Zlatý fond > Diela > Zo Slovenska do Ríma


E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Zo Slovenska do Ríma

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Peter Kotúček, Daniel Winter, Katarína Maljarová, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Radmila Pekárová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Daniela Zubcekova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov


 

Zo Slovenska do Ríma

Pri spomienke Ríma mohutne účinkuje na myseľ každého vzdelanejšieho človeka akási čarovná a príťažlivá sila. — V mužovi vzniká túžba po pôde klasickej a po tom meste niekedy svetovládnom, ktoré bolo otčinou a bydliskom hrdinov a spisovateľov, ktorých ešte v školách obdivovať sa učil; nábožný kresťan žiada si vidieť sídlo a hlavu kresťanstva a zem krvou mnohých mučeníkov zbrodenú; umelec sa chytí príležitosti, aby sa mohol na velebných tvaroch a formách, ktoré dlátko, merítko a štetka v starých i novších časoch na obdiv sveta vystavili, ďalej vzdelávať; ten chce z veľkých pozostatkov učiť sa poznávať velikánskeho ducha národa rímskeho, onoho zase krása prírody a jemnosti podnebia vábia v tie strany, kde citróny kvitnú. — Vezmime k tomuto všetkému ešte, že v niektorých národoch stalo sa takrečeno módou cestovať do Talianska, a zo všetkého tohto vidíme, že mohutnosť a všeobecnosť túžby po onej krajine za horami je vec prirodzená.

Aj ja už oddávna choval som túto túžbu, žiadosť v hrudi a priaznivé okolnosti priviedli ma prvej, než by som sa to bol opovážil očakávať, do toho položenia zadosť jej môcť urobiť. Mňa zaujímali zvlášť starodávne historické pamiatky, pritom ale pozornosť som obracal i na veci a predmety, ktoré sa mi zdali byť novými a u nás neobyčajnými, a verne ich do svojich „notes“ zaznačiac, teraz veľactenému obecenstvu oznámiť som si zaumienil.

Síce mnohým sa to azda nebude veľmi ľúbiť, že po tak dlhej ceste, ako bola carihradská, ani len malého oddychu nechceme im popriať, ale hneď ich zase do „sveta“ vyprávame, avšak keď ste videli nový Rím — ako menoval sa Carihrad za časov Konštantína Veľkého[1] — nádobno vám vidieť i starý, a to za horúca. Opposita juxta se posita magis elucescunt.[2] Tam sultán, tu pápež, tam Sofia, tu Peter,[3] tam život i mravy orientálne v úplnom kvete, tu západná kultúra i s jej výrastkami. Aký to rozdiel! — Okrem toho ešte i s inou výhodou je to spojené. Hlava tých našich velebných Tatier sa totižto zase snehom pokryla, bundy a kožuchy prišli do poctivosti, ľad pod podošvami vŕzga, a to trvá u nás skoro celých osem mesiacov, vyhnimeže teda týmto nepríjemnostiam nášho podnebia aspoň dva razy do týždňa a aspoň na polhodinku vmyslime sa do čarokrásnych údolí apeninských. — Tam kde kaktus, aloa, palma a figovník divo rastie, tam nebojme sa zimy.

Podľa jedného starodávneho príslovia všetky cesty vedú do Ríma; ja som si teda vybral tú na Turiec. V Martine som sa chcel totižto aj trochu zabaviť, aj potešiť, aj povzbudiť — a to sa všetko stalo — a akže by bolo možno nejakého Lajka[4] si zvážiť. Nádej som síce len malú mal, lebo na dlhú cestu pribrať sa je ťažko — a Rím a Neapol nie je na záhumní u susedov; ale predsa oslovím Petra, oslovím Pavla, nahováram jedného, druhému chuti dodávam, ale všetko nadarmo. Vyhovárali sa, ako tí na svadbu povolaní v evanjeliu.

Čo som mal teda robiť? Odhodlal som sa na cestu i bez Lajka. — Z Martina nám to bolo ešte len veselo; sedelo nás na nitrianskom dostavníku asi osem — a medzi nami traja páni bratia spevoumní; že teda spev zavznieval, až sa prášilo, to si môže domyslieť každý, kto zná tú milú rodinku kláštorskú.[5] — Ale pomaličky začalo nás ubúdať. Už v Kláštore nás niektorí opustili, v Pravne tiež zostúpili z druhého dostavníka asi štyria a keď sme na noc dorazili do Prievidze, veru nás už ľahko bolo počítať. Nasledujúceho dňa obed sa vydržiaval v Topoľčanoch a len natoľko je hodný pamäti, že sme sa bližšie obznámili s národovcami, na druhom voze pospiechajúcimi tiež ku Nitre, a to pri príležitosti malej dišputy o národnostiach, povstalej medzi jedným pánom na -y a nami pri stole. V Topoľčanoch som sa obznámil i s Alexejom Petrovičom Želudkovom, lekárom z Ruska, ktorý bol tiež v Martine a v ktorého spoločnosti som nasledujúci deň i s mileným bratom Karolkom navštívil Nitriansky hrad, u Jeho Veľkomožnosti pána Tvrdého urobil najhlbšiu poklonu a po poludní vyšiel na Zobor. — Nitru som ja predtým znal len podľa mena a chýru, ako vôbec celou cestou od Martina až po Tornok ten kraj mi bol terra incognita.[6]

Ukonaní, roztúžení po slávnej minulosti a po lepšej budúcnosti vrátili sme sa do mesta; ešte jedno bratské objatie, ešte jedno stisnutie rúk a stratil som týchto dvoch posledných druhov cesty martinsko-nitrianskej. Na druhý deň zanechal som Nitru a popoludní bol som už v Požuni, kde som jedného malého žiačika na ďalšie odoslanie odovzdal. Cesta z Požuňu do Viedne trvá len niekoľko hodín. Ja pohrúžený v rozličné myšlienky takrečeno ani som nezbadal, keď nás zložili na viedenskej stanici. Pred dvoma dňami nachádzal som sa ešte v kole sto a sto našincov, priateľov, bratov, a teraz kdekoľvek hodím okom, obrátim zrak, všade cudzie tváre, cudzí jazyk. Len teraz začal som bližšie rozmýšľať o ďalekom cieli svojej cesty — a dôverne musím vyznať, napadli mi i tie rozličné nehody, ktorým je človek na ceste vystavený. Vo Viedni som sa len natoľko zabavil, koľko nevyhnutne bolo potrebné, kým som do poriadku uviedol cestovný list a pokonal niektoré iné záležitosti. — Od roku 1859 je bezprostredné spojenie Rakúska s Talianskom pretrhnuté, piemontský kráľ[7] nemá svojho vlastného vyslanca na viedenskom dvore, talianske záležitosti zastupuje vyslanec švédsko-nórsky, ktorý mi cestovný list vidimoval bez všetkých ťažkostí. Čo mi zvyšovalo na čase, obrátil som na ohliadanie onoho chýrečného zverínca v Prátri, nového parku na niekdajšom Wasserglazi a novovystavanej čiastky mesta. Len od dvoch rokov nebol som videl Viedeň a môžem povedať — premeny, ktoré sa za ten krátky čas stali, ma prekvapili.

Čas sa veľmi míňal a Rím je od Viedne ďaleko, preto nutnosť zrýchľovala moje kroky. Na ceste z Viedne do Terstu je tak mnoho pamätných miest, tak podivuhodné výtvory pokročilosti ľudského pokolenia, že samo ich preskúmanie a dokonalé prehliadnutie by niekoľko týždňov potrebovalo, ale ja na tento čas musel som sa uspokojiť len s povrchným videním.

Cez ten svetochýrny Semmering čarovnými štajerskými údoliami a cez skalnatý Karst uberal som sa bez prestania až po Terst; trvalo to všetko spolu asi dvaadvadsať hodín. Sprvu som síce zamýšľal v Postojne zostúpiť, ale celú noc sa lialo ako z kupy a vietor dul, div že nás nepoprevracal; keď sme ráno okolo štyroch premrznutí, rozospaní prišli do Postojne, nemal som chuti sem i tam sa tárať, a v tej nádeji, že tá jaskyňa i tak neutečie, kým sa z Talianska naspäť vrátim, utúliac sa do kútika, začnem trochu podriemavať. Snívalo sa mi, o čom som celý deň bol rozmýšľal, o mori. Zdalo sa mi, že počujem šumot vĺn a tu naraz zajačí stroj konduktora, že ma až uši zaboleli. Vytieram oči, pozriem von oknom, predo mnou stanica Nabrezina. Jedni vystupujú z vagónov, druhí zase dnu sa tlačia; tu sa dvaja poznávajú, tam zase na rozchodnú ruky si podávajú, zo všetkých strán krik, huk až konečne bolo dané znamenie, že sa vlak pohýna. Každý sa usiloval umiestiť čo najpohodlnejšie, cigarka a fajočky sa zapálili a nezadlho o Nabrezine ani chýru ani slychu. Za čas sme uháňali ešte na juhozápad, tu sa železnica naraz pomedzi ozrutné skaliská obráti na juhovýchod a vpravo už vidno nesmiernu tmavastú planinu. Bolo to Adriatické more. Na pravom boku sedel už obstarný muž so ctihodnou hlavou a bradou. Poprosím ho a on ochotne mi prepustil svoje miesto pri okne, skade mohol som pohodlne oči pásť na dosiaľ nevídanom všehozore. — Srdce mi tuhšie bilo, keď som videl predmet svojich dávnych a vrúcnych túžob tak blízko! Vlnky sa pohrávali, a keď sa dve s väčším návalom stretli, pena, pri tomto zrazení povstalá, sa čarovne odrážala svojou bielou farbou od tmavotemných vôd. Ich jemný šumot som síce pre hrmot železnice počuť nemohol, a predsa harmonicky zaznieval mi v ušiach. Nespočetné rybárske loďky s natiahnutými plachtami križovali po bezodnej planine a dodávali jej nevysloviteľnej zaujímavosti. Medzi obdivovaním týchto nových a krásnych úkazov, pohrúžený v neznámych citoch, zazriem pyšný, nad vodami hrdo sa vypínajúci letohrádok Miramare, niekedy obľúbené miesto pobytu terajšieho mexického cisára, a skaliská, v ktorých s napnutím ľudských síl vytesaná je železničná dráha zahalili mi už ten utešený pohľad. Keby som bol mal nejakého Lajka okolo seba, bol by som sa mu usiloval oznámiť ten duševný zážitok a kroz zamenenie jeho myšlienok bol by som ho azda dvojnásobne pocítil, ale takto samotnému prekypovalo mi srdce nadšením, ktoré nezadlho, ako tá vlna morská, rozlialo sa po celej mojej bytnosti a zaniklo. Bolo pol ôsmej, keď sme zastali na stanici. Pochytím kapsu a ponáhľam sa von. Pri stanici stálo viac omnibusov s nápismi a menami hostincov, ktorým náležali. Bez dlhého rozmýšľania vstúpim do toho, ktorý mi bol najbližší a nosil meno: Albergo Daniel.[8] Po malej štvrťhodine nachádzal som sa vprostred mesta — Terstu.

V hostinci hovorilo sa aj po nemecky, a to mi bolo vhod. Ja som sa síce bol asi od dvoch rokov zaoberal v slobodných hodinách rečou a literatúrou talianskou a knihy v tej reči písané už mi poskytovali málo ťažkostí, ate keď prišlo na lámanie chleba, keď som mal hovoriť, zbadal som na nemalé podivenie, že by som nielen o astronómii nemohol držať prednášky, ale že ani pri všednej konverzácii próbu nevystojím. Rozumieť som síce tak utcunque[9] rozumel, aj konštrukcie som v moci mal, ale slová mi akosi na myseľ nechceli prichodiť, a slovár vždy v ruke nosiť som sa trochu hanbil. Neskorej vo Florencii, v Ríme, v Neapole to už polom šlo, v Pompeji a na Vezuve som už bol aj tlmočníkom, keď sa mi trochu jazyk rozviazal. — V Terste ale nedajbože nejakú myšlienku bez slovníka vyjadriť. — Darmo je, vo všetkom je dobrá aj teória — ale lepšia prax. U toho pána Daniela (Contrada Niccolo) som si dal teda chyžu otvoriť, a keď som sa bol umyl a šaty trochu oprášil, vyberiem sa na okulatu[10] mesta. Ulicu menom Contrada Niccolo práve vtedy nanovo dláždili, robotníci pritom zamestnaní jedného okoloidúceho muža — obrovskej postavy, ktorého mozgy však, ako som zbadal, neboli celkom v poriadku, natoľko rozdráždili, že medzi revaním, podobným viac hlasom zvieracím než ľudským, pochytí skaly a začne ich naháňať. Oni sa rozutekali vo všetky strany sveta, ten rozdráždený blázon však mrští skalu, ktorá, keď neodskočím, do mňa sa udrie; no toto je reku zlý znak, v prvom talianskom meste, a už takéto nebezpečenstvo — čože bude naďalej? Od toho času nešiel som nikdy viac bez palice na ulicu, a to nie bez príčiny. — Nato zamieril som kroky ku moru. Akási neviditeľná moc ťahala ma ta. — Príduc na Molo San Carlo, opriem sa o lampový stĺp, aby tým pohodlnejšie všetko, čo sa okolo mňa bude diať, mohol pozorovať, a tu rozmanitosť očiam naskytujúcich sa predmetov, množstvo rozličných dojmov a ten ukrutný hluk, ktorý na terstskom pobreží vždy panuje, takmer zmyslov ma na čas pozbavili. V prístave celý les sťažňov, vypínajúcich sa pyšno k oblakom, nesčíselné množstvo kupeckých lodí prvej veľkosti, pri nich stá a stá nákladných lodí, pomedzi ktoré člnky svojimi veslármi s podivuhodnou obratnosťou hnané sem i tam križujú. Na jednotlivých lodiach aký to život! Severný vietor, verný náš sprievodca po celú noc, i teraz rozoháňal more, až lode vŕzgali a sťažňové povrazy pískali ako vo víchre smrekové lesy. Keď som sa bol trochu rozhľadel, odvážiac sa až na samý koniec hrádze San Carlo a lapiac sa kamenného stĺpa, aby ma vietor nevyvrátil, s potešením pozerám na hru rozihraného živlu. Nejedna vlna takou silou bola prihnaná ku hrádzi, že dovysoka vystrieknuc, takmer celú zaplavila. Pravda, dostalo sa slanej vody i mne a z ostrého štípania v očiach som musel uzavierať, že je ozaj len slaná, ale som neustúpil, kým som sa na dosiaľ neznámom pohľade nenasýtil.

Zanechajúc konečne pobrežie, pustím sa bez všetkého cieľa do mesta a náhoda zaviedla ma na Piazza Lipsia,[11] skade som vstúpil do Musea Ferdinando Massimiliano. Zvlášť zaujímavá je zbierka rýb a morských živočíchov všelijakého druhu, usporiadaná pekne podľa tried. Od najväčšieho až do najmenšieho je tu zastúpené obyvateľstvo dŕžavy Neptúnovej. Z múzea vybral som sa nesčíselnými, úzkymi a nepravidelne stavanými uličkami starého mesta na terstský hrad. Na ceste našiel som neďaleko chrámu St. Maria Maggiore malé námestie, Piazzetta di Riccardo[12] — tak nazvané podľa všeobecnej mienky po Richardovi levieho srdca, anglickom kráľovi (1189 — 1199), ktorý by tu po návrate z Palestíny od urazeného ním austrijského kniežaťa Leopolda[13] bol býval chytený a uväznený, čo je ale historicky nepravdivé. — Brána zvaná Arco di Riccardo zdá sa byť niekdajšia víťazná brána rímska. Na hrade je pamätihodná svojou starobou zvlášť katedrála San Giusto, lebo jednotlivé jej čiastky: bazilika, baptistérium[14] a byzantský dutný chrámik majú pochádzať z piateho a šiesteho storočia; do jedného celku súc spojené v štrnástom. Vo veži sú vmurované ešte rímske stĺpy a pri vchode do chrámu je šesť rímskych náhrobníkov s polovypuklými podobizňami, tiež v stene. — V južnej lodi chrámu, ktorý má i dve staré mozaiky Krista a Máriu, nachodí sa pomník Don Carlosa,[15] od roku 1848 Conte di Molina, ktorý v tomto storočí (1833 — 1848) tak dôležitý zástoj hral v dejepise Pyrenejského polostrova, s nápisom: D. O. M. Carolus V. Hispan. Rex in prosperis modestus, in adversis constans, pietate autem insignis, obdormivit 1855 et hic tumulatur.[16]

Pri chráme na niekdajšom cintoríne sú vystavené rozličné rímske pomníky, takzvané Museo Antico, ktoré však neposkytujú nič zvláštneho. Ján Winckelmann,[17] chýrečný znalec krásnych umení a ostrovtipný archeológ zo Stendalu, pri návrate z Ríma v Terste padnúc za obeť talianskej lakomosti (1768), tu leží pochovaný; jeho pomník nosí nasledujúci nápis: Joh. Winckelmanno domo Stendelia explanatori praestantissimo antiquitatis. Manu advenae proditoris hac in urbe peremtus est a. 1768.[18]

Na terase pred chrámom pod kameňom s dvoma priehlbinami leží Jozef Fouché[19] vojvoda z Otranto, niekedy mohutný minister polície pod Napoleonom I., zomrel v Terste r. 1820.

Keď som všetky tieto historické pamiatky hradu a Terstu vôbec preskúmal, vybral som si to najpríhodnejšie miesto, skade by mohol polohu Terstu a jeho bezprostredné okolie pozorovať. Na juhozápad pod mojimi nohami rozprestieralo sa staré mesto so svojimi nepravidelnými a vozom neprístupnými uličkami. Na západ krásny terstský prístav; jeho najsevernejšia čiastka Lazzaretto Nuovo vystavaný r. 1769, jeden z najväčších a najpohodlnejších v celej Európe, lebo môže prijať do karantény asi 70 lodí, a má miesta pre 400 osôb, od pevnej zeme je obohnaný 24 stôp vysokým múrom; na južnom konci ďaleko do mora siaha Molo St. Theresa, alebo di Fanale Marittimo,[20] lebo tu stojí svetláreň.

Medzi týmito láme morské vlny ešte iných osem mól alebo hrádzí, z ktorých väčšie nosia nasledujúce mená: Molo Santorio, Molo Ferdinando, Molo San Carlo, Molo Kluč.

Na severovýchod od hradu leží nové mesto, honosiace sa mnohými peknými budovami a pravidelnými ulicami, vystavané už po vyhlásení Terstu za slobodný prístav pod Karolom VI. (1719). Za časov Márie Terézie obdarené ešle mnohými výsadami vzrástlo toto obchodné mesto poznenáhla tak, že počet jeho obyvateľstva vystúpil vyše 60.000. Po viedenskom pokoji (1809) bol Terst odstúpený Napoleonovi a stratiac výsady slobodného prístavu, začal klesať. Roku 1818 bol privtelený k nemeckému Spolku[21] a 2. októbra 1849 obdarený právom bezprostredného podriadenia pod dŕžavnú radu (Reichsunmittelbarkeit) začal sa zase vzmáhať a následkom priaznivej polohy hľadí v ústrety krásnej budúcnosti. Počet obyvateľstva je asi 85.000.

Od východu je celé mesto obtočené pohorím, ktorého päty, zarastené rozličným stromovím a v pravom zmysle slova popresievané nádhernými letohrady, milo sa odrážajú od smutných holých vrcholcov.

Keď som po mnohej biede zase bol vyhľadal svoju hospodu, bola už minula jedna hodina. Unavený a vyhladnutý zasadnem si a oddám sa rezko do výtvorov talianskej kuchyne. Šťastie, že na ceduli boli i nemecké nápisy, ináč bohvieaké morské potvory by som bol pojedol. Zadosť urobiac požiadavkám tela, na um mi prišlo to starodávne latinské príslovie: „Si veneris Romam, romano vivito more,“[22] a upotrebiac ho na svoje položenie a osobu, odhodlal som sa podvoliť všeobecnému zvyku južných národov, to jest sieste.[23] Vyjdem teda do druhého poschodia, založím okenice, aby som si znázornil noc, a vrhnem sa na posteľ. Netrvalo to dlho a Morfeus sa zmocnil mojej bytosti. Tu zrazu sa mi zdá, že čujem spev, opravdivý to hlas sirény, a vždy silnejšie rozlieha sa mi v ušiach, až sa prebudím. Načúvam a naozaj slyším spev; ale neveriac sám sebe, idem k oknu, kde som sa presvedčil, že to nie je sen. Bol to prvý taliansky spev, ktorý som počul na polotalianskej pôde — a aký spev! To najjemnejšie mol, a predsa hlas taký prenikavý, že ma až zatriaslo. Nikdy predtým žiadna hudba a žiaden spev neúčinkoval natoľko na moju myseľ, ako tento, bol to cit predtým mi neznámy. Čo do obsahu z často opakovaných slov „don Rodrigo a donna Sabina“ som uzavieral, že je to španielska romanca v dialógu. Osobu speváčky som nevidel, ale jej harmonické hlasy duneli mi v ušiach ešte za niekoľko hodín. Bože, čo som si ja sľuboval od vlastného Talianska, od južnejších krajov! To bude, reku, neustály koncert tých najobľúbenejších melódií, tam reku aj voly budú kvartetá bučať a vrabce na streche aspoň sextet čvrlikať, a keby mi bol ktokoľvek hovoril, že sa sklamem, nebol by som mu veril, až som sa konečne o tom osobne presvedčil.

Horúčosť začala sa míňať, z morskej strany povieval chladný vetrík, na ulici ten najčulejší život, zišiel som teda dolu z mojej vysokosti, uponížil som sa. Ponoriac sa do prúdu národa, z povinnosti a záhaľčivosti sem a tam sa valiaceho, prešiel som celé korzo medzi ustavičným obdivovaním tých najrozmanitejších výkladov. Tu hodvábne látky bohaté nakopené, tam celé poklady v koraloch a perlách a všade zástupy nádherne oblečených Evičiek s prenikavým čiernym okom a výrazuplnými, jemnými ťahmi. V kníhkupectvách boli zastúpené všetky románske reči, všetky najnovšie výtvory beletristickej literatúry a žurnalistiky, kde-tu jedna kniha nemecká, a na jednom mieste skromne v kútiku sa túlila i slovenská gramatika od pána Viktorina.[24] Po biede a s veľkou pozorlivosťou, aby sa nedostal následkom karambolu niekde i proti svojej vôli do sklepu, vyšiel som na Piazza delia Borsa a stade na Piazza Grande, ktoré námestie je v bezprostrednom spojení s pobrežím. Tu zase nový, veľkolepý výjav. Stá a stá osôb obojeho pohlavia vidno tu pri košoch a opálkach, naplnených južným ovocím, a hluk ako v nejakom zverínci. Každý svoj tovar chválil, a to s takým krikom, že div človek o uši neprišiel. Ďalej k moru rybári ponúkali korisť ulovenú v poslednej noci a jeden druhého sa snažil prekričať ozávod. Pozornosť obecenstva obrátil na seba zvlášť majiteľ a predavač úhorov — nemilosrdným spôsobom zachádzania s nimi. Úbožiatka ešte žili a hemžili sa ako obyvateľstvo starých bryndzových nádob, a on jedného za druhým vynímal z koša, čínskym spôsobom im rozpáral brucho a raz, dva razy ešte do neho zaseknúc, koniec učinil životu mandarína. — Slniečko sa blížilo k odpočinku, naširoko a ďaleko vlnky začali odrážať jeho zlaté svetlo. Mnoho sa píše o pôvabnosti pohľadu na východ alebo západ slnka na mori. Ja som mal príležitosť presvedčiť sa o tom teraz vlastnými očami; priblížil som sa teda celkom až k brehu. Obličaj Phoebusa[25] bol zapálený, už či od žiaľu, že musí tento krásny svet opustiť, či od hanby nad nešľachetnosťou ľudského pokolenia — o tom sú mienky rozličné — dosť na tom, akonáhle sa dotkol mora, celá tá nesmierna plocha prijala jeho farbu. Vyzeralo to ako náramná nádoba naplnená rozpusteným zlatom a hravé vlnky verne napodobňovali vrenie roztopenej hmoty. Jemným šumotom sprevádzali jeho odchod, akoby bôľ cítili, že ich opúšťa. Už dávno bolo slnko zašlo, a ja som ešte tam stál, tak mi bolo ako nikdy predtým; i potom častejšie počas svojej cesty mal som ešte príležitosť obdivovať ten samý fenomén, a jeho velebnosť zachvacovala dušu k vyšším citom.

Príjemné počasie vyvábilo terstské haute volée[26] na prechádzku na morské brehy. Sklepy a komptoáry[27] sa pozatvárali a nezadlho preplnili sa všetky móla obecenstvom, chtiacim niečo vidieť alebo byť videným. Na lodiach zatíchol hluk, len tu i tam povyvesované lampy alebo jednotlivé hlasy z vypitých hrtanov označovali ešte život námorníkov; i na Fanale Marittimo zjavilo sa svetlo a mohutné lucus a non lucendo[28] ma prekvapilo — svojou temnosťou. Ako odbilo deväť, výstrel dela dal znamenie, že sa prístav zatvára.

Hneď popoludní bol som si zaopatril prievozný lístok na lodi „Venezii“, patriacej rakúskemu Lloydu, ktorá mala o polnoci nastúpiť svoju cestu do Benátok.

Spať teda nesmieš, myslím si, aby ťa tu nenechali! Čo ale začať za tri hodiny? Do divadla som nemal vôľu, lebo kus Don Juana dávaný v ten večer mi bol už až príliš známy, vrútil som sa teda do najbližšieho hostinca a občerstviac ducha i telo, vyhľadal som kaviareň Degli Specchi[29] v tom úmysle, že čítaním novín zadrhnem ešte zostávajúci čas. Pred kaviarňou stálo veľké množstvo stoličiek v celej hore oleandrov a iných mne neznámych kvetín. Vyberiem si jeden celkom neobsadený stolík pod oleandrom, málo čo menším od bojnickej lipy, strčím nos do dánskej otázky, začnem čítať, tu zrazu zahučia struny harfy, preberané zbehlými prstami a po obligátnom trojnásobnom odkašlaní zaznie útly ženský hlások, sprevádzaný hudbou harfy. Spievali intrádu[30] do jedného dueta romantickej lásky. Sólo a duet boli znamenite predvedené a upamätovali ma na ten okúzľujúci spev pod siestou. Po odchode speváčok načúval som rozhovor viac gréckych obchodníkov pri susednom stole. Kuli svetoborné plány, ale ich nezradím; veľmi často a tvrdo vyslovovali guturálne hlásky.[31]

Tak mi uplynul čas, hodina odchodu sa priblížila. Zaplatiac trovy v hospode a náležite sa zaopatriac zvlášť cigarami, o trištvrte na dvanásť bol som už na palube našej lode. Keď banskobystrický hlásnik volal „Odbila dvanásta hodina, chváľ každý duch Hospodina“, v prístave terstskom zapískalo tak silne, že sa ozval prístav, mesto a jeho okolie — na znamenie, že sa paroloď nezadlho pohne. — Parostroj začal lomcovať, vlny tepané náramným kolesom bôľne zastenali, ešte jeden znak — a opustili sme prístav. Bola to prvá moja cesta po mori a dojmy toho času nikdy nezabudnem. Noc bola tichá a jasná, miliardy hviezd pokrývali nebeskú oblohu a zrkadlili sa v bezodnom živle. Z Terstu bolo vidno len nákresné čiary, čierne postavy okolitých vrchov tvorili peknú protivu k jasnej oblohe. Hovorieva sa, že je obloha južných krajov svetlejšia než naša. I mne sa tak zdalo, ale veľký rozdiel som predsa nenachádzal, ba dokonale to posúdiť nebol som ani vstave, lebo akosť nášho neba som už bol zabudol. Z paluby zídem do spodnej čiastky lode, ale nie aby som si ľahol, ale len aby som ju preskúmal. Väčšia čiastka cestujúcich už sa bola poukladala, každý kde mohol — po remenných pohovkách, po nočných komôrkach v dvoch radoch jeden nad druhým, pri stole s päsťou pod hlavou, a niektorí začali už poriadne chrápať. — Mne sen ani na rozum neprišiel, a čoby aj, nebolo by bývalo možno spať po prvé z nedostatku miesta, a po druhé, lebo mi začalo byť tam dolu teplo. Vydriapal som sa teda zas hore plný očakávania vecí, ktoré by prísť mali! Ako tak v dumaní pohrúžený sedím, počujem slovanské hlasy. Jeden mladý poddôstojník, k tomu kadet, rodom Poliak, bývalý študent, učil jedného od koreňa Francúza, tiež mladého šviháka, krásnu poľskú pieseň. Dlho som načúval, konečne som sa im dal do známosti — a mal som „Lajkov“ až do Benátok. Okolo štvrtej ráno začal povievať studený severný vetrík. Loď sa tuhšie kýva, a jednotlivé ohlasy a stonanie v známosť nám uzádzali, že u osôb útlejšej sústavy počína účinkovať morská nemoc. I ja som bol odhodlaný ad extrema,[32] avšak neprihodilo sa mi nič ľudského, načo som si ja nemálo zakladal, že bohvie azda je v mojej maličkosti stratený druhý Kolumbus.

Východ slnka vidieť nebolo nám popriane, lebo oblaky zastreli celý východný obzor, avšak akonáhle sa rozvidnelo, počal byť na lodi čulejší život. Naši spolucestovatelia pozanechávajúc svoje komôrky a postele, začali sem a tam sa motať po palube a plnými ťahy chlípali čerstvé povetrie. Niektoré raňajšie tváre, zvlášť u ženského pohlavia, nosili zrejmé stopy nepríjemného účinkovania kolotania sa lode a morských výparov. Tí, ktorí po prvý raz mali vystúpiť na benátsku pôdu — a medzi týmito i ja, opierali sme svoje zraky na západný obzor, sliediac prvé známky „kráľovnej mora“. Tu zrazu zablyští sa nám niečo a vždy viac vystupuje z vôd. Bol to, ako som sa dozvedel, jeden benátsky chrám. San Pietro di Cassello. Od toho okamihu neodvrálil som viac oči z toho smeru, pokým som nevidel celú východnú čiastku mesta skvieť sa v celej jeho kráse a nádhere. Zastali sme v Canal Grande. Vpravo, vľavo vypínali sa nádherné paláce, že človek ani nevedel, kam má skorej pozrieť; gondolieri vábili cestovateľov na svoje loďky. Vezmúc moje malé bydlo, mrštím ho do gondoly, že až zahučalo, a skočím sám za ním. Nevedomky zostúpil som v „Hoteli Stella d’Oro“[33] alebo nazvanom podľa majiteľa, v „Hotel Bauer“.

Čítame tak mnoho rozličných opisov pyšného sídla niekedy tak mohutnej rebupliky benátskej, tak často vídame vyobrazené hlavné a najzaujímavejšie jeho krásy, a predsa keď prvý raz vystúpiš na jeho brehy, všetko ti nové, všetko je tak prekvapujúce a okúzľujúce, že ťa musí omráčiť. Človek môže byť akokoľvek flegmatický, prozaický, žiadnemu nadšeniu neprístupný; v Benátkach by sa predsa mohol — nehovorím, že by musel — stať básnikom, lebo všetko ponúka ho k tomu, od pôvabnej nádhery a skvosu začnúc, až po taliansku nečistotu. Práve táto protiva, ktorá sa pri každom predmete prejavuje, to spojenie starodávnej veľkoleposti s terajším spustošením a s biedou, bydliacou v palácoch, magicky účinkuje na myseľ. Kamkoľvek sa obrátiš, všade vidíš pozostatky niekdajšieho blahobytu a nesmiernej nádhery a slávy; skoro každá budova má svoju veľavýznamnú minulosť, ale spolu nemožno ti nezbadať i stopy porúchania a úpadku. — Keď niekde, tak tu dá sa upotrebiť v úplnej svojej platnosti ono: Sic transit gloria mundi.[34] A čo v tomto ohľade povedať možno o Benátkach, platí viac-menej i o iných mestách Talianska, lebo skoro všetky majú veľkú slávnu minulosť a nepatrnú prítomnosť. Kto zná príbehy Itálie v starom veku, komu nie sú neznáme ani stredoveké deje republiky benátskej, florentínskej, janovskej, Bologne, Milána a iných, tomu sa tu poskytuje príležitosť presvedčiť sa o pominuteľnosti diel ľudských. Taliansko je cintorín slávy a moci, a ako taký má akýsi elegický nádych; a hoci sú Benátky jedinké mesto svojho druhu, v tom sa predsa s druhými svojimi sestrami úplne zrovnáva. Ale akoby aj nie, však je bránou Talianska, a to bránou povahe Talianska primeranou. Toľkoto o Benátkach vôbec, a teraz by som sa mal pustiť do opisovania chrámov, palácov, námestí, mostov, ale načo a ako, keď ctené obecenstvo to už z majstrovských článkov pána doktora, ktorý mi to predchytil — a in parenthesi sit dictum,[35] dobre urobil — dokonale a úplne zná? „Tarde venientibus ossa,“[36] hovorí starodávne príslovie a ako všetky, má pravdu. Môj vysokoctený pán predchodca povodil vás všade, poukazoval vám všetky historické a umelecké znamenitosti, takže pre mňa už skoro nič alebo už len ozaj „paběrky“ ostali.

*

Po štvrťdňovom pobytí, a to takých zážitkov plnom, aké ani najbujnejšia fantázia nie je vstave si utvoriť, odhodlal som sa konečne po tuhom zápase so sebou Benátky opustiť. Malá nehoda prinútila ma ešte dva razy prekonať cestu po celom veľkom kanáli, ktorý sa mi ešte hlbšie vryl do pamäti. Bol som totižto pri odchode z hostinca tamže prsteň zabudol, a musel som sa až od stanice poň vrátiť.

S pevnou zemou sú Benátky od roku 1846 spojené obrovským, azda najväčším sveta mostom, vedúcim cez lagúny[37] na západ. Je 3601 metrov alebo 11.393 rakúskych stôp[38] dlhý, 28 stôp široký a spočíva na 222 oblúkoch. Železnica ide po ňom za osem minút, pešky by to trvalo hodinu. Prvá stanica za lagúnami, z ktorých sa vypínajú početné pevnôstky, vystavané za najnovších časov, je Mestre, kde sa začína úrodná severotalianska nížina a rovina. Vinič, morušové stromy a bujná kukurica, všetko rastie na tej samej pôde v peknej svornosti a pestrej rozmanitosti. Cez Marano, Dolo a Ponte di Brentu dorazili sme okolo deviatej hodiny raňajšej do Paduy.

Padua (Padova). Neviem, či to všetci ľudia na svete sú takí milovníci a obdivovatelia starožitností, alebo či je to vlastnosť len jedného druhu ľudí, alebo azda len práve jednotlivcov — čo sa aspoň mojej osoby dotýka, ja som nadšený a náruživý ctiteľ všetkého, čo je staré, vyjmúc azda — staré oštiepky.

V mojom rodisku stojí starý kostol, to jest aj nie taký starý ako ošarpaný, a v tom kostole na meštergerende[39] je napísané 1777, je to rok, v ktorom bol ten chrámik boží na Lipnici za sto päťdesiat zlatých šajnalských kúpený, lebo je, notabene, z dreva. Keď som ako chlapec niekedy ad captandam benevolentiam[40] službu preukázal pánu rechtorovi čo mechitarista,[41] vždy som mal zraky oprené na onom počte a tak som sa dakedy zahľadel, že som aj na svoju povinnosť zabudol, za čo ma potom pán rechtor statočne vyškolili — avšak navzdor tomu ustavične som si hlavu lámal, kedy to mohlo asi byť tisíc sedemsto sedemdesiatsedem. Ba či to nebolo reku pred stvorením sveta? Prídem potom do Bystrice, a tu nájdem nápisy 1723, 1610, 1569, ba aj 1498. Aj, ako ma to vždy pohlo, keď som takýto počet videl! Začnem sa učiť dejepis, a čím staršie dejiny, tým s väčšou chuťou, Nimrod, Ninus,[42] Semiramis, Sesostrio,[43] obliehanie Tróje boli moje force partie.[44] Neskorej mal som príležitosť vidieť a s nadšením obdivovať mestá a predmety i z prvých storočí po Kristu, ba i spred kresťanských časov, ale ešte ani jedno neprevyšovalo vekom, starobylosťou a klasickou zaujímavosťou Padovu — nadšenie teda prirodzené.

Padova alebo starorímske Patavium bolo založené podľa Livia (Hist. I, 1.) v XII. storočí pred kresťanskou érou hneď po trójskej vojne (1194 — 1184): Constat… Antenorem cum multitudine Enetum, qui seditione ex Paphlagonia pulsi et sedes et ducem rege Pylaemene ad Troiam amisso quaerebant, venisse in intimum Adriatici maris sinum, Euganeisque qui inter mare Alpisque incolebant, pulsis Enetos Troianosque eas tenuisse teras; et in quem primo egressi sunt locum, Troia vocatur; gens universa Eneti (Veneti) appellati.[45] — A Virgil aj menovite spomína Patavium v Aen. I, 243 sq.[46]

Antenor[47] potuit mediis elapsus Archivis Illyricos penetrare sinus… Hic tamen ille urbem Patavi sedesque locavit Teucrorum et genti nomen dedit armaque fixit Troia, nunc placida conpostus pace quiescit.[48]

Okolo roku 220 pr. Kr. padlo Patavium do rúk víťazných Rimanov a rozkvitlo ako remeslami tak zdarným obchodom, až za časov sťahovania sa národov najprv kroz Alaricha,[49] vodcu západných Gótov, r. 413, potom kroz Atilu r. 452 a roku 568 od Longobardov po tretí raz bolo spustošené. — Keď longobardskú dŕžavu Karol Veľký, kráľ Frankov, vyvrátil roku 774 po Kr., i Padova bola privtelená k veľkej ríši franko-germánskej, a len po vymretí Karolingovcov[50] a za časov bojov Hohenstaufovcov s Welfmi[51] dostalo sa jej zase samostatnosti. Na čele padovskej republiky stáli za krátky čas dvaja konzulovia, až jej Fridrich Barbarossa[52] túto samovládu (autonómiu) odňal a podriadil ju od neho vymenovanému podestovi.[53]

Za časov Fridricha Druhého[54] padla Padova do rúk ukrutného tyrana Ezzelina[55] di Romano, ktorý pod zásterou zastávania cisárskych záujmov v severnom Taliansku strašne hospodáril. V XIV. storočí zmocnila sa Padovy rodina Carrarovcov, z ktorých Niccolo, Obizzo, Francesco I. a II. pod názvom podestov nad ňou vladárili, až konečne r. 1405 bola privtelená republike benátskej a s ňou šťastné i nešťastné osudy delila. Následkom kampoformijského pokoja (1797) bola republika benátska a tak i Padova odstúpená vtedajšiemu cisárovi Františkovi II.;[56] po nešťastnej bitke pri Slavkove (Austerlitz) 2. decembra 1805 — v požunskom pokoji[57] pripadla celá Venécia talianskemu kráľovstvu,[58] a len r. 1815 bola zase prinavrátená Rakúsku.

Medzi čelnejších paduánskych synov prislúcha: Titus Livius, znamenitý rímsky dejepisec, z prvých časov cisárstva (59 pr. Kr. — 18 po Kr.); Andrea Mantegna, zakladateľ paduánskej a mantuánskej maliarskej školy (1431 — 1506); Bartolo Christofoli vynálezca fortepiana, Guido Bentivoglio (1579 — 1644), kardinál a historiograf, Giovanni Battista Balzoni (1778 — 1823), učený cestovateľ po Egypte a vnútornej Afrike.

Terajšia Padova počíta asi 55.000 obyvateľov. Leží na úrodnej rovine pri rieke Bacchiglione, ktorá ju na dve, čo do veľkosti nerovnaké čiastky delí. Ulice sú väčším dielom úzke a tmavé, popod domy vedú arkády. — Hlavné námestie a spolu promenáda nosí meno Prato della Valle a spomenutia zasluhuje zvlášť preto, že je okrášlené 74 sochami, predstavujúcimi paduánskych a vôbec talianskych výtečníkov, ako aj značnejších poslucháčov tunajšej chýrnej univerzity. Medzi inými sú tam i podobizne Štefana Báthoryho, sedmohradského vojvodu a od roku 1576 kráľa poľského, ako aj Jána Sobieskeho, ktorý si čo kráľ poľský zahnaním Kara Mustafu spod viedenských múrov (1683) nadobudol nesmrteľné zásluhy o kresťanstvo, dŕžavu nemeckú bezprostredne a o Uhorsko prostredne.

Padova počíta asi 96 chrámov, napospol oplývajúcich obrazmi znamenitých maliarov. — Prvé miesto zaujíma krásna bazilika sv. Antona Paduánskeho (†l231), vystavaná orientálnym vkusom v r. 1256 — 1307. Sedem kupol vypína sa k nebesiam a živo ťa upomína na chrám sv. Marka v Benátkach. V kostole samom nádherne ozdobenom všetkým, čo sú plastické umenia vstave preukázať, zvlášť vyniká Capella del San Antonio, kde spočívajú zemské pozostatky tohože svätého; jej steny honosia sa hautreliéfmi[59] chýrečného rezbára Andrea Contucciho Sansovina (1460 — 1529). V severnej lodi nachádza sa veľkolepý pomník Benátčana Caterina Cornelia, „generale di mare della Veneta republica“[60] (†1674) a náhrobník grófa Sica s prekrásnymi dvoma sochami, zosobňujúcimi otrockú služobnosť. — No ale všetko vypočítať i tak nemožno, a tým menej je vstave urobiť si nejaký pojem o tej nádhere a skvose, kto to nevidel!

Pre staviteľa, sochára alebo maliara sú zaujímavé i chrámy St. Giustina, kde sa nachádza jeden utešený obraz od Pavla Veroneseho;[61] Agli Eremitani s chýrnym pomníkom Wilhelma Georga Friedricha z Oranie (†1799), predstavujúcim sediacu, zarmútenú postavu od svetoznámeho Canovu[62] (tento pomník je medzi umelcami všeobecne známy pod menom Pieta Padovana); Madonna dell’Arena od Giotta[63] s celým cyklom Danteho obrazov,[64] predstavujúcich peklo.

Ak chcete vidieť najväčšiu sieň sveta, vstúpme do Palazzo della Ragione. V prvom poschodí musíme málo zastať pred velikánskymi dverami, kým nám vrátny nedonesie kľúče. Táto sieň je 256 stôp dlhá, 86 stôp široká, 75 stôp vysoká. V úzadí stojí ohromný pejko z dreva od výtečného rezbára Donatella,[65] podľa všeobecnej mienky zhotovený podľa onoho trójskeho koňa, pomocou ktorého Gréci po desaťročnom obliehaní Ilion konečne zaujali, lebo bez neho, ako Virgilius hovorí:

Trojaque nunc stares Priamique arx alta maneres.[66] Cez karneval vraj každoročne 8, hovorím, osem párov vrediká sa po rebríku do toho činoša[67] a tam si vraj celkom pohodlne zaskočia čardáš! Za koňom na stene nachádza sa náhrobný kameň istého M. Livia Halysa, pochádzajúceho z rodiny T. Livia. Strechu siene tvorí drevený krov, spočívajúci na hrubých železných žŕdkach. Prv než by sme ju opustili, nádobno nám ešte ohliadnuť takzvanú „skalu potupy“ (Pietra del Bando), to jest kamenný, asi 3 stopy vysoký, hrubý klát, na ktorom v stredoveku ba ešte aj minulého storočia insolventní dlžníci[68] bývali verejne potupe vystavení. Ej, boliže to barbarské časy voľakedy; teraz by to už nešlo ani z nacionálne-ekonomických ohľadov, veď keby nás náš matičný kníhkupec[69] takto chcel trestať, musel by prinajmenej Tatry dať zváľať.

Keď už o kníhkupcovi hovoríme, zájdime po jednej ceste aj na paduánsku univerzitu. — Je ona jedna z najstarších, lebo bola založená r. 1238 kroz už častejšie spomínaného Fridricha II. V XV. a XVI. storočí počítala do šesťtisíc poslucháčov, teraz ledva tisícpäťsto. Tu niekedy študovali: Tasso,[70] Ariosto,[71] Štefan Báthory, Wallenstein,[72] Sobieski a mnoho iných výtečných mužov. Galilei za osemnásť rokov učil na paduánskej univerzite matematiku a astronómiu, až konečne r. 1633 bol citovaný do Ríma, aby odvolal, čo bol o pohybovaní sa zeme okolo slnca učil a písal. — Aj Giuseppe Tartini (1692 — 1770), najlepší violista svojho času, bol na tomže všeučilišti učbárom, ako aj Bartoli Christofoli, vynálezca fortepiana. Vnútorná čiastka univerzitného staviska je obkľúčená zo všetkých strán širokými chodbami, spočívajúcimi na stĺpoch, ktoré sú od zeme až po sklepenia ozdobené nespočetnými erbami a nápismi mien „civium academicorum“,[73] ktorí tu boli dosiahli akademické hodnosti. — Medzi týmito nápismi stojí i pekná socha Heleny Lukrécie Cornaro Piscopia (1646 — 1684) z vojvodskej rodiny benátskej. Táto dáma po bolognských profesoroch ženského rodu zaujíma vzdelanosťou medzi učencami ženskými prvé miesto, a preto bola promovaná aj za doktora filozofie. — Univerzitná knižnica počíta vyše 100.000 zväzkov, a medzi týmito i niektoré vzácne rukopisy z VIII., IX., X. storočia. V spojení s univerzitnou budovou stojí i vysoká veža tyrana Ezzelina, teraz hvezdáreň a bohatá botanická záhrada. — Tam, kde teraz stojí univerzita, bývala kedysi chýrečná krčma, ktorej ominózne a satirické meno „Il bo“ (U vola) všeučilište, neviem z akej príčiny, i teraz nosí.

Ešte zaskočme, keď nám je práve pred nosom, do kaviarne Pedrocchi. Ale to vám popredku hovorím, páni moji, cigarky a fajky odložte, bo akže smokliť budeme, ľahko nás môžu vypyskovať. Táto kaviareň je zatoľko hodná pamäti, že stojí na mieste niekdajšieho pohanského chrámu, po druhé, že je scela z mramoru, po tretie je najväčšia v celom Taliansku, ba aj v Nemecku a na Slovensku — vyjmúc azda bystrickú — po štvrté: fajčiť slobodno len v niektorých izbách, a po piate, čiaška čiernej kávy stojí len 6 grajciarov, a s tým addio cara Padova![74]

Od Padovy k juhu proti Ferrare a Bologni až po rieku Po (Padus) niet ešte železnice a preto som bol prinútený si nájsť zvláštnu príležitosť. To jest popravde vlastne vozka mňa najal, lebo pol dňa chodil za mnou, ponúkajúc mi svoje kone: nemohol som sa ho nijako zbaviť, až sme sa konečne zjednali. Pri tejto príležitosti nadobudol som si tú skúsenosť, že v Taliansku netreba slov šetriť, ale tým viac na dlaň plieskať: švagre, za čo tie volky? Talian spustí až na polovicu, ba aj na tretinu. Keď zbadá, že má s cudzím, neskúseným prácu, pýta čo najviac, probuje šťastie, a akže mu to dáš, čo on žiada, ešte sa ti za chrbtom vysmeje. V severnom Taliansku, nie síce natoľko ako v južnom, človek sa môže i v hostinci jednať, ba nielen že môže, musí, ináč ťa statočne obškrobia.

Pohli sme sa z Paduy okolo štvrtej popoludní. Ráno mal som byť v Ponte Lagoscuro, kde sa zase začína južná železnica. Vozka bol si kdesi zvážil okrem mňa ešte i druhého pasažiera, sedeli sme teda na vozíku dvaja. Bol to muž už obstarný medzi päťdesiatkou a šesťdesiatkou, podľa zamestnania obchodník a Lavater[75] by bol azda mohol vyčítať z jeho tváre i obchodnícke vlastnosti, to jest až príliš špekulatívnu nadanosť a nie veľmi skrupulózne svedomie.

Hovorili sme o všeličom, o peknom počasí, o všeobecnej biede, o tamojších úrodných krajoch. Bolo to po prvý raz, čo som sa pustil do samostatného talianskeho diškurzu. Keď som sa nemohol dostatočne vyjadriť, začal som si viržinku zapaľovať a spotreboval som skoro celý balík zápaliek. Cesta bola znamenitá, počasie prajné, rezko sme teda uháňali po úrodnej a dobre zrábanej, ovocnými stromami a bujným viničom vysadenej rovine, až sme sa priblížili k pekným Euganeiským vŕškom. Toto meno pochádza od starodávnych obyvateľov, a vŕšky sú vulkanického pôvodu, čo možno uzavierať i z početných minerálnych prameňov. Najvyšší spomedzi Euganeiských kopcov má sa vypínať na 1770 stôp nad morskou hladinou a nosí meno Monte Venda. V mestečku Arqua alebo Arquato, kde žil a zomrel čo paduánsky kanonik Francesco Petrarca (1304 — 1374), jeden z prvých stredovekých humanistov a najznamenitejších európskych lyrikov, ukazujú ešte jeho dom a ním založenú studňu.

Cez dedinu Bataglia, honosiacu sa teraz pekným letohradom rodiny Wimpferovskej, viedla nás cesta do Monselice na päte Monte Selice, na ktorom ešte vídať zrúcaniny hradu tyrana Ezzelina. V Monselice pohodil vozka koníkovi kus sena, začas vojdem do hostinca, a pretože tam nikoho iného nebolo, pustí sa pán krčmár so mnou do rozhovoru. Keď som mu povedal, že som „Ungherese“,[76] tak ho to pohlo, že zbehol do pivnice po lepšie víno, ktorým ma nasilu častoval, a skoro sme si aj zanôtili: „Taljan, Venger — dva bratranki“.[77]

Práve bilo pol jedenástej v noci, keď sme prišli do Roviga, prvého to mesta za riekou Adige. Vozka nám milostivo povolil odpočinok na päť hodín; o štvrtej ráno mali sme sa pohnúť. Noc bola príjemná a tichá, a preto sa môj pán kompaňon usalašil na voze. Ja ale dal som si v hostinci otvoriť izbu a hneď som aj požiadal komorného, aby ma okolo štvrtej zobudil. Ale ledvaže začnem chrápať, zdá sa mi, že čujem na dverách šramot. Hrmot sa opakuje, až sa obloky zatriasli, na to sa prebudím, začnem oči vytierať a ohlásim sa, že už nespím. — Ej bolaže to, reku, krátka noc, myslím si v tom domnení, že sú už štyri, a chcel som si ešte pohovieť, toho súc presvedčenia, že náhly prechod z jedného do druhého stavu nikde nie je na mieste. Vtom mi ale zase zatrepe ktosi na dvere, pričom som počul spolu aj zvuky viac hlasov. — Vyskočím teda, otvorím dvere a — predo mnou stoja — komorný so sviecou v ruke, dvaja čierno oblečení páni a za nimi — ozbrojený muž. No už som dobre, myslím si — už mi odpískali Rímu; prídem domov, ani nebudem vedieť ako, na štátne útraty. Tí dvaja páni vstúpia do izby a začnú ma examenovať quis, quid, ubi, quibus auxiliis, cur, quomodo, quando,[78] a či mám cestovný list. Na nešťastie nemohol som dlho nájsť kľúčik od kapsy. Konečne ale predsa ho nájdem, a odovzdám im žiadaný cestovný list; keď ho celkom v poriadku našli, a mená hostincov, ako i čas môjho pobytia v Padove, v Benátkach a v Terste si boli zapísali — pýtali za odpustenie, že ma v takomto čase museli navštíviť, a dobrú noc mi prajúc, odstránili sa. — Hľadali doista nejakého nebezpečného emigranta, ktorý chce skalnatú Capreru navštíviť. Aj ja som im zavinšoval — ako to u nás hovoria — tak z gruntu srdca dobrú noc. Pozriem ešte na hodinky, bolo štvrť na jednu aj desať minút, a začnem, kde som bol prestal.

Santa Maddalena je na tejto dráhe posledná dedina, prislúchajúca k Venécii a Rakúsku; o šiestej hodine ráno stál som už na brehu rieky Po (Padus), obdivujúc jej kalné vlny a voľný tok, kým mi predstata maddalenskej polície vidimoval cestovný list. Padus, nazvaný za starých časov i Eridanos, povstáva na Monte Viso v Piemonte, delí severotaliansku rovinu na dve nerovné čiastky, a tvoril ešte pred niekoľkými rokmi hranicu medzi Sardíniou, Parmou, Modenou, pápežským štátom a lombardsko-benátskym kráľovstvom. Po je najväčšia rieka Talianska, hoci už po 80 míľ dlhom toku vlieva sa do Adriatického mora. Jeho prítoky sú bohaté na vodu a preto i jeho koryto široké. Ale to sa náplavom každoročne tak dvíha, že už niekde o pár stôp prevyšuje nivó okolitých rovín. Je to všeobecná povaha severotalianskych riek na východnom pobreží, ktoré bez násypov a hrádz by úplne bolo zanosené štrkom a skálím. Pre parolode je Po prístupný len v istých čiastkach roku.

Na brehoch tohto teraz čisto talianskeho Eridana oslovil ma jeden mladý Florentínčan po slovensky, totižto po rusky. Bol na ceste do svojho rodného mesta Florencie z Petrohradu, kde sa bol päť rokov zdržiaval v jednom veľkokupeckom dome, s ktorým jeho rodina stojí v obchodnom spojení. Držal ma podľa obleku za Poliaka; rozumeli sme sa dosť dobre, a keď sme sa aj nerozumeli, predsa sme si prisviedčali.

Na pravom brehu rieky Po v dedine Ponte Lagoscuro leží už vojsko kráľa talianskeho. Rovnošata žandárstva pozostáva z fraku z tmavomodrého súkna, s bielymi výložkami, z náramne širokých pľundier a čierneho klobúka na dva rohy, ozdobeného národnou bielo-zeleno-červenou kokardou, a z brady a la Napoleon. Zem tá, na ktorú som teraz vystúpil, bola niekedy obývaná Boimi a Senonmi, galskými národmi; neskorej za časov rímskej vlády tvorila Galliam Cispadanam;[79] v stredoveku nazývala sa Exarchát,[80] neskorej Romagna a patrila k pápežskému štátu. Od roku 1860 náleží talianskemu kráľovi, predtým zvanému sardínskemu. — Je to tiež rovina, hraničiaca od východu s Adriatickým morom, od severu s riekou Po, od juhozápadu s Apeninami. Je to nížina preúrodná, ale nie tak dobre vzdelávaná, ako Lombardia alebo Toskána. V Ponte Lagoscuro sadli sme o siedmej hodine na železnicu a popri Ferrare cez Poggio-Renatico, St. Pietro in Casale, St. Giorgio, Castel-Maggiore, Corticella dorazili sme o deviatej hodine ráno do Bologne.

Bologna. Dávno pred založením Ríma kvitlo už mesto transapeninských Etruskov,[81] Felsina, ktoré potom v neznámych časoch bolo zaujaté galskými Boimi, a následkom spojenia sa s Hannibalom počas druhej púnskej vojny za pokutu muselo prijať rímsku osadu a čo rímske municípium[82] dostalo meno Bononie (189 pr. Kr.). Pod panovaním cisárov vyšvihla sa Bononia na vysoký stupeň moci a významnosti; ale tú na začiatku stredoveku, viac ráz súc zborená a spustošená barbarmi, stratila. — Pod panovaním Justiniána Upravdu,[83] východorímskeho alebo už byzantského cisára, patrila k takzvanému Exarchátu, ale nezadlho upadla do rúk Longobardov, ktorým ju v VIII. storočí vyrval len Pipin Krátky[84] a jeho syn Karol Veľký. — Koncom X. storočia stala sa Bononia po mnohých neprajných osudoch republikou, v XII. storočí zaujala sa stránky guelfskej, to jest pápežskej, a musela podstúpiť mnohé boje s republikami hohenstaufskými, to jest oddanými cisárom rímsko-nemeckým. Vtedy začala sláva bolognskej univerzity prenikať i do najďalších končín Európy a zdarným obchodom pozdvihla sa mladá republika k toľkej moci, že proti Fridrichovi Druhému (panoval v r. 1215 — 1250) mohla na nohy postaviť 40.000 mužov silné vojsko. Ale táto veľkosť a bohatstvo zapríčinili vnútorné rozpory; ctižiadosť aristokracie a baženie po vláde zničili rebubliku. Okolo r. 1274 začali sa hašteriť rodiny Geremei a Lambertazzi.

Guelfskí Geremeiovci nemohúc odolať ghibellinským (hohenstaufským) Lambertazzovcom, zavolali r. 1327 na pomoc pápeža Nikolaja III.,[85] a tak dali prvú príležitosť intervencii Sv. stolice. Svojvôľa pápežského legáta zapríčinila povstanie a oslobodenie Bologne, avšak len na krátky čas, lebo nezadlho zmocnila sa vlády rodina Pepoli, ktorej druhý člen Jacopo arcibiskupovi a pánovi Milána, Jánovi Viscontimu,[86] odstúpil Bolognu za 20.000 zlatých. Viscontiho námestník Giovanni Oligio nie súc vstave udržať na uzde mohutnú republiku, odpredal ju r. 1360 pápežovi, ktorého legát však o šestnásť rokov bol vypudený. Sloboda nanovo vydobytá nemala ani teraz stálosti, a to pre nepriateľstvo jednotlivých aristokratických domov, až konečne potlačením všetkých iných na tyranský prestol si zasadla rodina Bentivoglio (1401 až 1512). Nasledujúceho roku vzdala sa republika bolognská svojej slobody a neodvislosti a pod miernymi podmienkami stala sa pápežskou legáciou. Karol V. dal si v Bologni na hlavu položiť cisársku korunu kroz Klementa VII. 24. februára 1530; slávne Tridentské koncílium[87] tu držalo r. 1547 dve zasadnutia. Roku 1796 poddala sa Bologna francúzskemu veliteľovi Augereauovi[88] a tvorila až do roku 1815 najprv čiastku transpádskej republiky,[89] potom kráľovstva talianskeho. Viac ráz od toho času urobila Bologna pokusy striasť moc pápežskej vlády, tak r. 1821, 1831, 1843, 1848, avšak pokoj vždy bol kroz austrijské vojská zase zavedený, až konečne v osudnom roku 1869 rakúska posádka opustila mesto, ktoré si najprv zriadilo provizórnu vládu a potom následkom suffrage universel[90] pripojilo sa k talianskemu kráľovstvu (r. 1860). Bologna má za devízu: libertas.[91]

Podľa úrodnosti kraja nazýva sa Bologna — tučnou — la grassa — a je jedno z bohatších a krajších miest Talianska. Od juhozápadu opiera sa na utešené, vinohradmi a vzácnejším stromovím vysadené apeninské kopce; z ostatných ale strán obkľučuje ju roztomilá rovina, podobná tej najsporiadanejšej záhrade. Ovocné a morušové stromy ju pokrývajú v úplnom zmysle slova; bohatá réva vinie sa od päty až po košatú korunu a v podobe vencov z jedného stromu na druhý. Holé lúky alebo dolnozemské pusté roviny — pohľad to jednotvárny, darmo bys’ tu hľadal. Čistiny pomedzi jednotlivé, v rovných čiarach ťahané rady, najviac 4 — 6 siah široké, honosia sa ťažkým klasom pšenice, výdatným strukovým zbožím alebo konopím, siahu až pol druhej siahy vysokým.

Bologna, hlavné mesto provincie Emilie, leží medzi dvoma potokmi, Reno a Savena, ktoré za čas môjho pobytia boli takrečeno celkom vyschnuté — ale zo širokého koryta možno uzavierať, že na jar vodou oplývajú. — Ulice sú väčším dielom krivé, ale úzke domy, ktorých má byť do 8000, najviac na tri poschodia v slohu goticko-talianskom, niektoré so zovňajškom palácov. Arkády, z oboch strán obkľučujúce ulice, slúžia remeselníkom, zvlášť krajčírom a ševcom, za dielne, ale poskytujú akýsi smutný pohľad.

Na Piazza Maggiore, najväčšom to bolognskom námestí, stojí prekrásna Fontana Pubblica,[92] zreteľ cestujúcich priťahujúca zvlášť ozrutnou bronzovou sochou nebohého Neptúna. Kráľovská postava autokrata vôd je zo štyroch strán obklopená štyrmi Sirénami, rozkošnými to sochami, vytláčajúcimi z pŕs vodu. Neptún a Sirény sú dielo výtečného sochára a staviteľa Giovanniho da Bologna zo XVI. storočia, s ktorým sa i vo Florencii ešte častejšie stretneme. Celá fontána stála roku 1563 60.000 skudov v zlate, čiže 120.000 zlatých r. č. Na severnej strane námestia nádherne sa vypína Palazzo di Podesta, v ktorom bol Enzio, syn cisára Fridricha II., r. 1249 vojskom bolognským zajatý a až do smrti (1272) držaný. Pošťastilo sa mu síce raz s pomocou niektorých priateľov vliezť do jedného suda, ktorý mal byť z pivnice vyvalený, avšak pod bránou zbadala stráž dierkou suda vykukujúcu kaderku, následkom čoho bol prezradený a zas uväznený. — Švárna Bolognčanka Lucia Vendagoli chodievala nešťastného Enzia tešievať do žalára, a od často opakovaných jej slov: „Che ben ti voglio!“ (ako ti dobre chcem, ako ťa rada mám) má pochádzať meno ich potomkov, slávnej rodiny Bentivoglio.

Z druhej strany námestia stojí Palazzo Pubblico alebo del Governo. Pod bránou stáli národné stráže s obligátnymi trojfarebnými kokardami. Ľud zástupom valil sa donútra, a pretože každému bol prístup voľný, v tej domnienke, že sa tam musí robiť niečo neobyčajného — vošiel som i ja. Po širokých mramorových schodoch dostal som sa do prvého poschodia, kde sa veľkými, dvojnásobnou strážou obsadenými dverami národ von a dnu rojil. Schvátený prúdom dostanem sa do dverí a stade po tuhom zápase, v ktorom som si odral skoro celý pravý lakeť, do náramnej, zvedavými preplnenej siene. Ponad hlavy divákov vykúkali silné železné mreže, za ktorými bolo vystavené všeobecnému obdivovaniu sto aj niekoľko brigantov.[93] — Tá sieň mala osem veľkých okien a pri každom štyria ozbrojení chlapi národnej stráže. Po dlhom namáhaní dostal som sa až ku samým mrežiam a pohodlne mohol som si chytených vtáčkov poobzerať. Boli to zákerníci, lúpežníci, vražedníci nedávno predtým v Emilii polapaní a teraz výrok súdu očakávajúci. Ruky mali poviazané, ale sedeli podľa ľúbosti po laviciach alebo v dôvernej konverzácii pohrúžení stáli v jednotlivých skupinách. Mladistvé tváre a bradatí mužovia, jednoduchí vidiečania i počestne oblečení meštiaci bez rozdielu veku a stavu nosili zároveň výraz odhodlanosti a durnej zaťatosti; len na veľmi máloktorom obličaji bolo vidieť skormútenosť a ľútosť. Všetky vášne a náruživosti zrkadlili sa v tvári i divokých ich posunkoch a poskytovali príležitosť na hlboké fyziognomické štúdium. Zvláštnu pozornosť obracala na seba jedinká medzi týmito lotrami sa nachádzajúca ženská svojím nestydatým usmievaním sa do očí divákom mužského pokolenia, ako keby útok robila na ich srdcia. Ačkoľvek ma mreže delili od tej počestnej spoločnosti, predsa tak málo istoty som cítil v ich blízkosti, že som do jednej ruky vreckové hodinky a do druhej mojich pár šupákov chytiť za potrebné uznával a usiloval čím skorej sa stratiť.

Cesta ma viedla popri bazilike sv. Petronia, patróna mesta — najväčšom chráme Bologne, ktorý bol započatý roku 1390 a ešte doteraz čaká zavŕšenie. Podľa prvotného plánu mala bazilika sv. Petronia prevyšovať čo do veľkosti všetky kostoly kresťanské, mala byť 600 stôp dlhá, 436 stôp široká s 54 kaplnkami a štyrmi vežami. Oktogón[94] centrálnej kupoly mal obsahovať 110 stôp v diametre a 250 stôp výšky. Avšak neprajné okolnosti prekazili nielen prevedenie ohromnej budovy, ba i od prvotného plánu sa odstúpilo. V novších časoch zase počali pokračovať, ale v menšom rozmere; dĺžka môže teraz obnášať 350, šírka 150 stôp. Tri ozrutné bronzové brány sú ozdobené basreliéfmi biblického predmetu, hlavami profétov[95] a sibýl.[96] Na prostrednej bráne pracoval v sochárstve v XV. storočí preslávený Jacopo della Quercia[97] celých dvanásť rokov a dostal za ňu 4.000 dukátov, a predsa v porovnaní s takzvanou Portou del Paradiso vo Flórencii jej umelecká cena mizne. Medzi obrazmi spomenutia zasluhujú Madonna na prestole od Laur. Costa[98] a sv. Magdaléna od F. Brizziho.[99]

V kostole di San Domenico leží sv. Dominik, zakladateľ rádu, ktorý nosí jeho meno; pomník z bieleho mramoru od Niccola di Pisu je predmetom obdivovania znalcov. V tom samom chráme spočíva i Enzius; nápis jeho náhrobníka prekypuje pýchou Bolognčanov. Spomedzi 96 chrámov Bologne sú okrem týchto hodné navštívenia zvlášť milovníkmi plastických umení San Bartolomeo di Porta Ravegnana, Corpus Domini; San Giacomo Maggiore, San Giovanni di Monte, San Martino, San Paolo; Santa Maria dei Servi.

Ktože spomedzi vás, slávne obecenstvo, nepočul niekedy o pízanskej naklonenej veži? I Bologna má také veže dve, ktoré, čo ešte tým viac do očí padá, stoja jedna pri druhej. Južnejšia a väčšia je 256 stôp vysoká a nazýva sa Torre degli Asinelli podľa istého Gherarda Asinelliho, ktorý roku 1109 položil prvý jej základný kameň. Odchýlka a jej naklonenie obnáša päť a pol stopy. Pri zemetrasení roku 1813 naklonila sa o niekoľko palcov. Druhá, Torre Garisenda bola založená bratmi Garisendi o rok neskoršie než predošlá (r. 1110). Výška jej obnáša len 130 stôp; naklonená je ustúpením pôdy alebo následkom zemetrasenia k juhozápadu na 7 stôp; zďaleka sa tak zdá, že sa chce oprieť na svoju staršiu sestru, ale tá jej vyhýba. — O Torre Mozza (zmrzačenej veži) hovorí už nesmrteľný pôvodca Božskej komédie Allighieri Dante (žil 1265 - 1321) v „Inferne“, canto XXXI:

Qual pare a riguardar la Garisenda
Sotto ’l chinato quand’un novol vada
Sovr’ essa si ch’ella incontro penda;
Tal parve Anteo a me che stava a bada
Di vederlo chinare, e fu talora
Ch’io avrei volut’ ir per altra strada.[100]

Z čoho vysvitá, že naklonenie jej je už viacstoročné!

Spomedzi vŕškov, vypínajúcich sa na západnej strane mesta, zvláštne krásny výhľad poskytuje Monte della Quardia, na ktorom stojí kostol Madonna di San Luca, tak nazvaný podľa jedného z byzantských čiernych obrazov Madonny, pripisovaných obyčajne evanjelistovi sv. Lukášovi. Akže Lukáš bol naozaj maliarom, musel byť veľmi usilovný a príčinlivý, lebo len v Taliansku toľko je madon, že by sa len z nich dala usporiadať dosť hodná galéria — neberúc do povahy tie, čo sa v behu času mohli stratiť. Kopec a spomenutý už kostol je s mestom spojený kroz takzvaný Porticato, to jest chodbu, pozostávajúcu z 935 oblúkov a dlhú asi 9.000 stôp. Onej madone sa pripisuje divotvorná moc, a preto ju navštevujú časté púte; aby sa to mohlo stávať v neprajnom počasí, vystavaná je od saragoskej brány až ku samému kostolu spomenutá chodba v XVII. storočí náramným nákladom. Asi v tretine arkád začína sa vľavo nová chodba, vedúca na cmiter della Certosa, azda najumeleckejší celého sveta, lebo náhrobníky, pomníky, mramorové sochy sú diela najvýbornejších umelcov.

Bologna bolo mesto milovné vied, umení a zvláštnej spolkovitosti; nikde na svete nebolo toľko rozličných akadémií nakope ako práve tu; pravdaže, teraz väčším dielom zanikli a pre potomstvo zostali len mená, z ktorých, keď nie inšie, má sa učiť poznávať spolkujúceho ducha otcov. Jestvovali tu niekedy akadémie: dei Sonnachiosi (ospalých), dei Desti (prebudených), dei Sitibondi (smädných), degli Oziosi (leňochov), dei Storditi (pomätených), dei Confusi, degli Umorosi (namrzených), dei Gelati (zmrzlých) a mnohé iné.

Pápež Klement XIII.,[102] rodom z Bologne, založil akadémiu krásnych umení (delle Belle Arti), ktorá v sebe zahrnuje najkrajšie diela školy bolognskej, utvorenej kroz maliarov: Albana,[103] Annibala[104] a Luigiho Caraccia, Guida[105] Reniho, Dominichina,[106] i s niektorými obrazmi od Raffaella,[107] Leonarda da Vinciho[108] a Tiziana. Po zaujatí Talianska kroz Napoleona Bonaparta a jeho prívržencov boli umelecké diela z kostolov, verejných ba i súkromných palácov odvlačované do Paríža, avšak r. 1815 museli byť prinavrátené svojim predošlým majiteľom, a takýmito dielami bola i akadémia bolognská obohatená, pretože mnohé stránky a kostoly zriekli sa v jej prospech svojich práv. Okrem toho má Bologna ešte veľké poklady nakopené v palácoch jednotlivých rodín, ako sú galérie Narescalchi, Marlinengo, Ercolani, Zambeccari, Ranuzzi, Tanari, Caprare a Bacciochi.

Ale ničím nenadobudla si Bologna toľkú slávu ako svojou univerzitou, najstaršou celého sveta, ktorá v storočiach najtemnejšieho barbarizmu rozžala lúč osvety. Už za panovania cisárov východo- a západorímskych, Theodosia II.[109] a Valentiniana III., okolo r. 425 po Kr. bola založená v Bononii akadémia práv, z ktorej sa potom na začiatku dvanásteho storočia (1119) vyvinulo všeučilište. Rímsko-nemecký cisár Fridrich Barbarossa obdaril ju na Ronkalskom sneme[110] (1158) rozličnými výsadami a bohatými pozemkami, a už v XIII. storočí putovala zvedavá mládež Múz z celej Európy do tejto Mekky náuk. Bolognská škola počítala počas svojho najvyššieho rozkvetu do 10.000 poslucháčov, ktorí boli podelení na krajanstvá (Landmannschaften, nationes), a takýchto národností bolo jedného času 35. Zvlášť silne bývalo zastúpené Nemecko, Španielsko, Taliansko, Uhry a neskoršie Poľsko; francúzska, nizozemská a anglická mládež naproti tomu zhromažďovala sa sprvu na univerzitu parížsku, založenú o niekoľko rokov neskoršie. Až potom za príkladom týchto dvoch i iné európske dŕžavy sa usilovali zriadiť svoje vlastné univerzity. Bononia bola taká pyšná na svoju školu, že si na peniaze dala čo devízu raziť: Bononia docet.[111] — Medzi chýrečnejších profesorov patria: Irnerius,[112] Bulgarus, Martinus Gossia, Jacobus, Ugo da Corte;[113] Azzo, Gratianus,[114] Accursius,[115] Mondini, ktorý prvý sekcíroval ľudskú mŕtvolu (r. 1306), Malpighi Marcello,[116] hvezdár Giovanni Domenico Cassini,[117] Aloisio Galvani, anatóm a pôvodca galvanizmu (r. 1790), a Gasparo Giuseppe Mezzofanti[118] — ani Weinbergerom (Vámbérym)[119] neprevýšený lingvista († r. 1849).

Ale nielen výborných učbárov mala univerzita bolognská, no aj znamenité profesorky, to jest profesorov ženského pohlavia. Slečna Novella d’Andrea (v XIV. storočí) prednášala matematiku s výborným prospechom, avšak málo chybelo, že nestratila učiteľskú stolicu pre svoju krásu. Dve tretiny jej poslucháčov sa totižto zamilovalo do nej až po samé uši, z čoho potom hádky, súboje, ba skoro študentská vojna povstala, až slečne d’Andrea bolo zakázané vystupovať na katedru s holou tvárou. Hustý závoj urobil škriepkam koniec. Začiatkom XVIII. storočia držala dotteressa[120] Laura Bassi[121] verejné prednášky z prírodopisu a r. 1798 obdržala slečna Clotilda Tambroni[122] katedru gréckej reči a literatúry.

Univerzitná knižnica počíta do 200.000 zväzkov a vyše 1000 vzácnych rukopisov. Bologna bola otčinou, rodiskom ôsmich pápežov, do dvesto kardinálov, početných učencov a znamenitých umelcov. Teraz má asi 80.000 obyvateľov.

Do Florencie ide sa na juhozápad po železnici, vedúcej za čas rovinou, ale potom čarovnými údoliami Apeninského pohoria a na mnohých miestach vysekanej náramným nákladom do skaly (načítal som 13 tunelov) cez stanice Borgo Pistoia, Borgo Panigale, Casalecchio, Sasso, Marzabotto, Vergato, Riola, Poretta až po Pracchiu. — V Pracchii nás naložili na pohotovo stojace poštárske omnibusy, do každého dvanásť osôb. Cestovateľov nebolo mnoho, lebo len päť takých kŕmnikov, šesť koňmi ťahaných, uháňalo jedno za druhým či do vrchu a či z vrchu v plnom cvale. Tu som pozoroval, aký náramne smelý kočiš je Talian; z miesta sa cvalom pohol, a či bola rovná dráha, a či sa zakrúcala náhle, vždy plieskal ponad činošmi. Za tri hodiny prevalili sme a cez hlavný hrebeň Apenin a zaslali sme v Pistoji.

Apeninami (mons Apenninus) nazýva sa pohorie talianskeho polostrova, ktoré sa počína asi pod 44° 30’ severnej šírky a pod 26° 40’ východnej dĺžky neďaleko od Janova, ťahá celým polostrovom až po Reggio (38° sev. š.) v smere juhovýchodnom a tvorí podobu polostrova. Mená nosí rozličné podľa krajov: tak máme Apeniny toskánske, rímske, neapolské (Abruzzo) a kalabrijské. Na severe a na juhu nedosahujú Apeniny výšku 6000 stôp, len v Abruzzách vypína sa Gran Sasso na 8906 stôp, Amaro 8550 stôp, Velino 7684 stôp. — Pozostávajú z vápna, žuly (granit), z ruly (Gneiss); sú bohaté na mramor, ale chudobné na kovy. Západná ich čiastka je vulkanickej povahy, ešte i teraz vybuchujú v neistých dobách Vezuv a 10.087 stôp vysoká Etna na Sicílii; vyhorených sopiek je veľké množstvo. — Na apeninských výšinách pasú sa bujné stáda pri veselých hrách pastierov, úbočia sú pokryté výnosnými gaštanovými lesmi, na päte darí sa vinič, mastná oliva a pýcha Talianska, pomaranč. V šťastnej svojej polohe, takrečeno na rozhraní horúceho a mierneho pásma, spojuje v sebe polostrov taliansky výhody oboch bez toho, že by príliš cítil i opačnú stránku toho; proti severným studeným vetrom chránia ho Alpy a južnú horúčosť zmierňujú: pohorie, rieky a blízkosť mora.

Prevalili sme sa teda z východnej strany Apenin na západnú, omnoho príjemnejšiu, čarovnými údoliami rozorvanejšiu a úrodnejšiu. Boli sme v Toskáne. Keby som sa nebol v školách učil, že je Ázia kolískou človečenstva a že medzi Tigrisom a Eufratom stál niekedy Adamov raj, keď prvý raz zazrelo moje oko požehnanú Toskánu, bol by som sa musel domnievať, že tu, a nikde inde, prebývali prví praotcovia naši. Veď i naše Karpaty a Tatry poskytujú na mnohých miestach utešený, čarovný pohľad, ale ich formy sú omnoho hranatejšie, omnoho drsnejšie, dokonalá a rozkošná oná zaokrúhlenosť vrchov apeninských im chýba; i naše pohronské a považské doliny pýšia sa svojím čerstvým a zdravým vzduchom; — vôňa, príjemnosť a vnada toskánskych nív im chýba. Čalún, farbami a kvetmi oku najmilšími pretkávaný, nevystojí porovnanie s Toskánou, lebo mu chýba tá priezračná éterická modrosť, ktorá túto pokrýva a ktorá jej dodáva nadprirodzenej pôvabnosti.

Na území Pistoje (Pistorium u Rimanov), v údolí obkľúčenom z troch strán vrchmi a len od juhu otvorenom, boli zničené čaty zlopovestného povstalca L. Sergia Katilínu. Sprisahanie, úplný prevrat republiky rímskej, majúce za účel všeobecné vraždenie a lúpeženie, bolo bedlivosťou konzula M. Tullia Cicerona odhalené a prekazené. Ktože nezná štyri oné reči Ciceronove, jedna za druhou proti Katilínovi so skvelým výsledkom držané? Katilína, nemajúc svoj život „u kotvy“ zabezpečený, zanechal Rím a odobral sa do Etrurie, kde jeho prívrženec Manlius so zberbou, zo všetkých strán zozbieranou, stál pod zbraňou. Proti nim bol vyslaný konzul C. Antonius, ale ten chorľavý súc, odstúpil vedenie vojska svojmu legátovi M. Petreiovi. M. Petreius pricvikol Katilínu i s Manliom v údolí pistojskom, zahatal im jedinú cestu od juhu a prinútil ich k boju. Katilína držal ešte k vojsku ohnivú reč, podnecoval ich zmužilosť a zviedol bitku, ale nešťastne. „Postquam fusas copias seque cum paucis relictum videt Catilina[123] memor generis atque pristinae suae dignitati (?), in confertissum os hoslis incurrit ibique pugnans confoditur,“[124] hovorí o ňom Sallustius[125] a L. Florus[126] k tomu dodáva: „Obiit pulcherrimam mortem, si pro patria sic concidisset.“[127] Pokoj prachu jeho!

Z vŕšku, kde rečnil a padol, vzal som za hrsť zeme na pamiatku, zasadím do nej Salicem babylonicam.[128]

Cesta z Pistoje do Florencie po železnici trvá asi hodinu.

Florencia (Firenze) je pôvodu etrurského; jej meno obyčajne odvodzujú od veľkého množstva kvetín dorastajúcich na nivách tyrrhenských. — Na začiatku stredoveku, keď severovýchodné národy začali sa valiť do juhozápadných bohatých a vzdelaných krajov dŕžavy rímskej, bola i Florencia viac ráz stroskotaná a rozborená divokým násilím barbarov, a len po vyvrátení dŕžavy longobardskej kroz Karola Veľkého začala sa vzmáhať. Po smrti grófky Matildy[129] pripadla Toskána, alebo starodávna Etruria, kúrii pápežskej (1116), čo dalo novú príčinu sporom medzi dvorom pápežským a nemeckých cisárov. Ako po celom ostatnom Taliansku, tak vyvinuli sa nezadlho i vo Florencii dve protivné stránky, totižto ghibellinská (hohenstaufská, cisárska) a guelfská (národná, pápežská), ktoré sa prenasledovali s urputnou ukrutnosťou. Len keď šlo o potlačenie susedných miest, ako Pisy, Luccy, zblížili sa protivné stránky, ale len na krátky čas. Zo začiatku síce obmedzovali sa podotknuté spory len na šľachtu, ale poznenáhla začal sa na nich zúčastňovať i sám ľud. Roku 1248 vyhnali florentínski ghibellini pomocou vtedajšieho cisára Fridricha II. guelfov, ale tí zo susedných miest a hradov začali územie Florencie náramne pustošiť, načo vzbúril sa ľud a o dva roky (1250) guelfov zavolal naspäť. Ale svornosť nebola trvanlivá; Florencia odhodlala sa k boju proti ghibellinskej Pistoji, a keď sa florentínski ghibellini zdráhali vytiahnuť do poľa, boli teraz oni z mesta vypudení. Florencia utrpela porážku pri Montaperti (1260) a ghibellini vrátili sa do mesta a Florencia musela uznať ilegálneho Fridrichovho syna Manfréda[130] za kráľa, ktorý však nezadlho proti Karolovi z Anjou[131] pri Benevente stratil bitku i život a guelfská stránka zmocnila sa vesla. V ustavičných takýchto bojoch nadobúdal ľud a jeho vláda vždy viac a viac prevahu, až prišiel rok 1282, v ktorom ako ghibellinská tak guelfská aristokracia bola pozbavená práv a v život vstúpila demokratická ústava. Na čelo vlády postavili sa cechy: Calimala (kupcov s francúzskym súknom), peňazomencov a súkenníkov; neskoršie boli pripustené i cechy kožušníkov, lekárov, kupcov s hodvábom a plátennými látkami, mäsiarov, ševcov, rezbárov, tesárov a kováčov. Výbor (anziani del popolo) členov viedol všetky záležitosti, zvolával porady a kontroloval úrady. Dvanásť týchto suverénnych cechov (arti maggiori) tvorilo jadro národa (popolo grasso) oproti ostatným nižším cechom (popolo minuto, ciompi). Šľachta bola z vlády vytvorená a ustanovené, že nikdy žiaden šľachtic do onoho vládneho výboru (anziani del popolo) prístupu nedostane. Zákony v tomto zmysle vypracované dostali meno leggi delia giustizia[132] a na ich prevedenie bol ustanovený gonfaloniere,[133] ktorý spolu velil i nad celou mešťanskou armádou.

Zo strany šľachty síce nechybeli pokusy, keď nie ináč, i násilím tieto jej nepriaznivé zákony zrušiť, avšak sebavedomý národ udusil všetky chúťky zemianstva tohto druhu. Jednotlivé rodiny šľachtické, zvlášť chudobnejšie, začali sa teda chytať remesla a vstupovali do cechov del popolo grasso. Bohatstvo kliesni cestu ku všetkému a i v tých najrýdzejších demokratických republikách zabezpečuje nebezpečný vplyv všeobecnej slobode a hegemóniu nad spolumešťanmi. Tak sa stalo i vo Florencii; i tu sa vyvinula z lona ľudu nová šľachta, zvlášte z cechu peňazomencov (bankárov). Už okolo roku 1300 stoja si vo Florencii oproti dve stránky, totižto neri (čierni) a bianchi (bieli). Tamtým predok viedla rodina Donati, opierajúc sa na chudobnejších popolari, títo nachádzali podporu u boháčov a na ich čele rodina Cerchi. S týmito sa spojila i guelfská šľachta, a k tamtým pridružili sa starodávni ghibellini. I začali sa boje o život a smrť. Hneď boli neri, hneď zase bianchi z mesta vypudení; veslo vlády viedli hneď Donati a hneď zase Cerchi. Pápež Bonifác VIII.[134] navrhol sa za arbitra,[135] ale bez výsledku; ani sprostredkovanie Karola z Valois, brata vtedajšieho francúzskeho kráľa Filipa Krásneho, neprinavrátilo žiadaný pokoj mestu, ba ešte viac rozhorčilo stránky. Medzitým chcela predsa Florencia dosiahnuť hegemóniu nad celou Toskánou, čo sa jej sprvu a dosť dobre darilo, až roku 1342 pri Lukke utrpela od tejže porážku, načo potom veliteľstvo nad florentínskymi vojskami bolo zverené Valtrovi z Brienne,[136] vojvodovi z Atén, ba čo viac, žiarlivosť stránok zabezpečila mu i doživotnú tyrannis.

Ale moc do rúk mu zloženú zneužíval Valter z Brienne na potlačovanie tých, ktorí mu mohli byť nebezpeční, a preto nezadlho vypuklo vzbúrenie, následkom ktorého Florenciu musel opustiť. Medzi povstalými po prvý raz prichádza meno Medici.[137] Po mnohých bojoch medzi demokratmi a aristokratmi, medzi popolo grasso a popolo minuto, medzi rodinami Albizzi a Ricci, Castiglionchi Strozzi a Scali bolo povstaním mimo cechov stojacích remeselníkov a robotníkov (ciompi) vynútené aj ich pripustenie k vláde a úradom (roku 1378). V týchto sporoch začala sa rodina Medici častejšie spomínať, rodina, ktorá mala neskoršie taký veľký zástoj v dejepise Florencie, v dejinách krásnych umení a humanistických vied, rodina, ktorá sa stala podporovaním všetkého krásneho a užitočného, dobrodincom celého človečenstva.

Salvestro de Medici zaujal sa čo gonfaloniere della giustizia v pohyboch roku 1378 bezprávnych ciompi, stal sa ich miláčikom a od toho času mohol sa on a jeho rodina pri každej príležitosti na nich oprieť. Tejto demagogickej úlohe zostali verní i Veri a Giovanni de Medici a už okolo roku 1420 nebolo vo Florencii mohutnejšej rodiny nad medicijskú. So synom Jána, Cosimom de Medici počína sa vo florentínskych dejinách nová doba, doba literárnej a umeleckej slávy a všeobecného rozkvetu, ale, pravda, mnoho ráz aj na ujmu slobody.

Cosimo si štedrosťou a veľkodušnosťou vyzískal dôveru ľudu ešte vo väčšej miere než jeho predkovia; viedol a spravoval ho potom s veľkou múdrosťou, podporoval remeslá, priemysel, vedy a umenia, a tak zaslúžil si čestný názov Padre della patria.[138] Ale závisť rodiny Albizzi popudila kroz niektorých podplatených demagógov a ohavnými prostriedkami nevďačný ľud proti jeho dobrodincovi Cosimovi a previedla jeho vyhlásenie za zemana, to jest vytvorenie zo všetkých úradov (1434). Cosimo sa utiahol do Paduy. Ale sotvaže opustil Florenciu, začali ho hľadať učenci, umelci, kupci, chudobní, ľud, ktorých podporou, zástupcom býval, a túžba po ňom nastala tak silná, že už nasledujúceho roku bol naspäť zavolaný a v triumfe prijatý. Tridsať rokov spravoval potom republiku florentínsku a priviedol ju na najvyšší stupeň moci a slávy. Na čele jej stál síce meštiansky výbor (balia) vo forme republikánskej, ale ten sa celkom podroboval vôli milovaného dobrodinca vlasti, a tak kliesnil prechod k monarchickej forme. Bol to teraz ten samý pomer vo Florencii ako niekedy v Aténach za zlatých časov Periklových, o ktorom Thukydides[139] povedal (II, 65): vláda národa jestvovala len podľa mena, vskutku však stál na čele jedinký muž.

Všeobecne je známe, aké zásluhy má vo vedách a umeniach Grécko a aké starodávna Roma. Ale akonáhle zmalátnel krepký niekedy národ helénsky, keď bol vymrel v ňom duch republikánsky, duch slobody, keď Grécko upadlo do poroby najprv makedónskej, potom rímskej: vyhaslo v ňom i svetlo vzdelanosti, osvety, Múzy opustili Helikon[140] a poznenáhla osadili sa na brehoch Tibera, na siedmich vŕškoch vládybažnej Romy. Ale i tu nastali časy kruté, časy tyranov, starorímsky ráz a duch vyhynul, cudzí, barbarské národy zaplavili nivy italské, zbúrali, stroskotali, čo im v ceste stálo, a pod rumami všeobecnej záhuby našli i vedy a umenia svoj hrob. — Nato nastúpila tisícročná — noc. V tejto tisícročnej tme zrážali sa často národy zvlášť západné tak tuho, až sa im ziskrilo v očiach; v XI., XII a XIII. storočí prichádzala Európa do potýkania sa s Východom. Kde sú rozpory, tam povstáva teplo, a kde je teplo, býva i svetlo. Iskry predošlej osvety nachádzali sa ešte v Byzanci pod ochranou cárstva; z týchto iskier povstal ohník a žiara, ktorá osvetlila celú Európu.

Keď sa diví Osmani oborili celou svojou barbarskou silou na byzantské cárstvo, zoslabené meštianskymi vojnami a spormi panovníckych domov, keď Carihrad stal sa sídlom islamu (1453): jediní nositelia klasickej grécko-rímskej vzdelanosti, učenci a umelci rozpŕchli sa na všetky strany sveta, najmä do Talianska, a tu v krásnej talianskej prírode pod priaznivým podnebím hlboké korene pustilo a bohaté ovocie začalo donášať semä obnovenej osvety pod starostlivým dozorstvom rodiny Medicijskej, a to tým viac, pretože už predtým domorodí jednotlivci boli sa pokúsili z vlastnej pohnútky na poli klasických vied a umení.

Dante Allighieri[141] († 1321), Francesco Petrarca[142] († 1374) a Giovanni Boccaccio († 1375) počali vzdelávať reč taliansku a priviedli ju na vysoký stupeň dokonalosti a vývinu, ako v próze tak i v poézii, ale pritom zaoberali sa i štúdiami klasickými a pripravili tak pôdu pre ožívajúci humanizmus.

Za ich príkladom kráčali Giovanni di Ravenna, učbár rétoriky vo Florencii (zomrel okolo r. 1420), Coluccio Salutati, štátny tajomník tamže, Niccolo Clamagnis, Leonardo Bruno († 1444) a vtipný Francesco Poggio, kancelár florentínsky († 1459). Po páde Carihradu nachádzame výtečných učencov byzantských, akí boli Emanuel Chrysaloras,[143] Theodorus z Gazy,[144] kardinál Bessarion,[145] Ján Argyropulos,[146] Demetrius Chalkokondylas,[147] Ján[148] a Konštantín[149] Laskaris v Taliansku, kde obcovaním, vyučovaním, prekladaním starých klasických diel štúdium helénskej a latinskej reči zase v nový život vzkriesili, na čom nie malú účasť mali medzi inými i nasledujúci mužovia: Angelius Politianus,[150] Julius Pomponius Laetus, F. Philelphus Jovianus Pontanus, Hermolaus Barbarus,[151] Laurentius Valla,[152] knieža Pico Mirandola,[153] a pred všetkými rodina Medicijská. Florencia stala sa novovekými Aténami; medicijský dvor dal zase prítulok dávno už osireným Múzam. Doba medicijská tvorí prechod zo stredoveku do veku nového. Lúče svetla, rozžatého v Taliansku, prenikli potom do Galie, Británie, Germánie a konečne aj do Ugrie.[154]

Avšak nielen klasických vied, nielen humanizmu kolískou je Florencia, ale i krásne umenia: maliarstvo, sochárstvo, staviteľstvo, hudba boli tam pestované a vzali nový obrat a smer.

Maliarstvo a sochárstvo, ako bolo niekedy v Helade a v Ríme kvitlo, následkom zmalátnenia oných národov a politických prevratov bolo celkom vyhynulo; len jediný dvor poskytol im útočište, totižto dvor byzantských cárov. Avšak duch, ktorý niekedy oživoval maľby a sochy, zmizol; v Byzanci neudržala sa len práve technická stránka umenia. Obrazy a sochy z byzantskej školy sú väčším dielom stuhlé, nútené, bez života, nemálo rozdielne od oných tradicionálnych foriem a foriem starodávneho Egypta. Len tam, kde je následkom povahy podnebia a prírody duch čulejší, obrazotvornosť živšia, len tam mala plastika budúcnosť, len v krásnom Taliansku mohla sa zdvihnúť. A tak sa i stalo. Giovanni Cimabue (1240 — 1303) je prvý, ktorý sa odhodlal striasť jarmo byzantského vplyvu, ktorý sa do obrazov a malieb svojich usiloval vdýchnuť život, vernosť prírody. Jeho príklad nasledoval Giotto (1276 — 1336), Massolino († 1415), vlastný zakladateľ toskánskej školy, Masaccio[155] (1401 — 1443), fra Giovanni Angelico da Fiesole (1400 — 1478), Domenico Corradi Ghirlandajo (1441 — 1495). Všetci títo stáli síce ešte v modloslužobnosti, ale vernosť prírody a ich príklad bol v XVI. storočí, to jest zlatej dobe maliarstva, smerodajný.

Okrem Florencie začali sa i po iných mestách Talianska zakladať maliarske školy a usilovali sa ozávod toto umenie zdokonaliť a jedna druhú prevýšiť. Z florentínskej školy zasluhuje spomenutia ešte Braccio della Porta, Peruzzi[156] a ducha všeobecného Michelangelo Buonarotti (1474 — 1563), ktorý čo sochár, maliar a staviteľ zároveň nad iných vynikal. O jeho slohu prehovorím neskoršie v Ríme v Sixtínskej kaplnke.

Rímska škola bola založená kroz Petra Vanucciho Perugina (1446 — 1524) a vynikala zvlášť ideálnou vnadou a pôvabnosťou. Najvyšší stupeň dokonalosti dosiahla táto škola a vôbec celé maliarstvo v osobe Raffaella Sanzia d’Urbino, Parohasia, Zeuxa[157] a novovekého Apella,[158] ktorému však, bohužiaľ, závistné Parky[159] popriali len kratučký život (1483 — 1520). Významnejší jeho učeníci boli Giulio Romano Caravaggio, Garofalo,[160] Vanni[161] a Baroccio.

Benátska škola nie je tak ideálna ako rímska, ale vyniká nad ňu krásou, živosťou a umeleckým skupením farieb. Jej zakladateľ je Tiziano Vercelli; žil 99 rokov (1477 — 1576) a maľoval skoro všetkých v tom čase žijúcich mocnárov a velikášov. V duševnom akomsi ožiarení tváre a vo vernom napodobňovaní zvlášť nahého tela je dosiaľ neprevýšený. Spomenutia zasluhujú okrem neho Giorgione,[162] Tintoretto,[163] Paolo Veronese, Carlo Cagliari Schiavone.

Lombardská škola, založená kroz Leonarda da Vinci, ktorý bol dal florentínskej škole jej prísny, takrečeno trúchlivý ráz, pohybovala sa v rozličných smeroch a priblížila sa v osobe Antonia Allegriho da Correggio[164] najviac rímskej. Leonardo da Vinci bol z Florencie povolaný Ľudovítom Sforzom[165] do Milána, a pretože sa okrem maľby a okrem fyziky, anatómie, hudby rozumel i do staviteľstva, musel mu vystavať niekoľko kanálov a mostov. Hlavné jeho dielo je Posledná večera v kláštore dominikánov della Santa Maria v Miláne, ale vo veľmi porúchanom stave. — Zomrel 1519 vo Francúzsku.

Annibale Caraccio založil v Bologni takzvanú eklektickú školu, pretože si chcela osvojiť všetky výhody horespomenutých škôl. Čelnejší zástupcovia sú Guido Reni, Albani, Domenichino, Guercino da Cento,[166] Salvator Rosa.[167]

V napodobňovaní prírody najväčšiu dokonalosť dosiahli takzvaní naturalistae;[168] na ich čele stojí Angelo Caravaggio[169] († 1609), s ktorým ale maliarstvo aj klesať počalo.

Tiež sochárstvo sa už v XIII. a XIV. storočí začalo emancipovať spod byzantského vplyvu, zvlášť kroz Petra z Piacenze, kroz Pisana Balduccia, Bonina da Campione. Ale vlastný tvorca a zakladateľ novej plastiky je v XV. storočí Ghiberti Lorenzo (1378 — 1455), Donatello (alebo vlastne Donato di Betto Bardi, 1383 — 1466) a okrem nich Lucca del Robbia, Andrea Sansovino (Andreas Contucci, 1460 — 1529), Michelangelo Buonarotti[170] a jeho učeník Baccio Bandinelli.

V cizelovaní, zlatníctve novú epochu tvorí Benvenuto Cellini,[171] ktorý nám svoje zaujímavé dobrodružstvá s úprimnou prostosrdečnosťou rozpráva vo svojej autobiografii. Benvenuto Cellini bol však pritom i dobrý hudobník a ako taký sa zdržiaval za dlhší čas na dvore pápeža Klementa VII., a čo viac, rozumel sa i do krvavého remesla Marsovho, lebo jeho ramenom bolo namierené delo, ktoré životu slávneho vojvodu Karola z Bourbonu[172] a kniežaťa z Oranie pri obliehaní Ríma (1529) koniec urobilo. Aj viac súkromných vrážd spáchal z rozličných pohnútok v Taliansku, a preto musel svoju otčinu opustiť a zdržiaval sa za dlhší čas na dvore francúzskeho kráľa Františka I.[173] R. 1558 vstúpil do kňazského stavu, ktorý sa mu však nezadlho spríkril, a preto ho opustil a oženil sa v šesťdesiatom roku veku. Zomrel, kde sa bol narodil, vo Florencii r. 1571. Niet väčšieho múzea, niet bohatšieho kráľovského dvora, ktoré by sa nehonosili jedným alebo druhým znamenitým dielom Celliniho. V Bourbonskom múzeu v Neapole, vo Vatikáne, v Eskoriale vo Fontenaibleau, v anglickej súkromnej kráľovskej pokladnici, v Berlíne, v Petrohrade, vo Viedni nachádzajú sa od neho, čo do umeleckého vyvedenia neoceniteľné predmety, ako: pokály, kalichy, krucifixy, čaše, medailóny atď. Jeho autobiografiu prekladal do nemčiny i sám Goethe.

Asi v polovici stredoveku v X. storočí začali sa i jednotlivé architektonické slohy vyvinovať v rozličných čiastkach Európy podľa rôznych vplyvov i v rôznom smere. Byzantský sloh pridŕžal sa vcelku klenby, avšak i s upotrebením foriem orientálnych, ktoré majú v mauroarabskom slohu ešte väčšiu prevahu. Charakteristické pri tomto poslednejšom sú ľahunké stĺpy, štíhle veže, fantastické ornamenty a bujný skvos. Pozostatky máme zvlášť v Španielsku na Alhambre.

Germánsky alebo gotický sloh s jeho ostrými oblúkmi a stĺporadím, s upotrebením plastických umení a až do malichernosti upadajúcimi okrasami známe všetci. — V Taliansku, kde sa nachádzalo toľko staviteľských pamiatok ako inde nikde, nemohol onen mužský, jednoduchý, a predsa velebný ráz slohu rímskeho vyhynúť. Už v X. a XI. storočí začal povstávať na základe onoho starorímskeho, avšak nie bez ohľadu na tie tri predošlé, takzvaný románsky sloh, ktorého hlavný faktor je klenba.

V medicijskej dobe, to jest v XV. a XVI. storočí, keď v každom odbore počala byť smerodajnou antiklasičnosť, i v staviteľstve nastal obrat. Veď to ani ináč nemohlo byť, všetky snahy smerovali na znovuzrodenie klasických vied a umení a stavitelia nemohli sa postaviť proti všeobecnému prúdu, ale i oni podrobili sa všeobecnému heslu renesancie. Filippo Brunelleschi (1375 — 1444), Michelozzo Michelozzi,[174] Benedelto da Majano,[175] Simone Cronaca,[176] Bernardo Rossellini,[177] Agostino di Duccio,[178] Baccio Pintelli,[179] Leo Battista Alberti[180] začali v tomto smere pracovať; ich príklad potom nasledujúc, s docielením väčšej kritickej prísnosti a zovnútornej čistoty slohu najvyššiu architektonickú dokonalosť dosiahli: Donato Lazzari (obyčajne Bramante nazvaný, 1444 — 1514), Baldassare Peruzzi (1481 — 1536), Antonio da Sangallo,[181] Pirro Ligorio,[182] Michelangelo Buonarotti, staviteľ svetoznámeho Svätopeterského chrámu v Ríme, a Domenico Fontana (1543 — 1607).

V XVII. storočí s Lorenzom Berninim (1589 — 1680) počal zase ten antiklasický architektonický sloh klesať.

Slávne obecenstvo mi azda nezazlí, že som natoľko odstúpil od vlastnej mojej úlohy, lebo som uznával za potrebné podať kratučký prehľad všeobecného obnovenia (renesancie), znovuzrodenia všetkých odborov vedeckých a umeleckých, pretože to všetko stojí v úzkom spojení s domom Medicijským. Keď sa aj nevyvinulo všetko, keď tento nový strom aj nevykvitol vo Florencii, semä bolo väčším dielom tam zasiate, pohnútka a podnet vyšiel stade, z rodiny Medicijskej. Aj hudba, ktorá síce len neskoršie začala rozkvitať, tiež bola najprv pestovaná od rodiny Medici vo Florencii a nasledovne jej, keď aj nie bezprostredne, je zaviazané človečenstvo vďakou za vyvinutie i tejto vlažnej rosy života. A teraz nechže mi povie niekto, či nie je preslávny dom Medici prostredne i naším dobrodincom? Kdeže by bolo človečenstvo ešte bez neho? A kdeže by už muselo byť, keby všetky panovnícke domy v tom ohľade konali svoju povinnosť a len i zďaleka nasledovali jeho príklad! Večná a blahá buď teda pamiatka domu Medicijského! V dejepise všeobecnom síce málokde ich nájdeš spomenutých, no zasluhovali by tam prvé miesto, lebo obyčajne všeobecným dejepisom nazýva sa vypočítanie vrážd, bojov, vojen; čím viac stotitíc ľudí zahynulo pod panovaním jedného lebo druhého, tým väčšia jeho sláva. — Zásluhy o vzdelanosť a osvetu, o dobro človečenstva sa tam len zriedka cenia.

Cosimo Medici, pýcha Florencie a celého Talianska, republiku florentínsku i v politickom ohľade na takú výšku priviedol, že zraky celého vzdelaného sveta sa na ňu obracali. Od priateľa a zároveň i politického nepriateľa oplakávaný zomrel roku 1464.

Jeho syn Pietro I. (1464 — 1469) zanechal po sebe dvoch mužských potomkov, totižto Lorenza[183] a Giuliana, ktorí už čo „principi del stato“[184] založili permanentnú diktatúru Medicijského domu. Lorenzo vynikal zvláštnymi darmi prírody, ducha a veľkou vzdelanosťou, a preto ho obyčajne menujú „Lorenzo Magnifico“.[185] Mohutných a nebezpečných protivníkov mali však v rodine Pazzi, pokým Guglielmo Pazzi si nezasnúbil Bianku Medici. Ale priateľstvo netrvalo dlho; v dedičnej akejsi záležitosti zase sa poharkali; Pazzi musel opustiť vlasť. Vo Florencii vypuklo sprisahanie proti bratom Medici, ktorí mali byť 26. apríla 1498 v kostole zavraždení. Guiliano padol, ale Lorenzo ušiel so životom a pomstil smrť milovaného brata. Pápež Sixtus IV.[186] vyriekol nad Florenciou a rodinou Medici cirkevnú kliatbu, pretože pri udusení Pazzovského sprisahania bol odpravený i arcibiskup Francesco Salviati; ale keď mu hrozilo nebezpečenstvo zo strany republiky benátskej, spor s Florenciou bol vyrovnaný.

Lorenzo Magnifico mal dvoch synov: prvorodený nosil meno Pietro II.,[187] druhorodený Giovanni stal sa už v trinástom roku veku svojho kardinálom a neskoršie dosiahol i pápežskú stolicu pod názvom Lev X. (1513 — 1521) a podporoval s pravou medicijskou štedrosťou vedy a umenia. Pietro naproti tomu zamotal Florenciu do vojny s Karolom VIII.,[188] kráľom francúzskym a musel konečne uzavrieť nepriaznivý pokoj, čo tak rozhorčilo Florentínčanov, že ho i s celou rodinou vypovedali z územia (1494). Ich majetky boli zhabané a rozorvané, ba i poklady umelecké a literárne, nazhromaždené kroz Cosima a Lorenza boli väčším dielom zničené, alebo aspoň porúchané. Demokratická vláda znovu vstúpila v život; výbor pozostávajúci z 800 mešťanov chopil sa vesla.

Na tomto politickom prevrate veľkú účasť bral prior dominikánskeho kláštora di San Marco, Hieronymus Savonarola, muž to čo agitátor a reformátor na poli politicko-cirkevnom majúci meno. Narodil sa vo Ferrare (1452), vstúpil do rádu dominikánov v Bologni, dostal sa konečne na odporúčanie kniežaťa Pica della Mirandola do Florencie a stal sa nezadlho i priorom spomenutého už kláštora. V obnovách v zmysle klasického paganizmu[189] on zhliadal nebezpečenstvo pre kresťanov, a preto pripojil sa k politickým nepriateľom domu Medicijského, mohutne podporujúceho oné obnovy. Začal teda vystupovať verejne v kázňach proti vláde medicijskej a žiadal prinavrátenie republikánskej ústavy, nerozmysliac, že keď sa Medici aj zrieknu principátu, že iné rodiny — ako Ricci, Strozzi, Alberti, Cacicciuli — sa budú usilovať zmocniť sa tohože, a že z toho môžu povstať dlhotrvajúce záhubné spory. Pietro II. bol z Florencie vypudený, Savonarola dosiahol svoj cieľ a chcel teraz zriadiť štát v teokratickom zmysle a s tým zamýšľal spojiť i niektoré obnovy na cirkevnom poli. Zábavy, skvos, na čo Florencia pod štedrým panovaním Mediciovcov bola privykla, prísne zakázal, a kroz to si získal mnoho nepriateľov. Alexander VI.,[190] vtedajší pápež, ktorého súkromný život bol Savonarola ostro napadol, povolal ho na zodpovednosť do Ríma, ale Savonarola mu poslušnosť odoprel, nechcejúc uznať autoritu pápežskej stolice a bol exkomunikovaný (1497). Vo svojich kázňach často robil útoky i na novú florentínsku signoriu (vládny výbor), ktorá ho konečne postavila pred súdnu stolicu a mnohé vyznanie podľa vtedajšieho, nie veľmi kresťanského zvyku tortúrou mu vynútila, následkom čoho Savonarola a iní dvaja dominikáni a jeho prívrženci, Domenico da Pescia a Silvester Maruffi boli vyhlásení za zvodcov ľudu, za rušiteľov pokoja, za kacírov a schizmatikov a odsúdení na smrť. Mužne podstúpili všetci traja smrť na šibenici 23. mája 1498.

Keby Savonarola svoje účinkovanie bol obmedzoval len na opravy upadajúcej cirkvi, bol by doista krásny výsledok docielil, ale takto, zapovrhujúc autoritou duchovného a svetského predstavenstva, nastúpil cestu násilného agitovania, ktoré ho do záhuby uvrhlo — ale i takto predsa kliesnil cestu reformátorom germánskym.

Obnovenie florentínskej republiky zlé ovocie prinášalo: roztržkám, sporom nebolo konca-kraja; ľud bol rodine Medicijskej oddaný a dal sa ľahko kroz jej prívržencov naviesť na to, že bola povolaná naspäť (1512). Za čas stál na čele vlády Giovanni de Medici, ale keď bol povýšený na stolicu pápežskú (čo Lev X.), nastúpil na jeho miesto brat Giuliano[191] a po tomto Lorenzo II. († l519). Nápadníkom tohoto bol kardinál Giulio de Medici, ktorý už o dva roky bol vyvolený za pápeža pod menom Klement VII., odstúpiac principát Ippolitovi de Medici.[192] Republikánska stránka však vzrastala pod vedením rodiny Strozzi zo dňa na deň, pretože poslední Medici nezdedili s menom i cnosti predkov, a r. 1527 boli po tretí a ostatný raz z Florencie vypovedaní. Klement VII. sa však vyrovnal s vtedajším cisárom Karolom V. pod podmienkou naspäť uvedenia jeho rodiny, to jest Mediciovcov do Florencie. Cisár poslal 18.000 mužov silné vojsko proti Florencii, ktorá sa po viac mesačnej hrdinskej obrane musela vzdať (1530). Národ bol odzbrojený a musel dedičné právo Alexandra de Medici, teraz už zaťa cisárovho uznať. Alexander vystaval v meste citadelu, držal telesnú stráž a postupoval zvlášť proti republikánskym rodinám veľmi ukrutne, preto sa mnohí vysťahovali. Sláva Florencie klesla. Medicijská rodina,[193] ktorá v posledných časoch veľmi degenerovala, vymrela r. 1737.

Podľa pokoja, uzavretého medzi cisárom Karolom VI.[194] a Francúzskom vo Viedni r. 1738, dostal Leszczyński,[195] svokor Ľudovíta XV. Lotringiu a dovtedajší lotrinský vojvoda František Štefan, neskôr manžel Márie Terézie a cisár nemecký, následkom vymretia rodiny Medicijskej uprázdnené vojvodstvo toskánske. Tak prišla Toskána do rúk lotrinsko-habsburského domu. V lunevilskom pokoji (1801) urobil Napoleon Bonaparte z Toskány kráľovstvo Etruriu; roku 1807 dal ju čo veľkovojvodstvo svojej sestre Elise;[196] ale roku 1814 bola prinavrátená veľkovojvodovi Ferdinandovi III.[197] z domu lotrinsko-habsburského; pod jeho panovaním a pod panovaním Leopolda II.[198] začala Toskána nanovo rozkvitať. V osudnej dobe r. 1848 bola proklamovaná republika; veľkovojvoda musel Toskánu opustiť a navrátil sa len po bitke pri Novare[199] s rakúskym vojskom. — Keď r. 1859 Taliansko pozdvihlo zbraň proti Austrii, veľkovojvoda toskánsky nechcejúc sa pripojiť k nepriateľom Habsburského domu, musel Florenciu opustiť, a následkom uzavretia toskánskych stavov (16. augusta 1859) utratil nároky a korunné práva; 19. marca 1860 podrobila sa Toskána kroz suffrage universel[200] berle talianskeho kráľa Viktora Emanuela.

Florencia, po Neapole najkrajšie mesto Talianska, a preto nazvaná „la bella“,[201] leží v utešenom údolí mútneho Arna. Od juhovýchodu vypínajú sa malebné, bielymi dedinkami, nádhernými vilami, starými hradmi, bohatými kláštormi a voňavými lesmi olivy a pomarančov ozdobené vŕšky apeninské; na severozápade rozprestiera sa bohaté a úrodné toskánske Tempe. Vysoké štíhle veže, majestátne kupoly a rozličné formy desaťtisíc domov poskytujú velebný pohľad. Ulice sú síce väčším dielom úzke, krivé a mohli by mať i viac svetla, ale honosia sa, čo som nikde inde nenašiel vyjmúc v Turíne a Miláne — čistotou a palácom podobnými budovami. Okrem novovekých, v modernom slohu stavaných domov má Florencia i masívne stredoveké hrady, ktoré niekedy stránkam vedúcim boj slúžili za pevnosti. Štvorhranné balvany, 15 — 20 stôp dlhé a až do 6 stôp hrubé, bez všetkej okrasy, tvoria spodnejšiu čiastku takýchto pevností; mnoho ich bolo síce od roku 1530 kroz dedičných už pánov Toskány de Medici zborené, ale niektoré predsa ostali potomkom na ukážku.

Väčšia čiastka mesta leží na severnom brehu Arna a je spojená s južnou štyrmi mostmi:[202] Ponte alle Grazie, ktorý od svojho vystavania (1237) vždy ešte odolal návalu jarných vôd nebezpečného Arna; Ponte Vecchio z oboch strán na spôsob benátskeho Ponte Rialta, obsadený domkami zlatníkov; Ponte a Santa Trinita a Ponte alla Carria. Brehy (quai) znamenite vydláždené po západe slnka slúžia vznešenému svetu za rendezvous a promenádu. Námestí je vo Florencii asi osemnásť, ktoré sú však napospol nepravidelné a malé, vyjmúc novozaloženú Piazza della Independenza.[203] Piazza della Signoria[204] (del Granduca) je zaujímavá pre obkľučujúce ju budovy. Ak prídeš z pobrežia (Lungo l’Arno), vpravo padá Palazzo degli Uffizi[205] so svetoznámou medicijskou galériou, Palazzo del Popolo (teraz Palazzo Vecchio),[206] vľavo Loggia dei Lanzi.[207] Vprostriedku námestia stojí arcidielo Jána da Bologna (Giambologna):[208] jazdecká postava Cosima I. de Medici z bronzu v obrovskom rozmere, na mramorovom, bronzovými basreliéfmi okrášlenom podnoží a v blízkosti je nádherná fontána s velikánskou mramorovou sochou Neptúna a Tritonov.[209] — Na mieste, kde teraz stojí fontána, bol odpravený Hieronymus Savonarola.

Loggia dei Lanzi — tak nazvaná podľa medicijských zbrojnošov — je otvorená sieň, skade sa hovorievalo k ľudu, zhromaždenému na námestí; teraz je múzeom diel, ktoré mu Vatikán právom závidí. Pri vchode strážia dvaja mramoroví králi Sahary, ako teraz levov obyčajne nazývajú. Naľavo stojí chýrečný bronzový Perseus[210] od Benventúna Celliniho, ktorý mu, ako nám on o tom sám vo svojom životopise tak živo rozpráva, toľko strachu a úzkosti narobil. Na piedestale nad basreliéfom Jova je nápis: Te fili, siquis laeserit, ultor ero.[211] Čo má znamenať, nemohol som sa dozvedieť. Či azda niektorý Florentínčan vo svojej pýche samému Zeusovi pomoc a obranu sľubuje?!

Napravo nachádza sa majstrovské skupenie, čo ilustrácia k 9. hlave I. knihy Livia[212] De rapina Sabinarum,[213] tiež od Giambolognu. Sabinčanka trepe nohami, rukami a kričí, čo jej hrdlo stačí, ale všetko nadarmo, „quardia nazionale“ stojí síce nablízku, ale jej nejde na pomoc, lebo súdiac podľa našich časov, myslí, že sa slečna len pretvaruje. — V úzadí siene hluší Herkules Centaura pred očami šiestich prísnych zasmužilých postáv (predstavujú azda kňažné nejakého božstva) a nablízku Judith odtína hlavu Holofernesovi. Táto posledná socha, dielo Donatella, znázorňovala po vyhnaní Medicijskej rodiny symbolicky oslobodenie od tyranov a na to sa vzťahuje i nápis: Exemplum salut. publ. cives posuere MCCCCXCV.[214]

Palazzo del Popolo (Vecchio), sídlo republikánskej vlády, teraz rozličných dikastérií,[215] pochádza z mužského veku florentínskej slobody a je charakteristická budova stredoveká, začatá r. 1298 kroz Arnolfa di Lapo[216] a pokračovaná kroz chýrečných staviteľov Taddea Gaddiho,[217] Michelozza a Vasariho;[218] takzvaná „Tore della Vacca“[219] stojí s ňou v spojení. Dve obrovské sochy Dávid (od Buonarottiho) a Herkules v boji s Cacusom[220] (od Bandinelliho) ozdobujú vchod. Vo dvore po stenách vidno freskové maľby, predstavujúce niektoré zvláštnejšie mestá strednej Európy. Turčiansky Sv. Martin nie je tam, ale našiel som tam — Požuň, to jest vlastne nápis: aspectus civitatis Posoniensis,[221] ale nebol som vstave nájsť ani Blumenthal, ani Cukrmantl, ani Au,[222] a vyjmúc dunajskú vodu nepoznal som nič z neho.

V prvom poschodí nachádzajú sa nasledujúce znamenitejšie sochy: Adam a Eva, Cosimo I., vojvoda Alexander, Klement VII., Karol V. od Bandinelliho, Herkules a Centaur, Herkules a Cacus, Herkules a Diomedes,[223] Herkules a vepor erimantejský od Vincenta de Rossi, Viktória od Michelangela, Virtute triomphate del vizio[224] od Jána da Bologna a mnoho iných.

Pred Palazzo degli Uffizi stoja vo dvoch radoch podobizne čelnejších Florentínčanov a Toskánčanov vôbec, tak: Cosimo a Lorenzo Magnifico de Medici, Giotto, Donatello, Alberto, Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti, Dante Allighieri, Francesco Petrarca, Giovanni Boccaccio, Niccolo Machiavelli, Amerigo Vespucci, Galileo Galilei, S. Antonio, Benevenuto Cellini, F. Guicciardini.

Palazzo degli Uffizi má jednu z najbohatších zbierok umeleckých v Taliansku, a na celom svete vôbec. Tieto zbierky sú rozostavené v troch galériách alebo chodbách, z ktorých dve longitudinálne[225] po 430, transverzálna však, ktorá ich spojuje a na Arno pohľad poskytuje, 100 stôp dĺžky počítajú. Avšak ani toto nepostačovalo na umiestenie nakopených pokladov, a preto odkúpené boli domy vpravo-vľavo, podľa potreby usporiadané a s galériami spojené. V prvom poschodí je umiestená bohatá knižnica Magliabecchiana, pozostávajúca zo 170.000 zväzkov a asi 12.000 rukopisov, dôležitá zvlášť pre posledné storočie stredoveku a pre históriu nového veku. Čo zvláštnosti ukazujú: dve biblie z Mohuča z r. 1462; prvý tlačený exemplár Homérových básní z roku 1488; Cicerónove Epistulae ad familiares[226] (1469), Dante (1481) s miniatúrami. Táto knižnica bola založená kroz bohatého Antonia Magliabecchiho (žil 1633 — 1714), ktorý mestu Florencii poručil 30.000 zväzkov.

Galérie obrazov a sôch zaujímajú druhé poschodie; tieto široké mramorové schody nás ta zavedú. Ale podľa mojej skromnej mienky by lepšie bolo, keby sme zašli najprv telo a ducha občerstviť do nejakej reštaurácie, lebo ja som už trochu aj ustal. Nie je dobre strunu veľmi naťahovať, lebo praskne; v galériách sa i tak zabavíme za pár hodín, na dúšok by nám to mohlo zaškodiť. No veď, ľa, tu je hneď Restaurazia dell’Italia. „No, nech sa ľúbi!“ — „No veď len poďte popredku, keď ste známi.“ — „Ach, prosím, vy ste moji hostia, vy musíte popredku.“

Jedáleň je priestranná, pohodlná, elegantným náradím opatrená sieň; niekoľko hostí sedí okolo menšieho stola napravo v kúte; kabáty, klobúky visia po klincoch. Pretože je veľmi sparno, povyzliekali sa až na košeľu, to je tu vo zvyku. Hostinský a komorný mihnú si významne, ani čo by si povedať chceli: už máme glezgov na lepe, a s úslužným „Cosa mandate signori?“[227] obskakujú kolo nášho stola. — Minestru,[228] myslím, nebudeme jesť, bo je i tak horúčosť, ale mäso už neopustím, čo by čo bolo. Teda manzo in umido,[229] potom sal krauto con patate (kapusta so zemiakmi). Či ste spokojní? Veď je to naše národné jedlo, a viem, že to ľúbite. Len, ty Fero, sa nemrašti a nedudri tak; keď to môže zjesť pán riaditeľ a pán radca, toť Lajko a my s Andrášom, ani tebe nezaškodí. Že je zeman, aké parády vystrája! Keď nechceš, vyberaj si sám, ale viem, že obanuješ.

Pozri len, ako Geňko hafrí! — Pred každého postavili asi dvojholbovú, celkom ordinárnu, v slame zakrútenú a slamou zapchatú fľašu s červeným vínom. Tu bys’ darmo žiadal žajdlík, pol holby alebo holbu,[230] takých mier tu neznajú; koľko odpiješ, toľko zaplatíš. Počíta sa, čo ho len i okúsiš, prinajmenej tretina. — No a teraz, čo mám dať doniesť; či bracciola di vitello[231] a či cosloletta alla minuta? Pre teba, Ondrík, azda fajnejšieho, lebo ty teľacinu nerád, Lajko! Kiedy viek nasz krotky, napime sze vodky![232] Nech ti boh pomáha v tom novom stave, do ktorého vstupuješ! — Nech vyleje požehnanie svoje na teba! Pán boh uslyš! — Lepšie bude, keď si aj čiernu kávu sem dáme doniesť, nemusíme aspoň kaviareň hľadať. A čas i tak uteká. — No a teraz platiť. — Len vy nechajte, páni, zaplatím ja a zjednám sa s ním. — Koľkože nás je? Sedem. Ondrík, požičajže mi desať zlatých, veď je to i tak nie prvý ani ostatný raz, ujsť ti neujdem; doma mi môžeš dať sekvester. Signor padrone, datemi conto![233] — Jedenadvadsať lír (frankov). Sedem nás je, to na každého padnú tri. To je za ten skromný obedík trocbu primnoho. Veď je vo Florencii ináč lacno. — Pán hostinský, tu máte osemnásť frankov, to je cez hlavu dosť. — Prídeme aj druhý raz. — Va bene per un’ altra volta. Grazie, signori![234]

Áno, máš nás vidieť. A tuhunt! Vidíte, pán radca, tu sa možno i v najelegantnejších hostincoch jednať. To je pravda!

No a teraz viribus recreatis[235] do roboty. Len, prosím vás, vy čo hrubší gazdové, vysúkajte rukávy, popľujte na dlane, a rúče hore schodmi, lebo nám je durno.

Hneď v predsieni druhého poschodia nachádzame zaujímavé predmety klasického umenia starých Grékov a Rimanov, totižto: poprsia Marsa, Bakchusa a jeho verného sprievodcu Silena[236] z bronzu, ďalej mramorové hlavy bohyne Kybely[237] a Jova. Naľavo stojí naježená postava divého vepra z čierneho porfýru; divý hnev syčí mu z očí, zubami seká, z pysku mu pena tečie. Krajšieho nenájdeme ani vo Vatikáne; ten, čo ho toť v Sielnici zastrelili a ktorého Lojnica[238] za dva dni obdivovala, sa mu ani zďaleka ani čo do veľkosti, ani čo do krásy nepodobá. Vpravo stojace sochy predstavujú cisárov Augusta, Trajána a Hadriána. Vchod do galérie strážia dva ozrutné vlčiská z tmavého porfýru. — A teraz dolu klobúky, lebo sme vstúpili do vznešenej spoločnosti kniežat — a to akých kniežat! Oj, nemyslite si, že len abyjakých! Trochu vyššie. — Vidíte v týchto dvoch dlhých radoch to sú všetko sochy, poprsia, podobizne — a to antik — rimanských cisárov a ich perepúte. Či vás nepojala hrôza a mráz úcty? Už republikán sem, demokrat tam, komu česť, tomu česť — a čo aj hneď len zo strachu — ale tu máme pred sebou autentické parsúny pánov starého pol sveta, a pritom 534 obrazov znamenitejších osobností zo stredo- a nového veku! Či je to azda nič? Celá história in effigie![239]

Octavianus Augustus,[240] ako sa svedčí, vedie predok. Tvár chudorľavá a nie z najkrajších; na celom obličaji sladký úsmev spokojnosti samého so sebou, protektorálnej dobrotivosti, a povedomie, že on je pánom sveta. Za ním nasleduje jeho dcéra, lasciva Julia,[241][242] osobnosť to zaujímavá s pekným gréckym nošťokom a šelmovským očkom. Vlasy má vypaľované v prstienky; vcelku: kacér a mint a magyar mondja.[243] Pri nej stojí druhý jej manžel M. Vipsanius Agrippa,[244] postava marciálna. Táto udatná a odhodlaná tvár prislúcha Tiberiovi;[245] toto je Gaius Caligula,[246] ktorý si vo svojej pošetilosti koňa za kňaza ustanovil, ba i konzulom a svojím kolegom ho chcel urobiť! Obličaj neprezradzuje žiadnu zlosť. A z tejto tváre čo čítate? Zatajený bôľ. A viete príčinu? Žije v nešťastnom manželstve, lebo to nie je nikto iný ako cisár Claudius,[247] príkladný hrdina papuče. Toť máte, ľa, petrifikovanú[248] príčinu jeho nešťastia, tú kroz Juvenala pred svetom tak vychýrenú Messalinu.[249] — No ale tohto, čo teraz nasleduje, viem, nepoznáte! To je ten chýrečný gitarista, znamenitý spevák, šermiar, podpaľač, cisár, vražedník, pár tisíc ľudí a svojej vlastnej matky — jedným slovom to je — Nero![250] A pozrite jeho krásnu mužnú tvár! Či by ste hľadali v ňom toľko krvožíznivosti? Lavater a Carus[251] by tu s celým svojím fyziognomickým krámom hanbu získali.

Táto vypasená postava s hrubým hrdlom a plešivou hlavou, to je — amor et deliciae generis humani[252] — Titus[253] a pri ňom jeho brat Domitianus,[254] cisár, ktorý väčšiu čiastku svojho života lapaním múch strávil. Tento starec tu s dlhým nosom, čo vyzerá ako nejaký Gemeinderath in Bruck an der Leitha,[255] to je Marcus Cocceius Nerva.[256] Oproti nemu stojí jeho nápadník, víťazný Ulpius Trajanus, ktorého ste si doista ideálnejšie predstavovali, než ho tu vidíte. Táto utešená, plná mužská tvár predstavuje P. Aelia Hadriana, ktorý prvý z rímskych cisárov začal nosiť bradu; nasledovali nezadlho barbarské časy. Ešte jedného si môžete obzrieť, lebo to v úplnej miere zasluhuje, myslím Marca Aurelia Antonina.[257] Bystré oko, vysoké a otvorené čelo, krátke vlasy — dlhý rozum — čo chcete viac, či nepoznáte v ňom pôvodcu 12 kníh Ta eis heautou[258], či nepoznáte v ňom hneď na prvý pohľad stoickeho filozofa? — Ale čože je toto za ozrutu? Goliát azda alebo Murphy? Oj nie, to je Maximinus,[259] najprv pastier, potom cisár; vynikal zvlášť svojou obrovskou veľkosťou a primeraným — apetítom: na jedno posedenie zmlátil desať funtov mäsa; prosit![260]

V transverzálnej galérii stoja niektoré krásne skupiny a mytologické sochy, tak zvlášť: Venuša, pohrávajúca sa s kaderami Amora, Venus Anadyomene,[261] Pan, Apollo, Nympha, ktorá si z päty šíp vyťahuje, Marsyas,[262] Merkúr.

V tretej alebo v druhej longitudinálnej galérii nachádzajú sa umelecké diela talianskej školy: povestný Bakchus od Michelangela, umierajúci Adonis od tohože, Bakchus s hroznom v pravej ruke od Sansovina;[263] Sv. Ján Krstiteľ hladom vymorený od Donatella; každú žilku a rebierce mu poznať, no veď ale od kobyliek ani nemohol veľmi stučnieť; podarená kópia Laokoona[264] od Bandinelliho — pôvodné arcidielo umenia nájdeme vo vatikánskom Belvederi.

Po galériách, na stenách sú vyvesené i výtvory florentínskej školy maliarskej, od Cimabueho[265] začnúc až po Leonarda da Vinciho. Vypočítať všetky takrečeno nemožno; ale komu by sa zachcelo, nech ide sám ta, galérie sú otvorené každodenne, vyjmúc v nedeľu a vo sviatok.

S chodbami stoja, ako som už bol pripomenul, tiež siene a izby, preplnené zaujímavými predmetmi. Jedna takáto sieň nazýva sa sieňou nápisov, pretože sto a sto starogréckych a rímskych nápisov rozličného obsahu je do stien zapravené. Tamže nachádzajú sa autentické — poprsia: P. Cornelia Scipiona[266] (hlava holá ako koleno), Solona, Anakreona,[267] Euripida,[268] M. Antonia[269] triumvira, Demosthena, Cicerona, Platona.

V druhej izbe leží na tigrovej koži, to sa rozumie — z mramoru vytesanej, Hermafrodit;[270] pri ňom stojí Ganymed,[271] švárny kelner olympských bohov; Herkules, už v kolíske hadisko vraždiac, dáva známky obrovskej svojej sily; génius smrti a prototyp republikánsky Marcus Brutus,[272] ingratus ille cuculus,[273] strážia vchod.

Salone della Niobe je ozdobená pätnástimi znamenitými sochami zo starogréckej školy. Niobe bola dcéra Tantala a manželka znamenitého violistu Amfiona. Na svoj vysoký rod, pretože — ako sama hovorí u Ovidia Metam. VI, 173 seq:

… Mihi Tantalus auctor,
Cui licuit soli Superorum tangere mensas;
Pleiadum soror est genitrix mihi: maximus Atlas
Est avus, aethereum qui fert cervicibus axem
Juppiter alter avus; socero quoque glorior illo —[274]

patrila k rodine bohov a herosov, na svoje bohatstvá, svojich štrnásť detí, a na krásu:

In quamcunque domus adverto lumina partem,
Immensae spectantur opes: accedit eodem
Digna deae facies; huc natas adjice septem
Et totidem iuvenes, et mox generosque nurusque,[275]

príliš súc hrdá, obrazila bohyňu Latonu, matku Apolóna a Diany, a preto sa títo pomstili na nej. Jej siedmich synov totižto popadol Foibos Apolón v „rajčuli“[276] a postrieľal ich všetkých svojou karabínou. Amfion, Niobe a jej sedem dcér vybehnú nato na dvor, začnú všetci kvíliť a nariekať. Apolón medzitým, utúliac sa za jeden uhol humna, nabíja poznove svoju zbraň. Najprv vezme starého Amfiona na mušku… paf, a bolo po ňom

… ferro per pectus adacto,
Finierat moriens pariter cum luce dolorem![277]

Sestry objímajú svojich bratov; Niobe zalamuje rukami nad Amfionom, ale, ako už všetky ženičky, nemohla udržať jazyk za zubami a nanovo uráža Latonu:

Pascere crudelis nostro Latona dolore
Pascere ait; satiaque meo tua pectora luctu
Corque ferum satia, dixit. Per funera septem
Efferor: exsulta victrixque inimica triumpha.
Cum autem victrix? miserae mihi plura supersunt,
Quam tibi felici: post toto quoque funera vinco.[278]

A just mám, vraj, ešte viac detí ako ty! Ale netrvala jej radosť dlho! Paf! — a neborká nemala ich už len šesť! Avšak Foibos Apolón nemal ani na tom dosť, pokračoval vo svojej krvavej pomste a postrieľal všetky tie kvitnúce panny, pýchu Niobinu! Už zostávala len jedna jedinká, tá najmladšia. Starostlivá matka privinie ju k srdcu, pokryje svojou mantilkou a svoj život ponúka rozdráždenému Apolónovi, avšak všetko nadarmo! Foibos je dobrý strelec — ešte jedno pif — a krv farbila krinolínku ostatnej dcéry, ostatného dieťaťa nešťastnej Niobe! Zo štrnástich nezostalo ani jedno! Či ste vstave si predstaviť, pochopiť žiaľ a nesmierny bôľ milujúcej matky?! Akže nie, čítajte Publia Ovidia Nasona, tohto najväčšieho básnika, nielen rímskeho, ale všetkých národov, Metamorphoses lib. VII.[279] 301 — 313.

… Orba resedit
Exanimes inter natos, natasque, virumque,
Diriguitque malis. Nullos movet aura capillos;
In vultu color est sine sanguine: lumina moestis
Stant immota genis: nihil est in imagine vivi,
Ipsa quoque interius cum duro lingua palato
Congelat, et venae desistunt posse moveri.
Nec flecti cervix, nec brachia reddere gestus,
Nec pes ire potest; intra quoque viscera saxum est,
Flet tamen; et validi circumdata turbine venti
In patriam rapta est; ubi fixa cacumine montis
Liquitur, et lacrymas etiamnum marmora manant.[280]

Od žiaľu obrátila sa v skalu a žriedlo zo skaly tečúce sú jej slzy!

Sochy, predstavujúce Niobe a jej štrnásť detí, boli nájdené v Ríme neďaleko od brány sv. Pavla r. 1583. Všeobecná domnienka je tá, že tvorili niekedy priečelie (fronton) nejakého chrámu a že pochádzajú z dláta znamenitého starogréckeho sochára Skopasa.[281]

V tejže sieni nájdeš i niekoľko obrazov od Van Dycka[282] a Rubensa z nizozemskej školy.

Dve najbližšie izby sú zaplnené niekoľko tisíc menšími predmetmi z bronzu zo starých časov a aj od Giovanniho da Bologna, od Donatella, od Ghibertiho[284] a Celliniho.

Nie je po vatikánskom Belvederi na svete pre krásne umenie zaujímavejšieho a dôležitejšieho miesta, ako malá, v oktogene stavaná sieň — zvaná La Tribuna,[285] ktorá, keď človek do prvej longitudinálnej galérie vstúpi, padá naľavo. Je to jeden z divov sveta, ku ktorému každoročne putuje tisíce umelcov a neumelcov „na diváky“, je to svätyňa, do ktorej prvý raz vstupuješ s akýmsi nábožným pocitom a pohnutím, skade odnášaš nepominuteľný dojem. — Umelecké poklady tu zložené cenia obyčajne — tak mi aspoň povedali — na 50, hovorím, päťdesiat miliónov frankov (20 miliónov zlatých striebra), aj to len tak circiter, lebo také predmety, ako sa tu nachádzajú, sa ani nevážia, ani na siahy ani na holby nemerajú, a preto sú neoceniteľné.

Sieň sama je síce veľmi umelecky stavaná, perlami a lastúrami ozdobená, drahým mramorom vykladaná, ale má tú chybu, že je trochu pritmavá.

Bolo síce trochu pošmurno vtedy, keď som ja tam bol, ale sa mi to predsa pritemno videlo. Uprostred tejto siene stojí po prvé — lebo chcem byť oproti slabému pohlaviu galantný, a preto začínam so ženskou — Medicijská Venuša.[286] — Známe je, že kde sa o ženskej kráse, o vnade a rozkošnosti tela hovorí, že sa Medicijská Venuša čo pravzor týchto vlastností spomína, a preto sa azda nemýlim, domnievajúc sa, že je slávne obecenstvo a zvlášť krásna pleť zvedavá ju bližšie poznať. Lenže je to veľmi ťažká úloha hudbu, maľbu a nejaký predmet plastického umenia dôkladne a tak opísať, aby čitateľ o tom dostal pravý pojem. Krása je relatívna vec, vec vkusu; jednému sa ľúbi, čo sa druhému nepozdáva, a tento vychvaľuje, čo onen haní. — Ale pretože celý umelecký svet Medicijskú Venušu za pravzor ženskej krásy vyhlásil, musí ju ostatný svet za to uznávať, a ak sa opovážiš inú mienku o tom mať, povedia ti, že si laik, že si ignorant, jedným slovom, že si tacuisses, philosophus mansisses.[287]

Stojí ona na mramorovom, asi 3 stopy vysokom podnoží, sama súc strednej ženskej veľkosti. Na prvú nôžku pevne vystupuje, z ľavej sa však len prsty — alebo keď tak chcete, pršteky — dotýkajú podnožia; pravou pačičkou pokrýva prsia, ľavú má s tou najelegantnejšou ľahkosťou opretú na telo; tvár a zrak obracia vľavo; horná čiastka tela je veľmi ľahunko a prirodzene napredok zohnutá. — Je zhotovená z paroského mramoru; kroj jej šiat podľa starodávnej módy rajskej; vlasy v podobe venca nežne ovinuté okolo hlavy. — K tomuto si predstavte tú najkrajšiu tvár, ktorú si len myslieť ste vstave, jemné a všade okrúhle formy — a máte celú Medicijskú Venušu. — Ináč vám ju nakresliť nemôžem.

Čo ju pravzorom ženskej dokonalosti robí, nie je jej farba, lebo mramor starobylosťou na mnohých miestach ožltol, a teraz už ani nepozostáva z jedinkého kusa, lebo bola v porúchanom spôsobe nájdená, museli ju teda poplátať (tak napríklad celá pravá ruka, ľavá od lakťa a nohy od kolien sú obnovené, sú teda moderné) a preto je trochu strakavá — ale čo ju pravzorom ženskej zovnútornej dokonalosti robí — to je úplná, dokonalá, harmonická súmernosť všetkých údov s elegantným a prirodzeným držaním tela. Dokonalosť súmeru a vernosť napodobnenia prírody dosvedčilo už viac chýrečných anatómov, ktorí túto sochu urobili predmetom svojho skúmania.

Teraz ešte niečo o jej pôvode.

Na jednom boku podnožia nachádza sa nasledujúci nápis: Kleomenes,[288] Apolodorou Athenaios epoixen a podľa tohto by bolo dielo starogréckeho umelca Kleomena z Athén, syna Apolodorovho. Kedy prišla do Ríma, nie je známe; našli ju v Tivoli, v takzvanej „Villa Adriana“ a Cosimo III. de’Medici (žil 1670 — 1723) dal ju preniesť do Florencie; preto sa nazýva Medicijskou.

Prečo je železnou ohradou obtočená, takže ju rukou dosiahnuť nemožno, som sa len v Ríme od jedného Rusa dozvedel, lebo že ju vraj Angličania, akí sú bezočiví čudáci, tu i tu pohladkali, potľapkali, a najskôr z anglického pudingu sú oné mastné škvrny po jej tele.

Ale to nie je jedinká a samotná krásavica v tejto sieni. Na stene visia dve nemenej v umeleckom svete známe Venuše od Tiziana. Tizian vynikal, ako som už podotkol, zvlášť v napodobňovaní nahého tela a obľuboval si v belavej, skoro načervenavej farbe vlasov, a obe jeho tu vyvesené Venuše (jedna sa pohráva so šelmou Amorom, druhá s malým psíčkom) sú — ako sa to u nás nazýva, trochu impertinent blond.

A teraz, keď som požiadavkám galantérie zadosť urobil, prejdem na mužské sochy.

Jedna z nich je známa pod menom Apollino, pretože predstavuje Apolóna ešte len asi pätnásť-šestnásťročného chasníka, veľmi okrúhlych, rozkošných, skoro ženských foriem. Pripisujú ho obyčajne Grékovi Praxitelovi (žil okolo r. 360 pred Kristom).

Druhú nazývajú Fauno ballante (tancujúci Faunus), tiež znamenité arcidielo starého veku. Hlava a ruky sú od Michelangela, čo mu nemenej česť robí, ako jeho Mojses v chráme San Pietro dei Vincoli[289] v Ríme. Čo pohlo Fauna tak k tancu, nevedieť, azda si chlipol; tľapká si do rúk a reže čardáš i bez Cigánov až radosť. Tanečnicu nemá.

Vo svojom tanci Faunus je tak zahrúžený, že ani najbližší jeho susedia, totižto: dvaja zápasníci (lottatori, lutteurs), ktorí sa už azda vyše dve tisíc rokov za svalovité ramená držia bez toho, že by jeden druhého mohol o zem plesnúť, jeho pozornosť obrátiť na seba nie sú vstave. Musia byť jednako silní, pretože ani teraz ešte ani jeden nezdá sa byť naklonený podľahnúť svojmu sokovi. Navreté žily na rukách, krku a na nohách svedčia o napnutí všetkých síl. I táto zaujímavá skupina má pochádzať z ateliéru nejakého gréckeho umelca — a to umelca, tento názov právne zasluhujúceho. Šťastie pre zápasníkov, že pani Szöcs, rodom zo Sedmohradska, ktorá nedávno v B. pred početným obecenstvom svoju obrovskú silu ukazovala, sa ešte do Florencie nezatárala, lebo koniec ich sláve! Ona bojuje zbraňou, ktorej v terajších časoch málokto odolať môže — totižto papierovými zlatými striebra; podplatí svojich odporníkov, takže sa títo dobrovoľne — najprv si terén poprezerajúc, aby sa veľmi neudreli — sami o zem hodia. A obecenstvo, ktorému zalichotila klasickým oslovením, „tekintetes nézegető közönség",[290] volalo s nadšením éljen![291] Ako počujeme, ale inde sa jej vraj zle povodilo, tak ju vraj mykol ktosi, že ju museli v plachte odniesť. Čo chlap, to chlap — tak načim kadejakej čvarge!

A táto učupená postava, široký bičak na kameni brúsiaca, kohože to má predstavovať? — Grammatici certant;[292] to ani ja, ani nik na svete s istotou nevie. Jedni hovoria, že to má byť symbol otroctva s rezignáciou znášaného a pokojne očakávajúceho príležitosť pomsty. Výraz smútku a pokoja po tvári rozliaty zdá sa túto domienku odôvodňovať. Iní zas myslia, že to predstavuje Skýta,[293] ktorý na Apolónov rozkaz nôž brúsi, aby Marsyasovi za živa odral kožu. Marsyas bol totižto chýrečný flautista, rodom z Lydie; na široko-ďaleko nebolo mu rovného. Keď začal na horách Idy, alebo na vrchu Sipylos pri svojich kozičkách pískať, šumot lesov a riek zatíchol, divá zver uložila sa mu k nohám, škrek a spev vtáctva zamĺkol — celá príroda ho naslúchala. Tu ale zmocnil sa ho démon vysokomyseľnosti, počal byť nesmierne pyšný a nadutý: Linus,[294] Orfeus,[295] Paganini, Rossini,[296] Reményi[297] a Liszt podľa jeho mienky neboli už nič, ba samého boha hudby, Apolóna, už začal haniť a tupiť — pravda, len v kruhoch dôverných pastierov. Avšak našiel sa Efialtes,[298] zradca, ktorý to za dobré prepitné Foibovi zradil. Foibos hneď pozdvihol proti Marsyasovi akciu de laesa majestate.[299] Na Olympe zasadli bohovia na mimoriadnu poradu, kde bolo uzavreté, že sa má na vyskúmanie tejto veci vyslať povereníctvo, a hneď bol vypravený expres na Helikon k Múzam, aby sa bez odkladania odobrali s najbližším ťahom do Malej Ázie na vrch Sipylos, kde ich Apolón mal čakať. Ale ženským — ako všetci vieme — ťažko sa na cestu vybrať; stal sa teda hneď krik, hluk, zhon po Helikone; pralo, šilo a piglovalo sa až do noci, aby len s raňajším trénom mohli odísť. Neborák konduktor mal z kože vyskočiť, keď videl ráno batožinu Múz: kufrov, škatúľ, batôžkov, ako čo by sa celá Hellas bola chcela vysťahovať; najprv nechcel to všetko pobrať, vadil sa s fraucimerkami,[300] nuž ale konečne pripäl dva nové vagóny prvej triedy a tri ťarchové pre batožinu, mysliac si, že Múzy sú len Múzy, a že s aristokraciou nie je dobre za prsty sa ťahať. Desať minút sa opozdil vtedy ťah, lebo toľko potrebovali Múzy času, kým svoje krinolíny vpratali úzkymi dvierkami. No ale nejdem opisovať ich ďalšiu cestu, lebo by to bol cestopis v cestopise.

Keď v Magnesii pri päte Sipyla vystúpili, už na stanici ich čakal Apolón a celý večer strávil v ich spoločnosti. Dal im doista aj inštrukciu vo svojej záležistosti, osvedčiac sa spolu, že on apeluje na verejnú mienku, a preto že sa podvoľuje verejnému závodu v hudbe s Marsyasom, čo je to aj hneď proti jeho dôstojnosti.

Na druhý deň — bol práve sviatok — zbehla sa celá Magnesia a okolie na Sipylos na určené miesto závodu. Turneri,[301] Cigáni a čo sa len i do drumblí rozumelo, teda universitas musicalis[302] — boli zvlášť povolaní čo znalci. Apolón mal hrať na harfe, Marsyas na svojej flaute. Obecenstvo posadilo sa dokola na pažiť, Múzy vystúpili na baršúnom obtiahnutú tribúnu, pre ne prichystanú, a sokovia vstúpili do kola. Conticuere omnes intentique ora tenebant.[303]

Marsyas nebol síce ten človek, ktorý by sa hneď zľakol, ale prítomnosť toľkého množstva, ako i to povedomie, že sa bude Apolón na každý prípad na ňom pomstiť — trochu ho pomiatlo. On mal prednosť, lebo si to Apolón tak žiadal, a pískal vybrané odseky z jednej Mozartovej[304] a Donizettiho[305] opery (zdá sa mi, že to boli „Figaro“ a „La fille du regiment“)[306] — sprvu ostýchavo, ale potom, keď videl spokojnosť na tvárach obecenstva, s väčším ohňom, s nadšením, znamenite. „Živio“, „Sláva mu“ zaznievalo zo všetkých strán tak mohutne, až sa zatriasli zem, more a nebo. Apolón zbledol, ale hneď sa, aký bol figliar, chytil rozumu. Vidiac totižto, že v opere sotva prevýši soka, len si trochu pobrnká po strunách a začne naraz trávnice.

Ako keď sa má strhnúť orkán, v celej prírode strašná hrobová, temná tichosť nastáva: tak teraz na Sipyle. Prekvapené obecenstvo zamieňa zraky, akoby sa jeden druhého pýtať chcel, či to skutočnosť, a či len mámivý sen? Zrazu sa oči zablyštia, krv im do tvári udrie a akoby im ohňa žeravého do žíl bol nasypal, zrazu sa strhne hluk nesmierny, hluk nekonečnej radosti. Šuhajci metajú širáky k oblohe, dievčatá začnú sa krútiť: celé obecenstvo pustí sa do tanca. Víťazstvo Apolóna je úplné. Radosťou a rozkošou až na zbláznenie rozjatrené obecenstvo zabudlo na cnosti Marsyove a odsúdilo s privolením Múz a Apolóna rúhavého neboráka na strašnú smrť odrania kože za živa. Darmo prosil milosť; darmo volal:

… Quid me mihi detrahis? inquit
Ah! piget, ah! non est clamabat tibia tanti.[307]
(Ovidius, Metamorphoses VI, 382 sq.)

Okrem týchto drahocenných pozostatkov starogréckej a rímskej plastiky, zahrnuje v sebe Tribúna i vzácne plody skoro všetkých novších maliarskych škôl; Raffaello, Tizian, Leonardo da Vinci, Michelangelo, Carraccio, Paolo Veronese, Andrea Mantegna,[308] Andrea del Sarto,[309] Corregio, Daniel de Volterra,[310] Lanfranc,[311] Dürer,[312] Van Dyck, Lucas de Leyden,[313] Rubens, Rembrandt[314] prispeli svojimi dielami na ozdobenie jej stien.

Z tribúny napravo nájdeš ešte šesť iných siení, nazvaných podľa škôl v nich najviac zastúpených: sieň toskánsku, rímsku, lombardskú, nizozemskú (flamandskú), holandskú, francúzsku. Počet drahocenných obrazov ide do tisícov.

Vo dvorane „Delle Pietre Dure“[315] nachádzajú sa predmety zo samých drahých kameňov, v cene viac miliónov. Pred niekoľkými rokmi — ako mi to cerberus[316] tam na stráži stojaci rozprával — sa im ktosi do tých kryštálov, ametystov, opálov, achátov, smaragdov a rubínov bol nanosil a pre poistenie budúcnosti dobre si vraj vačky našpikoval, avšak prv, než by ich bol býval vstave vyprázdniť, ho chmatli.

Numizmatická zbierka počíta vyše osemdesiat tisíc rozličných chronologicky roztriedených peňazí. Len starých rímsko a byzantínsko cisárskych je deväť tisíc.

Museo Etrusco pozostáva tiež z pár takzvaných etrurských nádob, najviac popolníc (urnae), nájdených v náhrobníkoch starodávnej Etrurie. Vynikajú napospol rozmanitosťou krásnych foriem, liskavou čiernou základňou, od hnedých obrazov a skupín podarene prevedených pekne odrážajúcou sa farbou.

Asi päťsto krokov od Piazza della Signoria[317] na severovýchod nájdeš druhé značnejšie námestie Florencie: Piazza del Duomo.[318] Ako som už podotkol, florentínske námestia sú väčším dielom nepravidelné, ale Piazza del Duomo je azda medzi všetkými najnepravidelnejšia. A tu stoja dve budovy naširoko a ďaleko vychýrené, ktoré pre cestujúcich medzi zaujímavými zvláštnosťami Florencie nie posledné miesto zaujímajú, totižto: Il Duomo a Battisterio.[319] Hlavná pýcha talianskych miest sú ich početné a nádherné chrámy, že i Florencia oplýva nimi, to sa rozumie, na 114.000 obyvateľov pripadá tu niečo vyše sto väčších a menších kostolov, a prvé miesto medzi všetkými čo do veľkosti zaujíma bez všetkej pochyby Il Duomo (alebo St. Maria del Fiore). Je to obrovské arcidielo staviteľstva z XIII., XIV. a XV. storočia, na ktorom pracovali najchýrečnejší architekti florentínski oných časov: Arnolfo di Lapo, Giotto, Taddeo Gaddi, Andrea Orcagna,[320] Lorenco di Filippo a konečne Filippo Bruneleschi.[321] Dĺžka latinského kríža — lebo v podobe latinského kríža je tento chrám stavaný — obnáša 467 stôp, šírka 287 stôp; výška prostrednej lode počíta 143 stôp a dvoch pobočných 90 stôp. Vnútorné steny sú ozdobené znamenitými freskami od Vasariho, Zuccheriho,[322] Gaddiho a Balducciho, ako aj sochárskymi dielami Bandinelliho,[323] Donatella, Sansovina, Michelangela, Ghibertiho a iných. Dlážka, to sa rozumie, mozaika.

Avšak všetky tieto arcidiela a krásy naplňujúce ti prsia posvätnou úctou, čože sú ony v porovnaní s obrovskou kupolou, ktorá sa nad prostrednou loďou vprostred celej budovy pyšno k oblohe vypína? Republika florentínska na túto kupolu, ktorá mala budovu chrámu zavŕšiť, vypísala verejný súbeh; i zišli sa architekti nielen z Talianska, ale aj zo susedných krajín a podali svoje návrhy a plány. Keď Brunelleschi vo svojom návrhu sľúbil vyzdvihnúť kupolu do 300 stôp vysokú, 130 stôp v diametre počítajúcu bez všetkých pomocných oblúkov, ba čo viac i bez upotrebenia akejkoľvek armatúry, kupolu, ktorá sa mala sama udržať, vyhlásili ho za blázna a jeho návrh odmrštili, lebo vtedajší vek nebol vstave pochopiť vysokosť jeho ducha a umenia. Ale on vypracoval prekrásny a umelecký vzorček, zvíťazil nad predsudkami a obsiahol prevedenie návrhu. Ačkoľvek dokončenie svojho arcidiela nedožil, predsa v jeho duchu sa pokračovalo ďalej, a teraz kríž nad kupolou stojí vo výške 380 stôp!

Do tohto chrámu môže sa zmestiť 24.000 ľudí! — Vonkajšie steny sú odiate štvorhrannými platňami z čierneho a bieleho mramoru, ktoré sa striedajú; vyzerá to teda ako doštička na šach.

Baptistérium — druhá to budova, to isté námestie zdobiaca — je osemhranná kupola, samostatne stojaca na niekoľko krokov od predošlého chrámu na západ. Toto baptistérium bolo vystavané z materiálu akéhosi pohanského chrámu, a to, ako sa domnievajú, v VII. storočí. Klenba bola niekedy na spôsob Pantheona otvorená. Čo vzácnym robí toto baptistérium, je teda jeho vek a jeho štyri bronzové brány, ozdobené basreliéfmi. Na južnej strane je vyobrazený celý život sv. Jána Krstiteľa v dosť jednoduchom slohu, ale keď povážime čas jej uliatia, musíme ju obdivovať. Nápis jej, Andreas Ugolini Nini de Pisis me fecit anno Domini MCCCXXX,[324] udáva nám meno majstra a rok. — Na severnej bráne nachádzame jednotlivé krásne skupiny, vzaté zo života Kristovho. Ghiberti pracoval na nej dvadsať rokov (1404 až 1424) a dostal za ňu 22.000 zlatých. Najpodarenejšia a najviac obdivovaná je východná, alebo takzvaná Porta del Paradiso, pretože sa Michelangelo mal o nej vysloviť, že by zaslúžila byť bránou raja. — Na jej vyhotovenie bol vypísaný verejný súbeh a hlásilo sa šesť značnejších umelcov, medzi nimi i sám Brunelleschi, avšak triadvadsaťročný Lorenco Ghiberti predchytil mu víťazstvo a ulial arcidielo toreutiky.[325] Každé z dvoch krídel je rozdelené na päť polí, ktoré obsahujú nasledujúce biblické predmety: 1. Stvorenie človeka; 2. Práce a trápenia po vyhnaní z raja; 3. Noe po potope; 4. Sľub Abraháma a obeť na vrchu Moria; 5. Ezau odstupuje právo prvorodenia; 6. Jozef a jeho bratia; 7. Zákonodarstvo na hore Sinai; 8. Pád múrov Jericha; 9. Bitka proti Ammonitom; 10. Kráľovná zo Sáby u Šalamúna.

Ľudské postavy jednotlivých skupín môžu byť asi na stopu vysoké a všetky ostatné predmety sú pomernej veľkosti, pričom sa bral prísny ohľad i na zákony perspektívy.

Skupiny sú celkom nenútené, zodpovedajú celkom životu a prírode: i ten najmenší záhyb poznať na šate, vidno vrásku na tvári, srsť na hoviadku a čiarky na listoch stromov; niektoré postavy vystupujú takrečeno z rámu, druhé sú v rozličnom stupni vypuklé, všetko je tak prevedené, tak umelecky prevedené, ako to maliar sotva by bol vstave krajšie nakresliť. Povrch bronzu behom času a následkom účinkovania povetria ozelenel, čo vcelku dodáva ešte väčšej pôvabnosti.

Ak sa pustíš od hlavného chrámu na východ ulicou Servitov (Strada dei Servi), vyjdeš na námestie dell Annunziata a nájdeš nádherný a bohatý kostol tohože mena. Naľavo stojí kaplnka dell Annunziata; oltárny obraz predstavuje Zvestovanie, a pretože ho podľa všeobecnej domnienky maľovali anjeli, býva obyčajne zastretý a len na výročné sviatky odhalený. Tomuto obrazu pripisuje sa divotvorná moc, a preto je od dávnych časov predmetom zvláštnej úcty. Celý oltár je ovešaný odvrchu až do samého spodku zlatými a striebornými darmi rozličnej veľkosti a všakového druhu; pred oltárom visí deväť veľkých lámp z masívneho striebra a bohato pozlátených. Celý majetok oltára cenia na viacstotisíc zlatých.

V spojení s týmto kostolom stojí kláštor dei Servi di Maria;[326] jeho chodby sú okrášlené maľbami florentinskych umelcov: Najväčšieho chýru požíva Madonna del Sacco, tak nazvaná preto, že ju v biede postavený Andrea del Sarto namaľoval za vrece múky.

Spomedzi tunajších početných chrámov pre krátkosť času pripomínam už len Santa Croce, pretože tu spočívajú traja slávni mužovia, totižto: Galilei, Michelangelo a niekdy tajomník florentínskej republiky Niccolo Machiavelli. Prvých dvoch som už častejšie spomenul, a pretože meno Machiavelliho tak často čítavame alebo počujeme, nebude azda od veci i o ňom niečo aspoň len nakrátko podotknúť. — Machiavelli prislúcha do počtu najvychýrenejších spisovateľov a štátnikov prechodného času zo stredného do nového veku (lebo žil 1469 — 1531). Najvýznamnejší z jeho mnohých spisov je „Il principe“,[327] ktorým si získal slávu, ale spolu aj zlopovestnosť. Il principe narobil toľko hluku vo svete ako máloktorá iná kniha, čo už i z toho vysvitá, že skoro do všetkých európskych rečí, ba i do arabskej bol prekladaný. — V šesťadvadsiatich hlavách tohto spisu učí totižto Machiavelli kniežatá, ako sa majú kniežacie vlády viesť a udržať, a prichádza k tomu výsledku, že prvým zákonom politiky je výhoda (vantaggio), a že má bez ohľadu na požiadavky cti alebo mravnosti každý prostriedok použiť, len čo k cieľu vedie! Hlavný prostriedok udržania sa na prestole je podľa jeho nárady, aby sa patričný vladár urobil nevyhnutne potrebným — akým spôsobom, na to sa nemá brať ohľad. Druhý poisťujúci prostriedok je vraj vojsko na zakladanie pevností. Najspoľahlivejšia pevnosť — síce to i on uznáva — je láska a oddanosť národov, a preto sa má každý vladár usilovať nadobudnúť si ju štedrosťou, prívetivosťou, spravodlivosťou, ale zvlášť nábožnosťou; ale ak tieto vlastnosti nemá, má sa aspoň takým ukazovať (abparenza, III. kap.). Lebo panovník nemusí mať tieto cnosti, a keby mu mohli škodiť, že ich ani upotrebiť nesmie.

Toto je asi všeobecný obsah spisu Il principe, a podľa pôvodcu politika, ktorá sa snaží bez všetkého mravného oprávnenia všetko podrobiť svojim egoistickým, božské i ľudské zákony a práva opovrhujúcim cieľom, dostala meno machiavellizmus.

V kostole sv. Laurencia pocestní obdivujú dve nádherné mauzóleá Jána a Petra de Medici, ktoré niektorí znalci považujú za najvýtečnejšie dielo umelca Donatella. — Napravo stojí kaplnka, takzvaná Medicijská, započatá roku 1604, a ešte dosiaľ nezavŕšená. Jeden arabský emir menom Facardin, bol sľúbil, za bohatú, pravda, odmenu, svätý hrob Spasiteľa z Jeruzalema ukradnúť a doručiť ho Mediciovcom. Títo dali teda prichystať skvelý a nádherný príbytok, primeraný dôstojnosti predmetu, ktorý mal v sebe uschovávať. Keď ale Facardin, z akých príčin, to som sa nemohol dozvedieť, sľub svoj nesplnil, Cosmo II. určil tú kaplnku za nekropolis[328] Medicijskej rodiny. Steny sú odiate najdrahšími druhmi mramoru a iných vzácnych kameňov; kde pozrieš, všade vidíš odblesk nesmierneho bohatstva, nádhery, skvosu.

Dlážka z najvzácnejšieho červeného, čierneho a bieleho mramoru blyští sa ako zrkadlo; bál som sa na ňu stúpiť, že ju zamažem, ale akožeby aj nie, veď som predtým ešte nikdy ani pri takom stole nesedel, ako tu moja profánna noha šliapať mala! Kupola je ozdobená preutešenými freskami od direktora akadémie Benvenutiho. — Päť pomníkov členov rodiny Medicijskej, z pozláteného bronzu, v piatich priehlbinách (Nische) stráži tieto poklady; tri výklenky sú ešte prázdne, kto tam bude ležať, nevedieť, lebo Medicijská rodina už vymrela.

Ešte je i jedna druhá kaplnka v spojení s tým samým kostolom, nemenej navštevovaná a obdivovaná než predošlá. Vystavaná bola na rozkaz pápeža Leva X.[329] kroz Michelangela, ktorý svojho architektonického a spolu sochárskeho veľducha i tu skvele dokázal. Tu stoja ony štyri svetoznáme alegorické postavy: Deň, Noc, Zora a Súmrak, o ktorých písali sa už celé vedecké bachanty! Keby Michelangelo nič iného nebol zhotovil, už týmto by musel byť nesmrteľný. Deň, Noc a Súmrak sú zosobnené v mužských postavách a s nevysloviteľným výrazom, Zora je bujará panna. Nadšenie, spôsobené obdivovaním Noci, pohlo jedného talianskeho básnika (ak sa nemýlim, je to G. B. Strozzi)[330] k zloženiu madrigalu,[331] asi takto sa končiaceho: Táto postava, ktorá spí, je živá; ak o tom pochybuješ, zobuď ju, a bude hovoriť. — Akýsi nad osudom svojej vlasti rmútiaci sa Florentínčan pod túže spiacu alegorickú postavu Noci podpísal nasledujúce veršíky:

Grato m’ e il sonno, e piu l’ esser di sasso,
Mentre che il danno e la vergogna dura:
Non veder, non sentir m’ e gran ventura,
Pero non mi destar; de parla basso!

(Vítaný mi je sen a ešte viac, že som zo skaly, pokým potupa naša a hanba trvá: Nevidieť, necítiť je pre mňa veľké šťastie. Preto ma nezobuď; ale hovor tíško.)

Skvostný pomník Laurencia II. dei Medici od tohože Michelangela došiel v umeleckom svete tiež veľkého chýru pre veľmi podarenú podobizeň a bronzovú sochu, predstavujúcu spomenutého už Laurencia. Pretože je na jeho tvári vyjadrený živý výraz zádumčivosti, celá socha nosí meno: „Zádumčivý“ (Il pensoso).

V starodávnom kláštore San Marco za dobré slovo a pár lír ukazujú pocestným izbu, ktorá niekdy slúžila za príbytok svätému Antonovi. Tam nachádzajúce sa náradie malo tvoriť skromný nábytok svätého. V tom samom kláštore prebýval i Savonarola Girolamo; dve jeho izbietky, ktoré mu patrili čo priorovi, stoja od času jeho odsúdenia na smrť prázdne.

Jednu knižnicu, totižto Magliabecchianu, som už bol príležitostne spomenul, ale nad túto bohatšia a vzácnejšia je takzvaná: Bibliotheca Laurentiana. Rodina Medici si dala na všetkom mnoho záležať, čo sa týkalo vied a krásnych umení, dôkazom toho je Galeria degli Uffizi a táto knižnica. Lorenzo a Cosimo nešetrili žiadnych výdavkov, kde šlo o zaopatrenie nejakého vzácnejšieho rukopisu; ich agenti cestovali po celej Európe, zvlášť po Francúzsku, Británii a Germánii, a skupovali, kde niečo zvláštnejšieho našli, ale ak nemohli dostať pôvodinu, zaopatrili si aspoň odpis a takýmto spôsobom Medicijská knižnica zo dňa na deň vzrastala. Pri príležitosti vzbúrenia sa Florencie proti Mediciovcom bola síce táto knižnica väčším dielom rozorvaná, zničená, avšak rehoľníkom di St. Marco sa predsa pošťastilo zachrániť niektoré poklady, ktoré roku 1508 boli od nich odkúpené za 4.000 dukátov. Sú to však len skromné pozostatky onej svetochýrnej Laurentiánskej bibliotéky! Jej direktor, muž veľmi vľúdny a úslužný (len škoda, že nevie lepšie po latinsky), poukazoval mi osobne všetky staršie vzácne kusy, ktoré sú asi nasledujúce: Vergilius zo IV. alebo najviac V. storočia (vek to teda utcunque[332] ctihodný), toto je najstarší rukopis rímskeho Homéra. Písmená veľké a zreteľné, na jednej strane je najviac ak pätnásť veršov; Pandekty[333] zo VI. storočia; dva rukopisy Cornelia Tacita,[334] jeden zo VII. — IX., druhý z X. storočia; — Decamerone od Boccaccia z roku 1384; Cicerónove Epistolae ad familiares, písané vlastnoručne kroz Petrarcu, spolu i s niekoľkými listami tohoto posledného, ako aj niektoré korešpondencie Danteho Allighieriho. Ani jeden, ani druhý by z kaligrafie u nás nedostal eminenciu;[335] Dante by práve ešte i lineál bol potreboval. Ale tam je jedno evanjelium v sírskej reči z roku 586, s prekrásnymi miniatúrami, ako aj biblia in fo[336] zo VI. storočia. — V jednom cirkevnom spevníku sme našli medzi textom Petrarcovu podobizeň aj s jeho Dulcineou[337] — Laurou. No tí tiež tam patria ako Pilát do Kréda.

Pápež Gregor X. bol zvolal r. 1274 14. ekumenické koncílium do Lyonu na vyrovnanie sporov a zlúčenie východnej (gréckej) cirkvi so západnou. Vtedajší byzantský cár Michal Paleologos bol totižto sám ten návrh urobil, avšak jeho kňažstvo nechcelo o dodatku „filioque“[338] a nasledovne o zlúčení nič vedieť; pobúrili ľud proti cárovi a únia vyšla na posmech. Ale osobná zmluva cárova s pápežským dvorom je zložená tu v knižnici Laurentianskej. Mená cára a pápeža sú zlatými písmenami podpísané; na to nasledujú podpisy kardinálov a biskupov, tamtie červeným atramentom. Sú to ale háky-báky! Nech ma boh zachová, keby mi žiaci tak úlohy mali písať!

Slávne obecenstvo vie i z týchto novín, že následkom istej konvencie medzi Napoleonom a Talianskom v septembri minulého roku uzavretej a následkom rozličných výstupkov, ktorých sa boli Turínčania dopustili na začiatku fašiangov proti vznešenejším osobám, Viktor Emanuel Turín náhle opustil a presídlil sa do Florencie. Tu sa ubytoval v takzvanom Palazzo Pitti, ležiacom na ľavom brehu Arna, ktorý niekedy patril istému Lukasovi Pittimu, bohatému obchodníkovi, neskoršie však kroz Mediciovcov odkúpený, určený bol za rezidenciu. Je to veľkolepá budova, vystavaná zo samých štvorhranných kameňov, z ktorých spodné až do 10 stôp šírky a do 5 stôp výšky; tieto balvany sú len povrchne obtesané, čo poskytuje celku ešte tým viac pohľad masívnej pevnosti. — Obrazáreň Pitti má do päťsto diel prvej veľkosti od umelcov všetkých vekov, škôl a krajín. Tieto poklady sú rozostavené v dvanástich priestranných sieňach, pomenovaných mytologickými názvami. Od samého Raffaella je tu štrnásť kusov, najkrajší bez všetkej pochyby: Madonna delle Seggiola.[339]

Čo však túto obrazáreň ešte zvlášť vzácnou a obdivovania hodnou robí, to je bohatá, neoceniteľná zbierka mozaikových prác. Stoly, skrine a druhé predmety rozličného druhu, z mramoru, porfýru a iných vzácnych látok, sú pokryté nadmieru umeleckými vkladanými obrazmi, predstavujúcimi jednotlivé osoby, celé skupiny, kraje, a to obrazmi zo samých samučičkých drahých kameňov, obrazmi tak znamenite prevedenými, že by si prisahal, že sú maľované! Nič krajšieho som doteraz ešte nikdy nebol videl, ale aj nie div, lebo okrem Florencie to nenájdeš nikde na celom šírom božom svete. — Jeden stôl zvaný stolom Múz, lebo všetkých deväť je tam vyobrazené, a v prostriedku Apolón — na čom pracoval i sám toskánsky veľkoknieža Leopold II. — cení sa len na 10.000 dukátov.

S dobrotivým dovolením nádvorníka navštívil som i izby veľkokniežat niekedy toskánskych, teraz obývané kroz „il ré galantuomo“,[340] a našiel som väčšiu nádheru, väčší skvost, než v cisárskom dvore vo Viedni. Zvlášť v korunnej sieni až ma mráz od toho veľkého bohatstva prejímal. Za týmto hradom rozprestiera sa ohromný, utešený — obecenstvu dva razy do týždňa prístupný park (Giardino di Boboli). Vodometov, umeleckých jaskýň, krásnych sôch, olivových, citrónových, pomarančových, rozmarínových hájov až nazbyt.

Neďaleko od Palazzo Pitti je prebohatá prírodovedecká zbierka, akých je málo na svete. V jednej sieni sú vystavené len samé nástroje nesmrteľného Galileiho, jeho ohromné teleskopy a horoskopy a v skleničke liehu aj jeden jeho prst.

Po štvordňovom zabavení sa vo Florencii odhodlal som sa konečne toto niekedy slávne sídlo Mediciovcov opustiť a nastúpiť ďalšiu cestu. O šiestej hodine raňajšej sadol som na železnicu a o deviatej už som bol v Pise. Pretože som sa tu nezamýšľal za dlhší čas zdržiavať, ten samý deň ešte chtiac doraziť do Livorna, moju skromnú batožinu zveril som na hostinského na stanici, a len tak naľahko s paličkou vošiel som do mesta.

Pisa je jedno z najstarších talianskych miest; podľa všeobecnej domnienky je pôvodu gréckeho a Vergilius o nej hovorí, ako by už za časov trójskej vojny (v XII. storočí pred kresťanskou érou) bola jestvovala, cf. Aeneis X, 179.

Hos parere iubent Alpheae origine Pisae
Urbs Etrusca solo…[341]

V stredoveku, keď sa zriadili aj iné talianske mestá čo republiky, aj Pisa hrala veľký zástoj. Pri svojej samostatnosti vyšvihla sa následkom zdarného obchodu na vysoký stupeň zámožnosti a moci; ale na začiatku XV. storočia (r. 1405) podľahla vládybažným susedom Florentínčanom a na vzdor všetkým pokusom striasť toto jarmo, neodvislosť na dlhší čas udržať nebola vstave a začala klesať. Jej ďalšie osudy sú totožné s prevratmi Toskány.

Teraz je Pisa takrečeno vymretá; obchodu žiadneho, priemyslu veľmi málo. Hja, tak to býva, po veselo strávenej mladosti nasledúva pokojná staroba. V stredoveku často sa pripomínajú čaty, vojny, pisanské loďstvo, a teraz by svet takmer o nej ani nič nevedel, keby nemala jednu zvláštnosť, pre ktorú sa jej meno ešte udržuje. Naklonená veža pisanská, vystavaná roku 1174, je cylindrickej podoby a pozostáva z osem poschodí, ktoré všetky spočívajú spolu na sto sedem stĺpoch. Jej výška obnáša do 160 stôp, priemer hrúbky asi 48 stôp; diameter ôsmeho poschodia je však o niečo menší. Strechy nemá žiadnej, pretože sa končí v plochu (Plattform),[342] skade sa oku poskytuje prekrásny pohľad z jednej strany na čarovné údolie Arna, z druhej strany na Tyrrhenské more a jeho bližšie ostrovy — na Gorgonu, Capraja a Elbu. Naklonenie tejto veže je omnoho značnejšie, než pri vežiach Asinelli a Garisenda v Bologni, lebo tu ono obnáša do 15 stôp. O príčine tohto zvláštneho úkazu sa už dosť nahádalo; niektorí sa domnievali, že veža je náročky tak stavaná hneď od počiatku. Ale prečo, na aký účel? Najhodnovernejšia mienka je tá, že pod ťarchou múrov, keď už veža bola asi do polovice vystavaná, pôda ustúpila a že stavitelia navzdor tomu v práci pokračovali ďalej. Od štvrtého poschodia počnúc vidno opravy na odstránenie nebezpečenstva; totižto stĺpy na juhozápadnej strane, kam sa veža kloní, sú očividne vyššie a masívnejšie než na náprotivnej strane a múry sú opatrené železnou armatúrou. V ôsmom a siedmom poschodí visí sedem zvonov stredného druhu, vyzváňa sa na nich každodenne bez všetkého strachu. Muža tam postaveného na stráži som sa pýtal, či sa pri zvonení veža netrasie, ale on miesto odpovede chytil sa povrazu a začal vyzváňať až strach, aby ma hneď prakticky o veci poučil. Ale pretože len ledva pol dvanástej bolo, upozornil som ho na to, že ešte nie je poludie „ma ci sara“ — ej, ale bude, odpovedal on. — No, myslím si, to je tiež pekný poriadok, a už som v duchu akosi predtušil, že ma budú panie kuchárky žehnať, že som bol príčinou toľkej galamuly, a tak sa to muselo aj stať, lebo sa mi po celý ten deň veľmi zle vodilo.

Niekoľko krokov od veže stojí hlavný pisanský chrám — Il Duomo — obrovské to dielo, plný umeleckých predmetov, obrazov, sôch, pomníkov atď. Hlavná brána je z bronzu s peknými basreliéfmi, ktoré sa však florentínskej Porte del Paradiso nevyrovnajú. — Pred hlavným oltárom visí ešte tá istá velikánska lampa, ktorej oscilácie Galileimu dali prvú príčinu na vystavanie teórie kyvadla (pendel). Navštívil som ešte budovu univerzity, ktorej sláva už tiež zanikla, a náramne sa ma to zle dotklo, keď som vo dvore svätyne Múz zazrel senný voz a niekoľko oslíkov; ale tá myšlienka vedela konečne ukojiť moju spravodlivú indignáciu,[343] že však sú prázdniny.

Ledvaže si sadnem do vagóna, v ktorom sa už nachádzalo päť kňazov, zbadám, že mi Petrarca, ktorého som si na pamiatku bol v Pise kúpil, chýba. Hľa, toto je už reku prvá nehoda, prvý následok onoho osudného vyzváňania na veži pisanskej! Oj, vy pomsty žiadostivé krásavice kuchýň! Pre ukojenie mrzutosti nad utrpenou stratou, dám sa do známosti so svojím najbližším susedom. Bol to Francúz, ako i jeho páni bratia a cestoval do Ríma. I on sa pýtal, skade pochádzam, a keď som mu odpovedal, že z Uhorska, začal ma tak divne akosi obzerať od päty do hlavy. Nevidel, myslím, nikdy predtým Uhra a nešlo mu to azda do mozgov, že mám dve oči, že som nie dajaký kyklop Polyfem.[344] Medzi ďalším rozhovorom sa ma naraz pýta, či viem po nemecky, na čo som mu prisvedčil. „No, akože by aj nie,“ pokračoval, „veď vraj medzi nemeckou a uhorskou rečou niet veľkého rozdielu.“ Aha, teda je to predsa pravda, čo zlý svet vytrubuje, že páni Francúzi, ktorí sa za najvzdelanejší národ na svete držia, z geo- a etnografie nevedia nič?! Bože môj, čo ma to práce stálo, kým som môjho suseda kapacitoval, že langue hongrois“[345] nejestvuje, a tým menej že v príbuzenstve stojí s rečou nemeckou, pri tom som lámal tú privilegovanú diplomatčinu, až môjmu druhovi vlasy dupkom vstávali.

Pustili sme sa nato do latinčiny, ale aj tam sme sa nezadlho pohašterili, čoho príčinou však aj to mohlo byť, že som ja bol v zlom humore, pretože som knihu stratil a pán Francúz moju kapsu pedálami zamazal. On si to nijak nedal vziať, že Francúzi dobre vyslovujú latinské slová, tak: seleberrimüs orator Sisero,[346] že oni to lepšie vedia než my, po prvé preto, že sú bližší k Taliansku, a po druhé, že vraj… cingilingicingi Stazione Livorno!

Bolo asi pol tretej popoludní, keď sme zastali na livornskej stanici. Ako vystúpim z vagóna, hneď priskočí jeden obratný šestnásť-sedemnásťročný šuhaj a začne ma obracať, či nejdem do Ríma, že ako chcem ísť, či po mori? Že v prístave leží francúzsky parník, ktorý vraj ešte ten samý deň o štyroch hodinách sa pohne do Civitta-Vecchie. A bez toho, že by bol na moju odpoveď čakal, vychytí mi kapsu z ruky a začal sa poberať do byra toho poštárskeho francúzskeho parníka. Hej, reku, mon cher ami, čakayez vous,[347] to je kapsa moja a ja som ešte nie celkom odhodlaný tak rýchlo Livorno opustiť. On tu ale vynaložil celú svoju výrečnosť, aby ma len pre ten francúzsky parník získal, a pretože ma na Livorno i tak nič neviazalo, dal som sa konečne nahovoriť. Vstúpime do byra. Jeden úradník sa ma pýta, či mám cestovný list v poriadku, a keď som mu ho doručil, hovorí: „Váš cestovný list nie je legalizovaný pre pápežské štáty a preto s týmto nemôžete ísť do Civitta-Vecchie, lebo vám pápežská polícia nedovolí na breh vystúpiť. No ale nič to, povedá, dajte si ho vidimovať u tunajšieho španielskeho konzula, ktorý i záležitosti Sv. stolice zastupuje. Býva nablízku, pol hodiny máte ešte, a za ten čas môžete svoje papiere uviesť do poriadku. „Kapsu,“ povedá, „nechajte len tu.“ To je pravda, to bola náramná chyba, že som si ešte vo Viedni nedal svoj cestovný list vidimovať u pápežskej nunciatúry. Avšak na tom som nie ja bol vina, ale pán švédsky konzul vo Viedni, ktorý mi výslovne povedal, že iného podpisu mi netreba ako jeho; a teraz hľadaj, hriešny človeče, v celkom cudzom, neznámom meste, hľadaj medzi 95.000 ľuďmi španielskeho konzula! — Vyskočím na najbližšie stojacu taligu (lebo confortable[348] sú tu o dvoch kolesách): Al consule della Spagna ma presto![349] I lietame z jednej ulice do druhej asi za pol hodiny, až konečne vysvitlo, že môj pán vozka sám nevie a ani sa dopýtať nemôže, kde býva otázočný konzul. No, stotisíc hrmených, namiesto platu som mal veľkú vôľu môjho pána Taliana namastiť, ale keď som sa palice chytil, tu mi príde per associationem idearum[350] zvolenský pán farár na um a hneď mi prešli všetky moje krvožíznivé chúťky. Čo tu teraz začať? Pol štvrtej je už preč, už by som vlastne na palube mal byť, poď ja teda vnohy nazad do byra francúzskej spoločnosti po moju kapsu. Ale ach, jerum, jerum, quanta confusio rerum,[351] aj moju kapsu už odvliekli na palubu „Vatikána“. Oj ten prenešťastný bachter[352] na tej pisanskej veži! Čo teraz? Či ísť s loďou až po Civitta-Vecchia? Ale čo tam? Lebo ma nepustia na breh alebo ma chytia ako nejakého politického ubehlíka, agenta a ani jedno, ani druhé sa mi nepozdávalo. Alebo mám azda kapsu so šatami a knihami spolu opustiť? Ešte mi jedna cesta pozostávala, totižto ísť na loď a svoje veci pýtať nazad. Najmem teda bárku a medzi sto a sto loďami ležiacimi v prístave hľadáme Vatikán. Schody už boli vytiahnuté, zanedlho sa mal pohnúť. Kapitán ma neznal, a preto prirodzená vec, že mi kapsu na moju žiadosť nechcel vydať, kým som mu všetko nevyrozprával a do podrobnosti všetko musel opísať, čo je v nej. Keď som ju konečne predsa vydobyl a zase na mojej bárke sa nachádzal, akoby mi desaťcentový kameň bol zo srdca padol, som sa dobre začal cítiť, ale akože by aj nie, keď sme zase všetci traja spolu boli, totižto: kapsa, palica a ja.

Bol som však ustatý a vypotený, ani čo by som bol Sizyfovi v práci pomáhal, a žízeň som cítil Tantalovu, a preto som si umienil zostúpiť v najbližšom hostinci. Nezadlho zazriem nápis: Albergo Stella d’Italia, no, keď je reku hviezda talianska, bude niečo poriadneho, a vstúpim dnu. Viedli ma do druhého poschodia. Schody vždy tmavšie a užšie a ako som to zo vzduchu, nos mi urážajúceho, mohol pobadať, nemohli byť považované za vzor čistoty. No ale nič to, len si reku oddýchnem. Konečne som teda tu! Vystriem sa, aký som, na pohovku, a začnem odfukovať, čo ale dlho netrvalo, lebo mi skoro na um prišlo, že ešte ten istý deň musím vyhľadať španielsky konzulát, ak nechcem ostať ešte za deň v Livorne. Chcem si teda izbu zamknúť, ale kľúča nebolo nikde, až mi konečne kelner povedal, že sa u nich štyri izby zamykajú jedným kľúčom a jednými dvermi, ktoré vedú na chodbu. Toto, reku, pekný a cieľu primeraný poriadok; aj obrať ťa môžu, aj musíš spokojný byť. — Natĺkol som sa potom po meste azda aj hodinu, kým som po dlhom vypytovaní konečne vypátral môjho španielskeho dona, u ktorého sa skoro za každú písmenu jeden frank platí. No a teraz hospodu už reku mám, papiere sú mi v poriadku, času ti ešte do západu slnka zbýva vyše hodiny, teraz si môžeš aspoň niektoré livornské pamätnosti obzrieť. Pamätnosti, ale aké, keď ich v Livorne niet? Okrem zvrchovanej nečistoty, zo všetkých strán do očí padajúcej, nemáš, čo bys’ tu mohol obdivovať. A ten prístav, to je ešte len pravzor krásy a vnady! Pre smeti možno ledva chodiť po brehu. Nezadlho sa slnko odoberalo na odpočinok, zmizlo tam kdesi za morom, ale nevzbudilo vo mne ono vytŕženie ako v Terste. „C’est que chacun porte avec soi son point de vue. Un nuage sur l’âme couvre et décolore plus la terre qu’un nuage sur l’horizon. Le spectacle est dans le spectateur,“[353] hovorí kdesi Lamartine[354] a má úplnú pravdu. Keď sa začalo zotmievať, chcel som sa vrátiť na hospodu, ale pretože už telo robilo svoje nároky a požiadavky, vrútim sa ešte do akejsi krčmy a rozkážem si večeru. Známa vec je, že v Taliansku kocúrov považujú za zvláštnu lahôdku, a už neviem, či bolo niečo vo veci, a či to azda bola len číra imaginácia, ale moja večera nepáchla ani hovädzinou, ani barančinou, ale niečím podobným, ako páchne skriňa, kde sa myši nanosili. Prídem konečne domov, na noc by som si, pravda, bol chcel dvere zamknúť — pretože sa mi to tam nezdalo byť všetko s kostolným riadom — ale kľúča som nemal. Zoberiem teda pohovku a všetky stolce, ktoré sa len v mojej izbe nachádzali, a zatarasím dvere tak, že som nejakou nočnou návštevou aspoň prekvapený byť nemohol, a palicu prichystajúc, aby som ju v prípade potreby nemusel zhľadúvať, uložím sa. — Snívalo sa mi, to sa rozumie, so zbojníkmi, ale to bol len sen a moje prezervatívne prostriedky zostali v hanbe.

Ráno chcem sa ponáhľať na stanicu železnice, vedúcej na juh v smere Civitta-Vecchia až po Nunziatellu, ale dvere na chodbe boli zamknuté. Mykám, kumštujem, ale to nešlo; búcham, trepem, kričím, volám, ba revem, ale bez výsledku. Počul som síce ľudské hlasy, totižto jedného pocestného a môjho druha v tomto zajatí, ale to neboli hlasy útechy; pretrhol som mu sladký sen, teremtetoval, to jest vlastne corpo di baccoval[355] až hrúza. No, bisťužebohu, čo je veľa, to je veľa, kalich môjho utrpenia nielen že sa naplnil, ale už bol preplnený. V mimoriadnych okolnostiach musí sa človek chytiť mimoriadnych prostriedkov. Otázočné dvere na chodbe mali dve krídla, posťahujem teda zápory i zhora i zdola, podložím moju palicu — prask — a dvere stáli dokorán otvorené, lenže zámka — oddrapená.

Po zapravení útrat zamýšľal som sa s hostinským statočne vyvadiť, ale mi už nezbývalo času. Na dvojkolesovej talige, čiže komfortabli, ktorá ma na pol rífa do výšky vyhadzovala, ledvaže som dobehol na stanicu, čo ma veľmi tešilo, lebo južný vlak chodí len raz denne. Sotvaže sa vrútim do vagóna, už parovoz začal lomcovať. — Usalašil som sa čo najpohodlnejšie na pravú stranu, a to nie bez príčiny. Bolo ráno, mali sme ísť na juh, teda ľavá strana vlaku bola vystavená slnku, naproti tomu pravý bok sľuboval výhodu chládku a výhľad na Tyrrhenské more. — Ale ktože opíše moje zadivenie a hrôzu, ktorá ma pojala, keď mi slnko začne rovno do očí svietiť; kým oprotivný bok ostal v tieni!

Tu len dvoje bolo možné: lebo som sadol na nepravý vlak a namiesto na juh a Rím idem na sever do Sarzana, Spezie a do Janova (Genova), a to by bolo tak utcunque z pece do šochtára, alebo v pomätenosti svojej už neviem ani, ktorá je pravá a ktorá ľavá ruka. Ale súdiac podľa hodiniek a prsteňa, ktoré som nosieval na ľavom boku, o tom som hneď nadobudol istoty, že sedím na pravej strane, ako ani o tom som nemohol byť naďalej v pochybnosti, že ideme na sever, teda že sa vzďaľujem od cieľa svojej cesty, od Ríma. Okrem mňa sedeli v tom istom vagóne ešte dve osoby mužského pohlavia vo fezoch a širokých červených nohaviciach s významnými východnými ťahmi tváre, nepochybne teda Turci. Okrem „salem aleikum“ nepočul som predtým nikdy súvislej tureckej vety, prirodzená vec teda, že celá moja pozornosť bola obrátená na mojich druhov a ich zhovor. Bol by som sa im chcel dať do známosti a sa ich spýtať, kam idú; bol by som si chcel na srdci uľaviť, požalovať sa im, aký malér sa mi stal, že miesto do Ríma prídem do Janova, ale akože sa im prihovoriť? Po slovensky nebudú vedieť, po maďarsky sa tiež doista neučili, nemčina a latinčina u nich nie je vo zvyku, po turecky zas ja neviem. Ako si tak hlavu lámem, či mám mojich Turkov po taliansky a či radšej po francúzsky osloviť, tu sa ti oni začnú ku mne zbližovať a pomkýnať, odpudení od okna dotieravými lúčmi pálčivého slnka. Čo, z ľavej strany? Vystrčím hlavu von, tu prekrásna panoráma: nesmierna modrá hladina morská padne mi sprava do očí.

No, chvála pánu bohu! Moje úzkosti boli teda bezzákladné? Teda predsa dobre idem, nie do Janova, ale do Civitta-Vecchie? Áno, tak bolo. Livornská stanica pre severnú a južnú dráhu je síce spoločná, a aj tá posledná ťahá sa spredku na severovýchod, ale potom, keď celé mesto vo velikánskom polkruhu obišla, náhle sa obracia na juh. Moja radosť nad tak neočakávanou premenou bola preveľká, aby som ju bol pre seba samého zadržal, vyjavil som ju konečne po všeliakých premissách[356] i mojim moslimanom, ktorí sa na tom srdečne zasmiali. Zostali sme takí dobrí priatelia, že som sa zarmútil, keď na druhej stanici v Cecine zostúpili.

Bola nedeľa, 21. augusta, každý sa tešil, keď si mohol po šesťdňovej práci odpočinúť v rodinnom kole a pohovieť v tieni mohutného platana; pálčivosť bola nesmierna, a preto cestujúcich veľmi málo. Po odchode mojich moslimanov zostal som sám vo vagóne, mohol som sa teda podľa ľúbosti vystierať. Na stanici S. Vincenzo nakúpil som hrozna, broskýň a čo prezervatív-prostriedok proti zimnici, buteľu čerstvého vínca, a po strávení týchto frugálnych[357] raňajok pri dyme voňavej „kavúrky“[358][359] rekapituloval som si všetky svoje príhody a nehody včerajšieho a dnešného dňa. Tu i tu som sa musel chutne zasmiať na svojom položení, ale už vtedy som si umienil, že po šťastnom návrate domov každého kresťana budem snažne vystríhať, aby si na pisanskej veži nikdy nedal vyzváňať.

K moru sme sa len miestami zblížili; ináč celá cesta až do Nunziatelly bola dosť jednotvárna, vlnovitá pôda následkom pálčivosti veľmi suchopárna. Cez stanice Cornia, Follonica, Potasa, Montepescali, Grosseto, Talamone, Albegna Orbetello dorazili sme do Nunziatelly o druhej hodine štyridsaťpäť minút popoludní.

Stadeto až do Civitta-Vecchia železnica nie je ešte hotová, cestuje sa obyčajne s poštou. Bolo nás deväť, čo sme sa hlásili o miesto. Konduktor nás všetkých pekne krásne pozapisoval a určil nám pomerne značnú cenu 18 frankov, spolu teda 162 frankov, alebo v našich peniazoch asi 65 zlatých striebra. No taký kšeft to sa vyplatí. Po veľmi skromnom a veľmi drahom obedíku naložili nás všetkých deviatich na jeden jedinký poštový voz; s konduktorom a vozkom vystupoval teda náš počet na jedenásť. Mne sa dostalo miesto v zadnej čiastke voza; sedelo nás tam šesť, natlačených ani sardelní. Za susedov som mal dvoch Angličanov, ktorí sa sans gene[360] povyzliekali až po košeľu, a po krátkom haudujudovaní[361] začali nemilosrdne chrápať. Ich príklad bol by som i ja nasledoval, keby z druhej strany pri mne a oproti mne neboli sedeli dve dcéry jedného francúzskeho profesora z Montpellieru i so svojím pánom otcom. Už kolegialita nedovolila, aby som sa dopustil nejakej negalantnosti. — Vypotil som sa ja tam za všetky svoje hriechy za celých osem hodín, a ani len útecha socios habuisse dolorum[362] nemala miesta, lebo okrem svojho potu dostalo sa ti v krmníku i cudzieho. — Keď sme prestúpili hranice pápežského štátu, museli sme von z krmníka a nebolo možno sa zdržať smiechu. Vyzerali sme, ani čo by nás bol zo „štiantla“ povyťahoval. Na stanici nás poprehliadali odvrchu až do samého spodku, dobreže nám ešte čižmy neposťahovali páni pápežskí žandári, či nemáme v nich niekoľko tuctov Armstrong[363] — alebo — ťahaných diel!

Okolo polnoci dopálili sme konečne, to jest vlastne dokynkali sme sa, do Civitta-Vecchie, najdôležitejšej to pevnosti pápežských štátov. Tu nás zase vzali poznovu do výrobku: poprezerali, povizitírovali nás až po spodný oblek, ale cestovné listy a kapsy nám práve odňali. Už robte s nami, myslím si, čo je vaša a božia vôľa, len nám spať dovoľte, a aký som bol vyzváraný a vymočený, zašiel som do najbližšieho hostinca, kde som svojim vytraseným údom doprial odpočinku a pokoja. Ešte som sa len na druhý bok chcel obrátiť, keď ma zdurili z postele, že by vraj išiel na políciu. Ach, aký to sladký pocit, keď človeka na políciu volajú! Nuž ale konečne conscia mens recti[364] dodala mi smelosti, že som pánu žandárovi pred dvermi stojacemu hrubo odsekol, aby čakal, a slovám svojim dodal som závažnej významnosti s indignáciou vysloveným corpo di bacco![365] Prídem na políciu, pravda, ani nie celkom bez obávania, že upadnem do podozrenia nejakého politického garibaldovského emisára, ale pán policajný úradník miesto všetkých inkvizítorských otázok žiadal odo mňa franky za vidimovanie cestovného listu a franky osobitne za pečať. Oj, toto je, myslím si, veľký nárok, ktorý robí pápežská vláda na tvoje vrecko, braček Ondrík; u nás sa pasy zadarmo vidimujú, ale darmo je — koľko krajov, toľko obyčajov; z Civitta-Vecchie sa ja už len domov nevrátim. Zaplať, a budeš mať pokoj, to je aj tu zásada každého lojálneho purgra.[366] O šiestej hodine sadli sme na parovoz, ktorý nás mal zosadiť už len v Ríme. Druhá trieda je tu v horšom stave než u nás a v ostatnom Taliansku tretia, to jest, náradie je len z dreva, ale v tretej triede niet ani stolíc, ľudia musia stáť ako u nás dolnozemské voly, keď ich vezú do Viedne. Spomedzi staníc spomenutia zasluhuje len Palo, čo často navštevované morské kúpele, ostatné sú chatrné dedinky, na úrodnej síce, ale pre nákazlivé výpary neobrábanej pôde — lebo skoro celé pobrežie Toskány a starého Lácia pokrývajú mareny.[367] Bolo to 22. augusta 1864 o pol jedenástej predpoludním, keď mi do očí padli prvé známky „Večného mesta“, a o trištvrte na jedenásť zastali sme na rímskej stanici.

Rím

Znám u nás jedného pána, ktorý mi to veľmi za zlé má, že v mojom cestopise pri každom meste, do ktorého vstupujem, prvé čo spomínam, je vždy len — krčma. No doteraz mi to azda len prepáčil, lebo šlo väčším dielom o veci a mestá profánne. Ale čože povie ten istý, keď mu úprimne vyznám, že prvý prah v Ríme mojou nohou prekročený bol veru zasa len prah — krčmy! „Sed per amorem Dei[368] v Ríme, a najsamprv do krčmy?! O perversos mores, o depravata tempora![369] No, už svet nebude, nemôže dlho trvať!“ Nedbám, odsúďte ma, zatracujte ma, ale ja musím s farbou a pravdou von: prvé moje kroky na starobylosťou a hrdinskými dejinami posvätnej pôde rímskej zamieril som k Hôtel d’Allemagne[370] na Via Condotti, nablízku pri Piazza della Spagna.

Tento hostinec v letných mesiacoch nedrží vlastnú kuchyňu, lebo sa to vraj nevyplatí; cudzinci prichodia len na jeseň — komorný ma teda domáhajúceho sa obeda odkázal na najbližšiu reštauráciu, známu pod menom Lepri. V susedstve tejto reštaurácie stojí Café antico Greco[371] alebo Café degli Artisti[372] takzvaná, pretože sa tam obyčajne schádzavajú všetci cudzinci a zvlášť umelci. Ak by niekto zo slovenského obecenstva prišiel do Ríma, nechže túto kaviareň neobíde, môže tam porobiť veľmi zaujímavé známosti, lebo tam býva zastúpená celá Európa od Baltu až po Gibraltár a od Atlantického mora až po Ural. — Po obede vliezol som ja teda tam na čašku čiernej. Sadnem do kúta a začnem sa prehŕnať v tam nakopených časopisoch talianskych, španielskych, francúzskych a anglických a medzi týmito našiel som tam aj jeden časopis slovanský, totižto — ruský a tetku Allgemeine Augsburger.[373] Zrazu sa mi zazdalo, ako čo by bol počul nejaké slovanské hlasy. Neďaleko odo mňa sedeli dvaja mužovia stredného veku, zahrúžení v dôvernom rozhovore. Pomknem sa bližšie k nim, načúvam a k mojej nemalej radosti som konečne vyrozumel, že som sa vo svojej domnienke nesklamal. No už teraz, myslím si, som chlap, už nestojím celkom osamote v tom cudzom svete, lebo som našiel dvoch bratov; len to som ešte nevedel, či sú Rusi a či Srbi. Človek to pobehá po tých školách, učí a mučí sa rozličnými cudzotami namiesto svojej vlastnej reči a slovanských nárečí! Hľa, ako by sa mi to bolo teraz dobre zišlo, keby som namiesto iných pleták kus času bol ruštine venoval. No ale čo nebolo, to bude, teraz ti, myslím si, nič nespomôže hryzenie svedomia, ale hľaď, ako sa s tými dvoma oboznámiš. Po krátkom rozmýšľaní pristúpim konečne k nim a oslovím ich: „Páni, odpustite, že vás mýlim a pretrhujem vo vašom rozhovore; ako vidím ste Slovania, ja tiež, dávam sa vám teda do rodiny.“ Oni vstanú, podajú mi ruky a po srdečnom a úprimnom „vitajte, bratu!“ boli sme už svoji. Oni boli Rusi: jeden maliar a ten druhý sochár. Tamten nazýval sa Alexej Čičakov a tento Nikolaj Lavrieckij. Mňa držali najprv za Srblina, kým som im nevysvetlil, skade pochádzam, že spod Tatier, alebo lepšie, spoza Tatier, tam spoza chrbta božieho z hornooravského Kanaanu. Začal som k nim i po oravsko-poľsky, ale mi vyznali, že slovenčinu oni lepšie rozumejú než poľštinu; počujete, to hej, vy Vorlice Moravská?[374]

Asi tak za hodinku sme si poklebetili o rôznych veciach, a keď sme sa rozchádzali, musel som im sľúbiť, že o ôsmej hodine večer prídem do hostinca Lepri.

Ako vtáča len útlym ešte opatrené perím váhavo opúšťa materinské hniezdo a len na najbližších poletuje haluziach, ako človek, ktorý má prvý raz slobodne plávať, úzkostlivo sa pridržuje brehu: tak i ja v mojom prvom výlete po uliciach Ríma nikdy som z očí nespustil smer, v ktorom leží Piazza della Spagna. Krok za krokom, dom za domom, ulicu za ulicou som prešiel, až som sa dostal na námestie a k bráne — del Popolo. Na východ sa vypína pahorok, vysadený rozmanitým stromovím talianskeho podnebia. Schodmi, vedúcimi naň zo spomenutého námestia valil sa ľud, podľa obleku súdiac, patriaci k vyšším triedam obyvateľstva, a mimovoľne pridružil som sa i ja. V tieni košatých platanov po pravidelne a čistotne držaných chodníkoch prechádzalo sa sviatočne pristrojené množstvo: širokou dráhou preháňali sa početné zápraže a na jednom otvorenom mieste v kruhu stojaci hudobný sbor francúzskej posádky obveseľoval prítomných zdarene predvedenými áriami. — Na juhozápade rozprestieral sa pred mojimi zraky dvetisícšesťstoročný Rím vo svojej obrovskej rozsiahlosti, so svojimi nespočetnými palácmi a vežami; na juhu videl som zázračné rumy, celé okolie posiate pozostatkami budov z dávnych, dávnych vekov. Nevedel som, pravda, ešte ich mená, nevedel som, ktorý je chrám Jova, ktorý Junonin a ktorý Marsov, neznal som, ktorý z teraz nepatrných kopcov nosil veľavýznamné meno Kapitola, Palatina, Aventina, ba ani to som nevedel, že kopec, na ktorom som stál, je starodávny Collis hortorum,[375] nazvaný teraz Monte Pincio. A nateraz ma to všetko ešte ani nezaujímalo. Chcel som si privykať zrak na tento posvätný celok, chcel som si osvojiť pojem ohromnosti a veľkosti, a chcel som si do duše vsať, vpiť dojem, ktorý robí Rím vcelku. — Tam na západe, tam za Tiberom stojaci kopec, ten som poznal, ten nemohol byť iný než drievny mons Janiculus a pri ňom tá velebná, tá nesmierna budova, to musel byť Svätopeterský chrám. Slnko sa sklonilo k západu, jeho zlaté lúče osvetľovali tie stá a stá pyšných veží a nádherných hradov čarovným svetlom, ktorého odblesk sa mi hlboko vryl do duše. Hudba zatíchla, kočiare zmizli, aj obecenstvo sa začalo tratiť, len jednotliví ešte chlípali občerstvujúce večerné povetrie plnými ťahy, a ja som ešte tam sedel pod mohutnými konármi širokého platana, na osamotenej kamennej lavici, nevediac sa nasýtiť tým veľkolepým pohľadom, až mi konečne zišlo na um, že som o ôsmej hodine mal byť v Lepri. — Tou samou cestou, ktorou som bol vyšiel hore, tými istými ulicami, ale, pravda, len s veľkou biedou, navrátil som sa na moje ľubovoľné centrum, na Španielske námestie a odtiaľ do otázočného hostinca Lepri.

Pri stole, obsadenom siedmimi osobami, našiel som svojich dvoch známych, ktorí ma predstavili svojim druhom. S úprimnou srdečnosťou a opravdivou bratskou prívetivosťou bol som od všetkých privítaný a prijatý do ich priateľského kola. Všetci boli synovia šírej sarmatskej nížiny; jeden od Baltu, druhý od Euxina,[376] tretí od prahov Dnepra a iný zas až hen od širokej Volgy. Tu v Ríme dožil som sa nepodvratného dôkazu slovanskej vzájomnosti, ktorú, pravda, u „boucharonův“ a „vorličárův“ hľadať nesmieme. Od tejto chvíle nebol som skoro nikdy samotný, ale vždy v spoločnosti úprimných priateľov a za čas môjho pobytia v Ríme, za celé tri týždne, skoro výlučne alebo aspoň viac som konverzoval po slovensky, alebo keď tak chcete — po zvolensky, než v rečiach cudzích.

Ešte dosiaľ je u nepriateľov slovanského živlu bežný zvyk vyhlasovať Rusov za národ poloaziatsky, za barbarov; robia to najviac takí ľudia, ktorí o Rusku, o jeho pomeroch a pokroku na poli vied a umení a v osvete toho najmenšieho pochopu nemajú. Ktorá iná európska vláda obetuje toľko miliónov na pozdvihnutie a zveľadenie kultúry ako práve vláda petrohradská? Ona stá mladých, vlohami od prírody a vôľou nadaných mužov podporuje, posiela ich na štátne útraty do cudzozemska, aby sa tam mohli zdokonaliť vo svojom odbore. Len v Ríme samom, a to v lete, keď väčšia čiastka cudzincov mesto opúšťa, vyhybujúc skazenému vzduchu a nemociam, stojacim s týmto v spojení — mal som príležitosť poznať vyše dvadsať mladých Rusov, najviac maliarov a sochárov, ktorí dostali dovolenie na päť rokov s ročnou podporou 1000 rubľov zo štátnej pokladnice, aby mohli navštíviť a preštudovať európske múzeá. V zime však vystupuje vraj počet takýchto podporovaných umelcov aj na päťdesiat len v Ríme; ale koľkože ich je vo Florencii, v Neapole, v Miláne, v Benátkach a koľko ich je roztratených po celej ostatnej Európe? Z Rakúska našiel som tam celých troch mužov, jedného Nemca, jedného Uhra (Engel)[377] a jedného Dalmatínca, z ktorých tí dvaja tam žijú na vlastné, tento posledný na útraty biskupa Strossmayera.[378] Spomedzi európskych národov najviac cestujú, ako je známe, Angličania, viac z módy, povrchnej zvedavosti a pretože nevedia, čo robiť s peniazmi; hneď po Angličanoch prvé miesto v tomto ohľade zasluhujú Rusi, lenže s tým rozdielom, že títo cestujú z ohľadov vedeckých a umeleckých pre rozšírenie svojich známostí. — Počul som rozprávať, a to od hodnoverného muža, že sa raz na ostatné fašiangy zišlo len v Berlíne 50, hovorím — päťdesiat ruských univerzitných učbárov, ktorí tiež cestovali na štátne útraty! Kdeže je taký národ barbarský, ktorý by toľké obete osvete a vede prinášal? Azda veru niektorý kmeň hunoskýtsky? — To je pravda, že z toho všetkého ešte neslobodno uzatvárať na vzdelanosť všetkého národa, lebo mnoho ešte vody vo Volge pretečie, kým tá vzdelanosť vyšších vrstiev do ľudu presiakne, ale je aspoň nádej, že niekedy presiakne; dobrá vôľa je tu a tú chcieť ignorovať je zlosť.

Oboznámil a spriatelil som sa ten samý večer aj s jedným mladým mužom, asi dvadsaťšesťročným, z Petrohradu, ktorého meno Nikolaj Petrovič Wend — kandidátom profesúry klasickej filológie, ktorý sa lepšie vyzná v Európe než azda mnohý z nás v úzkej našej vlasti uhorskej. Precestoval už Švédsko a jeden semester študoval v Upsale, prešiel potom na jeden semester na Oxfordskú univerzitu a pritom oboznámil sa s Londýnom a Anglickom, dlhší čas bavil sa v Paríži, zná skoro celé Nemecko, bol už aj v Madride a na všeučilišti v Salamanke, navštívil Egypt, Palestínu a dva mesiace sa bavil v Carihrade, teraz študuje, to jest v auguste sa prehŕnal v bibliotékach rímskych; hovorí plynne sedem rečí a takýchto mužov má Rusko už na stá, a bude ich mať na tisíce.

Tomuto nádejnému mužovi som zaviazaný veľkou povďačnosťou, lebo bez jeho pomoci nebol by som poznal novosvetský Rím a starodávnu Romu ani spolovice tak, ako ju znám teraz. S priateľskou obetavosťou išiel mi vo všetkom poruke; zaopatril mi súkromný, o dve tretiny lacnejší byt než v hostinci, on býval na druhom poschodí a ja na prvom v tom samom hotel garni,[379] ktorý môžem každému odporúčať (leží pri Španielskom námestí, Via Borgogna, pod číslom 72); zaopatril mi najlepšie diela, majúce poťah na Rím a na celé Taliansko; požičal mi znamenitú topografickú mapu Ríma a okolia; každý večer mi vypracoval plán na budúci deň, podľa ktorého som študoval Rím a jeho pamätihodnosti; keď mu čas dopúšťal, vodil ma sám po Palatine, Aventine, po Kapitoliu, po Fore, Campagni ba i po sabinských a volských horách. Pod jeho bezzištným, priateľským vedením nadobudol som si takú známosť o Ríme a jeho okolí, že môžem smelo povedať, že som videl a poznal všetko, čo za taký krátky čas len vidieť a poznať možno.

Do podrobného líčenia rímskych dejín sa mi tu púšťať nemožno, len v hlavných ťahoch ich chcem načrtnúť. Predovšetkým musíme robiť rozdiel medzi starodávnou pohanskou Romou a medzi kresťanským Rímom; tamtá bola niekedy hlavou celého známeho a vzdelaného sveta, okolo tohoto točili sa príbehy mnohých storočí v strednom a novom veku. Roma stala sa strediskom národov, bývajúcich okolo Stredozemného mora, na ceste politiky a brannej moci — mravná sila viazala kresťanstvo, celý svet na Rím. Roma podľahla návalu barbarských, ale silných sviežich národov, Rím stojí, hoci zatrasený, porúchaný, zoslabený duševnými a mravnými búrkami. Roma bola po úpade Atén sídlom vzdelanosti a osvety, Rím má najzaujímavejšie a najbohatšie umelecké zbierky.

Dejiny Romy rozpadajú sa na tri doby: 1. na dobu kráľov (753 — 509 pr. Kr.), 2. dobu republiky (509 — 30 pr. Kr.), 3. dobu cisárov (30 pr. Kr. — 476 po Kristu). Do prvej doby spadá jej založenie, pripisované obyčajne Romulovi, avšak ako aj príslovie hovorí, že Roma nebola za jeden deň vystavaná, uplynuli celé storočia, kým sa stala tou, ako sme si ju obyčajne zvykli predstavovať. — Sedem kráľov sa vynasnažovalo ju zveľadiť a jej hegemóniu nad okolím zabezpečiť, je to sedem rozličných fáz jej rozvinu. — Utlačovanie zo strany Tarquinia[380] tyrana, zneuctenie cnostnej Lukrécie dalo príčinu na strasenie už dávno nenávideného jarma despotickej monarchie.

Doba republiky delí sa na dve čiastky, totižto na dobu výhradného oprávnenia patricijov a domáhania sa práv ľudu (plebs), a na dobu všeobecnej rovnoprávnosti, alebo kratšie povedané: na republiku aristokratickú (509 — 366) a demokratickú (365 — 30 pr. Kr.). Pokým trvali medzi oboma rozpory, pokým sa najlepšie sily marili v domácich vojnách, nemohlo byť reči o vyvinutí impozantnej moci na zovňajšok, o značnom rozšírení hraníc, hoci republika skoro nikdy zbraň nezložila, hoci Janusov chrám[381] skoro vždy bol otvorený: keď však nastúpil domáci pokoj po uprávnení i miserae contribuentis plebis,[382] hneď počala Roma pri svojom demokratickom zriadení obrovskými krokmi napredovať a sa blížiť k vytýčenému cieľu. Podľahlo Latium a Samnium[383] a po storočnej vojne už celá Itália od juhu až po Rubikon od Romy prijímala zákony a rozkazy. O dva roky nato (264) preniesli Rimania už svoju zbraň i na Siciliu, odtiaľ do Afriky, Hispánie, potom na polostrov Balkánsky, do Prednej Ázie. So začiatkom prvého storočia pred Kristom siahala už ich moc od Herkulových stĺpov až po Taurus.[384] Roma viedla večnú vojnu, a tak musela alebo zahynúť, alebo dôjsť k svojmu vytýčenému cieľu. Demokratická Roma dala, zrodila svetu najväčších hrdinov, najimpozantnejšie charaktery — a či sa z toho naučili niečo novomódne národy? Všetky bohatstvá a poklady celého vtedy známeho sveta začali sa už v druhom storočí valnými prúdmi valiť do Romy, čoho následok bol úpad mravov; bez značnej premeny foriem duch svetobornej rímskej ústavy utrpel veľkú zmenu: patriotizmus ustupuje sebectvu, zákon podlieha prevláde jednotlivých mešťanov a republika — na vonkajšok ešte vždy strašná a víťazná, lež vnútornými bojmi rozorvaná — pripadla za korisť najschytralejšiemu a najšťastnejšiemu velikášovi.

Tretia perióda trvá pol tisícročia; po počiatočnom striedaní sa dobrých, blahých a zlých tyranských časov, rímsky život pod neobmedzenou a vždy skazonosnou vládou omdlieva: hranice siahajú síce od škótskej krajiny až po Saharu, od Atlantu až po Tigris a Eufrat, ale mravná sila rímskeho mena už klesla. Nebolo zanedlho muža, ktorý by obrovskú dŕžavu bol vedel spolu udržať. Od Commoda[385] blíži sa rýchlymi krokmi k svojmu pádu, ktorý zavŕšili ťažkosti despotizmu, dlhotrvajúcich vonkajších vojen, krvavé búrky domáce, podelenie dŕžavy, neodolateľný nával krepkých germánskych a sarmatských národov.

„Roma vzrástla, pretože viedla vojny len postupne, napadajúc jednotlivé národy len vtedy, keď druhé už boli zničené, pretože si za zásadu vytýčila nikdy pokoj neuzavrieť, len keď zvíťazila; Roma upadla, pretože ju všetky národy napádali naraz, a neustali, kým ju nezničili.“ Ľahko je robiť výboje, „parce qu’on les fait avec toutes ses forces“;[386] ťažko je výboje udržať, „parce qu’on ne les défend qu’avec une partie de ses forces“[387] — hovorí Charles de Sécondat, barón de la Breede et de Montesquieu[388] vo svojom znamenitom diele: Considérations sur les causes de la grandeur des Romains et de leur décadence, chap. IV.[389]

Roma prepadla nevyhnuteľnému osudu, zahynula, ale na jej rumoch pozdvihol sa novoveký Rím k nie menšej sláve než ona. Pomaly síce, ale tým istejším krokom napredovala jeho mravná sila, morálny vplyv sa vzmáhal, až prerazil do všetkých končín Európy, ba celého sveta; i pred výrokom rímskej vlády triasli sa prestoly, padali vladári ako niekedy pred výrokom Romy. Nahliadnime do dejín stredného a nového veku, a presvedčíme sa o moci vlády rímskej, a čím vyššie stojí morálna sila nad hmotnou, tým trvanlivejší je Rím než Roma.

K náležitému oceneniu tohoto mesta večných rozpomienok je zapotreby dostatočnej literárnej prípravy a zvlášť je zapotreby prístupného citu a zaujatosti za starožitnosti a umenie. Tí, ktorí tam prichádzajú po prvý raz, musia sa chrániť, aby si Rím, ten novoveký Rím, nadmieru neidealizovali, lebo by sa mohli veľmi sklamať; skutočnosť neveľmi zodpovedá oným ideálom, nadobudnutým po školách. — Mladistvá imaginácia[390] sníva o meste caesarov, a nájde mesto pápeža, a to je mohutný rozdiel. Vyjmúc dosť nepatrný počet starodávnych monumentov, ostatné rímske rumy sú tak stroskotané, že je potrebná archeologická veda na ich poznanie. A predsa taký je dojem, ktorý Rím činí, že ho človek zo dňa na deň viac obdivuje a miluje, čím dlhšie trvá pobytie.

Počul som spomínať o viac osobnostiach z vyšších stavov, že priši tam na návštevu na pár dní, a zostali tam do konca svojho života. Však ono mesto samo by nebolo na opovrhnutie; oplýva úhľadnými domami, nádhernými palácmi a ešte skvostnejšími chrámami; má pekné okolie a je nadmieru bohaté na zdravú, čistú vodu, nie síce z Tibera, ale vo fontánach, vodometoch, vedených s náramným nákladom z diaľky i na míľ siahajúcej. Ulice sú dosť pravidelné a široké, len keby tá nešťastná nečistota, tá slabá strana Talianska všade do očí nebila! Vyjdeš na Kapitolium, teraz, pravda, len Campidoglio nazvaný, hodíš okom na staré mesto na Palatin, Aventin, Forum etc., kde ti každý, i ten najmenší kameň kus klasickej histórie plným hrdlom privoláva, kde každá piaď zeme je starodávnymi pamiatkami posvätná, rýchlym letom prebiehaš v duchu stá, tisíce liet, návalom historických rozpomienok omráčený v pocite tejto vyššej záživy zabúdaš na prítomnosť, až ťa zase prozaický pohľad na hŕbu smetí k sebe privedie! Navštíviš Pantheon — a keď sa Pantheon spomína, dolu s klobúkom! — a viete, čo vám padne hneď do očí? Tá najohavnejšia nečistota, ktorú estetický cit len ťažko vie zniesť pri stene chudobného dedinčana! Vidíte, to je ten najohyzdnejší hriech, ba zločin, to je nevďačnosť oproti svojim dobrodincom, oproti pamiatke praotcov. Ktovie, či by bol Rím, keby nebolo bývalo Romy; nezdarný potomok toho niekedy najhrdinskejšieho národa na svete, rád sa pýši svojím pôvodom, a tak ctí pamiatku svojich otcov. — Aj bez ohľadu na morálnu povinnosť piéty, mala by sa rímska vláda predsa viac starať o čistotu už i zo sebeckých príčin; veď tisíce zvedavých ctiteľov Romy putujú sem a všetkých sa oná nectnosť veľmi zle dotkýna; azda by sa pri starožitnostiach aj dlhšie zabavili, aj viac skudikov[391] v Ríme nechali, keby len bol lepší poriadok. A potom takí ľudia to radi vytrubujú, ako na príklad i moja maličkosť. — A pritom renomé „Večného mesta“ klesne. Talian je, ako vieme, pobožný človek, mnoho sa modlí, ale aj mnoho potom očakáva od pána boha. Ulicu vymiesť? Na to si nevezme práce, ale veď aj načo? Dá pán boh dáždika, na ulici i tak nič nerastie, ovlažovať teda nič netreba, dážď teda nemá inšej roboty, nech zmyje smeti. — A v najhoršom prípade, keby aj nepršalo, zmiluje sa pán Aeolus,[392] pošle jedného zo svojich služobníkov a tento zametie — áno jednu ulicu, ale druhú ešte viac zanesie.

Terajší Rím neleží práve na tom mieste, kde stála Roma, ale na severovýchode sa niečo priblížil k rieke Tiber a zaujíma len asi tretinu starodávneho obvodu. Najviac obývané čiastky sú teraz: Campus Martius[393] a priestor medzi Pinciom a Quirinalom, Viminalom, Kapitoliom a medzi riekou. Na tých ostatných vŕškoch — na Palatine, Esquiline, Aventine a Coeliu je veľmi málo domov, ale najviac zrúcanín, záhrad a viníc. Starodávne mesto tvorí teda južnú čiastku nového. Za Tiberom, pod Janiculom a okolo Vatikánu ležiace mesto nosí meno Trastevere; jeho obyvatelia majú vraj byť rýdzi, druhými živlami nepremiešaní potomci starých Rimanov.

Šesť míľ od Tyrrhenského mora, na ľavom brehu žltého Tibera vypínalo sa sedem oných povestných kopcov, ktoré nie síce naraz, ale poznenáhla v behu času a podľa vzrastu počtu obyvateľstva boli kolonizované a priťahované do objemu mesta. Na samý Tiber opiera sa mons Aventinus,[394] ďalej na juhovýchod leží Coelius a Esquilinus, na východ collis Viminalis,[395] a collis Quirinalis; collis Hortorum, ktorý však za starodávnych časov nebol obydlený, blíži sa na severovýchode zase k brehom Tibera a v tomto polkruhu stojí Kapitolium a Palatinus.

Na Palatine sa osadil Romulus,[396] čiže v ňom zosobnený najstarší živel rímskeho národa, na Quirinali umiestnili sa Sabinovia[397] (Quirites, Cures, Titus Tatius), na Kapitoliu stála ich spoločná tvrdz, Akropolis a údolie medzi týmito troma kopcami bolo ich spoločným tržiskom, jeho miesto neskoršie zaujalo nádherné Forum Romanum. Tullus Hostilius, tretí kráľ Romy (panoval 672 — 640 pr. Kr.), osadil premožených Albánov[398] na Coelius, obývaný už vtedy aj kroz Etruskov, a Ancus Marcius (640 — 616) vykázal podmaneným Latinom za obydlie Aventin. Servius Tullius, zákonodarca Romy (578 — 534), privtelil k mestu ešte collis Esquilinus a Viminalis a obohnal všetkých týchto sedem vŕškov hlbokou priekopou a vysokým múrom, ktorého pozostatky ešte dosiaľ vídať na dvoch miestach.

Na pravom, severnom brehu Tibera ležiaci mons Janiculus bol už za časov Anca Marcia opevnený, ale pred Augustom nepatril ešte k starému mestu. Pri príležitosti takzvaného galského požiaru[399] (389 pr. Kr.) popolom ľahlo celé mesto okrem Kapitolia zachráneného kroz posvätné husi. Už aj predtým, pod jarmom patriciov schudobnený plebs[400] chcel sa vysťahovať do Veji, ale tento úmysel bol prekazený kroz M. Furia Camilla[401] (preto nosí prímeno druhého zakladateľa). Róma bola teda poznovu vystavaná, avšak len veľmi nepravidelne; od časov druhej púnskej vojny a zvlášť pod Augustom začala sa potom vzmáhať a rozširovať. Po veľkom požiari za časov cisára Nerona dostalo sa jej pravidelného rozdelenia; cisár Aurelianus[402] (270 — 275 po Kr.) obohnal ju novým múrom; pod Diokleciánom[403] dosiahla najvyšší stupeň rozkvetu. Keď Konštantín Veľký sídlo dŕžavy preložil do Byzancu (Carihrad), počala stará Roma rýchlo upadať, zvlášť od strašného spustošenia kroz západogótskeho kráľa Alaricha r. 410 a kroz Vandalov (Geiserich)[404] roku 455 po Kr. Pápež Lev IV. pripojil k mestu i Vatikán (na pravom brehu Tibera) r. 852. Spomenutie zasluhuje ešte spomedzi mnohých iných spustošenie r. 1527 kroz connetabla Karola Bourbonského. Niekedy počítala Roma vyše dvoch miliónov obyvateľov, teraz má ledva 178 000, a kým pápeži sídlili v Avignone, počas takzvaného babylónskeho zajatia (1305 — 1378), upadol počet obyvateľov na 60 000.

Podľa schematického výkazu z r. 1853 (novší som nevidel) nachádzalo sa v Ríme v tom roku 31 biskupov, 54 fár, 1288 kňazov, 2185 mníchov, 1788 mníšok, 424 seminaristov, 488 akatolíkov — okrem 6000 — 7000 židov, obývajúcich zvláštne predmestie — Ghetto. Následkom príbehov z roku 1860 počet duchovenstva doista ešte omnoho pribudol kroz vypudených prisťahovalcov.

No ale vráťme sa na Kapitolium, toto bude naše centrum, stadeto budeme robiť všetky naše výlety.

Mons Capitolinus, niekedy aj Saturnius zvaný, pozostáva z dvoch končiarov; na juhozápadnom, nad Tarpejskou skalou stál chýrečný, tyranom Tarquiniom vystavaný chrám Jova Kapitolského, obklopený veľkým počtom sôch, pomníkov a inších menších chrámov. Jupiter Capitolinus bol tu ako optimus maximus[405] zbožňovaný, a okrem neho bola v tom istom chráme vzdávaná úcta i jeho manželke Junone a Minerve. Tento chrám, len jednoducho i Kapitolium nazvaný, bol tri razy zhorel (84 pr. Kr., 69 a 80 po Kr.), a vždy sa s ešte väčšou nádherou zase pozdvihol. Konzul Catulus dal naň zhotoviť kovové škridle a tie potom pozlátiť, okrem toho daroval tomuže chrámu pozlátenú kvadrigu,[406] ktorá stála 1200 talentov (29 miliónov zlatých). — Na náprotivnom severovýchodnom končiari stála arx, kapitolská tvrdz a v nej chrám Minervae Monetae. Medzi oboma končiarmi rozprestierala sa prehlbina, sedlo, a tu musíme hľadať ono Asylum, ktoré Romulus bol otvoril na rozmnoženie obyvateľstva (cf. Livius I. 8: locum inter duos lucos asylum aperit).[407] Kapitolium, najstarší svedok veľkosti a slávy rímskej, ktoré odolalo návalu Galov, podľahlo pohromám doby sťahovania sa národov, bolo olúpené, rozbúrané; fanatické kresťanstvo prvých storočí zničilo vo svojej prílišnej horlivosti všetko, čo upomínalo na veľkosť pohanstva, a krášlilo svoje chrámy ozdobami kapitolského Jova.

Aký to pohľad teraz na Campidoglio! Širokými, ale dosť otrhanými schodmi vyjdeš na priestor strednej veľkosti, obklopený z troch strán budovami, na ktorom dobreže sa trávička nezelená. Oproti sebe stojí Palazzo del Senatore, čiže radnica, na nej vysoká veža, skade je najľahšie sa orientovať v Ríme. Napravo Palazzo dei Conservatori a naľavo Museo Capitolino; všetko toto na tom samom mieste, kde sa rozprestieralo niekedy ono Asylum. Pri schodoch vpravo, vľavo antické sochy Dioskurov[408] so sto a sto záplatami; mramorové trofeje nepravo nazvané Mariovými[409] a prvé Milliarium Viae Appiae,[410] V prostriedku námestia utešená jazdecká socha, jediná to zo starého veku — predstavujúca Marca Aurélia; v mnohom ohľade podobá sa soche Jozefa II., postavenej na Jozefskom námestí vo Viedni.

Na Palazzo del Senatore opiera sa prekrásna fontána, ozdobená troma antickými sochami; jedna predstavuje Minervu, alebo azda Romu[411] (?), druhé dve sú personifikácie Tibera a Nílu. Ich umelecké prevedenie vzbudzuje všeobecné obdivovanie.

Chrám Aracelli a kapucínsky monastier[412] zaujímajú teraz miesto hradu, a tam, kde stálo Kapitolium v užšom zmysle, leží viac privátnych, veľmi skromných domkov, medzi nimi jeden jedinký palác rodiny Caffarelli. — A tak teda zo zázračných budov svetochýrneho starého Kapitolia nezostalo pre potomstvo nič, pranič iného okrem mena, ba nevďační Rímančíci — ten názov spotvorili na Campidoglio! Kapitolium bolo strediskom slávy a moci za starých časov; na Kapitolium tiahol každý triumfátor v slávnom sprievode, aby tu priniesol obeť povďačnosti „Jovi Optimo Maximo“[413] za vydobyté víťazstvá — a teraz sa tam preháňajú ošarpané, rozčuchrané, zamazané detváky moderných Rímančikov. Ej, keby ste videli toto spustošenie a tých nezdarných potomkov, vy hrdinovia dávnych vekov — Camillovci, Scipionovci, Gracchovci,[414] Mariovci, Sullovci, Caesarovia, doista by ste odvrátili svoje slzy roniace zraky! Teda takto musí zahynúť každá sláva, moc, každá veľkosť ľudská! Neveľká to potecha pre človečenstvo.

V jednej nadmieru nečistotnej, smradľavej uličke čítal som nápis: Calle della Rupe Tarpeja.[415] Prešiel som ju dva-tri razy, nahľadal som zo všetkých strán, ale bez výsledku: Tarpejskú skalu som nikde nenašiel. No azda ju, myslím si, bezočiví Angličania odvliekli do Brittish musea.[416] Na druhý deň ma zavčas rána zobudil môj drahý priateľ — Wend, že mi chce na Kapitoliu niečo ukázať. Na jednom nepatrnom domku stojí nápis „Qui si vede la Rupe Tarpeja“,[417] vošli sme teda dnu. Cez viac kuchýň, ba aj privátnych izieb — za čo sa perse[418] musí zaplatiť, dostali sme sa konečne do malej záhradky, vystavanej na Tarpejskej skale. Pozriem dolu, no dajsamibože, je mi to za hĺbka, najviac ak 5 — 6 siah! Hja, ale za časov slečny Tarpeie to ináč bolo; na 50, hovorím, päťdesiat stôp je odspodku samých samučičkých — smetí, a koľko stôp odvrchu sa mohlo zosypať následkom vetrov, dažďa a ľudskej práce, ktože to vie? Výšku starodávneho Kapitolia berú obyčajne na 150 stôp, teraz na 130 stôp nad hladinou morskou; to viem z úst hodnoverného muža, riaditeľa rímskej archeologickej spoločnosti, menom Rosa, ktorému ma Wend bol predstavil na Palatine v izbách Neronových. — Slovenské obecenstvo aspoň z väčšej čiastky bude azda znať pôvod mena Tarpejskej skaly, akže by sa ale našli niektorí, ktorým by bol neznámy, pre tých to tu nakrátko napíšem.

Romulus a jeho spolumešťania chceli sa ženiť, ale pretože v zlom chýre stáli, dostali všade košíky. Konečne teda povolali susedov: Caenninenses, Crustuminos, Antemnates, Sabinov na istú slávnosť, aj s manželkami a slečinkami. Vprostred hry vyskočia na daný znak rímski ženbychtiví mládenci, vrhnú sa na divákov a každý si uchytil nejakú rebrinku.

Následkom toho povstala však krvavá vojna medzi obrazenými otcami, svokrami a zaťmi; ale rozdráždení otcovia boli konečne premožení nie tak zbraňou, ale prosbami a slzami — z toho vidíme, že už vtedy upotrebovali ženy túto nebezpečnú zbraň. Keď sa boli pomerili a Rimania už aj otcovské požehnanie dostali od Sabinov, zamieša sa ešte naposledy do veci sabinský kráľ Titus Tatius a začne Rím obliehať. Vodca kapitolskej posádky Spurius Tarpeius mal dcérušku menom Tarpeia. Táto vyšla raz z hradu s kupou na vodu; Sabinskí vojaci sa jej prihovorili a rozličným spôsobom sa jej zaliečali. Na ľavej ruke nosili Sabini zlaté prstene a náručnice: ženičky a dievčatá už ale vtedy neboli lepšie než teraz, zlý duch márnomyseľnosti zmocnil sa slečinky Tarpeie, i prisľúbila Sabinom, že im otvorí brány Kapitolia, ak jej dajú to, čo nosia na ľavej ruke. Dictum factum.[419] Ale Tarpeia zle obišla. Sabini totižto na ľavom ramene nosili aj štíty a podľa kontraktu dali jej to, čo na ľavej ruke nosili, to jest nahádzali na ňu štítov a zabili ju. „Seu ut vi capta potius arx videretur, seu prodendi exempli causa, ne quid usquam fidum proditori esset,“[420] hovorí Livius, a zvrhli ju na dôvažok zo skaly, ktorá nosí meno Tarpejskej. (Conf.[421] Livius I, 11. Dionys II,[422] 38. sqq. Plut.[423] Rom., 17.) Z tejto skaly zhadzovali potom zradcov vlasti; stadeto bol zvrhnutý i Marcus Manlius (383 pr. Kr.), ktorý bol Kapitolium proti Galom obránil, nie pre zradu vlasti, ale pretože mal srdce, pretože sa ubiedeného ľudu ujímal, ačkoľvek sám patricius, proti utláčaniu aristokracie; táto ho konečne odsúdila na smrť. Hľa, tak konala šľachta za starých časov, tak zachádzala s ľudom a jeho zástupcami; takých prípadov nachádzame v rímskej histórii dosť. Víťazný konzul Cassius Viscellinus bol sťatý (486 pr. Kr.), pretože narádzal, aby sa štátne pozemky (ager publicus) nielen patricijom, ale aj ľudu do prenájmu dávali. Spurius Maelius, bohatý rímsky rytier, rozdával pri príležitosti náramnej biedy a hladového moru medzi ľud zbožie; i hneď vyhlásili páni patricijovia, že hľadá popularitu, že sa chce stať pánom Ríma, a zavraždili ho. No a ktože nezná z vás meno Gracchovcov, tých najšľachetnejších dvoch mužov, ktorých zrodila Roma, meno, ktoré má byť sväté každému pravému priateľovi ľudu a každému mužovi z ľudu? Tiberius Sempronius Gracchus obnovil návrh Spuria Cassia, Licinia Stolla a Lucia Sextia v prísnejšom prevedení, chcel zo štátnej kasy chudobný ľud napomáhať, chcel mu zo štátnych pozemkov kusy vydeliť a na zaopatrenie potrebného náradia obrátiť Attalovo poručenstvo,[424] a bol zavraždený i s tristo priateľmi (133); Gaius Sempronius Gracchus opakoval návrhy svojho brata a padol (121 pr. Kr.) a s ním 3000 ľudomilov. Nihil novi sub sole.[425]

V Palazzo dei Conservatori nachádzajú sa stá a stá starogréckych rímskych sôch, vykopaných najviac v Ríme a v okolí. Nielen izby, ale aj chodby veľkého dvora sú preplnené podobizňami, tesanými v mramore, v porfýre, v granite, skoro všetkých čelnejších mužov starého veku. Zaujímavé to zbierky zvlášť pre učiteľa dejepisu. Spomenutia hodná je i galéria obrazov, pravda, ale len novších škôl.

Zaujímavejšie zbierky sú umiestnené v Museo Capitolino. Už sám dvor vyzerá ako nejaké anatomické múzeum. V úzadí stojí, vlastne leží obrovská, ale porúchaná socha, známa v umeleckom svete pod menom Marforio, personifikácia Okeana.[426] Hlavy, ruky, nohy, drieky zo sôch nadprirodzenej veľkosti a bohviekoho predstavujúcich, sú rozostavené popri múroch a zaplňujú celý priestor. V prízemných izbách nachádzajú sa mramorové, bazaltové, porfýrové sarkofágy s umeleckými basreliéfmi. V jednej sieni je do múrov zapravené asi sto päťdesiat nápisov konzulárnych a cisárskych, od časov Augusta až po Theodosia; vprostred siene stojí ozrutný sarkofág s basreliéfom, predstavujúcim bitku Rimanov s Galmi, ktorý je vyhlásený za jeden z najlepších. V inej sieni vidno rozličné zaujímavé predmety z bronzu, medzi nimi vázu, niekedy pozlátenú, ktorú podľa gréckeho nápisu Mithridates,[427] veľký kráľ Pontu, bol daroval gymnáziu[428] Eupatoristov. — Na schodoch nájdeš fragmenty konzulárnych análov,[429] tesaných do kameňa, zlomky topografického zemevidu[430] Romy, zamurované do stien. V prvom poschodí, v izbe zvanej sieňou Imperátorov, má tú česť zoči-voči sa zhliadať so všetkými rímskymi panovníkmi od Gaia Julia Caesara počnúc až po Juliana Apostatu,[431] a s čelnejšími členmi ich rodín. Aká to vlasť, zvlášť keď sa ešte dozvieš, že skoro všetky tie sochy sú za autentické uznané! Mnohému z tváre vyčítaš jeho náklonnosti, vášne, jeho život, tak napríklad Vitelliovi[432] jeho lahôdkárstvo, Caracallovi,[433] Heiogebalovi[434] divú ukrutnosť; ba aj nové zvyky naučíš sa poznať, tak napríklad od Juliana Odpadlíka, ktorý si bradu v uzlík zaväzoval. Susedná sieň oboznámi ťa s poctivým parsúnom všetkých gréckych a rímskych filozofov a spisovateľov. Keby tí tak ožili, bolože by tam zvady a huku! Ba či by sa, reku, tak Homér nenanosil pánu plagiátorovi, P. Vergiliovi Marovi do štice? To je šťastie pre tohoto poslednejšieho, že nemá hlavy. Vprostred izby totižto nachádza sa výborná socha, ktorú nazývajú Vergiliom. Či je to nie satira, básnik, a bez hlavy? Q. Horatia Flacca,[435] s ktorým by som sa veľmi rád bol osobne obznámil, nemohol som na nešťastie nikde nájsť. — Tretia izba, nazvaná Faunovou,[436] dostala svoje meno od Fauna, znamenite vyvedeného, z červenej látky (rouge antique), tak ako štvrtá podľa umierajúceho gladiátora, v ležiacej polohe na ľavú ruku opreného s výrazom smrteľnej mdloby. Značnejšie diela tejto poslednej siene sú: Alexander Veľký, Amazona, Juno Kapitolská, Junius Brutus. Faunus od Praxitela, Antinous, miláčik cára Hadriana. — V tajnej chyžke, viditeľnej za jeden „paolo“,[437] nachádza sa Kapitolská Venuša z pentelického mramoru, krásnejšia nad Medicijskú, Psyché et Amor,[438] Leda et Cygnus.[439]

Z oboch strán Palazzo del Senatore ku juhovýchodu vedie cesta na Fórum Romanum; pre peších sú vystavané široké schody naľavo, vozy chodia vo veľkej zákrute vpravo.

Forum Romanum, teraz, pravda, už len Campo Vaccino[440], kde sa zhromažďoval senát, kde stáli rostra,[441] kde sa sústreďoval verejný život, kde sa rozhodovali osudy sveta, je najzaujímavejšie, najklasickejšie miesto Romy. Bolo ozdobené najznamenitejšími pomníkmi, chrámami a bazilikami natoľko, že terajší archeológovia sotva vedia nájsť miesto pre všetky tieto starodávne budovy. Ale storočia vyvrátili Romu a s ňou i fórum; starodávne Forum Romanum leží na 24, hovorím, štyriadvadsať stôp pod Campo Vaccino! Chrámy, baziliky a pomníky dodávali mu niekedy okrasy a slávy a konečne poskytli materiál na jeho zahrabanie. Rozdiel medzi nivó niekdajšej a terajšej pôdy, neistota archeológov a nevyhnutná potreba velikánskych nákladov sú na príčine, že od troch storočí ešte len jednotlivé čiastky posvätného fóra sú odhalené zvedavému oku ľudskému. Jedni hľadajú jeho smer od severu na juh, druhí od západu na východ; pravde najpodobnejšnia mienka je, že sa ťahalo od severu vo smere juhovýchodnom, od Kapitolia až po Titov oblúk. — Pôvod fóra padá do najstarších časov. Priestor ležiaci medzi Palatinom a Kapitoliom bol niekedy močiar, v samom prostriedku zvaný Lacus Curtius.[442] Rimania a Sabini sa schádzali v tomto údolí, tu medzi sebou vyjednávali; keď boli vysušili bahnistú pôdu, tento priestor stal sa ich tržiskom. Postupne okrášľované Forum trvalo včas republiky a cisárstva až po časy sťahovania sa národov; jeho konečné zborenie zapríčinil Robert Guiscard (v XI. storočí). Opustené, za niekoľko vekov stalo sa v pravom zmysle slova — rímskym smetiskom, následkom čoho sa pôda zvýšila o 24 stôp. Pavel III.[443] začal okolo roku 1547 na fóru, to jest vtedy na tržisku pre rožný dobytok — odtiaľ Campo Vaccino — kopať; jeho príklad nasledovali aj druhí jeho nástupcovia, zvlášť Pius VII.[444] a IX.,[445] a týmto máme čo ďakovať, že sa nám stalo možným vidieť aspoň maličký kúsok — Viae Sacrae.[446]

Keď zídeme z Kapitolia spomenutými schodmi, vľavo nám padá nepatrný chrámik di San Giuseppe, stojací nad statným žalárom ešte z čias kráľovských pochádzajúcim — nad Carcer Mamertinus alebo Tullianum. Ancus Martius (odtiaľ aj meno Mamertinus, lebo Mars = Mamers) dal na päte kapitolskej pevnosti do skaly vytesať jaskyňu, ktorá slúžila za štátny žalár, súc v spojení s pevnosťou úzkymi schodíkmi, nazvanými „Scalae Gemoniae“ (ako Ponte dei Sospiri).[447] Avšak tento žalár nebol dosť strašný, a preto onezadlho vykopali pod týmto druhý v podobe skoro okrúhlej, o 12 stôp hlbšie do zeme; tento sa nazýva Tullianum. Iného prístupu do neho nebolo, ako diera, urobená v prostriedku sklepenia, asi tak široká, že sa ľudské telo bolo vstave prepchať. Týmto otvorom spúšťali odsúdených a tade im podávali i každodenný pokrm. Tu zahynul hladom mužný a hrdinský numidský kráľ Jugurtha,[448] tu Lentulus, Cethegus, Statilius, Gabinius, Caeparius, členovia katilínovského sprisahania (cf. Sallust. Cat., 55). Tu bol podľa legendy uväznený aj sv. Peter a kroz anjela zázračným spôsobom vyslobodený. V Tulliane nachádza sa až dosiaľ žriedlo, studené ako ľad, ono podľa tejže legendy občerstvovalo i svätého Petra; reťaz pribitá na múr má byť tá istá, ktorá putnala sv. Petra. Mňa, pravda, nespúšťali už onou dierou dolu, ale som zišiel sám po schodoch tam vedúcich zo sakristie chrámu sv. Jozefa.

Otázočný žalár bol jedinký v celom Ríme. Ale z toho nesmieme zatvárať, ako by sa azda za starých časov menej trestných priestupkov bolo stávalo než teraz, oj to nie; starorímski spisovatelia vypočitujú nám mnoho bežných, každodenných zločinov. — Ale Rimania svojich zločincov nekŕmili na štátne útraty, ako sa to teraz v celej Európe deje, ale ich posielali do vyhnanstva. Len na smrť odsúdeným bol Carcer Mamertinus, čiže Tullianum, vykázaný za dočasný príbytok.

Vpravo vidno tmavé pozostatky masívnej budovy, na ktorej sa teraz vypína Palazzo del Senatore. Sú to rumy, ako to meno — tabularium et aerarium — dokazuje, štátneho archívu a pokladnice Rimanov. Tu boli zložené všetky bronzové tabule, obsahujúce senatus consulta a decreta populi.[449] Pred týmto „tabulariom“ ležiaci priestor je asi na 20 siah do šírky a 30 siah do dĺžky nákladom pápežov Pia VII., Gregora XVI.[450] a Pia IX. očistený od pokrývajúcich ho niekedy smetí a poskytuje teraz, v hĺbke 4 — 5 siah, pohľad na nivó starého fóra. Často spomínaná Via Sacra, vedúca prostriedkom fóra na Kapitolium, je teraz odhalená oku ľudskému. Vykladaná je netesaným, nepravidelne polygónnym vulkanickým kameňom, ktorý sa lepšie udržal za dve tisícročia, než naše b. b. kap. trotoáry za 10 rokov.

Z oboch strán tohoto starorímskeho „korza“ stoja pozostatky, aspoň jednotlivé stĺpy, niekedy bohatých chrámov; tak tri korintské stĺpy, z chrámu Concordie, päť iónskych stĺpov z chrámu Vespasiana,[451] alebo podľa iných Jovis Tonantis;[452] osem tiež iónskych stĺpov, tesaných z pentelického mramoru, Junonis Monetae, alebo azda Fortunae; jednotlivé rumy z chrámu Saturna[453] atď.

Pri samej Svätej ceste leží kus akejsi maličkej budovy, vystavanej v polkruhu z tehál, čo novší archeológovia vyhlásili za „rostra“, z ktorých hrmieval Cicero, Hortensius a iní. V blízku stojí obrovská víťazná brána (Arcus triumphalis) cisára Septimia Severa.[454] Ďalej na východ na fóru vidno samotne stojaci, asi 40 stôp vysoký stĺp, ktorý bol roku 608 po Kr. vyzdvihnutý k úcte byzantského cára Fokasa.[455] Ak sa postavíš obličajom na východ, chrbtom pod mons Capitolinus, uvidíš okrem týchto už vypočítaných stĺpov a pozostatkov vpravo ešte rumy Graecostasis — kde sa prijímali vyslancovia cudzích národov — rumy Basilicae Juliae,[456] Templi Castoris,[457] Templi Vestae,[458] Templi Jovis Statoris,[459] a Forum Romanum od východu zatvárajúceho Comitia.[460] Vľavo od fóra hneď pri Tulliane stála Basilica Aemilia, Basilica Porcia, Templum Felicilatis,[461] Templum divi Antonini et divae Faustinae[462] (teraz kostol St. Lorenzo in Miranda), ďalej na východ Templum Romuli et Remi (teraz sv. Kosmu a Damiana) a ohromnej veľkosti Basilica Constantini. Výška jej oblúkov ešte i teraz obnáša do 70 stôp. Terajšie Campo Vaccino je zakončené od východu víťaznou bránou Tita. Nie síce taká veľká ako spomenutá už brána Septima Severa, alebo pri Colosseu stojací oblúk Konštantína Veľkého, ale je jeden z najlepšie zachovaných pomníkov starého umenia. Celý oblúk je z pentelického mramoru a plný umeleckých basreliéfov; medzi týmto napodobňujú niektoré predmety privezené do Ríma zo Šalamúnovho chrámu po zaujatí Jeruzalema kroz Tita. Na tridsať krokov od Titovej brány na juhozápad počína sa mons Palatinus, kde sa bol usalašil so svojou družinou Romulus, kde za časov cisárskych stáli príbytky panovníkov (odtiaľ palatium, palazzo, palác a staronemecké Pfalz). Zo všetkých strán ešte vidno mohutné substrukcie, vysoké oblúky, priestranné ale zanedbané siene, teraz čo stodoly a magazíny slúžiace na seno a slamu. Podivné je riadenie božie! — Na samom vrchu stojí nádherná vila, zvaná „Villa Farnese“. V jej záhradách na útraty francúzskej vlády dáva kopať a v starožitnostných skúmaniach pokračuje jedna archeologická spoločnosť, pod vedením pána riaditeľa Rosu.

Na východ od tohože Titovho oblúka v oči padajú ozrutné rumiská chrámu Veneris et Romae, ktorý bol vystaval cisár Hadrian, podľa ním samým vypracovaného nákresu a ešte ozrutnejšie Colosseum.

Coliseo alebo Colosseum je najväčšia budova nielen Romy, ale azda, vyjmúc pyramíd, celého starého sveta, budova zaujímavá ako pre vzdelanca, tak pre nábožného kresťana a oduševneného umelca, a preto sa nazdávam, že slávnemu obecenstvu službu preukážem, keď bližšie o nej prehovorím.

Meno „Colosseum“ nedostala táto budova od vlastnej ozrutnosti, ale od Colossus Neronis, od obrovskej, 120 stôp vysokej, bronzovej sochy Nerona, ktorú Hadrianus dal prevliecť pred Amphitheatrum Flavii,[463] jej podnožie ešte doteraz tam stojí. — Tak prešlo meno giganta na budovu, stojacu pri ňom. V ôsmom storočí prichádza toto meno po prvý raz a vytislo zo života svojho predchodcu, Amphiteatrum Flavii. Teraz už Colosseum, pravda, nie je tým, čím bolo, totižto ôsmym divom sveta, lebo čo do veľkosti ho prevyšuje aj sám Svätopeterský chrám; titanský veľduch Michelangela tam na Colosseu vystaval ešte Pantheon!

Pre bojovný národ, ktorý ako rímsky sa zmohol na bojisku a vzrástol medzi ustavičným krviprelievaním, lepšie sa hodili krvavé hry Bellony[464] než umenie smutnej Melpomeny, ba aj samej veselej Thalie: závody záprahov a zápasy gladiátorov boli Rimanovi taká potreba ako chlieb vozdajší. „Duas tantum optant: panem et circenses,“[465] hovorí nakrátko, ale charakteristicky najslovutnejší dejepisec Romy. Hry zápasníkov (gladiátorov) ako i závody záprahov slávievali sa už v časoch cisárov na fóru, alebo v cirkuse. Ale čím skvelejšie budovy a čím nádhernejšie pomníky začali fórum obtáčať, tým sa stávalo nepríhodnejším pre takéto hry; v cirkuse však meta a spina, to jest hraničný múr a kôl, okolo ktorého závodník musel obrátiť kone, prekážali slobodnému vývinu boja a tieto príčiny viedli k vynájdeniu takzvaných amfiteátrov, to jest bojíšť lebo eliptických alebo celkom okrúhlych, naproti tomu staršie cirkusy práve nezodpovedajú tomu, čo naznačujú, kruhu, lebo to boli vlastne dlhé dráhy, zakončené polkruhom. Prvý amfiteáter vystaval podľa udania staršieho Plinia (XXXVII, 15, 117) Gaius Scribonius Curio, prívrženec Caesarov. Nezadlho nato sám Caesar tiež vystaval takéto okrúhle divadlo, ale, pravda, len z dreva (Dio Cassius XLIIII, 22).[466] Prvý amfiteáter z kameňa vystaval Statilius Taurus, avšak ako tie prvé dva, tak i tento zahynul pri onom zlopovestnom požiari za časov Nerona.

Titus Flavius Vespasianus, zaneprázdnený práve potlačením povstalých Židov v Sýrii, bol r. 69 po Kr. svojimi légiami vyhlásený za cisára. Aby si získal rímske obyvateľstvo, ktorého všetky vrstvy náruživo obľubovali gladiátorské hry, umienil si vystavať veľký amfiteáter. Miesto na to vybral medzi Coeliom a Esquilinom — vprostred mesta — tam, kde už Augustus také divadlo zamýšľal založiť (Sueton. Vita Vespas.) tam, kde stálo Neronovo jazero (Martialis de Spect. II, 5).[467]

Vo vyvedení sa pokračovalo i pod Titom, ktorý na robotu upotreboval najviac zajatých Židov. Židia teda vystavali pyramídy aj Colosseum. Titus ho i otvoril, a to sto dní trvajúcimi slávnosťami. Päťtisíc divých zverov a desaťtisíc zajatých zahynulo pri tejto slávnosti.

Colosseum je podoby eliptickej; periféria zovňajšej elipsy má 1641 stôp, dlhšia os 581 stôp, kratšia 481 stôp. Vnútorná elipsa, obtáčajúca arénu, počíta v obvode 748 stôp; jej dlhá os 281 stôp a kratšia 181 stôp. Celá budova pozostáva z tesaného kameňa, z takzvaného travertínu.

Zovňajší múr 193 stôp vysoký „ad cuius summitatem aegre visio humana conscendit“,[468] ako hovorí Ammianus Marcellinus[469] v latinčine nebárs cicerónskej — je pri zemi na 8 stôp široký, pozostáva zo štyroch vrstiev: totižto staviteľstva dórskeho, iónskeho, korintského a atického a je prelomený 80 oblúkmi. Vlastne by som mal povedať, že bol prelomený, lebo z tých osemdesiat oblúkov nepozostávalo na nás len 38; totižto juhozápadná a ako vysvitá z počtu zachovaných oblúkov väčšia čiastka vonkajšieho múru bola zrúcaná a okrem iných nepatrnejších budov z tejto látky, tak získanej ľahkým spôsobom, boli vystavané tri, skoro najväčšie rímske paláce rodín: Barberini (ba azda Barbarini), Borghese a Farnese. Z osemdesiatich oných brán, alebo oblúkov viedli štyri do arény a 76 k sedadlám. Aréna bola obtočená asi 30 stôp vysokým múrom, ktorý chránil divákov pred divou zverou. Medzi vonkajším a vnútorným múrom v amfiteatrálnom spôsobe boli pripravené miesta pre divákov. Cisárska rodina a senátori mali svoje vlastné lóže. Ako je to v našich terajších divadlách, tak to bolo i v starodávnom Ríme; sedadlá vznešenejšieho obyvateľstva boli vyčalúnené (tapecírované) mäkuškými vankúšmi, aby sa tí patriční páni mohli dívať bez ujmy na ich drahocennom zdraví na stá krvácajúcich obetí! O tom síce nemáme žiadnej zprávy, že by rímske dámy boli upotrebovali eau de Cologne,[470] ale na voňavých látkach ono už vtedy nechýbalo a aj v amfiteátri pomedzi jednotlivé rady sedísk boli pripravené kovové cievočky, z ktorých vytekala voňavá miškulancia šafranu a balzamu a lahodila orgánom čuchu.

Amphiteatrum Flavii, alebo Colosseum malo sedadiel pre 87.000 a na najhornejšej terase mohlo sa bez stisku zmestiť 20.000 ľudí, spolu teda bolo prístupné naraz 107.000 divákom, služobníctvo — manuales zvané — a gladiátorov sem nepočítajúc.

Predstavovali sa tu hry najviac gladiátorské, kde išlo o život a smrť; akže sa niektorému podarilo viac svojich druhov premôcť, to jest usmrtiť, bol na žiadosť oduševneného obecenstva prepustený z otroctva na slobodu. Z ďalekého východu a juhu boli do Ríma posielané dravé zvery, tigry, levy a i s týmito museli zápasiť zvlášť takí, ktorí boli odsúdení na smrť, neskôr najčastejšie kresťania, ba pre väčšie obveselenie mysle stávali sa niekedy aj extemporizácie;[471] cisári Domitianus, Commodus, Caracalla často rozkázali predhodiť vyhliadnutým a rozdráždeným tigrom alebo levom niektorých z obecenstva. Keď ešte väčšiu zábavu chceli obyvateľstvu prichystať, napustili arénu vodou a predstavili námornú bitku, pričom, pravda, tiež pár životov muselo v obeť padnúť, lebo ináč nestál celý „jux“ nič.

V stredoveku v mešťanských vojnách slúžilo Colosseum za pevnosť; neskoršie začali ho búrať a čo výdatný kameňolom vykorisťovať na nové budovy. Teraz tam stojí čo najozrutnejší pomník fyzickej sily, ale aj divej ukrutnosti v rumoch; sedadlá pospadovali, medzimúrie sa zosulo, len vonkajšie hradby odolali ešte tisícosemstoročným búrkam.

V aréne, na pôde zbrodenej krvou sto a sto martýrov viery kresťanskej, je vystavaná celá Kalvária, pozostávajúca zo 14, hovorím, zo štrnásť kaplniek. Každý piatok sem putuje a odbavuje tu svoje pobožnosti horlivé obecenstvo.

Pohľad na Colosseum je zvlášť veľkolepý pri mesiačiku, keď tento svoje strieborné svetlo rozleje po jeho tmavých hradbách. Cudzinci radi navštevovali v takýto čas tie romantické hradby, medzi ktorými sa ešte radšej ukrývali ešte romantickejší rytieri — prozaicky nazvaní banditmi — a milovník starožitností musel byť veľmi povďačný bohu, ak nezahynul, keď iné nič tam nezanechal, ako obsah svojich vačkov. — Teraz je to, pravda, ináč. Vo dne v noci tam stoja dvaja Francúzi na stráži, a beda tomu, koho tam polapia večer bez písomného dovolenia francúzskeho veliteľa. Tak, hľa, odnímajú chlieb mnohému podujímavému človekovi, akože by ich už potom nemali aj nenávidieť? Medzi Palatinom a južnejším Aventinom ležiace údolie zaujímal niekedy Circus Maximus,[472] ktorého dĺžku udávajú na 2400 stôp, šírku na 450 stôp; po založení Flaviovho amfiteátra ešte vždy sa vykonávali v tomto cirkuse závody v behu a v jazdení; za časov Tita mohlo sa tam zmestiť do 250.000 a pod Konštantínom Veľkým do 400.000 divákov. Už Romulus tu slávil oné hry, na ktoré bol pozval všetkých okolitých Latinov a Sabínov, ktorých dcéry potom kroz svojich druhov dal napadnúť a uchvátiť. Tu stala sa i oná podivná udalosť, zachovaná v legende, a často uvádzaná čo dôkaz toho, že cit vďačnosti je zaštepený i do srdca niektorých nerozumných tvorov. Totižto akýsi Androkles, rodom z Afriky, bol odsúdený na smrť, a to ad bestias;[473] ale vyhladnutý a rozdráždený lev, ktorému ho predvrhli, namiesto toho, žeby bol nešťastníka napadol a roztrhal, začal mu nohy lízať a rozličným spôsobom lichotiť: bol to ten istý lev, ktorému niekedy bol Androkles na púšti tŕň z krvácajúcej nohy vytiahol, a ktorý teraz svojho krajana a dobrodinca poznal. — Na mieste cirkusu križujú sa teraz štyri cesty a pretože je rozsiahle a opustené námestie prístupné veľkému obecenstvu, tu sa obyčajne zločinci odpravujú gilotínou. Rím má len jednu jedinkú dielňu, totižto na plyn, aj táto stojí nad niekdajším cirkusom.

Mons Aventinus je teraz jeden z najopustenejších; okrem mohutných substrukcií[474] a skromných pozostatkov starodávnych múrov nič ťa neupomina na jeho niekdajšiu veľavýznamnosť. Na samom vrchole stojí chatrný kostolík svätej Sabíny, ostatný kopec je vysadený viničom. Na južnej strane zazrel som ošarpanú chalupu, taký opravdivý „lebuj“,[475] s mnohosľubujúcim a hrdým nápisom:

Chi vuole bevere un bicchiere del bon vino
Venga al pie del monte Aventino.[476]

Vleziem teda dnu a už len propter curiositatem[477] rozkážem si fogliettu[478] toho vychváleného nektáru, ale juj — ešte ma teraz striasa. Keby nebol videl pred sebou uškľabenú tvár môjho Ganymeda, skoro by som sa bol nazdal, že som — v Skalici — hop pardon, nie v Skalici, ale v Krupine.

Na juhozápade od Aventina sú hradby nového Ríma prelomené veľkou bránou — Porta di San Paolo, vedúcou k bazilike sv. Pavla a do Ostie. Hneď za bránou vpravo padá v oči asi 20 siah vysoká pyramída s podobne dlhou bázou, zvonku celkom vykladaná bielučičkým paroským mramorom; je to pomník istého Gaia Cestia z časov Augusta. Na túto pyramídu opiera sa pekný cmiter pre akatolíkov, kým každý zámožnejší katolík, podľa starodávnej, ale v novších časoch zo zdravotných príčin odsúdenej obyčaje zaopatrí si miesto pod niektorým kostolom pre svoje tuzemské pozostatky.

Na dve strelenia od tohoto mauzólea vidno vrch zo samých črepov hlinených nádob — a preto Monte Testaccio nazvaný, o ktorom starorímski spisovatelia nerobia žiadnej zmienky. Podľa všeobecnej hypotézy má pochádzať len z III. storočia našej éry; je to náhodné alebo úmyselné nakopenie črepov. Niekto sa azda bude diviť, ako by mohol z toho povstať celý vrch na 160 stôp vysoký a do 4500 stôp počítajúci v obvode: u Rimanov sa však vo veľkej miere upotrebovali predmety z vypálenej hliny, z hliny boli ich amfory na víno, kade na olej, džbány na vodu, popolnice, čiže hrobkové urny a statucty domácich bohov. Keď sa teda cez storočia črepy vyvážali na to samé miesto, ľahko sa dá vysvetliť pôvod Monte Testaccia. Zo samého vrcholu, kde sa — ako i na všetkých iných starodávnych pomníkoch pohanskej Romy vypína odznak kresťanstva, kríž, na rumy siedmich kopcov sa poskytuje pohodlný pohľad.

Obráťmeže sa teraz na východ. Medzi Aventinom a Coeliom, medzi bránami — Porta Ostiensis (teraz S. Paolo) a Porta Capena (teraz S. Sebastiano) nájdeme obrovské zrúcaniny Caracallových kúpeľov (Thermae Caracallae). Kúpele náležia k pohodliu a príjemnostiam života, a že starí Rimania milovali toto pohodlie, toho dôkazom je veľký počet takýchto verejných kúpeľov. Edmund About,[479] dokonalý znalec pomerov staro- i novorímskych a jeden z výtečnejších archeológov, vo svojom topo- a etnografickom diele: Rome contemporaine[480] uvádza nasledujúce, z prameňov čerpané čísla: V šiestom storočí kresťanskej éry počítal Rím 380 veľkých ulíc, 46.603 domov, 17.097 palácov, 13.052 fontán, 31 divadiel, 11 amfiteátrov, 2091 žalárov (či potrebujeme väčší dôkaz nastalého úpadku?), 66 sôch zo slonovej kosti, 3785 sôch z bronzu, 82 sôch jazdeckých a 9025 kúpeľov, medzi ktorými jedno z prvých miest zaujímali termy Caracallove. Bola to štvorhranná budova, v obvode mala asi 4200 stôp, s priestrannými dvoranami, určenými pre rozličné hry a divadlá. Podľa mienky znalcov mohlo sa tam naraz kúpať 1600 osôb; v jednej okrúhlej sieni, ktorej pozostatky ešte sú zrejmé, bol zriadený parný kúpeľ — teraz nazývaný ruským kúpeľom. Teraz stoja už len základné múry a sklepenia nad menšími komnatami; dlážka ale je, ako bola, mozaika, to jest pozostávajúca z miliónov maličkých rôznofarebných kamienkov. V dejinách rezbárskeho umenia majú Caracallove kúpele nesmrteľné meno, lebo tu boli nájdené v XVI. storočí jednotlivé arcidiela sochárstva, tak: Herkules Farneský, Býk farneský, Venuša Kallipyge[481] (teraz všetky tri v Bourbonskom múzeu v Neapoli), driek (torzo) belvederský a na stá iných vzácnych sôch a mramorových i porfýrových vaní.

Mons Caelius,[482] predtým Querquetulanus, (cf. Varro[483] I, 1, 5, 46. Tac. Ann. 4, 65) dostal svoje meno od Caelia Vibennu za časov Tarquinia Prisca, osadivšieho sa tam s tlupami Etruskov. Od spustošenia kroz Roberta Guiscarda[484] nebol viac obydlený a okrem mena a nepatrných pozostatkov starodávneho chrámu Baccha, na ktorých je teraz vyzdvihnutý kostol S. Stefano Rotondo, nič ťa už neupomína na jeho predošlú slávu.

Naproti tomu collis Esquilinus, ako aj Viminalis a Quirinalis tvoria juhovýchodnú čiastku nového mesta, ale zato neposkytujú ani jedinú zvláštnosť zaujímavú pre archeológiu. Tam, kde sa niekedy rozprestierali záhrady Sallustia Pompeia, Lucullovcov, Maecenasa a iných, na Monte Pincio teraz sa križujú bohaté stromoradia verejnej a jedinkej rímskej promenády. — Z Monte Pincia zostúpime na Piazza del Popolo (Námestie topoľov); brána tiež tak zvaná nosila pred tým meno Porta Flaminia a tvorila najsevernejšiu čiastku mesta cézarov. Topoľové námestie je jedno z najväčších a najnádhernejších v celom Ríme. V prostriedku stojí 112 stôp vysoký obelisk z červeného granitu; na štyroch hranách jeho podnožia metajú štyri mohutné levy hrubé papršleky čistunkej a veľmi zdravej vody. Tento obelisk pochádza podľa obsahu do neho vtesaných hieroglyfov z XV. storočia pred Kr.; Augustus dal ho priviesť z Heliopolu[485] a postaviť v Circu Maximu, kde ležal roztrieskaný na viac kusov až do r. 1589, pokým ho veľký milovník starožitností, zvlášť egyptských, nedal kroz slovutného staviteľa Fontana zložiť a vyzdvihnúť na terajšom jeho mieste. Ak sa postavíme pri ňom tvárou na juhozápad, vidíme, že je strediskom, kde konvergujú[486] tri veľké ulice; naľavo Via del Babbuino, vedúca na Piazza della Spagna a na Quirinal; v prostriedku Corso, otvárajúce sa medzi dvoma chrámami, Santa Maria di monte Santo a Santa Maria dei Miracoli, vedúce vo smere od severovýchodu na juh a v úplne rovnej čiare až pod samé Kapitolium; vpravo Via di Ripetta, idúca až k bráne tohože mena. Pri Topoľovej bráne stojí malý síce, ale na umelecké predmety bohatý chrámik, Maria del Popolo, kde 8. septembra obyčajne sám pápež slúžieva sv. omšu.

Neďaleko od Porta di Ripetta nachádzajú sa malicherné pozostatky hrobky (mauzóleum) Octaviana Augusta. Z tejto celej nádhernej budovy vystavanej pre „gens Julia“[487] (Tac. Ann. I, 9: III, 4; XVI, 6) nezbýva nič iného okrem základných múrov a 13 chyžiek určených pre uschovanie popolníc. Jeho rozbúranie pripisuje sa tiež Robertovi Guiscardovi. Nad prachom svetobornej rodiny vyzdvihuje sa teraz nová budova, v ktorej sa divadlá predstavujú, jazdecké spoločnosti ukazujú svoje kúsky a rímski harlekýni predvádzajú svoje nepodarené vtipky! To je, hľa, vďačnosť potomkov.

Na niekoľko krokov odtiaľ stojí skromný kostolík sv. Hieronyma (San Girolamo degli Schiavoni) v spojení s ilýrskym ústavom. Za časov stredoveku prichádzalo totižto mnoho pútnikov zo slovanských krajín, zvlášť z Chorvátska a Dalmácie, ktorí pri hrobe prvého Spasiteľovho nástupníka, pri hrobe prvého rímskeho biskupa sv. Petra chceli vykonať vrúcnu svoju pobožnosť, želajúc sa podrobiť spolu aj všeobecnej spovedi: ale pretože sa častejšie prihodilo, že ťažko bolo nájsť v Ríme kňaza, ktorý by ich v ich materskej reči mohol vypočuť, z čoho potom povstávali pre rímske kňažstvo mnohé nepríjemnosti a rozličné rozpaky, preto starostlivý pápež Sixtus V., starostlivý o cirkevné záležitosti (Felice Peretti, nar. 1521, zomr. 1590), povolal juhoslovanských kňazov do Ríma, daroval im chrám, zvaný podľa mena sv. Hieronyma, i dom, z výnosu ktorého by mohli žiť. Toto je pôvod ilýrskeho ústavu v Ríme. Predstaveným tohoto konventu, teraz pozostávajúceho z deväť členov, je horlivý Slovan a Dalmatínec Crnčíć, osobne známy s niektorými z našich pohlavárov ešte od časov jeho štúdií vo Viedni. I tomuto mužovi som povďačný za ochotné priateľstvo, preukázané mi v mnohom prípade. Malou Slovanskou uličkou (Calle degli Schiavoni) vychádza sa na dlhú ale úzku a krivú Via Condotti, ťahajúcu sa od východu na severozápad, až po samý Tiber, až po Ponte San Angelo.

Teraz spojujú brehy Tibera štyri mosty, totižto: Ponte San Angelo, Ponte Sisto, Ponte dei Quattro Capi, a Ponte San Bartolomeo. Pre obyvateľstvo Romy by ony neboli postačovali — a za starých časov bolo tu sedem mostov, ale časté povodne ich všetky zobrali!

Ponte San Angelo je najsevernejší a zaujíma to isté miesto, na ktorom niekedy stál Pons Aelius. Jeho meno, San Angelo, pochodí od mramorových sôch, predstavujúcich archanjelov. Brehy vždy mútneho Tibera sú veľmi vysoké, ale nikde neregulované a pri jarných povodniach podmývajú vlny základy zadných stavísk, všade sa opierajúcich bezprostredne na rieku. — V novosvetských mestách tvoria brehy najnádhernejšie ulice, v Ríme však nevedia čo je to „quai“.[488] — V ložisku Tibera je doista ponorené mnoho vzácnych umeleckých pokladov; jeho regulovanie a čistenie mohlo by značne obohatiť zbierky a múzeá, ale rímska vláda sa nato sama nevie odhodlať, a keď to r. 1839 jedna anglická spoločnosť zamýšľala previesť na vlastné útraty, že jej vraj bolo dovolenie, nevedieť z akých príčin, odoprené. Tak píše aspoň už spomenutý About.

Hneď za Anjelským mostom, na pravom brehu Tibera, stojí v dejepise často spomínaný Anjelský hrad (Castello San Angelo), vystavaný na rumoch mauzólea cisára Aelia Hadriána. Hadrián, ako známo, bol náruživý milovník cestovania, pochodil celú ohromnú dŕžavu rímsku od Herkulových stĺpov až po Eufrat a od územia Škótov až po Numidiu; na zveľadenie dobrobytu svojich poddaných zakladal všade, kde toho videl potrebu, cesty, mosty, dal prerývať prieplavy (ef. Dio, Eutropius,[489] Aurelius Victor[490]) a na mnohých miestach on sám, pretože sa okrem iných umení i v staviteľstve vyznal, staval nové chrámy a ohromné budovy. Ale všetko, čo dovtedy bol videl a urobil, nádhernosťou a veľkoleposťou prevyšovať mal jeho vlastný pomník, pre ohromnosť a masívnosť nazvaný potom Moles Hadriani.[491]

Na mohutných základoch zo žulových balvanov pozdvihovala sa okrúhla budova na tri poschodia, tvoriaca tri umelecké chodby, podopierané mramorovými stĺpmi. Medzi stĺpmi boli zostavené mnohé znamenité sochy, z ktorých sa ešte niektoré až posiaľ zachovali, tak tancujúci Faunus (vo Florencii) a Faunus Barberini (teraz v Mníchove). Na samom vrchu stála obrovská podobizeň cára Hadriána; jej ozrutnou hlavou sa i teraz vatikánske múzeum honosí. Okrem Hadriánovej tu boli zložené i popolnice, Antoninov a ich nástupcov až po Septimia Severa.

Vo výbojných vojnách nášho hrdinského súkmeňovca Belizara[492] proti východným Gótom slúžila Moles Hadriani za pevnosť; vtedy bola väčšia čiastka stĺpov a sôch stroskotaná a upotrebená za obranné prostriedky. Čo vtedy ostalo neporúchané, bolo v ďalšom priebehu stredoveku s prepiatou horlivosťou použité na stavanie chrámov: nejeden stĺp Hadriánovho mauzólea zdobí teraz baziliky: Giovanni Laterano, Maria Maggiore, ba i samého sv. Petra. Pápež Alexander VI. dal koncom XV. storočia toto mauzóleum čo pevnosť opraviť a silnou i bezpečnou chodbou s blízkym pápežským vatikánskym palácom spojiť; chodba dobrú službu preukázala už r. 1527 Klementovi VII., vtedajšiemu pápežovi, vo Vatikáne obliehanému kroz vojvodu Karola Bourbona. Urban VIII.[493] dal doplniť opevnenie tejto citadely priekopami a násypmi a Benedikt XIV.[494] zavŕšil celok postavením na vrchol ozrutného bronzového anjela (a odtiaľ meno: Anjelský hrad). Strategickú významnosť má preto, lebo panuje nad hlavným mostom, chráni Vatikán a pretože je vstave za pár hodín polovicu Ríma obrátiť v rumy. Teraz sa tam rozvaľuje a povaľuje 5000 Francúzov, ktorí sa celé dni opekajú na hradbách a z okoloidúcich, zvlášť bieleho pohlavia (je to malý anachromizmus ale nie anachronizmus)[495] — všakové žarty si stroja.

Ďalej na severozápad počína sa vyzdvihovať pohorie, ktorého severnejšia čiastka nosí meno mons Vaticanus, západnejšia však mons Janiculus. — Vaticanus odvodzujú od vates a canere;[496] Ianiculum od Ianus. Starobylých pozostatkov tu žiadnych niet, ale tým väčšie sú pamätihodnosti novoveké. Na vatikánskom vŕšku stojí bazilika sv. Petra a hneď pri nej svetoznámy palác Vatikán. V tých dvoch menách taká zázračná moc leží, že by ony samé boli vstave urobiť Rím predmetom túžob. Okolo Vatikána ležiace mesto nazývajú Citta Leonina[497] alebo Borgo; je to najčistotnejšia čiastka Ríma a stojí v bezprostrednom spojení s Trasteverom[498] v užšom zmysle, to jest s mestom, vystavaným pri päte Janicula.

Z vrcholu Janicula poskytuje sa oku krásny pohľad na Rím, na mohutné sabinské a volské hory, na niekedy úrodnú, teraz však zanedbanú Campagnu, to jest okolie Ríma, posiate čiernymi rumami pomníkov verejných budov a vodovodov, na rovinu latinskú a na Tyrrhenské more. Čo tu oko zazrie, to tvorilo územie republiky do tých čias, pokým neprestalo nadprávie patricijov, pokým nepadla aristokratická ústava.

Spusťme sa z Ianicula do dolného mesta do vlastného Trastevere[499] — akoby z budínskeho hradu do vodného predmestia. — Keď sa slniečko chýli k žiadanému odpočinku, keď chladiaci vetrík od mora hore Tiberom počína povievať a zaháňať sparnosť dňa, trasteverské krásavice vychádzajú zo svojich skromných chyžiek a posadajú s ručnými prácami vo väčších i menších skupinách k srdečnému štebotu na preddom. Postavy sú napospol strednej, farby počernej, foriem viac oválnych než okrúhlych, pohybov živých; medzi mladšími možno nájsť i ozaj krásne tváre. Mladosť tu ale veľmi rýchlo vädne; vidieť ženy tridsaťročné a už šedivé nie je podivný úkaz; v štyridsiatom roku života sú o tretinu staršie než u nás. Trasteveranci držia sa za čírych potomkov starých Rimanov a mnoho si na tom zakladajú; mužské pohlavie, postavy tiež strednej, ale udatnej, údov svalovitých a obratných, rázu odhodlaného a pyšného podanie ono síce nevyvracia, náš pojem však o matrónach rímskych, to jest predpokladanie akejsi vznešenosti a majestatičnosti, lebo je bezzákladné, alebo terajšie Trasteveranky nie sú pravé dcéry oných. Po uliciach panuje vidiecka tichosť a pokoj, pretože sa sem voz alebo koč len veľmi zriedka zatára; cestovateľ môže tu i tu jeden lebo druhý rozhovor načúvať, lenže musí byť na to prichystaný, že jeho vlastnú osobu začnú niekedy trasteverské paničky obratnými jazýčkami omieľať, a zvlášť musí sa chrániť, aby sa do „zrkadla duše“ jednej alebo druhej takej počernej siňoríny nezahľadel, lebo trasteverskí šuhajci sú naširoko a naďaleko známi pre svoju prepiatu žiarlivosť.

Uprostred vĺn, valiacich sa okolo päty Kapitolia, vystupuje neveľký, teraz obydlený ostrov, ktorý v spojení stojí s Trasteverom kroz Svätobartolomejský most, s mestom ale na ľavom brehu Tibera ležiacim porúchaným mostom (Ponte Rotto). Tento ostrov je tak starý ako rímska republika. Livius nám oznamuje (lib. II, 5.) jeho pôvod nasledovne: Po vyhnaní Tarquiniovskej rodiny z Ríma jej statky podelil ľud medzi sebou (ut contacta regia praeda spem in perpetuum cum iis pacis amitteret).[500] Role Tarquiniovcov, ležiace medzi mestom a Tiberom, boli zasvätené Marsovi (odtiaľ meno Campus Martius), ale tohoročnú úrodu uvrhli do Tibera; voda bola v ten čas veľmi plytká, snopy teda zastali a tak utvorili prvý počiatok ostrova, v priebehu času a pričinením ľudským vždy viac a viac sa upevňujúceho, takže konečne mohol byť i obývaný. No fides apud auctorem.[501] — Chrám sv. Bartnlomea je spolovice pohanský, bol to azda chrám Aesculapa.[502] — Ponte Rotto (u Rimanov Pons Fabricius) bol niekedy murovaný, ale pôvodne strhli jednu polovicu, čo teraz doplnili brvnami, udržiavanými na drôtových povrazoch. Z tohoto mosta vidno na juhu dva, pre milovníka starožitností veľmi zaujímavé predmety, totižto dva porúchané stĺpy Pontis Sublicii, to jest toho mosta, na ktorom bol hrdinský Horatius[503] Cocles tak zmužile bránil priechod Etruskom (ef. Liv. II, 10), a vrchnú čiastku Cloacae Maximae,[504] obrovského to diela, vyvedeného ešte kroz Tarquinia Prisca. Bolo to podzemné sklepenie a to v primitívnom etruskom spôsobe, za účel majúce odvádzať vlhkosť rímskych údolí do Tibera. Výšku tejto klenby udávajú na 2 siahy, šírku na siahu; teraz však z celého nevidno už nič iného ako vrchnú čiastku sklepenia a otvor asi na dve stopy nad obyčajným stavom Tibera.

Keď prejdeme cez most vpravo, vidíme prehĺbené námestie „úst pravdy“ (Bocca della Verita), to samé, ktoré starí nazývali Velabrum a kde stálo Forum boarium.[505] Dva chrámiky dosť dobre zachované, totižto chrám Fortunae Virilis a Vestae, svedčia o pravom vkuse pohanských svätýň; tamten menujú teraz Santa Maria Aegyptia, tento Santa Maria del Sole. — Na konci námestia v oči nám padá ešte aj tretí a nad tieto väčší kostol Santa Maria in Cosmedin. Znalci starožitností hašteria sa o jeho prvotnom mene; jedni ho nazývajú chrámom Cereris[506] et Proserpinae, druhí chrámom Pudicitiae patriciae[507] a iní zase Matutae (ochrannej bohyne ženského pohlavia); na konci ľavého krídla chodby leží veličizná mramorová náličnica (maska), predstavujúca tvár báječnej Medúzy,[508] a historickej významnosti, lebo v pôverčivom stredoveku bola upotrebovaná pri takzvaných božích súdoch (ordalia). Tá domnienka panovala totižto o nej, že ak niekto do jej otvorených úst vloží ruku, že ho naskutku uhryzne, preto menovali ju Bocca della Verita. Akže i mala niekedy takúto divotvornú moc, čo by sa síce i iným spôsobom mohlo vysvetliť, stratila ju, lebo vôbec zanikli časy tých rozmanitých divov a zázrakov. Strčil som rameno do nej až po lakeť, pomyslel som si tú najväčšiu lož, čo mi len na um zišla, a nestalo sa mi nič, ani len za mačičný mak.

Pri samom moste vľavo stoja rumy budovy bizarného slohu, ktorú nazývajú domom slovutného republikána Cola Rienziho (vlastne Niccolo Gabrino di Rienzi), posledného to rímskeho tribúna, ba tradícia i to spomína, že otázočný dom patril kedysi i Crescenciovi, predchodcovi Rienziho. Numantius Crescentius zahorel túžbou obnoviť, keď aj nie svetoštát, aspoň republiku rímsku, prijal meno konzula a spravoval začas mesto, až ho cisár Oto III. prinútil k čestnej kapitulácii a proti danému slovu dal zavraždiť (998 po Kr.). Gabrino di Rienzi (1313 — 1354) nasledoval jeho šľapaje, ozbrojil ľud oproti šľachte, zneužíval však diktátorskú moc na utláčanie i svojej vlastnej stránky, pokým jeho životu nebol urobený násilný koniec.

Kto je útlejších čuvov, čie oko nemôže zniesť nečistotu, komu je odporný disharmonický škrek, čí nos nestrpí nič iného než vône, ten musí od Ponte Rotta v rovnej čiare, nakoľko je to možné, alebo viac napravo stúpať, lebo v ľavo padá… Ghetto! „Ghetto, nuž a čože je to vlastne to Ghetto?“ pýta sa azda mnohý z obecenstva.

Znáte to slovo „pária“, viete, že sa ním naznačuje najnižšia trieda obyvateľstva východoindického, trieda natoľko opovrhovaná, že jej pohľad a dych podľa všeobecnej domnienky pyšného brahmana znečisťuje a poškvrňuje. Aj Rím mal, aj má ešte svojich „pária“, totižto židov, ktorí majú svoje vlastné predmestie a toto nazýva sa — Ghettom.

Príbehy židovského národa tvoria zvláštny a podivný úkaz na poli dejepisnom a národopisnom. Stá rozličných národov vidíme zrazu na javisko sveta vystupovať a po dlhšom alebo kratšom dejstvovaní lebo vlastným previnením alebo pohromami neprajného osudu poznenáhla zanikať: ale ľud židovský, jeden z najstarších historicky známych národov, ktorému sa — čo do utrpenia a mnohonásobných nešťastí, aké ho zastihli — žiaden iný vyrovnať nemôže, neboli ešte vstave tisícročné veky zničiť; lebo on ešte trvá, žije a dejstvuje, keď aj nie čo národ konsolidovaný na ceste diplomatiky, ale vo svojej individuálnosti na burzách. — Jedno naše príslovie hovorí, že koho pánhoh miluje, toho navštevuje, a podľa tohoto príslovia musela byť láska božia k ľudu izraelskému zvlášť neobyčajná, lebo zvlášť smutné sú jeho dejiny. Každý iný národ bol by už desať ráz zanikol bez stopy, keby toľké búrky bol podstúpil, čo tento „vyvolený“ národ boží. Ale oni už v porobe a zajatí egyptskom, potom asýrskom, babylonskom dokázali, že ani tá najväčšia ťarcha nie je vstave ich zroniť z nôh, dokázali, že oni sú z inej látky než iné národy. V svetoštáte rímskom zanikli i posledné pozostatky ich politickej neodvislosti, a týmto sa začína druhá veľdoba utrpenia, osudov to ešte omnoho krutejších nad ony. Zaznanie, ba prenasledovanie toho, ktorý z nich pošiel a slobodné a neodvislé nadzemské kráľovstvo im hlásal, uvalilo poslednú ranu na ich hlavu; za veľkú vinu, veľká to pokuta! Avšak slová prorokov sa museli splniť. Stratili neodvislosť, voľnosť, stratili vlasť, ba zabudli už väčším dielom i svoju národnú reč, rozohnaní, rozptýlení do všetkých končín šíreho sveta, všade len potupe a opovrženiu vystavení, či nie je div, že neutonuli celkom? No mali oni a majú mohutnú kotvu, kotvu viery, jediné to ich spojivo. Na podnebie, na miestnosť nie sú viazaní žiadnu; nachádzame ich v horúcom a zároveň i v studenom pásme, na východe i na západe, na výšinách ako aj na rovinách, a toto mohli by sme pomenovať pantopickou vlastnosťou alebo „indoles ubiquitatis“.[509] Všade sú jednak podujímaví, pracovití a nedôverčiví, lebo v škole života mali príležitosť nadobudnúť si mnohonásobných trpkých skúseností. Teória kresťanskej lásky k blížnemu je najkrásnejšia náuka christianizmu, lež ako ona vyzerá v praxi, o tom svedčí smutné postavenie rímskych židov.

Prví synovia Izraela boli čo otroci vláčení do Romy a Gneius Pompeius Magnus,[510] ktorý prvý z Rimanov vstúpil do svätyne Jeruzalemského chrámu, bol urobil toho začiatok. Pod Tiberiom spomínajú sa židia v Ríme čo zmenkári, a to tak nesvedomití, že ich nezadlho pre úžerníctvo museli z mesta vypudiť. Avšak oni sa zase navrátili, a čo sa Roma stala aj sídlom kresťanstva, oni sa predsa tam osadili. V posledných storočiach stredoveku začína sa ich prenasledovanie. Najprv im bolo zakázané synagogy stavať, potom boli takrečeno vytvorení zo spoločnosti ľudskej, lebo s kresťanmi obcovať pod pokutou nesmeli; svedectvo žida proti kresťanovi nemalo platnosti, a konečne ich začali upotrebovať aj v karnevali na všeobecné obveselenie. Keď sa im vraj boli dali dobre najesť, potom že ich nútili ozávod behať a to v takomto poriadku: osly, potom židia a za nimi byvoly. — Do roku 1556 mohli ešte bývať po celom Ríme, ale od tohoto času bola im vykázaná za stále bydlisko nízka, nezdravá časť mesta pri Tiberi, ležiaca od Ponte dei Quattro Capi až po Piazza delle Lagrime, ktorá bola múrmi a stráženými bránami od ostatného mesta oddelená. O deviatej hodine večer boli brány zatvárané a beda tomu šmülovi, ktorý sa neustanovil na hodinu na svoju hospodu. Ak bola niekde v meste spáchaná krádež a keď nespal niektorý heršlik doma, ihneď bol on čo zlodej uväznený. Túto čiastku mesta zná teraz svet pod menom Ghetto, menom to odvodzovaným od slova „ghet“, to jest „oddelenie“. Domy ležiace v Ghette sú síce majetok kresťanských Rimanov, synovia Izraela majú ich však v dedičnom prenájme, lebo podľa zákona ešte dosiaľ trvajúceho žid si nesmie odkúpiť dom a domový pán mu nesmie vypovedať hospodu, akže obyvateľ poriadne platí; taktiež ani prenájomná cena nesmie byť zvýšená.

V takomto, všetkým zásadám humanity a slobodomyseľnosti sa protiviacom postavení zotrvávali židia až do XVIII. storočia, až ich následkom buly Innocenta XIII. (1721 — 1724) ešte trpkejší osud zastihol. Bolo im totižto zakázané všetko kupectvo, obchod a priemysel, vyjmúc obchod so starými látkami, handrami a hrdzavým železom. Netrvalo to síce dlho, lebo už Benedikt XIV. povolil im zase kupectvo i s novými látkami, lenže i to spomenúť tu bolo nádobno, lebo to, že pri všetkom unižovaní, zapovrhovaní, obmedzovaní a napriek všetkým kresťanským kázňam, ktoré museli pod veľkou peňažitou pokutou každý sviatok poslúchať, že napriek všetkému tomuto predsa ostali verní svojej starootcovskej viere, to poukazuje na istý ráz a musí i v tom najhorlivejšom kresťanovi vyvolať obdivovanie. Ani teraz ešte nie je síce stav rímskeho Izraela práve na závidenie, lebo hoci im je od roku 1846 zákonom dovolené osadiť sa i v druhých čiastkach mesta, starodávna predpojatosť proti tomuto opovrhnutému kmeňu predsa ešte vždy trvá, a oni sa najviac obmedzujú len na svoje Ghetto, a keby do toho vstúpil niektorý pán kardinál alebo iný prelát, v očiach veriacich kresťanov by bol považovaný za znečisteného; avšak to, čo ich najviac znižovalo — totižto tá ustavičná policajná dohliadka, ten večný stav obľahnutia a od ostatného obyvateľstva deliace ich múry — to všetko zakapalo na rozkaz dobrotivého terajšieho pápeža, Jeho Svätosti Pia IX. I teraz oni ešte Ghetto považujú za očistec a akže sa im podarí vyzískať si cestovný list, radi sa vysťahujú do svojho raja, do Livorna.

Ulice Ghetta sú napospol uzunké, krivé a v najvyššom stupni nečistotné, domy vysoké, nepravidelné a v bizarnom slohu stavané. Čo sa v dome spotrebovať nemôže, to sa hádže na preddom, kde sa potom všelijakými chemickými procesmi zlučuje a rozlučuje a nepriam aromatické vône vyviňuje. Dcéry sionské, staršie i mladé, sedia vo dne na prahu alebo na ulici medzi celými kopami rozličných handár, záplat, všakového starého krámu a s neúnavnou pilnosťou robia zo starých vecí nové. Handrami tu nazhromaždenými dal by sa poplátať a polepiť celý svet, že by vyzeral ako Hanswurst[511] v Prátri. Zvlášť v ulici „Fiumara“ sa vykonáva toto krajčírske antikvárstvo en gros;[512] chlapi po skliepkoch, ženy a dcéry na preddome pracujú neúnavne, tamtí akže dostanú kupca jazykom, tieto ihlou, detva sa medzitým so škrekom chlpčí po smetiach. Z týchto bledých, vyziabnutých postáv všade vyzerá len bieda a nedostatok a žiadna vnadná tvár neupomína okoloidúceho na krásu Ráchely, Esthery — alebo Judithy.

Ak sa chceme z Ghetta dostať na Corso, musíme sa obrátiť na severovýchod. Mnohými úzkymi a tmavými uličkami vyjdeme na západnú stranu Kapitolia a tam v poslednej uličke v oči nám padá jeden vysoký dom, ktorého spodnú čiastku tvoria čierne pozostatky náhrobníka akéhosi Gaia Publicia Bibula. Ešte dvadsať krokov a sme na Corse. Ako som už bol spomenul, toto je hlavná ulica Ríma a Kapitolia, vedúca až na Piazza del Popolo v rovnej, asi 25 minút dlhej čiare. Palác pri paláci, sklep pri sklepe, jeden nádhernejší než druhý, obkľučujú ho z oboch strán; nespočetné uličky, vedú vpravo i vľavo; asi vprostred dĺžky vpadá do Corsa skoro pod pravým uhlom Via Condotti. Šírka Corsa nezodpovedá jeho dĺžke, lebo najviac ak tri vozy a na postranných chodbách dve a dve osoby sa môžu zmestiť. Ak ideme od Kapitolia po Corse, vľavo nájdeme vedľa paláca stojaceho v úzadí dosť priestranné námestie, zvané „Venezia“. Tu sídli naše austrijské poslanstvo, podľa mena teraz pán barón Bach.[513] Tu som našiel jedného krajana, avšak nie toho blahej pamäti,[514] ale opravdivého krajana, menom Dámay, rodom z Prievidze. Druhé námestie, ktoré sa tiež zľava opiera na Corso, menujú Piazza della Colonna,[515] podľa vysokého stĺpa alebo pomníka vystavaného na uctenie Marca Aurelia Antonina. Tento pomník pozostáva z 28 jeden na druhý posadených mramorových balvanov a má vnútri schody so 190 stupkami. Zvonku je zôkol-vôkol ozdobený basreliéfmi, predstavujúcimi víťazstvo Marca Aurelia vydobyté nad Markomanmi.[516] Na vrchole stojí teraz socha svätého Pavla. Tento veličizný stĺp na rozkaz Sixta V. bol z rumov kroz Dominika Fontanu[517] pozdvihnutý. Na terajšom piedestale boli tiež na rozkaz Sixta V. vytesané nasledujúce nápisy:

M. Aurelius imp. Armeniis Parthis Germanisque bello maximo devictis triumphalem hanc columnam rebus gestis insignem imp. Antonino Pio[518] patri dedicavit.[519] Čo je však chybné, lebo nie Aurelius Antoninovi Piovi, ale Aureliovi senát postavil tento pomník.

Na druhom boku som čítal:

Sixtus V. P. M. columnam hanc cochlidem imp. Antonino dicatam misere laceram ruinosamque primae formae restituit A. MDLXXXIX.[520] A na tretej strane stojí tento nápis:

Sixtus V. P. M. columnam hanc ab omni impietate expurgatam S. Paolo apostolo senea eius statua inaurata in summo vertice posita dd.[521]

Uhol námestia della Colonna tvorí nádherný palác rodiny Bonaparte, o ktorý opretý som často s obľubou pozoroval čulý život na námestí a na korze. Rím, ako som už pripomenul, má len jedinkú jednu verejnú záhradu a promenádu, totižto Monte Pincio, ale prechádzky na tomto nie sú tak obľúbené ako po korze. Večer, keď sparnosť dňa zahnali zefyry prichádzajúce od mora, a zvlášť keď sa zjavila na oblohe luna, všetko, čo má svoj záprah alebo ekvipáž, vychádza na korzo, stá a stá kočiarov panských lieta po jeho tvrdej podlahe a tisíce ľudu valia sa po stranných chodbách; pavlače aristokratických domov zaplnia sa pekným svetom a tento celok poskytuje nadmieru príjemný pohľad. Keď som v spoločnosti niektorého z bratov Rusov raz, dva razy bol premeral cestu, ležiacu medzi Porta del Popolo a Campidoglio, zasadli sme si obyčajne pred kaviareň San Carlo ku čaši mokky a medzi všeobecný hluk skoro všetkých európskych rečí miešali sme i naše slovanské hlasy. Okolo desiatej, jedenástej hodiny večer začali sa pomaly aristokratické záprahy tratiť, peší milovníci prechádzky utiahli sa poznenáhla na pokoj a okolo strašnej hodiny duchov panovalo už obyčajne i na korze ticho, pretrhované len tu i tu rozhovorom opozdených tulákov a náruživých milovníkov zvláštnej talianskej národnej hry, zvanej „moro“. Táto hra sa deje nasledovne:

Dvaja si zastanú pod lampu niektorého domu alebo pred okná osvetleného sklepu, vystrčia ramená proti sebe a jeden z nich začne potom vyvolávať: due, sei, tre, sette, cinque[522] atď., pritom ukazuje vždy toľko prstov, aký počet menuje, a jeho protivník musí tiež v tom samom okamihu ten istý počet prstov ukázať; akže sa pomýli a viac alebo menej kolíkov vystrčí, prehral. Bez zvady a škriepky to, pravda, nejde skoro nikdy a často máva to ešte i hlučnejšie následky. — Ale to je hra len najnižších tried. Rimania majú okrem toho ešte jednu inú spoločenskú zábavu, pri ktorej sa zúčastňuje chudobný práve tak ako i bohatý, luza aj grandezza,[523] a túto náruživo obľúbenú národnú hru nazývajú „tombola“. Deje sa na spôsob lotérie.

Keď nastáva nejaká verejná slávnosť, a keď sa vyhlási, že bude s ňou spojená i tombola, človek môže byť istý, že keď bude prajná povetrnosť, že sa pri lom zúčastní 30.000 — 50.000 Rimanov a Rimaniek. Niekoľko dňami už pred určenou lehotou valia sa celé zástupy do lotérie, kde si za pár grajciarov kupujú ceduľky, zaplnené pätnástimi číslami. Tieto čísla sú tie najrozmanitejšie kombinácie od 1 — 90. Podľa príjmov z týchto ceduliek vystaví sa potom väčšia alebo menšia odmena pre toho, ktorému najprv vytiahnu všetkých pätnásť čísel. — V určený deň totižto zíde sa národ obyčajne v ináč súkromnej, ale často pre verejné zábavy odstúpenej záhrade Pamfili alebo Borghese a posadá si na sedadlá z pažite okolo arény vyrytej do zeme. Každý si nato vytiahne svoju ceduľku s týmito pätnásť číslami a kúsok olovka. Vprostred arény postavia urnu s deväťdesiat číslami, ktoré potom chlapec so zaviazanými očami v prítomnosti dvoch úradníkov ťahá. Každé ťahané číslo sa potom hlasne vyvoláva a každý, kto to číslo na svojej ceduľke má napísané, pretrie si ho olovkom, a kto najprv povytieral všetky svoje čísla, ten dostane výhru, alebo, akže bolo viac odmien vystavené, ten dostane hlavnú, a tí druhí postupne za ním. — Pretože sa to deje pod holým nebom, národ povoľuje slobodný tok svojim vášňam, po ťahaní každého jednotlivého čísla jeden sa smeje, druhý kľaje, ten o milosť prosí Madonnu, tamten jej vďaky vzdáva a robí ďalšie sľuby. Niektorý neborák má už štrnásť čísel pretretých, výhru teda drží už v hrsti, mali by ste potom vidieť výraz jeho tváre a jeho divé posunky, keď mu ju niekto predchytí! Keby vždy pritom nebolo vojsko, aj vraždy by sa doista postávali. — Ale keď hovorím o vojsku, rozumiem vždy Francúzov, lebo rímske voje, aspoň nakoľko som sa ja presvedčil, verejný hluk ešte ony samy napomáhajú.

Na jeden sviatok, bolo to 8. septembra, bol oznámil jeden chýrny francúzsky gymnastikus a akrobat veľké predstavenie, a to vo vile Borghese, po predstavení sľuboval tenže Francúz vystúpiť do výšky v balóne. I zbehlo sa vyše 20.000 ľudí. Predstavenie gymnastické a akrobatické sa mu vcelku vydarilo a obecenstvo zo všetkých vrstiev bolo pri jednotlivých umeleckých kusoch vo vytržení. Vstúpil potom do balóna, avšak ten nijak sa nechcel povzniesť nad výšku obyčajného smreka, a druhý i tretí pokus zostal tiež bez výsledku. Obecenstvo začalo sa najprv len smiať, pri druhom pokuse začali už jednotlivci hvízdať, ale po treťom sa strhol taký pekelný huk a krik, že som podobný ešte nikdy nepočul. Obzerám sa po vojsku početne tam tiež zastúpenom, akých asi prostriedkov sa chytí na utíšenie všeobecnej vzbury, ale aké bolo moje podivenie, keď som zazrel, že tí, čo najviac pískali a hulákali, boli sami synovia Marsa! Vo svojom očakávaní oklamaný a rozdráždený národ potrhal neborákovi Francúzovi celý jeho balón, a málo chybelo, že i jeho samého náležité nevymastili. Inconstans est favor vulgi.[524]

Ten istý večer bolo celé mesto osvetlené na česť Madonny. Najveľkolepejší pohľad poskytovala tisíc svetlami a početnými transparentmi ozdobená kupola chrámu sv. Petra; svetlo nebeských telies — vidiac, že je nepotrebné — ukrylo sa za čierne mrákavy, z ktorých sa nezadlho pustil hojný dáždik. Nachádzal som sa práve za Tiberom a pred dažďom hľadal som útulok v jednej krčme.

Krčmička chatrná, krčmár podozrivý človek a vínko len svätomartinská brečka alebo, ako ho tam nazývajú, „piccolo“.[525] Sviatok bol, v Ríme a v Radvani slávny, stoly, to sa rozumie, husto obsadené. Len pri jednom sedeli iba traja a štvrté miesto zaujal som ja. Podľa zovňajšku súdiac, moji susedia boli malí remeselníci, alebo ako je to v Trastevere zvyk nazývať — „artisti“, kde si každý umelec prikladá meno „professore“. Jeden z toho trojlistu, šuhaj udatnej postavy a otvorenej tváre, podľa mojej mienky kováčsky tovariš, vystúpil s tým návrhom, aby sa zahrali na „passatelu“. Napísali teda na tri ceduľky svoje poctivé mená, ceduľky poskrúcali a hodili do klobúka; nato zavolali krčmárovo malé dievčatko a kázali jednu z tých kartičiek vytiahnuť. Dievča siahne do klobúka a podá vytiahnutú ceduľku šuhajovi kováčovi, a ona obsahovala práve jeho meno, následkom čoho sa stal kráľom večere, čo i u starých Grékov a Rimanov už za drievnych časov pri hodoch bolo v obecnom úžitku — to jest on neplatil za víno nič, mohol nielen lôchať, koľko mu žalúdok zniesol, ale podľa jeho rozkazov museli sa i jeho druhovia riadiť. — A on aj rozumel svojmu remeslu a despoticky užíval svojich práv, lebo jednému zo svojich druhov, proti ktorému od dávnejších časov musel mať akúsi zášť, naskrze nechcel dovoliť ani pohára sa dotknúť, hoci tento musel znášať polovicu útrat. Sprvu to síce len za žart bral, ale neskoršie, keď ho začalo smädiť, začal sa hnevať a fúkať, ale nič naplat: pán symposiarchos[526] súkal ako dúha a len mu zuby vycieral. Medzitým dve sklenky vína sa minuli a ten smädný triumvir v tej nádeji, že mu šťastie bude priaznivejšie, sám teraz navrhol, aby ešte losovali. Avšak, ah fallacem spem,[527] i teraz zase kováč ostal kráľom vína! Komédia počala sa da capo[528] a tým sa zakončila, že dráždený mladík, zunujúc posmešky svojich druhov, s temnými vyhrážkami sa odstránil. — Bol som zvedavý, čo sa stane, dal som si naliať ešte jednu foglietku čingéru a la u Peterka[529] a zostal som do konca. Okolo dvanástej hodiny sa ale moji susedia z mokrej štvrti dobre potúžení pozdvihli a vytackali sa po biede von. Ochvíľu sa na ulici strhne krik a milý náš kováč ležal v svojej krvi, ťažko poranený bičakom svojho rozdráždeného druha.

S handžármi vôbec obratne vedia Rimania a zvlášť Trasteveranci zaobchodiť; ich škriepky a zvady sa obyčajne završujú krvavými bitkami. Roku 1850 — 1852 bolo v Ríme spáchaných 248 vrážd. — Príčina toho je sčiastky v prílišnej dobrotivosti vlády — teraz panujúceho pápeža Jeho Svätosti Pia IX., ktorý sa len veľmi zriedka dá pohnúť k potvrdeniu smrteľného výroku, a dielom zo štátnych ohľadov nijak sa ospravedlniť nemohúceho stredovekého zvyku takzvaného „ius asyli“,[530] ktoré požíva každý z početných chrámov, každý kláštor, budovy jednotlivých cudzích legácií, Francúzska akadémia krásnych umení a rieka Tiber.

Zo starého Ríma ešte mi nádobno spomenúť dve v meste ležiace a dobre zachované pamätihodnosti: totižto Trajánov pomník a Pantheon.

Colonna Traiani pozostáva z 23 balvanov kararského mramoru, ktoré sú sputnané bronzovými sponami. Výška celého stĺpu obnáša 132 stôp. Navrchu nachádza sa pavlač, z ktorej sa oku poskytuje pekná panoráma. Vychádza sa hore 182 do mramoru tesanými stupkami a osvetlenými 42 malými okienkami. Tento stĺp predstavuje z vonkajšej strany basreliéf v špirálnej podobe, triadvadsať ráz sa točiaci okolo stĺpa. Akýsi Angličan načítal vcelku 2500 postáv do dvoch stôp vysokých. Obrovská skupina znázorňuje výpravu a Trajánove vojnové skutky proti Dákom. Je to najväčší pomník historického slohu plastiky. Pozostatky veľkého cára Trajána boli zložené pod piedestálom a jeho socha z pozláteného bronzu krášlila vrchnú čiastku. Sixtus V. dal stĺp obnoviť, miesto Trajánovej sochy však postavil naň sochu sv. Petra, ktorá je do 12 stôp vysoká. Nápis piedestálu znie nasledovne:

Senatus, populasque. Romanus. Imp. caesari. Divi. Nervae. F. Nervae. Trajano. Aug. Germ. Ducis. Pont. Max. Trib. Pot. XVII. Imp. V. Cos. VI. P. P. Ad. declarandum, quantae. Altitudinis mons. et. locus. tantis. operibus. sit. egestus.[531]

Forum Traianum, zdobené týmto stĺpom, stojí na sever od Kapitolia.

Pantheon vprostred niekdajšieho Circa Maxima, teraz postavené na námestí della Rotonda medzi Corsom a námestím Navone, je ako slohom tak svojou zachovalosťou najznamenitejší pomník, ktorý nám zostal z Romy. Tento neveľký chrám všebožstva bol vystavaný 26 rokov pred našou érou, za časov cisára Augusta, od Marca Vipsania Agrippu, jeho zaťa a priateľa. Na čele i teraz ešte možno čítať M. AGRIPPA. L. F. COS. TERTIVM. FECIT.[532] Pod Titom a Trajánom bol Pantheon požiarom porúchaný, ale v treťom storočí bol obnovený. Pred vchodom stojí porticus,[533] spočívajúci na šestnástich stĺpoch. Už samé stĺpy sú predmetom obdivovania umelcov, lebo počítajú 14 stôp v objeme, 38 a pol stopy výšky bez podnožia a hlavice (capital), sú jeden každý z jedného jedinkého kusa východného granitu tesané a úplne neporúchané. Tento porticus bol krytý bronzom, z ktorého sú uliate štyri najskvelejšie stĺpy hlavného oltára v bazilike svätopeterskej. Brána donútra vedúca je tiež bronzová a antická. Pantheon je budova okrúhla, je to kupola, obnášajúca v diametre 132 stôp šírky a práve toľko stôp výšky. Pantheon slúžil za vzor všetkým architektom pri vyzdvihovaní všetkých väčších kupol; Pantheonu má čo ďakovať človečenstvo, že máme kupolu baziliky sv. Petra.

V Pantheone nebolo a niet žiadnych okien; svetlo nemá iného prístupu ako okrúhlym, vprostred kupoly ponechaným, 26 stôp v priemere počítajúcim otvorom, kam možno vystúpiť v úzadí pripravenými schodmi. Karol V., cisár rímsko-nemecký, kráľ španielsky a pán novoodhalených amerických krajín, dal sa vraj raz (1536) tiež vyviesť hore na kupolu Pantheonu. Jeden mladý rímsky šľachtic, ktorý ho bol sprevádzal, vyznal vraj potom svojmu otcovi, že bola vznikla v ňom myšlienka zrútiť cisára dolu a tak pomstiť na ňom ukrutenstvá, spáchané kroz vojská Karola na Taliansku (1527). „Synu môj,“ odpovedal na to patriotický starec, „to je taká vec, ktorá sa mala vykonať, o ktorej sa ale hovoriť nesmie.“ Vnútri chrámu je osem priehlbín symetricky vysekaných do stien; tam stáli za pohanských časov sochy najvýtečnejších bohov Romy, teraz tam stojí osem kresťanských oltárov. Vprostred mramorovej podlahy vidno ešte i teraz prehĺbenie, kde sa zhromažďovala voda, tekúca vrchným otvorom donútra. Kupola bola tiež ako portikus krytá bronzom, ktorý však pápežská vláda dala strhať, a z tohoto bronzu bolo uliate 80 diel na obranu Anjelského hradu.

Pantheon, najdokonalejší pomník rímskeho staviteľstva, uschováva v sebe smrteľné pozostatky najznamenitejšieho umelca novších časov: Raffaello je tam pochovaný v tretej kaplnke vľavo pod piedestálom sochy Madonny del Sasso.[534] Pri jeho boku leží sesternica kardinála Bibiena, jeho verenica, zanechavšia troma mesiacmi pred ním toto údolie plaču. Aj iní ešte umelci spočívajú v Pantheone, tak Balthazar Peruzzi, Giovanni d’Udine, Pierin del Vaga, Tadeo Zucchero, Annibale Caraccio.

Na hrobe Raffaella stojí nápis:

Ille hic est Raphael, timuit quo sospite vinci.
Rerum magna parens et moriente mori.[535]

Už predtým raz som bol niečo podotkol o veľkoleposti starých rímskych kúpeľov, za príklad toho bol som zvlášť uviedol termy Caracallove a prv než by som prešiel na opis novovekých rímskych pamätihodností, nemôžem pominúť mlčaním ešte termy Titove a Diokleciánove. — Tamtie musím pripomenúť, pretože v dejepise umenia a maliarstva ich meno sa často pripomína, tieto zas pre ich ohromnú veľkosť.

Z dejepisu vieme, že po onom zlopovestnom požiari, ktorý bol vraj Nero sám zapríčinil a ktorým dve tretiny mesta ľahli popolom, tento posledný cisár z domu Augustovho vystaval nádherný palác, siahajúci z vrchu Palatina až na Esquilin, známy len pod menom „Aurea domus“[536] Avšak nezadlho i východná čiastka tohoto paláca padla za korisť plameňom a cisár Titus na rumoch vyzdvihol svoje kúpele, v susedstve Colossea. — Jednotlivé komnaty Neronovho domu, ba azda ešte i budovy z času Maecenata,[537] ktorý mal svoje záhrady na Esquiline, boli však bez všetkej premeny privtelené ku kúpeľom Titovým. Nad týmito termami ležia teraz záhrady; ako ale zostúpiš s pochodňou v ruke pod zem, prechádzaš sa po izbách Nerona, Tita, a azda nad hrobom Cilnia Maecenata a Horatia, podľa podania Suetona[538] tu spolu pochovaných. Neronove izby sú napospol veľmi vysoké, a to — čo je pre dejepis umenia najdôležitejšie — ozdobené sú ešte dobre zachovanými freskami a arabeskami, na ktorých Raffaello študoval umenie starého maliarstva, a ktoré bol potom tak znamenite napodobnil vo vatikánskych stanzách a chodbách. Terajší umelci môžu omnoho pohodlnejšie staré fresky a arabesky študovať v Pompejach: za časov Raffaella nebolo ešte z Pompejí nič odhalené, a preto sú Titove termy pamätihodné, lebo poskytli Raffaellovi príležitosť na obnovenie jedného druhu maľby.

Termy Diokleciánove nachádzajú sa na vrchu Viminali a poskytovali vraj miesto pre 3.000 osôb.

V Ríme ešte máme zo starého veku vznešené pamiatky, totižto sochy vykopané na území rímskom, a tvoriace poklady jednotlivých rodín a pápežských galérií — o týchto prehovoríme pri jednotlivých zbierkach. Zo stredoveku pochádzajú všetky väčšie kresťanské chrámy, verejné a súkromné paláce jednotlivých aristokratických rodín; výtvory maliarstva a zbierky obrazov padajú už do novšej doby. Zo stredoveku datujú sa väčším dielom i šľachtické rodiny terajšieho Ríma. Mnohé síce už vymreli, tak rodiny Conli, Crescenzi, Giustiniani, Savelli, ale pri tom všetkom Rím sa ešte vždy môže honosiť početnou aristokraciou, lebo vraj má nie viac a nie menej ako 111 rozličných aristokratických domov. Pôvod týchto patricijov je veľmi rozdielny. Niektorí hľadajú svojich predkov u Tita Livia. Kniežatá z rodiny Massimo odvodzujú sa od onoho diktátora, známeho z časov Hannibalových, od Q. Fabia Maxima Cunctatora, a čo devízu nosia v erbe: Cunctando restituit.[539] Ešte ďalej siaha rodina Santa Croce, ktorej praotcom bol vraj dejepisne známy Valerius Publicola[540] (populi-cola, populi cultor)[541] a rodina Muti, ktorá grošom smrdí, pýši sa skutkami svojho praotca Mucia Scaevolu.[542] Ale čože je to proti nám, ktorí pochádzame zrovna od Adama?!

Druhá kategória rímskej šľachty má svoj pôvod v pápežstve. Jej názvy a dôchodky majú svoje žriedlo v nepotizme.[543] V priebehu XVII. storočia utvorili pápeži, Pavel V., Urban VIII., Innocent X., Alexander VII., Klement IX., Innocent XI., nové domy, rodiny totižto Borghese, Barberini, Pamphili, Chigi, Rospigliosi, Odescalchi, lebo osvojili si ten zvyk, svoje rodiny zošľachtiť.

Posledný druh aristokracie zahrnuje v sebe rodiny peňazomencov a bohatých bankárov, ako dom Torlonia, Ruspoli, Macchi, Graziloli, Ferrainoli, Calabríni atď.

Niektoré rodiny splynuli kroz manželstvá dovedna, a tak sa nachodia v Ríme: Doria-Pamphili, Borghese-Aldobrandini, Barberini-Colonna, Pallavicini-Rospigliosi, Boncompagni-Ludovisi, Boncompagni-Ludovisi-Ottoboni.

Najbohatší dom v Ríme je Torlonia, ktorého ročné dôchodky prestupujú milión frankov, potom nasleduje rodina Corsini s ročným dôchodkom 500.000 frankov, Borghese 450.000, Grazioli 350.000, Ludovisi 350.000, Doria 325.000 frankov.

Ja som, pravda, ani jednému nečítal jeho kasu, ale tak aspoň píše Edmund About (Rome contemporaine).

Terajší Rím je bez všetkej pochybnosti najbohatšie mesto na celom svete na umelecké poklady; akže už niekde inde, tak tu právom možno chrámy galériami nazvať. Neoceniteľných obrazov, pošlých zo štetca najslávnejších umelcov, všeobecne obdivovaných sôch je tu všade nakopené nespočetné množstvo. Každý bohatší aristokratický dom má svoje vlastné drahocenné zbierky; celý majetok nejednej vznešenej rodiny záleží len v obrazoch a sochách. Akú-takú zbieročku výtvorov krásnych umení mať patrí tu k bontónu.

Počet chrámov všelijakého druhu udáva sa obyčajne na 389. Väčších, takzvaných bazilík, aj svojou vnútornou ústrojnosťou od ostatných sa líšiacich, počíta sa 10, a spomedzi týchto zvláštneho spomenutia zasluhujú: bazilika sv. Petra, sv. Jána Lateránskeho, Mária Maggiore a sv. Pavla.

Nachádza sa tu ďalej 10 rozličných kolégií a kapitúl, 11 verejných knižníc, 16 galérií obrazov, totižto: Spada, Colonna, Chigi, Borghese, Barberini, Rospigliosi, Doria, Farnese, Farnesina, Corsini, Sciarra, S. Croce, Torlonia, San Luca, v Kapitoliu a vo Vatikáne; 7 galérií sôch: Vo Vatikáne, na Kapitoliu, a sv. Jána Lateránskeho, Albani, Borghese, Campana, Piombino; 84 palácov; 3 vodovody: Acqua Felice, Paola, Vergine; 36 fontán. Viac než 100 iných fontán ozdobuje jednotlivé paláce a domy. Egyptských, do 3000 rokov starých obeliskov má novosvetský Rím 12. V najbližšom okolí vypína sa 20 nádherných lelohrádkov, tak: Villa Albani, Pamfili, Torlonia, Ludovisi, Borghese, Mathei atď.

Ale hlavnou okrasou Ríma, pýchou nových vekov, chválou kresťanstva a zvlášť katolicizmu, perlou staviteľstva najdrahocennejšou je bazilika sv. Petra.

Najbližšie nároky na toto arcidielo architektúry má bez otázky katolíctvo, ktorého obradom je zasvätené; nakoľko je však táto bazilika par excellence výtvor ľudského génia, môže sa ňou honosiť celé človečenstvo. — Nie je to chrám jednostranný, výlučne len obradom jedného vierovyznania primeraný, ale je to svätyňa celého kresťanstva; ba bazilika sv. Petra mohla by bez všetkých, aspoň značnejších premien slúžiť za svätyňu i oheň zbožňujúcim Parsom zároveň tak, ako islamu, brahmanizmu, budhizmu a celému paganizmu.[544] Impozantný dojem veľkosti a smelosti tejto budovy musí mohutne účinkovať na mysle všetkých ľudí bez rozdielu na vierovyznanie, a jednako každého srdce musí pozdvihovať na nadzemskosť k nebesám, lebo v nej je zosobnená, v nej uskutočnená idea božstva.

Ak berieš do ohľadu samostatnosť a čistotu slohu, vidíš v bazilike sv. Petra budovu druhej triedy, ktorá však odvážnosťou poňatia, mohutnosťou celku, impozantnou veľkoleposťou je prvá celého sveta. Keď ti bolo raz priaznivým osudom popriate uzrieť baziliku sv. Petra, prvý dojem pocítený zostane ti na dlhé a dlhé časy do srdca zaštepený, ba až do konca života budeš onen okamih počítať medzi najveľkolepejšie svojho žitia.

Bazilika sv. Petra alebo nakrátko len Sv. Peter, má dlhý, predlhý dejepis, ktorý však pre nedostatok miesta len v krátkosti chcem vysloviť.

Na tom mieste, kde teraz stojí bazilika sv. Petra, totižto pod Vatikánskym vŕškom, boli niekedy záhrady a Neronov circus, kde premnoho kresťanov podstúpilo martýrsku smrť. I sám svätý Peter bol nablízku na monte Aureo odpravený a v akejsi jaskyni vo Vatikánskom vŕšku pochovaný. Na jeho hrobe dal pápež Anaklet vystavať kaplnku, na jej mieste vyzdvihol Konštantín V.[545] nádherný chrám na česť a chválu sv. Petra. Časom však tento chrám veľmi klesol; pápež Nikolaj V. ustanovil r. 1450 jeho obnovenie a rozšírenie. Nástupcovia Nikolaja však málo si dali záležať na započatom diele, až sa ho konečne zaujali Július II. a Lev X. s neobyčajnou horlivosťou. Vyzvali celé kresťanstvo, aby sa zúčastnilo na chráme sv. Petra, ktorý by mal ako bol Peter prvý medzi apoštolmi, tiež prvým byť medzi všetkými kresťanskými chrámami. Že stavanie baziliky sv. Petra prostredné i konečný podnet dalo k reformácii, to je všeobecne známe. Na Svätom Petre účinkovali najznamenitejší stavitelia XVI. a XVII. storočia, tak Bramante-Lazarri, Giulio da San Gallo, fra Gisc. de Verone, Raffaello di Urbino, Bald. Peruzzi, Antonio da San Gallo, Michelangelo Buonarotti, Giacotno Barozzi, Pirro Ligorio, Giacomo della Porta a iní. Každý z nich chcel niečo samostatného vyviesť, a preto obyčajne premieňal, preinačoval plány svojich predchodcov. Prvotný plán bol v latinskom kríži, ale tri razy bol od neskorších staviteľov adoptovaný kríž grécky a tri razy zase odvrhnutý, až konečne predsa zvíťazil latinský, zvlášť podľa návodu staviteľa Carla Maderna, ktorý budovu chrámu sv. Petra zavŕšil. Pod Alexandrom VII. (1657 — 1667) vystaval Bernin[546] chýrečný portikus,[547] ktorý v polkruhu obkľučuje celé námestie sv. Petra, a o sto rokov neskôr Carlo Marchionni na rozkaz Pia VI. pristaval ešte sakristiu, dovtedy chýbajúcu, a s tým bolo dielo zakončené. Budova sv. Petra stála podľa udávania hodnoverných spisovateľov dosiaľ 1000,000.000 — hovorím, tisíc miliónov frankov, a jej udržovanie stojí vraj každoročne 30.000 toliarov.

Bazilika sv. Petra tvorí v Ríme takrečeno samostatné mesto, mesto so svojím vlastným podnebím a so svojou vlastnou temperatúrou, niekedy skoro celkom opustené a niekedy zase preplnené tisícami cestovateľov alebo divákov, pritiahnutých náboženskými obradmi. Pri zvláštnych príležitostiach, pri jubileách a kanonizáciách vystupuje vraj počet pútnikov i na 400.000. — Sv. Peter má svoj vlastný vodovod a vlastnú fontánu, svoje vlastné a stále obyvateľstvo osadené na terasách. — Títo San Pietrini, remeselníci všetkých druhov, zaviazaní konať práce potrebné na udržovanie tak vzácnej budovy, tvoria zvláštnu korporáciu, majúcu svoje zákony a svoju políciu, a syn dedí i službu otcovu. Ba čo viac, táto bazilika má i svojich vlastných oslov, nosiacich zvláštnymi schodmi potrebné látky až po hlavnú kopulu, a tak myslím, že i medzi týmito panuje nepotizmus. Vôl vraj ostane volom, čo ho i do Viedne zavedieš, a že je osol i v Ríme a pri bazilike sv. Petra osol, to jest zlostný, o tom som sa sám osobne presvedčil. Hlboko dojatý velebou baziliky, s klobúkom v ruke a so srdcom preniknutým kráčam raz po hlavnej terase chrámu, a tu sa ti stretnem s takým konvencionálnym dlhoušiakom. Aby som nejak nezavadil o príslovie, že múdrejší ustupuje, vystúpil som sa ja, môj milý ušiak len obráti predku protivnú čiastku tela proti mne a keď rýchlo neodskočím, azda by mi aj nohu bol zlomil — na pamiatku.



[1] Konštantín Veľký (306 — 337) — rímsky cisár, z politických dôvodov podporoval kresťanstvo (r. 325 verejne ho vyhlásil za štátne náboženstvo). Svoje sídlo preniesol z Ríma do Byzantu, podľa neho nazvaného Konstantinopolu, čiže Carihradu.

[2] (lat.) Protivy vedľa seba postavené lepšie bijú do očí.

[3] Tam Sofia, tu Peter — hlavné chrámy Carihradu a Ríma

[4] Nejakého Lajka — Turzu, spoločníka predošlej autorovej cesty do Carihradu

[5] Milú rodinku kláštorskú — rozumej v Kláštore pod Znievom, v Turci. Išlo asi o spoločnosť tamojších slovenských buditeľov, lebo pokrvnú rodinu tam autor nemal.

[6] (lat.) Neznáma krajina.

[7] Piemontský kráľ — inak sardínsky, Viktor Emanuel II., ktorý vtedy okrem Benátska (rakúskeho) a zmenšeného pápežského štátu ovládal už celé Taliansko.

[8] (tal.) Hostinec Daniel (Danielov).

[9] (lat.) Akosi, ako-tak.

[10] (lat.) Ohliadku mesta.

[11] Piazza Lipsia (tal.) — Lipské námestie

[12] Piazzetta di Riccardo (tal.) — Malé Richardovo námestie

[13] Kniežaťa Leopolda — Leopolda V. (1177 — 1194). Richard ho urazil tým, že pri dobytí Ptolomaidy v Palestíne r. 1190 zhodil rakúsku zástavu z hradieb do priekopy.

[14] (gréc.) Krstiteľnica.

[15] Don Carlosa (1788 — 1855) — ktorý si nárokoval španielsky trón po bezdetnom bratovi Ferdinandovi VII. Ten však, keď sa mu narodila dcéra Izabela, zrušil dovtedajší zákon, ktorý vytváral ženské potomstvo z následníctva, a zanechal trón dcére. V roku 1833 — 1840 vyvrcholil spor vo vojne, ktorú Carlos prehral.

[16] (lat.) Bohu najlepšiemu, najmohutnejšiemu. Karol V., kráľ Španielska, v šťastí skromný, v nešťastí vytrvalý, pobožnosťou vynikajúci, zosnul roku 1855 a tu je pochovaný.

[17] Johann Joachim Winckelmann (1717 — 1768) — nemecký učenec v odbore histórie umenia. Zavraždil ho taliansky zákerník, aby ho olúpil o vzácne mince a iné drahocennosti.

[18] (lat.) Johannovi Winckelmannovi z domova Stendalu, najvýznačnejšiemu bádateľovi starožitností. Rukou zákerného cudzinca zabitý bol v tomto meste roku 1768.

[19] Josef Fouché (1763 — 1820) — najprv horlivý republikán, potom minister polície u Napoleona I. a začas aj u Ľudovíta XVIII.

[20] (tal.) Námorného majáka.

[21] Nemeckému spolku — v r. 1815 — 1866 bolo totiž Nemecko organizované ako spolok štátov, Deutscher Bund (Nemecký spolok)

[22] (lat.) Keď prídeš do Ríma, ži rímskym spôsobom.

[23] (tal.) Poludňajšiemu odpočinku.

[24] Slovenská gramatika od pána Viktorina — Jozefa (1822 — 1874), lenže nemecká (Grammatik der slowakischen Sprache). Vyšla r. 1860, 1862, 1865.

[25] Obličaj Phoebusa — Apolóna

[26] (franc.) Smotánka (osoby z vysokých kruhov spoločnosti).

[27] (franc.) Kancelárie.

[28] (lat.) Preto „lesík“, lebo „nesvieti“. (Slovná hra: lucus = lesík, luceo = svietiť.)

[29] Kaviareň Degli Specchi (tal.) — Zrkadlová kaviareň

[30] (lat.) Predohru, vstup (začiatok).

[31] Guturálne hlásky (lat.) — hrdelné

[32] Ad extrema (lat.) — do krajnosti

[33] Hoteli Stella d’Oro (tal.) — Zlatá hviezda

[34] (lat.) Tak zaniká svetská sláva.

[35] (lat.) Mimochodom povedané.

[36] (lat.) Pre tých, čo neskoro chodia, ostávajú kosti. (Kto neskoro chodí, sám sebe škodí.)

[37] Cez lagúny (z lat.) — prímorské nánosy

[38] Rakúskych stôp — starej dĺžkovej miery (0,31 m)

[39] (maď.) Na nosnej hrade (tráme).

[40] (lat.) Na získanie priazne.

[41] Ťahač mechov. (Zároveň slovná hra, lebo mechitaristi boli arménski mnísi so sídlom vo Viedni.)

[42] Ninus — legendárny zakladateľ asýrskej ríše

[43] Sesostris bol podľa gréckeho letopisca Herodota egyptským kráľom. Pripisujú sa mu činy dvoch egyptských kráľov zo 14. stor. pr. n. l.

[44] (franc.) Silné partie.

[45] (lat.) Vie sa… že keď Antenor s veľkým množstvom Enetov, ktorých pre vzburu vyhnali z Paflagonie, a ktorí hľadali vlasť a vodcu po strate kráľa Pylaemena pod Trójou, došiel do najzadnejšieho zálivu Jadranského mora a keď vypudili Enganov, bývajúcich medzi morom a Alpami, Eneti s Trójanmi podržali tieto kraje. Miesto, na ktorom najprv vystúpili, nazýva sa Trójou a celý národ sa volá Eneti (Veneti).

[46] Aen. I. 243 sq. — Aeneis, spev prvý, verš 243 a ďalšie

[47] Antenor — popredný Trójan, ktorý vždy chcel odvrátiť vojnu. Po dobytí Tróje odišiel do cudziny a napokon zakotvil v Itálii, kde založil Patavium, neskoršiu Padovu.

[48] (lat.) Antenor mohol preniknúť zo stredu Archivov do ilýrskych zálivov… Tu však založil mesto Pataviu ako svoje sídlo a dal meno Trójanom a svojmu národu, zavesiac na klin trójsku zbraň; teraz odpočíva v nerušenom pokoji.

[49] Alarich — vodca a potom kráľ germánskych Gótov v r. 395 — 410, dobyl nielen Patavium, ale aj Rím r. 410.

[50] Po vymretí Karolingovcov — franského kráľovského rodu, čo sa stalo v Nemecku r. 911 a vo Francúzsku r. 987. Nástupcovia Karola Veľkého si totiž ríšu rozdelili.

[51] Za časov bojov Hohenstaufovcov s Welfmi — Hohenstaufovci boli nemecká kniežacia rodina, príslušníci ktorej boli v r. 1138 — 1254 rímsko-nemeckými cisármi. Mali švábske vojvodstvo a ich náhly vzostup najviac sa dotkol inej nemeckej rodiny, Welfovcov, ktorá bola ukrátená územne aj na výsadách, takže sa s nimi už od 11. storočia smrteľne znepriatelila. Boje skončili sa víťazstvom Welfovcov a vyničením hohenstaufskej dynastie.

[52] Fridrich Barbarossa (Červenobradý, 1152 — 1190) — cisár rímsko-nemecký, najmocnejší panovník z rodu Hohenstaufovcov

[53] (tal.) Mešťanostovi, richtárovi.

[54] Fridrich II. (1194 — 1250) — vnuk Barbarossov, taktiež cisár, zároveň aj kráľ neapolský. Bojoval temer celý život s rôznymi nepriateľmi, najmä s pápežmi a ich pomocníkmi.

[55] Ezzelino III. da Romano (zomrel r. 1259) — spojenec Fridricha II., od r. 1215 ukrutne vládol vo Verone, Vicenze, Padove a Brescii. Padol v boji proti Guelfom (pápežskej strane).

[56] Františkovi II. (ako rakúsky cisár František I., 1792 — 1835) — ktorý mierom v Campo-Formio stratil v prospech Francúzska Nizozemsko a Lombardsko, ale dostal ako náhradu územie zrušenej Benátskej republiky.

[57] V požunskom pokoji — bratislavskom, r. 1805

[58] Talianskemu kráľovstvu — rozumej napoleonskému (bol to veľmi prechodný a krátkotrvajúci útvar)

[59] (franc.) Plastická vypuklina, vystupujúca skoro celkom z podkladu.

[60] (tal.) Námorného generála (admirála) Benátskej republiky.

[61] Paolo Veronese (vlastne Caliari, 1528 — 1588) — klasik dekorativizmu, jeden z najlepších talianskych maliarov benátskej školy

[62] Antonio Canova (1757 — 1822) — väčšou jednoduchosťou v kompozícii a dôkladnejšou známosťou prírody a antiky získal obdiv súčasníkov. Vytvoril množstvo významných sochárskych prác.

[63] Giotto di Bondone (vlastne Ambrogiotto, asi 1276 — 1336) — význačný taliansky maliar, zároveň aj sochár a staviteľ

[64] Danteho obrazov — totiž ilustrácií k Danteho textu (Peklo je prvá časť jeho Božskej komédie)

[65] Donatello — vlastne Donato di Betto Bardi (1383 — 1466), jeden z obnoviteľov sochárskeho umenia v stredovekom Taliansku, vytvoril významné reliéfy a sochy

[66] (lat.) Keby si, Trója, stála, zostala by si Priamovou hrdou (dosl. vysokou) pevnosťou.

[67] (z maď.) Pekného, driečneho (koňa).

[68] Insolventní dlžníci (z lat.) — platenia neschopní

[69] Náš matičný kníhkupec — Eugen Krčméry z Banskej Bystrice

[70] Torquato Tasso (1544 — 1595) — posledný slávny básnik talianskej renesancie. Jeho hlavným dielom je bohatiersky epos Oslobodený Jeruzalem.

[71] Lodovico Ariosto (1474 — 1533) — taliansky renesančný básnik, autor dobrodružného eposu Zúrivý Roland, prvého toho druhu v európskej literatúre

[72] Wallenstein — Albrecht z Valdštejna (1583 — 1634), popri švédskom kráľovi Gustávovi Adolfovi najvýznamnejší vojvodca v tridsaťročnej vojne, v ktorej sa veľmi obohatil. Bol v službách cisára, ale vyjednával i s jeho nepriateľmi, až ho napokon zavraždili.

[73] (lat.) Akademických občanov.

[74] (tal.) Zbohom, milá Padova!

[75] Johann Kaspar Lavater (1741 — 1801) — švajčiarsky mystik a fyziognomista, bádateľ súvislostí medzi výzorom tváre a povahou človeka

[76] (tal.) Uhor.

[77] (podľa poľ.) Talian, Maďar — dvaja bratia.

[78] (lat.) Kto, čo, kde, čím (dosl. pomocou čoho), prečo, ako, kedy? (Okolnosti, potrebné pri vyšetrovaní.)

[79] Galliam cispadanam (lat.) — Galliu pred Pádom (z tejto strany Pádu)

[80] Exarchát (gréc.) — Námestníctvo, totiž tá časť Itálie, ktorú (rozdelenú na niekoľko nesúvislých častí) ešte ovládali byzantskí, východorímski cisári

[81] Transapeninských Etruskov (z lat.) — zaapeninských, z tamtej strany Apenín. Etruskovia (o ich pôvode a reči sa nevie nič určitého) mali dávno pred založením Ríma mocný štát v Itálii (kvitol najmä v 9. a 8. stor. pr. n. l.). V porobe časom celkom zmizli v rímskom osadníctve.

[82] Rímske municípium (lat.) — podrobené mesto, ktoré požívalo úplné občianske právo a spravovalo sa slobodne volenými magistrátmi (úradmi)

[83] Justinianus I. — východorímsky cisár. Vynikol zozbieraním a jednotnou úpravou zákonov a množstvom nákladných stavieb. Povesť o jeho slovanskom pôvode bola, pravda, bezzákladná, ale vyhovovala romantickým predstavám autorových čias.

[84] Pipin Krátky (752 — 768) — kráľ Frankov, svoju ríšu rozšíril množstvom výbojných vojen

[85] Mikuláš III. (Ján Kajetán Ursinus, 1277 — 1280) — pápež

[86] Giovanni Visconti (1290 — 1354) — od r. 1342 arcibiskup v Miláne v r. 1349 — 1354 jeho vládca, signor. Bol milovníkom vied a umení.

[87] Tridentské koncílium (lat.) — cirkevný snem v r. 1545 — 1563

[88] Pierre Augereau (1757 — 1816) — francúzsky napoleonský maršal

[89] Transpádskej republiky (z lat.) — za Pádom. Bol to krátkodobý štát (1796 — 1797), ktorý utvoril gen. Bonaparte z rakúskej Lombardie. Vtelený bol potom do Cisalpínskej (Predalpskej) republiky, kam patrila ešte Modena a severná časť pápežských krajín.

[90] (franc.) Všeobecným hlasovaním (= plebiscitom).

[91] (franc., lat.) Heslo: Sloboda.

[92] Fontana Pubblica (tal.) — Obecný vodomet. Verejný prameň.

[93] (tal.) Zbojníkov.

[94] (gréc.) Osmohran.

[95] (gréc.) Prorokov.

[96] Sibyly (gréc.) — staroveké prorokyne alebo veštkyne

[97] Jacopo delia Quercia (asi 1371 — 1438) — taliansky sochár a staviteľ. Najvýznamnejší majster tzv. sienskej školy.

[98] Laurenzio Costa (1460 — 1535) — dvorný maliar u Gonzagov v Bologni

[99] Francesco Brizio (1571 — 1623) — maliar a rytec. Umrel v chudobe.

[100] (tal.) Aký je pohľad na vežu Garisendu pod nachýlením, keď ide oblak nad ňou tak, že sa proti nemu kloní; taký bol na Antea[100] mne, ktorý som pozor dával, aby som ho videl skláňať sa, a bola chvíľa, že by som bol chcel ísť inou cestou.

[100100] Anteus (Antaios) — bájoslovný syn Poseidona a Gaiy (Zeme), obor v Lýbii. Nad každým zvíťazil, lebo mu matka Zem dodávala silu, takže ho Herakles mohol zavraždiť iba vo vzduchu.

[102] Klement XIII. (Carlo della Torre di Rezzonico) — pápež v rokoch 1758 — 1769, rodom Benátčan, autor mylne píše, že bol z Bologne

[103] Francesco Albani (Albano, 1578 — 1660) — významný maliar bolognskej školy

[104] Annibale Carracci (1560 — 1609) — najvýznamnejší maliar z členov tejto rodiny. Pochovali ho vedia Rafaela v Pantheone v Ríme.

[105] Guido Reni (1573 — 1642) — slávny maliar a rytec, neobyčajne schopný umelec, ale aj veľký hráč a karbaník, takže vyšiel na mizinu

[106] Domenico Zampieri — známy ako Domenichino (1581 — 1641), dosiahol najvyšší stupeň v maľbách na omietke, najmä v kostolných obrazoch a výjavoch z histórie

[107] Rafael Sanzio (1483 — 1520) — slávny taliansky maliar a staviteľ. Pápež Július II. ho pozval do Ríma, kde vytvoril mnohé diela, ktoré sú trvalou okrasou „večného mesta“.

[108] Leonardo da Vinci (1452 — 1519) — taliansky maliar, sochár a staviteľ, anatóm, fyzik a mechanik. Veľká postava talianskej renesancie.

[109] Theodosius II. (408 — 450) — východorímsky cisár. Jeho bratanec Valentinian III. (423 — 465) bol ešte slabší panovník.

[110] Na ronkalskom sneme — na rovine pri dedine Roncaglia (východne od Piacenzy) bol r. 1154 (nie 1158) snem, na ktorom Fridrich I. Barbarossa vypočul žaloby talianskych miest proti Milánčanom.

[111] (lat.) Bologna učí.

[112] Irnerius (Werner) — nemecký právnik, učil od r. 1128 rímskemu právu v Bologni. Bol prvým glosátorom (učiteľom, ktorý vysvetľoval justiniánske právo; glosátori boli od sklonku 11. do polovice 13. storočia).

[113] Bulgarus, Martinus Gossia, Jacobus, Ugo da Corte boli tiež glosátori a tzv. štyria doctores polovice 12. storočia.

[114] Francesco Gratianus (asi koncom 11. stor. — 1150) — mních a neskoršie biskup, prednášal cirkevné právo na univerzite v Bologni

[115] Francesco Accorso (Accursius, 1151 — 1229) — profesor rímskeho práva v Bologni, autor veľkej zbierky najvýznamnejších rozhodnutí z diel autorov, ktorí boli pred ním činní v tom odbore.

[116] Marcello Malpighi (1628 — 1694) — anatóm, fyziológ a fyzik taliansky

[117] Giovanni Domenico Cassini (1625 — 1712) — významný hvezdár

[118] Gasparo Giuseppe Mezzofanti (1774 — 1849) — od r. 1838 kardinál, človek nevšedného nadania, ovládal množstvo jazykov, medzi nimi aj češtinu

[119] Ármin Vámbéry (pôv. Weinberger, 1832 — 1913) — maďarský orientalista, ovládal viac východných jazykov. Dokazoval na jazykovom základe príbuznosť Maďarov s Turkami.

[120] (tal.) Doktorka.

[121] Laura Bassi (1711 — 1778) už ako jedenadvadsaťročná obhájila filozofickú tézu v latinskom jazyku. Neskôr sa úspešne zaoberala fyzikou, algebrou a geometriou. Mala aj obsiahle jazykové vedomosti.

[122] Clotilda Tambroni (1758 — 1817) po zrušení katedry gréčtiny utiahla sa do súkromia. Skladala pekné grécke básne.

[123] Lucius Sergius Catilina (asi 107 — 62 pr. n. l.) — zhýralý Riman, keď sa nemohol stať konzulom (mal plány potom zo správy provincie získať prostriedky na zaplatenie dlhov a ďalší zhýralý život), zbieral prívržencov zo sebe podobných ľudí, s ktorými chcel urobiť štátny prevrat v Ríme.

[124] (lat.) Keď Katilína videl svoje vojská rozprášené, a že zostal osamotený s niekoľkými ľuďmi, uvedomiac si svojho rodu a svoju bývalú dôstojnosť, vbehol do najhustejšieho davu nepriateľov a tam ho v boji prebodli.

[125] Gaius Sallustius Crispus (86 — 35 pr. n. l.) — rímsky politik a významný historik. Spracoval dejiny Catilinovho sprisahania.

[126] Gaius Sallustius Crispus (86 — 35 pr. n. l.) — rímsky politik a významný historik. Spracoval dejiny Catilinovho sprisahania.

[127] (lat.) (Bol by) zomrel najkrajšou smrťou, keby bol tak padol za vlasť.

[128] Salicem babylonicam (lat.) — smútočnú vŕbu

[129] Matilda (1046 — 1115) — markgrófka toskánska, mala rozsiahle územia v Lotrinsku a v Taliansku. Zomrela bezdetná a po jej smrti Toskána pripadla pápežovi.

[130] Manfréd (1231 — 1266) — po smrti brala Konráda IV. spravoval pre synovca Konradina Neapolsko a získal aj celé Toskánsko. Pápež však obnovil kliatbu nad jeho krajinami a dal ich do léna Karolovi z Anjou, proti ktorému Manfréd prehral bitku (1266) a v nej stratil aj život. Hrdina Byronovej básne toho istého mena.

[131] Karol z Anjou (1220 — 1284) — ako syn francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII. stal sa kráľom Neapolska, no prišiel o Sicíliu, ktorá sa odtrhla a pripojila k Aragónsku (časť stredovekého Španielska).

[132] (tal.) Spravodlivé zákony.

[133] Gonfaloniere (tal.) — dosl. zástavnik, v stredovekých talianskych republikách vladár, volený na určitý čas spomedzi šľachty

[134] Bonifác VIII. — pápež v r. 1292 — 1303, viedol spor s francúzskym kráľom Filipom Pekným (1285 — 1315)

[135] (lat.) Rozhodcu.

[136] Valter z Brienne — syn aténskeho vojvodu, bol už r. 1326 námestníkom vo Florencii, kde potom tak zle hospodáril roku 1342 — 43. Padol vo Francúzsku v bitke pri Poitiers roku 1356.

[137] Cosimo de Medici (1389 — 1464) — Otec vlasti (Padre della patria) alebo Starý. Nastúpil vládu po otcovi Giovannim r. 1429 a vládol neobmedzene až do smrti.

[138] (tal.) Otec vlasti.

[139] Thukydides (472 — asi 396 pr. n. l.) — Aténčan, pôvodca kritickej metódy v dejepise, autor dôležitého a dôkladného diela o peloponézskej vojne

[140] Múzy opustili Helikon — Múzy boli u starých Grékov najprv bohyne spevu, neskôr (bolo ich deväť) ochrankyne vied a umenia (pre každý odbor jedna). Helikon, vysoké pohorie v Grécku, pokladalo sa za sídlo Múz.

[141] Dante Alighieri (vlastne Durante, 1265 — 1321) — slávny taliansky básnik, autor svetového významu. Napísal veľkolepé epické dielo La divina commedia (Božská komédia) v sto spevoch a troch častiach (Peklo, Očistec, Raj).

[142] Francesco Petrarca (1304 — 1374) — učenec a štátnik, no najvýznamnejší je ako prvý taliansky lyrický básnik

[143] Manuel Chrysoloras — vyučoval gréčtinu po talianskych mestách a bol činný pri chystanom spojení pravoslávnej cirkvi s katolíckou (zomrel zač. 15. stor.)

[144] Theodor Gazis (Gaza, asi 1400 — 1478) — byzantský filológ, požíval veľkú vážnosť v Taliansku

[145] Ján Bessarion (1395 — 1472) — kardinál a učenec, bezúspešne sa usiloval o vyslobodenie svojej byzantskej vlasti spod tureckej moci

[146] Ján Argyropulos (asi 1416 — 1446) — rozširovateľ gréckej literatúry na západe, vyučoval v Padove, Florencii a Ríme

[147] Demetrius Chalkokondylas (1424 — 1511) — grécky gramatik a učiteľ gréčtiny v Taliansku. Prvý vydal tlačou Homéra.

[148] Ondrej Ján Laskaris (ok. 1445 — 1535) — grécky filológ, mal veľké zásluhy o štúdium gréckeho jazyka a jeho klasikov v Európe

[149] Konštantín Laskaris — grécky učenec (zomrel r. 1493)

[150] Angelo Poliziano de Ambroginis (1454 — 1494) — významný taliansky humanista a renesančný učenec

[151] Ermolao Barbaro (1454 — 1493) — Benátčan, horlivo sa zaoberal štúdiom Aristotela a Plinia

[152] Lorenzo Valla (1406 — 1457) — znalec klasických rečí a učiteľ rečníctva, odhalil historické falzum o tzv. obdarovaní pápežskej stolice cisárom Konštantínom

[153] Giovanni Pico della Mirandola (1463 — 1494) — taliansky filozof a teológ, bezúspešne sa usiloval zmieriť náboženstvo s filozofiou a Platónovu filozofiu s Aristotelovou

[154] Do Galie… Ugrie (z lat.) — Francúzska, Uhorska

[155] Masaccio — vlastne Tommaso Guidi, bol jedným z hlavných zakladateľov novšieho umenia

[156] Baldassare Peruzzi (1480 — 1536) — maľoval najmä dekoračné obrazy a výjavy z histórie. Bol zároveň úspešným staviteľom.

[157] Zeuxis — slávny grécky maliar v 3. stor. pr. n. l. Urobil pokrok v maľovaní správnym používaním a rozdeľovaním svetla a tône.

[158] Apelles (nar. ok. — 360 pr. n. l.) — najslávnejší staroveký maliar. Alexander Veľký sa vraj dal odmaľovať iba jemu.

[159] Parky boli tri bohyne osudu podľa rímskych a starogréckych predstáv (grécky sa volali Moira).

[160] Garofalo, vl. menom Tisio Benvenuto (1481 — 1559) — jeho maľby vynikli zvláštnym pôvabom a skvelou farbivosťou

[161] Francesco Vanni (asi 1565 — 1610) a Federigo Baroccio (nar. 1528) neboli priamymi Rafaelovými žiakmi. Vanni kreslil usilovne podľa Rafaela a iných starých majstrov a Baroccio patril k porafaelovskej maliarskej škole.

[162] Giorgione, Giorgio Barbarelli (asi 1477 — 1511) — Tizianov spolužiak u Belliniho, význačný maliar, vynikol najmä ako portrétista

[163] Tintoretto, vl. menom Jacopo Robusti (1512 — 1594) — patril medzi najvýznamnejších maliarov benátskej školy

[164] Antonio Allegri da Correggio (1494 — 1534) — za svojho krátkeho života namaľoval veľa cenných obrazov

[165] Ludovico Sforza, Moro (1451 — 1508) — v Miláne panoval v r. 1494 — 1500, podporoval vedy a umenie

[166] Guercino da Cento (tal., Škuľavý z Centy) — vlastne Giovanni Francesco Barbieri (1590 — 1666), namaľoval množstvo dobrých olejových obrazov i obrazov na omietke

[167] Salvatore Rosa (1615 — 1673) — taliansky maliar, rytec, básnik a hudobník. Vynikol ako maliar množstvom aj kvalitou diel.

[168] (lat.) Napodobňovatelia prírody.

[169] Michel Angelo da Caravaggio — vlastne Amerighi (Merighi, 1569 až 1609), dobrý majster, ale v naturalizme trochu preháňal

[170] Michelangelo Buonarotti (1474 — 1563) — slávny taliansky maliar, staviteľ a sochár. Sám sa najradšej pokladal za sochára. Patril medzi najgeniálnejších umelcov.

[171] Benvenuto Cellini (1500 — 1571) — zlatník, sochár a zlievač kovu. Vyhotovil viacero krásnych prác.

[172] Karol z Bourbonu (1489 — 1527) vládol v kráľovstve Navarskom pod zvrchovanosťou francúzskeho kráľa

[173] František I. (1515 — 1547) — kráľ francúzsky. Veľký odporca Habsburgovcov (cisára Karola V.), inak podporovateľ umenia a vedy.

[174] Michelozzo Michelozzi (nar. zač. 15. stor., zomrel šesťdesiatosemročný) — taliansky staviteľ, sochár a kovolejár

[175] Benedetto da Majano (asi 1442 — 1498) — sochár a staviteľ. Vynikol ako rezbár a ešte viac ako staviteľ paláca Strozzi vo Florencii.

[176] Simone Cronaca (1453 — 1508) — staviteľ, jeden z najznamenitejších staviteľov prvého renesančného obdobia v Taliansku

[177] Bernardo Rosselini, vlastne Gamberelli (1409 — 1490) — rezbár a hlavne vynikajúci staviteľ, ktorý realizoval množstvo stavieb

[178] Agostino di Duccio (1418 — 1498) — sochár a staviteľ

[179] Baccio Pintelli — staviteľ, pôvodom z Florencie, účinkoval v r. 1471 — 1491. Postavil viacero kostolov, najmä povestnú Sixtínsku kaplnku v Ríme.

[180] Leo Battista Alberti (1404 — 1472) — staviteľ a spisovateľ, význačný predstaviteľ talianskej renesancie

[181] Antonio Giamberti da San Gallo (zomrel r. 1534) — staviteľ a rezbár, pomáhal bratovi Giulianovi pri mnohých závažných stavbách

[182] Pirro Ligorio (zomrel r. 1580) — staviteľ, sochár a maliar, ba aj inžinier a archeológ

[183] Lorenzo I. Medici (Vznešený, 1448 — 1492) — začal vládnuť spolu s bratom Giulianom r. 1469

[184] (tal.) Náčelníci krajiny.

[185] (tal.) Veľkolepý Lorenzo.

[186] Sixtus IV. (Francesco d’Albescola della Rovere, 1414 — 1484) — bol pápežom od r. 1471

[187] Pietro II. Medici (1471 — 1503) nastúpil vládu r. 1492 a už o dva roky ho vyhnali z Florencie. Zahynul pri stroskotaní lode.

[188] Karol VIII. (1483 — 1497) dobyl bez ťažkostí Neapolské kráľovstvo, ale ho zasa stratil

[189] (lat.) Pohanstva.

[190] Alexander VI. (Španiel Roderigo Borgia, 1431 — 1503) — pápež od r. 1492

[191] Giuliano II. Medici (1478 — 1516) — vyhnaný s bratom Pietrom II., vrátil sa do Florencie až r. 1512, vládol však len rok. Odovzdal totiž vládu Lorenzovi II. (1492 — 1519), synovi brata Pietra II.

[192] Ippolit de Medici (1511 — 1535) — nemanželský syn Giuliana II. Bol už ako osemnásťročný chlapec kardinálom a o vládu sa uchádzal s bratancom Alexandrom (1510 — 1537).

[193] Medicijská rodina… vymrela Jánom Gastonom (1670 — 1737), ktorý mal už názov veľkého vojvodu toskánskeho. Bol potomok Lorenza, brata Cosima I. Starého.

[194] Karol VI. (1711 — 1740) — posledný mužský potomok habsburskej dynastie, viedol viacero nešťastných vojen. Taká bola aj vojna s Francúzskom, ukončená viedenským mierom r. 1735. (Zechenter uvádza chybne r. 1738).

[195] Stanislav Leszczyński (1677 — 1767) bol prechodne kráľom poľským (1704 — 1709) miesto Augusta II., ktorého švédsky kráľ Karol XII. vyhnal z Poľska. Po páde Karola Leszczyńského v Poľsku zosadili.

[196] Sestre Elise (1777 — 1820) — vydatej za Korzičana Felice Pasquale Bacciochiho. Po Napoleonovom páde prestala panovať aj jeho sestra v Toskánsku.

[197] Ferdinand III. (1769 — 1824) — panoval v Toskánsku od r. 1790. Podporoval obchod a priemysel.

[198] Leopold II. (1797 — 1870) — syn Ferdinanda III., v Toskánsku panoval v r. 1824 — 1859

[199] Po bitke pri Novare — meste v Savojsku, kde Rakúšania pod Radeckým 23. marca 1849 porazili sardínsku armádu

[200] Kroz suffrage universel (franc.) — všeobecné hlasovanie, čiže plebiscit

[201] (tal.) Krásna.

[202] Štyrmi mostmi (názvy v preklade) — Most troch Grácií, Starý most, Trojičný most, Most pri Carrji

[203] Piazza della Independenza (tal.) — Námestie nezávislosti

[204] Piazza della Signoria (del Granduca) — Vládne námestie (Veľkého vojvodu)

[205] Palazzo degli Uffizi — Palác úradov

[206] Palazzo del Popolo (Palazzo Vecchio) — Palác ľudu (Starý palác)

[207] Loggia dei Lanzi — Stĺpová chodba kopijníkov (na jednej strane bola otvorená)

[208] Giambologna — Giovanni da Bologna (1524 — 1608) — sochár flámskeho pôvodu, Michelangelov žiak. Mal hodne vydarených prác, medzi nimi aj spomínanú jazdeckú sochu Cosima I. de Medici.

[209] Tritonov — podľa antického bájoslovia morských božstiev, sprevádzajúcich iných bohov (obrovskej postavy, spola ľudia a spola ryby)

[210] Perseus — rozprávkový grécky hrdina, syn Zeusov a Danain

[211] (lat.) Synku, ak ťa niekto urazí, ja mu odplatím (dosl. budem pomstiteľom).

[212] Titus Livius (59 pr. n. l. — 17 n. l.) — slávny rímsky historik. V diele, ktoré sa zachovalo veľmi neúplne, nešlo mu tak o kritické spracovanie látky zpráv, ako skôr o vlastenecký postoj a dokonalý štýl.

[213] (lat.) O únose Sabiniek.

[214] (lat.) Občania dali verejne pekný príklad (roku) 1495.

[215] (gréc.) Vysokých štátnych úradov.

[216] Arnolfo di Cambio (chybne di Lapo) — jeden z najvýznamnejších talianskych staviteľov a sochárov v druhej polovici 13. storočia

[217] Taddeo Gaddi (asi 1300 — 1366) — maliar, staviteľ, zúčastnil sa na stavbe dómu vo Florencii

[218] Giorgio Vasari (1512 — 1574) — maliar, staviteľ a spisovateľ v odbore umenia

[219] „Torre della Vacca“ (tal.) — Kravská brána

[220] Herkules v boji s Cacusom — podľa antického bájoslovia lúpežným obrom, synom boha Vulkána

[221] (lat.) Pohľad na mesto Prešporok.

[222] Au — nem. názov Petržalky

[223] Herkules a Diomedes — povestný kráľ v Trácii, svoje štyri kone kŕmil telami cudzincov, ktorí sa dostali do jeho krajiny. Herakles ho zabil a kone odviedol.

[224] Virtute triomphate del vizio (tal.) — Cnosť víťaziaca nad neresťou

[225] Dve longitudinálne (z lat.) — pozdĺžne; transverzálna (z lat.) — priečna

[226] (lat.) Listy priateľom.

[227] (tal.) Páni, čo rozkážete?

[228] Minestru (tal.) — polievku

[229] manzo in umido (tal.) — podlievaná hovädzina

[230] Žajdlík, pol holby, holbu — žajdlík je pol holby (0,35 l)

[231] Bracciola di vittelo (lat.) — teľacia lopatka; costoletta alla minuta (tal.) — kotleta narýchlo

[232] Kiedy wiek nasz krotky, napime sze vodky (poľ.) — keďže krátko žijeme, zapime si pálenky

[233] (tal.) Pán hostinský, prosím účet!

[234] (tal.) Dobre, aj na druhý raz. Ďakujem vám, páni!

[235] (lat.) S obnovenými silami.

[236] Silén — podľa antického bájoslovia vychovávateľ, pestún a neskôr stály sprievodca Bakchov, vynálezca flautovej hudby. Predstavovali si ho podnapitého.

[237] Cybele — bohyňa starých Frýgov, neskôr splynula s gréckou Rheou, matkou olympských bohov

[238] Lojnica — možno Brezno

[239] (lat.) Obrazne (v obrazoch, lebo ich bolo viac).

[240] Octavianus Augustus (31 pr. n. l. — 14. n. l.) — prvý rímsky cisár. Za jeho vlády rozkvitala najmä literatúra.

[241] (lat.) Výstupná Julia.

[242] Julia (39 pr. n. l. — 14 n. l.) — Augustova dcéra. Otec ju pre prostopašný život vypovedal na ostrov Pandatariu (pri Neapoli), neskoršie do Regia, kde aj zomrela.

[243] (maď.) Koketná, ako hovorí Maďar.

[244] Marcus Vipsanius Agrippa (64 pr. n. l. — 13. n. l.) — Augustov radca a najlepší vojvodca. Z príjmov svojho ohromného majetku okrášlil Rím viacerými stavbami.

[245] Tiberius (13 — 37) Augustov pastorok, potom adoptovaný syn a bezprostredný nástupca. V neskorších rokoch stal sa nedôverčivým tyranom, zbavili sa ho vraždou.

[246] Gaius Caesar Caligula (37 — 41) — stihol ho podobný osud ako Tibéria

[247] Claudius Tiberius (41 — 54) — syn Augustovho pastorka Drusa. Vojaci ho vyhlásili za cisára po Caligulovej smrti. Otrávila ho jeho druhá žena Agrippina.

[248] (z gréc.) Skamenelú.

[249] Valeria Messalina — zlopovestná prostopašnica. Claudius ju dal r. 48 odsúdiť na smrť a popraviť.

[250] Lucius Domitius Nero (pan. 54 — 68) — dostal sa na trón pomocou matky Agrippiny, druhej Claudiovej ženy. Spáchal samovraždu.

[251] Karl Gustav Carus (zomrel r. 1868) — nemecký fyziológ. Patril k stúpencom tzv. kranioskopie, ktorí sa domnievali, že z tvaru lebky možno vedecky bezpečne určiť vlastnosti každého človeka.

[252] (lat.) Láska a rozkoš ľudského pokolenia.

[253] Titus Flavius Vespasianus (79 — 81) — ukončil židovskú vojnu dobytím Jeruzalema (r. 70), po ktorej sa stal otcovým spoluvládcom

[254] Titus Flavius Domitianus (81 — 96) — rímsky cisár, za tyranskú vládu zavraždený na návod svojej ženy

[255] (nem.) Obecný radný v Moste (Brucku) nad Litavou.

[256] Marcus Cocceius Nerva (96 — 98) — Domitianov nástupca

[257] Marcus Annius Verus Aurelius (161 — 180) — filozof na tróne, patril medzi dobrých rímskych cisárov. S rímskym vojskom bojoval proti Kvádom na Pohroní, z jeho čias (179) je i rímsky nápis na trenčianskej skale.

[258] (gréc.) Sebe samému.

[259] Gaius Julius Maximinus Thrax (pan. 235 — 239) — úspešný ako vojvodca, ale s násilníckou povahou, zavraždili ho jeho vlastní vojaci

[260] (lat.) Na zdravie!

[261] Venus Anadyomene (gréc.) — Venuša (Afrodite) vynorujúca sa (z mora)

[262] Marsyas — podľa gréckeho bájoslovia frýgický satyr alebo sedliak, znamenitý hudobník a spevák

[263] Sansovino — Andrea Contucci (1460 — 1529) — patril medzi najchýrnejších sochárov svojich čias. Tvoril v Portugalsku, vo Florencii a v Ríme.

[264] Kópia Laokoona — trójskeho kňaza, ktorý márne varoval svojich krajanov pred zhubným gréckym dreveným koňom. Keď prinášal obeť Poseidonovi, prepadli ho, aj jeho dvoch synov, dva ohromné hady a usmrtili ich. Tento motív spracúva mramorové súsošie, výtvor gréckych umelcov z čias po Alexandrovi Veľkom. Patrí medzi hlavné ozdoby Vatikánu.

[265] Giovanni Cimabue (1240 až asi 1302) — obnoviteľ novšieho maliarstva, ktoré oslobodil od skostnatených a bezduchých byzantských typov. Jeho žiakom bol Giotto.

[266] Publius Cornelius Scipio Africanus (235 — 183 pr. n. l.) — jeden z najvýznamnejších vojvodcov a štátnikov rímskych. Víťazne dokončil druhú púnsku vojnu (porazil Hannibala pri Zame r. 202 pr. n. l.).

[267] Anakreon (572 — 488 pr. n. l.) — vynikajúci starogrécky básnik

[268] Euripides (480 — 406 pr. n. l.) — najmladší z troch veľkých gréckych tragikov (Aischylos, Sofokles, Euripides)

[269] Marcus Antonius (86 — 31 pr. n. l.) — rímsky vojvodca, s Oktavianom (neskorším cisárom Augustom) a Lepidom člen druhého triumvirátu (diktatúry troch)

[270] Hermafroditos — syn Hermesa a Afrodity. Na prosbu nymfy Salmakis, lásku ktorej neopätoval, bohovia ho potrestali znakmi oboch pohlaví.

[271] Ganymedes — syn trójskeho kráľa Trosa. Zeus si ho zaľúbil pre neslýchanú krásu a dal ha uniesť na Olymp orlom. Tam sa stal čašníkom gréckych bohov.

[272] Lucius Junius Brutus — predstieral sa hlupákom a tak ušiel smrti, keď rímsky kráľ Tarquinius Superbus dal povraždiť svojich príbuzných. Proti tomuto tyranovi popudil rímsky ľud, vyhnal ho a zaviedol republikánsku vládu.

[273] (lat.) Onen nevďačný lenivec.

[274] (lat.) Tantalos mi bol otcom, ktorý jediný smel stolovať s bohmi. Sestra Plejád je moja rodička, najväčší Atlas môj ded, ktorý na pleciach nesie nebeskú klenbu. Jupiter zas ded po otcovi, a je na moju chválu i mojím svokrom.

[275] (lat.) Na ktorúkoľvek časť paláca obrátim svoj zrak, vidno tam nesmierne výtvory; k tomu pristupuje tvár hodna bohyne. Pridaj k tomu sedem dcér a toľko synov, a potom aj toľko zaťov a neviest.

[276] V „rajčuli“ (z nem.) — otvorenej jazdiarni

[277] (lat.) Ktorý si mečom prsia preklal, umrel, a tak svoj bôľ odrazu i so životom skončil.

[278] (lat.) Len sa ty pas na mojej bolesti, ukrutná Latona, riekla. Nasýť svoju hruď mojím žiaľom a smútkom, nasýť svoje divé srdce, rečie. V tých siedmich mŕtvolách mňa nesú do hrobu. Jasaj a triumfuj, víťazná sokyňa! A prečo víťazná? Mne úbohej zostáva viacej, ako tebe šťastnej. Aj napriek toľkým pohrebom ja víťazím!

[279] Metamorphoses lib. VII. (gréc., lat.) — Premeny, kniha siedma. Je to obšírna epická báseň v 15 knihách, podávajúca všetky báje, v ktorých sa stali nejaké premeny, a to od počiatku sveta až po premenenie Julia Caesara na hviezdu.

[280] (lat.) Osiralá sadla medzi mŕtvolami svojich dcér, synov a muža. Vo svojom nešťastí strnula. Vánok nerozcucháva jej vlasy, farba tváre je bez krvi, nepohnuto hľadia oči zo žalostiacich líc: v celej postave nieto nič živého. Áno, i jazyk vprostred úst a stvrdnuté podnebie skamenie, cievy v tele jej navždy prestali biť. Krkom nemôže už pohnúť, rameno je pohybu neschopné, noha nemôže kráčať: aj vnútri je všetko kameň. Jednako plače a mocný vír víchrice ju obklopil, zanesúc ju do vlasti. Tam vsadená na temeno vrchu stále plače: aj dnes ten mramor leje slzy.

[281] Skopas — grécky sochár a staviteľ (tvoril asi v r. 390 — 350 pr. n. l.)

[282] Anthonis van Dyck (1599 — 1641) — popri Rubensovi[282] najväčší flámsky maliar

[282282] Peter Pavel Rubens (1577 — 1640) — slávny nizozemský maliar, patrí množstvom (viac než tisíc obrazov) aj hodnotou svojich diel medzi najvýznamnejších svetových maliarov

[284] Lorenzo Ghiberti (1378 — 1455) — najvýznamnejší taliansky sochár v 15. storočí

[285] La Tribuna (tal.) — rečnište, tribúna

[286] Medicijská Venuša — podľa paláca Medicich v Ríme, kde bola dlho umiestnená a stade ju dal vojvoda Cosimo III. dopraviť do Florencie

[287] (lat.) Keby si bol čušal, bol by si zostal (múdrym) filozofom.

[288] Kleomenes starší — patril k novoatickej škole v 1. stor. pr. n. l.

[289] San Pietro dei Vincoli (tal.) — Svätý Peter v okovách

[290] (maď.) Ctené dívajúce sa obecenstvo.

[291] (maď.) Nech žije!

[292] (lat.) Gramatici sa hádajú.

[293] Predstavuje Skýta — príslušníka divého národa mongolského pôvodu. Skýti prišli z Povolžia na územie dnešnej Ukrajiny okolo r. 700 pr. n. l. a zanikli o nejakých štyristo rokov.

[294] Linos — podľa antického bájoslovia znamenitý hudobník a spevák, syn Apolóna a Múzy Uranie. Zabil ho sám otec, keďže sa mu chcel vyrovnať v umení.

[295] Orfeus — bájoslovný trácky spevák, syn boha rieky Oiagra a Múzy Kalliope. Jeho spev bol vraj taký ľúbezný a dojemný, že ním i dravú zver krotil a jeho čarovným zvukom načúvali lesy a skaly.

[296] Gioachino Antonio Rossini (1792 — 1868) — významný taliansky skladateľ, autor mnohých opier

[297] Eduard Reményi (1829 — 1898) — maďarský virtuóz na husle, vynikal znamenitou technickou zbehlosťou ako aj vrelým prednesom

[298] Efialtes — zradný Grék, priviedol Peržanov bočným chodníkom do chrbta Leonidasovi a jeho hrdinom, brániacim priesmyk Thermopyly. Symbol zrady.

[299] (lat.) Žalobu pre urážku Veličenstva.

[300] (z nem.) S komornými.

[301] (nem.) Trubači (na veži, druh hlásnickej služby).

[302] (lat.) Hudobná pospolitosť (všeobecnosť).

[303] (lat.) Všetci stíchli a zvedavo upierali pozornosť.

[304] Wolfgang Amadeus Mozart (1756 — 1791) — svetoznámy hudobný skladateľ

[305] Gaetano Donizetti (1797 — 1848) — taliansky hudobný skladateľ a učiteľ kompozície

[306] (franc.) Dcéra pluku.

[307] (lat.) Čo to zo mňa strhávaš? Ach, zlostí ma to, ach! Nie je — kričal — píšťala hodna toho.

[308] Andrea Mantegna (1431 — 1506) — taliansky maliar a rytec. Bral si námety zo starovekého a kresťanského života.

[309] Andrea del Sarto (vlastne Vannucchi, 1488 — 1530) — významný taliansky maliar

[310] Daniel de Volterra (vlastne Ricciarelli, 1509 — 1566) — taliansky maliar a sochár, najsamostatnejší napodobňovateľ Michelangela

[311] Giovanni Lanfranco (1580 — 1647) — taliansky maliar a rytec. V maľbách bažil po efekte a zanedbával prísne štúdium prírody.

[312] Albrecht Dürer (1471 — 1528) — jeden z najvýznamnejších nemeckých maliarov; bol aj dobrým rytcom, schopným geometrom a odborným spisovateľom

[313] Lukas van Leyden (vlastne Damecz, 1494 — 1553) — nizozemský maliar a rytec. U neho prvého z Nizozemcov prevládalo v maľbách aj rytinách svetské stanovisko.

[314] Rembrandt Harmenszon van Rijn (1608 — 1669) — veľký holandský maliar a rytec (skupinové obrazy, portréty a krajinky, množstvo leptov)

[315] Delle Pietre Dure (tal.) — z tvrdého kameňa

[316] (gréc.) Strážca podsvetia podľa starogréckeho bájoslovia; tu strážca.

[317] Piazza della Signoria — Radné námestie

[318] Piazza del Duomo — Dómske námestie

[319] Battisterio — krstiteľnica, krstná kaplnka

[320] Andrea Orcagna (vlastne di Cione, asi r. 1329 — 1376) — významný taliansky maliar, sochár a staviteľ v 14. storočí

[321] Filippo Brunelleschi (1377 — 1444) — pôvodne zlatník, potom sochár, nakoniec úspešný staviteľ

[322] Taddeo Zucchero (1529 — 1609) — taliansky maliar

[323] Bacchio Bandinelli (1487 — 1559) — taliansky sochár, sok Michelangela, no jednako ho napodobňoval

[324] (lat.) Andrej Ugolini Nini z Pisy ma zhotovil v roku Pána 1330.

[325] (gréc.) Výtvarného spracovávania kovov.

[326] Dei Servi di Maria (tal.) — Služobníkov Máriiných

[327] (tal.) Vladár.

[328] Nekropolis (gréc.) — pohrebište, hrobka

[329] Lev X. (Giovanni Medici, 1475 — 1521) — pápež od r. 1513. Podporoval umenie a literatúru.

[330] Giovanni Batista Strozzi (1488 — 1538) — florentský politik, odporca Mediciovcov. Ten však nebol básnikom, ale Benátčan Giulio Strozzi (1583 — 1660). Napísal viacero divadelných hier a dve epické básne.

[331] Madrigal (tal.) — krátka lyrická báseň, alebo hudobná skladba na tento text

[332] (lat.) Akokoľvek.

[333] Pandekty — hlavné časti zbierky rímskeho práva, zostavenej osobitnou komisiou na rozkaz cisára Justiniana I.

[334] Publius Cornelius Tacitus (ok. r. 54 — ok. r. 120) — najvýznamnejší rímsky historik. Jeho spis o Germánii je hlavným prameňom poznatkov o starovekých pomeroch v tejto časti Európy.

[335] (gréc., lat.) Z krasopisu vyznamenanie.

[336] (lat.) In folio, v listoch (vo veľkom formáte).

[337] (špan.) Milou.

[338] (lat.) Aj od Syna. (Učenie, že Duch svätý pochádza nielen od Otca, ale aj od Syna.)

[339] Madonna della Seggiola (tal.) — Madona v kresle

[340] (tal.) Pozorný kráľ (pozorný bol najmä k ženám.)

[341] (lat.) Týchto si podrobili pôvodom z alfejskej Pisy, mesta na území Etruskov.

[342] (nem.) Plošina.

[343] (lat.) Rozhorčenie.

[344] Kyklop Polyfem — syn Poseidonov, obor a surový ľudožrút na Sicílii. Odysseus mu opitému vypálil jediné oko a použijúc lesť, dostal sa so svojimi druhmi z jeho moci na slobodu.

[345] (franc.) Uhorská reč.

[346] (lat., ale s franc. výslovn.) Najslávnejší rečník Cicero.

[347] (franc.) Milý priateľ, čakajte. („Čakayez“ je, pravda, zo slov. slovesa, len koncovku má francúzsku.)

[348] (franc.) Nájomné záprahy o jednom koni.

[349] (tal.) K španielskemu konzulovi, ale rýchlo!

[350] (lat.) Asociáciou myšlienok.

[351] (lat.) Jaj, jaj, aký zmätok vecí (pochopov).

[352] (z nem.)Strážnik.

[353] (franc.) Lebo každý nosí v sebe svoje hľadisko. Mrak na duši zakrýva a zbavuje zem farby väčšmi než mrak na obzore. Obraz je v divákovi.

[354] Alphonse de Lamartine (1790 — 1869) — francúzsky lyrický básnik a politik. Činne sa zúčastnil revolúcií r. 1830 a 1848.

[355] (tal.) Nadával, hrešil.

[356] (lat.) Predpokladoch.

[357] (lat.) Striedmych, skromných.

[358] Cigary, nazvanej podľa talianskeho štátnika Camilla Cavoura.

[359] Gróf Camillo Benso di Cavour (1810 — 1861) — taliansky štátnik, veľmi sa zaslúžil o zjednotenie Talianska

[360] (franc.) Bez ostýchania.

[361] (z angl.) Anglickom diškurovaní.

[362] (lat.) Mať spoločníkov v bolesti (vôbec v zlom).

[363] William George Armstrong (1810 — 1900) — anglický inžinier a vynálezca. Jeho kanóny sa neosvedčili.

[364] (lat.)Myseľ, ktorá si je vedomá dobrého skutku.

[365] (tal.) Bakchovo telo (druh nadávky).

[366] (z nem.) Občana.

[367] (tal.) Nezdravé močaristé kraje v Taliansku.

[368] (lat.) Ale pre lásku božiu.

[369] (lat.) Ó zvrátené mravy, ó skazené časy!

[370] (franc.) Nemecký hotel.

[371] (tal.) Antická grécka kaviareň.

[372] (tal.) Kaviareň umelcov.

[373] (nem.) Všeobecný augsburský (časopis). Presný názov bol Allgemeine Zeitung.

[374] Vorlice moravská — vlastne Orlice. Vtedajší český časopis. Akiste zle písal o Slovákoch, keďže autor aj ďalej spomína „boucharonův“ a „vorličárův“.

[375] (lat.) Záhradný kopec.

[376] (lat.) Čierneho mora.

[377] Jozef Engel (1815 — 1901) — maďarský sochár, zdržiaval sa dve desaťročia v Ríme

[378] Dr. Josip Juraj Strossmayer (1815 — 1905) — od r. 1849 biskup v Djakove, chorvátsky politik, národný buditeľ a mecén

[379] (franc.) Hotel so zariadenými izbami pre hostí.

[380] Tarquinius Superbus (Spupný) — posledný rímsky kráľ. Jeho syn zneuctil Lucretiu, manželku Tarquinia Collatina, a to bolo posledným podnetom na zvrhnutie kráľovlády.

[381] Janusov chrám — Janus bol staroitalský boh svetla a slnka, začiatku a pôvodu. Jeho obrazy a sochy mali dve tváre, obrátené na dve strany. Dvere jeho chrámu za vojny boli vždy otvorené.

[382] (lat.) Biedneho poplatného ľudu.

[383] Latium a Samnium — bližšie a ďalšie okolie Ríma (stredná časť Itálie až po Jadranské more)

[384] Od Herkulových stĺpov až po Taurus — od dnešného Gibraltára a Ceuty (na severnom pobreží Afriky) až po južné pobrežné pohoria maloázijskej vysočiny

[385] Lucius Aelius Aurelius Commodus (180 — 192) — rímsky cisár, nehodný syn Marca Aurelia

[386] (franc.) Lebo ich vytvárame zo všetkých svojich síl.

[387] (franc.) Lebo ich obraňujeme len časťou svojich síl.

[388] Charles de Montesquieu (1689 — 1755) — francúzsky filozof a spisovateľ. Najväčšmi sa cení jeho dielo Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov, z ktorého aj Zechenter cituje (vyšlo r. 1734).

[389] (franc.) Úvahy o príčinách veľkosti Rimanov a o ich úpadku, kapitola štvrtá.

[390] (lat.) Obrazotvornosť, domnienka.

[391] (tal.) Peniažkov.

[392] (gréc.) Kráľ vetrov.

[393] (lat.) Marsovo pole (Mars — rímsky boh vojny).

[394] (lat.) Kopec (vŕšok) Aventinus.

[395] (lat.) Návršie Viminalis.

[396] Romulus — legendárny zakladateľ Ríma a podľa povesti jeho prvý kráľ

[397] Sabini — italský kmeň, ktorý si r. 464 pr. n. l. definitívne podrobili Rimania

[398] Premožených Albánov — obyvateľov prastarého mesta Alba longa, ktoré ležalo v Latiu

[399] Galského požiaru — keď totiž Gali (časť veľkého keltského kmeňa) Rím dobyli a vypálili

[400] (lat.) Ľud.

[401] Marcus Furius Camillus (zomrel r. 365 pr. n. l.) — porazil Galov a viedol úspešné vojny aj s národmi v Latiu

[402] Lucius Domitius Aurelianus (270 — 275) — bol energický panovník, ktorý obnovil jednotu rímskej ríše. Zavraždili ho v Trácii.

[403] Gaius Aurelius Valerius Diocletianus Jovius (284 — 305) — mal nesporné zásluhy o rímsku ríšu, ale sa obklopoval veľkou nádherou a pyšne vystupoval

[404] Geiserich (428 — 477) — kráľ germánskych Vandalov, založil mohutnú ríšu v severnej Afrike. Do Ríma prišiel na pozvanie Eudoxie, vdovy cisára Valentiniana III., a štrnásť dní tam vraždil a lúpil.

[405] (lat.) Najlepší, najväčší.

[406] (lat.) Voz pre štvorzáprah.

[407] (lat.) Otvoril útočištné miesto medzi dvoma hájmi.

[408] Sochy Dioskurov — blížencov Castora a Polydeuxa (Pollux), ktorých ctili v staroveku ako ochrancov plavcov, záštitu pohostinstva a patrónov šermiarskych hier

[409] Gaius Marius (157 — 86) — rímsky vojvodca a sedemnásobný konzul, premohol germánskych Cimbrov a Teutonov, rozpútal občiansku vojnu proti Sullovi, predstaviteľovi rímskych aristokratov

[410] (lat.) Míľnik Appiovej cesty.

[411] Roma — mytologické zosobnenie mesta Ríma, vyobrazuje sa podobne ako Minerva

[412] (z gréc.) Kapucínsky kláštor.

[413] (lat.) Jupitrovi najlepšiemu najvyššiemu.

[414] Gracchovci — bratia Tiberius Sempronius Gracchus a Gaius Gracchus ako tribúni ľudu energicky sa zasadzovali o zlepšenie pomerov ľudu. Za to ich úradnícka šľachta (optimáti) znemožnila a zavraždila (Tiberia r. 133 pr. n. l. a Gaia o desať rokov neskôr) aj s ich stúpencami.

[415] (tal.) Ulička k Tarpejskej skale.

[416] Do British Musea (angl.) — Britského múzea v Londýne

[417] (tal.) Tu vidno Tarpejskú skalu.

[418] (lat.) Pravdaže.

[419] (lat.) Povedané — urobené.

[420] (lat.) Či už by sa videla pevnosť dobytá skôr zbraňou, a či zradou, na výstražný príklad, že to nemôže byť nikdy na osoh zradcovi.

[421] Conf. conforme (lat.) — porovnaj

[422] Dionysius Halikarnasský — rečník a historik, napísal po grécky dejiny italských národov až do púnskej vojny. Na toto dielo odkazuje autor.

[423] Plutarchos — grécky filozof a spisovateľ (asi 46 — zomrel za Hadriana). Zanechal životopisy významných gréckych a rímskych mužov, ktoré sú bohatým zdrojom poznania starovekého života.

[424] Attalovo poručenstvo — Attalos III., kráľ pergamský (zomrel r. 132 pr. n. l.), ako bezdetný zanechal nielen kráľovstvo, ale aj ohromné svoje poklady rímskej ríši

[425] (lat.) Nič nového pod slncom.

[426] Personifikácia Okeana (lat.) — Okeanos bol Grékom zosobnením veľkého, celú zem obkľučujúceho mora; bol najstarší syn Urána a Gaie (Zeme)

[427] Mithridates VI. Eupator (124 — 64 pr. n. l.) — pontský kráľ (v Malej Ázii), ktorého rozkvitajúcu krajinu Rimania pripojili k svojej ríši

[428] Grécke gymnázium — veľká verejná budova, kde sa pestovala predovšetkým gymnastika. Neskôr sa k tomu pridružila aj poučná zábava: chodievali ta rečníci, filozofi a iní učenci a v predsieni besedovali s mládežou.

[429] Konzulárnych análov (lat.) — letopisov, týkajúcich sa úradovania dvoch konzulov, rímskych najvyšších hodnostárov

[430] Topografického zemevidu — jednoduchej mapy (tiež z kameňa, ako aj konzulské anály)

[431] Flavius Claudius Julianus Apostata (gréc., Odpadlík, 355 — 363) — bratanec Konštantína I. Prestúpil verejne na pohanstvo a kresťanov všelijako ukracoval, inak dbal na prísne vykonávanie spravodlivosti.

[432] Aulus Vitellius (16 — 69) — obľúbenec Caligulu, Claudia i Nerona, cisár len v r. 69. Bol lenivý a milovník hostín. Keď sa Vespasian stal cisárom, Vitellia v Ríme povláčili po meste, strýznili a potom hodili do Tiberu.

[433] Bassianus Marcus Aurelius Antoninus Caracalla (211 — 217) — jeden z najnehodnejších rímskych cisárov, odstránený vraždou

[434] Varius Avitus Bassianus Heliogabalus (218 — 222) — Caracallov synovec, úchylný človek a ukrutník. Skončil ako Vitellius, v Tibere.

[435] Quintus Horatius Flaccus (65 — 8 pr. n. l.) — rímsky básnik. Písal satiry, ódy, poetické listy a iné lyrické básne. Význačný zjav v rímskej literatúre.

[436] Faunus — jeden z najstarších italských národných bohov, dobrý boh lesný a pastiersky (zjavoval ľuďom aj budúcnosť v niekoľkých svätyniach)

[437] Za jeden „paolo“ — 0,52 líry. Bola to minca razená za pápeža Pavla III., odtiaľ jej meno. Platila aj v druhej polovici 19. storočia.

[438] Psyche a Eros — v gréckom bájosloví milenka, potom manželka Erosova (Amorova)

[439] Leda a Cygnus (gréc. labuť) — Leda s labuťou, lebo v tejto podobe ju navštívil Zeus. Bola matkou Dioskurov a Heleny, pre ktorú vznikla trójska vojna.

[440] (tal.) Dobytčie námestie.

[441] (lat.) Rečništia.

[442] (lat.) Curtijské jazero.

[443] Pavel III. (Alexander Farnese, 1468 — 1549) — pápež od r. 1534

[444] Pius VII. (gr. Gregor Chiaramonti, pápež v r. 1800 — 1823) — mal veľa ťažkostí s Napoleonom I. a liberálmi, proti ktorým bojoval

[445] Pius IX. (1792 — 1878) — pápež od r. 1846

[446] (lat.) Svätej cesty.

[447] Ponte dei Sospiri (tal.) — Most vzdychov (v Benátkach)

[448] Jugurtha sa mrzko odvďačil strýcovi, ktorý ho vychoval (dal zavraždiť oboch jeho synov a dedičov krajiny), do r. 106 pr. n. l. viedol vojnu s Rimanmi, takže ani jeho koniec nemohol byť inakší.

[449] (lat.) Uznesenia senátu a rozhodnutia ľudu (oboje malo platnosť zákonov).

[450] Gregor XVI. (Mauro Capellari) — pápež v r. 1831 — 1846

[451] Titus Flavius Vespasianus — ako cisár zaviedol pokoj v rímskej ríši, aj na hraniciach. Jeho panovanie znamenalo konsolidáciu pomerov.

[452] Jovis Tonantis (lat.) — hromovládcu Jupitera

[453] Saturnus — staroitalský boh, zakladateľ a pôvodca orby. Na jeho počesť slávili sa v decembri hlučné slávnosti Saturnalia cez viac dní.

[454] Lucius Septimius Severus (193 — 211) — rímsky cisár; okrášil Rím mnohými stavbami. Otrávil ho vlastný syn Caracalla.

[455] Fokas (602 — 610) — byzantský cisár, ktorého vojsko povýšilo na trón a pre ukrutnosť potom i odstránilo

[456] Basilica Julia — veľkolepá stavba na egyptský spôsob. V bazilikách sa v Ríme aj v iných rímskych mestách konali verejné súdy, vybavovali obchodné veci, boli v nich aj kupecké krámy a sklady.

[457] Templi Castoris (lat.) — Chrámu Castora (jedného z Dioskurov)

[458] Vesta (grécka Hestia) — bohyňa ohniska a ohňa na ňom horiaceho, bohyňa domácnosti

[459] Stator — Jupiterovo prímeno, keďže ho Romulus prosil, aby zastavil jeho ľud, utekajúci pred Sabinmi

[460] Comitia (lat.) — riadne zhromaždenia rímskeho národa. Rozhodovali o prijatí alebo zamietnutí nových zákonov, o vojne a mieri, volili najvyšších úradníkov a pod. Zo zhromaždení prešlo meno aj na budovu.

[461] Templum Felicitatis (lat.) — Chrám Šťasteny, bohyne šťastia

[462] (lat.) Chrám božského Antonina a božskej Faustiny.

[463] (lat.) Flaviov amfiteáter.

[464] Hry Bellony — bohyne vojny. Melpomene — Múza tragédie, kým jej sestra Thalia bola ochrankyňou divadelných hier.

[465] (lat.) Žiadajú si iba dvoje: chlieb a hry.

[466] Dio Cassius Cocceius (narodil sa r. 155, r. 229 bol konzulom) — rímsky politik, napísal po grécky dejiny Rimanov od legendárnych začiatkov až do svojich čias

[467] Marcus Valerius Martialis (ok. 40 — ok. 102) — rímsky epigramatický básnik. Jeho epigramy podávajú verný a podrobný obraz rímskych mravov a obyčají jeho čias.

[468] (lat.) Ktorú výšku ťažko dosiahla ľudská myseľ.

[469] Ammianus Marcellinus — Grék z Antiochie, rímsky dejepisec v druhej polovici 4. storočia. Jeho latinské dielo vyniká obsahom, ale nie štýlom.

[470] (franc.) Kolínsku vodu.

[471] (lat.) Odbočenia bez prípravy.

[472] (lat.) Najväčší cirkus.

[473] (lat.) Pred divé zvery.

[474] (lat.) Základov.

[475] (maď.) Putika.

[476] (tal.) Kto si chce vypiť fľašu dobrého vína, nech príde na úpätie kopca Aventina.

[477] (lat.) Pre zvláštnosť (mimoriadnosť).

[478] (tal.) Pol litra.

[479] Edmond About (1828 — 1885) — francúzsky publicista a románopisec. Písal aj o starom Grécku a Ríme.

[480] (franc.) Súčasný Rím.

[481] Venuša Kallipygos — Venuša s krásnym chrbtom, preto tak nazvaná, že sa obzerá ponad plece

[482] Mons Querquetulanus (lat.) — Dubový vrch

[483] Marcus Terentius Varro (116 — 25 pr. n. l.) — významný rímsky učenec a spisovateľ. Má veľmi dôležitý spis o rímskych starožitnostiach.

[484] Róbert Guiscard Hauteville (zomrel r. 1085) — vojvoda apulský a kalabrijský, normanský dobrodruh, vyslobodil pápeža Gregora VII. z Anjelského hradu v Ríme, kde ho obliehal cisár Henrich IV.

[485] Heliopolis bolo veľké, starožitné a posvätné mesto v dolnom Egypte (zvyšky zrúcanín sú asi na dve hodiny cesty od Káhiry).

[486] (lat.) Kde sa zbiehajú.

[487] (lat.) Rod Juliovcov.

[488] (franc.) Nábrežie.

[489] Eutropius — rímsky historik v 4. storočí. Napísal kronikárskym spôsobom celé rímske dejiny.

[490] Aurelius Victor (Sextus) — rímsky dejepisec zo 4. storočia

[491] (lat.) Hadrianova (veľká) budova.

[492] Belisar (zomrel r. 565) — slávny byzantský vojvodca z čias Justiniana I. Autor ho pokladá za „súkmeňovca“ (Slovana) podľa dobového romantického výkladu, keďže sa narodil v Trácii a meno Belisar sa vykladalo ako „Velisar“.

[493] Urban VIII. (Maffeo Barberini, 1568 — 1644) — pápež od r. 1623

[494] Benedikt XIV. (Prosper Lambertini, 1675 — 1758) — pápež od r. 1740

[495] (gréc.) Bezfarebnosť, ale nie chyba v letopise.

[496] (lat.) Básnik a spievať.

[497] Citta Leonina (tal.) — Levovo mesto. Borgo — Malé mesto

[498] (tal.) Zátiberie (časť Ríma za riekou Tiberom).

[499] (tal.) Zátierie (časť Ríma za riekou Tiberom).

[500] (lat.) Že po rozdelení kráľovskej koristi stratili raz navždy nádej, aby sa s nimi uzavrel mier.

[501] (lat.) Dôvera je v autorovi (ver mu, ak chceš).

[502] Chrám Aesculapa (gréc.) — starovekého boha lekárskeho umenia

[503] Horatius Cocles (Jednooký) — sám odporoval Etruskom zatiaľ, kým Rimania nestrhli most za jeho chrbtom. Potom sa vrhol do rieky a šťastne preplával ku krajanom.

[504] (lat.) Najväčšieho kanálu.

[505] Forum boarium (lat.) — Dobytčí trh

[506] Ceres (gréc. Demeter) — bohyňa rastlinstva, najmä obilia, živiteľka ľudí, pôvodkyňa zákonmi chráneného života. Proserpina bola jej dcéra, ktorú uniesol Pluto, boh podsvetia. Ceres si napokon vymohla od Jupitera, aby Proserpina mohla byť dve tretiny roka hore a tretinu v podsvetí s manželom Plutom.

[507] (lat.) Panenskému božstvu patricijskému.

[508] Báječnej Medúzy — takej hroznej, že každý, kto na ňu len pozrel, hneď skamenel. Premohol ju grécky hrdina Perseus a jej odťatá hlava dostala sa potom na štít bohyne Athény.

[509] (lat.) Vlastnosť kdekoľvek byť.

[510] Gneius Pompeius Magnus (107 — 48 pr. n. l.) — významný rímsky štátnik a vojvodca, s Caesarom a Crassom r. 59 vytvoril prvý triumvirát. Nezhody vyvrcholili v nepriateľstve a keď Caesar vojnu vyhral, Pompeius utiekol do Egypta, kde ho úkladne zavraždili.

[511] (nem.) Ako šašo v Prátri. (Viedenskom zábavnom mieste.)

[512] (franc.) Vo veľkom.

[513] Bar. Alexander Bach (1813 — 1893) — rakúsky štátnik, najprv buržoázny liberál, od júla 1849 ako minister vnútra až do r. 1859 predstaviteľ najhoršej reakcie. Keď stroskotal v Rakúsku, poslali ho za vyslanca do Ríma. Podľa neho sa volá éra rokov päťdesiatych, tzv. Bachov absolutizmus.

[514] Krajana, avšak nie toho blahej pamäti — slovná hra: krajan a Krajan (I, 1864), týždenník, vydávaný vtedajšou maďarskou vládnucou triedou na ohlupovanie slovenského ľudu. Autor ho preto menuje „blahej pamäti“, že bol už medzitým zanikol.

[515] Piazza della Colonna (tal.) — Stĺpové námestie

[516] Markomani — bojovný germánsky kmeň, hraničiaci s ríšou rímskou v strednej Európe

[517] Domenico Fontana (1543 — 1607) — významný taliansky staviteľ. Vystaval v Ríme vatikánsku knižnicu a jeden vodovod.

[518] Antonius Pius (Titus Aurelius Fluvius Bojonius, 138 — 161) — rímsky cisár, ktorého vláda bola pomerne pokojná. Marcus Aurelius bol jeho adoptovaným synom.

[519] (lat.) Cisár Marcus Aurelius, poraziac v najväčšej vojne Arménov, Partov a Germánov, tento význačný víťazný stĺp po dokončení vojny venoval svojmu otcovi Antoninovi Piovi.

[520] (lat.) Pápež Sixtus V. tento točitý stĺp, venovaný cisárovi Antoninovi, značne zanedbaný a poškodený, obnovil v pôvodnom stave roku 1639.

[521] (lat.) Pápež Sixtus V. tento stĺp, od všetkej bezbožnosti očistený, venoval svätému apoštolovi Pavlovi postavením jeho pozlátenej kovovej sochy na samý vrch.

[522] (tal.) Dva, šesť, tri, sedem, päť.

[523] (tal.) Aj veľmoži (najvznešenejšia časť, „smotánka“ spoločnosti).

[524] (lat.) Nestála je priazeň davu.

[525] (tal.) „Malé“ (víno).

[526] (gréc.) Náčelník hostiny, hodovania.

[527] (lat.) Ach, klamná nádej.

[528] (tal.) Znova.

[529] (maď., franc.) Zadným vínom, ako u Peterka (hostinského v Martine).

[530] (lat.) Právo azylu (útočišťa).

[531] (lat.) Senát a národ rímsky imperátorovi cisárovi, synovi božského Nervu, Nervovi Trajánovi, vznešenému, veliteľovi v Germánii, najvyššiemu kňazovi, v roku tribúnskej moci sedemnástom, cisárstva piatom, konzulátu šiestom, otcovi vlasti. Na zvýraznenie toho, že aké vysoké je miesto tohto vrchu, na také bol on vyzdvihnutý svojimi činmi.

[532] (lat.) Marcus Agrippa dal postaviť keď bol tretí rok konzulom.

[533] (lat.) Stĺpová dvorana.

[534] Madonny del Sasso (tal.) — Madonny z kameňa

[535] (lat.) Tento tu je Rafael, bál sa byť šťastne spútaným. Otec veľkých vecí a smrťou zadržaný.

[536] (lat.) Zlatý palác.

[537] Gaius Cilnius Maecenas (asi 73 — 8 pr. n. l.) — rímsky štátnik, Augustov dôverník a radca, štedrý podporovateľ rímskych spisovateľov a najmä básnikov

[538] Gaius Suetonius Tranquillus (asi 65 — 120) — rímsky historik, napísal životopisy prvých dvanástich cisárov, teda aj Vespasiana

[539] (lat.) Váhaním zachránil.

[540] Publius Valerius Publicola — rímsky konzul r. 475 a 460 pr. n. l.

[541] (lat.) Ctiteľ ľudu.

[542] Gaius Mucius Scaevola — chcel r. 507 pr. n. l. zavraždiť etruského kráľa Porsennu, ktorý obliehal Rím. Vkradol sa do nepriateľského tábora, ale omylom zabil kráľovského pisára. Keď sa mu Porsenna vyhrážal, upálil si pravú ruku na plameni. Nad toľkou odvahou úžasnutý kráľ ho potom prepustil.

[543] (z lat.) Rodinkárstvo v úradoch.

[544] (z lat.) Pohanstvu.

[545] Konštantín V. (741 — 775) — byzantský cisár

[546] Giovanni Lorenzo Bernini (1598 — 1680) — taliansky maliar, sochár a staviteľ

[547] Porticus (lat.) — stĺpová chodba, stĺporadie





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.