ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vydavateľské poznámky

Zásady, ktorých sa pridŕžame pri jazykovej úprave literárnych prác Gustáva K. Zechentera-Laskomerského, podrobnejšie sme vyložili v druhej časti jeho autobiografie Päťdesiat rokov slovenského života (1956, 415 — 438); v podstate sa vzťahujú aj na tento zväzok. Tu chceme uviesť len niektoré charakteristické príklady ako náznak.

Z tvaroslovia

Ponechávame starý inštrumentál jednotného čísla podstatných mien mužského rodu, a to v takých prípadoch, kde je zo súvislosti očividné, že ide o siedmy pád:

Priestor medzi týmito holými obry vyplnený bol vŕškovatými, všakovak pretkanými a popremetovanými dolinami a údoliami. (436) — …, ale predsa s dakoľkými ozbrojenci uvrzol. (440)

Takisto neprenášame do terajšej podoby starší šiesty pád množného čísla typu časiech a nenahrádzame druhý pád množného čísla do Uhár.

Aj túto časť Zechenterových Spisov charakterizujú slovotvorné prostriedky, čo postupom času boli nahradené inými a pri ktorých si čitateľ zreteľne uvedomuje ich starší ráz. Napríklad: cestovník, predsedník, majetník (teraz cestujúci, predseda, majiteľ); celky, sotvy, prvej, diaľ (teraz celkom, sotva, prv, ďalej); meteorovo železo (teraz meteorické ž.), mučedlnícky (teraz mučenícky); nadráždený (teraz rozdráždený).

Slovo „fiaker“ nahrádzame všade jednoznačnou podobou fiakrista, aby sa predišlo nesprávnemu chápaniu textu (vždy totiž ide o pomenovanie osoby).

Vo všetkých prípadoch ponechávame archaické predložky s druhým pádom krom, krem a kroz.

Zo syntaxe

Namiesto spojky alebo Zechenter, ako aj iní naši starší spisovatelia, často používa akoby skrátenú spojku lebo. Nenahrádzame ju podobou alebo, ak to neporušuje významovú zreteľnosť vyjadrenia: … pýtam sa ho, čo máme robiť, či tu ostať, lebo ísť do komôrok. (59) — Kedy-tedy zbadáš na vysokých perách hundať jedno lebo dvojzápražný, maľovaný, vani podobný voz a tamdnu vysedávať turecké panie. — Masa ľudu hemží sa lebo pešky, lebo — kto má peniaze a vôľu, sedí na koni. (97) — Do mešity neslobodno vojsť v botách; musíš mať pohotovo črievice lebo pantofle, alebo bosý alebo v kapčekoch stúpať. (101)

Interpunkciu v potrebnej miere zjednodušujeme. Na starší ráz textu poukazuje po úprave najmä vyššia frekvencia bodkočiarky a dvojbodky.

Zo slovníka

Ponechávame sloveso stroskotať v staršom význame „rozrúcať, zničiť, na trosky obrátiť“ a napríklad tieto slová: zelené veci (= zelenina), zásobnica (= komora, sklad), komôrka (oddelenie, kabína, kupé), nádobno (= treba, načim).

Nenahrádzame charakteristické staršie výrazy (prídavné mená), ktorými sa poukazuje na to, že daný predmet sa už skôr spomínal. Sú to tieto prídavné mená: dotyčný, horezmienený, otázny, podotknutý, predrečený.

V niekoľkých prípadoch sme ponechali aj slová a slovné spojenia, ktoré dnes majú krajový ráz, napríklad: …, ale strímať sa nemôžem, aby som vďaku svoju vrúcnu tým verejne nevyjavil, čo mi pri cestovaní a poznávaní chorvátskeho života boli na pomoci. (14)

Pri zemepisných vlastných menách ponechávame z použitých variantov ten, čo sa postupom času ustálil a je aj dnes zvyčajnejší. V tých prípadoch, keď autor zámerne používa niekoľko variantov (a ich aj zväčša vysvetľuje), ponechávame všetky, napríklad Terst, Trst; Jadranské more, Jadran (Jaderské more), Adria; Villach, Biljak. Gramatické zaradenie a významy vlastných zemepisných mien aj ich odvodenín upravujeme podľa terajšieho úzu.

Napokon uvedieme na ukážku tri prirovnania — a to dve jednoslovné: …vkročili sme do školy, horúcej ako vápenica… (349) — Cesta hladká a pukastá, ako kolkáreň, je z oboch strán otočená mramorom vykladanými jarkami. (154)

A ďalej jeden širší obraz: Ako sme hľadeli cez operadlo verandy, pritiahli celé obláčky strieborných rýb z tajných hlbín jazera (Otolického), a keď sme im vrhli objedené omrvy, leskli sa im boky ani piky postupujúceho vojska. (434)

Charakteristickou črtou Zechenterovho štýlu je slovná hra: Lacné, ale i lačné to cisárske odmeny. (442) — Tento predtým historický muž vyzeral na tento čas hystericky. (444) — Ležali tam po stole i rozličné noviny a či stariny, ktoré sme ešte dakde hen v tretej krajine čítali. (456)

Úpravy sme sa usilovali robiť vždy tak, aby mal čitateľ zo slovesného diela výrazný dojem, že sa stretáva so starším textom — a to najmä zo slovosledu (i keď sme do neho najviac zasahovali) a zo slovného inventára, z lexiky. Takto môže pozorný čitateľ názorne sledovať vývin nášho národného jazyka a prehĺbiť si svoje jazykové vedomie aj v okruhu časovej platnosti a odlišnosti jazykových faktov.

Bibliografické údaje

Cestopisy G. K. Zechentera-Laskomerského uverejňujeme podľa pôvodných časopiseckých vydaní v celkove nezmenenej podobe. No keďže napr. Benátky navštívil autor tri razy a opisy jednotlivých umeleckých pamiatok alebo zvyklostí sa opakujú, z cestopisov Zo Slovenska do Carihradu a Zo Slovenska do Ríma sme opisy Benátok vypustili. Ponechávame ich iba v cestopise Zo Slovenska do Talianska. Tu totiž Zechenter opísal Benátky a ich pamätihodnosti najúplnejšie a štylisticky i myšlienkove najdokonalejšie, najplnšie.

Zlomky z denníka cestovateľa po Horvátskej. Orol tatránsky II, 1846 — 7, č. 49.

Cestovanie z Viedne do Horvátskej r. 1846. Národnie noviny I, 1870.

Zo Slovenska do Carihradu. Pešťbudínske vedomosti IV, 1864. Vynechaný opis Benátok v časti „Desať nás bolo… v zdravom spánku“ (v tomto zväzku str. 166).

Zo Slovenska do Ríma. Pešťbudínske vedomosti V, 1865. Vynechaný opis Benátok v časti „No ale azda len… preto nutno vám pospiechať“ (v tomto zväzku str. 188).

Zo Slovenska do Itálie. Orol IX, 1878.