ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky

Do druhého zväzku sme začlenili Sládkovičove básne vytvorené v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Chceme aj vo vydaní Sládkovičovho diela diferencovať jeho poéziu štyridsiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, pretože sa znateľne líši aj básnickým hodnotením skutočnosti, aj v stavbe veršov a v obraznom vyjadrení, na čo správne poukázala literárna história, počnúc Jaroslavom Vlčkom. Na koniec druhého zväzku sme zaradili Sládkovičove prvotiny, preklady a nepublikované básne. Tieto Sládkovičove práce nám doplnia obraz Sládkovičovej poézie o materiály doteraz málo známe alebo úplne neznáme. Na základe nich budeme môcť názorne sledovať Sládkovičovu cestu k uvedomelému básnickému prejavu, ba budeme vidieť i Sládkovičovu náročnosť k sebe, pretože nájdeme aj také básne, ktoré neuznal za vhodné uverejniť.

Dvojzväzkové vydanie Sládkovičovho diela popri tom, že podáva celistvý obraz Sládkovičovho diela, je aj dôležitým literárnohistorickým dokumentom pre poznanie slovenskej poézie štyridsiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia.

***

Edičné poznámky

Pri vydávaní Sládkovičových básní rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych, publikovaných za autorovho života, pridŕžame sa textu časopiseckého, resp. knižného. Redaktori totiž vo väčšine prípadov rešpektovali Sládkovičovo znenie a v niektorých prípadoch si Sládkovič text sám korigoval. Časopiseckého, resp. knižného textu pridŕžame sa aj preto, lebo v uverejnenom texte v zásade sa uplatňuje ustálená gramatická norma, ako ju modifikoval Martin Hattala (v Krátkej mluvnici slovenskej, 1852 a v Mluvnici jazyka slovenského, 1864/65), prípadne Jozef Viktorin (v Grammatik der slawischen Sprache, 1860). Pravda, časopisecký text porovnávame s rukopisom — a kde nachádzame nezrovnalosti, spôsobené neorganickými redakčnými zásahmi, upravujeme text podľa rukopisného znenia. (Prirodzene, všetky tieto zásahy uvádzame v poznámkach k jednotlivým básňam.)

Podobne ako v prvom zväzku, aj tu si všímame pri každej básni jej rukopis (rukopisy Sládkovičových prác, s výnimkou rukopisov básní Rarach-kráľ a Odhodlanosť, ktoré sú v archíve Slovenského národného múzea, sú uložené v archíve Matice slovenskej), aby sme názorne videli textové odlišnosti — áno, aj vývin Sládkovičovho umeleckého prejavu. Sládkovičove rukopisy sa však v detailoch odlišujú od súdobej gramatickej normy. Kvôli názornosti odtláčame rukopis básne „Až posiaľ! a ďalej?!“, príznačný pre Sládkovičov pravopis tohto obdobia:

Až posiaľ! a ďalej?

      Marný Tvôj pot a nevďačné mozole,
Slovensko, nežírna, studená zem!
Rýpeš, rozsýpaš v to dopukané pole,
Nežnieš, biediš: prečo? to já neviem! —
Tu „Vesna“ je: Hrôn už prúdi sa,
Odmŕzajú skrahnuté tvoje hory,
Vábi kukulienka a život všade budí sa, —
Hoj, sám život náš ešte len tak živorí!

      Zorí sa „Zora“, dňa nového družica, —
Vstaňte, Slováci, — vysúkajte rukávy, —
Juž den! — hľa, vlhnú zas kropäjami líca
A hrmie sa do poľa plemä Slávy:
Robotuje, ten tam, ten tak a každý jiné,
Náš svet vadí sa a svet cudzí sa smeje,
Zora hasne — a v biednej našej dedine
Líhajú spať ustelé naše nadeje.

      Na „Nitre“ len, na hradbách smutnej stariny
Hasnúca zora zažala ligotavú lúč,
Osvecujúc i svieže mladuchy rosmaríny
I zámkôv sosutých obrovský shrdzavelý kľúč;
Zunela pieseňka, len tak rozvíjaly sa hory
A náš budil sa svet prierodom v život nový:
Beda! vydúchly lúč svätú sbure potvory
A mladú otavu spraly remund tvrdé podkovy! —

      Pusto všade zas. — Nanoste novej zeme,
Berte ju na horách ľúbosti svätej!
Šlápäje fúrie krvavej zasypeme
I rozpadliny rozpadnutosti svojej kľatej!
Nenajdemeli zeme takej na svete
K nebu skríkneme svorno, i ty i já
A bude sipat sa, jak dášť! — očujete?
Zem tá dobrá tu! zovú ju: „Concordia!“

      Stalo sa: dobrú juž máme takú púdu
Prešiel rok a prišiel rok nový;
Vyriastol prvý strom, milý môjmu ľudu,
Milý aj dobrý vyriastol strom, — lipový, —
A za ním druhý, no, a za týmto tretí,
Až preľúbezný tak utvorí sa háj, —
K nemu rozpravných, spevavých kŕdle detí,
Čo rok, nosí starý, sivý Dunaj. —

      V lietavých pieskoch dolnej, tej pyšnej krajny,
Tam rastie slama, bíľ krátkej ročnej doby;
Tam mláťa, tlačia, — symbol to je neprajný, —
Stohy jích, ako každého tela hroby:
Náš je strom, — vyška, trvácnosť, krása, sila, —
Z vrchôv, stromôv je výhľad ďaleký:
Tí sejú, sjeda čo blízka, vrtká chvíla, —
Sadíme my, užiť čo majú veky.

      Až posial pomáhal nám Hospodin
Cez nivoče, cez bojôv divých kúrňavy;
Dal čuť nám pôlnoc úžasných rabstva hodín
I vidieť dal svitania novej slávy;
Poddal smrti storáz a vzkriesil storáz znovu
Mať velikéj rodiny osiralej,
Pomáhal snovať velikú dejôv osnovu
Nám, až posial: a ďalej? — nuž, ďalej!

Andrej Sládkovič
Do III. ročníku „Lipy“ 1863

V Sládkovičovom rukopise sú teda nielen viditeľné odchýlky od vtedajšej gramatickej normy, ale aj nejednotnosti v písaní jednotlivých slov a výrazov. Na základe uverejneného rukopisu možno vidieť, že Sládkovič nerešpektuje kvantitu samohlások (já, šlápäje, vyška, nadeje), kvalitu (mäkčenie) spoluhlások (sipat, den, posial), nadmerne používa ô a ä aj v tých prípadoch, kde ich písanie nie je ani historicky opodstatnené (Hrôn, pôlnoc, dejôv, kropäje, šlápäje). Často sa vyskytujú pozostatky češtiny v písaní zámen iný — jiný, ich — jich a častice už — juž, taktiež je tu zámena ia-a (mláťa, kľatej), zámena rodov (lúč masc. — lúč fem.), nehovoriac o nejednotnosti v písaní y — i a s — z.

Preto keď budeme v ďalších poznámkach sledovať odlišnosti nášho textu od textu rukopisného, nebudeme zvlášť uvádzať nejednotnosti v písaní y — i a s — z, kvalitu spoluhlások a kvantitu samohlások (ani v šesťdesiatych rokoch kvantita nie je u Sládkoviča podstatnou rytmotvornou zložkou). Nebudeme zvlášť uvádzať ani pozostatky češtiny v písaní zámen (jaký — aký, jich — ich, jim — im, jsi — si, jsme — sme, jiný — iný, jistý — istý) a častíc (jak — ak, jako — ako, juž — už), odlišnosti v písaní cudzích slov a v písaní zloženín (tam tá — tamtá, v tom — vtom a pod.). Všímame si len odlišnosti lexikálne, syntaktické a tvaroslovné, ktoré sú pre vývin textu zvlášť dôležité.

Práce publikované po smrti básnikovej alebo dosiaľ nepublikované uverejňujeme z rukopisov. Len v tých prípadoch, kde niet rukopis, pretláčame text podľa ich prvého uverejnenia. Pravda, aj tu viditeľné tlačové chyby odstraňujeme. Keďže sa tu snažíme zachovať autentický text, porovnávanie textu publikovaného s textom rukopisným odpadá. Pri uverejňovaní textu pridŕžame sa tých zásad, ktoré sumárne uvádzame pri úprave textov.

Nezaľúbení zaľúbenci

Dosiaľ nepublikované.

Uverejňujeme z rukopisu (16 listov zošitých, rozmerov 17 × 11 cm — koncept).

Keď Eduard Alexander Sopúšek zaraďuje „Nezaľúbených zaľúbencov“ (Ľudová tvorivosť IV, 1954, 31 — 32) do obdobia, v ktorom Sládkovič vytvoril Marínu, možno to chápať v tom zmysle, že hra zužitkúva ľúbostný námet, ktorý práve v Maríne je najplnšie zvýraznený. Je známe, že Sládkovič z toho istého inšpiračného zdroja čerpal i vtedy, keď písal básne intímne svojej snúbenici (a budúcej manželke) Antónii Júlii Sekovičovej. A tak aj ľúbostná problematika v „Nezaľúbených zaľúbencoch“ viaže sa na Antóniu Júliu Sekovičovú. Výrazne o tom svedčí tá skutočnosť, že na rukopise nachádzame dvojveršie z básne „Na Všechsvätých“, ktorú Sládkovič napísal 2. novembra 1846.

(Oj, zámki! oj zámkou tuoňa!
Čo je to, čo mňa vábi k vám?)

No Nezaľúbení zaľúbenci je najmä prispôsobená dramatizácia Puškinovej prózy Barišňa kresťanka.

„Nezaľúbení zaľúbenci“ teda najpravdepodobnejšie vznikli koncom roku 1846.