ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skromné sú lesky Slováka tichého
pokojný domok a lipa zelená,
i duša prostá zápalu božského,
pieseň srdečná i žalosť vznešená —
i jako Kriváň nad horami svieti,
láska Slováka k všem Slavianom letí.

K Tatrám prichádza sám sebou zmietaný
dušou skľúčenou ďaleký Slávy syn,
v tôni slovenských hôr i tichých skalín
uspáva srdca bôľ i trud zbúraný,
lebo na Nitry svätej rumoch prašných
v slzách uháňa mraky hnevov strašných.

A čo po diaľnych Slavianstva rodinách
tušil a hľadal, tu sa mu nahradí.
Hroby, čo videl na slavských zvalinách,
nádejou žitia novou si omladí.

S nami zaplače i s nami zažiali,
smútok tu zloží predošlých století,
ale sa z smútku Slávy deň vyhalí,
zo žiaľu nádej jak zora vyletí.

I on tu! — On to, v ňomž sme sa kochali
v milých spomienkach a v túžbach radostných,
on bol zábavou v dobách nám žalostných,
čo stál vo búrach ako Tatier skaly.

Jeho slávskeho meča rachotenie
slychávali sme v ohlasoch vlnavých,
i jeho zástav slávne práporenie
požehnávali v modlitbách žeravých.

Lebo zableskli v nich prápory Slávy
budúcich vekov, čo nad mŕtvym svetom
dlhým jak večnosť nekonečná, letom
od mora k moru svetov sa rozstaví.

I on tu! No tak statný Slávy synu
vo chráme tomto Slávii svätenom,
ať v jednom duchu bratia sa privinú,
i na zámere ať všetci vznešenom
vzájomne žijú, vzájomne i hynú.