčnica,“ zastarel sa kraviar, „var moja žena kedy pýtala dačo od teba?“

Kubíčka zas doňho:

„No počkaj, veď ty pôjdeš pred úrad, čo si pustil kravy do ovsa!“

„Nuž ale ja? Veď to tvoja je taký nenásytník, nejest ho v celom kŕdli. Vždy sa odráža od kŕdľa, aby sa jej kadlub napnil.“

Boli by sa ešte vadili, ale z izbičky vyšiel Ondrej. Kubíčka, vidiac jeho fúzy, otvorila ústa ako vráta, stála skamenelá, slovo jej v hrdle zostalo, nevedela, čo má napochytre riecť. Konečne Ondrej pretrhol pomlčku:

„Čože sa priečite ako Cigáni? Prečo?!“

„Nuž, tu povedajú, že je moja krava zázrak, a vraj just taká ako vy.“

„Kto to povedal?“

„Tuto kraviarka, vaša gazdiná.“

„Ale ja?“ bránila sa kraviarka.

„Ty, ty si to deťom povedala!“

Kubíčke sa strepotalo srdce od radosti, že voviedla kraviarku do takej omáčky.

„Ale ja som zázrak? Ja zázrak?“ A Ondrejove fúzy naježili sa od jedu. „Ak chceš, mne daj pokoj, lebo…“ a tu začal čosi po taliansky vravieť a zahrozil im päsťou.

Kraviarka zmrzla od strachu, jej muž pokrútil hlavou a deti v izbe učupili sa na pec do kútika a ani len nedýchli.

O dva týždne kraviar sa vypratal z Ondrejovho domu, jeho žena i deti sa Ondreja veľmi báli. Ostal teda v dome sám ako palec, len tu i tu prišla k nemu sestra prosiť ho, aby sa oholil.

„Ja sa oholiť? Tieto fúzy dolu? Veď len pre ne ma chceli kaprálom urobiť. A ktovie, či by som nebol zostal i generálom, keby som bol chcel ešte slúžiť. A teraz sa zošpatiť na opicu!“

„Veru oholiť,“ vravela Katra, „Žofka Ledákovie, vidíš, už ani nepozrie na teba, aj ženy ako sa smejú vše v nedeľu na tebe, keď si do lavice sadáš. Ty si to nespozoroval, lebo si šatky dajú na ústa. Ondrej, Ondrej: neoženíš sa!“

„Ako chce, keď nepôjde za mňa tá sprostaňa Ledákovie; ani jej už nechcem, čo by sa mi ako núkala. Nájdem si ja dievča!“

A Ondrej si vykrútil fúzy.

Ondrej chodil po dedine, kde mali dievča, ale všade darmo. Čo by sa bol aj oholil, ženy by už ani tak nebol našiel. Sestra mu vždy chodila na krk a vyčitovala:

„Vidíš, nepovedala som ti, hneď ako si prišiel? Teraz už neviem, čo budeš robiť, kam sa vrhneš. Ach, ja prenešťastná stvora! Už ani ja nemám pokoja v dome; muž mi vždy vyhadzuje na oči, akého mám brata, a ľudia sa smejú na mne. No, povedz, čo urobíš?“

„Nebudem sa ja nikoho radiť, nech sa o mňa nik nestará!“

„Hej, ty, čože by si sa ty radil, ty len všetko tak do vetra robíš, nemilobohu. Čože si to zas v nedeľu porobil?“

„A čože som porobil? Nuž nič som neporobil: zabavil som sa.“

„Veru zabavil! Bola mi to za zábava: mládencom povedať, že ak vezmeš sedliačku: dolu fúz, a ak zemianku: hore fúz. Už to celá dedina vie.“

„A ja viem, či som to povedal? A či iní nepovedajú ešte viac a horšieho, a nik ich nestíha, len mňa. To mi po chvíli už aj vravieť zakážete.“

„Ale načo by som mal také hovoriť, čo je ani bohu, ani svetu. Mládenci si z teba posmešky robia: po dedine ide chýr, že hore fúz, dolu fúz. Bolo ti to treba?“

„A just bude hore fúz! Ja vám ukážem, že bude hore fúz! Dovediem si ženu, čo hodváb bude len tak šušťať za ňou.“

Keď fašiangy prišli, už sa ženil. Vzal si až hen z Melian zemianku Máriu Melnickú, dievča mladé a vycibrené, bolo už aj v meste a tam sa mnoho naučilo. Ondrej Marke svojej daroval veľký ručník a pozlátistý čepiec, ona zas jemu kordovánové čižmy a zemiansku šubku. A že Ondrej zanevrel na celý Trapiar, spomedzi občanov ani len švagra nevolal na svadbu, ba sestre zakázal po dedine roznášať poklonu, čo bolo hrozné, bohaprázdne urazenie starých zvykov. Ale, hľa, taký vojačisko myslí, že je to všetko pletka. Vzdor tomu Trapárčania predsa čakali svadbu, ba cez cestu, kadiaľ mali ísť, pretiahli povrieslo, aby sa mladý zať odmenil. Konečne prišiel prvý voz, a Ondrej s vykrútenými fúzmi len tak sa usmieval na peknú mladuchu. Dievčatá aj ženy museli uznať, že je veru pekná.

„A akú mu mentieku darovala, len hľaďte!“ šepkali mládenci, keď mladý zať siahol do kešene. No a potom ako zhíkli, keď im Ondrej tak po pansky vyhodil zlatku. Kým voz stál, všetko sa len naň dívalo. Potom prišiel i druhý voz s ostatnou družinou, a svatovia len tak sypali výsluhy na všetky strany.

Keď svadba prešla, ľudia rozjímali nad ňou.

„Ale dostal za bundu — no!“ poznamenal jeden mládenec a mľaskol ústami od závisti.

„Bunda; čert, nie bunda! Mentieka!“

„Ba je to bunda.“

„Haha, vraj bunda!“

„Dostal vraj bundu!“

„Pravdaže je bunda. Váži do pol piata funta.“

Bunda-funta. Mládencom sa zapáčilo, že sa to tak pekne rýmuje. Kým prišli pred Štetinov dom, už spievali:

A zasa znovu:

A čerstvým tempom spievajúc, tancovali si pred oblokmi:

Štetinu malo poraziť od jedu, keď vyrozumel, že to o ňom spievajú. Osinetý ako šata, pobral sa na ulicu, a iste urobí niečo takého, čo sa v Trapiari ešte nikdy nestalo, nech sa na šťastie nestretne so sestrou, ktorá práve vchodila do pitvora, aby nevestu privítala. Katrena tiež vyrozumela, že sa na jej bratovi posmievajú, a keď videla jeho vysúkané a naježené fúzy, netušila nič dobrého. Hja, vojak, vojak: civil mu je nič, myslí, že len on je človek, opravdivý človek, a civil je len na to, aby markytánčil^[2] a platil na jeho cifrovanú uniformu.

„Ondráš, kde ideš?“ pýtala sa ho.

„Veď ja tým ukážem, zrúbem ich na kapustu!“

„Ondráš, nedajú sa ti, naperú ťa, a posmech bude tvoj!“

„Ale mňa sa naperú? Nuž ale som ja bol darmo v Talianskej; ale mňa budú vysmievať, akoby ja bol s nimi husi pásol? Hej, veď sa ich ja spýtam, či už boli kedy v chlapovej hrsti?“

„Čože sa robí?“ pýtal sa jeden zo svatov.

„Nič!“ odsekol mu Ondrej.

„Chce sa biť s mládenci,“ vravela Katra. „Nedajte sa mu biť, nech si neurobí ten posmech na vlastnom veselí.“

„Kto sa chce biť?“

Zamiešali sa i druhí svati a už sa radovali, že uvidia niečo nového. Lebo nielen v Trapiari, ale aj v Melanoch bitka je veľmi milým pôžitkom, nie pre tých, ktorí ju vedú, ale pre divákov.

Medzitým z cesty zaznelo:

„Bime ich!“ skričal jeden ohnivý zeman spoza stola.

Mladucha, vidiac, čo sa ide robiť, šla k Ondrejovi a hladila mu tvár a prosila a tíšila ho. Ach, jak dobre to padlo udatnému srdcu Ondrejovmu, keď mohol ukázať, aký je on mocný chlap a ako ho musia krotiť, aby nemeral nemeranou mierou. Napokon, Samson bol Samson, a neodolal;^[3] ako by to mohol urobiť Ondrej, keď ho ženička tak krásne prosí? Usmial sa, a vošiel k hosťom do izby.

Medzitým z pitvora jeden starý svat vyšiel na cestu so štvoruhlastou fľašou a ponúkal mládencov a kýval im hlavou, aby len spievali, že sa to mladému zaťovi veľmi páči. Mládenci si nedali mnoho rozkazovať: spievali a zalievali smäd, až sa hory zelenali! Zrazu jeden z nich zakričí:

„Nespievajme mu tú, ale dáku inú.“

„Nie, len tú mu spievajte!“ kričal svat.

„Ba nie tú, to je nie pekná!“

„A čo by nebola pekná, ba je pekná,“ tvrdil jeden mládenec.

„Veru za pekná! Tebe je pekná, keď si ju ty zložil.“

„Nuž, ale ja?“

„A ktože, nik iný ako ty.“

„Ale čuš!“

Svat sa potuteľne usmieval na nich, že je tak chytro koniec spevu, a tíšil ich:

„Chlapci, nevaďte sa!“

„A čo mne má kto kázať čušať? Ja var nesmiem hovoriť?“

„Máš ty za reč, ako keď drapačky driapu.“

Mládenci sa rozosmiali, vysmievaný im horko dotrízňal:

„Máte sa to na čom smiať, veru na tej pesničke sa smejte. Vy ste mysleli, že bohvieako sa nahnevá mladý zať: a ono nás ešte častuje.“

„Držíš ústa?“ skričal naň jeden.

„Soťte ho do vody!“

„Naučte ho cigánsky tanec!“

„Zviažte ho do kozla!“

„Hej, hej — do kozla, do kozla!“ kričali mládenci a bežali do Štetinovho dvora po palicu, že mu ju cez rukávy pretiahnu a tak mu obe nohy založia za ňu a budú ho potom kotúľať. Ale mládenec mal rozum; kým ho tí hľadali, za ten čas zmizol ako z husi voda, lebo ľutoval nový kožuštek. Kamaráti pobrali sa ho hľadať, a hľadali ho — kým sa neroztratili.

*

Ondrej Štetina ide teda do pitvora. Hľa, tam mu visí na stene simpla. Pravda, horár bez pušky je čižmár bez šidla, teda nemožnosť. Hja, veru musí držať na uzde ten rozpasený svet, ináč by mu i fúzy ukradli. (Vlani chýbalo na panský vlas, že mu fúzy neodstrihli, keď sa potúžil na jednom krstení a potom zadriemal. Na šťastie nožnice vypadli jeho škodcom z ruky, a Ondrej sa prebudil.) Nuž s flintou sa ho boja, lebo keď si ju zavesí na plece a ide do hory, to ho každý na strelenie obíde. Ale Ondrej je zas nie dáky ukrutník, že by prelieval krv; veru v Trapiari niet človeka, čo by sa mohol naň žalovať, že ho podstrelil. Veď aj akoby! Skôr vystrelí Cigánova motyka než Ondrejova flinta. A čo je ako nabitá, čo je hneď ostrá guľa v nej: zato každý bezpečne môže ísť do panskej hory, nič sa mu od Ondrejovej flinty nestane. To iba ak nevie strieľať. Nuž ja neviem, či vie či nevie, ale to viem, že zo svojej flinty ešte nikdy nestrelil, nuž a čo je pravda, to je pravda, raz to už musí vyjsť navrch: na Ondrejovej flinte niet kohútika. Jest ono, jest tam taká malá kvačka, ale z dreva, nuž takáto flinta veru nejde vystreliť. No ale v Trapiari je i takáto dobrá. Jeho žena Marka je už desať rokov vydatá, a ešte neprišla na to, že jej muž nemá dobrú flintu; veď ako by aj prišla na to, keď ju obchodí. Ale toto je ešte nič, môžem povedať i viac: nielen Marka nezvedela, aký je kohútik na jeho flinte, ale ani — bože odpusť hriechy — sám pán richtár trapiarsky i so slávnym úradom, vzdor tomu, že ju aj v ruke mali.

Zalanským sa to stalo po jari; okolo Trojice zišla sa obec k richtárovi. Porada, ako aj jej predmet bol veľmi vážny, otázka veľmi na čase.

„Slávna obec! Zajtra vyženieme na pašu (salva veniam)^[4] kravy. Čože — akože?“ opýtal sa pán richtár.

Čo prednejší sa zamlčali; nevedeli, čo riecť. Hej, keby to nebolo v richtárovom dvore, ale dakde na lúkach alebo len u žida, však by sa potom hovorilo; ale takto… Hja, takto je to nič.

Notáriuš, ako najsmelší a osvedčený úradník prisvedčil:

„Nuž, vyženieme, pravdaže!“

Tí, ktorí sa prv báli preriecť, teraz razom s notáriušom kričali:

„Pravdaže, vyženieme, vyženieme!“

Keď sa už začalo, každý by bol chcel čosi povedať, začali jeden nad druhého kričať; kto by si bol vtedy uši zapchal a díval sa tak na tú tlupu, ako sa jej ústa a ruky bez všetkého cieľa hýbu, bol by sa rozpučil od smiechu. Takto ale bolo počuť tupý hurhaj a z neho len tu i tu dalo sa vyňať:

„Vyženieme, vyženieme!“

„Ale, slávni občania, aby sa neklali, treba im rohy opíliť,“ ozval sa kraviar, v tomto ohľade znalec naširoko-ďaleko.

„Ale nám opíliť?“ skočil mu do reči jeden mladý chlap, čo sedel vprostred dvora na kolesách.

Chlapi sa zasmiali.

„A kto bude vyháňať? Či každý?“ ohlási sa jeden mastný gazda.

„Nie každý, nie každý, len gazdovia!“

„Ba každý,“ ohlásil sa trapiarsky švec.

„Veru, dobre ti bude! Na starého Vida!“

„Iba gazda, iba gazda!“ kričali i ostatní.

„I domkári!“ skričal ešte švec.

„Čo, domkár bude sa nám tu rozpierať?“

„Budeme ti my kravu len tak darmo chovať? Platíš do dediny?!“

„Veď som i vlani zaplatil za pašu!“

„Lanský sneh sa tu nespomína. Čuš!“

„Čušíš, ty belasník!“ kričali i ostatní.

„Hej, belasník; čo tu chce belasník?“

„Nech si kravu doma chová, má vo dvore dosť trávy!“

A všetci občania tak sa osopili na neboráka, že si nevedel rady. Sklonil hlavu a mlčal. Nebolo to teraz prvý raz, čo sa mu takejto polievky dostalo. Nebolo to prvý raz, čo musel obanovať, že odišiel z domova na remeslo. Keby bol zostal doma, bol by teraz gazda, ale takto musí byť belasník. Belasník! Najväčší posmech, aký môže človeka v Trapiari stihnúť.

Na druhý deň sa vyhnali kravy. Švec tiež vyhnal, lebo večer zhováral sa s úradom, a ten je nie taký tvrdý oproti belasníkom, zvlášte vtedy, keď ho uctia. Hja, úcta je úcta, a ešte vtedy, keď má korene vo vrecku belasníkovom a okolo krčmy rastie!

Štetina tiež vyhnal svoju kravu, ale bez dovolenia. Chudák, ešte nemal toľko zbehlosti ako švec. Na nešťastie spršalo a zišla sa porada, hoci nie celá obec, ale len boženíci. Nuž ale kde sú boženíci, tam je i obec, lebo oni najviac môžu, už či mešcom a či jazykom.

„Ten nám bude vypásať chotár?“

„Máme my z neho osoh?“

„To má labu lízať?“ ohlásil sa jeden, Štetinov kmotor.

„Nech mu panstvo dá pašu, my do panstva nejdeme nič prosiť, ani byľ.“

„Nemáme z panskej hory nič, iba škodu.“

„Veru ty máš za škodu: skadiaľže berieš kláty, kde si nabral toľko dosák?“

„Var som nezaplatil za ne, var mi odpustil ten tvoj chýrny kmotor!“

„Ani nemohol dľa prísahy. Ale povedz, či ťa hneď na prvom ráze dochytil? Nechodil si ako krčah, kým ťa nezdrapili?“

„A ten nebude pásť v našom chotári,“ zastarel sa iný boženík, „a čo sa ty hneď na kolomaž rozleješ!“

„Ale je i on občan, tu sa zrodil ako aj my!“

„Aký je on, takí budeme i my. On nám nedá ani vostrvu odťať, ba čo hovorím, ani bičiska, ani habarky. My mu tiež do chotára nepustíme ani srsť.“

„Záloh mu vziať!“

„Záloh!“

Ondrej ani nebol doma, len Marka. Nebožiatko, keď videla úradských, už vedela, že je zle. Zbledla ako stena. Richtár vyrozprával svoje, a ona nevedela, čo má robiť.

„Richtár, poďte, už je tu záloh!“ volali naň z pitvora.

Jeden boženík už mal zavesenú Štetinovu simplu na pleciach. Pochod šiel po všetkých domkároch, ktorí vyhnali kravy; len švec obišiel bez návštevy. Keď sa vrátili k richtárovi, richtárka ich už čakala vo dverách.

„Vy nehanebníci! Čože to robíte za div po dedine! Nemohli ste už dočkať, kým sa aspoň zvečerí? A ty blázon,“ obrátila sa s nežnou výčitkou k mužovi, „čože sa zahrýzaš so svetom, bolo ti to treba? Ty ideš všade popredku, každý len na teba vzdychá, a títo sa zato nadájajú. A čo ste mi to sem doniesli, čo je to?“

„Veď je to flinta,“ ukazoval jej boženík.

„Ale mi ideš z domu! Veru mi ešte len to treba! Bolže za blázon ten hájnik, že ti nezlomil nohu. A tá Marka — hej, prišiel by si ku mne, hneď bych ti bola kotrbu vriacou vodou obarila.“

„Nehnevajteže sa, richtárka, veď my vám nerobíme nič.“

„Berieš sa s tou flintou? Chceš, aby sa mi dáke nešťastie stalo? Mám drobné deti, postrieľajú sa mi ňou. Hneď a hneď ju zanes, skadiaľs ju doniesol!“

„Ale veď ju vy opatríte, aby sa nič nestalo,“ ohlási sa ešte raz boženík, ale veľmi pokorne.

„Nuž nejdeš s ňou, ty popit,“ rozhorčovala sa richtárka; „nevieš, že hájnička zostrihla tvojmu chlapcovi košele, keď si ho do sveta vyprával? Keby nie ona, nemal by teraz tvoj chlapec raz čo obliecť, a ty budeš za to takýto posmech z nej robiť?“

Boženík nepovedal ani zle, ani dobre, ale sa pobral s flintou k hájnikovi, lebo videl, ako sa i richtár bojí svojej ženy.

„A vy,“ obrátila sa trochu miernejšie k ostatným boženíkom, „veru sa vám divím, že ste takí chytrí. Var vám tá krava celý chotár unesie na rohoch? Prišla tvoja krava dakedy plačúc domov, že sa pre hájnikovu nemohla napásť? No, povedz, Ondráš, povedz!“

Boženík Ondráš podhodil si halenu na pleciach, napravil klobúk na hlave, a až keď sa takto pripravil a odkašlal, osmelil sa odpovedať:

„A čo by mala plakať, veď je var nie blázon!“

„No, vidíš, ty neprajník! Aj ty môžeš tak prejsť, že budeš od druhých žiadať: čože potom urobíš? No!“

„Veď som ja povedal, hneď som tak povedal, ako richtárka,“ ozval sa kmotor Štetinov, „ale ma chceli slúchať? Mali ma zjesť, tak skočili do mňa!“

„Ja som nepovedal nič, pre mňa veru sa môže pásť,“ očíšťal sa jeden.

„I pre mňa.“

Richtár teda dovolil, aby sa Štetinova krava cez leto medzi gazdovskými pásla.

Tak prišiel hájnik k svojej puške, bez toho, že by boli zbadali na nej drevený kohútik. Ináč, nech sa to stane, nepozostáva mu nič inšieho, než — zaniesť pušku ku kováčovi a vyhodiť za takú daromnicu zo päť šestákov, a k tomu večitý posmech trpieť i on i jeho deti a detné deti.

*

Ondrej vyňal z podstolia kus papieru. Obočia sa mu stiahli, pery naduli, fúzy naježili. Hja, ten papier je nie blázon! Sú popísané na ňom hrubou tesárskou ceruzou excesy,^[5] čo udali sa v panskej hore. Tam v kúte zas hŕba sekier, tupých i ostrých, niektoré sú ťažké tešlice — to všetko odňal včera priestupníkom, keď ich v panskej hore dolapil.

Marka hľadí naň nežným, láskou žiariacim okom. Ona ho ešte i teraz tak rada vidí, ako keď sa s ním zobrala. Na kolenách má šitie, akurát mušelínová košeľa pre muža. Na stenách čepce už biele, alebo ešte nevypraté. Do izby vbehla Katrena, Ondrejova sestra. Už privykla i bratovým fúzom aj dobrej neveste, z neznámych predtým stali sa priateľky, čo je v Trapiaroch práve taký zázrak ako hájnikove fúzy, lebo tam, keď dobré priateľky do švagrovstva vstúpia, predtým krásny pomer priateľský premení sa v najhorkejšiu nenávisť alebo ľahostajnosť.

„Čože robíš, Marka, šiješ? Ach, veď ti je dobre v chládku, veru ti závidím; neviem, ktorej gazdinej by bolo tak ako tebe.“

Ondrej sa usmial. Počul to už neraz a zakaždým sa potešil. Takáto chvála ho len jeden raz zamrzela, keď ju počul od Žofky Ledákovie, ktorá ho kedysi pohrdla, potom sa vydajúc za jedného gazdu, o všetko prišla. Ondrej sa netešil z jej nešťastia, ba bolo mu ľúto Žofky, ktorú kedysi veľmi rád videl.

„Doniesla som ti robotu, na Trojicu čepiec, aby som ho mala čistý. Ach, bože, veď ich je tu, mohla by si ísť s nimi na jarmok. Var sa všetky ženy zriekli?“

„Tak, tak,“ prisvedčil jej Ondrej. „Žena, idem do Kútova, k horárovi.“

„A po čo?“ spýtala sa ho sestra, ktorá nemohla utajiť zvedavosť, čo jej brat môže hľadať u horára.

Marka bez všetkého vstala a doniesla mu sviatočné šaty, aby sa poriadne predstavil pred pánom horárom, svojím predstaveným.

„Po čo, po čo!“ odtrízňal si pod nosom hájnik. „Veru nie z rozkoše, ani len tak na prechádzku; mám robotu u pána horára.“

„Aha, aha,“ spamätovala sa Katra, „zas ideš obžalovať našich.“

„Už čo sa stane, to sa stane, ale ja idem k pánu horárovi do Kútova.“

„Zabijú ťa naši,“ nadhodila Katra.

„Var som zo skla, že sa hneď dám zabiť! Vrabec je vrabec, a kým chytáme naň skalku, už uletí.“

„Veď čože vrabec — ale ty neuletíš: teba chytia.“

„Mňa chytia? Kto ma chytí? No, nech probuje, tu som! Ja sa ho nebojím, kým mám flintu a gule. Tak mu zakadím popod nos, že nestačí ani kýchnuť.“

„Joj, iďže a nevrav také bohaprázdne reči. Vari by si ten skutok spáchal, aby ťa celý svet obchodil a aby si nemal nikdy pokoja. Krv je nie voda.“

„Ja dám každému pokoj a poctivosť, ale keď mňa dakto chytí, vtedy mu je biedna koža, moja flinta ho naučí móres.“

„Ozaj, Ondrej,“ pokračovala Katra, „chcela som sa ťa už dávno opýtať, ale som vše zabudla, prečo si nechal tamten týždeň zo svojej flinty toho psa zastreliť. Bože môj, richtár pochodil všetky okolité dediny, hľadajúc flintu, a keď ti ju doniesol, zas si len netrafil.“

„Ty blázon — no už vidím, že nerozumieš zhola nič a darmo ti budem aj hovoriť. No ale predsa ti len tak po sproste poviem: keď ty postavíš pascu na myši, čo sa lapí do nej?“

„Haha, čože by sa lapilo, nuž myš.“

„No, vidíš: lapil sa kedysi potkan do myšacej pasce? No?“

„Ach, nuž akože by sa lapil, keď sa ani nezmestí. Na potkana musí postaviť klepec alebo truhlicu.“

„Alebo či sa ti chytí myš do klepca?“

„Akože by sa aj chytila, keď utečie z neho.“

„No vidíš: už sme doma. Ako s klepcom a pascou, tak je to aj s flintou. Na čo je urobená flinta, tá už iba to zastrelí: ak ju urobili na človeka, teda človeka, ak na psa, nuž psa.“

„Pane bože, čo človek všetko nepočuje!“

„Nuž a potom, keď je flinta nie na psa, ale na iné niečo, a keď ho človek nezastrelí, povedia ti, že nevieš strieľať. Veď len zastreľ, keď je flinta nanič!“

Ondrej, uspokojený, že Katrene takto dokonale rozložil svoje známosti o zbroji, začal vpisovať do malej knižočky excesy. Ruky sa mu triasli, pero sa zadrhávalo. Radšej by bol na psa strieľal než tieto muky! Veru aj poznať, ako sa trápi. Na čele mu nabehla žila ako palec, fúzy sa mu hýbali, lebo ústa práve v tú stranu sa krivili, kam išlo pero.

Marka prišla s hábami a položila mu ich na stôl. Rudá tvár Ondrejova obrátila sa k nej a vyjasnila.

„Ondrej, nechoď do Kútova. Daj tomu pokoj; i kmotor bol v hore, i jeho budú trestať.“

„Nebudú, Marka, nebudú; ja ho oznámim pánu horárovi, a kmotor len za klát zaplatí. A kmotor to už vie a nehnevá sa, ba povedal mi, že nemôže žiadať, aby som ja zaň platil, keď mi nájdu peň v hore.“

„Nenájdu ho, Ondrej, vykopeme ho a spálime.“

„A prísaha, Marka, prísaha?“

Marka viac nepovedala ani slova. Nemohla žiadať, aby jej muž robil proti prísahe. Ondrej ju ešte potešoval:

„Neboj sa, Marka, ani druhí nebudú iné nič platiť, len toľko, koľko je drevo hodno; lebo panstvo je ešte rado, že sa hora riedi. A keď ja ukážem toľko excesov, bude i nám lepšie, lebo nám podvýšia deputát.“

„A nebi sa s ľuďmi, Ondrej, ak sa budú s tebou vadiť, že si ich obdal.“

„Nuž, ale som sa kedy bil, no povedz, Marka, kedy? Ani len zajacovi neublížim, keď popri mne prebehne. A veru koľko ráz by mi prišlo len flintu podvihnúť a spustiť, ale mi ho je ľúto.“

„Veru za ľúto,“ nadhodila Katra, „keď tvoja flinta je len na ľudí!“

„Ale daj ty tomu pokoj; zas sa miešaš do takého, čo ani akomak nerozumieš. Vidíš, tuto Marka je múdrejšia, tá sa mi do takýchto vecí nikdy nezastarie.“

„Veď Marka, bože môj, keby ja bola Marka!“ odvrávala si Katruša, keď odchodila od brata.