ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Horký chlieb

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jozef Gregor Tajovský:
Horký chlieb

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Daniela Kubíková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

970

čitateľov

. . .
I.
II.
III.
IV.
V.
. . . spolu 5 kapitol
Zmenšiť

III.

U pánov — bol to majetnejší krajčír — už Turjanku netrpezlive očakávali. Predstavenie malo sa začať o pol ôsmej.

„Kdeže ste tak dlho? Zameškáme sa,“ dohovárala pani.

„Ukladala som tie svoje detváky… žeby všetko na noc maly, ak sa pobudia.“

„Oj jej, budú vám spať. To nie ako naše, naučené s nami hore byť.“

Chlapec s dievčatkom, také šesť-osemročné, iba sa obzreli na tetku Maru a ďalej prehŕňali obrázkovú knižku, novovytiahnutú, na stole sediac a sa prevaľujúc.

Slúžka prizerala sa na vyobliekanú paniu, podávala ihly, špendlíky, a učeň sedel ako drevený pri stole, nezvyknutý na takú úlohu — dozerať odrastené deti, a cítiac prítomnosť pána, ktorého sa bál.

Pán zapálil si cigaru a netrpezlive kúril, nemôžuc vyčkať, kedy sa pani už dooblieka.

Konečne, vezmúc na prípad potreby ešte dva-tri špendlíky do opaska, šla za pánom, nakladajúc, aby dali pozor, deti, keď budú chcieť spať, uložili. Mara pýtala si dáku robotu. Žeby páraly perie, odporúčala pani v náhlosti. Oni sa nezabavia, najviac ak do polnoci. „Mlieko atď. je tam a tam,“ vysvetľovala pani vyprevádzajúcim ich, Mare, slúžke a učňovi.

Slúžka doniesla perie. Deti porobily trocha protivne, pobavily sa a pýtaly sa spať. Tetka Mara ich uložila. Slúžka tiež hneď zaspala pri stole. Učeň prezrel obrázkovú knižku, poslabikoval si v nej, a istý, že sa páni hneď nevrátia, vytratil sa, šiel nazerať cez oblok na pánov, čiže predstavenie. Ako učeň.

Mara párala perie a keď učeň odišiel, slúžka zaspala, tichosť, dýchanie detí nedalo jej vymôcť sa zpod myšlienky, čo robia jej detičky? Či sa nepobudily, či neplačú, či nespadlo voľaktoré, neskopalo sa, či neprechladne?

Hodiny tupo šťukaly sem-tam, sem-tam, a Mara Turjanka, zamýšľajúc sa nad svojím smutným stavom, zaháňala rukou myšlienky, prihládzajúc si vlasy, podtískajúc ich pod šatku, ale slzy jednak nemohla udržať. Utierala ich hánkami, že sa jej perie lepilo. Slúžka, zavalená na rukách na stole, sa vše strhla, prebudila, začala párať, povedala pár slov o panej, pánovi, ale zase len zaspala. Štrnásť-pätnásťročné, ešte viac dieťa, a zrobené, chúďa, nie div.

Mara nevydržala. Zobudila Marku (slúžku), naložila jej nezaspať, kým sa vráti, a sama nesvoja, bez všetkého, bežala — len na oblok kuknúť deti. Var ju chytala idúcu po zamrznutej ceste, po noci tmavej ako jej vdovský život.

Kukla, vbehla, deti spaly. Pobozkávala ich na obnažené rúčky, tváričky, naprávala im a tíško sa ich spytovala, ako sa im spí prvú noc bez rodičov vôbec? Ačak zle bez otca, mamičky? Netrvalo to za minútku, už zase primknúc bežala zpät, aby sa páni nenahnevali, že ju najali a nie je tam. (Veď slúžke povedala, že len von ide…)

Hodín bolo ešte len jedenásť. Učeň sa vrátil a uzimený zaspal.

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »